O dvadsať minút sedel v sanitke. Vedel že pocestuje do mesta na kontrolu. Pri všetkom adrenalíne si nevšimol zopár rán po tvári a krku od drobných kúskov skla. Nič, čo by ho mohlo zraniť viac ako to, že sa ho pokúšal niekto zabiť. Niekto, kto sa pýtal na Nikol a vzťah, ktorý pritom neexistoval. Popis toho, čo sa udialo hovoril polícii už dva krát. Mal pocit, že v oboch prípadoch ho počúvali rovnakí policajti, ale pokladal to za to opakovanie, čo predsa podľa ľudového príslovia značilo „múdrosť“. Steny sanitky neboli tak hrubé, aby nepočul, že jedna hliadka mala sprevádzať a dohliadnuť na pána Kosíka. Ako bonus započul, že auto bolo podľa značiek nahlásené ako odcudzené ešte v nedeľu večer. Najskôr sa potešil záujmu chrániť ho pred podobnými šialencami. Nad iným dôvodom dohliadnutia ani neuvažoval. „Neviete či už niekoho ďalšieho našli?“ položil otázku Juraj. Nechcel sa príliš otáčať aby neporušil všetky tie hadičky a výživy, ktoré mu dopriali na zmiernie šoku z nehody. „Hasiči to tam budú prehľadávať. Keď sú silné prúdy, tak to môže trvať aj pár dní. Teraz na to nemyslite,“ upokojoval ženský hlas niekde za ním. Ostrieľaná podobnými prípadmi vedela o čom hovorí. Len Juraja sa dosiaľ nikto nepokúsil zabiť, čo bola celkom neznáma situácia. A ešte k tomu takýmto spôsobom. „Viete, čo je najvtipnejšie? Ak by nikoho nenašli, tak to pokojne môže vyzerať, že som auto ukradol a vybúral sa sám,“ zažartoval nahlas, ale ošetrovateľ, ani lekárka za ním mu s profesionálnym výrazom v tvári nereagovali.
98
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS510952