The e-train story

Page 1


The e-train story Written and illustrated by students from all the Take the e-train Erasmus + project 2017-2019 partner schools.

· Chapter 1 3rd Primary School of New Ionia. Volos. · Chapter 2 IC Santa Margherita Ligure. Santa Margherita Ligure. · Chapter 3 Základná škola Jána Kollára. Mošovce · Chapter 4 Szkoła Podstawowa nr 86. Kraków · Chapter 5 Jonavos Justino Vareikio progimnazija. Jonava · Chapter 6 Escola Joan Sanpera i Torras. Les Franqueses del Vallès

Book cover illustration: Gerard Berenguer i Puerta. Escola Joan Sanpera i Torras.

1


Chapter 1 The inflatable boat was going up and down the waves that wanted to swallow it. There was a cry of pain and tears of desperation from people who had left something behind their whole families under house debris, it wasn t their fault, they weren t responsible, and it wasn t fair, was it? Among them there were two children, exhausted and sad, Ahmet and Dalia. They were two refugees who had lost their families in a bombing of Damascus. However, they hadn t lost their kindness or their humanity.

-

I m cold, I can t stand it anymore. I wish I were at home right now, said Dalia.

-

Be patient. I promise you everything will be better soon.

-

Do you remember those wonderful days before the war?

-

How can I forget them? I still remember how happy we were when we came back from school and a dish of wonderful smelling food was waiting for us with our mother s loving embrace. 2


After a tiring and dangerous trek they saw the lights of a town on the horizon. They were the lights of hope for every helpless refugee. By sunrise the boat was in the port. When they went ashore they saw happy faces all around them and open arms to welcome them. -

Where are we? Wondered Dalia.

-

I have no ideaÂ…

-

You are in Volos, a beautiful city in Greece.

The childrenÂ’s look wandered and a hint of a smile appeared on their faces. -

ItÂ’s nice here. Both of them said at the same time.

The days following the children stayed with a family that offered them care and love. However, this was not the end of their adventure as it continued on in other European countries so they could find their relatives. So, one sunny morning they said goodbye

3


to the hospitable family and took the train from Volos Railway Station to their new destination, Athens.

The train was overcrowded, but in the childrenÂ’s soul was a serene overcrowding unlike the terrible sounds of bombing. The train looked like a huge, tall and colorful caterpillar to them. It was like the teddy caterpillar they had brought with them from their country. By the time they got on, they could not take their eyes from the window. They watched everything anyone can imagine. Actually, they saw whatever their eyes wished to see. Mountains! Trees! Big roads! They even saw tunnels, something unique to them. But what drew their attention was a huge plane tree. By the time Ahmet saw it, nostalgic memories crossed his mind. Like those days before the war, when he was sitting with Dalia under such a huge plane tree. He remembered that he had made a swing on a branch and they would spend hours and hours of happiness. Then he sighed and said: 4


-

I haven t seen a plane tree for a very long time.

-

Yes, indeed. A very long time. Not since were playing on the swing after school.

With the sound of the loud whistle their thoughts were suddenly interrupted. They had arrived in Athens. They were surprised when they realized that over 5.000 people had gathered in and around the station. Deafening voices were heard with offensive comments for the children and other refugees. - What s going on? You left your caves and came here to infect us with your diseases? - You are from the Ukraine too, you are not Greek. You have no right to talk like this,

another man replied. Then this man grabbed Ahmet and Dalia and took them out of the station. -

Thank you very much. What s your name? Asked Dalia, relieved.

-

My name is Haris Domazopulos. Do you want to come and stay with me?

-

Yes, we do! Only aren t we a burden?

-

No, you are not. 5


During the following days the kids stayed with Mr. Haris. They went on a lot of walks with him; he bought them new clothes and also some souvenirs, something so important for them. The next day Mr. Haris advised them to travel to Patra by train. He accompanied them to the station and kissed them goodbye. The train started rolling on the rails and called them to enjoy their journey. After a three hour journey and having passed the channel of Korinthos, they arrived at Patra. As Mr. Haris had told them, they asked the conductor the way to the reception center and tired but relieved they found shelter. They spent their night in a tent among thousands of other refugees, and the next day made their way to the port in Patra, as their destination was the Italian city Bari. Suddenly they realized that they had no more money to pay for their tickets and they started crying. An old lady took pity on them as they look desperate; her parents were refugees from Asia Minor too, so she was willing to pay for their tickets.

This was their first step in EuropeÂ… 6


Chapter 2 While they were on the ferry to Bari, a man recognized the two children: he was one of their parents friends! His name was Reza. He had left Damascus before the beginning of the war, to look for a job. In Italy he worked as a barman in Rome. He had just been to Greece to visit his girlfriend Joana. Now he was going back to Italy.

Reza invited the children to spend some time with him in Rome. As soon as they disembarked in Bari, they went to the station to take the train to Rome. During the journey Reza saw the caterpillar coming out from Dalia s rucksack. Reza was overwhelmed by emotions: the man told Dalia that he had given her the caterpillar as a present when she was a baby. Then Reza thought about the children s parents. Lulled by the train, Ahmet and Dalia fell asleep dreaming of their parents. When they arrived at Rome railway station, the children were struck by the noise and the crowd. Reza took them to eat a pizza and then to his place. The day after they walked around visiting the historic city 7


centre: they were amazed by the grandeur of the monuments: the Coliseum, The Trevi Fountain, and the Spanish Steps. Finally they went to Villa Borghese gardens where they played and had an ice cream.

A few days later Reza thought about his friend Souad, a distant cousin of the children and he called her on the phoneÂ…...Souad told him that she was in Italy, in Santa Margherita Ligure, a small town on the Ligurian Riviera where she worked as a villa janitor. The children talked with her on the phone and she reassured them that Italy was a safe place to live. She said that they could stay with her but only for a few days because the villa owners would arrive soon and from that moment on she would be very busy. The children accepted joyfully. Souad took a day off to pick Ahmet and Dalia up at the train station. 8


The children left Rome by train: Reza bought the tickets and with the money left they had an ice cream in the restaurant car. When they arrived in Santa Margherita, they were impressed by how calm the place was; they visited the villa and they were amazed by the fact that they could see the sea from their room window. For a moment they felt like they were back in Syria! There was also a swimming pool where the following day they would splash happily all day long.

During the night, the children were woken up by strange noises which scared them. They decided to lie side by side and, to give each other courage, keeping their caterpillar, their adventure buddy , between them. In the morning they discovered that the noises were produced by a broken tent flapping in the wind. Moreover, some bats had been flying back and forth from the attic above. After having breakfast with juice, bread and jam, Ahmet and Dalia took a walk around Santa Margherita. They stopped in front of a building where a lot of children were playing in the courtyard: it was the Scarsella School! This made them realize how much they missed their school. It was destroyed by bombs ..Who knows when they could go back there ... What a wonderful time! 9


They also went on a boat trip with their cousin and admired the Ligurian Riviera. After a few days, with mixed feelings, Ahmet and Dalia had to leave again. Where would they go? They remembered that, some years ago, DaliaÂ’s uncle, Abkader, had moved to Slovakia to search for a job and he finally got a position as a supermarket cashier. In the rucksack, they found an old address and they quickly sent a telegram there. Abkader answered promptly sending them money for the train tickets to Bratislava and a picture of him so they would recognize him on their arrival.

10


Chapter 3 Ahmet and Dalia arrived in Bratislava by train. When they got off the train, a man approached them, who looked a little familiar. When they looked at the photo, they understood that this was their uncle Abkader. He was older than how he looked in the photo, but he looked a lot like their father. Abkader was very happy when he saw them and hugged them tight. Ahmet and Dalia were both very excited to meet their fatherÂ’s older brother for the first time. Abkader suggested they have lunch and they agreed. On the way to the restaurant they saw a big castle and they asked their uncle about it. He explained that it was the Bratislava castle, a very famous and popular symbol of SlovakiaÂ’s capital city. They stopped suddenly and the children noticed that they were in the middle of a bridge. The children wanted to know why they had stopped and where the restaurant was, but Abkader just smiled and told them the restaurant was directly above their heads. Ahmet and Dalia looked up and saw that above the bridge there was something that looked like a big plate. He explained that inside that plate was the restaurant, where they were going to have their lunch.

11


Still surprised, the children got on the elevator with Abkader and went up and into the restaurant. They were amazed when they saw the view from the restaurant. They could see almost the whole city. Their uncle ordered pancakes with chocolate for them and started to tell them about his life in Slovakia. He had come to Slovakia many years before Ahmed and Dalia were even born to look for work. He had worked as a supermarket cashier for many years, but he opened his own confectionery store a few years ago, when he moved to the middle part of Slovakia, where he got married to a Slovak woman Zuzana. They were surprised to learn that he had two children now, a son and a daughter. His sons name was Zdenko and he was 11 years old. His daughters name was Farah and she was 19 years old. And he told them, he would be very happy to take them to his home and introduce them to his family. ^

Later they got on a train and traveled to Abkader's home. He lived in a town called Turcianske Teplice. It was a spa town visited by many tourists and patients. It was a long trip, but the children admired the beautiful countryside. They saw high mountains, green meadows, fields covered by flowers, deep forests and beautiful rivers. Sometimes they even saw herds of cows, sheep and horses walking across the fields.

12


^

When they arrived in Turcianske Teplice, he took them to his house, where they met their Slovak aunt Zuzana and cousin Zdenko for the first time. Zuzana was very kind and cheerful and she was happy to welcome them to their family home. She told them she worked as a teacher in a primary school in a nearby village called Mo ovce. Zdenko also went to this school. That s why they told Ahmet and Dalia, that they would take them to visit the school if they wanted to. Both children agreed instantly. When Ahmed and Dalia asked why Farah wasn t home, they explained to them, that Farah had begun studying at a University in Poland that year, in a town called Krakow. Abkader made them a typical Slovak dish for dinner dumplings with sheep cheese. The next day, they went to visit the school with their aunt and cousin. When they arrived at school they were surprised how nice and kindly the teachers and pupils treated them. It wasn t a big school, but they felt comfortable and safe there. Almost as if they were back to their old school. Their aunt showed them all the classes and after that they stayed in Zdenko's class for a while and played with the pupils. Dalia even showed them her stuffed caterpillar, which the Slovak pupils found very cute.

13


When they returned from school, Abkader took them to visit his confectionery shop. The Slovakian sweets tasted a lot different. In the evening they went to the spa aqua park, where they enjoyed an evening swimming under the starry sky Ahmet and Dalia were enjoying their visit in Slovakia very much, but they wanted to meet their cousin Farah too, so they agreed with Abakder, that he would take them to visit her in Poland. The next day, they packed everything and said goodbye to Zuzana and Zdenko. Abakder paid for the bus tickets and they went on their trip to Krakow.

14


Chapter 4 The journey from the Slovakian town - Turcianske Teplice to Krakow, elapsed in a very pleasant atmosphere. They crossed the border in Chyzine. Outside the window, they could see mountains. As they came closer to Cracow, the mountains seemed lower. Finally they arrived at the bus station, where Farah was waiting. She invited them to her dorm where they left their luggage, next they went to the main square. It was almost midday, they noticed a crowd of people in front of St. Mary's Basilica and they stopped, surprised Dalia asked: - Why are those people standing in front of the church? - You will see and hear in a moment answered the girl mysteriously. Suddenly, out of nowhere, the sound of trumpet reverberated. Everyone looked up toward the tower of the church. - I see the trumpet! screamed the girl. - Every hour from that tower you can hear a bugle call played by a bugler she explained, very proudly. It had been a few months since she had come to Krakow to study and she had already had a chance to get to know this beautiful and historic city. When the sound of trumpet stopped, they went to see Cloth Hall. - It is a renaissance building, inside you can find small souvenir and handicraft shops explained Farah

15


Next all of them went towards Wawel, where the royal castle was located. On the way there, they noticed a cart with glazed pretzels shaped like a ring. Everyone got a pretzel from their uncle. When they arrived, they went up the spiral stairs to the bell tower from there they could admire the sights of Krakon and the whole neighbourhood. The river Vistula flowed at the bottom of the city. After they came down to the foot of the castle. There was a stony dragon and out of nowhere a huge fire came out of his mouth. The small girl was startled. Farah told everyone that it was just one of the tourist attractions; their uncle took a picture of them and took them on a cruise around Vistula. During the cruise, out of the speakers they could hear a voice which told the legend of the Wawel Dragon. Many, many years ago, during the reign of the King Krak, a founder of the Kracovian castle town located on the slope of the Wawel, an evil dragon had settled. He was a huge creature with a mouth and a very long tail. He ate the sheep and cows, which the people pastured on the meadows along the Vistula river. The King had decided that he would give his daughter as a wife to anyone who could extinguish the dangerous dragon. Many brave knights started to appear in Krakow, but none of them could defeat the dragon. Then one day a young apprentice cobbler Skuba, appeared before the king and promised that he would defeat the beast. The king s court laughed at him as they thought it was a joke. Fortunately, he did not get discouraged so easily. The very next day, he got a sheepskin and filled it with brimstone and left it in front of the dragon s den. The dragon, allured by this tasty snack, ate it right away. And then brimstone started to burn his stomach and the dragon began breathing real fire. He tried to stop the burning by drinking massive amounts of water from the Vistula. He drank, drank, drank and got bigger at the same time until eventually he exploded with an enormous bang. That was how clever and inconspicuous apprentice cobbler saved Krakow from the dangerous dragon. He married the princess and they lived happily together for a very long time.

16


The children were fascinated and listened to the story very carefully. At the end they asked if it was true but Farah explained to them that was just a legend. When the cruise was over they went to a restaurant for dinner. Their uncle asked the waiter for something from polish cuisine and he offered zurek (rye soup) and cabbage roll with tomato sauce. All the food that ¡ was served was delicious and everyone tasted it. The children fell asleep at the dorm exhausted from the trip around Krakow. At the dorm on the windowsill there was the caterpillar mascot on which the moonÂ’s rays were shining. The next day in the morning breakfast, prepared by Farah, was waiting for them. They noticed that their uncle Abkader was not with them. Farah was very quiet. Finally around ten oÂ’clock, their uncle appeared in the dorm with a very mysterious smile on his face. He ate breakfast in a complete silence and then said: - My dear children, my brother and your father, was always saying that family has to stay together. Unfortunately the war disrupted your fate but I have received a letter from International Red Cross, which my wife sent me via email. Your older sister was found somewhere in Lithuania. I was at the station and I bought you tickets for a train to Warsaw. Farah will take you there because I have to go back home. Over there she will put you to the bus which will take you to Vilnius and there, your sister will be waiting for you. 17


Ahmet looked at his uncle with huge disbelief and tears were falling down DaliaÂ’s face. Suddenly the children started to hug their uncle and thanked him for all his help. They packed their things and went to the railway station. On the platform they said goodbye to their uncle and went into the train. Dalia took the caterpillar out of bag and put it on the table next to the window and rocked by the rhythm of the Pendolino train she fell asleep. Her older brother Ahmet, looked outside the window and he couldnÂ’t believe how fast the train sped to Warsaw. He thought about meeting his sister and his heart started to beat faster. Then the conductor said: - We are approaching Central Warsaw.

Farah helped the children get out the train and they all went toward the bus station, from where the Syrian siblings were supposed to go on the next part of their journey. This time the journey was with the huge hope of a family reunion.

18


Chapter 5 After a short trip the green coach arrived in Lithuania. The two children got off. They looked anxiously around, trying to find their sister and they were worried about whether they would recognize her. Suddenly, Dalia burst into tears. -What has happened? Asked Ahmed, not understanding. -Our sister! There she is! The girl shouted. -What? Amina? Where? He asked, looking around. Suddenly, their elder sister Amina came up to them. She was tall, with brown eyes and like almost all Syrian girls, she was wearing a headscarf. All three were very glad. The family hugged each other and stood for a long time. -Well, are you ready to see Vilnius? Said their sister with a smile.

When I, a Lithuanian girl, Gabriele, and my mother were walking along the street in the Old Town of Vilnius, saw the arrival of the Syrians. I decided to get to know them better! -What are your names? Where are you from? -We are from Syria. Now there is a war there, so we had to run away. My name is Dalia; here is my brother Ahmet and my sister Amina. -How long have you been in Lithuania? I wanted to know. -My brother and I have been here for just a few hours, Dalia replied.

-Really? You have to see our famous Gediminas Hill and the Castle, Trakai, the Kernave hills¡ and the whole of beautiful Lithuania, straight away! I asked my mother to allow them to spend time with us, but first of all to have lunch, because we saw that the children were hungry and I was also hungry. We drove to the restaurant. I ordered a cold red beet soup and dumplings for everyone. After a few minutes the dishes were brought. -Very tasty! Said Amina. -To tell the truth, that's very delicious! Dalia agreed with her. -How do you find traditional Lithuanian dishes, Ahmet? I asked, curiously.

19


-These are the best that I have ever tried! Said the boy. How are the dumplings made? -This is a grated potato dish stuffed with meat, I explained. After the rich dinner, the children enjoyed a magnificent tour of the capital of Lithuania. Amina told them about Vilnius. The mysterious narrow streets of the Old Town... There it's like in a fairy tale or in a dream of the child who wants to be happy. Ahmet and Dalia had almost forgotten the echo of the explosions or how the bullets whistled over their heads.

After visiting Gediminas' Castle, we got into the car and went on a fun trip. First of all, we decided to visit Kernave. -How green Lithuania is! The trees, the grass and even some cars are green! -Yes, this is Lithuania! My MumÂ’s voice was heard from the driver's seat. We arrived in Kernave. We climbed the hills until Amina said she was tired. Although Dalia and her brother did not want to leave there, they realized that their sister was really exhausted, so we all went back to the car. -The next stop is Trakai! The car navigation announced. We arrived in Trakai. Unfortunately, it was evening already and the castle was closed, so we could not get inside. But there were lots of other fun things in Trakai!

20


-Would you like to try out water biking? I asked the guests of the country. -What is it? , asked Dalia. -LetÂ’s go, I'll show you, answered my mother. We had a great time. We ate ice-cream and laughed, but Amina was strangely thoughtful. In the evening she said she had found their father. He was in Spain. Ahmet could not asleep. Before his eyes he saw his lovely dad's face, a calm evening at home, when their dad served dinner to each member in the family. But, suddenly ... A huge explosion! Everything came down in dust, and he no longer saw Dalia, Amina, dad or mum, there was only the sound of coughing, crying and moaning heard around him. Ahmet was scared of such unpleasant memories. He tried to fall asleep and thought about the images of their special day in Lithuania.

In the morning Amina booked plane tickets to Spain, Catalonia, because their Dad was waiting for them there. They all went to the airport.

21


-Amina, why don t we go together? Asked Dalia. -I have already been there. I have a job here, I can t leave. I will be waiting for you to come to me again", said Amina. -We will miss you very much! And the children were gone. Soon the plane took off and Ahmet and Dalia left for Barcelona, to their father. They saw a very flat Lithuanian landscape through the plane windows; the children enjoyed it and were eagerly waiting for a meeting in Catalonia. They were a bit anxious about whether their dad would meet them. The monotonous sound of the plane engine lulled Ahmet and Dalia, and the children fell asleep. Catalonia and their Dad were waiting for them

22


Chapter 6 When they came out to the huge arrivals lobby in Barcelona airport, the children were amazed to see the wideness of the place and the crowd of people waiting for travelers. Among all those people, they immediately recognized their uncle, Khaled, their mother s brother. They ran to hug him with great emotion. No one can imagine the feeling of finding a familiar face between strangers in a country that is not yours. Finally, the uncle asked them for Amina, and they told him that she had to stay in Lithuania because she couldn t leave her job. Immediately, they asked him for their father and the uncle replied that he was waiting for them in a town called Les Franqueses del Vallès, where he had found a job in a factory. -Anyway, my dear nephews, before going there, and taking advantage that you are already Barcelona, we can go for a little walking tour round this wonderful city, said Khaled. Although they were impatient to see his father, they were also very eager to get to know Barcelona. They had heard that it was a very interesting city. So they took a bus that left them in the city center, from there they started their journey. -There are so many places to visit, but today we ll just have a little taste of the city and you will come back with your parents later on. Khaled said. Ahmet and Dahlia looked at each other s eyes trying on how to make sense of what Khaled had just said , but before they could react, the uncle immediately corrected: - Ehem, with your father, I meant to say... At that time, a dark shadow went through the children s mind, but this dark thought vanished when they heard Khaled s voice shouting out loud enthusiastically - Look, La Pedrera! Isn t it nice?

23


They had never seen a building with so many round shapes on it.. -It looks like a mountain that has been digged to make houses! - Dalia exclaimed. -Indeed, their uncle replied. It was designed by Gaudí, a catalan architect from the last century, who designed buildings as imaginative as this one. They were so impressed by the building that the uncle decided to go in. Once inside, the children were astonished to see the decorations, the interior courtyards ... There was a group of children visiting the place. They were a Year 3 group from Joan Sanpera i Torras School, They had just visited the house and they explained to them the broken tile mosaics technique, called Trencadis in catalan. They liked la Pedrera so much that the next stop in their journey was El park Güell , on their way there they saw La casa Batlló and they could admire its spectacular colorful façade . Once in the park they took lots of pictures with the dragon statues that were there, and enjoyed the great views from the city that can be seen from the park. They also went to La Sagrada Família, a modernist temple designed by Gaudi that is a world heritage site and from there to Santa Maria del Mar, a 14th century Gothic Cathedral that has inspired many novels and films. They would have loved to visit El Camp Nou, the football grounds of Barcelona football team, but it was getting late and they were happy just to see it just from the outside.

24


They were all very hungry and they went to have lunch in a restaurant that was in a narrow street next to Les Rambles. -Oh, there are so many Flowers! What a lovely walkway! Yes, said Khaled, this is one of the most remarkable landmarks in Barcelona. That building over there is El Liceu We will have lunch near it. They went to a restaurant, they thought that their uncle knew the owners very well as he was treated with great kindness. -No, No explained Khaled, I have only been here two or three times.Over here people are always very friendly, whether you're going to a restaurant or going to a shop. A friendly waiter took their order and he also recommended a few typical dishes from the catalan cuisine to them: Escudella soup with meat, white beans with butifarra, catalan cannelloni, scrambled mushroom with prawns from Palamòs...they decided to have the white beans with butifarra because those type beans were called mongetes del ganxet and that variety of beans was grown very close to where their dad was working, a place that belongs to the municipality of Les Franqueses del Vallès, called LLerona. And, for dessert they had... Crema Catalana (home-made crème brûlée!)!

25


After a journey packed with lots of activities they went to the train station to catch a train to Les Franqueses. Bit by bit they were approaching the time to meet their father, they were looking at the landscape thought the train window thinking all the time that at the end of this small trip they would finally meet their father. Before the train completely stopped at Granollers station, a neighboring municipality of Les Franqueses, Ahmet could see his father. He was in the middle of all the people that were waiting on the train platform. -Father! Father! Shouted the boy, at the same time Dalia was following her brother s gaze to meet her father s one. Oh Father, my beloved father - Burst Dalia when she saw her father who had seen them, too. When the train door opened the first to come out were the two children, followed by the uncle smiling happily at seeing the family reunion. The father and the children, embraced in a great big hug, were crying of happiness, the uncle, that stayed a few steps back to let them have their intimate moment, was crying too. He had experienced a similar situation not long ago. -And, now, my dear children, we will go to les Franqueses del Valles, The place where I live and work. In fact, I have a surprise for you: I have enrolled both of you to Joan Sanpera i Torras School. We will go there and I will show it to you. The school is very big and it has many playgrounds for you to play. The children did not know if to cry or to laugh. On one had , they were happy to be in such a welcoming country but in the other hand they missed their own country . The one before the war, and of course they missed their mother. When they arrived at the school, they could not believe what they were seeing: The whole school, students and teachers were waiting for them with a great big banner where you could read BENVINGUTS! They entered the school and they could see a big table in the school hall, the table was set for dinner. 26


Everyone received them with great warmth and, for the first time, they really felt almost at home. Almost, because the children, even they did not say so, they were constantly thinking about their mother. Where could she be? Would she have survived the bombing? Everyone started to settle around the huge table: there was a translator who was translating everything that was said to them. Some children commented that near there there was a refuge from the time of the Spanish war, it was the refuge of Can Sorgas which was in LLerona. -Damn wars! The children exclaimed. They began to serve the dinner: bread with tomato and ham, potato omelette, cheese, fuet... These meals were familiar to them. They had seen them in the restaurant where they had lunch and in other restaurants that had their menus with colorful pictures of the dishes displayed on the street. There were also large trays with all kind of fruits. Coca de vidre , carquinyolis and ... a tray with baklava , a traditional syrian dessert! When Ahmet and Dahlia looked up to see who was carrying the tray, they almost dropped on their backs. So, the surprises were not over yet! It was Iman, their mother! She was over there! They could not believe it! The surprises were not over on that emotional day. The tree of them hugged endlessly, their father joined then after a few seconds. When the embrace was over, their mother told them how she had been injured and how she had been taken from one country to another until she arrived to Barcelona, where she had been reunited with their father. From then on until now there had been searches and lots visits to embassies. She had been offered work at the school, as a cook. In fact, she didn t start her job as yet because she had just been released from hospital. That is the reason why they did not say anything to the children about her state. She only had time to make that magnificent Baklava. Being reunited with her husband and knowing that her children were on their way to Les Franqueses help her to recover. Now only the oldest daughter, Amina, was missing. 27


That night, the brother and sister felt asleep with a great big smile on their faces. The caterpillar rested on the bedside table and also seemed to be satisfied, as if it knew that he would no longer go from one place to another, inside the children's backpack. It had been a real magical day. At the end of the evening, they were told that Amina was on his way to Catalonia, finding out the good news about Amina made them very happy. The next day, they all went to Les Franqueses station, to pick up Amina. She had requested a special permit to visit her parents. The station was small, painted in red and with white frames round the doors and the windows. It seemed to be taken out of a fairy tale. On one of the days, the whole family went to Figueres, to visit the DalĂ­ Museum. They were very surprised to see a facade full of giant eggs! They had great enjoyment, the enjoyed the lovely environment and the fact that they were together safe and sound after all what had happened to them. Everything in Catalonia, Lithuania, Slovakia, Poland, Italy and Greece was beautiful! Also in Syria, before the war broke out! It had been a terrifying experience, but they had also found out in that long trip that, after all, the nicest thing was the people they met along the journey, people who, had helped them without expecting nothing in return and they had helped them to put a smile to all those very unhappy moments. Inside themselves they felt joyful and they had hope for their country to come out of that nightmare very soon. This thought and the good people who surrounded them kept them alive and strong. The End.

28


All Languages

29


-Βρίσκεστε στην πόλη του Βόλου. Μια όμορφη πόλη της Ελλάδας.Το βλέμμα των παιδιών περιπλανήθηκε ένα γύρω και ένα χαμόγελο αχνοφάνηκε στα πρόσωπά τους. -Ωραία είναι εδώ! Είπαν και τα δύο ταυτόχρονα.

Κεφάλαιο πρώτο

Τις μέρες που ακολούθησαν τα παιδιά

φιλοξενήθηκαν από μια οικογένεια που τα φρόντισε με

αγάπη.

Η φουσκωτή βάρκα ανεβοκατέβαινε στα αγριεμένα κύματα που ήθελαν να την καταπιούν. Μέσα απ’ τη βάρκα ακούγονταν κραυγές πόνου και κλάματα από δυστυχισμένους ανθρώπους, οι οποίοι όλο

Όμως το ταξίδι δεν τελείωνε εδώ. Θα συνεχιζόταν και σε άλλες χώρες της Ευρώπης, για να βρουν

και κάτι είχαν αφήσει πίσω τους… Ολόκληρες τις οικογένειες τους κάτω από συντρίμμια

τους συγγενείς τους . Έτσι, ένα ηλιόλουστο πρωινό, αφού αποχαιρέτησαν την οικογένεια που τους

πολυκατοικιών, χωρίς να φταίνε σε τίποτα. Αυτό δεν ήταν άδικο;

φιλοξένησε, πήραν το τρένο από τον σταθμό του Βόλου με προορισμό την Αθήνα.

Ανάμεσα σε αυτούς, ταλαιπωρημένα και στεναχωρημένα υπάρχουν δύο παιδιά απ’ τη Συρία, ο

Μέσα στο τρένο υπήρχε συνωστισμός, αλλά στις ψυχές των παιδιών, αυτός ο συνωστισμός ήταν

Αχμέτ και η Ντάλια. Δύο προσφυγόπουλα, τα οποία έχασαν την οικογένειά τους από βομβαρδισμό

γαλήνιος σε σχέση με τον ήχο των βομβαρδισμών.

στη Δαμασκό. Παρόλ’ αυτά δεν έχασαν την καλοσύνη και την ανθρωπιά τους.

Το τρένο για αυτούς έμοιαζε με την λούτρινη κάμπια που είχαν φέρει μαζί τους από τη χώρα τους.

-Κρυώνω, δεν αντέχω άλλο! Μακάρι να ήμουν στο σπίτι μου τώρα, είπε η Ντάλια.

Με το που κάθισαν στις θέσεις τους, το βλέμμα τους δεν ξεκολλούσε από το παράθυρο. Έβλεπαν ό,τι θα μπορούσε να φανταστεί κανείς. Ακριβέστερα ,είδαν ό,τι τα δικά τους μάτια είχαν πεθυμήσει να

-Υπομονή, υπόσχομαι πως όλα θα γίνουν καλύτερα σύντομα, είπε ο Αχμέτ.

δουν. Τι βουνά! Τι δέντρα! Τι μεγάλοι δρόμοι! Μέχρι και τούνελ είδαν, κάτι πρωτόγνωρο για τα ίδια.

-Το ελπίζω! Θυμάσαι τις όμορφες μέρες πριν τον πόλεμο;

Αυτό όμως που τους τράβηξε την προσοχή ήταν ένας θεόρατος πλάτανος. Με το που τον είδε ο

-Ξεχνιούνται αυτές οι στιγμές; Ακόμα θυμάμαι όταν γυρνούσαμε χαρούμενοι απ’ το σχολείο και μας

Αχμέτ νοσταλγικές αναμνήσεις πέρασαν απ’ το μυαλό του. Όπως τότε, πριν τον πόλεμο, που μετά το

περίμενε ένα πιάτο μοσχομυριστό φαγητό και η ζεστή αγκαλιά της μητέρας μας…

σχολείο καθόταν μαζί με τη Ντάλια κάτω από ένα μεγάλο πλατάνι. Θυμήθηκε όταν είχαν δέσει μια κούνια από τα κλαδιά του και περνούσαν ατελείωτες ώρες ευτυχίας. Τότε αναστέναξε και είπε

Μετά από ένα κουραστικό και επικίνδυνο ταξίδι, στον ορίζοντα φάνηκαν τα φώτα μιας πόλης. Ήταν τα φώτα της ελπίδας για κάθε αβοήθητο πρόσφυγα. Με την ανατολή του ήλιου η βάρκα είχε δέσει

-Πόσο καιρό έχω να δω έναν πλάτανο;

στο λιμάνι. Όταν κατέβηκαν, είδαν γύρω τους χαρούμενα πρόσωπα και ανοιχτές αγκαλιές να τους καλωσορίζουν.

-Πάρα πολύ. Από τότε που παίζαμε στην κούνια μετά το σχολείο.

-Πού βρισκόμαστε; Είπε με απορία η Ντάλια .

Με το που ακούστηκε το δυνατό σφύριγμα του τρένου και οι σκέψεις τους διακόπτονται απότομα. Είχαν φτάσει στην Αθήνα.

-Δεν ξέρω …

1

2

Ο Αχμέτ και η Ντάλια έμειναν έκπληκτοι, όταν συνειδητοποίησαν ότι πάνω από 5.000 άτομα είχαν

Πέρασαν τη νύχτα τους σε μια σκηνή ανάμεσα σε χιλιάδες άλλους πρόσφυγες και την επόμενη μέρα

συγκεντρωθεί μέσα και γύρω από τον σταθμό. Ακούγονταν εκκωφαντικές φωνές που έλεγαν

ξεκίνησαν για το λιμάνι της Πάτρας, καθώς ο προορισμός τους είναι η ιταλική πόλη Μπάρι. Ξαφνικά

προσβλητικά σχόλια για τα παιδιά αλλά και για άλλους πρόσφυγες.

συνειδητοποιούν ότι δεν έχουν χρήματα για να πληρώσουν τα εισιτήριά τους και να άρχισαν να κλαίνε. Μια ηλικιωμένη κυρία τα λυπήθηκε, καθώς φαίνονταν απελπισμένα. Οι γονείς της ήταν και

-Τι γίνεται; Αφήσατε τις τρώγλες σας και ήρθατε να μας κολλήσετε όλες τις αρρώστιες σας;

εκείνοι πρόσφυγες από τη Μικρά Ασία και ήταν διατεθειμένη να πληρώσει τα εισιτήριά τους.

-Τι λες; Και εσύ από την Ουκρανία κατάγεσαι. Δεν είσαι Έλληνας. Δεν έχεις κανένα δικαίωμα να

Αυτό ήταν το πρώτο τους βήμα για την Ευρώπη…

μιλάς με αυτόν τον τρόπο! Τον διέκοψε ένας άλλος κύριος.

Κεφάλαιο δεύτερο

Τότε αυτός ο κύριος άρπαξε απ’ τα χέρια τον Αχμέντ και την Ντάλια και τους οδήγησε μακριά από τον σταθμό.

Ενώ είναι στο φέρυ για το Μπάρι, ένας άντρας αναγνωρίσει τα δύο παιδιά. Είναι ένας από τους φίλους των γονιών τους! Το όνομά του Ρεζά. Αυτός άφησε τη Δαμασκό πριν το ξεκίνημα του

-Ευχαριστούμε πολύ! Πως σας λένε; Ρώτησε ανακουφισμένη η Ντάλια.

πολέμου, αναζητώντας δουλειά. Στην Ιταλία δούλευε ως μπάρμαν στη Ρώμη. Μόλις είχε πάει στην -Με λένε Χάρη Δομαζόπουλο. Θέλετε να σας φιλοξενήσω;

Ελλάδα για να επισκεφτεί το κορίτσι του τη Τζοάνα. Τώρα γυρίζει πίσω στην Ιταλία.

-Θέλουμε! Αρκεί να μη γινόμαστε βάρος.

Ο Ρεζά προσκάλεσε τα παιδιά να περάσουν λίγο χρόνο μαζί του στη Ρώμη. Μόλις αποβιβάστηκαν

-Δεν γίνεστε βάρος.

στο Μπάρι, πήγαν στο σταθμό για να πάρουν το τρένο για τη Ρώμη. Κατά τη διάρκεια του ταξιδιού ο Ρεζά βλέπει την κάμπια να προεξέχει από το σακίδιο της Ντάλια. Ο Ρεζά είναι συγκλονισμένος από

Τις επόμενες ημέρες τα παιδιά φιλοξενήθηκαν από τον κύριο Χάρη. Έκαναν πολλές βόλτες μαζί

τα συναισθήματα. Λέει στη Ντάλια ότι αυτός της έδωσε την κάμπια σαν δώρο όταν ήταν μωρό. Τότε ο

του. Τους αγόρασε καινούργια ρούχα αλλά και μερικά ενθύμια που σήμαιναν πολλά για τα παιδιά.

Ρεζά σκέφτεται τους γονείς των παιδιών. Νανουρισμένα από το τρένο ο Αχμέτ και η Ντάλια

Την επόμενη ημέρα ο κύριος Χάρης τα συμβούλεψε να ταξιδέψουν με τρένο ως την Πάτρα. Έπειτα,

αποκοιμήθηκαν ονειρευόμενοι τους γονείς τους.

τα συνόδεψε μέχρι τον σταθμό του τρένου και τα αποχαιρέτησε.

Όταν έφτασαν στον σιδηροδρομικό σταθμό στη Ρώμη, τα παιδιά εντυπωσιάστηκαν από τη φασαρία

Το τρένο άρχισε να κινείται αργά πάνω στις ράγες και το σφύριγμά του, τους καλούσε να

και το πλήθος. Ο Ρεζά τους πήρε για να φάνε πίτσα και αργότερα στο σπίτι του.

ευχαριστηθούν το ταξίδι τους. Μετά από τρεις ώρες ταξίδι, και έχοντας περάσει από τη διώρυγα της

Την επόμενη μέρα βγήκαν για έναν περίπατο στο ιστορικό κέντρο της πόλης. Θαυμάζουν το μεγαλείο

Κορίνθου, έφτασαν στην Πάτρα. Όπως τους είχε πει ο κύριος Χάρης, ρώτησαν τον εισπράκτορα

των μνημείων: το Κολοσσαίο, η Φοντάνα Ντι Τρέβι, τα Ισπανικά Βήματα. Τελικά πάνε στους κήπους

ποιον δρόμο έπρεπε να πάρουν για τον χώρο υποδοχής των προσφύγων και κουρασμένα, αλλά

της Βίλα Μποργκέζε, όπου έπαιξαν και έφαγαν παγωτό.

ανακουφισμένα βρήκαν εκεί ένα καταφύγιο. Λίγες μέρες αργότερα ο Ρεζά θυμήθηκε τη φίλη του τη Σουάντ, μακρινή ξαδέρφη των παιδιών και την πήρε τηλέφωνο. Η Σουάντ του είπε ότι είναι στην Ιταλία, στη Σάντα Μαργκερίτε Λιγκούρε, μία μικρή

3

30

4


πόλη στη Λιβυρική Ριβιέρα, όπου εργάζεται ως επιστάτρια σε μία βίλα. Τα παιδιά μίλησαν μαζί της

απάντησε αμέσως στέλνοντάς τους χρήματα και εισιτήρια τρένου για τη Μπρατισλάβα και μια

στο τηλέφωνο και αυτή τους καθησύχασε ότι η Ιταλία είναι ένα ασφαλές μέρος για να ζήσεις. Τους

φωτογραφία δική του για να τον αναγνωρίσουν μόλις φτάσουν

είπε ότι μπορούν να ζήσουν μαζί της, αλλά μόνο για μερικές μέρες, γιατί οι ιδιοκτήτες της βίλας θα

Κεφάλαιο τρίτο

έφταναν σύντομα και μετά θα ήταν πολύ απασχολημένη. Τα παιδιά συμφώνησαν με χαρά. Η Σουάντ πήρε μια μέρα άδεια για να πάρει τον Αχμέτ και τη Ντάλια από τον σιδηροδρομικό σταθμό.

Ο Αχμέτ και η Ντάλια έφτασαν στη Μπρατισλάβα. Όταν αποβιβάστηκαν από το τρένο, ένας άντρας, που έδειχνε γνωστός, τους πλησίασε. Όταν κοίταξαν τη φωτογραφία, κατάλαβαν ότι αυτός ήταν ο

Τα παιδιά έφυγαν από τη Ρώμη με τρένο. Ο Ρεζά αγόρασε τα εισιτήρια και με τα λεφτά που έμειναν

θείος τους ο Αμπκαντέρ. Ήταν μεγαλύτερος σε ηλικία από ό,τι έδειχνε στη φωτογραφία αλλά έμοιαζε

πήραν παγωτό. Όταν έφτασαν στη Σάντα Μαργκερίτα, εντυπωσιάστηκαν από την ηρεμία του τόπου.

πολύ με τον πατέρα τους. Ο Αμπκαντέρ ήταν πολύ χαρούμενος όταν τους είδε και τους αγκάλιασε Επισκέφτηκαν τη βίλα και ήταν ενθουσιασμένα από το γεγονός ότι τα παράθυρα του δωματίου τους

σφιχτά. Ο Αχμέτ και η Ντάλια ήταν και οι δύο πολύ ενθουσιασμένοι που συνάντησαν τον μεγαλύτερο

μπορούν να δουν τη θάλασσα. Για μια στιγμή ένιωσαν ότι είναι πίσω στη Συρία. Υπήρχε επίσης μία

αδερφό του πατέρα τους για πρώτη φορά.

πισίνα όπου την επόμενη μέρα θα τσαλαβουτούσαν με χαρά όλη μέρα. Ο Αμπκαντέρ τους πρότεινε να φάνε μαζί μεσημεριανό και εκείνοι συμφώνησαν. Στο δρόμο προς το Κατά τη διάρκεια της νύχτας τα παιδιά ξύπνησαν από περίεργους θορύβους που τα τρόμαξαν.

εστιατόριο είδαν ένα μεγάλο κάστρο και ρώτησαν το θείο τους για αυτό. Εκείνος τους εξήγησε ότι

Αποφάσισαν να ξαπλώσουν δίπλα δίπλα και να δώσει κουράγιο ο ένας στον άλλο κρατώντας την

αυτό είναι το κάστρο της Μπρατισλάβα, ένα πολύ διάσημο και δημοφιλές σύμβολο της πρωτεύουσας

κάμπια τους, «τον κολλητό τους στην περιπέτεια», ανάμεσά τους. Το πρωί ανακάλυψαν πως οι

της Σλοβακίας. Ξαφνικά σταμάτησαν και τα παιδιά εντόπισαν ότι ήταν στη μέση της γέφυρας. Τα

θόρυβοι προέρχονταν από μια σχισμένη τέντα που την χτυπούσε ο αέρας. Επίσης μερικές

παιδιά ήθελαν να μάθουν γιατί σταμάτησαν και πού είναι το εστιατόριο, αλλά ο Αμπκαντέρ

νυχτερίδες πετούσαν μπρος πίσω στη σοφίτα. Αφού πήραν πρωινό, με χυμό, ψωμί και μαρμελάδα, ο

χαμογέλασε και τους είπε ότι το εστιατόριο είναι ακριβώς από πάνω τους. Ο Αχμέτ και η Ντάλια

Αχμέτ και η Ντάλια πάνε μια βόλτα στη Σάντα Μαργκερίτα. Σταμάτησαν μπροστά από ένα κτήριο,

κοιτάχτηκαν και πρόσεξαν ότι πάνω από τη γέφυρα είναι κάτι που μοιάζει με ένα μεγάλο πιάτο.

όπου πολλά παιδιά έπαιζαν στο προαύλιο. Ήταν το σχολείο Σκαρτσέλλα! Αυτό τους έκανε να

Εκείνος τους εξήγησε ότι μέσα στο πιάτο είναι το εστιατόριο, όπου θα πάνε για να πάρουν το

καταλάβουν πόσο πολύ τους έλειπε το σχολείο τους. Καταστράφηκε από τις βόμβες… Ποιος ξέρει

μεσημεριανό τους.

πότε θα επιστρέψουν εκεί… Τι ωραία εποχή! Εκείνος πήγε στη Σλοβακία πολλά χρόνια πριν ο Αχμέτ και η Ντάλια γεννηθούν, για να βρει δουλειά. Επίσης, πήγαν ένα ταξίδι με την ξαδέρφη τους για να θαυμάσουν τη Λιγουρική Ριβιέρα.

Δούλεψε ως ταμίας πολλά χρόνια, αλλά άνοιξε ένα ζαχαροπλαστείο λίγα χρόνια πριν, όταν μεταφέρθηκε σε ένα κεντρικό κομμάτι της Σλοβακίας, όπου εκεί παντρεύτηκε με μία Σλοβάκα, τη

Μετά από μερικές μέρες, με ανάμεικτα συναισθήματα, ο Αχμέτ και η Ντάλια έπρεπε να φύγουν ξανά.

Ζουζάνα. Ο Αχμέτ και η Ντάλια ενθουσιάστηκαν όταν έμαθαν ότι έχει δύο παιδιά, έναν γιο και μία

Πού θα πάνε; Θυμήθηκαν πως πριν μερικά χρόνια ο θείος της Ντάλια, ο Αμπκαντέρ, μετακόμισε στη

κόρη. Το όνομα του γιου είναι Ζντένκο και είναι έντεκα χρονών. Το όνομα της κόρης του είναι Φαράχ

Σλοβακία για να βρει δουλειά και τελικά πήρε μια θέση σαν ταμίας σε σουπερμάρκετ. Μέσα στο

και είναι δεκαεννέα χρονών. Και τους είπε ότι ήταν πολύ χαρούμενος να τους πάρει στο σπίτι του να

σακίδιό τους βρήκαν μια παλιά διεύθυνση και αμέσως του στέλνουν ένα τηλεγράφημα. Ο Αμπκαντέρ

τους γνωρίσει στην οικογένειά του.

5

6

Αργότερα επιβιβάστηκαν στο τρένο για να ταξιδέψουν στο σπίτι του Αμπκαντέρ. Ζούσε σε μία

Κεφάλαιο τέταρτο

κωμόπολη που λεγόταν Turčianske Teplice. Είναι μία ιαματική πόλη που την επισκέπτονται πολλοί Το ταξίδι από την πόλη Turčianske Teplice της Σλοβακίας στην Κρακοβία έγινε σε μια πολύ

τουρίστες και ασθενείς. Ήταν ένα μεγάλο ταξίδι, αλλά τα παιδιά απόλαυσαν την όμορφη εξοχή. Είδαν

ευχάριστη ατμόσφαιρα. Διέσχισαν τα σύνορα στο Chyzine. Έξω από το παράθυρο μπορούσαν να

ψηλά βουνά, πράσινα λιβάδια, χωράφια γεμάτα με λουλούδια, βαθιά δάση και όμορφα ποτάμια.

δουν βουνά. Όσο πλησίαζαν στην Κρακοβία, τα βουνά φαίνονταν χαμηλότερα.

Μερικές φορές είδαν ακόμη κοπάδια από αγελάδες, πρόβατα και άλογα να περπατούν κατά πλάτος των χωραφιών.

Τελικά έφτασαν στον σιδηροδρομικό σταθμό, όπου η Φαράχ τούς περίμενε. Τους προσκάλεσε στον κοιτώνα της, όπου άφησαν τα πράγματά τους και μετά πήγαν προς την κεντρική πλατεία. Ήταν

Όταν έφτασαν στο Τουρτσιάνσκα Τέπλιτσε, τους πήγε στο σπίτι του, όπου εκεί συνάντησαν τη θεία

σχεδόν μεσημέρι και παρατήρησαν ότι μια ομάδα ανθρώπων ήταν μπροστά στη βασιλική Σάντα

τους τη Ζουζάνα και τον ξάδερφό τους τον Ζντένκο για πρώτη φορά.

Μαίρη και σταμάτησαν έκπληκτα. Η Ντάλια ρώτησε: Η Ζουζάνκα ήταν πολύ ευγενική και χαρούμενη και ήταν ευτυχισμένη που τους υποδεχόταν στο -Γιατί αυτοί οι άνθρωποι στέκονται μπροστά από την εκκλησία;

σπίτι τους. Τους είπε ότι είναι δασκάλα σε ένα δημοτικό σχολείο σε ένα κοντινό χωριό που λεγόταν Mošovce. Ο Ζντένκο πηγαίνει επίσης στο ίδιο σχολείο. Γι’ αυτό είπαν στον Αχμέτ και τη Ντάλια ότι θα

-Θα δεις και θα ακούσεις σε ένα λεπτό, απάντησε με μυστήριο το κορίτσι.

τους πάρουν να επισκεφτούν το σχολείο τους αν θέλουν. Και τα δύο παιδιά συμφώνησαν αμέσως.

Ξαφνικά, από το πουθενά ο ήχος της τρομπέτας αντήχησε. Όλοι κοίταζαν προς το καμπαναριό της

Όταν ο Αχμέτ και η Ντάλια ρώτησαν γιατί η Φαράχ δεν ήταν στο σπίτι, τους εξήγησαν ότι η Φαράχ

εκκλησίας.

είχε ξεκινήσει τις σπουδές της σε ένα πανεπιστήμιο της Πολωνίας αυτή τη χρονιά σε μία πόλη που λεγόταν Κρακοβία. Ο Αμπκαντέρ έφτιαξε γι’ αυτούς ένα τυπικό σλοβακικό γεύμα για βραδινό,

-Είδα την τρομπέτα! Ξεφώνισε το κορίτσι.

πιττάκια με πρόβειο τυρί.

-Κάθε ώρα από αυτό το καμπαναριό μπορείς να ακούσεις το προσκλητήριο σάλπισμα να παίζεται

Την επόμενη μέρα πήγαν να επισκεφτούν το σχολείο με τη θεία τους και τον ξάδερφό τους. όταν

από τον σαλπιγκτή, εξήγησε πολύ καμαρωτά.

έφτασαν στο σχολείο, ενθουσιάστηκαν από το πόσο καλές και ευγενικές ήταν οι δασκάλες και από το

Έχει έρθει στην Κρακοβία εδώ και αρκετούς μήνες για να μελετήσει και έχει ήδη μια ευκαιρία να

πώς τους φέρονταν οι μαθητές. Δεν ήταν ένα μεγάλο σχολείο, αλλά ένιωθαν άνετα και ασφαλείς εκεί.

γνωρίσει την όμορφη και ιστορική πόλη.

Σαν να ήταν πίσω στο παλιό τους σχολείο. Η θεία τους τούς έδειξε όλες τις τάξεις και μετά έμειναν στην τάξη του Ζντένκο για λίγο και έπαιξαν με τους μαθητές. Η Ντάλια τους έδειξε επίσης την

Όταν ο ήχος της τρομπέτας σταμάτησε, πήγαν στην Κλοθ Χωλ.

φουσκωτή κάμπια της και οι μαθητές την βρήκαν πολύ γλυκιά.

-Είναι ένα αναγεννησιακό κτήριο, που μέσα του μπορείς να βρεις μικρά αναμνηστικά και μαγαζιά με χειροτεχνίες, εξήγησε η Φαράχ. Μετά όλοι τους πήγαν προς το Βαβέλ, όπου βρίσκεται το βασιλικό παλάτι. Στο δρόμο παρατήρησαν ένα γυαλιστερό καλάθι με πρέτσελ σε κυκλικό σχήμα. Όλα πήραν ένα πρέτσελ. Όταν έφτασαν,

7

31

8


ανέβηκαν από τις σπιράλ σκάλες στο καμπαναριό, από όπου θα μπορούσαν να θαυμάσουν τα

κουζίνα και του πρόσφεραν ζουρέκ, μία σούπα σίκαλης, και ρολό λάχανο με σάλτσα ντομάτας. Όλα

αξιοθέατα της Κρακοβίας και όλη τη γειτονιά. Στο βάθος έρεε ο ποταμός Βιστούλας. Μετά κατέβηκαν

τα φαγητά που τους σέρβιραν ήταν νοστιμότατα και άρεσαν σε όλους.

κάτω και έφτασαν στο κάτω μέρος του κάστρου. Εκεί ήταν ένας πέτρινος δράκος. Από το πουθενά

Τα παιδιά έπεσαν για ύπνο στον κοιτώνα εξαντλημένα από το ταξίδι στην Κρακοβία. Στο περβάζι του

μια τεράστια φωτιά βγήκε από το στόμα του. Το μικρό κορίτσι τρόμαξε. Η Φαράχ είπε σε όλους ότι

κοιτώνα βρισκόταν μια μασκότ κάμπια, πάνω στην οποία έλαμπε το φως του φεγγαριού.

αυτό ήταν μόνο ένα τουριστικό θέαμα. Ο θείος τούς τράβηξε μια φωτογραφία και τους προσκάλεσε σε μία κρουαζιέρα στον Βιστούλα. Κατά τη διάρκεια της κρουαζιέρας, από τα ηχεία ακουγόταν μια

Την επόμενη μέρα το πρωί η Φαράχ ετοίμασε πρωινό και τους περίμενε. Παρατήρησαν ότι ο θείος

φωνή που έλεγε για τον θρύλο του δράκου του Βαβέλ.

Αμπκαντέρ δεν ήταν μαζί τους. Η Φαράχ ήταν πολύ σιωπηλή. Τελικά, περίπου στις 10 η ώρα ο θείος εμφανίστηκε στον κοιτώνα με ένα μυστηριώδες χαμόγελο στο πρόσωπό του. Έφαγε πρωινό σε μια

Πολλά πολλά χρόνια πριν, κατά τη διάρκεια της βασιλείας του βασιλιά Κρακ, ζούσε ένας κακός

απόλυτη σιωπή και στη συνέχεια είπε:

δράκος στην Κρακοβία. Ήταν ένα τεράστιο πλάσμα με ένα στόμα και μια πολύ μακριά ουρά. Έτρωγε

-Αγαπητά μου παιδιά, ο αδερφός μου και πατέρας σας πάντα έλεγε ότι η οικογένεια πρέπει να μείνει

πρόβατα και αγελάδες, που οι άνθρωποι έβοσκαν στα λιβάδια κατά μήκος του ποταμού Βιστούλα.

ενωμένη. Δυστυχώς, ο πόλεμος διέλυσε τη μοίρα σας, αλλά έλαβα ένα γράμμα από τον Παγκόσμιο

Ο βασιλιάς αποφάσισε ότι έπρεπε να δώσει την κόρη ως νύφη σε όποιος θα κατάφερνε να εξοντώσει

Ερυθρό Σταυρό, το οποίο μου έστειλε η γυναίκα μου μέσω ηλεκτρονικού ταχυδρομείου. Η

αυτόν τον επικίνδυνο δράκο. Πολλοί γενναίοι ιππότες εμφανίστηκαν στην Κρακοβία, αλλά κανείς τους

μεγαλύτερή σας αδερφή βρέθηκε κάπου στη Λιθουανία. Πήγα στο σταθμό και σας αγόρασα εισιτήρια

δεν μπόρεσε να νικήσει τον δράκο. Μέχρι που μια μέρα ένα μικρός μαθητευόμενος μπαλωματής

για το τρένο προς τη Βαρσοβία. Η Φαράχ θα σας πάει εκεί γιατί πρέπει να πάω πίσω στο σπίτι. Εκεί

εμφανίστηκε μπροστά στον βασιλιά και υποσχέθηκε ότι θα νικήσει το τέρας. Γέλασαν όλοι στην αυλή

θα σας βάλει στο λεωφορείο που θα σας πάει στο Βίλνιους, όπου η αδερφή σας θα σας περιμένει.

του κάστρου, αφού το βρήκαν αστείο. Ευτυχώς δεν αποθαρρύνθηκε τόσο εύκολα.

Ο Αχμέτ κοιτούσε τον θείο του με μία τεράστια δυσπιστία στο βλέμμα και δάκρυα κύλησαν στο

Την επόμενη μέρα πήρε μαζί του ένα δέρμα προβάτου και το γέμισε με θειάφι και το άφησε μπροστά

πρόσωπο της Ντάλιας. Ξαφνικά τα παιδιά άρχισαν να αγκαλιάζουν και να ευχαριστούν τον θείο τους

στη φωλιά του δράκου. Ο δράκος δελεάστηκε με αυτό το νόστιμο φαγητό και το έφαγε αμέσως. Τότε

για τη βοήθειά του. Ετοίμασαν τα πράγματά τους και πήγαν στον σιδηροδρομικό σταθμό. Στην

το θειάφι άρχισε να καίει το στομάχι του και ο δράκος εξέπνεε αληθινή φωτιά. Προσπάθησε να

αποβάθρα αποχαιρέτισαν τον θείο τους και μπήκαν στο τρένο. Η Ντάλια έβγαλε την κάμπια από την

σταματήσει το κάψιμο πίνοντας τεράστιες ποσότητες νερού από τον Βιστούλα. Ήπιε και ήπιε και ήπιε

τσάντα και την έβαλε στο τραπέζι, δίπλα στο παράθυρο. Επηρεασμένη από τον ρυθμό του τρένου

και γινόταν όλο και μεγαλύτερος μέχρι που τελικά έσκασε με έναν τεράστιο κρότο.

Πεντολίνο αποκοιμήθηκε. Ο μεγαλύτερος αδερφός της, ο Αχμέτ, κοιτούσε έξω από το παράθυρο και

Με αυτόν τον τρόπο ο έξυπνος και άσημος μαθητευόμενος μπαλωματής έσωσε την Κρακοβία από

δεν μπορούσε να πιστέψει πόσο γρήγορα έφτασε το τρένο στη Βαρσοβία. Η σκέψη για τη συνάντηση

αυτόν τον επικίνδυνο δράκο. Παντρεύτηκε την πριγκίπισσα και έζησαν ευτυχισμένοι για πολύ καιρό.

με την αδερφή του έκανε την καρδιά του να χτυπά γρηγορότερα. Τότε ο οδηγός είπε:

Τα παιδιά ήταν μαγεμένα και άκουγαν την ιστορία πολύ προσεκτικά. Στο τέλος, ρώτησαν αν ήταν

-Πλησιάζουμε στην Κεντρική Βαρσοβία.

αλήθεια, αλλά η Φαράχ τούς εξήγησε ότι ήταν απλά ένας μύθος. Όταν τέλειωσε η κρουαζιέρα πήγαν στο εστιατόριο για δείπνο. Ο θείος τους ρώτησε τον σερβιτόρο αν υπάρχει κάτι από πολωνική

9

10

Η Φαράχ βοήθησε τα παιδιά να βγουν από το τρένο και όλοι πήγαν στον σταθμό των λεωφορείων,

-Ο αδελφός μου κι εγώ φτάσαμε εδώ πριν από λίγες ώρες, απάντησε η Ντάλια.

από όπου τα παιδιά από τη Συρία θα συνέχιζαν το ταξίδι τους. Αυτή τη φορά το ταξίδι θα ήταν μία

- Αλήθεια; Αμέσως πρέπει να δείτε το διάσημο Geliminaw Hall και το κάστρο μας, το Trakai, το

ελπίδα για να ξανασμίξει η οικογένεια.

Kernavemounds και όλη την όμορφη Λιθουανία.

Κεφάλαιο πέμπτο

Ζήτησα από τη μαμά μου να μου επιτρέψει να περάσουν λίγες ώρες μαζί μας. Πρώτα’ απ’ όλα να

Μετά από ένα σύντομο ταξίδι μια πράσινη αμαξοστοιχία έφτασε στη Λιθουανία. Δυο παιδιά

φάμε, επειδή είδα πως τα παιδιά ήταν πεινασμένα όπως κι εγώ, επίσης. Πήγαμε με το αυτοκίνητο σ’

αποβιβάστηκαν. Κοιτούσαν με αγωνία τριγύρω, προσπαθώντας να βρουν την αδελφή τους και

ένα εστιατόριο κι εγώ παρήγγειλα σούπα με μοσχάρι και πατατοκροκέτες dumplings για όλους. Μετά

ανησυχούσαν εάν θα μπορούσαν να την αναγνωρίσουν. Η Ντάλια ξέσπασε σε κλάματα.

από λίγα λεπτά τα πιάτα έφτασαν στο τραπέζι.

-Τι συμβαίνει, ρώτησε ο Αχμέτ, που δεν κατάλαβε.

-Πολύ νόστιμα, είπε η Αμινά.

- Η αδελφή μας! Να τη! Φώναξε το κορίτσι.

- Για να είμαι ειλικρινής κι εγώ τα βρίσκω πολύ νόστιμα, συμφώνησε μαζί της η Ντάλια.

- Τι; η Αμινά; Πού; Ρώτησε ο Αχμέτ κοιτώντας γύρω γύρω.

- Πώς σου φαίνεται η παραδοσιακή λιθουανική κουζίνα, Αχμέντ; Ρώτησα με περιέργεια.

Ξαφνικά, η μεγάλη τους αδελφή έτρεξε προς αυτούς. Ήταν ψηλή με καφέ μάτια και όπως σχεδόν όλα

-Είναι ό,τι καλύτερο έχω φάει, είπε το αγόρι. Πώς γίνονται τα dumplings;

τα κορίτσια από τη Συρία φορούσε μαντήλι στο κεφάλι. Και οι τρεις τους ήταν πολύ χαρούμενοι. Η

-Είναι λιωμένη πατάτα γεμιστή με κρέας, εξήγησα.

οικογένεια αγκαλιάστηκε ξανά και έμειναν αγκαλιασμένοι για πολλή ώρα. Μετά το πλούσιο γεύμα, τα παιδιά απόλαυσαν την υπέροχη ξενάγηση στη λιθουανική πρωτεύουσα. -Λοιπόν, είστε έτοιμοι να δείτε το Βίλνιους; Ρώτησε η αδελφή τους χαμογελώντας.

Η Αμινά τους μίλησε για το Βίλνιους. Αυτά τα μυστηριώδη στενά δρομάκια της παλιάς πόλης… Είναι σα να βρίσκεσαι σε παραμύθι ή σε ένα όνειρο χαρούμενου παιδιού.

Τότε, εγώ, ένα κορίτσι από τη Λιθουανία, η Gabriele, και η μαμά μου, καθώς περπατούσαμε στους δρόμους της παλιάς πόλης του Βίλνιους, είδα την άφιξη των Συρίων. Αποφάσισα να τους γνωρίσω

Ο Αχμέτ και η Ντάλια είχαν σχεδόν ξεχάσει την ηχώ των εκρήξεων και το πώς οι σφαίρες σφύριζαν

καλύτερα.

πάνω από τα κεφάλια τους.

-Πώς σας λένε; Από πού είστε;

Μετά την επίσκεψη στο κάστρο Gediminas, μπήκαμε στο αυτοκίνητο και πήγαμε ένα απολαυστικό ταξίδι. Πρώτα απ’ όλα αποφασίσαμε να επισκεφτούμε το Kernave.

- Είμαστε από τη Συρία. Τώρα γίνεται πόλεμος εκεί, έτσι έπρεπε να φύγουμε μακριά. Εμένα με λένε Ντάλια, από δω είναι ο αδελφός μου ο Αχμέτ και η αδελφή μου η Αμινά.

-Τι ωραία η καταπράσινη Λιθουανία! Τα δέντρα, το γρασίδι, ακόμα και κάποια αυτοκίνητα είναι πράσινα!

- Πόσο καιρό είστε στη Λιθουανία; ρώτησα να μάθω.

11

32

12


-Ναι, αυτή είναι η Λιθουανία! Η φωνή της μαμάς μου ακούστηκε από τη θέση του οδηγού.

-Θα μας λείψεις πολύ.

-Φτάσαμε στο Kenave. Σκαρφαλώσαμε στο βουνό μέχρι που η Αμινά είπε πως κουράστηκε. Ωστόσο,

Και τα παιδιά έφυγαν.

η Ντάλια και ο αδερφός της δεν ήθελαν να φύγουμε, αλλά κατάλαβαν πως η αδελφή τους ήταν

Σύντομα το αεροπλάνο απογειώθηκε και ο Αχμέτ και η Ντάλια έφυγαν για Βαρκελώνη στον μπαμπά

πραγματικά εξουθενωμένη. Έτσι, όλοι γυρίσαμε στο αυτοκίνητο.

τους. Βλέποντας την επίπεδη Λιθουανία από το παράθυρο του αεροπλάνου, τα παιδιά το

-Η επόμενη στάση είναι το Trakai! Ακούστηκε η φωνή από το navigator του αυτοκινήτου.

απολαμβάνουν και ανυπομονούν για την συνάντηση στην Καταλονία. Είχαν μία ανησυχία αν ο πατέρας τους θα τους συναντούσε. Ο μονότονος ήχος του αεροπλάνου νανούρισε τον Αχμέτ και την

Φτάσαμε στο Trakai. Δυστυχώς ήταν αργά το απόγευμα και ήταν ήδη κλειστό.

Ντάλια και τα παιδιά αποκοιμήθηκαν. Η Καταλονία και ο μπαμπάς τους τα περίμενε…

- Θέλετε να κάνουμε ποδήλατο στο νερό; Ρώτησα τους φιλοξενούμενους.

Κεφάλαιο έκτο

-Τι είναι αυτό; Ρώτησε η Ντάλια.

Όταν βγήκαν στην τεράστια αίθουσα αφίξεων στο αεροδρόμιο της Βαρκελώνης, τα παιδιά ήταν έκπληκτα

-Πάμε. Θα σου δείξω. Απάντησε η μαμά μου.

από το μέγεθος του χώρου και το πλήθος των ανθρώπων που περίμεναν τους επιβάτες. Μεταξύ όλων αυτών Περάσαμε υπέροχα. Φάγαμε παγωτό και γελάσαμε, αλλά η Αμινά ήταν παράξενα σκεφτική. Το

των ανθρώπων αναγνώρισαν αμέσως τον θείο τους, τον Χαλέντ, τον αδελφό της μητέρας τους. Έτρεξαν να

απόγευμα μας είπε πως είχε βρει τον μπαμπά τους. είναι στην Ισπανία. Ο Αχμέτ δεν μπορούσε να

τον αγκαλιάσουν με μεγάλη συγκίνηση. Κανείς δεν μπορεί να φανταστεί την αίσθηση να βρίσκει κανείς ένα

κοιμηθεί. Μπροστά στα μάτια του είχε το αγαπημένο πρόσωπο του πατέρα του ένα ήρεμο απόγευμα

οικείο του πρόσωπο ανάμεσα σε ξένους ενώ βρίσκεται σε μία ξένη χώρα.

στο σπίτι, όταν ο μπαμπάς μοιραζόταν το φαγητό μαζί τους. αλλά ξαφνικά … μια τεράστια έκρηξη! Όλα γίναν σκόνη, δεν έβλεπε την Ντάλια, την Αμινά ούτε τη μαμά ούτε τον μπαμπά. Μόνο ο ήχος

Τέλος, ο θείος τους τούς ρώτησε για την Αμινά και του είπαν ότι έπρεπε να μείνει στη Λιθουανία, επειδή δεν

από βήχα, κλάμα και θρήνο ακουγόταν δίπλα του. Ο Αχμέτ φοβήθηκε από αυτές τις δυσάρεστες

μπορούσε να αφήσει τη δουλειά της. Αμέσως τον ρώτησαν για τον πατέρα τους και ο θείος τους τούς

αναμνήσεις. Προσπάθησε να κοιμηθεί και να σκεφτεί τις εντυπώσεις του από αυτή την ξεχωριστή

απάντησε ότι τον περίμενε σε μια πόλη που ονομάζεται Les Franquesesdel Valles, όπου βρήκε δουλειά σε

μέρα στη Λιθουανία.

εργοστάσιο.

Το πρωί η Αμινά έκλεισε αεροπορικά εισιτήρια για την Ισπανία, Καταλονία, γιατί ο μπαμπάς τους

-Εν πάση περιπτώσει, αγαπητά μου ανίψια, πριν πάτε εκεί και με την ευκαιρία που είστε ήδη στη

τούς περίμενε. Πήγαν όλοι μαζί στο αεροδρόμιο.

Βαρκελώνη, μπορούμε να κάνουμε μια μικρή περιήγηση σε αυτή την υπέροχη πόλη, είπε ο Χαλέντ.

-Αμινά, γιατί δεν πάμε μαζί; Ρώτησε η Ντάλια.

Αν και τα παιδιά ανυπομονούσαν να δουν τον πατέρα τους, ήταν πολύ πρόθυμα να γνωρίσουν τη

-Έχω πάει ήδη εκεί. Εδώ δουλεύω, δεν μπορώ να φύγω. Θα σας περιμένω να έρθετε ξανά. Είπε η

Βαρκελώνη. Είχαν ακούσει ότι ήταν μια πολύ ενδιαφέρουσα πόλη. Έτσι πήραν ένα λεωφορείο που τους

Αμινά.

άφησε στο κέντρο της πόλης, από όπου ξεκίνησαν την περιήγησή τους.

13

14

-Υπάρχουν τόσα πολλά μέρη για να επισκεφτείτε, αλλά σήμερα θα έχουμε μόνο μια μικρή γεύση της πόλης

Πήγαν επίσης στη La Sagrada Família, ένα μοντερνιστικό ναό σχεδιασμένο από τον Gaudi που έχει

και θα επιστρέψετε αργότερα με τους γονείς σας. Είπε ο Χαλέντ. Ο Αχμέτ και η Ντάλια, κοίταξαν ο ένας τον

χαρακτηριστεί ως μνημείο παγκόσμιας κληρονομιάς και από εκεί στην Santa Maria del Mar, έναν γοτθικό

άλλο προσπαθώντας να κατανοήσουν τι είπε ο Χαλέντ, αλλά πριν μπορέσουν να αντιδράσουν, ο θείος

καθεδρικό ναό του 14ου αιώνα που έχει εμπνεύσει πολλά μυθιστορήματα και ταινίες.

αμέσως διόρθωσε: - Εεε… με τον πατέρα σας, ήθελα να πω ...

Ήθελαν να επισκεφτούν και το El Camp Nou, το γήπεδο ποδοσφαίρου της ποδοσφαιρικής ομάδας της

Εκείνη την στιγμή, μια σκοτεινή σκέψη πέρασε μέσα από το μυαλό των παιδιών, αλλά αυτή η σκοτεινή

Βαρκελώνης, αλλά η ώρα πέρασε και ήταν ευχαριστημένα έστω ακόμη και αν το έβλεπαν απ 'έξω.

σκέψη εξαφανίστηκε όταν άκουσαν τη φωνή του Χαλέντ που φώναζε δυνατά με ενθουσιασμό

Όλοι τους ήταν πολύ πεινασμένοι και πήγαν για φαγητό σε ένα εστιατόριο που βρισκόταν σε στενό δρόμο

-Κοιτάξτε, η La Pedrera! Δεν είναι ωραία;

δίπλα στο Les Rambles.

Δεν είχαν δει ποτέ ένα κτίριο με τόσα στρογγυλά σχήματα πάνω του.

-Ω, υπάρχουν τόσα λουλούδια! Τι υπέροχοι διάδρομοι!

-Μοιάζει με ένα βουνό που το έχουν σκάψει για να κάνουν σπίτια! είπε η Ντάλια.

-Ναι, είπε ο Χαλέντ, αυτό είναι ένα από τα πιο αξιοσημείωτα αξιοθέατα της Βαρκελώνης. Αυτό το κτίριο εκεί είναι "El Liceu" Θα γευματίσουμε κάπου εδώ κοντά..

-Πράγματι, απάντησε ο θείος τους. Σχεδιάστηκε από τον Γκαουντί, έναν Καταλανό αρχιτέκτονα του περασμένου αιώνα, ο οποίος σχεδίαζε κτίρια τόσο φανταστικά όσο αυτό.

Πήγανε σε ένα εστιατόριο, όπου τα παιδιά νόμισαν ότι ο θείος τους γνώριζε πολύ καλά τους ιδιοκτήτες, καθώς τους αντιμετώπιζε με μεγάλη ευγένεια.

Ήταν τόσο εντυπωσιασμένοι από το κτίριο, που ο θείος τους αποφάσισε να μπούνε μέσα. Μόλις μπήκαν, τα παιδιά έμειναν έκπληκτα από τις διακοσμήσεις, τις εσωτερικές αυλές ... Υπήρχε μια ομάδα παιδιών που

-Όχι, τους εξήγησε ο Χαλέντ, δεν έχω έρθει εδώ μόνο δύο ή τρεις φορές. Εδώ οι άνθρωποι είναι πάντα πολύ

επισκέπτονταν το μνημείο. Ήταν μία ομάδα παιδιών του τρίτου έτους από το σχολείο Joan Sanpera i Torras,

φιλικοί, είτε πηγαίνετε σε ένα εστιατόριο είτε πηγαίνετε σε ένα άλλο κατάστημα.

τα οποία μόλις είχαν επισκεφτεί το μνημείο και τους εξήγησαν την τεχνική των σπασμένων ψηφιδωτών

Ένας φιλικός σερβιτόρος πήρε την παραγγελία και τους συνέστησε μερικά παραδοσιακά πιάτα από την

πλακιδίων, που ονομάζεται «Trencadis» στα καταλανικά.

καταλανική κουζίνα: σούπα Escudella με κρέας, λευκά φασόλια με butifarra, καταλανικά κανελόνια,

Τους άρεσε τόσο πολύ στο la Pedrera, που η επόμενη στάση στο ταξίδι τους ήταν το "El park Güell".

μανιτάρια με γαρίδες από την Palamòs... Αποφάσισαν να πάρουν τα λευκά φασόλια με butifarra επειδή αυτά

Πηγαίνοντας στο δρόμο τους εκεί είδαν την "La casa Batlló" και θαύμασαν την εντυπωσιακή πολύχρωμη

τα φασόλια ονομαζόταν "mongetes del ganxet" και η ποικιλία των φασολιών αναπτύχθηκε πολύ κοντά στην

πρόσοψή της.

περιοχή όπου ο πατέρας τους εργαζόταν, ένας τόπος που ανήκει στον δήμο Les Franqueses del Vallès και ονομάζεται LLerona. Και για επιδόρπια παρήγγειλαν ... Crema Catalana (μία σπιτική crème brûlée)!!

Στο πάρκο πήραν πολλές εικόνες με τα αγάλματα των δράκων που υπήρχαν εκεί και απολάμβαναν την υπέροχη θέα της πόλης, που έχει κανείς την ευκαιρία να δει από το πάρκο.

Μετά από έναν περίπατο γεμάτο με πολλές δραστηριότητες, πήγαν στο σιδηροδρομικό σταθμό για να πάρουν το τρένο για τη Les Franqueses. Και ενώ πλησίαζε η στιγμή που θα συναντούσαν τον πατέρα τους,

15

33

16


κοιτώντας το τοπίο από το παράθυρο της αμαξοστοιχίας, σκέφτονταν όλη την ώρα ότι στο τέλος αυτού του

Όλοι άρχισαν να κάθονται γύρω από το τεράστιο τραπέζι: Βρισκόταν και ένας μεταφραστής που μετέφραζε

μικρού ταξιδιού θα συναντούσαν τελικά τον πατέρα τους.

όλα όσα τους έλεγαν. Κάποια παιδιά σχολίασαν ότι εκεί κοντά υπήρχε ένα καταφύγιο από την εποχή του ισπανικού πολέμου. Ήταν το καταφύγιο του Can Sorgas που βρισκόταν στην LLerona.

Όταν η πόρτα της αμαξοστοιχίας άνοιξε τα δύο παιδιά βγήκαν πρώτα, ενώ ο θείος τους τα ακολουθούσε χαμογελώντας ευτυχισμένος, βλέποντας την οικογενειακή επανένωση.

- Καταραμένοι πόλεμοι! αναφώνησαν τα παιδιά.

Ο πατέρας και τα παιδιά, κλείστηκαν σε μια μεγάλη αγκαλιά. Ήταν κλάμα ευτυχίας. Ο θείος τους, που έμεινε

Άρχισαν να σερβίρουν το δείπνο: ψωμί με ντομάτα και ζαμπόν, ομελέτα πατάτας, τυρί, γαλακτοκομικά ... Τα

μερικά βήματα πίσω για να τους αφήσει μόνους σε αυτή την οικογενειακή στιγμή, έκλαιγε κι αυτός. Είχε

παιδιά ήταν εξοικειωμένα με αυτά τα φαγητά.. Τα είχαν δει στο εστιατόριο όπου γευμάτισαν το μεσημέρι,

βιώσει παρόμοια κατάσταση πολύ καιρό πριν.

αλλά και σε άλλα εστιατόρια που είχαν τα μενού τους προς το δρόμο με πολύχρωμες εικόνες των πιάτων.

-Και τώρα, αγαπητά μου παιδιά, θα πάμε στη Les Franqueses del Valles, στον τόπο όπου μένω και δουλεύω.

Υπήρχαν επίσης μεγάλοι δίσκοι με όλα τα είδη φρούτων. "Coca de vidre", "carquinyolis" και ... ένας δίσκος με

Στην πραγματικότητα, έχω μια έκπληξη για εσάς: Έχω γράψει και τα δυο σας στο σχολείο Joan Sanpera i

μπακλαβά, ένα παραδοσιακό επιδόρπιο της Συρίας! Όταν ο Αχμέτ και η Ντάλια κοίταξαν για να δουν ποιος

Torras. Θα πάμε εκεί και θα σας το δείξω. Το σχολείο είναι πολύ μεγάλο και έχει πολλούς χώρους για να

έφερνε το δίσκο, έπεσαν σχεδόν κάτω. Έτσι, οι εκπλήξεις δεν είχαν τελειώσει ακόμα! Ήταν η Ιμάν, η μητέρα

παίζετε.

τους! Ήταν εκεί! Δεν μπορούσαν να το πιστέψουν!

Τα παιδιά δεν ήξεραν αν έπρεπε να κλάψουν ή να γελάσουν. Από τη μια, ήταν ευτυχείς να βρίσκονται σε μια

Οι εκπλήξεις δεν είχαν τελειώσει σε εκείνη τη γεμάτη συναισθήματα ημέρα.

τόσο φιλόξενη χώρα, αλλά από την άλλη έχαναν τη δική τους χώρα .... Αυτή όπου ζούσαν πριν από τον

Η μητέρα τους τούς αγκάλιαζε ατέλειωτα. Ο πατέρας τους ενώθηκε μαζί τους μετά από μερικά

πόλεμο, και φυσικά ... έχασαν τη μητέρα τους.

δευτερόλεπτα.

Όταν έφτασαν στο σχολείο, δεν μπορούσαν να πιστέψουν αυτό που έβλεπαν! Όλο το σχολείο, οι μαθητές

Αφού αγκαλιάστηκαν, η μητέρα τους τούς είπε πώς είχε τραυματιστεί και πώς είχε μεταφερθεί από τη μια

και οι δάσκαλοι τα περίμεναν με ένα μεγάλο πανό που έγραφε «BENVINGUTS»!

χώρα στην άλλη μέχρι που έφτασε στη Βαρκελώνη, όπου είχε ξανασυναντηθεί με τον πατέρα τους. Από τότε

Μπήκαν στο σχολείο και μπόρεσαν να δουν ένα μεγάλο τραπέζι σε μία αίθουσα του σχολείου. Το τραπέζι

μέχρι αυτή τη στιγμή έκαναν έρευνες και πολλές επισκέψεις στις πρεσβείες.

ήταν έτοιμο για το δείπνο.

Της πρόσφεραν εργασία στο σχολείο, ως μαγείρισσα. Στην πραγματικότητα, δεν ξεκίνησε τη δουλειά της

Όλοι τούς υποδέχθηκαν με μεγάλη ζεστασιά και, για πρώτη φορά, αισθάνθηκαν πραγματικά σχεδόν όπως

ακόμη, επειδή είχε μόλις βγει από το νοσοκομείο. Αυτός είναι ο λόγος για τον οποίο δεν έλεγαν τίποτα στα

στο σπίτι τους. Τα παιδιά, ακόμη και δεν το έλεγαν, σκέφτονταν συνεχώς τη μητέρα τους. Πού θα μπορούσε

παιδιά για την κατάστασή της. Είχε χρόνο μόνο για να κάνει αυτό το θαυμάσιο μπακλαβά.

να είναι; Θα επιβίωσε από τους βομβαρδισμούς;

Το ότι συναντήθηκε ξανά με τον σύζυγό της και γνωρίζοντας ότι τα παιδιά της ήταν στο δρόμο για τη Les Franqueses την βοήθησαν να ανακάμψει. Τώρα μόνο η μεγαλύτερη κόρη της, η Αμινά, έλειπε.

17

18

Εκείνη τη νύχτα, τα δύο αδέλφια κοιμήθηκαν με ένα μεγάλο μεγάλο χαμόγελο στα πρόσωπά τους. Η κάμπια ξάπλωνε στο κομοδίνο και φάνηκε να είναι ικανοποιημένη, σαν να γνώριζε ότι δεν θα πηγαίνει πια από το ένα μέρος στο άλλο, μέσα στο σακίδιο των παιδιών. Ήταν μια πραγματικά μαγική μέρα. Στο τέλος της CAPITOLO UNO

βραδιάς, τους είπαν ότι η Αμινά ήταν στο δρόμο για την Καταλονία. Τα καλά νέα για την Αμινά, έκαναν τα παιδιά πολύ ευτυχισμένα.

Il gommone andava su e giù sulle onde che lo volevano ingoiare. Si sentiva il pianto di dolore e le lacrime di disperazione delle persone che avevano lasciato qualcosa alle loro spalle… le loro intere famiglie sotto i detriti delle case, senza

Την επόμενη μέρα, πήγαν όλοι στο σταθμό Les Franqueses, για να πάρουν την Αμινά. Είχε ζητήσει ειδική

essere colpevoli. Non era ingiusto tutto ciò?

άδεια για να επισκεφτεί τους γονείς της. Ο σταθμός ήταν μικρός, ζωγραφισμένος με κόκκινο χρώμα και με

Fra di loro c’erano due bambini, esausti e tristi, Ahmet e Dalia. Erano due rifugiati, che avevano perso le loro famiglie

λευκά κουφώματα γύρω από τις πόρτες και τα παράθυρα. Φαινόταν σα να βγαίνει από ένα παραμύθι.

in un bombardamento a Damasco. Tuttavia non avevano perso la loro gentilezza e la loro umanità.

Μία μέρα, όλη η οικογένεια πήγε στο Figueres, για να επισκεφθεί το Μουσείο Νταλί. Ένιωσαν μεγάλη

- Ho freddo, non posso più resistere. Vorrei essere a casa adesso, disse Dalia.

έκπληξη που είδαν μια πρόσοψη γεμάτη γιγαντιαία αυγά! Απολάμβαναν το υπέροχο περιβάλλον και το

- Sii paziente. Ti prometto che tutto presto andrà meglio.

γεγονός ότι ήταν μαζί ασφαλείς και υγιείς μετά από όλα όσα τους είχαν συμβεί.

- Ti ricordi quei meravigliosi giorni prima della guerra? - Come posso dimenticarli? Ricordo ancora come eravamo felici quando tornavamo da scuola e un piatto di buon cibo

Όλα στην Καταλονία, τη Λιθουανία, τη Σλοβακία, την Πολωνία, την Ιταλία και την Ελλάδα ήταν όμορφα!

profumato ci aspettava insieme all’abbraccio della nostra amorevole mamma.

Επίσης στη Συρία, πριν ξέσπασε ο πόλεμος! Ήταν μια τρομακτική εμπειρία, αλλά και σε αυτό το μακρινό

Dopo un faticoso e pericoloso viaggio videro all’orizzonte le luci di una città. Erano le luci della speranza per ogni

ταξίδι είχαν ανακαλύψει ότι, τελικά, το πιο ωραίο ήταν οι άνθρωποι που συνάντησαν κατά τη διάρκεια του

rifugiato. All’alba la barca fu nel porto. Quando arrivarono a terra videro attorno a loro visi felici e braccia aperte

ταξιδιού, οι άνθρωποι που τα βοήθησαν χωρίς να περιμένουν τίποτα σε αντάλλαγμα και τα βοήθησαν να

pronte ad accoglierli.

χαμογελούν σε όλες αυτές τις πολύ δυσάρεστες στιγμές. Μέσα τους ένιωθαν χαρούμενα και είχαν την

- Dove siamo? Si domandò Dalia.

ελπίδα ότι η χώρα τους θα βγει σύντομα από αυτόν τον εφιάλτη.

- Non ne ho idea… - Siete a Volos, una bella città della Grecia.

Αυτή η σκέψη και οι καλοί άνθρωποι που τα περιέβαλαν τα κράτησαν ζωντανά και δυνατά.

Lo sguardo dei bambini vagava e un accenno di sorriso apparve sui loro volti. -E' carino qui. Entrambi dissero contemporaneamente. Nei giorni seguenti i bambini alloggiarono da una famiglia che offrì loro cure e amore.

Τέλος

Tuttavia, questa non era la fine della loro avventura che continuava in altri paesi europei in modo da poter ritrovare i loro parenti. Così, in una bella mattina di sole salutarono la famiglia che li aveva ospitati e presero il treno dalla stazione di Volos, verso la loro nuova destinazione, Atene. Il treno era sovraffollato, ma nell'animo dei bambini c’era un sereno sovraffollamento di pensieri diverso dai terribili suoni delle bombe. Il treno sembrava loro un enorme e colorato bruco. Era come il bruco peluche che avevano portato

19

34

1


con loro dal loro paese. Dal momento in cui erano saliti, non riuscivano a togliere gli occhi dal finestrino. Guardavano CAPITOLO DUE

tutto quello che si potesse immaginare. Guardavano in effetti tutto quello che i loro occhi desideravano vedere. Montagne! Alberi! Grandi strade! Videro anche dei tunnel, qualcosa di unico per loro.

Mentre erano sulla barca per Bari, una persona riconobbe i due bambini: era un amico dei loro genitori! Si chiamava

Ma ciò che attirava la loro attenzione era un enorme platano. Mentre Ahmet lo guardava, ricordi nostalgici

Reza, era già partito da Damasco prima che cominciasse la guerra per cercare lavoro.

attraversarono la sua mente. Come quei giorni prima della guerra, quando stava seduto con Dalia sotto un enorme

In Italia aveva trovato un impiego come barista a Roma. Era appena stato in Grecia a trovare la sua fidanzata, Joana.

platano. Si ricordava di aver fatto un dondolo su un ramo e che passavano ore e ore di felicità. Poi sospirò e disse:

Ora stava ritornando in Italia.

- E' da tantissimo tempo che non vedo un platano.

Reza invitò subito i bambini a trascorrere un periodo con lui a Roma, suoi ospiti. Appena sbarcati a Bari andarono

- Sì, davvero. Da molto tempo. Da quando giocavamo a dondolarci dopo la scuola.

subito alla stazione per prendere il treno per Roma. Durante il viaggio Reza vide il bruco spuntare dallo zainetto di

Al rumore del forte fischio i loro pensieri s’interruppero improvvisamente. Erano arrivati ad Atene. Furono sorpresi

Dalia e provò una forte emozione… le raccontò che glielo aveva regalato lui quando era piccina. Reza allora rivelò ai

quando si accorsero che c’erano oltre 5.000 persone radunate dentro e intorno alla stazione. Si sentivano voci assordanti con commenti offensivi verso i bambini e gli altri rifugiati.

due bambini i suoi ricordi più belli dei loro genitori. Ahmet e Dalia si addormentarono sognandoli, cullati dal treno.

- Cosa sta succedendo? Avete lasciato le vostre caverne e siete venuti qui a infettarci con le vostre malattie?

Arrivati in stazione a Roma i bambini si sentirono piccoli, spaventati e intimiditi per la folla e il rumore. Reza era con loro, li prese per mano e li portò a mangiare una buona pizza e poi a casa sua. Il giorno dopo fecero una passeggiata

- Anche tu vieni dall’Ucraina, non sei greco. Non hai il diritto di parlare in questo modo, replicò un altro uomo.

nel centro di Roma e rimasero impressionati dalla grandezza dei monumenti: il Colosseo, la fontana di Trevi, la

Poi quest’uomo afferrò Ahmet e Dalia e li portò fuori dalla stazione.

scalinata di Trinità dei Monti. Poi andarono a giocare nei giardini di Villa Borghese, dove mangiarono un gelato.

- Grazie mille. Come ti chiami? chiese Dalia, sollevata.

Dopo qualche giorno Reza si ricordò di una sua amica, Souad, lontana cugina dei bambini, e la chiamò al telefono… La

- Mi chiamo Haris Domazopulos. Volete venire a stare con me?

cugina rispose e disse che si trovava in Italia a Santa Margherita Ligure, un piccolo paesino affacciato sul Mar Ligure

- Sì! Ma non ti siamo di peso?

dove faceva la custode in una villa. I bambini parlarono al telefono con lei che li rassicurò dicendo che l’Italia era un

- No.

posto tranquillo dove si stava bene.

Nei giorni seguenti i bambini vennero ospitati dal signor Haris. Fecero molte passeggiate con lui; lui comprò loro

Lei li poteva ospitare ma solo per qualche giorno perché poi sarebbero arrivati i proprietari della villa e lei sarebbe

vestiti nuovi e anche dei souvenir, cose molto importanti per loro.

stata molto impegnata. I bambini accettarono con gioia.

Il giorno dopo il signor Haris consigliò loro di andare a Patrasso in treno. Li accompagnò alla stazione, li baciò e salutò.

La cugina si prese un giorno di permesso per andare a prendere Ahmet e Dalia in stazione.

Il trenò iniziò a muoversi sulle rotaie e li invitò a godersi il loro viaggio. Dopo tre ore di viaggio e aver passato il canale

I bambini presero il treno da Roma. Reza pagò i biglietti e con i soldi avanzati si comprarono un gelato nella carrozza

di Korinthos, arrivarono a Patrasso. Come aveva consigliato loro il signor Haris, chiesero al controllore la strada per

ristorante.

il centro di accoglienza e stanchi, ma sollevati, trovarono riparo.

Arrivati a Santa Margherita rimasero colpiti dalla tranquillità della cittadina, videro la villa e rimasero stupiti: dalla

Passarono la notte in una tenda insieme ad altre migliaia di rifugiati e il giorno dopo andarono al porto di Patrasso,

finestra della loro camera vedevano il mare… per un momento pensarono di essere in Siria!

perché la loro destinazione era la città italiana di Bari. All’improvviso si accorsero di non avere più soldi per pagare i

C’era anche la piscina dove, il giorno dopo, avrebbero sguazzato felici.

biglietti e si misero a piangere. Un’anziana signora ebbe compassione di loro, dato che sembravano disperati. Poiché anche i suoi genitori erano rifugiati dell’Asia Minore, volle pagare i loro biglietti.

Durante la notte vennero svegliati da strani rumori… spaventatissimi i bambini decisero di dormire vicini e, per farsi

Questo fu il loro primo passo in Europa…

coraggio, si rassicurarono tenendo il bruco, compagno di mille avventure, tra loro.

2

3

Alla mattina scoprirono che i rumori misteriosi erano causati da una tenda rotta che sbatteva al vento e da una serie

in un paese della Slovacchia centrale, dove aveva sposato una donna slovacca, Zuzana. I bambini si sorpresero del

di pipistrelli che entravano e uscivano dalla soffitta soprastante.

fatto che lo zio aveva un figlio e una figlia: Zdenko, il maschio, aveva 11 anni, mentre Farah, la femmina, aveva 19 anni.

Dopo una buona colazione con spremuta, pane e marmellata fecero un giretto nel centro di Santa Margherita,

Lo zio disse loro che sarebbe stato molto felice di portarli a casa sua e presentarli alla sua famiglia.

passarono anche davanti ad un edificio dove videro tanti bambini che giocavano in cortile… era la scuola Scarsella!

Più tardi presero il treno fino a Turčianske Teplice, dove viveva Abkader. Una città termale visitata da molti turisti

Che nostalgia! La loro scuola purtroppo era stata bombardata… chissà tra quanto avrebbero potuto tornarci, che

e pazienti. Fu un viaggio lungo ma i bambini ammirarono la bella campagna. Videro alte montagne, verdi prati, campi

tempi felici erano quelli!

coperti di fiori, fitte foreste e bei fiumi. Ogni tanto vedevano anche mandrie di mucche, pecore e cavalli attraversare

Fecero anche un giro in barca con la loro cugina e ammirarono la Riviera Ligure.

i campi.

I bambini, felici ma un po’ tristi, dovevano ripartire. Dove andare? A loro venne in mente che, alcuni anni prima, il

Quando arrivarono a Turčianske Teplice, Abdaker li portò a casa sua, dove incontrarono per la prima volta la loro zia

fratello della mamma di Dalia, Abkader, si era trasferito in Slovacchia per cercare lavoro e lo aveva trovato come

slovacca Zuzana e il cugino Zdenko. Zuzana era molto gentile e allegra ed era felice di dare loro il benvenuto nella

cassiere in un supermercato. Trovarono nello zainetto un vecchio indirizzo e mandarono subito un telegramma.

loro casa. Disse loro che lavorava come insegnante in una scuola primaria in un paese vicino chiamato Mošovce. Anche

Abkader rispose subito mandando dei soldi per comprare il biglietto del treno fino a Bratislava, allegando una sua

Zdenko frequentava quella scuola e per questo dissero ad Ahmet e Dalia che li avrebbero portati a visitarla, se

foto per riconoscerlo quando sarebbero scesi.

volevano. Entrambi i bambini acconsentirono subito. Quando Ahmet e Dalia chiesero perché Farah non era a casa, spiegarono che Farah quell’anno aveva iniziato a studiare in una università polacca, in una città chiamata Cracovia. CAPITOLO TRE

Abkader preparò loro un piatto tipico slovacco per cena: gnocchi con formaggio di pecora.

Ahmet e Dalia arrivarono a Bratislava con il treno. Quando scesero, si avvicinò a loro un uomo che aveva un’aria un po’

Il giorno successivo andarono a visitare la scuola con la zia e il cugino e rimasero sorpresi dalla gentilezza e cortesia

familiare. Quando guardarono la foto capirono che quello era il loro zio Abdaker. Era più anziano di come sembrava

che le maestre e gli alunni manifestarono loro. Non era una scuola grande ma si sentirono a loro agio e al sicuro lì.

nella foto, ma somigliava moltissimo al loro padre. Abdaker era molto felice e quando li vide, li abbracciò forte. Ahmet

Quasi come se fossero tornati nella loro vecchia scuola. La loro zia mostrò loro tutte le classi e dopo si fermarono

e Dalia erano entrambi eccitati all’idea di incontrare il fratello maggiore del papà per la prima volta.

per un po' nella classe di Zdenko e giocarono con gli alunni. Dalia mostrò loro il suo bruco peluche, che gli studenti

Abdaker propose di pranzare e loro accettarono. Mentre andavano al ristorante, videro un grande castello e chiesero

slovacchi trovarono molto carino.

allo zio informazioni. Egli spiegò loro che quello era il castello di Bratislava, un simbolo molto famoso e popolare della

Quando tornarono dalla scuola, Abkader li portò a visitare il suo negozio di dolci. I dolci slovacchi avevano un sapore

capitale slovacca. Il gruppo si fermò improvvisamente e i bambini notarono che erano nel mezzo di un ponte: volevano

molto diverso. La sera andarono al parco acquatico termale dove nuotarono sotto il cielo stellato. Ahmet e Dalia erano

sapere perché si fossero fermati e dove era il ristorante, ma Abkader sorrise semplicemente e disse loro che il

molto contenti della loro visita in Slovacchia ma volevano incontrare anche la loro cugina Farah e così si accordarono

ristorante era direttamente sopra le loro teste. Ahmet e Dalia guardarono in su e videro che sopra il ponte c’era

con Abdaker che li avrebbe portati a visitarla in Polonia. Il giorno successivo fecero le valigie e salutarono Zuzane e

qualcosa che sembrava un grande piatto. Lo zio spiegò loro che dentro il piatto c’era il ristorante dove avrebbero

Zdenko. Abkader pagò i biglietti dell’autobus e partirono per Cracovia.

pranzato. Ancora sorpresi i bambini presero l’ascensore con Abkader e salirono al ristorante… Rimasero meravigliati quando videro il panorama dal ristorante. Potevano vedere quasi l’intera città. Lo zio ordinò per loro pancakes al cioccolato e cominciò a parlare loro della sua vita in Slovacchia. Lui era arrivato molti anni prima che Ahmet e Dalia nascessero per cercare lavoro: aveva lavorato come cassiere in un supermercato per molti anni, ma poi aveva aperto un negozio di dolciumi di sua proprietà quando si era trasferito

4

35

5


CAPITOLO QUATTRO

al re e promise che avrebbe sconfitto la terribile bestia. La corte del re lo derise pensando che fosse uno scherzo,

Il viaggio dalla città slovacca, Turčianske Teplice, a Cracovia era passato piacevolmente. Avevano attraversato il

ma fortunatamente lui non si scoraggiò così facilmente.

confine a Chyzine. Dalla finestra potevano vedere le montagne che man mano si avvicinavano a Cracovia sembravano

Il giorno dopo si procurò una pelle di pecora, la riempì di zolfo e la lasciò davanti alla tana del drago. L’animale, attirato

abbassarsi.

da questo squisito spuntino, la mangiò subito. E allora lo zolfo iniziò a bruciargli lo stomaco e il drago iniziò a sputare

Poi, finalmente, arrivarono alla stazione degli autobus, dove Farah stava aspettando. Li invitò al convitto dove viveva

vero fuoco. Cercò di fermare il fuoco bevendo enormi quantità di acqua dalla Vistola. Continuò a bere diventando

per lasciare i bagagli e successivamente si recarono nella piazza principale. Era quasi mezzogiorno e notarono una

sempre più grande fino a che esplose con un enorme botto.

folla di persone davanti alla basilica di Santa Maria e Dalia sorpresa chiese, fermandosi:

Così fu come un apprendista calzolaio astuto e modesto salvò Cracovia dal pericoloso drago. Sposò quindi la principessa

- Perché quelle persone sono in piedi davanti alla chiesa?

e vissero felici e contenti.”

- Tra poco vedrai e sentirai - rispose la ragazza misteriosamente.

I bambini erano affascinati e ascoltarono la storia con molta attenzione. Alla fine chiesero se fosse vera, ma Farah

All’improvviso dal nulla si sentì il suono della tromba. Tutti guardarono verso la torre della chiesa.

spiegò loro che era solo una leggenda. Finita la crociera, andarono tutti al ristorante. Lo zio chiese al cameriere

- Vedo la tromba - gridò la ragazza.

qualcosa tipico della cucina polacca e lui offrì dello zurek (zuppa di segale) e involtini di cavolo con salsa di pomodoro.

- Ogni ora da quella torre si sente il trombettiere suonare la tromba - spiegò Farah orgogliosamente.

Il cibo servito era delizioso e venne assaggiato da tutti.

Erano passati alcuni mesi da quando era venuta a Cracovia a studiare e aveva avuto già modo di conoscere quella bella

Tornati al convitto di Farah, i bambini si addormentarono sfiniti dal giro a Cracovia. Sul davanzale della stanza c’era

città storica.

il bruco mascotte sul quale brillavano i riflessi della luna.

Quando il suono della tromba si interruppe, andarono a vedere il Mercato dei tessuti.

Il mattino del giorno dopo li aspettava la colazione preparata da Farah, ma notarono che lo zio Abkader non era con

- E' un edificio rinascimentale all’interno del quale si trovano piccoli negozi di souvenir e di artigianato - spiegò Farah.

loro e Farah era molto silenziosa. Finalmente verso le 10.00 lo zio apparve con un sorriso misterioso sul volto, fece

Successivamente si diressero tutti verso Wawel dove si trovava il castello reale. Sulla strada notarono un carretto

colazione in totale silenzio e poi disse:

con pretzel glassati a forma di anello e lo zio ne diede uno a ciascuno di loro. Poi salirono le scale a chiocciola fino al

- Miei cari ragazzi, mio fratello e vostro padre diceva sempre che la famiglia doveva rimanere unita. Sfortunatamente

campanile da dove poterono ammirare il panorama di Cracovia e di tutto il circondario. Il fiume Vistola scorreva ai

la guerra ha sconvolto il vostro destino. Ho ricevuto però una lettera dalla Croce rossa Internazionale che mia moglie

piedi della città. Quando scesero, videro ai piedi del castello un drago di pietra dalla cui bocca usciva improvvisamente

mi ha inviato via e-mail. Vostra sorella maggiore è stata trovata da qualche parte in Lituania. Ero alla stazione e vi ho

un grande fuoco. La bambina piccola fu stupefatta e Farah disse a tutti che era solo un’attrazione turistica. Lo zio li

comprato i biglietti del treno per Varsavia. Farah vi porterà lì perché io devo tornare a casa. Una volta là, Farah vi

fotografò e li portò a fare una crociera sulla Vistola.

metterà sull’autobus che vi porterà a Vilnius: vostra sorella sarà là ad aspettarvi.

Durante il tragitto sentirono il racconto della leggenda del drago di Wavel dalla voce dell’autoparlante.

Ahmet guardò lo zio con grande incredulità e lacrime cadevano sul viso di Dalia. Poi, improvvisamente, i bambini

“Molti, molti anni fa, durante il regno del re Krak, il fondatore della città castello di Cracovia situata sulle pendici del

iniziarono ad abbracciare il loro zio e lo ringraziarono per tutto il suo aiuto. Fecero i bagagli e andarono alla stazione

Wawel, si era stabilito un drago malvagio. Era una creatura enorme con fauci e una coda molto lunga. Mangiava pecore

ferroviaria, dove sul binario salutarono lo zio e salirono sul treno. Dalia tirò fuori il bruco dalla borsa e lo mise sul

e mucche che le persone pascolavano sui prati lungo le rive del fiume Vistola. Il re decise che avrebbe dato sua figlia

tavolino vicino al finestrino e poi, cullata dal movimento del treno Pendolino, si addormentò. Suo fratello maggiore

in moglie a chiunque avesse eliminato quel pericoloso drago. Molti bravi cavalieri iniziarono a farsi vedere a Cracovia,

Ahmet guardava fuori dal finestrino e non poteva credere con quanta velocità il treno si stesse dirigendo verso

ma nessuno di loro riuscì a sconfiggere il drago. Poi un giorno un giovane calzolaio apprendista, Skuba, apparve davanti

Varsavia. Il suo cuore iniziò a battere più forte al pensiero d’incontrare sua sorella. Poi il controllore disse:

6

7

- Ci stiamo avvicinando alla stazione di Varsavia Centrale.

- Come trovi i piatti tradizionali lituani, Ahmet? - chiesi incuriosita.

Farah aiutò i bambini a uscire dal treno e andarono tutti verso la stazione degli autobus, da dove i fratelli siriani

- Sono i migliori che abbia mai assaggiato - rispose il ragazzo - Di cosa sono fatti gli gnocchi?

sarebbero partiti per Vilnius. Questa volta c’era molta speranza di un ricongiungimento familiare.

- Sono preparati con patate grattugiate e carne - spiegai. Dopo l’abbondante cena i bambini poterono apprezzare un magnifico giro della capitale lituana. Amina raccontò loro

CAPITOLO CINQUE

di Vilnius, delle sue misteriose strade strette nel centro storico... come fosse una favola o il sogno di un bambino che

Dopo un breve viaggio l’autobus verde arrivò in Lituania. I due bambini scesero. Si guardarono intorno ansiosamente

desidera essere felice. Ahmet e Dalia avevano quasi dimenticato l’eco delle esplosioni e il fischio dei proiettili sopra

nel tentativo di vedere la sorella e con la preoccupazione di non riconoscerla. Ad un tratto Dalia scoppiò a piangere.

le loro teste.

- Che cosa è successo? - chiese Ahmed, non capendo.

Dopo aver visitato il castello di Gediminas salimmo in auto e partimmo per un viaggio divertente. Prima di tutto

- Nostra sorella! Eccola! - gridò la ragazza.

decidemmo di visitare Kernavè.

- Cosa? Amina? Dove? - le chiese guardandosi intorno.

- Com’è verde la Lituania! Gli alberi, i prati e persino alcune auto sono verdi!

Improvvisamente la loro sorella maggiore si avvicinò a loro. Era alta, aveva gli occhi marroni e come la maggior parte

- Sì, questa è la Lituania! - sentimmo mia madre dire dal posto di guida.

delle ragazze siriane indossava un velo. Tutti e tre erano molto contenti. La famiglia si raccolse in un abbraccio e

Arrivammo a Kernavé. Scalammo le colline finché Amina disse che era stanca. Sebbene Dalia e suo fratello non

rimase così a lungo.

volessero venire via da lì capirono che la loro sorella era veramente esausta, così tornammo verso la macchina.

- Allora, siete pronti a vedere Vilnius? - chiese la sorella sorridendo.

- La prossima fermata è Trakai - annunciò il navigatore.

Mentre io Gabriele, una ragazza lituana, e mia madre camminavamo per le strade del centro storico di Vilnius, vidi

Arrivammo a Trakai che purtroppo era già sera. Il castello era già chiuso e non potemmo entrarvi. C’erano però molte

l’arrivo dei siriani. Decisi di conoscerli meglio!

altre cose divertenti da fare a Trakai!

- Come vi chiamate? Di dove siete?

- Vorreste provare la bici d’acqua? - chiesi agli ospiti.

- Veniamo dalla Siria. Adesso c’è la guerra lì, e per questo siamo dovuti scappare. Il mio nome è Dalia e questi sono

- Che cos’è? - chiese Dalia.

mio fratello Ahmet e mia sorella Amina.

- Andiamo, ve la mostro - rispose mia madre.

- Da quanto tempo siete in Lituania? - chiesi incuriosita.

Passammo dei bei momenti. Mangiammo un gelato, e ridemmo ma Amina era stranamente pensierosa. La sera ci disse

- Io e mio fratello siamo qui da poche ore - replicò Dalia.

che aveva trovato il loro padre. Si trovava in Spagna. Ahmet non riusciva ad addormentarsi. Gli appariva davanti agli

- Veramente? Allora dovete subito visitare la nostra famosa collina Gediminas, il castello a Trakai, le colline a Kernavè

occhi l’immagine del viso amabile di suo padre, una sera tranquilla a casa mentre serviva la cena a ciascun membro

e tutta la meravigliosa Lituania!

della famiglia. Ma all’improvviso… un’enorme esplosione! Tutto crollò e si ridusse in polvere, lui non riuscì più a vedere

Chiesi a mia madre il permesso perché potessero stare ma soprattutto pranzare con noi dato che era evidente che i

Dalia, Amina o la mamma, si sentiva solo il rumore della tosse, del pianto e dei lamenti intorno a lui. Ahmet aveva paura

bambini erano affamati e lo ero anch’io. Andammo al ristorante. Ordinai una zuppa fredda di barbabietola rossa e

di ricordi così spiacevoli. Cercò di addormentarsi e pensò alle impressioni della sua giornata speciale in Lituania.

gnocchi per tutti.

La mattina seguente Amina prenotò i biglietti per la Spagna, per la Catalogna, dove suo padre li stava aspettando.

- Molto buono! - esclamò Amina.

Andarono tutti insieme all’aeroporto.

- A dire il vero, è veramente delizioso – concordò Dalia.

- Amina, perché non vieni in Spagna con noi? - chiese Dalia.

8

36

9


- Ci sono già stata. Qui ho un lavoro, non posso partire. Aspetterò qui il vostro ritorno - rispose Amina.

In quel mentre un'ombra cupa attraversò la mente dei bambini, ma questo pensiero oscuro scomparve quando

- Ci mancherai molto!

sentirono la voce di Khaled che gridava con entusiasmo:

E i ragazzi andarono.

- Guardate, La Pedrera! Non è carina?

Poco dopo l’aereo decollò e Ahmet e Dalia partirono per Barcellona per andare dal loro padre. Osservando un paesaggio

Non avevano mai visto un edificio con così tante forme rotonde.

lituano pianeggiante dai finestrini dell’aereo, i ragazzi si sentivano felici e aspettavano con ansia l’incontro in

- Sembra una montagna che è stata scavata per fare delle case! - Dalia esclamò.

Catalogna. Erano un po' ansiosi di sapere se il papà li avrebbe incontrati. Il suono monotono del motore dell’aereo cullò

- Tutt’altro, rispose lo zio. È stato progettata da Gaudí, un architetto catalano del secolo scorso, che ha progettato

Ahmet e Dalia e i ragazzi si addormentarono.

edifici fantasiosi come questo.

La Catalogna e il padre li stavano aspettando…

Rimasero così colpiti dall'edificio che lo zio decise di entrare. Una volta dentro, i bambini furono stupiti di vedere le decorazioni, i cortili interni... C'era un gruppo di bambini che stavano visitando il posto. Erano una classe terza della scuola Joan Sanpera i Torras. Avevano appena visitato la casa e spiegarono loro la tecnica dei mosaici composti da CAPITOLO SEI

piastrelle rotte, chiamata “Trencadis“ in catalano. La Pedrera gli piacque così tanto che la tappa successiva del loro giro fu "El Park Güell". Nel tragitto videro "La Casa

Quando uscirono dall’enorme terminal degli arrivi dell’aeroporto di Barcellona, i bambini si stupirono di vedere quanto

Batlló" e poterono ammirare la sua spettacolare facciata colorata.

ampio fosse il luogo e la folla di persone in attesa dei viaggiatori. Tra tutte quelle persone, riconobbero

Una volta arrivati nel parco fecero molte foto con le statue del drago che erano lì e poterono ammirare la splendida

immediatamente il loro zio Khaled, fratello della loro madre. Corsero ad abbracciarlo con grande emozione. Nessuno

vista sulla città dal parco.

può immaginare la sensazione di trovare un volto familiare tra estranei in un paese che non è il tuo.

Andarono anche alla Sagrada Família, un tempio modernista disegnato da Gaudì e sito patrimonio mondiale

Lo zio allora chiese di Amina, e gli dissero che doveva rimanere in Lituania perché non poteva lasciare il suo lavoro.

dell'umanità e da lì proseguirono fino a Santa Maria del Mar, una cattedrale gotica del XIV secolo che ha ispirato

Subito gli chiesero notizie del loro padre e lo zio rispose che li stava aspettando in una città chiamata Les Franqueses

molti romanzi e film.

del Vallès, dove aveva trovato lavoro in una fabbrica.

Avrebbero desiderato visitare El Camp Nou, lo stadio della squadra di calcio del Barcellona, ma si stava facendo tardi

- Comunque, miei cari nipoti, prima di andare là, approfittando che siete già qui a Barcellona, possiamo fare un piccolo

e furono felici di vederlo anche solo da fuori.

giro a piedi in questa meravigliosa città, disse Khaled.

Erano tutti molto affamati e andarono a pranzare in un ristorante che era in una strada stretta accanto a Les

Sebbene fossero impazienti di vedere il padre, erano anche molto ansiosi di conoscere Barcellona. Avevano sentito

Rambles.

dire che era una città molto interessante.

- Oh, ci sono così tanti fiori! Che bella stradina!

Così presero un autobus che li lasciò in centro città e da lì iniziarono il loro giro.

- Sì, disse Khaled, questa è una delle attrazioni più straordinarie di Barcellona. Quell'edificio laggiù è "El Liceu”,

- Ci sono tanti posti da visitare, ma oggi avremo solo un piccolo assaggio della città e tornerete dopo con i vostri

pranzeremo lì vicino.

genitori, disse Khaled.

Andarono in un ristorante e pensarono che lo zio conoscesse i proprietari molto bene, dato che fu trattato con molta

Ahmet e Dalia si guardarono negli occhi cercando di capire cosa aveva appena detto Khaled, ma prima che potessero

gentilezza.

reagire, lo zio si corresse immediatamente: - …ehm, con vostro padre, intendevo...

10

11

- No, no, spiegò Khaled, sono stato qui solo due o tre volte. Qui le persone sono sempre molto cordiali, sia che tu vada

Tutti li ricevettero con grande calore e, per la prima volta, si sentirono davvero quasi a casa. Quasi, perché i bambini,

in un ristorante o in un negozio.

anche se non lo dicevano, pensavano costantemente alla madre. Dove poteva essere? Poteva essere sopravvissuta al

Un cordiale cameriere prese il loro ordine e consigliò loro alcuni piatti tipici della cucina catalana: zuppa escudella

bombardamento?

con carne, fagioli bianchi con butifarra, cannelloni catalani, funghi strapazzati con gamberi da Palamòs... decisero di

Tutti cominciarono a prendere posto intorno al tavolo enorme: c'era un traduttore che stava traducendo tutto ciò

prendere i fagioli bianchi con butifarra perché quella qualità di fagioli, chiamati "mongetes del ganxet", erano coltivati

che veniva loro detto. Alcuni bambini commentarono che lì vicino c'era un rifugio dal tempo della guerra spagnola, il

molto vicino al luogo dove lavorava il loro padre, un luogo che apparteneva al comune di Les Franqueses del Vallès,

rifugio di Can Sorgas che era in Llerona.

chiamato LLerona. E per dessert presero... la Crema catalana (crème brûlée fatta in casa)!

- Maledette guerre! esclamarono i bambini.

Dopo un viaggio ricco di molte attività andarono alla stazione per prendere un treno per Les Franqueses. Si stava

Cominciarono a servire la cena: pane con pomodoro e prosciutto, frittata di patate, formaggio, Fuet... Questi cibi

avvicinando a poco a poco il momento in cui avrebbero incontrato il padre e guardando il paesaggio fuori dal finestrino

erano loro familiari. Li avevano visti al ristorante dove avevano pranzato e in altri ristoranti che avevano i loro menù

del treno pensarono tutto il tempo che alla fine di questo breve viaggio l’avrebbero finalmente visto.

con immagini colorate dei piatti esposti sulla strada.

Prima che il treno si fermasse completamente alla stazione di Granollers, un comune limitrofo di Les Franqueses,

C'erano anche grandi vassoi con tutti i tipi di frutta. "Coca de Vidre", "carquinyolis" e... un vassoio con la "Baklava",

Ahmet potè scorgere suo padre. Era in mezzo a tutte le persone che stavano aspettando sul binario.

un dessert tradizionale siriano! Quando Ahmet e Dalia alzarono lo sguardo per vedere chi trasportava il vassoio, per

- Padre! padre! gridò il ragazzo. Allo stesso tempo Dalia seguiva lo sguardo di suo fratello per incontrare quello di suo

poco non caddero all’indietro. Le sorprese non erano ancora finite! Era Iman, la loro madre! Era là! Non potevano

padre. - Oh padre, mio amato padre - urlò Dalia quando si accorse che anche il padre li aveva visti.

crederci!

Quando la porta del treno si aprì i primi a scendere furono i due bambini, seguiti dallo zio sorridente e felice di

Le sorprese non erano finite in quel giorno pieno di emozioni.

vedere la famiglia riunita.

I tre si abbracciarono all’infinito e il padre si unì a loro dopo pochi secondi.

Il padre e i figli, stretti in un grande abbraccio, piangevano di felicità. Anche lo zio, che era rimasto pochi passi

Quando gli abbracci finirono, la madre raccontò loro come era stata ferita e come fosse stata portata da un paese

indietro per lasciare loro questo momento di intimità, piangeva. Aveva sperimentato una situazione simile non molto

all'altro fino a quando era arrivata a Barcellona, dove si era riunita al padre. Da allora in poi fino a quel momento

tempo prima.

c'erano state ricerche e molte visite alle ambasciate.

- E ora, miei cari figli, andremo a Les Franqueses del Vallès, il luogo dove vivo e lavoro. In realtà, ho una sorpresa per

Le era stato offerto un lavoro a scuola come cuoca. In realtà non aveva ancora iniziato il suo lavoro perché era stata

voi! vi ho iscritti entrambi alla scuola Joan Sanpera i Torras. Andremo là e ve la mostrerò. La scuola è molto grande

appena dimessa dall'ospedale. Questo era il motivo per cui non avevano detto nulla ai figli sulle sue condizioni. Aveva

e ha molti spazi esterni per giocare.

avuto solo il tempo di fare quella magnifica baklava.

I bambini non sapevano se piangere o ridere. Da una parte erano felici di essere in un paese così accogliente, ma

Essere riunita con il marito e sapere che i figli erano in viaggio per Les Franqueses l’aveva aiutata a ristabilirsi. Ora

dall’altra gli mancava il loro paese... Quello prima della guerra, e naturalmente... sentivano la mancanza della madre.

mancava solo la figlia più grande, Amina.

Quando arrivarono a scuola, non potevano credere a quello che stavano vedendo: tutta la scuola, gli studenti e gli

Quella notte, fratello e sorella si addormentarono con un grande sorriso sui loro volti. Il bruco riposava sul comodino

insegnanti li stavano aspettando con un grande striscione dove si poteva leggere BENVENUTI!

e sembrava anche lui essere soddisfatto, come se sapesse che non avrebbe più girovagato da un posto all’altro dentro

Entrarono nella scuola e poterono vedere un grande tavolo nell’atrio della scuola apparecchiato per la cena.

lo zaino dei bambini. Era stato un vero e proprio giorno magico. Alla fine della serata era stato loro detto che Amina stava venendo in Catalogna, e sapere la buona notizia su Amina li rese molto felici.

12

37

13


Il giorno seguente tutti andarono alla stazione di Les Franqueses per prendere Amina che aveva chiesto un permesso speciale per visitare i genitori. La stazione era piccola, dipinta di rosso e con intelaiature bianche intorno alle porte e finestre. Sembrava presa in prestito da una fiaba.

Prvá kapitola

Un altro giorno tutta la famiglia andò a Figueres per visitare il Museo di Dalí. Rimasero molto sorpresi di vedere una facciata piena di uova giganti! Passarono dei bei momenti godendosi l’atmosfera incantevole e il fatto che erano

Nafukovací čln pláva na mori a vlny akoby ho chceli prehltnúť. Počuť plač, bolesť a slzy zúfalých ľudí, ktorí za sebou zanechali celé svoje rodiny...., je to spravodlivé? Medzi nimi sú dve vyčerpané a smutné deti, Ahmet a Dalia. Sú to dvaja utečenci, ktorí stratili svoje rodiny počas bombardovania Damasku. No nestratili svoju láskavosť a svoju ľudskosť.

insieme sani e salvi dopo tutto ciò che era loro accaduto.

Tutto in Catalogna, Lituania, Slovacchia, Polonia, Italia e Grecia era stato bellissimo!

-Je mi zima, už to nevydržím. Želám si, aby som bola doma práve teraz“, povedala Dalia. - Buď trpezlivá. Sľubujem, že čoskoro bude lepšie“. - Spomínaš si na tie nádherné dni pred vojnou? - Ako môžem zabudnúť? Stále si spomínam, akí sme boli šťastní, keď sme sa vrátili zo školy a čakalo na nás dobré jedlo a milujúce objatie s našou mamou“.

Anche in Siria, prima che scoppiasse la guerra! Era stata un'esperienza terrificante, ma in quel lungo viaggio avevano anche scoperto che, dopo tutto, la cosa più bella era la gente che avevano incontrato lungo il viaggio, persone che li avevano aiutati senza aspettarsi nulla in cambio e li avevano aiutati a sorridere in tutti quei momenti infelici. Si sentivano pieni di gioia e speravano che il loro paese uscisse da quell'incubo molto presto.

Po únavnom a nebezpečnom putovaní uvideli na obzore svetlá mesta. Sú to svetlá nádeje pre každého bezmocného utečenca. Od východu slnka je loď v prístave. Keď vyjdú na breh, vidia všade okolo nich šťastné tváre a otvorené objatia, aby ich privítali. -Kde sme? Opýtala sa Dalia. -Netuším… -Nachádzate sa vo Volose, krásnom meste v Grécku.

Questo pensiero e le brave persone intorno a loro li facevano sentire vivi e forti. FINE

Na tvárach detí sa objavil náznak úsmevu. - Je tu pekne - ,prehovorili obaja súčasne. Nasledujúce dni boli deti hosťované rodinou, ktorá im poskytla starostlivosť a lásku. To však nie je koniec ich dobrodružstva, pretože bude pokračovať aj v iných európskych krajinách, aby našli svojich príbuzných. Takže jedno slnečné ráno sa rozlúčili s pohostinnou rodinou, nasadli na vlak a zo železničnej stanice Volos cestujú do nového miesta určenia , ktoré sa nachádza v Aténach. Vlak je preplnený, ale v detskej duši je to pokojné preplnenie na rozdiel od hrozných zvukov bombardovania. Vlak sa im zdá ako obrovská, vysoká a farebná húsenica. Ako plyšová húsenica, ktorú majú so sebou z ich krajiny. Počas cesty vlakom nedokážu odtrhnúť oči z okna. Sledujú všetko. Hory! Stromy! Cesty! Vidia dokonca aj tunely, čo je pre nich výnimočné.

14

1

Druhá kapitola

Ich pozornosť upútal obrovský strom. Keď ho Ahmet zbadal, premohli ho nostalgické spomienky. Ešte pred vojnou, sedel s Daliou pod takým obrovským stromom. Pamätá si, že keď sa vybrali na piknik boli veľmi šťastní.

Kým sa plavili na trajekte do Bari, spoznal ich jeden človek: bol jedným z priateľov ich rodičov! Volal sa Reza. Opustil Damask ešte pred začiatkom vojny a hľadal si prácu. V Taliansku v Ríme pracuje ako barman . Práve bol v Grécku navštíviť svoju priateľku Joanu a teraz sa vracia do Talianska.

- Taký veľký strom som už dávno nevidel“. - Áno, naozaj. Veľmi dlho. Po škole sme sa pod ním hojdali.

Reza pozval deti, aby strávili niekoľko dní s ním v Ríme. Akonáhle sa vylodili, šli na stanicu a odviezli sa vlakom do Ríma. Počas cesty Reza zbadal húsenicu, ktorú Dalia vybrala z batohu. Bol dojatý: Povedal Dalii, že jej dal húsenicu ako darček, keď bola dieťa. Reza premýšľal nad rodičmi detí. Ahmet a Dalia cestou zaspali a snívalo sa im o svojich rodičoch. Keď prišli na železničnú stanicu v Ríme, prekvapil ich hluk a veľa ľudí. Reza ich vzal na pizzu a potom na miesto kde býval.

So zvukom hlasného pišťania bŕzd ich myšlienky boli náhle prerušené. Prišli do Atén. Ostali prekvapení, keď si uvedomili, že sa na stanici a v jej okolí zhromaždilo viac ako 5 000 ľudí. Počujú vzrušené hlasy s útočnými poznámkami pre deti a ďalších utečencov. -Čo sa deje? Opustili ste svoje jaskyne a prišli ste nás nakaziť vašimi chorobami? -Vy ste tiež z Ukrajiny, nie ste Gréci. Nemáte právo hovoriť takým spôsobom -, odpovedá iný muž.Tento muž chytil Ahmeta a Daliu a vyviedol ich zo stanice.

Navštívili historické centrum mesta: boli ohromení majestátnymi pamiatkami ako Koloseum, Fontánou di Trevi, Španielskymi schodmi. Nakoniec šli do záhrady Villa Borghese, kde sa hrali a dali si zmrzlinu.

-Ďakujem mnohokrát. Ako sa voláš?- spýtala sa Dalia.

O pár dní neskôr sa Reza zamýšľal nad svojim priateľom Souadom, vzdialeným bratrancom detí a zatelefonoval mu. ... Souad mu povedal, že je v Taliansku v meste Santa Margherita Ligure, malom meste na Ligúrskej riviére, kde pracuje ako správca vily. Deti sa s ním rozprávali a on ich uistil , že Taliansko je bezpečné miesto pre život. Povedal im, že s ním môžu zostať, ale len pár dní, pretože majitelia vily prídu čoskoro domov a od tej chvíle bude veľmi zaneprázdnený. Deti radostne súhlasili. Souda sa vybral na železničnú stanicu pre Ahmeta a Daliu.

-Volám sa Haris Domazopulos. Chcete zostať so mnou? -Áno, radi! No nechceme byť pre teba príťažou . -Nie, nie ste.

Deti opustili Rím vlakom: Reza kúpil lístky a ešte šli na zmrzlinu. Keď prišli do Santa Margherita, boli ohromení pokojným miestom. Z okna svojej izby vo vile boli očarení výhľadom na more a na chvíľku mali pocit, že sú doma v Sýrii. Tešili sa z bazéna, ktorý mali k dispozícii a boli šťastní.

V nasledujúcich dňoch ich hosťoval pán Haris. Chodili spolu na prechádzky, kúpil im nové oblečenie a suveníry. Bolo to pre nich dôležité. Nasledujúci deň im pán Haris poradil, aby cestovali vlakom do Patry. Odprevadil ich na stanicu a rozlúčil sa s nimi. Vlak sa pohol a on na nich volal, aby si užili cestovanie. Po troch hodinách strávených vo vlaku a po prechode Korinthos

Počas noci sa deti prebudili na zvláštne zvuky, ktoré ich vystrašili. Rozhodli sa ležať bok po boku a odvážne držať svoju húsenicu, ich "dobrodružného kamaráta". Ráno zistili, že hluk spôsobil zlomený stôl, ktorý sa kýval vo vetre a netopiere, ktoré lietali tam a späť do podkrovia. Po raňajkách na ktoré mali džús a chlieb s džemom sa Ahmet a Dalia prechádzali po Santa Margherite. Zastavili sa pred budovou, kde sa na nádvorí hralo veľa detí: Bola to škôlka Scarsella! Uvedomili si ako im chýba ich škola. Bola zničená bombami ... Ktovie, kedy sa tam budeme môcť vrátiť. ... Bol to vtedy nádherný čas!

dorazili do Patry. Tak ako im povedal pán Haris opýtali sa na cestu do prijímacieho centra, kde našli útočisko. Keď ich uvidela staršia pani, zľutovala sa nad nimi. Povedala im, že aj jej rodičia boli utečenci z Malej Ázie a ochotne im kúpila lístky.

A tak sa začal prvý krok do Európy… So svojím bratrancom boli na výlete loďou a obdivovali Ligúrsku riviéru. Po niekoľkých dňoch so zmiešanými pocitmi, museli toto miesto Ahmet a Dalia znovu opustiť. Kam idú? Pamätajú si, že pred niekoľkými rokmi sa Dáliin strýko, Abkader, presťahoval na Slovensko, aby si hľadal prácu a nakoniec získal pozíciu v supermarkete. V batohu našli starú adresu a rýchlo mu poslali telegram. Abkader odpovedal, že im okamžite posiela peniaze na lístky na vlak do Bratislavy a fotografiu, aby ho spoznali pri príchode.

2

38

3


Keď sa vrátili zo školy, Abkader ich vzal na návštevu do svojej cukrárne. Ochutnali veľa rôznych slovenských sladkostí. Vo večerných hodinách odišli do kúpeľného aquaparku, kde si užili večerné plávanie pod hviezdnym nebom.

Tretia kapitola Ahmet a Dalia prišli do Bratislavy vlakom. Keď vystúpili z vlaku, priblížil sa k nim človek, ktorý im bol povedomý. Keď sa pozreli na fotografiu, pochopili, že je to ich strýko Abkader. Bol starší než ako vyzeral na fotografii a podobal sa na ich otca. Abkader bol veľmi šťastný a keď ich videl silne ich objal. Ahmet a Dalia boli veľmi nadšení, keď sa po prvý raz stretli s otcovým starším bratom.

Ahmet a Dalia sa veľmi tešili na svoju návštevu Slovenska, ale chceli sa stretnúť aj so svojou sesternicou Farahom, tak sa dohodli s Abakderom, že ich vezme do Poľska. Nasledujúci deň sa pobalili, rozlúčili sa so Zuzanou a Zdenkom. Abakder im kúpil lístky na autobus a oni pokračovali vo svojej ceste do Krakova.

Abkader navrhol, aby šli obed a oni súhlasili. Na ceste do reštaurácie videli veľký hrad . Strýko im vysvetlil, že je to Bratislavský hrad, veľmi slávny a obľúbený symbol hlavného mesta Slovenska. Zrazu sa zastavili a deti si všimli, že sú uprostred mosta. Deti chceli vedieť, prečo sa zastavili a kde je reštaurácia, ale Abkader sa len usmial a povedal im, že reštaurácia je priamo nad ich hlavami. Ahmet a Dalia pozreli hore a uvideli, že nad mostom je niečo, čo vyzerá ako veľká doska. Vysvetlil im, že vnútri toho taniera je reštaurácia a tam sa naobedujú.

Štvrtá kapitola Cesta zo slovenského mesta Turčianske Teplice do Krakova prebehla vo veselej nálade. Prešli cez hranice s Poľskom v Chyžnom. Za oknom autobusu sa mihali stromy. Čím bližšie boli ku Krakovu, tým sa im zdali hory menšie a menšie.

Boli prekvapení, keď videli výhľad z reštaurácie. Mohli vidieť takmer celé mesto. Ich strýko pre nich objednal palacinky s čokoládou a začal im hovoriť o svojom živote na Slovensku.

Prišli na autobusovú stanicu a tam ich čakala Farah. Zobrala ich do ubytovne, kde si nechali batožinu a išli na trhové námestie. Bolo skoro dvanásť hodín napoludnie. Pred kostolom Panny Márie zbadali dav ľudí. Prekvapení zastali a Dalia sa opýtala:

Prišiel na Slovensko dávno predtým, než sa Ahmed a Dalia narodili, aby hľadal prácu. Dlhé roky pracoval ako pokladník v supermarkete, ale pred niekoľkými rokmi si otvoril svoju vlastnú cukráreň, keď sa presťahoval do strednej časti Slovenska. Tam sa oženil so Slovenkou Zuzanou. Boli prekvapení, keď zistili, že má teraz dve deti, syna a dcéru. Syn Zdenko má 11 rokov a dcéra Farah 19 rokov. Povedal im, že bude veľmi rád, keď ich vezme do svojho domova a predstaví ich svojej rodine.

- Prečo ľudia stoja pred kostolom?- O chvíľku uvidíte a budete počuť – záhadne im odpovedala Farah. Potom zaznel hlas trúbky. Všetci zdvihli hlavy k cirkevnej veži.

Deti nasadli do vlaku a spolu s Abdakerom cestovali do nového mesta. Žil v mestečku Turčianske Teplice. Je to kúpeľné mesto, ktoré navštívilo veľa turistov a pacientov. Bola to dlhá cesta a deti obdivovali krásnu krajinu. Videli vysoké hory, zelené lúky, polia pokryté kvetinami, hlboké lesy a krásne rieky. Dokonca videli stáda kráv, oviec a koní, ktoré sa prechádzali po poliach.

- Vidím trúbku! - vykríklo dievča. - Každú hodinu sa z veže ozýva melódia, ktorú hrá trubač- ,povedala Farah pyšne. Strávila niekoľko mesiacov štúdia v Krakove a podarilo sa jej spoznať toto prekrásne, historické mesto. Po vypočutí melódií odišli do centrálnej tržnice.

Keď prišli do Turčianskych Teplíc, zobral ich do svojho domu, kde sa po prvýkrát stretli s tetou Zuzanou a bratrancom Zdenkom. Zuzana bola veľmi milá, veselá a rada ich privítala v dome. Povedala im, že pracuje ako učiteľka v základnej škole v neďalekej dedine - Mošovciach. Zdenko tiež chodí do tejto školy. Navrhli Amhedovi a Dalii, že ak chcú vezmú ich do školy. Obe deti sa okamžite súhlasili. Keď sa Ahmed a Dalia pýtali, prečo Farah nie je doma, vysvetlili im, že začala študovať na univerzite v Poľsku v meste Krakov. Na večeru im strýko uvaril typické slovenské jedlo – halušky s bryndzou.

- Jedná sa o renesančnú budovu, v ktorej sa nachádzajú obchody so suvenírmi a umeleckými remeslami – vysvetlila im Farah. Potom všetci štyria odišli na vrch Wawel, nad ktorým sa týčil kráľovský hrad. Na ceste si všimli sklenený vozík s praclíkmi. Strýko kúpil pre každého jeden. Keď sa dostali k Wawelu, vyšli po schodoch do zvonice z ktorej obdivovali výhľad na Krakov a okolie. Pod nimi tiekla rieka Visla. Po chvíli sa dostali na úpätie hradu. Bol tam kamenný drak, ktorému z papule vyšľahol plameň. Dalia sa zľakla. Farah ich ubezpečila, že je to len turistická atrakcia. Strýko

Nasledujúci deň navštívili školu so svojou tetou a bratrancom. Keď prišli do školy, boli prekvapení, ako milo ich privítali učitelia a žiaci. Nebola to veľká škola, ale cítili sa tam pohodlne a bezpečne. Takmer akoby sa vrátili do svojej staršej školy. Teta im ukázala všetky triedy a na chvíľu zostali v Zdenkovej triede a hrali sa s ostatnými deťmi. Dalia im dokonca ukázala svoju vypchatú húsenicu, ktorú slovenskí žiaci pochválili, že je veľmi roztomilá.

všetkých pozval na výlet loďou po rieke. Počas plavby sa z reproduktorov ozýval hlas, ktorý im rozprával povesť o drakovi z Wawelu. "Pred niekoľkými storočiami za vlády kráľa Kraka, zakladateľa mesta Krakov, na úbočí rieky Wawel, drak obýval veľkú jamu. Bolo to obrovské zviera s veľkou papuľou a dlhým chvostom. Hltal ovce a kravy, ktoré ľudia pásli na lúkach pozdĺž Visly.

4

5

Kráľ sa rozhodol dať ruku svojej dcéry tomu, kto zabije nebezpečného draka.

Piata kapitola

Rytieri začali čoraz častejšie prichádzať do Krakova, ale nikto z nich nedokázal poraziť draka. Vtedy sa na

Po krátkej ceste do Litvy pricestoval zelený autobus. Dve deti vystúpili. Úzkostlivo sa rozhliadali, pokúšali sa nájsť

kráľovskom dvore objavil mladý obuvník Skuba a sľúbil, že zabije nebezpečnú ohavu. Celé zástupy rytierov sa smiali

svoju sestru, no obávali sa, či ju spoznajú. Zrazu sa Dalia rozplakala.

a zaobchádzali so slovom obuvníka ako s dobrým vtipom. Obuvník sa však nevzdal.

-Čo sa stalo? Nechápajúc sa opýtal sa Ahmed.

Na druhý deň zobral kožu barana, ktorú naplnil sírou a postavil ju pred jamu draka. Drak, ktorého lákal pohľad na

-Naša sestra! Tu je! "vykríkla dievčina.

chutné občerstvenie, rýchlo chytil barana a zožral ho. Síra mu začala spaľovať žalúdok a monštrum dýchalo skutočný oheň. Snažil sa zbaviť horiacej bolesti a začal piť vodu z Visly. Pil, pil, bol čoraz väčší a väčší, až sa zlomil.

-Čo? Amina? Kde? "spýtal sa, obzerajúc okolo seba. Zrazu k nim prišla ich staršia sestra Amina. Bola vysoká, s hnedými očami a podobne ako aj ostatné sýrske dievčatá, mala na hlave šatku. Všetci traja boli šťastní. Rodina sa navzájom vyobjímala a ešte dlhú chvíľu postávali.

A tak šikovný, nenápadný obuvník oslobodil Krakov od nebezpečného draka. Na oplátku dostal ruku princeznej , s ktorou žil šťastne až naveky.“

-Takže, ste pripravení vidieť Vilnius? "povedala sestra a usmiala sa. Keď som ja, litovské dievča Gabriele a moja matka kráčali pozdĺž ulice v starom Deti fascinovane a pozorne počúvali príbeh. Na záver sa opýtali, či sa to skutočne stalo. Farah im vysvetlila, že je to

meste Vilnius, videla som príchod Sýrčanov. Rozhodla som sa ich spoznať lepšie!

len legenda. Keď plavba skončila, šli do reštaurácie na večeru. Strýko požiadal čašníka o typické poľské jedlo. Ten im ponúkol kyslú polievku a plnenú kapustu s paradajkovou omáčkou. Jedlá deťom veľmi chutili.

-Ako sa voláte? Odkiaľ ste? -Sme zo Sýrie. Teraz je tam vojna, tak sme museli utiecť. Volám sa Dalia, toto je môj brat Ahmet a moja sestra Amina.

Unavení, ale spokojní s výletom okolo Krakova, deti zaspali. Na okennom parapete ležala húsenica, na ktorú padali lúče mesiaca.

-Ako dlho ste v Litve?", bola som zvedavá.

Nasledujúci deň ich čakali raňajky, ktoré im pripravila Farah. Deti si všimli, že Abkader nebol s nimi. Farah mlčala. Nakoniec sa ho dočkali. Ich strýko stál v miestnosti a na perách mal tajomný úsmev. Povedal im:

-Naozaj? Musíte okamžite vidieť náš slávny vrch Gediminas a hrad Trakai

-S mojim bratom sme tu iba pár hodín, odpovedala Dalia. Kernavé mohyly a celú krásnu Litvu!

-Drahé deti, môj brat a váš otec, vždy hovoril, že rodina musí byť spolu. Bohužiaľ, vojna zničila náš domov, ale dostal

Požiadala som mamu, aby mohli stráviť nejaký čas s nami, ale predovšetkým, aby sme mali spoločný obed, pretože

som list z Medzinárodného červeného kríža. Vaša staršia sestra je v Litve. Bol som na stanici a kúpil vám lístky na

sme videli, že deti sú hladné a aj ja som už bola veľmi hladná. Prišli sme do reštaurácie. Všetkým som objednala

vlak do Varšavy. Farah vás tam vezme, pretože ja musím ísť domov. Tam nasadnete do autobusu, ktorý vás zavedie

studenú polievku z červenej repy a knedličky. Po niekoľkých minútach nám priniesli jedlo.

do hlavného mesta Litvy do Vilniusu. Vaša sestra Nadir tam na vás bude čakať

-Veľmi chutné! povedala Amina. -Pravdupovediac, naozaj je to vynikajúce!, súhlasila s ňou Dalia.

Ahmet sa neveriacky díval na svojho strýka. Po Daliinej tvári stekali slzy. Zrazu sa deti rozbehli a začali objímať

-Ako ti chutí tradičné litovské jedlo, Ahmet? pýtala som sa zvedavo.

svojho strýka a za všetko mu ďakovali. Zbalili si svoje veci do batohov a šli na vlakovú stanicu. Na nástupišti sa rozlúčili so strýkom a nasadli do vlaku. Dalia vytiahla húsenicu z batohu a položila ju na stôl pod oknom. Ahmet sa

-Toto je to najlepšie, čo som kedy vyskúšal! povedal chlapec. Ako sa vyrábajú knedle?“

pozeral z okna a nemohol uveriť, ako vlak naberá rýchlosť smerom k Varšave. Pri myšlienke stretnúť Nadiru, jeho srdce začalo biť silnejšie. Zrazu sa ozval hlas sprievodcu:

Po bohatej večeri si deti vychutnávali úžasný výhľad na hlavné mesto Litvy.

-Toto jedlo je zo strúhaných zemiakov plnených mäsom, vysvetlila som. Amina im povedala o Vilniuse. Tie záhadné úzke uličky starého mesta ... Je to tu

-Blížime sa k stanici Warszawa.“

ako v rozprávke alebo vo sne o dieťati, ktoré chce byť šťastné. Ahmet a Dalia takmer zabudli na ozveny výbuchov, či na guľky, ktoré im hvízdali ponad hlavy. Po návšteve zámku Gediminas sme naskočili do auta a vybrali sme sa na výlet plný zábavy. Najskôr sme sa rozhodli navštíviť Kernavė. -Aká je Litva zelená! Stromy, tráva a dokonca aj niektoré autá sú zelené! " -Áno, toto je Litva!, zaznel hlas mojej mamy z miesta vodiča.

6

39

7


Prišli sme do Kernavė. Škriabali sme sa hore kopcom, až kým Amina nepovedala, že je unavená. Nuž Dalia a jej brat

Hoci už boli veľmi netrpezliví a chceli čím skôr vidieť svojho otca, taktiež boli dychtiví vidieť a spoznať Barcelonu.

už nechceli nikam ísť, uvedomili si, že ich sestra je

Počuli, že je to veľmi zaujímavé mesto. Nasadli na autobus, ktorý ich odviezol do centra mesta a odtiaľ sa vydali na

naozaj vyčerpaná, a tak sme sa všetci vrátili späť do auta.

svoju cestu.

-Nasledujúcou zastávkou je Trakai! oznámila navigácia v aute.

-Je tu veľmi veľa zaujímavých vecí, ale dnes si dáme len malú ochutnávku mesta a neskôr sa sem vrátite so svojimi

Prišli sme do Trakai. Bohužiaľ, už bol večer a hrad bol zatvorený, tak sme sa nedostali dovnútra. Ale v Trakai bolo

rodičmi, povedal Khaled. Ahmed a Dalia sa pozreli na seba a nevedeli spracovať myšlienku, ktorú práve počuli.

veľa inej zábavy!

Hmmm...Myslel som s vašim otcom samozrejme,“ opravil sa strýko.

-Chceli by ste vyskúšať vodné bicyklovanie?, spýtala som sa našich hostí. -Čo je to? spýtala sa Dalia.

V tej chvíli sa deťom vynorili nepríjemné spomienky, ktoré ale veľmi rýchlo zahnali keď počuli nadšený Khaledov hlas:

-Poďme, ukážem ti to, odpovedala moja mama.

Pozrite. La Pedrera. No nie je to nádhera?

Strávili sme spolu skvelý čas. Jedli sme zmrzlinu a smiali sme sa, no Amina bola zvláštne zamyslená. Večer povedala,

Nikdy nevideli budovu s toľkými oblými tvarmi.

že našla svojho otca. Je v Španielsku. Ahmet nemohol spať. Pred očami mal milovaného otca, pokojný večer doma, keď ich otec delil večeru pre každého člena rodiny. No v tom

-Vyzerá ako hora, do ktorej vytesali domy,“ vykríkla Dalia.

... obrovská explózia! Všetko utíchlo a premenilo sa na prach, viac už nevidel Daliu, Aminu, otca ani matku, počul len

-Naozaj, odpovedal jej strýko. „Budovu navrhol katalánsky architekt Gáudi v minulom storočí.“

kašeľ, plač a na okolí stonanie. Ahmet sa vystrašil nepríjemnými spomienkami. Pokúšal sa zaspať a v mysli si vybavoval zážitky dňa

Boli tak ohromení touto budovou, že sa strýko rozhodol ísť sa pozrieť aj dnu. Deti boli nadšené keď videli všetky

v Litve.

Ráno Amina rezervovala letenky do Španielska - Katalánska, pretože ich otec tam čakal na nich. Všetci odišli na

dekorácie a vnútorné nádvorie budovy.

letisko.

Bola tam aj skupina detí zo školy Joan Sanperai Torras. Oni práve navštívili dom a vysvetlili im , že technika rozbitej

-Amina, prečo nejdeš s nami? spýtala sa Dalia.

mozaiky sa v katalánsku nazýva “trencadis“

-Už som tam bola. Mám tu prácu, nemôžem odísť. Budem čakať, keď po mňa znovu prídete“, povedala Amina. -Budeš nám veľmi chýbať!"

Keďže sa im la Pedrera veľmi páčila ich nasledujúca zastávka bola El park Guell. Cestou tam videli “La casa Batlló“

A deti odišli.

a mohli obdivova veľkolepé farebné prevedenie fasád. V parku si urobili množstvo fotiek so sochami draka a vychutnali

Čoskoro lietadlo vzlietlo a Ahmet a Dalia odleteli do Barcelony, nájsť svojho otca. Cez okná lietadla pozorovali

si nádherné pohľady mesta, viditeľné len z parku.

rovinatú litovskú krajinu, ktorú si deti veľmi užili a netrpezlivo mysleli na stretnutie v Katalánsku. Trochu sa báli, či

Taktiež šli do La Sagrada Família, modernistický chrám navrhnutý tiež Gaudim, ktorý je svetovým dedičstvom a odtiaľ

sa s otcom naozaj stretnú. Monotónny zvuk leteckého motora uspal Ahmeta a Daliu.

sa vydali do Santa Maria del Mar, gotickej katedrály zo 14. storočia, ktorá inšpirovala mnoho románov a filmov.

Katalánsko a otec ich už čakali ...

Veľmi túžili navštíviť aj futbalový štadión El Camp Nou, ale neskôr boli radi, že ho videli aspoň zvonku Neskôr boli všetci veľmi hladní, tak sa vybrali do reštaurácie v úzkej uličke vedľa Les Rambles.

Šiesta kapitola

-Oh, tu je toľko kvetov! A aký krásny chodník!

Keď vstúpili do obrovskej vstupnej haly na letisku v Barcelone a uvideli množstvo ľudí čakajúcich na cestujúcich, boli

-Áno, povedal Khaled. Toto je jedna z najpozoruhodnejších pamiatok v Barcelone. Budova nad ňou je El Liceu.“

ohromení. Ihneď rozoznali ich strýka Khaleda, brata ich matky. S veľkou radosťou ho bežali objať. Nikto si nevie predstaviť aké to je nájsť známu tvár medzi mnohými cudzincami v cudzej krajine. Nakoniec sa ich strýko opýtal na

V reštaurácii si mysleli, že strýko veľmi dobre pozná majiteľov, lebo sa k nim správal veľmi priateľsky a láskavo.

Aminu a oni mu vysvetlili, že žiaľ musela ostať v Litve, kvôli jej práci. Oni sa ho okamžite opýtali na svojho otca

-Nie vysvetlil Khaled Ja som tu bol len dva alebo tri - krát. Ale tu sú ľudia vždy veľmi priateľskí, či už idete do

a zistili, že ich očakával v mestečku Les Franqueses del Vallés, kde si našiel prácu v miestnej fabrike.

reštaurácie alebo do obchodu.

-Každopádne, milé moje detičky, predtým, ako pôjdeme za otcom, chcel by som vás

Priateľský čašník im poradil a odporučil niekoľko typických jedál z katalánskej kuchyne: polievku Escudella s mäsom,

po Barcelone a ukázať vám toto nádherné mesto, povedal Khaled.

biele fazule s butifarrou, katalánsky cannelloni, miešané huby s krevetami z Palamós... Nakoniec sa rozhodli dať si

8

9

fazule, pretože v tejto oblasti sa nazývajú „mongetes del ganxet“ a pestujú sa veľmi blízko Les Franqueses de Vallés,

Keď sa Ahmed a Dalia pozreli hore aby videli kto nesie podnos, skoro padli na zadok. Takže prekvapenia ešte

kde pracuje ich otec. Ako dezert si dali Crema catalana (domáce créme brulée!).

neskončili. Bola to Iman, ich matka. Bola tam! Nemohli uveriť vlastným očiam. Oni traja sa silno objali a po chvíli sa k nim pridal aj otec.

Po výlete plnom množstva aktivít sa vydali na vlakovú stanicu, aby chytili vlak do Les Franqueses. Prezerali si krajinu

Keď sa objatie skončilo, ich matka im vyrozprávala ako veľmi trpela keď prechádzala z jednej krajiny do druhej, kým

a mysleli len na to, že sa pomaly ale isto blíži čas, kedy sa stretnú konečne so svojim otcom.

sa nakoniec dostala do Barcelony, kde sa stretla so svojim manželom. Od tej doby navštívili množstvo veľvyslanectiev a bola jej ponúknutá práca kuchárky v miestnej škole. Svoju prácu ale žiaľ ešte nezačala, pretože ju práve prepustili

Skôr ako vlak zastavil v konečnej stanici, Ahmed konečne zazrel svojho otca. Stál uprostred ľudí čakajúcich na

z nemocnice. To bol aj dôvod prečo deťom zatiaľ nič nepovedali. Mala čas len na to, aby pripravila baklavu. Najviac

nástupišti.

jej pomáhala myšlienka, že jej deti sú už na ceste a že sa čoskoro všetci opäť stretnú. Teraz chýbala už len najstaršia

-Otec! Otec! zvolal chlapec a Dalia pohľadom blúdila po ľuďoch, aby našla v dave svojho otca.

dcéra Amina.

-Môj milovaný otec! zvolala aj Dalia a v tom si ich všimol aj otec.

V tú noc zaspávali brat a sestra s veľkým úsmevom na tvári. Húsenica odpočívala na nočnom stolíku a tiež sa zdala byť spokojná. Akoby vedela, že už sa nebude musieť presúvať z miesta na miesto vo vnútri detského batohu. Bol to

Keď sa dvere vlaku konečne otvorili, deti vybehli ako prvé a za nimi usmievavý strýko s dobrým pocitom, že deti sa

skutočne čarovný deň. Na konci večera ich čakala ešte jedna dobrá správa a rodičia im povedali, že Amina je už na

konečne stretli so svojim otcom. Otec a deti vo veľkom objatí plakali od dojatia a strýko, ktorý stál pár krokov za

ceste do Katalánska.

nimi plakal tiež. Nedávno zažil podobnú situáciu. A teraz moje drahé deti pôjdeme do mesta Les Franqueses del Valles, do mesta kde žijem a pracujem. Popravde, mám pre vás prekvapenie! Obaja ste prihlásení do školy Joan Sanpera i Torras. Pôjdeme tam a ukážem vám ju. Škola

Druhý deň sa ju všetci vybrali čakať na stanicu. Požiadala o špeciálne povolenie navštíviť svojich rodičov. Stanica

je veľmi veľká a má veľa ihrísk.

bola malá, natretá červenou farbou a s bielymi rámami okolo dverí a okien. Vyzerala ako z rozprávky.

Deti nevedeli či plakať, alebo sa smiať. Na jednej strane boli radi, že sa dostali do takej príjemnej krajiny, ale na

V jeden deň sa spolu vybrali navštíviť Daliho múzeum. Boli veľmi prekvapení, keď uvideli fasádu plnú obrovských

druhej strane im chýbala tá ich. Samozrejme tá pred vojnou, kde nechali aj svoju matku.

vajec. Užívali si krásne prostredie a fakt, že sú opäť všetci spolu v bezpečí.

Keď prišli do školy, nemohli uveriť vlastným očiam. Celá škola aj učitelia na nich čakali s veľkým bannerom

Všetko v Katalánsku, Litve, Slovensku, Poľsku, Taliansku a Grécku bolo krásne.

BENVINGUTS!!!

Aj v Sýrii pred vypuknutím vojny! Bola to desivá skúsenosť, ale na svojich cestách zistili, že najkrajšími boli ľudia,

Vstúpili do školy kde uvideli stôl určený na večeru.

ktorí im celý čas pomáhali bez toho, aby očakávali niečo na oplátku. Pousmiali sa nad všetkými tými nešťastnými chvíľami.

Po prvýkrát sa cítili konečne ako doma. Aj napriek tomu, že to nedali najavo, mysleli neustále na svoju matku. Kde by tak asi mohla byť? Mohla vlastne prežiť bombardovanie?

Vo svojom vnútri cítili radosť a dúfali, že ich krajina sa čoskoro dostane z tej nočnej mory.

Všetci sa začali usádzať okolo obrovského stola. Bol tam aj prekladateľ, ktorý všetko prekladal. Deti poznamenali,

Táto myšlienka a dobrí ľudia ich udržiavali stále nažive a silných.

že toto územie už v minulosti slúžilo ako útočisko pred vojnou.

Koniec.

-Prekliate vojny!!!“ vykríkli deti. Pustili sa do večere. Chlieb s paradajkami, zemiaková omeleta, syr, fuet....toto všetko im už bolo známe. Videli to totižto na obrázkoch v reštaurácii. Tiež tam boli veľké nádoby z množstvom ovocia a podnos s „baklavou“ tradičným sýrskym dezertom.

10

40

11


pewnego słonecznego poranka dzieci pożegnały się z dobroduszną grecką rodziną i wsiadły do pociągu jadącego z Dworca Kolejowego Volos do kolejnego miejsca podróży - Aten.

W pociągu było tłoczno, jednak dla dzieci był to spokojny tłok, nieprzypominający okropnych dźwięków bombardowania. Pociąg kojarzył się im z milutką maskotką, pluszową gąsienicą, którą wiozły ze swojej ojczyzny. Do czasu aż dotarły Rozdział pierwszy

na miejsce, dzieci nie mogły oderwać oczu od szyb. Oglądały wszystko, co mijał pociąg, ale tak naprawdę widziały tylko

Ponton kołysał się to w górę to w dół na falach, które chciałyby go połknąć. Ze środka gumowej łodzi słychać było krzyk

to, co pragnęły zobaczyć. Góry! Drzewa! Duże drogi! Ich oczom ukazały się również tunele, dla nich coś niezwykłego.

bólu i łzy zdesperowanych ludzi, którzy zostawili coś za sobą… Pod gruzami domów całe rodziny, które nie były

Nagle ich uwagę przykuło olbrzymie drzewo platana. Gdy Ahmet je dostrzegł, wiele nostalgicznych myśli przebiegło

odpowiedzialne za tę wojnę. Czy to jest sprawiedliwe?

po jego głowie. Przypomniał sobie te dni przed wojną, gdy razem z Dalią siadali pod takim drzewem. Pamięta, że zrobił

Wśród nich było dwoje dzieci, smutnych i wyczerpanych, Ahmet i Dalia. Dwoje uchodźców, którzy stracili rodziny w

huśtawkę na gałęzi, gdzie spędzili wiele szczęśliwych chwil. Potem westchnął i powiedział:

zamachu bombowym na Damaszek. Mimo tego nie utracili dobroci i swojego człowieczeństwa.

- Nie widziałem platana od bardzo dawna. - Tak, masz racje. Minęło wiele czasu, odkąd bawiliśmy się na tej huśtawce po powrocie ze szkoły.

- Jest mi zimno, nie zniosę tego dłużej. Chciałabym być teraz w domu - powiedziała Dalia.

Wraz z głośnym dźwiękiem gwizdka ich wspomnienia odpłynęły. Dotarli do Aten. Ahmed i Dalia byli zaskoczone, że

- Bądź cierpliwa. Obiecuję ci, że wkrótce będzie lepiej. Pamiętasz te piękne dni, zanim nastała wojna?

ponad pięć tysięcy ludzi zebrało się wokół stacji. Słychać ogłuszające głosy połączone z obraźliwymi komentarzami na

- Jak mogłabym je zapomnieć? Wciąż pamiętam, kiedy wracaliśmy ze szkoły i czekał na nas talerz pachnącego jedzenia

temat dzieci i pozostałych uchodźców.

oraz pełen miłości uścisk naszej mamy.

- Co się dzieje? Zostawiliście swoje jaskinie i przybyliście tutaj, żeby nas zarazić swoimi chorobami?

Po męczącej i niebezpiecznej wyprawie na horyzoncie ukazały się światła miasta. Były to światła nadziei dla każdego

- Ty jesteś z Ukrainy, nie jesteś Grekiem. Nie masz żadnego prawa, aby mówić w ten sposób przerwał mu inny

bezradnego uchodźcy. O świcie łódź dobiła do portu. Idąc brzegiem, dzieci wszędzie widziały szczęśliwe twarze i

mężczyzna.

ludzi witających ich z otwartymi rękoma.

Potem ten sam mężczyzna chwycił dzieci i zabrał je ze stacji.

- Gdzie my jesteśmy? - zastanawiała się Dalia.

- Bardzo dziękuję. Jak masz na imię? - zapytała z ulgą Dalia.

- Nie mam pojęcia – odparł Ahmet.

- Jestem Haris Domazopulos. Czy chcielibyście ze mną zostać?

- Jesteście w Volos, pięknym mieście Grecji.

- Tak! Tylko, jeśli nie będziemy ciężarem.

Dzieci wydawały się zdumione, jednak na ich twarzach zagościł uśmiech.

- Ależ skąd, nie będziecie.

- Przyjemnie tu jest – powiedziały równocześnie.

Przez kolejne dni dzieci były goszczone przez pana Harisa. Brał je na spacer. Kupił im nowe ubrania i kilka pamiątek, które były dla nich bardzo ważne. Następnego dnia poradził im, aby wybrały się pociągiem do Patry. Odprowadził je

Przez kolejne dni dzieci były goszczone przez rodzinę, która zaoferowała im opiekę i miłość, aczkolwiek nie był to

na stację i pocałował na pożegnanie. Pociąg ruszył i dzieci mogły zacząć cieszyć się podróżą. Po trzech godzinach i

koniec ich podróży, będzie ona przebiegać przez inne kraje Europy do czasu, aż odnajdą swoich krewnych. Dlatego

przejechaniu przez Kanał Koryncki dotarły na miejsce. Tak jak doradził im pan Haris, zapytały konduktora o drogę do obozu dla uchodźców i w końcu zmęczone, ale spokojne znalazły schronienie.

1

2

Ahmed i Dalia spędzili noc w namiocie podobnie jak tysiące innych uchodźców. Następnego dnia wybrali się do portu

W willi zaskoczył ich piękny widok z okna na morze. Przez moment czuli się jakby byli z powrotem w Syrii! Znajdował

w Patrze, ponieważ ich celem było włoskie miasto Bari. Nagle zdali sobie sprawę, że nie mają więcej pieniędzy, aby

się tam również basen, w którym przez kolejne dni, pełni szczęścia, kąpali się całymi dnami.

kupić bilety i zaczęli płakać. Pewnej starszej kobiecie zrobiło się żal dzieci, ponieważ wyglądały na zdesperowane. I jej rodzice byli uchodźcami z Azji Mniejszej, więc była gotowa kupić im bilety. To był ich pierwszy krok ku Europie.

Pewnej nocy dzieci obudziły dziwne odgłosy, które je przeraziły. Postanowiły położyć się z maskotką pośrodku. Gąsienica towarzyszyła im w podróży a teraz dodawała odwagi. Następnego dnia dzieci odkryły przyczynę tych

Rozdział drugi

hałasów. Powstały na skutek porwanego namiotu, który trzepotał na wietrze. Co więcej, kilka nietoperzy latało po Gdy dzieci były na promie płynącym do Bari, pewien mężczyzna je rozpoznał - był on przyjacielem rodziny. Na imię

strychu tam i z powrotem .

miał Reza. Opuścił Damaszek w poszukiwaniu pracy, zanim rozpoczęła się wojna. We Włoszech pracował jako barman

Po śniadaniu, składającego się z soku, chleba i dżemu, Ahmet i Daila poszli na spacer wokół Santa Margherita.

w Rzymie. Był w Grecji, ponieważ odwiedził swoją dziewczynę Joan. Teraz wracał do Włoch.

Zatrzymali się naprzeciwko budynku, na dziedzińcu którego bawiło się wiele dzieci. To szkoła Scarsella! Rodzeństwo zdało sobie sprawę, jak bardzo tęskni za swoją szkołą. Została zniszczona przez bomby. Kto wie, kiedy będą mogli

Reza zaprosił dzieci, aby spędziły z nim trochę czasu w Rzymie. Jak tylko zeszli z promu w Bari, udali się na stację,

tam wrócić… Jaki piękny czas!

by złapać pociąg do Rzymu. Podczas podróży Reza spostrzegł gąsienicę - maskotkę - wystającą z plecaka Dali. Obudziły

Dzieci razem ze swoim przyjacielem Rezą odbyły też wycieczkę statkiem, w czasie której podziwiały Riwierę

się wspomnienia. Mężczyzna opowiedział dziewczynce, że gdy była niemowlęciem, podarował jej tę gąsienicę. Potem

Liguryjską.

rozmyślał o rodzicach dzieci. W końcu uśpieni przez kołysania pociągu Ahmet i Dalia śnili o swojej rodzinie. Gdy dotarli do Rzymu, dzieci były oszołomione hałasem. Reza zabrał je do siebie na pizzę. Następnego dnia spacerowali

Po kilku dniach Ahmet i Daila, z mieszanymi uczuciami, musieli opuścić miejsce, w którym zagościły. Gdzie pojadą tym

po mieście, odwiedzając historyczne miejsca. Dzieci były oczarowane wspaniałością zabytków: Koloseum, Fontanną di

razem? Pamiętali, że kilka lat temu wujek Abkader, przeprowadził się do Słowacji w poszukiwaniu pracy i w końcu

Trevi, Hiszpańskimi Schodami. W końcu wszyscy udali się do Ogrodów Willi Borgherse, gdzie bawili się i jedli lody.

otrzymał posadę kasjera w supermarkecie. W plecaku znaleźli stary adres i jak najszybciej wysłali mu telegram. Abkader natychmiast odesłał odpowiedź, wraz z pieniędzmi na bilety do Bratysławy oraz zdjęciem z jego podobizną,

Kilka dni później Reza przypomniał sobie o swojej przyjaciółce – Souad, dalekiej kuzynce z dzieciństwa i postanowił

aby dzieci mogły go rozpoznać, gdy dotrą na miejsce.

do niej zadzwonić. Souad powiedziała mu, że jest we Włoszech w Santa Margherita Ligure, małym miasteczku na Riwierze Włoskiej, gdzie pracuje jako dozorczyni willi. Dzieci też rozmawiały z nią przez telefon, a ona zapewniała je, że Włochy to bardzo bezpieczne miejsce do życia. Mówiła również, że mogą z nią zostać, ale tylko na kilka dni,

Rozdział trzeci

ponieważ wkrótce wracają właściciele willi i będzie bardzo zajęta. Dzieci radośnie zaakceptowały jej propozycję. Ahmet i Dalia dotarli pociągiem do Bratysławy. Gdy wysiedli z pociągu, pewien mężczyzna, który wyglądał znajomo,

Souad wzięła dzień wolny w pracy, aby odebrać Ahmeta i Dalię z dworca kolejowego. Dzieci opuściły pociągiem Rzym,

podszedł do nich. Dzieci spojrzały na zdjęcie i zrozumiały, że to jest ich wujek Abkader. Wyglądał starzej niż na

Reza kupił bilety, a z pieniędzy, które zostały, zafundował im lody w wagonie

zdjęciu, jednak bardzo przypominał ich tatę. Abkader był bardzo szczęśliwy, gdy zobaczył dzieci i uściskał je bardzo

restauracyjnym. Gdy dotarli do Santa Margherita, wszyscy byli pod wrażeniem spokoju, jaki panował w tym miejscu.

mocno. Dzieci były bardzo podekscytowane faktem, iż po raz pierwszy spotkały starszego brata taty.

3

41

4


zaczęła w tym roku studia w Polsce, w mieście Kraków. Abkader przygotował im na kolację tradycyjną słowacką Abkader zaproponował, lunch na co dzieci się zgodziły. W drodze do restauracji ujrzały duży zamek i zapytały o niego

potrawę – pierogi z owczym serem.

wujka. Wytłumaczył im, że jest to Zamek Bratysławski, bardzo znany i popularny symbol stolicy Słowacji. Nagle

Następnego dnia poszli razem z ciocią i kuzynem odwiedzić szkołę . Gdy przybyli na miejsce, byli zdziwieni jak miło i

wszyscy się zatrzymali. Dzieci spostrzegły, że znajdują się na środku mostu i chciały się dowiedzieć, dlaczego się

życzliwie traktowali ich nauczyciele oraz uczniowie. Nie była to wielka szkołą, dlatego czuli się tam bezpiecznie. Prawie

zatrzymali i gdzie jest ta restauracja. Jednak Abkader uśmiechnął się tylko i powiedział, że restauracja jest

jak gdyby byli z powrotem w swojej starej szkole. Ciocia pokazała im wszystkie sale i potem zostali na chwilę w klasie

dokładnie nad ich głowami. Ahmet i Dali spojrzeli w górę i zorientowali się, że nad mostem jest coś na kształt wielkiego

Zdenka, aby pobawić się z uczniami. Dalia pokazała im swoją wypchaną gąsienicę, którą Słowacy uznali za bardzo

talerza. Wujek wytłumaczył im, że w środku tego talerza znajduje się restauracja, do której zmierzają na lunch.

słodką.

Wciąż zdumione dzieci i Abkader wsiadali razem do windy i udali się do restauracji. Byli zachwyceni widokiem,

Gdy wrócili ze szkoły, Abkader zabrał ich, by zobaczyli jego zakład cukierniczy, kosztowali wiele słowackich słodkości.

ponieważ mogli zobaczyć prawie całe miasto. Wujek zamówił naleśniki z czekoladą i rozpoczął opowieść o swoim

Pod wieczór poszli do aquaparku, gdzie mile spędzili wieczór pod rozgwieżdżonym niebem.

życiu na Słowacji.

Ahmet i Dalia byli bardzo zadowolenie ze swojej wizyty na Słowacji, jednak chcieli poznać swoją kuzynkę Farah, wiec

Przyjechał do Słowacji wiele lat temu w poszukiwaniu pracy, zanim Ahmet i Dalia przyszli na świat. Pracował przez

zgodzili się z wujkiem, że zabierze ich do Polski. Następnego dnia spakowali swoje rzeczy, pożegnali się z Zuzaną i

wiele lat jako kasjer w supermarkecie, jednak potem, gdy przeprowadził się do środkowej części Słowacji, otworzył

Zdenkiem. Abkader zapłacił za bilety autobusowe i wyruszyli na swoją wyprawę do Krakowa.

swój własny sklep cukierniczy i ożenił się ze Słowaczką, Zuzaną. Zaskoczeniem był również fakt, że ma dwójkę dzieci - syna i córkę. Syn ma na imię Zdenko i ma 11 lat, a córka Farah ma 19 lat. Powiedział im również, że będzie bardzo

Rozdział czwarty

szczęśliwy, jeśli zabierze ich do swojego domu i przedstawi całej rodzinie. Później wsiedli do pociągu, którym mieli dojechać do domu Abkadera. Miszkał on w mieście zwanym Turčianske

Podróż ze słowackiego miasteczka Turčianske Teplice do Krakowa upłynęła w wesołej atmosferze. Granicę z Polską

Teplice. Jest to miasteczko uzdrowiskowe, które odwiedza wielu turystów i pacjentów. To była długa podróż, jednak

przekroczyli w Chyżnem. Za oknem autobusu widniały góry. Im bliżej Krakowa góry stawały się niższe.

dzieci podziwiały piękne krajobrazy. Zobaczyły wysokie góry, zielone łąki, pola pokryte kwiatami, głębokie lasy i piękne

Dojechali na dworzec autobusowy, gdzie czekała na nich Farah. Zaprosiła ich do akademika, tam zostawili bagaże, a

rzeki. Gdzieniegdzie udało im się zobaczyć stada krów, owiec i koni przechadzających się po polach.

następnie udali się w stronę Rynku. Zbliżała się godzina dwunasta i spostrzegli przed kościołem Mariackim tłum ludzi. Zatrzymali się i zdziwiona Dalia zapytała: - Dlaczego ludzie stoją przed kościołem?

Gdy dotarli na miejsce, Abkader zaprowadził dzieci do swojego domu, gdzie poznały swoją ciocię Zuzanę i kuzyna o

- Za chwilę zobaczycie i usłyszycie – odpowiedziała tajemniczo dziewczyna.

imieniu Zdenko. Zuzana była bardzo miła, wesoła i była szczęśliwa, że mogła ich przywitać w swoim domu rodzinnym.

Wtem rozległ się dźwięk trąbki. Wszyscy unieśli głowę w stronę wieży kościoła.

Powiedziała im, że pracuje jako nauczycielka w szkole podstawowej blisko wioski Mošovce, gdzie również uczęszcza

- Widzę trąbkę! – zawołała dziewczynka.

jako uczeń Zdenko. Dlatego obydwoje zaproponowali dzieciom, że jeśli chcą, to zabiorą je do szkoły, aby ją zwiedziły.

- Co godzinę z wieży kościoła rozlega się hejnał, grany przez trębacza – wyjaśniła dumnie Farah. Już kilka miesięcy

Dzieci zgodziły się od razu. Gdy Ahmed i Dalia zapytali, dlaczego nie ma domu Fary, rodzina wytłumaczyła im, że Farah

studiowała w Krakowie i zdążyła poznać to piękne, zabytkowe miasto. Po wysłuchaniu melodii udali się do Sukiennic.

5

6

- Jest to renesansowy budynek, w którym mieszczą się sklepiki z pamiątkami i rzemiosłem artystycznym – tłumaczyła

o coś z kuchni polskiej. Kelner zaproponował im żurek i gołąbki z sosem pomidorowym. Podane potrawy bardzo im

Farah.

posmakowały. Zmęczone, ale zadowolone z wyprawy po Krakowie, dzieci zasnęły w akademiku. Na parapecie okna w akademiku leżała

Następnie cała czwórka udała się w stronę wzgórza Wawel, nad którym znajduje się zamek królewski. Po drodze

maskotka-gąsienica, na którą padały promienie księżyca.

zauważyli oszklony wózeczek z preclami przypominającymi kształtem ringo. Wujek zakupił dla każdego po jednym.

Następnego dnia o poranku czekało na nich śniadanie, które przygotowała Farah. Dzieci zauważyły, że nie ma z nimi

Gdy dotarli na Wawel, wyszli po krętych schodkach na dzwonnicę, skąd podziwiali widoki Krakowa i okolic. Na dole

wujka Abkadera. Farah tajemniczo milczała. W końcu około godziny dziesiątej wujek stanął w pokoju akademika z

płynęła Wisła. Po zejściu dotarli na podnóże zamku. Tam znajdował się kamienny smok. Nagle z jego paszczy buchnął

tajemniczym uśmiechem na twarzy. Zjadł śniadanie w milczeniu, po czym rzekł:

ogień. Dziewczynka podskoczyła ze strachu. Farah uspokoiła wszystkich, że jest to tylko atrakcja turystyczna. Wujek

- Drogie dzieci, mój brat, a wasz ojciec, zawsze powtarzał, że rodzina musi być razem. Niestety, wojna pokrzyżowała

zrobił wszystkim zdjęcie i zaprosił na wycieczkę statkiem po Wiśle. W trakcie rejsu z głośników wydobył się głos,

nasze losy, ale otrzymałem list z Międzynarodowego Czerwonego Krzyża, który właśnie przesłała mi w mailu żona. Otóż

opowiadający legendę o smoku wawelskim.

na Litwie odnalazła się wasza starsza siostra. Byłem na dworcu i kupiłem wam bilety na pociąg do Warszawy. Zawiezie

„Przed wiekami, za czasów króla Kraka, założyciela krakowskiego grodu, na zboczu Wawelu, w wielkiej jamie

was Farah, bo ja muszę już wracać do domu. Tam wsadzi was do autobusu, którym dojedziecie do stolicy Litwy, czyli

zamieszkał smok. Było to ogromne zwierzę z paszczą i długim ogonem. Pożerał on owce i krowy, które ludzie wypasali

do Wilna. Na miejscu będzie na was czekać wasza siostra Nadira.

na łąkach wzdłuż Wisły.

Ahmet patrzył na wujka z niedowierzaniem, po policzku Dalii płynęły łzy. Nagle dzieci zerwały się i zaczęły ściskać

Król zdecydował się oddać rękę swojej córki temu, kto zgładzi groźnego smoka.

wujka i dziękować mu za wszystko. Spakowały swoje rzeczy do plecaków i udały się na dworzec kolejowy. Na peronie

Do Krakowa coraz tłumniej zaczęli przyjeżdżać rycerze, żadnemu jednak nie udało się smoka pokonać. Wtedy na

pożegnały się z wujkiem i wsiadły do wagonu. W środku Dalia wyjęła z plecaka gąsienicę i położyła ją na stoliku przy

dworze królewskim pojawił się pewien młody szewczyk Skuba, który obiecał, że poradzi sobie z groźną bestią. Cały

oknie. Ukołysana spokojnym rytmem pociągu Pendolino usnęła. Jej starszy brat Ahmet spoglądał przez okno i nie mógł

orszak otaczających króla rycerzy parsknął śmiechem, traktując słowa szewczyka jako dobry żart. Szewczyk

się nadziwić, jak pociąg mknie w kierunku Warszawy. Na myśl o spotkaniu z Nadirą serce zaczęło mu mocniej bić.

jednak nie zniechęcił się łatwo.

Wtem rozległ się głos konduktora:

Dnia następnego zdobył skórę barana, którą napchał siarką i wystawił ją przed smoczą jamą. Smok zwabiony widokiem smacznej przekąski porwał szybko barana i go zjadł.

- Zbliżamy się do stacji Warszawa Centralna.

Wtedy siarka zaczęła parzyć jego brzuch, a potwór zionął

prawdziwym ogniem. Chcąc uśmierzyć palący ból, zaczął pić wodę z Wisły. Pił, pił i robił się coraz większy i większy, aż

Farah pomogła dzieciom opuścić pociąg i cała trójka ruszyła w stronę dworca autobusowego, skąd rodzeństwo

w końcu pękł.

syryjskich dzieci miało udać się w kolejną podróż. Tym razem podróż była wielką nadzieją na połączenie z rodziną.

I tak sprytny, niepozorny szewczyk uwolnił Kraków od groźnego smoka. W zamian dostał rękę królewny, z którą żył długo i szczęśliwie”. Rozdział piąty Po krótkiej podróży zielony autokar przyjechał na Litwę. Dwoje dzieci wysiadło, rozglądając się niepewnie i próbując

Dzieci były zafascynowane i uważnie słuchały opowieści. Na końcu zapytały, czy to wydarzyło się naprawdę. Farah

odnaleźć swoją siostrę, rozmyślając, czy będą w stanie ją rozpoznać. Nieoczekiwanie Dalia rozpłakała się.

wytłumaczyła im, że to tylko legenda. Gdy rejs się zakończył, poszli do restauracji na kolację. Wujek poprosił kelnera

- Co się stało? - zapytał Ahmed, nie rozumiejąc sytuacji.

7

42

8


- Nasza siostra! Jest tutaj!- wykrzyczała dziewczynka. - Co? Amina? Gdzie? - zapytał, rozglądając się, jej brat.

Po wizycie w zamku Giedymina pojechali samochodem na wycieczkę. Na samym początku zdecydowali się odwiedzić

Niespodziewanie podeszła do nich starsza siostra Amina. Była to wysoka dziewczyna, miała brązowe oczy i jak

Kiernów.

wszystkie syryjskie dziewczyny nosiła chustkę na głowie. Wszyscy troje byli bardzo szczęśliwi, stali przez dłuższy

- Litwa jest taka zielona? Drzewa, trawa a nawet niektóre samochody są zielone!

czas przytuleni.

- Tak, to jest Litwa! - z miejsca kierowcy dało się usłyszeć głos mamy Gabriele.

- Gotowi, aby zboczyć Wilno? - zapytała siostra z uśmiechem na twarzy.

Dojechali do Kiernowa. Wspinali się na kopce, aż Amina powiedziała, że jest zmęczona. Mimo iż Dalia i jej brat chcieli

W tym czasie Litwinka Gabriele oraz jej mama przechadzały się wokół ulic Starego Miasta Wilna. Dziewczynka

iść wyżej, zdali sobie sprawę, że ich siostra naprawdę była wykończona, wiec wszyscy razem wrócili do samochodu.

zauważyła przyjazd Syryjczyków i postanowiła ich lepiej poznać!

- Następny przystanek Troki! - zakomunikowała nawigacja.

- Jak macie na imię? Skąd pochodzicie?

Dojechali do Trok, niestety było późne popołudnie i zamek był już zamknięty, więc nie mogli wejść do środka, ale mimo

- Jesteśmy z Syrii, teraz jest tam wojna, więc musieliśmy uciekać. Mam na imię Dalia, to jest mój brat Ahmet i moja

to miło spędzili czas w Trokach.

siostra Amina.

- Czy chcielibyście pojeździć na rowerze wodnym? - Gabriele zapytała gości.

- Jak długo jesteś na Litwie? – kontynuowała Gabriele.

- Co to takiego? - wtrąciła zaciekawiona Dalia.

- Mój brat i ja jesteśmy tu od kilku godzin - odpowiedziała Dalia.

- Chodźmy, pokażę ci - odpowiedziała matka Gabriele.

- Naprawdę? Natychmiast musicie zobaczyć nasze znane wzgórze i zamek Giedymina, Troki, kopce Kiernowa oraz

Świetnie spędzili czas, zjedli lody i śmiali się, tylko Amina była dziwnie zamyślona. Wieczorem oznajmiła, że znalazła

całą piękną Litwę!.

ich ojca, który jest w Hiszpanii. Ahmet nie mógł spać, przed oczami miał twarz taty, spokojny wieczór w domu, kiedy

Gabriele zapytała mamy, czy pozwoli spędzić jej trochę czasu z Syryjczykami, ale przede wszystkim zjeść lunch,

ich tata dzielił obiad dla każdego członka rodziny, aż nagle… wielki wybuch! Wszystko znikło, nie widział już Dalii,

ponieważ zauważyła, że dzieci były głodne, ona zresztą też.

Aminy, taty czy mamy, słyszał wokół siebie tylko kasłanie, płacz i jęki. Ahmet bał się tych strasznych wspomnień,

Pojechali do restauracji, Gabriele zamówiła chłodnik z czerwonych buraków i pierogi dla wszystkich, po kilku minutach

próbował zasnąć, rozmyślając o wspaniałym dniu spędzonym w Litwie.

jedzenie zostało przyniesione.

Rankiem Amina zarezerwowała bilety lotnicze do Katalonii w Hiszpanii, ponieważ tata oczekiwał ich przyjazdu. Później

- Bardzo smaczne! - powiedziała Amina.

tego samego dnia wszyscy udali się na lotnisko.

- Aby nie skłamać, to jest przepyszne! - Dalia zgodziła się z nią.

- Amina, dlaczego nie polecisz z nami do Hiszpanii? - zapytała Dalia starszą siostrę.

- Jak smakują ci tradycyjne dania litewskie, Ahmet? - zapytała Gabriele zaciekawiona.

- Już byłam w Hiszpanii, poza tym nie mogę lecieć, bo pracuję. Będę czekać na wasze odwiedziny tutaj - powiedziała

- Najlepsze jakie kiedykolwiek jadłem! - powiedział chłopiec. - Jak robi się pierogi?

Amina.

- To jest utarty ziemniak wypełniony mięsem - wytłumaczyła Litwinka.

- Będziemy za tobą bardzo tęsknić!

Po tak wspaniałym obiedzie dzieci podziwiały piękne widoki stolicy Litwy. Amina opowiedziała im o Wilnie:

Pojechali na lotnisko. Wkrótce samolot odleciał do Barcelony wraz z dziećmi, które poleciały zobaczyć tatę. Przez

- Te wąskie i tajemnicze ulice Starego Miasta… Tutaj jest jak w bajce albo we śnie dziecka, które chce być

okno samolotu widziały w dole płaski teren Litwy, dzieciom podobał się ten widok, ale niecierpliwie oczekiwały na

szczęśliwe.

spotkanie w Barcelonie. Były trochę zaniepokojone, czy tata je rozpozna. Dźwięk silnika uśpił rodzeństwo. Katalonia

Ahmet i Dalia prawie zapomnieli o dźwiękach eksplozji bądź kul świszczących im nad głowami.

i tata Ahmeta i Dalii czekali na przylot dzieci.

9

10

Rozdział szósty

- Tak, właśnie - odpowiedział ich wujek. – To miejsce zaprojektował Antonio Gaudi, słynny kataloński architekt z poprzedniego wieku. Kamienica często nazywana jest La Pedrera, co w tutejszym języku oznacza „kamieniołom”.

Kiedy dzieci wyszły do sali przylotów na lotnisku w Barcelonie, były zdumione tłumem ludzi czekających na podróżnych. Wśród nich natychmiast rozpoznały swojego wujka Khaleda, brata ich mamy. Podbiegły pełne emocji, aby go uściskać.

Wszyscy byli pod takim wrażeniem, że zdecydowali wejść do środka. Znajdowały się tam również inne dzieci, które

Nikt nie może sobie wyobrazić radości, jaka towarzyszyła dzieciom, gdy w obcym kraju odnalazły znajomą twarz.

zwiedzały to miejsce. Jak się okazało, były to trzy klasy ze Szkoły Joan Sarpera i Torras, które właśnie skończyły zwiedzać dom. Uczniowie chętnie opowiedziały o technice potłuczonej mozaiki zwanej po katalońsku „trencadis”.

W końcu wujek zapytał, gdzie jest ich siostra Armina. Dzieci odpowiedziały mu, że musiała zostać na Litwie, ponieważ nie mogła zostawić pracy. Jak najszybciej zapytały go o tatę. Dowiedziały się, że czka na nich w mieście Les

Następnym przystankiem ich wędrówki po Barcelonie miał być Park Guell, zaprojektowany przez mistrza architektury

Franqueses del Vallès, gdzie znalazł pracę w fabryce.

secesyjnej. Po drodze zobaczyli jeszcze jedną kamienicę zaprojektowaną przez Gaudiego, czyli Casa Batllo. Cała trójka podziwiała jej piękną i kolorową fasadę, która może przywodzić na myśl kręgosłup dinozaura. Gdy już dotarli

- Moi drodzy bratankowie, zanim tam pojedziemy, wykorzystajmy fakt, że jesteśmy w Barcelonie i zróbmy sobie małą

do parku, dzieci zrobiły wiele zdjęć ze smokiem, zrobionym z drobnej cegły pokrytej „trencadis”. Podziwiały też

wycieczkę po mieście - zaproponował Khaled.

wspaniały widok na miasto.

Dzieci były bardzo zniecierpliwione i chciały jak najszybciej zobaczyć swojego tatę, jednak pokusa, aby poznać Barcelonę zwyciężyła, słyszały bowiem, że jest to bardzo interesujące miasto. Tak więc wsiedli do autobusu, który zostawił ich w centrum i stamtąd zaczęli swoją wędrówkę. - Jest tutaj wiele miejsc, które można odwiedzić, jednak dzisiaj zobaczycie tylko kawałek tego miasta, resztę

Odwiedzili również Sagrada Familia, nowoczesną świątynię, zaprojektowaną przez Gaudiego, która jest światowym

zwiedzicie z rodzicami - powiedział Khaled. Ahmet i Dalia spojrzeli na siebie. Próbowali zrozumieć sens jego słów,

dziedzictwem kultury. Stamtąd poszli do Bazyliki Santa Maria del Mar, czternastowiecznej katedry gotyckiej, która

jednak zanim zareagowali, wujek szybko poprawił się:

była inspiracją dla wielu powieści i filmów. Chcieli również zobaczyć Camp Nou, stadion, na którym są rozgrywane mecze FC Barcelona. Niestety, zrobiło się już późno, więc wystarczyło im, że widzieli go z zewnątrz.

- Hm, chciałem powiedzieć - z waszym tatą…

Ponieważ byli już głodni, poszli na lunch do restauracji, która znajdowała się w wąskiej ulicy obok Las Rambles.

W tym samym momencie umysł dzieci owładnęła pewna myśl, jednak zniknęła wraz z entuzjastycznym krzykiem Khaleda:

- Oh, ile tu kwiatów! Jaki śliczna droga!

- Popatrzcie, La Pedrera! Czyż nie jest piękna?

- Tak - powiedział Khaled - to jest jeden z najbardziej rozpoznawalnych znaków Barcelony. A tamten budynek to Liceu, teatr operowy w Barcelonie. Będziemy jeść blisko niego.

Rodzeństwo nigdy nie widziało tak dziwacznego budynku o okrągłych kształtach.

Weszli do restauracji, a dzieci pomyślały, że ich wujek zna się bardzo dobrze z właścicielami, ponieważ wszyscy byli

- Wygląda jak kamieniołom! - krzyknęła Dalia.

traktowani z wielką troską.

11

43

12


- Nie - wytłumaczył Khaled - byłem tutaj tylko dwa albo trzy razy. Ludzie w Barcelonie zawsze są tacy mili, niezależnie

Kiedy przyjechali do szkoły, nie mogli uwierzyć w to, co ujrzeli. Cała szkoła, uczniowie i nauczyciele, czekali na nich z

od tego, czy idziesz do restauracji czy do sklepu.

wielkim napisem „WITAJCIE!” Weszli do budynku, gdzie zobaczyli zastawiony do kolacji stół. Wszyscy przywitali ich ciepło i po raz pierwszy poczuli się jak w domu. Prawie, ponieważ mimo że dzieci nie powiedziały tego na głos, wciąż

Przyjazny kelner wziął od nich zamówienie, polecił im również kilka typowych dań kuchni katalońskiej: escudella, czyli

myślały o swojej mamie. Gdzie mogła być? Czy przeżyła bombardowanie?

zupę z mięsem albo białą fasolę z katalońską pasztetową oraz cannelloni z grzybkami i krewetkami z Palamòa. Zdecydowali się na białą fasolę z pasztetową, ponieważ ten typ fasoli nazywany był „mongetes del ganxe” , rósł bardzo

Wszyscy zaczęli zasiadać do stołu, znajdował się tam również tłumacz, który tłumaczył wszystko, co było do nich

blisko miejsca pracy ich taty. Miejsce to, zwane Llerona, należało do gminy Les Franqueses del Vallès. Na deser

mówione. Niektóre dzieci wspominały, że blisko nich również mieszkał uchodźca z czasów wojny hiszpańskiej, był to

zjedli crema Catalona (odmianę crème brûlée).

uchodźca z Can Sorgas, która znajdowała się w mieście Llerona.

Po pełnej wrażeń wyprawie, wypełnionej wieloma atrakcjami, wszyscy poszli na stację, by złapać pociąg do Les

- Ach, te wojny! - westchnęły dzieci.

Franqueses. Powoli zbliżali się do miejsca, gdzie mieli spotkać swojego tatę. W czasie podróży przyglądali się z

Zaczęto serwować kolację: chleb, pomidory, szynkę, omlet ziemniaczany, ser, fuet (suszoną kiełbasę). Potrawy

okna widokom, myśląc o tym, że na końcu tej krótkiej podróży pociągiem czeka na nich tata.

wydawały się dla dzieci znajome. Widziały je w restauracji, w której jadły z wujkiem lunch, oraz na kolorowych

Zanim pociąg zatrzymał się na stacji Gronollers, Ahmet wypatrzył swojego tatę wśród ludzi stojących na peronie

obrazkach w kartach dań, wystawianych przed innymi restauracjami.

- Tato! Tato! - krzyknął chłopiec.

Znajdowały się tam również wielkie tace z mnóstwem różnych owoców: „coca de vidre”, „carquinyolis” oraz … taca z mnóstwem bakławy, będącej tradycyjnym syryjskim deserem. Jednak kiedy dzieci ujrzały, kto niósł tę tacę, nie mogły

W tym samym momencie Dalia podążyła za jego spojrzeniem i natrafiła na wzrok swojego taty.

uwierzyć własnym oczom. To ich mama, Iman! Była tak niedaleko!

- Tata, mój kochany tata - Dalia rozpłakała się, kiedy zorientowała się, że on również ich zauważył.

Jednak to nie był koniec niespodzianek w tym emocjonującym dniu. Cała trójka przytulała się w nieskończoność, tata

Kiedy drzwi pociągu otworzyły się, dzieci wyszły pierwsze, a zaraz za nimi uśmiechnięty wujek, który był świadkiem

dołączył do nich po kilku sekundach. Kiedy uściski się skończyły, mama opowiedziała im, jak została ranna i zabrana do

tego wspaniałego zjednoczenia. Tata i dzieci uściskali się mocno, wszyscy płakali ze szczęścia. Wujek pozostał kilka

innego kraju, aż trafiła tutaj, gdzie spotkała się ponownie z tatą. Przez cały czas odwiedzali wiele miejsc i ambasad,

kroków z tyłu, aby zjednoczona rodzina mogła na chwilę pobyć sama. On również płakał, ponieważ nie tak dawno sam

aby móc odszukać swoje dzieci.

doświadczył podobnej sytuacji.

Zaproponowano jej pracę kucharki w szkole. Na chwilę obecną nie zaczęła jeszcze pracować, gdyż dopiero co wyszła

- A teraz, moje dzieci, pójdziemy do Les Franqueses del Valles, miejsca, gdzie mieszkam i pracuję. Mam dla was

ze szpitala, dlatego nikt o niej nie wspominał dzieciom, miała tylko czas na przygotowanie tego wspaniałego deseru. Po

niespodziankę, zapisałem was do Szkoły Joan Sanpera i Torras. Szkoła jest bardzo wielka i ma wiele miejsc do zabawy.

spotkaniu z mężem oraz wiedząc, że dzieci są w drodze, aby do niej dołączyć, szybko wróciła do zdrowia. Jedynie

Dzieci nie wiedziały, czy płakać czy się śmiać, z jednej strony były bardzo szczęśliwe, będąc w tak pięknym i

wciąż brakowało ich najstarszej córki, Arminy.

przyjaznym kraju, ale z drugiej strony tęskniły za swoją ojczyzną. Tą sprzed wojny i oczywiście… tęsknili za swoją

Tej nocy rodzeństwo zasnęło z uśmiechem na twarzy. Gąsienica spoczywała na szafce nocnej i ona również wydawała

mamą.

się zadowolona, jakby wiedziała, iż nie musi już więcej podróżować w środku plecaka. Był to magiczny dzień. Pod koniec wieczoru, powiedziano im, iż Armina jest w drodze do Katalonii, co wprawiło ich w jeszcze lepszy humor.

13

14

Następnego dnia wszyscy pojechali do Las Franqueses, by odebrać Arminę. Starała się o specjalne pozwolenie, aby moc odwiedzić rodziców. Stacja była mała, pomalowana na czerwono z białymi ramami wokół drzwi i okien. Wyglądała

Pirma dalis

jak wyjęta z bajki.

Pripučiama valtis plaukia aukštyn ir žemyn mėtoma bangų, kurios norėjo ją praryti. Girdisi skausmo, ašarų ir nevilties šūksniai, sklindantys iš žmonių, kurie yra daug praradę - jų šeimos po namų nuolaužomis ne dėl savo kaltės. Argi tai sąžininga?

Pewnego dnia cała rodzina poszła do Figures, aby odwiedzić Muzeum Salvadora Dalí Byli zaskoczeni, widząc fasadę pełną wielkich jajek! Świetnie się bawili, czerpali przyjemność z otaczającego ich środowiska jak i faktu, iż byli tam razem, w końcu bezpieczni po tym wszystkim, przez co przeszli..

Tarp jų yra du išsekę ir liūdni vaikai: Achmetas ir Dalija. Abu pabėgėliai Damaske vykusiame bombardavime praradę šeimas. Tačiau jie nepraranda gerumo ir žmoniškumo. - Man šalta, nebegaliu daugiau to iškęsti. Norėčiau dabar būti namuose, - pasakė Dalija. - Būk kantri. Pažadu, greitai viskas bus daug geriau. - Ar prisimeni tas nuostabias dienas prieš karą? - Kaip galėčiau pamiršti? Aš vis dar prisimenu, kokie laimingi mes buvome, grįždavome iš mokyklos, o mūsų laukė meilės kupinas mamos apkabinimas ir indas, pilnas skaniai kvepiančio maisto.

Wszystko, co widzieli w Katalonii, na Litwie, w Słowacji, Polsce, we Włoszech i w Grecji było piękne! Również Syria, zanim rozpętała się wojna! To wspomnienie pozwoliło im zrozumieć, że nie brakuje dobrych ludzi, których poznali w ciągu swojej wielkiej wyprawy, ludzi, którzy pomogli im, nie oczekując nic w zamian, ludzi, którzy pomogli im choć na chwilę się uśmiechnąć w momentach pełnych smutku. Teraz dzieci czuły radość i miały nadzieję, iż w ich kraju wojna zakończy się bardzo szybko. Dzięki tej myśli i dobrym ludziom wokoło stawały się coraz silniejsze.

Po varginančios ir pavojingos kelionės horizonte jie pastebi miesto šviesas. Jos teikia viltį bet kuriam bejėgiam pabėgėliui. Iki saulėtekio jų valtis jau plūduriuoja uoste. Krante sutinka gausybę laimingų veidų ir atvirų apkabinimų. - Kur mes esame?- klausia Dalija. - Aš neturiu žalio supratimo... - Jūs esate Volose, gražiame Graikijos mieste. Vaikų akys klaidžioja ir nedrąsi šypsena blyksteli jų veiduose. - Čia visai miela,- jie abu taria vienu metu. Kitas dienas vaikais rūpinasi ir juos prižiūri miela graikų šeima. Tačiau, tai nėra jų nuotykio pabaiga, nes ji tęsis kitose Europos šalyse, tam, kad šie du vaikai rastų prieglobstį ir savo gimines. Todėl vieną saulėtą rytą jie atsisveikina su savo globėjais ir šoka į traukinį Volo geležinkelio stotyje, kuris veža juos į naują kelionės tikslą – Atėnus. Traukinys pripildytas malonaus kelionės šurmulio ir vaikų širdyse ramu. Jie tolsta nuo baisių bombardavimo garsų. Traukinys primena didžiulį, aukštą ir spalvingą vikšrą, visai kaip pliušinis vikšras, kurį parsivežė iš savo šalies. Vos tik vaikai įlipo, jų akys jau nebegali atsitraukti nuo lango. Jie mato viską, ką tik įmanoma įsivaizduoti. Iš tikrųjų jie regi tai, apie ką anksčiau svajojo. Kalnai! Medžiai! Ilgos gatvės! Jie mato netgi tunelius, kurių gyvenime nėra regėję.

15

44

1


Jie nukreipia savo dėmesį į didelį plataną. Kai Achmetas pastebi šį medį, jo mintyse praplaukia nostalgiškos mintys. Dienos prieš karą, kai jis kartu su Dalija sėdėjo po tokiu dideliu medžiu. Jis prisiminė, kad buvo pagaminęs sūpynes ant šakos, kur jie praleisdavo ilgas laimingas valandas. Achmetas atsikvėpia ir sako: - Jau seniai nemačiau tokio didelio platano. -Taip, tiesa. Labai seniai. Nuo tada kai žaidėme prie sūpynių išėję iš mokyklos. Pasigirdo garsus traukinio švilpimas, kuris nutraukė jų mintis. Vaikai atvyko į Atėnus. Jie nustebo, kai pamatė, kad nei 5000 žmonių susirinko stotyje. Buvo girdimi kurtinantys šūksniai ir skaudūs komentarai vaikams ir kitiems pabėgėliams. -Kas čia vyksta? Jūs pabėgote iš savo urvų ir atkeliavote čia užkrėsti mus savo ligomis? -Tu pats esi iš Ukrainos, o ne iš Graikijos. Tu neturi teisės taip šnekėti, - pasakė kitas vyras. Tuomet tas vyras išvedė Achmetą ir Daliją iš stoties. -Dėkojame jums labai. Koks jūsu vardas? - paklausia Dalija atsikvėpusi. -Mano vardas Haris Domazopulas. Ar norite su manim pasilikti? -Taip, norime! Aišku, jeigu netrukdysime. -Ne, tikrai netrukdysite. Kelias dienas vaikai visur vaikščiojo su ponu Hariu.Šis jiems nupirko naujų drabužių, suvenyrų ir visko, ko labiausiai reikėjo.

Antra dalis Jiems plaukiant keltu į Barį, vienas vyras juos atpažįsta. Tai tėvų draugas, vardu Reza. Jis išvyko iš Damasko prieš prasidedant karui, ieškodamas darbo. Romoje Reza dirba barmenu. Jis grįžta iš Graikijos, kur aplankė savo merginą Joaną. Reza pakviečia vaikus praleisti laiką su juo Romoje. Vos tik išsilaipinę Baryje, jie keliauja į traukinių stotį, kad galėtų nuvykti į Romą. Kelionės metu Reza pamato vaikų pliušinį vikšrą, išlindusį iš Dalijos kuprinės. Reza priblokštas emocijų: jis papasakoja Dalijai, kad Reza jai padovanojo šį vikšrą, kai ji dar buvo kūdikis. Po pasakojimo Rezos mintis užplūsta prisiminimai apie šių vaikų tėvus. Traukinio užliūliuoti, Achmetas su Dalija užmiega sapnuodami savo tėvus. Atvykus į Romos traukinių stotį, vaikus pasitinka įvairūs minios garsai. Rėza juos nusiveda pavalgyti picos, o vėliau į savo namus. Kitą dieną vaikai žvalgėsi aplink: jie netenka žado pamatę didinguosius pastatus: Koliziejų, Trevi fontaną, Ispanų laiptus. Galų gale vaikai aplanko Borgezių Vilą, kur žaidžia ir suvalgo ledų. Po poros dienų Reza prisimena savo draugę Soadą, vaikų tolimą giminę, ir paskambina jai telefonu. Soada praneša jam, kad ji Italijoje, Santos Margeritos Ligūres mieste, įsikūrusiame Ligūrijos Rivjeroje, kur ji įsidarbinusi vilų valytoja. Soada pakalba su Achmetu ir Dalija telefonu ir įtikina juos, kad Italijoje saugu gyventi. Ji pasako, kad vaikai su ja galės pabūti, tačiau tik porą dienų, kadangi vilos savininkai netrukus grįš ir Soada bus labai užsiėmusi. Vaikai šią žinią priima su džiaugsmu, o Soada paprašo laisvos dienos, kad galėtų Achmetą su Daliją pasitikti traukinių stotyje.

Kitą dieną ponas Haris pasiūlė jiems vykti į Patrą traukiniu. Nuvežė į stotį ir šiltai atsisveikino. Po trijų valandų kelio, pravažiavę Korintos kanalą, jie atvyko į Patrą. Ponas Haris jiems pasakė, kad jie pasiklaustų traukinio palydovo, kur galėtų rasti priėmimo punktą, kad praleistų naktį ir rastų prieglobstį. Vaikai praleidžia naktį palapinėje kartu su tūkstančiais kitų pabėgėlių ir kitą dieną keliauja į Patrą, nes jie turi pasiekti Italijos miestą Bari. Staiga jie supranta, kad neturi pinigų bilietui ir ima verkti. Sena močiutė jų pasigailėjo, nes vaikai atrodė taip graudžiai, kaip jos tėvai, kurie taip pat yra pabėgėliai iš Azijos, ir sumokėjo už jų bilietus.

Vaikai išvyksta iš Romos traukiniu. Reza nuperka bilietus, o už likusius pinigus jie nusiperka ledų. Atvykus į Santą Margeritą, Achmetą ir Daliją nustebina šios vietovės ramybė. Jie aplanko vilą ir netenka žado pamatę jūrą pro kambario langą. Akimirką, jie pasijunta grįžę atgal į Siriją. Jie taip pat pastebi baseiną, kuriame kitą dieną linksmai taškysis.

Tai buvo jų pirmas žingsnis į Europą.

Naktį vaikus pažadina keisti, baisūs garsai. Kad padrąsintų save, jie prisiglaudžia vienas prie kito, laikydami vikšrą, jų "kelionių bičiulį",prie savęs. Ryte jie išsiaiškina, kad tie nežinomi garsai sklido iš vėjo daužomos sulūžusios palapinės. O dar palėpėje, esančioje virš jų, visą naktį skraidė šikšnosparniai.

2

3

ieškoti darbo. Dėdė ilgai dirbo kasininku parduotuvėje, o prieš keletą metų, kai persikraustė į Slovakijos vidurinę dalį ir vedė slovakę Zuzaną, atidarė savo parduotuvę. Vaikai nustebo sužinoję, kad jų dėdė turi du vaikus, sūnų ir dukrą. Jo sūnaus vardas Zdenko ir jam yra 11 metų, o jo dukrai Farah yra 19 metų. Abkaderis labai norėjo juos supažindinti su savo šeima. Vėliau jie traukiniu keliavo į Abkaderio namus. Jis gyvena Turčianske. Tą miestą lanko daug turistų. Važiuodami vaikai grožėjosi šalimi. Jie matė aukštus kalnus, laukus, pilnus gėlių, didelius miškus ir daug upių. Kartais jie matė karvių, arklių ir avių bandas, besiganančias laukuose. Kai atvyko į Turčianske miestą, jų dėdė nuvedė į savo namus, kur susitiko su jų teta Zuzana ir pusbroliu Zdenko. Zuzana buvo labai draugiška. Ji dirba mokykloje Mošovce, todėl pasakė, kad vaikai galės aplankyti tą mokyklą. Kai Achmetas ir Dalija paklausė, kur yra Faraha, jie sužinojo, kad ji pradėjo mokytis universitete Lenkijoje, Krokuvoje. Abkaderis paruošė tradicinį slovakų patiekalą vakarienei - koldūnus su avies sūriu. Kitą dieną jie nuvyko į mokyklą kartu su savo teta ir pusbroliu. Vaikai nustebo, kad visi su jais labai gražiai elgėsi. Ta mokykla nebuvo didelė, bet jie ten jautėsi saugiai ir jaukiai, lyg jie būtų grįžę į savo seną mokyklą. Jų teta jiems viską aprodė ir vaikai pasiliko Zdenko klasėje pažaisti su kitais. Dalija net jiems parodė savo žaislinį kirmėliuką, kuris visiems labai patiko. Kai jie grįžo iš mokyklos, Abkaderis juos nuvedė į savo konditerijos parduotuvę. Jie paragavo slovakiškų saldainių. Tą vakarą jie praleido vandens parke, ramiai plaukiodami po žvaigždėtu dangumi. Achmetui ir Dalijai labai patiko jų pirmas vizitas Slovakijoje, bet jie norėjo susipažinti su savo pussesere Faraha, todėl jų dėdė jiems prižadėjo juos nuvežti į Lenkiją. Kitą dieną ji susikrovė savo daiktus, atsisveikino su Zuzana ir Zdenko, Abkaderis sumokėjo už traukinio bilietus ir jie išvyko į Krokuvą.

Po kuklių pusryčių, susidedančių iš sulčių, duonos ir uogienės, Achmetas su Dalija išeina pasivaikščioti aplink Santa Margeritą. Jie sustoja priešais pastatą, kurio kieme žaidžia vaikai: juk tai Skarselos mokykla! Vaikai prisimena savo mokyklą, kurios labai pasiilgo. Ji buvo sunaikinta bombų... Kas žino, kada jie vėl galės į ją grįžti. Ak, kaip ten buvo smagu! Deja, bet Achmetas ir Dalija vėl turi išvykti. Kur šį kartą keliaus? Jie prisimena, kad prieš porą metų Dalijos dėdė Abkaderas persikėlė į Slovakiją. Čia jis įsidarbino parduotuvėje kasininku. Vaikai kuprinėje suranda adresą, kuriuo išsiunčia telegramą. Abkaderas atsako nedelsdamas, nusiunčia jiems pinigų, skirtų traukinio bilietams į Bratislavą nusipirkti, ir savo nuotrauką, kad Achmetas su Dalija galėtų jį atpažinti.

Trečia dalis Achmetas ir Dalija atkeliavo į Bratislavą traukiniu. Kai jie išlipo iš traukinio, prie jų priėjo vyras, kuris atrodė jiems pažįstamas. Kai vaikai pažiūrėjo į nuotrauką, jie suprato, kad tai jų dėdė Abkaderis. Jis atrodė vyresnis nei nuotraukoje, bet buvo labai panašus į jų tėvą. Dėdė, juos pamatęs, apsidžiaugė ir stipriai apkabino. Achmetas ir Dalija buvo laimingi, kad jie galėjo sutikti jų tėvo vyresnįjį brolį. Kai Abkaderis jiems pasiūlė papietauti, vaikai sutiko. Kol keliavo iki restorano, vaikai pamatė didelę pilį ir paklausė savo dėdės apie ją. Jis paaiškino, kad tai yra Bratislavos pilis, labai žymus Slovakijos sostinės simbolis. Jie staiga sustojo ir Achmetas su Dalija pastebėjo, kad jie yra viduryje tilto. Vaikai norėjo žinoti, kodėl jie čia sustojo ir kur yra restoranas, bet Abkaderis tik nusišypsojo ir liepė jiems pakelti galvas. Vaikai pažiūrėjo aukštyn ir pamatė kažką, kas buvo panašu į didelę lėkštę. Dėdė paaiškino, kad viduje tos lėkštės yra restoranas, kuriame jie ir pietaus. Vis dar nustebę vaikai su dėde įlipo į liftą ir užkilo į restoraną. Jie žavėjosi vaizdu. Per langus buvo galima matyti beveik visą miestą. Abkaderis jiems užsakė blynų su šokoladu ir pasakojo apie savo gyvenimą Slovakijoje. Jis atvyko į Slovakiją prieš daug metų, kai Achmetas ir Dalija dar net nebuvo gimę,

4

Ketvirta dalis Kelionė iš Slovakijos miesto Turčianske Teplice į Krokuvą praėjo labai maloniai. Jie kirto sieną Chyžne. Už lango jie matė kalnus. Kuo arčiau artėjo prie Krokuvos, tuo kalnai atrodė mažesni. Pagaliau jie atvažiavo į autobusų stotį, kur laukė Faraha. Ji pakvietė vaikus į savo bendrabutį, kur jie paliko savo lagaminus, tada jie nuėjo į pagrindinę aikštę. Jau buvo beveik vidurdienis, jie pastebėjo minią žmonių priešais Šv. Marijos baziliką ir sustojo. Nustebusi Dalija paklausė:

45

5


- Kodėl tie žmonės stovi priešais bažnyčią? - Tu tuojau pamatysi ir išgirsi,– atsakė paslaptingai mergaitė. Staiga nuaidėjo trimito garsas. Visi pasižiūrėjo aukštyn į bažnyčios bokštą. - Aš matau trimitą! – sušuko mergaitė. - Kiekvieną valandą iš šio bokšto gali išgirsti trimitininką, – išdidžiai paaiškino ji. Praėjo keli mėnesiai nuo jos atvykimo į Krokuvą mokytis ir ji jau gavo progą pažinti šį gražų istorinį miestą. Kai trimito garsai nutilo, jie nuvyko pamatyti Audinių salės. - Tai renesanso pastatas, jo viduje gali rasti mažas suvenyrų ir amatų parduotuves, – paaiškino Faraha. Paskui visi patraukė link Vavelio, kur yra karališkoji pilis. Pakeliui jie pastebėjo stiklintą vežimėlį su žiedo formos riestainiais. Visi iš dėdės gavo po riestainį. Kai atvyko, užlipo aukštyn spiraliniais laiptais į varpinės bokštą, nuo kurio galėjo grožėtis Krokuvos ir visos apylinkės lankytinomis vietomis. Apačioje tekėjo Vysla. Po to, kai jie nusileido, atsidūrė pilies papėdėje. Ten buvo akmeninis drakonas. Staiga milžiniška ugnis šovė iš jo burnos. Maža mergaitė buvo nustebusi. Faraha papasakojo jiems, jog tai tik viena iš turistų atrakcijų, dėdė nufotografavo juos ir pakvietė į kruizą Vyslos upe. Plaukdami jie galėjo išgirsti balsą, pasakojantį apie Vavelio drakoną. „Prieš daugybę metų, valdant karaliui Krakui, Krokuvos pilies įkūrėjas įsikūrė ant Vavelio kalno, kur apsistojo blogas drakonas. Tai buvo milžiniška būtybė su nasrais ir labai ilga uodega. Jis valgydavo avis ir karves, kurias žmonės ganė pievoje prie Vyslos upės. Karalius nusprendė atiduoti savo dukterį į žmonas tam, kas nugalės pavojingą drakoną. Krokuvoje pradėjo lankytis daug drąsių riterių, tačiau nė vienas iš jų negalėjo nugalėti drakono. Tada vieną dieną jaunas batsiuvio mokinys Skubas pasirodė prieš karalių ir prižadėjo, jog jis nukaus pabaisą. Jis buvo išjuoktas karaliaus rūmuose, nes jie pagalvojo, jog tai buvo tik pokštas. Laimei, jis nepasidavė taip lengvai. Jau kitą dieną Skubas paėmė avies iškamšą ir pripildė ją sieros ir paliko priešais drakono urvą. Drakoną suviliojo šis skanus užkandis ir jis jį nurijo. Siera pradėjo deginti jo pilvą ir drakonas ėmė kvėpuoti tikra ugnimi. Jis bandė deginimą nuslopinti gerdamas milžinišką kiekį vandens iš Vyslos. Jis gėrė, gėrė, gėrė ir vis didėjo, kol sprogo aidint didžiuliam trenksmui. Tokiu būdu protingas ir niekam nežinomas batsiuvys apsaugojo Krokuvą nuo pavojingo drakono. Jis vedė princesę, jie gyveno kartu ilgai ir laimingai.“ Vaikai buvo sužavėti ir istorijos klausėsi labai atidžiai. Istorijos pabaigoje vaikai paklausė, ar tai tikra istorija, bet Faraha paaiškino, jog tai tik legenda. Kai kruizas pasibaigė, jie visi nuėjo į restoraną vakarienės. Jų dėdė paprašė padavėjo maisto iš lenkų virtuvės ir jis pasiūlė ,,žurek“ –

ruginių kruopų sriubos ir kopūstų suktinukų su pomidorų padažu. Patiektas maistas buvo labai skanus. Vaikai užmigo bendrabutyje išvargę nuo kelionės po Krokuvą. Ant palangės buvo kirmėliukastalismanas, ant kurio atsispindėjo mėnulio šviesa. Kitos dienos rytą jų laukė Farahos paruošti pusryčiai. Jie pastebėjo, jog dėdės Abkadero nėra. Faraha buvo labai tyli. Pagaliau apie dešimtą valandą dėdė pasirodė bendrabutyje paslaptingai šypsodamasis. Jis suvalgė pusryčius visiškoje tyloje, o tada tarė: - Mano brangūs vaikai, mano brolis ir jūsų tėvas visada sakydavo, jog šeima visada turi laikytis drauge. Deja, karas išskyrė jūsų likimus, bet aš gavau laišką, kurį man atsiuntė žmona paštu iš Tarptautinio Raudonojo kryžiaus. Jūsų vyresnioji sesuo buvo rasta Lietuvoje. Aš buvau stotyje ir nupirkau jums bilietus traukiniu į Varšuvą. Faraha jus ten palydės, nes aš turiu grįžti namo. Štai ten ji įsodins jus į autobusą, kuris jus nuveš į Vilnių, o ten jūsų lauks sesuo. Achmetas nustebęs žiūrėjo į savo dėdę, o Dalijos veidu tekėjo ašaros. Staiga vaikai apsikabino dėdę ir padėkojo už visą pagalbą. Jie susikrovė savo daiktus ir nuvyko į traukinių stotį. Jie atsisveikino su dėde ir įsėdo į traukinį. Dalija išsiėmė savo kirmėliuką iš kuprinės ir pasidėjo jį prie lango. Sūpuojama greitojo traukiniu ritmo, ji užmigo. Jos vyresnysis brolis Achmetas žiūrėjo pro langą ir net negalėjo įsivaizduoti, kaip greit traukinys važiuoja į Varšuvą. Vien mintis apie susitikimą su seserimi verčia jo širdį plakti greičiau. Tada palydovas tarė: - Mes artėjame prie Varšuvos centro. Faraha padėjo vaikams išlipti iš traukinio ir jie visi patraukė link autobusų stoties, iš ten Sirijos vaikai turėtų leistis į naują kelionę. Šį kartą kelionė buvo didžiulė viltis šeimos susivienijimui.

Penkta dalis Po netrumpos kelionės, į Lietuvą atvyksta žalias autobusas. Iš jo išlipa du vaikai. Jie su nerimu dairosi aplinkui, ieško savo sesers, nerimauja, ar ją pažins. Netikėtai Dalija susigraudina. - Kas atsitiko? – nesupratęs paklausė Achmetas. - Mūsų sesuo! Ji čia! – šūktelėjo mergaitė. - Ką? Amina? Kur? – dairėsi jis. Staiga prie jų priėjo gražuolė vyresnioji sesuo Amina. Ji buvo aukšta, rudomis akimis ir, kaip visos sirų merginos, ryšėjo skarą. Trijulė labai apsidžiaugė. Šeima apsikabinusi ilgą laiką stovėjo.

6

7

-Na, ar pasiruošę pamatyti Vilnių? – su šypsena tarė sesuo. Kai aš kartu su mama vaikščiojome po Vilniaus senamiestį, išvydau atvykusius sirus. Nusprendžiau su jais susipažinti! - Kokie jūsų vardai? Iš kur jūs? - Mes esame iš Sirijos. Dabar ten siaučia karas, tad mes būtiniausiai turėjome bėgti. Mano vardas Dalija, čia mano brolis Achmetas ir mano sesuo Amina. -Kiek laiko jūs jau Lietuvoje? -Mudu su broliu esame dar tik kelias valandas. -Tikrai? Tai jums tučtuojau reikia pamatyti garsųjį Gedimino kalną bei pilį, senuosius Trakus, Kernavės piliakalnius ir visą gražiąją Lietuvą. -Išprašiau mamos, kad leistų su jais praleisti laiką, bet prieš tai pavalgyti, nes iš akių matėsi, kad vaikai alkani, o, be to, ir aš buvau išalkusi. Pavalgyti užėjome į restoraną. Visiems užsakiau šaltibarščių ir cepelinų. Po keliolikos minučių patiekalai jau atnešti. - Kaip gardu! – pasakė Amina. - Tikrai, kad labai gardu! – pritarė Dalija. - O tau kaip, Achmetai? – droviai paklausiau. - Skanesnio maisto nesu ragavęs! – sušuko berniukas. – Iš ko pagaminti cepelinai ? - Tai tarkuotų bulvių ir mėsos patiekalas. Sočiai pavalgę, vaikai eidami gėrėjosi nuostabiu Vilniaus vaizdu. Amina jiems pasakojo, pasakojo apie Vilnių. Tos paslaptingos, siauros senamiesčio gatvelės.. Čia kaip pasakoje ar sapne vaiko, kuris nori būti laimingas. Achmetas ir Dalija jau beveik pamiršo, kaip virš jų galvų švilpė kulkos, aidėjo sprogimai. Aplankę Gedimino pilį, įsėdome į automobilį ir leidomės į smagią kelionę. Pirmiausiai nusprendėme aplankyti Kernavę. - Kiek daug žalios spalvos! Ir medžiai, ir žolė, ir net žali automobiliai! -Taip, čia juk Lietuva! – iš vairuotojo sėdynės pasigirdo mamos balsas. Atkeliavome į Kernavę. Piliakalniais kopėmė iki tol, kol Amina pasakė esanti pavargusi. Nors Dalija ir brolis nenorėjo niekur iš ten išvykti, bet supratę, kad sesuo tikrai pavargo, visi grįžome į automobilį. - Kitas sustojimas -Trakai! – kalbėjo automobilio navigacija.

- Eime, parodysiu. – atsakė mano mama. Tą dieną mes labai smagiai praleidome laiką. Valgėme ledus, juokėmės, bet Amina buvo keista susimąsčiusi. Vakare ji pasakė, jog rado mūsų tėvą, jis Ispanijoje. Achmetas negalėjo užmigti. Prieš akis regėjo mielą tėčio veidą, ramų vakarą namuose, kai tėtis dalino vakarienę. Bet staiga... Kurtinantis sprogimas. Viskas paskendo dulkėse, nebematė nei Dalijos, nei Aminos, nei tėčio su mama, tik girdėjosi čaižus garsas ir verksmas bei dejonės aplinkui. Achmetas nusipurtė nuo tokių prisiminimų. Pasistengė užmigti ir galvoti apie šios dienos įspūdžius Lietuvoje. Ryte Amina užsakė lėktuvo bilietus į Ispaniją, nes ten laukė vaikų tėtis. Visi nuvažiavome į oro uostą. - Amina, kodėl nevyksti kartu? – pasiteiravo Dalija. - Aš jau čia įsikūriau, turiu darbą, negaliu išvykti. Lauksiu jūsų atvažiuojant į svečius, - tarė Amina. - Mes tavęs labai pasiilgsime, - atsiduso vaikai. Netrukus lėktuvas pakilo, skraidindamas Achmetą ir Daliją į Barseloną pas tėvą. Pro lėktuvo langus vaikai dar spėjo pasigėrėti Lietuvos kraštovaizdžiu ir su nekantrumu laukė susitikimo Katalonijoje, jaudindamiesi, ar tėtis juos pasitiks. Monotoniškas variklio gausmas Achmetą ir Daliją užliūliavo ir vaikai užsnūdo. Jų laukė Katalonija ir tėtis.

Šešta dalis Kai jie išėjo iš didžiulės atvykimo salės Barselonos oro uoste, vaikai nustebo pamatę didžiulę erdvę ir minią žmonių, laukiančių keliautojų. Tarp visų jie nedelsiant atpažino savo dėdę Khaled - jų motinos brolį. Vaikai džiaugdamiesi bėgo jį apsikabinti. Niekas negali įsivaizduoti jausmo, kai randi pažįstamą veidą svetimoje šalyje. Pagaliau dėdė paklausė, kur Amina. Vaikai pasakė jam, kad ji turėjo pasilikti Lietuvoje, nes negalėjo palikti savo darbo. Nedelsdami jie paprašė nuvykti pas savo tėtį. Dėdė jų tėčiui pasakė, kad jis lauktų mieste, pavadinimu „Les Franqueses del Vallès“. Ten jis dirba gamykloje.

Atvažiavome į Trakus. Jau buvo vakaras. Pilis buvo uždaryta, todėl mes negalėjome įeiti į vidų. Bet juk Trakuose yra ir kitų linksmybių! - Gal norite paplaukioti vandens dviračiais? – paklausiau šalies svečių. - Kas tai yra? – tarė Dalija.

8

- Beje, mano brangieji, prieš vykstant ten, pasinaudokime galimybe apžiūrėti Barseloną- šį nuostabų miestą, - pasakė Khaled.

46

9


Nors vaikai nekantravo pamatyti savo tėvą, taip pat norėjo sužinoti apie Barseloną. Jie girdėjo, kad tai yra labai įdomus miestas. Taigi įsėdo į autobusą, kuris nuvežė juos į miesto centrą, ir ten išlipę jie pradėjo savo kelionę.

Visi išalko, todėl nuėjo papietauti į restoraną, kuris buvo siauroje gatvėje šalia Les Rambles.

- Yra tiek daug vietų, kurias galėtume aplankyti, tačiau šiandien apžiūrėsime tik nedidelę šio miesto dalį, o vėliau galėsite čia grįžti su savo tėvais, - pasakė dėdė.

- Taip, - pasakė Khaled. – Tai vienas iš ryškiausių orientyrų Barselonoje, ten pastatas "El Liceu", o mes papietausime šalia jo. Jie nuėjo į restoraną. Vaikai manė, kad jų dėdė labai gerai pažinojo savininką, nes čia buvo priimti su didžiausiu malonumu.

- O, kiek ten daug gėlių! Koks mielas takas! – sušuko vienas iš vaikų.

Achmetas ir Dalija susižvalgė, bet dėdė iš karto pasitaisė:

- Ne, ne! - paaiškino Khaled, - aš čia buvau tik du ar tris kartus, čia žmonės visada labai draugiški: ar būname restorane, ar vykstame į parduotuvę.

- Ak, norėjau pasakyti su tėčiu... Tuo metu tamsūs šešėliai užplūdo vaikų vidų, tačiau ta tamsi mintis dingo, kai jie išgirdo Khaled garsų, entuziastingą balsą:

Draugiškas padavėjas priėmė jų užsakymą ir parekomendavo keletą Katalonijos virtuvės patiekalų: Escudella sriubą su mėsa, baltas pupeles su butifarra, katalonų cannelloni, grybų su krevetėmis mišrainę iš Palamòs... Jie nusprendė užsisakyti baltas pupeles su butifarra (nes tokio tipo pupelės dar buvo vadinamas "mongetes del ganxet" ir šių pupelių veislė buvo auginama netoli jų tėčio darbo, kuris priklauso „Les Franqueses del Valles“ savivaldybei, vadinamai LLerona). O desertui jie užsisakė Katalonijos kremą (naminį Crème brûlée!)

-.Žiūrėkit, La Pedrera! Ar ne gražu? Jie niekada nebuvo matę pastato su tiek daug apvalių formų ant jo... - Atrodo kaip kalnas, kurį buvom išsikasę namams pastatyti! – sušuko Dalija. -.Iš tiesų, – atsakė dėdė. - Jis buvo suprojektuotas praeitame amžiuje Gaudí, katalonų architekto, kuris sukūrė įspūdingų pastatų kaip šis. Vaikai buvo taip sužavėti pastato, kad dėdė nusprendė įeiti į vidų. Visi stebėjosi pamatytomis dekoracijom, kiemo interjeru...Čia lankėsi vaikų grupė. Jie buvo 3 klasės mokiniai iš Joan Sanpera i Torras mokyklos. Vaikai jiems paaiškino, kad čia yra skaldytų plytelių mozaikos technika, vadinama „Trencadis“.

Patyrę įvairiausių įspūdžių Barselonoje, jie nuvyko į traukinių stotį, įlipo į traukinį, važiuojantį į Les Franqueses. Po truputėlį artėjo tas momentas, kai jie pagaliau galės sutikti savo tėvą. Visą kelionę jie žiūrėjo į kraštovaizdį per traukinio langą, galvodami kad jau netrukus pamatys tėvą. Prieš traukiniui sustojant Granollers stotyje, Les Franqueses kaimynystėje, Achmetas išvydo savo tėvą. Jis stovėjo vidury žmonių minios, laukiančios traukinio.

Jiems labai patiko La Pedrera, tad kita jų stotelė buvo "El park Güell". Pakeliui jie pamatė "La casa Batlló" ir dar galėjo pasigrožėti įspūdingu, spalvingu fasadu.

- Tėti! Tėti! –sušuko berniukas, kol Dalija sekė savo brolį, skubantį sutikti tėvo.

Parke jie prisifotografavo su drakono statulomis ir mėgavosi miesto vaizdais, kurie atsivėrė iš parko.

- O, mano mylimas tėti, – pravirko Dalija pamačiusi savo tėvą. Kai atsidarė traukinio durys, pirmieji išėjo du vaikai ir besišypsantis dėdė, kuris buvo laimingas, matydamas šeimos susivienijimą.

Jie taip pat vyko į „La Sagrada Família“, modernią šventyklą, sukurtą Gaudi. Ši šventykla yra įtraukta į pasaulio paveldo sąrašą. Vėliau keliavo į „Santa Maria del Mar“, XIV amžiaus gotikos katedrą, kuri įkvėpė daug romanų ir filmų.

Tėvas stipriai apkabino vaikus, verkiančius iš laimės, o dėdė, stovėjęs per kelis žingsnius nuo jų, verkė kartu. Ne per seniausiai jam pačiam buvo nutikęs panašus dalykas.

Vaikai mielai aplankytų El Camp Nou, Barselonos futbolo stadioną , tačiau jau buvo vėlu ir jie galėjo tik pamatyti jį iš išorės.

10

11

- O dabar, mieli vaikai, vykstame į Les Franqueses del Valles, į vietą, kur aš gyvenu ir dirbu. Beje, aš turiu jums staigmeną: aš jus abu užrašiau į Joan Sanpera i Torras mokyklą. Mes ten nuvyksime ir aš jums aprodysiu mokyklą. Ji yra labai didelė ir turi daug nuostabių žaidimų aikštelių.

virėja. Iš tikrųjų ji iškart nedirbo, nes dar nebuvo spėjusi atsigauti po ligoninės. Štai kodėl ji nieko nesakė vaikams. Ji teturėjo laiko pagaminti baklavą. Žinojimas, kad jos vyras vėl su ja, o vaikai pakeliui į Les Franqueses padėjo jai atsigauti. Dabar trūko tik vyriausios dukros Aminos.

Vaikai nežinojo, verkti ar juoktis. Iš dallies jie buvo laimingi, atsiradę tokioje šaunioje šalyje, tačiau jie taip pat ilgėjosi savo gimtinės ….Tos, dar prieš karą, ir, žinoma, jie ilgėjosi savo motinos.

Tą vakarą sesė ir brolis užmigo laimingi. Kirmėliukas ilsėjosi ant naktinio staliuko ir atrodė patenkintas, lyg žinodamas, kad jie nebeturės blaškytis iš vienos vietos į kitą.Tai buvo tikrai stebuklinga diena. Prieš pat naktį jie sužinojo, kad Amina keliauja į Kataloniją. Gera žinia juos dar labiau pradžiugino.

Kai jie atvyko į mokyklą, negalėjo patikėti savo akimis: visa mokykla, mokiniai ir mokytojai laukė jų su dideliu plakatu, ant kurio buvo parašyta “BENVINGUTS” !

KItą dieną jie pasiekė Les Franqueses stotį, kur turėjo susitikti su Amina. Ji buvo pasiprašiusi specialaus leidimo aplankyti tėvus. Stotis buvo maža, raudonų sienų, baltais rėmeliais aplink langus ir duris. Ji atrodė tarsi iš pasakos.

Vos tik įėję į mokyklą, jie pamatė didžiulį stalą, nukrautą įvairiomis vaišėmis. Visi juos pasitiko taip šiltai, kad vaikai pasijautė beveik kaip namie. Beveik, nes visąlaik, nors ir nesakė, bet pastoviai galvojo apie savo mamą. Kur ji dabar? Ar ji išgyveno?

Vieną dieną visa šeima nuvyko į Figueres, kad aplankytų Dalí muziejų. Buvo labai keista matyti didžiulių kiaušinių parodą! Tikrai linksma, jauki ir miela aplinka dar labiau visus džiugino, ypač po viso to, ką jiems teko patirti.

Visi rinkosi aplink stalą: ten buvo ir vertėjas, kuris viską vertė. Keli vaikai prasitarė, kad kažkur čia, netoliese, buvo karo prieglobstis.

Viskas Katalonijoje, Lietuvoje, Slovakijoje, Lenkijoje, Italijoje ir Graikijoje buvo nuostabu! Taip pat ir Sirijoje, iki karui beprasidedant! Tai buvo kraupi patirtis, bet ilgoje kelionėje susipažino su daug nuostabių žmonių, kurie jiems padėjo nesitikėdami jokios naudos sau.

- Ach, tie karai! - pasakė vaikai. Atėjo laikas valgyti vakarienę: duona su pomidorais ir kumpiu, bulvių omletas, sūris...Šie patiekalai jau buvo pažįstami. Juos matė restorane, kur jie pietavo, o kitus patiekalus jie mate gatvėje, spalvotuose paveiksliukuose.

Viduje jie jautėsi pamaloninti ir tikėjosi, kad jau greitai jų šalis ištrūks iš šio košmaro. Ši mintis ir geri žmonė suteikė jiems jėgų ir vilties kelionėje.

Taip pats buvo pilni padėklai visokiausių vaisių. “Coca de vidre”, “carquinyolis” ir ... padėklas ”baklava”- tradicinis sirų desertas! Kai Achmetas su Dalija pažiūrėjo, kas neša tuos krepšius, vaikai neteko amo. Staigmenos čia nesibaigia! Tai buvo Iman - jų motina! Neįtikėtina! Ji buvo čia!

Pabaiga.

Tačiau tai dar ne pabaiga tos jautrios dienos. Visi trys stipriai apsikabino, po kelių akimirkų prisijungė ir jų tėvas. Kai atlėgo jaudulys, motina papasakojo, kaip ji buvo sužeista, kaip ją atvežė į kitą šalį ir čia vėl sutiko vaikų tėvą. Buvo daug paieškų ir apsilankymų ambasadose. Jai pasiūlė dirbti mokykloje

12

47

13


Aquest no seria el final de la seva aventura, ja que havien d'anar a d’altres països europeus per tal de trobar els seus familiars. Primer capítol

Un matí assolellat van dir adéu a la família que els va acollir i van anar a l'estació de tren de Volos per agafar el tren que els portaria al seu nou destí: Atenes.

El vaixell inflable es movia amunt i avall per les onades que se'l volien empassar. Se sentia un plor dolorós i llàgrimes de desesperació de la gent que s'ha deixat alguna cosa enrere... Tota la seva família sota les

El tren estava saturat de gent, però era una saturació tranquil·la i serena en comparació a la saturació

runes de les cases sense ser-ne responsables, és just això?

del terrible soroll de les bombes que hi havia a l'ànima de l'Ahmet i la Dàlia.

Entre tota la gent hi havia dos infants, cansats i tristos, L'Ahmet i la Dàlia. Eren dos refugiats que

El tren els semblava una enorme eruga, molt alta i acolorida. Semblant a l'eruga de joguina que portaven

havien perdut les seves famílies en un bombardeig a Damasc. Malgrat tot, no havien perdut la seva

des que van sortir del seu país.

amabilitat i la seva humanitat.

Des del primer moment que van pujar al tren, no podien apartar els ulls de la finestra. Estaven mirant

-Tinc Fred, no puc suportar-ho més. Desitjaria ser a casa ara mateix, va dir la Dàlia.

tot el que els seus ulls havien desitjat de veure , muntanyes! Arbres! Carreteres molt grans i amples! Fins

-Tingues paciència. Et prometo que aviat tot serà millor. Digué el germà.

i tot podien veure túnels, per ells, una cosa única

-Recordes aquells dies meravellosos abans de la guerra? -Com puc oblidar-los? Encara recordo com érem de feliços quan tornàvem de l'escola, i la nostra mare

El que els va cridar més l'atenció fou un arbre molt gran i planer. Des del primer moment que l'Ahmet el

ens esperava amb una abraçada amorosa i un plat de menjar que feia molt bona olor.

va veure, molts records van creuar la seva ment. Com els dies abans de la guerra, quan ell i la Dàlia s'asseien a sota d'un arbre enorme com aquell. Recordà que van fer un gronxador amb una branca on van

Després d'una caminada llarga i perillosa van veure a l'horitzó els llums d'un poble. Eren llums

passar hores molt felices. Llavors va sospirar i va dir:

d'esperança per cada un dels refugiats desemparats. A la sortida del sol el vaixell arribà a port. Quan van ser a terra van veure al seu voltant moltes cares contentes i molts braços oberts que els hi donaven

-Fa molt de temps que no havia vist un arbre planer com aquest.

la benvinguda.

-Si, per descomptat. Fa molt de temps que jugàvem amb el gronxador després de sortir de l'escola.

-Ón som? Es preguntà la Dàlia?

Amb l'agut so del xiulet, els seus pensaments quedaren interromputs. Havien arribat a Atenes. Van

-No en tinc ni idea… Digué el germà.

quedar sorpresos en comprovar la quantitat de gent que es concentrava als voltants de l'estació: Com

-Esteu a Volos, una ciutat molt bonica de Grècia. Sentiren a algú dir.

cinc mil, o més...

Els nens van mirar per tot arreu i un petit esbós de somriure va aparèixer a les seves cares.

S'escoltaven veus ensordidores, amb comentaris ofensius cap als nens i altres refugiats.

-És molt maco tot això. Digueren els dos a la vegada.

-Què està passant? Vau deixar les vostres coves infectes i ara veniu aquí a traspassar-nos les vostres malalties?

Els dies següents els nens van ser acollits per una família que els cuidava molt bé i amb molt d’amor.

-Vosaltres sou d'Ucraïna, també, no sou grecs!

1

2

-No tens cap dret a parlar d'aquesta manera, se sentia dir a un altre home. En Reza va convidar els nens a passar un temps amb ell a Roma. Tan bon punt van desembarcar a Bari, van Llavors, aquest s'emportà l'Ahmet i la Dàlia fora de l'estació.

dirigir-se a l’estació per tal de prendre un tren cap a Roma. Durant el trajecte, en Reza va veure l’eruga ,

-Moltes gràcies, com es diu? - Pregunta la Dàlia,

sobresortint de la motxilla de la Dàlia. En Reza es trobà farcit d’emocions en aquell moment: li explicà a

-Em dic Harris Domazopulos. Voleu venir amb mi?

la nena que ell mateix li havia regalat aquella eruga quan ella era petita. En Reza va romandre una estona

-I tant! Però no volem molestar.

amb el pensament posat en els pares dels nens. Bressolats pel cadent moviment del tren, l ‘ Ahmed i la

-De cap manera!

Dàlia varen quedar adormits, somiant amb els seus pares.

Els dies següents els nens van estar acollits a casa del Sr. Harris. Van tenir ocasió de passejar amb ell ,

Quan van arribar a l’estació de Roma, els nens van quedar astorats davant la gentada i el soroll. En Reza

els hi va comprar roba nova i alguns records del lloc, cosa molt important per a ells.

va agafar pizza per menjar-se-la , tots plegats, a casa seva. L’endemà van sortir a visitar la part històrica de la ciutat. Van quedar meravellats per la grandiositat dels monuments que veien: el Coliseu, la

Un dia, el Sr. Harris els va aconsellar de viatjar a Patres amb tren. Dit i fet; ell mateix els va

Fontana di Trevi, l’escalinata de la Plaça d’ Espanya… Finalment, es van dirigir cap als jardins de Villa

acompanyar a l'estació i s'acomiadà molt amorosament d'ells.

Borghese, on van jugar i es van prendre un deliciós gelat.

El tren començava a rodar per les vies i el Sr. Harris va aprofitar per dir-los, per darrera vegada, que

Uns dies més tard, en Reza va recordar la Souad, una cosina llunyana, i la va trucar per telèfon. La

gaudissin del viatge. Després de tres hores , i havent passat pel Canal de Korinthosl tren arribà a Patres.

Souad li va dir que es trobava a Itàlia, a Santa Margherita, a la Ligúria, un poble petit a la zona

Tal com el Sr. Harris els havia dit, van preguntar al conductor el camí per arribar al centre . Estaven

costanera de la Ligúria, on treballa de conserge. Els nens van parlar amb ella per telèfon i ella els va dir

cansats, però alleujats, de trobar-se en un refugi.

que Itàlia és un país segur on viure. Els va dir que podien romandre amb ella, però només per uns dies perquè els amos de la casa arribarien aviat i llavors ella ja estaria massa ocupada per atendre’ls. Els nens

Van passar la nit en una tenda de campanya ,entremig de cents de refugiats, i l'endemà van anar cap al

van acceptar gustosament. La Souad es va agafar un dia lliure per tal de poder-los recollir a l’estació.

port de Patres perquè el seu destí era el port de Bari. De sobte, van adonar-se que no tenien prou diners

Els nens van deixar Roma en tren; en Reza els havia comprat els bitllets i deixat diners perquè es

per pagar el seu bitllet i van començar a plorar. Una senyora gran els va veure molt desesperats; els seus

prenguessin un gelat a la cafeteria del comboi. En arribar a Santa Margherita, van quedar fortament

pares havien estat refugiats d'Àsia menor. Li va fer tanta llàstima que els hi va voler pagar el bitllet.

impressionats per la calma que hi havia en aquell indret. Van visitar la vila i quedaren gratament sorpresos pel que van descobrir a la seva cambra: des de la finestra podien veure el mar! Per uns instants

Aquest va ser el seu primer pas cap a Europa...

els hi va semblar trobar-se a Síria! També hi havia una piscina on van gaudir els dies que hi van ser-hi. Per la nit, els nens van despertar-se a causa de sorolls estranys que els van espantar. Van decidir de

Segon capítol

mantenir-se units, per donar-se valor l’un a l’altre , juntament amb la seva eruga, la seva “companya d’aventures”. Al matí van descobrir d’on provenien aquells sorolls: es tractava d’una carpa trencada,

En el trajecte del ferry cap a Bari, un home va reconèixer els dos nens: era un amic dels seus pares. El

copejada pel vent. A més, a més, hi havia ratpenats que volaven des de l’àtic superior.

seu nom era Reza. Va deixar Damasc abans que comencés la guerra, a la recerca d’una feina. A Itàlia, va treballar com a cambrer a la ciutat de Roma. Acabava de visitar la seva xicota, a Grècia. I ara anava de

Després d’un bon esmorzar, amb suc, pa i melmelada, l’ Ahhmet i la Dàlia se n’anaren a fer un tomb per

tornada a Itàlia.

Santa Margherita. Varen aturar-se al davant d’un edifici on molts nens i nenes hi jugaven en el pati. Era

3

48

4


l’escola Scarsella. Això els va fer recordar com enyoraven la seva pròpia escola! Va ser destruïda per les

Encara sorpresos, tots tres van prendre l’ascensor per pujar al restaurant. Podien divisar quasi tota la

bombes…! Qui sap quan hi podrien tornar… Quin temps més feliç!

ciutat. L’Abdaker va demanar unes coques amb xocolata i començà a explicar- los coses sobre la seva vida a Eslovàquia.

Van aprofitar, també , per fer un viatge amb vaixell i és així com van conèixer i admirar la Riviera de la Ligúria.

Ell va arribar al país buscant feina quan encara l’Ahmet i la Dàlia no havien ni tant sols, nascut. Va treballar com a caixer de supermercat durant uns quants anys, però havia obert el seu propi negoci, una

Passats uns dies embargats per una barreja de sentiments , l’Ahmet i la Dàlia havien de tornar a

confiteria, uns anys enrere, quan es va traslladar al mig del país per casar-se amb una eslovaca, la

marxar… A ón anirien a parar? Què els deparava , ara, el destí? En aquell moment van recordar que , uns

Zuzana. Van quedar sorpresos que tingués dos fills: un noi i una noia. Es deien Zdenko, d’onze anys, i

anys enrere, el seu oncle, l’ Abdaker, havia viatjat a Eslovàquia per tal de buscar feina i en va trobar de

Farah, de 19. Els va assegurar que estaven molt feliços de conèixer-los i que formessin part de la família.

caixer de supermercat. Van trobar una vella adreça a la motxilla i, ràpidament, van enviar-hi un telegrama. L’ Abdaker els va respondre immediatament, enviant-los diners pels bitllets cap a Bratislava i

Més tard, van prendre un tren cap a casa de l’Abdaker. Vivia en un poblet anomenat Turčianske Teplice,.

una foto actual per tal que els nens el poguessin reconèixer en arribar-hi.

Es tracta d’un lloc de repòs , visitat per turistes i pacients. Va ser un viatge molt llarg però els nens van gaudir molt del bonic paisatge. Hi havia altes muntanyes, prats verds ,camps coberts de flors, profunds boscos i rius.

Tercer capítol

En alguns moments van arribar a veure vaques, ovelles i cavalls , caminant a través dels

camps.

L’Ahmet i la Dàlia van arribar a Bratislava en tren. Quan van baixar del vagó, un home se’ls va acostar; els

En arribar a Turčianske Teplice, els va dur a casa seva, on es van trobar amb la tieta Zuzana i el cosí

hi resultava familiar. En mirar la foto, se’n van adonar que es tractava de l’oncle Abdaker. Era més gran

Zdenko, per primera vegada. La Zuzana es va mostrar molt amable i contenta de tenir-los a casa seva. Els

que com aparentava a la foto, però se semblava molt al seu pare. L’ Abdaker es va posar molt content en

va explicar que treballava com a professora de Primària en un poble proper que es diu Mošovce. En

veure’ls i els estrenyé en una gran abraçada. Els nens estaven molt emocionats en conèixer , per primera

Zdenko també hi anava ,en aquesta escola. És per això que els van convidar d’anar a visitar l’escola, si ells

vegada, un germà del seu pare.

volien. Tots dos assentiren de seguida. Quan els nens preguntaren per la Farah, els van explicar que ella ara s’estava a la Universitat de Polònia, en un lloc anomenat Cracòvia. Havia començat aquest curs.

L’Abdaker va proposar d’anar a dinar i els nens van acceptar gustosament. De camí cap el restaurant es

Llavors, l’Abdaker els va preparar un plat típic de la cuina eslovaca , per sopar: unes boles de patata amb

van topar amb un castell i li preguntaren a l’oncle de quin castell es tractava . Aleshores, l’Abdaker els va

formatge de cabra.

dir que era el Castell de Bratislava, un lloc emblemàtic (símbol)de la capital d’ Eslovàquia. De cop i volta, van aturar-se i van veure que es trobaven just al mig d’un pont. Volien saber per què havien parat i ón era

Al dia següent se’n varen anar a visitar l’escola amb la tieta i el cosí. En arribar van quedar sorpresos de

el restaurant, però en aquell moment l’oncle se’ls va mirar somrient , assenyalant el restaurant, que era

l’amabilitat que tots, alumnes i mestres, els van demostrar. No era una escola

just a sobre els seus caps. L’Ahmet i la Dàlia van mirar per damunt d’ells i van veure que ,per sobre del

gran, però resultava confortable i summament acollidora. Quasi se sentien a la seva pròpia escola . La

pont

seva tieta els va mostrar les classes i, després, van romandre una estona a la classe d’en Zdenko, jugant

hi havia quelcom que semblava un plat enorme. El tiet els va explicar que, a dins d’aquell gran plat hi havia

amb altres nens de l’escola. La Dàlia, fins i tot, els va ensenyar la seva eruga , la qual, els alumnes

el restaurant on anaven.

eslovacs, trobaren molt bonica i tendra.

5

6

En tornar de l’escola, l’AbdaKer se’ls va endur cap a la confiteria. Allà van tastar-hi molts i variats

barri sencer. A la part inferior, s’hi veia la llera del Vístula , que passava pel mig de la ciutat. Després de

dolços típics eslovacs. Al vespre , van anar al spa Aqua Park, on van prendre un deliciós bany sota el cel

baixar, van arribar al peu del castell on hi havia un drac pedregós. De sobte, va sortir una immensa

estelat.

flamarada de la seva boca. La nena es va sorprendre. La Farah va dir a tothom que només era una de les atraccions turístiques. L'oncle va fer una foto del grup i els va convidar a fer un creuer pel Vístula.

L’Ahmet i la Dàlia van gaudir molt la seva visita a Eslovàquia, però volien conèixer la seva cosina Farah,

Durant el creuer, se sentia una veu que explicava una llegenda sobre el Drac de Wawel.

també, així que van acordar, juntament amb el seu oncle, que aquest els portaria a visitar-la a Polònia. Dit i fet: l’endemà varen preparar l’equipatge i s’ acomiadaren de la Zuzana i d’en Zdenko.

“Feia molt de temps, durant el regnat del rei Krak, a la ciutat del castell de Cracòvia situada al vessant

L’Abdaker va pagar els tiquets de l’autocar i empreneren viatge cap a Cracòvia.

del Wawel, s'havia instal·lat un drac malvat. Era una criatura enorme amb una mà i una cua molt llarga. Es menjava les ovelles i les vaques, que pasturaven a les vores del riu Vístula. El Rei havia decidit que donaria a la seva filla com a esposa a qualsevol que pogués vèncer aquell perillós drac. Molts cavallers valents van començar a aparèixer a Cracòvia, però cap d’ells no va poder vèncer el

Quart capítol

drac. Un dia, un jove aprenent de sabater ,Skuba, va aparèixer davant el rei i li va prometre que El viatge entre Turčianske Teplice (Lituània) fins a Cracòvia( Polònia) va transcórrer en un ambient molt

derrotaria a la bèstia. Tota la cort va esclatar a riure, pensant que es tractava d’una broma.

agradable. Van creuar la frontera i van observar per la finestra que les muntanyes es tornaven més

Afortunadament, el jove no es va desanimar tan fàcilment. A l'endemà, es va posar una pell d'ovella , la

baixes. Finalment, arribaren a l’estació d’autobusos , on la Farah els estava esperant. Els va acompanyar a

va omplir amb sofre i la va deixar al davant del drac. Aquest, atret per aquest saborós aperitiu, se’l va

casa seva i allà van deixar l’equipatge.

cruspir immediatament. Aleshores, el sofre va començar a cremar-se a dins l'estómac i el drac començà a ofegar-se. Va intentar aturar l’incendi consumint enormes quantitats d'aigua del Vístula. Va beure, més

Aleshores, era quasi migdia, la Farah els va portar a voltar i es van trobar amb la basílica de Sta. Maria,

i més aigua i començà a fer-se més i més gran, inflat per la quantitat d’aigua que havia ingerit al mateix

on hi havia molta gent, com esperant alguna cosa. Sorpresa, la Dàlia va preguntar: - Què fan aquestes

temps ,fins que ,finalment, va esclatar amb gran estrèpit.

persones davant de l'església? - Espereu, i escolteu, va dir la Farah, amb un somriure misteriós…

D'aquesta manera ,un aprenent de sabater intel·ligent va salvar Cracòvia d'un drac perillós. Es va casar amb la princesa i van viure feliços durant molts anys. ".

De sobte, del no res , es va sentir una trompeta. Tothom va mirar cap a la torre de l’església. - Veig la trompeta! Va dir la nena.

Els nens van quedar fascinats amb la història, la qual varen escoltar amb molta atenció. Al final van

- Cada hora es pot sentir la trompeta des de la torre - va explicar, amb gran satisfacció, la Farah.

preguntar si era veritat, però la Farah els va explicar que era només una llegenda. Quan van arribar al

Havien passat uns mesos des de la seva arribada a Cracòvia per estudiar i ,des de llavors ,podia gaudir

creuer, van dirigir-se

d’aquest esdeveniment a diari.

cuina polonesa i li va oferir el żurek (sopa de sègol) i el rotllo de col amb salsa de tomàquet. Tots els

Quan el so de la trompeta va finalitzar, varen enfilar cap a Cloth Hall.

plats que es van servir eren deliciosos i els van compartir. Els nens es van quedar adormits de seguida,

- És un edifici renaixentista , dins del qual hi ha un mercat on es poden trobar souvenirs (objectes de

esgotats de l’excursió per la ciutat. A l’ ampit de la finestra hi havia l'eruga, on els raigs de la lluna hi

record) i peces d’artesania, els explicà la Farah.

brillaven.

al restaurant, per sopar. El seu oncle va demanar al cambrer alguna cosa de la

L'endemà al matí, els esperava l’esmorzar preparat per la Farah. Es van adonar que l'oncle Abkader no hi A continuació, tots ells van anar cap a Wawel, on es troba el castell reial. En el camí, van veure un carro

era, amb ells. La Farah estava molt callada. Finalment, cap a les deu de la matinada, l'oncle va aparèixer

amb pretzels en forma d'anell i l’oncle els en va donar un a cadascun d’ells. Quan van arribar, van pujar

a la cambra amb un somriure molt misteriós a la cara. Va esmorzar en silenci total i va dir:

per les escales de cargol fins al campanar des d'on podien admirar els llocs d'interès de Cracòvia i del

7

49

8


Estimats nebots, el meu germà i

pare vostre, sempre ha dit que la família ha de romandre unida.

De sobte, la germana gran, l’Amina es va dirigir cap a ells. Era alta, amb ulls marrons i ,quasi com totes

Malauradament, la guerra va separar-vos, però he rebut una carta de la Creu Vermella Internacional que

les noies síries, portava un mocador al cap. Tots tres es mostraven molt alegres. Es van abraçar i van

la meva dona em va enviar per correu electrònic. La vostra germana gran ha estat localitzada a Lituània.

romandre així una bona estona.

He comprat els tiquets de tren cap a Varsòvia. La Farah us hi acompanyarà perquè jo, ja, he de tornar cap a casa . Us portarà fins el bus que us durà a Vilnius, on la vostra germana us estarà esperant.

-Bé, esteu preparats per conèixer Vilnius? Els va dir la germana, amb un gran somriure.

L’ Ahmet estava mirant al seu oncle amb una gran incredulitat , al temps que les llàgrimes rodaven pel

En aquell moment, es trobava passejant la Gabriele (una nena lituana) amb la seva mare pel carrer del

rostre de la Dàlia. De sobte, els nens van començar a abraçar el seu oncle, agraint-li, així, tot el seu ajut.

casc antic de Vilnius, i, en veure l'arribada dels sirians s’hi va interessar . Va decidir de conèixer-los

Varen acomodar el seu petit equipatge i s’encaminaren cap a l’estació. Des de l’andana, van dir un darrer

millor.

adéu a l’oncle i van pujar al tren.

- Com us dieu? D’ ón sou? Preguntà la Gabriele. - Som de Síria; ara hi ha guerra allà i hem hagut de marxar. Em dic Dàlia i aquests son els meus germans,

La Dàlia va treure l'eruga de la bossa i la va posar sobre la taula, al costat de la finestra. Esgotada i

l’ Ahmet i l´Amina.

bressolada

- Quant de temps fa que sou a Lituània? Va voler saber.

pel ritme del tren Pendolino, es va adormir. El seu germà gran ,l’ Ahmet, mirava per la

finestra i no es podia creure la gran velocitat del tren cap a Varsòvia. Quan pensava en la trobada amb la

- El meu germà i jo hi portem tot just unes hores .

seva germana , el seu cor començava a bategar més ràpid. Llavors , el maquinista cridà:

- Carai, doncs heu de conèixer la nostra Torre Gediminas, el castell de Trakai i els turons de Kernavé; en fi, tota la preciosa Lituània!

- Ens acostem a Varsòvia. La nena lituana li va preguntar a sa mare si podia passar un temps amb ells, després de dinar, és clar, La Farah va ajudar als nens a sortir del tren i tots van anar cap a l'estació d'autobusos, des d'on

perquè , clarament, els nens estaven famolencs , com la pròpia Gabriele.Van enfilar cap el restaurant , on

continuarien viatge: un viatge cap a una esperada reunió familiar.

vam demanar sopa de remolatxa vermella i dumplings per a tothom. De seguida, els plats ja eren a taula. - Què bo! Digué l’Amina.

Cinquè capítol

- Realment, és més que bo: deliciós! Va coincidir la Dàlia. - Com es poden triar plats tradicionals lituans, Ahmet? Va preguntar, encuriosida, la Gabriele.

Després d'un curt viatge, el tren verd va arribar a Lituània. Els dos nens van baixar. Es trobaven mirant

- Aquests plats són els millors que he triat mai, va dir el noi.

detingudament arreu, buscant la seva germana i preocupats per si serien capaços de reconèixer-la. De

- De què estan fets els dumplings? - És patata ratllada , farcida de carn. Va explicar la nena.

sobte, la Dàlia va esclatar a plorar. Després del fabulós àpat, els nens van gaudir d’unes magnífiques vistes de la capital de Lituània. L’ Amina - Què passa? Li preguntà l’Ahmet, que no entenia la raó.

els va parlar sobre Vilnius, aquells misteriosos carrers del casc antic. Era com un conte de fades o un

-La nostra germana! Aquí està! Cridà la nena.

somni . L’ Ahmet i la Dàlia quasi havien oblidat el ressò de les bombes o de les bales , xiulant per damunt

-Què? L’Amina? Ón? Va preguntar ,al temps que escorcollava el lloc amb la mirada.

els seus caps.

9

10

Després de visitar el castell de Gediminas, van dirigir-se cap el cotxe a realitzar una divertida excursió. Van decidir de continuar per Kernavé.

I se n’anaren a embarcar a l’avió. Aviat es van enlairar, destí cap a Barcelona, a trobar-se amb el seu pare. Mentre deixaven enrere el

- Com n'és de verda, Lituània! Els arbres, l’herba , i, fins i tot , alguns cotxes són verds!

paisatge lituà, la seva ment pensava en la propera trobada a Catalunya. Estaven ansiosos por si, finalment,

- Efectivament, això és Lituània, afirmà la mare , des del seient del conductor.

no trobaven el seu pare. El monòton soroll dels motors de l’avió els embolcallava, fins que varen quedar adormits.

Van pujar per la muntanya , fins que l’ Amina es va mostrar molt cansada. Tot i que la Dàlia i l’ Ahmet no tenien ganes de marxar, ho van acabar fent perquè veien sa germana exhausta.

Catalunya i el seu pare, els esperaven...

- La propera parada és Trakai, va anunciar el navegador del cotxe. Van baixar del cotxe: dissortadament, era ja massa tard i el castell estava tancat. Però a Trakai hi havia

Sisè capítol

molta més diversió. Quan van passar a l’enorme vestíbul de l’aeroport de Barcelona, els nens van quedar bocabadats, veient Us agradaria provar d’anar amb bicicletes d’aigua? Va preguntar la Gabriele als germans.

l’amplitud del lloc i la multitud de gent que esperava als viatgers. D’entre totes aquelles persones ,van

Bicicletes d'aigua? Va preguntar la Dàlia, estranyada.

reconèixer de seguida al seu oncle , en Khaled, germà de la seva mare. Van començar a córrer a abraçar-

Anem-hi! Jo us ho ensenyaré. Va dir la mare de la Gabriele.

lo amb una emoció desbordant. Ningú no es pot imaginar el que representa trobar una cara coneguda

.

enmig de desconeguts i en un país que no és el teu.

Van passar una estona molt agradable. Van menjar gelats i van riure molt, però l’Amina es mostrava estranyament abstreta. Finalment, al vespre , els va confessar que havia localitzat al seu pare: era a

Finalment, l’oncle els preguntà ón era l’Amina i aquests els explicaren que s’havia hagut de quedar a

Espanya. L’ Ahmet, ja no va poder dormir.

Lituània perquè no podia deixar la feina.

Podia veure la cara del

De seguida varen preguntar pel seu pare i l’oncle els digué que els estava esperant en un poble proper

pare davant seu, la calma del vespre a la casa familiar, en els sopars

compartits...De sobte, una gran explosió i la casa venint-se avall, convertida en pols. Ja no veia la Dàlia, ni

anomenat Les Franqueses del Vallès, on havia trobat una feina en una fàbrica.

l’Amina, ni el pare ,ni la mare… Només se sentia la tos , produïda per la polseguera de l’ensorrament, els plors i els gemecs. L’Ahmet es va espantar en venir-li al cap aquests pensaments tant dramàtics i va

De tota manera, estimats nebots meus, abans d’anar-hi aprofitarem que esteu aquí per anar a fer un

concentrar-se en dormir, provant de pensar en les coses bones de les que havia gaudit aquell dia a

tomb per aquesta meravellosa ciutat. Anuncià en khaled.

Lituània. Tot i que estaven impacients per veure el seu pare, també els resultava desitjable de fer un tomb per Al matí, l´ Amina va reservar els bitllets d'avió cap

a Espanya, Catalunya, perquè el seu pare els

Barcelona. Havien escoltat que era una ciutat molt interessant .

esperava allà. Tots van anar a l'aeroport.

Així que van agafar un autobús que els va deixar al centre de la ciutat, des d ‘ón van començar l’excursió.

Amina, perquè no véns amb nosaltres? va preguntar-li la Dàlia.

Hi ha tants llocs per visitar , que avui farem un petit tastet i ja hi tornareu amb els pares. Digué en

No puc, tinc la feina i no la puc deixar. Us esperaré aquí per quan hi torneu, va dir l’Amina.

Khaled. L’ Ahmet i la Dàlia es van mirar de fit a fit , intentant comprendre el plural que havia utilitzat en

Et trobarem a faltar! Digueren els germans ,alhora.

11

50

12


Khalet, però abans que poguessin reaccionar, el tiet va rectificar de seguida : - Ehem, amb el vostre

vegades. Aquí la gent és sempre molt amable, tant si vas a un restaurant com si vas a una botiga. És el

pare, volia dir.

seu tarannà! Van fer la comanda al simpàtic cambrer , que els va aconsellar uns quants plats típics de la cuina catalana:

En aquells moments va passar una ombra per la ment dels nens, però aquest pensament va quedar aturat

escudella amb carn d’olla, mongetes i botifarra, canelons, remenat de bolets amb gambes de Palamós… Es

amb el crit entusiasmat d’en Khalet - Mireu, La Pedrera! Oi que és bonica?

varen decidir per les mongetes i la botifarra perquè els havien dit que les mongetes eren “del ganxet”, una varietat que es cultivava molt a prop del lloc on treballava el seu pare, concretament a LLerona, que

Mai havien vist un edifici amb unes formes tant rodones.

pertany al municipi de Les Franqueses del Vallès. I, de postres, crema catalana!

- Sembla una muntanya excavada per fer cases! - Exclamà la Dàlia.

Després d’una jornada ben plena d’activitat, van dirigir-se a l’estació per anar cap a Les Franqueses.

- Efectivament, va respondre en Khalet. El seu creador es diu Gaudí, un arquitecte català del segle

Cada cop estaven més a prop del pare! Contemplaven el paisatge per la finestra, sense deixar de pensar

passat, que va construir edificis tan imaginatius com aquest.

que, al final d’aquest petit viatge, es trobarien , per fi, amb el seu pare. Abans que el vagó parés del tot a l’estació de Granollers, un municipi veí de Les Franqueses, l’ Ahmet va

Tant impressionats hi van quedar , que l’oncle va decidir d’entrar-hi. Un cop a dins , els nens van quedar

divisar el seu pare enmig de les persones que s’ hi esperaven a l’ andana. - Pare! Pare! Exclamà el nen, al

entusiasmats amb les decoracions, els patis interiors...Hi havia una visita escolar, uns nens de tercer que

temps que la Dàlia cercava de seguir la mirada del germà per trobar-se amb la del seu pare. - Oh, pare,

havien anat d’excursió. Eren de l’escola Joan Sanpera i Torras. Acabaven de visitar la casa i els van

pare estimat! - Esclatà tot seguit la Dàlia en veure, efectivament, al pare, que ja els havia vist a ells,

explicar la tècnica del trencadís. Tant i tant els va agradar , que la propera parada va ser al Parc Güell,

també.

passant, de camí, per la casa Batlló, admirant l’ espectacular façana de colors. Un cop al parc, van fer-se moltes fotos amb els dracs , i van gaudir de les panoràmiques que, des d’allà, s'hi veuen, de la ciutat.

En obrir-se la porta del tren, els primers en sortir van ser els nens, seguits del tiet, que somreia de felicitat , en veure la retrobada familiar.

També s’hi van acostar a la Sagrada Família, un temple modernista que està considerat Patrimoni de la Humanitat, també d’en Gaudí, i a la Catedral de Santa Maria del Mar, una catedral gòtica del segle XIV,

El pare i els nens, units per una gran i forta abraçada ,ploraven d’ alegria. L’oncle, unes passes més enllà,

que, fins i tot, ha inspirat novel·les i pel·lícules. Haguessin

respectant el moment íntim, també plorava. Ell havia passat una situació molt similar feia poc temps. I, ara, fills meus, anirem a Les Franqueses del Vallès, el lloc on visc i treballo. De fet, tinc una sorpresa

volgut visitar el Camp nou, seu de l’equip de futbol del Barça, però s’ estava fent tard i es van conformar

per vosaltres: us hi he matriculat a l’escola Joan Sanpera i Torras, així que hi anirem i us l’ensenyaré. És

amb veure’ l per fora. Tots estaven afamats i van aprofitar per anar- se’ n a dinar a un restaurant que hi

molt gran i té molts patis per jugar.

havia en un carreró al costat de Les Rambles. Els nens no sabien si plorar o riure. D’una banda, se n’ alegraven de trobar-se en un país tan acollidor, Oh, quantes flors, quin passeig més bonic! - Sí, digué, en Khalet. Aquest és el punt més emblemàtic de

però de l’altre… trobaven a faltar el seu propi país… el d ‘abans de la guerra , és clar… i la seva mare…

Barcelona. Allò és el Liceu, dinarem a prop. Quan hi van arribar, no podien creure el que estaven veient: tota l’escola, alumnes i professors els Van anar a un restaurant que el seu oncle devia conèixer molt bé perquè el van tractar amb gran

estaven esperant, amb una pancarta en la que es llegia Benvinguts!

amabilitat. - No , no, va explicar en Khalet -Conec aquest restaurant, però només he vingut dues o tres

Van entrar i van veure una gran taula en el vestíbul, parada per sopar.

13

14

Aquella nit els dos germans van adormir-se amb un somriure als llavis. L’ eruga reposava a sobre de la Tothom els va rebre amb una gran calidesa i , per primer cop, es van sentir, realment, quasi com a casa.

tauleta de nit i també semblava satisfeta, com si sabés que ja no hauria d’anar d’un lloc a l’altre, a la

Quasi, perquè els nens , tot i que no ho deien, hi pensaven constantment en la seva mare. On hi seria?

motxilla dels nens. Havia estat un dia màgic de debò. Al final de la vetllada van dir-los que l’ Amina es

Hauria sobreviscut al bombardeig?

trobava de camí cap a Catalunya, en assabentar-se de les bones notícies sobre la Iman.

Tothom començava a acomodar-se al voltant de l’enorme taula: hi havia una traductora que els traslladava tot allò que els hi deien. Uns nens van comentar que a prop d’allà s’hi trobava un refugi de

A l’endemà, ben dinat, van anar tots a l’estació de Les Franqueses, a recollir l’ Amina. Havia demanat un

l’època de la guerra espanyola, era el refugi de Can Sorgas, a LLerona.

permís especial per visitar els pares. L’estació era petitona , pintada de vermell i amb uns marcs a les

Maleïdes guerres ! Van exclamar els nens.

portes i finestres de color blanc. Semblava treta d’una maqueta o d’un conte.

Van començar a servir els plats per sopar: pa amb tomàquet i pernil, truita de patates, formatge , fuet…

Un dels dies, la família sencera se’n va anar a Figueres, a visitar el Museu Dalí. Es van sorprendre molt

Aquests menjars els resultaven familiars. Els havien vist al restaurant on havien dinat i en d’altres que

en veure aquella façana plena d’ous gegants ! Van gaudir moltíssim, tant de l’entorn com del fet de

tenien la carta penjada al carrer, amb vistoses fotografies dels plats.

trobar-se plegats, sans i estalvis, després de tot el que havien passat.

També van col·locar grans safates amb fruites de tot tipus , coca de vidre, carquinyolis i… una safata de baklava...baklava? Un postres siri? Aquí? Com? Què?

Tot a Catalunya era preciós, i a Lituània, i a Eslovàquia, Polònia, Itàlia, Grècia! També a Síria, abans que

El baklava és un plat que feia la seva mare, molt típic de Síria, elaborat amb fruits secs, amb una mena

esclatés la guerra ! Havia estat una experiència aterridora, però també havien descobert en tot aquell

de pasta de full i mel, bàsicament… deliciós!

llarg viatge que, després de tot, el més bonic era la gent. La gent que, sense esperar res a canvi , els havia ajudat i posat un somriure en aquells moments tan infausts. Interiorment, se sentien alegres i amb

Quan l’Ahmet i la Dàlia van pujar la mirada per veure qui portava la safata, quasi bé cauen d’esquena.

l’esperança que el seu país sortís aviat d’aquell malson. Aquest pensament els mantenia vius i forts, així

Així que, encara no s’havien acabat les sorpreses! Era la Iman, la seva mare! Allà! No s’ho podien creure!

com les persones bones que els envoltaven.

No s’ acabaven les sorpreses en aquell dia tan emotiu.

FI

Es van abraçar els tres durant un temps interminable. El pare també s’hi va afegir després d’uns segons. En acabar, la mare els va explicar com l’havien ferida i com l havien portat d’un país a l’altre, fins arribar a Barcelona, on s’havia retrobat amb el pare. A partir d’aquí, recerques, ambaixades. Fins el que ja sabem. Ara, a més a més, li havien ofert feina a l'escola, com a cuinera. De fet, encara no havia començat perquè li acabaven de donar l’alta a l’hospital. És per això que no havien dit res als nens sobre el seu estat. Només havia tingut temps de fer aquells magnífics baklava. El fet de trobar-se amb el seu home i saber que els seus fills venien de camí, l’havien ajudat a recuperar-se . Ara només faltava la filla gran, l’ Amina.

15

51

16


We are six European Schools from Spain/Catalonia, Poland, Italy, Slovakia ,Lithuania and Greece that joined together in the Erasmus + project Take the e-Train. Using the theme of trains we linked our schools, learnt about our different cultures, embraced the concept of European citizenship and promoted social inclusion. The e-train story was written by students from all our schools, the two characters of our story, Ahmet and Dalia, are two refugees from Syria that travelled by train around Europe searching for their family. We hope that our story helps to raise awareness of the refugees’ situation in Europe. A big thank you to all the teachers and students from all the schools that made this book possible. A special thanks to Gayle Marie Dalton for spell checking our story. June 2019

52



Issuu converts static files into: digital portfolios, online yearbooks, online catalogs, digital photo albums and more. Sign up and create your flipbook.