Rozviazané jazyky - Jozef Tancer - ukážka

Jozef Tancer

RozviazanÊ jazyky Ako sme hovorili v starej Bratislave

Bratislava 2016

Tento projekt finančne podporil

Práca vznikla v rámci projektu Slovenčina v kontexte viacjazyčných spoločenstiev na Slovensku (APVV-0689-12) Publikácia vyšla s podporou Filozofickej fakulty UK, fakultný grant č. F605/2016 ISBN 978-80-556-2458-7 Text © Jozef Tancer 2016 Slovak edition © Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., Bratislava 2016 Odborní recenzenti: Prof. PhDr. István Lanstyák, PhD., PhDr. Elena Mannová, CSc. Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy sa nesmie reprodukovať ani šíriť v nijakej forme ani nijakými prostriedkami, či už elektronickými, alebo mechanickými, vo forme fotokópií či nahrávok, respektíve prostredníctvom súčasného alebo budúceho informačného systému a podobne bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa.

2

Venujem svojim rodiÄ?om

Obsah Predslov: Rozhovory o jazykoch Čo je viacjazyčnosť?

7 11

Judit Mayer: Ľudia, ktorí vedeli len jeden jazyk, boli ako biele vrany Historické konštelácie a jazykové ideológie

17 26

Katarína Herrmannová: Som Bratislavčanka, nie stará Prešpuráčka Berta Dvořáková: Boli sme tu taká slovenská komunita Od ducha k duchovi Peter J. Scott: Vrátiť sa domov Rosina Stolárová: Nemčina či maďarčina, to nám bolo ganz egal Ktorý ste ročník alebo Umenie viesť rozhovor Getrúda Milchová: Život bez jazykov by som si nevedela predstaviť Juraj Linzboth: Prešpuráci boli maximálne dvojjazyční Trojjazyčnosť – ani mýtus, ani skutočnosť Mária Hrankovičová: Na Slovensku sa mnohým žilo dobre, ale za akú cenu?

Pavol Polák a Georg Portland: Prízvuk viacjazyčnosti „Neviem“ alebo Úskalia materinského jazyka N. N.: Nemecké deti som ja učil nemecky!

Edita Trubenová: Jazyky sme sa učili na dvore „Neni nemčina ako nemčina“

31 41 56 59 71 80 85 93 101 109 117 131 135 149 160

5

Susanne Zahradnik a Marta Krallová: Keď sme vyrastali, slovenčina ešte nebola potrebná Erika Blumgrund: Každý človek sa narodí s určitým posolstvom Detské slečny, kuchárky a slúžky Otto Sobek: Karpatských Nemcov si vymysleli historici Josef H. Derx: Nebolo to spolužitie, žili sme vedľa seba Nemecké štátne reálne gymnázium

165 179 189 193 205 216

Hilde Weiszová: U nás sa strašne míšalo Chvála mišmašu

221 230

Veronika Schlosserová: Čo robí svätý Ján Mucha?

Róžikológia

239 246

Pavel Taussig: Môj jazykový slalom Alexander Schiller: Po nemecky už neviem a po slovensky ešte nie Strata jazyka alebo Jazyk ako pasca Mirjam Adamec: Na nemčinu sme po vojne zanevreli „Zakázaný“ jazyk alebo Ako prežiť

253 269 278 283 294

Doslov: Od ero-epických k ero-etickým rozhovorom 299 Použitá literatúra 302

6

Predslov

Rozhovory o jazykoch

T

áto kniha je doslov. Doslov k starému, dohasínajúcemu príbehu bratislavskej viacjazyčnosti, ktorý sa po stáročia rozvíjal vďaka polohe Bratislavy na križovatke ciest a kultúr. Rovnako ako v mnohých ďalších stredoeurópskych mestách život tu prinášal veľa situácií, v ktorých bolo možné alebo priam nevyhnutné komunikovať v rôznych jazykoch. Prinášam čitateľovi rozhovory so súčasníkmi medzivojnovej Bratislavy, ktorí ako posledná generácia vyrastali vo viacjazyčnom prostredí. Každodenný kontakt s viacerými jazykmi bol pre nich neodmysliteľnou súčasťou verejnej aj súkromnej komunikácie – na úradoch, v obchode, na pavlači so susedmi, pri obednom stole.

Rozhovory som začal nahrávať v roku 2007. Prostredníctvom svojich priateľov a známych som spoznal ľudí, ktorí prežili v medzivojnovej Bratislave detstvo a mladosť a získali tak osobnú skúsenosť s tunajšou (regionálnou) viacjazyčnosťou. Aby som si utvoril čo najpestrejší obraz o jazykových biografiách obyvateľov tohto mesta, nahral som do dnešného dňa okolo sto rozhovorov s viac ako sedemdesiatimi osobami. Stretával som sa nielen s pamätníkmi, ktorí v Bratislave zostali žiť aj po druhej svetovej vojne. Rozprával som sa aj s bývalými Bratislavčanmi, ktorí dnes prichádzajú do svojho rodného mesta z Nemecka či Izraela, výskum ma zaviedol do Čiech, Rakúska, Nemecka, Veľkej Británie, Spojených štátov a Argentíny.

Získaný materiál som pôvodne plánoval analyzovať v rámci samostatnej vedeckej publikácie, no keď som si uvedomil časovú náročnosť svojho zámeru, rozhodol som sa ponúknuť čitateľom najprv výber z rozhovorov o Bratislave a jej jazykoch. Zahrnul som doň dvadsať interview približujúcich typické znaky jazykovej situácie v medzivojnovej Bratislave. Sústredil som sa pri tom na tie jazyky, ktoré boli v tomto fakticky (z hľadiska úradov), ako aj symbolicky (z hľadiska identifikácie obyvateľstva) dominantné: slovenčina, maďarčina a nemčina. Samozrejme, v meste sa používali aj ďalšie jazyky, napr. čeština či jidiš, hoci len obmedzene. K širšiemu regiónu Bratislavy patrila bezpochyby aj chorvátčina, zastúpená v dnešných mestských častiach Jarovce, Rusovce, Čunovo a Devínska Nová Ves. Keďže tieto obce historicky nepatrili k Prešporku a v prípade prvých troch menovaných mestských častí sa ich viacjazyčnosť až do roku 1947 odvíjala v rámci Maďarska, a nie Československa, rozhodol som sa ju vo svojej práci obísť.

Téma tejto knihy a spôsob, akým som ju spracoval, sa nedá jednoznačne zaradiť do bežných vedeckých disciplín. Výskum tzv. jazykových biografií patrí do oblasti

7

rozviazané jazyky

sociolingvistiky, skúmajúcej vzťah jazyka a spoločnosti. Svojím zameraním na obdobie medzivojnovej Bratislavy a každodenný život má moja práca aj kultúrno-historický charakter. Použitie interview ako spôsobu získavania informácií je charakteristické pre etnológiu a oral history, pričom samo interview je z formálnej stránky aj literárno-publicistický žáner. Všetky tieto odbory ma inšpirovali pri realizácii výskumu a písaní tejto knihy. Hoci som sa pokúsil dospieť k výsledkom, ktoré by posunuli hranice vedeckého poznania v oblasti viacjazyčnosti v Bratislave, hranice som sa rozhodol posúvať tak, aby som vyrobil čo najmenej nových hraníc, presnejšie povedané, prekážok medzi vedeckou a nevedeckou komunikáciou, medzi fundovanými vedcami a zainteresovanými laikmi. Je pre mňa dôležité, aby moje vedecky motivované úvahy chápali aj tí, ktorí mi k nim dodali potrebné informácie. Svoje postrehy, ako aj rôzne informácie, prispievajúce k lepšiemu pochopeniu rozhovorov, prinášam v samostatných krátkych kapitolách. Každá by sa dala rozvinúť do vlastného výskumného projektu a do samostatnej práce. K niektorým prípadom sa zamýšľam vrátiť. Hlasy pamätníkov pretkávam vlastným hlasom. Ich príbehy o jazykoch dopĺňam o vlastný príbeh, ako aj príbeh tohto výskumu.

Najradšej by som uverejnil všetky rozhovory, ktoré som počas výskumu zaznamenal. Každý je svojím spôsobom jedinečný, nehovoriac o osobnostiach respondentov.

Výraz respondent nepokladám za šťastný, pretože zužuje človeka, komplexnú bytosť, na funkciu poskytovateľa informácie. Má však jednu nespornú prednosť, pre ktorú ho používam. Oproti mne oveľa milšiemu označeniu partner v diskusii alebo partner v rozhovore je jednoslovný. Ešte formálnejšie však znie označenie informant, ktoré navyše pripomína donášača... Tam, kde sa dá, používam priamo mená ľudí, s ktorými som sa rozprával a ktorí súhlasili s uverejnením rozhovoru pod svojím menom.

V ostatných prípadoch používam vymyslené iniciály.

Pre tento typ publikácie som sa rozhodol rozhovory upraviť do čo najčitateľnejšej podoby. Nepoužil som preto fonetický prepis a neprinášam kompletné znenie rozhovorov, ale iba vybrané časti. Dbal som pritom o zachovanie pôvodného slovosledu, ako aj autentických výrazových prostriedkov, pokiaľ to nebolo na úkor zrozumiteľnosti. Rozhovory dokumentujú spontánnu prirodzenú ústnu komunikáciu.

Prepis interview preto nie je vždy v súlade s kodifikovanou normou spisovného jazyka. Hovorený charakter prepísaných interview pôsobil na niektorých ľudí pri autorizácii rozhovoru iritujúco a privádzal ich – neprávom – do rozpakov nad vlastnou slovenčinou... Takýmto trochu nezvyčajným spôsobom spracovania som rozhodne nezamýšľal znevážiť svojich partnerov v diskusii.

Prečo som si zvolil tento typ záznamu? Ústna komunikácia a hovorený jazyk sú pre mňa kľúčom k pochopeniu viacjazyčnej komunikácie. Jej cieľom totiž zväčša nie je zvládnuť viac jazykov dokonale, ale vedieť sa dohovoriť v rôznych situáciách. V hovorenom jazyku, v rôznych aj nespisovných výrazoch, sa ďalej prejavuje osobnosť hovoriaceho a jeho vlastný životný príbeh. V odchýlkach od súčasnej spisovnej normy možno vidieť stopy osobných dejín, ako aj dejín tejto krajiny. Slovník medzivojnovej generácie obsahuje nezmazateľné stopy češtiny. Bratislavčan, ktorý vyrastal obklopený maďarčinou či nemčinou,

8

Predslov

spontánne použije vo svojom prejave slová a spojenia vypožičané z týchto dvoch jazykov, ktoré sa medzičasom aspoň v bežnej jazykovej praxi udomácnili. Patria k jazyku jeho detstva a mladosti.

Hoci som si vedomý kľúčového významu doslovného a fonetického prepisu rozhovorov na vedecké účely, v tejto knihe som ho nepoužil. Pôsobilo by to na čitateľa rušivo. Čiastočné zachovanie hovoreného jazyka mi však umožnilo prezentovať aspoň do istej miery aj formu výpovedí, ktorá je dôležitá napr. pre pochopenie nálady, v akej sa respondent nachádzal. Slovná vata, „zbytočné“ slová, ktoré sa pri prepise zvyčajne odstraňujú, naznačujú, akým spôsobom získavame pri rozprávaní čas na premýšľanie, ako lavírujeme pri hľadaní správnej formulácie alebo sa zdráhame odpovedať.

Prevažnú väčšinu rozhovorov som viedol v slovenčine. Ich súčasťou však vždy bola aj konverzácia v ostatných jazykoch, ktoré sprevádzali respondentov ich životom. Na stretnutiach s Bratislavčanmi hovoriacimi po maďarsky boli prítomní kolegovia s materinským jazykom maďarským, tí sa na záver nášho rozhovoru porozprávali s respondentom v maďarčine. Podobné krátke konverzácie v nemčine som realizoval sám. Hoci takéto stručné rozhovory boli dôležité pre posúdenie jazykových schopností partnera v diskusii, ako aj jeho vzťahu k danému jazyku, z obsahovej stránky už zvyčajne nepriniesli nové informácie. Pri úprave interview pre potreby tejto práce som tieto krátke nahrávky nebral do úvahy. Vo viacerých prípadoch, obsiahnutých v tejto publikácii, však konverzácie primárne prebiehali v nemčine alebo angličtine, pretože respondenti už medzičasom slovenčinu aktívne nepoužívajú. Tieto interview som preložil do slovenčiny, čím som, prirodzene, ich hovorený charakter musel čiastočne potlačiť. Bližšie okolnosti takýchto rozhovorov spresňujem na ich začiatku. Ak to bolo možné, predložil som upravené rozhovory respondentom alebo ich deťom na autorizáciu.

Rozhovory so starými Bratislavčanmi majú charakter spomienok. Obsahujú tak rôzne informácie z minulosti, no spätný uhol pohľadu je neoddeliteľne spojený s prítomnosťou. Roky, ktoré uplynuli od detstva a mladosti pamätníkov, výrazne ovplyvnili ich postoj k minulosti. Mnohé osoby a udalosti padli za obeť zabudnutiu, niektoré informácie sa už dnes nedajú overiť. Neskoršie skúsenosti a súčasné postoje zas menia vnímanie minulých dejov. Vo výpovediach pamätníkov je minulosť nerozlučne spätá s prítomnosťou. Toto spojenie sa niekedy ani nedá jasne rozoznať, aby sme videli, čo konkrétne v súčasnosti ovplyvňuje chápanie minulosti. Preto sa na rozhovory nemôžeme pozerať ako na nespochybniteľný prameň informácií o tom, čo všetko pamätníci zažili a ako sa dejiny odohrávali. Sú svedectvom toho, ako svoj život v súvislosti s jazykmi vidia dnes a aký zmysel prikladajú tomu, čo ich v živote postretlo. Prirodzene, istú mieru historickej objektivity možno dosiahnuť práve tým, že výpovede pamätníkov porovnáme a zistíme, v čom sú osobne zafarbené a v čom sa prekrývajú.

Okrem prelínania minulosti a súčasnosti je obsah výpovedí ovplyvnený aj tým, ako vznikali. Samotná situácia rozhovoru formuje mnohorakým spôsobom to, o čom sa rozprávame. Otázky výskumníka, rola svedka, v ktorej sa starí Bratislavčania ocitli, spôsob, akým formulujeme svoje spomienky, pravidlá vzájomnej komuni-

9

rozviazané jazyky

kácie, to všetko sú ďalšie faktory, ktoré spoluurčujú výslednú podobu spomínania.

Mojou úlohou nie je dokazovať, či si pamätníci spomínajú správne alebo nesprávne.

Skôr som sa usilovať pochopiť, čo ich vedie k ich názorom a postojom.

V tomto úsilí ma od začiatku podporoval inšpiratívnymi radami, komentármi a občas aj osobnou prítomnosťou pri interview môj kolega z Filozofickej fakulty UK jazykovedec István Lanstyák. Okrem množstva cenných vedomostí, ktoré som od neho získal, mu vďačím aj za veľa fundovaných postrehov k rukopisu tejto práce. Za podnetné pripomienky a povzbudzujúci záujem ďakujem aj historičke Elene Mannovej (SAV). Dôležitú spätnú väzbu mi poskytla Marta Šáteková. Mojím najčastejším kolegom pri rozhovoroch, vždy veľmi ochotným a vnímavým, bol Péter Urbán z Katedry germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky FiFUK, môjho domovského pracoviska. Sprevádzal ma všade, kde sme časti rozhovorov nahrávali v maďarčine.

Občas vypomohli aj šikovní študenti a študentky kombinácie nemčina – maďarčina, ako aj kolegyňa z Katedry maďarského jazyka a literatúry Magdaléna Elzerová.

Za pomoc pri prepisovaní nahrávok ďakujem Zuzane Zvalovej. Kolegyňa z FiFUK Gabriela Múcsková mi radila, ako pri úprave rozhovorov zachovať čo najväčšiu autenticitu výpovedí. Marika Strižová mi ochotne pomáhala s množstvom drobných, no na čas a precíznosť náročných technických a administratívnych prác. Za preklad rôznych maďarských dokumentov, ktorými som si dopĺňal vedomosti o konkrétnych osobách a ich osudoch, vďačím najmä svojej mame Terézii Tancerovej.

Veľmi podnetné boli pre mňa diskusie a záujem kolegov a kolegýň v rámci výskumného grantu pod názvom Slovenčina v kontexte viacjazyčných spoločenstiev na Slovensku (APVV-0689-12), na ktorom sme začali pracovať na Filozofickej fakulte UK v roku 2013. Aj vďaka nim som si uvedomil, akým dobrodružstvom je rozprávanie o jazykoch. Ďakujem veľmi pekne všetkým, ktorí sa podieľali na príprave a technickej realizácii tejto publikácie, vrátane príbuzných mojich respondentov. V niektorých prípadoch mi pomohli s kompletizáciou ilustračného materiálu, prípadne aj s autorizáciou interview. Moja vďaka však patrí predovšetkým tým, ktorí boli ochotní podeliť sa so mnou o skúsenosti so starou Bratislavou. Bez ich ochoty rozprávať, bez ich rozviazaného jazyka, by tento projekt nevznikol. Dali mi omnoho viac, než som im schopný vrátiť touto knihou.

10

Čo je viacjazyčnosť?

K

eď sa nám narodilo prvé dieťa, rozhodli sme sa s manželkou, že ja budem s deťmi rozprávať po nemecky. Po nemecky som sa učil odmalička. Nemčinu som vyštudoval, strávil som dlhý čas v nemeckojazyčných krajinách, nemčina sa stala mojím hlavným pracovným jazykom. „Načo to robíš? Chceš, aby tvoj syn vedel rovnako po nemecky ako po slovensky? To nebude fungovať, veď ty nie si Nemec!“ Takto reagovali niektorí ľudia, keď sa o našej jazykovej výchove dozvedeli. Považovali to za neprirodzené. Tieto a podobné výhrady vychádzajú z pomerne rozšírenej negatívnej predstavy o viacjazyčnom človeku (bilingvistovi). Rozhovory obsiahnuté v tejto knihe budú postupne odkrývať rôzne spôsoby, ako sa dá hľadieť na význam jazykov v živote jednotlivca. Konkrétna historická skúsenosť je zvyčajne omnoho zložitejšia než naše zjednodušené predstavy o skutočnosti. Napokon som sa o tom presvedčil aj na vlastnej koži. A nielen pri prvom synovi, ale aj dvoch dcérach, ktoré po ňom nasledovali.

Skepsa či nedôvera voči viacjazyčnosti, s ktorou sa ešte aj dnes môžeme na Slovensku stretnúť, má rôzne príčiny. Od 19. storočia vštepovali slovensky cítiace národné elity obyvateľom Horného Uhorska, že hovoriť po slovensky znamená byť Slovákom. A naopak, byť uvedomelým Slovákom znamená hovoriť po slovensky. V duchu tejto tradície vnímame dodnes na Slovensku, ale aj v ostatných stredoeurópskych krajinách, jazyk ako neodmysliteľnú súčasť národnej identity. Každý iný jazyk, s ktorým sa stotožňujeme, teda môže pôsobiť ako ohrozenie etnickej príslušnosti. V tomto duchu sa aj jazyková asimilácia chápala v 19. storočí automaticky ako hrozba etnickej asimilácie, rovnajúca sa pomaly fyzickej smrti. Čo by sa bolo stalo s Paľkom Országhom, keby aj naďalej písal verše po maďarsky a po nemecky?

Ku skúsenosti Slovákov s maďarizáciou pribudli v našej kolektívnej pamäti ďalšie negatívne skúsenosti s cudzími jazykmi počas druhej svetovej vojny a po nej. Nemčina aj maďarčina sa stali jazykom nepriateľov a tento negatívny status sa ešte utvrdil v triednom boji v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Tzv. buržoázne živly sa často vyznačovali aj tým, že boli viacjazyčné. Inými slovami, nemčina a maďarčina diskvalifikovali viacjazyčných Bratislavčanov často nielen etnicky, ale aj triedne. Dôsledkom rôznych násilných a mocensky riadených procesov sa väčšina obyvateľstva na Slovensku stala jednojazyčnou (monolingválnou). Tento stav sa po istom období začal považovať za prirodzený, hoci bol v príkrom rozpore so skúsenosťami predošlých generácií. Tie po utrpení vojnových a povojnových rokov pre istotu svoje jazykové znalosti tajili, často aj pred vlastnými deťmi. Cudzie jazyky ako súčasť každodennej spontánnej komunikácie v rodine či na verejnosti sa stali až na výnimky tabu. Roz-

11

rozviazané jazyky

právať cudzími jazykmi sa dalo už len v škole na vyučovaní alebo na dovolenke v zahraničí. Doma a na ulici sa rozprávalo po slovensky.

Tak je to v absolútnej väčšine rodín na Slovensku dodnes. Ako hovorí český jazykovedec Ivo Vasiljev, sme „postihnutí“ jednojazyčnosťou.1 Celosvetovým štandardom je totiž viacjazyčnosť. V mnohých krajinách Afriky a Ázie ovládajú ich obyvatelia tri alebo až štyri jazyky. Prirodzene, aj v Európe ešte nájdeme štáty s viacerými štátnymi jazykmi a viacjazyčným obyvateľstvom.

Na negatívnom vnímaní viacjazyčnosti nesú svoj podiel viny nielen politici, ale aj pedagógovia a vedci študujúci tento jav. Pod vplyvom románu Emil od Jeana-Jacqua Rousseaua, ktorý výrazne ovplyvnil predstavy 19. storočia o výchove detí, sa paralelné učenie jazykov považovalo za neúmerné zaťaženie detskej pamäti a narušenie citovej stability dieťaťa.2 Odmietavé postoje neboli typické len pre Slovensko či strednú Európu. Až do šesťdesiatych rokov 20. storočia bol medzi odborníkmi v Európe a v Amerike rozšírený názor, že viacjazyčnosť má na myslenie hovoriacich škodlivý vplyv. Výskumy z konca 19. storočia sa snažili dokázať, že bilingvisti sú menej inteligentní ako monolingvisti. Začiatkom 20. storočia sa objavil názor, s ktorým sa môžeme stretnúť aj v dnešnej Bratislave, tak u bežných hovoriacich, ako aj u výskumníkov: Viacjazyčné osoby miešajú jazyky preto, lebo v skutočnosti neovládajú žiaden jazyk poriadne.3 Viacjazyčnosť sa dávala do súvislosti s rôznymi poruchami reči a inteligencie. Ešte v sedemdesiatych rokoch, keď som sa narodil ja, sa moja mama, vyštudovaná špeciálna pedagogička, bála hovoriť so mnou popri slovenčine aj po maďarsky, aby som sa nezačal zajakávať. S viacjazyčnou výchovou sa odporúčalo počkať, kým sa dostatočne nevyvinie schopnosť používať prvý jazyk. Pred simultánnou sa uprednostňovala tzv. sukcesívna, postupná viacjazyčnosť. Keď sa potom jedného dňa moja mama rozhodla, že začne so mnou hovoriť po maďarsky – niekedy medzi mojím tretím a štvrtým rokom –, bolo už neskoro. Na zmenu jazyka som reagoval tak prudko, že si to dodnes pamätám. Bol som v šoku, že zrazu nerozumiem vlastnej mame, a nechápal som, prečo to robí. Maďarčinu som dlhé roky odmietal. Samozrejme, na svoju škodu. „Chceš, aby tvoje deti hovorili rovnako po nemecky ako po slovensky?“ Za touto otázkou, ktorú som počúval, sa skrýva ďalšia všeobecne rozšírená predstava o bilingvizme. Podľa nej je viacjazyčný jednotlivec taká osoba, ktorá okrem svojho materinského jazyka ovláda ďalší jazyk na úrovni rodeného hovoriaceho. Inými slovami, bilingvista sú vlastne dvaja monolingvisti v jednej osobe. Od bilingvistu sa dokonca očakáva, že v danom cudzom jazyku nerobí žiadne chyby v ústnom ani v písomnom prejave. „Asi viete perfektne po nemecky, keď tak hovoríte s deťmi. Ako sa povie po nemecky digestor?“ Občas som pri podobnej záludnej otázke musel priznať, že neviem, a v tej chvíli som isto vyzeral ako šarlatán. No o úspech viacjazyčnej výchovy som sa neobával. Bol som totiž presvedčený, že táto predstava o viacjazyčnosti nezodpovedá realite. A príbehy viacjazyčných Bratislavčanov, ktoré budem spolu s nimi rozprávať v tejto knihe, mi poskytli množstvo dôkazov.

Znamená ovládať jazyk vedieť bezchybne čítať, písať, počúvať a rozprávať v každej komunikačnej situácii? Na viacjazyčného človeka sa kladú nároky, ktorým ťažko 1 2 3

12

Vasiljev (2011), s. 272.

Pozri Wolf (2012), s. 72.

Pozri viac Li Wei (2004), s. 33 a nasl.

Čo je viacjazyčnosť?

vyhovieť aj v materinskom jazyku. Otvorene priznávam, že som si nie vždy istý slovenským pravopisom a že existuje množstvo slovenských výrazov, o ktorých význame nemám ani potuchy. Pri nákupe v železiarstve habkám ako cudzinec – často nepoznám presný názov predmetu, ktorý hľadám. Napriek mojim očividným jazykovým nedostatkom, o ktorých vie svoje aj jazyková redaktorka tohto rukopisu, asi nikomu nepríde na um spochybniť moju jazykovú kompetenciu v používaní slovenského jazyka...

Ako ukazujú príbehy v tejto knihe, viacjazyčné osoby spravidla ovládajú jednotlivé jazyky na rôznej úrovni, keďže si ich osvojovali za rôznym účelom a v rôznych situáciách. Mnohí bilingvisti ovládajú jeden zo svojich dvoch či troch jazykov len slovom, a nie aj písmom. Bratislavčanom, ktorí sa učili po slovensky už takmer v dospelosti, museli často s písanou slovenčinou pomáhať ich deti (pozri Schiller, s. 273).

Ak sa niekto naučil po maďarsky od susedov na ulici, sotva siahol po Petőfim v origináli. Tam, kde sa deti učili jazyk tzv. prirodzeným, neriadeným spôsobom mimo vyučovania, často si osvojili len jeho nárečovú podobu. Z tohto dôvodu napr. u mnohých karpatských Nemcov na Slovensku, narodených po roku 1939, zmizla znalosť spisovnej nemčiny. Vo svojej rodine sa naučili len dialekt. Medzi viacjazyčnými osobami zriedka nájdeme tzv. vyvážených alebo symetrických bilingvistov, ktorí používajú všetky svoje jazyky na rovnakej úrovni. „S tou viacjazyčnou výchovou to nebude fungovať, veď ty nie si Nemec!“ K nedôvere voči viacjazyčnosti a mylným predstavám o bilingvistoch ako viacnásobných monoligvistoch sa často pridáva aj predstava, že komunikovať s deťmi v cudzom jazyku môže len osoba, pre ktorú je tento jazyk jej materinským. Situácia, v ktorej rodičia rozprávajú s dieťaťom jazykom, ktorí si osvojili neskôr, sa v odbornej terminológii označuje ako intenčný bilingvizmus. Predsudkov namierených proti intenčnému bilingvizmu je neúrekom.4 Mnohí starí Bratislavčania však komunikovali bez ujmy so svojimi rodičmi či starými rodičmi jazykom, ktorý nebol pre nikoho z nich materinským. Istá respondentka (roč. 1925) uviedla, že ich domácim jazykom bola maďarčina, hoci to nebol materinský jazyk ani jedného z rodičov. Dokonca jej otec, uvedomelý Slovák, nemal Maďarov veľmi v láske. Problém však bol v tom, že jeho manželka, bratislavská Nemka, po slovensky nevedela a on zas neovládal nemčinu. A tak im nezostávalo iné, ako hovoriť spolu tým jazykom, ktorý sa obaja naučili za Rakúska-Uhorska v škole – po maďarsky. Nebyť maďarizácie, asi by spolu nikdy nenašli spoločnú reč...

V tejto knihe nehľadám jedinú správnu odpoveď na otázku, čo je viacjazyčnosť či bilingvizmus, pod ktorým sa chápe ovládanie dvoch a viacerých jazykov. Takáto odpoveď neexistuje. Vedci ponúkajú mnohé vysvetlenia.5 Definície viacjazyčnosti sa zvyčajne viažu na špeciálny účel. Tí, ktorí sa zaujímajú o proces osvojovania jazykov u detí, odlišujú simultánnu, paralelne sa rozvíjajúcu viacjazyčnosť od sukcesívneho, postupne za sebou nasledujúceho osvojovania si jednotlivých jazykov. Pri štúdiu úlohy viacjazyčnosti v spoločnosti zas skúmame vzťah medzi spoločenským a individuálnym bilingvizmom. Ak je v centre pozornosti otázka jazykovej kompetencie v daných jazykoch, stretávame sa s asymetrickým alebo symetrickým bilingviz4 5

Pozri Štefánik (2000). Štefánik (2004).

13

rozviazané jazyky

mom. Všetky tieto pojmy slúžia v prvom rade istému výskumnému zámeru a odrážajú isté predstavy a očakávania, ktoré výskumníci spájajú so svojou prácou. Mojím cieľom je ukázať rôzne historické podoby, ktoré mal multilingvizmus v Bratislave v medzivojnovom období.

Samozrejme, ani môj prístup nie je neutrálny. Od začiatku som pri štúdiu bratislavských jazykov hľadal čo najväčšiu pestrosť, bez toho, aby som niektorý z jazykov uprednostňoval. Zaujímal ma tak spisovný jazyk, ako aj dialekty. Nepátral som po všeobecných, typických znakoch, ale po individuálnej skúsenosti, bez snahy zaškatuľkovať hovoriacich do rôznych kategórií. Tieto postoje spoluurčovali hľadanie starých Bratislavčanov, ako aj otázky, ktoré som im kládol. „Každý človek je viacjazyčný,“ tvrdí rakúska jazykovedkyňa Brigitta Busch a poukazuje na pestré zloženie nášho jazykového repertoáru (verbal repertoire).6 Tento pojem a výskumný koncept, ktorý zaviedol v sociolingvistike John J. Gumperz, predstavuje jeden z leitmotívov tejto knihy. V súlade s Brigittou Busch ho však chápem širšie, než bol jeho pôvodný význam, pretože doň zahrňujem aj oblasť jazykového prežívania (pozri kapitolu o trojjazyčnosti, s. 106), a zároveň sa domnievam, že úzko súvisí aj s oblasťou jazykových ideológií (pozri kapitolu o jazykových ideológiách, s 26). Jazykový repertoár istej komunity, ako ho chápal spočiatku Gumperz, „obsahuje všetky akceptované spôsoby, ako formulovať správu. Poskytuje zbrane pre každodennú komunikáciu. Hovoriaci si z tohto arzenálu vyberajú podľa toho, aké významy chcú sprostredkovať.“7 Pojem repertoáru sa neskôr začal uplatňovať aj pri skúmaní jazykového správania jednotlivcov, nielen spoločenstiev. Namiesto rozlišovania medzi jednotlivými jazykmi či dialektmi sa nám teda ponúka také vnímanie jazykového správania, ktoré si všíma všetky jazyky, dialekty, variety, štýly či registre, ktoré sú v danej komunite rozšírené. Všetci poznáme spisovný jazyk a rôzne nárečia. Učili sme sa jazyky v škole – ak už nič iné, tak ruštinu a aspoň v niektorých jednoduchých komunikačných situáciách sa ako-tak dohodneme. Vieme sa pozdraviť, poďakovať, napočítať do desať, zanadávať. Vďaka príbuznosti niektorých jazykov, aj vďaka medzinárodným výrazom či slovám prevzatým z iných jazykov do našej materčiny, celkom nečakane rozumieme niektorým výpovediam v jazykoch, ktoré sme sa nikdy neučili. Na ulici, vo vlaku, v nákupnom stredisku sa stretávame s cudzincami a počujeme cudzie jazyky.

Sme obklopení rôznymi jazykmi a tie majú vplyv na náš vlastný jazyk či naše vlastné jazyky. Jazykový repertoár pritom neobsahuje len tieto prvky, ale aj vedomosti o tom, ako ich v danej situácii správne použiť. Nachádzajú sa v ňom tak jazykové, ako aj komunikačné zručnosti.

Jazyky v Bratislave nevnímam izolovane, ale tak, ako sa v používaní hovoriacich „stretávali“ a navzájom „dotýkali“. Ako v jednotlivých kapitolách ukážem, jazyk znamená omnoho viac než gramatiku a slovnú zásobu či predmet výskumu, ktorý môžeme „uväzniť“ v slovníkoch.

Argument Brigitty Busch, že všetci sme do istej miery viacjazyční, má rozhodne svoju logiku. Dokonca sa dá ísť v jej tvrdení ešte o krok ďalej.

6 7

14

Busch (2013).

Gumperz (1964), s. 137 a nasl.

Čo je viacjazyčnosť?

Viacjazyčný je každý človek, ktorý sám seba za viacjazyčného považuje, dokonca bez toho, aby vedel preukázať čo len minimálnu pasívnu kompetenciu nejakého ďalšieho jazyka. Takto nám pani F. (roč. 1920) v rozhovore tvrdila, že hovorí aj po maďarsky, no keď prišlo na lámanie chleba, ukázalo sa, že maďarčine nerozumie ani pasívne. Napriek tomu považovala maďarčinu za svoj jazyk. Viacjazyčnosť je totiž aj vecou postoja, nielen reálnej kompetencie.

15

Výlet so spolužiakmi do Ostrihomu, 1943

S rodičmi a s bratom, 1928

1948

S otcom a s bratom, 1926

1951

S básnikom Á. Tőzsérom, 1983

Ľudia, ktorí vedeli len jeden jazyk, boli ako biele vrany Judit Mayer Pani Judit Mayer (1923 – 2015) vždy slúžila druhým. Ako prekladateľka z češtiny a slovenčiny, ako editorka či jazyková redaktorka, kultivujúca dielo niekoľkých generácii maďarských spisovateľov na Slovensku a dozaista aj ako priateľka – múdrymi radami, jemným humorom, ochotou pomôcť. Vďaka nej som v roku 2008 získal kontakt s viacerými maďarskými rodinami v Bratislave. Jej meno otváralo dvere, vzbudzovalo úctu a obdiv, a to rovnako u nemeckých, slovenských či židovských Bratislavčanov. Svojimi pracovnými aj súkromnými väzbami tieto svety navzájom spájala. Bola stredoeurópska intelektuálka, akých sme mali na Slovensku málo. Za svoju prácu získala právom niekoľko vysokých odborných ocenení a štátnych vyznamenaní. Tento rozhovor je výsledkom viacerých stretnutí predovšetkým v rokoch 2008 a 2015. Vychádza aj z nahrávky, ktorú realizoval s pani Mayer v maďarčine István Lanstyák. Výťah z našich rozhovorov z roku 2008 sme s I. Lanstyákom uverejnili v maďarčine v roku 2010.

Nasledujúce interview je teda kombináciou prekladu maďarských výpovedí so slovenskými odpoveďami, ktoré pani Mayer ešte spresnila v roku 2015. Žiaľ, ten najzaujímavejší rozhovor sa nezachoval. V rámci svojho výskumu som poprosil básnika Árpáda Tőzséra, aby vyspovedal Judit Mayer v maďarčine, keďže ich spájala dlhoročná spolupráca a množstvo spoločných tém. S nadšením mi po rozhovore referoval, že interview bolo úžasné. Prvý raz vraj počul o veciach, ktoré ani on ako znalec Bratislavy nepoznal. Keď mi v technických veciach neveľmi zbehlý básnik odovzdal diktafón, ktorý som mu na nahrávanie požičal, bola na ňom zachytená jediná veta: „Nezabudnite si u mňa kľúče.“

Foto: Somogyi Tibor

17

rozviazané jazyky

Odkiaľ pochádza vaša rodina?

Môj otec bol zo Sedmohradska, z Koložváru. V roku 1913 ho preložili do Prešporka na obchodnú akadémiu ako profesora nemčiny, maďarčiny a latiny. Nemčinár bol naslovovzatý, študoval v Lipsku a v Berlíne. Matka sa narodila v Rožňave, ale keď mala tri mesiace, tak starého otca, Józsefa Schrödla, pozvali učiť na bratislavské, či vlastne ešte prešporské evanjelické lýceum. Takže vyrástla už tu a považovala sa za pravú Bratislavčanku. Ja a môj nebohý brat sme sa už narodili v Bratislave, za prvej ČSR. Ja v roku 1923 a on v roku 1921. Starý otec veľmi skoro zomrel, ešte v osemnástom roku, mal len päťdesiattri rokov. Napriek tomu si získal veľmi dobré meno v dejepisárskych kruhoch. Vždy sa čudujem, ako veľa toho stihol napísať napriek svojmu veku – dejiny lýcea, rôzne odborné články, dal do poriadku numizmatickú zbierku lýcea a archív.

Akým jazykom sa u vás doma hovorilo?

Samozrejme, po maďarsky. Maďarčina bola rodným jazykom mojich rodičov. Keď nechceli, aby sme im rozumeli, tak hovorili po nemecky. Ale pozdejšie to už nepomohlo, lebo sme sa nemčinu naučili. Aj starí rodičia z oboch strán často hovorili po nemecky. Starý otec z matkinej strany, historik, bol veľmi uvedomelý Maďar, no hovoril po nemecky dokonale. Iné to bolo so slovenčinou. Slovenskí spoluobčania neradi počúvajú, keď im hovoríme, kto tu hovoril pred rokom 1918 po slovensky. Slovenská inteligencia hovorila po slovensky len doma. Na verejnom fóre by so slovenčinou nemala úspech! Keď prišiel v osemnástom roku prevrat, tá staršia generácia, ako moji rodičia, to ešte nebrala ako „večný“ fakt. Mysleli si, že Česi prišli a zase aj odídu. Takže matka aj chodila na kurz slovenčiny, ale poriadne sa po slovensky nenaučila. Kurzy vtedy ponúkalo mesto pre svojich zamestnancov. Organizovali ich aj niektoré veľké slovenské rodiny, ktoré tu žili, ako Dérerovci, Kutlíkovci, Štefánikovci. No výsledok bol biedny. Tu, v Bratislave, matka slovenčinu vlastne nepotrebovala, lebo každý tu hovoril alebo nemecky, alebo maďarsky. Akurát na trhu sa dohovorila. Ani otec sa pekne po slovensky nenaučil. Pravda, rozumieť rozumeli. Po štyridsiatom piatom roku, keď už sme boli oslobodení, v úvodzovkách, a Maďari stratili štátne občianstvo spolu s Nemcami, bolo veľmi nepríjemné, keď niekto neovládal slovenčinu.

Ani v domácnosti ste nemali na výpomoc slovenské dievča alebo slovenskú opatrovateľku?

Opatrovateľku sme nemali. Mali sme slúžku, ale to boli väčšinou maďarské dievčatá zo Žitného ostrova alebo zo susedných Biskupíc.

Do akej školy ste chodili?

Dali nás do maďarskej školy. Vtedy ešte existovali v Bratislave maďarské školy a nikomu to nevadilo. Za prvej republiky to bolo samozrejmé. Až neskôr to začali kritizovať. Mali sme tu aj gymnázium, tam som maturovala. Delili sme sa o spoločnú budovu s Nemcami na Palisádoch. My sme boli pred obedom, oni poobede a opač-

18

Ľudia, ktorí vedeli len jeden jazyk, boli ako biele vrany

ne, tri dni tak a tri dni naopak. V tridsiatom ôsmom Nemci celú budovu obsadili a vyhodili nás. Dostali sme miesto na Kozej ulici, pozdejšie Šmeralovej. Po fronte tam už sídlila Prírodovedecká fakulta. Boli sme tam vlastne len pol roka, práve v čase, keď v blízkom župnom dome sídlil snem. Keď tam štrnásteho marca 1939 vyhlásili samostatný štát, museli sme čakať, kým nás pustia von, a nesmeli sme ísť smerom k Župnému námestiu.

Vedeli ste predtým, než ste išli do školy, aj iný jazyk ako maďarský?

Trošku sme vedeli po slovensky. Bývali sme na Konventnej, premávka tam fakticky neexistovala, mohli sme sa hrať s deťmi na ulici. Tam sme sa niečo naučili. Náš dom patril evanjelickej cirkvi. Starší susedia boli väčšinou Nemci a Maďari, Slováci tam veľmi nebývali. A od druhej triedy sme sa po slovensky učili v škole. Samozrejme, ani naše učiteľky a učitelia nehovorili po slovensky dokonale, boli to Maďari. Ale na gymnáziu nás už slovenčinu učili Slováci, ktorí ovládali maďarčinu. Od prvej triedy až po maturitu. Okrem toho sme každý rok chodievali do Harmónie pri Modre, aj tam sme mali príležitosť hovoriť a učiť sa po slovensky.

1943

Na gymnáziu asi pribudli aj ďalšie jazyky... Áno. Od tretej triedy latina a od piatej francúzština. Ako nepovinný jazyk sme mali nemčinu. Neskôr, na univerzite, som mala aj gréčtinu.

V akých situáciách ste využívali nemčinu?

V Bratislave sme mali aj nemeckých priateľov, pravda, pokiaľ to boli slušní ľudia.

Niektorí sa potom pridali na stranu karpatských Nemcov a správali sa ako nacisti, tých sme nemali v láske. Ale boli aj starí dobrí nemeckí Bratislavčania, ktorí také veci nikdy nerobili. Síce vedeli aj po maďarsky, ale mali výslovnosť, akú už dnes nepočuť. Po gramatickej stránke hovorili celkom dobre, ale mali strašne silný nemecký akcent.

Bratislavská nemčina tiež nemala najlepšiu povesť...

Na Zuckermandli a na Schlossbergu sa hovorilo podobne ako vo Viedni, v Ottakringu, len ešte trochu škaredšie. Moja mama hovorila touto nemčinou vždy, keď ku nám prišiel napríklad inštalatér alebo podobný typ. Aby sa cítili dobre. Ham schon klittn? To znamená: „Už ste zvonili?“ – Haben Sie schon geläutet? To bolo to tzv. kraxlhuberisch. Ale vo vzdelaných kruhoch sa hovorilo po nemecky spisovne.

Kraxlhuber – posmešné pomenovanie bratislavského Nemca hovoriaceho nárečím. Pôvod označenia je neznámy.

Vyrástli ste v rodine stredoškolského profesora, pravdepodobne ste mali veľa kníh.

Isteže. Veľa sme čítali. Najprv rozprávky a knihy pre mládež. Otec nám veľmi rád rozprával. Iliadu a Odyseu som počula od neho, nemusela som ich čítať. Otec mal v škole na starosti profesorskú knižnicu a pestoval si dobré vzťahy s kníhkupcom Steinerom. Ten mu vždy najprv požičal nové knihy, ktoré otec prečítal alebo ich dal prečítať matke, tá bola tiež veľmi usilovná čitateľka, a potom niečo vybral pre

19

rozviazané jazyky

knižnicu. Čítali sme aj maďarské noviny. Pražské Pragai magyar hírlap a budapeštianske Pesti Újság, a tunajšie noviny Új Hírek. Niekedy aj nemecký denník Grenzbote, kým ešte nebol zglajchšaltovaný.

1940

Mali ste priateľov aj zo židovských rodín? Ako sa u nich rozprávalo?

Isteže, mali sme. Jazykovo to bolo rôzne. Vzdelanejší ľudia už hovorili peknou nemčinou alebo po maďarsky. A Židia sa skoro naučili po slovensky, najmä tí, ktorí obchodovali, sa o to snažili. Keď ste išli v Bratislave do nejakého obchodu, tak vám veľmi vyšli v ústrety. Opýtali sa vás, či chcete hovoriť maďarsky, nemecky alebo slovensky, takže obchodník to musel ovládať. V mojom detstve už neexistovalo bratislavské geto v takom zmysle ako voľakedy – zatvorené. Židovská inteligencia, lekári, právnici, obchodníci a podobne už žili roztrúsení po celom meste. Ale na Kapucínskej a Židovskej ulici žilo veľa chudobných Židov. Trödleri, handrári, tí, čo opravovali dáždniky, predávali kefy a všeličo iné, tí všetci tam bývali. Ak tam človek vošiel, chytili ho za rameno, aby sa išiel pozrieť na ich tovar. Medzi nimi boli mnohí, ktorý hovorili jidiš.

Aký vzťah mali Židia k Maďarom?

Rozhodne existovali aj maďarsky cítiaci Židia, no väčšia časť židovskej inteligencie sa orientovala na Nemcov. Dávala svoje deti radšej do nemeckých gymnázií, odkiaľ ich potom v tridsiatom ôsmom, deviatom vylúčili. Vzali ich potom ešte do maďarských škôl, ale aj odtiaľ ich po dvoch rokoch vypovedali. Slovensky cítiaci Židia žili v skutočnosti len na vidieku. V Bratislave nemožno hovoriť o slovenských Židoch. Medzi dvoma vojnami si už pri sčítaní mohli vybrať aj židovskú národnosť, ale tí, čo sa chceli uplatniť, si prihlásili československú národnosť.

Medzi dvoma vojnami vládlo medzi Bratislavou a Viedňou čulé spojenie. Chodievali ste do Viedne?

Nie. Viedeň síce bola veľmi blízko, ešte tam chodila električka. Bratislavčania tam chodievali aj do divadla a potrebovali k tomu len cestovný pas. Rodičia sem-tam išli, ale my deti nie. Ako päťročná som bola v Maďarsku, no nie v Budapešti, ale v Pásztó, mamin strýc tam bol prednostom stanice, boli sme raz uňho dva týždne.

Mali tam o nás celkom nesprávne informácie. Pýtali sa matky, či vieme vôbec po maďarsky, a ona na to, že ináč ešte ani nevedia.

Stretli ste sa v medzivojnovom období s ľuďmi, ktorí ovládali iba jeden jazyk?

Málokedy. Bolo to také zriedkavé ako biela vrana. V Bratislave nebolo zvykom, že ľudia vedeli len jeden jazyk. Boli tak snáď niektoré slovenské rodiny, ktoré prišli z vidieka a ešte sa nenaučili ani po nemecky, ani po maďarsky. Ale väčšina, to praobyvateľstvo, ovládala viacero jazykov. Starí Bratislavčania hovorievali, že v Bratislave sa dá dohovoriť desiatimi jazykmi – pripočítali jazyk jidiš, cigánsky, okrem toho tu žili talianske rodiny, francúzske, v Cvernovke boli Angličania. A žili tu aj Chorváti, ktorí si svoj jazyk veľmi udržiavali, hoci úradne nebol uznaný. Tak to

20

Ľudia, ktorí vedeli len jeden jazyk, boli ako biele vrany

vyjde aj na tých desať... A Česi, čo sem prišli, vedeli všetci po nemecky. Myslím inteligenciu. Ale ešte aj takí železničiari a poštári, ktorých sem preložili z Moravy a Čiech, lebo nebolo dosť slovenských úradníkov, vedeli po nemecky aspoň voľačo. Bolo celkom bežné, že jazyky sa miešali, a to nielen v rodinách, ale aj na verejnosti. Môj otec bol napríklad členom Spolku malokarpatských turistov. Keď sa každý mesiac stretli na schôdzi, bolo celkom bežné, že jednu vetu začali po nemecky a dokončili po maďarsky, alebo naopak. To sa nikomu nezdalo zvláštne. Po slovensky tam nerozprávali.

Pripomínali ste si v rodine aj maďarské národné sviatky? Áno, 15. marec, výročie vypuknutia revolúcie 1848/49 v Uhorsku. Tento deň nás zobrali rodičia pred maďarský konzulát, kde bola vztýčená červeno-bielo-zelená maďarská vlajka. Konzulát bol na rohu Bielej ulice a Františkánskeho námestia, neskôr tam bola Devín banka. Ešte aj dnes je tam stojan na zástavu. Ten sviatok sme si pripomenuli aj v škole. Ako žiaci sme sa medzi sebou dohodli, že prídeme sviatočne oblečení. Učitelia si to „nevšimli“.

Kedy si Maďari začali v Bratislave pripomínať 15. marec aj na verejnosti?

Až v dobe socializmu, v šesťdesiatych rokoch, keď opäť postavili Petőfiho sochu.

Tam sme chodievali v tento deň a chodíme až dodnes. Petőfiho sochu obnovili v Medickej záhrade.

Prečo sa tento sviatok neoslavoval verejne už v prvej demokratickej ČSR? Jaj, to bolo vtedy veľmi chúlostivé! Ešte aj maďarskú hymnu bolo zakázané spievať, dokonca ani počúvať sme ju nemohli. V maďarskom rádiu ju vtedy hrali vždy o polnoci. Ak niekto v tom čase počúval rádio, musel si zatvoriť okno, aby ju nebolo počuť von.

Oslavoval sa v Bratislave 20. august, sviatok svätého Štefana?

Ten sa oslavoval v niektorých obciach, v tých, kde bol svätý Štefan patrónom. Oslavovali ho ako cirkevný sviatok, nerobili z neho národnostnú vec.

Mali aj bratislavskí Nemci vyhranenú národnostnú identitu?

V Bratislave údajne, ako to viem od svojich rodičov, bolo nemecky hovoriace obyvateľstvo viac maďarsky cítiace. Pri sčítaní v roku 1920 sa mnohí prihlásili k maďarskej národnosti. Ale medzi inteligenciou boli aj vtedy jednotlivci, ktorí lipli na svojom nemeckom jazyku. Ukázalo sa to koncom prvej svetovej vojny, keď sa pretriasala tzv. burgendlandská otázka. Boli takí evanjelickí kňazi, ktorí veľmi chceli patriť k Rakúsku, lebo na území, pripojenom k nemu, bolo viac-menej nemecké obyvateľstvo. A neskôr, v tridsiatych rokoch, niektorí pre seba objavili Hitlera a ríšu, hlavne v tridsiatom ôsmom, po anšluse Rakúska, sa im führer začal pozdávať. Ale to neplatilo vo všeobecnosti. Najmä jednoduchší ľudia skočili na nacistickú propagandu, napr. robotníci z vinohradov. Na Konventnej ulici, Jókaiho ulici

21

rozviazané jazyky

alebo na Vysokej bol vidieť vo sviatočné dni už v rokoch 1939 a 1940 celý les zástav s hákovými krížmi.

Mešťania neboli takí nadšení ríšou?

Mestská inteligencia nie až tak veľmi. Ale zato aj medzi nimi sa našli obdivovatelia. Napr. jeden evanjelický profesor teológie, nebola to žiadna novina, vždy sa prejavoval ako veľký Nemec, ešte aj môjmu otcovi dohováral: „Čo je to za robotu, vy, nemčinár, vynikajúco hovoriaci po nemecky, aj vaša žena, podľa mena Nemka, tiež veľmi dobre hovorí po nemecky, prečo dávate vaše deti do maďarskej školy? Teraz je čas, aby ste zmenili smer, teraz Hitler znovu každého prijíma na svoju hruď.“ Otec sa tak nazlostil, že ho skoro vyhodil.

Boli medzi bratislavskými Nemcami aj takí, ktorí vedeli len po nemecky, a po maďarsky nie?

Boli, áno. O tom je tu jedna milá historka. Keď v roku 1920 prišiel český sčítací komisár a spýtal sa tety Wildmoserovej, ktorá pochádzala z obchodníckej rodiny, že akú má národnosť, odpovedala: maďarskú. Nato jej komisár povedal: „Aber Frau Wildmoser, Sie sprechen ja doch gar nich Ungarisch.“ * Teta odpovedala: „Das geht Sie einen Schmarren an!“** Priam lipla na tom, že je Maďarka. Aj mamička mi rozprávala, že keď ona chodila ešte v Prešporku do meštianky, tak tam boli aj dievčatá, ktoré veľmi zle hovorili po maďarsky. Tie potom prosili svoje mamy, aby s nimi doma trénovali maďarčinu, pretože je to viel eleganter.

Vnímali ste češtinu v Bratislave ako cudzí jazyk? Áno. Čeština nám bola dosť cudzia. A Česi si zaujímavým spôsobom ponechali svoj jazyk. Nehovorili po slovensky, ale zásadne po česky. Čo sa zmenilo v používaní jazykov v Bratislave po tridsiatom ôsmom?

V tridsiatom ôsmom roku veľa Maďarov odišlo, keď došlo ku zmene hraníc. Ale zmeny prišli už skôr. Po sčítaní ľudu v tridsiatom roku tu už Maďari nemali dvadsať percent, ale iba osemnásť a prvá vec, čo mesto urobilo, bola, že odstránili trojjazyčné slovensko-nemecko-maďarské pouličné tabule. Maďarčinu škrtli a tabule boli už len dvojjazyčné. Aj po tridsiatom ôsmom tu ešte stále zostala dosť veľká skupina Maďarov a na ulici ste stále počuli aj maďarčinu. Napr. v Dornkappl, dnešnej Trnávke, alebo na Tehelnom poli. Tam žilo veľa maďarských robotníkov, ktorí pracovali v Grünebergovej továrni, ale aj v Siemenske a Dynamitke – spolu s Nemcami. Za Slovenského štátu sa už však začali diať aj také atrocity, že niektorí veľkí nacionalisti už nechceli Maďarom dávať ani ich základné práva. To boli také nešťastné veci. Pritom v tom parlamente, kde sedelo tak veľa farárov a boli nacionalisti, nebolo takého poslanca, ktorý by nevedel po maďarsky, aj keď to mnohí zapierali. Naopak, nemčina bola vítaná, lebo Slovenský štát bol vlastne Hitlerovým vazalom. Nemci tu mali všelijaké veliké práva, mali svojho štátneho tajomníka Karmasina a ten tiež nemal rád Maďarov.

22

* Ale, pani Wildmoserová, veď vy predsa vôbec nehovoríte po maďarsky. ** Do toho vás nič!

Ľudia, ktorí vedeli len jeden jazyk, boli ako biele vrany

V ktorom roku ste išli na univerzitu?

Po maturite, v štyridsiatom prvom. Mala som v Nových Zámkoch veľkorysého strýka, ktorý ma podporoval na štúdiách. Moji profesori z gymnázia mi v Budapešti vybavili internát. Ale nemohla som štúdium ukončiť, lebo prišiel front. Nemci obsadili Maďarsko 19. marca 1944. Práve som sa vrátila domov na veľkonočné prázdniny a viac ma už nepustili von. Bolo potrebné mať nemecký passierschein* a Nemci mi ho nedali. Takže som prerušila štúdium a dokončila som ho až v šesťdesiatom roku tu, v Bratislave. Čo ste študovali?

Maďarčinu a históriu. A ako tretí predmet som si pridala slovenčinu, takže som bola študentkou Istvána Kniezsu. Kniezsa bol známy tým, že trval na používaní označenia tótok pre Slovákov, pretože je vraj historicky správne. Ale ja som ho odmietala, lebo Slováci ho vnímali ako urážlivé, tak prečo by sa malo používať. Od svojich slovenských spolužiačok, žijúcich v Maďarsku, som sa vlastne naučila po slovensky hovoriť. Slovenčina, ktorú sme sa učili v škole v Bratislave, nestačila. Gramatiku sme vedeli veľmi poriadne, aj niečo z histórie, literatúry a tak ďalej, ale tak bežné hovorové veci nie. To sa musíte naučiť od tých, ktorí to ovládajú perfektne.

István Kniezsa (1898–1965), maďarský jazykovedec, slavista, pochádzal z Trstenej.

Všimli ste si v Budapešti jazykové rozdiely medzi maďarčinou v Bratislave a v Maďarsku?

Jazykové rozdiely neboli citeľné, vtedy ešte nebol medzi inteligenciou v móde slang a podobné prejavy. Ináč, nikdy som necítila ako nevýhodu, že som chodila na gymnázium v Bratislave. V Pešti som sa stretávala so študentmi z rôznych gymnázií, ale nevedeli viac ako ja. Ovšem boli veci, ktoré ma tam prekvapili. Napríklad v Bratislave bol život v tom čase modernejší, demokratickejší. V Pešti som bývala na internáte. Raz som sa vybrala do mesta, ale službukonajúca profesorka ma zastavila a hovorí: „Kolegyňa, vráťte sa!“ Pýtam sa: „Čo sa stalo?“ – „Veď vy nie ste poriadne oblečená!“ Vysvitlo, že som nemala na hlave čiapku alebo klobúk. Lebo dobre vychovaná slečna nevyjde na ulicu bez pokrývky hlavy. Nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Ostatné dievčatá riešili tento problém tak, že vždy mali vo vrecku čiapku, a keď odchádzali alebo prichádzali, tak si ju nasadili. Ale kým sme prišli po električku, tak sme si ju dali dole.

Ako sa v Bratislave zmenila situácia po vojne?

Bolo to tak, že ste po maďarsky alebo po nemecky nemohli na ulici otvoriť ústa, lebo by vás prenasledovali. Zažili sme veľa nepríjemného. Maďarských obyvateľov udávali a šikovali ich do Petržalky, do tábora. Aj moju rodinu niekto udal a matku a brata dali do Petržalky. Ja som mala šťastie, lebo som nebola doma. Nechali mi odkaz, že sa mám prihlásiť, no taká hlúpa som nebola. Našťastie vždy boli ľudia, cez ktorých sa dalo niečo vybaviť, tak sa nám podarilo zadovážiť nejaké povolenie a aj byt sme dostali naspäť, lebo ho ešte nikto neobsadil.

* priepustku 23

rozviazané jazyky

Ako sa dokázali prispôsobiť vaši rodičia a ich generácia novej situácii po roku 1945 bez potrebných jazykových znalostí? Boli už na dôchodku.

Otec mal v roku 1944 šesťdesiat rokov. Keď prišlo k zmene režimu a vrátila sa bývalá republika, ihneď ho prepustili. Rodina zostala bez príjmu, nemali sme nič. Ale potom otcov bývalý riaditeľ, poriadny človek, vybavil pre svojich bývalých starších kolegov, aby mohli dostať dôchodky. Ten dôchodok bol malý, ale bol. V kruhu našich známych bolo veľa takých, ktorí sa pred štyridsiatym piatym nenaučili po slovensky. A ja som vtedy z toho žila, že som ich učila slovenčinu. Mala som viacero takýchto žiakov, zväčša bratislavských starousadlíkov.

Takže vaša generácia už vedela dobre po slovensky?

Zväčša áno. Tí starší ľudia už mali deti, ktoré za nich vedeli po slovensky vybavovať na úradoch. Môj starší brat, keď sa zapísal na Vysokú školu technickú, síce ešte nevedel dobre po slovensky, ale počas štúdia sa naučil.

Ako ste využili vo svojom profesionálnom živote viacjazyčnosť, ktorú ste získali v bratislavskom prostredí?

Po vojne som sa najprv kvôli národnosti nevedela zamestnať. Potom som robila ako úradníčka, až som sa dostala do poľnohospodárskeho vydavateľstva. Bola tam malá maďarská redakcia, kde som pracovala ako jazyková redaktorka a neskôr, keď môjho šéfa vykopli v rámci previerky v päťdesiatom ôsmom, ktorú vymyslel prezident Novotný, som mala na starosti celú redakciu. V šesťdesiatom siedmom som prestúpila do jedného maďarského vydavateľstva, z ktorého neskoršie vzniklo vydavateľstvo Madách. Tu som začala prekladať z češtiny a slovenčiny do maďarčiny.

Ako ste sa učili prekladať?

Na preklade odborných článkov. Tu som sa naučila, že treba prekladať, čo je v pôvodnom texte, žiadne blúznenie či obkecávanie. Keď som sa dostala do Madácha, navrhli mi, nech skúsim niečo preložiť. Povedala som im, nech mi nedajú hneď prekladať beletriu, ale radšej nejaký cestopis alebo také niečo. A tak sa to začalo. Názov môjho prvého prekladu bol 631 dní v Barme. Keďže s týmto prekladom boli spokojní, mohla som začať prekladať krásnu literatúru. Mojím ďalším prekladom bol Záhradníkov rok od Karla Čapka – vynikajúce malé dielo. V maďarčine dostalo názov A szenvedelmes kertész*. Aj tento preklad sa mi veľmi dobre podaril, navyše sa vynikajúco predával, lebo to bol rok 1970 a vtedy v Maďarsku vrcholilo záhradkárske hnutie. V rámci knižného týždňa rozchytali knihu ako cukor. Na základe tejto knihy mi vydavateľstvo Európa zverilo preklad ďalších Čapkových spisov. Medzitým som prekladala aj iné veci, historické romány atď. Takže prekladateľstvo som si osvojila v praxi. Nemyslím si, že je dobré začať túto prácu štúdiom teórie. Lepšie je začať s prekladom, prečítať si k tomu niečo z teórie a vrátiť sa k prekladu s využitím načítanej teórie.

* Náruživý záhradník 24

Ľudia, ktorí vedeli len jeden jazyk, boli ako biele vrany

Používali ste po vojne naďalej aj nemčinu?

Len medzi štyrmi stenami. Inak sa nedalo. Občas sme sa doma rozprávali, aby sme nezabudli. Kým ešte žila moja matka, veľa sme pozerali rakúsku televíziu. Neskôr, po osemdesiatom deviatom, som z nemčiny do maďarčiny preložila na podnet Selmy Steinerovej Benyovszkého Spaziergang durch Alt-Pressburg. * Hrali jazyky úlohu v tom, s kým sa priatelíte?

Nie bezpodmienečne. Pravda, iná bola situácia po vojne. V tom vyostrenom období človek nechcel udržiavať vzťah so Slovákmi. Ale s výnimkou tohto obdobia som vždy mala priateľov Slovákov. Boli to však tolerantní ľudia, žiadni nacionalisti, lebo tých nemám rada. Ale predsa len najviac udržujem kontakty s Maďarmi. V kasíne, kam som chodievala, sú viac-menej Maďari. Ale existoval aj iný klub – Spoločnosť slovensko-maďarského priateľstva, kam chodilo aj zopár Slovákov, nielen Maďari. Vymysleli ju v Lučenci a fungovala pod záštitou Helsinského občianskeho výboru. Konali sa tam rôzne prednášky a na záver odznelo vždy zhrnutie v tom jazyku, v ktorom prednáška neodznela.

Ako ste vnímali zmeny v roku 1989?

Zo začiatku som bola skeptická, myslela som si, že to nebude taká naozajstná zmena. Videla som, kto všetko chodí štrngať kľúčikmi, akí ľudia sú zrazu demokrati. No predsa to len zmena bola. V každom prípade v nás vystupňovala isté naivné očakávania, keď sme počuli príhovor Lajosa Grendela na Námestí SNP v maďarčine. Kňažkovci vtedy nedovolili utrhnúť sa nacionalistom z reťaze. Očakávali sme, že postavenie Maďarov a maďarskej kultúry na Slovensku sa výrazne zlepší. No v rovnakom čase už na Hviezdoslavovom námestí začala Štúrova spoločnosť hlásať to svoje...

Lajos Grendel (*1948), známy predstaviteľ maďarskej prózy žijúci na Slovensku

Keď sme sa raz rozprávali o Maďaroch na Slovensku, tak ste povedali, že obraz mosta, ktorý má vyjadrovať ich postavenie, sa dá chápať aj kriticky. Ako? Od Maďarov na Slovensku sa očakáva, že by mali byť sprostredkovateľmi medzi Slovenskom a Maďarskom, lebo patria viac-menej do obidvoch kultúr. Ale most nie je len miesto spájania, ale aj miesto, po ktorom sa šliape z oboch strán. Sú v takej pozícii, kde sa do nich kope z jednej aj z druhej strany.

* Prechádzka po starom Prešporku 25

rozviazané jazyky

Historické konštelácie a jazykové ideológie

T

vrdenie Judit Mayer, že jednojazyční ľudia boli v čase medzi prvou a druhou svetovou vojnou ako biele vrany, neplatí len pre Bratislavu. Viacjazyčnosť bola totiž typickou črtou celej strednej Európy. Rozhovory v tejto knihe prinášajú množstvo situácií, ktoré sa mohli tak pred rokom 1918, ako aj počas medzivojnového obdobia odohrať v ľubovoľnom slovenskom meste. Tak v Trenčíne, Žiline či Ružomberku, ako aj Banskej Bystrici, Lučenci, Kežmarku, Košiciach alebo Michalovciach. Pestré jazykové pomery sa v jednotlivých regiónoch odlišovali len kombináciou konkrétnych lokálnych jazykov. Pre Prešporok v časoch habsburskej monarchie, ako aj pre mnohé iné mestá vtedajšieho Horného Uhorska, platili slová autora Alexandra Hekscha z jeho Ilustrovaného sprievodcu po Prešporku a okolí, povodí Váhu a Malých Karpatoch: „Takmer na celej trase, opísanej v tejto knihe, si vystačíte len so znalosťou nemeckého jazyka. Všade sa nájdu popri hotelovom personáli, ktorý všade ovláda nemčinu, obchodníci, predajcovia, nádenníci, ktorí takisto hovoria po nemecky. Jazyk ľudu je v takmer celej oblasti takmer výlučne slovenský, úradný jazyk je maďarský a jazyk obchodu je nemecký.“8 Nemčina, maďarčina a slovenčina – tri dominantné jazyky tohto regiónu až do roku 1945. A do polovice 19. storočia ešte treba prirátať latinu.

To, čo bolo pre strednú Európu samozrejmosťou, privádzalo cestovateľov z monoligválnych regiónov do údivu. Najmä Angličanov fascinovala jazyková pestrosť starého Prešporka. Lekár John Paget si pri svojej návšteve Prešporka v tridsiatych rokoch 19. storočia poznamenal: „Bolo zvláštne počuť tie rôzne pozdravy okoloidúcich. Siahali od jednoduchého ‚Wie geht’s‘ nemeckého obchodníka až po nafúkané ‚servus, domine spectabilis‘ katolíckych kňazov. Maďar si zvyčajne vystačí so ‚servus, barátam‘ [barátom], zmiešaninou latinčiny a maďarčiny, ktorej sa aj napriek veľkému úsiliu nedokáže zbaviť. Medzi duchovnými slúži latinčina občas ešte ako dorozumievací prostriedok, medzi šľachticmi sú najbežnejšie maďarčina a nemčina, medzi dámami nemčina a francúzština. Obchodníci hovoria prirodzene jazykom ľudu, medzi ktorým sa pohybujú, no nazdávam sa, že obchodná korešpondencia sa vedie v nemčine.“9 Jazykovou atrakciou pre návštevníkov z cudziny boli aj zasadania uhorského snemu. Mnohí tu s nadšením sledovali slovné súboje poslancov, ktoré sa až do roku 1844 zvádzali v latinčine, úradnom jazyku Uhorska. Muselo sa im zdať, akoby sa zrazu ocitli v starom Ríme...

Hoci viacjazyčnosť patrí k typickým znakom kultúry habsburskej monarchie, nemôžeme povedať, že by jej zánikom začala miznúť. Naopak – na našom území zaznamenala nebývalý rozkvet práve po rozpade tejto ríše. Zákony novovzniknutej 8 9

26

Heksch (1885), s. 9.

Paget (1839), zv. 1, s. 23.