DAAD/DAAF 2022

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

30/05—05/06/2022 Bratislava

DAAD 2022

【LIVE】

www.daad.sk

Prvá liga www.daad.sk

Poznáme ju. Stačí pohľad a vieme, alebo aspoň tušíme, že plátno, kresba, grafika či inštalácia sú od Lucie Tallovej. To však neznamená, že by nás už neprekvapovala. Práve naopak, stále prináša nečakané témy, úkazy, pocity, ale aj maliarske techniky.

Vždy je v nich prítomná zvláštna melanchólia, smútok, ktorý nebolí, len čosi pripomína. Niečo dôležité a blízke. Zväčša monochromatické výjavy, v ktorých sa často vyskytujú známe či neznáme mestské krajiny, zľahka evokujú veduty 19. storočia. Stopy architektúry. Ich výraz je však súčasný, rozochvený neistotou budúcnosti, zmáčaný čiernym dažďom ako symbolom viacvýznamového znečistenia či plaču.

Napriek všetkému je to krásne.

Budeš hostkou festivalu, ktorý sa venuje predovšetkým architektúre a dizajnu. Nás architektov nadchla séria obrazov s architektonickými motívmi, viacerí architekti sú ich šťastnými vlastníkmi. Kde sa vzala tvoja náklonnosť k architektúre?

Architektúra mi vždy bola blízka. Vyrastala som v Bratislave, v kontakte so stavbami, ktoré sú okolo nás. Architektúra vytvára naše intímne prostredie. Krajinomaľbe sa kontinuálne venujem už od študentských prác. A môj záujem o krajinomaľbu, hoci posunutý už aj do iných tém a médií, pretrval až do súčasnosti. V mojom prípade išlo o fragmenty urbánnych priestorov, teda nie o prírodné scenérie. A väčšinou to boli práve exteriéry mesta. Je to pre mňa prirodzené, pretože je to prostredie, ktoré ma obklopuje.

www.daad.sk

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

O festivale

stránka 3

30/05—05/06/2022  Bratislava

Tvoje práce sú výrazne monochromatické. Toto zúženie farebného spektra je takisto veľmi blízke architektonickému uvažovaniu, v súčasnej architektúre sa farby vyskytujú pomerne zriedka a zväčša sa držia niekoľkých základných tónov. U teba sú to odtiene čiernej. Prečo je to tak? Aký máš vzťah k farbám?

30/05—05/06/2022  Bratislava

REŠTART

LUCIA TALLOVÁ

【SK】

Pamäť

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

 Je toho veľa. Veľa informácií a priveľa zlých správ. A všetko nás ovplyvňuje, sme prepojení. Počas dvoch rokov pandémie kovidu sme sa pouzatvárali a mnohí z nás premýšľali o tom, v akej dobe žijeme, čo cítime a čo je vlastne dôležité. Nič nie je také, aké bolo predtým. Zmenami prešiel každý z nás aj publikum festivalu DAAD. Preto rok 2022 vnímame ako novú kapitolu. Je to šanca, že to, čím sme prešli, nám otvorilo územie vážnejších úvah o tom, čo robíme a prečo.  Nie je náhoda, že Európska cena za architektúru si v posledných rokoch všíma a oceňuje projekty, ktoré sa bezprostredne dotýkajú kvality života, toho, čím môže byť architektúra užitočná. Podobné naladenie reflektuje aj rozhodnutie o tohtoročnom laureátovi Pritzkerovej ceny. Po prvý raz ju získal Afričan, Diébédo Francis Kéré, ktorý podmienil svoju tvorbu osobnou angažovanosťou v otázkach sociálnej a environmentálnej udržateľnosti afrických komunít. Rovnako bienále architektúry v Benátkach opakovane upozorňuje na transformáciu profesie architekta, v ktorej už nejde o veľké gestá či o ikonické počiny, ale o hľadanie spôsobov, ako sa čo najviac priblížiť k človeku.  Festivalom DAAD 2022 prevraciame list a pred nami je čistá stránka. Biela, nepopísaná. Biela je symbolom očisty od pretlaku informácií a zbytočností, príležitosťou sústrediť sa na to podstatné a správne. Stíšiť sa, všímať si ľudskosť, pestovať krásu jednoduchosti a obyčajnosti. Takýto prístup k tvorbe a k premýšľaniu o architektúre a dizajne reprezentujú aj tohtoroční hostia festivalu DAAD. V roku 2016 k nim patril i nedávno zosnulý Miroslav Cipár. Jeho slová: „Celý svet je pokreslený, počmáraný… kreslenie je jednoduché, kresliť možno všeličím na hocičo. Do piesku, do vody, do vzduchu, dôležitejšie však je, o čom, prečo, pre koho…“ plne vystihujú to, o čo sa usilujeme aj my programom DAAD.  Prinesieme nové témy, položíme nové otázky, ktoré prehĺbia záujem o súčasnú architektúru ako o sociálne zodpovednú odbornú disciplínu.

A dobrá správa je, že sa vraciame do Primaciálneho paláca. Festival predsa potrebuje ozajstnú človečinu, v rovine poznávania, ale aj len tak pre radosť zo stretnutí. Obe nádvoria paláca pretvoríme na plnohodnotný verejný priestor, ktorý podporí živú spoločenskú atmosféru podujatia. V spolupráci s mestským projektom Sadni si! ich zaplní typický červený mobiliár ako základňa na sledovanie prezentácií hostí festivalu, diskusií, filmov o architektúre a dizajne, ale aj na pohodové popíjanie kávy, debaty či na počúvanie hudby. Menej formálnosti, viac bezprostrednosti! Menej lesku, viac užitočnosti!  Festival sa koná pod záštitou ministerky kultúry SR, Bratislavského samosprávneho kraja, primátora mesta Bratislavy, starostky Starého Mesta, v spolupráci s FAD STU, VŠVU, BKIS, SKA a SAS.  Program DAAD a DAAF nájdete na www.daad.sk.

stránka 2

Festival DAAD je späť v pôvodnom živom formáte a v termíne, ktorý praje stretávaniu a open-air podujatiam. Tak ako v dobrých časoch pred pandémiou, DAAD sa vracia do centra Bratislavy, na nádvoria Primaciálneho paláca a do jeho vznešených interiérov.

Súčasná architektúra a dizajn tak ešte väčšmi zapôsobia v kontraste s historickou budovou a jej mestským kontextom.

Foto: Linda Prebreza

Základná schéma mojich čiernobielych obrazov má niekoľko konotácií. Jednak farebná redukcia je spôsob abstrahovania reality, je to filter, cez ktorý realitu prerozprávam svojím maliarskym jazykom. A ďalší veľmi výrazný vplyv na moju tvorbu má čiernobiela fotografia a stará fotografia. Dlhé roky zbieram staré pohľadnice, fotografie, fotoalbumy, ale aj knihy, časopisy, noviny. Čiernobiela farebnosť je s tým úzko spojená. Mám rada aj nános patiny a nostalgie, ktoré prináša práve táto monochromatická maľba.

Je nositeľom určitej emócie, atmosféry. Čiernobiela farebnosť má v sebe istý sentiment, ktorý sa širším záberom farebného spektra možno ani nedá dosiahnuť. Potom je tu čisto pragmatický a praktický dôvod. Jedným z mojich najobľúbenejších materiálov je čierny tuš. Ten je pre mňa osobne najkrajší, ak

sa nekombinuje, a pracujem maliarskou technikou lavírovania vo vrstvách, v odtieňoch sivej a čiernej.

Opäť sa odvolám na architektúru, tentoraz v súvislosti s pojmom krása. Pri hodnotení architektúry nie je relevantné operovať vyjadreniami „páči sa mi“ alebo, naopak, „to sa mi nepáči“. Napriek tomu práve architektúra, ktorá sa páči, má väčšie šance prežiť dlhší život, je udržateľnejšia. Ani pre súčasné umenie krása už nie je dôležitá ako estetická kategória. Akoby malo väčšiu hodnotu to, čo šokuje, na niečo upozorňuje, odkrýva, jatrí. Tvoje práce však nie sú takto naladené. Nie sú znepokojujúce, hoci čierny dážď naznačuje istý smútok, rozklad…

Do akej miery je pre teba krása dôležitá?

Zase sa vrátim do školských čias, keď boli moje maľby výrazne dekoratívne. A spomínam si, že raz na obhajobách zaznelo niečo v duchu „je to až príliš ľúbivé a ilustratívne“ a nieslo sa to v kritických intenciách.

No ja som to takto nevnímala, pre mňa to bola skôr pochvala. Vždy som inklinovala k veľmi dekoratívnym maľbám a estetike krásy. A doteraz je to pre mňa dôležité, priťahuje ma možno práve zvláštny súzvuk temnoty a smútku s niečím krásnym a poetickým.

Môže sa to javiť ako istý kontrast, ale ja v tom napätie necítim, práve naopak. Snažím sa, aby diváci videli svet mojimi očami, a chcem vytvárať krásno.

V tvojich prácach je prítomná rovina spomienok.

Pracuješ s dobovými fotografiami, portrétmi a aj séria Monumenty sa do istej miery týka spomienok, ich uchovávania, hoci sa strácajú, blednú. Vybrala si si niekoľko ikonických objektov, zákutí Bratislavy.

Medzi nimi bola aj budova Istropolisu od architektov Končeka, Skočka, Titla, ktorá sa práve búra.

Ako vnímaš jeho vymazávanie z obrazu Bratislavy?

Istropolis som maľovala viackrát. Maľovala som ho aj dávnejšie a maľovala som ho aj teraz, keď som išla okolo a videla som, ako odstraňujú kamenný obklad.

Keďže som bývala v blízkosti, bola to pre mňa pravidelná zastávka, kde som prestupovala na autobusy.

Istropolis mám vizuálne zafixovaný, patril k môjmu prostrediu, v ktorom sa pohybujem. Do obrazov si vždy vyberám námety, ktoré predstavujú prepojenie pamäti a prostredia s mojím lokálnym záberom. Často sú to stavby, ktoré priamo zasiahli do môjho života.

Do Istropolisu sme chodili do kina a na divadelné predstavenia, „šupkári“ tam mávali stužkové. Aj pri takýchto príležitostiach som si začala všímať a uvedomovať veľkú silu interiéru a výtvarných vstupov do architektúry. Je to stavba, ktorá bude mnohým ľuďom v Bratislave chýbať, a som presvedčená, že jej odstránenie je nenávratná chyba.

Rozhlas, zo série Monuments, akryl a tuš na plátne, 120 x 140 cm, 2021  Foto: archív autorky

Máš v Bratislave ešte iné blízke diela architektonickej moderny?

Určite je to budova Slovenského rozhlasu. Ešte donedávna som neďaleko mala ateliér, takže rozhlas bol súčasťou mojich každodenných výhľadov z okna.

Fascinujú ma aj sochárske zásahy v architektúre.

K mojim úplne najobľúbenejším patrí Závojová fontána v Ružinove. Ako dieťa som sa tam učila bicyklovať a bolo to prvýkrát, čo som sa ocitla v takejto blízkosti nejakej monumentálnej formy. Dodnes si pamätám, ako silno na mňa pôsobila. Mám rada aj fontánu Družba na Gottku. Vo svojich prácach som maliarsky spracovala námet Slovenského národného archívu, SNG, hotela Kyjev aj výškovej budovy STV. A okrem Istropolisu aj budovu Tržnice naproti. Slavín ma priťahuje najmä ako verejný priestor, hoci aj to je architektúra s nánosmi pamäti. Vždy sú to teda miesta, ktoré sa nejako dotýkajú môjho života, a mám pocit, že keď danú architektonickú predlohu premaľujem, tak si ju akoby privlastním, navždy uzamknem do spomienok a týmto spôsobom ju symbolicky uchránim pred úplným zánikom.

Tvoje mestské scenérie sa dajú ihneď identifikovať, ale aj tak úplne nezobrazujú realitu. Ako pracuješ s predlohami?

Mnohé námety, ktoré potom stvárňujem v maľbe, si odfotím trebárs na nejakej prechádzke so psom len tak do mobilu. Je to ako rýchle „skicovanie“ dnešných dní. Keďže však nie som dobrá fotografka, niekedy je pre mňa zaujímavejšie nájsť predlohy a predobrazy v starých knihách, časopisoch alebo na starých fotografiách. Je to fascinujúce, pretože dobové zábery zachytávajú konkrétne budovy v ich začiatkoch, tesne po realizácii. Čiže v čase, keď tam ešte neboli neskoršie nánosy dostavieb, bilbordov alebo, nedajbože, zateplenie. Teda čisté, bez vizuálneho smogu, cez ktorý vnímame architektúru dnes. Často vystavuješ v zahraničí. Pohľad zvonka sa isto niečím líši od toho nášho interného. Aké je zahraničné publikum?

Vždy rozlišujem, pre akého diváka výstavu pripravujem. Keby som totiž obraz Istropolisu alebo Slovenského rozhlasu, ku ktorým mám emocionálny vzťah, zasadila niekam do centra výstavy v Paríži, divák to nedokáže odčítať vo všetkých vrstvách. Takýto zážitok je neprenosný a ani sa oň neusilujem. Ak mám šťastie a výstava je spojená s umeleckou rezidenciou, rada pracujem s lokálnym nájdeným materiálom. Na začiatku rezidenčného pobytu napríklad prejdem rôzne blšáky a antikvariáty. Vždy si tam nájdem staré

knihy, časopisy, fotografie. Tie si potom prenesiem do ateliéru a nechám ich určitý čas na seba pôsobiť, pripravujem z nich koláže alebo rôzne asambláže a menšie objekty.

Mám skúsenosť, že zahraniční zberatelia sú odvážnejší. Napríklad sa neboja kupovať práce na papieri a fragilné skulptúry. U nás medzi zberateľmi umenia ešte stále prevláda tendencia, že papier je príliš krehký, a teda je to problematická akvizícia.

Závesný obraz, maľba na plátne pre nich predstavujú overenú „klasiku“, ktorá prežije stáročia. V zahraničí nie je moja maľba až taká dominantná a publikum ma viac vníma prostredníctvom tvorby koláží a inštalácií.

Aké máš plány na najbližšie obdobie?

V júni chystám netradičnú výstavu na hrade v Ľubovni. Pracujem s historickým obsahom, často využívam nájdené materiály, starožitný nábytok a rôzne vitrínky, objekty či sošky, dobový interiér hradu je mi naozaj blízky. Spojením súčasného umenia a historického prostredia hradu vznikne vzrušujúci kontrast. Výstavu pripravujeme spoločne s kurátorkou Luciou Gregorovou Stach a už sa veľmi teším na výsledok.

Mojím najdôležitejším tohtoročným projektom je účasť na bienále v Lyone, ktoré sa bude otvárať začiatkom septembra a potrvá až do konca decembra. Na výstave bude približne osemdesiat autorov z celého sveta, v kurátorskej koncepcii dvojice Sam Bardaouil a Till Fellrath, ktorí v súčasnosti patria k mimoriadne rešpektovaným postavám na medzinárodnej scéne.

Preto mám naozaj veľkú radosť, že oslovili do výberu autorov práve mňa ako jedinú autorku zo Slovenska.

Slovenské umenie tu má zastúpenie po viac ako desiatich rokoch. Na lyonskom bienále naposledy vystavoval Stano Filko v roku 2011, preto cítim veľkú zodpovednosť. Pre výstavu bienále s názvom Manifesto of Fragility pripravujem monumentálnu site-specific inštaláciu.

Elena Alexy

stránka 4

Ego

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

www.daad.sk

← Architektka a urbanistka Marta Kropiláková, foto: Ľubo Špirko  ↑ Bytový dom na Palackého ul., Bratislava, 1987, foto: archív MARKROP  ↗ Bytový dom na Palackého – detské ihrisko, Bratislava, 1987, foto: archív MARKROP

30/05—05/06/2022  Bratislava

30/05—05/06/2022  Bratislava

MARTA KROPILÁKOVÁ

【SK】

Kto som — Festival DAAD sa formátom EGO pravidelne obzerá do minulosti a upozorňuje na dôležité postavy našej domácej architektonickej scény. Vás však pojem „ego“ možno až tak nevystihuje, pretože vám bola bližšia tímová spolupráca. V akej pozícii ste sa v rámci autorských kolektívov cítili najlepšie?

Pri príprave podujatia a výstavy na festivale Dni architektúry a dizajnu som si po dlhšom čase rozložila celý archív. Trochu ma zasiahla ťažoba otázky, kto vlastne som. Architektka, urbanistka alebo interiérová dizajnérka? Zdalo sa mi neuveriteľné, že tá istá osoba, čiže ja, bola schopná spracovať také množstvo projektov a v takej rôznorodosti. Je však fakt, že v stavoprojekťáckom tíme Marko, Šmotlák, Rapant sme cez týždeň riešili urbanistické úlohy aj sólo domy s rovnakým nasadením ako potom cez víkendy „dielotvorné“ interiéry bratislavských lokálov.

Stavoprojekt — Bratislavský Stavoprojekt by sa z dnešného pohľadu dal nazvať akýmsi think tankom, ktorý združoval expertov v oblasti architektúry a urbanizmu. Bola to viacgeneračná organizácia s mnohými výraznými autoritami. Aký tvorivý priestor dostávali mladí architekti?

Ego

stránka 5

www.daad.sk

Vždy má o čom rozprávať a vždy sú to myšlienky a spomienky, ktoré sú dôležité. Architektka Marta Kropiláková patrí ku generácii autorov, ktorí časť svojho profesionálneho života prežili v podmienkach socialistického plánovania. Akokoľvek by sme sa však snažili túto etapu slovenskej architektúry a urbanizmu hodnotovo zneistiť, narazíme na vážne pochybnosti o kvalite súčasnosti. Podobne ako viacerí známi architekti druhej polovice dvadsiateho storočia aj Marta Kropiláková bola súčasťou legendárneho Stavoprojektu. Práve tam sa jej dostalo pod kožu pestovanie kolegiality a odvaha myslieť inak. Po zániku Stavoprojektu tvorila polovicu dobrého mena ateliéru MARKROP. Okrem spojenectva s architektom Ivanom Markom v ňom spolupracovala aj s Vladimírom Hrdým. Jej autorské stopy nesú diela ako obytný dom na Palackého ulici v Bratislave, interiér Domu smútku v Sliači, bratislavské sídliská Dolné hony a Záhumenice či bytové domy na Mickiewiczovej a Námestí slobody.

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

POZNANIE

Do Stavoprojektu ma nasmeroval docent Kodoň s poznámkou: „Veľa sa naučíš v škole, ale ešte viac v praxi.“ Vládol tam pomerne prísny hierarchický režim. Ako mladí architekti sme si zopár rokov autorsky necinkli. Pridelili ma do skupiny, ktorú viedol Ivan Marko. Pomáhali sme starším kolegom, rozkresľovali detaily, axonometrie už navrhnutých stavieb. Práve pri zdĺhavom, trpezlivom kreslení axonometrických zobrazení bez počítača sa prehlboval môj zmysel pre priestor. Na kvalitu prác, a to nielen mladých architektov, však dohliadal najmä kontrolný orgán – Architektonicko-technická rada. „Atru“, ako sme ju skrátene volali, tvorili významné osobnosti Stavoprojektu. Bola to rada starších a múdrejších, v ktorej nevládol autokratický, direktívny princíp posudzovania. Boli to architekti, ktorí boli v záujme kvality ochotní nezištne povedať názor a usmerniť autora ešte v štádiu rozpracovaného diela. Takýto princíp sme sa pokúsili uplatniť aj po zániku Stavoprojektu, keď sme s Ivanom Markom založili ateliér MARKROP. Získali sme zákazku na riešenie bratislavského Podhradia. Po vstupných analýzach územia sme pozvali významných bratislavských architektov, aby sme s nimi diskutovali o východiskách a možných riešeniach cennej lokality. Už to však nefungovalo.

V novej dobe, s novými komerčnými pravidlami sa nezištný odborný názor na udržanie kreditu našej profesie už nenosí.

Urbanizmus ­­— Vo svojich projektoch, ale aj vyjadreniach opakovane upozorňujete na význam urbanizmu. S architektom Ivanom Markom vás okrem iného spájalo aj presvedčenie o nedeliteľnej previazanosti architektúry a urbanizmu a istý čas ste boli súčasťou Katedry urbanizmu na Fakulte architektúry SVŠT. Bolo toto smerovanie vaším zámerom alebo prišlo ako prirodzená súčasť profesionálneho dozrievania?

Môj vzťah k urbanizmu sa začal formovať v časoch, keď som ako lúčničiarka precestovala autobusom

kus Slovenska, neskôr aj sveta. Intenzívne som vnímala siluety mestečiek a dedín a vždy ma pichlo pri srdci, ak som zaznamenala nejakú disharmóniu.

Nevedela som to presne uchopiť, ale uvedomila som si, že o ľudské sídla sa treba starať a že aj ja chcem pre to niečo urobiť.

Urbanistické nazeranie na svet sa mi potom v celej komplexnosti otvorilo počas štúdia prostredníctvom profesora Alexyho. Vtedy som pochopila, čo som predtým len intuitívne cítila. Urbanizmus sú vzťahy medzi prvkami. Je vo všetkom, presahuje aj do domu či do bytu.

Súvis medzi architektúrou a urbanizmom sme stále sledovali aj vo svojom ateliéri. S Ivanom Markom sme v tvorbe presadzovali myšlienku, že domy sa tvoria z okolia, nie zo svojho vnútra.

Palackého — V 70. rokoch ste boli v autorskom tíme, ktorý získal významnú trofej – Cenu Zväzu slovenských architektov za rok 1987. Bolo to za bytový dom s občianskou vybavenosťou na Palackého ulici v Bratislave. Socialistická projekcia čelila limitom, ktoré si dnes už sotva vieme predstaviť. Na čom vám vo vašom návrhu najviac záležalo?

Dom na Palackého potvrdzuje predošlú úvahu. Projektovali sme ho v rokoch 1977 – 1979. Prínosom je tvar celku, rozlomenie hmoty na časti. Ziskom sú aj dve neštandardné uličné fasády z keramického obkladu, oceľového plechu a priesvitných kopilitových tvárnic.

Občiansku vybavenosť sme umiestnili do dvojúrovňového parteru. Horné prevádzky boli sprístupnené z predsadenej, priebežnej terasy. Mojou čiastkovou úlohou bolo navrhnúť detské ihrisko vnútri bloku.

Keďže vtedy sa ešte nevyrábali herné komplety na detské ihriská, vymyslela som drevenú štruktúru v kombinácii s oceľovými rúrkami. Bola tam zakomponovaná dráha pre autíčka a kolobežky, hojdačky, šmykľavky, pieskovisko. Ihrisko bolo obľúbené, chodili naň aj deti z okolia, lebo široko-ďaleko nič nebolo. No ľuďom v okolí prekážal hluk, štebot detí a ihrisko po čase zrušili. Nezničili ho úplne, len presťahovali do zoo.

Tam ešte dlhý čas slúžilo. Napokon zaniklo, nevieme, čo sa s ním stalo. A z uličnej strany zmizla prvotná príťažlivosť neštandardného riešenia. Sklá rozbité, steny dočmárané, zhrdzavené, neudržiavané. Veľmi si želám, aby dom, najmä parter, mal riadnu údržbu.

Nebúrať — Zánik budov alebo necitlivé prestavby sú pre architektov bolestné. Aj vy ste už zažili zásah, ktorý v podstate zničil vaše dielo. Na druhej strane, každý architekt musí počítať s tým, že nestavia na večnosť a dôjde k zmene. Nie sú však komerčne vynútené prestavby či likvidácie budov dnes až príliš časté?

Prestavby a rekonštrukcie sú mi veľmi blízke a vôbec sa im netreba brániť. Ak je dom urobený dobre, ak má dobrú statickú charakteristiku a zvládnutú urbanistickú stránku, vždy sa dá prestavať, upraviť. Ale rozvážne a s citom. V tomto smere ma veľmi mrzí prestavba komplexu domov na Suchom mýte. Ešte za čias Stavoprojektu sme v rokoch 1983 – 1985 riešili pre mesto vtedajší prvý stupeň projektovania – projektovú úlohu Mierové námestie, členenú na jednu stavbu – Zochova a na druhú stavbu – Suché mýto. Druhú stavbu postihol lepší osud, lebo sa ešte pred zlomovým rokom 1989 projektovo do-

pracovala a v hrubej stavbe aj zrealizovala na tzv. malometrážne byty. Vzbudila pozornosť zaobleným nárožím a stala sa súčasťou dostavby mestského bloku Veterná – Suché mýto – Staromestská. Vzápätí stavbu a priľahlé dva šesťpodlažné bytové domy (arch. Weinwurm) s prízemnou prevádzkou známou ako textilná galantéria „Halmoš“ kúpila Slovenská sporiteľňa. Ivan Marko vložil do preprojektovania malometrážnych bytov na reprezentačnú bankovú budovu celý svoj architektonický fortieľ. My jeho spolupracovníci sme ostali v nemom úžase, že tak starostlivo a originálne skomponovanú skladbu zaobleného trojpriečelia, vnútornej bankovej prevádzky, strešnej nadstavby s vloženou verejne dostupnou reštauráciou, takú mimoriadne nákladnú stavbu sa Slovenskej sporiteľni podarilo zafinancovať aj zrealizovať. No potreby a prevádzkové podmienky banky sa zmenili a dom dostal nového vlastníka.

Pre nastrčenú spoločnosť sme sotva stihli urobiť štúdiu zmeny funkčného využitia banky na bytové účely. Samozrejme, so zachovaním priečelí. Potom Ivan Marko zomrel. Na začatú asanáciu vonkajších materiálov ma v jej pokročilom štádiu upozornil kolega. Písala som na všetky možné inštitúcie, no nikto „šaty“ toho domu nezachránil. Pritom nemali ešte ani desať rokov. Vtedajšia doba mohla mať zachovaného svojho architektonického reprezentanta. Jeho druhá prestavba na byty z roku 2014 sa dala urobiť aj inak.

Ale napokon, takýmto situáciám čelia viacerí architekti. Zažil to Štefan Svetko, ktorému zhorel amfiteáter, aj Ivan Matušík, ktorého obchodný dom Slimák prestavba tak „zhodnotila“, že sa mu musel vyhýbať.

A čerstvý prípad Istropolis od trojice architektov Konček, Skoček, Titl! Z predkladaných možných lokalít umiestnenia kongresovej haly možno túto považovať za najmenej vhodnú. A možno kongresy ani nebudú… Čo chceme, aby zostalo z Bratislavy, keď opakovane dopúšťame, aby sa ničili špičkové diela našich najvýznamnejších architektov? Stáročia sa domy nebúrali, len prestavovali. Úcta k domom spočíva aj v tom, že by sa mali využívať, kým sa dá.

Súčasná spoločnosť si hodnotu stavby, a to ani ako obyčajného materiálneho produktu, vôbec neváži.

územia v rámci svojej zvrchovanej kompetencie.

Zabezpečilo síce potrebný právoplatný dokument rozvoja, ale územie poskytlo novým vlastníkom.

A o fenoméne vlastníka sme už raz hovorili.

Druhá šanca — V Stavoprojekte, ale neskôr aj vo svojom ateliéri MARKROP ste vyprodukovali množstvo materiálu, ktorý mal charakter výskumu.

Napokon, mnohé projekty končia v podobe štúdie a v podstate dožívajú v šuplíku. Je nejaký projekt, ktorý by ešte nemal zostať zabudnutý?

Mám jedno krédo. Svet sa skladá z ľudí a vecí, a tak ako ľudia by mali žiť v zhode, milovať sa, nemať spory a neviesť vojny, tak aj veci okolo nás by mali byť vo fyzickom súlade. Takto vnímam aj mesto, aj krajinu.

Symbiózu mesta s lesoparkom a mohutnou riekou už, dúfam, nedokážeme nevhodnými zásahmi pokaziť. Vysoko si cením prítomnosť fenoménu prepojenia týchto prvkov. V Bratislave mám najradšej jej typicky mestské ulice, utkané v rôznych časoch a z rôznych druhov domov. Je to v podstate mestská časť Staré Mesto. Jej stabilnou dobrou chrbticou neprestáva byť uličný koridor od Starého mosta pokračujúci popri Manderláku, dvíhajúci sa cez Suché mýto až po SAV na Štefánikovej ulici. Túto trasu zvládnem kedykoľvek v pohode pešo a obzerám sa, čítam domy. To je pre mňa mesto s identitou, v krásnej symbióze tu žijú staršie aj novšie domy a nad nimi najúžasnejší dom – Bratislavský hrad.

A ešte si želám, aby sme sa čo najskôr mohli prestať hanbiť za bratislavskú stanicu.

Každý architekt má veľa takýchto projektov. Je známe, a to aj v zahraničí, že šancu na realizáciu má asi dvadsať percent návrhov, zvyšok ide do šuplíka. S tým sa musíme zmieriť. Ale ako príklad stále právne aktuálneho, no pritom marketingovo temer utajovaného produktu uvediem územný plán zóny celomestského centra Petržalka – územia medzi Starým a Prístavným mostom. Bol spracovaný na podklade výsledku ideovej súťaže, ktorú vypísalo hlavné mesto a ktorú sme vyhrali. Dnes sa v lokalite presadzuje nový development. Javí sa ako ad novum. Úvahy o optimálnom využití tohto územia však prebiehali už dlhé roky predtým a vždy skončili v úrovni „zachovať celomestsky vysoko cenenú lokalitu ako rezervu na jej rozvoj v lepších časoch“. Mesto stratilo odvahu riadiť urbanizáciu

Staré Mesto — Vaša biografia prezrádza, že viac než inštitucionalizované funkcie vám bola blízka projekcia. Predsa ste sa však v roku 1999 stali hlavnou architektkou mestskej časti Staré Mesto.

Aká to bola skúsenosť ?

V tejto funkcii som sa naučila, ako funguje náš svet. Išla som do toho s vierou a odhodlaním, že svojou odbornosťou pomôžem, no nechcela som byť poplatná požiadavkám politických klubov. Už od začiatku som musela odolávať rôznym tlakom a niektoré materiály na nevhodné využitie pozemkov som odmietala podpísať. Najprv mi odobrali podpisové právo. Netrvalo dlho a z funkcie ma staromestskí poslanci už v roku 2000 odvolali. Oproti ostatným zamestnancom som mala istú výhodu.

Kým oni museli vyjadrovať v stanoviskách názory nadriadených aj vtedy, keď s nimi nesúhlasili, ja som sa nemusela ohýbať, pretože som sa mala kam vrátiť. Späť do nášho ateliéru. Za všeličo som však dávala ruku do ohňa. Mrzí ma, že sa mi nepodarilo uchrániť Napoleonov vŕšok pred monofunkčnou bytovou výstavbou. Nepodarilo sa mi zablokovať ani dlhodobý prenájom mestských pozemkov pre súkromnú spoločnosť v lokalite hlavnej stanice.

Bránila som predaju výhľadovo vhodnejšie využiteľných menších pozemkov patriacich mestskej časti, o ktorých kúpu mali záujem ich nájomcovia. Jedným z reálnych plusov je istá zásluha pri záchrane parčíka pred celoplošnou zástavbou pri budove dnešného RTVS na Belopotockého ulici. A tak som si potvrdila, že aj v ťažkej situácii treba vedieť argumentovať a vytrvať. Niekedy to prinesie aj dobrý výsledok.

Dobré miesta — Niet architekta, ktorý by bol imúnny proti stavebným procesom vo svojom meste. Ktoré mestské priestory alebo časti hodnotíte ako dobre urbanisticky a architektonicky zvládnuté?

Elena Alexy

Prvá liga

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

www.daad.sk

30/05—05/06/2022  Bratislava

30/05—05/06/2022  Bratislava

stránka 6

JOSEF PLESKOT

【CZ】

←Josef Pleskot, foto: Lukáš Hausenblas  ↘ Cesta Jelením příkopem, Pražský hrad, 1998 - 2003, foto: Jan Malý  ↙ Gong – multifunkčná aula, konverzia NKP plynojemu, Vítkovice, 2012, foto: Tomáš Souček

Súčasná česká architektúra. Vzhliadame k nej, fascinuje nás množstvo vynikajúcej architektonickej práce aj slušný zástup verejných zadaní z oblasti kultúry či vzdelávania, k akým sa slovenskí architekti zatiaľ dostanú len zriedka (no zlepšuje sa to). Kvalita pritom nevzniká len vo veľkých mestách, kde sa akosi prirodzene očakáva kumulácia väčších investícií, ale aj v menej vychytených regiónoch, malých mestách i na celkom odľahlých miestach. Česká architektonická scéna, tak ako každá iná kreatívna profesia, stojí na osobnostiach, ktoré vnímame najmä prostredníctvom tvorby, no pri niektorých menách je vplyv omnoho širší a najmä hlbší. Kontakt s nimi, či už naživo, alebo vďaka mediálnym výstupom, zanechá stopu, prinúti premýšľať a prehodnocovať vžité stereotypy späté s hľadaním odpovedí na otázky, čo je architektúra a kto je architekt. Pretože to vôbec nie je jednoduché. Pritom nemusí ísť o radikálne postoje, priamy zásah spôsobí skôr nový alebo iný uhol pohľadu, presvedčivý systém hodnôt. Poznanie, ku ktorému sa dá dopracovať len rokmi sústredenej práce s podporou sebakritiky a otvorenosti voči zmenám.

Takouto osobnosťou je nepochybne Josef Pleskot.

V českej architektúre reprezentuje líniu rozvíjania modernistickej tradície, ktorú zveľaďovala aj nedávno zosnulá Alena Šrámková. Jeho poňatie sa však líši a najmä je mimo akýchkoľvek vzorcov. A hoci mu superlatívy späté s jeho prácou nie sú blízke, vôbec nezveličujeme, ak v jeho prípade hovoríme o skutočnej nadčasovosti a širšom kultúrnom význame architektúry. ČO JE ARCHITEKTÚRA?

www.daad.sk

SPRÁVNA MIERA

Prvá liga

stránka 7

Josef Pleskot, jeden z najuznávanejších českých architektov súčasnosti, sa pravidelne vyskytuje medzi autormi, ktorí reprezentujú českú architektúru na prestížnych medzinárodných fórach. Jeho vysoké nasadenie v praxi vždy sprevádzali prednášky, rozhovory a úderné texty, ktoré prispeli k formovaniu jeho prirodzenej autority.

Práce Josefa Pleskota a AP ATELIERU sa vyznačujú čitateľnosťou a intuitívnosťou, no najmä nezvyčajným vzťahom svetla a priestoru, zvláštnym esenciálnym pokojom a citlivým prepájaním umelého prostredia a prírody. Architektúru chápe ako spoločenskú disciplínu, zaujíma ho jej vplyv na medziľudské vzťahy a organizáciu života. V tomto kontexte sa pri výbere zadaní rozhoduje podľa miery ich spoločenskej prospešnosti.

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

VYŠŠÍ PRINCÍP

Hoci Pleskot sa nikdy neusiloval o publicitu, minimálne tri desaťročia patrí k neprehliadnuteľným postavám na českej scéne. A je celkom jedno, či pracuje na menšej prístavbe rodinného domu, konverzii priemyselnej pamiatky, rozľahlej vile, moste, developerskom projekte alebo na návrhu výstavnej expozície. Vždy spolu s tímom podá výkon, aký neunikne priaznivej pozornosti odbornej kritiky a kultúrnej sféry. Kladné recenzie však rozhodne nie sú jeho cieľom. Ani akékoľvek formálne hry. Zaujíma ho najmä to, čím môže architektúra prispieť do urbánneho, prírodného a sociálneho kontextu: „Sociální nebo lidské vztahy jsou dimenzí, která určuje kvalitu architektury. Když se dnes dívám na barák, tak mně nezajímá, jestli je z určitého pohledu proporční. Zajímá mě, jestli je proporční z hlediska všech sociálních nebo lidských vztahů.

Kvůli dobrému nastavení vztahu mezi člověkem a domem je nutné dům tvořit třeba i tak, že bude z klasického pohledu disproporční. Z tohoto důvodu považuju moderní architekturu za mnohem plnohodnotnější, mnohem propracovanější, než třeba byla architektura klasická… Musím říct, že mě nebaví být svrchovaným estetizátorem fasád a vybraných interiérů. Na mě architektura doléhá jako velmi komplikované společenské dilema.“ 1

Architektúra 20. storočia priniesla nový apel – budovať krajší, lepší, spravodlivejší svet. Niežeby to neplatilo aj v súčasnosti, len to, čo bolo pred storočím revolúciou, sa dnes považuje za samozrejmosť.

To znamená, že s architektúrou sa zákonite spája nemalá zodpovednosť, citlivosť na etické otázky, a to nielen smerom k spoločnosti, ale aj k prírode, jej zdrojom a budúcnosti nás všetkých: „Pro mně je spojení etiky a architektury bytostné, protože architektura zachází se všemi důležitými věcmi lidského života a nejenom s nimi, ale s věcmi veškerého bytí, protože čerpá energie, nerostné materiály. Architektura zachází s lidskou duší nebo ji přímo ovlivňuje… Jsou to pro mě nesmírně závažné věci, i když si tyto otázky pochopitelně nekladu

každý den. Musel bych se asi zhroutit pod nesmírnou tíhou zodpovědnosti, která z toho vyplývá.“ 2 „Máme všichni dost velké zkušenosti s tím, jak se vyčerpává země, jak se přírodě určuje jiný režim, než je normální. Nechci mluvit o ekologické architektuře, chci mluvit o správné míře všeho. A to ovlivňuje formy a proporce, proporce klidnýho prostředí.“ 3 KOMPROMIS Toto slovo pozná každý architekt a väčšinou v súvislostiach, ktoré mu priniesli nejednu bezsennú noc. Keď sa idea rúca, keď druhá strana nechce alebo nedokáže pochopiť zámer, bolí to. Kompromis je pevnou súčasťou architektonických procesov.

A stretáva sa s ním každý, aj Josef Pleskot. Rôznorodosť zadaní a klientely prináša rôznu mieru kompromisov. Iná sprevádzala rekonštrukciu radnice v Benešove a celkom iná projekt rodinnej vily finančníka Petra Kellnera vo Vranom nad Vltavou.

Pre Pleskota je kompromis príležitosťou, ako dať kríze nové významy: „Kompromis beru jako nalezení správné míry.

Když se o někom tvrdí, že je člověk kompromisů, znamená to, že je mizera? Podle mě, kdo umí dělat kompromisy, tak ten umí přemýšlet. Dojít ke kompromisům znamená projít nějakým procesem… přemýšlet a být tolerantní.“ 4 ATELIÉR Investori, najmä tí väčší, čo skúšajú šťastie v oblasti developmentu, sa pri výbere architekta neraz riadia veľkosťou ateliéru. Presvedčenie, že zárukou úspechu projektu je jedine veľký architektonický tím so značnou deľbou práce, však nie vždy prinesie naplnenie očakávaní. Pre Josefa Pleskota je aj v tejto otázke dôležitá správna miera. AP ATELIER má za sebou množstvo rozsiahlych úloh, ako je napr. sídlo ČSOB v Prahe-Radliciach či revitalizácia industriálneho areálu ostravskej Dolnej oblasti Vítkovice, priority sú však stále rovnaké – zostať v bezprostrednom autorskom kontakte so zadaním a namiesto množstva zamestnancov investovať skôr do stabilných spolupracovníkov: „Existují vynikající ateliéry, který jsou neuvěřitelně profesionalizovaný. I náš ateliér dosáhl značné profesionality, ale na co kladu důraz, je nezastupitelnost osobního nasazení. Nezajímá mně budovat ateliér, který by musel mít za každou cenu pokračování. Náš je založen na individuálnějším pojetí.“ 5 NEARCHITEKT Josef Pleskot sa opakovane vyjadruje k podstate profesie architekta. Znepokojuje ho súčasný posun k diktátu predpisov, príkazov a zákazov na úkor ozajstného života, jeho prirodzených potrieb a logiky. Na úkor architektúry ako tvorivej činnosti. Tlak investícií a nariadení potláča intelektuálny rozmer práce a zámer prinášať správne riešenia. Preto mu je bližšie označenie „sprostredkovateľ“ než architekt: „… neztotožňuji se s tím, jak je role architekta společností vymezena a jak je vnímána. Protože architekt čím dál více funguje jako naplňovatel neustále komplikovanějších norem, nikoliv norem, které byly odvozeny z nezpochybnitelných životních zkušeností… Často se naprosto nesmyslně utrácí, jen aby se tyto normy naplnily. Někdy se dělají baráky mnohem větší, než by se dělat musely, právě proto, aby to bylo v souladu s normami. Tyto profesní lobbismy, které mají zákonný charakter, vlastně degradují roli tvůrce a pravé zájmy společnosti.

A proto ve mně roste neochota ztotožňovat se s rolí naplňovatele neživotných norem.“ 6 Erik Augustini

1, 2, 4, 6 KORYČÁNEK, Rostislav: Josef Pleskot. Domy z meziprostoru. Praha : Galerie Zdeněk Sklenař, 2007.

Rozhovor Jany Ševčíkovej a Jiřího Ševčíka s Josefom Pleskotom. In: MITÁŠOVÁ, Monika; ŠEVČÍK, Jiří (eds.): Česká a slovenská architektura 1971 – 2011. Texty, rozhovory, dokumenty. Praha : VVP AVU, 2013. s. 262.

3

Rozhovor Jany Ševčíkovej a Jiřího Ševčíka s Josefom Pleskotom. In: MITÁŠOVÁ, Monika; ŠEVČÍK, Jiří (eds.): Česká a slovenská architektura 1971 – 2011. Texty, rozhovory, dokumenty. Praha : VVP AVU 2013. s. 261.

5

Clubovka www.daad.sk 30/05—05/06/2022  Bratislava

30/05—05/06/2022  Bratislava www.daad.sk

Vaše portfólio obsahuje prevažne typológiu bývania, a to najmä rodinné domy. Aká bola cesta vášho ateliéru k špecializácii na rezidenčné zadania?

Navrhnúť rodinný dom je citlivá záležitosť. Čo osobne pre vás znamená domov? Ako sa to odzrkadľuje vo vašej práci?

V Belgicku je povinné viesť akúkoľvek stavbu alebo rekonštrukciu domu pod dohľadom architekta. Od prvého dňa nás fascinovalo navrhovanie aj samotný proces realizácie, zhmotňovanie návrhu. Dodnes v našej práci pretrváva vášeň pre oboje: navrhovanie aj výstavbu so všetkými zúčastnenými partnermi.

V prvých rokoch praxe sme pochopili, že niektoré výzvy boli pre zabehnuté architektonické štúdiá jednoducho primalé. Preto sme bezprostredne po štúdiách a stážach začali pracovať na autorskom portfóliu s vlastným dizajnérskym jazykom. Po osemnástich rokoch má náš pomerne mladý architektonický ateliér (dvaja partneri majú krátko po štyridsiatke) rozsiahle portfólio prác s výrazne osobitným prístupom k navrhovaniu.

Domov je bezpečie. Je to osobný priestor, v ktorom človek nachádza sám seba a je sám sebou. Je to miesto, ktoré je otvorené. Otvorené voči iným a voči prostrediu, ale so zmyslom pre bezpečnosť. Ak je to potrebné, človek sa doň môže stiahnuť. Domov presahuje svoju funkčnosť. Je to miesto tvorby spomienok. To ponúka možnosti. Neexistujú predpísané scenáre. Mali by však obsahovať čo najviac rôznych dejových línií.

Radi vytvárame miesta bez špecifického určenia alebo účelu. „Veľkorysé“ priestory často podnecujú na využitie práve preto, lebo nemajú jasný cieľ. Prekvapujúce a veľakrát dočasné využitia sú niekedy najzaujímavejšie. Ide však aj o proces, ako dom vznikal.

Spôsob, ako sa viedli dialógy, aké vzťahy vstupujú do prostredia, ako prebiehala výstavba…

Zamerať sa na malé projekty často znamená väčšiu kontrolu architekta nad projektom aj nad stavebnými procesmi a na konci aj na celkovú kvalitu stavby.

Je práca na projektoch menšieho rozsahu vašou preferenciou alebo je to niečo, čo sa vám prirodzene udialo? Rozmýšľali ste niekedy nad projektmi väčšieho rozsahu?

Vaše stavby sú ucelené a zrozumiteľné vo vlastnom mikropriestore. To, čo sa pri finálnej stavbe často prehliada, je množstvo externých parametrov, ktoré do procesu tvorby vstupovali. Ako veľmi sú pre vás dôležité externality lokality alebo jestvujúcich stavieb?

Projekty veľkých rozmerov nás vedia zaujať rovnako ako rodinné domy, ak veríme, že existuje pridaná hodnota v intenzívnom procese navrhovania a výstavby, a ak je pri výskume dizajnu možné nastoliť relevantné kritické otázky.

Vyhrali sme medzinárodnú súťaž vo Flámsku.

Predmetom verejnej súťaže bol kostol, ktorý zhorel a po požiari z neho ostali len vonkajšie múry. V návrhu sme museli obnoviť funkciu kostola a v rámci toho istého objektu doplniť aj funkciu radnice. Žiaľ, po troch rokoch prác sa samospráva rozhodla projekt ukončiť. To sa nám nezdalo správne. Uvedomujeme si, že zapojenie súkromných klientov je veľmi dôležitou súčasťou realizácie našich projektov.

Ako sa naše metódy a spôsoby navrhovania stávajú v posledných rokoch osobitými, zvyšuje sa aj náš záujem o to, ako môže náš osobitý prístup k architektúre obstáť pri väčších zadaniach.

Momentálne sa cítime veľmi dobre v meradle menších projektov. Dáva nám to možnosť skutočne hĺbkového výskumu. Takisto sa radi zapájame do všetkých aspektov výstavby. Práca s klientmi, našimi zamestnancami, profesistami alebo s dodávateľmi vytvára vzájomne plodné prostredie, v ktorom sa môžu naše projekty posúvať správnym smerom aj vplývať na náš spôsob uvažovania a navrhovania.

Na vytvorenie domova (nielen domu) musí architekt svojich klientov dobre poznať. Zdá sa, že vaše diela sa formujú podľa potrieb rodín, ktoré ich obývajú.

Kto sú teda vaši klienti a ako by ste ich charakterizovali? Nakoľko vplývajú ich individuálne charaktery na vašu prácu?

Naši klienti majú spoločné to, že sú nezaujatí.

Hľadajú osobný príbeh, dom, v ktorom sa nájdu, ale ktorý ešte nenašli, často ani v našom portfóliu. Zvyčajne majú jasnú predstavu, aký by mali mať zo svojho budúceho domu pocit, ale nikdy nemajú vopred stanovenú formálnu predstavu, ako to dosiahnuť.

DNA našich klientov je integrálnou súčasťou každého projektu. Počas navrhovania sa vedome dávame viesť osobnými preferenciami klientov. Prísť s novým návrhom nám umožnia ich otázky a naše odpovede. Ak sú počiatočné parametre na začiatku procesu navrhovania rozdielne, žiadna odpoveď nebude identická s tou predchádzajúcou, každý dom tak bude iný než ten predošlý.

Posledná otázka. Často prezentujete svoje projekty prostredníctvom fyzických modelov (makiet).

Túto prax dnes niektorí považujú za staromódnu.

Vyrábate modely všetkých svojich projektov? Aká je ich úloha vo vašej práci?

Makety sú dôležitou súčasťou našich pracovných metód, rovnako ako počítačové modely, skice, testovacie skúšky, moodboardy… Každé médium, ktoré používame v rôznych fázach procesu navrhovania, povie o návrhu niečo iné. Takto dolaďujeme dizajn počas celého procesu až po implementáciu. Fyzický model vám umožní na prvý pohľad zistiť, či sú proporcie správne alebo nie. Na druhej strane je to stále dostatočne abstraktné médium, takže všetky strany si musia priestor v mysli vizualizovať a umiestniť sa doň. Je to zároveň mimoriadne zaujímavé médium na štúdium dopadu svetla.

Rea Dilhoffová

Architektúru tvoríme odpoveďami na otázky kladené v procese navrhovania. Veľa otázok vychádza z kontextu a dialógu, ktorý s kontextom chceme viesť. Naša architektúra sa riadi silnou afinitou, ktorú pociťujeme s kontextom „plne zastavaného Flámska“.

Otvorená krajina je tu ojedinelá a novou realitou je hustá zástavba. Veríme, že vo výsledku architektonické riešenia opäť získajú relevantnosť a prekročia len čisto formalistické chápanie. Ak sa na kontext pozrieme so zvedavosťou a nie s odporom, môžeme získať projekt, ktorý z hľadiska skúseností, ale aj z hľadiska vplyvu ďaleko presahuje obmedzenia nášho riešeného pozemku.

Vaše návrhy ukazujú koherentný prístup k zdokonaľovaniu priestorových a svetelných kvalít. Využívanie geometrických foriem a ich transformovanie vyzerajú presvedčivo a zmysluplne. V niečom to pôsobí modernisticky. Aká symbolická je pre vás moderná architektúra? Čo pre vás znamená modernizmus a jeho odkaz?

Modernizmus je jeden z vývojových smerov, ktoré nás zaujímajú. Žijeme v eklektických časoch, viac než kedykoľvek predtým sa teda inšpirujeme všetkými možnými vplyvmi. Preto svojej rozsiahlej (chaotickej) architektonickej knižnici pripisujeme veľký význam.

Krížové opelenie, ktoré tam prebieha, je obohacujúce a oslobodzujúce. Len čo sa určitý štýl zredukuje na svoj vzhľad alebo na štylistický znak a už nie je odpoveďou na položenú otázku, prestane nás zaujímať.

Jednou z ďalších charakteristík vašej tvorby je práca s odhalenými stavebnými materiálmi ako betón, tehla, drevo či oceľ. Odhalené prvky neumiestňujete banálne – často sú najdôležitejšími elementmi na dome. Prečo ich nechávate priznané vo finálnom „produkte“? Z akého dôvodu radi pracujete s exponovanými konštrukčnými materiálmi? Často sa snažíme preniesť priestorový koncept do spôsobu výstavby, aby sa mohli navzájom umocňovať. Obľubujeme poctivú konštrukčnú tektoniku, ktorá dodáva projektu vzrušujúci estetický rozmer.

Konštrukčný detail rozpráva rovnaký príbeh v porovnaní s väčšími objemami územia a jeho okolia.

Ide totiž o prerozprávanie čo najsúhlasnejšieho príbehu tam, kde sa výber materiálov a metód výstavby zhoduje s priestorovými voľbami, ktoré boli urobené ešte predtým.

Dom B-T, Zwalm, 2022, foto: Dennis De Smet

Clubovka

stránka 9

Graux & Baeyens architecten je belgické architektonické štúdio zameriavajúce sa prevažne na rezidenčné domy, interiéry a produktový dizajn. Štúdio založil Koen Baeyens a Basile Graux v roku 2005. V ich tvorbe vidieť úprimný záujem o ustavičný výskum a hľadanie odpovedí na relevantné otázky a výsledkom je snaha o jasný a dobre čitateľný koncept finálneho riešenia.

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

KONTEXT

Dom C-VL, prestavba bungalovu zo 60. rokov 20. storočia, De Haan, 2017, foto: Jeroen Verrecht

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

Basile Graux (vpravo) a Koen Baeyens, foto: Serge Anton

stránka 8

GRAUX & BAEYENS 【BE】 ARCHITECTEN

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

www.daad.sk

30/05—05/06/2022  Bratislava

30/05—05/06/2022  Bratislava

Clubovka

↓↓ Dom architektonického dedičstva, 2017, Muharrak - Bahrajn, (spoluautorka Noura Al Sayeh), foto: Dylan Perrenoud  ↓ Casa do Monte, Lisabon, 2019, foto: Dylan Perrenoud

stránka 10

LEOPOLD 【CH】 BANCHINI

foto: Dylan Perrenoud

Vaše meno figuruje v mnohých spoluprácach so štúdiom BUREAU, ktoré je súčasťou mladej vlny pomerne odvážneho prístupu. Ako by ste stručne opísali súčasnú švajčiarsku architektonickú scénu a svoju pozíciu v nej?

www.daad.sk

Spôsob, akým často narábate s existujúcimi múrmi a stenami, je fascinujúci. Či už je to dom Marramarra opierajúci sa o útes pobrežia pri Sydney alebo Dom architektonického dedičstva vypĺňajúci medzeru v starom mestskom tkanive mesta Muharraq, existujúce fragmenty neváhate využiť v tom najlepšom zmysle…

Som schopný navrhovať iba v reakcii na nejakú existujúcu situáciu. Bez obmedzení sa cítim stratený!

Architektúru vnímam ako odpoveď na špecifický fyzický, sociálny, ekonomický a politický kontext.

Je pravda, že ma fascinujú aj rôzne nedokonalosti a nájdené stopy z minulosti. Len čo dokážem tieto stopy zahrnúť do návrhu, pridám mu tým na komplexnosti, čo by som ako architekt sám nikdy nedokázal vytvoriť. Ďalšími výraznými prvkami vášho slovníka sú samostatne stojace kruhové schodiská a malé skrýše či výklenky v inak úplne voľných dispozíciách.

Plan libre navždy?

Clubovka

stránka 11

Leopold Banchini úmyselne ignoruje geopolitické hranice architektúry, s radosťou realizuje stavby v rozličných kontextoch. Spolu s ateliérmi ako Anne Holtrop Studio či OFFICE kgdvs bol súčasťou projektu rozsiahlej revitalizácie mesta Muharraq. Bez limitov sa cíti stratený. Je hlboko zakorenený v architektonickej histórii, zaujíma ho kolízia súčasnej popkultúry a ľudovej tradície. Základnou geometriou často výstižne odpovedá na zložité otázky, rád ponecháva interiéry v polodokončenom stave a fascinuje ho DIY proces. O tom všetkom v rozhovore s mladým švajčiarskym architektom, hosťom formátu Clubovka.

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

RADOSŤ

Priznám sa, že neverím v mýtus „švajčiarskej identity“, preto nepociťujem ani žiadne konkrétne spojenie s takzvanou švajčiarskou scénou. Moji priatelia a architekti, ktorí majú vplyv na moju tvorbu, pochádzajú z mnohých miest po celom svete a národnosť ani štátne hranice v tom nehrajú žiadnu rolu.

Adaptabilita je dôležitá téma. Myslím si, že architektúra by mala byť schopná akceptovať nepredvídateľné zmeny a mala by sa vedieť prispôsobiť vývoju potrieb. Je to pre mňa súčasť snahy o udržateľnosť v architektúre. Práve plan libre je jednou z odpovedí na túto otázku, pretože umožňuje rôzne nečakané využitia priestorov.

Jednoduché a surové materiály, interiéry zredukované na elementárne potreby. „Holé minimum“ sa v poslednom desaťročí akosi stáva novým štandardom… Súhlasíte?

Áno, jednoduchosť a surovosť sa stali záujmom mnohých architektov. Vnímam to ako pozitívnu reakciu na špecifický pokrízový sociálno-ekonomický kontext. Uznanie krásy „chudobného“ materiálu a nenáročnej architektúry je kľúčové. Dizajn by nemal byť niečo, čo si môže dovoliť iba elita a privilegované vrstvy. Osobne ma oveľa väčšmi zaujíma navrhovanie udržateľných a low-costových stavieb než tých zložitých a luxusných.

Medzi vaše projekty patrí aj Casa CCFF, ktorá levituje nad nedotknutou záhradou. Dom je takmer celý postavený z dreva. Ako ste docielili súhru konštrukčnej a materiálovej stránky?

Dom je celý vyrobený z dreva a bol vo veľkej miere prefabrikovaný. Táto „ľahká“ architektúra umožňuje rýchlu výstavbu a zároveň zaručuje menšiu uhlíkovú stopu. V tomto prípade bola kľúčová práca stavebného inžiniera, ktorý dokázal zredukovať nosné rámy na tie najnevyhnutnejšie. Myslím si, že je dôležité sústavne vyvracať mýtus, že drevené stavby majú krátku životnosť. Alpy sú predsa plné drevených chatiek, ktoré boli postavené pred päťsto rokmi z miestnych borovíc a doteraz stoja!

To, čo robí vašu prácu výnimočnou, je aj cit pre vernakulárnu architektúru a DIY proces. Prístrešok Moon Ra pozostáva z veľkej strechy nad kruhovým pôdorysom, v ktorej je otvor na dym z centrálneho ohniska. Celá štruktúra tak akoby odkazovala na típí…

Vernakulárna architektúra a tá, ktorú rád nazývam „neovernakulárna“, stoja v centre môjho záujmu.

Architektúra ako svojpomocne budovaný proces založený na miestnych remeslách a materiáloch je fascinujúca. Moon Ra sme postavili počas týždňového workshopu s použitím prebytočného materiálu nájdeného na mieste. Je to strecha postavená okolo ohňa; typológia, ktorú môžete nájsť prakticky na celom svete v rôznych variáciách. Proces zhotovenia a radosť, ktorú nám to prinieslo, boli v tomto prípade dôležitejšie než samotný výsledok.

Monika Bočková

Akú skúsenosť ste si odniesli z práce v porote?

Samozrejme, jednou z najdôležitejších a najlepších skúseností z môjho účinkovania v porote bola kompetentnosť a fundovanosť jej členov. Vždy je dobré, ak sa môžete stretnúť a spolupracovať s kolegami až na takejto vysokej úrovni. Ak to mám stručne zhodnotiť, bola to najlepšia porota, v akej som kedy pracoval.

Mali ste medzi nominovanými stavbami favorita?

Musím povedať, že vo fáze, keď sme hodnotili ešte len tlačené prezentačné panely stavieb, som mal zopár osobných preferencií, ale boli tam aj isté pochybnosti, ktoré sa, žiaľ, potvrdili. Nakoniec ma však po obhliadkach zaujal celkom iný projekt, na ktorý som sa pôvodne vôbec nezameral. Bol to Z33 Dom súčasného umenia, dizajnu a architektúry v belgickom meste Hasselt od talianskej architektky Francescy Torzovej.

Nakoniec sa však nestal konečným víťazom.

Súčasné témy architektúry www.daad.sk Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

Úprimne, neviem, otázku treba položiť skôr Nadácii Mies van der Rohe, ktorá cenu a všetky súvisiace procesy riadi. Môžem len povedať, že som mal kontakt na riaditeľa nadácie a vyjadril som svoj záujem byť pri tom. V môj prospech možno zaúčinkovala aj moja niekdajšia funkcia prezidenta Architektonickej rady Európy (ACE), ale či práve toto bolo jedným z kritérií pri výbere porotcov, to netuším.

Slovenská architektúra má každý rok nominantov na EUMies Award, no len raz sa do užšieho výberu dostal slovenský projekt, a to v roku 2019 – išlo o konverziu budovy Mlynica v Bratislave od architektov GutGut. Aj tento rok nominovalo Slovensko šesť projektov, no neúspešne. Čo chýba slovenskej architektúre, aby mohla zabodovať v európskom meradle?

stránka 13

V porote EUMies Award sa už vystriedalo mnoho porotcov a vždy to boli výrazné osobnosti s medzinárodným renomé. Kto sa môže stať členom poroty?

Súčasné témy architektúry

【AT】 www.daad.sk

Len nedávno sme sa dozvedeli výsledky aktuálneho ročníka najvýznamnejšej európskej ceny za súčasnú architektúru Mies van der Rohe Award.

Na festivale DAAD vždy pozorne sledujeme nielen konečné rozhodnutie medzinárodnej poroty, ale najmä postrehy a vyjadrenia jej členov, ktoré predstavujú určujúcu esenciu intelektuálnych východísk súčasnej architektúry. Členom poroty EUMies Award bol aj rakúsky architekt Georg Pendl, ktorý nám sprostredkúva autentický pohľad na prácu porotcov tejto prestížnej ceny.

← La Borda, cooperative housing – kolektívne bývanie, Barcelona, 2018, architekti: Lacol, foto: Baku Akazawa

Martin Zaiček

GEORG PENDL POROTCA

30/05—05/06/2022  Bratislava

downtownu so zastúpením „star“ architektov a pretrvávajúceho riedenia sídelnej kaše v okolí miest, nijako tým nereagujeme na vývoj v centre. Dosť pravdepodobne si zarábame na problém, ktorý nás dobehne už v blízkej budúcnosti. Verme, že nový stavebný zákon otvorí cestu moderným konceptom bývania známym z európskych miest. Intenzifikácia miest prostredníctvom kolektívnych projektov a participatívnych developmentov (Baugruppe) by bola cestou zmiernenia negatívnych vplyvov bytovej krízy aj u nás. Obdobie, keď pomalosť určuje kvalitu, môže byť pre nás historickou výhodou. Stratégie ako „forma nasleduje prostredie“ a istý slow design, ktoré posledné roky rezonovali v domácom ocenení CE ZA AR, dosvedčujú solídne zastúpenie aj v našej domácej tvorbe. Oceňovanie okraja na úkor nablýskaných realizácií vlastne, naopak, reagovalo na novú kvalitu na naše pomery až prirýchlo.

Je však potrebná zmena uvažovania aj v konceptoch zahusťovania miest a vypĺňania prieluk. To vyžaduje aj participáciu širokej verejnosti, a to formou zhovievavosti. Veď jeden z mála projektov, ktorý by sa programovo priblížil spomínaným novým urbánnym stratégiám oceňovaných v MVDRA – transgeneračný obytný projekt Parková v bratislavskom Prievoze, bol nakoniec zamietnutý z dôvodu protestu miestnych obyvateľov. A pritom nešlo o výstavbu stoviek (investičných) bytov v stabilizovanom území ani o zabratie ornej pôdy na okraji mesta. Kde, ak nie tu, hľadať udržateľnosť, inkluzivitu a krásu?

30/05—05/06/2022  Bratislava

v domoch s minimálnou spotrebou, znížiť celkové náklady na prístup k bývaniu a eliminovať možnosť energetickej chudoby medzi užívateľmi.“ Príklady dvoch projektov z Paríža a Barcelony demonštrujú posun v európskej architektúre. Aj nedávne ocenenia vyzývajú na prehodnotenie bývania v zmysle sociálnej a fyzickej udržateľnosti. Bytová kríza, nebývalý rast cien nehnuteľností a (ne)dostupnosť bývania vyplávali na povrch. V tohtoročnom užšom výbere štyridsiatich realizácií v MVDRA bolo až deväť skvelých príkladov obytných súborov, ktoré sú všetkým, len nie bytovým developmentom. Všetky spájala téma zodpovednosti – vzájomnosti. Pojmy ako Baugruppe, participatívny development, co-living, kolektívne bývanie, transgeneračné bývanie zakotvili v slovníku európskej architektúry. Napokon, týmito témami okrem prestížnych cien žije už roky aj Bienále v Benátkach (2021 – How we will live together, 2018 – Freespace alebo 2016 – Reporting from the front). Všetky ročníky reagovali na tieto témy rovnako naliehavo ako Pritzkerova cena 2022 pre Francisa Kérého s podtitulom „sociálna zodpovednosť na prvom mieste“. To hovorí za všetko.

Sme svedkami zmeny architektonickej paradigmy, ktorú sme vlastne aj dlho očakávali, len sme si neboli istí, akým smerom sa bude uberať. Na Slovensku sme sa v posledných rokoch posunuli v mnohých oblastiach. Stúpajúci počet súťaží, rozbiehajúce sa zastúpenie našich diel v MVDRA, ako aj kvalita domácich ocenení – bolo by nedocenením vlastnej práce konštatovať opak. Vývoj u našich partnerov v iných krajinách však ukazuje posun – trajektóriu, kde leží budúcnosť architektúry. Kým sa doma „tešíme“ z bytového developmentu, bujnenia bratislavského

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

Spoločensky angažovaná architektúra sa stáva jadrom európskej architektonickej praxe a skromné príklady nájdeme už aj na Slovensku. Tento posun predznamenáva koniec kultu „star“ architektov, nástup „všednosti“, žitej reality s dôrazom na užitočnosť architektúry pre ľudí, miesto a krajinu. Je načase klásť si pri každom navrhovaní architektúry otázku, čo je udržateľnosť, inkluzivita, krása.

Sociálne bývanie a komunitná farma La Ferme du Rail v Paríži od štúdia Grand Huit sa zrodila z túžby obyvateľov a miestnych združení vidieť miesto, ktoré spája mestské poľnohospodárstvo a solidaritu, rastie a jeho cieľom je integrovať zraniteľných ľudí. Táto mestská „farma“ ponúka núdzové sociálne bývanie na sociálnu reintegráciu v pätnástich bytových jednotkách, päť študentských bytov, nevykurovaný pestovateľský skleník, reštauráciu, permakultúrnu záhradu a navyše aj zatemnenú farmu na pestovanie húb. Cieľom tohto sociálneho developmentu je minimalizovať spotrebu energie, potravín a finančných zdrojov zavedením obehového hospodárstva. Aj vďaka odvážnemu mixu funkcií, ktoré sú manifestom súčasnosti, si projekt vyslúžil finálne umiestnenie v cene EU Mies van der Rohe Awards (MVDRA) a slovenskí diváci ho budú môcť vidieť aj na festivale DAAD. Iným príkladom novej architektonickej praxe je kolektívne bývanie a participačný projekt La Borda v Barcelone od štúdia Lacol – laureát MVDRA pre etablujúcich sa architektov, ktorí sa rovnako prezentujú na tohtoročnom festivale DAAD. Aj v slovách autorov z Lacol architects znie apel na zodpovednosť: „Cieľom je stavať s čo najmenším zaťažením životného prostredia tak pri výstavbe, ako aj počas životnosti stavby a predovšetkým dosiahnuť komfort

Dilemy estetiky odložme bokom, lebo krása nie je vec vkusu. Dobré môže byť krásne – dobré v zmysle kvality a dobré v zmysle etiky.

stránka 12

SÚČASNÉ TÉMY ARCHITEKTÚRY

ČO DEFINUJE KRÁSU?

← Sociálne bývanie a komunitná farma La Ferme du Rail, Paríž, 2019, architekti: Grand Huit a Melanie Drevet Paysagiste, foto: Fred Laures

Nemyslím si, že slovenskej architektúre niečo chýba, rozhodne máte architektov, ktorí robia vynikajúcu prácu. Samozrejme, dobrá architektúra potrebuje aj dobrých klientov a predovšetkým, ako môžeme vidieť na konečných nomináciách na EUMies Award, potrebuje výborných verejných klientov, pretože práve v tejto sfére sa dajú dosahovať vynikajúce výsledky. Verejný klient by mal teda reprezentovať úplnú špičku. A to znamená, že verejné obstarávanie musí stáť len na kvalite, nikdy nie na najnižšej cene.

Ktorá európska krajina je podľa vás architektonicky na vzostupe? Kde vzniká najviac výnimočnej architektúry?

Pri pohľade na nedávne nominácie a finalistov a vzhľadom na význam projektov by som povedal, že najmä Španielsko a Francúzsko, ale aj Belgicko sú krajiny, v ktorých má kvalitná architektúra dobrý politický a kultúrny základ, aby mohla napredovať a bola zmysluplná.

Elena Alexy

← Súťaž návrhov na bytový súbor Parková, Bratislava, 2020, 1. miesto: Superateliér

stránka 14

DAAF 2022

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

www.daad.sk

DAAF 2022

【LIVE】

Filmy o architektúre, dizajne a premýšľaní o dôležitých témach dnešných dní. Príďte si ich pozrieť na nádvorie Primaciálneho paláca v Bratislave, ktoré prináša festival Dni architektúry a filmu.

spoločenského a technologického vývoja Slovenska. Dnes však predstavuje predovšetkým ekologický problém, toxický mrak šíriaci sa pôdou a spodnou vodou od Žabieho majera až po Žitný ostrov.

Film odkrýva ambivalentnú mozaiku kľúčových kapitol a aktérov v dejinách podniku a podnecuje uvažovanie o stopách, ktoré zanecháva ľudské konanie.

Má za sebou viac než päťdesiat rokov pôsobenia v oblasti produktového dizajnu. Azda najzásadnejšia je jeho ikonická práca pre značky Braun a Vitsoe. Predmety, ktoré nemecký dizajnér Dieter Rams navrhol, ovplyvnili milióny ľudí – mnohí z nás mali kávovar Braun, holiaci strojček, stereo, kalkulačku, reproduktory alebo budík. Alebo zubnú kefku Oral-B. Produktov, ktoré navrhol, sú stovky. Napriek tomu hovorí: „Keby som to mal zopakovať, nechcel by som byť dizajnérom.

Réžia: Eduard Cicha Rok: 2022 Dĺžka: 26 min. „Dynamitka vždy bola pre mňa len obrovskou hnilou ruinou. A práve to ma ako urbánneho nekrofila na nej priťahovalo. Príležitosť pridať príspevok k písaniu jej histórie je pre mňa privilégiom. Na tejto práci bolo super, ako sa mi pri štúdiu témy postupne fascinujúco rozširoval obraz Dynamitky. Hnilá ruina sa ukázala fakt len špičkou toxického ľadovca. Pokúsil som sa o veľmi dynamický prierez celou jej históriou, pričom v závere som považoval za dôležité zdôrazniť, čo je z dnešného pohľadu nepochybne najakútnejšie, teda patologický vzťah ekológie a smradľavého biznisu.“ — Eduard Cicha

MAU. Design the time of your life Celovečerný dokument o vizionárovi a priekopníkovi transformačného dizajnu Bruceovi Mauovi skúma jeho neobyčajnú tvorivú cestu a optimistické presvedčenie, že dizajn má dosah na pozitívne zmeny v celosvetovom meradle. Film rozpráva príbeh od jeho skromných začiatkov v kanadskej divočine až po prudký kariérny vzostup. V architektonických kruhoch je známy najmä vďaka spojenectvu s Remom Ko-

olhaasom a Frankom Gehrym, no jeho pracovné záujmy zahŕňajú enormné množstvo tém naprieč kontinentmi. Vždy však v sprievode radikálnej myšlienky: dobrý dizajn = dobrý čas = dobrý život.

Svoje dizajnérske nástroje používa na iniciovanie nového myslenia v oblasti najväčších svetových výziev, ako je podnebie, preľudnenie, choroby a pod.

Réžia: Benji & Jono Bergmann Rok: 2021 Dĺžka: 76 min.

TROCHU POUČNEJ BARÁK

stránka 15

Na festivale DAAF sa predstaví časť o bratislavskej Dynamitke, známej aj ako Dimitrovka či Istrochem. V jej príbehu sa odzrkadľujú zlomové body 150-ročného

Réžia: Marc-Christoph Wagner a Simon Weyhe Rok: 2021 Dĺžka: 78 min.

DAAF 2022

Budujeme Slovensko, televízny cyklus, ktorý priniesol neraz šokujúce príbehy slovenského priemyslu minulého storočia, sa túto jar predstavil na Dvojke sériou až dvanástich premiérových častí.

Nemali by sme však zabudnúť, že televízne dokumenty stoja na dobrých základoch rovnomenného fotografického projektu Tomáša Maninu a Juraja Fifika, ktorí sa pred vyše desaťročím pustili do mapovania priemyselnej architektúry na Slovensku. Tej funkčnej, ale aj zdevastovanej. Televízne spracovanie má však k dispozícii viac rozprávačských nástrojov a v tomto prípade sú nosné najmä autentické spomienky obyčajných ľudí ako svedkov niekdajšej podoby slovenského priemyslu. Paradox je, že hoci názov hovorí o budovaní v prítomnom čase, Budujeme Slovensko je vlastne obrazom rozkladu sprevádzaného snahou o zachytenie zvyškov pamäti.

RAMS

materiality a sochárstva. Jej budovy vždy hovoria o nejakom mieste, sú s ním hlboko prepojené. Ale kto je vlastne Dorte Mandrupová? V čom spočíva tajomstvo iného druhu poznania, o ktoré sa opiera? Film nás prevedie vonkajšou, ale aj vnútornou krajinou tejto pozoruhodnej autorky a zároveň je fascinujúcou úvahou o podstate súčasnej architektúry.

www.daad.sk

BRATISLAVSKÁ DYNAMITKA

Réžia: Giorgio Ferrero a Federico Biasin Rok: 2021 Dĺžka: 60 min.

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

Dorte Mandrupová je dánska architektka, ktorá patrí k etablovaným postavám na dánskej architektonickej scéne a čoraz viac preniká aj do medzinárodných súvislostí.

Filmový portrét vznikal na základe rozhovorov, ktoré sa začali už v roku 2017 a prostredníctvom autentických výpovedí postupne odkrývajú spôsob jej myslenia a autorský prístup. V tvorbe Dorte Mandrupovej nájdeme konzistentný výraz súčasnosti založený na zvláštnej syntéze miesta, histórie,

Hoci Antonia Citteria častejšie vnímame ako dizajnéra značiek, ako je Vitra, B & B Italia, Flexform, Flos či Axor, pôsobenie v priemyselnom dizajne nie je dominantnou líniou jeho práce. Citterio je predovšetkým architekt. Spoločne s Patriciou Vielovou vedú renomované milánske architektonické štúdio ACPV s bohatým portfóliom realizovaných stavieb.

Film sprostredkúva osobný pohľad oboch aktérov na súčasnú architektúru a ich úsilie vytvárať rovnováhu medzi prírodou a urbánnym prostredím. Podstata stavieb navrhnutých ACPV sa skúma

prostredníctvom dialógov s osobnosťami módy, umenia a dizajnu, ktoré sa zamýšľajú nad obrazom sveta po kovide, uprostred klimatickej krízy a migračných procesov. Atmosféru architektonických situácií dotvárajú hudobné scény z Milána, L’Aquily, Hamburgu, Tchaj-čungu a Miami. Chvejúce sa tóny postupne splývajú do jedinej kompozície, ktorá symbolizuje prekonávanie vzdialeností v záujme čo najlepšej existencie človeka v jeho prirodzenom prostredí, v mestách zajtrajška.

30/05—05/06/2022  Bratislava

30/05—05/06/2022  Bratislava

Another Kind of Knowledge

THE IMPORTANCE OF BEING AN ARCHITECT

Nie je veľa budov, ktoré by vyvolali také protichodné názory ako Fakulta architektúry ČVUT v Prahe.

V roku 2004 bola vypísaná architektonická súťaž na jej riešenie, ktorá však nemala víťaza. Na druhom mieste skončil návrh nestorky českej architektúry Aleny Šrámkovej (v tom čase mala už 74 rokov).

Vyhlásenie výsledkov sprevádzal značný rozruch, hovorilo sa dokonca o premárnenej príležitosti.

Ako premýšľala ikona českej archi-

tektúry Alena Šrámková pri tvorbe budovy, ktorú môžeme právom považovať za jej vrcholné dielo, a ako hodnotí budovu švajčiarsky architekt s českými koreňmi Miroslav Šik, ktorý po prvom kole súťaže z poroty odstúpil? Prečo aj po desiatich rokoch existencie vzbudzuje táto budova toľko vášní a ako obstálo sídlo najväčšej českej fakulty architektúry v praxi?

Réžia: Jiří Kout Rok: 2021 Dĺžka: 26 min.

V tomto svete je priveľa nepotrebných vecí.“ Celovečerný dokument zahŕňa hĺbkové rozhovory a ponory do jeho filozofie, pracovných metód a inšpirácií.

No ešte dôležitejšie je jeho posolstvo o konzume, materializme a udržateľnosti. O tom, ako sa zbaviť rozptýlenia a vizuálneho neporiadku a žiť len s tým, čo potrebujeme. Film sprevádza pôvodná hudba priekopníckeho hudobníka Briana Ena. Réžia: Gary Hustwit Rok: 2018 Dĺžka: 74 min.

Prvá liga

stránka 16

DAAF 2022

【LIVE】

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

www.daad.sk

30/05—05/06/2022  Bratislava

30/05—05/06/2022  Bratislava

Filmy o architektúre, dizajne a premýšľaní o dôležitých témach dnešných dní. Príďte si ich pozrieť na nádvorie Primaciálneho paláca v Bratislave, ktoré prináša festival Dni architektúry a filmu.

BRATISLAVSKÁ DYNAMITKA

MAU. Design the time of your life

Réžia: Benji & Jono Bergmann Rok: 2021 Dĺžka: 76 min.

O festivale

Celovečerný dokument o vizionárovi a priekopníkovi transformačného dizajnu Bruceovi Mauovi skúma jeho neobyčajnú tvorivú cestu a optimistické presvedčenie, že dizajn má dosah na pozitívne zmeny v celosvetovom meradle. Film rozpráva príbeh od jeho skromných začiatkov v kanadskej divočine až po prudký kariérny vzostup. V architektonických kruhoch je známy najmä vďaka spojenectvu s Remom Koolhaasom a Frankom Gehrym, no jeho pracovné záujmy zahŕňajú enormné množstvo tém naprieč kontinentmi. Vždy však v sprievode radikálnej myšlienky: dobrý dizajn = dobrý čas = dobrý život. Svoje dizajnérske nástroje používa na iniciovanie nového myslenia v oblasti najväčších svetových výziev, ako je podnebie, preľudnenie, choroby a pod.

Réžia: Marc-Christoph Wagner a Simon Weyhe Rok: 2021 Dĺžka: 78 min.

TROCHU POUČNEJ BARÁK THE IMPORTANCE OF BEING AN ARCHITECT

www.daad.sk

Réžia: Eduard Cicha Rok: 2022 Dĺžka: 26 min.

Dorte Mandrupová je dánska architektka, ktorá patrí k etablovaným postavám na dánskej architektonickej scéne a čoraz viac preniká aj do medzinárodných súvislostí. Filmový portrét vznikal na základe rozhovorov, ktoré sa začali už v roku 2017 a prostredníctvom autentických výpovedí postupne odkrývajú spôsob jej myslenia a autorský prístup.

V tvorbe Dorte Mandrupovej nájdeme konzistentný výraz súčasnosti založený na zvláštnej syntéze miesta, histórie, materiality a sochárstva.

Jej budovy vždy hovoria o nejakom mieste, sú s ním hlboko prepojené.

Ale kto je vlastne Dorte Mandrupová? V čom spočíva tajomstvo iného druhu poznania, o ktoré sa opiera? Film nás prevedie vonkajšou, ale aj vnútornou krajinou tejto pozoruhodnej autorky a zároveň je fascinujúcou úvahou o podstate súčasnej architektúry.

Dni architektúry a dizajnu 【LIVE】

„Dynamitka vždy bola pre mňa len obrovskou hnilou ruinou. A práve to ma ako urbánneho nekrofila na nej priťahovalo. Príležitosť pridať príspevok k písaniu jej histórie je pre mňa privilégiom. Na tejto práci bolo super, ako sa mi pri štúdiu témy postupne fascinujúco rozširoval obraz Dynamitky. Hnilá ruina sa ukázala fakt len špičkou toxického ľadovca. Pokúsil som sa o veľmi dynamický prierez celou jej históriou, pričom v závere som považoval za dôležité zdôrazniť, čo je z dnešného pohľadu nepochybne najakútnejšie, teda patologický vzťah ekológie a smradľavého biznisu.“ — Eduard Cicha

Another Kind of Knowledge

stránka 17

Budujeme Slovensko, televízny cyklus, ktorý priniesol neraz šokujúce príbehy slovenského priemyslu minulého storočia, sa túto jar predstavil na Dvojke sériou až dvanástich premiérových častí. Nemali by sme však zabudnúť, že televízne dokumenty stoja na dobrých základoch rovnomenného fotografického projektu Tomáša Maninu a Juraja Fifika, ktorí sa pred vyše desaťročím pustili do mapovania priemyselnej architektúry na Slovensku. Tej funkčnej, ale aj zdevastovanej. Televízne spracovanie má však k dispozícii viac rozprávačských nástrojov a v tomto prípade sú nosné najmä autentické spomienky obyčajných ľudí ako svedkov niekdajšej podoby slovenského priemyslu. Paradox je, že hoci názov hovorí o budovaní v prítomnom čase, Budujeme Slovensko je vlastne obrazom rozkladu sprevádzaného snahou o zachytenie zvyškov pamäti.

Na festivale DAAF sa predstaví časť o bratislavskej Dynamitke, známej aj ako Dimitrovka či Istrochem. V jej príbehu sa odzrkadľujú zlomové body 150-ročného spoločenského a technologického vývoja Slovenska. Dnes však predstavuje predovšetkým ekologický problém, toxický mrak šíriaci sa pôdou a spodnou vodou od Žabieho majera až po Žitný ostrov. Film odkrýva ambivalentnú mozaiku kľúčových kapitol a aktérov v dejinách podniku a podnecuje uvažovanie o stopách, ktoré zanecháva ľudské konanie.

Hoci Antonia Citteria častejšie vnímame ako dizajnéra značiek, ako je Vitra, B & B Italia, Flexform, Flos či Axor, pôsobenie v priemyselnom dizajne nie je dominantnou líniou jeho práce. Citterio je predovšetkým architekt. Spoločne s Patriciou Vielovou vedú renomované milánske architektonické štúdio ACPV s bohatým portfóliom realizovaných stavieb. Film sprostredkúva osobný pohľad oboch aktérov na súčasnú architektúru a ich úsilie vytvárať rovnováhu medzi prírodou a urbánnym prostredím. Podstata stavieb navrhnutých ACPV sa skúma prostredníctvom dialógov s osobnosťami módy, umenia a dizajnu, ktoré sa zamýšľajú nad obrazom sveta po kovide, uprostred klimatickej krízy a migračných procesov. Atmosféru architektonických situácií dotvárajú hudobné scény z Milána, L’Aquily, Hamburgu, Tchaj-čungu a Miami. Chvejúce sa tóny postupne splývajú do jedinej kompozície, ktorá symbolizuje prekonávanie vzdialeností v záujme čo najlepšej existencie človeka v jeho prirodzenom prostredí, v mestách zajtrajška.

Réžia: Giorgio Ferrero a Federico Biasin Rok: 2021 Dĺžka: 60 min.

RAMS

Nie je veľa budov, ktoré by vyvolali také protichodné názory ako Fakulta architektúry ČVUT v Prahe. V roku 2004 bola vypísaná architektonická súťaž na jej riešenie, ktorá však nemala víťaza. Na druhom mieste skončil návrh nestorky českej architektúry Aleny Šrámkovej (v tom čase mala už 74 rokov). Vyhlásenie výsledkov sprevádzal značný rozruch, hovorilo sa dokonca o premárnenej príležitosti. Ako premýšľala ikona českej architektúry Alena Šrámková pri tvorbe budovy, ktorú môžeme právom považovať za jej vrcholné dielo, a ako hodnotí budovu švajčiarsky architekt s českými koreňmi Miroslav Šik, ktorý po prvom kole súťaže z poroty odstúpil? Prečo aj po desiatich rokoch existencie vzbudzuje táto budova toľko vášní a ako obstálo sídlo najväčšej českej fakulty architektúry v praxi?

Má za sebou viac než päťdesiat rokov pôsobenia v oblasti produktového dizajnu. Azda najzásadnejšia je jeho ikonická práca pre značky Braun a Vitsoe. Predmety, ktoré nemecký dizajnér Dieter Rams navrhol, ovplyvnili milióny ľudí – mnohí z nás mali kávovar Braun, holiaci strojček, stereo, kalkulačku, reproduktory alebo budík. Alebo zubnú kefku Oral-B. Produktov, ktoré navrhol, sú stovky. Napriek tomu hovorí: „Keby som to mal zopakovať, nechcel by som byť dizajnérom.

V tomto svete je priveľa nepotrebných vecí.“ Celovečerný dokument zahŕňa hĺbkové rozhovory a ponory do jeho filozofie, pracovných metód a inšpirácií. No ešte dôležitejšie je jeho posolstvo o konzume, materializme a udržateľnosti. O tom, ako sa zbaviť rozptýlenia a vizuálneho neporiadku a žiť len s tým, čo potrebujeme. Film sprevádza pôvodná hudba priekopníckeho hudobníka Briana Ena.

Réžia: Jiří Kout Rok: 2021 Dĺžka: 26 min.

Réžia: Gary Hustwit Rok: 2018 Dĺžka: 74 min.

www.daad.sk

DAAD 2022 / Dni architektúry a dizajnu DAAF 2022 / Dni architektúry a filmu zadané do tlače 23. mája 2022 samostatne nepredajné Organizačný tím festivalu Tatiana Kollarová, Štefan Polakovič, Ladislav Kollar Alexandra Kollarová / PR a komunikácia Matej Chudic / produkcia Matúš Buranovský / vizuálna identita Špeciálna príloha Denníka N Elena Alexy / editorka Matúš Buranovský / grafický dizajn a sadzba Andrea Vargovčíková / jazyková úprava