človek má mať „eros k poznávaniu“. Pravé poznávanie sa spája s úctou k veciam. Hanus si všíma väčšinovú inštinktovosť ľudí: aj napriek erudícii a poznatkom sa nechávajú unášať smerom najmenšieho odporu, nevynaložia námahy, aby si utvorili vlastný úsudok a stanovisko. Potom sa ľahko prepožičiavajú ideológiám, propagandám a záujmom. Svoju inteligenciu dávajú do služby nekultúrnosti a nemravnosti. Naproti tomu kultúrny človek žije z rozumu a zo slobody, vyžaduje si rešpektovanie osobnej slobody a ľudskej dôstojnosti. Nijakému postaveniu, funkcii či inej príslušnosti nie je ochotný obetovať vlastné stanovisko. „Kultúrnosť začína vtedy, keď si človek uvedomí svoju osobitosť a z osobného vedomia vedome si vytvára život. Keď sa odlúči od nezodpovednej masy. Keď sa snaží za vlastným poznaním a na každý spôsob sa usiluje utvoriť vlastné stanovisko k veciam.“ (tamže, s. 65) Ladislav Hanus sa zamýšľa nad problematikou vzdelávania, v ktorom sa šírka a množstvo vedomostí uprednostňujú pred hĺbkou a kvalitou. Pýta sa: Ako sprostredkovať súčasnému dorastajúcemu človeku dostatočnú šírku vedomosti o svete a popri tom ešte aj prekonať povrchnosť, rozptýlenosť a bezprostredný pragmatizmus a nasmerovať ho na celok? „Sprostredkovanie vedomostí je len časť celej úlohy. Pri podstatnom vzdelaní ide o oveľa viac: o sformovanie v jemnejšiu a vyššiu bytosť, o šľachetnejší spôsob života, o otvorenie vnútra pre vzácne duchovné bohatstvo sveta. Vždy treba mať na zreteli celého človeka.“ (tamže, s. 67) Hanus hovorí o organickom vzdelaní, sprostredkujúcom poznatky a postoje, no predovšetkým celistvý pohľad na svet. „Svetonáhľad sa nenahradí nijakou odbornosťou.“ (tamže) c) Šírka. V optike Ladislava Hanusa sa človek stáva kultivovanou osobou vtedy, keď má jeho stanovisko „šírku“, otvorenosť. Mať stanovisko, názor, nie je neomylným kritériom kultúrnosti, lebo ľudia sa väčšinou hrdia tým, že „majú svoj názor“. „Sú stanoviská úzke, jednostranné, pokrivené, zadubené, fanatické a s kultúrnosťou nemajú nič spoločného. Kultúrnosť žiada od stanoviska istú podstatnú vlastnosť, a tou je šírka.“ (tamže, s. 69) Hanus varuje pred zúženosťou, obmedzenosťou, plochosťou, neslobodou pohľadu. Šírka, otvorenosť voči pravde, si vyžaduje veľkú námahu – fanatizmus si námahu nežiada, necháva sa unášať živelnosťou, „prirodzenou gravitáciou“. Obmedzený človek uznáva len jestvovanie a hodnotu toho, čo vidí, čomu okamžite rozumie, a svoj okruh poznatkov kladie namiesto skutočnosti. Čomu nerozumie, to považuje za nezmysel, špekuláciu, hmlu. Človek s duchovným záujmom, s veľkou myšlienkou, s nadšením z nových súvisov a objavov je medzi takými ako na púšti. Pritom to nie je vec veľkého nadania: „Aj ľudia veľkých duchovných schopností môžu byť úzki a zadebnení. Aj ľudia priemernej kapacity môžu mať šírku, uznávať šírku a rásť do šírky.“ (tamže, s. 70) Vo všeobecnosti sa ľudia klonia k jednostrannosti. Nazerajú na život cez výsek medzi rozličnými „clonidlami“: svojho egoizmu, svojho prostredia, svojej národnosti, svojej konfesie, svojich záľub, svojich nálad, svojej vôle k moci. Pedagóg môže veľmi skoro odhaliť tieto „clony“ vo vychovávanom a jeho úlohou je rozhľad odcloniť, priviesť myslenie žiaka k otvorenosti a šírke. Individualizmus, nacionalizmus, partajnícke politikárčenie s ohľadom na záujmy, klerikalizmus a konfesionalizmus, to sú obmedzenia, kŕče, prekážky kultúrnosti, pretože – ako píše Guardini – skutočnosť je okrúhla, guľatá, univerzálna. Poslaním vychovávateľa je zapáliť „triezve oduševnenie“ z pozície vlastného stanoviska, no v otvorenosti k dialógu a celej šírke života.
98 Ukázka elektronické knihy, UID: KOS194348