77 poviedok na večery a noci (Ukázka, strana 99)

rozruch. Povedali mu, že kráľova dcéra sa práve vydáva za muža, ktorý zabil strašného draka. Cudzinec okamžite obvinil kočiša, že je klamár. No nikto ho nepočúval a neverili mu. Uchopili ho a hodili do cely so železnými dverami.

Zatiaľ čo ležal na svojom slamníku, smutne uvažoval o svojom osude. Vtedy sa mu zazdalo, že počuje vonku slabé kňučanie svojich psov. Prišla mu na um myšlienka. Zavolal tak hlasno, ako len vedel: „Horčica! Pomôž mi!“ Za okamih uvidel labky svojho najväčšieho psa pri okne svojej cely. Predtým ako stihol napočítať do dva, toto verné stvorenie rozhryzlo železné tyče a už stálo vedľa neho. Potom obaja vyšli cez okno z väzenia von.

A úbohý mládenec bol znovu na slobode. No i tak bol veľmi smutný, lebo vedel, že niekto iný si ide užívať odmenu, ktorá mu právoplatne patrí. Cítil veľký hlad, preto zavolal svojho psa: „Soľ, som hladný,“ a požiadal ho, aby mu priniesol nejaké jedlo.

Verný pes odbehol preč a čoskoro sa vrátil s tým najchutnejším jedlom v obrúsku, ktorý bol vyšívaný kráľovskou korunou.

Kráľ sa práve posadil ku svadobnej hostine s celým kráľovským dvorom, keď sa ten pes objavil a prosebne oblizol ruku princeznej.

S radosťou na srdci spoznala tohto psa a zaviazala mu svoj vlastný obrúsok okolo krku.

Potom pozbierala svoju odvahu a rozpovedala kráľovi celý príbeh. Kráľ ihneď poslal sluhu, aby sledoval psa. A za krátky čas priviedli cudzinca pred kráľa. Bývalý kočiš, keď uvidel pastiera, zbledol ako posteľná plachta. Padol na kolená a prosil o milosť a zľutovanie. Princezná hneď spoznala svojho vysloboditeľa. Vôbec nepotrebovala dôkaz dvoch dračích zubov, ktoré vytiahol z vrecka.

Kočiša uvrhli do temného väzenia a pastier zaujal jeho miesto po boku princeznej. Teraz už neprosila o odloženie svadby. Zosobášila sa s pastierom hneď a zaraz a s veľkou radosťou.

Mladý pár žil nejaký čas vo veľkom mieri a šťastí. Jedného dňa si však zrazu bývalý pastier spomenul na svoju chudobnú sestru a zatúžil sa s ňou znovu stretnúť a podeliť sa s ňou o svoje šťastie.

A tak poslali kočiar, aby ju priviezol na zámok. Čoskoro prišla na kráľovský dvor, kde ju brat srdečne privítal.

Potom jeden zo psov prehovoril: Č

„Je splnená naša úloha. Už nás viac nepotrebuješ. Čakali sme len na to, aby sa ti začalo dariť a aby si potom vo svojom šťastí nezabudol na svoju sestru.“ S týmito slovami sa všetky tri čierne psy premenili na vtáky a odleteli ďaleko do nebies. **Koniec**

19*/ Zlatá hus Bratia Grimmovci 120. diel zo 400 nemecká poviedka, počet slov 1450

Kedysi dávno žil raz jeden muž, ktorý mal troch synov.

Najmladšieho nazývali Tupec. Vždy sa pohŕdavo usmieval, robil si posmech z druhých a urážal ich pri každej možnej príležitosti.

I stalo sa jedného dňa, že najstarší syn si želal ísť do lesa narúbať drevo. Predtým ako sa tam vybral, mu matka dala chutný kus koláča a fľašu vína, aby tam určite netrpel hladom a smädom.

Keď prišiel do lesa, stretol tam malého starého šedivého muža, ktorý mu zaželal: „Dobrý deň,“ a povedal: „Daj mi kúsok z toho koláča, ktorý máš vo vrecku, a dúšok z tvojho vína. Som taký hladný a smädný.“ Ale tento bystrý syn odpovedal: „Ak ti dám svoj koláč a víno, pre mňa nič nezostane. Len choď pekne svojou cestou,“ a odišiel ďalej do lesa. Starého muža tam nechal stáť.

Keď tento najstarší syn prišiel k jednému stromu, začal ho rúbať.

Ako tak rúbal, sekera sa mu pošmykla a zaťal si do predlaktia tak nešikovne, že musel ísť domov a nechať si ho obviazať.

Potom išiel do lesa druhý syn. Matka mu dala dobrý koláč a fľašu vína ako jeho staršiemu bratovi. On tiež stretol malého starého šedivého muža, ktorý ho požiadal o kúsok koláča a dúšok vína.

Ale druhý rozprával tiež veľmi prakticky a povedal: „Čokoľvek ti dám, si budem musieť odoprieť sebe. Len choď pekne svojou cestou! Dobre?!“ Onedlho nato ho postihol trest. Zopárkrát zaťal do stromu sekerou a nešťastnou náhodou si poranil nohu. Musel sa dokrivkať domov a dať si ju ošetriť.

Vtedy Tupec povedal: „Otec, nechaj ma ísť do lesa narúbať drevo.“

Ukázka elektronické knihy