TAPARCHITECTURE
GUTisGUT PROJEKT NOVÉHO BYTOVÉHO DOMU NA DUNAJSKEJ ZÍSKAL UZNANIE ODBORNEJ VEREJNOSTI NEDÁVNOU NOMINÁCIOU NA CENU CE•ZA•AR 2010 — SLOVENSKÉHO „OSCARA“ ARCHITEKTÚRY. A JE TO NEPOCHYBNE DOM, DO KTORÉHO BY STE SA RADI NASŤAHOVALI. Architektom z gutgut sa s projektom Inner City Residence podarilo priviať do bratislavskej Dunajskej ulice atmosféru otvorenejšieho života. Je horúci letný deň. Mestský ruch sa rytmicky zrkadlí vo veľkých sklenených tabuliach výkladov, striedajúcich sa s matne oceľovými vstupmi a pauzami pasáží. Nad hradbami z čiernych tehál rozohranými oknami a balkónmi sa striebristý plech dolaďuje s oblohou. Za tým všetkým, hlbšie vo dvore, v paralelnom svete chránenom od ruchu ulice, kropí sporo odetý záhradník trávu na terasách a z kvetináčov predeľujúcich balkóny sa lenivo plazia popínavé rastliny. Z charakteru domu rezonuje príťažlivo komunikatívny zvuk. Akej povahy by mal byť ideálny mestský dom? Ohľaduplnej, vnímavej k potrebám druhých, s rešpektom k súkromiu, ale zároveň otvorený spoločnosti. Filantrop, ktorý svoju osobitosť nedokazuje silou ega. Takýto ľudský rozmer je nevyhnutný, inak architektúra bytového domu nemôže fungovať. Čo to v preklade znamená, je už menej jasné, takže napriek stavebnému rozmachu, ktorý nastal po roku ‘89 a zaplavil našu krajinu veľkým množstvom obytných domov, nie je stále ľahké nájsť taký, v ktorom by sme chceli stráviť celý život. Ak pre obyvateľov predstavuje dom priestor, kde sa nachádza ich domov, pre investora je to hlavne produkt, predstavujúci zisk s čo najnižšími nákladmi. To má za následok, že
042 www.tapmagazine.sk
aj keď toho za posledné desaťročia vyrástlo v tejto typologickej rodine veľa, išlo o kvantitu na úkor kvality. Mnohým budovám chýba osobitosť, pôsobia ako klony, u ktorých sa pozabudlo na dušu, inokedy akoby sa rola bytového domu vnútila administratívnej stavbe, ktorá sa snaží odporovať chladnou nevľúdnosťou materiálov a tvarov. Prípadne sa zdá, že v stavebninách prebehla akcia na isté obklady, okná, farby a nátery a razom splodili družinu „veselých“ pastelových súrodencov so sériou príbuzných. Napriek tomu sa občas podarí postaviť niečo lepšie, najmä posledné roky človek zrazu prechádza okolo domov, do ktorých by sa aj celkom rád nasťahoval. Na Dunajskej ulici vyrástol dom, ktorého výnimočnosť nebije do očí, ale spočíva v atmosfére novovytvoreného priestoru. Za obeť síce padlo niekoľko historických objektov, no všetko pre navrátenie života do týchto končín. Kolorit lokality stojí na vzťahoch, ktoré v nej vznikajú – jednak medziľudských, a potom na vzťahoch ľudí k miestu. Predpokladom na to, aby sa v meste vytvoril vzťah ľudí a miesta je, že sa z neho nevytratí funkcia bývania. Nový dom nadväzuje svojou extrovertnou formou rozhovor s okolím, pričom operuje ľudsky zrozumiteľnými materiálmi a tvarmi. Vďaka tomu vyznieva vedľa historických objektov harmonicky aj 60 metrov dlhá fasáda, v našich končinách pôsobiaca mierne exoticky, rovnako ako výraz vrchných podlaží s obkladom z titánzinkového plechu.
Dom prináša aj vnútri množstvo pekných momentov a prekvapení. Veľké okná otvárajú miestnosti neraz do dvoch – troch svetových strán, netypické pohľady zo strešnej roviny pokrytej zeleňou a štrkom dávajú domu inú dimenziu. Tridsaťosem nadštandardných bytov – z ktorých sú mnohé dvojpodlažné – je aj pri hustote zastavanosti slnečných a priestranných a ponúkajú možnosť bývania priamo v centre s neočakávaným pocitom pohody. V tomto prípade je toho viac, čo nahráva dobrej architektúre. Ako k tomu vlastne došlo? Autori projektu – architekti Roman Halmi, Peter Jurkovič, Lukáš Kordík a Števo Polakovič bohužiaľ nemajú žiaden zázračný, všeobecne použiteľný patent, ktorý by dokázal posunúť smerom nahor aj kvalitu ďalších stavieb. Na naše pomery sa projekt vyvíjal štandardne a jeho genéza, ako to býva, nebola úplne priamočiara. Po klasickej súťaži, kde vyhral návrh ateliéru (vtedy pracujúceho pod iným menom, v trochu inej zostave) sa objekt musel upravovať, menil sa tvar vnútorného bloku, zohľadňovali sa požiadavky pamiatkarov. Do prízemia sa pôvodne uvažovalo vtiahnuť ešte viac života, boli dokonca navrhované kaviarne a pasáž ústiaca na Lazaretskú. Možno najdôležitejší faktor, odlišujúci vývoj domu od podobných projektov bol ten, že tvorcovia nepociťovali od investora, firmy Hrivis, žiaden tlak, ktorému by sa musela podriaďovať ich architektúra, ktorá už splnila všetky požiadavky maximálneho využitia vo víťaznom návrhu.
text Nina Bartošová, foto gutgut