Galéria – Ročenka SNG 2006
Dušan Králik: Nákupné stredisko. Bratislava – Dolné Hony, 1983, zničené 2007. Foto: Archív FVU Bratislava
vládna moc už dávno nemala silu ani vôľu nastoliť režim 50. rokov. Nedôslednosť režimu umožnila aj vo verejnom priestore paralelnú existenciu oficiálneho a neoficiálneho umenia. Neoficiálni výtvarníci realizovali diela mimo hlavného poľa záujmu moci, zväčša tam, kde to pre oficiálnych výtvarníkov nebolo príťažlivé. Romantický obraz veľkého temna je teda monumentálnou tvorbou neoficiálnych autorov narušený, ale skutočnosť je možno dobrodružnejšia, lebo vydarené realizácie sú výsledkami rôznych taktických manévrov výtvarníkov, ktorí sa snažili obísť pravidlá platné v danom systéme. Odhaľujú podoby hľadania cesty, ako presadiť vlastný výtvarný program aj mimo stien ateliéru. Paradoxne tak nachádzame vo verejnom priestore diela, ktoré by bežne nemohli byť vystavené v galerijnom priestore. Monumentálna tvorba napriek svojmu verejnému charakteru a oficiálne existujúcej cenzúre a dohľadu je zrkadlom doby, v mnohom vernejším než samotná súdobá teoretická reflexia tohto fenoménu a výtvarného umenia vôbec. Monumentálna tvorba neoficiálnych autorov sa prejavuje ich skutočným výtvarným prejavom – väčšina neoficiálnych autorov si ponecháva svoj výtvarný názor a formálny prejav a snaží sa, aj vo verejnom priestore, teda priestore oficiálnom a formálne podliehajúcom dozoru a cenzúre, realizovať svoje diela vyjadrujúce ich výtvarný názor. Keďže verejný priestor je pod vplyvom politiky, tak ani neoficiálni autori sa nevyhli
v tejto sfére prekážkam kladeným zo strany vládnucej moci. Netreba si robiť ilúzie o tom, že neoficiálni autori mohli vo verejnom priestore robiť revolúciu a voľne prezentovať avantgardné a formálne extravagantné diela. Cesta k realizácii formálne a ideovo nevhodného diela nebola priamočiara. V zásade platilo vždy pravidlo taktizovania, vyjednávania a krycích manévrov. Autor musel byť pripravený prejsť dlhodobou procedúrou predkladania návrhov v niekoľkých kolách zasadania komisie. Zdĺhavosť schvaľovacieho procesu bola výhodou, pretože v priebehu dlhodobého časového úseku sa postupne zabudlo na pôvodné predstavy a ideové podmienky, ktoré nastolil investor a zastávala komisia.28 Taktika sa vlastne líšila od prípadu k prípadu, záležalo od konkrétnych okolností: umiestnenia diela, od autora a jeho kádrového profilu, od investora a konkrétnych osôb, ktoré ho zastupovali, od architekta a jeho pozície, od členov komisie, od konkrétneho času prejednávania diela pred komisiou a od naťahovania času, možno od výrečnosti autorov29 alebo od 28
Prvý návrh výtvarného diela sprevádzalo takzvané libreto, text, v ktorom autor popisoval zámery svojho diela a musel obhájiť ideovosť diela s použitím správneho slovníku. V záverečnej fáze, pri kolaudácii ale už nikto nekontroloval, či autor ideové ciele splnil. 29 Dôležitý bol aj dobrý dojem z ponúkaného občerstvenia pri rokovaní o diele.
79