100+1 poviedok na večery a noci (Ukázka, strana 99)

nezaujímalo. Pretože to nebolo v móde vo svete potkanov.

Na túto tému viedol starý potkan so svojou manželkou dlhé hádky. Nie vždy zostalo iba pri slovách, čo bolo vidno i na škrabancoch na ich tvárach. „Dotkni sa až hviezd, to je moje motto,“ zvolala potkania pani jedného dňa, keď bola vo väčšej vášni ako obvykle. „Krása mojej dcéry ju uprednostňuje vyššie ako iba na Zem,“ zvolala, „a určite neprijmem zaťa, ktorý je nižšie.“ „Radšej ju teda ponúkni Slnku,“ netrpezlivo odpovedal jej manžel. „Pokiaľ viem, nie je nič väčšie ako Slnko.“ „No, myslela som na to,“ odpovedala manželka, „a keďže máš rovnaké myšlienky ako ja, zajtra ho navštívime.“ Tak nasledujúce ráno jej rodičia strávili hodiny tým, aby sa čo najlepšie upravili, a vyrazili za Slnkom. Svoju dcéru pritom viedli medzi sebou.

Cesta im síce nejaký čas trvala. Ale nakoniec prišli do zlatého paláca, kde žilo Slnko. „Vznešený kráľ,“ začala matka. „Pozri sa, tu je naša dcéra! Je taká krásna, že na celom svete sa jej nič nevyrovná. Prirodzene si prajeme zaťa, ktorý je oveľa väčší ako všetci na Zemi. Preto sme prišli za tebou.“ „Cítim sa byť veľmi polichotené,“ odpovedalo Slnko, ktoré bolo také zaneprázdnené, že ani v najmenšom si neprialo sa s niekým zosobášiť. „Robíš mi veľkú česť svojím návrhom. Len v jednom bode sa mýlite a bolo by odo mňa nesprávne, keby som využil vašu nevedomosť. Existuje ešte niečo väčšie, ako som ja, a to je oblak.

Pozrite!“ A ako hovoril, jeho slnečnú tvár zakryl oblak, ktorý zachytil všetky jeho lúče. „Och, dobre, pôjdeme sa porozprávať s oblakom,“ povedala matka. A otočila sa k oblaku, ktorému zopakovala svoju ponuku. „Naozaj nie som hodný niečoho takého očarujúceho,“ odpovedal oblak. „Ale znova robíte chybu v tom, čo hovoríte. Existuje ešte jedna vec, ktorá je silnejšia ako ja, a to je vietor. Aha, tu prichádza.

Môžete sa o tom presvedčiť aj samy.“ A uvideli, ako vietor, ktorý prechádzal okolo, zachytil oblak a odfúkol ho na druhú stranu oblohy. Potom zhodil otca, matku

a ich dcéru znova na Zem. Ako vial narazil na múr a tam sa zastavil.

Keď žena nabrala dych, zopakovala svoju ponuku ešte raz. „Múr je správnym manželom pre vašu dcéru,“ odpovedal vietor, ktorého domov pozostával z jaskyne, ktorú navštívil zakaždým, keď bolo bezvetrie a nikam sa nehrnul. „Na vlastné oči môžete vidieť, že je silnejší ako ja, pretože má moc ma v mojom lete zastaviť.“ A matka, ktorá si nerobila problém, aby zakryla svoje želania, sa okamžite otočila ku stene.

Potom sa stalo niečo, čo nikto neočakával. „Nevezmem si tú starú, škaredú stenu, ktorá je rovnako stará ako môj starý otec,“ vzlykala ich dcéra, ktorá po celý ten čas nevyslovila ani jedno slovo. „Vydala by som sa za Slnko, oblak alebo vietor, pretože to by bola moja povinnosť. Hoci milujem pekného mladého potkana a iba jeho. Ale ten hrozný starý múr si nevezmem. Radšej by som umrela.“ A múr, ktorý bol dosť zranený vo svojich citoch, vyhlásil, že nemá nárok na to, aby bol manželom takého krásneho dievčaťa. „Je pravda,“ povedal, „že dokážem zastaviť vietor, ktorý dokáže rozohnať oblaky, ktoré dokážu zastaviť Slnko. Ale je tu niekto, kto dokáže viac ako toto všetko, a to je potkan. Pretože ma dokáže svojimi zubami rozdrviť na prášok a prejsť cezo mňa. Ak teda chcete zaťa, ktorý je väčší ako celý svet, hľadajte ho medzi potkanmi.“ „Vidíš, čo som ti povedal?“ vykríkol otec potkan. A jeho manželka, ktorá bola teraz dosť naštvaná, že mu musela dať za pravdu, si čoskoro začala myslieť, že potkaní zať je presne to, po čom vždy túžila.

Všetci traja sa teda šťastne vrátili domov. Potkania svadba sa oslavovala o tri dni.

A celá potkania rodina bola veľmi šťastná, že má takého dobrého zaťa a skvelého manžela. **Koniec**

30*/ Prešibaný zajac Andrew Lang 30. diel zo 400 indiánska poviedka, počet slov 910

Vo veľmi chladnej krajine ďaleko za morom, kde ľad a sneh

pokrývali zem dlhé mesiace v roku, žil malý zajac. Jeho rodičia už nežili. Vychovávala ho stará mama. Keďže bol príliš mladý a ona príliš stará na prácu, boli veľmi chudobní a často nemali dostatok jedla. Jedného dňa, keď bol malý zajac hladnejší ako zvyčajne, spýtal sa svojej babky, či by mohol ísť nachytať na ich raňajky ryby dole k rieke. Pretože začínal odmäk a voda v rieke opäť tiekla. Babka sa zasmiala, lebo si nevedela predstaviť, ako by zajac, ešte k tomu taký mladý, chytil niekedy nejakú rybu. Ale keďže mala veľkú reumu a sama nemohla ísť zohnať nejaké jedlo, tak ho pustila. „Ak nechytí rybu, možnože nájde niečo iné pod zub,“ pomyslela si. Povedala teda svojmu vnukovi, kde má hľadať sieť a ako ju má cez rieku nastaviť. Ale keďže sa malý zajac už začínal cítiť veľkým chlapom, zavolala naňho: „Ale i tak, neviem načo je dobré, že pôjdeš, vnúča moje. Pretože aj keby si chytil rybu, nemáme oheň, na ktorom by sme si ju uvarili.“ „Dovoľ mi ísť chytať ryby a čoskoro urobím aj oheň,“ odpovedal veselo, pretože bol ešte dosť mladý a nevedel o ťažkostiach pri výrobe ohňa.

Trvalo mu nejaký čas, kým preniesol sieť cez polia a kríky. Ale napokon sa mu podarilo dostať ku mláke pri rieke, o ktorej často počul, že sa priam hemží rybami. A tu nastavil svoju sieť, ako mu povedala jeho babka.

Bol taký vzrušený, že takmer celú noc nespal. A hneď pri prvom úsvite bežal dolu k rieke tak rýchlo, ako len vedel. Srdce mu prudko bilo, akoby mal psov za sebou. Sotva sa odvážil pozrieť do svojej siete. Obával sa, že bude sklamaný. Vôbec nevedel, či sa mu podarilo chytiť aspoň jednu rybu. Pri tejto myšlienke začal mať od

Ukázka elektronické knihy