SKUPINOVÁ TERAPIA / GROUP THERAPY

SKUPINOVÁ TERAPIA

GROUP THERAPY

1

SCHAUBMAROV MLYN, PEZINOK 15/8/2020 — 29/8/2021 KURÁTORKA | CURATOR: PETRA HANÁKOVÁ

SLOVENSKÁ NÁRODNÁ GALÉRIA SLOVAK NATIONAL GALLERY

6

7

8

9

12

13

Dramaturgický plán Schaubmarovho mlyna v Pezinku nevyhnutne musí pracovať so silným geniom loci areálu, budov, mlynskej funkcie. Ako to skĺbiť s programom národnej galérie? Ako to zapisovať do portfólia erbovej inštitúcie? Pred pár rokmi sme sa rozhodli vydať novou cestou – cestou zdanlivého kontrastu a baladické prostredie sme využili ako nosič pre súčasné umenie. Zistili sme, že rôznorodosť a široké pole záujmu súčasných umelcov funguje s miestom a spoluvytvára funkčné site specific variácie. Preto aj zdanlivo konzervatívnejšie ladené projekty majú svoju performatívnu a inštalačnú časť. Do divočiny (A. Tamásová, 2019) bola prvá výstava dôsledne napĺňajúca tento zámer; ďalšia v poradí – Skupinová terapia – len potvrdila, že nastúpená cesta je nielen funkčná, ale vieme ju aj zmysluplne rozvíjať.

Výstava Skupinová terapia sa dostala do výstavného plánu predtým, ako sme sa dozvedeli, že existuje mesto Wu-chan a ako vyzerá globálne obmedzenie sociálnych kontaktov. V začiatkoch viac odkazovala na neďaleké psychiatrické liečebne, „ísť do Pezinka“ má dodnes v domácom slangu celkom iný než zemepisný význam. Marcové udalosti 2020 však vyznenie projektu prirodzene zmenili, čo sme sa učili: na čítanie umenia vplýva jeho kontext – mali sme poučku v praxi. Zvolený titul zrazu nebol len ilustráciou akéhosi terapeutického obratu v súčasnom umení, ale celkom inak aktualizoval dedičstvo moderny využívajúce psychoanalýzu ako jednu z interpretačných, ale aj tvorivých metód. Začali sme žiť v „zaujímavých časoch“ a popritom sme mali inštalovať, propagovať a rozvíjať Skupinovú terapiu – výstavu, rezidenciu, programy. Všetko do veľkej miery postavené na veciach, ktoré boli zrazu nebezpečné. Zrazu sme mali videá a diela, ktoré by dnes nemohli vzniknúť, diela, pri ktorých sme cítili nezamýšľanú nostalgiu, údiv. Formátom výstavy sme nečakane realizovali tému výstavy – práca na projekte sa vďaka možnostiam otvoreného areálu stala pracovnou terapiou kolegov po skončení prvej karantény. Adaptácia programov na novú situáciu zas príspevkom k novej galerijnej praxi, niektoré diela sa stali nedosiahnuteľnou métou či zvláštnou raritou a sú aj také, ktoré zrazu získali punc nadčasovosti. Vlastne výborný titul do časov korony.

Alexandra Kusá, február 2021

Výstava Skupinová terapia by chcela, nie náhodou práve v Pezinku-Cajle, meste/mieste so silným renomé psychiatrie, umením podchytiť narastajúcu úzkosť a unikajúci pocit radosti, na ktoré dnes reaguje stále viac umelcov. Na jednom mieste, v charizmatickom priestore starého mlyna, koncentrujeme diela, v ktorých sa zrkadlí onen participatívny obrat i komunitný étos, tak ako ich zažívame v umení a prevádzke umenia posledných dekád.

Na nezdravý životný štýl výkonnostne nastavenej spoločnosti „odpovedá“ umenie pomalšími, akoby terapeutickými či relaxačnými témami a formátmi. Z umelcov sa stávajú kurátori – v umeleckom i psychiatrickom slova zmysle, sociálni a komunitní pracovníci.

Komunitný obrat vo vizuálnom umení, aj v tom domácom, nie je novou skúsenosťou. Iste sa už aj v umení medzičasom objavili témy horúcejšie – o. i. formát protestnej akcie, témy ekológie a (úzkosti z) klimatickej krízy, fenomén antropocén, tzv. prekariát a s ním súvisiace úvahy o zmysluplnosti práce, aktuálne korona kríza... Étos komunity, bezprostredne zdieľanej ľudskosti však v praxi umenia stále nástojčivo zaznieva.

Projekt našej výstavy, rozbehnutý začiatkom roka, pôvodne počítal s kontaktnejším formátom. Okrem artefaktov a rôznych dokumentácií zo živých akcií mala výstava celý rok žiť udalosťami. Skupinová terapia mala byť „teplá“, intenzívne dotyková, plná vzájomnosti.

Malo sa počas nej diať – v réžii či už samotných umelkýň/umelcov, alebo animátoriek/animátorov mlyna – množstvo workshopov, detských i dospeláckych dielní, záujmových a procesuálnych skupinových umeleckých aktivít. Na výstave sme chceli spoločne variť, stolovať, štrikovať, experimentálne vyšívať, piecť chlieb, učiť sa či sa od-učovať..., skrátka „byť spolu“ a terapiou (aj) umením zdieľať chýbajúce aj kultivovať zanedbané komunitné hodnoty.

18

Koronavírus nám však situáciu trochu skomplikoval.

Na tému výstavy v prieniku zážitkov komunity a receptúr radosti sme, samozrejme, nerezignovali, výstava je, žiaľ, menej otvorená. Sme opatrní, ale potreby skupinovej terapie a medziľudských umeleckých formátov sa celkom nezriekneme. Podľa situácie zvážujeme mieru „kontaktáže“ našich projektov. Výstavu inštalujeme na báze „galerijnejších“ diel, možno ju ešte časom otvoríme aj živším umeleckým formám.

Skupinová terapia predstavuje do 20 umelkýň/umelcov, ktorých práca má prevažne komunitný charakter, nie nevyhnutne „artefaktový“ výstup, pričom obsah či energia ich účinkovania by sa dala vnímať aj ako istý druh tvorby endorfínov – zdieľania a vytvárania dobrej energie, vzájomného potešovania, liečby, relaxu, príjemne stráveného „tu a teraz“, prosto regeneračného zážitku komunity, vzájomne zdieľaného flow.

Petra Hanáková, jún 2020

19

The dramaturgical plan of the Schaubmar Mill in Pezinok must inevitably work with the powerful genius loci of the area, the buildings, and the milling function. How to combine that with the national gallery’s programme? How to mark it in the portfolio of an escutcheon institution? Several years ago, we made a decision to embark on a new journey – a path of an apparent contrast and we used the rhapsodic environment as a medium of contemporary art. We found out that variety and wide field of interest of contemporary artists suit the place and co-creates functional site specific variations. Therefore, even seemingly more conservative projects consist of both performative and installation parts. Into the Wild (A. Tamásová, 2019) was the first exhibition to meticulously meet the intention. The second one – Group Therapy, confirmed that the path taken is not only functional but that we can even develop it meaningfully. The exhibition Group Therapy had got into the exhibition plan before we learned about the existence of the city Wu-chan and about how global restriction of social contacts looked like. At the beginning, it referred more to the nearby psychiatric facility; until today, “go to Pezinok” has a completely different meaning in the local slang than the geographical one. However, the March 2020 events naturally altered the message of the project. We learned something: that reading art is influenced by its context; this was the definition in practise.

The chosen title was suddenly not only an illustration of a certain therapeutic turn in contemporary art but a very different update of the modern art heritage that makes use of psychoanalysis as one of the interpretation and at the same time creative methods. We started living in “interesting times” and parallelly were supposed to install, promote, and develop the Group Therapy – the exhibition, residency, programmes; everything that was based to a great extent on things which were suddenly dangerous. All at once, we had videos and works which could not originate nowadays, works at which we felt unintended nostalgia, amazement. Through the exhibition format we unexpectedly realised the exhibition’s topic – thanks to the possibilities of the open space, work on the project became a working therapy for colleagues after the end of the first quarantine. Adjustment of the programmes to the new situation was a contribution to new gallery practise; some works have become an unattainable goal or a peculiar rarity; and there are also some which have all of a sudden gained a hallmark of timelessness. Actually, what an excellent title for the Corona times.

Alexandra Kusá, February 2021

21

It is no coincidence that the exhibition Group Therapy would like to capture the increasing anxiety and slippery feeling of happiness that is being addressed by more and more artists nowadays in Pezinok-Cajla – a place with astrong association with psychiatry. At one place, in the charismatic premises of the old mill, we concentrate works reflecting that participative inversion and community ethos as we have been experiencing them in art and art operation of the last decades.

The unhealthy, performance-oriented lifestyle of the society has been responded by slower, as if therapeutic or relaxation art themes and formats. Artists become curators – both in the artistic and psychiatric meaning; they become social and community workers.

Community shift in visual art – even in the local one – is a new experience. There have certainly occurred hotter topics also in art in the meantime – e. g. protest action format, ecologic themes and (anxiety from) climate crises, the Anthropocene phenomenon, the so-called precarity and related considerations on meaningfulness of a job, topically the Corona crisis… However, the community ethos, that imminently shared humaneness, has still been earnestly echoing in art practise.

The project of our exhibition, launched early this year, originally counted with a more contacting format.

Apart from artefacts and various documentations from live actions, the display was supposed to be vibrant with live events throughout the whole year. Group Therapy was meant to be “warm”, intensely contacting, full of reciprocity. It was expected to comprise of numerous workshops both for children and adults, or interest and processual group artistic activities – all led by the very artists or the mill animators. We wanted to cook together,

22

dine, knit, make experimental embroidery, bake bread, learn or unlearn, simply to be together and share the missing values or cultivate the neglected community values through therapy (and) art.

But, the Coronavirus has made the situation a bit more complicated. However, we have not resigned to the exhibition theme as an intersection of community experience and joy recipes, but the exhibition is, unfortunately, less open. We are cautious, yet will not give up the need of group therapy and interpersonal artistic formats. Depending on the situation, we are considering the contact degree of contacts of our projects. The display has a more “gallery-like” look; we may eventually open it to more lively artistic forms, too.

Group Therapy presents up to 20 artists whose works have a predominantly community character and not necessarily an “artefact” approach. The content or energy of their effect could be perceived as a certain form of endorphins production – sharing and creating good energy, mutual pleasing, cure, relax, pleasurable way of spending “here and now”, simply a regenerating community experience, a mutually shared flow.

Petra Hanáková, June 2020

23

Neviem, či by sme na domácej výtvarnej scéne, momentálne dosť trudnomyseľnej, našli veselšieho umelca ako je Erik Sikora (1986). Svojou komplexnou tvorivosťou a napohľad ľahkým gestom Sikora trochu pripomína staršieho Erika Bindera, je však aktuálne koncentrovanejší a – napriek množstvu ratolestí – plný „chytľavej“ energie. Sikora žije na východe, na „vidieku“ umenia, v ktorom je však plne prítomný prostredníctvom sociálnych sietí. Tie plne ovláda a uspokojivo zásobuje audiovizuálnymi produkciami svojho vytapacírovaného „garážového“ štúdia.

V posledných rokoch našiel džumelec Sikora svoje uplatnenie i nových fanúšikov na youtube. V ére jútúberov, kanálových filozofov, dokázal celkom akurátne „trafiť“ formát svojou DIY estetikou, hravou naturálnou povahou, špecifickou dikciou a „artovým“ odkazom navyše. Vystavené video Tešenie fenomén Sikora a jeho antidepresívny drajv celkom zástupne vystihuje. Sikorov samogeneratívny „návod na radosť“ možno nenakazí všetkých, niekoho svojou infantilnou poetikou možno skôr podráždi. Ale prečo nevyskúšať?

I am not sure if we would find a more cheerful artist on the domestic scene – which is quite melancholic at the moment than Erik Sikora (1986).

By his complex creativity and seemingly light gesture, Sikora is slightly reminiscent of the older Erik Binder. Yet, he is more concentrated and – despite a number of offspring – full of “catchy” energy. Sikora lives in the East, in the “rural area” of art, where he is fully present via social networks, of which he is an excellent user, and therefore can satisfactorily supply his audio-visual productions from his padded “garage” studio.

In recent years, džumelec Sikora has found his applicability and new fans through YouTube. In the era of YouTubers and channel philosophers, he has managed to grasp the format quite accurately by his DIY aesthetics, playful natural character, specific diction, and art message on top of that.

The presented video Rejoice is quite an apt representation of the Sikora phenomenon and his antidepressant drive. His self-generative “instructions to joy” will perhaps not infect all; some may even get irritated by his infantile poetics instead. But why not try it?

24

Erik Sikora Tešenie Rejoice 2014

V minulosti viaceré práce Jany Kapelovej (1982) mierili do sveta umenia. Boli kritikou jeho inštitúcií a nezdravých vzťahov. Dnes už má umelkyňa trochu iný fokus, ale stále ju zaujímajú nefunkčné systémy (aktuálne predovšetkým školský systém) a ich komplexné, mediálne otvorené vyhodnocovanie – ich umelecká diagnostika.

V staršom diele Voľný pracovný čas (počnúc 2011) sa Kapelová pýta na zmysel práce v našich životoch. Dnes, keď väčšina európskej strednej triedy sedí v klimatizovaných ofisoch, „zarába peniaze“ a vykonáva špecializovanú prácu, ktorej zmyslu už často nerozumie, sa mnoho ľudí prirodzene utieka k alternatívnej tvorivosti. Vo svojom pracovnom čase ručnou prácou/umením prokrastinuje. Pod lavicou korporátu a oficiálnych povinností tak prekvitá konšpiračná tvorivosť...

Voľný pracovný čas – kuriózna zbierka kvázi partizánskych aktivít či únikových hobby jednej (plus-mínus „husákovskej“) generácie je napohľad kritikou korporátneho kapitalizmu. Skôr ako angažovaným dielom je však možno filozofickou úvahou. Ukážkou trhliny v systéme (i v rutine práce), ktorá môže viesť k zmysluplnej zmene.

In the past, more of Jana Kapelová‘s (1982) works aimed at the world of art. They were criticism of its institutions and unhealthy relations.

Today, the artist's focus is slightly different, but she is still interested in non-functional systems (topically mainly in the schooling system) and their complex evaluation open to media; their artistic diagnostics.

In her older work Free Working Time (since 2011), Kapelová inquires about the meaning of work in our lives. Today, when most of the European middle class sits in air-conditioned offices, “making money”, and doing specialised work the meaning of which they often do not understand, many people naturally take refuge in alternative creativity and use handiwork/art to procrastinate during their working time. Under the corporate desk and official duties thus flourishes conspiracy creativity…

Free Working Time – bizarre collection of quasi partisan activities or escape hobbies of one (plus-minus “Husák”) generation is seemingly a criticism of corporate capitalism. Rather than a committed work it is perhaps more a philosophical reasoning, an example of a system (and routine work) crack that can lead to a meaningful change.

Jana Kapelová Voľný pracovný čas Free Working Time 2011 – 2013

27

V skladbe umelcov/umelkýň našej výstavy väčšinou najmladšej generácie, pre ktorú je participativita prirodzeným modus operandi, predstavuje Karol Pichler (1957) istú výnimku. Hoci nikdy nepracoval „komunitne“, bol vo svojej generácii vlastne pionierom participatívnych formátov umenia.

Pichlerove umelecké diela, často testy či rébusy, boli koncipované užívateľsky. A hoci vždy cielili skôr na intelektuálne dispozície diváka a oslovovali primárne galerijné publikum, často bolo ich vedľajším produktom uvoľnenie stresu, herný flow a istý druh odreagovania.

V tomto zmysle možno vnímať aj prítomné dielo. Pichler dáva v galérii divákom k dispozícii stenu, na ktorú si môžu prostredníctvom kreslenia „projektovať“ svoje spomienky. Okrem farbičiek, ktorými diváci napokon – dúfame – pokreslia celú stenu a vytvoria tak kolektívne dielo, nám umelec ponúka aj rôzne druhy plastových šablón. Nie sú len pomôckou pre tých, ktorí si netrúfnu kresliť alla prima. Postštrukturalista Pichler totiž tuší, že aj v našich spomienkach „fungujú“ matrice, do ktorých si minulosť „upratujeme“. Aj preto by takéto kreslenie mohlo byť určitou terapiou. Nielen uvoľniť spomienku, ale aj odblokovať našu výtvarnú tvorivosť. Súčasťou hygieny – vstupu i výstupu diváka z diela, z jeho „pracovnej plochy“, je dezinfekcia, autorom pri aktualizovaní staršieho diela celkom prirodzene akceptovaná nevyhnutnosť dneška.

Within the list of artists in our exhibition which comprises mostly the youngest generation, for which the participativity is a natural modus operandi, Karol Pichler (1957) is an exception. Although he has never worked “in community”, he has basically been a pioneer of participative art formats within his generation. Pichler's artworks (often tests or brain teasers) are designed as user-friendly. And even if they aim rather at intellectual dispositions of the viewer and address primarily gallery visitors, their side products are frequently stress relief, playful flow, and a certain type of relaxation.

This is how we can perceive also the presented work. Pichler offers the gallery viewers a wall on which they can draw and “project” their memories. Apart from crayons, that we hope the viewers will use to cover the entire wall and thus create a collective work, the artist offers also various types of plastic stencils. These are helpers not only for those who do not find enough courage to draw alla prima. Post-structuralist Pichler guesses that there are matrices “working their ways” in our memories which we use to “tidy up” the past. Therefore, such drawing could be a certain therapy; not only for releasing a memory, but for unblocking our artistic creativity, too. Part of the hygienic measures for entering into and exiting from the work, from the viewer's (working area), is disinfection – today's necessity, which the author accepted at the update of his older work quite naturally.

28

Karol Pichler Qua Forma Placebit Ako sa bude páčiť As You Like It 1999/2020

Projekt Jakuba Straku (1990) vznikol na základe rezidenčného impulzu v jednom z najdynamickejších „periférnych centier“ posledných rokov, v banskoštiavnickej ST_A_NICI (projekt TROJICA AIR).

Vyštudovaný odevný dizajnér Straka vždy inklinoval k procesuálnosti, k organickým fair trade materiálom. Už dlhší čas ho fascinuje naša domáca vlna, vôbec autochtónne hodnoty a materiály. Keď sa hlásil do Štiavnice na zimnú rezidenciu, vedel, že chce pracovať s lokálnou vlnou a v mieste pobytu si nájsť pár šikovných spolupracovníčok/spolupracovníkov, ktorí by spolu s ním uplietli kolekciu originálnych svetrov. Do projektu sa napokon zapojilo šesť miestnych štrikérok rôzneho veku, ktoré pod estetickým dohľadom „majstra Jakuba“ niekoľko týždňov štrikovalo niekoľko pletených odevov. Výsledok rezidencie bol na jednej strane materiálny – šesť „sošných“ odevov-objektov, z ktorých každý akoby personalizoval osobité zručnosti a fortiele svojich štrikérok a zároveň niesol autorský touch supervízora celej kolekcie Straku.

Na druhej strane ako vedľajší produkt štrikovania vznikla jeho prostredníctvom nová komunita – báza živých sociálnych sietí, teda výsostne nemateriálna kvalita. Spolu obe tieto veci – objekty svetre i subjekty komunity neskôr prepojili nemecká fotografka Clara Nebeling a austrálsky štylista Blake Sutherland v sérii fotografií lokálnych svetrov na lokálnych modeloch. Rezidencia sa tak zhodnocovala na rôznych úrovniach, v rôznych energiách a v rôznych mé­ diách – ako položka do umelcovho portfólia, ako haute couture, ako nové kamarátstvo, ako kurz pletenia vyššieho levelu, ako hobby na dlhé zimné večery...

The project of Jakub Straka (1990) arose based on an impulse from his residency in one of the most dynamic “peripheral centres” of the recent years – in the Banská Štiavnica ST_A_NICA (project TROJICA AIR).

Originally a clothing designer, Straka has always inclined to processual, organic fair trade materials. He has long been fascinated by our domestic wool and autochthonous values and materials in general. When he applied to winter residency in Štiavnica, he knew he wanted to work with the local wool and to find some skilled local co-workers who would knit with him a collection of original sweaters. The project was eventually joined by six local knitters of various ages, who were knitting a number of knit wears for several weeks under the aesthetic supervision of “Master Jakub”. The residency result was on the one hand tangible – six statuesque garments-objects, each of which as if personalised the unique skills and craft of their knitters and would at the same time bear the authorial touch of the entire collection supervisor Straka. On the other hand, as a side product of knitting, a new community came into being – a base of live social network, i.e. a quintessentially non-material quality. Both of them – objects-sweaters and community subjects were later interconnected by the German photographer Clara Nebeling and Australian stylist Blake Sutherland in a series of photographs of the local sweaters on local models. The residency thus increased its value at various levels, in various energies, and various media – as an item for the artist's portfolio, as haute couture, as new friendship, as a course of higher level knitting, as a hobby for long winter evenings…

Jakub Straka Skupinová terapia Group Therapy 2019

31

Subjektom viacerých spoločných prác Nóry Ružičkovej (1977) a Maje Štefančíkovej (1978) sú seniori, či presnejšie: seniorky. Zrelé ženy 60+, tento veľmi čulý segment našej populácie, sa umelkyniam celkom oprávnene zdá byť živým zdrojom kreativity. Tiež elegancie a vitality. V živej soche, akomsi efemérnom súsoší, realizovanom uprostred petržalského sídliska, vidíme päť elegantných zrelých žien. Ich voľné „herné“ aranžmá v kruhovom pôdoryse trochu pripomína zaniknuté civilistické sochy našich sídlisk. Ženy držia v rukách flakóny Chanel 5. Striekajú nimi na seba i navôkol – do sídliskového smogu. Táto olfaktická, voňavá socha trvá dovtedy, kým sa Chanel nerozpráši. Zostáva po nej v petržalskom éteri Oblak štedrosti...

The subjects of several common works of Nóra Ružičková (1977) and Maja Štefančíková (1978) are seniors; more precisely female seniors.

Elderly women over 60 – this very agile segment of our population – quite rightly appear to the two artists as a lively source of creativity, but also of elegance and vitality. In a living statue, a kind of ephemeral sculpture, realised amidst the Petržalka housing estate, we can see five elegant mature women. Their free “playful” arrangement in a circular ground plan is slightly reminiscent of vanished civilist statues of our housing estates. The women are holding flasks of Chanel 5, misting it on and around them, into the housing-estate smog. This olfactory, aromatic statue lasts until all Chanel is dispersed. Leaving behind a Cloud of Generosity in the Petržalka air…

32

Nóra Ružičková & Maja Štefančíková Oblak štedrosti Cloud of Generosity 2017

Maja Štefančíková (1978) zvykne svoje efemérne umelecké diela, realizované či už v galerijnom rámci, alebo vo verejnom priestore, uvádzať označením performatívna akcia. To, čo napohľad znie trochu tautologicky, by sa dalo vysvetliť vzťahom, ktorý v hudbe vzniká medzi partitúrou a jej živou realizáciou. Prípadne vzťahom medzi libretom choreografie a jej „tu a teraz“ stelesnením. Aj vizuálna umelkyňa Štefančíková je asi najskôr choreografkou, ale dalo by sa tu hovoriť aj o sociálnej plastike či – trochu cynickejšie – o tvarovaní ľudského materiálu.

Práca Maje Štefančíkovej pre Skupinovú terapiu prešla niekoľkými obratmi. Od začiatku však bolo umelkyni jasné, že to, čo sa bude v jej prípade „terapeutizovať“, bude telo diváka a že nepôjde o klasický artefakt. Divák teda jej dielo (ani popisku k nemu) na výstave nenájde. Za istých okolností však bude sám jeho subjektom. Bude sa tak diať v istých intervaloch počas výstavy.

Maja Štefančíková (1978) likes to introduce her ephemeral artworks, whether realised in gallery premises or in public spaces, by a designation performing action. What seemingly sounds a bit tautological, could be explained by the relation arising in music between a score and its live realisation; or by the relation between choreography libretto and its “here and now” embodiment. Visual artist Štefančíková is perhaps primarily a choreographer, but one could also speak here of social sculpture, or more cynically of forming a human material. Štefančíková's works for Group Therapy have gone through several turnabouts. Yet, from the very beginning it was clear that what the artist wanted to “treat in a therapy” was the viewer’s body and that it would not be a classical artefact. Therefore, the viewers will not find her work (or its label) at the exhibition. Under certain circumstances, they will be its subject themselves. This will happen in certain intervals throughout the exhibition.

Maja Štefančíková Srdcové príhody Heart Events 2020

35

V Nórsku žijúcu umeleckú dvojicu Martinku Bobrikovu (1981) a Oscara de Carmen (1976) u nás poznáme asi najlepšie prostredníctvom ich Kitchen Dialogues. Ide o otvorený postkulinársky formát komunitného stolovania, vždy nanovo vynaliezaný na tvári miesta, prispôsobovaný jeho okolnostiam. Niekedy má tento situačný umelecko-sociálny dialóg podobu opulentnej večere, inokedy pojazdného kiosku s párkami či severskou rybou alebo alternatívneho B&B. Zväčša na báze dumpster divingu – „zhodnocovania“ vyhodeného jedla po záruke z globálnych reťazcov – sú Kuchynské dialógy v zásade kritikou globalizácie, všeobecného plytvania a bezohľadnosti k miestnym hodnotám. Pritom nejde o kritiku globalizácie en bloc – veď aj spôsob života a tvorby našich umelcov je, napokon, jej produktom. Bobrikova a de Carmen sú typickí lietajúci rezidenční umelci. Pracujú však glokálne – s ohľadom na miesto, ale bez jeho obmedzení. Aj pre našu výstavu dvojica „kustomizovala“ svoj dialogický formát: ak jej to epidemiologické okolnosti dovolia, zmontuje z materiálov z druhej ruky v záhrade Schaubmarovho mlyna pec a návštevníkov vernisáže symbolicky pohostí chlebom a soľou.

Mimo živej akcie je na výstave k dispozícii kniha, ktorá dlhoročný work in progress Kitchen Dialogues predstavuje v jeho plnej šírke a bohatosti.

Kniha sa dá prelistovať v artshope, zároveň nám ju umelci sprostredkujú aj prostredníctvom autorsky komentovaného videa.

The Norway-based art couple Martinka Bobriková (1981) and Oscar de Carmen (1976) is perhaps best known here for their Kitchen Dialogues.

It is an open post-culinary format of community dining, always freshly resourceful on the spot, adjusted to its circumstances. Sometimes this situational art-social dialogue takes a form of an opulent dinner, at other times it is a mobile kiosk with hotdogs or northern fish or an alternative of B&B. Mostly based on dumpster diving – “recovering” of expired food discarded from global food chains, Kitchen Dialogues are basically a criticism of globalisation, general wasting, and recklessness to local values.

And yet, it is not a criticism of globalisation en bloc; after all, lifestyle and work of our artists is its product, too. Bobriková and de Carmen are typical “flying” residency artists. However, they work glocally – with regard to the place, but without its limitations. Even for our exhibition the couple has customised their dialogue format and if the epidemiologic situation allows, they will assemble a second-hand-material oven in the garden of the Schaubmar Mill and symbolically treat the opening ceremony visitors with a piece of bread with salt. Apart from the live action, the exhibition includes a book mapping the longstanding Kitchen Dialogues work in progress in its full extent and richness. One can flip through the book in the art shop, or watch its video presentation commented by the authors.

36

Martinka Bobrikova & Oscar de Carmen Kitchen Dialogues 2013 – 2016/2020

Voľný kolektív vyšívačiek KundyCrew vznikol pôvodne ako voľnočasový ventil mimo sveta umenia. Príležitostné spoločné vyšívanie drsných hejtov niekoľkých bratislavských pankáčok, „líznutých“ feminizmom, sa ale „chytilo“ prostredníctvom zdieľania výsledkov na sociálnej sieti. Úspech v sieťovej komunite, radosť zo zdieľania i z príjemnej ručnej práce nabudil tvorivosť. Mladé ženy sa rozvyšívali, pričom vznikol dopyt nielen po výšivkách (akýchsi novodobých „kuchárkach“ – filozofických text-obrazoch na stenu), ale i po samotnom kolektívnom vyšívaní. A tak vznikli workshopy na princípe do it yourself. Podobne ako kedysi v ľudovom umení, tvorenom v dedinských komunitách, tu copy right neplatí. Viac hláv, viac rozumu.

Tvorivosť sa umocňuje v kolektíve, nápady sa zdieľajú a „osvedčujú“ v praxi.

Určujúcim étosom je teda craftivistický copy left.

Kundy, ktorých výšivky sa už dnes bežne, hoci skôr stopovo, objavujú na výstavách, rezonujú tak dobre preto, že trafili aktuálny občiansko-aktivistický obrat. A príznakový je do istej miery i vek vyšívačiek – okolo tridsiatky sú ženy dostatočne emancipované a zároveň ešte spoločenským tlakom nie dosť spacifikované na to, aby mali chuť či potrebu „vypičovať“ si svoje. Profitujúc zároveň z istej partizánskej anonymity svojich identít online. My sme sa z tvorby KundyCrew rozhodli vyinštalovať jednu celú stenu.

Sila ostrých sloganov sa síce zmnožením trochu oslabila, ale taká už je daň za sterilizáciu v galérii umenia.

Free group of embroiderers KundyCrew originally came into being as a free-time vent outside of the art world. Occasional common embroidering of rough hates of several Bratislava “punk”, slightly feministic girls caught on thanks to sharing the results on a social network. Success in network community, joy of sharing as well as of pleasant handwork roused creativity. They became more skilled and frequent in embroidering, the demand increased not only for works (a kind of modern kitchen sayings – philosophical text pictures to be hang on the wall), but also for the very collective embroidering. And thus originated workshops based on the do it yourself principle. Similarly to former folk art created in village communities, there is no copyright here either. You know what they say about many hands. Creativity intensifies in a collective; ideas are shared and “tested” in practise. Decisive ethos is thus a craftivist copyleft.

Kundy, whose needlework is commonly presented in exhibition, although in minor extent, resound so well because they have hit the topical civil and activist turnabout. Even the age of the embroiderers is somehow symbolic – around their thirties, women are emancipated enough, yet not pacified enough by the social pressure to stop feeling like or lose having need to bitch out. They also profit from their somehow partisan anonymity of their identities online. We have decided to fill one entire wall with the KundyCrew work. The impact of the sharp slogans has weakened a bit by their multiplication, but that is a tax for sterilisation in an art gallery.

KundyCrew Výšivky na paname Embroideries on Panama Weave 2015 – 2020

39

V súkromných aktivitách nenájdeme v posledných rokoch väčšieho favorita ako kvások. Kváskovanie, respektíve pečenie chleba z vlastného kvásku a facebookové zdieľanie úspechov na tomto poli v rôznych „podporných“ skupinách sa v karanténnych časoch stalo zvyškovou radosťou mnohých domácností. Cestou do seba i (vďaka bezkontaktnému zdieľaniu) k sebe navzájom. Kvások sa stal tmelom a z neho vlastnoručne uhnietený a doma upečený chlieb akousi metaforou uvoľnenia úzkosti, zmysluplného „bytia doma“.

Chlieb je totiž zároveň univerzálnou i existenciálnou hodnotou. Je to základ, istota, domov, v časoch ohrozenia šanca prežitia. A keďže na tieto „fenomenologické“ hodnoty umelci prirodzene reagujú citlivejšie, aj umelecká komunita sa nám rozkváskovala. Jedinečnosť (originálnosť) kvásku, jeho životaschopnosť, manuálna práca s hmotou, vlastne sochársky proces výroby chleba, zároveň jeho efemérnosť v každodennej spotrebe, jeho kontaktnosť a – v ceste útrobami – performatívnosť... – kváskový chlieb je dnes skutočne múzickým fenoménom.

Magdaléna Kuchtová (1985) dlho hľadala formu, akou umelecky sprostredkovať svoju fascináciu chlebom a jeho dušou – kváskom. Ako pretlmočiť tú „prácu rukami a s hmotou a potešenie z výsledku“, ten „vlastne dosť fenomenologický vnem“. Nakoniec zvolila inštaláciu, ktorej jadrom je práve „práca rukami“, rozfázovaná a rozpriestranená v sieti (vizualizovanej štruktúre) lepku. Výsledok je pomerne abstraktný a vlastne experimentálny – jeho fungovanie „overí“ až divák v bezprostrednom kontakte s dielom, v dotyku s jeho hmotou.

40

In recent years, private activities have no bigger front-runner than yeast. Making sourdough and baking bread from one’s own yeast and Facebook sharing of successes in this field in various “support” groups has become a residual joy of many households during the quarantine times.

Towards one's inside and (also thanks to contactless sharing) towards each other. Yeast has become a binder and the home-baked bread kneaded by one's own hands a sort of metaphor of releasing the anxiety, of meaningful “home existence”. For bread is both a universal and existential value at the same time. It is essential, it is a certainty, a home, and a chance to survive in times of emergency. And since artists naturally perceive these “phenomenological” values a bit more sensitively, even the artistic community started making sourdough breads. The uniqueness (originality) of yeast, its vitality, manual work with a mass, in fact a sculptural process of making bread, and at the same time its ephemerality in everyday use, its contact nature and – on its way through the viscera – its performing activity… – sourdough bread is truly a performing phenomenon of these days.

Magdaléna Kuchtová (1985) was long searching for a form which would artistically mediate her fascination by bread and its soul – yeast.

She was looking for a way of how to convey that “work with hands and mass and the joy from its result”, that “indeed quite a phenomenological sensation”.

Eventually, she decided for an installation the core of which is that “work with hands”, phased and spread in a net (a visualised structure) of gluten.

The result is fairly abstract and actually experimental – its functioning will be “vouched” by the viewer in immediate contact with the work, through the touch of its mass.

Magdaléna Kuchtová Od oka a podľa dotyku Guessingly and By Touch 2020

Česká umelkyňa Kateřina Šedá (1977) je dnes oprávnene jednou z najvychytenejších autoriek z nášho prostredia na globálnej umeleckej scéne. Jej participatívne projekty, zamerané na aktivizáciu v zásade neumeleckých, „ospalých“ komunít, sú neobyčajne vynaliezavé, do detailov vykoumané a až staromajstrovsky komplexné. Šedá pracuje s ľuďmi. Dočasne mení ich životy, vytvárajúc svojimi projektmi nové typy zážitkov často za hranicou predstavivosti – participantov, divákov i samotnej umelkyne.

Popri projektoch monumentálnych – z hľadiska komparzu a výberu lokácií – vyslovených superprodukcií, nájdeme v tvorbe Kateřiny Šedej aj komornejšie práce, a práve jednu z nich – krátky, kvázi dokumentárny film sme si do našej výstavy vybrali. Paniččino všecko (réžia: Vít Klusák a Kateřina Šedá) nadväzuje na starší slávny projekt Je to jedno, v ktorom umelkyňa aktivizovala svoju apatickú babičku arteterapeutickým zaúkolovaním do mnemotechnického kreslenia. Keď Šedej babička o pár rokov zomrela, zostal po nej pes Aida navyknutý na zotrvačný denný režim svojej paničky.

V snahe pomôcť psovi prekonať traumu zo straty, rozhodla sa rodina ďalej reprodukovať jej minimalistický režim. Filmový záznam z tohto „experimentu“, mapujúci jeden deň zo života psa, je sám experimentom. Dokumentom – povedzme – (ne)antropocentrickej kinematografie. Napohľad nudný film so značne rozvoľnenou naráciou znepokojuje množstvom otázok. Čo dáva zmysel životu psa? Vie to človek? Vie to pes? A vie to kinematografia?

Czech artist Kateřina Šedá (1977) is today rightly one of the prime authors from our region at the global art scene. Her participative projects focusing on activation of basically non-artistic “slumberous” communities are unusually inventive, thought out in detail, and almost old-masterfully complex. Šedá works with people. She temporarily alters their lives.

Through her projects she creates new types of experience, often beyond imagination – of the participants, the viewers, and the artist herself.

Besides projects which are monumental or even super productions in terms of extras and choice of location, work of Kateřina Šedá includes also more intimate works – one sample of which we have chosen for our exhibition – a short, quasi-documentary film. Her Mistress's Everything (directors: Vít Klusák and Kateřina Šedá) is a continuation of an older famous project It Doesn’t Matter, in which the artist activated her apathetic grandmother by art therapy exercises of mnemonic drawing. When Šedá’s grandmother died several years later, she left behind a dog Aida used to the daily routine regime of her owner. In attempt to help the dog overcome the trauma of loss, the family decided to continue reproducing her minimalist regime. The film record of this “experiment” mapping one day of the dog's life is an experiment itself; a documentary of – let’s say – (non-)anthropocentric cinematography. The seemingly boring film with quite a slackened narration disturbs by many questions. What gives a dog's life a meaning? Does a human know it? Does the dog know it? And does the cinematography know it?

Kateřina Šedá Paniččino všecko Her Mistress´s Everything 2010

43

Zuzana Janečková (1979) predstavuje na našej výtvarnej scéne skoro neviditeľnú umelkyňu. Žije v Brne a hoci sa činí na rôznych frontoch – ako kurátorka, organizátorka a iniciátorka cudzích projektov a podujatí, jej autorské CV-čko je už niekoľko rokov takpovediac mimo provoz. Pritom Zuzana je bytosť neustále „procesujúca“. Len pracuje menej dedlajnovo a skôr v introvertnom móde. Povaha jej stíšenej, k starostlivosti inklinujúcej tvorbe sa pritom skvele hodí na našu výstavu. Janečková do nej vstupuje jednak starším dielom, ktoré nanovo vyhodnocuje jej skúsenosť z nedávnej rezidencie vo fínskej Mustarinde. Neskôr sa zrejme zapojí aj projektom, „šitým“ pre Pezinok.

Keď Zuzana na jeseň minulého roka po dňoch šetrného cestovania dorazila na miesto svojej fínskej rezidencie, čakal ju v Mustarinde jediný spolurezident – psík menom Miksi (v preklade Prečo?). Stal sa pre ňu počas pobytu kamarátom, terapeutom i hlavnou múzou jej umeleckého výskumu. Začala ho pravidelne venčiť, respektíve (nechajúc sa viesť) bola ním venčená. Poznávala fínsku krajinu i seba samú v nej jeho prostredníctvom.

Zbavovala sa svojho antropocentrizmu. Či prinajmenšom sa o to pokúšala.

Podobnú skúsenosť následne ponúkla aj svojim ďalším „človečím“ spolurezidentom. Interakciu medzi človekom a psom následne zdokumentovala.

Na tabletoch vidíme kresby, pamäťové stopy trás, ktoré pes (vedúci človeka) absolvoval a jeden dynamický full time videozáznam venčenia. Psíčkari vedia asi lepšie doceniť, v čom je pre nich pes terapiou. Janečkovej práca je pokusom aspoň sčasti obrátiť a galerijne sprostredkovať tento vzťah.

44

Zuzana Janečková (1979) is an almost invisible artist on the local art scene. She lives in Brno and although she is very active in many areas – as a curator, organiser, and initiator of others’ projects and event, her authorial CV has been so to say “out of service”. Nonetheless, Zuzana is a creature constantly “processing”. But, she works less under deadlines and more in an introvert mode. And yet, the nature of her quietened work, more inclined towards caring is very well suited to our exhibition. Janečková enters it with an older work that freshly evaluates her experience from her recent residency in Mustarinda, Finland. Later she will probably join with a project “tailored” for Pezinok.

When Zuzana arrived at the place of her Finnish residency last autumn after days of environmentally-friendly travelling, there was only one co-resident waiting for her in Mustarinda – a doggie named Miksi (meaning why?). He became her friend, her therapist, but also the main muse of her artistic research. She started to take him out for regular walks – or rather was taken (and led) by him. She was getting to know the Finnish countryside, but also herself in it through him. She was getting rid of her anthropocentrism; or at least tried to. Subsequently, she offered the same experience to her other human co-residents and documented the interaction between the human and the dog.

On tablets we can see drawings, memory traces of routes which the dog (leading a human) walked, together with one dynamic fulltime video recording of one walk. Dog keepers will perhaps better realise what kind of therapy a dog is to them. Janečková’s work is an attempt to reverse this relationship at least partly and mediate it via a gallery.

Zuzana Janečková Miksi. Prečo nie? Miksi ei? Why Not? 2019

Ľudmila Horňáková (1985) predstavuje v našom prostredí jednu z mála bytostne komunitných umelkýň. Jej „srdcovkou“ sú predovšetkým sídliskoví seniori, ktorých aktivizuje (spoločným) vymýšľaním rôznych participatívnych programov, záujmových workshopov či situačných performancií. Ľudmilina práca, napríklad otvorený cyklus Von z kruhu, realizovaný v rámci projektu Košice – mesto kultúry (2013 – 2015), má vyslovene sociálny (socializačný?) a medzigeneračný rozmer.

V tomto duchu bola koncipovaná už aj Horňákovej „ekologická“ diplomovka, realizovaná v jej familiárnom prostredí – v jednom zo susedských okrskov košického sídliska Furča. Jej podstatou je jedinečná susedská skúsenosť zrodu, pestovania a opatery jednej krehkej kvetiny. V Monumente dôvery Ľudmila deleguje starostlivosť o rastlinku do rúk práve jej prostredníctvom „zrodenej“ susedskej komunity. Kvetináč s útlou byľkou odovzdáva umelkyňa každý deň inému pestovateľovi, proces (odovzdávky) zaznamenáva časozberným videom i prostredníctvom denníčka kvetinky, do ktorého každý člen štafety zapisuje údaje o kondícii kvetinky resp. poznámku o jej predchádzajúcich/nasledujúcich pestovateľoch zo susedského „reťazca dôvery“. Ten sa napokon završuje zasadením spoločne vypestovanej rastliny do komunitnej záhrady.

Ľudmila Horňáková (1985) represents one of the few fundamentally community artists of the local scene. The subject close to her heart is mainly the housing-estate seniors whom she activates through (common) making up of various participative programmes, interest workshops, or situation performances. Ľudmila's work, e.g. the open cycle Out of the Circle, realised within the project Košice – European Capital of Culture (2013 – 2015), has a distinctly social (socialising?) and inter-generational dimension.

She applied this approach already in her “ecological” thesis realised in her familiar environment – in one of the neighbouring districts of the Košice housing estate Furča. Its substance is a unique neighbourly experience of germination and growth of, and care for one fragile flower. In her Monument of Trust, Ľudmila delegates the care for a plant to a neighbourly community “born” through her activity. She hands over a flowerpot with a tiny stem to a different grower every day and records the process (of the hand-over) by a time-lapse video and in the flower's diary, where each member of the relay enters the data about the flower's condition or a note about its previous/future growers from the neighbourly “chain of trust”. It all culminates by planting the commonly grown plant into the community garden.

Ľudmila Horňáková Mo/nu/ment dôvery Mo/nu/ment of Trust 2012

47

Česká keramička a dizajnérka Lenka Záhorková (1992) vo svojej košatej (pôvodne diplomovej) práci s názvom Tak to bylo... (2019) oslovila staršie ženy v domove dôchodcov, aby jej prostredníctvom kresby, ktorú samy nakreslia, „vyrozprávali“ kľúčové spomienky svojich životov. Vznikla séria kresieb, kváziživotopisných ilustrácií, ktoré umelkyňa následne digitálne preniesla na porcelánové taniere. Ako „nosič“ spomienok pritom Záhorková použila, so zjavným konceptuálnym úmyslom, kazový (upcyklovaný) porcelán, vo všeobecnosti materiál s pamäťou, s tým, že kreslenie/spomínanie mohlo obsiahnuť celú tanierovú sadu, mať teda naratívnejší a v určitom slova zmysle aj terapeutický rozmer. Ten, pochopiteľne, v procese kreslenia vyplavoval okrem pozitívnych aj traumatické spomienky. Personalizované taniere, s ktorými umelkyňa následne svoje (spolu)autorky v sympatickej sérii portrétov vyfotila, sa tak stali akousi projekčnou plochou a zároveň platformou (medzigeneračného) zdieľania skúsenosti. Tak to bylo je stále živým, vrstevnatým, work in progress projektom. My z neho na výstave prezentujeme jeden životný príbeh, jednu sadu tanierov, doplnenú o živý (oral history) záznam jeho aktérky aj ilustrátorky.

Within her luxuriant (originally dissertation) work titled That’s the Way It Was… (2019), Czech ceramist and designer Lenka Záhorková (1992) asked elderly women in a retirement home to “recount” the key memories of their lives through a drawing that they would draw themselves. Thus came into being a series of drawings, quasi autobiographical illustrations, which the artist then digitally transferred onto porcelain plates. Apparently with a conceptual intention, for the memories “carrier” Záhorková chose defective (upcycled) porcelain, generally material with a memory, where the drawing/reminiscence could take the whole set of plates and thus take a more narrative, in a sense therapeutic dimension. The process of drawing inevitably reawakened also traumatic memories; besides the positive ones. Personalised plates, with which the artist then photographed her (co)workers in a nice series of portraits, thus became a certain projection area and at the same time a platform of (intergenerational) sharing of experience. That’s the Way It Was is a lively, layered work in progress project.

In our exhibition we present one life story, one set of plates, complemented by a live (oral history) recording of its agent and illustrator.

48

Lenka Záhorková Tak to bylo... That’s the Way It Was… Věra (98) 2019

V zostave umeleckých diel Skupinovej terapie, vyberaných intuitívne aj podľa kritéria, povedzme, ich dobrej karmy, predstavuje projekcia českej autorky Barbory Kleinhamplovej (1984) istú zónu chladu.

Ako umelkyňa je Kleinhamplová skôr diagnostik ako liečiteľ. Jej tvorba, svojou glamour formou v prostredí bielokockovej galérie neobyčajne fotogenická, je spoločenskou kritikou svojho druhu. Vo videu Někdy se cítí skoro šťastně nám Kleinhamplová predstavuje krásny, no emocionálne sterilný svet. Skupina príťažlivých mladých ľudí, akási benettonská „vzorka sveta“, sa kŕčovito smeje (nevedno čomu), úpenlivo plače (nevedno prečo), navzájom sa objíma. Ide zjavne o terapiu, ale akúsi zvláštne vyprázdnenú terapiu.

Nevieme, čo sú to za ľudia, či to ešte sú ľudia... Ani kde a kedy sa terapia odohráva. Príťažlivosť Kleinhamplovej videa spočíva v jeho nejednoznačnosti. V zvestovaní krásnej, no smutnej (dystopickej) budúcnosti.

Within the line-up of artworks for Group Therapy, selected by intuition also following the criteria of, let’s say, good karma, represents the projection of Czech author Barbora Kleinhamplová (1984) a certain cold zone.

As an artist, Kleinhamplová is more of a diagnostician than a healer.

Her work – unusually photogenic within the space of a white-cube gallery thanks to its glamorous form – is a social criticism of its kind. In her video Sometimes They Feel Almost Happy Kleinhamplová presents a beautiful, but emotionally sterile world. A group of attractive young people, a sort of Benetton “sample of the world”, are laughing convulsively (who knows why), weeping (who knows why), hugging each other. It is obviously a therapy, but somehow oddly a void one. We do not know who those people are or whether they are still human... Neither do we know where and when the therapy is taking place. Kleinhamplová’s video is appealing due to its ambiguity, its annunciation of a beautiful but wistful (dystopic) future.

Barbora Kleinhamplová Niekedy sa cítia skoro šťastne Sometimes They Feel Almost Happy 2015

51

SITE-SPECIFIC PERFORMANCE VIA MOLAE CESTA MLYNA MILL ROAD 15/8/2020

Traja tanečníci prevedú divákov rozmanitými zákutiami mlyna, ktoré si veľa pamätajú, ale iba málo prezradia. Počas putovania oživia spiace miesta a prinesú svetlo do tmavých kútov boľavých čias. Hudba a spev naplnia mlyn a potečú ďalej ako voda, ktorá tomuto miestu tak chýba.

Three dancers will guide the viewers through various nooks of the mill which remember a lot, but reveal little. During the journey they enliven dormant places and bring light to dark corners of painful times. Music and singing will fill up the mill and will continue flowing like water that this place is missing so much.

Koncept | Concept • kolektív tvorcov | team of creators: Katarína Brestovanská, Jana Smokoňová, Iva Mer, Martin Kosorín Performancia | Performance • Edita Antalová, Iva Mer, Katarína Brestovanská, Martin Kosorín, Péter Cseri Produkcia | Production • Katja Thalerová, Nový Priestor o.z.

52

53

Erik Sikora

Nóra Ružičková a Maja

Tešenie | Rejoice 2014 • Video • 10'57''

Štefančíková

Oblak štedrosti | Cloud of Generosity 2017 • Performance pre 5 žien a 5 parfémov Chanel | Performance involving 5 women and 5 Chanel perfumes • Foto Adam Šakový • Digitálna tlač | Digital print

KundyCrew

KundyCrew

Pomaly, ale Tiso | Untranslatable 2020 • This pun is based on the Slovak proverb Pomaly, ale isto meaning “slowly but surely”. By changing the order of letters in “isto” originated the word Tiso.

Tiso was president of the Slovak Republic, a client state of Nazi Germany during World War II.

Q kód | Q Code 2014

KundyCrew

Sedemdesiat sukieň mám a som šťastne ženatý | I have seventy skirts and am happily married 2016 • Based on the name of a Slovak folk song Sedemdesiat sukien mala, the lyrics of which go like this: “Sedemdesiat sukien mala a predsa sa nevydala” – She had seventy skirts and yet did not get married.

KundyCrew KundyCrew

Mama je len jedna, alebo aj dve | There's Only One Mother.

Or Perhaps Two 2015

Narodil sa Kristus Pán a mal dvoch otcov | Christ the Lord was born and had two fathers 2015

Voľný pracovný čas | Free Working Time 2011 – 2013 • Participatívna inštalácia, autorský výskum | Participative installation, author's research Maja Štefančíková

Srdcové príhody | Heart Events 2020 • Skica k performatívnej akcii | Sketch to performative action

KundyCrew KundyCrew

KundyCrew

KundyCrew

Ešte ma dokážete prekvapiť, už ma nedokážete sklamať | You can still surprise me, but you cannot disappoint me any more 2019

Pre tento politický marazmus už nemám slov | I have no more words for this political bullshit 2020

Všetkým všetko | All to all 2020

Čo ste rozum potratili? | Have you aborted your common sense?

2020

Eat Pussy 2014

Karol Pichler

KundyCrew

KundyCrew KundyCrew Martinka Bobrikova a Oscar de Carmen

KundyCrew

Jakub Straka

KundyCrew

Rozhodujem za seba | I decide for myself 2019

Výšivky na paname | Embroideries on Panama weave 2014 – 2020

KundyCrew

Your silence will not protect you 2019 KundyCrew

Rozum potratili | Common sense aborted 2020

Parazit | Parasite 2017

Ojeby na nebi | Bullshit in the sky 2015

Jednorožec je viac než národ | Unicorn is more than a nation 2019

Kitchen Dialogues 2013 – 2016/2020 • Video • 8'45''

The master's tools will never dismantle the master's house 2019

KundyCrew

Nehaňte pud môj | Do not reproach my instinct 2015 • This pun is based on the name of Andrej Sládkovič's poem Nehaňte ľud môj, meaning “Do Not Reproach My Folk”

KundyCrew KundyCrew

Skupinová terapia | Group Therapy 2019 • Päť vlnených svetrov (ručne pradená slovenská vlna) | Five woollen sweaters (hand-spun Slovak wool) • Spolupráca | Collaboration Lýdia Vencelová, Miriam Iglárová, Zuzana Harvišová, Monika Miadoková, Miriam Lenčová, Dáša Horňanová

KundyCrew

KundyCrew

Jana Kapelová

Qua Forma Placebit (Ako sa bude páčiť | As You Like It) 1999 – 2020 • Priestorovo podmienená inštalácia | Site-specific installation

Držte svoje doktríny mimo mojej vagíny | Keep your doctrines far from my vagina 2020

KundyCrew

KundyCrew

Bolo nám ko tleba? | Untranslatable 2016 • The source of this pun is the Slovak proverb Bolo nám to treba? meaning “was it necessary?”

Kotleba is a neo-Nazi politician, the chair of the Kotlebists – People's Party Our Slovakia – a far-right neo-Nazi political party in Slovakia, which got into the parliament in both of the last two elections – in 2016 and 2020.

Moja maternica, váš najväčší problém | My womb – your biggest problem 2019

Poslušné Slovensko | Obedient Slovakia 2018 • This pun is based on the name of a civil initiative Za slušné Slovensko / For Decent Slovakia, which organised a string of prostest movements against the government to mobilise people into the streets of Slovak towns

KundyCrew KundyCrew

Nerušte moje dúhy | Do not disturb my rainbows 2015 • Based on Nerušte moje kruhy | Do not disturb my circles.

Bijem sa ako baba | I fight like a girl 2015

KundyCrew

KundyCrew

Moje mamy povedali, že o ľudských právach sa nehlasuje | My mothers said there is no vote on human rights.

2015

Sama som si na víne 2017 • Untranslatable • Based on a saying Sama som si na vine meaning "I am the only one to blame", this title plays with words vina|blame and víno|wine.

KundyCrew

Len mŕtva ryba pláva s prúdom | Only a dead fish goes with the flow 2016

KundyCrew

Ok, Boomer 2019

KundyCrew

Kto do teba kameňom, ty doňho kebabom | If someone throws a stone, you throw a kebab 2016

Magdaléna Kuchtová

Zuzana Janečková

Od oka a podľa dotyku | Guessingly and By Touch 2020 • Inštalácia | Installation

Miksi • Maryam 2019 • Video • 3'26''

Ľudmila Horňáková

Mo/nu/ment dôvery | Mo/nu/ment of Trust 2012 • Objekt kvetináča (relikt akcie), pestovateľský denník kvetiny | Flowerpot object (action relict), flower growing diary Zuzana Janečková

Magdaléna Kuchtová

Miksi • Miksi 2019 • Video • 5'19''

Atraktor chaosu miesenia | Kneading Chaos Attractor 2020 • Spolupráca | Collaboration Matej Midriak Lenka Záhorková

Zuzana Janečková

Kateřina Šedá

Miksi • Prečo nie? | Miksi ei? Why Not? 2019 • Pohľadnica | Postcard

Paniččino všecko | Her Mistress′s Everything 2010 • Sociálna akcia | Social action • Video • 18'

Tak to bylo... | That's the Way It Was… Věra (98), Letenské sady | Letná Park, Prague-Stromovka 2019 • Umelecko-sociálny projekt.

Upcyklovaný porcelán štvrtej akosti z továrenskej produkcie | Art-social project. Upcycled fourth-quality porcelain from factory production

Ľudmila Horňáková

Zuzana Janečková

Miksi • Míša 2019 • Video • 7'10''

Zuzana Janečková

Miksi • Inga 2019 • Video • 9'05''

Mo/nu/ment dôvery | Mo(nu)ment of Trust 2012 • Video dokumentácia procesu 50 dňovej akcie | Video documentation of a 50-day action process • 59'54''

Lenka Záhorková

Tak to bylo... | That's the Way It Was… Věra (98), Letenské sady | Letná Park, Prague-Stromovka 2019 • Zvukový záznam | Sound recording • 47'18''

Ľudmila Horňáková

Mo/nu/ment dôvery | Mo/nu/ment of Trust 2012 • Fotografia vypestovanej kvetiny v komunitnej záhrade | Photograph of the grown flower in the community garden • Digitálna tlač | Digital print

Barbora Kleinhamplová

Niekedy sa cítia skoro šťastne | Sometimes They Feel Almost Happy 2015 • Full HD video • 9' 29''

57

60

61

62

63

64

65

Katalóg vychádza k výstave Skupinová terapia v Slovenskej národnej galérii This catalogue accompanies the exhibition Group Therapy in the Slovak National Gallery Schaubmarov mlyn, Pezinok, 15/8/2020 — 29/8/2021

Koncepcia výstavy a katalóg | Exhibition and Catalogue Concept: Petra Hanáková Vydala | Published by: Slovenská národná galéria, Bratislava 2021 Generálna riaditeľka SNG | Director General of the SNG: Alexandra Kusá Texty | Texts © Petra Hanáková, Alexandra Kusá Preklad | Translation © Jana Lazarová Zodpovedná redaktorka | Supervising Editor: Luďka Kratochvílová Edičné zabezpečenie projektu | Editorial Support: Miroslava Plesníková Pre-press: SNG, Oddelenie digitálnych technológií (Vratko Tóth) Fotografie a digitálne reprodukcie | Photographs and Digital Reproductions: SNG, Bratislava, Martin Deko; Zuzana Janečková, Barbora Kleinhamplová, Martina Mlčúchová, Nóra Ružičková, Adam Šakový, Kateřina Šedá, Maja Štefančíková, Lenka Záhorková Grafická úprava | Graphic Design © Pavlína Morháčová Použité písma | Typefaces: Fugue, GT Alpina Tlač | Printed by: Kasico, a. s.

Copyright © Slovak National Gallery, Bratislava 2021 Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť použitá, uchovaná pre neskoršie rešerše, šírená žiadnou formou alebo elektronickým, mechanickým, fotografickým či iným spôsobom bez predošlého súhlasu majiteľov autorských práv. | All rights reserved. No part of this publication may be reproduced or transmitted in any form or by any means, electronic, mechanical, photocopying, recording or otherwise, for any purpose, without the express prior written permission of the copyright owners.

Digitálne reprodukcie vznikli aj vďaka národnému projektu Digitálna galéria, ktorý je spolufinancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Informatizácia spoločnosti.

Tvoríme vedomostnú spoločnosť. | Digital reproductions were created thanks to the Digital Gallery national project, which is co-funded from the European Regional Development Fund under the Operational Programme Informatisation of Society: Creating a Knowledge-based Society.

Online verzia | On line Edition: ISBN 978-80-8059-237-0 Tlačená verzia | Printed Edition: ISBN 978-80-8059-236-3

www.sng.sk / www.webumenia.sk

70

Generálny partner SNG | General Partner of the SNG