Robert Švarc / CITLIVOSŤ A TELESNOSŤ: pojmy alebo skutočnosť

ROBERT ŠVARC / CITLIVOSŤ A TELESNOSŤ: pojmy alebo skutočnosť Text vzikol pre platformu KIJI - otvorenú platformu pre nezávislé performatívne skúmania s dôrazom na prostredie.

(Autorské práva: Robert Švarc. Publikované v pôvodnom rozsahu so súhlasom autora. Akékoľvek časti, citácie alebo celý text je možné použiť jedine po predchádzajúcom súhlase autora.)

September 2015

ROBERT ŠVARC CITLIVOSŤ A TELESNOSŤ: pojmy alebo skutočnosť

Počas prípravy včerajšej večere (baklažánovej pasty) som si spálil na sporáku pravé zápästie. Následne som dnes ráno pri prechádzke borovicovým lesom prechladol – nevšimol som si, že je už september. Konfrontujem sa teda s tým, čo by sme v rámci tejto úvahy mohli nazvať telesná citlivosť voči prostrediu s jeho kvalitatívnymi úrovňami, ako sú chlad, teplo, vlhkosť, sucho atď. Telo sa vo svojej interakcii s okolím vyčleňuje voči prostrediu a na základe svojich skúseností „adekvátne“ reaguje na rozličné impulzy prichádzajúce z prostredia. Vec sa však stane zaujímavou, keď si pripomenieme, že telo samo je prostredím. Telo je nielen event – jednotlivina, ale taktiež environment – prostredie. „Náš malý Miško je v poslednej dobe akýsi precitlivelý.“ Zveruje sa ustarostená matka po večeri manželovi. Ilustruje tak klasické nedorozumenie spoločnosti, v ktorej je človek otvárajúci sa hlbšej, intenzívnejšej vnímavosti a citlivosti voči prostrediu okolia a prostrediu svojho tela vnímaný ako labilný a ohrozený. Malý Miško a celá spoločnosť je tu konfrontovaná s tým, čo nazývame psychická a emocionálna citlivosť. Psychika a psyché (s jej komplexnou štruktúrou od archetypov cez emócie až po intelektuálne konštrukty a konceptualizácie) je taktiež konfrontovaná s rôznymi kvalitatívnymi úrovňami okolitého prostredia, ako sú bezcitnosť, vrúcnosť, zrada, empatia, lož a nespravodlivosť. A opäť sa celá vec stáva ešte zaujímavejšou, keď si pripomenieme, že sama psyché je prostredím – environmentom.

Predstavili sme si tu na úvod klasickú dichotómiu vnímania a citlivosti – teda rozdvojenie senzitivity na telesnú citlivosť a psychickú citlivosť (prosím nech túto okľuku trpezlivý čitateľ odpustí). Je to už dlho, čo sa v ľudskej spoločnosti objavil pojem psychosomatika (predovšetkým vďaka Wilhelmovi Reichovi), ktorý psyché (dušu) a soma (telo) uvádza do vzájomnej súvislosti a nepretržitej interakcie.

My sa však v tejto úvahe v súvislosti s vyššie načrtnutými problémami budeme venovať na prvý pohľad nepriamo ďalšej dichotómii. Tou je rozdvojenie prenosu informácií na genetický prenos informácií (DNA), ktorý je viazaný na bios 1

ROBERT ŠVARC / CITLIVOSŤ A TELESNOSŤ: pojmy alebo skutočnosť

(bioorganickú štruktúru a prejavy skutočnosti), a ktorý tu bude zastúpený pojmom telo alebo telesnosť, a na memetický prenos informácií – čo znamená zhruba kultúrny prenos informácií, ktorý nie je viazaný na bios – telo a telesnosť, ale je schopný prenášať sa artificiálne – umelo (etymologický koreň slova umenie.)

V poslednej dobe sa zjavujú názory a tézy intelektuálnej elity našej drahej planéty, že memetický prenos informácií je rýchlejší, schopnejší a plastickejší než ten genetický – telesný. Začínam sa obávať, že sa opäť často zabúda na to, že ten, kto memetický (kultúrny) prenos informácií vytiahol z možností skutočnosti a uviedol do širokých procesov, bol človek (pokiaľ chcete homo sapiens sapiens) prostredníctvom svojho tela, ktorého súčasťou je nielen mozog, ale aj srdce, obličky, pečeň a pľúca. Nebyť dýchania, sotva by som si vo virtuálnom katalógu mestskej knižnice vyhľadal Darwinov spis O pôvode druhov.

Takže by možno stálo za uváženie zamyslieť sa napríklad nad možnosťou psychosomatického a bio-artificiálneho prenosu informácií a vyjsť z dichotómie, ktorá nás za určitých okolností môže držať v klietke, pričom kľúč od zámky môže ležať priamo v nej. Začali by sme potom hovoriť napríklad o gen-memetickom, biokultúrnom, telesno-umeleckom prenose informácií. Už aj pre exaktnú vedu začína byť čím ďalej tým prijatelnejšia predstava, že informačné prostredie (info-rovina, info-doména), ako špecifická úroveň skutočnosti, nie je viazané na maximálnu rýchlosť prenosu informácií, teda na rýchlosť svetla vo vákuu, čo predsa otvára cestu takmer až zázračným možnostiam. Bolo by podľa môjho názoru trochu opovážlivé telo, ktoré bolo schopné v relatívne krátkej dobe (vzhľadom k nemysliteľnej dobe existencie kozmu) ponoriť sa do tak komplikovanej štruktúry kontinua, akou je info-doména a vytvoriť podmienky na prenos informácií artificiálnym spôsobom, toto telo jednoducho zmiesť zo stola, ako nejaký pomalý, neschopný a neplastický prežitok prenosu informácií.

(O nesmiernej krehkosti memetického prenosu informácií svedčia takzvané vlčie deti, ktoré mimo okruhu civilizácie vo veku osem rokov lozia po štyroch a nie sú schopné rukou uchopiť polievkovú lyžicu, o verbálnych schopnostiach ani nehovoriac.)

V istom zmysle by som to charakterizoval tak, že sa ešte len učíme chodiť – sotva sme sa postavili zo štyroch na dve.

Je viac než pravdepodobné, že pokiaľ budeme schopní dostatočne sa otvoriť hlbokej citlivosti, schopní vyjsť z množstva dichotómií a vytvoriť podmienky na stretnutie telesného a memetického prenosu informácií, informačné prostredie nám odhalí skutočnosť, skrze ktorú bude možné v odrážaní vlastného vnútorného prostredia konečne „spozorovať“, že stojíme na dvoch končatinách a sme vzpriamení. A táto možnosť je prirodzene provokáciou k nutnosti reakcie – k prvému kroku. K vykročeniu a zažitiu toho, že sa učíme chodiť.

2

ROBERT ŠVARC / CITLIVOSŤ A TELESNOSŤ: pojmy alebo skutočnosť

Vzápätí nám odrážanie vnútorného prostredia odhalí, že sa neučíme len chodiť, ale aj dýchať, vidieť, čuchať, počúvať, uchopovať, modelovať, dotýkať sa a tak ďalej, a tak ďalej...

Telo totiž informuje. A neinformuje len na „plochej“ úrovni tak, ako to často vnímame a kotkodákame o tom ako o reči tela, gestike a mimike, teda o určitých kontrakciách a extrakciách svalov a orgánov, teda jednoducho o istých formách, tvaroch tela, prípadne kŕčoch a afektoch. Telo in-formuje prostredníctvom informačného prostredia v plastickom modelovaní skutočnosti a prostredia ako takého. Pokiaľ hovoríme o prostredí, je nesmierne dôležité pripomenúť si jav odrážania, ako prvého predpokladu väzby a vzťažnosti, ktoré sa stavovo presahuje v odrážaní vlastného vnútorného prostredia – v sebaodrážaní. V momente ako telo in-formuje, rozvibruje svoje vnútorné prostredie a odrazí ho, čím vytvorí väzbu a vzťažnosť s prostredím, ktoré ho „obklopuje“. Pokojne môžeme použiť pojem strún. Každým jedným najjemnejším záchvevom infoprostredia telesnosti sa spustí holonomná – celistvá rezonancia, ktorá rozvibruje prostredie vo svojom celku. Iste ste to už niekde počuli alebo čítali: v momente ako novorodeniatko pohne prstíkom v kolíske, zmení sa komplet celý vesmír.

Pokiaľ sa naozaj učíme chodiť (a ja som o tom presvedčený), bolo by prinajmenšom zaujímavou možnosťou položiť si otázku o dostatku či nedostatku našej citlivosti a vnímania, a o čom to vlastne hovoríme, keď používame pojmy ako citlivosť, vnímavosť a telesnosť?

Skutočne sa dostatočne otvárame? Hlboko interagujeme so skutočnosťou, s prostredím, s informačným prostredím a s vlastným odrážaním? To sú závažné otázky, ktorých čo i len bojácne položenie presahuje doterajší stav.

Iste by sa dalo písať ďalej, vždy by sa dalo písať ďalej, a každopádne sa o tele, telesnosti, o fenomenológii telesnosti napísalo mnoho. Ja by som teraz však rád slová a pojmy na chvíľu opustil (napriek svojej hlbokej úcte k nim) a prenechal slovo telu aj skrze tak „sprofanované“ a „banálne“ médium, akým je obrazovka počítača, na ktorej práve čítate tieto riadky, pretože telo je schopné naplno prehovoriť a priamo in-formovať cez všetky roviny skutočnosti. Využime ohromnú možnosť memetického prenosu informácií cez internet a kliknite si, prosím, na tento link: https://www.youtube.com/watch?v=ntWXnXOIubk

Citlivo, nesmierne citlivo, hyper-citlivo by sme mohli vkročiť do prostredia, pretože naše vnútorné prostredie pôsobí všetkými smermi a na všetky strany každým jedným záchvevom spôsobuje rezonanciu a rozvibruje skutočnosť. A tak je každý krok tým „istým“: krokom prvým a vždy „novým“. A stále znova krok za krokom je krok prvý, stále ten istý a vždy nový. Učíme sa chodiť.

3

ROBERT ŠVARC / CITLIVOSŤ A TELESNOSŤ: pojmy alebo skutočnosť

In-formácie telesnosti presahujú svojím rozmerom, možnosťami a pôsobením naše najbujnejšie predstavy. Tu je pred nami stále tma ako v diere – nič lepšie. Je to úroveň skutočnosti, ktorá doslova provokuje. Pýta od nás adekvátnu reakciu k veľkosti jej vlastného rozmeru. Čo sa nám snaží telo povedať?

Učiť sa chodiť môže samozrejme znamenať aj chvíľu chodiť okolo horúcej kaše.

Ešte stále sa človek stretáva s názorom, že všetky teatrálne, performatívne atď. prejavy sú absolútnym opakom autenticity. Tieto historické smeti a zabednené klišé žiaľ nestačili spozorovať, akými kvalitatívnymi skokmi performatívne prejavy ľudskej kultúry prešli za spolupôsobenia fenoménov ako butoh, happening, umelecký akcionizmus, performance atď.

V konečnom dôsledku ontologická skutočnosť pri interakciách vnútorného prostredia s prostredím okolia rôznych jednotlivín či už v info-rovine, alebo v rovine fyzikálnej, nerozlišuje medzi autenticitou a neautenticitou, medzi memetikou a genetikou, pre ňu sú tieto antropocentrické, antropometrické pojmové predstavy a konštrukty jednoducho the same. Akýkoľvek telesný prejav (aj vysmrkanie nosa či krkolomné odrecitovanie básne pred triednou učiteľkou) je vo svojej podstate autentický. Je totiž nevratný, nereparabilný a je kompletne ontotvorný – spoluvytvárajúci nasledujúci charakter skutočnosti. Teda nielen butoh a performance, ale predovšetkým jesenná prechádzka pri brehu Dunaja je telesnou akciou, ktorá rozvibrováva vnútorné prostredie, odráža ho, viaže a vzťahuje k okolitému prostrediu – k environmentu a skrze všetky možné aj nemožné roviny a info-domény spúšťa tok bio-kultúrnych interakcií. A to je citlivosť. Citlivosť k chôdzi, citlivosť k dýchaniu, citlivosť k ohmatávaniu skutočnosti.

Blížim sa pomaly k záveru tohto koktavého, pridlhého traktátu, ktorý mal pojednávať skrze pojmy o niečom, o čom ťažko pojmovo hovoriť. Napriek tomu som možno prinajmenšom odkryl ten „chaos“, ktorý sa ma zmocnil a stále zmocňuje, keď sám seba nechám presvedčiť, že má zmysel o týchto „veciach“ písať.

Chaos ako pojmový, antropocentrický predpoklad existencie informačného prostredia, v ktorom sa nakoniec tak ako tak vraj „energie“ viažu do komplikovanejších štrukturálnych väzieb, ktoré vytvárajú podmienky pre zmeny. Zmeny ako najzákladnejšie zložky diania a pohybu skutočnosti stále rovnakého – the sameness. Zmeny ako impulzy a podnety pre akýkoľvek pohyb a väzbu, bez ktorých by sa skutočnosť pravdepodobne rozpadla v postrkovaní mŕtvych súčiastok.

Prijímam akékoľvek námietky v tejto súvislosti a taktiež argumenty proti existencii zmien ako ontotvorných, dianie a skutočnosť spoluvytvárajúcich akcií, fluktuácií, turbulencií, nazvime to, ako chceme. Či už to príjmam alebo nepríjmam, je to jedno. Každopádne mám poruke aspoň jeden podľa môjho názoru nesmierne zaujímavý prípad, keď určitá zmena v skutočnosti predovšetkým na rovine kultúrnej, teda memetickej (!) nastala. A k udianiu tejto „prevratnej“ zmeny bolo zapotreby aktivovanie tej „najjednoduchšej veci“ z tých „najjednoduchších vecí“ (na 4

ROBERT ŠVARC / CITLIVOSŤ A TELESNOSŤ: pojmy alebo skutočnosť

prípravu lokší treba zemiaky, múku a citlivé ruky): citlivosť, citlivosť a zase znova citlivosť. A citlivosť vrhla vnímanie do „nového“ stavu, presiahla jeho vtedajší stav, keď pred sto rokmi bola hromada hrdzavého šrotu skrátka odpornou hromadou hrdzavého šrotu a basta! Skrze nesmiernu citlivosť a rozvibrovanie vnútorného prostredia zopár priekopníkov – umelcov predvoja (avantgarde), ktorí skrze hypersenzitívne odrážanie svojho vlastného vnútorného prostredia vstúpili do hlbokej interakcie s prostredím okolia, sa z hromady šrotu za pomoci chytrej a spontánnej „kombinatoriky“ stal zrazu nielen estetický objekt, predvádzajúci sa prostredníctvom svojho šarmu v múzeu a žnúci čím ďalej tým viac obdivu spočiatku skeptických meštiakov a snobov, ale z hromady odporného hrdzavého šrotu sa stáva kultúrny nositeľ in-formácií, ktorý scitlivuje a vyjasňuje vnímanie.

Hromada hrdzavého šrotu prestala byť „esteticky neutrálna“ (v skutočnosti takou nikdy nebola) a preskočila do inej skupiny vzťahov a nečakane sa prejavila ako nositeľ mimo iných aj ethomorfných vzťahov. Ethos – v pôvodnom význame zvyk, obyčaj, zhoda, teda určitý kultúrny, memetický konsenzus sa tu prostredníctvom hromady hrdzavého šrotu, vnímania a citlivosti voči tejto hromade hrdzavého šrotu, mení! (Odpusťte ten výkričník, nemohol som si pomôcť.) Zmenou vnímania a citlivosti k hromade „esteticky neutrálneho“ hrdzavého šrotu sa nemení len estetika a vnímanie, ale mení sa od základu étos. Táto hromada hrdzavého šrotu sa stáva nositeľom ethomorfných vzťahov a od základu mení stav prinajmenšom kultúrnej skutočnosti a vnáša do „memetického prenosu informácií“ nový vietor a dopad tohto skoku nielen na ľudskú skutočnosť nemusím snáď zdôrazňovať.

5