ČREPINY ZO ŠTYRIDSAŤROČNEJ HISTÓRIE JASKYNIARSTVA V RIMAVSKEJ SOBOTE, 1. ČASŤ Ľudovít Gaál, Oblastná speleologická skupina Rimavská Sobota Pred štyridsiatimi rokmi, v roku 1972, vstúpili do SSS siedmi jaskyniari z Rimavskej Soboty. Odvtedy sa v skupine vystriedalo 54 členov. Spočiatku skúmali jaskyne Drienčanského krasu, ktorý sa stal domovským územím skupiny, neskôr však prieskum rozšírili na krasové javy Sásy, Burdy, Lubeníka, Skerešovsko-licinského krasu, krasu Rimavskej kotliny, Jelšavského krasu, Tuhárskeho krasu a juhozápadnej časti Muránskej planiny. Ako prví na Slovensku preskúmali jaskyne v magnezitoch na ložiskách Bankov, Miková, Burda a Podrečany. Zaoberali sa aj pseudokrasovými jaskyňami v oblasti Revúckej vrchoviny, Poľany, Krupinskej planiny, Ostrôžok, Burdy, Lučenskej kotliny, Štiavnických vrchov a Cerovej vrchoviny a prvýkrát v novodobej histórii slovenského jaskyniarstva opísali jaskyne po stromových pozostatkoch. Ku skupine sa viažu objavy niekoľkých jaskýň, ako systému Podbanište-Nad Kadlubom, Kadlub, Frontovej jaskyne, Jaskyne pri Holom vrchu, Špaňopoľskej jaskyne, Stĺpovej jaskyne, jaskyne Praslen a i. Za štyridsať rokov preskúmali a zmapovali dve stovky jaskýň v celkovej dĺžke 5900 m podzemných chodieb. V nasledujúcom článku podávame výber dôležitých medzníkov a zaujímavých udalostí viažucich sa k tejto činnosti.
deli, že pri Bretke skauti preskúmali jaskyňu, v ktorej ich v ďalšom postupe zastavila tesná puklina a následne aj druhá svetová vojna. Vojnu sme našťastie nezažili, aj 1968. rok bol za nami, takže sme sa roku 1971 vybrali do Bretky hľadať onú jaskyňu a puklinu. A stal sa zázrak! Mladý chlapec Štefan Hegedűs z Bretky nám naozaj ukázal jaskyňu v Maši, s puklinou na jej spodnej úrovni, za ktorou sa črtali nejasné obrysy kvapľami porastenej sály. Viac nám nebolo treba: od Hegedűsovcov sme priniesli sekáč a kladivo a puklina čoskoro začala odrážať iskry z cvengajúcich kovov. Nepracovali sme ani hodinu a úžina sa poddala. Ako prvý sa cez ňu prepchal bratranec Matej Gaál a za ním ostatní: hlavný organizátor podujatia Jozef Gaál, Štefan Hegedűs a ja. Sála nebola väčšia ako činžiaková izba, o to väčšie však bolo naše nadšenie. Veď na toto miesto pred nami nikto nevstúpil! Do Bretky sme potom zorganizovali ďalšiu výpravu, počas ktorej sme jaskyňu aj svojským spôsobom zmapovali: turistickou buzolou a cólštokom (o polygónových bodoch sme nemali ani tušenie). Medzitým nám zamestnanec rimavskosobotského Zväzarmu Štefan Kinka ukázal niekoľko podzemných dier v bazaltoch Pohanského hradu v Cerovej vrchovine. To už bolo dostatočným dôvodom na založenie jaskyniarskeho spolku v Rimavskej Sobote. S nápadom prišiel brat Jozef (Dodo), ktorý vymyslel aj názov novej organizácie: Rimavskosobotský amatérsky speleologický club, v skratke RASC. Štefan Daňko, ďalší člen klubu, to prekrstil do zrozumiteľnejšej podoby „Rasca“. V hierarchii klubu sa Dodo stal automaticky predsedom. Namiesto ostatných funkcií sa udelili čísla: dvojka patrila Matejovi (Matašovi), trojka mne a tak ďalej. Čísla sa nastriekali na všetky zaobstarané speleologické pomôcky: prilby, montérky, karbidky. Akési stanovy klubu síce existovali, ale tie sa zo šuplíka často nevyťahovali, pretože o všetkom rozhodoval Dodo. Členom to sprvoti nebolo proti srsti. Dodo mal rešpekt a postupne začal organizovať zaujímavé jasky-
Rasca – hľadanie cesty k jaskyniam Na začiatku sedemdesiatych rokov sme akosi nevnímali stále dusivejšiu atmosféru Husákovej „normalizácie“ života. Nikto z nás nemal ani dvadsať rokov, kypeli sme energiou a túžbou odletieť niekam ďaleko do sveta, hoci aj do podzemia. Každému bolo síce jasné, že ďaleko do sveta sa tak ľahko nedostaneme a stranícka moc znovu pochovala na dlhý spánok aj slovenský skauting. Nám to však až tak neprekážalo, vymýšľali sme iné dobrodružné programy. Počas dlhých zimných večerov sme so záujmom počúvali aj otcove skautské príbehy z predvojnových čias. A tak sme sa dozveHistória v speleológii
28
Spravodaj SSS 2/2012