príloha č. 2
Príloha č. 2: Milton Friedman: Kapitalizmus a sloboda (rok vydania 1993) Kapitola XII - Zmiernenie chudoby Mimoriadny hospodársky rast, ktorého boli západné krajiny svedkom behom posledných dvoch storočí a rozsiahle rozdelenie prospechu zo slobodného podnikania značne obmedzili v kapitalistických krajinách Západu chudobu v každom absolútnom zmysle. Chudoba je však čiastočne relatívny pojem. Aj v týchto krajinách zjavne existuje mnoho ľudí žijúcich v podmienkach, ktorých zvyšok z nás označuje za chudobných. Jedným zo zdrojov pomoci, a v mnohých ohľadoch najviac žiaducim, je súkromná dobročinnosť. Stojí za povšimnutie, že v dobách najväčšieho rozmachu laissez-faire (v polovici a ku koncu devätnásteho storočia) bola Veľká Británia a Spojené štáty svedkom mimoriadneho rastu počtu súkromných charitatívnych organizácií a inštitúcií. Jeden z hlavných nákladov rastu vládnych aktivít na podporu blahobytu predstavoval zodpovedajúci pokles súkromných dobročinných aktivít. Možno argumentovať, že súkromná dobročinnosť je nepostačujúca, pretože z nej majú prospech iní ľudia než tí, ktorí dary poskytujú – opäť ide o efekt susedstva. Pohľad na chudobu mi nerobí dobre. Z jej zmiernenia mám úžitok, ale tento úžitok nám rovnako bez ohľadu na to, či platím za zmiernenie chudoby sám alebo niekto iný. Úžitok z dobročinnosti iných ľudí prechádza teda čiastočne i na mňa. Inak povedané, všetci z nás môžu byť ochotní k zmierneniu chudoby prispieť za predpokladu, že tak urobia ostatní. Pokiaľ túto istotu nebudeme mať, môže sa stať, že nemusíme byť ochotní prispieť k tomu, aby bola táto podmienka splnená i pre súkromnú činnosť. Vo veľkých neosobných komunitách, ktoré začínajú v našej spoločnosti stále viac prevládať, je to viac obtiažnejšie. Predpokladajme, že prijmeme túto argumentáciu pre zdôvodnenie vládnych krokov k zmierneniu chudoby, spočívajúcich v stanovení spodnej prístupovej hranice životnej úrovne členov spoločnosti. Zostáva však otázka, ako a kde túto hranicu vymedziť. Mimo rozsahu zdanenia nevidím žiadnu inú cestu, ako rozhodnúť „koľko“ sme (čím myslím veľkú väčšinu z nás) ochotní na tieto účely venovať. Otázka „ako“ ponecháva pre špekuláciu väčší priestor. Dve veci sa zdajú byť jasné. Po prvé, pokiaľ je cieľom zmierniť chudobu, mali by sme mať program zameraný na pomoc chudobným. Existuje veľa dôvodov, prečo pomôcť chudobnému človeku, ktorý je náhodou robotníkom – nie preto, že je robotníkom, ale preto, že je chudobný. Program by mal byť teda zameraný na pomoc ľuďom ako „ľuďom“, nie ako členom určitej vekovej skupiny alebo príslušníkom určitého povolania, či ľuďom s určitými mzdami, alebo príslušníkom určitých odborových organizácií alebo odvetví. Túto chybu majú programy pomoci robotníkom, obecné starobné príspevky, zákony o minimálnych mzdách, zákony zvýhodňujúce odbory, tarify, poskytovanie licencií pre výkon remesla alebo povolania a celý rad ďalších. Po druhé, pretože program funguje prostredníctvom trhu, nemal by ho narušovať a brániť mu vo fungovaní. Túto chybu majú cenové podpory, zákony a minimálnych mzdách, tarify a pod.
174
odvodový bonus III
Negatívna daň predstavuje usporiadanie, ktoré sa ponúka na čisto mechanických základoch. V súčasnej dobe predstavuje minimálna výška príjmu, ktorá nespadá pod federálne zdanenie príjmu, 600 USD na osobu (plus minimálny paušálny odpočet 10%). Pokiaľ dostane jednotlivec 100 USD zdaniteľného príjmu (t. j. príjem 100 USD navyše nad hranicu nezdaneného príjmu a odpočtov), platí daň. Podľa tohto návrhu by v prípade, že by jeho zdaniteľný príjem predstavoval minimálnu nezdanenú výšku s odpočtami mínus 100 USD, platil zápornú daň, to znamená, že by dostal dotáciu. Keby miera dotácie bola napr. 50%, dostal by 50 USD. Keby nemal vôbec žiadny príjem a pre jednoduchosť ani žiadne odpočty a miera dotácie by bola konštantná, dostal by 300 USD. Keby mal nejaké odpočítateľné položky (napr. výdaje za lekára), takže jeho príjem znížený o odpočty by bol záporný ešte pred odpočítaním minimálnej zdaniteľnej čiastky, mohol by dostať ešte viac. Pre príjmy, ktoré sú vyššie než minimálna čiastka oslobodená od daní, môže byť miera dotácií samozrejme odstupňovaná rovnako, tak ako je odstupňovaná miera zdanenia. Takto by bolo možné určiť úroveň, pod ktorú by sa nemohol žiadny príjem (definovaný teraz tak, že zahrňuje dotáciu) dostať. V našom jednoduchom príklade by teda nemohol poklesnúť pod 300 USD. Presné stanovenie hranice by záviselo na tom, čo si spoločnosť môže dovoliť. Výhody tohto usporiadania sú zrejmé. Je zamerané konkrétne na problém chudoby. Pomoc poskytuje jednotlivcovi najužitočnejším spôsobom, teda v hotovosti. Je to usporiadanie obecné a môže nahradiť rad v súčasnosti existujúcich špeciálnych opatrení. Presne vymedzuje náklady, ktoré spoločnosť nesie. Funguje mimo trhu. Podobne ako ostatné opatrenia k zmierneniu chudoby znižuje záujem tých, ktorým je určené, aby si pomohli sami, ale na rozdiel od systému, v ktorom by bol nahradený príjem až do určitej chýbajúcej výšky, neodstraňuje tento záujem úplne. Dodatočne zarobený dolár predstavuje vždy viac peňazí pre vlastné výdaje. Určite by existovali administratívne problémy, ale pokiaľ vôbec predstavujú nevýhodu, tak menšiu. Tento systém by mohol zapadnúť priamo do nášho súčasného daňového systému a mohol by byť spravovaný zároveň. Súčasný daňový systém pokrýva rad osôb dostávajúcich príjem a vedľajším dôsledkom nevyhnutnosti pokryť všetkých by bolo zlepšenie prevádzkovania súčasnej dôchodkovej dane. Ešte podstatnejšia je skutočnosť, že keby tento systém nahradil súčasné neusporiadané opatrenia zamerané na dosiahnutie rovnakého cieľa, celkové administratívne bremeno by sa určite znížilo. Niekoľko jednoduchých prepočtov rovnako ukazuje, že so zrovnaním s existujúcim súborom opatrení by tento návrh mohol byť omnoho menej nákladný, pokiaľ ide o peňažné výdaje, navyše pokiaľ ide o stupeň vládnej intervencie. Tieto prepočty môžu rovnako slúžiť ako ukážka toho, aké neekonomické sú naše opatrenia označované ako „pomoc chudobným“. V roku 1961 vynaložila vláda (na federálnej, štátnej a miestnej úrovni) v podobe priamych sociálnych platieb a programov všetkého druhu asi 33 mld. USD. Boli to programy pomoci starým ľuďom, príspevky na sociálne zabezpečenie, pomoc závislým deťom, obecnú pomoc, podporu cien poľnohospodárskych produktov, verejnú bytovú zástavbu atď. Pri týchto prepočtoch som vylúčil príspevky vojnovým veteránom. Rovnako som nebral do úvahy priame a nepriame náklady takých opatrení, ako sú zákony o minimálnej mzde,
odvodový bonus III
175