„Asi štyridsať-štyridsaťpäťročný muž, s čiernymi vlasmi, s bledou pleťou a s jazvou na ľavom líci.“ „Áno, tak je. Ale jeho meno?“ „Ach, jeho meno? Nie je mi známe.“ „A vedel môj manžel, že ma uniesli?“ „Upozornili ho na to listom, ktorý mu napísal sám únosca.“ „A či má nejaké podozrenie o príčine tejto udalosti?“ spýtala sa pani Bonacieuxová v rozpakoch. „Ako sa zdá, pripisuje ju politickým príčinám.“ „Spočiatku som o tom pochybovala, ale teraz si to už aj ja myslím. Ten drahý pán Bonacieux ma teda ani na okamih neupodozrieval...“ „Ach, ani najmenej, madam! Je veľmi hrdý na vašu múdrosť a najmä na vašu lásku.“ Nový, takmer nebadateľný úsmev sa zjavil na ružových perách krásnej paničky. „Ako sa vám podarilo utiecť?“ pokračoval d’Artagnan. „Využila som chvíľku, keď ma nechali samu, pretože od dnešného rána viem, čo si mám myslieť o svojom únose. Zviazala som plachty a spustila som sa dolu oknom. Pribehla som sem v domnienke, že tu nájdem manžela.“ „Aby ste sa dali pod jeho ochranu?“ „Oj nie, dobre viem, že ten chudák nie je schopný ma ochrániť. Ale môže byť inakšie na osoh. Nuž chcela som ho na to upozorniť.“ „Na čo?“ „Och! To je moje tajomstvo. To vám nemôžem prezradiť!“ „Okrem toho,“ povedal d’Artagnan, „odpusťte, madam, že si vás ja, vojak, dovoľujem napomenúť na opatrnosť, myslím, že nie sme na vhodnom mieste na dôverné rozhovory. Mužovia, ktorí predo mnou utiekli, sa iste vrátia s ozbrojenou posilou. A ak nás tu nájdu, sme stratení. Síce som poslal po svojich troch priateľov, lenže ktovie, či ich našli doma!“ „Áno, áno, máte pravdu,“ zvolala prestrašená pani Bonacieuxová. „Utečme, zachráňme sa.“ A pri týchto slovách vložila svoje rameno pod d’Artagnanovo a horlivo ho ťahala za sebou. „Lenže kam máme utiecť?“ povedal d’Artagnan. „Kde sa máme skryť?“ „Najsamprv odíďme z tohto domu a potom už uvidíme.“
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS506403