hovorili, že pre pána Petra to nebudú veľmi dobré časy. Hoci tento pár mal spolu nejaké deti, ale všetky zomreli ešte ako mladé počas tuhej zimy. Peter síce nemal žiadne veľké bohatstvo, ale aj tak bolo veľmi smutné, že zostal bez detí. Keď ich uložil do hrobu, žalostne ich oplakával u svojich priateľov: „Medzi mojimi čerešňovými kvetmi sa blýskalo, takže už nebudú na nich rásť čerešne.“ Po istom čase sa mu ešte narodila malá dcéra. Bola silná a zdravá. Nepokazila ju ani matkina zlomyseľná povaha, ani otcovo rozmaznávanie. Narástla do výšky aj do krásy. Medzitým sa zmenilo šťastie rodiny. Peter od svojej mladosti neznášal ťažkosti. Keď mal peniaze, minul ich na to, aby nakŕmil hladných ľudí, ktorí ho žiadali o chleba. Keď mal prázdne vrecká, požičal si od susedov. Ale vždy si dával dobrý pozor, aby sa to jeho zlomyseľná manželka nedozvedela, lebo by mu za to veľmi vynadala. Jeho mottom bolo: „Všetko sa nakoniec na dobré obráti.“ Ale to, čo sa stalo, znamenalo pre Petra len skazu. Bol v koncoch. Vôbec nevedel, ako by si mohol poctivo zarobiť. Snažil sa, ako len vedel, ale zdalo sa, že ho jeho nešťastie prenasleduje. Postupne stratil jednu prácu za druhou. Až napokon posledné, čo mu zostávalo, bolo, že nosil vrecia pšenice do mlyna pre svoju manželku. Keď pracoval pomaly, tá ho neustále sekírovala. A len veľmi nevrlo mu dopriala malý kúsok z jeho zaslúženej porcie na jedenie. To zarmútilo nežné srdce jeho peknej dcéry, ktorá ho veľmi ľúbila a ktorá bola preňho vždy útechou a potešením v jeho živote. Pán Peter na ňu myslel, keď sedel v kuchyni hostinca a počúval pastierov rozprávať o zakopanom poklade, a kvôli nej sa rozhodol ísť ho hľadať. Predtým ako vstal z kresla hostinského, naplánoval si svoj plán. Domov odišiel radostnejší a s väčšou nádejou, akú mal po mnoho dní. Ale na svojej ceste si zrazu spomenul, že ešte nevlastní čarovný jarný koreň. S ťažkým srdcom sa vkradol do domu a hodil sa na svoju tvrdú slamenú posteľ. Nemohol ani spať, ani odpočívať. Ale akonáhle vyšlo slnko, vstal a napísal si presne všetko, čo má urobiť. Keď to ležalo čisto a jasne pred jeho očami, upokojil sa myšlienkou, že hoci bude musieť ešte aspoň jednu zimu robiť tvrdú prácu pre svoju manželku, už nebude musieť do konca života šliapať cestu k mlynu. Onedlho začul svoju manželku svojím drsným hlasom spievať svoju rannú pieseň. Robila domáce práce a pritom karhala svoju dcéru. Ešte keď sa obliekal, mu rozrazila dvere dokorán: „No, pijan!“
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS521628