OBSAH
skutočné príbehy
Čo si zaslúžil
4 6 8 9 10 12 14
Čo si zaslúžil
16 18 20 22 24 25
Zápal močových ciest
26 28 30 32 34 36 38 42 44 46 48
Obyčyjná zlodejka
4
Otrávená Stres Prečo sa zobúdzate ospalí Ochránim ťa, dieťa Diskriminovaná Zásadný prelom v liečbe pacientov s leukémiou Viac ako brat Adriána Kučerová Smutná oslava Betka Stanková Čo o vašom zdraví hovoria vlasy Za dobrotu... Nešika Centrálne trhovisko Znovuzrodená Spoveď narkomana Nájdená nádej Láska až za hrob Tak jej treba Smiešny človek Studené polievky
eď si poručík Július Horal prezeral mŕtvolu mladého muža, napadlo mu, že rodičia, ktorí mu dali meno Radúz, museli mať romantického ducha. Chlapec ležiaci na chladnej, blatistej zemi, okolo ktorého muselo celkom iste prejsť celkom iste niekoľko ľudí, no nechali ho tak, vyzeral skôr ako človek, ktorý neverí v dobro tohto sveta. Dvadsaťosemročný Radúz Černý bol tmavšej pleti, v uchu a nose piercing, deravé čierne rifle a čierne tričko s nápisom, ktorý hlásal slobodu prejavu a bosé nohy. – Niekto mu roztrieskal lebku, – utrúsil mladší z kriminalistov, Jozef Mýtny, keď obeť prevrátil na bok, – krvácanie mohla spôsobiť aj zlomenina spodiny lebečnej. Poručík si čupol k Mýtnemu a pokrútil hlavou. – Nie, obeť niekto odpravil riadnou šupou do hlavy. Zabil ho odzadu. Múdrejší budeme po pitve, – zodvihol sa, narovnal, oprášil si kolená, akoby na nich kľačal a pohľadom zaletel k patológovi, u ktorého sa Radúz Černý mal onedlho ocitnúť na pitevnom stole. – Zavolám, – krátko odvetil súdny patológ a pridal sa ku skupinke policajtov, ktorí zabezpečovali miesto činu. – Prečo nemal na sebe topánky, tomu nerozumiem. V peňaženke má pár drobných. Nechce sa mi veriť, že by ho zlodej okradol o peniaze a topánky. – Možno nejaký zúfalý bezdomovec. – Nie, Jozef, to sa mýlite. Aspoň si to myslím. Ale rozhodne viem, že tu ten nešťastník neprišiel o život. Zabili ho niekde inde a tu ho len pohodili. Aby sme si mysleli, že sa mu to stalo v zašitej uličke, kde sa tmolia díleri a všelijaká tá spodina, – povedal poručík Horal a napadlo mu, aká je slovenčina nesmierne nielen krásny, ale aj ťažký jazyk. Spodina lebečná a spodina spoločnosti. – Zájdeme do bytu obete. Radinská 8. No tak, sadajte, – prikázal Horal Mýtnemu. Cestou do miesta trvalého bydliska obaja mlčali. Po desiatich minútach zazvonili pri dverách rodičov Radúza Černého. Bolo čosi po piatej nadránom. Kým im niekto otvoril, prešla večnosť. – Kto je? – spýtal sa ženský hlas, na tú dobu znel bodro. Asi ženu načisto prebrali. Keď sa muži predstavili a žena otvorila dvere na retiazku, ukázali jej odznaky. Vpustila ich dnu. Predsieň poručík Horal prebehol pohľadom profesionála, ktorému nič
K
www.BRATISLAVCANKA.sk