človek má mať „eros k poznávaniu“. Pravé poznávanie sa spája s úctou k veciam. Hanus si všíma väčšinovú inštinktovosť ľudí: aj napriek erudícii a poznatkom sa nechávajú unášať smerom najmenšieho odporu, nevynaložia námahy, aby si utvorili vlastný úsudok a stanovisko. Potom sa ľahko prepožičiavajú ideológiám, propagandám a záujmom. Svoju inteligenciu dávajú do služby nekultúrnosti a nemravnosti. Naproti tomu kultúrny človek žije z rozumu a zo slobody, vyžaduje si rešpektovanie osobnej slobody a ľudskej dôstojnosti. Nijakému postaveniu, funkcii či inej príslušnosti nie je ochotný obetovať vlastné stanovisko. „Kultúrnosť začína vtedy, keď si človek uvedomí svoju osobitosť a z osobného vedomia vedome si vytvára život. Keď sa odlúči od nezodpovednej masy. Keď sa snaží za vlastným poznaním a na každý spôsob sa usiluje utvoriť vlastné stanovisko k veciam.“ (tamže, s. 65) Ladislav Hanus sa zamýšľa nad problematikou vzdelávania, v ktorom sa šírka a množstvo vedomostí uprednostňujú pred hĺbkou a kvalitou. Pýta sa: Ako sprostredkovať súčasnému dorastajúcemu človeku dostatočnú šírku vedomosti o svete a popri tom ešte aj prekonať povrchnosť, rozptýlenosť a bezprostredný pragmatizmus a nasmerovať ho na celok? „Sprostredkovanie vedomostí je len časť celej úlohy. Pri podstatnom vzdelaní ide o oveľa viac: o sformovanie v jemnejšiu a vyššiu bytosť, o šľachetnejší spôsob života, o otvorenie vnútra pre vzácne duchovné bohatstvo sveta. Vždy treba mať na zreteli celého človeka.“ (tamže, s. 67) Hanus hovorí o organickom vzdelaní, sprostredkujúcom poznatky a postoje, no predovšetkým celistvý pohľad na svet. „Svetonáhľad sa nenahradí nijakou odbornosťou.“ (tamže) c) Šírka. V optike Ladislava Hanusa sa človek stáva kultivovanou osobou vtedy, keď má jeho stanovisko „šírku“, otvorenosť. Mať stanovisko, názor, nie je neomylným kritériom kultúrnosti, lebo ľudia sa väčšinou hrdia tým, že „majú svoj názor“. „Sú stanoviská úzke, jednostranné, pokrivené, zadubené, fanatické a s kultúrnosťou nemajú nič spoločného. Kultúrnosť žiada od stanoviska istú podstatnú vlastnosť, a tou je šírka.“ (tamže, s. 69) Hanus varuje pred zúženosťou, obmedzenosťou, plochosťou, neslobodou pohľadu. Šírka, otvorenosť voči pravde, si vyžaduje veľkú námahu – fanatizmus si námahu nežiada, necháva sa unášať živelnosťou, „prirodzenou gravitáciou“. Obmedzený človek uznáva len jestvovanie a hodnotu toho, čo vidí, čomu okamžite rozumie, a svoj okruh poznatkov kladie namiesto skutočnosti. Čomu nerozumie, to považuje za nezmysel, špekuláciu, hmlu. Človek s duchovným záujmom, s veľkou myšlienkou, s nadšením z nových súvisov a objavov je medzi takými ako na púšti. Pritom to nie je vec veľkého nadania: „Aj ľudia veľkých duchovných schopností môžu byť úzki a zadebnení. Aj ľudia priemernej kapacity môžu mať šírku, uznávať šírku a rásť do šírky.“ (tamže, s. 70) Vo všeobecnosti sa ľudia klonia k jednostrannosti. Nazerajú na život cez výsek medzi rozličnými „clonidlami“: svojho egoizmu, svojho prostredia, svojej národnosti, svojej konfesie, svojich záľub, svojich nálad, svojej vôle k moci. Pedagóg môže veľmi skoro odhaliť tieto „clony“ vo vychovávanom a jeho úlohou je rozhľad odcloniť, priviesť myslenie žiaka k otvorenosti a šírke. Individualizmus, nacionalizmus, partajnícke politikárčenie s ohľadom na záujmy, klerikalizmus a konfesionalizmus, to sú obmedzenia, kŕče, prekážky kultúrnosti, pretože – ako píše Guardini – skutočnosť je okrúhla, guľatá, univerzálna. Poslaním vychovávateľa je zapáliť „triezve oduševnenie“ z pozície vlastného stanoviska, no v otvorenosti k dialógu a celej šírke života.
98 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS194348
d) Prirodzenosť. Pri definovaní kultúry a kultúrnosti sa zväčša vychádza z prírody (a prirodzenosti), voči ktorej sa kultivovaním seba a sveta človek vymedzuje. Možno nájsť dva krajné postoje voči vzťahu prírody a kultúry: kultúrny naturalizmus a antinaturalizmus. Naturalizmus (protikultúrny romantizmus) zaujíma rezervovaný, ba až odmietavý postoj k samej kultúre, s úpenlivým pohľadom na priam spasiteľskú moc „čistej“ prírody. Antinaturalizmus je vlastný osvietenskému racionalistickému optimizmu, ktorého mottom je „poraziť prírodu“. Ladislav Hanus odmieta oba tieto prístupy: „Kultúrnosť sa dá budovať iba na zdravom prirodzenom grunte. Je to danosť, prvé východisko, s ktorým treba počítať u jednotlivca i u pospolitosti.“ (tamže, s. 81) V prirodzenosti človeka je vrodená nesmierna potencialita, ktorá predstavuje pre kultúru nezastupiteľný vklad. Hanus identifikuje niekoľko znakov „slovenskej prirodzenosti“, na ktorú môže a má kultúrnosť organicky nadviazať: nádherná príroda („ktorá je dosiaľ silnejšia ako naša kultúrnosť“), zemitosť v duchovných výrazoch, ústenie do tajomstva, poloha medzi Východom a Západom, stred medzi pasivizmom a aktivizmom, pracovitosť a húževnatosť, dôvera, vrúcnosť, zbožnosť, umiernenosť. Vidí tiež riziká v nej vrastené: ustarostenosť, dôverčivosť, nedôslednosť a nesystematickosť, nedostatok energickej cieľavedomosti. Keďže číra príroda nestačí, treba ju zušľachťovať – „[...] duch má oživovať a dvíhať v jednotu duchovnej osoby celého človeka so všetkými zložkami.“ (tamže, s. 83) Príroda má svoje „záujmy“, ktoré sa prejavujú vábením, ťahaním človeka nadol, do nízkosti – sebectvom, hrubosťou, závisťou, lenivosťou, zmyselnosťou. Do prírody treba štepiť slobodu, vyvarovať sa animalizmu i spiritualizmu. Ide o celoživotnú úmornú „starostlivú prácu na sebe“, trvalé zušľachťovanie smerom až na úroveň nadprírody, svätosti. Tá však neznamená opustenie prírody (k čomu často nesprávne dochádza v náboženskej výchove), ale zahrnutie prírody do nadprírody ako základu všetkej práce. Prírodu nemožno potlačiť, nahradiť duchovnosťou, ale organicky ju zapojiť do kultúrnosti. e) Zbožnosť. Vydať zo seba najvyšší výkon je príkazom života. Výsledkom kultúrnej snaživosti je človek, ktorého charakteristikou je ušľachtilosť. „Ušľachtilá osobnosť je najvyššia stvorená hodnota. Susedí už s tajomstvom Božím.“ (tamže, s. 87) Ušľachtilosť je dielom ľudským, no zároveň dielom tajomného pôsobenia božského. Posledným nositeľom šľachetnej kultúrnosti je zbožnosť, pietas. „Zbožnosť je zapojenie celého života do Boha. [...] Snaha celého života k tomuto poslednému životnému cieľu.“ (tamže, s. 88) Ide o ochotu a otvorenosť človeka voči pôsobeniu transcendencie, teda niečoho, čo ho presahuje a sľubuje naplnenie jeho najhlbších ašpirácií. V kresťanstve vychádza Boh v ústrety človeku, aby povýšil človeka ponad jeho prirodzenosť, vtiahol ho do vnútornej cirkulácie Božieho života. Boh v kresťanstve poskytuje človeku tvár dokonalosti – Krista ako ideál ušľachtilej osobnosti. Zbožnosť, podľa Hanusa, má pre človeka podstatný význam: vytvára v ňom poriadok, podnecuje ku kultúrnemu výkonu, predkladá cieľ, nabáda k budovaniu, pozdvihuje k ideám, zjednocuje osobnosť, spája osobné dejiny s dejinami ľudstva, inšpiruje k vzopätiam v kultúre, umení i spoločenskom angažovaní, až po heroickosť. Náboženskosť je hlavným nervom kultúr a vzpruhou národov. Hanus vidí v slovenskej povahe prirodzenú zbožnosť, no upozorňuje, že je nevyhnutné vypestovať z nej uvedomelú zbožnú kultúrnosť, aby dosahovala vysokú, ušľachtilú formu. f ) Dobrota. Je popri zbožnosti druhým prameňom ušľachtilosti. Hanus takto označuje mravnú silu, účinnú rozhodnosť za dobro. Dobrota v kategóriách prírodných ľudí patrí
99 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS194348
medzi slabosť a menejcennosť, naopak v bezohľadnosti a živelnosti vidia najvyššie právo. Dobrota pramení v kontemplácii krásy, v láske k životu, vo vďačnosti. Je zásadným prekonaním sebeckosti v úcte k realite, k poriadku sveta. Základnou dispozíciou dobroty je napomáhať tejto pravde a v úsilí o jej potvrdzovanie vychádza zo seba, aktívne zasahuje, nezostáva v pasivite. Nemožno si dobrotu zamieňať za pasívnu dobráckosť, ktorá je úbohosťou, obmedzenosťou, zbabelosťou: „Dobráckou pasívnosťou možno viac zla zapríčiniť ako vedomou zlomyseľnosťou.“ (tamže, s. 95) Dobrý človek nie je rojko, je realista, ktorý dobre pozná nástrahy a silu zla. „V tomto vidí svoje poslanie: celou váhou svojej osoby, celým svojím vplyvom zasadiť sa za dobro.“ (tamže, s. 97) Svoj zmysel života si spája so službou dobru. Sleduje v konkrétnych situáciách tie okamihy a stavy, kde je ohrozená spravodlivosť – vtedy sa pre ňu rozhoduje a zasadzuje, napriek strádaniu, nepochopeniu, poníženiu. Dobrota je morálnym rozmerom pravdy, je osudom absolútna, je energickým zásahom za vec. „Pre múdrosť srdca treba viacej mravnej rozhodnosti ako vzdelania, alebo skôr treba vzdelanie srdca.“ (tamže, s. 98) Dobrota si vyžaduje niekedy i ráznu rozhodnosť; od pedagóga a rodiča žiada prísnosť – ak sa treba vzoprieť neporiadku –, hoci má aj pokojnú povahu a raní ho to viac ako vychovávaného. „Aby nielen zlo, špina a ničomnosť mali svojich robustných bezohľadných zástancov. Moc a silu, keď treba, bezohľadnú, potrebuje aj dobro.“ (tamže, s. 100) g) Ľudské vzťahy. Zo všetkých vyššie uvedených činiteľov kultúrnosti vyrastajú ľudské vzťahy: životný priestor, domácnosť, spoločnosť, životný štýl. Ľudské vzťahy sú výrazom prirodzenosti človeka. Človek vychádza zo samoty svojho života smerom k svetu, k svetu tvárí. Najprv tvárí cudzích, vecných, sprvu nevyrušujúcich, bez nárokov. Až keď nastane prvý osobný kontakt, tváre prestanú byť vecami, začnú vyrušovať, vyvolávať požiadavky. Hanus rozlišuje dva základné typy medziľudských vzťahov: kamarátstvo a priateľstvo. Kamarátstvo je ľudský vzťah v objektívnej sfére, ľudia sa stretnú ponad seba v niečom objektívnom: v myšlienke, práci, záujmoch, pri presadzovaní spoločných cieľov. Kamarátmi môžu byť druhovia v dobrodružstve, spolužiaci, športovci, kamaráti z vojny, kolegovia apod. „Kamarátstvo je pretekanie sa o službu, o vernosť, o solidaritu, o pevnosť slova a sľubu, o kvalitu výkonu.“ (tamže, s. 110) Kamaráti vytvárajú záväzné spoločenstvo s vnútorným poriadkom, pravidlami, solidaritou. Porušenie solidarity má vnútornú sankciu nečestnosti, charakterovej poškvrny. Kamarátstvo mnohým postačí, niektorým však nie a siahajú po vyššej forme vzťahu – po priateľstve. Kamarátstvo je spoločenstvo viazané na objektívnu sféru, na „to druhé oproti mne“, prácu, záujem, zábavu, dielo, ideu. Priateľstvo je však oveľa viac – je vzťahom vo sfére osobnej. Podľa Hanusa priateľstvo je zriedkavé a málokto je ho schopný. „Priateľstvo je spoločenstvo duší. Nielen diela, ideálov, osudu, toho objektívneho, vonkajšieho. Ale blízkosť toho vnútorného, najosobnejšieho. To už ústi do tajomstva.“ (tamže, 111) Spoločenstvo zasahuje aj najvnútornejšiu osobnú sféru, sféru, v ktorej je človek sám so sebou a so svojím Bohom – až tam sa ozve „druhá tvár“. Priateľstvo je problém a riziko – v ňom môže človek všetko získať, alebo všetko stratiť. Hanus poznamenáva, že s nástupom liberálnej spoločnosti sa vytvoril predpoklad pre individuálne sebapresadenie a že tým došlo k úpadku priateľstva ako sociálneho javu. Ľudstvo sa atomizovalo, novoveký človek je osamotený. Náhľad na človeka ako na prostriedok zničil ovzdušie priateľstva. Vo vzťahu priateľstva nemôže byť jeden vychovávajúci a druhý
100 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS194348