Mariana Michalská
CESTA DO NEZNÁMA
Technická spolupráca: Hrbatá Eva, Ličko Michal
Edícia: MEA 2000 o. z. - Mladá Éra Autorov nového tisícročia
Rok vydania: 2023
© Autorské práva vyhradené
ISBN 978-80-560-0466-1
Motto:
Každý má svoj osud napísaný v knihe života. Je však len na ňom, či sa mu podriadi alebo si napíše vlastný.
Autorka
„Ty
špina jedna!!! Čo si robila celý deň, keď ma večer nečakáš s
teplým žrádlom, ako sa na poriadnu ženu patrí?! Veď ťa ja naučím, ty štetka špinavá!!!“
Tieto a podobné slová sa ozývali takmer denne spoza dverí detskej izby, kde sa sotva štrnásť ročný Martin schovával. Otec
chodil domov takýto opitý z roboty posledné dva roky. Keby len bol opitý, ešte by sa dalo. Ale zlosť si potom vybíjal na zúboženej
mame a na ňom, keď sa mu včas nestratil z očí. Mama však nemala šancu zmiznúť. Spomínal si na časy, keď bolo všetko
inak. Otec pracoval ako stavebný inžinier a mama ako vedúca obchodného centra. Všetko sa zmenilo pred dvoma rokmi, keď
firma, v ktorej otec pracoval, skrachovala a našiel si prácu ako robotník. Nedokázal sa cez to preniesť a začal piť s partiou
kamarátov z nového zamestnania. Bolo to hrozné a zo dňa na deň ešte horšie. Mama musel z práce odísť, pretože vďaka otcovi už
nemala na tele jedno svetlé miesto a nemocničná pohotovosť sa stávala jej druhým domovom. Z neho si spolužiaci spočiatku uťahovali, že nechodí na telesnú v škole, ale keď ho raz zo srandy zdrapili a nasilu vyzliekli, prestali sa smiať. Aj učitelia.
Policajti, ktorých privolávali susedia k domácemu násiliu, nezmohli nič a po ich odchode sa ešte viac na nich vyvŕšil.
Mamu raz tak zmlátil do bezvedomia, že takmer zomrela a len
čírou náhodou dokázal zavolať záchranku, ktorá ju odviezla do nemocnice, kde ju znovu postavili na nohy, aby bolo o pár dní
znova všetko pri starom... .
Tento krát to však bolo také strašné ako nikdy pred tým. Počul, ako otec mláti mamu a hádže ňou o nábytok v kuchyni. Stoličky lietali a rozbíjali sa o stenu a mal podozrenie, že aj o mamu,
pretože plakala a kričala o pomoc. Už to nedokázal počúvať a potichu odchýlil dvere na izbe. Naskytol sa mu hrozný pohľad.
Všade bolo plno riadu a triesok a z mamy kvapkala krv. Práve ju ťahal za tie krásne havranie vlasy, ktoré tak miloval od detstva, celou kuchyňou.
„Otec, prestaň!“ - zvrieskol som ani neviem ako.
Až sa sám čudoval, že to vôbec vyslovil. Ale trhalo mi srdce pri pohľade na ženu, ktorá mu dala život, a ktorej teraz tento tyran ubližoval a vybíjal si na nej svoju zlosť a nemohúcnosť.
Otec sa na sekundu zastavil. Bol prekvapený, že mu niekto odporuje. Otočil sa na syna s očami podliatymi krvou.
„Ty sa čo ozývaš, bastard smradľavý!?“ - zrúkol ako nepríčetný.
Až teraz si všimol veľký mäsiarsky nôž, ktorý zvieral v pravej ruke tak silno, až mu zbeleli hánky.
Kvapkala z neho krv. Zbadal prečo. Mama mala tržné, ale aj
bodno-rezné rany takmer po celom tele. Bol len zázrak, že ešte stále žila. Srdce mu zvierala bolesť a strach o matkin život.
„Pusti ju!“ - povedal syn pevným hlasom.
Odrazu sa prestal tohto barbara báť.
„Pusti ju, lebo ti ja ukážem, kto som!“
Otec sa hrôzostrašne zarehotal, až Martinovi stuhla krv v žilách:
„A ako mi chce taký holobriadok ako ty v tom zabrániť?!“
Martin sa pomalým krokom približoval k otcovi, ktorý však stále
držal matku za vlasy jednou rukou a v druhej nôž. Matka už nekričala. Z hrôzou si uvedomil, že z nej vyprcháva život,
pretože ho sledovala sklenými očami.
„Odhoď ten nôž a pusti mamu!“ - zopakoval so sykotom v hlase.
Nasledujúce okamihy sa udiali veľmi rýchlo. Otec zdvihol nôž a zo strašným úškľabkom v tvári dokonal svoje dielo, podrezal
matke hrdlo!
„Nieeeeeeee!“ - zvrieskol Martin z celého hrdla.
Matkino telo šmaril k nohám syna.
„Teraz si na rade ty, ty smrad skurvený! Pôjdeš za svojou nepodarenou materou!“ - zasyčal a chcel sa vrhnúť na syna, keď vtom sa rozkopli dvere a stála v nich polícia, ktorú zalarmovali vystrašení susedia.
„Odhoďte zbraň a ruky za hlavu!“- zreval policajt s pištoľou v ruke na prekvapeného otca.
„Povedal som odhoďte zbraň a ruky za hlavu, lebo budem strieľať!!!“
„Vy kurvy prašivé!“ - zvrieskol otec a chcel zaútočiť na policajta.
Ten bol však obratnejší a strelil mužovi do ruky s nožom, ktorý ten bleskovo pustil.
„Jozef Chovanec, zatýkam vás za domáce násilie, úkladnú vraždu svojej ženy a pokus o vraždu syna! Pôjdete s nami!“ - povedal policajt a vzápätí otca s putami na rukách vyviedol von.
Do miestnosti vstúpil druhý, trošku starší ako ten predošlí a kvokol si k chlapcovi, ktorý už sedel na zemi vedľa matkinho chladnúceho a dotýraného tela.
„Si v poriadku?“ - opýtal sa starostlivo.
Martin sa triasol ako osika na celom tele. Až teraz to na neho celé
doľahlo. Matkina smrť ho úplne zložila.
„Prečo sa toto muselo stať? Prečo?“ - zašepkal s očami plnými
sĺz a naposledy hladil matkine krásne, teraz už krvou podmáčané vlasy.
Starší policajt pozeral na tú hrôzu, čo sa tu dnes odohrala. Sám premýšľal, či sa tomu nedalo zabrániť.
Či nemohli matka so synom od neho ujsť alebo či nemohli
policajti zasiahnuť skôr, aby to nedošlo až do tohto konca.
„Neviem, synak.“ - povedal napokon smutným hlasom.
„Poď, pôjdeme odtiaľto preč!“
Pomohol chlapcovi vstať a pomaly ho viedol k čakajúcej sanitke.
Martin sa naposledy pozrel na mamu, ktorej nedokázal pomôcť a potom sa nechal odviesť policajným dôstojníkom. ---
Život v detskom domove nebol až taký hrozný, ako si sprvoti
myslel. Rozhodne bol lepší ako to peklo, ktorým doma prechádzal. Vrátil sa tam len raz po nejaké šatstvo a osobné veci so sociálnou pracovníčkou, ktorá odprevadila do domova. Našiel si tam zopár kamarátov, ktorí mali podobný, aj keď nie až taký
strašný osud, ako mal on. Obzvlášť sa skamarátil s útlym utiahnutým dievčaťom, ktoré tam umiestnili po tragickej smrti
rodičov. Volala sa Kamila a bolo o dva roky mladšia ako Martin.
Všimol si ju hneď na druhý deň po svojom príchode. Sedela bokom od ostatných a čítala nejakú knihu.
„Ahoj.“ - pozdravil ju.
Dievča sa sprvoti tvárilo, že sa ho to netýka, potom však predsa len zdvihla oči na chlapca oproti nej. Všimol si, že ich má farby
nevädze a lemujú ich obrovské sýto čierne riasy siahajúce k obočiu.
„Ahoj.“ - odzdravilo a vrátilo sa k čítaniu.
„Ako sa máš?“ - otravoval ju ďalej.
Dievča z nevôľou položilo knihu na kolená a zahľadelo sa na chalana.
„Potrebuješ niečo alebo máš len potrebu ma vyrušovať, keď o to nestojím?“
Martin zostal zaskočený z jej reakcie, ale osmelil sa:
„Nechcel som otravovať, len som sa chcel opýtať čo to čítaš, keď si taká zaujatá, že nevnímaš okolie.“
„Román „Domov“ od Jany Kriakovej.“ - odvetila.
Pri slove „Domov“ ho zamrazilo. Pred očami mu prebehli nedávne udalosti a viditeľne zbledol.
„Stalo sa niečo?“ - spýtala sa, strčila záložku do knihy a chytila ho za ruku.
„Nie je ti dobre?“
Chlapec striasol zo seba spomienky a pomaly sa vracal do reality:
„Prepáč, nie, to je v poriadku. O čom je?“
Kamila vstala a položila knihu na stoličku.
„O sirote, ktorá po dlhej strastiplnej ceste nájde vytúžený domov.“ - dodala.
Domov. Jedno slovo s rôznymi významami. Pre každého iného je to oáza pokoja a lásky, pre iného utrpenie a strach o vlastný život.
„Si naozaj nejaký zvláštny. Nechceš mi povedať čo s tebou je?“spýtala sa už trošku jemnejšie.
„Nie, ešte nie....“ - potriasol hlavou„Možno raz... .“
Nenaliehala. Vedela, že nenastal vhodný čas na spoveď. Aj keby sa mu uľavilo... . Ale zo svojej skúsenosti vedela aj to, že kým sám človek nechce, nikto ho neprinúti.
„Oki.“ - odkašľala si, aby znovu zaujala jeho pozornosť.
„Nepôjdeme sa prejsť do parku?“
„Môžeme, asi to aj potrebujem.“ - zašomral a vykročil s novou kamarátkou do dverí smerujúcich do zámockého parku.
Detský domov sa nachádzal v starom kaštieli, ktorý mesto odkúpilo a prerobilo na detský domov. Domáci to len uvítali.
Stavenie tam „strašilo“ opustené už niekoľko rokov a potom, ako z časti vyhorelo, už oň nik nejavil záujem. Takto sa aspoň využilo na dobrú vec.