skutočné príbehy minút, – starší z vyšetrovateľov pozrel na obrovské nástenné hodiny vo chvíli, keď sa na nich pohla ručička, – určite ste mu volali. Soňa Ulická mlčky prikývla. – Niekoľkokrát. Vlastne mu volám bez prestania. Mobil ma stále vypnutý. – A nemôže byť niekde mimo republiky? Viete, niektorí ľudia si mobily so sebou neberú, keď idú povedzme na futbalový zápas. Aj môj brat
Keď vošla Soňa Ulická do miestnosti, ihneď na seba upútala pozornosť. Bola naozaj zvláštna. Krásna a nemusela ani prehovoriť, človek sa musel ovládať, aby neotvoril ústa pri pohľade na jej dokonalosť. Vysoká, štíhla, blond vlasy padajúce na plecia, obrovské modré oči a zmyselné pery. bavy a súženie dodávali jej tvári zvláštny nádych. Pocit, že potrebuje ochranu. Obaja policajní vyšetrovatelia vyskočili naraz zo svojich stoličiek, aby sa jej spýtali, čo ju k nim privádza. Nezastierali, že nedokázali z nej oči spustiť. – Môj brat je nezvestný, – povedala Soňa a sadla si na stoličku. Spôsobne si priložila nohy k sebe a natočila ich do ľavej strany. Členky nôh sa jej dotýkali, – volá sa Tibor Ulický. Ja som jeho sestra. Soňa Ulická, – žena položila na stôl svoj občiansky preukaz. Obom vyšetrovateľom prebehla mysľou tá istá myšlienka. Ak sa dotyčná volá tak ako jej brat, musí byť slobodná. A to je šanca, uškrnuli sa obaja v hlave a snažili sa sústrediť na to, za čo boli platení. – Odkedy? – spýtal sa mladší z vyšetrovateľov. – Kedy zmizol váš brat? – doložil starší. – Nevidela som ho už tri dni. – Musíte mať pekný vzťah, keď vám brat chýba už po troch dňoch, – mladší z vyšetrovateľov si sadol oproti vypočúvanej a vrátil jej preukaz totožnosti. Strčila si ho ledabolo do kabelky, hoci predtým ho vytiahla z priehradky koženej peňaženky s motívom lotosového kvetu. – Sľúbil, že príde v nedeľu na večeru, ale neozval sa. Vždy dodržal slovo. – Dnes je streda. Šestnásť hodín, sedemnásť
O
6
tak robí, za čo ho švagriná ide ukrkať. Nie je to tak dávno, čo bol v Stutgar..., – prísny pohľad kolegu ho umlčal. – Nie. Môj brat nie tak dávno vyšiel z väzenia. – Za čo sedel? Mladá žena otvorila ústa, hneď na to ich zavrela. Sklopila oči a keď bola odhodlaná vysloviť vetu, spriama sa pozrela na oboch policajných vyšetrovateľov. – Sexuálne obťažovanie... mladistvého. – Pedofília? – spýtal sa úplne zbytočne mladší z vyšetrovateľov, za čo si od kolegu vyslúžil zacmukanie ústami. Žena prikývla. – Nemôžem povedať, že bol v tom nevinne. Viem, že to urobil. Toho chlapca naozaj zneužil. Rodina sa mu vyhrážala, že si to s ním vybaví. Chlapec mal dvanásť rokov... viem, že pre jeho matku to muselo byť hrozné. Zrútila sa, keď sa to dozvedela. Bola hospitalizovaná tri mesiace v nemocnici. Na psychiatrii. Na chvíľu ju pustili von, ale zase je späť. Stále je tam. – Ako to viete? – Chodila som za ňou. Ale len dovtedy, kým ma pri nej neprichytil jej manžel. Vyhrážal sa mi, že mi poriadne podkúri, keď nenechám ich rodinu na pokoji. Snažila som sa ospravedlniť sa im aj za brata, ale on kričal, že chlapec bude poznačený po zvyšok života, – Soňa Ulická sklopila zrak a prehodila si nohu cez nohu. Starší z vyšetrovateľov už tomu pozornosť nevenoval, aj keď mladšiemu ten pohyb neušiel. – Vyhrážali sa vám aj inak? – Nie. Oni mne? Prečo by to robili. Ja som mala najčistejšie úmysly. Snažila som sa vysvetliť matke toho úbohého chlapca, že môj brat je chorý. Že za to, čo urobil, nemôže. Ale ona ma
www.BRATISLAVCANKA.sk