mnou tak dlho stál, až pokiaľ moje pero niečo nenapísalo. Pokojne to mohlo byť aj zle. On by mi to aj tak v tom momente nepovedal. Keď už táto trápna situácia trvala nejakú tú minútu, začal sa Majo smiať. „Prečo sa smeješ?“ „Čakám, aký kód napíšeš.“ „A ja čakám, aký kód napíšeš ty,“ zareagovala som. „Môj kód ale bude správny,“ zakontroval. „Zvíťazil si! Notebook je tvoj.“ „Ďakujem. Už keď som si ho kedysi kúpil, tak ho teraz znova preberiem do svojich rúk.“ Vymenili sme si miesta. Predtým, než začal písať, vytiahol z bundy obal na okuliare. Tie vybral z obalu a nasadil si ich. On nosí okuliare? To je zaujímavé. Prekvapuje ma, že prežili ten tvrdý pád na strechu jeho auta. Naťukal kód z takou rýchlosťou, že som ani nestihla zaregistrovať, že sa už dostal do počítača. Aj keby písal ten kód pomalšie, bol by problém ho odhaliť, pretože okrem písmen využíval aj číslice. Po chvíli bol na internete. Tiež mal zamknutú 98 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS218098