Junácka pasovačka - Mária Rázusová-Martáková

MÁRIA RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ

JUNÁCKA PASOVAČKA MLADÉ LETÁ

Píšťalka Prišla vytúžená jar. Deti v podhorskej dedinke sa po jednom hrnú na priedom.

Slnko jasnou žiarou oblieva chalupy, v ktorých deti boli väznené po celú zimu v pachu a tme. Teraz majú strašnú radosť. Pištia ako lastovičky, keď sa vracajú z juhu, hopkajú, vše sa i pochytia za pasy a kopŕc na vyhriatu zem! Potom uspokojené utekajú si posadať na brvná. A zas tam kričia, rečnikujú, akoby sa vadili.

Ale kdeže vada! To ony preto kričia, že Ďurovi otec urobil píšťalku o piatich dieročkách. Celú zimu pomáhal oberať hrach pre pánov z kaštieľa, a to mu bola odmena. Vloží mládenček píšťalku do úst, fúkne, po dierkach pobrnká — a z tenkej dúčele vyletí pesnička. Chlapci, zhŕknutí okolo Ďura, pozerajú s veľkou túžbou na píšťalku a vypytujú:

„Daj mi trochu, Ďuro! Daj i mne zapískať! ...”

A píšťalka koluje. Každý rad po rade ju hneď k ústam priloží, fúkne — a v píštalke to žblnkne, akoby si hodil skalku do vody. A Ďuro je hrdý na otcovo umenie. No ako by aj nebol, veď píšťalka je poklad, aký ani jeden z chlapcov nemá. Preto je aj štedrý: píšťalku dáva každému na chvíľu.

Len Paľo, jaloviarov syn, čo mal mať prchkej nátury, ten ticho stojí, píšťalku nepýta, ani po nej nesiahne, len očami ju spod obŕv sleduje. No zato mu z tváre možno čítať, ako sa mu duša trasie za ňou a že by si aj on rád na nej zapískať.

A konečne sa píšťalka zas k Ďurovi vrátila. Vopchal si ju pod kamizlík, no aby na ňu stále videl, nechal jej konček trčať.

Díva sa Paľo na ten konček — a už to dlhšie nevydrží. Vystihol chvíľu, keď Ďuro najmenej dával pozor, a chmat! Vytrhol píšťalku z kamizla a pustil sa vnohy! Ťaj, trista z mosta! Už je píšťalka tam!

No Ďurkovi tiež nebolo treba nohy od zeme odliepať. Naskutku sa spamätal a hybaj za ním vo výcval! Po jamách, po skalách im nohy ako na strunách frngajú, stromy a domy sa im v očiach mihajú. No Ďurkove nohy bežia predsa sporejšie, takže na zákrute Paľa predbehol, v bežku mu z hlavy baranicu sňal, a ako už rozbehnutý bol, odbočil k prvej chalupe. Vyskočil hupkom na múrik, z múrika hore po brvnách, a už stál pod krovom. Nemeškal však ani chvíľočku : naddvihol plecom ťažký krov a Paľovu baranicu vopchal do škáry. Krov potom spustil a pružne zoskočil z múrika.

Dobehli aj ostatní chlapci. Oči im blčia od nadšenia, híkajú a jojkajú, Ďurovi svaly probujú: „Juj, Ďuro, veď si ty hotový Valibuk!” „Čože je buček pre neho! Ten by aj vrchy mohol váľať!” trkocú jeden cez druhého a veľmi kamaráta obdivujú.

A Ďurko stojí uprostred nich, na tvári svieže ružičky, na ústach úsmev, o ktorom ani nevedel. Veľká radosť mu vošla do srdca.

A Paľo, neborák, keď zvidel, kde zmizla jeho čapurda, len zhíkol a chytil sa za hlavu, akoby sa bál, že mu aj tá uletí z pliec. Vetrík mu už veselo na nej kostrúbky previeva a jemu sa zdá, že vyhúda:

Ujujú, Paľo, ujujú, mamka ti škuty vyrujú...

Oj, veru on vie, že vyrujú, ak domov s baranicou nepríde. A baranica je nie jeho, ale otcova, a otec má ešte ťažšiu ruku ako mať. Paľo je hrozne nešťastný.

Píšťalku, pravda, v ruke má, ale ho už ani trochu neteší. Veď mu doma na nej takú pesničku zahudú, že týždeň sedieť nebude. Plný takýchto ťažkých myšlienok váhavo podišiel k Ďurovi.

A Ďurko stojí stíchnutý v nadšenom chlapčenskom hurhaji. Bol sám prekvapený náramnou silou svojich pliec. Ale z myšlienok ho Paľo vytrhol. Vracia mu jeho píšťalku a ticho hovorí: „Na, Ďuro, vezmi! . . . No, na si — len moju baranicu vráť!” I pchá mu, tisne píšťalku, akoby ho v prstoch pálila: „No na! A baranicu daj!” „Vieš dobre, že ti ju nemám,” uhýba Ďurko naoko. „Tamto ti je pod krovom, môžeš si ju vziať, keď chceš,” a už aj milú píšťalku tuho ramenom pritisne. „Hej, môžem ” zašomre Paro celý ne šťastný, „a či ja zdvihnem krov?” Tu chlapci, svedkovia celej príhody, rozdelili sa na dvoje. Jedni volajú: „Daj!” druhí: „Nedaj, nech nekradne!” Keď to Paĺo počul, len sa začal tých prísnejších hlasov obávať a prosebne, roztrasenými ústami šepol nevorky: „Daj, Ďuro, mať ma zabijú.. .”

A chlapci všetci vedeli, aká hnevlivá je Paľova mať. Neraz sami tŕpli, keď počúvali, ako bez príčiny dostával výplatu. Celkom nevdojak sa i oni začali za Para prihovárať.

Ale vedel to i Ďurko. A keď teraz uvidel strach v Paľových očiach, pomyslel si, že dosť bolo trestu. Len píšťalku tuhšie pritisol a rozbehol sa k drevenici. A znova ani ostrovid po prečnievajúcich brvnách šikovne vybehol, podložil plece pod krov, mocne sa vzoprel, zdvihol ho a baranicu zo škáry vytiahol. Chlapci znova celí ohúrení hradeli a vydýchli si až vtedy, keď krov bol na mieste.

A opäť tam bol krik a šant a šum, no teraz sa už i Paro ako oslobodený pripojil k ostatným. A bol zo všetkých najveselší. Keď mu potom Ďuro len tak zo žartu stiahol baranicu na oči, vystrel Paľo ruky pred seba a hmatkal, chlapcov poznával, akoby sa o Kolembabu hrali. Tu Ďurko priložil píšťalku na ústa a pomaly a veselo spustil.

Medveďu, daj labu, pôjdeme na svadbu...

O chvíľu medvedí tanec všetci dupčili. A keď boli v najlepšom, vyšla von Durova ustatá mamka a „Duro, Duró!” zavolá.

Odbehol Ďurko. O chvíľku rozpŕchli sa všetci chlapci a doma bez dychu rozprávali, čo sami na vlastné oči videli, čo zažili.

Junácka pasovačka Ide si Jánošík, vykračuje hustými, horami, rúdnymi cestami — a už ani sám nevedel, po ktorej stolici chodí, keď len zrazu zhrmí mu nad hlavou: „Stoj!”

Podíva sa junák hore — a na strome zbojník v zelenej košeli stráž drží. Hneď mu srdce poskočilo, lebo vedel, že je už konečne tam, kde chcel byť. I povedal zbojníkovi: Hybaj dolu, kamarát, a zaveď ma ku kapitánovi!”

Zbojník najprv, že nie a nie. Ale Jánošík sa tak pozrel na neho, že naskutku poslúchol. No nezišiel zo svojho strážneho postoja, len jazyk oprel o podnebie a zakukal ako kukučka o Jáne: ,Nkuku! nkuku! nkuk :. . Ani Ďurko nezbadal, ako a odkiaľ — len ti tu stojí pred ním chlapisko ako grúň. A veru Jánošík hneď uhádol, že je to on,

Rajnoha, ten mocný pán, hôrnych chlapcov kapitán, ktorému už letel chýr po celej krajine: „Ktože si a po čo si sem prišiel?” opýtal Sa Rajnoha a hlas mu dunel ako hrom.

Konečne Jánošík mohol vyrozprávať všetko, od samého začiatku. O matke povedal, ako umrela od priťažke roboty. O otcovi, ako ho na dereši na smrť zbili, lebo pre pohreb zmeškal deň na panskom. O sebe, ako prisahal pomstiť sa za túto ukrutnosť i za všetky krivdy, ktoré poddanému rudu robia zlí pám. Len tanec s vílami nespomenul. Nakoniec vyjavil, že prišiel preto k nemu, lebo verí, že len oni bránia pravdu, a preto chcel by pristať medzi jeho chlapcov.

Rajnoha ho počúva, počúva a zatína päste. Dobre on vie, že je to doslova pravda.

Napokon Jánošíkovi povedal: Dobre si urobil, braček, že si k nám prišiel. Práve nám je den na zvolenskom zámku sedí, a keď tak chceš, môžeš ostať — Ale vieš, my máme už dávno takú obyčaj, že každý, čo pristane medzi nas, musí sa so mnou pochytiť za pasy o kapitánsku valašku. Uisomsa pasoval s dvanástimi, a každého som ja o zem hodil. Ty budeš trinásty. Ak ma ty hodíš o zem, budeš ty naším kapitánom a dostaneš i moju valašku. A vari dobre bude ani čas netratiť: nože sa ukaz, Cl si kašu darmo nedúchal!”

Práve vo chvíli, keď sa junáci stavali proti sebe, zašumela hora okolo nich. Kto by bol trochu počúval, bol byporozumel, ako predpovedá: Márne medveď i sto razy s ostrovidom silú merá...

Nikto z nich tu nezvíťazí, neskončia boj do večera.

Lenže ani Rajnoha, ani Jánošík šumenie hory nepočúvali. Obidvaja pevnejšie sa zapreli do zeme a pochytili sa za pasy prvý raz.

Ej;začal sa tuhý boj r Rukami sťa železnou obručou si objímajú driek jedendruhému: Jánošík sa usiluje nadhodiť a zhodiť Rajnohu — Rajnoha sa usiluje nadhodiť a zhodiť Jánošíka. Fučia, dychčia, ohýbajú sa na

všetky strany, namáhajú, až sa im z kečky parí. Ale čože, keď ich nôžky sú nie dáke ledajaké čungy, ale dva páry mocných stĺpov, ktoré sa nedajú vykývať.

Napínajú sa junácke svaly, plameň šibe po junáckych lícach — všetko nadarmo.

Hora povedala pravdu. Len čas uteká.

Už im slnce stálo vysoko nad hlavou, keď prestali — nik nikoho o zem nehodil.

Rajnoha si celý prekvapený Jánošíka od hlavy po päty obzerá, potom povie: „Nech som dobrý, toto sa mi ešte nestalo. Povedz, aká mater ťa to mala, keď ťa premôcť nevládzem?” Jánošík sa veselo zasmial a povedal: „Taká ako teba: poddanská a slovenská.” „Nech už bude, ako bude,” pokračoval Rajnoha, „ale ja som iba teraz začal naozaj byť zvedavý, kto z nás dvoch je mocnejší. A preto počúvaj: keď sa nám to dnes nepodarilo, príď sem zajtra o tomto čase a budeme sa ďalej pasovať. Zavolám i chlapcov a tí nás budú spravodlivo súdiť.” Jánošík pristal — a s tým sa rozišli.

Na druhý deň boli zas obaja junáci na mieste. Okolo do polkolesa sedeli zbojníci: Kubo, Hunčík, Plavčík, Huncaga, Ondráš, Šušolka, Tarko, Pivovarčík a Sutora.

Zupica a Kovalčík boli na stráži. Junáci sa ešte len stavali proti sebe, a už sa potok veselšie rozžblnkal. Kto by bol trochu počúval, bol by vyrozumel, ako si pospevuje týmito slovami: Márne medveď i sto razy s ostrovidom silu merá...

Nikto z nich tu nezvíťazí, neskončia boj do večera.

Lenže ako horu, tak ani potok nikto nepočúva. Jánošík a Rajnoha len pevnejšie zapreli nohy do zeme a pochytili sa za pasy druhý raz.

A zase sa oni stískali, dvíhali, prehýbali — ale nohy mali ako mladé dubce vrastené koreňmi do zeme: ani zvaliť, ani zlomiť. Zbojníci krikom dodávali chuti raz jednému, raz druhému — no víťaza ani teraz nebolo. Napokon Rajnoha povedal: „Ako vidím, Ďuro, tohto barana zase dnes nedopečieme. Dosť už 25 pasovania, ale urob toto!”

S tým vydrapil mocný balvan zo zeme a balvan s treskom zletel do priepasti. „A ty urob toto!” povedal Jánošík a dupol nohou tak tuho do skaly, že naskutku v nej krpec odtlačil.

Družina zbojníkov zhíkla — no spravodlivo ani teraz nevedela rozsúdiť. Aj sa hneď na dvoje rozdelila. Jedni vraveli, že väčšiu silu má Rajnoha, lebo vytrhol balvan vrastený do zeme; druhí vraveli, že väčšiu silu má Jánošík, lebo odtlačil krpec do skaly, akoby to bolo cesto. Už-už by sa boli obe strany kamarátsky poklbčili, ale Rajnoha chytro povedal: „Vidíš ich, Ďuro! Tu sa nedá rahko súdiť.

Príď zajtra na tretiu pasovačku, a tá bude už posledná.”

Jánošík pristal — a s tým sa aj rozišli.

Zavčas rána zbojníci už všetci čakali na mieste. Prišiel i Jánošík. Ani hora, ani potok sa tentoraz neozvali, len si tíško pošumievali.

Jánošíka Rajnoha sa postavili proti sebe a chytili sa za pasy tretí raz. Už i jeden, i druhý chceli vec naozaj skončiť, ale nemohli za verkú svoju silu. Márne zbojníci kričali Jánošíkovi

A Rajnohovi zase:

Nože pochyť Rajnohu a posaď ho do hlohu!

Ulož toho Jánošíka, nech na tvoju ruku zvyká!

Zas junáci ani odlepiť od zeme toho druhého. I keď pasovačka trvala ešte dlhšie ako včera, skončila sa práve tak: nik nebol víťaz, nik nebol premožený. Hôrni chlapci boli hrdí na svojho kapitána, ale i Jánošík sa im páčil. A to tým väčšmi, čím dlhšie sa na tú slávnu pasovačku prizerali.

Rajnoha bol starší a skúsenejší, preto prvý poznal, že si oni dvaja spolu márne sily merajú, aj keby sa pasovali ešte týždeň. Preto povedal Jánošíkovi: „Niet tebe roveň medzi chlapci, a mne by nebolo hanbou, keby si ma premohol. No urobme ešte ostatnú skúšku. Ak valaškou jedným švihom zotneš mladú jedru — dám ti kapitánstvo.”

Po tých slovách sa Rajnoha valaškou rozohnal a šmyk! Mladá jedra 26 zložila sa na bok.

Chlapci od radosti len vykríkli ako jeden. I Jánošík prezeral pník a chválil peknú robotu. Potom svoju valašku chytil za koniec poriska a všetkým povedal: „A teraz nabok, chlapci!”

Po tých slovách zakrúžil valaškou nad hlavou a vysoko ju zalúčil.

A valaška jeho letí ani šíp vystrelený z kuše a urastenú jedľu utne just na takom kuse od vrchovca, ako bola jedlička Rajnohova. Chvoja zašuchoce a dolu ňou sa hôrnym chlapcom k nohám skĺzne jgdným švihom odťatý vrchovec. Chlapci najprv neverili očiam, potom začali sa smiať a plieskať sa po nohách. No ale toto!

Všetkým sa to prenáramne páčilo. A Rajnoha, akoby len na takýto výsledok čakal, vykríkol: „Vidíte ho? Ten má miernu ruku! Tá i muchu v letku trafí.

Chlapci, tu máte nového kapitána! Hore ho!”

Hôrnym chlapcom nebolo viac treba. Vyzdvihli Jánošíka na plecia, nosili ho po hore a spievali: Nad Horou sa ružovejú zore, hore, chlapci, kapitána, hore!...

Nato si nového kapitána deväť ráz do výšky vyhodili a deväť ráz sprisahali.

Rajnoha mu pritom chcel odovzdať i svoju valašku, no Jánošík mu ju vrátil so slovami: „Len si ju ty, Rajnoha, sám nechaj ! Si dobrý chlap a zaslúžil si si ju práve tak ako ja. A videl si, že moja valaška je dobrá valaška, hodna i do kapitánskych rúk.”

Rajnoha mal čisté a úprimné srdce a Jánošíkovi ani trochu nezávidel, akoby už vopred vedel, že bude z neho preslávený kapitán. A od tejto chvíle Jánošík do smrti nemal kamaráta vernejšieho nad neho.

A tak ku vzácnym trom darom, ktoré Jánošíkovi dali víly, pribudol ten najvzácnejší: družina hôrnych chlapcov, verných v zlom i dobrom, s ktorou sa Jánošík už mohol smelo pustiť po zboji.

A veru sa s ňou aj pustil. Bohatým bral a chudobným dával, pyšných a zlých trestal, ukrivdených ochraňoval. Ľud ho miloval a večierkami si malí i veľkí rozprávali o jeho slávnych činoch.

Veselý pohon Priebehom slávnej porady sa nikto z pánov liptovských nechválil ani nepýšil — a predsa každá jej podrobnosť sa po Slovensku rozniesla závratnou rýchlosťou.

Nato veľká hanba padla na zemianske hlavy a na svetský posmech doviedla ich preslávenú odvahu.

Z poddaných, pravdaže, nesmel nik dať škodoradosť najavo. Zato pri kozúbku a na priadkach si to ľud hojne nahradil. Tam sa pánom na rováš vše taký chechot ozýval, že brvenice pukali a chrbát slamenej strechy sa ježil ešte väčšmi.

Dobre tak panským nafúkancom! Ľud sa s potešením kochal v nádhernom čine zbojníckom, podával si ho z úst do úst — a neraz ho i piesňou 53 oslávil. A tak sa za dlhých večerov, pri skromnom bliku smolienky,

povesti rodili. A bolo len spravodlivé, že páni, ktorým nezeman už nebol ani človekom, rovno od prostého zbojníčka dostali takú príučku. Ľud im ju z hĺbky srdca dožičil. No páni ju nijako stráviť nemohli — a len tým väčšmi hradali spôsob, ako Jánošíka polapiť.

Zvolali schôdzu ešte raz, no skôr ako dvere zavreli, jeden druhému potiahli fúzy, obrvy i vlasy, či vraj pravé sú. Veď ešte vždy im behal mráz po chrbte od tej nevolanej návštevy. A len keď všetko našli v poriadku, dohodli sa na novom postupe.

Tentoraz páni s istotou verili v dobrý výsledok a na pohon vyslali celý kŕder najšikovnejších pandúrov.

A pohon nebol ani žart, ani hra. No kapitán hôrnych chlapcov mal tisíc očí, tisíc skrýš. Keď ho lapali v Liptove — chodil po Turci alebo po Zvolenskej. Keď za ním šli na Zvolen — on až v Porsku robil poriadky. Vždy bol alebo priďaleko, aby ho mohli dostihnúť, alebo priblízko, aby im vôbec i na um prišlo tam ho hradať. A tak i teraz. Len náhodou a nevdojak sa chromý Adamko z Huštáku podriekol, že ho videl v Palúdzke.

Pandúri sa ta vybrali ako naisto. Dedinu vzali od kraja. Prekutávali domčeky, šopy, kôlne, v stodolách vymietli vôdre, rezajne — zlozili svedomite každý kút.

No nikde nič. Všade len starý riad a prázdnota zívala. A zatiar — sokol Jánošík naozaj i bol v tej Palúdzke!c Veľmi chytro sa však dozvedel, že prišli honci od pánov a on že je vzácna zver, ktorej sú na stope.

No junácke jeho srdce by tuhšie nerozbúchala ani zvesť, že ho celý pluk krárovského vojska naháňa, nieto takí pandúri stoliční! Len šibol bystrým zrakom vpravo, vpravo — a hup! Už aj preskočil plot a stratil sa v najbližšom domčeku.

Bola to drevenička sťa klietočka a patrila vdove po pltníkovi. Bola práve sobota — celotýždenná robota. Gazdiná riadila v pitvore: v obdratých šúchach kľačala, do drevenej putne vecheť namáčala a umývala dyle dlážkové. Jánošík sa zjavil ako duch a prekvapenej ženičke ticho povedal: „Som Jánošík a hľadajú ma pandúri.”

Preboha!... V žene zmrzla všetka krv, bledá tvár jej zbledla ešte väčšmi a z rúk jej vecheť vypadol. No žena sedliackej krvi v zlej chvíli

neomdlievala. Chytro sa z ľaku prebrala a hlasom, ktorý sa ešte po prestátom raku chvel, práve tak šeptom odpovedala: „Hybaj so mnou, skryjem ťa!”

A už aj vstala, aby to vykonala. No Jánošík ju zadržal: „Nie, mamka! Dnes dolujú ako psi, a ty nemáš takej tajnej skrýše, kde by ma nezaňuchali. Ale ja im prejdem cez rozum.”

A zbojníček sa vo chvíľke rozhodol. Priskočil k truhle, na ktorej ležali háby ženine. Svoj širák, ťažký opasok hodil do truhly pod vrchnák. Potom chytro opásal si sukňu, obliekol cvapku, pozapínal a prepásal belasou zásterou, na hlavu natiahol čepiec, uviazal šatku — a keď sa takto pristrojil, čo pravda, spravil chytrejšie, než trvá toto rozprávanie, kľakol si na dlážku, namočil vecheť a umýval ju, až bryzgy fŕkali.

Len čo sa pustil do roboty, dvere sa prudko rozlietli — a zastal pandúr na prahu.

Bodaj ho i so sobotou! Kde len vošiel, všade sa riadilo, ako i tu. Jedna zo žien čistí ohnisko, druhá má vecheť pýrový a na všetky strany špliecha ani kačica.

Pandúr sa neopováži vojsť a robotnicu okríkne: „Ty baba sprostá, pozor daj!

Mundúr mi celý zafŕkaš! . . . Ale počujte, ženy, neviete, kde je Jánošík? Vravia, že vošiel kdesi sem.. .” Žena od ohniska pohrdlivo mykla plecom a cez zuby zlostne odpovedala: „A čo nás do zbojníka! Máme kopu svojich starostí. Ako je deň dlhý sa dneska obe obraciame a nemáme kedy vonku jazyk pasť . . . ” a krídlom z husi vymetá popol z ohniska, ale tak, že pandúr ho hneď mal plné oči, plný nos a začal zlostne odpľúvať: Pfuj, hadie plemeno, to tiež tak zhurta nemusíš!... Parom aby vzal toho zbojníka i teba tu' V tvári celý červený od hnevu zvrtol sa chytro na päte a chcel zase o dom ďalej urobiť čo najviac kriku a honiť jeleňa. Ale keď prekračoval prah, keď skoro zmizol za dverami — tá žena, čo kľačala, piskľavým hlasom za ním zavolala: „Ľudia ho vraj v ženských šatách videli utekať Kamenným poľom na Ploštín!”

Pandúra pri týchto slovách len tak nadhodilo. No akoby vlastným ušiam nechcel veriť, vopchal hlavu do dvier a ešte raz sa spýtal: Ako? V ženských šatách, vravíš? A naozaj na Ploštín?” „Hej, v ženských šatách a na Ploštín,” škriekla žena znova. „Počkaj, zbojník, už mi neujdeš!” zahrozil sa pandúr päsťou, a akoby ho

bola zem pálila pod nohami, výskokom bežal za ostatnými a zďaleka na nich kričal: „Nehľadať! Je v ženských šatách! Videli ho ísť na Ploštín! Hybajte všetci na Ploštín!”

Všetci sa teda pustili behom cez chotár a cestou zúrivo hľadali prezlečeného zbojníka. Keď voľakoho zďaleka v ženských sukniach uvideli, hneď sa hnali za ním, lebo si mysleli, že je to on, Jánošík. Aj ho, ako sa patrí, obkolesili a zajali.

No len čo na zajatého ruku zdvihli, zosypalo sa na ich hlavy toľko nadávok, že radšej ušli so psím ozerom.

A za ten čas sa Jánošík pokojne vyzliekol zo ženských šiat, ženičku štedro obdaroval a hvízdajúci pustil sa opačným smerom — na Vlachy.