PÄŤKA Z JEDNOTIEK

Na nové sídlisko sa prisťahovala nová rodina so synom. Všetky deti netrpezlivo čakali, aký to bude kamarát.

Prešiel deň, druhý, prešiel týždeň, ale chlapec sedel doma. Keď nemusel, ani nos nevystrčil.

„Peter, čo sa mi stále iba okolo sukne obšmietaš?“ hnevala sa mama. „Nevidíš, koľko mám roboty? Choď von, medzi deti. Večne len do telky hľadíš, oči si kazíš.“

„Si ty vôbec športovec?“ doberal si Peťa otec. „Na dvore hrajú chlapci futbal, šermujú tenisovými raketami, robia nezbedy. Choď sa s nimi zoznámiť. Neseď tu ako drevo.“

„Ešte to!“ zahundral Peťo. „Aby sa mi smiali. Naposmievajú sa mi dosť, keď sa začne škola.“

„A to už prečo?“ začudovali sa obaja rodičia.

„Robíte sa, akoby ste nevedeli! Stačí, keď im poviem, ako sa volám,“ utrápene zašomral Peter. „Radšej sme sa nemali sťahovať. V starom dome si na mňa už všetci zvykli. Ale tu!“

„A či si ty dáka obluda? Veď si mládenec, ako sa patrí,“ povzbudila ho mama.

„Len im poviem, ako sa volám,“ podoprel si ťažkú hlavu chlapec, „hneď sa začnú po zemi gúľať. Skoč- dopole sem, Skočdopole tam! Zemiačikov dones, Skočdopole! Preskoč pole, bác!“

„Len si jazyk nepolám,“ zastavil Petra otec. „Hanbi sa, že sa hanbíš za svoje poctivé starodávne meno. Nosil ho môj dedo, pradedo – a nikto sa zaň nečervenal. A milý synček sa ide prepadnúť od hanby. Dožil som sa teda!“

„Keď sú hlúpi, nech sa smejú,“ upokojila Petra mama. „Meno nie je všetko. Hlavná vec je, čo máš tuto.“

Mama si poklopkala po čele. Oco však bol taký napajedený, že vyhnal syna von. Vystrčil ho za dvere s krikom:

„Už aj sa choď hrať, aby si prišiel na múdrejšie myšlienky!“

Peťo si sadol na schody a cítil sa ohromne urazený. Najradšej by do všetkého kopol. Do celého sídliska, do betónových škatúľ, pod ktorými sa preháňajú páni a princezné s krásnymi menami: Papčovia, Vrtílkovia, Kudláčovia, Feketovci či Veselí.

Prešlo okolo neho dievča, zacupotalo, šlo vyniesť smeti. Peter ani hlavu nezdvihol.

„Hej, ty si ten nový chalan?“ zvedavo zaštebotala okaňa. „Ahoj! Čo tu tak sedíš? Nemáš kľúče?“

„Daj pokoj!“ zamrmlal Peťo a poočku si ju obzrel. Bola pekná. S tou by sa rád kamarátil.

„Aký si len nadutý!“ zasmiala sa. „Pukni! Nemáš sa čo nadúvať. Keby som to ja...“

„Prečo ty?“ prebral sa zrazu Peťo.

„Lebo sa volám Lucia Zriedkaveselá,“ zachichotala sa okaňa.

„Ty že si Zriedkaveselá?“ neveril vlastným ušiam Peťo. „A neposmievajú sa ti?“

„Čoby nie! Ale nech sa len smejú. Smiech je zdravý!“ rozchichotala sa Lucia. Celé schodište sa ozývalo.

„A ty tu neseď. Poď von. Všetci sme už na teba zvedaví. Ako sa voláš?“

„Peťo Skočdopole,“ zahundral Peter a čakal na výbuch zlomyseľného smiechu.

„Tak poď, Peter, predstavím ti mojich kamarátov,“ ťahala ho Lucia na dvor. Tam sa okolo nich zhŕčil hlúčik chlapcov a dievčat.

„No konečne, Skočdopoľko, už sme si mysleli, že si chorý,“ privítali ho chlapci s raketami. „Vieš hrať tenis? A futbal? Potrebujeme ťa do partie.“

Peter nevedel, na čo skôr odpovedať. A zo všetkých strán sa sypali také čudné mená, až si myslel, že to nie je pravda.

„Ja som Jano Nejedzchleba,“ vravel strapatý chlapec s futbalom.

„Ja zasa Fero Rádsatúlal,“ predstavil sa pehavý dlháň.

„Mišo Trubiroh,“ dodal akoby nič ďalší chalan.

„Nejaš sa, ty si vymýšľaš!“ zazrel naňho Peťo. „Ako sa voláš naozaj?“

„Veď vravím, Trubiroh,“ zasmial sa Mišo. „Preto sa musím učiť na samé jednotky. To je meno, čo?“

„A ty si kto?“ obrátil sa na tučka, čo sa skrýval vzadu.

„Roman Nepoviem,“ precedil ten cez zuby.

„Vari sa hanbíš?“ čudoval sa Peťo. „Veď ako vidím, sme na tom všetci rovnako. Povedz, ja sa smiať nebudem.“

„Nepoviem,“ ticho povedal tučný chlapec.

„Chichichi!“ rozosmiali sa sídlišťatá. „On sa naozaj volá Nepoviem. To je jeho priezvisko.“

„No a čo!“ vypol sa druhý chlapec. „Ja som Domino Málodobrý. Nevidím na tom nič smiešne. Aj Jánošík bol málo dobrý, keď naháňal pánov.“

Vysvitlo, že na sídlisku sa stretli vyberaní junáci: Kalivoda, Nespala, Darmovzal, Parikrupa, Nebehaj a Strašrybka či Kazisvet. Na prvom poschodí býval Pätoprstý s Potmešilom, Nestarámsa s Kostohryzom. Na druhom zase Vozipivo s Tančibokom a Konotopa s Ledabolom. O vchod ďalej zas Haťapaťa a Klepoch, Strašivták a Jelitovič.

Nik si z toho nič nerobil, ba práve naopak. Pán Vyskočil si rád poskočil a pán Stavinoha k nemu priskočil. Mastinoha sa prechádzal s Pletinohom a Zjedolkašu s Nebojsom. Žili si veselo, tak ako im ich veselé meno kázalo.

Peter Skočdopole si tu rýchlo zvykol a cítil sa ako ryba vo vode.

„Ale sme sa stretli!“ rástol od hrdosti.

Už sa nebál posmechu. Ba dokonca sa už tešil do školy. Tam každému ukáže, čo vie! Jeho výkresy zvyčajne končievali na výstave.

„V škole sedíme všetci v jednom vreci,“ pochválila sa Lucia Zriedkaveselá. „V jednej triede. Iste budeš chodiť s nami.“

„Naozaj! To je ono!“ ožil Peťo. Od radosti sa div neroztancoval.

Rodičia krútili hlavami, keď potom už celé prázdniny sotva videli Peťa doma. Od rána do noci hral futbal, domov chodieval iba uchytiť kus chleba a spať.

Prvého septembra zažili pri predstavovaní s pani učiteľkou Jadrníčkovou veselú hodinku. Do triedy pribudol okrem Skočdopoľa aj Nečas a Náprstok, Nedopilík a Nadúchal, Ňuchlíček sedel s Opačitým a Nestarec s Pomykalovou.

Peťo Skočdopole sa prihlásil do výtvarného krúžku. Každý utorok chodieval k maliarovi Otrubovi, ktorý hneď zbadal, že Peťo je šikovný a nadaný. Už na prvej hodine dal maliar Otruba žiakom namaľovať rozprávku, ktorá sa im zdá najveselšia.

Vtedy Peťo Skočdopole žmurkol na suseda Ceconíka. Mal dobrý nápad. Na veľký výkres nakreslil seba, ako skáče do poľa. Z poľa ho ženie strážca Strašivták.

Peter ujde, ale Strašivták dochytí Rádsatúlala. Kde je Peter? Nepoviem. A už je tu Roman Nepoviem. Nespala spí pod bukom, prikrýva sa klobúkom. Slniečko sa tomu smialo ako Lucia Zriedkaveselá.

Keď Peťo prišiel domov, už zďaleka sa mame chválil: „Dostal som velikánsku päťku!“

Mama stuhla.

„Pekne začínaš!“ zahundral otec.

„Dostal som päťku zo samých jednotiek!“ vraví im so smiechom Peťo. „To náš učiteľ maliar Otruba robí také žarty. Tak sa mu môj obrázok zapáčil, že mi struhol päťku zo samých jednotiek. Jedna jednotka sa mu zdala málo...“

Vtedy sa musel usmiať aj otec, ktorý býval ozaj len zriedka veselý.