Naše práce.......................................................................s

Naše práce

a

Bol raz jeden mravec, ktorý stretol jazveca. Pustili sa do debaty. Začali sa baviť o stavbe svojich domov. Mravec navrhol, že si navzájom pomôžu. Jazvec povedal: "Pochybujem, že také malé zvieratá vládzu vykopať noru!" Mravec odvetil: "Aj tak to poďme vyskúšať!" Dohodli sa, že začnú na druhý deň na úsvite. A tak aj urobili. Ráno sa stretli a začali. Jazvec povedal: "Bude im to trvať dlho, veď sú malí, idem sa najesť!" ale mravce boli také usilovné, že to už skoro mali hotové. Keď sa jazvec vrátil, neveril vlastným očiam. Nora bola vykopaná a on mal iba základy mraveniska. Mravec dodal: "Podcenil si nás, hoci sme malí, ale zato pracovití a vytrvalí." Poučenie: V skupine je sila.

Je ráno... ach, rána na Marse sú úžasné! Umelé slnko ma osvietilo svojimi lúčmi a ja som vedela, že už musím vstať. Ani nie o sekundu na to, začal vytrubovať môj budík. "Dobré ráno, Lia. Poď hore! Už je 8:50! ozvalo sa z neho. "Idem, idem, len nehuč!" povedala som rozospato. Asi o päť minút som vstala a zbehla som dole po schodoch za maminou. Porozhliadla som sa okolo a myslím, že som skoro dostala infarkt. Nado mnou plával George. Bol to jeden z našich žralokov. Dostala som ich od maminy na narodky namiesto fenilika. Vraj žraloky môžeme mať, ale fenilika nie. Taká nespravodlivosť... "George! Nestraš ma!" vykríkla som. George sa len na mňa pozrel a nechápal, prečo sa ho bojím. Opatrne som ťukla na sklo a George sa pohol presne tam, kde môj prst. Navyše mal naširoko otvorenú papuľu a vyzeral strašidelne. "Zasa si hladný? Poviem mamine, nech ti niečo dá, ale mňa nezožerieš. Tým si buď istý!" hovorila som mu. Zrazu som začula manin hlas: "Lia, poď jesť! Raňajky sú už ma stole!" "Už idem!" zakričala som jej. Išla som do kuchyne a mamina ma už čakala pri stole. Hneď ako som vošla, do nosa mi udrela úžasná vôňa kabriolí. "Dobré ráno, zlatko! Vyspala si sa dobre?" hovorila mi mama. "Áno, len som teraz skoro zošalela. Mami, nechceš dať tých žralokov preč? Viem, že si ma chcela potešiť, lebo nikdy nebudem mať fenilika, ale vždy, keď vstanem a pozerám na ne, myslím, že ma chcú zožrať.," od povedala som jej. "Neboj, zlatko. Zvykneš si na ne. A myslím si, že ťa nechcú zožrať, len sa hrajú... No, ale teraz si pohni, lebo zmeškáš lietobus!" povie s úsmevom. "OK. Idem," povedala som. Raňajky som rýchlo hodila do seba a zbehla som do kúpeľne. George a jeho kamoši ma zase prenasledovali, ale sem do kúpeľne sa, našťastie, nedostanú. Vyzliekla som si pyžamo a vošla do sprchy. O chvíľu na mňa padala studená a svieža para s príjemnou vôňou. Potom otvor nado mnou vsiakol všetku paru späť. Na seba som navliekla ochranný odev, ktorý mi slúži ako druhá koža. Do svojej tašky som zhrabla dýchaciu masku, tablet na školský projekt a desiatu, ktorú zjem v lietobuse. Na Zemi už jesť nemôžem, keďže si nemôžem dať dole dýchaciu masku. ak by som to spravila, udusila by som sa... Otvorila som dvere a vonku už na mňa čakala Ruby. Nasadli sme do lietobusu, kde boli moji ostatní spolužiaci a môj druhý najlepší kamoš Liam. Celou cestou na Zem sme vykukovali z okienka a pozorovali sme, ako sa vzďaľujeme od Marsu. Keď lietobus pristál, vzali sme si všetky veci a vyšli sme von. Učiteľky nás rozdelili do trojčlenných skupín a dohodli sme si čas stretnutia. Ja, Ruby a Liam sme sa pustili do skúmania všetkého, čo tu ľudia zanechali. Na Zemi nebol ani kúsok zelenej trávy a ani žiaden pekný krík či strom. Povrch bol zuhoľnatený a stromy úplne vysušené. Rozdelili sme sa a dohodli sa, že každý odfotí aspoň tri fotky. Zrazu som zbadala niečo ružové a podišla som bližšie. Bol to jediný krík, ktorý bol farebný. "Aký zaujímavý krík! Musím ho odfotiť!" skríkla som. Zrazu sa v ňom tá ružová farba začala hmýriť. Z kríka vyšlo ružové zvieratko s dlhým huňatým chvostom a sadlo si vedľa neho. "Žeby to bol fenilik?" spýtala som sa samej seba. Bol to fenilik a bol taký zlatučký! Pozeral sa na mňa tými najkrajšími očami na svete. Čupla som si a z tašky som vytiahla marťanskú žemličku. Mala som ju mať na desiatu, ale myslím, že tento fenilik je hladnejší ako ja. Položila som ju na zem a on sa od strachu rozutekal preč. "Neboj sa, neublížim ti," smutne som zašepkala. "Aké by bolo super ťa mať doma. Každý deň by som sa o teba starala, hladkala ťa a spali by sme spolu v jednej posteli..." rozmýšľala som. Z môjho rozmýšľania ma vytrhol Rubin hlas: "Lia! Kde si? Už musíme ísť." "Ahoj, drobček. Maj sa tu pekne! rozlúčila som sa s fenilikom a rozbehla som sa za Ruby. Pri nej stál aj Liam a ja som si spomenula, že nemám ani jednu fotku. "Máte nejaké fotky? Mne sa totu tak páčilo, že som zabudla aj fotiť," povedala som im. Našťastie obaja prikývli. Keď som sa otočila, aby som dala zbohom fenilikovi, uvidím, že ma sleduje... "Asi chce ísť so mnou," premýšľam. Zohla som sa k nemu, pohladkala som ho a on už sa ma vôbec nebál. Ťukla som gombík na svojej taške a ona zväčšila svoj objem. Vzala som fenilika do náručia a opatrne som ho vložila to tašky. Cestou k lietobusu som premýšľala, či som urobila dobre, ale pri predstave, že by som ho tu nechala, sa mi chcelo plakať. Mamina by strašne zúrila, keby sa dozvedela, čo si prinášam z exkurzie, a tak jej to hovoriť rozhodne nebudem. Týmto ale porušujem pravidlo, že žiadne zviera zo Zeme brať nemôžeme, tak dúfam, že mi to prejde.. Viktória, J. 8.A

14