44
častenstvo v jeho bohatstvách; keď sa stal slabým, aby teba vyzbrojil silou oproti tvojim nepriateľom; keď trpel a plakal, aby smyl svojimi slzami tvoje hriechy. Avšak, ó Bože, jak máloktorí sú vďační za takúto lásku, aby lásku svojho Vykupiteľa splácali láskou! Ach, väčšina ľudí i napriek tak veľkej láske hovorí k Bohu: Pane, nechcem Ti slúžiť; milšie nám je zostať otrokmi diabla a byť zatratenými než slúžiť Tebe. Toto vyčíta Boh toľkým nevďačným dušiam slovami: ,.Roztrhla si moje sväzky a riekla si: Nebudem slúžiť“. (Jer. 2, 20.) Čo po vieš na to, brat (sestra) môj(a)? Nepatril(a) si aj ty medzi nich? Ale povedz, bol(a) si vtedy, keď si odišiel(a) od Bo ha, keď si žil(a) v porobe zlého ducha, bol(a) si vtedy šťastný(á)? Mal(a) si vtedy pokoj? Ó veď nemôžu byť fa lošné slová: „Pretože si neslúžil svojmu Pánu Bohu s ra dosťou . . . budeš slúžiť svojmu nepriateľovi. . . o hlade a smäde a nahote a všelikom nedostatku“. (Deut. 28, 47— 48.) Že si radšej slúžil(a) svojmu nepriateľovi než Bohu, nuž skúsil(a) si, ako nakladá tento tyran so svojimi slu žobníkmi. Úpel(a) si ako otrok(yňa), spútaný(á) okova mi, v biede a zármutku a zbavený(á) všetkej vnútornej potechy. Lež vzmuž sa, hovorí Boh, teraz môžeš striasť so seba tie okovy smrti, ktorými si bol(a) spútaný(á). „Zbav sa okovy svojho hrdla, zajatá dcéro sionská!‘' (Iz. 52, 2.) Chytro, úbohá duša, ktorá si sa dobrovoľne stala otrokyňou pekla, shoď so seba, dokiaľ je ešte čas, tieto nešťastné putá, s ktorými prináležíš peklu, a daj sa sviazať mojimi zlatými pútami, pútami lásky, pútami pokoja a pútami spasenia. „Jej okovy sú spasiteľná väz ba“. (Sir. 6, 31.) Ale ako sa majú duše sputnať s Bohom? Skrze lásku. „Ale nad to všetko majte lásku, čo je sväzkom dokonalo sti“. (Kol. 3, 14.) Duša, ktorá chodí len po ceste strachu pred trestami a ktorá sa jedine z bázne pred nimi zdržuje hriechu, je vo veľkom nebezpečenstve, že zase skoro kles-