PREDŠKOLÁK

Čože je to za stvorenie?

Nepoznáte toho žiaka?

Pred školou ma verne čaká každodenne, dennodenne!

Kola Naopak

Bola hora, v hore skala, pod skalou jedľa a pod jedľou chalúpka. Žili v nej diviak s diviačicou a dvoma prasiatkami, vybíjanými nezbedníkmi. Väčší bravček s pokrúteným chvostíkom sa volal Šarapatko a menší bravček, pruhovaný ako zebra, sa volal Samopaško.

Nadarmo ho školník ženie a hrozí mu tak i tak:

Dám ti metlou vysvedčenie! –

Náš Dunčo je predškolák.

Fí, tí vystrájali! Vtáky v lese plašili, zajace zo sladkého spánku budili, ba i v líškinom brlohu sa vyváľali.

„Kroch, kroch, kroch! Hej, vy lapaji lapajovití, prestaňte vystrájať!“ kričala mamka a zalamovala paprčkami-ručičkami.

A tatko hromžil, až sa hory zelenali a agáty rozkvitali. „Endegy-bendegy, čugedy mé!“ vraví a očami blýska. „To sa už nedá vydržať s tými nepodarenými šarvancami. Sojka, chudera, lieta po lese s obviazanou hlavou, zajace sa pod čiernu zem zahrabali a kmotra líška ušla do dediny. Schovala sa do kurína, aby mala od našich loptošov pokoj. Tam ju nikto za chvost nemyksľuje. Tam spokojne odfukuje a napriek zlej povesti hydinu z celého dvora opatruje.“

Bola to pravda pravdúca, nuž ale čo si mali prasiatka počať? Jesť im chutilo, že by aj klince pojedli, a okrem šibalstiev iných starostí nemali. Nečudo, že mali pa- prčky namočené v každej lesnej lotrovine. „Grú, grú!“ grúlil tatko diviak, keď Šarapatko podryl prah domu a Samopaško vyhĺbil pred dverami jamu ako svet. Prekopŕcol sa milý tatko a prestal byť milý. Zavrčal: „Najvyšší čas dať našich šibalov do školy! Inak nám chalupu zváľajú, tetku sojku načisto umoria a zo zajacov sa stanú baníčkovia-krtkovia.“

„Múdro vravíš, starký,“ zakrochkala mamka. „Šupneme ich do školy, nech ich tam naučia poriadku. Kvikvi-kvit!“

Vybral sa tatko ráznym krokom na čistinku, kde sa zvyčajne schádzaval zvierací snem. Klebetnica straka práve vyplašene referovala o najnovších lesných udalostiach:

„Čingirringi, zle-nedobre v našom lese Praskolese!

Detváky nám cez hlavu prerastajú. Neposlúchajú ani mačný máčik. Včera Šarapatko so Samopaškom jazvecovi dvere zamurovali. Dnes vlastnému otcovi diviakovi prah podryli. Zajka Bojka tak nastrašili, že hádam do sedemdesiatej siedmej krajiny zdupkal. Prasiatka len pištia, vrieskajú, spať nám nedajú. Čo s nimi, keď sa nevedia do kože vpratať?“

„Dať ich do školy!“ zahučal les jednohlasne.

„Krochky, kroch! A smiem sa spýtať, kto bude učiteľom?“ ozval sa tatko diviak.

„Hú, huličky-beličky! Ja nemôžem byť učiteľkou, lebo vo dne spím,“ ospravedlnila sa sova a zaklipkala okáľmi.

„Ja mám zase veľmi mäkké srdce, hneď sa rozplačem,“ zafikala srnka a zahrabkala kopýtkom. „Kroch, kroch! A ja si s tými šarvancami neviem rady!“ uťahaným hlasom zašomral diviak. A čo maco?

„Mumli-mum! Ja som zábudlivý,“ sklopil uši maco.

„Čo ste to vlastne chceli? Metrák medu na svadbu?“

Zvieratká sa schuti zasmiali a potom rozhodli, že učiteľom bude vlk. Ten si s neposlušníkmi poradí.

A tak sa na čistinke začalo vyučovanie. Straka bola budíkom. Zobúdzala malých školákov. Zato ju Šarapatko ostreľoval gaštanmi a žaluďmi, kým Samopaško spokojne pochrapkával ďalej, akoby sa nechumelilo.

Juj, ale sa mamka diviačica nazlostila!

„Hajde do školy! A hneď!“ vyhnala ich von. Každému nasypala do kapsy varených zemiakov, aby v škole obsedeli a stále iba na obed nemysleli.

A tak prasiatka išli do školy. Čo mali robiť? Cestou sa aspoň pováľali v mláke a zacapkali učiteľovi vlkovi zelený koberec. Dostali za to poznámku a miesto v somárskej lavici.

„No počkaj, vĺčko, to si odskáčeš!“ zahundral napajedený Šarapatko.

„Presne tak,“ prisvedčil namosúrený Samopaško.

A už aj kuli plán, ako potrestať prísneho učiteľa.

Ani chvíľu nepočúvali rozprávku o neposlušných kozliatkach. Tú vlk najradšej rozprával zvedavému žiactvu – malým sŕňatám, jeleniatkam, jazvečiatkam, líšťatám a vĺčencom. Šarapatko a Samopaško dostali ďalšiu poznámku za to, že nedávajú pozor. Vytiahli z tašiek zemiaky a s chuťou sa napchávali, akoby týždeň nejedli. Vlk spravil mrk a desiatu im zobral a zjedol.

„Vrr, pekne seďte, žiaci, chvostíkmi nevrťte!“ vrčal zúrivo, veď zemiaky mu akosi nešli pod zub. Ale prasiatka sa vrteli, šklbali, mykali, lavicu obhrýzali. Len cez prestávku – natruc učiteľovi – sa učili. V čítanke sa ružovými rypáčikmi mrvili a po tabuli čáry-máry kreslili. Všetko robili naopak. Vlk horko oľutoval, že sa dal nahovoriť na takú otročinu. Keď zazvonil zvonec a vyučovaniu bol koniec, nechal prasiatka po škole. Za trest, aby sa naučili ticho sedieť s paprčkami za chrbtom.

„No toto!“ zakvičal Šarapatko.

„To ti nezabudneme!“ zakrochkal Samopaško.

A uháňali domov. Večer im tatko diviak prezeral žiacke knižky. „A toto je čo? A toto?“ nestačil sa čudovať. „Mamka, naši školáci si zo školy robia dobrý deň. Sklamali na celej čiare.“

Prasiatka sa na seba zahanbene pozreli. Mamka ich poslala spať, aby na druhý deň nezmeškali vyučovanie. Ráno, len čo straka zarapotala budíček, prasiatka sa napchali pečenými gaštanmi a šli do školy.

„Budeme písať diktát,“ privítal žiakov učiteľ vlk.

„Hviezda Severka najsilnejšie blikoce. V lese bývali dve zlé prasiatka...“ Vlk pomaly diktoval, ani si nevšimol, kedy mu Šarapatko zahryzol do chvosta.