ora z tohto hinduistického eposu existuje! Stojím práve pred ňou. Jej majestát ma ale dostáva na kolená. Doslova. V ostrom slnku kľačím a mlčím spolu s kamennými mužíkmi a lebkou jaka vedľa mňa. Práve som dokončila trojdňovú koru – púť okolo najmystickejšej hory sveta. Púť okolo tibetskej hory Kailáš. So svojím bielym závojom osamotene vyčnieva nad okolité hnedasté hory a zelené planiny. Má tvar pyramídy. Každá stena smeruje k jednej zo svetových strán. V okolí hory naozaj pramenia štyri rieky. Indus na sever, Jarlung (z ktorej sa stáva Brahmaputra) na východ, Karnali (prítok Gangy) na juh a Sutlej na západ. Južnú tvár hory zdobí odhora dolu jedna ryha a kolmo na ňu sprava doľava druhá. Kríž či svastika? Tá hora nesie znamenie bohov.
H
STRET S REALITOU V rannom slnku pozerám na Velectený snežný klenot – Gang Rimpoče. Tak znie jeho meno v tibetštine. Má sa začať plniť môj sen. Kúzlo prvého okamihu je ale zmarené. Po noci strávenej v smradľavom a špinavom hoteli vychádzam do ulíc mesta Darčen. Obchodíky s nápismi v čínštine a ruštine otvárajú miestni bez úsmevov na tvári. Stojím na hlavnej ceste – pruhu hrboľatého asfaltu. Lemujú ho pouličné lampy na solár a na každej visia dve čínske vlajky. Cez ich krvavočervenú záplavu vidím belostný vrchol Kailáša. Ku štartovaciemu bodu kory vo výške 4 700 m n. m. sa musíme podľa predpisov doviezť turistickým autobusom. Je tu rušno a preľudneno. Nosiči preberajú od turistov batohy, nakladajú ich na jaky. Celé zájazdové autobusy indických pútnikov v jednotne 3
farebných páperových bundách s teplými čapicami nasadajú na ozdobené koníky. Tibetskí pútnici si samozrejme nesú pár nevyhnutných vecí v malých batôžkoch sami. Evidentne toho nepotrebujú toľko, čo my. K našej trinásťčlennej československej skupine postupne prichádzajú nosiči, poťažkajú každý batoh, do ktorého sú vždy zbalení dvaja ľudia (na tri dni), hodia ho na zem a zase odchádzajú. S otáznikmi v očiach pozeráme na nášho tibetského sprievodcu Phubu, ktorý krčí plecami: „Sorry, sú ťažké. Niesť ich nebudú.“ Zmôžem sa na jediný argument, ktorý ma v šoku napadne: „ V Nepále nosia trikrát ťažšie batohy.“ „Tu nie ste v Nepále.“ Podotýkam, že sme čínskemu úradu pre nosičov dopredu zaplatili povinnú taxu 300 juanov na deň za batoh. Jeden juan = 3,30 Kč. To znamená tisíc korún na deň! Evidentne je dopyt väčší než ponuka.
S BATOHOM NA CHRBTE Tak ako miznú v diaľke na ceste tibetskí, čínski, indickí pútnici, jaky i kone, vyparia sa niekam aj všetci nosiči. Phubovi sa podarí nakoniec ukecať štyroch mužov a ženu (!), ale predsa len jeden batoh ostáva ležať v prachu. Je môj. Veci v ňom má ešte môj parťák Martin. Každý si má niesť svoje bremeno sám. Nasadím asi 20 kilový batoh a s masochistickým úsmevom vyrazím na prvú časť trojdňovej etapy. CESTOVANIE
HOROSKOPY ��