Issuu on Google+

3//2013

0,73 €

Chcela milovať Prríbuzná Dno priepasti Teenký ľad Vydierač


namiesto úvodu

Úspešní susedia lovenský rozhlas opublikoval výsledky prieskumu, ktoré zverejnil rakúsky denník Der Standard o náladách našich susedov v marci 2013, to znamená v dňoch 75. výročia Anschlussu Rakúska hitlerovským Nemeckom. Pamätám si ešte z hodín dejepisu, že Rakúsko bolo považované za prvú obeť Tretej Ríše, aj keď na dobových filmových záberoch sme videli rozradostnených obyvateľov Viedne ako s entuziazmom vítajú Wehrmacht. Tieto „obete“ Hitlerovej „expanzie“ nevyzerali na ľudí obávajúcich sa o svoju budúcnosť...skôr naopak. Rakúšania oslavovali svoje obsadenie a je dodnes historickým paradoxom a nevyjasnenou záhadou, ako sa im po vojne podarilo zbaviť zodpovednosti za spoluprácu s Hitlerom a postaviť sa do jedného radu obetí nacizmu spolu s Poliakmi, Rusmi či Židmi. Za všetko môžu tí škaredí Nemci, oni sú veru mierumilovným národom, ktorý dal svetu Freuda, Beethovena, viedenské rezne a valčík. V tejto súvislosti ma neprekvapujú výsledky prieskumu, ktoré hovoria o tom, že až 42 percent Rakúšanov tvrdí, že za Hitlera bolo veľa vecí pozitívnych a až dve tretiny respondentov si myslí, že Hitlerova národná- socialistická strana by dnes uspela v parlamentných voľbách v tomto mierumilovnom štáte. Historická pamäť národov a jednotlivcov je vec

S

selektívna. Ale viem určite, že v takom Rakúsku by sa sotva našlo toľko ľudí, ktorí by popierali také svetlé medzníky svojej histórie ako u nás to s úprimnou radosťou robia ľudáci, vo vzťahu k Slovenskému národnému povstaniu. Neviem však, či by sme sa mali učiť od Rakúšanov, ktorým sa podaril husársky kúsok a to presvedčiť svet, že Hitler z Linza bol Nemcom a Beethoven z Bonnu Rakúšanom. Ale inak sa mi v Rakúsku veľmi páči, a Vám? Natália Výbošťoková ✍ P.S. Prezident Ivan Gašparovič si občas popletie Slovinsko so Sláviou a ch..ja s ujom. Niektorí občania tvrdia, že takto robí hanbu Slovensku a chcú ho za to odvolať. Rakúsky prezident Kurt Waldheim slúžil v nemeckom Wehrmachte, dokázali mu spoluúčasť na vyvražďovaní balkánskeho obyvateľstva a Rakúšania radšej podstúpili obmedzenie ekonomických a diplomatických vzťahov s celým demokratickým svetom, ale nevzdali sa svojej hlavy štátu. Neviem, či to viac hovorí o nostalgii našich susedov za zlatými čašami Tretej Ríše, alebo o náročnosti Slovákov k svojmu prezidentovi. A Vy, čo si o tom myslíte?

Skutočné príbehy Priateľka a Bratislavčanka  ročník X číslo 3, rok 2013  ISSN 1336-619X  Ev. č. 3030/09  BRATISLAVČANKA o zdraví, kráse, kultúre, zábave  ročník XII  číslo 4, rok 2013  ISSN 1336-9037  Ev. č. 3029/09  www.bratislavcanka.sk  Vydavateľ: Redima, s. r. o.  Adresa: Dostojevského rad 13, 811 09 Bratislava, tel.: 02/526 319 91, fax: 02/526 319 93, e-mail: bratislavcanka@bratislavcanka.sk  Generálny riaditeľ: Ing. Jerzy Frajberg, CSc.  Riaditeľ vydavateľstva: Ing. Zdenko Výbošťok, tel.: 0905 401 409  Prevádzkový riaditeľ: Ing. Juraj Frajberg, tel.: 0905 714 445  Šéfredaktorka: Ing. Natália Výbošťoková, tel.: 0905 714 447, e-mail: natalia@bratislavcanka.sk  Redakcia: Veronika Šoltinská, Mgr. Dana Hlavatá, e-mail: bratislavcanka@bratislavcanka.sk  Obchodné oddelenie: e-mail: obchod@bratislavcanka.sk, tel.: 0905 401 409, Ing. Eva Kaplanová, tel.: 0905 820 168, Ing. Anna Balberčáková, tel.: 0911 300 734  DTP: Hana Krepopová a Blue Scorpion, e-mail: grafik@bratislavcanka.sk  Promo manager: Daniela Šlachtová, e-mail: promo@priatelka.eu  Tlač: Merkantil, s.r.o.  Distribúcia – Bratislavčanka: Mediaprint– Kapa Pressegrosso, a. s., stojany GRAND PRINC Bratislava a SR, LK Permanent direct mailing Bratislava a SR, frekventované miesta v Bratislave, zdravotnícke zariadenia, železničné a autobusové stanice, obchodné centrá SR, vybrané prevádzky. Cena Bratislavčanka: 0,73 €  Distribúcia – Skutočné príbehy: Mediaprint– Kapa Pressegrosso, a. s.  Cena Skutočné príbehy: 0,73 €  Predplatné: LK Permanent, s. r. o., Jana Sadloňová, tel.: 02/444 537 11, fax: 02/443 733 11  Písomné podklady nie sú archivované. Nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia. Vydavateľ nie je zodpovedný za obsah a pravdivosť inzerátov, a tým nie je zodpovedný za prípadné vzniknuté škody.  Obálka: Dagmar Havlová

www.BRATISLAVCANKA.sk

3


OBSAH

4

Príbuzná

6

Dno priepasti

8

Sabina Laurinová: 40? Robím, že sa ma netýka

10

Tenký ľad

12

Jemnocitný násilník

14

Dentálna hygiena – pojem u nás skoro neznámy

16

Nie som normálna

18

Vydierač

23

Čarovné ruky pani Betty

24

Dolapený

28

Chcela milovať

30 32

Nesúďte ma

34

Podpapučiarnik

39

Krčma

42

Úraz

44

Olivový olej v kuchyni

46

Čokoláda

4

Svokra

skutočné príbehy

Dáša vyzerala spod Michalskej brány, či neuvidí Maju, svoju sesternicu, s ktorou si dohovorili stretnutie na dnešné popoludnie. Pozrela sa nervózne na hodinky. aja meškala. Ako vždy. Išiel ju z toho šľak trafiť. Zatiaľ je to len štrnásť minút, ale tie sa, ako nie po prvý raz, určite natiahnu na dvojnásobok, kým konečne pokojne dôjde a ani jej na um nezíde ospravedlniť sa za to, že meškala. Dáša stiahla dáždnik, až keď si uvedomila, že okoloidúci urobili to isté. Vyšla von spod oblúka, ktorý ju chránil pred dažďovými kvapkami. – Ja trúba, veď tu na mňa pršať nemohlo, – zamrmlala si popod nos, keď zbadala, ako z obchodu s odevmi vychádza jej sesternica, o pätnásť rokov od nej staršia. Plnoštíhla, udržiavaná, s drdolom vyčesaným na vrchu hlavy, sa niesla majestátne a tak, akoby si ju celá ulica mala prezerať. Dáša jej vykročila oproti. Tenký podpätok sa jej zakliesnil medzi mačacie hlavy. Zabalansovala a rýchlo si topánku vyzula. Čupla si k nej a snažila sa ju dostať z úzkeho priestoru medzi dlaždicami. – Čo je? Si sa zasekla? – Dáša skĺzla pohľadom po Majiných nohách, o ktorých sa raz jej strýko, Majin otec vyjadril, že vyzerajú ako obrátené pivové fľaše. Vôbec jej tak nepripadali. Rozhodne ich mala štíhlejšie a krajšie tvarované ako ona. Ktovie, čo strýko hovoril o Dášiných nohách. Možno mu asociovali mostné piliere, pomyslela si Dáša. – Ja som sa zasekla? Skôr ty! Zase meškáš. – Aby si sa nezbláznila. Akademická štvrťhodinka. Potrebovala som si pozrieť nejaké handry. Idem s mužom na promóciu jeho neteri, – zohla sa k Dáši, ktorej sa konečne podarilo vyslobodiť topánku, – vyzerá dosť zničene. Budeš ich musieť hodiť do kontajnera, moja zlatá, – prezerala si zvlnenú kožu na opätku a keď si Dáša obula topánku, ukázala smerom k espressu, kde si z času na čas dávali kávu. Keď si sadli do rohu miestnosti, Maja vzala nápojový lístok. – Vyber si, ja dnes pozývam, – Dáša sa usmiala a sama 

M

www.BRATISLAVCANKA.sk


skutočné príbehy – Nie som na to odkázaná, – povedala vecne Maja, čo znelo prinajmenšom neslušne. Dášu pichlo pri srdci. Už zase Maja nasadila ten tón, ktorý tak Dáša neznášala. – A ty si, dúfam, nedáš žiadny zákusok. Pozri sa na seba. Máš päťdesiatku na krku, ale vyzeráš na sedemdesiat. Hrôza. Koľko si pribrala odvtedy, čo sme sa nevideli? Dáša prehltla. Pocit zvierajúcej hrči v hrdle ju dusil. – Vieš, že beriem kopec liekov. Keby si ty mala astmu..., – Maja skočila Dáši do reči, položiac ponukový lístok na stôl. – ... a brala kortikoidy ako ja, – doložila uštipačne, parodujúc Dášu, – tiež by si vyzerala ako pivný sud. Ak začneš spievať o tom, že si v menopauze, že máš stresy, a preto sa musíš napchávať, tak mi ušetri uši. Aj ja som to prežívala pred pár rokmi a vidíš, viem si povedať nie. Ale ty, ty si mala vždy brucho vyššie ako hlavu. Dáša, pozri sa na seba, ako..., – v tej chvíli sa pri nich zastavila čašníčka. – Ja si dám kávu s dvojitým mliekom a ..., – Dáša sa otočila na Maju. – Mne to isté, ale bez mlieka. Určite máte len plnotučné. Ani ty by si si ho nemala dávať. Čašníčka sa spýtala, či si budú priať ešte čosi. Keď ženy pokrútili hlavou, otočila sa na opätku. Dáša sa cítila veľmi dotknuto a najradšej by zutekala. Ale Maja je rodina. Je to jej sesternica a ona si rodinu ctí. Nevedela prečo sa s ňou tak často stýka. Veď mala toľko priateľov, ktorí sa jej celé roky pýtali, ako jej môžu pomôcť a ona nezištne pomáhala zase im, kým Maji to nikdy na um nezišlo. – Ozaj, doniesla som ti toto, – Maja sa začala prehrabávať v kabelke. Dáša si s uľahčením uvedomila, že konečne nebudú riešiť jej nadváhu. Ba dokonca bola Maja taká milá, že jej priniesla nejaký drobný darček. Aká bola hlúpa, že ona si na to ani nespomenula. Usmiala sa a čakala. – Vraciam ti späť ten parfum, čo si mi kúpila na narodeniny. Smrdí ako bzdocha. Dala som ho na záchod, ale môj muž sa skoro zadusil, – podala jej parfumovanú vodu, ktorú jej pred dvoma mesiacmi dala Dáša darčekovo zabaliť. Dáša sa nezmohla na slovo. Keď čašníčka priniesla kávy a položila ich na stôl, chcela čosi poznamenať, ale Maja jej skočila do reči. – Chcela som ti už minule povedať, že ťa nechápem. Stále nariekaš, že nemáš peniaze a potom z teba vylezie, že tvoj syn ide na dovolenku k moru. Prosím ťa, nevymýšľaj si a nerob zo seba

www.BRATISLAVCANKA.sk

chuderu. – Prečo do mňa rýpeš, Maja? Môj syn si na tú dovolenku zarobil. Celý rok chodil na brigádu popri škole. Načo to teraz vyťahuješ? – Lebo mi lezie na nervy, ako skuvíňaš a stále sa na čosi sťažuješ. Povedala som to preto, aby som, kým sa rozhovoríme, zamedzila tvojmu lamentovaniu. – Ale ja..., – Dáša cítila, ako jej poskakuje ohryzok. Stehná sa jej rozochveli a v hrdle jej riadne vyschlo, – ja som nič také nepovedala. – Dúfam, že nebudeme pitvať tvojho manžela. Nemyslím, že by bol po smrti, – zasmiala sa Maja svojmu vtipnému uvažovaniu, – ale bytostne mi lezie na nervy, keď len počujem jeho meno. To, ako vás týral, že to bol ožran. Tak ti poviem, Dáša, aj keď si moja sesternica. Keby žil s inou ženou, keby si teba nezobral, možno by ani nezačal chľastať. Dáša otvorila ústa od prekvapenia. Ruka so šálkou kávy sa jej roztriasla a ona si ju musela podoprieť druhou rukou. Nakoniec ju položila na tanierik a chcela čosi povedať, no Maja jej nedovolila ani ústa otvoriť. – Poznám x žien, ktoré majú oveľa ťažší život ako ty a nežiadajú, aby im niekto dal postaviť sochu v životnej veľkosti zlata... – Ale veď ja som nikdy, – Dáša prudko vstala od stola. Prevrátila šálku a kávu vyliala na stôl. Zhrozene pozerala na mláku, ktorá si kliesnila cestu k Maji. – Bože, ty si fakt nemožná, – zvreskla Maja, keď sa jej kvapky rozprskli na zelenej sukni. Dobehla čašníčka, ktorá hneď začala utierať stôl. – Platím, – povedala Maja a na Dášu ani nepozrela. – Spolu? – spýtala sa čašníčka, keď dobehla s buksou a pero si vytiahla spoza ucha. – Každá zvlášť, – Dáša predbehla Maju. Maja sa na ňu prekvapene pozrela. Dáša sa vyhla jej pohľadu. Len čo zaplatila, chvatne vychádzala von z espressa, po ceste vhodiac do kýbľa používanú parfumovanú vodu. A spolu s ňou v myšlienkach aj Maju. „Možno som jej mala povedať, čo som sa roky neodvážila... že by si mala dať opraviť chrup, pretože keď otvorí ústa, akoby otvorila žumpu... a možno som dobre urobila, že som sa neznížila na jej úroveň“, pomyslela si Dáša a keď jej zazvonil mobil a na displeji videla Majine číslo, vymazala si z pamäte nielen Majine číslo, ale aj ju samú. ✍

5


skutočné príbehy minút, – starší z vyšetrovateľov pozrel na obrovské nástenné hodiny vo chvíli, keď sa na nich pohla ručička, – určite ste mu volali. Soňa Ulická mlčky prikývla. – Niekoľkokrát. Vlastne mu volám bez prestania. Mobil ma stále vypnutý. – A nemôže byť niekde mimo republiky? Viete, niektorí ľudia si mobily so sebou neberú, keď idú povedzme na futbalový zápas. Aj môj brat

Keď vošla Soňa Ulická do miestnosti, ihneď na seba upútala pozornosť. Bola naozaj zvláštna. Krásna a nemusela ani prehovoriť, človek sa musel ovládať, aby neotvoril ústa pri pohľade na jej dokonalosť. Vysoká, štíhla, blond vlasy padajúce na plecia, obrovské modré oči a zmyselné pery. bavy a súženie dodávali jej tvári zvláštny nádych. Pocit, že potrebuje ochranu. Obaja policajní vyšetrovatelia vyskočili naraz zo svojich stoličiek, aby sa jej spýtali, čo ju k nim privádza. Nezastierali, že nedokázali z nej oči spustiť. – Môj brat je nezvestný, – povedala Soňa a sadla si na stoličku. Spôsobne si priložila nohy k sebe a natočila ich do ľavej strany. Členky nôh sa jej dotýkali, – volá sa Tibor Ulický. Ja som jeho sestra. Soňa Ulická, – žena položila na stôl svoj občiansky preukaz. Obom vyšetrovateľom prebehla mysľou tá istá myšlienka. Ak sa dotyčná volá tak ako jej brat, musí byť slobodná. A to je šanca, uškrnuli sa obaja v hlave a snažili sa sústrediť na to, za čo boli platení. – Odkedy? – spýtal sa mladší z vyšetrovateľov. – Kedy zmizol váš brat? – doložil starší. – Nevidela som ho už tri dni. – Musíte mať pekný vzťah, keď vám brat chýba už po troch dňoch, – mladší z vyšetrovateľov si sadol oproti vypočúvanej a vrátil jej preukaz totožnosti. Strčila si ho ledabolo do kabelky, hoci predtým ho vytiahla z priehradky koženej peňaženky s motívom lotosového kvetu. – Sľúbil, že príde v nedeľu na večeru, ale neozval sa. Vždy dodržal slovo. – Dnes je streda. Šestnásť hodín, sedemnásť

O

6

tak robí, za čo ho švagriná ide ukrkať. Nie je to tak dávno, čo bol v Stutgar..., – prísny pohľad kolegu ho umlčal. – Nie. Môj brat nie tak dávno vyšiel z väzenia. – Za čo sedel? Mladá žena otvorila ústa, hneď na to ich zavrela. Sklopila oči a keď bola odhodlaná vysloviť vetu, spriama sa pozrela na oboch policajných vyšetrovateľov. – Sexuálne obťažovanie... mladistvého. – Pedofília? – spýtal sa úplne zbytočne mladší z vyšetrovateľov, za čo si od kolegu vyslúžil zacmukanie ústami. Žena prikývla. – Nemôžem povedať, že bol v tom nevinne. Viem, že to urobil. Toho chlapca naozaj zneužil. Rodina sa mu vyhrážala, že si to s ním vybaví. Chlapec mal dvanásť rokov... viem, že pre jeho matku to muselo byť hrozné. Zrútila sa, keď sa to dozvedela. Bola hospitalizovaná tri mesiace v nemocnici. Na psychiatrii. Na chvíľu ju pustili von, ale zase je späť. Stále je tam. – Ako to viete? – Chodila som za ňou. Ale len dovtedy, kým ma pri nej neprichytil jej manžel. Vyhrážal sa mi, že mi poriadne podkúri, keď nenechám ich rodinu na pokoji. Snažila som sa ospravedlniť sa im aj za brata, ale on kričal, že chlapec bude poznačený po zvyšok života, – Soňa Ulická sklopila zrak a prehodila si nohu cez nohu. Starší z vyšetrovateľov už tomu pozornosť nevenoval, aj keď mladšiemu ten pohyb neušiel. – Vyhrážali sa vám aj inak? – Nie. Oni mne? Prečo by to robili. Ja som mala najčistejšie úmysly. Snažila som sa vysvetliť matke toho úbohého chlapca, že môj brat je chorý. Že za to, čo urobil, nemôže. Ale ona ma 

www.BRATISLAVCANKA.sk


skutočné príbehy nevnímala. Jej manžel ma obvinil, že z toho scvokatela. Ale ja som sa dozvedela, že mala vždy psychické problémy. Bola labilná. Keď sa to stalo, dorazilo ju to. – Myslíte si, že otec chlapca má dočinenia so zmiznutím vášho brata? – Nemyslím si, ja to viem. Drží ho niekde v pivnici a ... ja neviem, – Soňa Ulická sa rozplakala. Vytiahla si z vrecka bledomodrého sukňového kostýmu vreckovku s monogramom. To sa už dnes nenosí, napadlo staršiemu z mužov. – Vyhlásime po nezvestnom pátranie. – Tu je jeho fotografia, – žena podala mužovi fotku, no on na ňu len letmo pozrel. Pochopila, že ho majú v evidencii. Vložila si ju späť do priehradky peňaženky a vytiahla svoju vizitku. – Prosím, zavolajte mi, keď sa dozviete niečo nové. – Spoľahnite sa, pani...slečna Ulická. – Som vydatá. Meno som si nechala za slobodna. Tak som to chcela, – povedala Ulická, vstala, potiahla si sukňu, ktorá sa jej vyhrnula do polovici stehien. Neušlo jej, že jej pohyb sledujú oba páry mužských očí. Keď objavili telo Tibora Ulického zakliesnené v kríkoch, v priekope, bolo už v rozklade. Cudzie zavinenie zistené nebolo, no vyšetrovateľom vírilo v hlave, či to predsa len nebolo naopak. Zranenia, ktorými bolo posiate mŕtve telo, si mohol spôsobiť pri páde, no čo ak sa mu o ne postaral niekto iný predtým, ako dopadol na dno samej priepasti. Okrem iného, tie dva predné zuby, ktoré mu chýbali, tie sa našli spadnuté len kúsok od miesta, ktoré sa zvažovalo do priepasti. Na výsluch zavolali otca chlapca, ktorého Tibor Ulický zneužil pred pár rokmi. – Ten bastard skončil ako si zaslúžil. Na samotnom dne. Dúfam, že sa udusil bahnom, že si zlomil väzy... nie, nie, – muž v sivom obleku, zavalitý štyridsiatnik, ktorého zažltnuté nechty svedčili o tuhom fajčiarovi, sa rozohnil tak, že nebolo pochýb o nenávisti. Cítil ju aj po rokoch voči človeku, ktorý bol mŕtvy. – Kde ste boli v utorok, dvadsiateho siedmeho?

www.BRATISLAVCANKA.sk

Muž sa rozvalil na stoličke vo vyšetrovacej miestnosti a vybral si z vrecka saka škatuľku drahých cigariet. Zapálil si a pritiahol si k sebe plastikovú nádobku na perá, ktorá mu mala poslúžiť ako popolník. – Nezabil som ho. Ale bol som tam. Skoro som sa zbláznil, keď som ho zbadal, ako sedí na pni a pofajčieva. Vedel som, že vyšiel z basy. Sám som si celé tie roky hovoril, že ho raz kamsi vylákam, že mu napravím fasádu, ale keď som ho zbadal, vedel som, že osud to sám zariadil. Bol som s dvoma kamarátmi na turistike. Chodíme na ten vrch každú sezónu. Chlapi za mnou zaostávali. Mal som náskok. Keď som ho tam videl sedieť samého a on sa na mňa pozrel, od preľaknutia vyskočil a stavím sa, že pustil do gatí. Priskočil som k nemu a zasipel mu do tváre, že ho aj tak raz zabijem. Vyhrážal som sa mu, že nebude spať jedinú noc, kým si nepremyslím, ako sa mu pomstím. Vypálil som mu jednu takú, že razom vypľul dva zuby. Vôbec sa nebránil. Pozrel sa na mňa a utrel si zakrvavené ústa. Chlapi v base ma chceli zabiť... nepodarilo sa im to, povedal a ja som nebol jeho vetou prekvapený. Vedel som, že ani basisti neznesú medzi sebou pedofilov. A ten smrad len dodal, ale urobím to sám. A skočil do priepasti. Čumel som ako blázon. Chcel som v prvom momente niečo urobiť, ale to už prichádzali moji dvaja kamaráti. Nechal som si naliať tri poldecáky a spláchol som to dolu. Povedal som si, že ak ten smrad žije a ja nezavolám pomoc, môže byť neskoro. Nezavolal som a všetko som držal v sebe. Ani žene som nič nepovedal. Tá aj tak ničomu nerozumie. Celkom sa pomiatla na rozume. Dúfam, že príde k rozumu, keď jej poviem, že ten hajzel je po smrti. Obaja muži vo vyšetrovacej miestnosti pozreli na seba. – No čo je? Tak to bolo! Prisahám. Nezabil som ho. Nič som mu nespravil. A za nič ma predsa nemôžete poťahovať, nie? Policajní vyšetrovatelia si vymenili krátke pohľady a ten starší zodvihol telefónne slúchadlo. ✍ 7


osobnosť

Sabina Laurinová: Vyťažená česká herečka známa aj u nás na Slovensku je nielen krásna, ale aj milá a priateľská. Svoje súkromie si stráži, o práci však hovorí rada. Sabina Laurinová pochádza z umelecky založenej rodiny. Jej otcom je režisér František Laurin, ktorý pôsobil v niekoľkých pražských divadlách a v televízii. Vďaka obom rodičom sa Sabina od útleho detstva venovala spevu, tancu, prešla prípravou v Kuhnovom detskom zbore a rada tiež maľovala. Celkom logicky preto po základnej škole zamierila na Pražské konzervatórium, kde vyštudovala hudobno-dramatický odbor.    Už v detskom veku získala prvé skúsenosti pred kamerou, ktoré jej sprostredkoval vo svojich televíznych inscenáciách jej otec. Objavila sa aj v niekoľkých seriáloch, a jej prvou filmovou rolou bola nešťastná Lotka v dnes málo známej a neprávom zabudnutej historickej snímke Kainova Z N A M E N Í (1989). Počas štúdií hosťovala na rôznych divadelných scénach, účinkovala napríklad v divadle Semafor (Šest

žen Henricha VIII.). Po absolvovaní konzervatória pôsobila jednu sezónu v Divadle na Starom Meste (1991-1992), kde dostala príležitosť vo veľkých rolách (Manon Lescaut, Malá morská víla). V roku 1992 nastúpila do angažmán v Divadle ABC, kde odohrala niekoľko hlavných úloh v rôznych žánroch (Večer tříkrálový, Pasca na myši, Nadsamec, Cyrano z Bergeracu).    Počiatok deväťdesiatych rokov bol pre Sabinu Laurinovú v znamení zvýšených aktivít pre televíziu. Hrala v seriáloch a inscenáciách, ale hlavne v rozprávkach (POHÁDKA O TOUZE, TŘI DARY LÁSKY, MODRÝ PTÁK), len sporadicky sa objavovala vo filme (HOTÝLEK V SRDCI EVROPY, MÁ JE POMSTA). Hlavne vďaka práci v televízii si ju mnohí zaškatuľkovali ako povrchnú krásku, čo napokon potvrdila aj jej veľká úloha v seriáli KONEC VELKÝCH PRÁZDNIN (1996). Galériu rozprávkových postáv zavŕšila úlohou pyšnej princeznej Eufrozíny vo filmoch Z PEKLA ŠTĚSTÍ (1999) a Z PEKLA ŠTĚSTÍ 2 (2001). Do najširšieho diváckeho povedomia medzitým vstúpila vďaka súťažnej relácii DO RE MI, ktorú na obrazovke televízie Nova uvádzala po boku Pavla Trávnička niekoľko rokov.    Vďaka zvýšenej produkcii muzikálov sa pred Sabinou Laurinovou otvorili nové možnosti a prijala veľké úlohy v Divadle Kalich (Hamlet, Galileo, Jack Rozparovač). Okrem toho sa objavovala v hrách nielen na domovskej scéne Divadla ABC, ale hrala aj v Divadle Bez zábradlí (Revízor, Tango), a po dlhšej pauze sa vrátila aj pred filmovú kameru v úlohe jednej z mamičiek v komédii JAK SE KROTÍ KROKODÝLI (2006).    Často účinkuje aj v dabingu. Jej hlas zaznel v dobovo populárnych seriáloch ako BEVERLY HILLS 90210 alebo MELROSE PLACE, a pre televízne uvedenie starších filmov nahovorila aj veľké americké hviezdy (Marilyn Monroe, Audrey Hepburn). Za svoje dabingové výkony 

www.BRATISLAVCANKA.sk


osobnosť

Robím, že sa ma netýka. bola dvakrát nominovaná na Cenu Františka Filipovského, a to v roku 1997 za nahovorenie Thelmy Dickinsonovej vo filme Thelma a Louise (dabovala Geen Davisovú) a v roku 2007 za nahovorenie Laurel Sommersbyovej vo filme Návrat Sommersbyho (dabovala Jodie Fosterovú).    Od januára 2010 mohli diváci na obrazovkách televízie Prima sledovať Sabinu v programe Mladší o pár let. V konkurze na moderátorku sa stretla aj so Simonou Krainovou, Janou Štefánkovou a Evou Jeníčkovou. Nakoniec si Prima vybrala herečku a mamičku vtedy osemročnej Valentýnky a ročnej Maji. Účastníci v tejto obľúbenej televíznej show získavali množstvo rád a tipov na to, ako si udržať mladosť, alebo ako omladnúť nielen vďaka novým úče-

Svojho času zamestnávala krásna herečka bulvárne médiá svojím vzťahom s rockerom Pepom Vojtkom, s ktorým žila niekoľko rokov. V roku 2004 ju však spevák skupiny Kabát opustil kvôli inej žene. Koncom minulého roka, v čase, keď herečka excelovala v jednej z hlavných úloh v muzikáli Andílci za školou, sa objavili informácie, že od nej odišiel aj jej druhý partner - otec jej mladšej dcéry Maji – stomatológ Karel Kameník. Herečka špekulácie nevyvrátila, ale ani nepotvrdila. Je to vraj ich súkromná vec. Faktom však ostáva, že na premiéru do divadla ju prišli podporiť opäť ✍ len jej rodičia a staršia dcéra Valentýna.

som, či zmene šatníka, ale aj zásluhou plastickej chirugie.

www.BRATISLAVCANKA.sk

9


skutočné príbehy

TENKÝ ĽAD Môj starý otec sa vždy smial, keď som čosi vystrájala. Zabávala som celú rodinu a nie raz som bola stredobodom pozornosti. Bola som zvyknutá na to, že som pupkom vesmíru. Mama sa s otcom rozviedla, nemala som ani štyri roky, no on sa o mňa celé roky zaujímal, aj keď býval dvesto kilometrov od nás. Nezvládol pohľad na šťastnú rodinku, ktorú si mama vytvorila zo mňa a z môjho druhého otca Igora. en bol so mnou deň čo deň a miloval ma ako vlastné dieťa. Žiadneho súrodenca mi nevybavili, tak som bola jedináčikom do dospelosti. V čase dospievania sa môj starý otec už toľko nesmial, ani sa zo mňa tak neradoval. Nie raz mi opakoval, „Bolo koze dobre, išla tancovať na ľad.“ Nevedela som, čo tým myslí, až keď sa raz vyjadril, že tancujem na tenkom ľade, že si o čosi koledujem a od dobroty neviem čo so sebou, začala som jeho slová brať vážne. Teda zmysel tej vety. Inak som bola stále pojašená, kým som sa naozaj nezaľúbila do Martina. – akého chalana si ty ani nezaslúžiš, – povedal

T

10

mi raz žartom starký a ja som ho poťahala za jeho posledné štyri vlasy, – váž si, čo máš, dievča. Viem, že to starý otec so mnou myslel dobre. Rovnako ako obaja moji otcovia a mama. No a čo, myslela som si, dostala som do vienka nielen krásu, ale aj slušnú intelektuálnu výbavu. Prečo by sa zo mňa nemali chalani blázniť a prečo nie Martin zblázniť? Chodili sme spolu tri roky. Kým on študoval právo, ja som lúskala jednu skúšku za druhou na ekonómii. – Spojíme promócie so svadbou, čo povieš? – takto netradične ma môj Martin požiadal o ruku. – y si ale romantik, – uštipla som ho do ruky a ma vybozkával. Milovali sme sa. Zažila som s ním najkrajšie obdobie života. Nakoniec sme predsa len nespojili promócie so svadbou, pretože Martin mal úraz a vynechal celý semester. Keď sa zo zranenia vystrábil, školu dokončil a ja som už bola rok po promócii, začali sme s prípravami na svadbu. Aj keď sme si stanovili termín na jún, s prípravami sme začali už v decembri. Sedemdesiat hostí by sa malo zmestiť do reštaurácie, ktorú sme si objednali a už aj zaplatili zálohu. Vedela som si predstaviť svoj vysnívaný deň do poslednej bodky. Nikto a nikdy by nepovedal, že sa nič z toho nesplní. Kto by s tým aj rátal. Veď sme mali všetko, čo sme si mohli priať. Moji rodičia sa nám poskladali na byt. Bývali sme v ňom pred sobášom, mali sme auto na lízing, Martin dostal 

www.BRATISLAVCANKA.sk


SP_3_2013_MAKETA_Časť1