„Menšia potýčka pred školou,“ vysvetľoval som sestre a tá len neustále krútila hlavou a prezerala Cainovi tvár. „Bože, vy ste blázni, kedy táto mládež dostane rozum,“ vyhlásila sestra s pousmiatím sa nad celou situáciou, ktorá je v jej kompetencii školskej sestry určite viac než častá a začala mu vatou čistiť krvavé obočie. Cain tiež len po druhýkrát prevalil očami. „Budeme to musieť zašiť,“ pokračovala, keď brala dezinfekciu a zakrivenú ihlu. Corin sa zatvárila dosť znechutene a tak som jej radšej navrhol, nech obaja počkáme pred ambulanciou. „Tak teda dobre,“ odsúhlasila Corin a obaja sme vyšli pred ošetrovňu a usadili sa na lavičku, stojacu pred dverami. Nemám rád takéto situácie, pretože musím vymýšľať otázky, veď určite to sami poznáte. Mne by úplne stačilo sedieť a len tak sa na ňu pozerať. „Takže, kde si vlastne pred tým chodila do školy?“ začal som však konverzáciu, pre ňu pravdepodobne dosť ošúchanou otázkou. „Keď som ešte bývala so strýkom v Denvere, navštevovala som tamojšiu strednú školu. Celkom mi je za všetkými smutno,“ odpovedala s dosť skleslým výrazom v tvári. Popravde, nie som ani na takéto debaty. Takže sme chvíľu len tak nemo sedeli vedľa seba a ja som robil presne to, čo som aj chcel. Pozeral som sa na ňu, no potom ... „Veľmi mi pripomínaš Mikkela,“ vyhŕkla trošku hanblivo a milo sa na mňa usmiala. Naozaj má pekný úsmev, pomyslel som si ihneď a jej prehlásenie ma už vôbec neprekvapilo. „Vieš, že nie si prvý človek, čo mi to povedal?“ „Veď ani niet divu, máš pohľad ako on, správaš sa ako on, uvažuješ ako on, napríklad aj dnes, pri tej bitke. Vyriešil si to, ako by to vyriešil sám Mikkel. A ešte aj teraz robíš presne to, čo on robieval v jednom kuse. Proste na mňa len tak hľadíš.“
98
Ukázka elektronické knihy, UID: KOS237657