„Práveže nepovedala, a trochu ma to dostalo. Stále som očakávala, že mi to povie. Dokonca zrušila na rýchlo naše sedenie, aby bola čo najskôr doma.“ „Opäť ju pochytila potreba pozerať seriál, čo...“ „Presne tak.“ „Takže ti nič nepovedala, že...“ „A čo mi mala povedať? Čo mi chceš povedať ty? Ach! Už som z toho unavená!“ začala som hovoriť nahnevaným zvýšeným hlasom a medzitým som vstala z postele, ale otec si priložil ukazovák k perám a potom ním ukázal na stenu, za ktorou bola rodičovská izba. Opäť som si sadla. „Pokoj! Máš právo vedieť, čo je v tom závete. Je mi ľúto, že ti to musím hovoriť práve ja ako duša zo záhrobia...“ zarazil sa a zasmial. „Jaj, je to správny humor toto!“ „Nechaj radšej tak tento čierny humor a konečne mi povedz, čo sa to deje!“ „Vieš, Erika, keď si bola v škôlke, stretla si sa tam s tým Jakubom, čo s ním chodíš...“ „Aj ty si to pamätáš?“ skočila som mu do reči. „Veď akože by nie? Hlavne, keď mi mama líčila, ako ťa Jakub tíšil. Hovoril, že si jeho princezná a on ťa bude chrániť. Potom ti daroval púpavu...“ „Toto preskoč, dobre?“ zavrčala som. „Dobre... Tak sa to opýtaj Jakuba osobne... Skrátka, poznal som sa s jeho otcom. Počul som potom od neho, ako musel ísť Jakub do nemocnice kvôli niečomu... a nech ti potom ten frajer povie, že čomu. Chvíľu to s ním dokonca vyzeralo veľmi vážne. Neviem prečo, ale vtedy som si uvedomil, aký je život niekedy nevyspytateľný, a tak mi napadlo, že by som spísal závet pre prípad „náhleho niečoho,“ ako som vtedy nazval také situácie v živote. Najprv som nad tým len premýšľal a potom som to raz 98 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS233197
povedal aj tvojej mame. Tá to brala, samozrejme, ako žart. Potom mi vravela, aby som sa na to vykašľal, pretože som začal byť s tým dosť otravný. No a potom prišiel 1. apríl. V ten deň som sa stretol s Mišom Novým, tým notárom, čo vás na cintoríne stretol. Dlho sme sa nevideli, a tak sme, ako starí kamoši, išli na pivo. Tých pív padlo trošku viac. No a ako sme tak rozprávali o živote a tak, povedal som mu aj ten môj zámer s testamentom. A on mi pripomenul, že je vlastne notár a že to vie vybaviť. Najprv som odmietal. On tak dlho naliehal, až som k tomu teda pristúpil. Došli sme v dobrej nálade do jeho kancelárie a normálne sme spísali môj závet. Ja som ho podpísal, on to podpísal a potom som sa ja zobudil v jeho kancelárií na pohovke. On spal na kresle.“ „Radšej mi konečne povedz, čo je s tým testamentom! Nezaujímajú ma tvoje stretnutia s kamošmi...“ „A čo ti práve teraz líčim? Snažím sa dostať ku koreňu veci. Keď som potom ráno prišiel domov, tvoja mama mi, samozrejme, riadne vynadala. Až tak bola na mňa naštvaná, že som jej radšej nič nepovedal o tom testamente, ktorý som spísal. A keďže som bol hlava deravá, zabudol som ten testament zrušiť. A tak sa po tých rokoch stalo, že vošiel v platnosť riadne po mojej smrti. Tvoja mama sa pred ním robila, že o tom testamente vie, v skutočnosti však nič nevedela. Určite ju dostal aj fakt, že testament nerieši žiadne riadne dedičstvo okrem jednej veci a žiadneho dediča okrem teba.“ „Mňa?! Ja som dedič... A čo som to vlastne...“ „Ale pokoj! Nič zvláštne to nie je... Pamätáš sa na to krásne zdobené vajíčko? Také vyšperkované, vo vnútri bola nejaká somarina... ono to aj hralo... Vtedy sa ti to vajíčko páčilo. A tak som ti ho v stave, v akom som bol, odkázal.“
99 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS233197
„Teraz neviem, či sa mám smiať na tom, ako si ešte aj po smrti musíš vystreliť z mamy, alebo ti hrozne vynadať, nehľadiac na to, že si duch.“ „Čo mne máš vynadať... Jej by si mala! A Mišovi dupľom! Určite si pamätal, minimálne si spomenul po mojej smrti na ten testament, a jeho povinnosťou, aj keď si možno už nepamätal na jeho obsah, bolo zavolať všetkých zainteresovaných príslušníkov rodiny!“ „Ale veď nemusel, ak nevedel...“ „Určite išiel po tvojej mame! Vždy po nej išiel! A ten testament bola vhodná príležitosť na to, aby boli spolu a sami! Dávaj na nich pozor! A hlavne sa opýtaj mamy, kde to vajce vlastne je! Lebo už ani ja si nepamätám, kam som ho pleštil...“ „A ako sa jej mám opýtať, keď mi o tej somarine nič nepovedala?“ „Musíš to z nej skrátka dostať! Alebo si zisti číslo na Miša! Ten by potom musel zakročiť, aby sa posledná vôľa vykonala, keď som ju už teda napísal.“ „Ty, otec... A kvôli tejto hlúposti si bol taký smutný?“ „Ja? Vlastne... Nie. Nechcel som tým začínať. Radšej s tým testamentom hlúpym... Niečo sa stalo...“ „A čo sa stalo?“ „Vieš... Tvoj strýko...“ „Čo je s ním? Veď vrav! Čo sa zastavuješ? Mám to z teba páčiť?!“ „Stala sa hrozná vec...“ „Hrozná vec... hrozná vec... Aká hrozná vec?!“ kričala som pomaly po ňom. Začínala som ale vo svojom vnútri cítiť, že sa so strýkom stalo niečo naozaj „hrozné“. Nechcela som myslieť hneď na najhoršie, ale keď som videla otca, ako sa snaží z toho vykrútiť a nepovedať priamo... 100 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS233197