Stručná typológia gotickej krvi
kych Čechách napr. Hra o sv. Dorote),37 gotickému divadlu nesporne dominovali inscenácie súvisiace s Krížovou cestou a vyvrcholením pašií vo veľkonočný týždeň.38 Analogicky k zachovaným ikonografickým pamiatkam v maliarstve či skulptúre, aj rekvizity týchto hier akoby sa v určitých obdobiach vyžívali v naturalistickom krviprelievaní. Ostaňme ešte v benediktínskom opátstve v Hronskom Beňadiku na konci 15. storočia. Jedným z menej obvyklých kusov liturgického zariadenia kostola bol tzv. „Boží hrob“ – vozík sarkofág na kolieskach s reliéfnou výzdobou po stranách a celým lesom fiál na nadstavci.39 Počas veľkonočných liturgických hier sa doň ukladalo Kristovo telo. Bola to socha Ukrižovaného s pohyblivými kĺbmi v ramenách, aby sa po „sňatí z kríža“ dala symbolicky „pochovať“ do hrobu a napokon mohla „vystúpiť na nebesá“. Korpus Krista, dodnes uchovávaný v beňadickom kláštornom kostole (na rozdiel od Božieho hrobu), sa vyznačuje pomerne veľkou ranou v boku. Nič ale nenasvedčuje tomu, že by patrila k tým nevšedným krucifixom, pri ktorých bola aj rana integrovaná do deja pašiových hier. Pri viacerých z nich boli totiž naozaj na zadnej strane sochy umiestňované „schránky“ naplnené zvieracou krvou, ktoré ústili do Kristovej rany v boku. V patričnom momente drámy ju stačilo prebodnúť a – sochu zaliala krv. Takýto korpus v životnej veľkosti s pohyblivými rukami i nohami je známy zo saského Döbelnu (okolo 1510)40 a skutočnosť, že ich frekvencia je dnes taká ojedinelá, možno vysvetliť samotnou povahou týchto artefaktov. Rozhodujúca väčšina z nich totiž časom padla za obeť príliš častej manipulácii, a teda – svojej funkcii. stredovek žije! Práve kontext stredovekých pašiových hier ponúkol mnoho podnetov aj pre novovekú kultúru, predovšetkým v ľudovom divadle prežívali ich motívy až do 20. storočia.41 A neskončilo to len pri nich. V spektákloch rakúskeho umelca Hermanna Nitscha „Das Orgien Mysterien Theater“ a „6-Tage-Spiel“ v Prinzendorfe sa krvavé pašiové hry dočkali aj radikálnej umeleckej revízie. Akokoľvek bol postoj viedenských akcionistov ku krvi v prvom rade definovaný telesnosťou, v neposlednom autorským a sebadeštrukčným gestom, u Nitscha formy archaických krvavých rituálov uzavreli alianciu s vyprázdnenými vonkajšími prejavmi katolicizmu a stali sa jedným z najúčinnnejších – lebo najdiskutovanejších a najviac odmietaných – prostriedkov kritiky konzervativizmu a malomeštiactva rakúskej spoločnosti po 2. svetovej vojne.42 Inou platformou, do ktorej krvavá estetika pašiových hier mohla v 20. storočí vyústiť (a aj vyústila), bola oblasť masovej kultúry. A hoci nie každý krvavý motív v „béčkových“ filmoch americkej proveniencie s obľubou označovaných ako „gothic thriller“ hneď možno považovať za dedičstvo stredovekého divadla,43 na pomyselnej opačnej strane barikády, v špecificky katolíckom segmente pop-kultúry sa bude ešte dlho
6. Košice, Farský úrad sv. Alžbety Eucharistický zázrak z Walldürn Koniec 18. storočia (?)
vynímať hojne diskutovaný a kečupom nešetriaci film Mela Gibsona Utrpenie Krista.44
Avšak späť do stredoveku. Príkladmi ikonografie krvi či už z oblasti oltárnych umení alebo liturgického divadla sa jej vizuálny potenciál zďaleka nevyčerpáva. K motívom, uplatňovaným predovšetkým v knižnom maliarstve, patrí napríklad i krvou pokropené rúško Panny Márie. Svoj zdroj má v úcte k relikvii, uchovávanej dokonca v troch exemplároch na pražskom dvore cisára Karla IV.45 Jeho ozvena ale siaha ďaleko za hranice stredovekých Čiech, aj 14. storočia. U nás ju pred rokom 1450 reprezentuje napríklad špecifický charakter iluminácie Kánonového ukrižovania v Bratislavskom misáli IV. kat. A40 Ako však možno vycítiť z kontextu relikvií, nazeranie stredovekej spoločnosti na Kristovu krv nemalo ďaleko od jej postupnej fetišizácie, čo už
Gebauer, J.: Legendový příběh sv. Doroty v literatuře české a staročeská píseň ku sv. Dorotě. Praha 1878; por. Bogatyriov (1940) 1973, 184-207. Freedberg 1989, 286-291; Pochat 1990, 41-51, 61; Groebner 2004, 101-106 39 Kat. výst. Paradisum plantavit 2001, 183-184 (I. Takács); DSVU – Gotika 2003, 716-717 (G. Endrödi). 40 Kat. výst. Zeit und Ewigkeit 1998, 130 (F. Schmidt); Tripps 2000, 161. 41 Bachtin 1976; Bogatyriov (1940) 1973; Slivka 1990. 42 Millesi 2000; Hegyi 2000, 35-36. 43 Tyree 2009/2010. 44 Gormanns 2004; k fenoménu súčasnej náboženskej suvenírovej produkcie Kammel 2000. 45 Šroněk 2009; Kat. výst. Umění české reformace 2011, 54-55 (K. Horníčková); Hamburger 2011. 37
38
21