Zahranicna politika 4/2012-13 by Zahranicna Politika

Zahraničná

POLITIKA

XVI. ročník • č. 4/2012-13 • www.zahranicnapolitika.sk

20 rokov slovenskej diplomacie

Július Lőrincz

Západný Balkán s pridanou hodnotou Petr Drulák

Slovensko, Česko a Západ

SFPA Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku bola založená v auguste 1993 ako otvorené nestranícke diskusné fórum o medzinárodných otázkach a zahraničnej politike Slovenskej republiky. Jej hlavným cieľom je poskytovať priestor pre otvorenú výmenu názorov o zahraničnej politike. Je dobrovoľným združením fyzických a právnických osôb, ktoré sa zaujímajú o oblasť zahraničnej politiky. Prostredníctvom svojich programov šíri informácie o medzinárodných vzťahoch z pôvodných zdrojov. SFPA združuje občanov rôznej politickej orientácie. Členstvo v SFPA je otvorené pre každého, kto je presvedčený o dôležitosti diskusií o problémoch zahraničnej politiky a medzinárodných vzťahov. Ako sa stať členom SFPA? Členom SFPA sa môže stať každá fyzická osoba, ktorá zaplatí ročný príspevok 26,50 EUR (študenti 13,30 EUR, dôchodcovia 10 EUR, právnická osoba 830 EUR). Členský príspevok zasielajte poštovou poukážkou na konto Tatra banka 2627844935/1100. Člen SFPA získava predplatné dvojmesačníka Zahraničná politika, môže využívať služby knižnice SFPA a má právo zúčastňovať sa všetkých podujatí SFPA. Viac informácií poskytne sekretariát SFPA, Hviezdoslavovo nám. 14, 811 02 Bratislava 1, tel.: 02/544 33 151 RC SFPA, n. o. Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, n. o., vzniklo transformáciou bývalej príspevkovej organizácie MZV SR Slovenský inštitút medzinárodných štúdií podľa zákona č. 13/2002 Z. z. na základe rozhodnutia vlády SR č. 1113 zo dňa 26. 11. 2003. V rámci svojej pôsobnosti poskytuje nasledovné všeobecne prospešné služby: nezávislé odborné analýzy kľúčových otázok medzinárodných vzťahov a zahraničnej politiky SR; vydáva odborné periodické i neperiodické publikácie, ktoré slúžia k prehĺbeniu poznania v oblasti medzinárodných vzťahov a zahraničnej politiky SR a slúžia ako zdroj kvalifikovaných informácií pre odbornú a laickú verejnosť; organizuje odborné podujatia a podieľa sa na medzinárodnej vedeckej spolupráci v oblasti výskumu medzinárodných vzťahov a bezpečnosti; prispieva k skvalitneniu odbornej diskusie o medzinárodných vzťahoch a zahraničnej politike Slovenskej republiky; vytvára priaznivé prostredie pre rast novej generácie slovenských odborníkov v oblasti medzinárodných vzťahov; podnecuje širší záujem občanov Slovenskej republiky o dianie vo svete, hlbšie pochopenie významu zahraničnej politiky a jej prepojenia s domácou politikou.

REDAKČNÁ RADA Vladimír Bilčík, Peter Brezáni, Juraj Buzalka, Alexander Duleba, Július Lőrincz, Martin Muránsky, Rebecca Murray, Eliška Sláviková, Tomáš Strážay, Aneta Világi REDAKČNÝ KRUH Ingrid Brocková, Pavol Demeš, Rudolf Chmel, Juraj Stern, Soňa Szomolányi, Magda Vášáryová ŠÉFREDAKTORKA Rebecca Murray ADRESA REDAKCIE RC SFPA, n. o. Redakcia Zahraničná politika Hviezdoslavovo nám. 14 811 02 Bratislava 1 Tel.: +421/ 2/ 544 33 157 Fax: +421/ 2/ 544 33 161 E-mail: sfpa@sfpa.sk www.zahranicnapolitika.sk JAZYKOVÁ ÚPRAVA Karolína Kašpaříková (slovenský text) Jana Fabryová (český text) PREDPLATNÉ: murray@sfpa.sk DIZAJN, ZALOMENIE: Karolína Kašpaříková TLAČ: PACE print, s. r. o., Bratislava DISTRIBÚCIA: LK Permanent, spol. s r. o., Bratislava VYDAVATEĽ: Výskumné centrum SFPA, n. o. IČO: 36077534 Jednotlivé príspevky vyjadrujú osobný názor autorov a nemusia korešpondovať s názormi vydavateľa. Prešlo jazykovou a redakčnou úpravou. ISSN 1336-7218, evidované MK SR pod číslom EV 3757/09 FOTOGRAFIA NA TITULNEJ STRANE: Creative Commons/Big Dave Dátum vydania: 8. 2. 2013 Vychádza dvojmesačne. Periodikum vychádza s podporou Ministerstva zahraničných vecí SR. Zahraničná politika je nástupkyňa Listov SFPA, ktoré vychádzali od roku 1997.

Obsah

Editoriál

Zahraničná politika 4/2012-2013 TÉMA: 20 rokov slovenskej diplomacie 2

UDALOSTI FÓRUM

Lucia Najšlová Turecko a EÚ 2013: vysoký hrebienok a stiahnutý chvost?

Daniela Richterová Európsky zápas s mierovým procesom

Helena Schulzová Všichni prezidentovi muži a ženy

Dulce Pérez Callejas Drogová vojna v Mexiku: boj bez konca? SUSEDIA

Jan Adamec Záhada „božskýho” Káji

Patrycja Bukalska Protiváhy poľskej vlády

Jana Patsch Prečo viedenské predavačky hovoria po rusky?

Eszter Zalán Nešťastný nový rok pre Orbána PARÍŽSKY ŠALÁT

Pavol Szalai Francúzsko naštiepil bridlicový plyn ROZHOVOR

Miroslav Lajčák, Rebecca Murray Dnes sa už nepotrebujeme zviditeľňovať, ale nájsť si svoje miesto BEZPEČNOSŤ

Marian Majer Aké bude NATO v roku 2013?

Nils Wörmer Afganistan na polceste tranzičnej fázy TÉMA ČÍSLA

25 27

František Ružička Slovenská diplomacia 3.0 Tomáš Strážay Dve dekády slovensko-maďarských vzťahov: hľadanie nového začiatku

Július Lörincz Západný Balkán s pridanou hodnotou

Petr Drulák Slovensko, Česko a Západ

LISTY NANUKOVI

VIRTUÁLNA KNIŽNICA / AKTUÁLNE

lovensko a Česká republika začiatkom roka oslávili dvadsať rokov samostatnosti. O slovensko-českých vzťahoch sa nehovorí inak než ako o tých najlepších. Pravda je však taká, že občas sa predsa len pozrieme za Moravu a porovnávame, kto sa má lepšie a kto má čoho viac. Ani oslava dvadsiatky nebola výnimkou. Správna párty sa nemôže obísť bez darčekov a podľa tohto pravidla sa začali rozdávať dary v oboch krajinách. Prezidenti ešte koncom roka rozhodli, že darček by mali dostať (takmer) všetci a obaja vyhlásili amnestiu. Kto by to bol povedal, že zo vzniku republík sa budú azda najviac tešiť malí – a čo je horšie – aj veľkí podvodníci. „Dar“ Václava Klausa bol nepochybne pompéznejší, či už počtom ľudí, ktorých sa amnestia týkala, ale aj kritikou, aká sa na Hrad spustila zo všetkých strán. Keď sa občania dožadovali vysvetlenia, prečo má amnestia taký rozsah, Klaus len rozhorčene obraňoval svoju osobu a podstatu „daru“ nevysvetlil. Na záver poznamenal, že aj tak „nic nekončí. Jedeme dál.“ Tak teda poďme. Česi si pri príležitosti svojho vzniku dopriali aj ďalší celonárodný dar. Historicky prvú priamu voľbu prezidenta. Posledné týždne žila voľbami celá krajina. Zdalo sa, že veľká väčšina si bude chcieť vyskúšať, aké to je voliť si prezidenta. Z osem a pol milióna voličov sa nakoniec takmer 41 % rozhodlo ostať doma. Možno toho rozruchu mali už po krk a svojou neúčasťou chceli naznačiť svoj nesúhlas s negatívnou a štvavou kampaňou. Alebo na funkciu prezidenta po desiatich rokoch s Klausom jednoducho zanevreli. Na Pražský hrad sa nakoniec presťahuje Miloš Zeman, dôchodca z Vysočiny, ako ho médiá korunovali. Pražské kaviarne, ktoré pomaly ku každej káve rozdávali odznaky s Karlom Schwarzenbergom, za aké by sa na vybíjaných kožených bundách nemuseli hanbiť ani pankáči, ovládol smútok a (ne)spravodlivý hnev. Aj médiá na oboch stranách hranice posmutneli, teda okrem Euroviews v Taliansku, ktoré stihli Zemana vyhlásiť za nového prezidenta Československa. Do volieb sa aktívne zapojil aj odchádzajúci prezident a nechal sa počuť, že pokiaľ bude za prezidenta zvolené knieža, bude vraj uvažovať nad emigráciou. Iste, vyhlásenie to bolo prehnané, ale je si z koho brať príklad. Návod na to, ako úspešne emigrovať, má určite ešte v sviežej pamäti Gérard Depardieu. Ten pred pár týždňami v žiare reflektorov a s úsmevom na tvári prijímal od Putina ruské občianstvo a nevedel si vynachváliť, ako sa v Rusku dobre žije. A možno keby Klaus neodchádzal sám a pridal sa k nemu aj Zeman, mali by občianstvo v krajine s veľkou demokraciou, ako píše Depardieu, v kapse hneď. Nakoniec to bol len planý poplach a všetci ostávajú doma. Vo voľbách vyhrala svojím spôsobom aj Európska únia. Zemanov (ale aj Schwarzenbergov) postoj k Bruselu je evidentne priateľskejší než ten Klausov. Možno sa dočkáme aj toho, že Česko to Únii osladí a nebude to myslené ironicky, ako keď sa sladilo počas českého predsedníctva. Je však paradoxné, že český „návrat do Európy“ zahájil politik, ktorého v oboch krajinách neraz prirovnali k Mečiarovi. K politikovi, ktorý bol na Slovensku príčinou, prečo sa krajina musela o svoj „návrat“ tak snažiť. Paradoxom sú aj slová, ktorými Klaus „zaklincoval“ víťazstvo Zemana. Na deň, kedy skutočne zvíťazí pravda a láska nad lžou a nenávisťou, si totiž v oboch krajinách budeme musieť ešte dlho počkať.

Rebecca Murray murray@sfpa.sk

Zahraničná

POLITIKA

Udalosti December 2012 – január 2013 19. 12. Na čelo Južnej Kórey sa postavila žena. Prezidentské voľby v Južnej Kórei vyhrala prvýkrát v histórii krajiny žena. Park Geun-hye z konzervatívnej strany Seanuri získala 51,6 % voličských hlasov a porazila tak aktivistu za ľudské práva Mun Džä-ina zo stredoľavej Zjednotenej demokratickej strany. Park Geun-hye je dcérou bývalého autokratického prezidenta Pcharka Čchunga-hia. Po víťazstve vyhlásila, že bude pracovať na uzmierení spoločnosti. 22. 12. Taliansky prezident rozpustil parlament. Prezident Giorgio Napolitano tak urobil po rezignácii premiéra Maria Montiho. Monti skončil s celým kabinetom po odsúhlasení úsporného rozpočtu na budúci rok. Cieľom rozpočtu je znížiť deficit pod 1,8 % HDP. 23. 12. Egypt má novú ústavu. Egypťania v referende schválili novú ústavu. Podľa oficiálnych výsledkov za hlasovalo 63,8 % zúčastnených voličov. Účasť na referende však bola nízka, len 32,9 percenta. Opozícia už napadla výsledky hlasovania a tvrdí, že bolo poznačené podvodmi a násilím. Nová ústava podľa nich dostatočne nechráni práva žien, kresťanskej menšiny a povedie k ďalšej islamizácii krajiny. 28. 12. Baki Sadiki je na Slovensku. Bakiho Sadikiho, ktorý je na Slovensku odsúdený za drogovú trestnú činnosť, zatkli na území Kosova. Kosovské súdy a administratíva následne rozhodli o jeho vydaní na Slovensko. Slovenská diplomacia ich krok privítala a uviedla, že je to dobrý signál posilňovania reforiem v Kosove v súlade s európskou perspektívou regiónu západného Balkánu. 29. 12. Superdaň vo Francúzsku nebude. Francúzsky ústavný súd zamietol 75 % daň z príjmov nad jeden milión eur, ktorú plánovala v roku 2013 zaviesť vláda prezidenta Françoisa Hollanda. Súd v rozhodnutí uviedol, že daň je nespravodlivá, pretože by sa dotkla len jednotlivcov a nie celých domácností, ako je to pri ostatných daniach z príjmov. Vláda plánuje svoj návrh prepracovať. 1. 1. Rozpočtový spor v USA sa skončil. Snemovňa reprezentantov schválila návrh Senátu po dohode na kompromise o daniach. Spojené štáty sa aspoň nateraz vyhnú pádu cez takzvaný fiškálny útes, čiže automatické plošné zvýšenie daní a výdavkové škrty v objeme 600 miliárd USD. V takom prípade by krajina opäť upadla do recesie. Podľa dohody sa napríklad sadzba dane z príjmov zvýši z 35 na 39,6 % pre domácnosti, ktoré zarábajú viac ako 450 000 dolárov, hranica pre osobu je stanovená na 400 000 dolárov. Daň vzrastie aj pre dividendy a kapitálové zisky, rovnako aj z dedičstva. Dlh Spojených štátov dosahuje v súčasnosti 16,4 bilióna USD. 1. 1. Írsko prevzalo predsedníctvo EÚ. Medzi priority svojho predsedníctva zaradilo zabezpečenie hospodárskej stability, investovanie do udržateľnej zamestnanosti a hospodárskeho rastu alebo posilňovanie postavenia EÚ na svetovej scéne. Priority predsedníctva vystihuje aj jeho motto „Za stabilitu, pracovné miesta a rast“. 1. 1. Slovensko je kontaktným bodom pre NATO v Srbsku. Slovenské veľvyslanectvo v Belehrade sa stalo kontaktným veľvyslanectvom Severoatlantickej aliancie. Slovenský zastupiteľský úrad bude na obdobie dvoch rokov zastupovať a prezentovať NATO. 7. 1. Abbás premenoval samosprávu na Štát Palestína. Zmenené meno sa má používať vo všetkých oficiálnych dokumentoch. Rozhodnutie prišlo po tom, ako v novembri 2012 OSN udelila Palestíne štatút nečlenského pozorovateľského štátu. K premenovaniu sa negatívne postavil Izrael, ktorý vyhlásil, že ak Zahraničná

POLITIKA

bude Palestína jednostranne presadzovať ambície smerom k samostatnému štátu, môže čakať od Izraela odpoveď napríklad v podobe zmrazenia vyplácania vybratých daní. 10. 1. Francúzsko vyslalo vojakov do Mali. Vojenské sily majú pomôcť v boji proti islamským povstalcom bojujúcich na strane vahábistickej organizácie Al-Káida islamského Maghrebu. Tí v minulom roku obsadili viaceré mestá na severe krajiny. K francúzskym jednotkám sa pridali aj britskí vojaci a prebrali kontrolu nad mestom Timbuktu. Neskôr ich majú vystriedať vojaci Hospodárskeho združenia štátov západnej Afriky (ECOWAS) v rámci operácie Africká medzinárodná podporná misia (AFISMA), ktorú schválila Bezpečnostná rada OSN. 11. 1. V Stredoafrickej republike podpísali prímerie. Rebeli, ktorí bojovali proti vláde, uzavreli dohodu po troch dňoch rokovaní v Gabone. Rebeli a prezident sa dohodli, že vytvoria jednotnú vládu. Aliancia rebelov Seleka sa zmocnila vlády v severnej a východnej časti Stredoafrickej republiky po štvortýždňovej ofenzíve, ktorá začala 10. decembra minulého roka. Podľa dohody čakajú krajinu o rok aj predčasné parlamentné voľby, dovtedy ju povedie nový premiér z opozičného bloku. 20. 1. Rakúšania chcú povinnú vojenskú službu. Proti zrušeniu povinnej služby bolo približne 60 % zúčastnených voličov. Aj keď referendum nie je záväzné, vláda vyhlásila, že sa bude riadiť výsledkom. Profesionálnu armádu presadzovala najmä vládna Sociálno-demokratická strana kancelára Wernera Faymanna. Proti boli ľudovci a ultrapravicová Strana slobody. Argumentovali finančnou nákladnosťou a možnosťou, že neutrálne Rakúsko by mohlo byť nútené vstúpiť do NATO. 22. 1. V Izraeli sa rozbehli koaličné rokovania. Parlamentné voľby v Izraeli skončili „remízou“ a pravý blok aj stredoľavé krídlo získali po 60 kresiel. Premiér Benjamin Netanyahu a jeho strana Likud síce stratili tretinu kresiel, ale stále sú s počtom 31 najsilnejšou stranou. Na druhom mieste sa prekvapivo ocitla nová strana Yesh Atid s 19 kreslami. Na jej čele stojí Yair Lapid, ktorý ešte pred voľbami vyhlásil, že do vlády pôjde iba v prípade, ak medzi jej prioritami bude obnovenie mierového procesu s Palestínou. 23. 1. Transakčná daň môže platiť v jedenástich krajinách. Za transakčnú daň hlasovalo Belgicko, Nemecko, Estónsko, Grécko, Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Rakúsko, Portugalsko, Slovensko a Slovinsko. Najväčším odporcom transakčnej dane je Veľká Británia, podľa ktorej potom banky presunú svoje obchody do finančných rajov. Daň má totiž zabrániť špekuláciám na trhu. Úroveň a detaily transakčnej dane nadviažu na návrh z roku 2011, kedy bola minimálna sadzba na úrovni 0,1 % zo všetkých transakcií. 23. 1. Cameron, Británia a EÚ. David Cameron predniesol svoj dlho očakávaný príhovor o vzťahoch medzi EÚ a Britániou. Jedným z posolstiev je aj rozhodnutie, že ak konzervatívna strana vyhrá voľby v roku 2015, premiér David Cameron vyhlási referendum o zotrvaní krajiny v EÚ. Osobne si odchod neželá. Naopak, chce v Únii viac demokracie a konkurencieschopnosti, a aby sa do Londýna vrátili niektoré právomoci. To by bolo možné dosiahnuť v období, keď sa budú meniť základné zmluvy v rámci procesu záchrany eura. 26. 1. Pražský hrad obsadí Miloš Zeman. Expremiér Zeman v druhom kole porazil Karla Schwarzenberga, ktorý získal 45 % hlasov. Historicky prvej priamej voľby prezidenta sa zúčastnilo približne 60 % oprávnených voličov. Európska únia môže od nového prezidenta očakávať pozitívnejší prístup než od odchádzajúceho euroskeptika Václava Klausa.

FÓRUM SUSEDIA Lucia Najšlová

Turecko a EÚ 2013: vysoký hrebienok a stiahnutý chvost? V debate o predvstupových rokovaniach medzi Tureckom a Európskou úniou by sa možno už zo slušnosti patrilo riadiť porekadlom „o mŕtvych len v dobrom“. Polovica rokovacích kapitol je už roky zablokovaná a čoraz odvážnejšie sa hovorí o alternatívnych scenároch k členstvu. Napriek polorozvodu je vzťah Turecka a Únie už príliš prepletený na to, aby mohli urobiť hrubú čiaru, začať odznova a len tak sa občas kamarátsky stretnúť pri nejakej jam session v spoločnom susedstve.

Jan Adamec

Záhada „božskýho“ Káji Tak to máme za sebou. První kolo přímé volby prezidenta České republiky skončilo 12. ledna 2013 a posunulo do finále Miloše a Karla, tedy bývalého premiéra Miloše Zemana a současného ministra zahraničí Karla Schwarzenberga. Zatímco první měl druhé kolo vzhledem ke své nepřehlédnutelné osobnosti a politické zkušenosti téměř jisté, Schwarzenberg překvapil soupeře, voliče a možná i sám sebe.

Foto: Creative Commons/Boston Public Library

rajina, ktorá prejaví záujem stať sa členom EÚ, musí splniť kodanské kritériá (v skratke: právny štát, trhová ekonomika, demokracia, rešpektovanie ľudských práv a schopnosť vziať na seba záväzky členstva), prebrať európske acquis, a najmä presvedčiť členov Únie, že jej prijatie nebude na ťarchu, práve naopak. Formálne síce ide o predvstupové „rokovania“, ale v praxi platí, že svoje prednosti dokazuje v prvom rade ten, kto sa do klubu hlási. EÚ sa v tomto princípe cítila dosť dlho sebaisto. Tureckým lídrom, a najmä premiérovi Erdoganovi, sa však rétoricky celkom darí vyrovnávať tento asymetrický proces občasným upozornením na to, že EÚ – „komatózna“ a „takmer geriatrická“ entita – by sa tiež mala snažiť, aby vôbec bola pre kandidátsku krajinu a jej „dynamickú mladú populáciu“ atraktívna. V poslednej dobe aj v Únii zaznievajú z mnohých diplomatických koridorov obdivné chválospevy najmä na tureckú ekonomiku. Aj minister zahraničných vecí Nemecka potvrdil, že Únii trochu padá hrebienok, keď vyhlásil, že ak EÚ nezmení svoj postoj, „v najbližšej dobe môže byť náš záujem o Turecko väčší ako záujem Turecka o nás“.

klíčové poslední fázi předvolebního klání přesprintoval dosavadního favorita, nadpolitického sjednotitele a byrokrata Jana Fischera, jemuž protivníci šikovně nasadili otřepanou oslí čepici kariérního = bezpáteřního komunisty a jenž v přímých debatách podlehl vlastní nervozitě a nevýraznosti. Příčiny Karlova úspěchu? Zaprvé poněkud stádní a novinářské etice se protivící charakter českých mainstreamových médií. Ta někoho buď milují, nebo nenávidí, kriticky ho ale konzistentně hodnotit neumějí. Jeho volební tým dokázal přes sympatizující média včetně těch sociálních naklonovat druhého Káju, který jako jeden z jejích místopředsedů nesedí v extrémně nepopulární, daně zvyšující, církve restituující, korupční aféry nezvládající vládě; nešéfuje straně TOP 09, jejímž skutečným hybatelem a „vlastníkem“ je skandály a lidovou záští opředený nejmocnější muž v zemi, ministr financí Miroslav Kalousek; vypočítavě nepřeběhl z potápějících se Zelených do nové perspektivní strany; nad jeho kandidaturou se nevznáší miliardář a uhlobaron Bakala… Ne, tento Kája č. 2 jen rozšafně trousí moudra, postmoderně vykrádá jakýkoliv, mladým blízký a srozumitelný protestní symbol (viz šlechtic, miliardář a člen establishmentu s růžovým punkerským čírem!) a nechává své jméno – značku natisknout takřka na cokoliv. Zahraničná

POLITIKA

SUSEDIA FÓRUM Vyvolává nekritické nadšení u nejrůznějších skupin obyvatel – od prvovoličů přes Husákovy děti až po Havlovy sirotky. „Božský“ Kája ještě poslouží mnoha disertacím pro analýzu zdánlivě nepochopitelného voličského chování. Je více než zvláštní, aby reprezentant nepopulární pravicové vlády téměř porazil Zemana jako kandidáta, který stojí deset let mimo praktickou politiku a těží ze svých minulých úspěchů. Opět a znovu se ukazuje, že největší politickou chybou, kterou kdy kdo udělal na české politické scéně za posledních deset let, bylo rozhodnutí části sociální demokracie zabránit Miloši Zemanovi v ještě nepřímé volbě v roce 2003 stát se prezidentem. Zeman se jako bumerang vrací a sociální demokracii „luxuje“ hlasy, které by při jeho absenci přirozeně šly jejich kandidátovi. Nejenže štěpí a oslabuje levici, ale navíc sjednocuje pravici a významně pomáhá nerozhodnutým nebo těm, kteří by Schwarzenberga nikdy nevolili. Dalším klíčovým momentem se vzhledem k roztříštěným výsledkům jeví vyřazení kandidáta Tomia Okamury, který se svojí dynamickou, byť vše, a proto nicneříkající rétorikou mohl uspět v debatách a reálně získat i deset procent. Komu by mohla chybět? Určitě Fischerovi, ale i Schwarzenbergovi, a „Tomiova procenta“ tak mohla klidně poslat do druhého kola právě Fischera nebo Dienstbiera. Stejně tak můžeme spekulovat nad neschopností vůdců sociální demokracie vyjednat s kandidáty-outsidery s vazbami na spřízněné politické strany (Táňa Fišerová – Zelení a Zuzana Roithová – lidovci) jejich předčasné odstoupení a podporu svého kandidáta. Tento sloupek vyjde až po odeznění slavnostních fanfár ve Vladislavském sále, kde čeští prezidenti skládají svůj slib. Češi si budou moci říci: Habemus papam. Bude jím postava patriarchální, otcovská, s výraznou životní i politickou zkušeností, historií, usazenými názory, ale také širokou sítí někdy velmi kontroverzních vazeb. Češi s poměrně vysokou, šedesátiprocentní účastí potvrdili důležitost, kterou této funkci připisují. Každý prezident ČSR, ČSSR, ČSFR nebo ČR od Masaryka až po Klause byl nejen významnou mocenskou konstantou politického systému, větší, než mu papírově vymezovala ústava, ale inaugurací vstupoval i do složitého symbolického přediva mýtů a symbolů spojených s pojmem Hrad. Jak s ním budoucí „tatíček“ naloží, však ukážou až první měsíce ve funkci. (Autor je historik.) Zahraničná

POLITIKA

Podstata spoločných záujmov sa v dokumentoch a vyhláseniach EÚ a tureckých politikov aj vo väčšine akademickej literatúry zvykne sumarizovať ako zahraničná politika (južné a východné susedstvo), bezpečnosť (vrátane energetickej) a výhodnosť prehlbovania ekonomickej integrácie. Píše sa tiež o diverzite či šanci na vytvorenie kozmopolitnejšej, pestrejšej Európy – pri EÚ-pskej bezradnosti z migrácie a tureckých neistôt z menšín si však tento argument osvojila naozaj len hŕstka globálnych liberálnych intelektuálov. Dnes sa však zdá, že Úniu a Turecko naozaj spája najmä letargia a povrchnosť. Hoci pár úradníkov a aktivistov občas vymyslí pokus o reštart rokovaní, väčšine súčasná situácia akosi vyhovuje, alebo sa zdá byť príliš zložitá na to, aby bola „riešiteľná“. EÚ má na vývoj v Turecku momentálne len minimálny vplyv, a u tureckej vládo-strany sa objavujú zvyčajné choroby desaťročného pobytu pri moci. Retro pohľad Atmosféra bola napätá, už keď sa v roku 2005 rokovania o členstve Turecka v Únii začali. Hoci s ich podmienkami jednohlasne súhlasila vtedajšia EÚ 25 aj kandidátska krajina, konsenzus, že by sa aj mali skončiť členstvom, zďaleka nepanoval. Okrem rôznych strategických dôvodov (bezpečnosť, energetika) pripomeňme, že bola iná doba ako dnes a „transformačná sila EÚ“ nebola frázou z cynického vtipu, ale niečo, čomu mnohí v Únii aj v Turecku naozaj verili. Odporcovia tureckého členstva argumentovali, že krajina, ktorá je podstatne chudobnejšia a má vážne problémy s ľudskými právami, do Únie jednoducho nepatrí. Logika začatia rokovaní však stála práve na tom, že počas nich má Turecko príležitosť s pomocou EÚ prijať opatrenia, ktoré zlepšia vymožiteľnosť práva, postavenie menšín či práva spotrebiteľov. Pripomeňme však, že základné zmluvy EÚ nehovoria nič o potrebe konvertovať na kresťanstvo, judaizmus, ateizmus alebo iný „neškodný“ -izmus, a tŕňom v oku mnohých Európanov bol práve islam. A nielen islam – „neeurópskosť“. Hoci sa tu v EÚ nevieme celkom presne dohodnúť, čo je Európa, je až príliš ľahké určiť, čo do nej jednoducho nepatrí. Vystihol to bývalý francúzsky prezident Sarkozy: „Ak by Turecko bolo európske, vedeli by sme o tom.“

Foto: Európska komisia

FÓRUM SUSEDIA Krátko po otvorení rokovaní však do hry vstúpil cyperský konflikt. V prípade vstupu samotného Cypru v roku 2004 nebolo riešenie konfliktu podmienkou, od Ankary sa ale nejako samozrejme ústupky očakávali. V rámci spomenutej logiky – kto chce dnu, nech maká. A tak len rok po otvorení rokovaní Rada EÚ rozhodla, že pokiaľ Turecko nevyhovie požiadavkám Únie, osem z 35 predvstupových kapitol bude zablokovaných. Cyperský konflikt bol však len technickou zámienkou. Francúzsko uvalilo jednostranné veto na ďalších päť kapitol a odôvodnilo to tým, že sú „príliš blízko k členstvu“. Samotná Cyperská republika počet blokovaných kapitol navýšila – a to napriek tomu, že práve jej by s Tureckom v Únii odpadla najväčšia starosť. Na severe Cypru – zhruba tretina územia – sa dnes neuplatňuje európske acquis, čiže ide formálne o územie členského štátu EÚ, nad ktorým tento štát nemá kontrolu. Tureckí Cyperčania, ktorí žijú v medzinárodne neuznanej Tureckej republike severného Cypru, v roku 2004 hlasovali za zjednotenie ostrova. Stali sa však rukojemníkmi gréckych Cyperčanov, ktorí mali o mierovom pláne ďaleko väčšie pochybnosti. A hoci grécki Cyperčania majú dnes výrazne lepší prístup k právam vyplývajúcim z euroobčianstva než tureckí (tiež formálne považovaní za občanov Únie), aj ich problémy ostávajú nevyriešené. Dekády trvajúce rokovania sú v patovej situácii a vôľa opätovne nájsť kompromis (a viera, že sa riešenie podarí) je v súčasnosti vlastná len úzkej skupine aktivistov na oboch stranách. Vzhľadom na to, že od roku 2004 je Únia priamou stranou konfliktu, jej snaha zachovať si tvár a opakovať, že dohodnúť sa musia v prvom rade grécki a tureckí Cyperčania, je kontraproduktívna – robí z nej pokrytca a problém nerieši. Odhodlaniu EÚ brať rokovania s Tureckom vážne nepomohol ani fakt, že z Francúzska a Nemecka, dvoch krajín EÚ s najväčšou politickou váhou, zaznievalo roky (najmä za prezidentovania Nicolasa Sarkozyho 2007 – 2011) jasné spochybňovanie jednohlasného rozhodnutia Rady o tom, že členstvo Turecka je v záujme EÚ. Začalo sa hovoriť o akomsi vágnom privilegovanom partnerstve – niečom, čo predsa Turecko a EÚ dávno mali. Ankarská asociačná zmluva z roku 1963 ráta s perspektívou členstva a od roku 1995 existuje colná únia medzi Európskou úniou a Tureckom. Rokovania sa teda celú dobu nesú v duchu „vyskúšame a uvidíme“. V polovici roka 2012, pred blížiacim sa cyperským predsedníctvom Únie, došlo k pokusu o akýsi tieňový reštart – Únia prišla s takzvanou „pozitívnou agendou“. Tá v skratke znamená, že technické rozhovory sa budú neformálne viesť aj o zablokovaných kapitolách – aby sa do procesu vniesol nový stimul a dobrá nálada. V pionierskych táboroch sa tomu hovorilo suchý obed. Ďalšou dobrou správou mal byť avizovaný pokrok v liberalizácii vízového režimu (ktorej sa iné kandidátske krajiny tešili už oveľa skôr). Kým „pozitívna agenda“ je pre Turkov málo čitateľná – a titulky novín by zažiarili, až keby naozaj došlo k odblokovaniu kapitol – bezvízový styk má potenciál priniesť nový impulz. Po tom všetkom, čo si Turci o sebe od EÚ-panov vypočuli, by to mohlo byť konečne niečo, čo má bezprostredný dopad na život mimo vysokej politiky. Samozrejme, aj pri tomto procese treba súčinnosť tureckých úradov. Najreformnejšia vláda v Európe Paralelne s množiacimi sa pochybnosťami v Únii však svoje „európske pochybnosti“ prehĺbilo aj Turecko. Tureckí politici začali otvorene hovoriť o tom, že sú aj iné alternatívy. Prezident Abdullah Gul povedal, že „možno budeme chcieť byť ako Nórsko“ – dokončiť rokovania, ale nakoniec nevstúpiť a ponechať si istú autonómiu rozhodovania. Zároveň si na členstve v EÚ už nerobí kampaň žiadna politická strana, Únia sa skôr stala predmetom demonštrácie národnej hrdosti. Po poslednej pravidelnej hodnotiacej správe Európskej komisie o pokroku v rokovaniach vtipkoval minister pre EÚ Egemen Bagis na tému, či Únia náhodou netrpí mentálnymi problémami. Ak by podobne komentoval tureckého ministra vysoký predstaviteľ EÚ, v Ankare by bola veľká debata o tom, ako napraviť urážku. Z EÚ však po Bagisových slovách neprišla žiadna odpoveď. Kým Turecku rastie hrebienok, EÚ sťahuje chvost. Bagis následne vtip dotiahol do konca a vydal vlastnú správu, ktorá hodnotí pokrok Turecka na ceste do Únie. Tú, ktorú pripravila Európska komisia, považuje za neobjektívnu, plnú „nepodložených“ a „obmedzených“ pohľadov. Vzhľadom na to, že Európska komisia je inštitúcia Turecku dlhodobo najviac naklonená, tieto silné slová trochu zarážajú. Jej priebežné hodnotiace správy samozrejme obsahujú kritiku (to je aj ich cieľ – upozorniť na oblasti, kde ešte musí kandidátska krajina dosiahnuť pokrok), ale zároveň sa hemžia aj superlatívmi. Turecké samohodnotenie na 270 stranách okrem iného uvádza, že Turecko má „najreformnejšiu vládu v Európe“, a tiež že „sebadôvera Turecka je výzvou pre pokrivenú men-

Patrycja Bukalska

Protiváhy poľskej vlády Nový rok je vždy časom nových nádejí a predsavzatí. Inak to nie je ani vo svete politiky. Ani opozičná poľská strana PiS (Právo a spravodlivosť) nestratila nádej na znovuzískanie moci a plánuje hlasovanie o vyslovení nedôvery súčasnej vládnej strane Občianska platforma (PO).

iniciatívou plánuje PiS predstúpiť ešte v druhej polovici januára a dúfa, že hlasovanie by sa mohlo odohrať začiatkom februára. Predseda PiS Jaroslaw Kaczyński dokonca tvrdí, že hlasovanie nie je len politickým záujmom jeho strany, ale celého národa, keďže súčasná vláda ničí celé Poľsko. Napriek tomu, že Kaczyński a jeho straníci sú presvedčení o svojom úspechu, prieskumy verejnej mienky im veľmi nedávajú dôvod na optimizmus. Podľa agentúry TNS Polska, ktorá zverejnila svoj prieskum začiatkom januára, podpora PO je 42 %, čo je nárast o šesť percent oproti decembru. Na druhej strane PiS stratila 4 % a má momentálne podporu 25 % voličov. Zdá sa, že zakaždým, keď je Jaroslaw Kaczyński aktívnejší, spôsobuje to okamžitý nárast popularity súčasného premiéra Donalda Tuska a jeho strany PO. Dokonca sa hovorí, že existencia PO a jej úspech sú závislé na opozícii PiS. Ľudí síce prirodzene začne vládnuca strana nudiť a sú ňou sklamaní, ale keď sa zaktivizuje PiS, podpora vlády vzrastie, akoby sa Poliaci obávali návratu PiS k moci. Jaroslaw Kaczyński pred pár mesiacmi predstavil kandidáta na predsedu dočasnej úradníckej vlády v prípade predčasných volieb – vedeckého profesora Piotra Glińskieho. Bol to dobrý PR ťah, ktorý však rýchlo zničil vlnou radikálnych vyhlásení spojených s tragédiou prezidentského špeciálu v Smolensku v roku 2010. Táto udalosť ešte stále dominuje poľskému politickému životu a rozdeľuje Poliakov. Aj sám Kaczyński je zrejme presvedčený, že tí, ktorí sú v súčasnosti pri moci, nesú minimálne v politickom zmysle slova časť zodpoZahraničná

POLITIKA

SUSEDIA FÓRUM vednosti za tragédiu. Z tohto hľadiska je ale tento postoj deštruktívny rovnako pre neho ako aj jeho stranu. Veľmi nepríjemnou pripomienkou na časy, keď bol Kaczyński predsedom vlády, je rozsudok v prípade známeho doktora Miroslawa G., ktorý bol obvinený z korupcie. Doktora zatkli v roku 2007 a verejnosť o prípade informovali na tlačovej konferencii minister vnútra Zbigniew Ziobro a šéf novovytvoreného úradu pre boj s korupciou CBA Mariusz Kamiński. Obaja muži nemali pochýb o doktorovej vine, čo bolo od ministra vnútra možno trochu unáhlené. Radšej mal počkať na rozsudok súdu predtým, než vyslovil svoj osobný názor. Tento prípad sa stal symbolom Kaczyńskeho vlády a pripomínal niektorým Poliakom skôr časy štátneho útlaku a sledovania, a nie návrat k morálke, ku ktorej sa Kaczyńskeho tím hlásil. V januári 2013 bol doktor uznaný vinným. Dôležitejšie je ale vyhlásenie sudcu Igora Tuleya k tomuto prípadu. Podľa jeho názoru metódy vyšetrovania použité CBA pripomínali temné časy stalinistickej vlády. Vypočúvania svedkov trvali celé hodiny a uskutočňovali ich v noci. Okrem toho sudca oznámil, že sa bude na metódy použité CBA oficiálne sťažovať. Jeho vyhlásenie spôsobilo ďalšiu intenzívnu debatu o časoch Kaczyńskeho vlády, opäť vyvolalo spomienky na napätú atmosféru, a nebude preto prekvapivé, ak sa znovu posilní aj pozícia vládnucej PO. Aj keď v minulosti mali Poliaci reputáciu nepokojného národa, ktorý si vždy radšej zvolil konfrontáciu (aj v týchto dňoch oslavujeme 150. výročie ďalšieho z povstaní), v súčasnosti si rozhodne cenia mier a pokoj. A práve na tomto vnímaní súčasnosti stojí podpora terajšej vlády, ktorá síce nie je dokonalá, ale robí viac-menej to, čo by vláda jednoducho robiť mala. Podľa agentúry CBOS sa politikom roka 2012 v Poľsku stal prezident Bronislaw Komorowski – umiernený a vyvážený politik, zo zahraničných politikov Angela Merkel. Tento výsledok reflektuje aj poľská zahraničná politika. Vzťah s Berlínom je pre Varšavu kľúčovým a ako poznamenávajú pozorovatelia z oboch krajín, nikdy nebol lepší. Je to takmer nudné, ale po storočiach vojen, povstaní a delení Poliaci nemajú pochýb o tom, že život v demokratickom štáte je vo svojej podstate požehnaný spôsob života.

Strategický partner? V rámci starej debaty o transformačnej sile EÚ platilo, že perspektíva členstva môže v susedných krajinách urobiť zázraky. Aj keď sú dnes kľúčovými slovami v správach o Únii najmä „neistota“, „úsporné opatrenia“ a „kríza“, v Turecku je stále Únia jedným z referenčných bodov „lepších zajtrajškov“. Inak by sa elita nenamáhala demonštrovať pokrok v rokovaniach vlastnými hodnotiacimi správami, ale dávno by sa z nich stiahla. Iste, je aj predmetom frustrácie – inak by nevyvolávala toľko emocionálnych reakcií a negatívnych aforizmov. Rokovania teda ešte nie sú pasé a pomohli by im tri veci, ktoré spolu úzko súvisia. Liberalizácia vízového režimu, razantnejší postup v cyperskom konflikte a odmrazenie zablokovaných kapitol. Ak Únia nemá dosť odvahy na to, aby po ôsmich rokoch od súhlasu tureckých Cyperčanov s kompromisom ukončila ich ekonomickú izoláciu a odstránila tak balvan na ceste, svedčí to len o jednom: ešte sa nerozhodla, ako to s Tureckom myslí. Kým posun na Cypre je aj cestou k odblokovaniu kľúčových negociačných kapitol, ostáva ich ešte pár, ktoré s Cyprom (až tak) nesúvisia. V kapitolách, ktoré zablokovalo Francúzsko za Sarkozyho vlády, nový prezident Hollande už avizoval nové časy, zatiaľ ale rázne rozhodnutie nespravil. Práve tieto kapitoly (najmä Spravodlivosť a vnútorné veci) obsahujú acquis, ktorého prijatie by urýchlilo aj odstránenie vízovej povinnosti. Otáľanie Únie však súvisí aj s neúctivým diskurzom, ktorým turecká elita vracia Európe jej povýšenecké a dehumanizujúce reči o Turecku. Stále však platí, že kým budú kapitoly, ktoré sa týkajú reformy súdnictva či občianskych slobôd, zablokované, ťažko niekoho v Turecku presvedčiť, že Únia chce s jeho reformou naozaj pomôcť. A už vôbec nebude dôveryhodná vtedy, ak k hlavným kritikom pošramotenej tureckej demokracie budú patriť tí EÚ-pania, ktorí by si Turecko v Únii nevedeli predstaviť ani náhodou, a tí, čo vidia v snahe o turecké členstvo stále istý zmysel, budú taktne ticho. Keď sa rozbehla Arabská jar, veľa sa písalo o tom, že hlavnou chybou USA a Európy bolo uprednostňovanie akýchsi strategických záujmov namiesto toho, aby ich zaujímalo, čo robia miestne vlády svojim občanom. Stačilo, aby Mubarakovci či Kaddáfiovci kontrolovali migráciu, nechytali sa Izraela a dodávali uhľovodík, a nik im veľmi nehovoril do remesla. Je veľkou otázkou, či podobné ambície nemá Únia momentálne aj s Tureckom a Turecko s Úniou. Ak ich majú, treba zvážiť, čo komu zatiaľ striedanie vysokého hrebienka a stiahnutého chvosta prinieslo.

(Autorka je redaktorkou týždenníka Tygodnik Powszechny.)

(Autorka je analytička Inštitútu pre európsku politiku EUROPEUM a výskumná pracovníčka Karlovej univerzity v Prahe.)

Zahraničná

POLITIKA

talitu Európy“. V odôvodnení k správe sa tiež píše, že „len naši ľudia majú mandát súdiť a hodnotiť našu vládu“. Je zrejmé, že tak ako Únia pozabudla na niektoré zo zaužívaných zvyklostí v predvstupovom procese, pravidlá hry kreatívne dotvára aj Turecko. V správe sa vymenúvajú mnohé legislatívne opatrenia, ktoré Turecko v poslednom období prijalo. Jej duch je však v príkrom kontraste k posledným správam medzivládnych (napr. OBSE) a mimovládnych (napr. Výbor na ochranu novinárov – CPJ) organizácií, ktoré popisujú porušovanie slobody slova, strach z odpočúvania či autocenzúru novín, ktoré si dobre zvážia, čo dajú na titulku, aby nevyprovokovali spor s vládou. Mlčí sa o študentoch, novinároch a akademikoch vo väzniciach, o neprimeranom násilí použitom pri potlačení demonštrácií (ako napríklad v decembri na Technickej univerzite Stredného východu). Turecká vláda odmieta, že by niekto sedel vo väznici pre svoje názory alebo novinárske aktivity – podozriví a obvinení slúžia trest (alebo ešte len čakajú na proces) za ohrozovanie národnej bezpečnosti, aktivity vedúce k štátnemu prevratu alebo podporu teroristických organizácií. Keď turecký minister zahraničných vecí cestuje po svete, rád hovorí o sile, ktorá vyžaruje z krajiny, o inšpirácii, ktorou sa Turecko môže stať napríklad pre susedov v severnej Afrike. Mnohí z tých susedov však dnešný domáci vývoj v Turecku sledujú so sklamaním Hoci praktiky potláčania disentu dôverne poznajú zo svojich krajín, Turecko je sympatické práve tým, že občianske slobody sa dali zladiť s identitou, ktorá je čiastočne islamská a čiastočne nezápadná. Čím otvorenejšia bude turecká spoločnosť vo vnútri, tým atraktívnejšie bude Turecko navonok. Koniec koncov, tak nejako to fungovalo aj s tou „mäkkou silou“ Európskej únie. Práve otriasanie jej vnútornej stavby je dnes zdrojom mnohých obáv z budúcnosti (a zmyslu) rozširovania a susedskej politiky. Rovnako ako ten EÚ-psky, aj turecký hrebienok môže skôr či neskôr naraziť na to, že veci doma nie sú v poriadku.

FÓRUM SUSEDIA Daniela Richterová

Európsky zápas s mierovým procesom Po vypuknutí Arabskej jari sa zvýšili ambície EÚ v súvislosti s riešením blízkovýchodného mierového procesu. Ale aby získala aj vplyv, bude musieť nájsť spôsob, ako zjednotiť svojich členov, ktorí naposledy ukázali svoj nejednotný postoj pri hlasovaní o novom OSN štatúte pre Palestínu. Existuje viacero faktorov, ktoré pôsobia na politiku členských štátov EÚ voči aktérom tohto konfliktu, a aj slovenská zahraničná politika je toho dobrým príkladom.

Foto: Creative Commons/Polska Zielona Sieć

roku 1947 Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu č. 181, ktorá viedla k rozdeleniu územia Palestíny na dva štáty a stala sa akýmsi rodným listom štátu Izrael. Palestínski Arabi a Liga arabských štátov vtedy rozhodnutie odmietli – považovali ho za nespravodlivé, keďže väčšiu časť územia získala židovská komunita v Palestíne. O šesťdesiatpäť rokov neskôr prezident palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás požiadal Valné zhromaždenie OSN o vystavenie rodného listu pre Štát Palestína. Medzinárodná komunita na jeho výzvu zareagovala prevažne pozitívne a koncom novembra 2012 väčšina členských krajín súhlasila s prijatím Palestíny za nečlenský pozorovateľský štát pri OSN. Výsledok hlasovania málokoho prekvapil. Avšak Izrael a Spojené štáty nečakali takú tvrdú porážku a Európska únia sa dodnes spamätáva z nejednotnosti, s akou pristúpila k hlasovaniu. Prečo sa členské štáty EÚ nevedeli dohodnúť na spoločnom postupe pri hlasovaní v OSN? Aké faktory ovplyvnili ich hlasovanie? Čo musí EÚ spraviť pre to, aby zvládla svoju narastajúcu úlohu pri riešení blízkovýchodného konfliktu? A ako do tejto mozaiky zapadá Slovensko z pohľadu histórie a jeho súčasnej zahraničnej politiky? Rozdelená Európa Zo 193 členov Valného zhromaždenia OSN 138 štátov súhlasilo s prisúdením pozorovateľského štatútu Štátu Palestína, 41 štátov sa zdržalo hlasovania a iba 9 ho zamietlo. Medzi členskými štátmi Európskej únie bol pomer hlasovania podobný – za rezolúciu sa postavilo 14, vrátane Talianska, väčšiny Škandinávie, Francúzska, Španielska, Portugalska a Írska. Veľká Británia sa niekoľko dní pred hlasovaním rozhodla zdržať a nejednoznačným postojom napokon prekvapilo aj Nemecko. Spolu sa hlasovania zdržalo 12 členských štátov EÚ, vrátane 3 členov Vyšehradskej skupiny. Proti rezolúcii zdvihla ruku osamotená Česká republika (GA/11317). Rozdielne prístupy členských štátov nás nútia k zamysleniu, čo ovplyvňuje preferencie štátov EÚ vo vzťahu k blízkovýchodnému mierovému procesu. Trendy, ktoré dlhodobo ovplyvňujú postoj členských krajín EÚ v otázkach týkajúcich sa Izraela, Palestíny a konfliktu medzi nimi, sú podmienené históriou, bilaterálnymi záujmami jednotlivých hráčov a postojom USA a Únie.

Jana Patsch

Prečo viedenské predavačky hovoria po rusky? Keď viedenské firmy s luxusným tovarom hľadajú nových spolupracovníkov, prvá otázka pre kandidáta znie: „Viete po rusky?“ Ruština sa stala v Rakúsku veľmi vyhľadávaným jazykom. Päťhviezdičkové hotely sa už dávnejšie preorientovali na majetných hostí z bývalého Sovietskeho zväzu. Nielen turisti, ale aj ruskí podnikatelia si cenia rakúsku pohostinnosť a stabilitu. Pre alpskú republiku sa Rusi stali významným hospodárskym faktorom, aj keď ich verejnosť prijíma s určitými obavami.

ačiatkom roka, keď sa Rakúšania po vianočných sviatkoch vracajú domov, začína pre hotelierov už tradične veľký stres. Pripravujú sa na nápor pravoslávnych, ktorí trávia v Rakúsku svoje Vianoce. Aj tento rok pristáli stovky mimoriadnych lietadiel z Ruska a Ukrajiny na letiskách vo Viedni, Salzburgu a Innsbrucku. Rusi najnovšie signalizujú (pre Rakúšanov sú to všetci obyvatelia z bývalého ZSSR) záujem aj o lacnejšie ubytovanie. Počet ruských hostí, ktorí vlani pobudli pod Alpami, sa odhaduje na pol milióna. Tohto roku sa očakáva ďalší rekord. Na svahoch ich očakávajú lyžiarski tréneri hovoriaci po rusky, v reštauráciách jedálne lístky písané v azbuke. O rubľových turistoch sa traduje, že radi siahajú hlboko do vrecka. V drahých butikoch a zlatníctvach vo Viedni sa už stalo samozrejmosťou, že jedna z predavačiek má ruštinu ako materinský jazyk. Luxusné tovary sú vraj v Moskve oveľa drahšie ako v rakúskej metropole alebo v Paríži. Na rozdiel od turistov, ktorí sú vítaným zdrojom príjmov, ruských podnikateľov prijíma rakúska verejnosť s rezervou. Väčšina je presvedčená, že sa ruské Zahraničná

POLITIKA

SUSEDIA FÓRUM peniaze v Rakúsku iba perú a len máloktorá investícia má trvalý charakter. Podozrenie, že za veľké sumy sa môže všeličo vybaviť, sa nedávno potvrdilo. V Korutánsku bol odsúdený krajinský politik Uwe Scheuch za to, že za päťmiliónovú investíciu sľúbil jednému ruskému podnikateľovi rakúsky pas. Peniaze sa mali dostať do straníckej pokladne pravičiarskej Strany slobodných. Okrem korupcie majú Rakúšania strach aj z výpredaja ich krajiny. Odkedy sa Rusi začali zaujímať o nehnuteľnosti, stúpli ceny pozemkov a bytov do závratných výšok a domácim dochádza dych. Vo viedenskej vilovej štvrti sa cena pohybuje oficiálne od 800 do 1500 eur za meter štvorcový. Načierno sa vraj platí ešte viac. V mnohých ľudových piesňach ospevované malebné vinice na okraji Viedne už nepatria majiteľom viech. Poskupoval ich boháč z Ukrajiny. Jeden z ruských vicepremiérov dovolenkuje v Hornom Rakúsku pri jazere Attersee, kde vlastní zámoček. Špičkový podnikateľ z Uralu Rašid Zardarov zase obhospodaruje 214-hektárový poľovnícky revír v Dolnom Rakúsku. Alumíniový cár Oleg Deripaska, ktorý okrem iného vlastní aj podiel v najväčšej stavebnej firme Rakúska, chcel bývať vo vlastnom dome v Lech am Arlberg. Obec mu ale kúpu pozemku nepovolila. Mohol si kúpiť len starý penzión pod podmienkou, že ho bude prevádzkovať. Deripaska starú budovu strhol a vystaval luxusný hotelík s podzemným bazénom. Oficiálne je hotel skoro vždy obsadený, aj keď v ňom nikto nenocuje, a tak je k dispozícii výlučne majiteľovi a jeho hosťom. Väčšina oligarchov z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorí sa angažujú v Rakúsku, zostáva v anonymite. Mnohí sa ukrývajú za spleť firiem alebo nastrčených osôb. Povráva sa, že aj dôverníci bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka si vybudovali luxusné hniezda vo Viedni. Oficiálne sú ruskí investori rovnoprávni s investormi z iných krajín. Hlboko v podvedomí však asi majú Rakúšania strach z mafie, za ktorú sú oligarchovia označovaní. Takéto obavy potvrdila aj kauza Bank Burgenland. Pri predaji tejto banky regionálni politici odmietli najvyššiu ponuku od bratov Andreja a Sergeja Klujevových z Kyjeva a „priklepli“ ju domácej finančnej skupine. (Autorka je novinárka, žije v Rakúsku.) Zahraničná

POLITIKA

Prvým dôležitým faktorom je história židovských komunít s priamymi väzbami na Izrael. Tento dôvod prebúdza sympatie voči Tel Avivu najmä u tých európskych štátov, ktorým sa počas druhej svetovej vojny buď nepodarilo zachrániť židovské obyvateľstvo, alebo sa aktívne podieľali na jeho vyhladení, prípadne perzekvovali židovskú komunitu v období komunizmu. Nemecko a Bulharsko sú príkladom krajín, u ktorých tieto historické okolnosti zohrávajú dôležitú úlohu. Druhým faktorom sú národné záujmy jednotlivých štátov najmä v hospodárskej a bezpečnostnej oblasti, ktoré tiež výrazne vplývajú na bilaterálne vzťahy medzi členmi EÚ a aktérmi tohto konfliktu. Jednou z oblastí, o ktorú má Únia eminentný záujem, je výskum a rozvoj nových technológií najmä v oblasti medicíny a pôdohospodárstva – oblasť, v ktorej Izrael exceluje. Jej záujem o práve izraelské know-how v tomto odbore dokumentuje aj fakt, že len za mesiac november zorganizovali v Izraeli podujatia zamerané na spoluprácu v oblasti inovatívnych technológií vlády Francúzska, Talianska, Veľkej Británie, Portugalska a Luxemburgu. Vplyv USA na zahraničnú politiku najmä menších štátov strednej a východnej Európy, ktoré sa snažia o upevnenie vzťahov s Bielym domom, je tiež dôležitým určujúcim faktorom politiky niektorých európskych hráčov voči Izraelu a Palestíne. Týka sa to najmä krajín ako napríklad Slovensko, kde podľa výsledkov výskumu Transatlantických trendov v roku 2012 62 % obyvateľov vníma Spojené štáty pozitívne, Holandsko, kde je podpora 78 %, alebo Portugalsko, ktoré dosiahlo 74 %. Štvrtým faktorom v poradí je Európska únia, ktorej sa zatiaľ nepodarilo ohroziť postavenie USA, avšak jej ambície v rámci blízkovýchodného mierového procesu postupne narastajú. Tento nárast ženie EÚ k hľadaniu konsenzu medzi svojimi členmi – kým ho nedosiahne, jej vplyv na dianie na Blízkom východe zostane obmedzený. Táto snaha nájsť kompromis vplýva najmä na politiku tých členských štátov, pre ktoré nie je blízkovýchodný mier prioritou a v záujme jednoty sú ochotné prispôsobiť sa väčšine, napríklad pri hlasovaní na medzinárodných fórach. Tu je však potrebné podotknúť, že postoj mnohých členských štátov EÚ na medzinárodnej úrovni nie je v súlade s ich (prevažne ekonomickými) bilaterálnymi vzťahmi s aktérmi konfliktu. Členské štáty majú dve politické tváre, ktoré si často protirečia. Nerozhodné Slovensko? Špecifický mix týchto faktorov ovplyvnil aj rozhodovanie Slovenskej republiky, keď sa zdržala hlasovania. Tento krok odráža doterajší postoj Bratislavy k otázke izraelsko-palestínskeho konfliktu na medzinárodnej pôde – prispôsobenie sa väčšine. Ak hodnotíme toto stanovisko cez prizmu histórie, zistíme, že Československo a neskôr Slovensko počas 20. storočia taktiež menilo svoje postoje voči blízkovýchodnému konfliktu a jeho aktérom pod vplyvom „väčšiny“, respektíve širších historicko-politických záujmov. V roku 1948 Československá republika po vzore Sovietskeho zväzu uznala nezávislosť Izraela medzi prvými a bola jediným štátom, ktorý Židom žijúcim v Palestíne dodával zbrane počas vojny o nezávislosť. Vzťah týchto dvoch krajín však podliehal vyšším mocenským vplyvom. Od polovice 50-tych rokov až do roku 1989 Československo nasledovalo príklad Sovietskeho zväzu, stalo sa oponentom Izraela a v roku 1967 po šesťdňovej vojne s ním prerušilo diplomatické styky. Československo demonštrovalo podporu tejto novej politiky aj v roku 1975, keď na Valnom zhromaždení OSN hlasovalo za rezolúciu č. 3379, ktorá prirovnávala sionizmus k rasizmu (v roku 1991 sa Izraelu podarilo danú rezolúciu odvolať – ako podmienku pred začiatkom prvých priamych mierových rokovaní v Madride). V novembri 1988 Československo ešte „zaklincovalo“ svoj postoj tým, že uznalo vyhlásenie štátnosti Palestíny predsedom Organizácie za oslobodenie Palestíny Jássirom Arafatom. Po Nežnej revolúcii sa jeho postoj voči Blízkemu východu opäť zmenil a v apríli 1990 sa Václav Havel stal prvým politikom bývalého satelitu Sovietskeho zväzu, ktorý navštívil Izrael. Kým v Prahe bolo veľvyslanectvo Izraela otvorené už v roku 1990, na Slovensku sa tak stalo až v roku 2006, t. j. dva roky po tom, ako krajina vstúpila do NATO a EÚ. V rovnakom čase bolo v Bratislave otvorené aj veľvyslanectvo Štátu Palestína – názov, ktorý Slovensko a Česká republika zdedili ešte z čias, keď Československo de facto uznalo palestínsku samostatnosť a obidve krajiny ho používajú dodnes. Počas dvadsiatich rokov samostatnosti národné záujmy Slovenska tiež vplývali na angažovanie sa slovenských diplomatov a na hlasovacie preferencie súvisiace s blízkovýchodným konfliktom na medzinárodných fórach. Izrael je pre Slovensko dôležitým partnerom najmä v oblastiach farmaceutického priemyslu, inovatívnych technológií, pôdohospodárstva a obrany. Hospodárska spolupráca medzi krajinami je dobrá a postupne sa zlepšuje, o čom svedčia aj obchodné štatistiky; 22 %-ný nárast vývozu zo Slovenska do Izra-

FÓRUM SUSEDIA ela a až 67 % nárast dovozu z Izraela na Slovensko. Preto nás neprekvapí, že v roku 2009 Bratislava spolu s Izraelom hlasovala proti známej Goldstounovej správe, a naopak v roku 2010 sa zdržala hlasovania, keď OSN odsúdilo zásah Izraela proti Flotile slobody smerujúcej k pobrežiu pásma Gazy. Vplyv USA a EÚ je v súčasnosti jedným z najsilnejších faktorov, ktorý určuje kroky Bratislavy najmä na medzinárodnej pôde. Napriek tomu, že Slovensko na zasadaniach v Bruseli aktívne neotvára tému blízkovýchodného konfliktu, snaží sa podporiť „väčšinu“, ktorej kritika voči Izraelu postupne narastá. Dôležitosť konsenzu v rámci EÚ pre slovenskú diplomaciu podčiarkol aj minister zahraničných vecí a európskych záležitostí po hlasovaní v OSN, kedy podotkol, že „vždy, keď EÚ nie je schopná dohodnúť sa na spoločnej pozícii, jej postavenie ako globálneho hráča sa oslabí“. Zdá sa, že EÚ postupne začína ovplyvňovať aj politické rozhodnutia v Bratislave. Ešte pred dvomi rokmi premiér Róbert Fico, vtedy líder opozície, počas návštevy Izraela poznamenal, že „... Slovensko je malá krajina, ktorá sa nemôže porovnávať s vojenskou alebo hospodárskou silou Izraela. Je pre nás ťažké odporučiť vám, ako máte riešiť problémy, ktorým tu čelíte... Nechceme zasahovať do diania v iných krajinách. Malá krajina, akou sme my, sa musí sústrediť na spoluprácu s našimi partnermi.“ Naznačil tým, že Slovensko by v prvom rade malo dbať na svoje národné záujmy voči dôležitým partnerom, akým je Izrael, a nemalo by sa vyjadrovať k ich politickým rozhodnutiam. Po Arabskej jari a pod vplyvom rastúcej úlohy EÚ v mierovom procese sa však zdá, že slovenská zahraničná politika sa voči aktérom konfliktu postupne mení. Po hlasovaní v New Yorku minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák vysvetlil, že slovenské „zdržanie sa“ neznamená ústup Slovenska od kritiky rozširujúcich sa nelegálnych izraelských osád či jednostranných krokov obidvoch aktérov konfliktu. Jeho slová v praxi demonštrovalo ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí už o niekoľko dní, keď predvolalo veľvyslanca Izraela. Slovenská strana vyjadrila obavy z výstavby tisícov nových bytových jednotiek v susedstve Jeruzalema a vyzvala izraelskú vládu, aby odvolala svoje rozhodnutie. Po necelých dvoch rokoch od spomínaného vyjadrenia Roberta Fica si Slovensko dovolilo „doporučiť“ izraelskej vláde, aby zmenila svoje rozhodnutie. Momentálne nie je celkom jasné, či ide o zmenu politiky alebo iba o jednorazové gesto vyvolané politickým tlakom partnerov (predvolanie veľvyslancov doporučila členským štátom EÚ). Zmena prístupu môže taktiež súvisieť s prístupom druhej Ficovej vlády, ktorej vzťah s Bruselom je omnoho srdečnejší než v období rokov 2006 – 2010. V konečnom dôsledku je však dôležité, že Slovensko reaguje na dianie na Blízkom východe a na atmosféru v Bruseli. Čím väčšmi rastie apetít a vplyv Únie riešiť konflikt medzi Izraelom a Palestínou, tým je dôležitejšie, aby sa postoj Slovenska stabilizoval a Bratislava zosúladila svoj postoj na medzinárodnej úrovni s bilaterálnymi vzťahmi, ktoré dnes udržuje s aktérmi konfliktu. Inými slovami – potrebuje medzi nimi dosiahnuť rovnováhu. Záver Nejednotnosť EÚ pri hlasovaní o statuse Palestíny pri OSN bola výstražným signálom. Ak chce Európska únia postupne zintenzívniť svoju angažovanosť v tomto konflikte, členské štáty budú musieť vyriešiť rozpor medzi svojimi národnými záujmami a cieľmi EÚ voči izraelsko-palestínskemu konfliktu. Jedine tak môžu mať mierové iniciatívy Bruselu nádej na úspech, ako napríklad čerstvá iniciatíva Francúzska a Veľkej Británie, ktorá má ambíciu stať sa paneurópskym plánom na vyriešenie konfliktu. Vzhľadom na nejednotnosť členov EÚ v tejto otázke ale nie je pravdepodobné, že iba štyri mesiace po tom, ako sa nevedeli dohodnúť na spoločnom postoji voči palestínskej prihláške v OSN, by v krátkodobom horizonte (spomínaná paneurópska iniciatíva má ambíciu dosiahnuť mier do konca roka 2013) vedeli nájsť spoločnú reč. A čo môže urobiť pre úspech spoločnej európskej politiky voči blízkovýchodnému konfliktu Slovensko? Politickí predstavitelia a diplomati by nemali zabúdať na prácu s verejnosťou. Podľa prieskumu Transatlantické trendy 2012 má až 63 % Slovákov nepriaznivý pohľad na Izrael – krajinu, ktorú slovenská politická špička považuje za dôležitého partnera. Vláda by preto mala lepšie komunikovať a vysvetľovať svoje postoje a rozhodnutia mimo hlasovacích sál. Zároveň by mala pokračovať vo vyvažovaní svojho bilaterálneho a medzinárodného prístupu k blízkovýchodnému procesu a jeho aktérom. A to nielen na deklaratívnej, ale aj na praktickej úrovni, a to jasným definovaním svojho stanoviska a mandátu svojich diplomatov pri hlasovaniach v Bruseli alebo v New Yorku. (Autorka je programová riaditeľka konferencie GLOBSEC a výskumná pracovníčka pre Central European Policy Institute.)

Eszter Zalán

Nešťastný nový rok pre Orbána Začiatok roka nebol pre maďarského premiéra Viktora Orbána ľahký. Posledné dni v roku 2012 zaplavilo ulice Budapešti až prekvapivo energické študentské hnutie. Hlavným posolstvom ich protestov bol nesúhlas s radikálnymi vládnymi škrtmi pre štátom financované univerzity.

rastické šetrenie by spôsobilo, že na univerzitách by zadarmo mohlo študovať iba 10 480 študentov, čo je o dve tretiny menej ako v minulom roku. Ostatní by si museli vziať pôžičky a podpísať zmluvu, v ktorej sa zaviažu, že po vyštudovaní zostanú pracovať v Maďarsku. Opatrenie prakticky zavádzalo na univerzitách školné, ktoré je spolu s dôchodkami jednou z najcitlivejších tém v Maďarsku. Predseda vlády urobil v podstate bezprecedentný krok – študentom ustúpil a vyhol sa tak priamej konfrontácii s davom z ulice. Celá epizóda však mala aj ironický podtón: demonštrujúci študenti pripomenuli premiérovi, že aj on začal svoju politickú kariéru ako protestujúci študent a jeho strana pôvodne ani len neumožňovala členstvo nikomu nad 35 rokov. Demonštranti premietali video z rokov 2007 a 2008, kde sa Orbán a jeho vtedy ešte opozičný Fidesz vyjadrovali proti školnému, ktoré vtedy vládnuci socialisti plánovali zaviesť. Fidesz nakoniec inicioval referendum proti školnému a zavedenie poplatkov úspešne zablokoval. Tentokrát vláda začala vyjednávať s oficiálnymi zástupcami študentov a dospeli k čiastočnej dohode o číslach, ale aj tú iné študentské skupiny naďalej kritizujú. Medzitým sa maďarské školstvo už poriadne topilo v chaose. Školy po celom Maďarsku, ktoré pôvodne podliehali regionálnym úradom, prešli pod autoritu centrálnej vlády. Správy v médiách opisovali zmätených riaditeľov škôl, ktorí nemohli od ministerstva zohnať ani len kriedy, pretože dodávací proces sa skomZahraničná

POLITIKA

SUSEDIA FÓRUM plikoval nadmerným papierovaním a byrokraciou nového systému. Druhý trápny moment pre Viktora Orbána prišiel, keď ústavný súd zamietol kontroverzný nový volebný systém, ktorý parlament schválil minulý rok v novembri. Súd uviedol, že systém povinnej registrácie voličov, ktorý zákon zavádzal, predstavuje nezákonné obmedzenie volebného práva, a preto je protiústavný. Hoci je maďarský premiér známy tým, že sa nebojí konfrontácie, po vydaní rozhodnutia ústavného súdu Fidesz uviedol, že ustúpi od svojho zámeru, aby sa vyhol prípadnej ústavnej kríze. Hnev v Maďarsku rastie aj po tom, ako známy pravicový novinár a zakladajúci člen Fideszu napísal protirómsky článok. Po barovej bitke počas Silvestra, kde boli útočníkmi údajne Rómovia, Zsolt Bayer napísal, že „výrazná časť rómskej populácie je neschopná spolunažívania s ostatnými. Nie sú schopní žiť medzi ľuďmi. Títo Rómovia sú zvieratá a správajú sa ako zvieratá.“ Kritizoval tiež západné krajiny za to, že presadzujú toleranciu a porozumenie Rómov. Minister spravodlivosti Tibor Navracsics článok odsúdil. Premiér ani Fidesz však necítili potrebu dištancovať sa od novinára a zakladateľa strany, ktorý bol mimochodom nedávno hlavným organizátorom „mierových pochodov“, podujatí na podporu predsedu vlády. Aj Úrad prokurátora zamietol obvinenia, že tento čin predstavuje podnecovanie nenávisti voči konkrétnej komunite ľudí. Napriek tomu sa Fidesz podľa nedávno publikovaného prieskumu v týždenníku HVG teší najsilnejšej dôvere voličov. A aj keď je 36 percent voličov nerozhodnutých, Fidesz s 27 percentami stále vedie, druhí sú socialisti so 16 %, ultrapravicový Jobbik by získal 9 % hlasov. Novovzniknutá strana Spolu 2014 po úspešnom štarte v októbri minulého roka klesla na 6 %. Stranu vedie bývalý premiér Gordon Bajnai a jeho snahou bolo zjednotiť opozičné strany. Zelená strana Politika môže byť iná, ktorá je v súčasnosti v parlamente a podľa prieskumu získala podporu 3 percent voličov, Bajnaiovu ponuku odmietla. Aj socialisti sú opatrní a nechcú príliš skoro vstupovať do koalície so stranou Spolu 2014. Snažia sa sformovať svoju vlastnú opozičnú platformu. V opozičných taktikách sa však občas bohužiaľ zabúda na tú hlavnú pointu: iba pätina Maďarov si myslí, že ich krajina napreduje správnym smerom. (Autorka je novinárka. Žije v Maďarsku.) Zahraničná

POLITIKA

Helena Schulzová

Všichni prezidentovi muži a ženy Po dramatických prezidentských volbách začátkem listopadu loňského roku, kdy stávající prezident obhájil svůj mandát v poměrně těsném souboji, se veškerá pozornost médií rychle přesunula na boj o daňové úlevy, které měly vypršet s koncem roku 2012. Celosvětová média sledovala, zda Spojené státy skutečně dojdou na pokraj fiskálního útesu, což by znamenalo poměrně dramatický propad hrubého domácího produktu a mělo potenciál vrátit světovou ekonomiku do hluboké recese. Relativně málo prostoru tak bylo věnováno personální obměně Obamovy vlády v souvislosti s prezidentovým druhým funkčním obdobím.

Foto: Creative Commons/simonfcooper

době, kdy každý prezident nastupuje do úřadu, musí jmenovat stovky spolupracovníků na nejrůznějších úrovních vládnutí. S novým prezidentem tak nastává malý velký třesk. V okamžiku, kdy dojde ke znovuzvolení stávajícího prezidenta, je fluktuace úředníků a politiků ve Washingtonu radikálně menší, k drobnějším personálním změnám dochází průběžně a v neposlední řadě prezident a jeho nejbližší spolupracovníci již mají s personální politikou bohaté zkušenosti. Přesto při příležitosti znovuzvolení prezident Obama provádí víc než jen kosmetické úpravy svého kabinetu. Ze svých ministerských postů odcházejí hlavy hned tří klíčových ministerstev (obrany, zahraničí, financí), zůstává pouze ministr spravedlnosti Eric Holder. Ve washingtonských kuloárech se však šeptá, že ani Holder nezůstane déle než do konce roku 2013. Zajímavé je nejen, kdo přichází, ale i kdo z Obamova kabinetu odchází a proč. Hvězda týmu V prezidentském systému, zvlášť v tom v podání Spojených států, má vláda a její personální obsazení relativně malou roli. V porovnání se systémem vlády ve střední Evropě je to skutečně značný rozdíl. Zatímco v našich končinách jednotliví ministři nejenom zodpo-

FÓRUM SUS vídají za svůj rezort, ale zároveň jsou i premiérovým poradním sborem, který se spolupodílí na důležitých rozhodnutích ve věcech vládnutí, ve Spojených státech je prezident zodpovědný za klíčová zahraničněpolitická rozhodnutí i domácí politiku a vláda se mnohdy ani neschází pravidelně. Během mandátu některých prezidentů se v minulosti vláda scházela minimálně, za prezidenta Clintona to mezi rokem 1998 a 1999 bylo dokonce jen dvakrát. Ve vládě není prezident první mezi rovnými, ale je hvězdou týmu. Prezidenti spoléhají mnohem víc na své poradce, poradní skupiny a Výkonnou kancelář prezidenta (Executive Office of the President), která není pouze administrativním tělesem zajišťujícím chod kanceláře, ale i orgánem politickým, v němž působí prezidentovi nejbližší spolupracovníci. Ministři jsou naopak relativně apolitičtí, jejich jmenováním se prezident většinou snaží reflektovat socioekonomickou situaci v zemi. Velkou roli hraje zastoupení obou pohlaví a zástupců menšin ve vládě a samozřejmě zkušenost ministra se sektorem, který by měl vést. Také podobný názor na to, kam by měl sektor směřovat. Příslušnost k politické straně je poměrně málo důležitá, pravidelně tak v demokratických vládách usedají republikánští ministři a naopak. Politickým limitem je spíš popularita a dostatečná podpora v Kongresu – ten totiž jednotlivé kandidáty musí schválit. V případě znovuzvolení prezidenta a pokračování jeho administrativy v minulosti vždy docházelo k obměně ministrů a dalších vrcholných postů. Obměna bývá zpravidla rychlá a hladká, prezident musí najít kandidáty pouze na některé pozice, a hlavně nemusí jmenovat všechny své kandidáty najednou. Obamova obměna kabinetu však zatím moc hladká a rychlá nebyla. O tom, že někteří členové kabinetu mají v plánu odejít, se vědělo již delší dobu. Nominace nových ministrů ze strany Obamy byla ale zatím poněkud váhavá. Nové tváře, staronová politika Velkou obměnu zaznamenávají všechna ministerstva, která mají v gesci zahraniční politiku a CIA. K přesunům na vysokých postech ve Washingtonu začalo docházet již na konci roku 2012, kdy propukla aféra týkající se mimomanželských styků, kvůli níž na pozici ředitele CIA rezignoval David Petraeus, bývalý velitel ISAF v Afghánistánu. Uvolnila se tak pozice, kterou do roku 2011 zastával současný ministr obrany Leon Panetta. I Panetta se chystá z úřadu odejít. V jeho případě ovšem není důvodem žádná pikantní aféra, ale ve svých téměř 75 letech chce pravděpodobně odejít z Washingtonu do své domovské Kalifornie. Již během roku 2012 oznámila také ministryně zahraničních věcí Hillary Clinton, že bez ohledu na výsledek prezidentských voleb nebude nadále působit ve funkci ministryně. I u ní se okamžitě začalo spekulovat o únavě z náročného postu, kvůli kterému navštěvovala ročně desítky zemí a strávila v letadle víc času než v kanceláři. V kuloárech se začalo spekulovat také o tom, že začíná připravovat kampaň pro prezidentské volby v roce 2016. V souvislosti s postem na ministerstvu zahraničí byla spojována nejdřív především Susan Rice, současná velvyslankyně Spojených států při OSN. Rice ale okamžitě začala čelit takové kritice ze strany republikánů, že se sama ministerského postu zřekla dřív, než byla vůbec oficiálně jmenována. Kritika se týkala hlavně jejího vystupování v souvislosti s vraždou zaměstnanců americké ambasády v Benghází, při které o život přišel i velvyslanec v Libyi Christopher Stevens. Novým kandidátem na pozici ministra zahraničí se stal další bývalý demokratický kandidát na prezidenta John Kerry. Kerry je jedním z nejdéle sloužících senátorů a zároveň je již od roku 2009 předsedou senátního výboru pro mezinárodní vztahy, kdy tuto funkci převzal po viceprezidentu Joe Bidenovi. Od Kerryho lze očekávat jiný přístup k zahraniční politice, než jaký známe z podání Hillary Clinton. Současná ministryně často veřejně vystupovala a snažila se obnovit pochroumanou pověst země z dob, kdy vládla Bushova administrativa. Prestižní think tank Brookings Institution přirovnal odcházející ministryni k rockové hvězdě světové politiky. Naopak Kerry bude pravděpodobně spoléhat mnohem víc na osobní vztahy se světovými vůdci a jednat častěji za zavřenými dveřmi. Má s vyjednáváním na nejvyšší úrovni bohaté zkušenosti, nakonec poslední čtyři roky často bez větší pozornosti médií vyjednával za Spojené státy z titulu své senátní funkce. V případě jeho potvrzení Kongresem se nedá očekávat nějaká zásadní změna kurzu americké zahraniční politiky už proto, že ji Kerry již čtyři roky ovlivňuje. V novém úřadu ho nečekají lehké úkoly. Již teď se mluví o roce 2013 jako o rozhodujícím roku ve vztahu k Iránu, vztah USA a Izraele je asi nejhorší

od druhé světové války a Spojené státy se zároveň ve své zahraniční politice musejí čím dál víc orientovat na Dálný východ, především asijské obry Čínu a Indii. John Kerry sice ještě není potvrzen ve funkci Kongresem, není ale mnoho důvodů domnívat se, že by jeho nominace neprošla. O poznání kontroverznější je kandidát na pozici ministra obrany, kterým je republikán Chuck Hagel. Ten paradoxně není příliš populární ani u jedné z obou politických stran. Republikáni mu nemohou zapomenout, že ostře vystupoval proti navýšení vojenských sil v Iráku v roce 2007. Hagel bývá kritizován také za to, že jeho postoje vůči Iránu jsou příliš smířlivé a naopak k Izraeli málo přátelské. Podporovatelé Izraele napříč politickým spektrem proti Hagelovi vystupují obzvlášť tvrdě, nelíbí se jim například jeho postoj k novým osadám, které Izrael staví na sporných územích. V demokratické straně také nemá Hagel příliš mnoho fanoušků. Největším trnem v oku kritiků jsou jeho homofobní výroky z devadesátých let minulého století. Gayové jsou důležitou součástí volební koalice demokratické strany, a tak přestože se Hagel za své výroky omluvil, mnoho členů strany nese jeho nominaci nelibě. Hagel se ale těší velké podpoře prezidenta, se kterým sdílí pohled na pozici Spojených států ve světě, a stejně jako prezident nesouhlasí s tím, že by Spojené státy měly hrát pozici světového policajta. Slabiny nominace Chucka Hagela jsou ale dlouhodobě známé a prezident a jeho tým přes zmíněné kontroverze zřejmě věří, že Hagel bude Kongresem do funkce potvrzen. Nominaci na pozici ředitele CIA po generálu Petraeusovi získal 7. ledna 2013 John Brennan, spíš favorit republikánů, který nemá velkou popularitu u demokratů hlavně kvůli podpoře využití bezpilotních letounů proti cílům v Jemenu, Pákistánu a dalších zemích, především v Africe. Ze svého postu odchází i Timothy Geithner, ministr financí, kterého by měl nahradit Jack Lew, jehož nominace vzbudila obrovský zájem veřejnosti, kupodivu díky jeho bizardnímu podpisu, který by se měl objevovat na všech nově vytištěných bankovkách. Pro prezidenta bude nejspíš schůdnějším řešením nechat Lewa, aby se naučil graficky libější podpis, než hledat nového kandidát na ministerskou pozici. Jak to dopadne? Obměna kabinetu prezidenta Obamy pro další volební období není zatím ani příliš hladká, ani příliš rychlá. Prezident vybírá na nejvyšší pozice ve své vládě hlavně politiky a odborníky, kteří sdílejí jeho vizi a přitom nejsou příliš neoblíbení v Kongresu. Kurz zahraniční ani domácí politiky se rozhodně nebude nějak dramaticky měnit. Největší slabinou Obamových nominací by ale mohla být jejich jednotvárnost, zatím jednoznačně vedou bílí muži. Můžeme očekávat, že další nominovaní budou zástupci minorit a ženy; prezidenti se totiž ve svých vládách snaží napodobit demografické složení země. (Autorka je analytička Inštitútu pre európsku politiku EUROPEUM.) Zahraničná

POLITIKA

DIA FÓRUM Dulce Pérez Callejas

Drogová vojna v Mexiku: boj bez konca? „To, čo sa deje v Mexiku, má vplyv aj na našu spoločnosť,“ vyhlásil americký prezident Barack Obama na novembrovom stretnutí s novozvoleným mexickým prezidentom Enriquem Peñom Nietom, ktorý sa svojho úradu ujal ešte v ten istý týždeň. Medzi témami diskusie samozrejme odznela aj problematika drogovej vojny v Mexiku.

ojenský prístup, ktorý schválila mexická vláda podporená Spojenými štátmi, si doteraz vyžiadal viac než 80 000 obetí. Vplyv drogových vojen sa medzitým stihol presunúť aj za hranice USA, do Strednej Ameriky, a dokonca Európy. Zdá sa, že zvolená stratégia nie je tým správnym pre oslabenie drogových kartelov. Sedemročná vojna bez konca Drogová vojna v Mexiku začala pred siedmimi rokmi v decembri 2006, keď bývalý prezident Felipe Calderón vyhlásil boj drogovým kartelom. Vojna spôsobila obrovský vzostup násilia a zanechala za sebou dlhý zoznam obetí. Celkový počet obetí nie je úplne jednoznačný, avšak oficiálne zdroje k decembru 2012 hovoria o približne 70 000 mŕtvych a 9 000 nezvestných. Niektoré mexické médiá a mimovládne organizácie udávajú iné čísla. Napríklad organizácia „Mexico Evalua” (Mexiko hodnotí) udáva už k augustu 2011 až 88 361 obetí a týždenník „Seminario Zeta” odhaduje počet mŕtvych do novembra 2012 na 83 000. Hoci je nezákonný obchod s drogami v Mexiku prítomný už od začiatku 20. storočia, predošlým vládam sa darilo držať ho pod kontrolou a zabrániť tomu, aby mal negatívny vplyv na široké vrstvy obyvateľstva. Počas úradovania prezidenta Calderóna boli dôsledky násilia spájaného s nezákonným obchodom s drogami výnimočne intenzívne. Dôvody, prečo sa vzťahy medzi vládou a drogovými kartelmi zmenili, sa dajú vysvetliť z pohľadu vnútroštátnej politiky, zaangažovania USA, ako aj zmeny v prepravných trasách nezákonného obchodu s drogami medzi Južnou Amerikou a Spojenými štátmi. Podľa analytika Gonzaleza prvá snaha a tlak na kontrolu mexickej produkcie drog a nezákonného obchodu s nimi vzišli ešte v časoch bývalého prezidenta Richarda Nixona. Bol to práve on, kto rozpútal „pôvodnú vojnu proti drogám“ a intenzívne sa zameral aj na operácie drogových kartelov mimo územia USA. Tlak zo strany Spojených štátov sa zvýšil po zavraždení dôstojníka americkej DEA (Národného úradu pre kontrolu obchodu s drogami) v severnom Mexiku v roku 1985. Tento incident spolu s podpisom Severoamerickej dohody o voľnom obchode (NAFTA) vyústili na začiatku roka 1990 k otvorenej spolupráci medzi USA a Mexikom. Podľa Laury Carlsen z AlJazeera sa Mexiko prostredníctvom Partnerstva pre bezpečnosť a prosperitu (Security and Prosperity Partnership – SPP) z roku 2005 zaviazalo implementovať protidrogové stratégie na základe parametrov USA. Jedným z dôsledkov SPP je, že mexická vláda dovolila DEA otvorene pracovať na území jej krajiny. Medzitým vojenské akcie Washingtonu v Kolumbii viedli k uzatvoreniu karibskej cesty zásobovania Spojených štátov drogami, čím sa hlavnou trasou stalo Mexiko. Kým sa k moci dostal Vicente Fox – Calderónov predchodca z rovnakej politickej strany – stratégia mexickej vlády sa posunula od ničenia nelegálnych plodín a konfiškácie drog k zatýkaniu lídrov jednotlivých kartelov. Podľa Finnegana je tento prístup podobný tomu, ktorý USA aplikovali v postsaddámovskom Iraku. Calderón prevzal prezidentský úrad po kontroverzných a spochybňovaných prezidentských voľbách v júli 2006, keď boli výsledky najtesnejšie v histórii krajiny, a 11. decembra (iba 10 dní po tom, ako prevzal prezidentský úrad) vyhlásil vojnu drogovým kartelom. Z tejto agendy vytvoril nakoniec aj hlavnú tému celej svojej administratívy. Zahraničná

POLITIKA

Foto: White House/Pete Souza

Bez toho, aby stanovil jasnú stratégiu národnej bezpečnosti, vyhlásil nasadenie 25 000 vojakov mexickej armády do boja s kartelmi a organizovaným zločinom. Tento prístup bezprecedentne zaangažoval armádu a námorníctvo do záležitostí vnútornej štátnej bezpečnosti. Prezident si vyslúžil v Mexiku silnú kritiku a široká verejnosť sa rozdelila na dva tábory. Kým niektorí tvrdili, že je protiústavné, aby armáda a námorníctvo pracovali na úlohách civilného charakteru, ktoré spadajú do kompetencie polície, druhí sa domnievali, že ich účasť je oprávnená, pretože drogové násilie predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť. Mexické súdy niekoľko mesiacov pred tým, ako Calderón skončil vo svojom úrade, stále nerozhodli, či prítomnosť armády na uliciach je, alebo nie je v rozpore s ústavou. Pomoc zo severu Calderónova agresívna stratégia zahŕňala aj rozšírenie spolupráce s vládou USA a preukázala ochotu spolupracovať s Bielym domom „na bezprecedentnej a koordinovanej úrovni“. Oficiálnou verziou je, že po stretnutí Georga W. Busha s Calderónom v marci 2007 bol tento návrh na spoluprácu pretavený do Iniciatívy Mérida. Tá sa podľa Úradu pre medzinárodné záležitosti pre narkotiká a vymáhanie práva snaží zjednotiť aktivity v boji s medzinárodným organizovaným zločinom prostredníctvom programov zacielených na poskytovanie neinvazívneho vybavenia a technológií, zlepšenia komunikačných systémov, technického poradenstva,

FÓRUM SUS zaškoľovania inštitúcií v sektore spravodlivosti a poskytovania pozorovacích lietadiel. Napriek dobre mieneným zámerom v rámci bilaterálnej spolupráce Shirk v štúdii pre think tank Council on Foreign Relations uvádza, že v prvých troch rokoch Iniciatíva Mérida spočívala primárne v poskytovaní zdrojov vojenskej pomoci, kontroly narkotík a uplatňovania zákona, a viac než polovica zdrojov bola vynaložená na lietadlá, transport jednotiek a vybavenia. Iba triviálna časť americkej pomoci pre Mexiko bola nasmerovaná na inštitucionálne posilnenie a rozvojovú pomoc. Väčšina týchto zdrojov je využívaná na represívny prístup a prichádza prostredníctvom amerických spoločností, ktoré poskytujú školenia a vybavenie mexickej vláde. Kontrola drog nie je jediným problémom, ktorý má vplyv na obe strany hranice. Na rozdiel od ekonomických, kultúrnych a diplomatických problémov alebo migrácie má boj proti nelegálnemu obchodu s drogami negatívny dopad na bezpečnosť v oboch štátoch. Postoj americkej vlády voči snahám mexickej o kontrolu nelegálneho obchodu s drogami na svojom území je zásadným faktorom pre vývoj tejto problematiky. USA predstavujú hlavný trh pre predaj drog, ktoré sú vyrábané alebo prepravované cez mexické územie, a zároveň aj hlavného dodávateľa zbraní pre mexické drogové kartely. Spojené štáty sú aj destináciou číslo jeden pre prané peniaze z Mexika (takmer 2,8 miliárd dolárov ročne). V Spojených štátoch je Mexiko na štvrtom mieste (približne 9 miliónov dolárov ročne). Spojené štáty vo všeobecnosti vyjadrili mexickej vláde podporu v boji proti kartelom, hoci obe krajiny zvyčajne používali iný prístup. Keď bývalý prezident Calderón v roku 2006 vyhlásil vojnu drogovým kartelom, George W. Bush neskrýval nadšenie pre Calderónov návrh a snažil sa presvedčiť americký kongres, aby schválil Iniciatívu Mérida. Prezident Obama pokračoval v Bushovej stratégii spolupráce s Mexikom zameranej na vyvíjanie tlaku na kartely, hoci zatiaľ z jeho strany nezazneli žiadne konkrétne vyhlásenia, ani návrhy na riešenie problému. Napriek chýbajúcim návrhom bude mať jedna z politík súčasnej administratívy v USA silný vplyv na drogovú vojnu v Mexiku. Prebiehajúca debata o kontrole strelných zbraní v USA by mohla byť určujúcim faktorom pri zvýšení, alebo naopak znížení počtu obetí násilia súvisiaceho s drogami v Mexiku. V roku 2008 napríklad ministerstvo spravodlivosti vystopovalo pôvod približne 4 000 zbraní, ktoré zhabalo mexickým drogovým kartelom. Až 3 480 (87 %) bolo pôvodom zo Spojených štátov. Drogové kartely sú dokonca schopné obstarať si spoza hraníc vybavenie, ktoré je niekedy sofistikovanejšie ako vybavenie armády a polície. Dôvodom je práve jednoduchý prístup bežných občanov USA k strelným a iným zbraniam. Problému v Mexiku neprospieva ani vysoká úroveň korupcie. Jedným z mnoých prípadov Calderónovej administrácie sú štyria vysokopostavení úradníci, ktorí údajne dostávali od drogových kartelov takmer 450 000 dolárov mesačne. Bezzubá Stredná Amerika Negatívne dôsledky aktivít mexických drogových kartelov pociťujú na svojom území dlhšiu dobu aj ďalšie štáty Strednej Ameriky, keďže sa nachádzajú uprostred drogových prepravných trás z Južnej Ameriky do USA. Juhoamerické mafie a ich mexickí kolegovia využívajú krajiny medzi svojimi hranicami na rokovanie o cenách a množstvách tovaru, a len zriedkavo sú ich stretnutia pokojné. K častým aktivitám kartelov na území stredoamerických štátov patrí aj pranie špinavých peňazí. Do Strednej Ameriky prúdi približne 791 miliónov dolárov z Mexika a 9 miliárd zo Spojených štátov. Miestne úrady a podnikatelia sú často súčasťou celého procesu. Najznámejší je prípad Salvadoru, kde je americký dolár oficiálnou štátnou menou. Tieto krajiny znášajú následky drogovej vojny ešte ťažšie, pretože ich ekonomiky sú slabšie ako hospodárstvo Mexika alebo Kolumbie. Ani schopnosti ich vlád, armád a policajných zborov nie sú dostatočné na to, aby hrali s kartelmi vyrovnanú partiu. Vplyv mexickej drogovej vojny na ostatné stredoamerické štáty sa neobmedzuje iba na územia týchto krajín. Rastúci počet migrantov zo Strednej Ameriky do Mexika je vo veľkej miere ovplyvnený práve aktivitami drogových kartelov. Migranti, ktorí opúšťajú svoje domovy (najmä v Hondurase, Salvadore, Nikarague a Guatemale), s nádejou v lepšiu ekonomickú budúcnosť v USA sú ľahkými terčmi pre kartely. Drogoví baróni zneužívajú ich nelegálny status a nedostatok ochrany zo strany mexických úradov a výsledkom sú únosy, žiadanie výkupného

od ich rodín, alebo naopak nábor jednotlivcov na kriminálne aktivity. A čo na to Európa? Mexické drogové kartely sa podľa niektorých správ snažia aj o čiastočnú diverzifikáciu svojich trhov smerom do Európy v spolupráci s miestnym organizovaným zločinom. Objavujú sa správy, ktoré hovoria o spolupráci s mafiou v Galícii v Španielsku; či už je to z dôvodu výnosov zo zásobovania amerického trhu drogami a ich ďalších kriminálnych aktivít v Mexiku alebo kvôli najnovším obmedzeniam ich biznisu v Amerikách. Kartely tu hľadajú nové trhy, ktoré nie sú kontrolované kolumbijskými skupinami. Mexické drogy sa našli aj v Taliansku a viacerí lídri talianskej mafie údajne žijú a podnikajú v Mexiku. Je evidentné, že nelegálni priekupníci s drogami na oboch brehoch Atlantiku hľadajú partnerstvá, vďaka ktorým by ich aktivity boli ešte výnosnejšie ako doteraz. Expanzia mexických drogových kartelov do Európy ukazuje, že taktika implementovaná v Mexiku a Spojených štátoch sa nedostáva ku koreňu problému. Prevažne vojensko-represívny prístup očividne vedie k zvyšovaniu cien drog na pouličnom trhu, čo robí ziskové marže ešte atraktívnejšie. Tým povzbudzuje kartely, aby hľadali nové trhy, ako napríklad v Európe, kde sú ceny drog podstatne vyššie ako v Južnej, Strednej či Severnej Amerike. Európski politici sa zhodujú, že celý problém je potrebné vnímať holisticky a v prvom rade je nevyhnutné riešiť jeho korene. Carel Edwards, šéf Jednotky Európskej komisie na boj proti drogám, v roku 2009 vyhlásil, že zameranie sa výlučne na násilný aspekt danej problematiky nevyrieši drogovú vojnu v Mexiku. Naopak, je nevyhnutné riešiť nezamestnanosť, nerovnosť a korupciu. Benita Ferrero, komisárka EÚ pre vonkajšie vzťahy, tiež uviedla, že dopyt po drogách je významným faktorom vo vývoji daného problému a bolo by nespravodlivé klásť všetku vinu za expanziu drogových kartelov iba Mexiku. Ako ďalej? Drogová vojna v Mexiku je výsledkom komplexnej problematiky zásobovania Spojených štátov drogami a mexicko-amerických vzťahov, ktorá sa vyvíja už viac než 50 rokov. Prístup, ktorý si osvojil bývalý prezident Calderón a Spojené štáty v ňom zohrávajú dôležitú úlohu, viedol k obrovskému množstvu obetí a vyvolal silnú vlnu domácej kritiky. Vojenský prístup v snahe kontrolovať nelegálny obchod s drogami v Mexiku nezastavil kartely v ďalšom posilňovaní a následky nesú najmä obyvatelia krajiny. Dôsledky tohto neúspešného prístupu zasiahli Strednú Ameriku a dokonca aj Európu. Súčasný mexický prezident Peña Nieto bude musieť dodržať sľuby komunikované počas svojej prezidentskej kampane, keď vyhlasoval, že zvolí novú stratégiu v boji s nelegálnym obchodom s drogami. A presne ako uviedol počas svojho stretnutia s prezidentom Obamom v Bielom dome, jeho administratíva bude musieť síce nájsť rozdielny prístup, avšak bez podpory vlády Spojených štátov to nepôjde. (Autorka je nezávislá analytička.) Zahraničná

POLITIKA

PARÍŽSKY ŠALÁT Pavol Szalai

Francúzsko naštiepil bridlicový plyn Kríza i Fukušima. Piata republika, ktorú kedysi poháňala lacná jadrová energia, nevládze. Lenže podľa niektorých sama sedí na riešení: na bridlicovom plyne. Odhaduje sa, že Francúzsko má najväčšie zásoby v Európe. Nechce ich však ťažiť.

Foto: Creative Commons/marcovdz

unami, ktoré vo Fukušime spôsobili najväčšiu atómovú katastrofu od Černobyľu, neboli cítiť len v Japonsku. Dorazili až do Paríža. Vo vlaňajších prezidentských voľbách zvíťazil ľavicový kandidát, ktorý sľúbil čo najskôr zatvoriť najstaršiu jadrovú elektráreň Fessenheim a do roku 2050 znížiť podiel jadra na výrobe elektriny zo 75 na 50 %. Odvtedy sa však Francúzsko musí pýtať: Čím jadro nahradíme? Odpoveď sa snaží vláda hľadať v „národnej debate o energetickej tranzícii“. Jej výsledkom má byť ešte tento rok nový zákon o energetickej stratégii. Hneď na začiatok ju však vláda starostlivo vymedzila. Prezident François Hollande sa nielenže oprel o zákon z dielne svojho predchodcu, ktorý zakazuje jedinú funkčnú metódu ťažby plynu z bridlíc, tzv. „fracking“, ale navyše odmietol udeliť povolenia na prieskumné vrty. A dodal, že počas svojho mandátu (do roku 2017) ich ani neudelí. Ďalším obmedzením je ohlásená podpora obnoviteľných energií (vietor a slnko). Odhady tvrdia, že Francúzsko môže vyťažiť zo svojich útrob až 3 000 – 12 000 miliárd m3 plynu. Ročne pritom spotrebuje sotva 50 miliárd m3. „Francúzsko dostalo požehnanie bohov. Môžeme sa ho vzdať?“ pýtal sa bývalý socialistický premiér Michel Rocard a pritakal mu aj ďalší expremiér, konzervatívec François Fillon. Oni a ďalší zástancovia poukazujú na Spojené štáty – na ich ceny, emisie, pracovné miesta a suverenitu. Vďaka vzostupu bridlicového Zahraničná

POLITIKA

plynu klesli tamojšie ceny plynu na tretinu európskych. Uhlie, ktoré smerovalo na americký trh, odklonili na európsky. Američania tak svoje emisie skleníkových plynov znižujú, kým Európania ich zvyšujú. Nízke ceny energií navyše obnovili americký priemysel a vytvorili pracovné miesta. A vo Francúzsku, kde za posledné tri roky zaniklo o 346 tovární viac ako vzniklo, ide o pádny argument. Zostáva energetická suverenita: Francúzsko, ktoré musí takmer 100 % fosílnych palív dovážať, sa s obdivom pozerá na Spojené štáty, ktoré sa do roku 2035 môžu stať čistým vývozcom plynu. Namiesto francúzskej pôdy je však naštiepená viera v americký úspech. Paríž v otázke bridlicového plynu trpí rozpoltenosťou. A nikto ju nestelesňuje lepšie ako expremiér Fillon. Ako opozičník obhajuje bridlicový plyn, lenže pred poldruha rokom práve jeho vláda presadila zákaz „frackingu“ (z anglického „hydraulic fracturing“), jedinej známej metódy jeho ťažby. Celonárodné embargo bolo výsledkom dosť hlasných protestov miestnych komunít v oblastiach sediacich na zásobách a skôr tichého odporu jadrovej loby. Argumentov mali dosť: politických aj ekologických. Po júnových parlamentných voľbách tvorí vládu koalícia socialistov a zelených. Tá hlave štátu dáva mandát, aby hovorila o „novom modeli rozvoja“, ktorý by z Francúzska urobil krajinu „environmentálnej znamenitosti“. Investície do ťažby plynu by však šli zrejme na úkor zelených energií a ešte viac by tak zvýšili závislosť Francúzska na fosílnych palivách (50 % energetického mixu). Problémom je aj metóda ťažby. Hydraulické štiepenie, pri ktorom sa do bridlíc strieka množstvo vody zmiešanej s chemikáliami a pieskom, ohrozilo v Amerike vodu, vzduch aj pôdu. Zvyšuje riziko znečistenia podzemných vôd, úniku metánu a zosuvov či zemetrasení. Nateraz teda francúzske zásoby plynu zostávajú ležať ľadom. Krátkodobo dáva zástancom nádej neúspech diskusie o „energetickej tranzícii“. Dlhodobo samotný prezident, ktorý – naštiepený argumentmi plynárov – napokon vyhlásil, že „možno skúmať iné techniky ako hydraulické štiepenie“. O osude francúzskeho podzemia sa však môže rozhodnúť v zahraničí. V najbližších rokoch bude smerodajná skúsenosť Poľska a Británie, ktoré prieskumné vrty povolili. Odpovie na otázky, či sa v Európe bridlicový plyn ťažiť dá, a hlavne, či sa oplatí. Impulz môže prísť aj z Bruselu a Štrasburgu. Súčasné vyčkávanie európskych inštitúcií môže vystriedať tlak jedným či druhým smerom. A zavážia aj celoeurópske loby – jadrová alebo zelená: jedna z nich si môže v čase klesajúcich dotácií vybrať plyn za svojho spojenca na energetickom trhu. Toto všetko poskytne vláde v Paríži čas – a ak ho nebude mať dosť, tak aj argumenty. Ťažba bridlicového plynu je vo Francúzsku zakázaná už rok a pol; no debata, ktorá presahuje jeho hranice, sa ešte len rozbieha. (Autor je publicista. Vyštudoval európske záležitosti na Sciences Po v Paríži.)

ROZHOVOR

Miroslav Lajčák: Dnes sa už nepotrebujeme zviditeľňovať, ale nájsť si svoje miesto Súčasný podpredseda vlády a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák má za sebou bohatú diplomatickú kariéru a patrí k najúspešnejším slovenským diplomatom. Niekoľko rokov pôsobil ako šéf kabinetu ministrov zahraničných vecí SR, bol veľvyslancom SR v Japonsku. Od roku 1999 pôsobil na Balkáne a zastával viacero dôležitých postov ako predstaviteľ Európskej únie. Pred nástupom na ministerstvo v roku 2012 pracoval ako výkonný riaditeľ pre Európu a strednú Áziu Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. S ministrom Lajčákom sme hovorili najmä o jeho skúFoto: Archív M. Lajčáka senostiach z pozícií, ktoré zastával, a o tom, ako sa počas dvadsiatich rokov diplomacia a zahraničná politika zmenili.

Čo je pre Vás profesionálne väčšia výzva: byť dvojkou pre Catherine Ashton alebo ministrom zahraničných vecí? Aké v tom vidíte výhody/nevýhody? Tie dve pozície sú veľmi odlišné; to, čo jedna má, druhá nemá, v dobrom aj v zlom. Práca v Bruseli bola a je skvelá. Bola to najlepšia práca, akú som kedy mal. Mal som veľký vplyv na formovanie politiky EÚ voči krajinám východnej Európy, strednej Ázie a vystupoval som v mene EÚ. Zároveň som nebol v prvej línii ako politická figúra. Bola to čistá diplomacia, čistá zahraničná politika. Doma je to o inom. Tu som vystrčený do popredia a mojej práci pribudol silný politický rozmer, strata súkromia a viac akejsi malichernosti a zloby. Na druhej strane z pozície člena a podpredsedu vlády mám väčšiu možnosť výrazne veci ovplyvňovať. Túto ponuku som prijal, lebo si myslím, že máme unikátnu šancu lepšie nastaviť systém. Je to ťažké porovnávať. Bol som vlastne v úžasnej situácii, keď som si mohol vyberať medzi takýmito ponukami.

V roku 2011 ste v rozhovore pre ZP na otázku, prečo ste sa rozhodli pre Brusel a nie návrat na Balkán ako predstaviteľ EÚ, uviedli, že človek dva razy nevstúpi do tej istej rieky. Čo Vás presvedčilo sadnúť si opäť na ministerské kreslo? Nie je to celkom tak. Na túto tému som viedol dlhé debaty s premiérom Ficom a jasne sme sa zhodli na tom, že keď teraz začnem, bude to v tom bode, kde som vtedy skončil, a nie tam, kde som už raz začínal. Pretože nemá zmysel, aby som naozaj vstúpil dvakrát do tej istej rieky. V čom je tá situácia teraz iná? V tom, že minister je podpredsedom vlády, je zodpovedný za celkovú koordináciu zahraničnopolitických aktivít celej vlády. Zároveň máme zodpovednosť za európsku politiku, ktorá je nesmierne citlivá a z hľadiska dopadu na vnútropolitické dianie a ekonomiku Slovenska naozaj rozhodujúca. Pasujeme sa aj s ekonomickou diplomaciou a prvýkrát v histórii Slovenska dostalo toto ministerstvo takú zodpoved-

nosť a mechanizmy, aké má. Dôležitá je aj téma prezentácie Slovenska v zahraničí, o ktorej sa predtým oveľa viac rozprávalo, než sa urobilo. Venujeme sa novým aj starým agendám a snažíme sa nastaviť systém tak, aby fungoval čo najlepšie. Tá rieka sa medzitým stala podstatne širšou a hladina vody v nej tiež výrazne stúpla. Čo považujete za hlavné a najdôležitejšie zmeny, ktoré sa na ministerstve za posledné roky uskutočnili? Keby sme išli k úplnému začiatku do roku 1993, tak sú to dva iné svety a dve iné planéty. Míľnikom v období 20 rokov bolo naše členstvo v Európskej únii. Vtedy bolo potrebné zmeniť fungovanie ministerstva vo všetkých oblastiach. Agenda EÚ ide v súčasnosti naprieč celým spektrom otázok. Bruselské vnímanie reality je u všetkých diplomatov veľmi dôležité, a nie je to vec, čo by prišla z večera do rána. Je potrebné a chcem, aby každý diplomat vedel, ako funguje Brusel, ako fungujú pracovné skupiny. My sa nemáme snažiť súťažiť s EÚ, pretože na to nikdy nebudeme mať kapacity. Mali by sme si vedieť zadefinovať náš špecifický záujem alebo pridanú hodnotu v porovnaní s tým, čo už máme a dostávame z EÚ. Ide o obrovské množstvo materiálov a informácií a ja stále hovorím veľvyslancom, že ak mi nie sú schopní dať aj nad rámec toho, čo automaticky príde z Bruselu, taký úrad ja nepotrebujem. Toto je mentálne nastavenie, ktoré by malo medzi diplomatmi existovať. Neviem, či to bolo niečo medzi zdesením a pobavením, keď som teraz prišiel na ministerstvo a zistil, že neexistovala ani sekcia európskych záležitostí. Bývalé vedenie ju zrušilo a spojilo so sekciou medzinárodných organizácií. Pre mňa je nemysliteľné, aby sme nemali sekciu európskych záležitostí. Zmenil sa aj charakter diplomacie? Tá klasická diplomacia, ako sme ju poznali, už dnes skutočne neexistuje. Môže nám to byť ľúto, ale tá doba sa skončila. Diplomacia je dnes o definovaní a presadzovaní Zahraničná

POLITIKA

ROZHOVOR záujmov štátu. Slovensko malo veľa rokov problém s tým, že sme si nevedeli zadefinovať, čo je náš štátny záujem. A taktiež sme si nevedeli nastaviť mechanizmy tak, aby sme ho vedeli presadzovať. Diplomacia a zahraničná politika nie sú o tom, že vás všetci potľapkávajú po pleci a usmievajú sa na vás, lebo nikdy nič od nich nechcete. Musíte vedieť, čo chcete a ako sa presadiť. Dnes sa už nepotrebujeme zviditeľňovať. My už viditeľní sme, ale potrebujeme si nájsť svoje miesto. Z toho, čo nám teda pribudlo, je najdôležitejšia už spomínaná európska agenda a ekonomická diplomacia. Tieto dve oblasti najviac vťahujú ministerstvo do aktuálneho spoločensko-politického diania. Predtým to tak nebolo? Keď som sa prvýkrát stal ministrom, bol som až zaskočený tým, ako málo bolo toto ministerstvo súčasťou verejného diania. Tu sa síce robila diplomacia, ale mal som pocit, akoby to bol nejaký paralelný svet. Aj tí ľudia, ktorí tu pracujú, musia cítiť, že to, čo robia, nie je nijaké akademické cvičenie, ale má to priamy vplyv na našich občanov. Čiže to je najväčšia zmena. Plus ešte je tu potreba, ktorej ja hovorím „otvorenie okien“ na ministerstve. Tento rezort musí byť interaktívny, komunikovať s občanmi a musí existovať okamžitá spätná väzba. Nech ten prievan odfúkne tých, ktorí tu boli zabudnutí omylom alebo sú možno dobrí na inú prácu. Potrebujeme konkurencieschopnosť, pretože všade vo svete je ministerstvo zahraničných vecí elitným ministerstvom, kde pracujú tí najlepší ľudia. A takú ambíciu musíme mať aj my. V rokoch pred aj po rozdelení ČSFR ste pôsobili v kancelárii ministra zahraničných vecí. Aký bol podľa Vás najväčší rozdiel medzi ministerstvami a ich riadením a atmosférou, ktorá tam panovala? Ja som mal šťastie v tom, že v prvých krokoch mojej diplomatickej kariéry som bol vždy niekoho pravou rukou. Pracoval som u troch ministrov ako šéf kabinetu, aj u predsedu vlády. Tým pádom som nikdy neriešil žiadnu moju drobnú agendu, ale bol som súčasťou agendy môjho šéfa. Dalo mi to príležitosť veľa vidieť, počuť, učiť sa. Dôležitým kritériom pri výkone týchto postov je hlavne to, či vám funguje alebo nefunguje celý aparát. V Československu bol systém z hľadiska administratívy a byrokracie zabehnutý a funkčný. Dnes sme ale napríklad úplne inde technologicky. Keď som odišiel v roku 1991 na veľvyslanectvo do Moskvy, dostávali sme všetky informácie ďalekopisom Zahraničná

POLITIKA

na takom dlhom kuse papiera. Každá jedna správa sa prepisovala ďalekopisom a tie dierky sa potom posielali do Prahy, kde sa to opäť vytlačilo. Keď priletelo lietadlo a priniesli noviny, kolovali po celom veľvyslanectve. Vtedy som si nevedel predstaviť, že by sa niekedy mohla diplomatická nóta posielať faxom. Prišlo mi to ako zneuctenie diplomacie. Aké iné rozdiely okrem toho komunikačného boli ešte citeľné? V ranej fáze Slovenska sa naraz musela vyriešiť otázka etablovania krajiny aj budovanie služby. V tom čase tu bolo veľa nadšenia, ale aj veľa amaterizmu. Dnes už je ten systém naozaj dobrý a funkčný. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí si v systéme štátnej správy vedie dobre aj v porovnaní s inými rezortmi. Myslím si, ze mám pomerne dobrý prehľad a naozaj sa nemáme za čo hanbiť. Vráťme sa späť v čase do roku 1997. Ako ste osobne vnímali, keď bolo Slovensko vyradené z „prvej ligy“ kandidátov do EÚ a NATO? K tomu roku sa dosť často vraciam a vnímal som to veľmi intenzívne. Bol to pre mňa rok hanby. Veľmi som sa hanbil ako človek. V tom čase som bol veľvyslancom v Japonsku a vnímal som taký nevyslovený pocit a názor ostatných, že „si síce fajn chalan, ale tvoja krajina má problémy“. Hlavne od kolegov z EÚ, a najmä Poliak, Maďar a Čech zrazu riešili úplné iné veci. Mňa to vtedy strašne naštartovalo. Bola to taká facka, a hlavne, keď tí traja z V4 išli ďalej. V tej dobe sme sa s nimi už mohli porovnávať, aj sme o nich už naozaj niečo vedeli. Z toho bolo jasné, že je to naša zlá politika, čo nás vyradila z tej spoločnosti. Ja som sa vrátil veľmi motivovaný, lebo som nikdy nechcel byť v B kategórii, a vtedy sme v nej boli. Prišiel som v lete 1998 a videl som, že ľudí, ktorí mali rovnaký pocit ako ja, bolo veľa. Stal som sa súčasťou tímu, ktorí to chcel zmeniť, a tri roky som pracoval ako šéf kabinetu ministra Kukana. Medzi nami vládla silná ctižiadostivosť, s ktorou sme chceli dokázať, že na to máme a nie sme horší. Slovensko absolvovalo prístupové rokovania najrýchlejšie. Historicky ich žiadna krajina neurobila v takom krátkom čase ako my. Jeden zážitok, ktorý si pamätám dodnes, je, keď bol Romano Prodi, vtedajší predseda Komisie v Bratislave a vystupoval v Národnej rade Slovenskej republiky. Hlavnou témou u nás v tej dobe bolo, koľko kapitol s nami otvoria. Stále sme sa porovnávali, koľko ich máme otvorených a ako sú na tom ostatní. A kam sa pohol, kde sa otočil,

všetci sa ho pýtali na kapitoly. A on vtedy povedal: „Vy ste nenormálni, vy Slováci rozprávate o kapitolách viac ako my Taliani o sexe.“ Aj toto je jedna z hlášok, ktoré je dobré si pripomenúť. Spomínaný rok 1998 zároveň ukázal, nakoľko je domáca politika významná pre tú zahraničnú. A politici v tom období v zahraničí prezentovali najmä zmenu našej vnútornej politiky. Ako vnímate súčasnú situáciu na Slovensku? Je tu vhodná klíma na to, aby malo Slovensko diplomatickú silu? Jednoznačne. Zahraničná politika je obrazom domácej a nemôžete mať inú zahraničnú politiku ako tú domácu. Nikoho by ste neoklamali. Ja som to už viackrát povedal a stojím si za tým, že Slovensko dnes boxuje vo vyššej váhovej kategórii. My doma akoby sme si to nechceli uznať, hanbíme sa to priznať a vytvárame dojem, že len my máme problémy a všade okolo nás kvitnú ruže. Reálne je to skôr naopak a naše problémy, hádky a spory sú podstatne malichernejšie v porovnaní s tým, čo sa deje v susedných krajinách. Keď sa rozprávam s kolegami, tí mi hovoria: bodaj by sme mali vaše problémy! Druhá vec je, že ekonomické čísla hovoria samy za seba. Sme v tej lepšej skupine krajín EÚ. A to nie sú čísla, ktoré sme si sami nakreslili. Nie je to dôvod na sebauspokojenie a dobre vieme, že nás ťahajú automobilky a naša ekonomika je svojou štruktúrou zraniteľná. Ak neurobíme zásadné zmeny v rezorte školstva a nedáme pridanú hodnotu tomu, čo exportujeme, tak všetko, čo tu teraz máme, je len dočasné a raz táto bublina môže prasknúť. To sa nesmie stať. Najväčšou výzvou tejto vlády je z môjho pohľadu zmeniť nastavenie fungovania odborného školstva, aby sme zas začali produkovať mysliacich ľudí. Školstvo sme humpľovali celé roky a dnes tu máme výsledok. Napriek tomu sme dnes v zahraničnej politike konzistentní, sme čitateľní a partneri vedia, kde Slovensko je. V zahraničí je veľmi dôležité, či ste čitateľní. A to neznamená iba pritakávanie, práve naopak. Ovplyvňujú niektoré domáce kauzy a problémy Vašu prácu? Napríklad nevymenovanie Jozefa Čentéša prezidentom Gašparovičom na post generálneho prokurátora. Pýtajú sa na to v zahraničí, chce niekto, aby ste im to vysvetlili? Už dávno sme za fázou, keď sme museli domácu politiku vysvetľovať. V Čechách sa búria poslanci a ľudia kvôli amnestii. Máme pocit, že český veľvyslanec by mal chodiť k nám a niečo vysvetľovať?

ROZHOVOR Možno to nie je o vysvetľovaní, to nie je to správne slovo, ale o diskusii a otázkach. Pozrite sa, čo sa dnes deje v Slovinsku. Majú tam de facto Gorilu, dvaja najdôležitejší politickí hráči boli obvinení z toho, že nepreukázali svoje príjmy a parlament vyzval premiéra, aby podal demisiu. Trasie sa im celá politická scéna, a tak by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej. Ukážte mi jednu krajinu, kde nemajú nejaké problémy. V tejto konkrétnej otázke som sa pristihol pri tom, že sa to nedá vysvetliť. Keby to aj človek chcel vysvetliť, povie, že prezident využil svoje ústavné právo nevymenovať generálneho prokurátora. A každý vám odpovie: „A? Porušil ústavu?“ Neporušil. Ale opozícia s tým nesúhlasí. A zas sa opýtajú: „A to je kauza?“ Chvalabohu, naši diplomati si toho zažili dosť, keď nás ťahali za uši a museli sme vysvetľovať. Tie časy sa skončili v deväťdesiatych rokoch. Keď hovoríte o diplomatoch, vráťme sa ešte trochu späť v čase. Vieme, že po rozdelení ČSFR mali diplomati na výber, či ostanú v diplomatických službách ČR alebo SR a väčšina sa rozhodla pre český diplomatický zbor. Akým spôsobom to Slovensko riešilo a odkiaľ prichádzali noví ľudia? Slovenská zahraničná služba sa v zásade formovala z troch prúdov. Jedným boli ľudia, ktorí stáli pri vzniku ministerstva medzinárodných vzťahov v roku 1991. Na začiatku ich bolo len pár. Druhou skupinou boli ľudia, ktorí prišli z federálneho ministerstva, Slováci. Do tej patrím aj ja. A tretí boli ľudia z konkurzov, lebo v tých dvoch skupinách ich nebolo dosť. Boli to ľudia, ktorí prišli z iných profesií, bez diplomatických skúseností. K nim sa rýchlo začala pridávať štvrtá skupina, mladí absolventi tzv. Rybárikovho inštitútu. Bola to dvojročná nadstavba pri právnickej fakulte pre absolventov iných vysokých škôl. Boli to také štyri odlišné skupiny, na začiatku to bolo aj dosť viditeľné a vznikali momenty, keď sa jedna voči druhej vymedzovala. Aké faktory viedli ľudí alebo Vás k rozhodnutiu pre slovenskú stranu? Čo sa týka ľudí ako ja, ktorí pracovali na federálnom ministerstve, situácia bola unikátna v tom, že sme všetci dostali dotazník. Ja som bol v tom čase na veľvyslanectve ČSFR v Moskve a mali sme možnosť zakrúžkovať si naše budúce občianstvo a štát, ktorý chceme po prvom januári zastupovať. Vtedy som mal menej ako 30 rokov a dilema pre mňa neexistovala. Diplomat nie je obchodník. Firmu môžete zastupovať akúkoľvek, ale štát len svoj. Ak ste

Slovák a pracujete pre Českú republiku, budete privolaný ku všetkým citlivým rokovaniam? V tomto som dilemu nemal, ale mnohí starší kolegovia hovorili, že už zapustili korene v Prahe a jednoducho sa nemajú kam do Bratislavy vrátiť, nemajú tam väzby. Srdce im hovorilo jedno, ale všetko ostatné, aby tam zostali. Vo väčšine prípadov to nebolo politické rozhodnutie alebo gesto, išlo o praktické dôvody. Boli aj ľudia, ktorí povedali, že Mečiarovi neveria a s tým, čo sa na Slovensku ide diať, nechcú mať nič spoločné. Trošku som vtedy zazlieval ľuďom, ktorí viedli slovenské ministerstvo, že nevyvinuli nejakú extra námahu, aby dali najavo Slovákom v československej diplomacii, že o nich majú záujem. Občas som sa preto stretol aj s otázkou „A chcú nás vôbec?“ Z Vašich prejavov a prejavov iných rezortných kolegov často zaznieva slovo kontinuita a jej nevyhnutnosť v zahraničnej politike. Alexander Duleba vo svojom hodnotiacom článku o 20 rokoch slovenskej diplomacie hovorí o strate kontinuity voči politike Východného partnerstva počas prvej Ficovej vlády. Máte pocit, že sa niečo také stalo, resp. že sa kontinuita pretrhla a opäť dosiahla? Naša zahraničná politika bola vždy kontinuálna, a to je dobré. V prioritách bolo vždy jasno. Nejaké odtiene alebo dôraz na tú či onú stránku boli pochopiteľne s každou vládou viditeľné, ale dôležité je, že sa nespochybňovali zásadné smerovania zahraničnej politiky. V počiatočnej fáze prvej vlády Roberta Fica som tu nebol a ťažko sa mi k tomu vyjadruje. Aj mediálne hodnotenia, či už z toho obdobia alebo iného, sú často povrchné a tendenčné. Keď hovoríme o Východnom partnerstve, nepovedal by som, že došlo k strate kontinuity, ale k strate kreativity a viditeľnosti Slovenska. Bolo obdobie, kedy sme boli spoluudávateľmi trendu vo vzťahu k Bielorusku. Potom sme sa ocitli v situácii, keď sa o východnej politike EÚ hovorilo, resp. keď projekt vznikal, a Slovensko tam nefigurovalo. Je nemysliteľné, aby sme neboli jedným z hlavných rečníkov na diskusiách o Ukrajine či Bielorusku. Ak chceme niekde formovať európsku politiku, tak presne v týchto krajinách. Ak nemáme čo povedať krajinám, ktoré sú prakticky našimi susedmi, kde potom chceme mať ambíciu? Biť sa do hrude a hovoriť si, že sme odborníci na Balkán a naša expertíza je uznávaná? Tak sa politika nerobí. Svet ide dopredu a nikto na nás nebude čakať, lebo my sme sa rozhodli, že sme uznávaní odborníci. Exper-

tízu musíme dokazovať denne. Je jedna krásna veta, ktorú som počul v Singapure od predsedu vlády a často ju opakujem, že ak chceš byť užitočný, musíš byť najprv relevantný. Aj v Únii samotnej sa v súčasnosti hovorí o definovaní priorít, pričom jednou z hlavných je záchrana eura. Slovensko patrí do exkluzívneho klubu medzi krajiny, ktoré prijali euro. Niektorí hovoria, že vytváranie elity a periféria situácii nepomôžu, ale nezachrániť euro bude mať ešte dramatickejšie dopady, a skutočne dobré riešenie akoby neexistovalo. Ako môže Slovensko prispieť k riešeniu a aká je jeho pozícia v „klube“? To, že musíme zostať v centre EÚ, je otázka nášho vitálneho záujmu. Je to jasné každému podnikateľovi a našťastie aj drvivej väčšine politických strán na Slovensku. My sme taká otvorená ekonomika, že len napríklad v minulom roku 90 % nášho HDP tvoril export. Naša vnútorná spotreba je limitovaná. Z nášho exportu ide 85 % do EÚ, z toho 25 % do Nemecka. S tým, čo sa deje v EÚ, sme akoby prepojení pupočnou šnúrou. Bol som občas doslova zhrozený z toho, keď som počúval niektorých poslancov v parlamente, ktorí rozprávali o EÚ spôsobom, akoby sa nás to netýkalo. Nás sa to týka absolútne, zásadne viac než kohokoľvek iného. Niet otvorenejšej ekonomiky alebo takej priamočiaro závislej na exporte, na zdraví eurozóny, ako je tá naša. My potrebujeme, aby euro bolo stabilné, byť súčasťou tohto klubu, lebo akákoľvek iná alternatíva nám zhoršuje možnosť pre export. A keď neexportujeme, nežijeme. Keď niekto povie nezachraňujme Grécko, lebo aj tak zachraňujeme nemecké a francúzske banky, fajn. Tie nemajú vplyv na francúzsku a nemeckú ekonomiku? A tie nemajú vplyv na našu ekonomiku? To všetko závisí od Grécka. Je potrebné, aby sme si to uvedomili. Druhá vec je, že aj my musíme mať „svoj vlastný dom čistý“, aby sme mohli sedieť za spoločným stolom, mohli si po ňom aj buchnúť a povedať: tak toto nie. Nám dnes nemá nikto čo vytknúť. Čísla máme dobré a neprejde deň, aby premiér nepovedal, že deficit bude pod tri percentá. Dnes sa nedá hovoriť o pravicovej a ľavicovej politike. Dnes sa dá hovoriť iba o politike zodpovednej a nezodpovednej. murray@sfpa.sk (Redakčne upravené a krátené. Pôvodnú verziu rozhovoru nájdete na stránke www.zahranicnapolitika.sk) Zahraničná

POLITIKA

Marian Majer Aké bude NATO v roku 2013? Nils Wörmer Afganistan na polceste tranzičnej fázy

Foto: ISAF/ Ernesto Hernandez Fonte

BEZPEČNOSŤ

Aké bude NATO v roku 2013?

Marian Majer

Hoci od konania summitu NATO v máji minulého roka uplynul viac ako polrok, ambicióznosť jeho záverov a nejasnosť ich naplnenia sú dnes rovnako aktuálne ako tesne po jeho ukončení. Je pozitívne, že summit v Chicagu bol hlavne politickým odkazom ostatnému svetu, že členské štáty NATO napriek celému radu vlastných problémov ani zďaleka nerezignovali na kolektívnu obranu a spoločné hľadanie nových riešení, ako ju adekvátne naplniť. Chicagské stretnutie hláv štátov a vlád bolo hlavne prejavom rovnováhy medzi pripomenutím problémov a ťažkostí na strane jednej a odhodlania pre ich prekonávanie na strane druhej.

e dobré, že na summite bolo predstavených niekoľko iniciatív, ktoré by mali pomôcť rastu spôsobilostí Aliancie, a to aj napriek finančným ťažkostiam väčšiny členských štátov. Naďalej však nie je jasné, či budú stačiť na to najpodstatnejšie – udržanie a prípadne i prehĺbenie nielen politickej, ale i skutočnej obrannej kohézie v oblasti spôsobilostí a budúcich cieľov. Ambíciou tohto článku je preto pozrieť sa na posun, ktorý NATO zaznamenalo v uplynulých mesiacoch v kontexte zásadných tém zo Chicaga, ako aj v kontinuite napĺňania Strategickej koncepcie schválenej v Lisabone rok a pol predtým. Afganistan, Afganistan, Afganistan Hlavnou témou stretnutí predstaviteľov Aliancie na rôznych úrovniach je už takmer desaťročie Afganistan a budúcnosť operácie ISAF. Aktivity spojencov v Afganistane sa začali koncom roka 2001, operáciu ISAF však NATO prebralo až v roku 2003. Nebolo to inak ani v Chicagu, keďže summit mal nadviazať na závery z Lisabonu o potrebe pokračovania odovzdávania zodpovednosti za bezpečnosť krajiny afganským silám. Hoci spojenci v Portugalsku deklarovali, že celý proces bude založený na podmienkach a nebude determinovaný časovým tlakom (condition based, not calendar driven), tento tlak je odvtedy v Aliancii predsa len prítomný. Okrem iného k nemu prispeli kroky viacerých spojencov motivované kombináciou ekonomických dôvodov a silnejúceho tlaku verejnej mienky. Napríklad na základe nariadenia amerického prezidenta Obamu z júna 2011 bolo z Afganistanu do konca toho roku stiahnutých 10-tisíc vojakov americkej armády a ďalších 23-tisíc do leta 2012. Nariadenie bolo ovplyvnené aj ekonomickou realitou, pretože americká vojenská prítomnosť za vyše dekádu vyšla amerických poplatníkov na viac ako 500 miliárd USD. Francúzsko ukončilo bojové úlohy svojho kontingentu do konca roku 2012. Ku skoršiemu stiahnutiu svojich vojsk sa odhodlali aj Holandsko a Kanada, vážne debaty o tomto kroku prebiehali napríklad v Taliansku či Slovinsku. Hlavy štátov a vlád preto dali v Chicagu jasný záväzok ukončenia súčasnej operácie ISAF do konca roku 2014, ale i pokračovania svojho úsilia silného a praktického spojenectva prostredníctvom novej nebojovej misie. Tá bude podľa deklarácie zo chicagského summitu zameraná na výcvik, poradenstvo a podporu afganských bezpečnostných síl. Záväzok ukončenia operácie pre NATO pritom znamená dve síce relatívne krátkodobé, ale o to významnejšie výzvy. Prvou je samotné stiahnutie súčasných vojsk z krajiny, čo je – ako sa hovorí v kruhoch aliančných diplomatov – operácia v operácii. Spo-

Foto: Creative Commons/isafmedia

jenci totiž musia do konca roku 2014 dostať z afganského prostredia okrem desiatok tisíc personálu aj približne 100-tisíc vojenských kontajnerov a 50-tisíc vojenských vozidiel. Aby sa tak stalo, podľa odhadov logistických plánovačov odchádza z Afganistanu každých sedem minút jeden kontajner, a to 24 hodín denne, 7 dní v týždni až do decembra 2014. Zatiaľ sa však zdá, že tento nemalý cieľ sa darí postupne napĺňať a všetko by sa mohlo stihnúť načas. Spojené štáty ukončili stiahnutie ďalších 33-tisíc vojakov v septembri 2012, Británia stiahla prvých 500 vojakov v decembri 2012. Nemecko ohlásilo zníženie svojho kontingentu o 500 vojakov počas roka 2013, v rovnakom čase stiahne zvyšok svojich vojakov (viac ako 500) Francúzsko. Čo znamená nebojovosť? Zdĺhavejší a azda i komplikovanejší proces hlavne z politického hľadiska predstavuje plánovanie novej operácie, ktorá by mala na ISAF nadviazať. V čase konania summitu v Chicagu boli totiž jasné len dve podmienky: operácia bude naďalej s mandátom OSN

Zahraničná

POLITIKA

BEZPEČNOSŤ

Foto: Creative Commons/isafmedia

a bude nebojová. Nebolo však jasné, čo bude „nebojovosť“ s prihliadnutím na jej operačné a taktické pôsobenie v priestore presne znamenať, ani akým počtom personálu bude disponovať. Hlavne druhý ukazovateľ vyvoláva značné otázniky, pretože väčšina štátov je pri zvažovaní ďalšej vojenskej prítomnosti v Afganistane skôr zdržanlivá. Potvrdzujú to aj úvahy z kruhov americkej administratívy, ktoré presiakli na verejnosť začiatkom roka 2013. Pôvodné odhady z predošlého roka pohybujúce sa v rozmedzí 10 – 30-tisíc vojakov klesli až na 6 – 15 tisíc. O niekoľko dní dokonca niektoré americké médiá znížili spodnú predpokladanú hranicu personálu až na 2500, a aby ešte viac zamotali špekulácie, priniesli i vyjadrenie zástupcu poradcu amerického prezidenta pre národnú bezpečnosť Bena Rhodesa. Podľa neho je jednou zo zvažovaných alternatív aj absencia akejkoľvek ďalšej americkej vojenskej prítomnosti v Afganistane. Viac svetla do tejto situácie nepriniesla ani januárová návšteva afganského prezidenta Karzaia vo Washingtone. Hoci posledne menovaná možnosť, teda úplné stiahnutie Američanov z krajiny, nedáva príliš politicko-strategickú ani vojenskú logiku, spomenutie tejto alternatívy len dokresľuje stav, v ktorej sa Aliancia i jednotliví spojenci vo všeobecnosti nachádzajú. Jednak je to potvrdenie „operačnej“ únavy a vyčerpania z dlhého a náročného pôsobenia v takom náročnom operačnom priestore,

Zahraničná

POLITIKA

akým je Afganistan. Každý zo spojencov si preto veľmi dôkladne musí zvážiť svoje aktuálne vojenské možnosti a ďalšie politické ciele. V tomto kontexte treba oceniť ubezpečenie slovenského ministra obrany Martina Glváča o ponechaní strážnej jednotky OS SR v krajine do konca roku 2014 a vážnom posudzovaní pôsobenia jednotky špeciálnych síl aj po tomto termíne. Na druhej strane sa však americké vyjadrenia dajú interpretovať aj ako nátlak na ostatných (európskych) spojencov, aby zvýšili svoju zodpovednosť za dianie v Aliancii. Predošlé vyjadrenia amerických ministrov, najmä známe kritické hodnotenie ministra obrany Roberta Gatesa v júni 2011 pred jeho odchodom z funkcie, totiž nepadli úplne na úrodnú pôdu. USA sa naďalej podieľajú na výdavkoch NATO približne tromi štvrtinami, pričom výzva aspoň na vyrovnanie tohto podielu s Európou ostáva zatiaľ nevypočutá. Pritom podľa niektorých cynickejších hodnotení k tomu dôjde skôr zásluhou zníženia amerických výdavkov ako zvýšenia tých európskych. V roku 2012 dosiahli škrty v americkom obrannom rozpočte 30 mld. USD, na rok 2013 je naplánované ďalšie zníženie o 46 mld. USD. Vývoj výšky obranných rozpočtov európskych spojencov v uplynulých rokoch dokazuje, že akokoľvek silné a opodstatnené výzvy spoza Atlantického oceána majú len pramalý vplyv na európske politické rozhodovanie v oblasti obrany. V porovna-

BEZPEČNOSŤ ní s rozličnými summitovými ubezpečeniami a odkazmi, ako aj s odhodlaním a ambíciami novej Strategickej koncepcie, je to veľmi smutné, no realistické konštatovanie. Situácia je o to kritickejšia, že s ukončením operácie ISAF pravdepodobne pominie aj ten posledný relevantný motivačný faktor spoločného konania a tlaku na posilňovanie spôsobilostí spojencov a ich vzájomnej interoperability. Zachová si NATO tvár? Zatiaľ otvorenou otázkou preto zostáva, ako udržať toľkokrát deklarované transatlantické spojenectvo po ukončení vojenského angažovania v Afganistane. Má Aliancia dostatok vôle i schopnosti zapojiť sa do krízového manažmentu v niektorom inom regióne? Ak áno, kde a akým spôsobom? Ak nie, nie je to koniec skutočnej politickej hodnoty NATO ako relevantného aktéra medzinárodnej bezpečnosti? Nádejou je poznanie, že NATO si už veľakrát prešlo hľadaním svojho „raison d‘etre“ a dá sa povedať, že vždy v tom bolo úspešné. Väčšinou však nič neprichádza samo a tejto pozitívnej realite budúcnosti treba napomôcť. Dnes je už viac ako jasné, že NATO sa v dlhodobejšom výhľade určite vyhne operácii podobnej ISAF. Dokazuje to nielen veľmi opatrné zvažovanie jej nasledovníka, ale už dlhšie trvajúce vyjadrenia prakticky všetkých spojencov. Nie je to však nijako znepokojujúci jav, pretože operácia ISAF a celkové konanie v Afganistane boli veľmi špecifický prípad, ktorý sa podľa niektorých vymkol spod kontroly a nie je úplne tým scenárom, aký by mala Aliancia ešte niekedy nasledovať. Dôležité však bude, či a ako sa NATO dokáže vrátiť k svojim koreňom kolektívnej obrany, ktorú s využitím afganského argumentu v uplynulom desaťročí viac či menej opomínala. Posilnenie interoperability návratom k častejším cvičeniam a hlavne oprášenie konceptu síl rýchlej reakcie (NRF), ktoré sa v tejto súvislosti najčastejšie spomínajú a ktoré si za svoje priority stanovil aj nový veliteľ veliteľstva pre transformáciu (ACT) generál Paloméros, by mohlo byť tou správnou cestou. Keďže naplnenie tejto ambície si žiada nielen dostatok vôle, ale i prostriedkov, nie je jasné, s akou odozvou sa stretne pri konkrétnych krokoch u konkrétnych spojencov. Pozitívnym príkladom je príprava logistického cvičenia NATO Capable Logistician, ktoré sa bude konať v júni 2013 na Slovensku. S účasťou približne 40 štátov, 1800 vojakov a 500 druhov techniky bude najväčším cvičením svojho druhu v histórii NATO. Tomuto cieľu by mali napomôcť viaceré iniciatívy, ktoré paralelne prebiehajú v jednotlivých orgánoch NATO. Tie sa stali predmetom rokovania aj v Chicagu v rámci témy spôsobilosti. Najmä projekty inteligentnej obrany (Smart Defence), do ktorých sa v šiestich prípadoch zapojilo aj Slovensko, sú myšlienkovo sľubným základom. Vo väčšine prípadov sa však zatiaľ neposunuli do realizačnej fázy a ostáva otvorené, aký dopad budú mať na skutočné zvýšenie interoperability spojencov. Rovnako ambicióznou je aj iniciatíva spojených síl (Connected Forces Initiative), ktorá by mala prispieť práve k prekonaniu rozdielov v spoločnom výcviku a prístupe k NRF. Pozitívne je, že celý proces je previazaný s rozpracúvaním nového systému obranného plánovania (NDPP) a prebieha na úrovni politických (DPPC) a vojenských (ACT) plánovačov, ako aj na úrovni informačno-komunikačných expertov (NC3 Board). Posun do ďalšej fázy schválením základných východísk pre jednotlivé úrovne by malo dať stretnutie ministrov obrany, ktoré sa bude konať vo februári 2013. Je však dôležité, aby sa všetky iniciatívy

dostali aj do reálneho aliančného života a neostali len v prípravnej či teoretickej fáze. Vzhľadom na to, že množstvo podobných cieľov ostalo v minulosti nenaplnených, je to najväčšia výzva pre Alianciu. Postavenie Aliancie a jej vnímanie bude v budúcnosti závisieť aj od toho, ako sa spojencom podarí vysporiadať s pilierom kooperatívnej bezpečnosti, ktorý v Lisabone opätovne potvrdila Strategická koncepcia. Inými slovami: ako NATO skĺbi pretrvávajúce problémy s niektorými dlhodobejšími partnerstvami (napr. s Ruskom) a rozvíjajúce sa spojenectvá s krajinami, s ktorými sa to ešte pred niekoľkými rokmi príliš nečakalo (napr. Austrália alebo Nový Zéland). Práve operácia v Afganistane, v ktorej v súčasnosti pôsobí 22 partnerských štátov, prispela k zvýšeniu flexibility partnerstiev do formy „čo si kto vyjedná, to má“. To síce na jednej strane prináša pozitívne zisky vo forme rozšírených spôsobilostí pre operačné pôsobenie, na strane druhej zahmlieva očakávania od partnerstiev vo všeobecnosti. Je preto na Aliancii samotnej, aby si špecifikovala, ktoré budúce ciele chce dosahovať výlučne v rámci svojich členov, a ktoré naopak s využitím partnerskej politiky. Pravdou zostáva, že mnohé partnerské formáty nezaznamenali v uplynulých rokoch podstatnejší progres. Najviditeľnejšie je to v prípade spolupráce vo formáte NATO-Rusko, ktoré síce prináša výsledky v niektorých (najmä pre Rusko) menej citlivých oblastiach (napríklad spolupráca v boji proti pašovaniu drog či pri opravách afganských vrtuľníkov). V ďalších bodoch strategickejšieho charakteru, akým je napríklad protiraketová obrana či spolupráca v oblasti ochrany kybernetického priestoru, však ostáva takmer na bode mrazu, čo potvrdila i neúčasť ruského prezidenta na summite v Chicagu. Výraznejšie sa nepodarilo posunúť ani vzťahy s Európskou úniou, Ukrajinou, OSN, Istanbulskou iniciatívou spolupráce či v rámci Stredomorského dialógu (najmä vďaka rezistentným postojom Turecka). Napriek tomu je dôležité, aby NATO nezanevrelo na tradičné partnerské formáty, ktoré sa snaží rozvíjať od začiatku 90. rokov. Potvrdiť postoj Aliancie k politike otvorených dverí a význam politickej i obrannej spolupráce v Európe by mohla predovšetkým spolupráca so súčasnými i potenciálnymi kandidátskymi krajinami vo formáte EAPC. Vzhľadom na svoje bohaté skúsenosti by Slovenská republika mohla v tomto procese zohrať adekvátnu úlohu a potvrdiť tak svoj dlhodobý záujem o dianie v balkánskom regióne. Je zrejmé, že NATO musí v týchto dňoch riešiť vážne otázky, ktoré ovplyvnia jeho ďalšiu budúcnosť. Posledné dve desaťročia však ukázali, že Aliancia dokázala potvrdiť svoj zmysel, a to aj v prostredí nového geopolitického usporiadania a nových bezpečnostných výziev. Nebolo by preto namieste, aby každá zmena cieľov a aktivít, akou je napríklad ukončenie súčasnej formy pôsobenia v Afganistane, bola sprevádzaná pochybnosťami o podstate jej fungovania. Novou Strategickou koncepciou si totiž NATO dokázalo jasne zadefinovať svoje ciele na nadchádzajúce obdobie. Je však rozhodujúce, aby sa spojenci týchto cieľov aj držali a presadzovali ich. No bude to možné len vtedy, ak jednotlivé štáty nebudú zatvárať oči pred problémami v obranných spôsobilostiach a vojenských kapacitách a náležite prispejú k potrebným reformám. Za tohto predpokladu NATO naďalej ostane nielen relevantným politickým fórom, ale i vojenskou alianciou s potrebnými kapacitami. (Autor pracuje v Centre pre európske a severoatlantické vzťahy.)

Zahraničná

POLITIKA

BEZPEČNOSŤ Nils Wörmer

Afganistan na polceste tranzičnej fázy Progres budovania afganských národných bezpečnostných síl, lepší výkon vládnej moci súčasného režimu, podpora mierového procesu, spolupráca so susedskými štátmi a vytvorenie prostredia pre hospodársky rozvoj. To sú podmienky, ktoré boli zadefinované pre úspešný presun zodpovednosti za bezpečnosť v Afganistane. Rok a pol po počiatočnej fáze bezpečnostnej transformácie afganskou vládou sa NATO vo všetkých spomínaných oblastiach potýka s vážnymi problémami. Politika Spojených štátov a stratégia NATO v Afganistane čiastočne uviazli na mŕtvom bode. Západným politickým predstaviteľom ostáva do roku 2014 len niekoľko možností, ako sa z neho dostať. Je dôležité sústrediť sa na dvoch kľúčových hráčov: posilniť vládu v Afganistane a naopak oslabiť vedenie Talibanu.

júli 2011 – takmer dekádu po tom, ako bol zvrhnutý islamský emirát Afganistan – NATO a afganská vláda iniciovali „bezpečnostnú tranzíciu“. Jej ukončenie je naplánované na december 2014 a Afganistan má dovtedy nadobudnúť plnú suverenitu. Medzinárodná komunita už zadefinovala aj fázu, ktorá príde po tejto prechodnej, a nazvala ju „transformačnou“. Jej trvanie sa predpokladá na obdobie rokov 2015 až 2024. Aj počas tejto fázy bude v krajine naďalej pôsobiť NATO misia. Nebude viesť bojové operácie tak, ako je to v prípade ISAF, ale zameria sa na tréning a poradnú funkciu pre Afganské národné bezpečnostné sily (ANSF). Bezpečnostná tranzícia v období 2011 – 2014 je súčasťou stratégie, ktorú NATO a afganská vláda opakovane potvrdili počas viacerých summitov a konferencií. Západní politici vo svojich vyhláseniach pravidelne pripomínajú, že existuje niekoľko problémov, s ktorými sa musia popasovať, ak chcú, aby bola stratégia v Afganistane úspešná. Medzi top priority v krajine patrí vytvorenie bezpečnostných zložiek, obzvlášť Afganskej národnej polície (ANP) a armády(ANA), zlepšenie výkonu vlády a vytvorenie antikorupčnej kampane, napredovanie v mierovom procese, regionálna spolupráca so susedmi, najmä s Pakistanom a Iránom, a naštartovanie hospodárskeho rozvoja. Splnením týchto podmienok sa z pohľadu Aliancie dosiahne na jednej strane krátkodobý cieľ, ktorým je transfer zodpovednosti za bezpečnosť afganským autoritám, a na strane druhej aj dlhodobý cieľ, teda permanentná stabilizácia krajiny. Stojí preto za úvahu pozrieť sa na to, ako NATO v poslednom roku prispelo k riešeniu týchto piatich podmienok, a zhodnotiť, či stratégia funguje alebo nie. Päť výziev pre Afganistan V priebehu roku 2012 Aliancia spolu s afganskou vládou navýšila personál ANSF na takmer 352 000 vojakov, čím dosiahli stanovený cieľ. Správa by to bolo pozitívna, keby sa zároveň nehovorilo o tom, že každý rok je potrebné minimálne tretinu personálu vymeniť, pretože dochádza k nemalým stratám počas bojov, kvôli dezercii a v neposlednom rade vyčerpaniu vojakov. Táto sku-

Zahraničná

POLITIKA

točnosť výrazne podkopáva snahu vytvoriť medzi novovzniknutými organizáciami vnútornú súdržnosť. Nepomáha ani vyhlásenie NATO, že personál ANSF bude do roku 2016 znížený asi o tretinu, teda na 230 000 vojakov. Afganským národným bezpečnostným silám ešte stále chýba aj jasné vymedzenie toho, s kým majú bojovať a koho majú obraňovať. Podľa filozofie západných donorov je hlavnou úlohou ANSF ochraňovať afganskú ústavu a bojovať proti povstalcom. Tejto predstave ale nepomáha ani sám prezident. Hamid Karzai, ktorý je zároveň aj hlavným veliteľom ANA, preukázal počas prezidentských volieb v roku 2009 úplné pohŕdanie ústavou a opakovane sa o Talibane, ktorý má byť nepriateľom, vyjadroval ako o „bratoch“. Afganský štát čelí z perspektívy architektúry bezpečnostného sektora aj ďalším výzvam. Tri zvyšné bezpečnostné organizácie – armáda, polícia a spravodajské služby – majú kompetencie, ktoré sa navzájom prekrývajú. Všetky boli štrukturované, trénované a vybavené na akcie proti povstalcom, čo medzi nimi vytvára čiastočnú rivalitu. Neistota o budúcich zdrojoch v kombinácii s absenciou jasne definovaného nepriateľa a štrukturálne nedostatky bezpečnostného sektora sú hlavnými prekážkami pre vytvorenie spoločnej identity a vnútornej súdržnosti v rámci ANA a ANP. Nadchádzajúce prezidentské voľby (naplánované na 5. apríla 2014) budú indikátorom toho, či afganská vláda myslí vážne svoje sľuby a ubezpečenia o tom, že zlepší svoje vládnutie a bude bojovať s korupciou. Po debakli prezidentských volieb v roku 2009 a korupčnom škandále Kábulskej banky v rokoch 2010 a 2011 – pre pripomenutie dvoch prominentných prípadov zneužívania moci – bude mať spôsob prípravy a priebehu volieb v roku 2014 dôležitý vplyv na to, do akej miery budú môcť Afganci veriť politickým inštitúciám vo svojej krajine. Podľa afganskej ústavy už Hamid Karzai, ktorý je jediným prezidentom odkedy bol Taliban zvrhnutý, nemôže tretíkrát kandidovať. Afganský mierový proces, ktorý sa oficiálne začal v roku 2010, keď prezident Karzai usporiadal mierové zasadnutie snemu Jirga a založil Najvyššiu radu pre mier (High Peace Council

BEZPEČNOSŤ – HPC), zaznamenal v posledných rokoch len minimálny progres. Kým afganská vláda (a v tomto prípade aj HPC) nie je schopná iniciovať podstatnejšie rokovania medzi hlavnými konfliktnými stranami, Taliban dosahuje propagandistické víťazstvá. Dokonca zaútočil na zasadnutie Jirga a zabil predsedu HPC, bývalého afganského prezidenta Burhanuddina Rabbaniho. Do dnešného dňa sa stále nekonali žiadne podstatnejšie negociácie medzi Talibanom a afganskou vládou. Nie je vytvorená ani cestovná mapa pre mierový proces, ktorá by zadefinovala témy, účastníkov, mediátorov alebo časový rámec pre stále rozhovory. Pozície vlády a lídrov Talibanu sú diametrálne odlišné a nekompatibilné. Najdôležitejšou požiadavkou Talibanu je úplné stiahnutie všetkých zahraničných vojenských síl a výrazné zmeny v afganskej ústave. Taliban v súčasnosti neuznáva Karzaiovu vládu ani ako negociačného partnera. Takisto neplánuje rešpektovať a uznať výsledky prezidentských volieb v roku 2014. Okrem Spojených štátov, Ruska, Číny a Indie sú najdôležitejšími hráčmi v Afganistane Pakistan a Irán. Obe krajiny zohrajú dôležitú úlohu aj po stiahnutí jednotiek NATO z Afganistanu. Pre stratégiu Aliancie je preto dôležité, aby Pakistan a Irán prejavili väčšiu ochotu spolupracovať s Afganistanom, a zároveň podporovali mierový proces. Doteraz nezodpovedanou zostáva otázka, prečo by sa tak mali rozhodnúť a spolupracovať. Pakistan hrá intenzívne na dve strany so Spojenými štátmi a NATO už takmer dekádu. Iránu sa tiež podarilo úspešne zaviesť do politiky voči Afganistanu svoje antiamerické postoje, ktoré sú poháňané najmä potrebou chrániť svoju bezpečnosť v súvislosti s jadrovým konfliktom. Pakistan aj Irán podporujú v Afganistane neštátnych vojenských aktérov vrátane Talibanu. Tento fakt odznieval v západných debatách už roky, ale ani jedna krajina od svojej podpory alebo politiky neustúpila ani po tom, ako boli vystavené intenzívnym diplomatickým a vojenským tlakom zo strany Spojených štátov. Je vysoko nepravdepodobné, že sa zmenia po stiahnutí amerických jednotiek z regiónu. Ani čoraz častejšie zaznievajúca možnosť zlyhania stratégie NATO v Afganistane situácii nepomáha. Minimum stability a bezpečnosti v celej krajine je podmienkou aj pre vytvorenie ekonomického rozvoja. Nie je smerodajné, či NATO vyhlási alebo nevyhlási určité oblasti v Afganistane za bezpečné a stabilné. Pointou je, či považujú afganskí ľudia a investori aspoň niektoré oblasti za bezpečné a sú ochotní zobrať na seba riziko rozbehnúť tam podnikateľské aktivity. Ich zvažovanie ovplyvňuje aj fakt, že afganská vláda doteraz nebola schopná vytvoriť vhodné právne prostredie pre medzinárodné spoločnosti, ktoré majú záujem o rozvoj a ťažbu bohatých prírodných zdrojov. V roku 2012 bol vládou odmietnutý nový zákon o ťažbe, a dokonca sa ním pozastavili aj niektoré projekty, na ktorých už boli všetky strany dohodnuté. Ďalší faktor, ktorý ovplyvňuje budúci ekonomický rozvoj v Afganistane a bol dlhú dobu ignorovaný, je demografický rast. Podľa OSN bude mať Afganistan do konca roku 2024 približne 47 miliónov obyvateľov. Aj stabilná a bezpečná krajina by čelila obrovským výzvam, ak by sa jej populácia mala v priebehu 12 rokov zvýšiť z 32 miliónov na 47. Voľby rozhodnú Stratégia NATO v Afganistane je založená na predpoklade určitých zmien, ktoré sa vo väčšej miere dodnes nepodarilo dosiahnuť. Čo sa týka schopnosti a kvality ANSF a spôsobu vládnutia Karzaiovej vlády, lakmusovým testom budú prezidentské voľby v roku 2014. Ak budú slobodné, spravodlivé a transparentné, posilní to

inštitúcie afganského štátu aj morálku ozbrojených síl. Ak sa tak nestane a voľby poznačia podvody, podplácanie a násilie, je možné, že Afganci stratia akúkoľvek vieru v post-2001 politický systém. Výsledky volieb zrejme ovplyvnia aj mierový proces a politiky Pakistanu a Iránu. Je pravdepodobné, že lídri Talibanu, ako aj relevantné mocenské centrá v Islamabade a Teheráne, počkajú na výsledky prezidentských volieb a na to, aká bude úroveň zapojenia NATO a Spojených štátov v krajine po roku 2014. Či si Pakistan a Irán po roku 2014 vyberú cestu spolupráce alebo agresie, závisí od toho, či bude v krajine existovať legitímna afganská vláda. Vláda, ktorá bude mať moc vládnuť celej krajine. Potom si Taliban bude vyberať medzi negociáciou a bojom. Čo môže spraviť NATO? Keďže misia ISAF sa skončí o necelé dva roky a podpora vojny v Afganistane zo strany západných krajín neustále klesá, zostáva len niekoľko možností konania. Smerovanie hry a ukončenie patovej situácie v Afganistane môže ovplyvniť niekoľko udalostí. Jedným zo scenárov je upustenie Pakistanu od svojej súčasnej politiky voči Afganistanu, alebo sa výrazne zmení prístup Iránu. Ďalším je vytvorenie kredibilnej a legitímnej vedúcej osobnosti, ktorá by nahradila prezidenta Karzaia, alebo zatknutie popredných členov Talibanu vrátane Mulla Omara. NATO a Spojené štáty by sa v súčasnosti nemali sústrediť na Pakistan a Irán. Najväčšími prekážkami stratégie Aliancie v Afganistane sú afganská vláda na čele s Karzaiom a Taliban so svojím vodcom Mullom Omarom. Obidvaja lídri sú silné symbolické osobnosti a Afganci si medzi nimi musia vybrať. Karzai vládne v krajine viac ako dekádu a symbolizuje afganský štát po roku 2001, ktorého legitimita a kredibilita je podkopaná korupčnými škandálmi a volebnými podvodmi. Fakt, že je hlavným veliteľom afganskej armády, ale zároveň vnímaný ako slabá osobnosť – dokonca aj medzi podporovateľmi nového politického systému – z časti vysvetľuje, prečo nie sú národné bezpečnostné sily súdržné a čelia hrozbe, že ich infiltrujú nepriatelia. Mulla Omar, ktorý je na úteku už takmer 12 rokov, je ešte stále nepochybne spirituálnym vodcom hnutia Taliban. Takmer všetci afganskí a zahraniční povstalci alebo teroristickí vodcovia, ktorí operujú na území Afganistanu a Pakistanu, ho považujú za Amir al-Muminin (veliteľa verných). Už samotný fakt, že odoláva a uteká Spojeným štátom viac ako dekádu a v súčasnosti ich brzdí v negociáciách, z neho vytvára silnú osobnosť aj v očiach Afgancov, ktorí nepodporujú hnutie Taliban. Ak by bola Aliancia schopná „odstrániť“ tieto dva symboly – prostredníctvom slobodných a transparentných volieb v prípade Karzaia a zatknutím Mulla Omaru – výrazne by sa zmenili parametre pre vonkajších aj vnútorných hráčov v afganskej hre. NATO by malo sústrediť všetky svoje sily na podporu afganskej vlády v organizácii a ozbrojené sily v ochrane nadchádzajúcich volieb. A to aj v prípade, ak by to malo znamenať, že bojové jednotky ostanú v krajine aj po 5. apríli 2014. Aliancia by v krajnom prípade nemala zabúdať ani na možnosť zaútočiť proti lídrom Talibanu. Posilnenie afganského štátu a ústavy a oslabenie Talibanu sú dva kľúčové kroky smerom k bezpečnému a stabilnému Afganistanu. (Autor je výskumný pracovník v nemeckom Inštitúte pre medzinárodné a bezpečnostné záležitosti. Pôvodná verzia článku bola publikovaná ako SWP comments 2. januára 2013.)

Zahraničná

POLITIKA

TÉMA

František Ružička Slovenská diplomacia 3.0 Tomáš Strážay Dve dekády slovensko-maďarských vzťahov: hľadanie nového začiatku Július Lörincz Západný Balkán s pridanou hodnotou Petr Dulák Slovensko, Česko a Západ

Foto: Stanicna Žilina-Záriečie/Memory kontrol

20 ROKOV SLOVENSKEJ DIPLOMACIE

TÉMA

František Ružička

oci Slovenská republika vznikla 1. januára 1993, história jej diplomacie alebo Slovákov v diplomacii má hlbšie korene a solídne tradície. V minulosti ponúkla svetu mnohé osobnosti, ktoré aktívne ovplyvňovali chod udalostí doma i v zahraničí, spoluvytvárali česko-slovenskú štátnosť, a tým aj stredoeurópsky priestor ako ho poznáme dnes (napríklad Milan Rastislav Štefánik alebo Štefan Osuský). Milan Hodža, prvý predseda vlády ČSR slovenského pôvodu, sa zamýšľal nad povojnovou podobou Európy a iní sa podieľali na formovaní medzinárodných, dodnes platných noriem. Napríklad Ján Papánek je spoluautorom Charty OSN. Sú to odkazy, na ktoré netreba zabúdať ani pri bilancovaní dvoch desaťročí existencie štátu, a tradície, o ktoré sa môžeme opierať aj pri realizácii zahraničnopolitických priorít a úloh Slovenska v budúcnosti. Počiatky budúcej zahraničnej politiky a diplomacie Slovenska vznikali už v roku 1991 so vznikom ministerstva medzinárodných vzťahov (MMV), ktoré viedol Milan Kňažko a neskôr Pavol Demeš (1991 – 1992). Ministerstvo vznikalo ako produkt doby, ktorá predznamenávala osudy spoločnej koexistencie Čechov a Slovákov, avšak na počiatku ešte bez ambície prevziať plnú zodpovednosť za tvorbu zahraničnej politiky na svoje plecia. Demeš a tím, ktorý vytvoril, odviedol ešte pred vznikom Slovenska veľký kus práce – v čase, keď sa Európa s obavami pozerala na bolestnú fragmentáciu bývalej Juhoslávie, sa podarilo presvedčiť viacerých významných politikov – medzi inými Helmuta Kohla, Johna Majora, Borisa Jeľcina či princa Charlesa, aby navštívili Bratislavu a presvedčili sa, že proces, ktorý v Česko-Slovensku prebieha, má iný, kultivovaný charakter. Napriek tomu bol pohľad na perspektívu a budúcnosť novej krajiny na začiatku rozpačitý, aj keď v zásade nie nepriateľský. Rozdelenie Česko-Slovenska prijalo zahraničie ako zrejme nevyhnutný fakt a v zásade ocenilo skutočnosť, že nevytvorilo nový zdroj napätia v strednej Európe. Napriek uvedenej akceptácii bola štartovacia pozícia Slovenska zložitejšia ako Českej republiky. Tu sa ponúka paralela s hokejom, kde ČR bola automaticky zaradená do skupiny A a Slovensko si cestu medzi (euroatlantickú) elitu muselo vybojovať zo skupiny C. Úlohou zahraničnej politiky a diplomacie v tejto etape bolo vytvoriť podmienky pre vstup samostatnej republiky na medzinárodnú scénu, získať uznanie a zabezpečiť členstvo v medzinárodných

Slovenská diplomacia 3.0 Slovenská republika vstupuje v roku 2013 do tretieho desaťročia samostatnej existencie. Za dve dekády sa vývoj spoločnosti posunul výrazným spôsobom vpred, priniesol novú kvalitu, zároveň však nové výzvy, a potvrdil, že proces transformácie, integrácie a tvorby štátnosti nie je lineárny.

organizáciách a inštitúciách. Pokojná forma rozdelenia federácie bola predpokladom pre priamu sukcesiu do všetkých zmluvných záväzkov zakotvených v takmer 2900 medzinárodných zmluvách. Historickým momentom bol vstup do OSN 19. januára 1993. Zdalo sa, že mladá republika rýchlo nastúpi do kolotoča demokratických a integračných procesov. Prišiel však rok 1994. Kotrmelce vnútornej politiky, napäté vzťahy so susedmi, neistota v definovaní budúceho zahraničnopolitického smerovania vyvolávali v zahraničí množstvo otázok, na ktoré musela mladá slovenská diplomacia mnohokrát skutočne ťažko hľadať odpovede a vysvetlenia. Toto obdobie (1993 – 1998) môžeme charakterizovať ako „slovenská diplomacia 1.0“ (hard line), s relatívne silným hardvérom, avšak nečitateľným programom, ktorý bol nekompatibilný s modernými euroatlantickými trendmi. Slovenská diplomacia 2.0 (hard work) Kvalitatívny zlom nastal po voľbách v roku 1998 po nástupe širokej vládnej koalície, ktorá jasne stanovila cieľ a vybavila zahraničnú politiku novým moderným softvérom, ktorý sa odrazil aj v zahraničnopolitickom zameraní: transformácia a integrácia, úsilie dobehnúť zameškané na ceste do NATO a EÚ, pridať sa k ostatným susedom. Vnútropolitická zmena vytvorila priestor na prerod defenzívnej diplomacie na proaktívnu, pozitívnu, ktorej cieľom bolo zmeniť percepciu Slovenska a jasne definovať, kam patrí, kam smeruje a aké v skutočnosti je. Vstup SR do NATO a EÚ zásadným spôsobom ovplyvnil tvorbu zahraničnopolitických doktrín Slovenskej republiky a bude ju ovplyvňovať aj v najbližších desaťročiach. Na hodnotiacej konferencii

k zahraničnej politike v roku 2004 minister zahraničných vecí SR Eduard Kukan označil tento rok za jedinečný pre Slovensko z hľadiska splnenia dvoch najdôležitejších cieľov v dejinách jeho nezávislosti – reintegrácie do prirodzeného prostredia Európy, kam civilizačne, historicky aj hodnotovo patrí, a začlenenia sa do transatlantických štruktúr. Slovensko svoje smerovanie a ambície potvrdilo aj členstvom v Bezpečnostnej rade OSN v rokoch 2006 – 2007. Za charakteristiky zahraničnej politiky SR označil bývalý minister zahraničných vecí dôslednosť, vyváženosť, stabilitu a „dlhý dych“. Za jej nedostatok naopak stranícke vnímanie zahraničnej politiky. Obdobie rokov 1999 – 2013 dalo Slovensku historickú šancu dostať sa na mapu Európy ako moderný, demokratický, suverénny a sebavedomý štát. Štát, ktorý je pripravený pomoc prijímať, ale po nevyhnutnom období transformácie, stabilizácie, vytvorení otvorenej demokratickej spoločnosti a vybudovaní nevyhnutných inštitúcií, ju aj poskytovať ďalším krajinám. OSN, EÚ, NATO, Rada Európy, OBSE – ich princípy, hodnoty a ciele tvoria povinné minimum pre formovanie hodnotových rámcov zahraničnej politiky každého členského štátu. Slovensko vstupom do týchto organizácií neprebralo len výhody, ale aj zodpovednosť voči sebe, ale najmä voči partnerom, čo v prostredí EÚ v plnej miere preverila finančná a dlhová kríza. Mimoriadnu úlohu zohráva aj konzistentnosť zahraničnej politiky a schopnosť vedieť definovať vlastné národné priority v dlhších časových horizontoch. Z konkrétnych príkladov môžeme spomenúť rokovania o rozpočte EÚ na obdobie rokov 2014 – 2021, tvorbu integrovanej európskej fiškálnej politiky a menovej únie, koncipovanie východísk Slovenska pre plnenie (budúcich) cieľov udržateľného rozvoja a koniec-koncov aj prípravu na hisZahraničná

POLITIKA

TÉMA toricky prvé predsedníctvo SR v Európskej rade. Kontinuita zahraničnej politiky a schopnosť jasne definovať dlhodobé národné ciele sú predpokladmi na to, aby sa krajina stala rešpektovaným, počúvaným a uznávaným partnerom. Dôležitým prvkom pre vnímanie dôveryhodnosti je aj miera vnútropolitického konsenzu vyplývajúca z demokratickej rozmanitosti. Skúsenosti diplomacie ukázali, že medzi najzávažnejšie systémové poruchy zahraničnej politiky patrí jej radikalizácia alebo zneužívanie zahraničnopolitických nástrojov na vnútropolitické ciele. Slovensku sa konzistentnosť oplatila pri vstupe do EÚ, kedy vyšla aj spoločná výzva koalície a opozície občanom na účasť v referende v roku 2003, alebo pri prijatí eura, ktoré nenarušila ani zmena vlády v roku 2006. Naopak absencia konzistencie oslabila obraz a postavenie Slovenska v prípade hlasovania o Lisabonskej zmluve, či v čase schvaľovania obranných mechanizmov spoločnej meny. Diplomacia je hlavne o ľuďoch Kvalitná diplomacia nie je možná bez lídrov, ktorých rešpekt a akceptácia prekračujú hranice štátu či regiónu. Po roku 1989 a po vzniku samostatného Slovenska slovenská diplomacia ponúkla európskej – a možno aj svetovej – diplomacii viacero osobností, ktoré si vydobyli nielen osobné profesionálne uznanie, ale zaslúžili sa aj o budovanie rešpektu Slovenska ako krajiny. K týmto osobnostiam nepochybne patrí minister medzinárodných vzťahov SR Pavol Demeš (1991 – 1992), ktorý dodnes pôsobí v oblasti zahraničných vzťahov a v januári 2013 sa stal členom Európskeho fondu pre demokraciu. Eduard Kukan, svojho času jeden z najdlhšie „aktívnych“ ministrov zahraničných vecí v EÚ (1998 – 2006), hlavný vyjednávač vstupu SR do EÚ, a prvý slovenský komisár EK 2004 – 2009 Ján Figeľ alebo Ján Kubiš, generálny tajomník OBSE (1999 – 2005) a neskôr osobitný predstaviteľ generálneho tajomníka OSN pre Afganistan. K ďalším patria Peter Tomka, od januára 2012 predseda Medzinárodného súdneho dvora, Miroslav Jenča, riaditeľ Centra OSN pre preventívnu diplomaciu, alebo Maroš Šefčovič, od roku 2009 viceprezident Európskej komisie, komisár pre medziinštitucionálne záležitosti. Významnou osobnosťou je aj súčasný minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák, ktorý v minulosti zastával viacero dôležitých postov v rámci štruktúr EÚ (vysoký predstaviteľ pre Bosnu a Hercegovinu, výkonný riaditeľ ESVČ), ale aj Katarína Mathernová, ktorá pôsobila vo vysoZahraničná

POLITIKA

kých pozíciách v Európskej komisii a Svetovej banke. Na relatívne malú a mladú diplomaciu sú to úspechy, ktoré naši partneri oceňujú, hoci doma im toľko pozornosti nevenujeme. Presadiť sa v silnom konkurenčnom medzinárodnom prostredí si bezpochyby vyžaduje vysokú mieru profesionality, vedomostí, jazykových znalostí a komplexnej osobnosti. Myslím, že prísľubom do budúcnosti je aj pomerne silná mladá generácia slovenskej diplomacie, vybavená nielen kvalitným vzdelaním a jazykovými znalosťami, ale aj novým pohľadom na spôsob, ako riešiť aktuálne výzvy. Za obdobie svojej existencie si Slovensko vybudovalo vysoké renomé v oblasti európskej susedskej politiky, na západnom Balkáne, vo východnej Európe, ale aj na Cypre a v oblasti bezpečnostnej politiky na pôde OSN a OBSE. Po naplnení základných cieľov nastáva nevyhnutne čas zamyslieť sa nad budúcim smerovaním, špecializáciou a prioritami zahraničnej politiky. Čo bude tvoriť jej pridanú hodnotu vo vzťahu k partnerom? Ako zlepšiť branding Slovenska a ako bude lepšie napĺňať kľúčové úlohy ekonomickej diplomacie a pomoci občanom? Slovenská diplomacia 3.0 Slovenská zahraničná politika „tretej generácie“ by mala byť predovšetkým „smart“; jej cieľom zvýšenie interoperability so zahraničnými partnermi, upevnenie a prehĺbenie postavenia v tých oblastiach, v ktorých sa viac ako dekádu angažuje – osobitne v oblasti pomoci pri transformačných a integračných procesoch v susedných štátoch a regiónoch EÚ. Vzhľadom na politické, bezpečnostné a ekonomické parametre je v záujme Slovenska podporovať pragmatickú a efektívnu európsku spoluprácu vrátane prehlbovania integrácie a významu komunitárnych prvkov v rámci EÚ. Dôležitosť kontinuity a čitateľnosti zahraničnopolitickej doktríny štátu nepriamo potvrdil aj aktuálny komentár renomovaného britského týždenníka The Economist: „Medzičasom „misia” Slovenska neutrpela. Rovnako ako v prípade svojho severného suseda, (Slovensko) hľadá užšie vzťahy s Nemeckom. Krzsysztof Stanowski, riaditeľ Poľského fondu solidarity, ocenil aktivitu Slovenska na poslednom stretnutí V4 zameraného na zlepšenie koordinácie v oblasti poskytovania rozvojovej pomoci a podpory demokratizačného úsilia mnohých krajín. Slovensko zaklopalo na dvere Európskej nadácie pre demokraciu, keď do jej správnej rady nominovalo rešpektovaného obhajcu ľudských práv Pavla Demeša. Minister Lajčák uviedol, že Slovensko

vychádza za hranice „komfortnej zóny“ zahraničnej politiky ponúkajúc skúsenosti z demokratickej transformácie aj v krehkých krajinách severnej Afriky – v Egypte a Tunisku.“ Testom vyspelosti, odbornej, organizačnej a diplomatickej zručnosti bude bezpochyby príprava, a najmä úspešné zvládnutie predsedníctva v EÚ, ktoré čaká Slovensko v druhej polovici roka 2016. Predsedníctvo v EÚ je kapitolou, ale nie cieľom zahraničnej politiky v najbližšej dekáde. Vzhľadom na to, že ide o prierezový, sektorálny projekt, otvára priestor na skvalitnenie realizácie európskych, ale aj globálnych politík z úrovne rezortov. MZV je síce kompetenčne zodpovedné za výkon zahraničnej politiky, ale zvýrazňovanie komplexnej prierezovej charakteristiky medzinárodných vzťahov (ekonomické otázky, obchod, životné prostredie, obrana a bezpečnosť, financie) a splynutie európskych a národných politík je príležitosťou pre výraznejšie profilovanie zahraničnej dimenzie aj v práci ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Nové vody pre slovenskú diplomaciu Je dobré, že Slovensko sa pozerá aj za hranice Únie a skúma oblasti, v ktorých môže ponúknuť skúsenosť, kapacity alebo prostriedky. Na pôde OSN sa angažuje v oblasti reformy bezpečnostného sektora, ktorá je kľúčová z pohľadu trvalo udržateľnej stability a rozvoja v postkrízovom období a podporuje humanitárne a rozvojové aktivity vo východnej Afrike (Keňa, Južný Sudán). Slovenská diplomacia musí intenzívnejšie vnímať globálne fenomény. Klimatické zmeny sa dejú a je nepodstatné polemizovať o tom, či je to výsledok aktivít človeka alebo prirodzený prírodný cyklus. Je preto potrebné venovať im väčšiu pozornosť ako doteraz, napomáhať stanoviť rozvojové ciele po roku 2015 a definovať ciele udržateľného rozvoja. Už aj z toho dôvodu, že jednou z priorít slovenského predsedníctva v EÚ (2016) je otázka vody ako strategickej suroviny. V týchto priestoroch môže Slovensko hľadať programové vybavenie „slovenskej diplomacie 3.0“ – diplomacie a zahraničnej politiky štátu, ktorý je sebavedomý a etablovaný v geopolitickom prostredí. Zároveň disponuje aj ľudskými zdrojmi, ktoré sú možno väčšie ako tie finančné, a záujmom rozšíriť priestor svojich aktivít aj vďaka tomu, že v mnohých otázkach ho netlačí bremeno histórie. Slovenská diplomacia tak môže plniť úlohu „čestného sprostredkovateľa“. (Autor je diplomat a veľvyslanec SR.)

TÉMA

Tomáš Strážay

oci je vzťah Slovenska s každým z piatich susedov špecifický, ten slovensko-maďarský je oproti ostatným predsa len výnimočný – možno ho označiť za najproblémovejší, a to počas celých dvoch dekád existencie samostatného Slovenska. Faktory vyvolávajúce negatívne slovensko-maďarské vzťahy sa dajú zjednodušene rozdeliť do troch kategórií: na politické, štrukturálne a historické. Pod politickými faktormi rozumieme vplyv politických elít s dôrazom na najvyšších predstaviteľov oboch štátov, ktorí v uplynulých dvoch desiatkach rokov zohrávali zásadnú úlohu pri formovaní bilaterálnych vzťahov. V rámci štrukturálnych faktorov je to napríklad etnická príslušnosť. Tá vzhľadom na početnosť maďarskej komunity na území Slovenska a dôraz, aký na rozvoj maďarských menšín v susedných štátoch kládli všetky doterajšie maďarské vlády, zohráva nespochybniteľnú úlohu vo vývoji vzájomných vzťahov. Tretiu skupinu tvoria historické faktory, medzi ktoré môžeme zarátať spoločné dejiny existencie Slovákov a Maďarov v rámci uhorského štátu a z nich prameniace stereotypy a predsudky. Tie zaťažujú vzájomné vzťahy ešte aj v súčasnosti. Všetky spomínané faktory boli v rôznej miere prítomné pri hľadaní symbolických nových začiatkov vo vzájomných vzťahoch. Zdôrazňovanie nového štartu sa v rétorike politických elít v uplynulých dvadsiatich rokoch objavilo viackrát, často ako reakcia na významné medzníky, udalosti. Vzhľadom na rozsah a charakter článku si pripomenieme aspoň tie najdôležitejšie, vymedzené rokmi 1993, 1995, 1998, 2006 a 2010. Začiatok č. 1 – Vznik Slovenskej republiky Kvalitatívne novým začiatkom pre slovensko-maďarské vzťahy bol nepochybne samotný vznik Slovenskej republiky v januári 1993. Novovzniknuté Slovensko malo záujem budovať vyvážené bilaterálne vzťahy so všetkými susedmi, ale Maďarsko považovalo rozpad ČSFR za príležitosť posilniť svoje postavenie v regióne. Slovensko predstavovalo pre Maďarsko „nového“ suseda, ktorý bol (na základe populácie) o dve tretiny menší ako jeho predchodca ČSFR a reálne o polovicu menší ako samotné Maďarsko. Navyše, vzhľadom na fakt, že drvivá väčšina etnických Maďarov žila aj v podmienkach spoločného štátu na južnom Slovensku, rozdelením sa počet Maďarov zvýšil nad úroveň desiatich

Dve dekády slovensko-maďarských vzťahov: hľadanie nového začiatku Dvadsiate výročie vzniku Slovenskej republiky ponúka vhodnú príležitosť na sumarizáciu vzťahov so susednými krajinami. Niet pochýb o tom, že susedia zohrávajú významnú úlohu v existencii každého štátu a usporiadané vzťahy so susednými štátmi patrili k najdôležitejším prioritám všetkých slovenských vlád. Práve vyrovnané vzťahy so susedmi tvorili jednu z podmienok pre vstup Slovenska do Európskej únie.

Foto: wikimedia commons

percent celkovej populácie, čím vzrástla dôležitosť maďarskej menšiny. Maďarsko malo oproti Slovensku jednoznačnú výhodu v podobe vybudovaných štátnych inštitúcií, zahraničnej služby a tešilo sa tiež – ťažiac stále z pozície najliberálnejšieho štátu v sovietskom bloku – dobrej poves-

ti u kľúčových partnerov v zahraničí. Svoju pozíciu sa snažilo Maďarsko upevniť už v prvých mesiacoch existencie samostatného Slovenska. Napríklad v prípade vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros upozorňovalo na ohrozenie teritoriálnej integrity vzhľadom na rozhodnutie Slovenska Zahraničná

POLITIKA

TÉMA odkloniť časť toku Dunaja na svoje územie. Rovnako reagovalo aj v súvislosti so vstupom Slovenska do Rady Európy, kedy upozorňovalo na nedostatky v slovenskej legislatíve. Spor o vodné dielo sa napokon po vzájomnej dohode postúpil Medzinárodnému súdnemu dvoru, v otázkach členstva v Rade Európy Slovensko dokázalo presvedčiť partnerov o splnení podmienok potrebných pre členstvo. Príležitosť na nový začiatok v susedských vzťahoch už bola tak či tak premárnená a vzájomnú dôveru medzi štátmi neposilnil ani známy výrok predsedu maďarskej vlády Józsefa Antala, že sa symbolicky považuje za premiéra pätnástich miliónov Maďarov. Začiatok č. 2 – Podpis Základnej zmluvy medzi Slovenskom a Maďarskom Podpis Základnej zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi SR a Maďarskom v marci 1995 bol ďalší pokus o nový začiatok. Zmluva, ktorá predstavovala základný dokument pre ďalšie formovanie slovensko-maďarských vzťahov, bola podpísaná za mediácie francúzskeho premiéra Édouarda Balladura. Jej podpis sprevádzali búrlivé politické diskusie týkajúce sa spôsobu jej výkladu, a to rovnako v v Maďarsku, ako aj na Slovensku. Zmluvu ako takú je potrebné vnímať aj v širšom kontexte Paktu Stability, ktorý bol projektom francúzskej diplomacie – to vysvetľuje aj miesto jej podpisu, teda Paríž. Vymedzili konkrétne nástroje na podporu rozvoja spolupráce medzi obomi štátmi s dôrazom na dvanásť zmiešaných medzivládnych skupín, pričom jedna z nich bola zameraná aj na citlivú otázku národnostných menšín. Text však bol prijatý v období, keď Slovensko vplyvom nedemokratického štýlu vládnutia koalície HZDS-SNS-ZRS začínalo čeliť rastúcej medzinárodnej izolácii. Príčinou pokračujúcej nedemokratickej formy vládnutia a etnizácie politiky vládnou koalíciou na Slovensku nemôžeme hovoriť o zásadnom prelome vo vzájomných vzťahoch. Vzniknutá situácia mala nepochybne vplyv aj na fungovanie jednotlivých zmiešaných skupín (ich potenciál bol vo viacerých prípadoch dlhodobo nevyužitý). Aj druhý pokus o pomyselný začiatok sa skončil neúspešne – upadala nielen úroveň bilaterálnych vzťahov, ale aj regionálnej spolupráce v podobe Vyšehradu, ktorá bola v rokoch 1994 – 1998 postupne utlmovaná. Začiatok č. 3 – Zmena vlády na Slovensku v roku 1998 Rok 1998 sa dá považovať za prelomový v kontexte ambícií Slovenska integZahraničná

POLITIKA

rovať sa do Európskej únie a NATO, pričom pozitívne očakávania sa spájali aj s vývojom slovensko-maďarských vzťahov. Nástup demokratickej vládnej koalície pod vedením Mikuláša Dzurindu, ktorej súčasťou bola aj Strana maďarskej koalície, mala byť zárukou zlepšenia vzájomných vzťahov. Rok 1998 bol volebným rokom aj v Maďarsku, kde sa do vlády dostala koalícia vedená FIDESZom a premiérom Viktorom Orbánom. Vízia spoločného vstupu do EÚ a maďarská podpora slovenského členstva v NATO mali nepochybne vplyv na formovanie ovzdušia spolupráce. To bolo umocňované aj spoločnými iniciatívami s vysokou symbolickou hodnotou. Medzi jednu z najdôležitejších udalostí patrí znovuotvorenie mosta Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom. Orbánova vláda však začala unilaterálne posilňovať inštitucionálne väzby medzi maďarským štátom a menšinami žijúcimi v zahraničí, čo vyvolávalo rastúcu nevôľu na slovenskej strane, ale napríklad aj v Rumunsku, kde takisto žije početná maďarská menšina. Orbánova vláda vytvorila tzv. Stálu maďarskú konferenciu, ktorá mala predstaviteľom maďarských menšín umožniť priame konzultácie s inštitúciami pôsobiacimi v Maďarsku. Nasledovalo schválenie zákona o štatúte Maďarov žijúcich v zahraničí, ktorý zaručoval výhody pre príslušníkov maďarských komunít za hranicami Maďarska na základe etnického kľúča. A v neposlednom rade bolo vytvorené aj Fórum poslancov Karpatskej kotliny, ktoré poskytlo maďarskému parlamentu nástroj na priamu komunikáciu s poslancami parlamentov susedných krajín reprezentujúcich etnicky maďarské politické strany. Poslanci NR SR sa tak zúčastňovali rokovaní na pôde parlamentu susedného štátu bez poverenia vlastného zákonodarného zboru. Hoci v Maďarsku v roku 2002 prišlo k zmene vlády a FIDESZ vystriedala koalícia vedená Maďarskou socialistickou stranou, k výraznejšej zmene politiky smerom k Slovensku prakticky nedošlo. Na druhej strane bola SMK v oboch vládach premiéra Dzurindu pomerne často vytláčaná na perifériu a vnímaná skôr ako ďalší rozdeľovací element než spojivo medzi oboma vládami a ich štátmi (treba však dodať, že takémuto vnímaniu napomáhali aj aktivity niektorých konzervatívnych predstaviteľov strany, napríklad Miklósa Duraya). Ako príklad pripomenieme aspoň jeho aktívnu účasť a vyjadrenia na predvolebnom zhromaždení FIDESZu v roku 2002. Na intenzifikáciu vzájomných vzťahov na politickej úrovni nemal paradoxne vplyv ani spoločný vstup Slovenska a Maďarska do EÚ, pričom sa-

motné členstvo v Únii možno vnímať ako príležitosť pre rozvoj spolupráce aj na bilaterálnej úrovni. Nezmenená situácia pretrvávala de facto až do slovenských volieb 2006. Aj preto môžeme hovoriť o ďalšom premárnenom začiatku novej epochy obojstranných slovensko-maďarských vzťahov. Začiatok č. 4 – Otázniky nad vývojom po voľbách v roku 2006 Napriek tomu, že v rokoch 2006 – 2010 bola na Slovensku i v Maďarsku vláda pod vedením socialistických strán a premiérov, išlo o jedno z najproblematickejších období vo vzájomnej relácii. Viac než o novom začiatku môžeme hovoriť skôr o pokračovaní trendov z predchádzajúceho obdobia. Dôvody sa dajú hľadať na slovenskej, tak i maďarskej strane, pričom za jeden z kľúčových bola považovaná účasť nacionalistickej SNS vo vládnej koalícii. Vzájomné vzťahy boli zatieňované nekorektnými výrokmi vybraných lídrov SNS, predovšetkým predsedu Jána Slotu, na adresu Maďarska či jeho predstaviteľov. Maďarská vláda počas značnej časti svojho funkčného obdobia bojovala s vlastnými problémami a nestabilitou, takže na iniciáciu „nového začiatku“ so Slovenskom nemala dostatok politickej vôle. Napätie do vzájomných vzťahov vnášali viaceré kauzy. Medzi najviac medializované patril prípad Hedvigy Malinovej, revitalizácia témy zrušenia Benešových dekrétov, či odopretie vstupu na územie SR maďarskému prezidentovi Lászlóovi Szolyómovi. Dlhodobé znepokojenie na slovenskej strane vyvolávala aktivizácia extrémistických skupín v Maďarsku, vytvorenie Maďarskej gardy a protislovenské aktivity hnutia 64 žúp. Nevôľu na maďarskej strane vyvolala aj novelizácia zákona o štátnom jazyku na Slovensku. Ako pozitívne sa hodnotia viaceré čiastkové spoločné iniciatívy, vrátane mechanizmu včasného varovania pred extrémistickými prejavmi, či zámer ministrov zahraničných vecí udeľovať každoročne cenu osobnostiam za prínos k rozvoju slovensko-maďarských vzťahov. Cena sa udeľuje od roku 2009 vždy jednému subjektu, respektíve osobnosti zo slovenskej, ako aj maďarskej strany na základe predložených nominácií. Spoločným projektom, vrátane tých zameraných na rozvoj cezhraničnej infraštruktúry, energetickej bezpečnosti, kontaktov medzi inštitúciami vyššieho vzdelávania, kultúrnej spolupráce a pod. sa v písomných dokumentoch venovali tak premiéri Fico a Gyurcsány (2007), ako aj Fico a Bajnai (2009). Obe iniciatívy – Spoločná minulosť, spoločná budúc-

TÉMA Aj nová vláda pod vedením premiéra Fica pokračuje v nastúpenom trende zlepšovania komunikačnej kultúry a orientácii na projekty spoločného záujmu, pri ktorých je eliminované riziko názorového stretu. Vzhľadom na existujúce paralely s predchádzajúcou vládou v spôsobe komunikácie s maďarskou stranou nateraz nie je potrebné výraznejšie ich v prístupe k slovensko-maďarských vzťahom rozlišovať. Hoci rozhodnutie zrušiť pozíciu podpredsedu vlády pre ľudské práva a menšiny bolo zo strany predstaviteľov maďarskej komunity hodnotené spočiatku negatívne, vymenovaním zástupcu strany Most-Híd Lászlóa Nagya do pozície vládneho splnomocnenca pre tieto otázky sa podarilo kritiku zmierniť. O novom začiatku vo vzájomných vzťahoch sa v prípade vlády Ivety Radičovej ani Roberta Fica napriek uvedeným pozitívam hovoriť nedá.

Foto: Creative Commons/I like

nosť v zrkadle spoločných projektov z roku 2007, ako aj spoločné vyhlásenie zo Szécsény z roku 2009 – možno hodnotiť výsostne pozitívne. Viaceré zo spomenutých projektov sa však počas funkčného obdobia premiérov nedostali ani do (pred)realizačnej fázy, vrátane založenia Rady slovensko-maďarskej spolupráce a zriadenia príslušného fondu na podporu spoločných projektov. Výmena vlády v Maďarsku v roku 2010 a nástup FIDESZu k moci sa niesli v znamení ďalších unilaterálnych rozhodnutí – napríklad zákon o dvojakom občianstve, ktorý na slovenskej strane vyvolal promptnú protireakciu v podobe novely zákona o občianstve. Rok 2006, presnejšie obdobie od júna 2006 po jún 2010 nepôsobilo ako nový začiatok, ale skôr kontinuita negatívneho trendu s náznakmi návrhov pragmatických riešení. Začiatok č. 5 – Rok 2010 a zmena kultúry komunikácie Nástupom vlády Ivety Radičovej prišlo v slovensko-maďarských vzťahoch k určitému upokojeniu, súviselo však primárne so zmenou kultúry komunikácie, než s úspešným vyriešením čo i len jednej z najproblematickejších otázok. Zintenzívnila sa komunikácia najvyšších predstaviteľov vlády i štátu, ako aj frekvencia ich stretnutí. Záujmom oboch strán bolo sústrediť sa na konkrétne projekty technického charakte-

ru. Medzi najvýznamnejšie patria dohoda o vybudovaní severo-južného plynovodného prepojenia medzi Slovenskom a Maďarskom alebo zámer budovania cestných mostových prepojení ponad rieku Ipeľ. Problematické otázky, vrátane stále nedoriešeného spôsobu implementácie rozsudku Medzinárodného súdneho dvora o sústave vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, boli zväčša odsunuté do úzadia alebo posunuté na úroveň expertov. V otázke sporného maďarského zákona o dvojakom občianstve navrhla slovenská strana riešenie bilaterálnou dohodou. Takáto iniciatíva však nemala a nemá adekvátnu odozvu na maďarskej strane. Maďarsko naopak systematicky upozorňovalo na diskriminačný charakter novely slovenského zákona o občianstve, samo však odmieta novelizovať vlastný. Pozitívum Radičovej vlády je novelizácia zákona o používaní jazykov menšín, zoznam problémových okruhov vo vzájomných vzťahoch sa však zásadnejšie neskrátil. Zahrnutie strany Most-Híd, ktorá tiež sčasti reprezentuje maďarskú komunitu na Slovensku, do vládnej koalície je ďalším pozitívnym krokom. Paradoxne, vláda Viktora Orbána odmieta s predstaviteľmi tejto strany komunikovať a za jediného legitímneho zástupcu maďarskej komunity na Slovensku považuje SMK, ktorá je však už druhé volebné obdobie za sebou mimoparlamentnou stranou.

Post Scriptum Vzájomné vzťahy nie je možné samozrejme redukovať iba na úroveň vzťahu najvyšších štátnych predstaviteľov, vlád a parlamentov. Ich neoddeliteľnou a živou súčasťou sú aj početné aktivity mimovládneho sektora, vrátane spoločných projektov mimovládnych organizácií či občianskych združení. Politickí predstavitelia oboch štátov však nepochybne vytvárajú rámec, v ktorom sa vzťahy i spoločné aktivity formujú. S ohliadnutím sa na uplynulé dve dekády sa nedá nespomenúť skutočnosť, že k vzájomnému napätiu medzi Slovenskom a Maďarskom dochádzalo predovšetkým na úrovni politických elít – práve z tohto dôvodu je text zameraný na úroveň oficiálnych vzťahov. Súčasné vlády na Slovensku i v Maďarsku majú v porovnaní s predchádzajúcimi kabinetmi v období posledných dvoch desaťročí najsilnejší mandát, a mohli by sa preto pokúsiť o skutočný kvalitatívny prelom vo vzájomných vzťahoch. A to aj napriek odlišným názorom na celý rad otázok, z ktorých niektoré by mohli byť riešené aspoň parciálne vzájomnou diskusiou a dohodou. Oblasti spoločného záujmu jednoznačne prevažujú nad problematickými otázkami, a týka sa to bilaterálnej, európskej, ako aj regionálnej agendy. Pozitívne sa dá vnímať napríklad zámer etablovať oficiálne slovensko-maďarské konzultačné fórum ako platformu pre stretnutia vládnych i mimovládnych expertov z oboch krajín. Na nový začiatok v bilaterálnej relácii je to však zatiaľ stále primálo. (Autor je výskumný pracovník programu Stredná a juhovýchodná Európa v RC SFPA, n. o.) Zahraničná

POLITIKA

TÉMA

Západný Balkán s pridanou hodnotou

Július Lörincz

Možno je to priveľmi nostalgické, ale vždy, keď stretnem Františka Lipku, slovenského veľvyslanca v Čiernej Hore, spomeniem si na dávny zážitok zo sedemdesiatych rokov: v rýchliku vo vtedajšej Juhoslávii som na tranzistorovom rádiu na vlnách belehradského rozhlasu zachytil rozhovor s Ferom Lipkom, mladým slovenským básnikom a lektorom slovenského jazyka a literatúry na Univerzite v Novom Sade.

Foto: wikimedia commons

slovili ho, lebo deň predtým získal vysoké ocenenie na medzinárodnom festivale poézie v macedónskej Struge. Cítil som, že som sa v očiach spolucestujúcich Juhoslovanov tak trochu zviezol na Lipkovom úspechu. Hneď sa rozprúdil rozhovor o našich vzťahoch, o našej blízkosti, spoločných aj osobitných osudoch, drámach a tragédiách. Spomínať takúto zdanlivú banalitu pri pohľade na slovenskú zahraničnopolitickú angažovanosť na západnom Balkáne sa môže zdať nenáležité. Som však presvedčený, že táto ľudská, kultúrna, historická, a zrejme aj mentálna blízkosť zohrali úlohu v tom, že Slovensko je v tomto regióne vcelku úspešné. Nadviazalo na dobrú tradíciu československej, aj osobitne slovenskej prítomnosti na Balkáne, a prednosťou bolo, že sa nespoliehalo len na tradície. Už pri vytváraní základov modernej slovenskej zahraničnej politiky historik Dušan Škvarna a diplomat Miroslav Mojžita v roku 1992 napísali: ,,Veľké rezervy ukrýva najmä južný smer našej politiky, ktorý by mal pri jej pragmatickom naplňovaní prinášať rovnako ekonomický efekt, Zahraničná

POLITIKA

ako i posilňovať stabilitu strednej Európy. Napriek radu otáznikov je potrebné udržať väzby na Juhosláviu a krajiny, ktoré k nej ešte nedávno patrili. Navyše Rumunsko, Chorvátsko a Srbsko, ktoré v minulosti úplne alebo sčasti vytvárali spolu s Maďarskom, Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou Uhorsko, i dnes tvoria relatívne uzavretý geografický celok v Karpatskej kotline. Tento faktor by mohol napomáhať vytváraniu pevnejších väzieb medzi nami. Navyše, keď v každej zo spomínaných krajín žijú vo väčšom či menšom počte národnostné menšiny všetkých národov, ktoré spomínaný región obývajú.“ Vplyvy domácej politiky Bol to len náčrt, ale zároveň aj zárodok súčasti dlhodobej strategickej koncepcie, ktorá sa realizuje v praxi slovenskej zahraničnej politiky. A práve na Balkáne sa praktizuje aj pomerne systematicky a komplexne, najmä keď existuje porozumenie a spolupráca medzi štátom reprezentovaným ministerstvom zahraničných vecí, občianskym sektorom a mimovládnymi organizáciami. Nie vždy to bol jednoduchý a bez-

problémový proces. Rozličné turbulencie slovenskej domácej politiky sa prejavovali aj v zahraničnej politike na západnom Balkáne. O niektorých konkrétnych problémoch píše Miroslav Mojžita v knihe o pôsobení na poste vedúceho nášho zastupiteľského úradu v Belehrade. Uvádza napríklad, že keď v júni 1995 nastupoval do pozície chargé d´affaires, nevedel takmer nič o iniciatíve premiéra Vladimíra Mečiara zorganizovať v Bratislave diskrétne stretnutie Slobodana Miloševiča, Franja Tudjmana a pravdepodobne aj Aliju Izetbegoviča, troch silných aktérov regiónu, ktorý sa práve zvíjal vo vojne. Obrazne povedané, pokúšal sa neúspešne predbehnúť vedúce mocnosti a konferenciu o Bosne v Daytone. Mojžita ale zrejme nebol dosť ,,dobrý“, aby ho o takejto iniciatíve premiér informoval. Ten mu nevedel zabudnúť, že určitý čas pracoval v prezidentskej kancelárii u Michala Kováča. Možno aj preto ho – na prekvapenie diplomatickej komunity v Belehrade a napriek očakávaniam juhoslovanského vedenia – Bratislava povýšila na veľvyslanca až v marci 1997. Naši krajania vo Vojvodine zistili, že jeho kandidatúra na veľvyslanca neprechádzala aj preto, že podľa vtedajšieho vedenia koaličnej Slovenskej národnej strany bol Mojžita ,,národne vlažný“. Predseda Ján Slota predviedol, ako si predstavuje správnu ,,národnú oduševnenosť“, keď v septembrových srbských prezidentských voľbách 1997 prišiel do Belehradu kortešovať za radikála Vojislava Šešelja. Na slovenskom veľvyslanectve sa na stretnutí za jeho prítomnosti pustil s krajanmi do Maďarov. Vyhlásil, že Maďari sú geneticky zlý národ. Ján Červenák z Báčskeho Petrovca ho riadne schladil, keď mu povedal, že ,,Slováci s Maďarmi vo Vojvodine dobre spolunažívajú a výroky tohto druhu voči svojim maďarským spoluobčanom rázne odmietajú,“ a neprajú si, aby pred nimi zaznievali slová, ktoré ich pohoršujú a na pôde slovenského veľvyslanectva

TÉMA ani nikdy povedané neboli. Nuž, aj takéto ,,príspevky“ do slovenskej zahraničnej politiky zaznievali na západnom Balkáne, našťastie len okrajovo, a boli odmietnuté. Úspechy i slabiny Pre slovenskú zahraničnú politiku v regióne je však dominujúce a určujúce, že v prvých rokoch patrila medzi lídrov aj v širšom medzinárodnom rámci v presadzovaní bezpečnosti, stability a demokratických premien v krajinách západného Balkánu. V ďalšej etape sa náš záujem sústreďuje na podporu reforiem, budovanie právneho štátu a integrácie spoločnosti a štátov do euroatlantických štruktúr. V podstate súhlasím s Milanom Ničom a jeho piatimi ,,veľkými momentmi“ slovenskej angažovanosti na západnom Balkáne. Prvý je spojený s pádom Miloševičovho režimu 5. októbra 2000 a otvorením cesty Srbska do Európy; druhý je výrazný slovenský vklad do európskeho rozhodnutia otvoriť prístupové rokovania a cestu Chorvátska do EÚ; tretím je nenásilné oddelenie Čiernej Hory od Srbska v referende v júni 2006; štvrtým pôsobenie Miroslava Lajčáka na poste osobitného vyslanca EÚ a vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva v Bosne a Hercegovine. K tomu je potrebné dodať aj Lajčákovo pôsobenie v pozícii výkonného riaditeľa Európskej služby pre vonkajšiu činnosť pre západný Balkán, Východné partnerstvo a Rusko. A napokon je tu piaty moment, ktorý ale nevyzerá tak jednoznačne úspešne: odmietavý postoj Slovenskej republiky voči vyhláseniu nezávislosti Kosova vo februári 2008. Zároveň sa ani napriek získaným politickým pozíciám Slovensku nepodarilo vyťažiť aj ekonomický efekt, ktorý spomínali už v roku 1992 Škvarna a Mojžita ako jeden z očakávaných výsledkov ,,južného smeru našej politiky“. Pretože som bol ako novinár a určitý čas aj ako pracovník MZV a diplomat (na ZÚ v Záhrebe) uplynulých dvadsať rokov pomerne zasväteným svedkom tohto diania, napíšem pár slov i ku každému z týchto piatich momentov. Nasadenie Slovenska v procese hľadania východísk z hlbokej krízy v Srbsku bolo koncom deväťdesiatych rokov aj neskôr naozaj ojedinelé a strhujúce. Naše veľvyslanectvo v Belehrade bolo pod vedením Miroslava Mojžitu vlastne jediným miestom, kde sa mohli stretnúť ľudia z Miloševičovej vládnucej moci s predstaviteľmi opozície. Tu osobnosti demokratickej opozície viedli dialóg medzi sebou nielen na srbskej úrovni, ale dokonca aj na srbsko-chorvátskej. Takto sa za účasti slovenských občianskych aktivistov Pavla De-

meša, Balázsa Jarábika, Mareka Kapustu, Pavla Lukáča a ďalších zrodila koncepcia Bratislavského procesu – séria konferencií a seminárov, v rámci ktorých sa prvýkrát zoskupili srbské opozičné politické strany, občianske združenia a nezávislé médiá s cieľom dosiahnuť demokratické premeny v krajne. Výrazný slovensko-srbský kontext tohto spoločného úsilia na pozadí so skúsenosťou života v krajinách vedených autoritárskymi vodcami (Mečiar a Miloševič), ktorí viedli naše krajiny do medzinárodnej izolácie, vystihol mladý historik a analytik, dnes už žiaľ nebohý Pavol Lukáč: ,,V oboch prípadoch to bola aj slabosť a roztrieštenosť politickej opozície, ktorá nedokázala účinnejšie vzdorovať nedemokratickým praktikám. Po jeseni 1998, keď sa na Slovensku v parlamentných voľbách ukázala sila zjednotenia rôzne orientovaných politických strán za účinnej podpory organizácií tretieho sektora, začalo sa uvažovať aj o „slovenskom modeli“ pre srbskú spoločnosť.“ S kolegom Ivanom Drábekom z Pravdy sme sa o záujme o slovenské dianie v srbských demokratických kruhoch presvedčili viackrát v rokoch 1998 – 2000 na našich reportážnych cestách v Srbsku. Chvíľami sme ani nestíhali klásť otázky, ako sa každý vypytoval na Slovensko. Bolo to napríklad na stretnutiach v Niši, kde bola silná skupina opozičného mládežníckeho hnutia Otpor a primátorom mesta bol Zoran Živkovič, demokratický politik, ktorý neskôr po zavraždení premiéra Zorana Djindjiča v marci 2003 aj viedol novú srbskú vládu. Na jeseň 1999 v Kosove v Lapljom Sele neďaleko Prištiny netrpezlivo čakal na rozhovor s osobitným vyslancom generálneho tajomníka OSN, slovenským ministrom zahraničných vecí Eduardom Kukanom (asistenta mu vtedy robil Miroslav Lajčák), predseda kosovského Srbského hnutia odporu Momčilo Trajkovič (robili sme s ním vtedy rozsiahlejšie interview). Z pôvodného obdivovateľa Slobodna Miloševiča sa stal jeho odporcom a spolutvorcom demokratickej alternatívy pre Kosovo; žiaľ, nerealizovanej. V dome patriacom jeho širšej rodine, stráženom príslušníkmi švédskeho kontingentu KFOR, sa zotavoval z následkov atentátu a nevzdával sa pokusov dosiahnuť demokratický obrat v Srbsku vrátane Kosova. Cenia si nás Určite nie je náhodné, že až traja Slováci dostali v rokoch po demokratickom zvrate v Srbsku v októbri 2000 najvyššie vyznamenanie Rad juhoslovanskej hviezdy. Najprv Miroslav Mojžita, potom Pavol Demeš a napokon Miroslav Lajčák. Keď vtedajší podpredseda vlády pre zahraničnú politi-

ku Srbska a Čiernej Hory Vuk Draškovič odovzdával Demešovi vysoké vyznamenanie, s úsmevom povedal: ,,Pavol, vidíš, dávam ti to jediné, čo nám ešte z Juhoslávie zostalo – Rad juhoslovanskej hviezdy.“ Vtedy už neexistovala ani Titova SFRJ, ani Miloševičova Juhoslovanská zväzová republika, a únia Srbska a Čiernej Hory pomaly končila. Vyznamenania sa nestíhali prispôsobovať rýchlosti zmien. V Chorvátsku sme boli v prvej polovici minulého desaťročia aktívnymi účastníkmi diskusie v diplomatickej komunite o tom, či krajine udeliť titul kandidáta na členstvo v EÚ alebo nie. Slovenskí politici a diplomati Mikuláš Dzurinda, Eduard Kukan, Ivan Mikloš, Ján Figeľ atď. boli vtedy ,,pečení-varení“ v Záhrebe – spoločné debaty s chorvátskymi partnermi o tom, ako priblížiť Chorvátsko k EÚ, boli takpovediac permanentné. V tomto období sa podarilo oživiť záujem chorvátskych médií o dianie na Slovensku, aj o jeho skúsenosti. Na neformálnej báze sme vytvorili stály okruh renomovaných novinárov, ktorým sme popri informáciách poskytovali aj pomoc pri nadväzovaní kontaktov na Slovensku. V bruselskej centrále práve Slovensko spolu s Rakúskom, Maďarskom a čiastočne aj Českou republikou najdôslednejšie bojovalo za otvorenie dverí Únie Chorvátsku. Mimoriadnym zážitkom bolo referendum rozhodujúce o postavení Čiernej Hory, či aj naďalej bude súčasťou súštátia so Srbskom alebo samostatnou a nezávislou krajinou. Príprava referenda a jeho priebeh boli v priamej réžii osobitného splnomocnenca EÚ Miroslava Lajčáka a predsedu referendovej volebnej komisie Františka Lipku. Lajčák priam majstrovsky manévroval medzi Podgoricou a Belehradom, presvedčil čiernohorskú politickú elitu, že v záujme dôveryhodnosti výsledku referenda je dôležité, aby o vyhlásení nezávislosti nerozhodovala jednoduchá nadpolovičná väčšina, teda 50 percent odovzdaných hlasov plus jeden hlas, ale treba až 55 percent hlasov plus jeden hlas. Vyslúžil si rešpekt domácej i medzinárodnej verejnosti podobne ako Lipka. Ten dokázal efektívne viesť referendovú komisiu, v ktorej boli v rovnakom pomere zastúpení prívrženci aj odporcovia osamostatnenia Čiernej Hory. Dosiahol, že sa vždy dokázali dohodnúť a iba raz musel použiť svoj rozhodujúci ,,zlatý hlas“. Potvrdilo sa to, čo o ňom ako o poslednom veľvyslancovi ČSFR a prvom slovenskom veľvyslancovi v Juhoslávii napísal prvý ponovembrový československý minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier: ,,Veľvyslanec František Lipka ,,umí“ Juhosláviu naspamäť, vrátane dejín a kultúry, a poznal sa osobne Zahraničná

POLITIKA

TÉMA takmer s každým vplyvnejším človekom vo federácii i v republikách. Počas desaťročí prenikol do najtajnejších záhybov balkánskej spoločnosti. Jeho informácie boli cenné pre všetkých.“ Čierna Hora sa v ďalších rokoch stala takpovediac dvojčaťom Slovenska. Naše vládne miesta a mimovládne organizácie v spolupráci s čiernohorskými partnermi pripravujú krajinu na cestu do EÚ a NATO. V tomto smere je záslužná aktivita SFPA pri organizovaní čiernohorského Národného konventu o Európskej únii alebo činnosť Slovenskej atlantickej komisie v iniciovaní a organizovaní ,,speaking tours“ po krajine, v rámci ktorých sa na množstve verejných debát diskutuje o Severoatlantickej aliancii a význame euroatlantického integračného procesu pre bezpečnosť, stabilitu a rozvoj Čiernej Hory. Zúčastnil sa na nich aj súčasný slovenský veľvyslanec v Londýne Miroslav Wlachovský, ktorý absolvoval podobné podujatia svojho času na Slovensku i v Srbsku, ale ako povedal: ,,Čiernohorci ma príjemné prekvapili. Úroveň tunajších diskusií, ich hodnota a korektnosť prevýšili všetko, čo som doteraz na takýchto verejných tribúnach zažil.“ Zatiaľ sa nepodarilo prelomiť ľady na obdobnej trase v Bosne a Hercegovine. Miroslav Lajčák síce dosiahol nezanedbateľné výsledky v stabilizovaní orientácie krajiny počas svojho pôsobenia v Sarajeve v rokoch 2007 – 2009, ale východisko zo stagnácie v približovaní krajiny k euroatlantickým štruktúram sa dosiaľ nikomu nepodarilo nájsť. V roku 2011 už z pozície výkonného riaditeľa Európskej služby pre vonkajšiu činnosť s podporou EÚ a USA dokonca zorganizoval niekoľko kôl diskrétnych rokovaní lídrov významných politických strán BaH v Berlíne a nemeckou spolkovou kancelárkou Angelou Merkel s cieľom oživiť racionálnu cestu BaH. Pôsobí frustrujúco, že v tejto krajine západného Balkánu, kde nezamestnanosť postihuje až 43 percent práceschopného obyvateľstva, vedúci predstavitelia nadraďujú svoje partikulárne záujmy nad životné potreby krajiny a jej občanov. Mylný postoj ku Kosovu Najslabším, a zároveň najzraniteľnejším bodom slovenskej zahraničnej politiky na západnom Balkáne sa stalo Kosovo. Lepšie povedané neuznávanie jeho nezávislosti napriek tomu, že minister zahraničných vecí Ján Kubiš už v roku 2007 povedal, že proces osamostatnenia Kosova je nezvratný. Stálo ho to vtedy skoro hlavu, viacerí politici žiadali jeho odvolanie. Napokon sa to zahladilo nešťastným vyhlásením slovenského parlamentu z marca 2007, podľa ktorého Zahraničná

POLITIKA

Foto: wikimedia commons

NR SR vyjadruje ,,presvedčenie, že úplná a ničím neobmedzená nezávislosť provincie Kosovo nie je v záujme stability regiónu vystaveného dlhé roky tragédiám a krízam, a riešenie budúceho štatútu Kosova musí vychádzať z legitímnych požiadaviek Srbska“. Ani slovo o tom, že v Kosove žijú ,,aj“ Albánci, ktorí sa najmä v deväťdesiatych rokoch stali obeťou násilnej politiky štátu voči vlastným občanom, porušovania ich ľudských práv v rozmeroch, aké Európa od druhej svetovej vojny nezažila. Tieto skutočnosti teda Slovensko nebralo do úvahy ani v roku 2008 pri rozhodovaní o uznaní vyhlásenia kosovskej nezávislosti. Medzinárodný súdny dvor (ICJ) ich do úvahy vzal a 22. júla 2010 vyniesol svoj výrok, podľa ktorého ,,kosovské vyhlásenie nezávislosti neporušuje medzinárodné právo“. Nezávislé Kosovo dosiaľ uznáva 97 členských krajín OSN, čiže viac ako polovica; rovnako 22 z 27 členských štátov EÚ. Slovensko medzi nimi nie je. V Európe to vyvoláva otázky tých, ktorí oceňujú postoj Slovenska v riešení krízových situácií na západnom Balkáne. Otázky si ale kladú aj priamo v regióne, kde väčšina štátov bývalej Juhoslávie, ktoré dobre poznajú kosovskú otázku, uznala nezávislosť Kosova. Aj v samotnom Srbsku pribúda tých, ktorí sa nazdávajú, že nemá zmysel žiť v ilúzii, že by sa Kosovo nebodaj vrátilo pod tútorstvo Belehradu. Logicky vidia jedinú rozumnú alternatívu a východisko z tohto uzla v ceste do Európskej únie. Aspoň že sa na Slovensku zablysla v minulom roku nádej začiatku vecnej, nie iba emocionálnej diskusie o tejto otázke. A opäť z podnetov občianskych združení, čo je iba dobré. Tentoraz z iniciatívy Slovenskej atlantickej komisie, s ktorou navštívili Kosovo dokonca aj dvaja poslanci NR SR. A na sklonku roku 2012 prišiel na jej pozvanie do Bratislavy kosovský minister zahraničných vecí Enver Hoxhaj, ktorý

sa o. i. stretol s ďalšími poslancami slovenského parlamentu. Slovenský minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák najnovšie opakovane vyhlásil, že Slovensko podporuje integračné snahy Kosova, ,,hlavne uskutočňovanie reforiem, ktoré majú posilniť jeho ekonomický a sociálny systém. Rovnako je to v prípade dialógu medzi Prištinou a Belehradom, ktorého cieľom je normalizovať ich vzťahy, ako aj celkovú atmosféru v regióne. Je potrebné, aby Kosovo bolo súčasťou tých procesov, ktoré ho stabilizujú, lebo to je v záujme všetkých, či ho uznali alebo nie.“ Kompatibilita v kosovskej otázke s celkovou dlhodobou líniou slovenskej zahraničnej politiky na západnom Balkáne by určite zvýšila jej účinnosť a dôveryhodnosť. Pre Slovensko je to dôležité, pretože aj v celoeurópskom kontexte dokázalo, že na západnom Balkáne vie byť jeho zahraničná politika kvalifikovaná a systematická. Dokáže vyprodukovať politickú pridanú hodnotu. Problém je čiastočne zrejme v tom, že doteraz spočívala príliš na jednotlivcoch, pričom nepochybne kvalitných. Práve preto slovenských diplomatov spojených s týmto regiónom počúvajú a medzinárodné inštitúcie ich využívajú na významných postoch. Je aj v záujme Slovenska, aby v týchto pre Európsku úniu ťažkých rokoch nezastrela západný Balkán ,,únava z rozširovania“. Aj preto by sme sa mali vytrvalo angažovať za udržanie procesu rozširovania NATO a EÚ pri živote, prispievať k tomu, aby bol kvalitný a spojený s budovaním občianskej spoločnosti, kultivovaním politického prostredia, v ktorom sa bude dariť právnemu štátu a dialógu vnútri spoločnosti, ale aj ponad hranice. Je z toho obojstranný prospech – pre krajiny západného Balkánu i pre nás. (Autor je publicista.)

TÉMA

Petr Drulák

a Slovensku jsou proměny viditelnější. Zatímco ve druhé polovině devadesátých let minulého století se stává v očích Západu, tedy EU a NATO, středoevropským vyvrhelem, v prvních letech našeho století se vrací ke své západní orientaci. Na sklonku prvního desetiletí vstupuje jako jediný z visegrádských států do eurozóny, čímž se spolu se Slovinskem k Západu přimyká blíže než kdokoliv jiný ve střední Evropě. Česko podobné výkyvy nezažívá. Jeho vztah k Západu je příběhem pozvolného úpadku. Zatímco v polovině devadesátých let se těší pověsti středoevropského premianta, do Evropské unie již vstupuje jako země, která se svými výkony a problémy podstatněji nevymyká ze středoevropského standardu. Dnes se svým jednáním na půdě Unie staví do role nepochopitelného buřiče, který sám pořádně neví, co vlastně chce. Střední Evropa a Západ Vztah k Západu patří k základním charakteristikám politického i veřejného života středoevropských států. Přijímají odtud historicky rozhodující civilizační podněty, hledají své inspirace a referenční rámce. Jejich vztah se proto netýká pouze směřování zahraniční politiky, nýbrž také kvality demokracie, vztahu státu a trhu a standardů veřejného života vůbec. Už z toho, že mluvíme o vztahu k Západu, vyplývá, že střední Evropa není jeho samozřejmou součástí. Řada geografických, kulturních a institucionálních mezí ji odděluje od historických center v severní a střední Itálii, Porýní, severní Francii či Anglii, k nimž ve dvacátém století přibývá zaoceánské centrum v USA. Přesto je s ním úzce provázána. Po většinu svých dějin tvoří jeho okraj, na němž vznikají západní společnosti s východními prvky (například autokratičtí modernizátoři, slabé střední třídy, slabá občanská společnost, rozpor mezi národem a demokracií) a s identitami, které tuto svébytnost odrážejí. Pouze pokud se tato svébytnost může svobodně rozvíjet, jako tomu bylo například v období předválečného Československa (přinejmenším z českého pohledu), naplňují středoevropské společnosti svůj potenciál. Historicky se objevují tři překážky uskutečňování středoevropské svébytnosti. Nejvážnější z nich je přerušení vazby se Západem a příklon k Východu. Mluvíme například o společné středoevropské zkušenosti v sovětském impériu ve dvacátém století, hlouběji v historii pak o záboru Polska Ruskem či Uher Osmanskou říší. Jinou překážkou může být doslovné,

Slovensko, Česko a Západ Před dvaceti lety vznikly ve střední Evropě dva nové státy, Slovensko a Česko, jejichž cesty se v mnohém překrývají, ale současně v lecčems odlišují. Jejich překrývání a rozdíly dobře ilustruje proměnlivost vztahu obou států k Západu.

Foto: Creative Commons/State Library and archives of Florida

geometrické chápání pojmu střed, které ho vidí stejně daleko od Východu i Západu. Ale střední Evropa není neutrálním středem a ani mostem mezi nimi, jak si představovali například českoslovenští politici po druhé světové válce. Středoevropské společnosti v sobě nesjednocují prvky obou pólů ve stejné míře, nýbrž jsou primárně západními společnostmi s některými východními rysy. Poslední z překážek je opačná, popírá východní prvky a prohlašuje střední Evropu za jasnou a neproblematickou součást Západu. Projevovat se může nekritickým přenášením západních vzorů liberální demokracie a tržní ekonomiky do středoevropských poměrů ústící do různých Po-

těmkinových vesnic, jak tomu bylo na mnoha místech v letech devadesátých. Středoevropané naplňovali svoji západní orientaci v posledních dvaceti letech dvěma směry. Směrem ven usilovali o co nejintenzivnější vztahy s USA, Německem a dalšími státy a o co nejrychlejší plnohodnotné členství v mezinárodních strukturách těchto států, především pak v Evropské unii a v NATO. Směrem dovnitř se snažili zavádět demokratické procedury, vytvářet tržní mechanismy a pěstovat západní způsob života. Oba směry se však vztahovaly k témuž procesu evropeizace, úspěchy v jednom směru se okamžitě promítaly do druhého a stejně tomu bylo i s neúspěchy. Zahraničná

POLITIKA

TÉMA Slovenský přemet a česká potěmkiáda Československo obnovuje svoji západní orientaci sametovou revolucí, k jejímž hlavním heslům patří právě návrat do Evropy. Jde o strategii přibližování k EU a NATO a pěstování intenzivních vztahů s jejich členskými státy. Nicméně spory o strategii návratu od roku 1990 čím dále více rozdělují českou a slovenskou politickou elitu. Zatímco v Česku převažuje názor, že primárním krokem je hospodářská reforma, na Slovensku sílí přesvědčení, že návrat se neobejde bez ústavní reformy směrem k další decentralizaci československé federace. V důsledku rostoucích neshod se nakonec vydává každá z republik do Evropy vlastní cestou. Představitelé české i slovenské vlády považují v roce 1993 rozdělení federace za důležitý krok. Češi zdůrazňují, že jejich stát se svým geografickým těžištěm přiblížil k Západu a novými hranicemi oddělil od nestabilního Východu představovaného Balkánem a postsovětskými státy. Slováci od svého státu očekávají, že bude demokratičtěji než federace reflektovat slovenskou svébytnost, a to jak směrem dovnitř (sociálně citlivější ekonomická reforma), tak i navenek (objevuje se metafora slovenské hvězdičky na evropské vlajce). Ani jeden z těchto dojmů nebyl zcela na místě. Pokud by se Česko skutečně mělo izolovat od zmiňované nestability, ať už vnímané či skutečné, muselo by spustit na česko-slovenských hranicích železnou oponu, a do toho se nechtělo ani zarytým stoupencům rozdělení. Do EU vstupují oba státy společně. Na Slovensku nereflektují Mečiarovy reformy ani tak slovenská specifika jako spíše specifické potřeby klientelistických sítí, což se příliš neliší od reforem Klausových. Nabízí se rovněž otázka, zda slovenskou svébytnost v Evropě lépe uhájí pětimilionový slovenský stát, anebo patnáctimilionová československá federace. EÚ, Spojené státy a jejich mezinárodní struktury, o jejichž uznání oběma státům v první řadě šlo, jakož i významná část veřejnosti v obou státech vnímá rozdělení spíše opačně, jako krok zpět, a bojí se výbuchů nacionalistické nesnášenlivosti. Nicméně ani tento dojem se zcela nepotvrdí. Rozdělení proběhne sametově a nacionalismem rozjitřenou atmosféru spíše zklidní. Nelze vlastně ani mluvit o zpoždění na cestě; oba státy vstupují do EU spolu s Maďarskem a Polskem. Přesto jde každý z nich svojí cestou. Ve druhé polovině devadesátých let se dokonce zásadně rozcházejí. Zatímco Česko se v očích Západu Zahraničná

POLITIKA

těší pověsti reformního premianta, Slovensko je pasováno na „černou díru na mapě Evropy“ a vynecháno z první vlny rozšiřování NATO. Tyto tehdy účinné nálepky nadhodnocovaly reálné odlišnosti mezi režimy Václava Klause a Vladimíra Mečiara a podceňovaly jejich společné rysy. V obou případech se jednalo o zkorumpované klientelistické režimy opírající se o výraznou vůdcovskou osobnost, které se nacionalisticky vymezovaly vůči vnějšímu světu a na domácí scéně se snažily marginalizovat politickou opozici a kontrolovat mediální prostor. Rozdíl spočíval v tehdy rozšířeném dojmu, že zatímco Česko rychle vybudovalo funkční kapitalismus, slovenské reformy uvázly. Nicméně již koncem devadesátých let se ukázalo, že Klausovy reformy vytvořily spíše bankovní socialismus a zatížily ekonomiku obrovským skrytým dluhem. Skutečné rozdíly se týkaly stylu a vztahu k Unii a konkrétním států. Zatímco arogantní světák Klaus jednal v rukavičkách a na Západě dokázal zapůsobit svým ekonomickým vzděláním a dokonalou angličtinou, provinční hulvát Mečiar měl rukavice boxerské a při zahraničních cestách mu neustále hrozila ostuda. Klaus byl vůči všem institucím podobně chladný a nedůvěřivý jako Mečiar, o NATO se nezajímal a pro EU měl jen slova kritiky. Dokonale však chápal, že bez politické podpory Západu nepřežije, a na rozdíl od Mečiara si dokázal tuto podporu zajistit; předváděl světu Potěmkinovu vesnici českého kapitalismu. Když bylo Slovensko všemi odmítnuto, NATO a EU mu vystavily červenou kartu, Mečiar se pokusil o východní orientaci. Tím však pouze mobilizoval západní instinkty slovenského středoevropanství a zvedl vlnu nevole, která ho nakonec smetla. Bratislava na západ od Prahy Tato mobilizace středoevropské identity měla zásadní dopad na obsah slovenského vztahu k Západu. Slovenská politika překonala neduhy devadesátých let. Na domácí scéně se objevují nové politické síly a noví lídři, odpovídající západnímu pravolevému dělení, rovněž se upevňují demokratické instituce, které bez problémů přečkají i návrat přívrženců Mečiara a nacionalistů v první Ficově vládě. V mezinárodní politice Slovensko rychle dohání zmeškané, opožděný vstup do NATO přichází se vstupem do EU. Na půdě Unie volí Slovensko aktivní členství a jako jediná visegrádská země vstupuje

do eurozóny. Ačkoliv členství v eurozóně staví Slovensko před různá dilemata, jejich překonáváním se země učí evropské politice. Česká politika podobný mobilizační a očistný impulz postrádá. Pokračuje v kolejích položených v devadesátých letech. Zatímco Mečiar hraje po volbách roku 1998 ve slovenské politice už jen okrajovou roli, Klaus dodnes zůstává rozhodující osobností české politiky. Do EU vstupuje Česko spolu s ostatními, ale následně se v Evropě ztrácí. Pád vlády uprostřed českého předsednictví, průtahy kolem ratifikace lisabonské smlouvy, nekonstruktivní přístup při záchraně eurozóny či odmítání účasti na společné měně definují českou politiku v EU jako většinou negativistickou a často nepochopitelnou. Přitom vzhledem ke klesajícímu zájmu USA o Evropu dnes představuje pro Středoevropany vazbu na Západ především vztah k EU. Narušený vztah se projevuje i v domácí politice. Za posledních deset let nezažilo Česko stabilní vládu a od vstupu do EU nedokázalo najít žádný další veřejný zájem. V tomto období nebylo přijato významnější politické rozhodnutí, které by nebylo provázeno podezřením z korupce. Posledním v této neslavné řadě je prezidentova amnestie z ledna tohoto roku, která se svým rozsahem a zaměřením vymyká jakýmkoliv představám o milosrdenství či spravedlnosti. To neznamená, že by současné Slovensko nemuselo řešit podobné problémy. Slovenský veřejný život je podobně zatížen korupcí jako ten český a český pojem justiční mafie by se jistě dal dobře uplatnit i na Slovensku. I Slovensko občas tápe při hledání svých evropských postojů, jak ukázal pád předposlední vlády. Tenká slupka proevropské rétoriky u slovenských politiků často pouze maskuje krátkodobé zájmy o dotace z Bruselu, aniž by se hlouběji promítala do jejich postojů. Nicméně navzdory problémům a příležitostnému tápání nenechává Slovensko nikoho na pochybách o své evropské orientaci. Tato vnější vazba k Západu pomáhá zvládat problémy vnitřní. Česko dnes svoji vnější vazbu k EU soustavně oslabuje, čímž prohlubuje i své vnitřní krize. Podobně jako tomu bylo na Slovensku před patnácti lety. V tomto ohledu dnes pro Bratislavu platí to, co se od poloviny dvacátého století vztahuje na Vídeň – geograficky leží od Prahy na jihovýchod, politicky na západ. (Autor je riaditeľom Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe.)

Juraj Mesík: Listy Nanukovi Milý Nanuk, od môjho prvého listu pre Teba práve uplynuli dva roky – nepatrný okamih z perspektívy Zeme, kratučký čas z pohľadu dejín človeka, ale celá tretina Tvojho doterajšieho života. V kalendári práve začal rok 2013. Rok 2012 bol zaujímavý a prelomový z mnohých dôvodov. Jeden z groteskných bol ten, že z akýchsi mystických dôvodov očakávali niektorí ľudia v jeho závere „koniec sveta“, a tak sa tejto témy chytili mnohé bulvárne médiá. Keď sa ľudia nemusia báť – alebo aspoň veria, že niet dôvodov k obavám – potom sa boja radi a vytvárajú si dôvody, prečo sa báť. Slúži na to inter alia celá hororová literatúra a filmová tvorba. Koniec sveta sa opäť raz nekonal, ale davová psychóza okolo neho môže mať paradoxný efekt v podobe otupenia obáv aj pred tým, z čoho by sme ich mali mať. Básnik Štefan Kuzma v roku 2012 uverejnil román Piaty západ slnka. Jeho podtitul znie „Intímny román o konci sveta, ktorý sa už začal“. K napísaniu románu ho nepriviedli zlovestné dáta z analýz globálnych trendov, inšpirovala ho intuícia. Hlavný hrdina románu – Lukáš, ako tvoj najstarší brat – v ňom prežíva postupný koniec takého sveta, aký poznáme dnes, keď píšem tento list. Nerobí analýzy príčin vývoja, ani nepopisuje mechanizmy kolapsu civilizácie. Lukáš vo svojej mysli prežíva a reflektuje, čo sa deje počas niekoľkých rokov jeho života. Dej začína vo svete dneška a končí... ale nepoviem – prečítaj si. V roku 2012 svet zjavne neskončil – ale nevieme, či sa jeho koniec práve vtedy nezačal. Niektoré veci, ktoré sa zdajú byť úplne jasné a samozrejmé ex post, bývajú pre väčšinu ľudí úplne nečakané predtým, ako sa stanú. Niekedy aj rozumieme tomu, čo sa deje, a vieme si domyslieť aj dôsledky prebiehajúceho vývoja: v čom ale zlyhávame, je odhad času a rýchlosti zmien pred nami. Skoro všetci vieme, že sme smrteľní a raz zomrieme. Zo štatistík vieme odhadnúť aj čas, kedy pravdepodobne skončí náš život. Napriek istote našej individuálnej smrti je ale určenie času, kedy sa tak stane, veľmi vratké. Stačí nešťastná náhoda a koniec môže prísť zajtra. Súhra priaznivých okolností a životných návykov nás naopak môže posunúť k dožitiu vysokého veku. Platí ale, že čím sme starší, tým menšia je naša chyba v odhade. V tejto línii na prahu roka 2013 ešte nevieme, či extrémne celoročné sucho vlani v Spojených štátoch bola zatiaľ len epizóda, alebo naň tento rok nadviaže ešte horšie sucho a ešte nižšia úroda. Nevieme, či rekordné topenie ľadu v Arktíde v lete 2012 prekoná v septembri 2013 ešte menšie zaľadnenie a v roku 2015 letná Arktída bez ľadu. Nevieme, akým tempom budú drahé potraviny a ropa destabilizovať krajiny závislé na ich dovoze. Nevieme presne, ktoré krajiny pôjdu dole vodou tento rok a ktoré sa udržia o niečo dlhšie: vieme ale presne, ktoré sú horúcimi kandidátmi v poradovníku. Iný príklad ťažkostí s odhadom kedy a ako rýchlo budú prebiehať zmeny, ktoré dokážeme predvídať, je zo života Tvojho starého otca. Starý otec ako ekonóm už na sklonku 70-tych rokov vedel, že komunistický systém, v ktorom prežil väčšinu života a ktorý sa zdal byť neotrasiteľný, sa musí nevyhnutne zrútiť. Nepredpokladal ale, že sa jeho konca dožije. Starého otca dejiny prekvapili príjemne: komunizmus padol v roku 1989 a on zažil dokonca ešte ďalších 20 rokov postkomunizmu. Rok 2012 priniesol mnoho vážnych udalostí. Rok extrémneho sucha na väčšine územia USA dostal napríklad korunku v podobe hurikánu Sandy, ktorý zatopil časti New Yorku a New Jersey, zabil asi 130 ľudí a spôsobil škody vo výške okolo 100 miliárd dolárov. Či v roku 2012 Američanov stáli viac povodne alebo sucho sa uvidí časom, keď ekonómovia a poisťovne spočítajú čísla. O tom ale nabudúce. Teraz si zaprajme šťastný a úspešný rok 2013!

Tvoj otec Zahraničná

POLITIKA

V IRTUÁLNA K NIŽNICA CENTRE FOR EUROPEAN REFORM

Centrum pre európsku reformu je londýnsky think tank, ktorý upriamuje svoju pozornosť predovšetkým na Európsku úniu, jej (ne)fungovanie, rozširovanie, ekonomiku, zahraničnú politiku, inštitúcie a mnoho ďalších oblastí. CER sústredí svoju výskumnú a publikačnú činnosť do ôsmich okruhov vrátane už spomínaných, ale aj na Čínu, Rusko alebo energetiku a klimatické otázky. CER na svojej stránke pravidelne publikuje veľké množstvo aktuálnych krátkych komentárov, analýz, reportáží, esejí a working papers. Napríklad v aktuálnom vydaní publikácie „Issue“ spomína Philip Whyte nedávne vyhlásenie Davida Camerona k možnému referendu o vystúpení Británie z EÚ, a tvrdí, že britská ekonomika sa vystúpením z Únie slobodnou nestane. www.cer.org.uk

BROOKINGS

Brookings je jedným z najstarších think tankov vo Washingtone a v Spojených štátoch. Výskum a vzdelávanie Brookings sa sústredí napríklad na ekonomiku, spravovanie vecí verejných, zahraničnú politiku, svetovú ekonomiku a rozvoj. Brookings má šesť hlavných výskumných programov, viac než desať výskumných centier a približne dvadsať komplexných projektov, čím pokrýva takmer každú dôležitú aktuálnu zahraničnopolitickú tému. V rámci programu zahraničná politika napríklad aktívne sleduje, komentuje a analyzuje americkú zahraničnú politiku po znovuzvolení Baracka Obamu za prezidenta. V sekcii medzinárodné vzťahy sa momentálne intenzívne venuje konfliktu v Sýrii, Blízkemu východu alebo arabsko-izraelským vzťahom. Brookings okrem analýz denne publikuje množstvo článkov a komentárov, ktoré jeho experti píšu aj pre iné médiá a inštitúcie. www.brookings.edu

THE SWEDISH INSTITUTE OF INTERNATIONAL AFFAIRS

Švédsky inštitút sa profiluje ako think tank, ktorého hlavnou úlohou je informovať a obohacovať verejnú diskusiu svojimi poznatkami z oblasti zahraničnej politiky a medzinárodných vzťahov. Výskum inštitútu je zameraný na štyri hlavné programy: Východnú Áziu, Európu, Severnú Ameriku a Rusko. Programovo pokrýva okrem klasických tém aj oblasti ako „demokracia a kultúra“ alebo „globalizácia a informačná spoločnosť“. Pridanou hodnotou inštitútu v oblasti publikácie je – okrem pravidelných článkov, analýz a blogov – správa online knižnice Anny Lindhovej v spolupráci so Švédskou národnou akadémiou obrany. Ďalším jeho zaujímavým projektom je „Európska globálna stratégia“, na ktorej spolupracuje s think tankmi zo Španielska, Poľska a Talianska. Cieľom Stratégie je stimulovať debatu o budúcom smerovaní vonkajších vzťahov EÚ. www.ui.se

A KTUÁLNE LETNÁ ŠKOLA

Inštitút pre európsku politiku EUROPEUM aj tento rok organizuje Európsku letnú školu. Jedenásty ročník letnej školy sa koná v dňoch 13. – 25. júla 2013 v Prahe. Hlavnou témou tohtoročnej letnej školy je „Spojené štáty európske – federalizácia ako odpoveď na krízu v Európskej únii?“ Jednotlivé prednášky sa budú sústreďovať na rôzne perspektívy vnímania európskej integrácie v tejto dekáde v kontexte súčasnej politickej a ekonomickej krízy v EÚ. Termín na podávanie prihlášok je do 31. mája 2013. Všetky informácie vrátane podrobnejšieho programu a podmienok účasti sú dostupné na stránke www.europeum.org.

KONFERENCIA

STÁŽ V NATO

Spojenecké veliteľstvá NATO pre operácie a transformáciu ponúkajú v roku 2013 študentské stáže v Belgicku (SHAPE v Monse), USA a v Portugalsku. Program šesťmesačných interných stáží je určený pre občanov členských krajín NATO vo veku od 21 rokov. Uchádzači musia byť študentmi vysokej školy alebo absolventmi VŠ a ovládať aspoň jeden z oficiálnych jazykov NATO. NATO poskytuje finančné prostriedky na pokrytie životných nákladov a refunduje aj cestovné náklady. Uzávierka pre podávanie žiadostí je 1. marca pre Belgicko a 30. apríla pre Spojené štáty a Portugalsko. Všetky ďalšie podmienky a inštrukcie sú dostupné na webe NATO www.nato.int v sekcii „employment“.

Centrum pre európske záležitosti, bruselský think tank Bruegel a Inštitút finančnej politiky otvoria 19. a 20. februára v Bratislave otázku hľadania európskych riešení ekonomickej a inštitucionálnej krízy EÚ. Na konferencii pod názvom „Vytváranie skutočnej hospodárskej a menovej únie“ vystúpia viacerí zástupcovia dôležitých ekonomických inštitúcií EÚ vrátane Jörga Asmussena, člena výkonnej rady Európskej centrálnej banky, a Thomasa Wiesera, predsedu pracovnej skupiny Eurogroup. Panelisti sa na konferencii budú snažiť zodpovedať otázky, či je eurokríza o politike, ekonomike alebo o demokracii. Vyrieši „viac Európy“ súčasný problém? Viac informácií nájdete na stránke www.ata-sac.org.

Zahraničná

POLITIKA

Foto: Creative Commons/Kerem Tapani

NABUDÚCE

BEZPEČNOSŤ

V Zahraničnej politike 1/2013 si prečítate

• „Vnútorní nepriatelia“ Západu. Používame správne nástroje na boj proti terorizmu a šíreniu zbraní hromadného ničenia?

EURÓPSKE PENIAZE

FÓRUM

• Ako ovplyvňuje eurokríza rozhodnutie členských štátov EÚ vstúpiť do eurozóny? • Rozpočet Únie na roky 2014 – 2020: čo presne chce Nemecko a Francúzsko? • Kto sa na Slovensku najviac teší z eurofondov? • Zmení Česko a Veľká Británia postoj k fiškálnej zmluve?

A MNOHO INÉHO...

• Čo si o EÚ myslí nový český prezident? • Kde je dnes Grécko a čo robí Kostas Vaxevanis? • Ako môže Únia pomôcť Sahelu? • Zápisníky – od susedov, z Paríža

POKYNY PRE AUTOROV

GUIDELINES FOR AUTORS

1. Hlavná téma čísla 1/2013: Európske peniaze. Príspevky posielajte vo formáte MS Word do 1. marca na adresu murray@sfpa.sk.

1. The main focus of issue 1/2013: European money. Send the articles in the MS Word format until 1st March to murray@sfpa.sk.

2. Rozsah príspevkov by sa mal pohybovať od 1000 do 2000 slov (3 – 6 normostrán).

2. The length of articles should be between 1000 – 2000 words (3 – 6 pages).

3. Autor preberá plnú zodpovednosť za presnosť referencií na zdroje v závere textu.

3. The authors are fully responsible for accurate references to sources at the end of the text.

4. Vzory pre uvedenie odkazov na zdroje a citácie:

4. The style for citing sources:

Knihy: Priezvisko, Meno: Názov. Miesto vydania, Vydavateľstvo, rok vydania, citovaná strana.

Books: Surname, Name: Title. Place of Publishing, Publisher, Year of Publishing, Page cited.

Zborníky: Priezvisko, Meno: Názov článku. In: Názov zborníka. Ed. (Meno editora so skráteným krstným menom). Miesto vydania. Vydavateľstvo, rok, strany.

Volumes: Surname, Name: Article title. In: Volume title. Ed. (Name of the editor). Place of publishing. Publisher Year, pages.

Časopisy: Priezvisko, Meno: Názov článku. In: Názov časopisu, rok, ročník, číslo, číslo strany.

Journals: Surname, Name: Article title. In: Journal title, year (volume), issue, pages.

Internetové zdroje: informácie uvádzajte ako pri časopisoch, pridajte aj internetovú adresu a dátum návštevy stránky.

Internet resources: Surname, Name: Article title. In: journal title, year (volume), issue. Internet link, date of access.

Zaujíma vás, čo sa deje u susedov?

www.visegradrevue.eu

Každý týždeň nové eseje, rozhovory a úvahy o politike a spoločnosti vo V4