Smiem prosiť?

Aké boli fašiangy kedysi? Aké boli plesy? Ako sa zabávala mládež Štúrova v rokoch po II. svetovej vojne? Pani učiteľka na dôchodku, Kuklis Tivadarné, narodená ako Anna Róza Barics, sa podujala na to, že nám priblíži dobovú atmosféru nie len bálov, ale aj čajov o piatej.

ZUZANA GULYÁSOVÁ

|SK| Rózsi néni, ako ju pozná každý v meste, nám rozpráva o jednoduchých Parkančanoch a Štúrovčanoch, popri významných udalostiach aj o radostiach zábavy. A vzápätí už aj listuje v bodkovanom notese, do ktorého si na dôchodku (aj kvôli udržaniu sviežosti mysle) zaznamenáva svoje spomienky. kérik fel táncolni azokat, akik nincsenek beöltözve. Én francia generálisnak öltöztem. Férjem barátjától tudtam meg, hogy mikor leendő férjem meglátott, csak ennyit mondott: „Ha ez a Napóleon eljön értem táncolni, vége a legényéletemnek! Hát úgy is lett!” – mondta diadalmas mosollyal. 1960. augusztusában házasodtak össze. a strastiach všedných dní, každodennom úsilí, úspechoch a sklamaniach – teda o živote samotnom. Aj preto sú jej príbehy významnými epizódami histórie a minulosti mesta.

„Šaty na môj prvý ples mi ušila najchýrnejšia krajčírka Štúrova, Joli néni Barics. Bola som veľmi šťastná, pretože u tety Joliky, ktorá bola známa svojou precíznosťou, si dávali šiť zámožnejšie vrstvy mesta, učitelia a lekári. S dievčatami 9. a 10. ročníka pán (súdruh) učiteľ József Sarlós a pani (súdružka) učiteľka Marcella Princkell nacvičili palotáš (starý maď. tanec -pozn. prekl.). Dievčatá mali väčšinou oblečené dlhé ružové plesové šaty a chlapci – podľa predpisu – tmavý oblek,“ vysvetľuje Rózsi néni nad starou fotografiou, ktorú uverejňujeme na 1. strane. V tom čase sa prísne pravidlá nevzťahovali iba na oblečenie, ale aj na plesovú etiketu. K nepísaným, ale povinným zásadám patrilo, že dievčatá sa mohli zábav zúčastňovať iba v sprievode rodiča.

„Výnimku tvorili odpoludňajšie čaje o piatej, ktoré sa usporadúvali raz mesačne. Mladí sa tu mohli stretávať, baviť a tancovať mimo prísneho rodičovského dohľadu. Tieto podujatia so živou hudbou boli veľmi populárne, avšak len dovtedy, kým nevypukla na jednom masová bitka, po tomto incidente ich zakázali,“ hovorí. Na otázku, kto alebo čo bolo príčinou ruvačky, zaznela rozhodná odpoveď: „No predsa ja!“ Rózsi néni si totiž neželala, aby ju počas tanca prebrali, preto poprosila svojho tanečného partnera, aby ju nikomu neprepustil. Naťahovanie medzi chlapcami prerástlo do strkania a nakoniec do bitky, do ktorej sa zapojili aj vojaci.

„Ó, tie fašiangové bály!“ povzdychne si Rózsi néni zhlboka, keď príde reč na niekdajšie

„Aj manžela som si ’ulovila’ na fašiangovom maškarnom plese. Bol bojazlivý, neodvážil by sa niečo iniciovať, hoci sme sa poznali. Nepísaným pravidlom bolo, že masky pozývajú do tanca tých, ktorí boli bez nich. Obliekla som sa za francúzskeho generála. Od priateľa môjho manžela som sa neskôr dozvedela, že keď ma uvidel, povedal len toľko: Ak ma ten Napoleon vyzve do tanca, končia moje mládenecké roky! Tak aj bolo!“ prezradila s potmehúdskym úsmevom. Zobrali sa v auguste 1960. (pr­f_)