„Zbohom, Johny,“ povedal som smutne a stlačil spúšť. Rana preletela celým komplexom. Na chvíľu ma vydesila a ohlušila. Pri výstrele som odvrátil tvár. Zvedavosť mi však nedala. Johnyho hlava sa nerozletela. Jedna z mojich malých obáv sa nepotvrdila. Teraz som mohol prejsť k pochovávaniu. Nech už to mám za sebou. Len hlava bola zakrytá kusom starej, a už teraz aj skrvavenej, handry. Pohľad na strhanú a vychudnutú tvár by ma posunul ďalej do šialenstva. Dvere do hromadného hrobu boli naplno otvorené. Od doby, keď nás ostalo nažive len desať, sa už nedali zavrieť. Tá kopa smradľavých a rozkladajúcich sa tiel, natlačených ako obrovské skrčené
klbká
šiat
v skrini
a pravidelne
vypadávajúcich,
nedovoľovala hermeticky uzavrieť hrobku. Ani silné vrstvy handier nepomáhali zbaviť sa toho odporného zápachu, rozliehajúceho sa po celom známom priestore. Preto sme sa vtedy uskromnili a natlačili sa do malej časti bunkra. Ale nič iné sa nedalo robiť. Sám sa čudujem, ako sa mi podarilo do pár malých priestorov natlačiť okolo tisíc ľudí. Teraz tam dám tisíc prvého. Už len pohľad na tú kopu mi vravel, že akékoľvek snahy o pridanie ďalšieho mŕtveho sú márne, a tak som upustil od pôvodného plánu. S vypätím všetkých síl sa mi podarilo asi po štvrťhodine zatvoriť prvé a potom druhé hermetické dvere. Smrad z mŕtvol ale nezmizol. Keby nezomrel starý White, ktorý sa rozumel do klimatizácií, to by nám bolo sveta žiť. Johny sa vrátil na stôl. A tam aj ostane. A čo že je mŕtvy? Aspoň sa budem mať s kým rozprávať... 98
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS249413
Z ničoho nič som si spomenul na jeho ruku, naťahujúcu sa po niečom v jeho druhom vrecku. Zvedavosť mi nedala, a tak tam smerovala moja ruka. Vytiahol som vysielačku. Podarilo sa mi ju zapnúť, takže funkčnú. Namiesto slov však len šum. Ako sa dalo predpokladať. „Halo? Tu je posledný živý človek! Počuje ma niekto? Prepínam,“ zahlásil môj hlas, plný očakávaní, ale aj sklamania, do vysielačky. Odpoveďou mi bol len šum. To sa dalo čakať. Johny mi chcel dať pred svojim odchodom posledné steblo nádeje, čo sa mu asi aj podarilo. Začínal som veriť, že v útrobách tohto komplexu, o ktorých sa mi ešte ani len nesnívalo, sa nachádzal niekto, kto bol tiež osamelý, ako ja, no práve teraz má vypnutú vysielačku. Preto to budem stále skúšať. A neprestanem veriť. Možno sa aj vydám aj za miesta, kde sme sa po prvé po tom všetkom ocitli. Keby som však vedel, ako dlho bude trvať, než sa niekto ozve. Ten niekto rozbehol duel s mojim narastajúcim šialenstvom. Kto nakoniec vyhrá?
99
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS249413
2 Ležal som na Cliffovej posteli, v ruke pevne zvierajúc vysielačku. Každých pár minút som ju zapol a načúval šumu. Začal som sa pomaly modliť, aby som aspoň raz začul dáky ľudský hlas. Stále je tam šum. Nič iné. Ležať na jedinej posteli, ktorú vlastnil náš nenávidený, no rešpektovaný vodca, by malo byť niečím, ako užívanie luxusu najdrahších hotelov na bývalom svete. Určite stoja. Nikto v nich nie je. Tak prečo tam nejsť? To by mi mohol niekto povedať. Len pred mesiacom sa nám podarilo nájsť vchodové dvere, ktoré boli také masívne a tak perfektne zapečatené, že ani atómová bomba by im neublížila. A keby po nich niekto vystrelil z dela, mal by sa dať na útek, pretože tie dvere by tú strelu odrazili naspäť presne tak isto, ako tenista letiacu loptičku. Kam sa teda vybrať? Musel som rozmýšľať. Spomenúť si, ako to celé začalo. Možno by mi mohlo napadnúť niečo, čo som vtedy prehliadol. V tomto komplexe sme boli zavretí už viac ako tri mesiace. Doteraz nikto neprišiel na presný spôsob, ako, alebo prečo, sme sa tu vzali. Bol to skrátka len nádherný aprílový deň v našom odľahlom mestečku. Išiel som v to ráno do práce v pohrebnom úst... tak už mi je jasné, prečo mi pridelili takú prácu.
100
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS249413