20 - Rozhovor

PASTELKY NAMIESTO LEPIDLA

V vianočnom čísle farského časopisu by sme vám chceli predstaviť človeka, ktorý sa ako jeden z mnohých na Slovensku stará o Ukrajincov v Pruskom. Je ním môj dobrý priateľ a eRkár ADRIÁN KONÍČEK.

- Na úvod sa našim čitateľom prosím predstav a povedz nám odkiaľ pochádzaš?

Volám sa Adrián Koníček, mám 21 rokov a momentálne žijem v dedinke Kameničany.

- Akú prácu robíš? Ako si sa k nej dostal?

Jednoduchá odpoveď by mohla byť, že pracujem s Ukrajincami, no pod tým si každý predstaví niečo iné. Moja pozícia má názov Koordinátor Domu prijatia utečencov. Mám na starosti Františkánsky kláštor v Pruskom, kde sú ľudia z Ukrajiny. Moja úloha je, aby to fungovalo - aby mali ľudia čo jesť, aby bolo teplo v dome a tiež aj rôzne úradné, technické, či ekonomické záležitosti. Často sa ma ľudia pýtajú ako som sa k tomu dostal. V jednu krásnu pôstnu nedeľu som dostal ponuku od rodinného priateľa, že by som mohol ísť pracovať ako vrátnik v dome, kde budú ubytovaní Ukrajinci. Nasledujúci deň som už bol dohodnutý, že začínam pracovať. Veľmi som sa tešil, že sa mi po mesiacoch, čo som hľadal prácu podarilo niečo konečne nájsť - no to je stále len začiatok. Keď preskočím pár mesiacov, veľa podstatných udalostí a krásnych spomienok, stalo sa, že som dostal ponuku na moju momentálnu pozíciu, ktorú som prijal.

- Ako si ty vnímal svoje stretnutie s Ukrajincami, ako na teba pôsobili?

Je to veľa pocitov, od strachu, cez nadšenie pomáhať až po kamarátstva. Najväčší strach som mal z rečovej bariéry, pretože som nevedel ukrajinčinu ani ruštinu, no veľmi rýchlo sme prišli na to, že pri vstupe do budovy si treba zapnúť prekladač. Teraz sa už snažím komunikovať bez pomoci, no niekedy sa nepochopíme avznikajú ztoho vtipné situácie. Napríklad nedávno som dával deťom pastelky, keď chceli lepidlo.

Keď sa vrátim k otázke ako na mňa pôsobili: bolo vidieť, že sú smutní, niektorí nevedeli, kde sa nachádzajú, alebo dokonca si mysleli, že ich chceme predať. Niektorí vyzerali, akoby duša

do nich chodila iba spávať, boli to ozaj iba prízraky, ktoré chceli pokoj a vrátiť sa domov. Od prvého dňa sa chcú vrátiť domov. Po skoro 10 mesiacoch je vidieť, že sú veľmi poznačení, každý jeden. Teraz je to s mnohými o tom, že sa porozprávame ako kamaráti, ideme spolu si niekde sadnúť a je to rovnaké ako by som bol so slovenskými kamarátmi, len sa viac smejeme na tom, že sa sem-tam nepochopíme.

- Po čase, ako s nimi pracuješ, ako oni teraz vnímajú situáciu, čo sa u nich deje?

Napadá mi situácia, keď sa začalo veľké bombardovanie miest a infraštruktúry. To bolo ako keby znova prišli - vyľakaní, plný strachu aneistoty. Je to veľmi ťažké byť na Slovensku v teple a suchu zatiaľ čo vaši priatelia sú v rozbombardovanej krajine, bomba vám môže hocikedy padnúť na hlavu, elektrina ide 2 hodiny do dňa (ak vôbec), teplo je, keď si nazbierate drevo, voda je len na pitie a takto by som mohol pokračovať.

To že máme informácie skoro hneď, keď sa veci stanú znamená to, že ich prežívame, ako keby sme boli pri tom. Všetci to prežívajú, skoro tak ako by tam boli. No na druhej strane si veľmi dobre uvedomujú, aké sú energie, alebo teplo vzácne a mohli by to učiť aj nás. Občas mávame spoločné stretnutia, kde sa informujeme a naozaj bolo vidieť, že keď prišla zima, tak im záležalo na tom, aby sa neplytvalo teplom, alebo nenechávali svetlo zbytočne zasvietené.

- Akú pomoc ste vy poskytovali alebo poskytujete ešte stále Ukrajincom?

Keď sa spájame s organizáciami tak každá povie: „My im dávame všetko.“ no každý to myslíme po svojom. My sa snažíme dať čo najviac. Začal by som tým čo mám ja na starosti. V prvom rade je to ubytovanie, aj keď sú to len malé izby, no na 2-3 postele a jeden stôl to stačí. Keďže u nás si nemôže každý variť sám, je to jedlo. Ďalej pomáhame na úradoch, s hľadaním si práce, vybavovanie dokumentov. Taktiež sa snažíme zabezpečiť aj zábavu, občas nejaký výlet, alebo aktivity pre deti. Rozhovory ako morálnu pomoc, psychológov… Je toho naozaj veľa. Pokiaľ je to v našich silách, tak zabezpečíme hocičo, napríklad aj súdne záležitosti, alebo náročné zdravotné stavy.

- Čím teba obohatila práca s týmito ľuďmi?

Fúúú, kde začať. Práca ako taká ma naučila hlavne riešiť problémy rýchlo a nezapodievať sa hlúposťami, taktiež veľkej zodpovednosti. Títo ľudia mi rozhodne ukázali ako dobre sa mi často máme a ani si to neuvedomujeme. Tiež, nazval by som to takou fackou reality,