napísal sám život v honosnom hoteli dvakrát do týždňa. Raz jej priniesol briliantový prsteň, inokedy mu napadlo, že by jej mohol zaplatiť dovolenku na Francúzskej riviére. Vlado bol štedrý do okamihu, kedy sa nechcel rozvádzať. Prisať sa na muža, ktorému sa leskla lysina, mal brucho veľké, akoby bol v ôsmom mesiaci tehotenstva a na hygienu si tiež ktovie ako nepotrpel, ju nelákalo. Presedlala. Na Tomáša. Bol od nej len o desať rokov starší, no zdedil obrovské majetky po reštitúcii a po tom, čo jeho starí rodičia umreli. Ako jedinému vnukovi zanechali doslova majland. Jozefa s ním precestovala polovicu sveta. Kožuchy, ktoré jej nakúpil by vynosiť nestihla, keby žila ďalšie tri životy. Rozišli sa po tom, ako zostal natrvalo v Španielsku a tam si narazil nejakú pipku. Zalovila v ďalších vodách. Neboli také mútne, ale nebolo si v nich po pár týždňoch čo prezerať. Bartolomej bol úzkoprsý a keď zistil, že Jozefa ho stojí priveľa, priškrtil svoj rozpočet na ňu. Vôbec sa jej to nepáčilo, tak sa rozhodla zamiešať karty v rodine. Na mušku si vzala jeho otca. Roman mal krátko po šesťdesiatke. Čože je to tridsaťpäťročný rozdiel, pomyslela si, keď je švihák a v hlave to tiež nemá vybrakované. Toho by sa mala držať, pomyslela si a hodila na neho svoje siete. Roman sa chytil. Nebolo to hneď, ale stačili tri stretnutia a starší muž mohol bojovať už iba sám so sebou. Ani nie o pol roka ju požiadal o ruku. Vzali sa. Romanov syn sa odmietol zúčastniť frašky. Varoval otca pred zlatokopkou, ako Jozefu nahlas a pred ňou nazval. Vedela, že žiarli. A keď to vytrúbil svojmu otcovi, vykázal ho z domu. Jozefa bola už niekoľko mesiacov zosobášená s Romanom, keď stretla v parku, kde bola venčiť čínskych chocholatých naháčov Mareka. Obyčajný chalan, ktorý mal len maturitu a bol od nej o dva roky mladší. Zbláznila sa do neho. – Neboj sa, on nič nezistí. Je to taký starý trpák. Ja viem, šesťdesiatdva ešte nie je na chlapa veľa, ale prosím ťa, vari z neho ubudne, keď mu vybielim účet. Ani na to nepríde, láska moja. Jasné, že ho nemilujem. Nevydávala som sa z lásky, to dá rozum. – Rozveď sa s ním, – nástojil Marek na Jozefu večer, keď si k nej, vo svojom malom byte, ľahol do postele. Tlmené svetlo, dorážajúce z ulice mu osvietilo perfektne stavanú postavu a v jeho očiach sa rozžiarili hviezdy. Jozefa sa len pretočila na druhý bok. – Blázniš? O všetko by som nielen ja, ale aj ty, prišla. Máme predmanželskú zmluvu. – No a čo? Začneme spolu od piky. Sme mladí. Ambície nám nechýbajú. Ty začneš robiť a ja by som mal byť od budúceho mesiaca manažér divízie. Len my dvaja. A keby si časom chcela, mohlo byť nás byť viac. – To myslíš ako švédsku trojku? Marekovi sa jej vtip nezdal byť vydarený. Nielenže sa nezasmial, ale ju poprosil, aby od neho odišla a zavolala mu, až keď si to rozmyslí. Jozefa bola urazená, no bojovala sama so sebou niekoľko týždňov. Rozhodla sa zostať. V tzv. zlatej klietke sa cítila ako voľné vtáča. Pokiaľ jej manžel nič netuší, môže si nájsť iného Mareka. Takého, čo po nej nebude chcieť veci tak prízemné, až človeka v kostiach mrazí, pomyslela si a keď si premiešala kávu so šľahačkou, sediac v strednom rade stolov espressa, zagúľala očami. Vo dverách sa zjavil muž ako vystrihnutý z módneho žurnálu. Ak bude tak bohatý ako dobre vyzerá, je môj, usmiala sa a špičkou jazyka sa zalizla tak provokatívne, že muž nahlas prehltol.
6