„Zbohom, Johny,“ povedal som smutne a stlačil spúšť. Rana preletela celým komplexom. Na chvíľu ma vydesila a ohlušila. Pri výstrele som odvrátil tvár. Zvedavosť mi však nedala. Johnyho hlava sa nerozletela. Jedna z mojich malých obáv sa nepotvrdila. Teraz som mohol prejsť k pochovávaniu. Nech už to mám za sebou. Len hlava bola zakrytá kusom starej, a už teraz aj skrvavenej, handry. Pohľad na strhanú a vychudnutú tvár by ma posunul ďalej do šialenstva. Dvere do hromadného hrobu boli naplno otvorené. Od doby, keď nás ostalo nažive len desať, sa už nedali zavrieť. Tá kopa smradľavých a rozkladajúcich sa tiel, natlačených ako obrovské skrčené
klbká
šiat
v skrini
a pravidelne
vypadávajúcich,
nedovoľovala hermeticky uzavrieť hrobku. Ani silné vrstvy handier nepomáhali zbaviť sa toho odporného zápachu, rozliehajúceho sa po celom známom priestore. Preto sme sa vtedy uskromnili a natlačili sa do malej časti bunkra. Ale nič iné sa nedalo robiť. Sám sa čudujem, ako sa mi podarilo do pár malých priestorov natlačiť okolo tisíc ľudí. Teraz tam dám tisíc prvého. Už len pohľad na tú kopu mi vravel, že akékoľvek snahy o pridanie ďalšieho mŕtveho sú márne, a tak som upustil od pôvodného plánu. S vypätím všetkých síl sa mi podarilo asi po štvrťhodine zatvoriť prvé a potom druhé hermetické dvere. Smrad z mŕtvol ale nezmizol. Keby nezomrel starý White, ktorý sa rozumel do klimatizácií, to by nám bolo sveta žiť. Johny sa vrátil na stôl. A tam aj ostane. A čo že je mŕtvy? Aspoň sa budem mať s kým rozprávať... 98
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS249413