44 poviedok na večery a noci (Ukázka, strana 99)

kvetináča a budeš ho hojne polievať, o pár dní uvidíš niečo zázračné.“ Tento prísľub zdvihol žene náladu. S radosťou zaplatila cenu a hneď ako sa vrátila domov, vyhĺbila dieru v kvetináči a vložila do nej semienko.

Tri dni čakala. Sotva odtrhla oči od kvetináča v jeho teplom kúte.

Na tretí deň ráno zbadala, že kým spala, vyrástol z neho vysoký červený tulipán obalený zelenými listami. „Aký krásny kvet,“ zvolala žena a sklonila sa, aby ho pobozkala.

Keď vtom sa červené okvetné lístky roztrhli a uprostred nich sa nachádzalo rozkošné dievčatko vysoké len jeden palec. Toto drobné stvorenie sedelo na matraci z fialiek a bolo prikryté prikrývkou z ružových listov. Otvorilo oči a usmialo sa na ženu, akoby ju poznalo celý život. „Ach, ty miláčik, už nikdy nebudem osamelá!“ zvolala nadšene a dieťa pokývalo hlavou, akoby chcelo povedať: „Nie, samozrejme že nebudeš!“ Žena nestrácala čas a vyhľadala priestrannú orechovú škrupinu, ktorú husto vystlala bielym saténom, a položila do nej matrac s dieťaťom, ktoré nazvala Maja. To bola jej posteľ. Jej nová pestúnka ju dala na stoličku blízko miesta, kde spala. Ráno ju však zdvihla, položila na list uprostred veľkej misy s vodou a dala jej dva biele konské chlpy, aby nimi veslovala. Bola najšťastnejším dieťaťom, aké kto kedy videl. Celý deň si spievala vlastným jazykom, ktorému nikto iný nerozumel.

Niekoľko týždňov žili spolu a nikdy sa neunavili svojou spoločnosťou. Potom sa stalo strašné nešťastie. Jednej noci, keď pestúnka po ťažkej celodennej práci tvrdo spala, cez otvorené okno skočila dnu veľká, škaredá, mokrá žaba a zostala stáť. Pozerala na Maju, ktorá spala pod svojou prikrývkou z ružových listov. „Božemôj, to je celkom roztomilé dievčatko,“ pomyslela si žaba, „bola by z nej pekná manželka pre môjho syna.“ Vzala do úst kolísku z vlašského orecha a priskákala s ňou na okraj potoka, ktorý pretekal záhradou. „Poď sa pozrieť, čo som ti priniesla,“ zavolala stará žaba, keď dorazila do svojho domova v bahne.

„Kvák! kvák! kvák!“ povedal syn žabiak a s potešením sa pozeral na spiace dieťa. „Ticho, nerob taký hluk, lebo ju zobudíš!“ zašepkala matka žaba. „Chcem, aby sa stala tvojou manželkou, a kým sa budeme pripravovať na svadbu, posadíme ju na list lekna uprostred potoka, aby nám nemohla utiecť.“ Práve na tomto zelenom plávajúcom väzení sa Maja s prvými slnečnými lúčmi prebudila. Bola vystrašená a zmätená. Postavila sa rovno na list, obzerala sa okolo seba a hľadala spôsob úniku. Keď ho nenašla, opäť si sadla a začala horko plakať. Napokon jej vzlyky počula stará žaba, ktorá mala veľa práce vo svojom domčeku na okraji močiara, plietla rákosie do mäkkého koberca pre Majine nohy a nad vchodom uviazala trstinu a hrozno, aby to vyzeralo pekne pre nevestu. „Ach, to úbohé dieťa sa cíti stratené a nešťastné,“ pomyslela si ľútostivo, lebo jej srdce bolo láskavé. „Nuž, hneď to budem mať hotové a potom ju so synom pôjdeme vyzdvihnúť. Keď uvidí, aký je pekný, bude opäť celá usmiata.“ A o niekoľko minút sa obaja objavili pri liste. „Toto je tvoj budúci manžel. Videla si niekedy niekoho, kto by sa mu podobal?“ spýtala sa hrdá matka a postrčila ho dopredu. Ale po jedinom pohľade naň sa Maja len rozplakala ešte viac; a rybičky, ktoré žili v potoku, priplávali k listu lekna, aby zistili, čo sa deje. „Je absurdné, že také pekné stvorenie si musí vziať manžela, ktorého nechce,“ hovorili si medzi sebou. „A navyše takého škaredého! Môžeme tomu však ľahko zabrániť.“ A striedavo ohlodávali stonku ľaliového listu tesne pri koreni, až sa napokon uvoľnila. Potom stonku vzali do úst a niesli Maju veľmi ďaleko, až sa z malého potôčika stala veľká rieka.

Ach, ako sa Maja tešila z tej plavby, keď si už bola celkom istá, že žaby sa k nej viac nedostanú. Prešla okolo mnohých miest a všetci ľudia na brehoch sa k nej obracali a kričali: „Aké krásne dievčatko! Odkiaľ sa tu vzalo?“ „Aké milé dievčatko!“ štebotali i vtáky v kríkoch. A modrý motýľ sa do nej zamiloval a nechcel ju opustiť. A preto si vyzliekla šerpu,

ktorá sa k nemu práve hodila, a priviazala mu ju okolo tela, takže s týmto novým druhom koňa cestovala oveľa rýchlejšie ako predtým.

Nanešťastie ju náhodou zbadal veľký chrobák, ktorý bzučal nad riekou, a chytil ju do svojich pazúrov. Úbohý motýľ sa pri pohľade naň strašne vyľakal a usilovne sa snažil vyslobodiť. Našťastie sa mu podarilo uvoľniť sa od šerpy a odletel do slnečných lúčov. Maja však nemala také šťastie. Hoci jej chrobák nazbieral peľ z kvetov na večeru a niekoľkokrát jej povedal, aká je pekná, nemohla sa pri ňom cítiť dobre. Chrúst si to všimol a zavolal svoje sestry, aby sa s ňou hrali, ale tie sa len namyslene pozerali a hovorili: „Kde si vzal tú čudnú bytosť? Je naozaj veľmi škaredá, ale každý by ju mal ľutovať, lebo má len dve nohy.“ „Áno, a nemá žiadne tykadlá,“ dodala ďalšia; „a je taká chudá!

No, náš brat má určite veľmi zvláštny vkus!“ „To teda má!“ zopakovali ostatné. A opakovali to tak nahlas a tak často, že tomu nakoniec uveril aj on. Vyzdvihol ju zo stromu, na ktorý ju predtým posadil, a položil ju na sedmokrásku, ktorá rástla na zemi.

Tu Maja zostala celé leto a naozaj nebola vôbec nešťastná.

Odvážila sa chodiť na prechádzky sama, utkala si posteľ z niekoľkých stebiel trávy a dala si ju pod ďatelinový list. To bol jej domov, kde sa mohla ukryť. Červené košíčky, ktoré rástli v machu, držali v sebe toľko rosy, koľko len chcela, a chrúst ju naučil, ako získať peľ. Ale leto netrvá večne a čoskoro kvety zvädli. Namiesto rosy napadal sneh, zem zamrzla a bol na nej ľad. Maja nevedela, čo si počať, lebo šaty mala obnosené ako handry. A hoci sa pokúšala zavinúť do suchého listu, ten sa na nej dosť lámal. Čoskoro jej bolo jasné, že ak si nenájde iné útočisko, zomrie od hladu a zimy.

Pozbierala teda všetku odvahu, opustila les a prešla cez cestu na pole, ktoré bolo v lete nádherné, plné vlniacej sa kukurice, ale teraz to bola len masa tvrdých stebiel. Putovala ďalej a nevidela nič okrem oblohy nad hlavou, až sa zrazu ocitla blízko otvoru, ktorý akoby viedol do podzemia. „V každom prípade tam bude teplo,“ pomyslela si Maja, „a možno mi tá osoba, ktorá tam žije, dá niečo na jedenie. V každom prípade na tom nemôžem byť horšie ako teraz.“ A odvážne vošla do

Ukázka elektronické knihy