Issuu on Google+

ŠPECIÁL 4

Macochine peniaze Večná milenka Pomsta slabých Pasca Dobrá partia

Courteney Cox

2,75 €


BRATISLAVČANKA www.BRATISLAVCANKA.sk

Vydavateľ REDIMA, s.r.o.


Obsah Vila, jachta a tri kreditky / 5

Pacientky / 50

Rodinné nešváry / 7

Pomsta slabých / 55

Dobrá partia / 10

Čakanie / 58

Večná milenka / 13

Autista / 61

Nechodím na návštevy / 16

Zviera / 64

Pasca / 22

Jasná samovražda / 70

Môj muž / 27

Prebudenie / 78

Predstavy / 30

Macochine peniaze / 81

Obete tyrana / 35

Asi sa (ťa) zabijem / 89

Hon na poľovníka / 42

Courteney Cox / 95

Napísal sám život Priateľka a Bratislavčanka  ročník VII  číslo 4, rok 2012  ISSN 1335–9037  Ev. č. 3031/09  www.bratislavcanka.sk  Vydavateľ: Redima, s. r. o.  Adresa: Dostojevského rad 13, 811 09 Bratislava, tel.: 02/526 319 91, fax: 02/526 319 93, e–mail: bratislavcanka@bratislavcanka.sk  Generálny riaditeľ: Ing. Jerzy Frajberg, CSc.  Riaditeľ vydavateľstva: Ing. Zdenko Výbošťok, tel.: 0905 401 409  Prevádzkový riaditeľ: Ing. Juraj Frajberg, tel.: 0905 714 445  Šéfredaktorka: Ing. Natália Výbošťoková, tel.: 0905 714 447, e–mail: natalia@bratislavcanka.sk  Autori: Dana Hlavatá, Alena Demurová, Soňa Výbošťoková  Obchodné oddelenie: e–mail: obchod@bratislavcanka.sk, tel.: 0905 401 409, Ing. Eva Kaplanová, tel.: 0905 820 168  DTP: Hana Krepopová a Blue Scorpion, e–mail: grafik@bratislavcanka.sk  Promo manager: Daniela Šlachtová, e–mail: promo@priatelka.eu  Tlač: Versus, a. s.  Distribúcia: Mediaprint–Kapa Pressegrosso, a. s.  Cena: 2,75 €  Predplatné: LK Permanent, s. r. o., Jana Sadloňová, tel.: 02/444 537 11, fax: 02/443 733 11  Písomné podklady nie sú archivované  Nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia. Vydavateľ nie je zodpovedný za obsah a pravdivosť inzerátov, a tým nie je zodpovedný za prípadné vzniknuté škody.  Obálka: Courteney Cox

4


Vila, jachta a tri kreditky ohľadom plným opovrhnutia a povýšenosti si premerala predavačku v strednom veku, ktorá ju pred pár týždňami šikovala von z predajne s poznámkou, „Pani, ale toto je drahý butik. My tu máme samú exkluzivitu.“ Nadvihla pritom obrvy a uprela na Jozefu pohľad, ktorý jej dnes vrátila. Aj s úrokmi. Táto obyčajná predavačka, ktorá si určite nevie zrátať ani tržbu, preto má v butiku kolegyňu, nemohla vtedy vedieť, že má deravé vrecká. Vidieť to rozhodne na nej nebolo. Akým právom si to dovolila ku zákazníčke, to bolo Jozefe záhadou. Teraz jej to však dala poriadne „vyžrať“. Spomenula si na podobnú scénu z filmu Pretty woman, kedy Julia Roberts povýšenecky fľochne na predavačku a utrúsi poznámku o tom, že keby chcela, utratí tam celé svoje imanie. Aj Jozefa vytiahla zlatú kreditku, zamávala ňou predavačke pred nosom. – Také handry, aké tu vy držíte, nemajú ani na trhovisku. Môj osobný šofér ma odvezie na miesto, kde sa správajú k človeku slušne. Nie ako vy, – povedala a na dôvažok otvorila peňaženku, do prasknutia natrieskanú päťtisíc korunovými bankovkami. Vychutnala si otvorenie úst predavačky a sledovaná jej pohľadom vstúpila do honosného auta, ktoré jej síce neotvoril žiadny osobný šofér, no ich dvere zapleskla tak čujne, až sa zatriasli dvere predajne. „Ja na to mám. Chlapi zo mňa padajú do kolien. Mám každého, ktorého chcem. A že si viem vybrať, to je svätá pravda“, pomyslela si Jozefa prezerajúc si svoj obraz v spätnom zrkadle auta, ktoré jej predposledný milenec daroval k Valentínovi. Usmiala sa. Úsmev odkryl jej krásne zuby. Bola takmer dokonalá a bola si toho vedomá. Súmerná postava, v páse akoby ju preštikli, dlhé nohy a pevné prsia jej umožnili obliekať sa výstredne a provokatívne. Vedela, že sa chlapi za ňou obzerajú na ulici. Všade, kam vstúpila, akoby vniesla svetlo. Chlapov striedala vo chvíli, keď sa jej zunovali. Nejakí „nímandi“ nemali šancu. Kedy si má užívať, ak nie dnes? Je mladá, do tridsiatky jej chýba slabých päť rokov, tak o čom je život? O tom, aby si ho užívala plným priehrštím. A keď sa nájdu muži, ktorí sú jej schopní stiahnuť Slnko z neba za lúč, pričom musia vedieť, že sa spália, ich problém. V duchu ich prerátala. Vlado podnikal s druhotnými surovinami. Mal síce manželku, ale to Jozefa neriešila. Ako by aj mohol byť spokojný v manželstve, kde niekto neustále len pri kozube vysedáva, aby v ňom udržiaval rodinný oheň? Ona na čosi také nebola. Pre Vlada bola ako čerešnička na torte. Stretávali sa

P

5


napísal sám život v honosnom hoteli dvakrát do týždňa. Raz jej priniesol briliantový prsteň, inokedy mu napadlo, že by jej mohol zaplatiť dovolenku na Francúzskej riviére. Vlado bol štedrý do okamihu, kedy sa nechcel rozvádzať. Prisať sa na muža, ktorému sa leskla lysina, mal brucho veľké, akoby bol v ôsmom mesiaci tehotenstva a na hygienu si tiež ktovie ako nepotrpel, ju nelákalo. Presedlala. Na Tomáša. Bol od nej len o desať rokov starší, no zdedil obrovské majetky po reštitúcii a po tom, čo jeho starí rodičia umreli. Ako jedinému vnukovi zanechali doslova majland. Jozefa s ním precestovala polovicu sveta. Kožuchy, ktoré jej nakúpil by vynosiť nestihla, keby žila ďalšie tri životy. Rozišli sa po tom, ako zostal natrvalo v Španielsku a tam si narazil nejakú pipku. Zalovila v ďalších vodách. Neboli také mútne, ale nebolo si v nich po pár týždňoch čo prezerať. Bartolomej bol úzkoprsý a keď zistil, že Jozefa ho stojí priveľa, priškrtil svoj rozpočet na ňu. Vôbec sa jej to nepáčilo, tak sa rozhodla zamiešať karty v rodine. Na mušku si vzala jeho otca. Roman mal krátko po šesťdesiatke. Čože je to tridsaťpäťročný rozdiel, pomyslela si, keď je švihák a v hlave to tiež nemá vybrakované. Toho by sa mala držať, pomyslela si a hodila na neho svoje siete. Roman sa chytil. Nebolo to hneď, ale stačili tri stretnutia a starší muž mohol bojovať už iba sám so sebou. Ani nie o pol roka ju požiadal o ruku. Vzali sa. Romanov syn sa odmietol zúčastniť frašky. Varoval otca pred zlatokopkou, ako Jozefu nahlas a pred ňou nazval. Vedela, že žiarli. A keď to vytrúbil svojmu otcovi, vykázal ho z domu. Jozefa bola už niekoľko mesiacov zosobášená s Romanom, keď stretla v parku, kde bola venčiť čínskych chocholatých naháčov Mareka. Obyčajný chalan, ktorý mal len maturitu a bol od nej o dva roky mladší. Zbláznila sa do neho. – Neboj sa, on nič nezistí. Je to taký starý trpák. Ja viem, šesťdesiatdva ešte nie je na chlapa veľa, ale prosím ťa, vari z neho ubudne, keď mu vybielim účet. Ani na to nepríde, láska moja. Jasné, že ho nemilujem. Nevydávala som sa z lásky, to dá rozum. – Rozveď sa s ním, – nástojil Marek na Jozefu večer, keď si k nej, vo svojom malom byte, ľahol do postele. Tlmené svetlo, dorážajúce z ulice mu osvietilo perfektne stavanú postavu a v jeho očiach sa rozžiarili hviezdy. Jozefa sa len pretočila na druhý bok. – Blázniš? O všetko by som nielen ja, ale aj ty, prišla. Máme predmanželskú zmluvu. – No a čo? Začneme spolu od piky. Sme mladí. Ambície nám nechýbajú. Ty začneš robiť a ja by som mal byť od budúceho mesiaca manažér divízie. Len my dvaja. A keby si časom chcela, mohlo byť nás byť viac. – To myslíš ako švédsku trojku? Marekovi sa jej vtip nezdal byť vydarený. Nielenže sa nezasmial, ale ju poprosil, aby od neho odišla a zavolala mu, až keď si to rozmyslí. Jozefa bola urazená, no bojovala sama so sebou niekoľko týždňov. Rozhodla sa zostať. V tzv. zlatej klietke sa cítila ako voľné vtáča. Pokiaľ jej manžel nič netuší, môže si nájsť iného Mareka. Takého, čo po nej nebude chcieť veci tak prízemné, až človeka v kostiach mrazí, pomyslela si a keď si premiešala kávu so šľahačkou, sediac v strednom rade stolov espressa, zagúľala očami. Vo dverách sa zjavil muž ako vystrihnutý z módneho žurnálu. Ak bude tak bohatý ako dobre vyzerá, je môj, usmiala sa a špičkou jazyka sa zalizla tak provokatívne, že muž nahlas prehltol.

6


napísal sám život

Rodinné nešváry odina má držať pohromade, prízvukoval vždy otec Tadeáš, ešte keď aj mama žila. Netušil, že ovdovie ako šesťdesiatročný. Bol to riadny šok pre jeho šesť už dospelých detí, z ktorých niektoré už mali svoje deti. Matka zomrela na tzv. chorobu studenej krvi, ako sa kedysi hovorilo leukémii. Piati súrodenci, bývali každý vo vlastnom dome alebo byte. Presnejšie povedané, jediný Juraj žil v dvojizbovom byte so svojou manželkou a dcérou, kým jeho dvaja bratia žili v Bratislave, kam sa presťahovali pred rokmi. Dve dcéry Tadeáša, Anna a Teodora bývali v tom istom malom meste na Strednom Slovensku, len posledná, najmladšia z nich, Júlia, žila so svojimi rodičmi, kým mama neumrela. Ako dvadsaťročná sa zaľúbila do ženatého muža. Keď s ním čakala dieťa, nikomu to neprezradila. Ani rodičom, ani svojim sestrám, aj keď rovnako ako s nimi, aj s bratmi, mali pekný vzťah. Bodaj by nie, keď ich rodičia k tomu viedli. Keď sa jej narodil syn, dala mu meno po otcovi. Mama i otec si najprv poplakali, ponadávali, no nako-

R

7


napísal sám život niec sa rozhodli dcére odpustiť. Keď im z pôrodnice doniesla syna, nevedeli sa na neho vynadívať. Júlia, ako jediné zo šiestich súrodencov, zostalo bývať u rodičov. A nikdy sa to ani nezmenilo. Po tom, ako mama odišla z pozemského života, začali sa v rodine rozbroje. Nikomu by možno na um nezišlo, že sa čosi také môže prihodiť, ale ako sa hovorí, v každej rodine je niečo. A tým niečím bol fakt, že došlo k dedičskému konaniu. – Ja sa vzdávam všetkého. Chcem si po mame nechať len jej zlatý krížik, ktorý nikdy nesňala z krku, – povedala staršia Teodora a Anna si priala čosi podobné. Mamin zásnubný prsteň, ktorý jej otec dal, prehĺtajúc obrovský hrču, ktorá mu v hrdle narástla. Rovnako sa zachovali aj synovia, ktorí si chceli po matke ponechať len drobnosť, ktorá by im ju pripomínala. Jediný, kto sa zaujímal aj o čosi iné, bol Ján. – Baby, som si istá, že vodu múti tá jeho rafika. Eva. Je to hnusná ženská, čudujem sa, že náš brat s ňou ešte nevyrazil dvere, – povedala Teodora a naznačila rukami čosi objemné, čo sa cez dvere nezmestí. – Prosím ťa, čo nepoznáš nášho brata? On nie je pod papučou, on je skôr pod španielskou čižmou. Ja by som ju zabila. Alebo keby som bola na jeho mieste, dorazím ju a bola by som veselý vdovec. Blbosť, čo? Ale pravdivá, – zasmiala sa najstaršia Anna, no Júlia len pokrútila hlavou. – Bojím sa, dievčatá, že ten z otca kožu zoderie. Chce, aby mu vyplatil jeho diel po mame. Z tohto bytu. Prosím vás, kde máme na to vziať? To máme s otcom predať trojizbový byt, aj keď rozlohou je skoro ako štvorizbový? – Asi náš braček nechce, aby si byt zdedila len ty a malý Tadeáš. – Prosím vás, otec bude žiť ešte sto rokov. A nemaľujte čerta na stenu. Ja fakt neviem, čo budeme robiť. Ak sa Jano do toho zahryzne... – Nakazí ťa besnotou, – uškrnula sa Anna, – neboj sa, zvalcujeme ho. Zvalcovali. Jano ustúpil. Uplynulo niekoľko rokov a vzťahy v rodine sa pretrhli. Jano infikovaný svojou ženou Evou, ktorú inak nenazvali ako mašinou, sa prestal stýkať ako s bratmi, tak so sestrami. Dostal zákaz od ženušky. Keď mal otec Tadeáš osemdesiat rokov, ani na oslavu neprišiel, otcovi nezagratuloval. Starkému to bolo ľúto. Netušil, rovnako ako jeho deti, že dva týždne po oslave si po neho príde zubatá. Zomrel v noci na astmatický záchvat. Keď Júlia privolala sanitku, nebolo mu už pomoci. Tadeáš mladší, dvadsaťročný mladík plakal. Nesmierne ho smrť starkého, ktorý ho vychovával aj namiesto otca, zronila. Chodil ako bez duše a nevedel sa s tým vyrovnať niekoľko mesiacov. A vyrovnať sa s tým, čo sa udialo na dedičskom konaní, sa nevedel ani Ján. Prišiel na pohreb, ale nik sa s ním nebavil. Všetci súrodenci vedeli, ako otec trpel tým, že ho syn nenavštevoval, že sa nezaujímal o jeho chabé zdravie, že sa jediný raz nespýtal, či niečo nepotrebuje. Veď sám bol zamestnaný ako sanitár v nemocnici v susednom meste. – Tak, ale teraz to nenechám len tak. Chcem, aby si ma vyplatila z bytu po otcovi aj matke. A to ti hovorím, ja ti zavarím tak, že sa z toho poserieš, ak nedovolíš, aby v byte bývala aj moja dcéra. Nasťahuje sa sem, či sa ti to páči alebo nie! – rozčertil sa Ján na 8


napísal sám život kare, z ktorého po pol hodine odišla jeho manželka aj s dcérou a vnučkou deda Tadeáša. – Ty si sa zbláznil? Ako môžeš odo mňa chcieť, aby sa tvoja dcéra nasťahovala ku mne? Veď má muža a dieťa, – Júlia zalapala po dychu. Očkom švihla po synovi, ktorý stál v rohu obývačky a pozoroval svoju matku. – Je to tvoja neter, aby si vedela. A naši mladí nemajú kde bývať. Nebudeme sa tlačiť v našom malom byte piati. Mám právo na tento byt? Mám! A komu chcem pomôcť? Vlastnému decku! Tak ma nenaser, inak to budeme riešiť súdnou cestou. – Ale ja ťa nemám ako vyplatiť. – Tak byt predaj a vyplať všetkých súrodencov. – Ja, – Júlia si myslela, že to nikdy nepovie, ale teraz bola tá chvíľa, na ktorú ani nečakala, – aby si vedel, som sa celé roky, celých dvadsať rokov starala o otca, keď sa naša mama pominula. Tá sa musí v hrobe obracať. Ty netušíš, čo je to starať sa o starého a chorého človeka. Ja som s ním žila od malička, kým ty si zdúchol z domu ani nie v dvadsiatich, lebo ťa priľahla tá tvoja rafika, – kým Júlia stihla dopovedať myšlienku, Ján sa na ňu zahnal, ale to už prišiel Tadeáš mladší. – Skús na ňu položiť ruku, strýko, a živý sa odtiaľto nedostaneš. Ján odišiel z domu svojich rodičov. Hneď na druhý deň podal podnet na začatie súdneho pojednávania vo veci dedičstva. – Neboj sa, Júlia, my ti pomôžeme. My sme sa vzdali v tvoj prospech bytu a jeho podiel vyplatíme. Nech sa ním zadrhne! – objímali súrodenci Júliu a keby ich videl otec s matkou, určite by boli dojatí. K súdnemu procesu nedošlo. Dvaja bratia a sestry Anna a Teodora vyplatili Jána. Peniaze mu naskočili na účet vo štvrtok, ale dlho si ich jeho žena Eva neužila. Dostala mozgovú porážku a Ján ovdovel. Nik z rodiny mu nič nepovedal, ale všetci prišli na jej pohreb. – Na kar nejdeme. Tam ide len najbližšia rodina, – povedala Anna a s dešpektom sa pozrela na brata, – a tou my pre teba už dávno nie sme. Ján sa pozeral z okna na svojich bratov a sestry, ktorí vedno odchádzali z obradnej siene. Júlia tlačila pred sebou invalidný vozík, na ktorom sedel Tadeáš mladší, ktorého atrofia svalstva donútila odložiť barly a sadnúť si naň. Bezbariérový byt, ktorý dal dedo Tadeáš urobiť pre svojho vnuka, bol teraz Jánovi na dve veci. Ale o tých sa nehovorí.

9


napísal sám život

Dobrá partia atku Klaudie by mohol niekto nazvať českým termínom „kecal.“ Čo tá sa jej už snažila podhodiť chlapov. Dievča súce na vydaj a nie a nie si nájsť toho pravého. Po tom, ako dcéru po rozvode s mužom vychovávala sama, povedala si, že to bez neho dokáže, aj keby sa mala na žabu premeniť. Klaudii dala nielen vzdelanie, ale školu života. – Si vzdelaná žena. Dokázala si dokončiť štúdium chémie, a to nedokáže každá žena. Som na teba pyšná, dcérka. Už len si muža nájsť a o mne sa postarať, keď budem na dôchodku, o radosť. Vnúčatká, to je to, čo je mojím snom, – povedala matka vychudnutej Klaudii, ktorá viac fajčila ako jedla. Mala sivú pleť a hlboké oči posadené v tmavých kruhoch. To fajčenie máš po otcovi, hovorievala matka, akoby chcela potvrdiť, že deti dedia všetko zlé zásadne po svojich tatkoch. Ale odučiť mladú od cigarety, to by sa mohlo podariť iba ak nejakému jej chlapcovi. Že sa okolo nej netočili, aj keď na škole ich bolo ako maku, to musela nielen matka prizna��.

M

10


NsZ_4_2012_MAKETA_Část1