Bola to rozkošná, asi dvadsaťpäť či dvadsaťšesťročná pani, s tmavými vlasmi, s modrými očami, s mierne vyhrnutým noštekom, s prekrásnymi zubami, a s pleťou akoby z ruží a opálu. Ale tu sa končili známky, podľa ktorých by si ju mohli zmýliť so vznešenou dámou. Ruky mala biele, ale chýbala im jemnosť. A ani nohy neprezrádzali paniu vyššieho stavu. Našťastie sa d’Artagnan ešte nestaral o tieto podrobnosti. Medzitým ako d’Artagnan skúmavo pozoroval pani Bonacieuxovú a došiel, ako sme povedali, až k nohám, zazrel na zemi jemnú bavlnenú šatôčku. Šatôčku zo zvyku zodvihol. V jej rožku poznal ten istý znak, aký videl na šatôčke, pre ktorú sa mal pohádať skoro na smrť s Aramisom. Od tých čias d’Artagnan šatôčkam, ktoré sú ozdobené erbami, nedôveroval. Preto i túto, čo zodvihol, mlčky vložil do vrecka pani Bonacieuxovej. V tej chvíli sa pani Bonacieuxová prebrala z mdlôb. Otvorila oči, s hrôzou sa poobzerala a uvidela, že izba je prázdna a ona je sama so svojím záchrancom. Hneď mu podala obidve ruky s úsmevom. Pani Bonacieuxová mala úsmev nadmieru pôvabný. „Ach, pane!“ povedala, „to vy ste ma zachránili. Dovoľte, aby som sa vám poďakovala.“ „Urobil som, pani, len to, čo by na mojom mieste urobil každý šľachtic.,“ povedal d’Artagnan, „nemáte mi za čo ďakovať.“ „Ale áno, pane, a dúfam, že vám budem môcť dokázať, že ste nepreukázali službu nevďačnici. Ale čo tu chceli tí ľudia, o ktorých som si najprv myslela, že sú zlodeji? A prečo tu nie je pán Bonacieux?“ „Madam, tí ľudia sú omnoho nebezpečnejší než zlodeji, lebo sú to agenti pána kardinála. A čo sa týka vášho manžela, pána Bonacieuxa, nie je tu, lebo ho včera večer zatkli a odviedli do Bastily.“ „Môjho manžela do Bastily!“ zvolala pani Bonacieuxová. „Och, môj bože! Čože urobil? Môj úbohý muž, vtelená nevinnosť!“ A niečo ako sladký úsmev sa zjavilo na tvári mladej ženy, ktorá bola ešte prestrašená. „Čo urobil, madam?“ povedal d’Artagnan. „Myslím, že jeho zločinom je to, že našťastie a zároveň nanešťastie je vaším manželom.“ „Vy teda viete, pane...“ „Áno, madam, viem, že vás uniesli.“ „A kto? Viete to? Ó, ak viete, povedzte mi!“
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS506403
„Asi štyridsať-štyridsaťpäťročný muž, s čiernymi vlasmi, s bledou pleťou a s jazvou na ľavom líci.“ „Áno, tak je. Ale jeho meno?“ „Ach, jeho meno? Nie je mi známe.“ „A vedel môj manžel, že ma uniesli?“ „Upozornili ho na to listom, ktorý mu napísal sám únosca.“ „A či má nejaké podozrenie o príčine tejto udalosti?“ spýtala sa pani Bonacieuxová v rozpakoch. „Ako sa zdá, pripisuje ju politickým príčinám.“ „Spočiatku som o tom pochybovala, ale teraz si to už aj ja myslím. Ten drahý pán Bonacieux ma teda ani na okamih neupodozrieval...“ „Ach, ani najmenej, madam! Je veľmi hrdý na vašu múdrosť a najmä na vašu lásku.“ Nový, takmer nebadateľný úsmev sa zjavil na ružových perách krásnej paničky. „Ako sa vám podarilo utiecť?“ pokračoval d’Artagnan. „Využila som chvíľku, keď ma nechali samu, pretože od dnešného rána viem, čo si mám myslieť o svojom únose. Zviazala som plachty a spustila som sa dolu oknom. Pribehla som sem v domnienke, že tu nájdem manžela.“ „Aby ste sa dali pod jeho ochranu?“ „Oj nie, dobre viem, že ten chudák nie je schopný ma ochrániť. Ale môže byť inakšie na osoh. Nuž chcela som ho na to upozorniť.“ „Na čo?“ „Och! To je moje tajomstvo. To vám nemôžem prezradiť!“ „Okrem toho,“ povedal d’Artagnan, „odpusťte, madam, že si vás ja, vojak, dovoľujem napomenúť na opatrnosť, myslím, že nie sme na vhodnom mieste na dôverné rozhovory. Mužovia, ktorí predo mnou utiekli, sa iste vrátia s ozbrojenou posilou. A ak nás tu nájdu, sme stratení. Síce som poslal po svojich troch priateľov, lenže ktovie, či ich našli doma!“ „Áno, áno, máte pravdu,“ zvolala prestrašená pani Bonacieuxová. „Utečme, zachráňme sa.“ A pri týchto slovách vložila svoje rameno pod d’Artagnanovo a horlivo ho ťahala za sebou. „Lenže kam máme utiecť?“ povedal d’Artagnan. „Kde sa máme skryť?“ „Najsamprv odíďme z tohto domu a potom už uvidíme.“
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS506403
A mladá pani a mladík si nedali ani toľko práce, aby za sebou zatvorili dvere. Hnali sa dolu Hrobárskou ulicou, zahli do ulice des FossésMonsieur-le-Prince a zastavili sa iba na námestí Saint-Sulpice. „A čo si počneme teraz,“ spýtal sa d’Artagnan, „a kam vás mám zaviesť?“ „Skutočne neviem, čo mám na to povedať,“ povedala pani Bonacieuxová. „Mala som v úmysle, že po manželovi odkážem pánu de La Porte, aby mi podrobne opísal, čo sa stalo v Louvri za posledné tri dni. Či by nebolo pre mňa nebezpečné, keby som sa tam ukázala.“ „To posolstvo by som mohol pánovi de La Porte odovzdať i ja,“ povedal d’Artagnan. „Áno, lenže je tu ten háčik, že pána Bonacieuxa poznajú v Louvri a pustili by ho dnu. Ale vás nepoznajú a zavrú pred vami dvere.“ „Čo len to,“ podotkol d’Artagnan. „Iste máte pri niektorej bráne Louvra oddaného vrátnika, ktorý na dané heslo...“ Pani Bonacieuxová pevne uprela zrak na mladého muža. „A ak vám prezradím to heslo,“ povedala, „zabudnete naň hneď, ako ho použijete?“ „Prisahám na šľachtickú česť!“ povedal d’Artagnan s takým pevným hlasom, že sa nedalo pochybovať o jeho poctivosti. „Dobre, dôverujem vám. Robíte dojem poctivého muža a možnože vám táto obetavosť prinesie šťastie.“ „Bez sľubov a dobrovoľne urobím všetko, čo budem môcť, aby som poslúžil kráľovi a zavďačil sa kráľovnej,“ povedal d’Artagnan. „Rozkážte mi ako priateľovi.“ „A čo so mnou, kam mám ísť za ten čas?“ „Nemáte naozaj nikoho, kam by pán de La Porte mohol prísť po vás?“ „Nie, nechcem sa na nikoho spoliehať.“ „Počkajte,“ povedal d’Artagnan. „Tu sme pri Athosových dverách. Hej, to sa hodí.“ „A kto je Athos?“ „Jeden z mojich priateľov.“ „A ak je doma a uvidí ma?“ „Nie je doma. A ja vás zamknem a kľúč si vezmem.“ „A ak sa vráti?“ „Nevráti sa. Vlastne, potom mu poviem, že som si doviedol dámu a tá je v jeho byte.“
Ukázka elektronické knihy