Galéria – Ročenka SNG 2006
Štvrtá stena (Realita verzus ilúzia v divadelnej scénografii) DAGMAR POLÁČKOVÁ
Divadlo sa už vyše štyristo rokov hrá na javisku v type tzv. proscéniového divadla, bežne označovaného ako „kukátko“. Už samotné označenie kukátko napovedá bipolaritu usporiadania divadelného priestoru, jeho rozdelenie na časť vymedzenú pre tých, ktorí hrajú – niečo predvádzajú a na časť pre tých, ktorí sa pozerajú („kukajú“), teda na priestor javiska a hľadiska. Zjednodušene javisko predstavuje akúsi „krabicu“, architektonický priestor, ktorému chýba predná stena. Štvrtá stena. Samozrejme – pomyselná, deliaca hranica medzi hercami a divákmi. Keďže divadlo sa aj dnes, po štyristo rokoch, ešte stále hrá v starých proscéniových divadelných budovách, tvorcovia sú nútení konfrontovať sa pri inscenovaní s takto limitovanými priestorovými konštantami. V prednáške sme nevenovali pozornosť celej jednej vnútorne bohato štruktúrovanej línii vzdorujúcej determinovanosti proscéniového divadla, ktorá sa s otázkou vyrovnala buď stavbou nových, iných ako proscéniových divadelných priestorov, alebo využívaním nedivadelných priestorov – interiérov, ale aj exteriérov, kde bipolarita hracieho a diváckeho priestoru nejestvuje. Ešte stále prebiehajú pokusy, realizované najmä prostredníctvom zvoleného typu scénografie a herectva, túto bipolaritu javiska a hľadiska najrozmanitejšími vizuálnymi prostriedkami dotvárať či definovať – akceptovať, podporiť a rozvinúť – rôznymi iluzívnymi prostriedkami, alebo na druhej strane polemizovať s ňou, komentovať ju, či radikálne zrušiť obmedzenosť tohto priestoru – breaking the fourth wall. Cieľom prednášky bolo zachytiť základné modelové situácie, divadelné inscenácie tvorcov, ktoré problém štvrtej steny vo svojej tvorbe nanovo artikulovali jedným alebo druhým spôsobom. Genéza pojmu štvrtá stena je spojená zo začiatkami moderného divadla. Traduje sa, že štvrtú stenu „postavili“ naturalisti, ktorí divadelné predstavenie chápali ako reprezentáciu totálnej nápodoby – ako faksimile reality. Divák predstavenie vnímal ako skutočnosť. Ilúziu reality. Išlo o reakciu na Wagnerovu divadelnú reformu gesamtkunstwerku. Wagner „postavil“ stenu ilúzií tým, že ako prvý v divadle vôbec zhasol svetlo v hľadisku a divák sa mohol očarene stotožňovať s dianím v osvetlenej „krabici“ javiska. Naturalizmus v tomto
smere znamenal prvú reakciu na dekoratívnosť, faloš a umelosť v divadle. Stanislavskij napríklad svoju hereckú metódu nazval dokonca Etikou. Paradoxne i naturalizmus neskôr inšpiroval celý rad experimentov, v ktorých sa realita stala médiom, ale i naopak celý rad experimentov opačného druhu. Inscenácie, kde pojem štvrtej steny hral zásadnú úlohu, boli konkrétnymi rekonštrukciami skutočnosti. Divadlo ako odraz života realizoval so svojím tímom André Antoine vo Francúzsku, Otto Brahm v Nemecku a najmä Konstantin Stanislavskij v Rusku. Antoine išiel dokonca tak ďaleko, že sa neuspokojil len s princípom vizuálnej identity javiskovej reality a skutočnosti, ale pridal na javisko živé sliepky a reálne vône jednotlivých prostredí. Túto realistickú, niekde až naturalistickú tradíciu neskôr rozvinul Jo Mielziner a Elia Kazan v Spojených štátoch amerických v 40. rokoch 20. storočia celým radom inscenácií. Spomínaný trend v USA pretrval až hlboko do 60. rokov. Lit.: BROCKETT, Oscar G.: Dějiny divadla. Praha 1999.
Avantgarda i moderna však poznali spôsob, ako včleniť realitu do umeleckého diela. Aj v divadle výtvarníci rozvinuli kubistickú metódu tým, že vložili do viac-
Émile Zola: Zem. 1900. Štvrtá stena naturalistického divadla André Antoina. Reprofoto
113