Poznáš ma z telky, čítaj môj časopis by backbone

.editorial

Poznáte ma z televízie, a nepoznáte .týždeň? .štefan Hríb Moderujem televíznu diskusiu, a je to zaujímavá skúsenosť. Ale tlač nič nenahradí. Ak máte pocit, že časopisy sú povrchné a slúžia iba svojim majiteľom a inzerentom, ponúkam vám iný pohľad. Možno ma poznáte z televízie, a o tomto časopise nič neviete. Možno si preto myslíte, že môj život je najmä o hosťoch a otázkach pred kamerami. Ale nie je to tak. Môj život je najmä .týždeň. Je to časopis, ktorý sme založili ako pokus o kvalitnú žurnalistiku. Vtedy sme v redakcii netušili, či to v úzkych podmienkach zvládneme. Nevedeli sme ani to, že príde kríza, ktorá podmienky ešte zhorší. Ale najmä sme nemali skúsenosť s tým, či je možné v takej malej krajine vydávať kritický týždenník s ambíciou prekonať slovenský horizont. Dnes sme trochu múdrejší. Po prvé: napriek kríze existujeme už deväť rokov. Je to výsledok veľmi efektívneho usporiadania nášho vydavateľstva a skromnosti všetkých, ktorí v ňom pracujú. Ak tu niekto začína tvrdiť, že dnes sa už nedá vydávať nezávislý časopis, nehovorí pravdu. .týždeň je našou každotýždennou odpoveďou. Po druhé: napriek globalizácii a koncentrácii médií v rukách nadnárodných mediálnych domov sme si udržali jednoduchú, čisto domácu vlastnícku štruktúru. .týždeň a jeho vydavateľstvo má iba troch vlastníkov: Romana Kvasnicu, Štefana Meszlényiho a mňa. Som zástanca voľného trhu a zahraničných investícií, ale domácu vlastnícku štruktúru .týždňa považujem za veľké plus pre slobodu nášho písania. Po tretie: napriek maličkému Slovensku je po deviatich rokoch .týždeň rozpoznávaný nielen doma, ale aj vo svete. Už roky sme najoceňovanejším časopisom v domácej Novinárskej cene, a súčasne sme držiteľom svetových ocenení za celkový koncept, dizajn a prácu s fotografiou v prestížnych súťažiach Best of Photojournalism, Pictures of the Year International a European Newspaper Award. Súťaže a ceny nie vždy odrážajú realitu, ale ich spomenutá kombinácia minimálne naznačuje, že slovenský horizont predsa len prekonávame. Ale všetko, čo som doteraz napísal, by nemalo zmysel bez ľudí, ktorí .týždeň čítajú. Marek Vagovič môže robiť kvalitnú investigatívu a prichytávať politikov pri korupcii, Andrej Bán môže prinášať exkluzívne reportáže z celého sveta a ukazovať nám prejavy ľudskosti uprostred vojen, Martin Mojžiš môže tvorivo opisovať vedu a fascinovať nás jej krásou, môžeme vám prinášať kvalitný lifestyle a hudbu a šport, ale ak nás nebudete čítať, všetko bude zbytočné. Prijmite preto tento text ako moju prosbu: Ak ma poznáte z televízie, a aspoň trochu sa vám páči, čo tam robím, ale nepoznáte .týždeň, skúste si náš časopis pozrieť. Myslím, že v ňom nájdete rovnako zaujímavý svet. Za celú redakciu Štefan Hríb. !

.týždeň Ročník X. / Vychádza každý pondelok / .štefan Hríb šéfredaktor .martin Hanus .juraj Kušnierik zástupcovia šéfredaktora .róbert Csere kreatívny riaditeľ .elena Akácsová lifestyle .peter Bálik hudba .andrej Bán reportáže .eva Čobejová téma, doma .jaroslav Daniška klub .marína Gálisová svet, náboženstvo .lukáš Krivošík ekonomika .jozef Majchrák doma .martin Mojžiš veda, šport .marek Vagovič kauzy .vladimíra Pčolová obrazová redaktorka .bruno Glasa .martin Hodál .peter Homola grafici .natália Ložeková ilustrácie .boris Németh .matúš Zajac fotografi .tatiana Dunajová jazyková redaktorka .eugen Korda web Vydáva vydavateľstvo W PRESS a.s., Partizánska 2, 811 03 Bratislava / .federika Homolková riaditeľ ka vydavateľstva .stanislav Števík projektový manažér a distribúcia .edita Vallová zahraničné a online predplatné, tel. +421 2 593 036 11, e-mail vallova@tyzden.com .jana Melicherčíková obchod a marketing, tel. +421 2 593 036 90 .tomáš Kálmán sales director, tel. +421 2 593 036 91, fax +421 2 593 036 99, e-mail obchod@tyzden.com Tlačia Komárňanské tlačiarne, s.r.o. / Rozširuje Mediaprint-Kapa a ďalší distribútori / Evidenčné číslo EV 1841/08 / Tlačená verzia ISSN 1336-5932 Online verzia ISSN 1336-653X / www.tyzden.sk / © W PRESS a.s., Bratislava, 2004 / Akékoľvek rozmnožovanie textu a fotografií vrátane údajov v elektronickej podobe len s písomným súhlasom vydavateľa / Vydavateľstvo W PRESS a.s., využíva informačný systém od spoločnosti MEDIA SOLUTIONS SLOVAKIA, a. s. Predplatné v rámci Slovenska zabezpečuje Petit Press, a.s., Lazaretská 12, 814 64 Bratislava, 02/323 77 777, predplatne@petitpress.sk

Štefan Hríb, šéfredaktor časopisu .týždeň Idea a realizácia Róbert Csere, ilustrácia Natália Ložeková.

44. týždeň ! 28. októbra 2013

.komentár týždňa

Robert Wishfullthinker .peter Schutz Chmáry nad verejnými financiami dostali opäť o čosi temnejšie zafarbenie. Paradoxne, prvé optimistickejšie dáta o oživení vyvolali u páru Fico & Kažimír presne opačnú odpoveď, než akú by Slovensko potrebovalo.

tu je: „Z viacerých ukazovateľov ekonomického vývoja sa dá

ILUSTRÁCIA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NATALIALOZEKOVA.SK

odčítať, že Slovensko akoby krízu definitívne nechávalo za sebou,“ napísal vo svojej pravidelnej epištole pre HN predseda vlády. Tomu sa hovorí wishfull thinking v esenciálnej podobe. Robert Fico buď netuší, alebo tušiť nechce, že pre takú ďalekonosnú predpoveď, ako koniec krízy, nemajú nové čísla žiadnu oporu. Neohlásil pritom nič menej, než koniec filozofie úspor, ktorú niesol (presnejšie, ktorú fingoval, že nesie) do leta 2013. Niežeby náznakov, že sa blíži bod zlomu typu „nebránime sa debate o tempe konsolidácie“ či zmäkčenia deficitných cieľov už na rok 2013 bolo doteraz málo. Otváranie sýpok dokorán však muselo počkať až na posledný výrok, s ktorým sa ešte nešťastne zrazilo promovanie nového rozpočtu. Plošné zvyšovanie miezd vo verejnej správe, ktorá je napriek všetkým rečiam o zoštíhľovaní rok čo rok rozsiahlejšia (v roku 2014 sa oproti 2013 „zoštíhli“ o 4 600 novoprijatých zamestnancov), už zničilo budúcnosť nejedných verejných financií. Napríklad takí Maďari by vedeli rozprávať – v roku 2003 mzdy narástli o 50 percent, a to bol začiatok maďarského rozvratu. Isteže, 16 eur na hlavu, ktoré ohlásili Fico & Kažimír, je rádovo neporovnateľný nárast. Problém však je, že

42. týždeň ! 14. októbra 2013

neporovnateľné sú aj časy. Aj keby mal Fico s tou „krízou definitívne za sebou“ pravdu, na rasty nad 3 či 4 percentá, ktoré by vyprodukovali aj potrebné zdroje pre armádu 350-tisíc zamestnancov štátu, môžeme v Európe zabudnúť. V tom sa zhodnú takmer do nohy relevantné kapacity zľava, sprava, z EÚ, USA i Ďalekého východu. Ak sa v Európe či eurozóne vedú reči o lepších vyhliadkach než začiatkom 2013, myslí sa tým rast 1 či 2 percentá (pre najzdravšie ekonomiky azda 3 percentá HDP), čo na valorizácie, na aké sme si akosi zvykli, nemôže stačiť. Iste, Slovensko v disciplíne rastu dlho vyčnievalo nad priemerom EÚ, keďže z nižšej základne a s reformami v chrbte sa rástlo rýchlo a ľahšie. Avšak v novej realite, keď s nižšou základňou je čiastočne, a s reformami totálne koniec, je programovanie výdavkov podľa scenára rýchleho a dlhodobého rastu obrovským hazardom. Dokumentáciou, ako „wishfull thinking“ zaberá, môžu byť kategorické výroky Roberta Fica zo začiatku roka, keď dôrazne upozorňoval, že „táto krajina nemá na zvyšovanie miezd pre nikoho“ (a podobne v rôznych obmenách). Hoci už vtedy sa dalo spoľahlivo očakávať, že výnimkou bude minimálna mzda, ktorú neplatí „on“ (čiže štát), ale súkromní zamestnávatelia, s tým, že sa vrece roztrhne až takto, počítal málokto. !

.ekonómovia exkluzívne

Ekonómia slobody .juraj Karpiš V roku 2002 som dopisoval diplomovú prácu o tom, ako štátna monopolná produkcia peňazí vyvoláva hospodárske cykly. Rakúska škola ekonómie bola vtedy zdanlivo prekonaným smerom, ktorý sa podľa mnohých nachádzal na jednosmernej ceste k zabudnutiu. Rakúsky pohľad na ekonomické javy bol v akadémii, ale aj finančnej praxi zásadnou prekážkou v kariére a mnohí ekonómovia preto pociťovali potrebu dištancovať sa od neho esejami typu Prečo nie som Rakúšan. Dnes je všetko inak. Finančná kríza zaskočila ekonómiu hlavného prúdu, žijúcu v ilúzii existencie „veľkého umiernenia“, ktoré svojimi rozvážnymi krokmi zabezpečilo moderné centrálne bankovníctvo. Kolaps finančného systému a jeho záchrana z peňazí daňových poplatníkov rozvrátila moderný makroekonomický konsenzus. A opäť sa otvoril priestor na spochybnenie doteraz akceptovaných makroekonomických „právd“ alternatívnymi teóriami. Predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy kríza neprekvapila. Ich teórie, predpovedajúce následky záplavy peňazí, vytvorených centrálnymi bankami po príchode nového tisícročia, im zabezpečili veľký návrat. Rakúsky pohľad na vznik bublín v cenách aktív a negatívne dopady uvoľnenej monetárnej politiky na štruktúru ekonomiky sa vrátili späť do ekonomického skúmania. Rakúsku ekonomickú teóriu predsa používa i ten, kto za krízu viní príliš nízke úroky centrálnych bánk na príliš dlhý čas. Povedať slovo zlato v jednej vete s monetárnou politikou už nepredstavuje zásadné faux pas, ktoré vás odstaví z ďalšej verejnej diskusie. Mimochodom, aj vďaka knihe Ekonómia slobody Martina Štefunka, ktorá prvýkrát vyšla už v roku 2005,

je dnes na Slovensku množstvo ľudí, ktorí rakúsku ekonómiu nielen poznajú, ale aj využívajú. Kniha bola v tlačenej podobe dávno vypredaná, od stále nových záujemcov sme dostávali podnety na jej ďalšie vydanie. Preto sme sa rozhodli pre jej opätovné oživenie v elektronickej verzii, ktorá prichádza tento týždeň. Väčšie rozšírenie rakúskych myšlienok a riešení je dnes potrebnejšie ako kedykoľvek predtým. Napriek rastu popularity „Rakúšanov“ dnes určite existujú väčšie obavy o slobodu ekonomiky než dekádu dozadu. Človek, prebudený z desaťročnej hibernácie, by mal dnes problém uveriť, čo sa udialo v krajine, ktorá je archetypom slobody a kapitalizmu. Štátna kontrola väčšiny nehnuteľností v Spojených štátoch amerických cestou prebratia hypotekárnych agentúr Fannie Mae a Freddie Mac, garantovanie krachujúcich súkromných investičných bánk a takmer päť rokov nulových úrokov, dotujúcich súkromné finančné inštitúcie na úkor ostaných daňových poplatníkov, to sú opatrenia, za ktoré by mnohí v minulosti tvrdo kritizovali aj Sovietsky zväz. Sloboda je v dnešných ekonomikách na ústupe, čoraz viac dostávajú priestor plánovacie komisie, ktoré sa len premiestnili do centrálnych bánk. Ludwig von Mises ukázal, prečo centrálne plánovanie ekonomiky nemôže fungovať a preto dnes vieme, že súčasný ekonomický poriadok čakajú ďalšie otrasy, možno dokonca zásadná transformácia. Dúfam, že aj vďaka Ekonómii slobody a jej čitateľom, ktorí týmto myšlienkam dajú svojím konaním silu, sa dočkáme zmeny k lepšiemu. Autor pracuje v INESS !

.slovo antona srholca Ej, už sa na tej hore lístie červeneje, kdeže sa ten šuhaj na zimu podeje? Vždy s prichádzajúcou zimou nám rastie problém, čo s bezdomovcami. Všetky zvieratká už vedia, kde prežijú zimu. Lastovičky to vedeli v septembri, bociany v októbri a zvieratá, čo nemienia emigrovať do južných krajín, nakupujú kožuchy a zatepľujú brlohy a hniezda. Beda tomu, kto nemá domov. Bezdomovectvo je sociálna choroba. Po stáročia ju riešili príbuzní, priatelia a spoluobčania. V súčasnom svete máme v každom meste zariadenie, kde pritúlia postihnutých občanov. V Bratislave je ich pre týchto ľudí viac ako desať. Telesné choroby, úrazy a neduhy tiež neriešime na chodníku. Vieme, kam máme ísť a vieme, kam chorého poslať, aby mu pomohli. V čase, keď je cieľom byť bohatý a úspešný, sa často nájdu ľudia, ktorým sa život nepodaril. Niekedy je to na román. Keď zlyhajú prvé inštitúcie, tí najbližší, problém nevyrieši naša sentimentalita, po-

plakanie na ramene, alebo tradičné almužníctvo. Tým chorobu len podporujeme a zhoršujeme. Aby sme mohli pokojne spať, máme vedieť adresy organizácií a inštitúcií v našom okolí, kam pacienta pošleme. Isteže každé zariadenie má svoju normu, svoj poriadok, ktorý treba zachovávať, aby sa pokojne mohli liečiť (a cítiť) ostatní užívatelia. Tento mechanizmus je v rodine, v škole, na pracovisku a všade vo verejnom priestore. Nikde nevyžadujú bozkávať ruky, ale základná hygiena, čisté oblečenie, čo dostane každý zadarmo, slušné správanie sa a skromné jedlo, pokiaľ viem, je takmer v každej ubytovni. Ak nám pacient tvrdí, že tam už bol a že mu nepomohli, každý občan má právo ísť sa pozrieť a informovať sa, ako zariadenie pracuje. Treba zistiť pravdu. Podporujem zdravotnú prevenciu aj právo na informácie. A som rád, že za posledných dvadsať rokov sa aj na tomto poli urobil kus práce. Ide zima, a bezdomovci sú naši bratia. !

.smutná anekdota tomáša janovica Pri káve s Milanom Lasicom. Sen všetkých utláčaných: Aj my si raz slobodne zautláčame. 42. týždeň ! 14. októbra 2013

Rozpočet i nová daň

Unesený premiér

kabinet Roberta Fica schválil návrh nového štátneho rozpočtu, podľa ktorého by deficit budúci rok mal byť na úrovni 2,83 percenta HDP. Slovensku by sa tak podarilo splniť trojpercentný limit, ostro sledovaný zo strany EÚ. Schodok by mal mierne klesať aj v ďalších rokoch. Vláda zároveň počíta v budúcom roku s vyšším hospodárskym rastom. A to na úrovni 2,2 percenta HDP. Ak vládne prognózy hospodárskeho rastu nie sú príliš optimistické a ukážu sa ako správne, tento rok sme prežili dno a v ďalších rokoch by už ekonomika mohla vytvárať aj nové pracovné miesta. Podľa KDH a SDKÚ-DS je rozpočet na budúci rok „prezidentským rozpočtom“, ktorý si Smer účelovo pripravil, aby zvýšil šance svojho kandidáta v budúcoročných voľbách hlavy štátu. Na vládu sa zniesla mimoriadna kritika najmä pre úmysel ministra financií Petra Kažimíra zdaňovať aj stratové firmy. Inak povedané, aj spoločnosti, ktoré nevykážu zisk, zaplatia štátu licencie vo výške, odhadovanej predbežne na tisíc eur ročne. Vláda tak chce firmy donútiť, aby platili dane, v skutočnosti zrejme pošle nová daň do krachu ďalšie spoločnosti. .lk

líbyjský premiér Alí Zajdán sa stal obeťou únosu, ktorý sa odohral minulý štvrtok, o niekoľko hodín ho však vyslobodili. Za únosom stoja militanti, bývalí revolucionári. Chceli sa pomstiť za to, že líbyjská vláda podľa nich umožnila vojenskú operáciu, ktorej výsledkom bolo zadržanie Anasa Líbího zo siete al-Káida americkými špeciálnymi jednotkami. Militanti vyčítajú vláde, že nezakročila proti zasahovaniu do vnútorných záležitostí Líbye. Preto sa rozhodli potrestať priamo predsedu vlády. Na Facebooku únoscovia uviedli, že premiéra „zatkli“, pretože porušil zákon a „škodil štátu“. Únos je zreteľným odrazom chaotickej situácie, ktorá v Líbyi panuje dva roky po zvrhnutí režimu Muammara Kaddáfího. Premiér Zajdán po tom, čo sa dostal na slobodu, vystúpil v televízii s prejavom. Počas neho sa kriticky vyjadril na adresu militantov. Vyhlásil, že síce ctí revolucionárov za to, akú rolu zohrali pri odstránení diktatúry, teraz však od nich očakáva, že sa integrujú do normálnych štruktúr štátu. .mg

JOZEF JAKUBČO/SITA (1) WIKTOR DABKOWSKI/ZUMA PRESS/PROFIMEDIA (2)

.udalosti

pavol Hrušovský (KDH) bude kandidovať za prezidenta aj bez podpory SDKÚ. Kandidatúra už bola aj verejne ohlásená. Nie je vylúčené, že Hrušovského napokon podporí aj SDKÚ, rozhodne sa na prelome novembra a decembra. Ján Čarnogurský, ktorý v roku 1990 zakladal KDH, ohlásil, že vystupuje z KDH. Štátne aj neštátne detské domovy na Slovensku sú naplnené na 97 percent. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny evidovalo ku koncu augusta tohto roku 4 770 detí, ktoré sú v nich umiestnené. Domovy majú pritom kapacitu vyše 4 900 miest. Učiteľom by sa mali v budúcom roku zvýšiť platy o päť percent, čím by si mali prilepšiť v priemere asi o 42 eur. Odborári požadovali osempercentné zvýšenie, ale do štrajku nepôjdu, pretože zvýšenie celkového objemu financií považujú za určitý úspech. Troch lekárov z Prešova obvinili za smrť 42-ročnej pacientky, ktorá zomrela po zápale slepého čreva. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou aj polícia potvrdili, že žena zomrela pre nesprávnu lekársku diagnózu. Cristina Fernandez de Kirchner, prezidentka Argentíny, podstúpila operáciu hematómu v hlave. Teraz musí prerušiť kampaň pred kongresovými voľbami. Desať dní trvala uzávera americkej federálnej vlády, keď sa prezident Barack Obama stretol s 18 republikánskymi kongresmanmi na rokovaní o zvýšení dlhového stropu. Konkrétne výsledky však stretnutie neprinieslo. Francúzsky minister vnútra Manuel Valls vystríhal pred možným úspechom nacionalistov pri voľbách v európskom parlamente. Na domácej pôde je protivníkom nacionalistického Národného frontu a bojuje proti nemu aj tým, že otvára témy integrácie prisťahovalcov a ich kriminality. Nedôverujte Iránu, odkazuje Európanom izraelský prezident Benjamin Netanjahu. „Keď vražedný režim používa mäkkú diplomaciu a chlácholivé slová o mieri, no zároveň hromadí obrovskú moc, treba ho ihneď zastaviť.“ Varoval Európu, že ak zruší sankcie, Irán to využije na vývoj jadrovej zbrane.

.radovan Čerevka ● Mladý výtvarník sa stal tohtoročným

.malála Júsufzaj ● Pakistanská školáčka, ktorú vlani takmer za-

laureátom ceny Oskára Čepana. Vo svojich dielach sa Čerevka venuje reflexii toho, akým spôsobom médiá informujú o svetových konfliktoch.

bil strelou do hlavy člen Talibanu za to, že presadzovala právo na vzdelanie pre všetky deti, aj dievčatá, dostala Sacharovovu cenu. Bola navrhnutá aj na Nobelovu cenu za mier, tú však nezískala.

.roman Kukumberg ● Hokejista Slovana Bratislava šoféroval v noci po zápase KHL s Metallurgom Magnitogorsk pod vplyvom alkoholu. Policajti mu namerali viac ako jedno promile alkoholu a bude čeliť obvineniu z ohrozovania pod vplyvom návykovej látky.

.franz-Peter Tebartz-van Elst ● Biskup z nemeckého Limburgu si luxusným životom znepriatelil väčšinu nemeckých katolíkov. Predstavitelia jeho diecézy potvrdili, že na svoje nové sídlo vynaložil 31 miliónov eur. Zároveň ho prokuratúra obvinila z krivej výpovede pred súdom.

.monika Flašíková Beňová:: 6

„Štát ani samospráva by nemali obchodovať so schránkovými firmami.“

42. týždeň ! 14. októbra 2013

SITA (1–4)

.osobnosti .antiosobnosti

.doma Čo je na Slovensku dobré .martin Hanus .marek Vagovič

Slováci neradi hovoria o svojej krajine v dobrom. Keď vyslovíme okrídlené „na Slovensku je to tak!“, myslíme tým, že tu nič dobre nefunguje a že sme vlastne

JOE KLAMAR/AFP/PROFIMEDIA

nevydarenou krajinou. Ale možno je len načase zmeniť optiku.

35. týždeň ! 26. augusta 2013

.doma áno, život tu nie je ľahký a veľa vecí by mohlo fungovať lepšie; áno, ešte stále je v pamäti Mečiar, ktorý založil samostatný štát, ale nedal mu žiadny obsah, len si ho zločinecky uzurpoval a takmer uniesol z Európy. Dnes sa nám zdá ako nevyhnutné, že v roku 1998 bol porazený, ale nie je to tak – Vladimír Mečiar ovládol Slovensko približne v čase, keď ovládol Lukašenko nie tak vzdialené Bielorusko. Kým Lukašenko je pre svojich krajanov večne živý, valcujúci mečiarizmus bol z historického pohľadu prekvapivo krátkou epizódou. Tých 20 rokov samostatnosti malo najmä spočiatku dramatický priebeh, ale z odstupu je zrejmé, že sa podarilo vybudovať normálny európsky štát. Minimálne normálny stredoeurópsky štát. A potom sú tu mnohé bežné veci, ktoré ani nevnímame ako dobré, lebo sú pre nás samozrejmosťou. Najlepšie ich vidia tí, ktorí žili aj inde: Slováci, ktorí z rôznych dôvodov spoznali iné časti sveta, alebo cudzinci, ktorí spoznali našu krajinu. Aké sú v ich očiach prednosti Slovenska? .cítim sa tu bezpečne Jeho rodičia v roku 1991 zdvihli kotvy zo Slovenska a dnes z neho mohol byť Američan, ktorý sotva habká po slovensky. Marek Šťastný mal v čase odchodu 13 rokov, v USA dokončil základnú školu, vychodil strednú a absolvoval aj štyri roky bakalárskeho štúdia politológie na University of Maryland. No napriek tomu, že Maryland je jedným z najbojhatších štátov v USA, Šťastný tam nezostal, a ako 23-ročný zbalil kufre a vrátil sa na Slovensko – do domova, v ktorom mal iba pár kamarátov z detstva. „Trápilo ma, že strácam kontakt so Slovenskom, moja slovenčina už bola nanič a nestačilo mi len čítať SME,“ hovorí dnes 35-ročný Marek a dodáva: „Samozrejme, keby som si tam po škole našiel dobrú prácu v mojom fachu, asi by som tam ostal. Ale tam nosia ľudia svoje CV-čka na rukáve, je tam obrovská konkurencia a hoci je okolo Washingtonu veľa think-tankov, nedarilo sa mi nič nájsť.“ Marek Šťastný si tak našiel stáž na sloven-

skom veľvyslanectve vo Washingtone, v čase zlatej éry Martina Bútoru. A práve od Bútoru a Grigorija Mesežnikova dostal Šťastný zaujímavú ponuku a išiel pracovať do bratislavského Inštitútu pre verejné otázky. „Zarábal som síce o dosť menej než by som si zarobil v Marylande ako čašník v reštaurácii, ale mohol som robiť to, čo som chcel. Ono sa to nezdá, ale v USA veľa ľudí s dobrou školou a veľkými očami napokon pracuje práve v tých reštauráciách.“ Šťastný už ostal na Slovensku, neskôr pracoval vo veľkých globálnych firmách, kde mal ďalej živý kontakt s Američanmi, dnes je v Esete na marketingu. Svoje rozhodnutie neľutuje. „Podľa mňa je tu jednoducho lepšia atmosféra. My pokladáme za samozrejmosť, že sa tu môžeme prechádzať v noci bez pocitu ohrozenia. Ale tam sa v noci už pár blokov od kongresu necítite bezpečne. Nedávno som bol na Miami Beach, kde bola práve mohutná policajná razia a tá demonštrácia sily ma úplne šokovala.“ Šťastný pod lepšou atmosférou rozumie aj verejnú diskusiu: „V USA je všetko nesmierne vyhrotené, neexistuje tam stred. Potratoví aj protipotratoví aktivisti sa tam idú vyzabíjať. Je síce fajn, že je tam živá občianska spoločnosť, ale tá vyhrotenosť až fanatizmus ma odstrašovali.“ Podľa Šťastného sa žije v Európe celkovo lepšie: „Američania chodia na dovolenku často len na päť dní v obave, aby ich z práce nevyhodili ako lenivcov. Myslím, že keby vedeli, že sa dá žiť aj pokojnejšie, boli by na svoj systém dosť nahnevaní. A to už nehovorím o zdravotníctve. Ak nemáte stabilnú prácu, tak nemáte poistenie a aj banálna zlomenina vás môže stáť obrovské peniaze. Pre toto všetko tu mám väčší pocit bezpečia,“ hovorí Marek Šťastný, ktorý pritom určite nie je prototypom európskeho ľavičiara.

.tolerancia k menšinám Linda Páj má 23 rokov. Narodila sa v Prahe, jej mama je Češka. No keďže otec je Maďar, ako dieťa prežila časť života aj v meste Pécs v južnom Maďarsku. Na svoj vek videla toho dosť, pracovala v Poľ-

ANDREJ BÁN

Akihiro Ishikawa tvrdí, že na Slovensku sa potvrdzuje, že ľudia, čo pijú, nemôžu byť zlí.

35. týždeň ! 26. augusta 2013

sku, dnes je v Budapešti, na Slovensku žila v rokoch 2006 – 2011. Najskôr tu zmaturovala, potom pracovala v zákazníckom centre bratislavskej pobočky firmy IBM. Keď hovorí o Slovensku, má na mysli najmä Bratislavu, kde sa jej žilo dobre: „Je tu spoločenský život, no v porovnaní s Budapešťou je tu menej rušno. Sú tu aj veľmi dobré koncerty, na ktoré chodia i moje kamarátky z Maďarska,“ hovorí Páj. Ona sama často relaxovala tak, že sa vybrala bicyklom do Čunova či Gabčíkova. „Najväčšou výhodou Bratislavy je, že má vynikajúcu polohu. Je to blízko do Viedne aj Györu.“ Podľa nej je tu pre ľudí ako ona viac pracovných príležitostí než v Maďarsku či v Poľsku. „Ak ovládate aspoň dva jazyky, rýchlo si tu nájdete prácu.“ Linda Páj je spokojná aj s prístupom väčšiny úradov na Slovensku. „Úradníci sú tu veľmi milí a ústretoví, vždy sa mi snažili pomôcť.“ Výnimkou je podľa nej cudzinecká polícia. „Keď chcete niečo vybaviť, strávite tam minimálne deň.“ Oceňuje úroveň zdravotníctva,

som Maďarka. Keď ľudia vidia, že sa snažíte a že sa učíte jazyk, tak vám pomáhajú.“

.krajina pre šikovných Podnikateľ a zakladateľ cestovnej kancelárie Bubo Ľuboš Fellner precestoval za dvadsať rokov takmer celý svet. Za dôležitú vec, ktorú berieme ako samozrejmosť, považuje to, že môžeme voľne cestovať, študovať aj pracovať v zahraničí. „Mám známych Indov, miliardárov, ktorí si stále musia dosť ťažko vybavovať víza. To si uvedomím vždy, keď idem cez hranice. Sloboda je úžasná vec,“ hovorí Fellner. Významne sa zlepšil prístup úradov, dnes už netreba na vybavenie cestovného pasu prestáť celý deň v rade. Podľa neho je výhodou Slovenska, že má bohaté zdroje podzemnej vody. Keď totiž Fellner cestuje po svete, skoro všade si musí kupovať balenú vodu. Dokonca mu to pre nekvalitnú kanalizáciu od-

| Žila som tu šesť rokov, no ani raz som nemala problém preto, že som Maďarka. | na Slovensku má lepšie skúsenosti než v Maďarsku. „U štátnych lekárov to síce trvá dlhšie ako u súkromných, s ich prístupom som však bola spokojná.“ Linda Páj si pochvaľuje niektoré praktické veci. Na Slovensku sú vraj lepšie cesty ako v Maďarsku a ľahšie sa tu kupuje napríklad auto. „Aj jeho registráciu a potrebné dokumenty som tu vybavila rýchlejšie ako v Maďarsku, kde je to navyše drahšie.“ Páj si zároveň všimla, že mladí ľudia na Slovensku žijú s rodičmi dlhšie ako v Maďarsku či v Poľsku. „Najmä v Poľsku sa chcú všetci čo najskôr odsťahovať a žiť sami. Slovenský model je v dnešnej dobe trochu nezvyčajný, no na druhej strane tu držia rodiny viac spolu.“ Najviac si však pochvaľuje tolerantný postoj Slovákov k menšinám. „Žila som tu šesť rokov, no ani raz som nemala problém preto, že

porúčajú aj v Amerike. „V Spojených arabských emirátoch alebo v Singapure som pil aj odsolenú vodu, to sa však nedá porovnať. Naša slovenská voda je Evian,“ tvrdí Fellner. Známy cestovateľ si myslí, že by sme si mali viac vážiť tradičné veci a vedieť ich predať. „Napríklad v Bratislave je stále málo reštaurácií s rakúsko-uhorskou kuchyňou. Oveľa viac sa darí talianskym reštauráciám a podobne.“ Fellner, naopak, oceňuje koliby, ktoré sú najmä na strednom Slovensku. „Kedysi to boli také čudné búdky. Dnes tam dostanete za pár eur vynikajúce halušky. Ľudia sa učia slušne podnikať, a nielen oklamať.“ Rozdiel je aj v tom, že hoci je napríklad Brezno okresné mesto, ešte v polovici 90. rokov ste tam mohli po osemnástej hodine

JOE KLAMAR/AFP/PROFIMEDIA

Podľa Akihira Ishikawu sme tiež najspevavejší európsky národ.

35. týždeň ! 26. augusta 2013

.doma nakúpiť len vo večierke. Dnes je tam Billa, Tesco a Kaufland. Aj Fellner si na Slovensku pochvaľuje bezpečnosť. Síce pripúšťa, že už to nie je ako kedysi, keď chodili i deti vo väčších mestách do školy samy. Ale stále sme na tom celkom dobre. „Keď cestujete v Paríži, v Londýne či v New Yorku metrom, tak si svoje veci poriadne držíte.“ Samozrejme, v porovnaní so susedným Rakúskom sme stále chudobnou krajinou. Väčšie sociálne rozdiely však našiel v Amerike. „New York nie je Amerika. Táto krajina má bohaté mestá, ale aj zaostalé regióny, kde som videl veľký neporiadok a papundeklové domčeky, ktoré sa postavili za víkend.“ Podľa Fellnera sa slovenské firmy stale zlepšujú. „Kedysi sa nedalo nič zohnať, všetko sa robilo na kolene. Dnes ľudia tvrdo pracujú, takže aj firmy ponúkajú dobré výrobky.“ Problém je však v tom, že si neveria, takže sa nevedia dobre predať. „V Taliansku sa firma chváli, že má za sebou pätnásťročnú

Slovensku je to už iné. Napriek tomu si myslím, že Slovensko čaká pekná budúcnosť. Teším sa na starobu.“

.štedrosť V posledných rokoch vyšli v zahraničí knihy, ktoré sa, takpovediac, venujú slovenskej duši. Ich autormi sú dvaja cudzinci, ktorí u nás z rôznych dôvodov strávili veľa času. Prvým je Talian, katolík s mystickým založením, tým druhým Japonec, profesor sociológie. Tanino Minuta, taliansky spisovateľ a rehoľník laického cirkevného hnutia Fokoláre, sem prišiel v roku 2002 a ostal tu takmer deväť rokov. V kníhkupectvách je momentálne jeho kniha Šťastie je žiť pre šťastie druhých, predtým napísal knihu Emigrant a jeho priatelia – o dôstojnom umieraní štyroch slovenských fokolarínov, pri ktorých stál Tanino Minuta do poslednej chvíle. „Na Slovensku som

| Ľudia sa učia slušne podnikať, a nie len oklamať. Vynikajúce jedlo stojí pár eur. | históriu. U nás si myslíme, že dobré sa chváli samo, čo však vôbec nefunguje,“ myslí si Fellner. Za paradoxnú výhodu Slovenska tiež považuje, že v žiadnej oblasti nemáme dlhú tradíciu ani veľké vzory, takže šikovní ľudia sa môžu veľmi rýchlo a pomerne ľahko „zapísať do dejín“. „Keď študujete a snažíte sa, môžete tu niečo dosiahnuť. Máme to oveľa jednoduchšie ako napríklad Francúzi, ktorí majú mnoho významných spisovateľov či filozofov. Určite to máme ľahšie ako vo Veľkej Británii, keď tam boli kasty, alebo v Rakúsko-Uhorsku, kde brala všetko šľachta.“ Podľa Fellnera by sa však mali Slováci viac uvoľniť a myslieť pozitívne. „Pokým na Liptove sa na vás nikto neusmeje, na južnom

spoznal mnohé osoby rôzneho povolania a viery. Vždy ma oslovila ich pokora, schopnosť trpieť. Možno je v tom história, ktorá vás naučila premieňať bolesť na múdrosť,“ hovorí Minuta pre .týždeň. „Na vašej krajine si vážim štedrosť, ktorá je u vás znamením veľkých hodnôt, ktoré sa odzrkadľujú vo vašich rodinách, v prežívaní viery, vo výchove detí aj v nazeraní na život. Aj vaše kresťanstvo má stále charakter štedrosti, bez ohľadu na silný materialistický a konzumistický vplyv zo Západu a relativizmus, ktorý zaiste mnohých ohuruje.“ Minuta na druhej strane hovorí, že od niektorých slovenských katolíkov cítil málo otvorenosti. „Myslím si, že na Slovensku ešte musí dozrieť duch koncilu a nové vedomie laikov, že sú podstatnými

BORIS NÉMETH

Ľuboš Fellner považuje za našu prednosť zásoby vody, ktorá je ako Evian. Marek Šťastný oceňuje bezpečnejší a pokojnejší život, ako v USA.

35. týždeň ! 26. augusta 2013

tvorcami cirkvi, že sú cirkvou a nezávisia, v tom zjednodušujúcom pohľade, od hierarchie.“

.japonská horúčka pre Slovensko Akihiro Ishikawa sem prišiel prvýkrát koncom 60. rokov. Jeho českí priatelia v Prahe ho pred príchodom upozornili, že Slováci radi veľa pijú. „Mal som takú svoju hypotézu, že ľudia, ktorí radi pijú, nemôžu byť zlí. Táto hypotéza sa mi pozitívne potvrdila na Slovensku. Našiel som tu dobrý alkohol a dobrých ľudí,“ píše Ishikawa v knihe Slovenská horúčka, ktorá je miestami romantizujúcou brožúrkou do Slovenska zaľúbeného profesora, inokedy zaujímavým výkladom našej povahy. Kniha vyšla v roku 2006 v Japonsku a minulý rok ju v slovenskom preklade vydala Prešovská univerzita, kde Japonec v minulom desaťročí pôsobil ako hosťujúci profesor.

botníci, manažéri, alebo mestskí intelektuáli, u Poliakov z vyšších kultúrnych tried je spoločný spev ľudoviek zriedkavosťou. Sociológ ponúka vysvetlenie: kým v Poľsku sa aj v časoch cudzej nadvlády zachovali šľachtické rody, ktoré si držali odstup od bežného ľudu, a teda aj ľudových piesní, súčasná slovenská elita vznikla z potomkov onoho spevavého bežného ľudu. Od našej histórie a podmienok tunajšieho života japonský profesor odvodzuje aj výsledky svojho prieskumu, podľa ktorého si Slováci viac cenia osobné vzťahy než individuálne schopnosti. Nemáme tradíciu rytierstva, preto sme namiesto ducha odvahy a boja preferovali skôr „rozvoj medziľudských vzťahov (…) vo svojej malej komunite“. Pri rozhovoroch so Slovákmi ho zaujalo, že slovo „bojovný“ má u nás skôr negatívny význam, naopak najlepší punc majú u nás vlastnosti ako „milý“, „veselý“, „priateľský“.

| Trúfam si povedať, že Slováci sú najspevavejším zo všetkých európskych národov. | Ishikawa navštevoval Slovensko celé desaťročia, robil tu vlastné výskumy a z knihy cítiť, že jeho „horúčka“ patrí najmä Prešovu, a vôbec, východniarskej mentalite. Podľa Ishikawu sú práve východoslovenské mestá ako Košice, Prešov, Bardejov, rovnako ako maďarský Debrecín či poľský Rzeszów najvýchodnejšie mestá západnej Európy, v ktorých už badať aj črty východu. A toto európske rozhranie priťahuje japonského sociológa zo všetkého najviac. Na Slovákoch ho fascinuje viacero vecí, napríklad kultúra spoločného spievania. „Niekto začne spievať a ostatní sa postupne pridávajú, až sa nálada zlepšuje a atmosféra zútulňuje. Z vlastných skúseností z pobytu v Európe si trúfam povedať, že Slováci sú najspevavejším zo všetkých európskych národov.“ Ishikawa spomína, že len raz v živote zažil, že vysokopostavení predstavitelia samosprávy namiesto príhovorov spievali – v jeho Prešove. Sociológ si všimol, že kým Slováci spoločne spievajú bez ohľadu na to, či sú ro-

Ishikawa Japoncom v knihe vysvetľuje, že pre Slovákov je ústrednou životnou hodnotou „idea duše“ – podľa neho si zakladáme na vzájomnej pomoci a emocionálnom pochopení, ktoré je pre nás viac než racionálna logika či abstraktná spravodlivosť rímsko-germánskeho Západu. „Ľudia na Slovensku vo všeobecnosti priraďujú väčší význam konkrétnym činom, smerujúcim k udržaniu priateľských vzťahov ako metafyzickým, abstraktným názorom,“ pokračuje Ishikawa. Neskôr pripustí, že vzájomná pomoc a životná podpora, ktorá sa u Slovákov veľmi cení, je tiež zdrojom protekcionizmu a korupcie. Ale práve do tohto kritického bodu sme sa nechceli dostať. Prikláňame sa k profesorovi Ishikawovi, ktorý tento problém v Slovenskej horúčke uzavrel pomerne optimisticky: „Aby sme sa však vyhli zlému výkladu, nie všetko na Slovensku funguje cez korupciu a kontakty.“ !

Chvála normálnosti No tak dobre, tentoraz žiadne hundranie, ale len to dobré. Začnem klasikou: máte chutné halušky, pekné dievčatá a vaša pijatika je silná. O bode 1 a 2 viem však málo, halušky sa tu len zriedka podávajú ako obedňajšie menu a vaše dievčatá obdivujem zväčša z diaľky.

vaša pijatika ma však zachránila. Bez vašej borovičky, slivky a hrušky by som sa nikdy nestal zdravým, úspešným a vyrovnaným alkoholikom. Moji rakúski krajania sú takí suchári, že toho času nalievajú pálenku v zločineckej gramáži 0,02, a to za cenu dvoch slovenských poldecákov. Lenže tu u vás, keď Slovák vytasí fľašku najmenej 52-percentného páleného, mi od šťastia vždy poskočí srdce. Tých predností je viac, takže len tak mimochodom. Kaviareň Lehár, cukráreň Molnár, Hotel Pelikán a antikvariát Phoenix v Lučenci. Alebo Zeno Zenuni, elegantný novoveský majiteľ kaviarne, ktorý ma každé ráno poteší najlepšou Sacherovou tortou na svete. Môj automechanik Pavol Breyer, ktorého uvoľnený úsmev zakaždým rýchlosťou blesku rozptýli obavy o môj zlatučký starý mercedes. Breyer presne vie, že by som mu od samej úľavy zaplatil násobok, ale vždy mi vyúčtuje len kopejky. A potom, pri bližšom pohľade, máte pozoruhodne heroické dejiny, na ktoré by ste mali byť hrdí. Na štúrovcov, na podzemnú cirkev, sviečkovú manifestáciu, na SNP, v ktorom bo-

jovalo takmer toľko ľudí ako počas de Gaullovej francúzskej rezistencie. Pritom Francúzsko malo dvadsaťnásobne viac obyvateľov. Máte tie najkontrastnejšie menšiny, ktorými mohol Boh obdarovať národ, Maďarov a Cigánov. Alebo mnohé tajomné inštitúcie – Literárne informačné centrum, Divadelný ústav, Historický ústav Slovenskej akadémie vied – ktoré rok čo rok vydávajú množstvo pekných kníh. A ešte k tomu vďačnosť ich pracovníkov, keď si tieto knihy kupujem. Na rade je vyvrcholenie môjho roka, Divadelná Nitra. Najlepší divadelný festival v Európe, ani príliš veľký, ale ani príliš malý, s tuctom presne vybraných inscenácií. No a napokon, ako som už vedecky preukázal v eseji Sú Slováci vyvolený národ?, máte slovenčinu, najkrajší jazyk v Európskej únii, ak nie na celom svete. Táto nežná, ľúbezná, zvonivá vzorovosť, jedna báseň. Zvuk povedaného má očarí dokonca aj vtedy, keď sa mi nepáči, čo ľudia hovoria. Moje komplimenty sa vám môžu zdať subjektívne, len ako výpočet osobných sklonov. Preto ešte jeden kompliment, ale už pomerne objektívny: najväčšou prednosťou Slovenska je, že

tu žijú normálni ľudia. Keď sovietsky autor Ilja Erenburg cestoval Slovenskom, zhrnul svoje nadšenie do nasledovných slov: „Na Slovensku som mal možnosť vidieť ľudí. (...) Treba mať pritom na pamäti, že Slovensko nie je žiadne Kongo, nie, ono leží v centre Európy.“ Západoeurópania sú napriek ich príkladnej pokrokovosti nakazení všetkými možnými nervóznymi poruchami: hysterickou korektnosťou, osamelosťou, úchylkami, bludným hľadaním šťastia, sociopatickou láskou k zvieratám, skrátka, odklonom od prirodzeného. Keď z letiska M. R. Štefánika odletím na Západ, padne mi do oka ešte niečo: poslední anglickí proletári sa svojím držaním tela, mimikou a intonáciou vystatujú tak, akoby boli pánmi sveta. U Slovákov je jedno, aké majú spoločenské postavenie, takmer vždy sa správajú prirodzene, skromne, nenápadne, normálne. Áno, na Slovensku možno vidieť ľudí. Myslím si, že nejednému rozháranému západniarovi by mala byť predpísaná liečebná kúra na Slovensku. .martin Leidenfrost Autor je rakúsky spisovateľ a novinár, žije v Devínskej Novej Vsi. 35. týždeň ! 26. augusta 2013

.rozhovor

Bavia ma príbehy, nie procesory .štefan Hríb .eva Čobejová

Najprv urobil zo Sme.sk náš najhodnotnejší novinársky web, potom sa rozhodol skúsiť niečo nové a rozbehol Piano, ktoré spoplatňuje časť obsahu na internete. No samotné technológie ho nebavia, stále sa cíti byť skôr novinárom. Tomáš Bella.

28. týždeň ! 8. júla 2013

MATÚŠ ZAJAC

28. týždeň ! 8. júla 2013

.rozhovor v roku 2010 ťa redakcia Journalism.co.uk zaradila medzi Top 50 svetových inovátorov v médiách. Vždy ťa lákal tento svet technológií a médií? Nie, najprv som chcel byť policajtom, ale keď som mal desať, prišla Nežná revolúcia. To ma sklamalo, už som si nemyslel, že policajt prináša svetu spravodlivosť. .v zásade je však policajt na strane spravodlivosti, nie? Videl som ten zásah, pri ktorom policajti mlátili demonštrantov. Vtedy som sa rozhodol, že chcem byť novinárom, lebo v skutočnosti novinár chráni spravodlivosť. Odvtedy ma to držalo. .k novinárstvu idú zväčša ľudia, ktorých baví písať, ty hovoríš o spravodlivosti. Na základnej a strednej škole som bol politicky angažovaný a javilo sa mi to tak, že novinári píšu pravdu a zachraňujú svet. Mal som také idealistické predstavy. Trošku ma to drží doteraz. .takže si šiel študovať žurnalistiku. Najprv som šiel na obchodnú akadémiu, pretože mali lepší školský časopis ako na gymnáziu. Písali sme tam neuveriteľné veci. Napríklad aké zlé je vedenie školy, ako sa zle učí informatika – preto som mal trojku z informatiky. Ale už na strednej škole som počas prázdnin praxoval v novinách. .štúdium žurnalistiky ti na niečo bolo? Áno, stretol som tam svoju ženu. (Úsmev.) Okrem toho som dostal internát a mohol som popri štúdiu na plný úväzok robiť. To hovorí o tej škole všetko. .ako sa rozbehla tvoja novinárska kariéra? Začínal som v časopise CD Tip, ktorý sa venoval počítačom a internetu. Nič som o tom nevedel, ale zdalo sa mi to zaujímavé. Potom ten časopis kúpil vydavateľ SME a urobil z neho prílohu SME-počítače. Tak som sa aj ja dostal do SME. .si vlastne taký „ajťák“?

kontrolovať, čo píšu. Mal som predstavu, že z toho vznikne taká občianska žurnalistika. .čakal si, že blogerov bude tak veľa? Mali sme plán, že tých ľudí bude okolo päťdesiat. Teraz je ich15-tisíc. Vôbec som to nečakal. .blogy si zakladal s vidinou, že to bude občianska žurnalistika, ktorá bude kontrolovať politikov. Potvrdilo sa to? Predstavoval som si, že ľudia budú písať o problémoch zo svojho najbližšieho okolia, ktoré treba riešiť. Toto sa nesplnilo, tá pravá občianska žurnalistika na blogoch nevznikla. Ľudia chcú najmä komentovať, čo robí vláda, politici, ale robia to horšie ako bežní komentátori. Prínosom pre SME však bolo napríklad to, že začalo blogovať veľa Slovákov žijúcich v zahraničí. Keď sa dialo niečo zaujímavé v okolí, kde bloger žil, mohla sa s ním redakcia spojiť a získať informácie. .po dvanástich rokoch si zo SME odišiel. Prečo? Už som začínal mať pocit, že robím stále to isté. .si ten typ, ktorý niečo rozbehne – a keď to ide, hľadá niečo nové? Áno. Keď sú už okolo projektu ľudia, ktorí to vedia robiť a robia to dokonca možno aj lepšie ako ja, idem preč. Napríklad Karol Sudor, ktorý po mne prebral manažovanie blogov, to robil lepšie ako ja. .v roku 2010 si odišiel zo SME a hneď si začal robiť projekt Piano? To sa iba náhodne objavilo práve v čase, keď som odchádzal zo SME. Pôvodne som plánoval, že budeme mať spolu s Milošom Čermákom a Adamom Javůrkom konzultačnú firmu pre médiá. Ale rýchlo sa objavil nápad Piana a všetko ostatné padlo. .ako vlastne vznikol ten nápad? Náhodou som sa stretol v kaviarni s riaditeľom Etargetu Marcelom Vaššom a on mi povedal, že má jeden dobrý nápad, ale všetci vydavatelia ho s ním poslali preč. Prebrali sme to a naozaj

| Ľudia chcú v blogoch najmä komentovať vládu a politikov, ale robia to horšie ako komentátori. | Nie, nikdy som „ajťák“ nebol. Vždy ma zaujímali príbehy, a nie nejaké procesory, ktorým – aj keby som chcel – dobre nerozumiem. Mňa baví pozorovať vplyv technológií na spoločnosť, napríklad to, ako nás zmenili mobily. .čiže politika ťa už potom viac nezaujímala? Nemal som pocit, že tomu rozumiem. A navyše som bol presvedčený, že keď robím rozhovor so zakladateľom Applu Stevom Wozniakom, tak to bude mať hodnotu aj o desať rokov. No keď urobím rozhovor s nejakým poslancom, tak to rýchlo stratí hodnotu. A Apple ovplyvňuje naše životy oveľa viac ako tie denné politické veci. .bol si šéfredaktorom Sme.sk a rozbiehal si tam rôzne veci, vďaka čomu internetová stránka SME s prehľadom predstihla konkurenciu. Ako to fungovalo? Mohol som si tam vymyslieť čokoľvek, ak som si to sám zmanažoval aj urobil. Skúšali sme vtedy rôzne veci, akoby sme ich hádzali na stenu a čakali, čo z toho sa prilepí. .čo sa uchytilo? Napríklad sme kúpili projekt, ktorý dnes funguje ako Vybrali sme.sk. Boli sme stopercentne prvé médium, ktoré si takýmto spôsobom pustilo na svoju titulku aj konkurenciu. Boli sme v tomto prví, tak ako v blogoch. .blogy existovali aj predtým. ...ale nie na stránkach novín. V tomto sme boli prví na svete. .ostatné médiá sa blogov báli? Bolo to obdobie, keď medzi novinármi a blogermi zúril boj. Novinári tvrdili, že blogy kazia žurnalistiku, lebo blogeri nie sú profesionáli, taký bol vtedy konsenzus západnej žurnalistiky. .prečo ste konsenzus porušili? Možno z núdze, že tu nie je toľko peňazí, aby sme platili dostatok redaktorov. Preto sme si povedali, že to riskneme: pustíme blogerov na našu titulku, dáme im priestor a nebudeme vopred 14

28. týždeň ! 8. júla 2013

niečo na tom jeho nápade bolo hodnotné, hoci sa veľa vecí muselo zmeniť. Tak vzniklo Piano. Nič také na svete dovtedy nebolo. .opäť sa zopakovalo, že si bol pri niečom, čo predstihlo iné svetové médiá. Je na Slovensku ľahšie presadiť takéto experimenty? Sťažujeme sa, že sú slovenské médiá chudobné, a to vidno aj na kvalite niektorých textov, ale má to aj svoje výhody. Napríklad, ak by mnohé projekty SME išli robiť v zahraničnom vydavateľstve, musel by sa vypracovať podrobný biznisplán a v ňom by sa možno zistilo, že to komerčne nedáva zmysel, alebo že je to priveľké riziko. V našom prostredí si môžete hocičo vymyslieť a aj vyskúšať. Nie je to teda tak, že by sme my boli nejakí géniovia. .ale aj tak – sú tu tri nové unikátne veci, ktoré si pomáhal presadiť v čase, keď si na to ostatné médiá vo svete netrúfli – blogy na titulnej stránke SME, projekt Vybrali sme.sk a Piano. Nepreceňoval by som to, lebo napríklad blogy sú dnes na ústupe a tá myšlienka nám dala nejakú výhodu možno na päť rokov. Dnes už to má skoro každé médium a niektorí to robia aj lepšie. Pamätám si, ako sa kolegovia z BBC čudovali, keď nám sem prišli prednášať o občianskej žurnalistike. Zistili, že my sme ďalej ako oni, keď som im povedal, že u nás na Sme.sk diskutuje aj šéf parlamentu, že premiér píše blogy a bežne je pod niektorými textami diskusia s 500 príspevkami. Ani New York Times nemá toľko diskusných príspevkov ako Sme.sk. .to si ako vysvetľuješ? Môžeme mať voči tým diskusiám milión výhrad, ale je to niečo unikátne. Všade vo svete sa ma pýtajú, čím to je. Či je to tým, že sme boli tak dlho utláčaní a máme väčšiu potrebu sa vyjadriť, ale podľa mňa sú tam skôr iné dôvody. V USA desať rokov riešili, aké budú právne dôsledky z toho, čo sa povie v internetovej diskusii, a preto ich dlho na svojich stránkach noviny nespustili. Tu sa na právne dôsledky spočiatku každý vykašľal.

.na Slovensku si veľa ľudí sťažuje, že sa tu nič nedá. Ale ty hovoríš opak, že práve tu sa dá naštartovať veľa vecí, ktoré inde nejdú tak ľahko. Áno, vyskúšať si tu niektoré veci je ľahšie. Samozrejme, keby šlo o niečo týkajúce sa ropného priemyslu či biotechnológií, tak je to ťažké, lebo na to treba peniaze. Ale skúšať veci, kde stačí dobrý nápad, je tu výhodné. .pred tromi rokmi si mal nejaký nápad – po troch rokoch je Piano realitou v troch krajinách. To si si tak hneď naplánoval, že s tým pôjdeš aj von? Od začiatku bolo jasné, že to nemôže byť malá vec. Bolo by neúspechom Piana, keby bolo úspechom iba na Slovensku. Aj investori do toho šli preto, lebo verili, že to bude fungovať aspoň v dvadsiatich krajinách. A to máme ešte len pred sebou. Na Slovensku sme ten koncept iba vytvorili a vyskúšali. .na začiatku Piana bol nápad. Skús ho stručne vysvetliť. Že za jedno predplatné ponúkneme viacero aj konkurenčných médií. .opäť sa tu opakuje to, čo pri blogoch na Sme.sk a pri projekte Vybrali sme.sk. Spájaš niečo, čo by si malo vlastne konkurovať. Na prvý pohľad akoby to nemalo logiku. Áno, preto na to médiá často pristúpia až vtedy, keď vyčerpajú všetky iné možnosti. Keď sme chodili vydavateľom na Slovensku ponúkať Piano, pýtali sa nás: a kde vo svete to takto funguje? A my sme povedali: Nikde. .ako to, že ste vydavateľov presvedčili? Boli sme ešte spolu s Monogramom traja zakladatelia a všetci sme mali medzi nimi nejaké meno. A tie médiá si povedali, že aj tak nás to nebude nič stáť, tak je možno lepšie v tom byť ako tam nebyť. A keď to risknú tí druhí, musíme to skúsiť aj my. .vydavatelia hlavne dúfali, že vďaka Pianu zarobia viac, nie?

Áno. Ale po skúsenostiach z Poľska teraz meníme stratégiu, zaviedli sme tzv. metered model. Takto funguje už aj .týždeň. .skús to vysvetliť. Namiesto toho, aby sa redakcia rozhodovala, ktorý článok je platený a ktorý je zadarmo, sa počítajú články, ktoré čitateľ prečítal. Istý počet má totiž zadarmo a keď limit prekročí, musí zaplatiť. Američania to takto robili už dlhšie, my sme sa to na začiatku báli urobiť, nemali sme na to technológiu a aj sme sa na to pozerali trochu zvrchu. No teraz vidíme, že tento model funguje, preto ho zavádzame aj my. Keď vidíme jeho výsledky, tak si hovoríme, že sme tento model mali robiť od začiatku. .ideálny prípad pre vydavateľa je, keď mu model spoplatnenia obsahu neodradí čitateľov, ale prinesie viac peňazí. Je to tak? Áno. .v čase, keď sa spúšťalo Piano, bol problém, že na internetových stránkach bolo málo inzercie a aj tá bola lacná. Lenže inzercie na webe pribúda. Nebude časom Piano zbytočné? Peňazí z inzercie bolo dosť na webe aj pred troma rokmi, a teraz je jej ešte viac, ale väčšina tej inzercie ide do Google a do Facebooku, a nie tým, čo vyrábajú obsah. A toto sa zásadne nezmenilo. Médiá, ktoré potrebujú platiť novinárov, fotografov, filmárov, majú problém uživiť sa z tejto inzercie, preto potrebujú aj zdroje od čitateľov. Riešením je kombinácia peňazí z inzercie a od čitateľov. .je to takto dlhodobo udržateľné? Spoplatnený obsah na internete? Určite, ale podstatné je, ako bude ten obsah vyzerať. Nečaká sa už síce strmý pád príjmov médií ako pred troma rokmi, ale médiá stále prerábajú veľa peňazí. Napríklad The Guardian sú skvelé noviny, ale prerábajú a skôr či neskôr s tým musia niečo urobiť. Aj keď spoplatnia obsah na webe, budú sa musieť časom rozhodnúť, čo ešte budú vyrábať a čo už nebudú. Médiá budú musieť prejsť transformáciou.

| Ukázalo sa, že ľudia chcú na internete čítať aj dlhé texty. | Zvláštne bolo, že mnohí tomu ani neverili, ale išli do toho, lebo na tom nemohli nič stratiť, naopak mohli si vyskúšať, aké to je, keď niečo zo svojho obsahu spoplatnia. Takže si povedali, že si to vyskúšajú za cudzie peniaze. .piano malo a aj má stále veľa odporcov, ktorí nechcú platiť alebo tvrdia, že sa ten projekt neosvedčil. Aký je vývoj? No vidíme veľa vecí, ktoré sme mali na začiatku urobiť inak. Napríklad médiá ten projekt nemali dostať od nás zadarmo, lebo niektoré médiá tomu potom už nevenovali pozornosť, chceli len vidieť raz za mesiac faktúru. Tie médiá, ktoré tomu venovali dostatok pozornosti, sú teraz veľmi spokojné, no sú aj také, ktoré rozmýšľajú, či im to stojí za to. Piano nie je magický prútik, ktorý vyrieši všetky problémy. Ale keď s tým systémom médiá pracujú, môže im výrazne pomôcť. .na Slovensku sú v Piane všetky podstatné médiá. Ako to ide vonku? Ako druhú krajinu sme spravili Slovinsko, aby sme ukázali, že to vieme spraviť aj na inom trhu. Tam do toho šli skoro všetky papierové médiá, ale noviny sú tam slabšie. A potom sme urobili Poľsko, kde sme ukázali, že sa to dá urobiť aj na veľkom trhu. Tam sa dohodli štyria najväčší vydavatelia a išli do toho spolu. Je tam aj Gazeta Wyborcza. .ale pôvodný plán bol, že sa Piano bude šíriť v zahraničí rýchlejšie, nie?

.čo to znamená? Doteraz sa to robilo tak, že sa trošku škrtlo zo všetkého – zo športu, kultúry, zahraničia, ekonomiky... Ale teraz už médiá uvažujú inak: pýtajú sa, či potrebujú napríklad šport. Ja som známy tým, že som veľký nepriateľ slovenského zahraničnopolitického spravodajstva. Je absurdné, že niekto v redakcii má na starosti tri kontinenty a keď niekde v Karáčí niečo vybuchne, tak ten človek o tom napíše z Bratislavy komentár. Redakcie by tie texty mali brať od niekoho, kto sa tomu dlhodobo venuje. .ale keď preberieme zahraničný článok, je to drahšie. Áno, ale médiá sa budú musieť sústreďovať iba na to, čo vedia dobre spraviť a nerobiť všetko. Vidno to aj v žánroch. Hovorilo sa, že keď príde internet, nebudú sa už čítať dlhé texty. Aj ja som to tvrdil, kým do SME neprišiel Karol Sudor. Ten nevedel nič o internete, a ja som ho, našťastie, ešte nestihol naučiť, že treba písať len krátke texty. Začal dávať na web dlhé rozhovory a ukázalo sa, že je to presne naopak, ako som si myslel. On to robil dobre, ľudia chcú čítať dlhé texty. A keď prišli tablety, tak tu máme „odložené čítanie“. Cez deň si to naklikám a večer v posteli si tie texty v pokoji prečítam, a môžu to byť aj veľmi dlhé texty. .kam sa vyvíjajú týždenníky a kam denníky? Týždenníky to majú výrazne ľahšie, lebo ich web nezabíja tak rýchlo. Stále je tu zvyk sadnúť si niekam s časopisom a čítať si ho, takže tam nebude žiadny obrovský posun. Pri denníkoch sa už desať

.tomáš Bella Narodil sa v roku 1979. Vyštudoval obchodnú akadémiu a potom žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK. Od roku 1997 pracoval

28. týždeň ! 8. júla 2013

MATÚŠ ZAJAC

v časopise CD Tip, od roku 2000 viedol prílohu o počítačoch a nových technológiách v SME, neskôr sa stal prvým šéfredaktorom webu Sme.sk. Je spoluzakladateľ a riaditeľ firmy Piano Media, ktorá na Slovensku, v Poľsku a Slovinsku pomáha médiám spoplatňovať obsah na internete. V roku 2010 ho redakcia Journalism.co.uk zaradila medzi Top 50 svetových inovátorov v médiách. Je členom Tlačovej rady SR. S manželkou Vitou a synom Alexom žije v Bratislave.

.rozhovor rokov hovorí, že musia robiť viac analýz a menej tých denných správ, akurát že nikto nevie, ako to robiť. My chceme od novinára, aby za hodinu urobil perfektnú analýzu. V tomto sú denníky, ktoré majú časový limit, v pasci. .takže denníky doslúžia? (Ticho.) Ekonomicky to tak vyzerá, ale nemyslím si, že denníky zaniknú, len budú iné. Napríklad novinári si stále myslia, že hodnotné je len to, keď napíšu svoj názor. Ale hodnotné je aj to, keď zmonitorujem iné médiá a upozorním na dobré texty. Toto sa berie ako podradná robota, lenže my vidíme, že čitatelia sú ochotní si za takýto monitoring aj platiť. .kto bude robiť drahú investigatívu? V Amerike je už veľa neziskoviek, ktoré to robia. Majú pol roka na jednu kauzu, a potom ju dajú médiám. Ale u nás tento typ filantropie nie je rozvinutý. .sú nejaké teórie o tom, ktoré média prežijú? Existuje teória, že prežijú vyslovene elitárske médiá. Pretože človek, ktorý má veľký mahagónový stôl, si bude môcť dovoliť kúpiť aj noviny, ktoré budú stáť povedzme 5 eur. Bude to jednoducho statusový symbol. Ako sú hodinky. Ale práve títo ľudia, ktorí majú dosť

volieb. Takže keby chcel Babiš použiť Mladú frontu Dnes vo voľbách, tak tie voľby vyhrať nemusí, ale zničí si investíciu. .tak prečo to títo ľudia kupujú? Zisk z toho nebude, ovplyvniť veľa nemôžu, tak načo? Existujú biznisy, ktoré chcú mať všetci. Také je napríklad letectvo a aj médiá. Je to fajn vlastniť médium. Mnohí miliardári si kúpili noviny, ale potom boli dosť rozumní a nesiahali na ne. Teraz budem ako diablov advokát: Vezmime si moje obľúbené médium televíziu Al Džazíru, za ktorou je nepriamo katarská vláda. Informujú nezávisle o problémoch v Katare? Asi nie, ale nikomu to veľmi nevadí, lebo robia veľa dobrých vecí pre iné krajiny. Preto pre mňa nie je nepredstaviteľný ani scenár, že ľudia ako Babiš môžu nakoniec médiám pomôcť, že je to pre nich niečo ako filantropia. Zároveň viem, že tie médiá nevyjdú von s kauzou, ktorá sa týka majiteľovej firmy. Ale pokiaľ tu bude ďalších päť slobodných médií, tak to môžu zverejniť tie. .teda noviny budú vychádzať len vďaka tomu, že to niektorí bohatí ľudia budú vnímať ako filantropiu? To nevyzerá ako celkom dobrá cesta. Ale takto to už vo veľkej miere je. Noviny vychádzajú preto, že to niekto chce, nie preto, aby zarábali.

| Mnohí miliardári si kúpili noviny, ale potom boli dosť rozumní a nesiahali na ne. | peňazí, majú v jednej ruke iphone, v druhej tablet a najrýchlejšie sa presúvajú na web. Takže možno skôr prežije bulvár, ktorý nestojí veľa, nie je tam žiadna investigatíva, je to ľahké financovať. .miloš Čermák pred pár dňami v SME napísal, že z vydavateľského biznisu odchádzajú ľudia, ktorí chceli na novinách zarábať a prichádzajú noví investori, ktorí nečakajú z tohto podnikania žiadny zisk, dokonca sú zmierení aj so stratou, ale chcú médiá využívať, používať či zneužívať. Ako príklad sa uvádza Andrej Babiš. Súhlasíš? Mám z toho zatiaľ menšiu obavu ako Miloš Čermák. Už dnes to takto v zahraničí funguje a tých prípadov je napríklad na britskom trhu veľmi veľa. Aj Murdoch vydáva svoj denník len ako koníček a platí ho z televízie. Guardian platí trust, ktorý mu dáva peniaze, ďalšie noviny platí ruský miliardár, a tak ďalej. Z tohto pohľadu je britský papierový trh peklo, ale výsledkom je, že tam vôbec nie sú zlé noviny. Čo sa týka Babiša, čítal som s ním rozhovor a mám pocit, že nevie celkom presne, do čoho ide. Noviny sú svet sám pre seba a veľmi ťažko sa riadia, to nie je bežná hierarchická štruktúra a na Slovensku je to až extrém. Preto sa noviny nedajú tak ľahko použiť pre politický či iný záujem. A dnes si už ani šéfredaktori nemyslia, že by ich noviny mohli niekomu vyhrať voľby či zmeniť výsledok

.aj na Slovensku je to tak? Z denníkov tak funguje možno polovica. .ty sa teraz vraciaš opäť k písaniu, u nás v .týždni budeš mať čoskoro pravidelné stĺpčeky. Nastal čas, keď ideš opäť do niečoho nového? Ešte celkom neprišiel ten čas, projekt Piano nie je ešte tam, kde by som chcel. Ale chcem sa viac venovať obsahu novín, skúmať, čo v nich má byť. Je veľa typov textov, ktoré mi v slovenskej žurnalistike chýbajú. Málo sa tu pracuje s príbehmi, láka ma nejako k tomu prispieť. .o desať rokov bude Tomáš Bella čím? Keď prídete niekde do západných novín, tak vám predstavia svojho najlepšieho reportéra, ktorý v novinách robí 40 rokov. A ten je platený lepšie ako šéfredaktor. Reportér – to by malo byť celoživotné povolanie, ale tu chýba celá generácia starších redaktorov, novinári odchádzajú za editorov, za hovorcov, prestane ich baviť písať. To by sa malo zmeniť. Reportér by malo byť top povolanie. Takže dúfam, že o desať rokov budem späť v žurnalistike. .a bude sa za tvoje články na internete ešte aj vtedy platiť? Myslím si, že bude. !

.na ceste s tomášom bellom Najlepší trik na úsporu peňazí pri cestovaní vzduchom, aký poznám, sa volá križujúce sa letenky. Povedzme, že potrebujete ísť na budúci týždeň na jeden deň do Varšavy. Na linke si aerolinky od vás vypýtajú za cestu tam a späť pokojne 400 až 500 eur. Trestajú vás tak za to, že nezostávate na noc – respektíve hádajú, že ak nezostávate na noc, cestujete za biznisom, teda letenku platí zamestnávateľ, teda kúpite si ju za akúkoľvek sumu. Riešením je kúpiť si dve letenky, ktoré sa budú križovať: na jednej bude odlet z Viedne vtedy, keď potrebujete, a návrat v náhodnom dátume v budúcnosti, trebárs o pol roka. A na druhej letenke naopak: odlet z Varšavy budúci týždeň a let do Varšavy o pol roka. Výsledkom bude cena maximálne polovičná, než akú by ste zaplatili za letenku „ráno tam, večer naspäť“.Teda za let budúci týždeň zaplatíte o niečo menej ako normálne, a máte navyše ešte zdarma dve letenky o pol roka k dobru, ak by ste po Varšave znova zatúžili. Vyhľadávanie leteniek je dobré začať na matrix.itasoftware.com, ceny sú tu často

28. týždeň ! 8. júla 2013

vysoké, ale dostanete najlepší prehľad, kto všetko do vytúženej destinácie lieta. Ceny leteniek sa nehýbu len v čase, ale aj v priestore: v ktoromkoľvek momente si môžete kúpiť to isté miesto v tom istom lietadle za množstvo rôznych cien. Skúste porovnávače ako SkyPicker.com, hipmunk.com či skyscanner.net a ešte predtým, ako vytiahnete kreditku, skontrolujte si cenu nájdenej letenky aj priamo na stránke daných aeroliniek, ideálne domovských aeroliniek v krajine príletu a odletu. Fajnšmekri nemajú problém nájsť občas zľavu len tým, že si stránku leteckej spoločnosti prepnú do iného jazyka. A napokon, aj pre vás osobne sa môže cena v čase meniť: ak chodíte na jednu stránku nakupovať pravidelne a potom ju niekedy otvoríte v inom internetovom prehliadači, ktorý web nepozná, je možné, že dostanete lepšiu cenu – vyzeráte ako nový zákazník a aerolinky sa musia viac snažiť. Zostáva len jediná otázka. Kam ešte chodiť, keď väčšia zábava ako pri kúpe letenky tam už určite nebude? !

.šport Preteky o život .pavel Malovič

Preteky Tour de France, v ktorých sa práve tak darí Slovákovi Petrovi Saganovi, sú extrémnou záťažou na hranici ľudských možností. Ako môže pretekár tento ultramaratón vôbec prežiť,

CHRISTOPHE ENA/AP/SITA

a dokonca v ňom víťaziť?

5. júl 2013: Peter Sagan v zelenom drese počas siedmej etapy Tour de France z Montpellier do Albi. Etapu vyhral a získal aj rýchlostnú prémiu. 29. týždeň ! 15. júla 2013

.šport cyklistika je z medicínskeho hľadiska mimoriadnym športom. Nestačí len udržať rovnováhu na bicykli, ale potrebujete zdravie, špeciálnu fyzickú a mentálnu prípravu, a takisto genetickú výbavu. Iste, dôležité sú silné nohy, kvalitné srdce a vynikajúce pľúca. Ale rovnako podstatné je aj niečo iné – viaceré lekárske tímy sú na základe svojich výskumov presvedčené, že tajomstvo extrémnej vytrvalosti nie je len vo výkonnosti svalov, pľúc a srdca, ale práve v mozgovej činnosti.

.úspešný psychopat Mozog, toto zoskupenie obrovského množstva nervových buniek a nervových spojení tvorí akýsi počítač organizmu, ktorý za sekundu dokáže vykonať viac ako 200 operácií. Svaly, obehový systém aj pľúca sú pri super vytrvalostných výkonoch vystavené nadmernej záťaži a informujú o tom mozog pestrou škálou signálov. Orgány podávajú mozgu hlásenie o miere vyčerpania alebo aj o poškodení telesných tkanív, či už ide o natrhnuté svaly, alebo poškodené kosti. Mozog obyčajného smrteľníka tento signál SOS vypočuje a ukončí výkon skôr, než dôjde k vážnejšiemu poškodeniu. Lenže extrémne trénovaní cyklisti mávajú mozog, ktorý je k takémuto „volaniu o pomoc“ z týraného tela hluchý. Práve to im dovoľuje pokračovať v pretekoch aj za stavu, keď už iní padajú od vyčerpania. A dôležité je tu ešte čosi: podľa mnohých štúdií sa v treťom tisícročí k úspechu asi najjednoduchšie dopracuje človek, ktorý je z psychologického hľadiska obdarený vlastnosťami psychopata. Môžeme ho charakterizovať ako neľútostného, neohrozeného, okúzľujúceho, amorálneho a sústredeného. Oxfordský psychológ Kevin Dutton demonštruje, že získané psy chopatické rysy osobnosti – pocit vlastnej nadradenosti, presvedčivé vystupovanie, kúzlo osobnosti, absencia výčitiek a schopnosť manipulovať s ľuďmi – dokážu predstavovať deví-

zu, ktorá je v dnešnom svete na nezaplatenie. Cyklista, ktorý na to nemá, je len akýmsi nosičom vody. Najďalej sa dostanú neľútostní a istým spôsobom bezohľadní nielen voči druhým, ale najmä voči sebe samému.

.tím nadovšetko Jazda na bicykli patrí medzi takzvané aeróbne aktivity. Ide o populárny vytrvalostný pohyb – činnosť, ktorá vyžaduje zvýšený prísun kyslíka počas dlhšieho obdobia so správnym rozvozom do dôležitých orgánov tela a kladie na telesnú schránku špecifické nároky. V priebehu závodov sú, samozrejme, nevyhnutné aj šprintérske výkony, ktoré vyžadujú zvýšenú dynamiku nervových procesov: pri viacetapových a mnohokilometrových súťažiach síce prevláda akcent na vytrvalosť, ale nesmie sa strácať výbušná rýchlosť. Tá je nesmierne dôležitá pri špurtoch na dojazdoch a rýchlostných prémiách. Pri takých náročných pretekoch ako Tour de France, ktoré majú charakter ultramaratónu so šprintérskymi fázami, je pre víťazstvo najdôležitejšia perfektná tímová práca jednotlivých stajní. Ich členovia sú vhodne typologicky zamiešaní, do tímov sú citlivo vyberané nielen víťazné typy šprintérov a vytrvalostných vrchárov, ale spolu s nimi časovkári aj výnimoční univerzáli, „nezištne“ podporujúci určeného lídra skupiny. Typologický výber má na starosti skupina, zložená z antropológov, genetikov, fyziológov, expertov na výživu, telovýchovných lekárov, psychológov a biochemikov, ktorí prihliadajú na predchádzajúcu tréningovú anamnézu (napríklad bývalí dráhoví cyklisti sú takmer predurčení šprintéri) a telesné možnosti pretekárov. Dôležité sú kvalita aj pomer rýchlych a pomalých svalových vlákien, typ kos try a postavy, ideálne zloženie krvného obrazu, prirodzené schopnosti pre šprint a vytrvalosť, dispozície srdcovo-cievneho aparátu, imunologická kvalita a možnosti ovplyvnenia, res-

30. júl 2013: Peter Sagan počas finišu druhej etapy z Bastie do Ajaccio, v ktorej skončil na druhom mieste.

29. týždeň ! 15. júla 2013

pektíve genetického „vylepšenia“ podľa zistenej genetickej mapy organizmu.

.maratónska myš Už v roku 2004 americký biológ Ronald Evans premenil metódami génového inžinierstva obyčajné myši na maratónskych vytrvalcov, a to pomocou chemikálie, známej pod názvom AICAR, ktorá povzbudzuje k činnosti enzým AMPK, zaisťujúci zvýšenie aktivity „maratónskeho“ enzýmu PPAR – delta, ktorý zas zaisťuje vo svaloch prednostné spaľovanie tuku. V rozhovore pre časopis New Scientist biológ Evans neskôr uviedol: „Atléti majú všeobecne silné sklony na skúšanie a užívanie prostriedkov zvyšujúcich výkonnosť a ja nepochybujem, že ich

vírus, podobný napríklad vírusu chrípky, prenikajúci do vnútra bunky. Prebiehajúce laboratórne experimenty na myšiach preukázali, že zvýšená prítomnosť génu pre rastový faktor IGF-1 zaisťuje pri posilňovaní lepší rast svalov. K rovnakému výsledku vedie aj zablokovanie génu pre bielkovinu zvanú myostatín. Tak sa podarilo vypestovať v krátkom čase takzvanú „schwarzeneggerovskú myš“ – genetická manipulácia totiž viedla až k 25-percentnému nárastu objemu svalovej hmoty v priebehu 14 dní! A to tiež láka na ilegálne použitie u človeka. Iný tím vytvoril „maratónsku myš“, ktorá si vyslúžila prezývku pre svoju neuveriteľnú vytrvalosť. Ďalší výskumný tím zaistil myšiam metódami genetického inžinierstva zvýšenú činnosť génu PGC – 1 beta, ktorý spôsobuje zvýšenú tvorbu takzvaných prechodných svalových vlákien IIX, nabitých mito-

| Cyklistické preteky Tour de France majú charakter ultramaratónu. | moje preparáty zlákajú.“ Preto on sám hneď po tom, ako vo svojich výskumoch preukázal, že tieto látky sú veľmi sľubné aj z hľadiska dopingu športovcov, vyvinul testy na dokázanie ich užívania a dal ich k dispozícii dopingovým laboratóriám. Napriek tomu sa prvýkrát dokázal liek s modifikovaným kódom GW501516 u cyklistu až v marci tohto roku. V priebehu posledného štvrťstoročia vzniká pre chorých ľudí mnoho nových liekov – najlepších, ktoré máme. Ale zároveň sú to látky, ktoré sa v športe zneužívajú, napríklad ľudský rastový hormón, anabolické steroidy, EPO (erytropoetín). Experti predpokladajú podobnú situáciu aj pri génovej terapii. Priestoru na jej zneužitie vo forme genetického dopingu sa ponúka viac než dosť. Príslušný gén sa dopraví do tela športovca, napríklad do pokožky, do svalu, do krvi, a zasiahne do dedičnej informácie. Jeho nosičom je

chondriami – „atómovými elektrárňami“ svalových buniek, ktoré dokážu mimoriadne zvyšovať vytrvalostnú výkonnosť.

.triky s dopingom Mechanizmy, pomocou ktorých sa dá zmeniť vybraná populácia buniek pomocou genetického inžinierstva, sú nielen veľmi zložité a neprirodzené pre zdravý organizmus, ale prinášajú veľa komplikácií. A navyše, genetický doping je zakázaný už od roku 2003. Problém však spočíva v chorobnej túžbe zvíťaziť za každú cenu a tí, ktorí sú touto obsesiou postihnutí, obvykle mávajú náskok pred tými, ktorí ich chcú pristihnúť. Tu nepomôže ani precízna definícia dopingu, ale len dokonalé analytické metódy. V Nemecku už vyvinuli postup, ktorým sa dajú stopy transgénových DNA dokázať. „Pašovaná“ DNA totiž nie

PETER DEJONG/AP/SITA (1, 2)

3. júl 2013: Marc Cavendish víťazí v piatej etape z Cagnes-sur-Mer do Marseille pred druhým Edvaldom Boassonom Hagenom. Sagan finišoval ako tretí.

29. týždeň ! 15. júla 2013

.šport je stopercentne identická s geneticky dopovaným športovcom. Je tu však odberový etický problém – odbery DNA, ktoré sú pre odhalenie niektorých typov genetického dopingu nevyhnutné, boli doposiaľ povinné len pre ľudí obvinených zo závažných trestných činov. Je preto možné postaviť športovca podozrivého z genetického dopingu na úroveň zločincov? Doping je veľké médium súčasného športu a najviac sú ním poznačené práve individuálne športy, medzi ktoré patrí aj cyklistika. Príbehy pretekárov na dvoch kolesách najlepšie ilustrujú zakázaný vývoj v oblasti špičkového profesionálneho športu. Preto je cennou informáciou nielen to, že sa podávanie dopingových preparátov prevalí, ale najmä tvrdenia, fakty a svedectvá priamych aktérov. Cesta profesionálov od športového idealizmu

je totiž 4 až 7 hodín, počas dvoch až troch dní je teda podaný erytropoetín z 99 percent vylúčený z organizmu. A navyše, umelo pripravený erytropoetin je imunologicky ťažko odlíšiteľný od prirodzeného hormónu. V súčasnosti, keď je dokazovanie dopingových látok na čoraz vyššej úrovni, sa začína oveľa viac šachovať s normálnymi liekmi, ktoré nie sú na listine zakázaných prostriedkov. Už v minulosti bolo v cyklistike známe užívanie vysokých dávok liekov s obsahom ibuprofénu, ktoré znižovali pocity bolesti a zvyšovali necitlivosť voči nadmerným tréningovým dávkam a niekoľko stokilometrovým etapám. Rovnako tak sa experimentovalo s náplasťami, napustenými nitroglycerínom, ktorý zlepšoval prekrvenie kože, čo hrá v procese rýchlej aklimatizácie na námahu

| Keď je dokazovanie dopingu na čoraz vyššej úrovni začína sa šachovať s normálnymi liekmi. | k prvým skúsenostiam s akceptovaním nepovolených podporných prostriedkov a metód – dopingom trvá približne tri roky. Kým nič neužíva, patrí nádejný pretekár do kategórie paniangua (termín odvodený zo španielskych slov „pan y agua“ – chlieb a voda), keď je udivený, že súperi, ktorých nedávno s ľahkosťou porážal, neuveriteľne zvyšujú výkonnosť bez toho, že by trénovali viac než on. A všetci vždy trénovali neskutočne veľa. Nastáva obdobie schizofrénie – dvojakého života a klamstva. Vtedy sa to zlomí a dotyčný po zmluve s diablom už naozaj nevie, čo je pravda a čo lož, len túži zvyšovať svoj výkon za každú cenu. Mení sa jeho osobnosť, pohráva sa so zdravím konzumáciou krvných konzerv, transfúzií, infúzií, rastových a pohlavných hormónov a erytropoetínom (EPO, familiárne nazývaný Edgar). Ten bol v minulosti ťažko dokázateľný – jeho biologický polčas rozpadu

vo vysokohorskom prostredí kľúčovú úlohu. Pozoruhodné boli pokusy užívať lieky na srdce s obsahom molekuly S 107, blokujúce uvoľňovanie vápnika z buniek pri svalovej práci, a tak zlepšovať jeho činnosť. Absolútnou pikantériou, ktorá sa ujala nielen v cyklistike, je konzumácia populárnych modrých piluliek určených na gradáciu mužskej potencie. Dokázalo sa totiž, že jej sofistikované užívanie v dávke 100 miligramov môže zlepšiť cyklistom efektivitu práce srdca až o 15 percent a viac. Vrcholový športovec začiatku tretieho tisícročia má zrejme bližšie k rímskemu gladiátorovi než k športovcovi začiatku 20. storočia, ktorý žil olympijským duchom a myšlienkou. Je to zvláštna krížová cesta, ktorá sa čoraz viacej kľukatí. A tak – môžeme tomu hovoriť naďalej iba šport? Autor je telovýchovný lekár !

4. júl 2013: Andre Greipel víťazí v šiestej etape z Aix-en-Provence do Montpellier pred Petrom Saganom.

29. týždeň ! 15. júla 2013

Saganova cesta Na začiatku roka 2009 ešte Peter Sagan netušil, či sa bude v ďalších rokoch venovať cestnej, alebo horskej cyklistike. Úspešný bol totiž v oboch odvetviach. Napokon u neho vyhrala cesta, na ktorej svojím talentom šokuje celý svet.

upútal hneď na prvých pretekoch v profesionálnom pelotóne – Tour Down Under v Austrálii. Získal na nich prezývku Rambo, keďže po páde mu zošívali rany osemnástimi stehmi a on v ďalšej etape finišoval štvrtý. Jeho talent si vtedy všimol aj Lance Armstrong: „Všimli ste si? Ten mladý Slovinec (Američan si pomýlil krajiny – pozn. autora) ukázal, že má veľký talent.“ V prvej profesionálnej sezóne potom prišli ďalšie úspechy, vyhral po dve etapy a bodovaciu súťaž na Paríž – Nice i na Okolo Kalifornie, raz sa presadil aj na Okolo Romandie. V nasledujúcich rokoch prišli celkové triumfy na Okolo Sardínie a Okolo Poľska, víťazstvá v etapách na pretekoch Tour de France, Vuelta a Espaňa, Okolo Švajčiarska, Okolo Kalifornie, Okolo Ománu, Tirreno – Adriatico, Gent – Wevelgem či Brabantský šíp. Celkovo už nazbieral v pelotóne vyše 50 triumfov.

.prečo práve Sagan? Ale prečo v tomto športe tak žiari práve náš krajan? Samozrejme, aj v Saganovom prípade bola základom úspechu rodina. Je najmladší zo štyroch súrodencov, svojmu živému synovi venovali rodičia odmalička veľkú pozornosť. K cyklistike ho zlákal brat Juraj, ktorý je spoločne s ním v tíme Cannondale. Sám Peter zdôrazňuje, ako dobre bol vychovávaný, ako s ním otec cestúval na preteky a vyprevádzal syna pred štartom krížikom na čelo. Tých dôvodov jeho fenomenálnosti je, prirodzene, viac. Ťaží z veľkého talentu, pretože len tvrdý tréning v cyklistike nestačí. Na rozdiel od mnohých súperov má veľkú odvahu, nebojí sa riskovať a má chuť vyhrávať. Saganovou výhodou je, že nie je jednostranne zameraný. Možno nie je v dlhých rovinatých dojazdoch taký excelentný špurtér ako Mark Cavendish, v kopcoch mu chýba sila Christophera Frooma, Bradleyho Wigginsa či Alberta

Contadora, v časovke rýchlosť Tonyho Martina alebo Fabiana Cancellaru, ale v porovnaní s nimi je oveľa všestrannejší. V ničom nemusí byť úplne najlepší, ale má zo všetkého niečo, patrí medzi špičku, a to ho robí výnimočným. V šprinte si s vrchármi hravo poradí, v kopcoch necháva za sebou šprintérov a časovku vie jazdiť solídne. V šprintérskych etapách je jeho výhodou technický dojazd, v ktorom sa cíti ako doma. Práve podobný typ koncovky nevyhovuje napríklad Cavendishovi.

.tourminátor V pelotóne jazdí s prehľadom a spolieha sa najmä na vlastné sily. Nečaká, že mu budú tímoví kolegovia pripravovať pozíciu pre záverečný špurt alebo ho potiahnu na vrchol stúpania. Jednoducho ide svojím tempom a bojuje. Má nos na správnu pozíciu v pelotóne, z ktorej vie vyťažiť. Neskrýva sa za súperov, neopakuje po nich. Je sám sebou a keď cíti šancu, chce ju využiť. Navyše je typom cyklistu – predátora. Zaujíma ho víťazstvo a ide tvrdo za ním. Neúspechy veľmi rýchlo hodí za hlavu a neznepokojuje sa nimi. Dvadsaťtriročný rodák zo Žiliny vie, že na veľkých pretekoch momentálne nemôže bojovať o celkový úspech. V súčasnosti je ideálnym typom jazdca do hromadných špurtov vďaka svojej orientácii, ale i do klasických pretekov, kde je nutné potiahnuť aj v krátkych, ale náročných stúpaniach či do kratších časoviek. „Ak by som chcel vyhrať preteky Grand Tour, musel by som byť iným typom jazdca. Dostal som do vienka iné danosti a snažím sa ich čo najlepšie využiť. Viem, že sa môžem ešte zlepšovať, ale neviem, či by som chcel byť iným typom jazdca,“ tvrdí Peter Sagan, ktorý už nemá prezývku Rambo, ale Tourminátor. .peter Pašuth Autor pracuje v agentúre SITA.

PETER DEJONG/AP/SITA (1, 2)

9. júl 2013: Peter Sagan v záverečnom špurte desiatej etapy zo Saint-Gildas-des-Bois do Saint-Malo za Marcelom Kittelom a Marcom Cavendishom.

29. týždeň ! 15. júla 2013

.reportáž

Tri údery Japonsku .andrej Bán

Išinomaki, Kesennuma, Higaši Matsušima, Otsuči, Onagawa. Pre Európana exotické názvy miest, pre Japonca symboly najväčšej ničivej sily prírody, akú kedy zažil. Reportér .týždňa prináša svedectvo o pobreží Japonska po cunami. 22

15. týždeň ! 11. apríla 2011

ANDREJ BÁN

Pobrežie pri Matsušime po cunami: tu bola kedysi cesta. Na ďalšej dvojstrane príslušníci obranných síl prehľadávajú trosky pri Kesennume.

15. týždeň ! 11. apríla 2011

.reportáž

15. týždeň ! 11. apríla 2011

ANDREJ BÁN

15. týždeň ! 11. apríla 2011

.reportáž najprv prišlo 11. marca o 14.48 miestneho času zemetrasenie, krátko nato cunami, ktorá spôsobila haváriu jadrovej elektrárne Fukušima. Tretia tragédia vytesnila v očiach svetovej verejnosti tú druhú, podstatnú, ktorá spustošila severovýchod Japonska. V čase zemetrasenia bol slovenský veľvyslanec v Japonsku Drahomír Štos v meste Niigata na severozápade krajiny, kde si pripomínali výročie zakladateľa alpského lyžovania v Japonsku, pôvodom zo Slovenska. „Vybehli sme von, strop jedálne v drevenom zrube padol. Mysleli sme si, že tým sa to skončilo. Vlaky nejazdili, tak nám dal guvernér auto. Išli sme polmetrovými závejmi snehu. Prvé správy o cunami prišli až večer,“ spomína Štos. Vzápätí nasledovalo úsilie skontaktovať našich občanov: v Japonsku žije dlhodobo asi 250 a krátkodobo asi 50 Slovákov. Problém v takýchto mimoriadnych situáciách však je, že naši občania nie sú povinní v zahraničí kontaktovať po prílete ambasádu.

.dvadsaťpäť metrov vody Má asi dvadsať rokov, doryšava odfarbené vlasy, volá sa Aya Sato a pracuje v meste Sendai, asi dve hodiny autom odtiaľto. Prišla sem, do Onagawy, aby navštívila babičku v nemocnici. Stojíme spoločne v nemom úžase asi na dvadsaťmetrovom svahu nad mestom. Za nami je nemocnica, do prvého poschodia ju nedávno zaplavila cunami. Tá tu dosiahla neuveriteľných 25 metrov. Aya si čupne a zapáli si cigaretu. „Príbuzní prežili. Bývajú oproti na kopci, kde cunami nedosiahla. Hnedý dom v diaľke, vidíte?“ ukazuje. Pohľad na Onagawu, ktorá leží pod nami, však pripomína čosi medzi vojnou a filmom o vojne. Skôr však tú vojnu. Na strechu prevrátené autá, ktoré naplavila voda na strechy trojposchodových budov. Trosky, kam len oko dovidí. A medzitým čulý pracovný ruch: systematickí vojaci už odpratali trosky z ciest, elektrikári počas dvadsiatich minút, čo tu takmer bez slov stojíme, opravia sedem poničených stĺpov. Po výstrahe sem dorazila cunami asi

Iwate a Fukušima naďalej býva v evakuačných centrách. Prehľadná mapa, ktorú 31. marca zverejnil japonský denník The Daily Yomiuri, ukazuje čosi bez preháňania apokalyptické: cunami, ktorá mala na niektorých miestach až 25 metrov (predstavte si sedemposchodový panelák zdvihnutej hladiny mora) zaplavila husto obývané pobrežie týchto prefektúr v páse dlhom takmer 300 kilometrov do vnútrozemia do hĺbky tri, päť, na niektorých miestach až desať kilometrov. Nebyť účinného varovného systému – prostredníctvom médií, požiarnikov a výstrah v ampliónoch na stĺpoch elektrického vedenia – , ktorý obyvateľov varoval v predstihu desiatich, niekde dokonca tridsiatich minút, bol by počet obetí podstatne vyšší. Mnohí takto stihli ujsť na bezpečné vyvýšené miesto. Tieto informácie sa však už v svetových ani domácich médiách príliš neobjavujú. „Hitom“ sa stala zdramatizovaná Fukušima, v prvých dňoch s reaktormi bez chladenia, neskôr s únikom radiácie do mora. To ona spôsobila hromadný útek cudzincov z tejto krajiny či evakuáciu obyvateľov v pásme 20 kilometrov okolo elektrárne. Nespochybňujem jej hrozby, iba konštatujem, že opäť sa raz ukázalo, že hystéria narastá so vzdialenosťou od epicentra udalosti.Veľvyslanec Drahomír Štos aj vedec Martin Lukáč (pozri rozhovor v rámčeku), ktorý dnes ostal v meste Sendai ako jediný Slovák, mi potvrdili, že oveľa viac než oni boli a sú vydesení ich príbuzní a známi doma na Slovensku – diváci televíznych správ. Nezazlievajme to však médiám. Aj mnohí Japonci, s ktorými som hovoril, sa dnes zhodujú na tom, že vrcholní manažéri elektrárenskej spoločnosti TEPCO, ktorá prevádzkuje Fukušimu, hystériu sami spôsobovali tým, že nekomunikovali najmä v prvých dňoch s verejnosťou jasne a otvorene. Desať dní po cunami navštívili traja topmanažéri tejto spoločnosti evakuačné centrum v meste Koriyama, aby sa hlboko uklonili a ospravedlnili každému obyvateľovi, ktorý bol evakuovaný z okolia elektrárne.

Predajňa elektroniky a hudobných nosičov v Kesennume. Školský dvor v meste Išinomaki, ktoré patrilo medzi najviac zasiahnuté. o dvadsať minút. Polovica z 10-tisíc obyvateľov tohto mesta neprežila alebo sú nezvestní. „Pred tridsiatimi rokmi sem prišla desaťmetrová cunami. Teraz si všetci mysleli, že to bude v pohode a neutekali tak vysoko,“ dodáva Aya. Neďaleko sa nachádza jadrová elektráreň Onagawa, po cunami odstavená a menej zasiahnutá než Fukušima. Aj keď, pri zemetrasení minulý štvrtok tam zaznamenali menší únik slabo rádioaktívnej vody. Japonológ Peter Bohov, s ktorým sme podnikli tento 1 500-kilometrový „trip“ z Tokia po severovýchode Japonska, bol kedysi v tejto elektrárni ako študent strednej školy v Tagaje na exkurzii.

.hystéria Rozsah katastrofy je enormný. Podľa informácií v čase našej uzávierky si voda vyžiadala 12 608 obetí, polícia eviduje ďalších 15 703 nezvestných. Vyše 28-tisíc domov je zničených (mnohé zmizli bez stopy v mori), 160-tisíc obyvateľov prefektúr Miyagi, 26

15. týždeň ! 11. apríla 2011

.lietajúci človek Medzinárodné letisko Narita je takmer prázdne. Z jedného z najfrekventovanejších letísk vypravia medzi ôsmou večer a polnocou päť letov. Absurdné. Odletová hala je v prítmí, svieti každá druhá lampa. Pre odstavenú Fukušimu, ktorá dodávala krajine desať percent energie, sa šetrí aj tu. Oficiálne odhady hovoria o šiestich tisícoch cudzincov, ktorí teraz z Japonska ušli. Neoficiálne sú rádovo vyššie. „Cudzinec sa po japonsky povie gajdžin, čo znamená zahraničný človek. Japonci teraz hovoria flydžin, lietajúci človek,“ smeje sa Peter Bohov, ktorý v tejto krajine päť rokov žil a ovláda jej jazyk do tej miery, že keď volal na recepciu hotela, tak ho považovali za Japonca zo severu. A pritom je to Slovák z juhu. Asi budíme ako jediní „flajdžinovia“ pozornosť okolia. Len čo si kúpim z automatu, ktorý je tu na každom rohu, skvelú kávu v plechovke, pricupitá k nám dvojica v uniforme. Zdvorilo sa ukláňajú,

majú biele rukavice a biele rúško na tvári. Policajti chcú vedieť, kto sme a kam ideme. Japonci sú hrozne milí, no zrýchlení, všetko robia dvakrát rýchlejšie než mi je milé. Aj sa rýchlo a opakovane klaňajú. A stále sa akoby ospravedlňujú. Nikde inde na svete som nemal pocit, že môžem dať policajtovi veľkodušne najavo, že mu odpúšťam, že ma otravuje. Večer ideme s technikom televízie Takaharom Yoshitomom do rušnej štvrte Šindžuku. Cukríkové neóny, reklamy, davy mladých Japoncov. Slečny väčšinou neopísateľne oblečené a pomaľované: minisukne pol metra nad koleno, o dve čísla väčšie kožené čižmy, naopak, päť centimetrov pod. Nepôsobia však vyzývavo, skôr milo insitne. Takahara buď nemá z Fukušimy strach, alebo to aspoň dobre maskuje. Podobne ako všetci tí srdečne sa smejúci ľudia v reštaurácii okolo. Cez clonu z cigaretového dymu nevidno viac ako meter pred seba, kuchár ešte pridá dym z grilovaných kuracích stehienok.

zákazy vjazdu, navigácia (iba v japončine) nás odkláňa na vedľajšie cestičky. Pri Minamisanriku prechádzame cez malebné zálivy, v ktorých sú maličké ostrovy porastené borovicami. Jeden z prírodných zázrakov Japonska do istej miery zachytil a rozbil hlavný nápor cunami. V Higaši Macušime vidíme „zátišia“ s autom prevráteným na streche v ryžovom poli. Ale aj železnicu, fóliovníky a motoristov trpezlivo čakajúcich v kilometrovom rade na prídel pätnástich litrov benzínu. O 7.24 v Išinomaki fotografujem v ľudoprázdnom prístave hromady vrakov áut a poničené skladové haly, keď odrazu sa začína všetko triasť, plechy vydávajú čudné zvuky. Po pár sekundách pochopím, že je zemetrasenie. Trvá asi pol minúty. Naskakujeme s Petrom do auta, zapíname rozhlas. Na všetkých staniciach hlásia, že práve bolo stredne silné zemetrasenie s epicentrom v Išinomaki. „Môže prísť polmetrová cunami,“ opakuje pokojným hlasom muž-

| Japonci sú hrozne milí, no zrýchlení, všetko robia dvakrát rýchlejšie než mi je milé. | Takahara objednáva aj zeleninu. „Momentálne je bezpečná, o mesiac by som ju však už nejedol,“ hovorí. Samozrejmou cestou k rýchlej opitosti – obľúbenému stavu Japoncov ľubovoľného veku – je slabučká ryžová pálenka sake a celkom dobré točené pivo (prvý pivovar tu asi pred sto rokmi údajne vybudovali Česi). Takahara je vyštudovaný strojár a chemik, priniesol nám na ukážku schému štyroch reaktorov Fukušimy, ktorú vyťahuje z igelitky. Bojí sa, no neuteká. „Chcel by som nastúpiť na supervlak Šinkansen do Hakaty, čo je 1 100 kilometrov smerom na juh,“ smeje a vzápätí dodá vážnejšie: „Je Fukušima nebezpečná? – to sa pýtame teraz všetci. Neviem, vláda nedáva presné informácie. Spolieham sa, že neobetuje svojich ľudí.“ Zaťažkávacou skúškou energetiky

ský hlas v rádiu. Utekáme, ale kam? Všade je rovina, kopec alebo vyšší bezpečný bod v nedohľadne. Podlieham panike viac než Japonci naokolo, ktorí sa prevážajú na bicykloch. Nič ich, zdá sa, nevyvedie z tempa. Opúšťame Išinomaki, opravená cesta vedie tesne popri mori. Zdá sa pokojné. Prechádzame cez zvláštne zvlnenú krajinu, podobnú som vidiel v severnom Írsku. Rybárske osady, reštaurácie, motely. Tu bývala jedna z turistických destinácií Japonska. Obraz skazy je všade rovnaký: na kopci nepoškodená krajina, údolia kompletne odplavené. Autá naplavené na strechách, dokonca medzi stromami v lese. Vchádzame do Kesennumy, kde vidíme čulý ruch. Ľudia sa spamätávajú a začínajú odpratávať trosky. Partia mladých čistí od

Zátišie s nákladným autom v Minamisanriku. Aya Sato v Onagawe: príbuzní prežili, bývajú na kopci oproti.

.cesta na sever Vstávame o piatej, za brieždenia. Aj tak tu človek toho veľa nenaspí, menšie zemetrasenia sú každú noc. Centrum Tagaja ničím nepripomína katastrofu. Hranica medzi živou a mŕtvou časťou miest je neviditeľná: idete po rušnej ulici, ktorá sa odrazu vyprázdni, na okraji cesty sa objavia trosky a vraky áut pripomínajúce porozhadzované angličáky. Smerujeme na Išinomaki. Obchádzame

nánosov bahna obchod s počítačmi a hudobnými nosičmi. O pár metrov ďalej cez ulicu máva transparentom a volá zákazníkov majiteľ supermarketu 7/11. Aj keď je v ňom stále plno blata, doviezli a predávajú tovar: nápoje, onigiri (ryžové „hamburgery“ zabalené v liste z morských rias) a iné jedlá. Čo je pozoruhodné, nesnažia sa situáciu zneužiť a predávajú ho za nezmenené ceny. Podobne sa nikde nestretávame s fenoménom, typickým azda pre všetky ostatné oblasti po prírodnej katastrofe – s rabovaním. Z Kesennumy smerujeme do Otsuči. Mŕtve mesto, ktoré okrem toho, že ho zmietla voda, ešte aj vyhorelo: vybuchli tu zásobníky plynu. Cesty však obranné sily stihli vyčistiť. Na niektorých domoch, prevrátených ako zápalkové škatuľky, vidíme červené kruhy. Znak záchranárov, že tu našli telá obetí. Stmieva sa. Na oblohe krúžia čierne vtáky, nad nimi vrtuľník. Nikde nikoho. Vtom sa spoza zákruty vynorí chlapec na bicykli. Niečo si vezie. Pozriem sa bližšie. Biela taška. Za jazdy sa mierne ukloní. Znak pozdravu. ! 15. týždeň ! 11. apríla 2011

ANDREJ BÁN (1–4)

bez Fukušimy bude leto, keď Tokio podľa jeho slov spotrebuje „nehorázne množstvo energie“ aj na klimatizácie či respirátory. Inak, jednou z dvoch obetí ďalšieho zemetrasenia na severe Japonska minulý štvrtok bola staršia pani, keď výpadok prúdu spôsobil odpojenie jej respirátora. Krajinu charakterizuje prestarnutá populácia: vlani prvýkrát po dlhom čase pribudlo obyvateľov. Nie je to však dané tým, že by sa narodilo viac detí, skôr sa starší (a na pomoc okolia odkázaní) ľudia dožívajú vyššieho veku.

.doma

Ficov plyn .lukáš Krivošík .jozef Majchrák

Slovensko žije kauzou faktického zoštátnenia časti SPP. Zobudila sa ospalá opozícia a opäť sa vynorili otázky o skutočnom vplyve finančných skupín. Prinesie Robert Fico ľuďom lacnejší plyn, alebo len sekunduje podnikateľským žralokom? chvíľu sa zdá, že opozícia sa konečne dočkala svojej veľkej chvíle a má v rukách kauzu, cez ktorú dostane Roberta Fica pod tlak. Pravicoví poslanci, ktorí prichádzajú na mimoriadnu schôdzu o odvolaní premiéra, vyzerajú odhodlane. Daniel Lipšic dokonca hovorí, že ide o kauzu, ktorá je väčšia než Gorila. Opozícia po dlhom čase pôsobí jednotne a aj poslanci z SDKÚ či KDH síce s trochou závisti, ale predsa len uznávajú, že Lipšicovi sa podarilo prísť so silnou témou. Keď Robert Fico v prejave poslancom KDH, SDKÚ a Mostu ironicky vyčíta, že si Lipšicom nechali ukradnúť iniciatívu, jeden z kádeháckych poslancov sa nakloní k svojmu susedovi v lavici a s významným gestom mu povie: „Tak v tomto má pravdu.“ Po niekoľkých hodinách je to však aj tak jedno. Scénu totiž ovládne a najviac mediálnej pozornosti na seba strhne Igor Matovič. Arogantný Pavol Paš-

bitka poslancov, počet vypitých fliaš s alkoholom a Matovičova pracovná ponuka pre parlamentnú upratovačku.

.o čo ide V samotnej štruktúre spoločností, ktoré tvoria SPP, sa laik ľahko stratí. Rovnako v komplikovanej spleti domnelých i skutočných ekonomicko-politických záujmov EPH či J&T, ale aj vlády a opozície. Celá transakcia sa týka takzvanej materskej akciovej spoločnosti SPP, ktorá sa zaoberá obchodovaním a dodávkami zemného plynu. Jej klientom sú domácnosti i firmy. Táto spoločnosť má viaceré dcérske spoločnosti, ktoré sa zaoberajú inými čiastkovými činnosťami v oblasti plynárenstva, medzi ktorými ako najvýznamnejšie vyčnievajú Eustream (ide o tranzitnú spoločnosť) a SPP distribúcia (rozvodná spoločnosť). Okrem obchodovania a dodávky zemného plynu má SPP príj -

to sa v celej diskusii okolo SPP trochu obchádza. Ak sú ceny regulované, tak stratovosť firiem, ich ziskovosť či megaziskovosť je vecou prevažne regulačného úradu.“ Práve regulačný úrad by bez ohľadu na to, kto je pri moci a aké sociálne preferencie má vláda, mal konať vždy nezávisle a vychádzať jedine z objektívnych čísiel, ktoré vygeneruje trh. Ten by mal zrátať, aká je nákupná cena zemného plynu či výška nákladov, ktoré má firma s takýmto podnikaním. Okrem toho ešte treba priznať obchodníkovi oprávnenú nepatrnú maržu. Problémom je, že na Slovensku sa dá v prípade ÚRSO len ťažko hovoriť o nezávislosti. Nikto v brandži nepochybuje o tom, že šéf úradu Jozef Holjenčík je Ficovým človekom. Bola to nakoniec prvá vláda Roberta Fica, ktorá v roku 2007 vymenila takzvanú regulačnú radu tohto úradu a Holjenčíka vymenovala do jej če-

| Toto je len hasenie dôsledkov nevyspytateľnej cenovej regulačnej politiky prvej Ficovej vlády. | ka, podgurážení poslanci Smeru, papierová maketa Fica či návštevníci na parlamentnom balkóne, ktorých niektoré médiá označia za občianskych aktivistov, hoci spôsobmi viac pripomínajú futbalových ultrafans, či vecná podstata celej kauzy, to všetko sú len kulisy v divadelnom predstavení predsedu Obyčajných ľudí. Na druhý deň po nočnom rokovaní parlamentu už mnohí opoziční poslanci hovoria, že si od začiatku mysleli, že Ficovo odvolávanie nie je dobrý nápad. No z vlaku, ktorý dal do pohybu líder NOVA, sa vraj už nedalo vystúpiť. „Nabudúce si už skutočne dobre rozmyslím, či dám svoj podpis pod zvolanie mimoriadnej schôdze. Nemám už najmenšiu chuť prispievať k tomu, čo tu predvádzajú Matovič s Hlinom,“ sťažuje sa jeden z opozičných poslancov. „Bitka o papierového Fica otvára síce mnohé nové otázky, ale prekrýva podstatu debaty,“ povzdychne si zase na svojom facebookovom profile poslanec za SDKÚ Martin Fedor. Obsah ranných novín mu dáva za pravdu. V tých najčítanejších už komplikovanú transakciu medzi štátom a spoločnosťou EPH prekrýva 28

39. týždeň ! 23. septembra 2013

my aj z dividend týchto dcérskych spoločností. Štát doteraz vlastnil 51 percent akcií SPP a mal väčšinu vo valnom zhromaždení. Zvyšných 49 percent akcií (a manažérsku kontrolu) drží po odchode francúzskej spoločnosti GDF Suez a nemeckej E.ON Ruhrgas český Energetický a průmyslový holding (EPH). Jeho najvýraznejšou tvárou sú podnikatelia Daniel Křětínský a Petr Kellner, no asi tretinovým akcionárom je slovenská investičná skupina J&T.

.prečo strata? Po novom bude štát vlastniť sto percent akcií SPP. Lenže v dcérskych spoločnostiach mu naďalej zostane 51 percent, kým manažérska kontrola a 49 percent akcií sa budú nachádzať na strane EPH. Problém je, že materská SPP je sama osebe stratová. K zisku si dopomáha dividendami dcérskych spoločností. Jej stratu spôsobuje predaj plynu domácnostiam. Energetický analytik Michal Hudec vyzdvihuje podiel, ktorý má na týchto stratách regulátor cien a ním je Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO). „To-

la. S Robertom Ficom sa mal Holjenčík zblížiť ešte počas fungovania druhej vlády Mikuláša Dzurindu, keď s ním predseda Smeru konzultoval niektoré problémy energetiky. Holjenčík v tejto oblasti dlhší čas podnikal ako generálny riaditeľ martinskej spoločnosti JHS a v oblasti energetiky bol aj súdnym znalcom.

.plynový spasiteľ Aby bol SPP v zisku, podľa hrubého odhadu by museli byť ceny pre domácnosti oproti dnešku asi o desatinu vyššie. Pre Roberta Fica bolo vždy dôležité štylizovať sa do úlohy „plynového spasiteľa“, ktorý zabezpečí domácnostiam s nízkymi príjmami nízke ceny energií. Problém je, že sa to nedá robiť dlhodobo na účet pološtátnej firmy. Už za prvej Ficovej vlády vznikali spory medzi jednotlivými akcionármi plynárenského obra kvôli cenám plynu pre domácnosti. V roku 2008 prešiel zákonný návrh, ktorý v kuloároch nesie označenie „Lex SPP“. Keď chcel súkromný akcionár požiadať štátneho regulátora o vyššie ceny, narazil už vo valnom zhromaždení vlastnej firmy na štátneho akcionára, ktorý s tým, samozrejme,

nesúhlasil. Teda SPP bol v situácii, kde sa jeden spoluvlastník na ceny pozerá čisto ekonomicky, kým druhý výlučne politicky. A oheň bol na streche. Slovenskej republike hrozili súdne spory približne o 200 miliónov eur. Vláda aj regulátor sa tvárili sebaisto. No málo transparentný spôsob, akým sa u nás vykonávala cenová regulácia, sa nepáčil ani Európskej komisii. Z hľadiska štátu teda dohoda s EPH dávala zmysel. Je lepšie mať istú stratu než prísť o obrovské milióny v dôsledku arbitráží. Křětínský zdedil rozbehnuté spory po prevzatí nemeckého a francúzskeho podielu, no po transakcii s vládou ich zastavil.

číta, že ju chce zatiahnuť do slovenského politického boja a chystá na neho žalobu.

.štát ako dobrý vlastník? Podľa niektorých energetických analytikov by sa aj štátna SPP mohla o nejaký čas dostať do stavu, keď nielenže nebude vytvárať stratu, ale dokonca môže generovať zisk. To však závisí od niekoľkých faktorov. Tým prvým je vyrokovanie lepších cien s Gazpromom, čo je celkom reálne. To ďalšie závisí od toho, ako sa štát bude správať ako vlastník. V SPP by nové štátne vedenie nesmelo kradnúť

nižšie ceny. Straty podniku sa môžu ďalej prehlbovať. Špičkový manažér s medzinárodnou povesťou si veľmi dobre rozmyslí, či spojí svoju profesionálnu kariéru s takto spolitizovaným prostredím, navyše s vidinou odvolania po voľbách.

.látanie vlastných chýb

39. týždeň ! 23. septembra 2013

JÁN SLOVÁK/SITA

O pôsobení Smeru v energetike v súvislosti s kauzou SPP platia dve veci, typické pre celé jeho vládnutie. A vôbec netreba ísť do korupčno-klientelistických podozrení. Po prvé, aj keď sa biznis s EPH môže javiť v krátkodobom horizonte ako výhodný pre štát, v dlhodobom horizonte je len hasením dôsledkov nevyspytateľnej cenovej regu.semafor? lačnej politiky, ktorú robila FiLipšicova Nová väčšina, ktocova vláda v rokoch 2006 až rá kúpu materskej spoločnos2010 a pri ktorej hrozilo, že vyti SPP štátom otvorila, vidí za ústi do vopred prehratých súdtransakciou typické správanie nych sporov. Fico II. tak hasí sa finan čných žralokov, ktopožiar, ktorý vznikol za Firým robí štát garde. „Medzi naca I. To je schéma, ktorú pojagresívnejšie obchody týchto známe aj z iného rezortu – a to finančných skupín patrí schéz ministerstva financií, kde ma, v ktorej zjednodušene kunutnosť znižovať deficit a zapujúci kupuje firmu za peniadlženie Slovenska je výsledze kupovanej firmy,“ hovorí kom vládnej rozšafnosti za prekonomický expert strany Marvej vlády Smeru. cel Klimek. Ide o takzvané LBO Druhý, širší trend sa týka alebo „levereged buyout“. Eudeformácií trhového prostrerópske smernice i slovenský dia, ktoré smeruje k štátnemu Obchodný zákonník sa snažia monopolu. Čo sa môže stať? takýmto transakciám predcháPodľa politikov Smeru sa plyn dzať. No finančné skupiny sú vždy predával domácnostiam veľmi vynachádzavé v obcháso stratou a na tom sa ešte pár dzaní týchto zákazov. Klimek rokov nebude nič meniť. Ak upozorňuje na náznaky z ofidominantný hráč na trhu tvociálnych vládnych dokumenrí stratu, je otázne, akú príletov, ktoré k takémuto výkladu žitosť zarobiť majú menší súsmerujú. Najmä na možnosť kromní dodávatelia, ktorí muEPH čerpať úver zo skupiny sia viac ris kovať a je u nich SPP a znížiť základné imanie vyššia šanca, že prerobia. Môfirmy. Tvrdí, že výsledná schéže sa stať, že títo dodávatelia ma bude mať podobu semaprestanú prejavovať záujem foru: „Keď kúpite firmu, rozo segment domácností. „Kým delíte jej aktivity na červenú, niektorí dodávatelia prehodoranžovú a zelenú. Červená sú nocovali možnosti podnikastratové veci, ktoré buď zatvonia na slovenskom trhu raz ročríte, alebo hľadáte blázna, ktone alebo dvojročne, teraz to rý by to kúpil. Zdá sa mi, že v už pomaly robia každý metomto prípade by to mohol byť siac,“ hovorí Michal Hudec. Ak štát. Potom je oranžová. To sú 13. september 2013, Bratislava: Robert Fico na tlačovej konferencii štát bude prostredníctvom málo ziskové aktíva, ktoré sa o dianí okolo Slovenského plynárenského priemyslu. svojho obchodníka (SPP) držať snažíte predať. V tomto prípaceny pod ekonomickými pade ide o zásobníky. Tie boli dobrý biznis, a musela by sa uskutočniť racionalizácia. rametrami, ostatných dodávateľov to prino ceny v poslednom čase v tomto seg- Napríklad EPH plánovala zníženie za- núti predať svoj zákaznícky kmeň SPP mente klesajú. Je zvláštne, že štát má zra- mestnancov približne o tretinu, a nie je a odísť z trhu s domácnosťami. Fakticky zu záujem o zásobníky plynu, kým v rope jasné, čo z týchto plánov zostane po pre- by sme sa tak dostali opäť k monopolu. sa zásobníkov zbavujeme. Zelená je to vzatí vládou. Robert Fico opakovane po- Aj tu sa ponúka analógia s úplne inými najvýnosnejšie – monopolná zložka ply- lemizoval s heslom „Štát je zlý vlastník“. rezortmi. Trebárs s úmys lom mať jedinú nárenského biznisu. Tú si investor cez Podľa neho aj štátna firma môže byť v zis- zdravotnú poisťovňu. podiely v Eustreame a SPP distribúcia ku, ak ju riadi profesionálny manažér. Monopolizácia pod vedením štátu a láProblém je, že činnosť SPP sa s prevza- tanie vlastných chýb z prvého volebného ponechá,“ vysvetľuje Klimek. EPH všetky obvinenia Novej väčšiny tím štátu ešte viac spolitizuje. Súkromné obdobia Smeru na účet verejnosti – to sú odmieta a tvrdí, že nerobí nič, čo by moh- spoločnosti môžu začať selektívne žiadať stálice v politike Roberta Fica, nech už lo Slovensko poškodiť. Lipšicovi tiež vy- od politikov Smeru, aby im plynárne dali ide o ktorúkoľvek oblasť. ! 29

.doma

Bieda košickej pravice .jozef Majchrák

Pravicoví politici v Košiciach o župných voľbách veľa diskutovali a rokovali. Výsledok? Dvaja celkom neznámi kandidáti na župana, ďalej jeden známy, ktorý sa rozhodol kandidovať na poslednú chvíľu a vysoká pravdepodobnosť, že nominant Smeru vyhrá už v prvom kole.

Jednoznačný víťaz košických župných volieb – Zdenko Trebuľa.

IVAN FLEISCHER/SITA

keďže prepletenec vzťahov a dohôd košických pravicových strán pred blížiacimi sa župnými voľbami je komplikovaný aj pre znalcov, zhrňme si najskôr fakty. Kandidátom Smeru na post košického župana je aktuálny držiteľ tohto úradu Zdenko Trebuľa. Okrem vládnej strany ho podporujú aj Most a SMK. Svojich vlastných kandidátov na župana, aj keď s mizernými šancami, má aj Lipšicova Nová väčšina a SaS. Tri strany takzvanej Ľudovej platformy SDKÚ, KDH a Most uzavreli spoločnú koalíciu na poslancov a dve z nich, SDKÚ a KDH, sa dohodli aj na spoločnej kandidátke na župana. Mala ňou byť bývalá poslankyňa KDH Mária Sabolová, pričom KDH a SDKÚ očakávali, že ju podporí aj Most. Ten sa však rozhodol podporiť Trebuľu a Sabolová sa tak niekoľko dní pred uzavretím kandidátok vzdala. Výsledkom je, že SDKÚ nakoniec v županských voľbách podporila nominanta SaS a kresťanskí demokrati zostali bez vlastného kandidáta. Ponuku pre pravicových voličov v kraji napokon na poslednú chvíľu zachraňuje bývalý košický primátor, župan a dnes starosta mestskej časti Košice-Západ Rudolf Bauer, ktorý však bude kandidovať vo farbách mimoparlamentnej Palkovej KDS (Konzervatívni demokrati Slovenska). 30

41. týždeň ! 7. októbra 2013

Veľké reči Ľudovej platformy o budovaní spoločnej alternatívy voči Ficovi sa tak v Košiciach rozsypali ako domček z karát. A to spôsobom, že keby Ander z Košíc robil politickú satiru, mal by na mesiace postarané o námety. Aké sú dôvody tohto stavu?

.je to chaos Je chladné, posledné septembrové ráno a do denného stacionára pre seniorov v budove košickej arcidiecéznej charity prichádzajú prví klienti. Mária Sabolová, ktorá po odchode z parlamentu v tomto zariadení pracuje, pôsobí znechutene a hovorí, že o miestnej politike sa jej už ani nechce baviť. Popritom, ako pripravuje kávu, len sucho skonštatuje, že dnešný stav je totálnym víťazstvom Trebuľu. Vzápätí bývalá poslankyňa opisuje sériu stretnutí a rokovaní pravicových strán, pri ktorých bol podľa nej od začiatku problém v tom, že Most kľučkoval a nechcel sa na nič zaviazať. „Tušila som, že to môže dopadnúť aj tak, že Most nakoniec podporí Trebuľu, ale myslela som si, že to bude taká tajná neverejná podpora,“ hovorí Sabolová. Keď Bugárova strana súčasného župana podporila aj verejne, rozhodla sa konať. Na krajskej rade KDH navrhla, aby strana prehodnotila aj koalíciu na poslancov,

a do zastupiteľstva kandidovala len s SDKÚ. „Keďže k tomu nedošlo, tak som si povedala, že v takejto schizofrenickej koalícii nemôžem kandidovať. My sme mali postaviť alternatívu Smeru a terajšiemu županovi. Nie je však alternatívou, ak váš partner z koalície na poslancov podporí na župana vášho protikandidáta. Takýto pragmatizmus Mostu je pre mňa neprijateľný a v očiach voličov je to totálny chaos, ktorému ja neprepožičiam svoje meno,“ vysvetľuje Sabolová svoje náhle vzdanie sa kandidatúry. Ale naozaj verila, že by v súboji s populárnym Zdenkom Trebuľom mohla uspieť? Exposlankyňa hovorí, že na druhé kolo si určite trúfala. Úradujúcemu županovi chcela v kampani konkurovať najmä v zdravotných a sociálnych témach, keďže napríklad sociálne služby v kraji fungujú netransparen tne. To všetko však podľa nej bolo možné len v situácii, keby za ňou stála reálna, silná koalícia. Podpora maďarských strán je v Košickom kraji dôležitá, keďže Maďari tu tvoria približne dvadsať percent voličov.

.bez Maďarov sa nedá „V komunálnej politike som už od roku 1998, ale to, čo sa tu dialo za posledný polrok pri vyjednávaniach o župných voľbách, som ešte nezažil. Ani vám to nedokážem opísať,“ hovorí v jednej z kaviarní na Hlavnej ulici podpredseda košickej aj celoslovenskej SDKÚ Viliam Novotný. Nakoniec sa na to predsa len odhodlá a začína, ako sa hovorí, od Adama. Straníckym lídrom do župných volieb bol exminister vnútra Martin Pado. S Padom mal však Most problém, ktorý zdôvodnil tým, že nejde o dostatočne silného kandidáta. Potom sa v hre objavila Sabolová, Most však nechcel podporiť ani ju a prichádzal s menami bývalého košického primátora Františka Knapíka a Rudolfa Bauera. Tí kandidatúru v tom čase odmietli. Podľa Novotného však Most tieto návrhy nemyslel vážne a podobne ako Sabolová hovorí, že dlhší čas mali podozrenie, že bugárovci rokujú len naoko a v skutočnosti sú rozhodnutí podporiť Trebuľu. Novotný tvrdí, že rozbitosť košickej pravice má korene v roku 2005, keď vtedajšia SMK v župných voľbách nepodporila jeho ani Rudolfa Bauera a uprednostnila Zdenka Trebuľu. „Odvtedy existuje spojenectvo medzi Smerom a maďarskými stranami, ktoré

paralyzuje spoluprácu pravicových strán. Dôvodom sú blízke ekonomické väzby medzi Smerom a maďarskými stranami v kraji,“ vraví politik SDKÚ. Druhým kameňom úrazu je vraj večný problém hľadania dohody medzi košickou SDKÚ a KDH. „S košickým KDH sa viete dohodnúť, len keď podporíte ich kandidáta. Dnes už nakoniec neplatí ani to, pretože ak aj podporíte ich kandidáta, tak ten nakoniec nekandiduje,“ hovorí Novotný. Pred rokom vraj aj on sám zvažoval kandidatúru na župana a ak by mal podporu celej pravice, trúfal by si poraziť Trebuľu. Keďže však vedel, že práve toto bude problém, myšlienku na županskú stoličku radšej zavrhol. „Jeden pravicový kandidát s podporou všetkých strán by mal šancu byť súčasnému županovi dôstojným súperom. Súperiť s ním v druhom

pridal k Bugárovi a stal sa jednotkou strany na východe. O jeho blízkom vzťahu k predsedovi Bugárovi svedčí aj to, že šéf Mostu je krstným otcom jeho syna. O Jakabovi sa v minulosti v kuloároch parlamentu hovorilo aj v súvislosti s pamätnou voľbou generálneho prokurátora počas vlády Ivety Radičovej. Podľa týchto chýrov, ktoré poslanec Mostu vždy rezolútne odmietal, mal byť jedným z tých pravicových zákonodarcov, ktorí v tajnej voľbe podporili Dobroslava Trnku. Predmetom mediálneho záujmu v minulosti boli aj blízke podnikateľské vzťahy niektorých košických členov Mostu s miestnymi politikmi zo Smeru. Tie zosobňoval najmä bývalý poslanec a krajský podpredseda Igor Sidor, ktorý už zo strany odišiel. Predsedom straníckej organizácie Košice-mesto je však stále Vladimír Vágási, ktorý spoločne so

niec sa rozhodol kandidovať až o päť minút dvanásť. On by bol najsilnejším pravicovým kandidátom, mal by šancu, ale musela by ho podporovať celá pravica, nielen KDS, za ktorú kandiduje teraz,“ hovorí Jakab. Politik Mostu roztrieštenosť košickej pravice nevníma dramaticky a opiera to o argument, že odkedy existujú župy, pravicové strany nikdy nešli do volieb spoločne. Teraz sa však dohodli aspoň na spoločnej kandidátke na poslancov, čo je podľa neho predsa len pokrok.

.bezradnosť Jeden dôležitý dôvod nedohody na spoločnom županskom kandidátovi síce košickí pravicoví politici neuviedli priamo, ale z ich slov ho cítiť: je ním bezradnosť. Presnejšie povedané, košická pravica si dnes vôbec ne-

| Viliam Novotný: To, čo sa dialo pri vyjednávaniach o župných voľbách, som ešte nezažil. | kole, a ak Boh dá, tak aj vyhrať. To sa však vinou SMK a Mostu nemôže nikdy podariť. Ani spojenectvo SDKÚ a KDH nie je dostatočne silné, aby to zvrátilo. To by sme museli mať výnimočne silného kandidáta,“ myslí si Novotný.

.chlapec z dediny Keď košickí politici SDKÚ a KDH opisujú pomery v kraji, z ich úst často zaznieva meno krajského predsedu Mostu Eleméra Jakaba. Tento politik je už štvrté volebné obdobie starostom obce Veľké Raškovce neďaleko Michaloviec a tiež poslancom parlamentu. Už v časoch, keď fungovala jednotná SMK, patril k jej silným mužom na východe krajiny. O vplyv sa však vtedy ešte musel deliť s Istvánom Zachariašom, ktorý je už od roku 1990 primátorom Moldavy nad Bodvou a krajským šéfom SMK. Po vzniku Mostu sa Jakab

súčasným štátnym tajomníkom na ministerstve práce Jozefom Burianom figuroval vo firme In House. Jakab však odmieta všetky obvinenia, podľa ktorých sú za politikou Mostu v kraji nadštandardné vzťahy s politikmi Smeru. „Je pravda, že s pánom Trebuľom mám nadštandardne dobré vzťahy, ale takisto ich mám s pánom Novotným, Frešom a Figeľom. Ja som taký chlapec z dediny, ktorý s každým dobre vychádza,“ argumentuje Jakab. Trebuľu vraj jednomyseľne podporilo krajské predsedníctvo strany, pretože Pado aj Sabolová sa javili ako slabí a pasívni kandidáti. „Zdalo sa nám, že sú to len formálni kandidáti, ktorí okrem vyhlásenia, že budú kandidovať, nič nerobili. Iba čakali. Nakoniec sa nám to potvrdilo aj tým, že sa vzdali,“ vysvetľuje Jakab. Osobne sa vraj angažoval, aby na župana kandidoval Rudolf Bauer. „Rokoval som s ním, ale viackrát to odmietol. Nako-

verí, že by Zdenka Trebuľu a Smer dokázala v kraji poraziť. Táto bezradnosť potom namiesto postavenia jasnej alternatívy pre vlastných voličov vedie k politickému kalkulovaniu a kľučkovaniu. Pretože moc, aj keď len na regionálnej úrovni, je, samozrejme, vec lákavá. Kvôli nej často stojí za to spojiť sa aj s najväčším ideovým protivníkom. Nakoniec, v tom sa košickí politici od lídrov v Bratislave v ničom nelíšia a bieda košickej pravice je len odrazom stavu na celoslovenskej úrovni. Po ceste na košickú železničnú stanicu je možné vidieť bilbord Zdenka Trebuľu. Niet lepšej ilustrácie pomerov v Košickom kraji – nie je na ňom žiadny burcujúci slogan, iba fotografia župana s prúžkovanou kravatou a stručný sebavedomý nápis „Zdenko Trebuľa – Predseda Košického samosprávneho kraja“. Aby ním ostal, nepotrebuje zorganizovať ani jeden predvolebný míting. !

.český týždeň tomáša němečka Predčasné voľby sa v Česku konajú tento piatok a sobotu, a ešte stále nie je rozhodnutá pätina voličov. Viem to vysvetliť; patrím totiž medzi nich. Mal by som voliť TOP 09, pretože ju volia ľudia ako ja: Pražania, novinári, právnici, stredná trieda. Nemôžem nevidieť hlavnú prednosť Karla Schwarzenberga, ktorou je – stručne povedané – dobrota srdca. Ale nemôžem nevidieť ani jeho vek a únavu. TOP 09 vyrástla v pražskom skleníku; jej tvorcovia začali pestovať strom od koruny a dúfali, že sa časom zakorení. Lenže bez neho môže celá TOP 09 pri prvom vetre spadnúť. Mal by som voliť ANO 2011, pretože mi to povedala volebná kalkulačka. Iste, veď aj majú program šitý na mieru dnešného dopytu. Lenže to neznamená vôbec nič: skutočným programom bude to, čo sa práve zachce majiteľovi strany Andrejovi Babišovi. Aby sa potom človeku necnelo po starých stranách, stranách s princípmi, cez ktoré „vlak nejde“. Takže by som mal asi voliť ľudovcov. Je to skoro sto rokov stará solídna strana z dedín a malomiest, jej kandi-

dáti majú najnormálnejšie povolania. Keď sa nedokážu vrátiť do snemovne tento rok, možno to už nedokážu nikdy – a zostanú tu len postkresťanské strany. Lenže KDÚ-ČSL nemá vôbec žiadny politický nápad a ich kampaň so slnečnicou vyzerá ako reklama na stolový olej. Moje taktizujúce ja mi preto radí voliť ČSSD: čím bude tento rok silnejšia, tým slabší bude prezident Zeman. Ale keď to urobím, neľahne si potom pred Zemanom na chrbát ako pes pred svojím pánom? Takže moje pankáčske ja mi radí Stranu zelených. Je to voľba idealizmu. Lenže aj voľba ľudí, ktorí nemusia chodiť do práce: tento rok nejako v programe zabudli na strednú triedu, či čo. Možno by som mal teda voliť ODS – zo sentimentality. Nikdy na tom nebola tak zle, prieskumy jej veštia jednociferný výsledok. Lenže, čo keď práve taký výsledok potrebuje, aby jej cudzopasníkom došlo, že z ODS už viac nevycicajú, a konečne preliezli inam? Takže sa tým sobotňajším českým výsledkom láskavo nečudujte. Autor je právnik a novinár !

41. týždeň ! 7. októbra 2013

.česko

Konflikt záujmov ako Brno .daniel Kaiser Redakcia .týždňa mi položila jasnú otázku: je Andrej Babiš, fenomén a čierny kôň nadchádzajúcich volieb, nebezpečenstvom pre českú demokraciu?

dnes je v móde považovať takéto otázky za príznak hystérie. A je pravda, že najčastejšia výhrada na Babišovu adresu, že si pletie štát so svojou firmou Agrofert, je vlastne neškodná. To, že Babiš má autokratické sklony, je zaiste pravda. Keď mu delegáti na volebnom sneme ANO nezvolili do vedenia jeho pravú ruku z Agrofertu, správal sa k vedeniu tak, že do dvoch mesiacov štyria z piatich podpredsedov rezignovali. Počas okrúhleho stola v Lidových novinách sa zase úprimne čudoval, keď od neho redaktori chceli, aby vysvetlil niektoré zmätočné body svojho programu. „Čo máte stále s tým programom. Ja sa učím za pochodu a názory potom mením podľa skúseností.“ Aj tieto svojrázne predstavy sa však zmestia do demokratického rámca. To, čím je však Andrej Babiš nebezpečný, je brutálny konflikt záujmov, v ktorom sa ocitol po vstupe do politiky. Tento konflikt sa týka domácej, ale aj európskej politiky štátu.

sa v Berlíne alebo v Bruseli raz rozhodli, že je načase, aby Česi prijali euro, držal by sa Babiš svojej predvolebnej línie, alebo by zobchodoval českú korunu za ďalšiu podporu biopalív (Európska komisia ich chce obmedziť)? Hlavný predstaviteľ biopalivovej loby a najväčší príjemca európskych dotácií v jednej osobe nemôže nezištne zastávať záujmy Českej republiky, ani keby sa rozkrájal.

.problém pre tajné služby Druhý veľký konflikt záujmov, súvisiaci s Babišovým vstupom do politiky, vzniká vo

.za čo nás vymení v EÚ?

ANNA VAVRÍKOVÁ/MAFRA

Jeho potravinársko-poľnohospodársky koncern je príjemcom masívnych dotácií z európskych fondov – podľa kvalifikovaných odhadov takto inkasuje okolo troch miliard korún ročne. Okrem toho vďaka povinnej podpore biopalív, ktorú členským štátom nariaďuje EÚ, zarába Babišov Agrofert ako najväčší producent repky olejnej, na čes kých motoristoch stovky miliónov čes kých korún. Keď pred tromi rokmi prezident Václav Klaus vetoval zákon, ktorým sa povinná zložka biopalív, primiešavaná do nafty a benzínu, zvyšovala zo štyroch na šesť percent, Babiš zaistil, aby parlament deň pred svojím rozpustením prehlasoval prezidentovo veto na mimoriadnej schôdzi. To, že sa parlament rýchlo zíde na prianie jedného veľkopodnikateľa, je samo osebe hrozné. V tomto prípade to však malo Minulosť lídra ANO Andreja Babiša je problematická. aj bezprostredné následky: zdraženie nafty a benzínu o štyridsať halierov. Celkovo vzťahu k českému štátu. Celebritní podnikadnes český vodič posiela výrobcom biopalív telia ako majiteľ Student Agency Radim Jančura alebo pivovarník Stanislav Bernard dve koruny za každý natankovaný liter. V kampani sa Babiš hrá na eurorealistu. tvrdia, že na rozdiel od iných českých oligarPred mesiacom napríklad objavil, že je proti chov nenašli v Babišovej podnikateľskej miprijatiu eura, ktoré si želá iba 20 percent Če- nulosti žiadny otáznik a vystavili mu tak cerchov. Dostal tým do háklivej situácie niektoré tifikát bezúhonnosti. V skutočnosti však veľvýstavné tváre svojej kandidátky vrátane bý- ké otázniky sprevádzajú celú Babišovu valého eurokomisára Pavla Teličku. Nad otáz- podnikateľskú kariéru a najväčší súvisí hneď kou, či so svojimi eurooptimistami v hnutí s jej začiatkom. Kde zobral štartovací kapipozíciu k euru aspoň konzultoval, sa zase tál? V roku 1994 sa Babiš presťahoval z Braúprimne začudoval. Prečo by to robil? Ak by tislavy do Prahy, aby tu zriadil českú poboč32

43. týždeň ! 21. októbra 2013

ku slovenského Petrimexu. Tú potom za čudesných okolností ovládol navýšením kapitálu, na ktorom sa bratislavská matka odmietla, alebo nestihla zúčastniť. To, odkiaľ kapitál prišiel, Babiš nikdy uspokojivo nevysvetlil. Babišova legenda hovorí o švajčiarskej firme Ost Finanzen und Investition AG (OFI), prostredníctvom ktorej jeho podnikateľský rozbeh podporili niekdajší spolužiaci z gymnázia v Ženeve. Babiš ho navštevoval začiatkom 70. rokov. Celá firma, údajný vlastník vtedy už veľkého Agrofertu, bola však evidentne prázdnou schránkou v malom švajčiarskom mestečku. Bez vlastných kancelárií a bez zamestnancov. Keď sa neskôr uchádzal o štátny Unipetrol a legenda s OFI bola neudržateľná, Babiš ohlásil, že Agrofert ovládla švajčiarska firma Ameropa. Tá však po verdikte vlády, že Babišovi Unipetrol predá, oznámila, že žiadnu majoritu v Agroferte nikdy nemala. Vypúštanie hmly okolo vlastníckych pomerov v Agroferte doviedlo niektoré kruhy v prostredí českých tajných služieb až k úvahám, že za Babišom stoja peniaze uliate nelegálne bokom v československom zahraničnom obchode počas 80. rokov. Tajné služby špekulujú všade na svete, pôvod Babišovho štartovacieho kapitálu však zostáva nejasný. V prípade takého významného hráča v českej ekonomike a čoskoro aj politike to musí znepokojovať každú rozumnú kontrarozviedku na svete.

.ohrozená sloboda slova Posledný konflikt záujmov nemá Babiš, „iba“ ho pripravil stovkám novinárov tým, že si kúpil najväčší mediálny dom v krajine, spoločnosť MAFRA. Tá okrem Lidových novín vydáva aj Mladú frontu Dnes, čo bola za posledných desať rokov jediná česká redakcia, schopná kvalitne a autonómne prinášať investigatívne témy. Od Babiša to bol útok na srdce českých médií. So skupovaním novín a časopisov českí veľkopodnikatelia začali už skôr, Babiš ho však doviedol k dokonalosti. Tým sa síce v Českej republike sloboda slova, ako významný prvok demokracie, nekončí, no na niekoľko rokov je významne poškodená. Teda áno, kvalita českej demokracie bude tým nižšia, čím viac dostane Andrej Babiš hlasov. Autor je český novinár, pracoval v Lidových novinách, z ktorých po príchode Babiša odišiel. Dnes pracuje v časopise Reflex !

.európa Kto koho vyciciava? .hans-Werner Sinn. niall Ferguson

Nemci strácajú trpezlivosť s európskym juhom, ktorý má, naopak, pocit, že dopláca na šetrné Nemecko. V spolupráci s britským denníkom Financial Times uverejňujeme

NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NATALIALOZEKOVA.SK

najvážnejšiu tohtoročnú polemiku nemeckého topekonóma s britským historikom.

33. týždeň ! 12. augusta 2013

.európa

Nemecko nie je víťazom eura .hans-Werner Sinn V súvislosti s problémami eurozóny existujú veci, na ktorých sa rozumní ľudia do značnej miery dokážu zhodnúť: menová oblasť je zaseknutá v kríze, ktorá so sebou priniesla neznesiteľnú nezamestnanosť v južnej Európe.

a to znamená , že tento problém nemôže uspokojivo vyriešiť deflácia, lebo by to prinieslo nárast bankrotov medzi prehnane zadĺženými domácnosťami a firmami. Spúšťačom krízy boli finančné zmätky v Spojených štátoch a Nemecko po zavedení eura nazhromaždilo veľké prebytky bežného účtu, ktoré sú opačným zrkadlom deficitov postihnutých krajín. No rozumní ľudia sa môžu v názoroch aj líšiť: Niall Ferguson vo Financial Times napísal, že euro pomohlo Nemecku, ktoré u seba vytvorilo prebytky bežného účtu na úkor juhoeurópskych krajín. Tento pohľad je nesprávny. Nerovnováhy bežného účtu sa týkajú kapitálových tokov. Keď kapitál prúdi z krajiny A do krajiny B, hospodársky rast v krajine A sa spomaľuje, kým krajina B zažíva rozmach. Dovoz do vzmáhajúcej sa krajiny stúpa, zatiaľ čo rastúce mzdy znižujú jej vývozy. V krajine, odkiaľ kapitál odtiekol, sa deje presne opačný vývoj. Z tohto dôvodu je absurdné hovoriť o tom, že krajina „profituje“ z prebytku bežného účtu alebo „trpí“ deficitom. Takéto názory boli poslané na odpočinok ešte v 19. storočí. .nemecko neprofitovalo Štáty, ktoré sa dnes nachádzajú v problémoch, boli prijímateľmi kapitálu, ktorý zmobilizovala menová únia. Vďaka euru odpadlo kurzové riziko, takže investori v južných krajinách akcepto-

ného rozpočtu eurozóny a tiež európskych dlhopisov. Lenže toto by spôsobilo pretrvávanie štrukturálnych rozdielov v konkurencieschopnosti, ktoré vzišli z juhoeurópskej úverovej bubliny. Postihnuté krajiny by si naďalej zachovali mzdy, ktoré nezodpovedajú produktivite a z dočasnej krízy by sa stala chronická malátnosť. Došlo by tiež k revalvácii eura, čo by ďalej podkopalo konkurencieschopnosť krízou zasiahnutých krajín.

.európa nebude ako USA Jediným riešením je nejako sa súčasnou situáciou prebrodiť. Nemecko musí akceptovať vyššiu infláciu, kým južanské krajiny znížia tú svoju za účelom prispôsobenia relatívnych cien. Takýto proces si vyžaduje tvrdé úsporné opatrenia, ktoré s výnimkou Írska nevidno. Preto bude žiaduce len veľmi zdržanlivé požičiavanie medzi vládami. Za týmto účelom bol už Európsky stabilizačný mechanizmus veľkoryso obdarený. Krajinám, ktoré to nezvládajú, by sa malo umožniť, aby opustili euro a následne ich prijať naspäť až po tom, ako devalvujú a zavedú štrukturálne reformy. Eurozóna nie je jednotný federálny štát, euro nemôže fungovať rovnako ako dolár. Eurozóna by mala mať bližšie k fungovaniu starého brettonwoodskeho menového systému, pod ktorým krajiny mohli vystúpiť a zase vstúpiť s inými cenami. Grécku by pomohlo, keby usporiadane vystúpilo

| Niektorým krajinám, ktoré to nezvládajú, by sa malo umožniť, aby opustili eurozónu. | vali nižšie výnosy. Prítok kapitálu poháňal boom, ktorý sa zmenil na bublinu, čo zase viedlo k masívnym deficitom bežného účtu. Bubliny spľasli, keď investori odmietli naďalej financovať tieto deficity, a zanechali za sebou nekonkurencieschopné ekonomiky. Nemecko bolo po zavedení eura najväčším exportérom kapitálu, a nato sa ponorilo do hlbokej stagnácie. Len jedna tretina nemeckých úspor bola investovaná doma. V dôsledku toho boli vtedy čisté investície či výška hospodárskeho rastu v Nemecku najnižšie v Európe. Rastúca nezamestnanosť donútila vládu spolkového kancelára Gerharda Schrödera, aby v roku 2003 uskutočnila bolestivé sociálne reformy. Keď bol ohlásený vznik eura v roku 1995, nemecké HDP na obyvateľa bolo druhé najvyššie medzi krajinami dnešnej eurozóny. V súčasnosti je siedme. To nevyzerá práve na výkon „víťaza eura“. Veci sa začali pre Nemecko zlepšovať, až keď spľasla úverová bublina v južnej Európe. Nemecko sa totiž stalo bezpečným prístavom pre úspory Juhoeurópanov. Dôvera v nemecké nehnuteľnosti poháňala stavebný boom, ktorý postupne odbúrava nerovnováhy bežného účtu – za predpokladu, že kapitál nebude umelo odvedený do zahraničia. Toto je ďalší zdroj nesúhlasu medzi nami. Profesor Ferguson navrhuje inštitucionalizovať prerozdeľovanie medzi krajinami eurozóny prostredníctvom fondu na ochranu vkladov, samostat-

a následne devalvovalo. Vystúpenie by malo sprevádzať zníženie dlhu, v rámci ktorého by sa dlh previedol do národnej meny. Možnosť opätovne raz vstúpiť do eurozóny by posilnila vôľu krajiny prejsť nutnými reformami. Ako potrebné sa môže ukázať aj spoločné dlhové moratórium pre nadmerne zadlžené krajiny, ktoré z eurozóny nevystúpia. To všetko naznačuje riziká pre investorov. No riziko v podobe vzájomného ručenia za dlh prostredníctvom eurobondov je omnoho vyššie. Ukazujú to dejiny Spojených štátov. Po tom, ako v roku 1791 USA zaviedli vzájomné ručenie za dlhy jednotlivých štátov a neskôr znovu, po druhej vojne s Veľkou Britániou v roku 1813, prepadli jednotlivé štáty pôžičkovým orgiám. Objavila sa úverová bublina, ktorá spľasla v roku 1837, aby viac ako polovicu štátov vytlačila do nesolventnosti. Ako ukázal Harold James z Prin cetonu, jediným dôsledkom vzájomného ručenia za dlhy bol svár. Spojené štáty i Švajčiarsko majú klauzule, ktoré zakazujú záchrany štátov, respektíve kantónov. Inak by museli postúpiť ich centrálnym vládam výrazné intervenčné právomoci. Lenže prípadný európsky federálny štát, ak by niekedy mal vzniknúť, celkom iste nebude viac centralistický ako Spojené štáty alebo Švajčiarsko. Nech sa na to pozriete z ktorejkoľvek strany, vzájomné ručenie za dlhy je neobhájiteľné. !

.hans-Werner Sinn Narodil sa v roku 1948, nemecký ekonóm a prezident inštitútu pre ekonomický výskum Ifo, ktorý vedie od roku 1999. Vyštudoval na univerzitách v Münsteri a Mannheime. Od roku 1984 pôsobil ako profesor na Univerzite v Mníchove. Venuje sa verejným financiám a patrí k najznámejším a najvýrečnejším komentátorom krízy eurozóny v Nemecku. Publikoval desiatky odborných článkov v svetových ekonomických žurnáloch a patrí tiež k najcitovanejším nemeckým ekonómom. V roku 2003 mu vyšla kniha s názvom Dá sa Nemecko ešte zachrániť?, ktorá sa ihneď stala bestsellerom. Nadviazal na ňu o dva roky neskôr s knihou Bazárová ekonomika. Sinn žije so svojou manželkou pri Mníchove, majú tri dospelé deti.

33. týždeň ! 12. augusta 2013

Nemci ubližujú Európe .niall Ferguson Je kancelárka Angela Merkelová ženskou reinkarnáciou „nemeckého Michela“? Na karikatúre zo 40. rokov 19. storočia je tento nemecký „pán obyčajný“ zobrazený ako obeť bezohľadných susedov, ktorí mu vyprázdnili vrecká a ukradli dokonca aj košeľu.

je pozoruhodné , ako sa v dnešných diskusiách o príčinách a dôsledkoch krízy eurozóny oživilo toto predbismarckovské chápanie seba samého. Podľa nemeckých ekonómov ako Hans-Werner Sinn má kríza jednoduché vysvetlenie. Kým cnostný „nemecký Michel“ (ide o alegorickú postavu zosobňujúcu Nemcov, niečo ako americký „strýko Sam“ alebo britský John Bull – pozn. red.) bolestivo reformoval vlastný trh práce a držal pod kontrolou svoje jednotkové mzdové náklady, menej ohľaduplné periférne krajiny získali konkurencieschopnosť prostredníctvom hltania lacných eurových úverov. Keď kríza udrela, Európska centrálna banka a ďalšie európske agentúry hľadali spôsob, ako zachrániť periférne krajiny na účet šetrného jadra – teda nášho cnostného „nemeckého Michela“.

.nemecký profit z eura Takéto vysvetlenie je príťažlivé a populárne. Väčšina Nemcov súhlasí so Sinnom, keď hovorí, že „nová mena bola vytvorená ako zúčtovacia jednotka pre hospodársku výmenu, ktorá nebude mať žiadne dôsledky na blahobyt“. Zdieľajú s ním pohľad, že periférne krajiny potrebujú urobiť to, čo urobilo Nemecko po roku 2003 – teda znížiť cenovú úroveň a znovu získať konkurencieschopnosť prostredníctvom domácej deflácie.

miera konkurencieschopnosti jednotlivých štátov eurozóny sa rozchádza. Európa sa teraz nachádza v zúfalom neporiadku, ktorý sa nedá vyriešiť defláciou na jej periférii. Situácia na juhu je oveľa vážnejšia, než si väčšina ľudí v Nemecku vôbec uvedomuje. Hrubý dlh prekoná tento rok sto percent HDP v piatich štátoch. Od Írska po Cyprus sa odohrali drastické poklesy hrubého domáceho produktu na obyvateľa. Nezamestnanosť je hrozivo vysoká. Toto je toxická zmes, ktorá je politicky neudržateľná.

.sebaľútostiví Nemci Čo možno robiť? Po prvé, musí vzniknúť skutočná banková únia, to znamená jednotný bankový dohľad, spoločný rezolučný mechanizmus pre banky a k tomu poistenie vkladov. Po druhé, istý stupeň fiškálnej integrácie je nevyhnutný, inak musia štáty na periférii jedného dňa zbankrotovať čiastočne alebo úplne. Je teda potrebný spoločný rozpočet eurozóny a európ ske dlhopisy už nemôžu byť ďalej tabu. Európska menová únia vždy naznačovala istú mieru fiškálnej únie. Tí, ktorí podpísali Maastrichtskú dohodu, to mali vedieť – alebo to priamo vedeli, a mali to teda aj priznať. V dejinách totiž niet príkladu úspešnej menovej únie bez aspoň minimálnej fiškálnej integrácie.

| Nemci z eura profitovali, preto by nemali odsúdiť južnú Európu na zdĺhavú krízu. | No na oplátku sa musia udiať zmysluplné štrukturálne reformy vo všetkých krajinách eurozóny. Nemecká viera v prin cíp „quid pro quo“ (teda niečo za niečo) je vlastne celkom správna. Ilúziou bolo akurát, že také reformy prinesie fiškálny pakt – teda úsilie Merkelovej germanizovať perifériu. Je nielen americkou, ale aj nemeckou skúsenosťou, že federalizmus povedie k inštitucionálnemu zbližovaniu oveľa skôr než len jednoduchá konfederácia. Pred storočím „nemecký Michel“ prešiel premenou. Na jednej karikatúre z roku 1913 vidieť odvážneho mladého Michela v námorníckej uniforme, ako stojí vedľa morského brehu a šikanuje „Johna Bulla“. O rok neskôr tento istý Michel s atletickou a mohutnou postavou metlou vymetá armády štátov Dohody, akoby boli iba prachom na dlážke. Po roku 1945 Michel len bezmocne sledoval, ako vyrástol Berlínsky múr a so slzami v očiach vítal jeho neskoršie zbúranie. Teraz sa kruh uzavrel návratom k Michelovi spred roka 1848. Ide o tú biedermeierovskú postavičku z úvodu, ponorenú do sebaľútosti z toho, že ju vydierajú ľstiví susedia. V domácej politike to môže fungovať. V septembri to azda dokonca Merkelovej zabezpečí znovuzvolenie. Ale ako ekonomický program je to otrasné. ! WIKIMEDIA (1) NYMAG.COM (2)

No tento argument jednoducho nie je vierohodný. Prepisuje dejiny predstieraním, že projekt jednotnej meny nemal od začiatku fiškálne dôsledky. Podceňuje, koľko „Michel“ sám z existencie eura profitoval a o koľko by prišiel, keby sa eurozóna rozpadla. A je tu ešte jeden moment navyše. Tento argument odsudzuje južnú Európu na zdĺhavú hospodársku krízu, ktorá by v konečnom dôsledku mohla zničiť euro. Lenže existuje aj alternatívna verzia voči tej, ktorú spomína Sinn. V deväťdesiatych rokoch mnohí vnímali nemecké hospodárstvo ako chorého muža Európy. Náklady zjednotenia Nemecka boli vyššie, než sa predpokladalo. Krajina mala medzi rokmi 1991 a 2001 každoročný deficit bežného účtu. Zavedenie spoločnej európskej meny tieto problémy vyriešilo. Bežný účet sa dostal do prebytku, ktorý vrcholil v roku 2007 so siedmimi percentami HDP. Deficity v ostatných krajinách eurozóny boli tak pravým opakom nemeckých prebytkov. Nemecké banky financovali tieto deficity nakupovaním dlhopisov periférnych krajín. Kríza eurozóny nenastala preto, že južné štáty nedokázali zaviesť reformy trhu práce v nemeckom štýle. Išlo o trans atlantickú bankovú krízu, ktorej neunikli ani nemecké banky. Reformy trhu práce by navyše nezmohli temer nič: nevyriešili by podstatné inštitucionálne problémy, ktoré spôsobili, že

.niall Ferguson

Narodil sa v roku 1964, britský ekonomický historik. Vyštudoval na Magdalen College v Oxforde. Prednáša na Harvarde a Stanforde. Je autorom viacerých kníh: Vzostup peňazí (Finančné dejiny sveta), Britské impérium, Colossus (Vzostup a pád amerického impéria), Nešťastná vojna, Virtuálne dejiny – historické alternatívy či dvojzväzkové dielo o bankárskej rodine Rothschildovcov. Ferguson pravidelne publikuje v denníku Financial Times či v týždenníku Newsweek. Hoci je Brit, v roku 2008 počas kampane k americkým prezidentským voľbám radil Johnovi McCainovi a v roku 2012 podporil kandidatúru Mitta Romneyho. Je ženatý s holandskou političkou somálskeho pôvodu Ayaan Hirsi Ali.

33. týždeň ! 12. augusta 2013

NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NATALIALOZEKOVA.SK

.európa

33. týždeň ! 12. augusta 2013

.biznispríbeh

Prežiť medzi obrami .matej Gašparovič Trojica mladíkov spočiatku chcela len zosieťovať niekoľ ko panelákov a byť „sídliskovým“ providerom internetu. Dnes patria medzi lídrov dátových centier.

ani vo sne sme si nepredstavovali, že v roku 2013 budeme patriť medzi najväčších operátorov,“ vraví Vojtech Németh, technologický riaditeľ firmy Vnet, ktorú s kamarátmi rozbehli v roku 2002. Malý lokálny provider spočiatku nemal ambíciu zápasiť s veľkými hráčmi, ako sú Slovak Telekom či UPC, no silnú pozíciu na trhu si napokon uchmatol v inom segmente. V marci otvorili jedno z najväčších datacentier na Slovensku. .plavčík, čašník a študent

miliardy „lietajúcich“ dát, interiér dátového centra Vnetu by ste si na prvý pohľad mohli pomýliť so šatňou na kúpalisku. Rady skriniek však neukrývajú šaty, ale servre, ktoré si sem uložili súkromné firmy. Beží na nich ich internetová stránka alebo množstvo iného obsahu od e-mailov až po firemné aplikácie. Najmä väčšie firmy si objednávajú len priestor (samozrejme, so zálohovanou elektrickou energiou, chladením a dátovým pripojením) a do skriniek, presnejšie „rackov“, si uložia vlastné servre. Iné firmy outsourcujú správu celého hardvéru. Čoraz viac klientov si však prenajíma aj virtuálne servre, kde je dátový obsah uložený v takzvaných cloudoch (oblakoch). Obsah vtedy nie je uložený na vlastnom fyzickom serveri, ale na zálohovanej skupine serverov operátora (ako keď si uložíme fotografie v službe Picassa). V roku 2010 bol Vnet nominovaný na IT projekt roka za portál Selfvirtual.sk na automatizované vytvorenie a spravovanie takýchto virtuálnych serverov. „Úplne prvý server, ktorý sme hosťovali pre klienta, nám bzučal priamo v našej kancelárii,“ spomína Vladimír. Dnes majú štyri dátové centrá, kde spravujú viac ako tisíc serverov pre stovky firiem, medzi ktorými sú aj zvučné mená, napríklad Eset. Vnet je po Slovak Telekome a GTS tretím najväčším dátovým operátorom. Cez jeho „chrbticovú” sieť tečie približne pätina slovenského internetu. V marci otvorili v bratislavskom Ružinove jedno z najväčších a najmodernejších datacentier s výko nom 6,4 megawatu. Datacentrum Digitalis sa hrdí aj tým, že je ekologické.

43. týždeň ! 21. októbra 2013

MATÚŠ ZAJAC

Ďalší spoločníci Vnetu Juraj Lustoň a Vladimír Kupčo boli spolužiakmi na Fakulte manažmentu Univerzity Komenského, kde dostali dobrý základ pre podnikanie. „Škola spolupracovala s americkou univerzitou, mala dobrých zahraničných lektorov a predmety, ktoré nás inšpirovali na podnikanie. Učili sme sa aj na tvorbe vlastných biznis plánov,“ vysvetľuje Juraj, ktorý dnes pôsobí vo funkcii manažéra pre stratégiu. Po škole sa rozhodli jeden z biznis plánov zrealizovať. „Prebiehalo desaťročie ekonomického boomu, boli dobré podmienky na štart a dalo sa začať s malým kapitálom.“ Ten Juraj s Vladimírom zohnali počas prázdnin, keď cez študentský program Work and Travel v Amerike pracovali ako čašník a plavčík. „Vložili sme do firmy 10-tisíc dolárov, vtedy bol kurz 55 korún,“ vraví Juraj. Vojtech do firmy vložil know-how, keďže počítačové siete boli jeho vášňou, mal vytvorenú už aj vlastnú bezdrôtovú sieť. „Ako študent som chcel mať internet, ktorý bol vtedy veľmi drahý,“ spomína Vojtech. „Tak sme .školská trieda si so susedmi vytvorili vlastnú mikroZ manažérskeho hľadiska vidia v hisvlnnú sieť.“ Paradoxne, ako spoločnítórii svojej firmy dva zlomové body. „Prkov ich dal dohromady jediný zo zaklavým psychologickým zlomom bolo pridateľov, ktorý už dnes vo firme nepôsojatie prvého zamestnanca,“ vysvetľuje bí. V skorých začiatkoch mu prišli pod Vladimír. „Ďalšia hranica prišla, keď poruku iné príležitosti. čet ľudí prekročil veľkosť ,školskej triePôvodne chceli len poprepájať dody´. Tím vtedy prestáva fungovať priromácnosti a v niekoľkých dúbravských dzene ako spoločná jednotka. Kompletpanelákoch poskytovať internet. „Prvé ne sa zmení charakter komunikácie mesiace sme pracovali sami a museli a riadenia procesov,“ vysvetľuje Vladisme robiť aj všetku manuálnu prácu: vŕtali sme diery, ťahali káble a inštalo- Vojtech Németh, Juraj Lustoň a Vladimír Kupčo boli spolužiaci. mír. Hoci mnohé procesy museli sformalizovať, podarilo sa im zachovať duvali službu priamo u klienta. Niekedy som sa prvýkrát najedol o štvrtej poobede,“ vraví Juraj. Začínali počas cha rodinnej firmy s občasnými spoločnými raňajkami a neformáléry sídliskových operátorov, ktorí „skáblovali“ pár domov a pripojili nym prostredím, v ktorom si všetci tykajú. Trojica majiteľov sa ich do internetu. No trh sa konsolidoval, malí operátori postupne za- neodsťahovala do kancelárií, ale svoj stôl si ponechala rovnocenne medzi zamestnancami. Vo firme nenájdete sekretariát, zato nechýba nikali, alebo ich pohltili veľkí hráči či vzájomné akvizície. Vnet prežil. Uvedomili si, že veľkí operátori sa o rezidenčný seg- stolný futbal či lavička s činkami. Potenciál do budúcnosti vidia v poskytovaní čoraz zložitejších techment pobijú a ak chcú prežiť, musia diverzifikovať služby a stať sa plnohodnotným telekomunikačným hráčom. V tom období sa tiež nologických služieb, ktoré budú klienti chcieť bez toho, aby im museli rozbiehal trh dátových centier, kam si firmy a inštitúcie umiestňujú fy- rozumieť či investovať do nich. Už dnes zvládajú obslúžiť aj veľkých zické servery, aby nemuseli prevádzkovať vlastné výpočtové stredisko. klientov, no pri mnohých podnikoch, v ktorých si štát ponechal akcioInternet a telekomunikačné služby pre domácnosti a firmy tvoria dnes nársky podiel, sa stretávajú s prozaickými problémami: „Nik za nami nestojí,“ vraví Vojtech „Ľahšie bolo získať francúzske veľvyslanectvo, len polovicu tržieb Vnetu. Druhú tvoria práve dátové centrá. Keby na stropoch neviseli strapce káblov a v miestnosti nebzučali ako slovenskú firmu s účasťou štátu.“ ! 37

.média

What’s .týždeň? .jim Colton

Rozhovor americkej fotožurnalistickej legendy Jima Coltona s kreatívnym riaditeľom časopisu .týždeň Róbertom Cserem.

Róbert Csere, kreatívny riaditeľ časopisu .týždeň, trojnásobný držiteľ ocenenia Obrazový editor roka v svetovej súťaži Best of Photojournalism.

BORIS NÉMETH

kedy ste sa začali venovať fotografii? Odkedy pracujete pre .týždeň a čo ste robili predtým? Ťažko povedať, kedy som naozaj začínal v tomto fachu. V každom prípade som začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia začal pracovať ako tlačiarenský sadzač, neskôr ako grafický a výtvarný redaktor jedného slovenského denníka, potom týždenníka, aby som nové tisícročie už privítal ako art director v nadnárodnej reklamnej agentúre. Tieto moje činnosti však viac súviseli s grafickým dizajnom a reklamnou kreatívnou tvorbou ako s fotografiou, aj keď aj ona bola súčasťou mojej práce. S časopisom .týždeň spolupracujem od jeho založenia v roku 2004, takže vo fotografickom fachu som tak ozajstne začal asi v tom roku. .skúste našim čitateľom priblížiť .týždeň. Ako dlho je už na trhu? Ako často vychádza? Máte v redakcii svojich fotografov a obrazových editorov? Ako som už spomínal, spoločensko-politický časopis .týždeň začínal pred deviatimi rokmi. Slovo týždeň v slovenčine znamená week, čiže je to týždenník. Má malú redakciu, ktorej súčasťou 38

42. týždeň ! 14. októbra 2013

sú aj dvaja-traja fotografi, dvaja obrazoví editori, dvaja layouteri a ja, kreatívny riaditeľ. Moja funkcia je v tomto prípade krycí názov pre hlavného obrazového editora, art directora, šéfa fotografov a reklamného kreatívneho riaditeľa v jednej osobe. Predávame okolo patnásťtisíc výtlačkov, čo je porovnateľné číslo s predajom podobných publikácií na vašom trhu, keďže v našej krajine žije asi tak šesťdesiatkrát menej ľudí ako u vás, tak aj predaj je rádovo nižší. .týždeň pôsobí ako Time či Newsweek, s tým rozdielom, že väčší dôraz kladie na obrazovú stránku. Vznikol podľa vzoru niektorého z týchto týždenníkov? Keďže som autorom vizuálneho konceptu a spoluautorom grafického dizajnu časopisu .týždeň, môžem na tú otázku celkom dobre odpovedať. Odjakživa sa mi páčili tri časopisy na svete, a to Life, Time a Newsweek. Čiže, ak cítiť ducha týchto publikácií aj z týždenníka .týždeň, tak je to dobré, tak to malo byť a potom som odviedol dobrú prácu. .keď som pracoval ako šéf fotografov v Newsweeku, neraz som mal problém, ako presvedčiť editorov časopisu, nech vyhradia viac strán

.jim Colton Je americký publicista a pedagóg. Je bývalým obrazovým editorom Sports Illustrated, časopis opustil tento rok po pätnástich rokoch spolupráce. Svoju kariéru začal v roku 1972 v americkej tlačovej agentúre Associated Press. O päť rokov sa stal šéfom fotografov týždenníka Newsweek. V roku 2005 predsedal porote v súťaži World Press Photo, v roku 2007 získal cenu Lucie ako obrazový editor roku v súťaži International Photography Awards a v roku 2008 editora roku v súťaži Best of Photojournalism. Americké fotografické Griffin Museum mu v roku 2010 udelilo cenu Focus za celoživotné dielo a časopis American Photo ho zaradil medzi stovku najvýznamnejších ľudí vo fotografickej brandži.

a lepší priestor fotografiám. Zažívate podobné zápasy? Alebo máte pocit, že píšuci redaktori vedia naozaj oceniť vizuály? Toto je asi rovnaké na celom svete, aj na Slovensku väčšina píšucich redaktorov nechce chápať, že okrem televízie a rodinných albumov sa aj inde majú objavovať obrázky a navyše kvalitné. V našom časopise je situácia aj vďaka šéfredaktorovi oveľa lepšia ako slovenský priemer, ktorý najviac charakterizuje naivná predstava, že keď si niekto kúpi drahý fotoaparát, tak už je veľkým fotografom. Raz si veru kúpim aj ja kvalitné pero a stanem sa slávnym spisovateľom. .vydavateľstvá v Spojených štátoch prežívajú dramatické zmeny. Newsweek už vychádza len na internete, mnohé noviny úplne eliminujú svoje obrazové redakcie. Sú na európskom trhu podobné problémy? Alebo tam stále prevláda zdravý dopyt po skutočných správach, nie po zábave? Európsky trh je rozbitý vzhľadom na jazykovú rôznorodosť kontinentu, čiže ani sa vlastne nedá hovoriť o jednotnom trhu.

tá prítomnosť na internete? Aká pozornosť sa venuje internetovej stránke časopisu? Je dostupný aj v alternatívnych médiách, ako sú iPady či aplikácie pre smartfóny? V našich skromných podmienkach sa snažíme na našej internetovej stránke rozvíjať najmä videožurnalistiku, čo sa týka vizuálneho prejavu. V každom prípade je naša internetová stránka čiastočne spoplatnená, napríklad tie videá alebo aj články z tlačeného vydania. Vychádzame aj na iPade, tam sme začali s ozvučenými titulnými stranami a fotografickými rubrikami v podobnom duchu. .v USA získal .týždeň niekoľ ko ocenení vo fotografických súťažiach za obrazové editovanie časopisu. Na ktorý vizuálny príbeh ste boli v poslednom období osobitne hrdý? Teším sa každej ocenenej aj neocenenej zmysluplnej práci. Považujem však za česť byť trojnásobným držiteľom ocenenia Magazine Picture Editor of the Year v súťaži Best of Photojournalism. Veľmi sa teším aj našej tohtoročnej novinke, pravidelnej

| Aj fotografie môžu mať občas prednosť pred textom a nerušene hovoriť svojím jazykom. | V každom prípade aj také veľké trhy, akým je napríklad trh nemecky hovoriacich čitateľov, majú problémy, aj tam zanikajú rešpektované denníky či časopisy napriek tomu, že sú určené pre desiatky miliónov ľudí. Na takom malom päťmiliónovom Slovensku vydávanie seriózneho tlačeného časopisu hraničí so zázrakom alebo šialenstvom. Veď si predstav napríklad podmienky štátu Wisconsin s tým, že navyše wisconsinčine by obyvatelia ostatných amerických štátov wisconsinčine nerozumeli. Čo sa týka znižovania počtu profesionálnych vizuálnych žurnalistov, tak na Slovensku sa to nekoná, ani sa to konať nemôže, lebo v našej krajine bol ich počet v redakciách odjakživa podhodnotený, len na úrovni nevyhnutného základného servisu. Náklady serióznych denníkov a časopisov, rovnako ako príjmy z reklamy, sa však znižujú v celej Európe takisto ako u vás. Rovnakou rýchlosťou, akou rastie chuť a zvedavosť čitateľov na plytkú zábavu. .digitálna fototechnika zmenila nielen spôsob, ktorým vzniká obsah, ale aj to, ako tento obsah prezentujeme. Je pre .týždeň dôleži-

fotorubrike v tlačenom vydaní časopisu v počte 10-12 strán, kde ukazujeme čitateľom a ostatným médiám, že aj fotografie môžu mať občas prednosť pred textom a nerušene hovoriť svojím jazykom. .keď sledujete vývoj brandže, ste optimista? Čo by ste poradili mladým fotožurnalistom, ktorí uvažujú o kariére v tomto odvetví? Chcete na záver ešte niečo povedať našim čitateľom? Obraz tu bude vždy. Či ako jaskynná maľba, kostolná freska, žurnalistická fotografia alebo priestorový hologram. Čiže táto profesia napriek jej súčasnej kríze a transformácii navždy zostane. Poviem vám jeden dobrý argument, prečo netreba podceňovať a zatracovať vizuálny jazyk. Viete, ako som sa namakal s týmito odpoveďami, kým som to všetko precítil v maďarčine, vyjadril v slovenčine, a napokon preložil do angličtiny? Ale o tom vedel asi svoje aj môj krajan Robert Capa, možno preto začal radšej hovoriť tým univerzálnym jazykom, tým vizuálnym. Aby ste mu rozumeli. Písané pre National Press Photographers Association !

Niečo medzi zázrakom a šialenstvom Hovorí sa, že fotografia je veľmi výrečná aj bez slov. Tak ako matematika a hudba, aj fotografia je skutočne univerzálny jazyk. Chápu a vnímajú ju všetci tí, čo sa na ňu pozerajú, bez ohľadu na to, na ktorom kontinente sa nachádzajú.

v malej stredoeurópskej krajine, ktorá sa nazýva Slovensko, zaznieva hlas fotografie veľmi silno a zreteľne v časopise .týždeň. Slovensko, veľ ké ako polovica amerického štátu Indiana, má len 5,4 milióna obyvateľov. K tomuto publiku a tiež k Slovákom v zahraničí sa obracia .týždeň už od roku 2004. Dôraz tohto časopisu na vizuálnu stránku si všimli aj tu v USA, kde získal ocenenia vo viacerých najväčších fotografických súťažiach. Keď oznamovali výsledky, mnohí fotožurnalisti (vrátane autora tohto článku) sa pýtali: „Čo je to vlastne ten .týždeň?“ Okrem toho, že .týždeň publikuje pozoruhodné obrazové materiály z celého sveta, úspešne dodáva medzinárodný uhol pohľadu príbehom a obrazom z Ameriky, takže jeho stránky už hostili diela mnohých amerických fotografov.

Hybnou silou za týmto spôsobom spracovania obrazov je kreatívny riaditeľ Róbert Csere, ktorý bol už trikrát vyhlásený za obrazového editora roka v svetovej súťaži Best of Photojournalism, organizovanej asociáciou amerických vizuálnych žurnalistov NPPA, a získal aj ocenenia v najstaršej fotožurnalistickej súťaži na svete Pictures of the Year International. Róbert Csere sa narodil v roku 1970 maďarským rodičom v Československu. Študoval na slovenskom vojenskom gymnáziu a na českej vojenskej akadémii a pracoval ako sadzač, grafický redaktor a dizajnér, ako aj art director, kým nezačal robiť kreatívneho riaditeľa pre časopis .týždeň. „Vydávanie seriózneho tlačeného časopisu na Slovensku je niečo medzi zázrakom a šialenstvom!“ hovorí v rozhovore pre NPPA tento dynamický, oduševnený a často vtipný človek. .jim Colton 42. týždeň ! 14. októbra 2013

.fotoštýl 40–41 ! 41. týždeň ! 7. októbra 2013

Taxík smeruje k baru Apotheke, ktorý sa nachádza v čínskej štvrti. Bar bol inšpirovaný starými európskymi lekárňami a absintovými brlohmi, ktoré v 19. storočí fungovali v Paríži. V New Yorku je prvý svojho druhu a zážitok z neho je pre zákazníka privilégiom. Začína sa pátraním po vchode v bočnej uličke a završuje sa špecialitou – koktailom z exotických byliniek a ovocia. Pre každý koktail tu vyberajú jedinečný pohár z brúseného skla a s veľkou pompou vám doň nalejú tekutinu, ktorá hrá všetkými farbami.

.štefan Hríb text .dina Litovsky foto

Ak chcete mať zážitok z New Yorku, nesmiete tam ísť len raz. Musíte odísť, prísť, znovu odísť, až potom príde čosi ako after-taste.

DINA LITOVSKY/POLARIS/PROFIMEDIA

Skrytý New York

42–43 ! 41. týždeň ! 7. októbra 2013

.fotoštýl

keď sme pred rokmi so skupinou našich novinárov vystúpili kdesi na začiatku horného Manhattanu z letiskovej dodávky, jedna slečna vykríkla: „Tu by som nemohla žiť.“ Videla dlhočiznú ulicu pred sebou, nad sebou nebotyčné budovy, a všade naokolo ponáhľajúcich sa ľudí. Kde je ľudský rozmer? Myslím, že toto je najčastejší dojem ľudí, ktorí prídu do New Yorku na pár dní v nádeji, že ho spoznajú. Mal som v živote to šťastie, že práve New York som navštívil najčastejšie zo všetkých veľkomiest. Po prvej návšteve som bol prekvapený, po tretej očarený, po desiatej závislý. Keď som tam dnes, už takmer nevnímam tie dlhočizné ulice a nebotyčné budovy, ktoré okamžite odradili mladú novinárku. Naopak, cítim intimitu maličkých kaviarní, hotelík na 17. ulici, thajskú kuchyňu hneď vedľa a Číňanov, hrajúcich karty kúsok od radnice. Veľký New York je kulisa, individuálne javiská sú skryté, ale dajú sa nájsť. Nie prvýkrát, a nie bez pomoci, ale dajú. Napríklad skryté bary. V niečom je to pozostatok prohibície, keď sa požívanie alkoholu muselo skrývať. Vznikali tajné miesta, pivnice, kluby za stenou, kde sa prevádzkoval hazard, odkiaľ sa riadilo podsvetie, ale kde sa najmä užívalo zákonom zakázané ovocie. Dnešné skryté bary sú však viac než skanzenom zašlých časov. Sú inou, osobnou, intímnou tvárou „neosobného“ mesta. Ich prvou zvláštnosťou je samotná tajnosť, teda fakt, že nemajú bežný vchod. Prvý takýto „vchod“ som našiel v interiéri výbornej hotdogárne Crif Dogs na kraji East Village, kde sa takmer ustavične vinie rad ľudí, čakajúcich na svoj párok v rožku. Keď ste ešte na konci radu, hneď pri dverách na ulicu, po ľavej strane je klasická telefónna búdka. Vyzerá ako dekorácia, ale dá sa do nej vojsť, zdvihnúť slúchadlo, a vtedy sa to stane: pootvoria sa tajné dvere a vy ste z ničoho nič v bare Please Don’t tell, obloženom drevom. Názov nech nikoho nemätie: Hovorí o ňom každý z okolia, a vo večerných hodinách musíte vystáť aj hodinový rad, kým sa dostanete k zdvihnutiu slúchadla. Druhý podobný vchod je ešte prefíkanejší. Je v útrobách Select Cafe, vynikajúcej kaviarne kúsok nad Chinatownom. Už samotná Select Cafe s priestorom možno pre sto ľudí, je zážitkom. Obsluhu

tvoria štýloví mladí ľudia, ktorí neuveriteľne kmitajú, no vždy sa na zákazníka usmejú a ochotne poradia. Mal som šťastie na Colin, fešnú blondínu, ktorá mi okrem podania kávy vysvetlila celé tajomstvo. Kaviareň sa končí kuchyňou, cez ktorú spolu neviazane prechádzame a tam to je: legendárne miesto, odkiaľ vraj mafiáni počas prohibície riadili svoj biznis a viacerí tam preto našli smrť. Volá sa to Back Door, je tam asi sedem stoličiek a maličký bar s vlastnými čašníkmi, celé to vyzerá ako pivnica, ale ľudia si tam zvyknú rezervovať aj 30 miest, aby natlačení na seba oslávili narodeniny. Tretia tajná skúsenosť sa volá Angel‘s Share. Je to japonský bar, ktorý má vchod vo forme drevenej skrine. Vchádza sa tam z bežnej reštaurácie, pričom skriňa nie je nijako zvlásť rozoznateľná. Znalý návštevník však siahne po maličkej rúčke, a okamžite sa ocitá v oáze miešaných nápojov. Je to miestnosť pre 30 či 40 ľudí, s obrovským anjelom priamo nad barom. Zvláštnosťou je cena: keď ste stály zákazník, za útratu v hodnote 120 dolárov vám vždyprítomný majiteľ účtuje okolo 20, a je vecou etikety, že vy nakoniec zaplatíte 80. Ale je to dobrá investícia: nikdy som nepil nápoj z dymu ani bombu, kde absint je len časťou explózie. Naturalizovaný Newyorčan Peter Breiner, vďaka ktorému budem o chvíľu stály hosť Angel’s Share, mi svoju skúsenosť s tajnými barmi opísal takto: „Prvýkrát ma zobral jeden britský odborník na miešané nápoje do baru PDT vchodom cez Crif Dogs, druhýkrát majiteľ džezového klubu z East Village do japonského baru Angel‘s Share. Oba bary boli v čomsi iné, než som bol zvyknutý. Jednak nevyzerali ako bar, nemali označenie ani jasný vchod. Ale aj ponukou a atmosférou boli originálne. Takže, ak mám dnes niekoho pozvať na zaujímavé posedenie, vyberám podobné miesta. Občas sú trochu drahšie, ale stojí to za to. Napríklad japonským miešaným nápojom z Angel‘s share sa nič nevyrovná.“ Potvrdzujem. Skúste si to, keď budete v New Yorku. Ale nie prvýkrát. Dina Litovsky je newyorská fotografka pochádzajúca z Ukrajiny. Je držiteľ kou viacerých ocenení, vrátane Best of Photojournalism. Sériu o skrytých baroch v New Yorku nafotila v marci 2013 !

Café Select je obľúbená reštaurácia vo štvrti Soho, ktorá má svoj vlastný utajený bar, príznačne nazvaný Back Room. Cez kuchyňu Café Select sa človek dostane do slabo osvetlených priestorov, o ktorých nezasvätení vôbec nevedia. Tieto miesta pamätajú ešte dvadsiate roky v Sohu, keď sa v bare predával ilegálny alkohol. Tradíciu ilegality nasleduje Back Room svojou vlastnou utajenou existenciou. Z tmavej uličky prejdete na zadný dvor, potom po schodoch a ocitnete sa pred dverami, cez ktoré vás možno pustí a možno nie dvojmetrový bývalý hráč NBA. Atmosférou má tento skrytý „brloh neresti“ pripomínať éru prohibície. Napríklad škótsku tu zásadne nalievajú len do bielych kávových šálok. Knižnica v skutočnosti zakrýva dvere do miestnosti, z ktorej kedysi mafiánski bosovia Meyer Lansky a Lucky Luciano riadili svoje ilegálne kšefty. Natáčali sa tu niektoré scény pre seriál Sopranovci. Chodieval sem aj herec Steve Buscemi a s obľubou tu organizoval svoje súkromné večierky. Podnik prirástol k srdcu aj iným hviezdam – často sa tu objavuje Robert De Niro alebo Kevin Spacey.

DINA LITOVSKY/POLARIS/PROFIMEDIA (1–4)

.fotoštýl 44–45 ! 41. týždeň ! 7. októbra 2013

Back Room je plný popíjajúcich hostí. Na tomto mieste netvorí náladu len veselá spoločnosť a alkohol, ale aj atmosféra priestorov, ktoré všeličo videli a už chýba len to, aby vedeli aj rozprávať.

DINA LITOVSKY/POLARIS/PROFIMEDIA

.fotoštýl 46–47 ! 41. týždeň ! 7. októbra 2013

Please Don’t Tell, tak sa volá utajený trendový mixologický bar v East Village. Vedie ho legendárny newyorský mixológ Jim Meehan pod maskou hotdogového bufetu Crif Dogs. Jediný príznak, že sa v Crif Dogs konzumuje aj niečo iné ako hotdogy, je rad ľudí, ktorý sa tu začne tvoriť o šiestej večer. Títo zákazníci si neobjednávajú hodtdogy, ale čakajú na šancu preniknúť do tajnej telefónnej búdky. Keď zdvihnú slúchadlo, otvoria sa im dvere do sporo osvetleného koktailového baru. PDT bol kedysi ešte omnoho utajenejší ako teraz, nemal internetovú stránku a pri barovom pulte si zákazníci podávali čiernu navštívenku. Za posledné roky sa však chýr o bare rozšíril a telefónne číslo PDT už nájdete aj v zozname. Ndaba Mandela, vnuk Nelsona Mandelu a šéf nadácie Africa Rising, sa zhovára s priateľmi v trendovom bare Electric Room, ktorý sa ukrýva v podzemnej garáži na konci dlhej prístupovej cesty. Celebritami obľúbený Electric Room je extrémne cool a nedostane sa sem každý. Blind Barber je názov podniku, ktorý cez deň funguje ako holičstvo, ale večer a v noci sa mení na klub s barom. V East Village ho otvorili len pred tromi rokmi a koncepcia je vtipná: človek sa dá ostrihať a oholiť a k tomu si vychutná koktail vzadu v utajenom bare. Bar je prekvapivo veľký, so salónikom pre VIP klientov a rozľahlým tanečným parketom. O šiestej sa otvára klub, o deviatej sa zatvára holičstvo, a to je najlepšia chvíľa na návštevu slepého holiča. Cez víkend je najmä večer bar preplnený a pred holičstvom sa ťahá dlhý rad.

DINA LITOVSKY/POLARIS/PROFIMEDIA (1–5)

.fotoštýl 48–49 ! 41. týždeň ! 7. októbra 2013

Bufet s mexickými tacos Corner Taquería, v ktorom sa ukrýva La Esquina, populárna reštaurácia s barom v Sohu. La Esquina pôsobí v East Village od roku 2005 a je zrejme prvá z typických utajených barov v New Yorku. Dlho patrila k najobľúbenejšej skrýši slávnych tvárí, častými hosťami bývajú George Clooney, Julia Roberts a Anne Hathaway.

DINA LITOVSKY/POLARIS/PROFIMEDIA

.svet

Usáma: Cesta vojny .marína Gálisová

Ako sa niekto stane teroristom? Ako sa človek stane pre veľkú časť sveta symbolom zla? Na tie otázky sa ťažko hľadá odpoveď. Kladú si ich aj tí, pre ktorých bol Usáma bin Ládin po veľkú časť svojho života najbližším človekom. Jeho manželka a syn. usáma bin Ládin bojoval proti Západu a za islam vlastnými rukami, ale aj myšlienkami. Podporoval ozbrojený džihád finančne aj myšlienkovo. Bol vodcom a v poslednom období najmä silným inšpirátorom rozsiahlej teroristickej siete, ktorá stále funguje, aj keď bin Ládinova smrť ju určite zasiahla. Usáma nenávidel Západ, osobitne Izrael a Spojené štáty americké, a aktívne sa usiloval o ich zničenie. Bol strojcom atentátov z 11. septembra a na jeho vrub možno pripísať ťažko odhadnuteľné, no obrovské množstvo zmarených ľudských životov. Ako sa vlastne môže človek dostať až na takú úroveň rozsievača smrti? Cesta k teroru sa v jeho prípade zrejme začala tam, kde má korene väčšina vecí určujúcich smer ľudského života – v detstve. V knihe Tajný život Usámu bin Ládina, ktorá je spoločným dielom Usámovej prvej manželky Nadžwy, jeho syna Umara a americkej spisovateľky Jean Sassonovej, sa dočítame, že trpel rozvodom matky a otca. Rozviedli sa krátko po tom, čo sa on v roku 1957 narodil. Rozvod to bol údajne bezproblémový a jeho matka

si zrejme na bývalého manžela neodniesla zlé spomienky. Dostal dobré, pokrokové vzdelanie, druhý manžel jeho matky bol mierny a dobrý človek, ktorý bol k Usámovi láskavý. Predsa však fyzická – i mentálna – vzdialenosť od otca Usámu trápila. Jeho biologický otec mal, ako dobrý moslim, štyri manželky a s nimi dvadsaťdva synov a Usáma bol preňho len jedným z mnohých.

.svadba bez veselia Onedlho po rozvode sa Usámova matka Alíja druhý raz vydala, jej prvorodený syn mal však stále v jej očiach privilegované postavenie. Mladý Usáma si rešpekt okolia získaval najmä na svoj vek vyspelým vystupovaním. Od raných rokov bol nezvyčajne tichý, uvážlivý, ale zároveň neochvejný vo svojich názoroch. Nezvyšoval hlas, a predsa vzbudzoval úctu. Spolu s matkou Alíjou prichádzal Usáma často na návštevu k rodine Alíjinho brata do sýrskeho mesta Latákíja. V tej rodine bolo viacero detí a medzi nimi aj Nadžwa, len o rok mladšia od Usámu. Bratranec a sesternica sa spolu hrávali od útleho detstva

1. máj 2011, New York, Times Square: Davy oslavujú zabitie Usámu bin Ládina.

19. týždeň ! 9. mája 2011

a stali sa z nich priatelia. V puberte sa medzi nimi prejavili nežné city a Nadžwa sa istý čas trápila, lebo sa jej zdalo, že Usáma to s rozvážnym vyčkávaním preháňa – hoci sa očividne radoval z jej prítomnosti a jeho náklonnosť k nej presahovala bežnú spriaznenosť bratranca so sesternicou, trvalo dlho, kým sa vyslovil. Vyslovil sa, ako kázali zvyklosti, najskôr pred svojou matkou. Tá sa potom pozhovárala s Nadžwinými rodičmi a zvyšok udalostí akoby bol vystrihnutý z rozprávky. Bola svadba, počas ktorej si Nadžwa pripadala ako najšťastnejšia žena na svete, aj keď mala necelých šestnásť rokov a nemohla sa ani zabávať. Na prianie nábožného a konzervatívneho mladoženícha bola svadobná hostina tichá, skromná a skôr vážna. Aj napriek tomu, že sa svadba konala v dome nevesty, v Sýrii, kde bývali sobáše príležitosťou na veselie. „Všetko temperamentné bolo zakázané,“ hovorí v knihe Nadžwa. „Chýbali muzikanti, ktorí by brnkali na nástroje či spievali piesne. Tí hostia, ktorým sa chcelo tancovať, boli upozornení, aby sa príliš nepohybovali. Smiech a rozprávanie vtipov boli potlačené... No aj tak som bola šťastná, pretože som podľa nežného výrazu na Usámovej tvári spoznala, že sa mu páčim a so všetkým, čo som si na dnešný deň zvolila, je spokojný.“

.spokojný muž, šťastná manželka Spokojnosť manžela sa nadlho stala najdôležitejším ukazovateľom v Nadžwinom živote. A Usáma bol, ako píše, väčšinu prvých rokov ich manželstva spokojný. Jej vzťah k nemu určovala láska, ale aj oddanosť, akou je moslimská žena povinná svojmu mužovi. Po svadbe sa presťahovali do domu Usámovej matky Alíje v saudskoarabskej Džibbe a Nadžwa začala žiť tak, ako jej predpisoval Korán (ktorý podľa manželovho vzoru študovala, pretože túžila odriekať jeho pasáže naspamäť tak ako Usáma). Dni trávila

v uzavretom priestore domu, na nákupy, ktoré milovala, sa dostala len občas v spoločnosti svokry, a aj to narážala na zákaz vstupu pre ženy, ktorý visel na dverách mnohých obchodov v Džibbe. Bola však šťastná, pretože jej milovaný Usáma bol takmer bez výnimky oddaný a starostlivý manžel. Nadžwa si s prekvapením uvedomovala, že medzi svojimi priateľkami a známymi je azda jediná, ktorá sa neponosuje ani na manžela, ani na svokru. Nestrpel však neposlušnosť, a keď Nadžwa obliekala jedného z ich synov do šiat, ktoré pokladal za dievčenské, bez zvýšenia hlasu, no prísne ju pokarhal. V tom období však Nadžwa manželovu vôľu nespochybňovala a ani v jeho osobnosti nenachádzala nič, s čím by sa nevedela vyrovnať. Po istom váhaní zniesla aj jeho vyjadrenie, že si chce vziať druhú manželku. Vysvetlil jej, že to robí pre islam, aby mal čo najviac detí, a ona by to mala prijať, pretože jej to zaručí posmrtnú odmenu. Počkal však, kým sa Nadžwa s predstavou druhej ženy v jeho dome a v jeho náručí zmierila, až potom usporiadal svoj druhý sobáš.

.synovia pre džihád Ako paradox môže vyznieť, že Usáma bin Ládin sa k svojim viacerým manželkám správal pokojne a ohľaduplne, aspoň ony samy to zrejme tak vnímali. Samozrejme, ženy mu museli preukazovať bezvýhradnú poslušnosť, Nadžwa aj Umar však v knihe opakovane vysvetľujú, že to nebolo v ich kultúre nič zvláštne, naopak, celkom bežné. Za bežné sa však už nedalo považovať jeho absolútne pohŕdanie „modernizmom“. V mene tohto postoja odmietal Usáma domáce spotrebiče, ba dokonca nechcel dopriať synom medikamenty, keď trpeli záchvatmi astmy a hrozilo im udusenie. Odpor k modernému svetu a askéza mu však nebránili kupovať najnovšie modely rýchlych áut, ktoré vášnivo obdivoval.

NATALIA JIMENEZ/CORBIS/PROFIMEDIA (1) JB RUSSEL/CORBIS/PROFIMEDIA (2)

12. október 2001, Quetta, Pakistan: Protiamerická demonštrácia po teroristickom útoku na Dvojičky.

19. týždeň ! 9. mája 2011

.svet Jeho syn Umar píše, že nikdy nevidel otca zvýšiť hlas či vztiahnuť ruku na ženu. Zato k deťom – najmä k synom – bol Usáma bin Ládin tvrdý a telesné tresty používal pri výchove často. Bitku palicou dostávali aj za maličkosti. V Saudskej Arábii synov nezapísal do súkromných škôl, hoci finančne by ho to nebolo zaťažilo, ale nútil ich chodiť do verejných škôl, kde boli ako deti „boháča“ terčom posmechu spolužiakov aj učiteľov. Proti šikanovaniu detí v škole sa dokonca nikdy neohradil. Súviselo to s jeho odhodlaním vychovať zo synov odolných bojovníkov. Preto ich aj podroboval „výcviku“, napríklad ich brával na dlhé pochody do púšte i do hôr, počas ktorých im odmietal dávať viac ako len najnutnejšie minimum vody. Dcéry, samozrejme, do školy neposielal. Kým však boli malé, bol k nim o niečo zhovievavejší než k synom. „Vravieval, že utrpenie nás zocelí. Z tých, ktorí majú všetkého dostatok, vyrastú slabí muži, neschopní brániť sa,“ píše o otcovi Umar bin Ládin. Rovnaké pravidlá – zákaz všetkých moderných vymožeností a tvrdý život – však Usáma uplatňoval aj na mudžahídov, ktorí žili v areáli obývanom aj jeho rodinou v Sudáne. Tí na to ticho šomrali, pretože po ťažkých podmienkach v bojujúcom Afganistane mali pocit, že si zaslúžili aspoň malé úľavy.

.zatrpknutý bojovník Ako však prišlo k tomu, že sa z konzervatívneho, nábožného a prehnane vážneho a prísneho muža stal terorista? Usáma sa od mladosti starostil o osud islamu vo svete a tak ako mnohí moslimovia pokladal Spojené štáty americké za nepriateľskú krajinu. Urážalo ho, že USA podporujú štát Izrael. Usámu veľmi zasiahla sovietska okupácia Afganistanu, nemožno však tvrdiť, že za jeho prerod v teroristu môže táto agresia. Nastavenie mysle tohto tvrdého človeka, oddaného islamu, bolo také, že nebyť Sovietov v Afganistane, bol by si zrejme našiel iný

podnet a dôvod na boj proti „bezvercom“. No Afganistan ho šokoval veľmi osobne. Aj najbližšia rodina, s ktorou inak svoje politické aktivity nerozoberal, si uňho všimla výraznú zmenu. Bol čoraz zasmušilejší, očividne smútil a hneval sa. Napokon sa rozhodol pomáhať moslimským bojovníkom v Afganistane nielen finančne, ale aj osobne – a vybral sa na bojisko. Utrpel niekoľko zranení a rodina prežívala dlhé obdobia, počas ktorých osobitne ženy, nezasväcované do života „vonku“, netušili, čo s ich živiteľom a ochrancom je. Nadžwa sa o manžela nesmierne bála, no nemohla ho ovplyvniť, keďže bola, ako sama v knihe niekoľkokrát zdôrazňuje, „iba žena“. Nenávisť k Američanom Usámu bin Ládina neopustila, hoci v Afganistane USA podporovali mudžahedínov. Ani po návrate domov nenašiel pokoj a rozhorčene sledoval dianie v regióne. Jeho syn Umar uvádza, že pohŕdal Saddámom Husajnom za to, že v Iraku zaviedol sekulárny režim. Posmieval sa mu ako „bezvercovi“ a bol presvedčený, že Husajn bude ustavične vyhľadávať agresiu.

.s kresťanmi nikdy Rovnako ťažko ako vstup Sovietov do Afganistanu znášal Usáma príchod koaličných vojsk vedených Američanmi do Saudskej Arábie – tí sem prišli ako ochrancovia proti Saddámovi Husajnovi. Hnevalo ho, že saudská kráľovská rodina odmietla služby jeho armády mudžahedínov. „Vari sú Saddámove vojská silnejšie než mocní Rusi? Nie! My Američanov nepotrebujeme!“ A tak sa postupne, píše Umar, vytratila oddanosť jeho otca ku kráľovskej rodine. Nehovoriac o hrôze, ktorú Usáma bin Ládin prežíval pri pohľade na vojačky koalície. Keď prvý raz zazrel „schopne vyzerajúcu vojačku, prejavil svoj nesúhlas s kráľovským rozhodnutím vpustiť západné armády do kráľovstva asi najhlasnejšie. Zlostne

NG HAN GUAN/AP/SITA

4. máj 2011, Peking: Čínska vláda označila zabitie bin Ládina za míľnik v boji proti medzinárodnému terorizmu.

19. týždeň ! 9. mája 2011

kričal: „Ženy! A ony bránia saudských mužov!“ Netrvalo dlho a u saudskej kráľovskej rodiny upadol tento bohatý muž, sponzor mudžahedínov a sám bojovník za vec islamu, do nemilosti. Jeho agitácia v mešitách, jeho názory na zahraničnú politiku a jeho postoj voči americkým spojencom Saudskej Arábie boli pre dynastiu politickou hanbou – a tiež nebezpečenstvom. Usáma bin Ládin bol nútený opustiť Saudskú Arábiu a uchýliť sa do Sudánu. Nadžwa odchádzala do Afriky s ťažkým srdcom a útechu jej dodávala len viera v Boha – úzko prepojená s dôverou v manžela. Nádejala sa, že jej muž nájde pokoj, prestane odchádzať do boja a rodina začne žiť normálnejšie, bez strachu. Nesplnilo sa to. Naopak, v Sudáne boli bin Ládinove manželky a deti strážené ešte prísnejšie. Isto aj preto, že v Chartúme, kde žili, bola spoločnosť menej jednoliata. Deti mali viac príležitostí vidieť iný spôsob života, než aký im vnucoval otec, a tak boli väčšmi vystavené „pokušeniam“. Keď sa raz Umar a jeho bratia pokúsili spriateliť s deťmi neďaleko žijúcej kresťanskej rodiny, jeden zo strážcov, ktorých zamestnával Usáma bin Ládin, ich zahnal späť domov s takou zúrivosťou, až sa Umar obával, že ten muž ich v zlosti zastrelí, pretože „všetky stráže boli po zuby ozbrojené. Navyše sa všetci otcovi muži snažili svojmu „princovi“ tak neuroticky zavďačiť, že by ma neprekvapilo vôbec nič.... Neskôr sme sa dozvedeli, že sme takmer porušili dvojitý zákaz, pretože sme sa nesmeli hrať s dievčatami ani s kresťanmi, nikdy.“

.divoký Afganistan Organizovania a podpory teroristických aktivít sa Usáma nevzdal. Naopak, život v exile ho ešte zatvrdil a práve počas pobytu v Sudáne sa Usáma bin Ládin rozhodol vykonať teroristické útoky proti USA i proti Saudskej Arábii. Mala to byť nielen pomsta v me-

z mladých vojakov sa napríklad chválil, že podrezal hrdlo vlastnému bratovi, keď zistil, že brat mal predmanželský pohlavný styk.“ Väčšina z týchto mladíkov si nemohla dovoliť manželstvo, a tak sa v moslimskej spoločnosti cítili ako neplnohodnotní muži, ktorí neplodia deti. V takomto rozpoložení sa pre nich smrť v džiháde javila ako krajšia perspektíva. A ich „princom“, ktorý im tú perspektívu ponúkal, bol bin Ládin.

.paradoxy muža a teroristu Rodí sa človek teroristom? To sotva. Sklony k násiliu mohol Usáma bin Ládin zdediť po svojom otcovi, ktorý bol voči nemu surový. Synovi Umarovi viackrát rozprával, ako ho otcovo správanie trápilo. Prečo však bol potom sám rovnako krutý, ba ešte krutejší k svojim deťom? Prečo túžil po násilí? Takých paradoxov v osobnosti Usámu bin Ládina nebolo málo. Prejavoval lásku k prírode, miloval pestovanie plodín, vlastnými rukami sadil stromy a vyjadroval obdiv k svetu stvorenému Bohom. A predsa sa z neho stal jeden z najchladnokrvnejších, najbrutálnejších ničiteľov tohto sveta. Kládol dôraz na čestné zaobchádzanie so ženami a tým ženám, ktoré od neho chceli odísť, umožnil odchod, ba i pokojný rozvod. (Takto od neho odišla Nadžwa, nikdy sa s ním však nerozviedla.) Zároveň považoval ženy za nečisté. Jeho štvrtý syn Umar si otázky o pravej povahe svojho otca kládol mnohokrát. No dospel len k záveru, že otec si jednoducho vybral svoju cestu — cestu vojny. Tá cesta bola dláždená jasne rozpoznateľnými kameňmi: z odporu voči iným kultúram, nenávisti k židom, k Američanom, k všetkému, čo sa pokladá za „bezverecké“, z pohŕdania ženami, ktoré síce treba ochraňovať – ako vzácne perly, tvrdil sám Usáma svojej Nadžwe krátko po sobáši – , no zároveň ich oberať o hlas,

| Usáma bin Ládin bol oddaný, starostlivý, no zároveň veľmi prísny manžel. | ne islamu, ale aj odplata za osobné príkoria – vypovedanie, zmrazenie účtov, zrušenie saudského občianstva jemu i celej rodine. No ani v Sudáne nemohol Usáma zostať dlhodobo. V roku 1996, po tom, čo ho sudánska vláda ponúkala Saudskej Arábii i Američanom (tí ho však nemohli zatknúť, pretože oficiálne nebol z ničoho obžalovaný), odišiel za hranice. Vzal so sebou syna Umara a ešte niekoľkých ľudí z najbližšieho okruhu verných. Umara čakal pobyt v divokom Afganistane, bol svedkom násilia a otcovej stupňujúcej sa krutosti. Bál sa o osud matky a ostatných súrodencov, najmä tých najmladších. S každým dňom v ňom silnelo presvedčenie, že jeho otec nekráča správnou cestou. O tom, že by mu protirečil, však nemohol ani snívať. Usáma bin Ládin bol v Afganistane neprestajne pobúrený nejednotnosťou tamojších náčelníkov. Pokúšal sa ich primať k spolupráci, neboli však ochotní ani na najmenšie kompromisy. Čudoval sa, prečo líder Talibanu, mulla Umar, povoľuje, ba priam podporuje pestovanie makovíc a predaj tvrdých drog, pretože bol presvedčený, že je to činnosť nehodná pravoverného moslima. Keď sa dozvedel, že je to súčasť fatwy proti USA – že mulla Umar prikázal predávať tvrdé drogy výhradne Amerike – čiastočne sa s tým zmieril. Bol neochvejne presvedčený o tom, že svet sa k moslimom nespráva s úctou, no zároveň práve moslimovia sú predurčení, aby jedného dňa vládli svetu. Rozprával, že Amerika a Izrael sú v skutočnosti jedna krajina, nie dve. A ustavične si nachádzal nasledovníkov, ktorí boli ochotní uveriť presne tomu, čomu veril on. Jeho syn Umar vídal v otcovej blízkosti v Afganistane na všetko odhodlaných mladých vojakov, ktorých životné príbehy ho napĺňali hrôzou i ľútosťou. Kým starší vojaci, ktorí s jeho otcom bojovali proti Rusom, nepodporovali zabíjanie civilistov, mladší boli iní. „Mnohí z nich utekali pred problémami vo svojich domovských krajinách... dokonca pred trestom za násilné činy, jeden

o názor, o akúkoľvek iniciatívu. Také bolo presvedčenie konzervatívneho moslima Usámu od začiatku, a to presvedčenie sa rokmi nezmenilo, ba ani sa nejako výrazne neradikalizovalo. Mladý Usáma na vlastnej svadbe v Sýrii bol presvedčený o nevhodnosti smiechu a zábavy rovnako ako Usáma zabarikádovaný v afganských horách. Myšlienky zostali rovnaké, zmenila sa len situácia. K presvedčeniu sa pridružili príležitosti a prostriedky na boj. Prišli dejinné zvraty, v ktorých sa z uvzatého a príliš vážneho mládenca stal brutálny bojovník. A kým jeho syn Umar ešte po spáchaní atentátov na Dvojičky odmietal veriť, že by bol otec schopný takého zla, Usámov brat o tom nepochyboval. „Pozri, čo ten môj brat urobil! Pozri, čo urobil! Všetkým nám zničil život!“ kričal strýko 11. septembra 2001 v dome svojej matky v saudskoarabskom meste Džidda, kam sa Umar po odchode od otca uchýlil. „Pozri, čo tvoj otec urobil!“ Na obrazovke práve bežali zábery horiacich mrakodrapov Svetového obchodného centra v New Yorku.

.nie je koniec Nadžwa bin Ládinová žije v Sýrii, vychováva svoje dve najmladšie deti. O osude tých detí, ktoré si po svojom odchode od Usámu nemohla vziať – jej manžel vyhlásil, že patria jemu –, nemá správy. Umar bin Ládin viackrát vyjadril svoju túžbu stať sa vyslancom mieru medzi moslimami a kresťanmi. Jeho vnútro je rozpoltené: odsudzuje otcovu krutosť a jeho zločiny a zároveň do médií opakovane presviedčal svet, že Usáma je v skutočnosti „láskavý človek“. Usáma bin Ládin je mŕtvy. Príbeh muža sa uzavrel, príbeh teroristu nie. Jeho menom sa budú ešte dlho zaklínať tí, ktorých ambíciou je napodobniť jeho cestu vojny. ! 19. týždeň ! 9. mája 2011

.svet

Pakistanská hanba .ivan Vrubel/Islamabád Viac ako šesť rokov som žil len 70 kilometrov od neho. Čo si mám teraz o tom všetkom myslieť? Minulý pondelok sme sa tu v Pakistane dozvedeli o sebe niekoľ ko správ. No len tá prvá je veľmi pozitívna – našli a zabili najhľadanejšieho teroristu na svete Usámu bin Ládina.

tie ďalšie správy však už boli značne znepokojivé. Skutočnosť, že som žil viac ako šesť rokov iba asi 70 kilometrov vzdušnou čiarou od úkrytu tohto muža, vo mne vyvoláva zmiešané pocity. A tá hromada pravdepodobných lží, neprávd a falošných domnienok okolo toho je až neuveriteľná. .nie sme hlúpi

pretože moslimovia majú jednoznačný zvyk (okrem iného) uložiť telo v smere na Mekku s mierne obrátenou tvárou doprava. Ako sa to dá docieliť vhodením tela do mora? Samozrejme, je vôbec otázne, či také ľudské monštrum ako bin Ládin má mať právo na akékoľvek pohrebné rituály. Tu v Pakistane sa každý pýta, kde sú ostatné štyri telá zabitých (troch mužov a jednej ženy)? O tom nie je v správach z USA žiadna zmienka. A čo je najzaujímavejšie, pakistanská vláda v prvé dni nezaujala k celej veci žiadne oficiálne stanovisko – okrem oznámenia ministerstva zahraničia, že to nebola spoločná operácia Pakistanu a USA, vláda zverejnila len „hlboké znepokojenie a výhrady“ Pakistanu k vojenskej akcii USA. Čo dodať? Americký prezident Obama v oznámení o zabití Usámu povedal, že Pakistan pomáhal pri tejto operácii, čo však Pakistan odmieta (z jasného dôvodu). Obama sa snaží diplomaticky ustavične ubezpečovať o dobrých vzťahoch s Pakistanom, ale takýmito oznámeniami mu robí zjavne medvediu službu – Taliban hneď vyhlásil, že odveta za Usámovu smrť bude smerovať na prezidenta Pakistanu, Pakistancov a Američanov. Pakistan tu bude musieť veľa vysvetľovať, ale kto tomu uverí? Kto dokáže zmyť ďalšiu hanbu z tejto krajiny, keďže to nebolo po prvý ani druhý raz, čo oficiálne miesta v Pakistane klamali? Jedno však môže zatiaľ tešiť: po smrti obávaného teroristu tu nevznikli žiadne nepokoje a tunajší ľudia sa vyjadrujú síce opatrne, ale v absolútnej väčšine hodnotia túto akciu pozitívne. Malé protesty boli v hlavnom meste Balučistanu Quetta, ale to je skôr tradícia protestovať tam proti čomukoľvek a najmä proti federálnej vláde v Islamabáde.

BRYAN SMITH/POLARIS/PROFIMEDIA

Keď čítam, ako médiá opisujú umiestnenie „luxusnej“ vily v „luxusnej“ časti mesta Abbottabad, musím sa pousmiať. Predstava luxusu tu v Pakistane a v Európe či USA je diametrálne odlišná. Prečo sa mesto Abbottabad všade označuje ako luxusné letovisko pre vyslúžilých armádnych dôstojníkov? Nikdy som tu nič také nepočul. Ale už to zistenie, kde sa vlastne Usáma ukrýval pravdepodobne šesť rokov (v roku 2005 bol ten dom dokončený), dáva celému príbehu istú logiku. Žiť ukrytý niekoľko sto metrov od komplexu najkvalitnejšej vojenskej školy v južnej Ázii (volajú ju pakistanský West Point, podľa známej americkej vojenskej akadémie), je naozaj exemplárny príklad pravidla „pod sviecou je najväčšia tma“. Lenže naozaj si máme všetci myslieť, že dnes už smutne známa pakistanská tajná služba ISI o takom pravidle nevedela a nevie? Naozaj máme veriť, že široké okolie takej prestížnej vojenskej školy nie je pravidelne monitorované a kontrolované z bezpečnostného hľadiska? Že si tam môže ktokoľvek bez preverenia postaviť taký komplex (i keď k luxusnému má naozaj ďaleko....) a ktokoľvek v ňom žiť? Nie, nie, svet nie je hlúpy. Toto je skutočne veľká hanba pre Pakistan. V Abbottabade je aj veľká pre.dokedy? stížna Lekárska univerzita (o nej sa však Ktorýsi politik sa vyjadril hneď po v médiách zatiaľ neinformuje), čo by akcii, že svet bude po smrti Usámu bin mohlo potvrdzovať podozrenie, že UsáLádina bezpečnejší. Naozaj? Dlhodobo ma si hľadal nielen bezpečný úkryt – áno, ale momentálne sa dá predpoklapod onou sviecou pakistanskej armády dať skôr opak. – ale aj blízkosť a dostupnosť lekárskej Všetky tie teroristické skupiny, ktoré pomoci, keďže sa tvrdilo, že bol silný sa ukrývajú najmä na území Pakistanu, diabetik a mal veľmi poškodené obličsa pravdepodobne teraz zaktivizujú, leky. Usáma sa teda nachádzal na území, bo dostali dodatočnú motiváciu. Ale to ktoré je prešpikované špehmi a doná- Usáma bin Ládin na videu z roku 2004. neznamená, že sám nemám radosť šačmi pre ISI a neuveriteľným množz úspechu americkej vojenskej akcie. Veď to boli podobní teroristi, stvom policajných síl. Viem, o čom hovorím. ktorí tu v Pakistane brutálne zabili môjho kolegu, poľského inžiniera .veriť Pakistanu? Piotra Stanczaka. A preto ani nie som schopný pochopiť pohrebné Každý deň čítam o tejto udalosti niečo nové a som si istý, že nie modlitby „ad absentia“ za Usámu, ktoré zorganizovali niekoľkí klerici. všetko je aj pravda. Tvrdenie BBC, že vraj ktosi obyvateľom tej štvrti, Preto aj posledná otázka: Dokedy bude svetová demokratická vekde sa to celé odohralo, hodinu pred začiatkom akcie povedal, aby vy- rejnosť mlčať a len sa prizerať na túto časť sveta, organizovať finančpli svetlá, je takisto pozoruhodné. Načo by to kto robil, keď už tri roky né zbierky a tolerovať, že jeden človek, ktorý dal evidentne zabiť tisícmáme v Pakistane katastrofálny nedostatok elektrickej energie a vo ky ľudí z celého sveta, sa ukrýval roky v krajine, do ktorej my všetci väčšine oblastí sa centrálna dodávka elektriky vypína denne aj na 12 stále posielame finančnú pomoc? Komu ju vlastne posielame? Cítime až 16 hodín? Vypnutie svetiel sa teda dalo docieliť spoľahlivejším spô- sa dobre? Aj táto vojenská akcia a všetky s ňou súvisiace okolnosti nasobom ako žiadaním ľudí. Takisto tvrdenie USA o zorganizovanom značujú odpovede. Autor žije v Pakistane, kde pracuje ako zástupca pohrebe Usámovho tela do mora podľa islamských tradícií nesedí, medzinárodnej firmy Geofizyky Krakov ! 54

19. týždeň ! 9. mája 2011

.klub Iná Amerika .ota Ulč

Český exilový spisovateľ Ota Ulč napísal pre .týždeň provokatívnu esej, pozostávajúcu z troch obrazov súčasného, najmä amerického sveta. Textu sa nedotkol ani závan

ILUSTRÁCIA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NATALIALOZEKOVA.SK

politickej korektnosti a iných obmedzení slobody slova.

35. týždeň ! 26. augusta 2013

.klub je nám souzeno žít ve věku prosazování prapodivných racionalizací. S univerzálním dopadem na nás všechny, kdo kdy vlezou na palubu letadla. Dřív, než nám to bude dovoleno, musíme si rozšněrovat boty a předložit k inspekci. Sundat opasek, hodinky, pisátko. Dosud nedošlo na fusekle a spodní kaťata. Takto jsme všichni postižení – dětičky i stařečkové, bez ohledu na skutečnost, že 96 procent nejvíc hledaných teroristů na seznamu FBI jsou muslimové a nejvíc teroristických počinů páchají muslimové mladiství.

.obraz první, racial profiling Nutno se nám smiřovat s nejednou novinkou, jakkoliv vágní, pramálo zřetelnou, ale k použití jako kamufláž i do očí bijících nehorázností. Příkladem nám poslouží slůvko diversity – „rozmanitost“, jímž se zdůvodňuje prosazování jedné skupiny obyvatelstva ke škodě jiné skupiny. S nejapným zdůrazňováním výhod pro všechny, neboť v rozmanitosti prý je síla, údajně potvrzovaná vylepšenými výsledky ve školách všech stupňů. Což nejen v USA vůbec není pravda, například v porovnání s výkony v nijak rozmanitém Japonsku, kde mládež si rozhodně znamenitěji počíná ve schopnosti číst, psát, počítat. S takovou diversity, úsilím to chvalitebným se snoubí neméně mlžné, poslední dobou velmi opakované a politicky korektně tuze zatracované úsloví racial profiling: že takové profilování je zárukou nespravedlnosti, že individua se mají a musí posuzovat individuálně. A porušování takového pravidla dlužno trestat. V městečku Oneonta ve státě New Yorku se skupina mladistvých černochů dopustila loupežného přepadení a policie je bez úspěchu pronásledovala na tamější univerzitní campus. Poněvadž se výlučně soustředila na tam přítomné černochy, dopustila se tím nedovoleného racial profiling. Následoval disciplinární či dokonce i trestní postih tímto počínáním se provinivších policistů. Přece bez onoho racial profiling se nelze obejít. Jak ve zdravotnictví se vyhnout skutečnosti, že některé rasové, etnické skupiny trpí vyšším procentem neduhů, tím i vyšší úmrtností? Indiáni Pima v Arizoně trpí cukrovkou – nejvíc diabetes kdekoliv na světě. Nejvyšším procentem rakoviny prostaty v USA trpí černoši. Jejich úmrtnost je rovněž značně vyšší (o 30 procent) zásluhou infarktu. Nejvyšším procentem rakoviny děložního hrdla v USA jsou postiženy ženy původem z Laosu, Vietnamu, a ostrovů Samoa.

nochy včetně jeho samého, taktéž i velebníček Jesse Jackson, pro něhož rozdmychávání stížností a zatracování bílé rasy jsou jeho povoláním, přiznává se k pocitům nepříjemné nejistoty, zejména za tmy a mít pak za zády skupinu se přibližujících soukmenovců. Vlastní nedostatky procházejí pohodlnou metamorfózou. Plést si příčinu a důsledek: jestliže černoši mají desetkrát větší zločinnost ve svých řadách, nemělo by způsobovat údiv, natož i mravní rozhořčení, kvůli rovněž desetkrát častějšímu jejich uvěznění. Vzpomínám na karikaturu koktavého, který prý z politických důvodů neuspěl se svou žádostí o zaměstnání rozhlasového hlasatele. Racial profiling je přece samozřejmost, která přijde na mysl každému racionálně uvažujícímu tvorovi. Matení, kamufláž příčiny a následku: úhybný pohyb, od reality se odvrátit k její údajné kardinální příčině (rasismus ovšem), na to se soustředit a morálně horlit. Někdo by třeba dal přednost označení, že je to zbabělá, pokrytecká průhledná výmluva. Každopádně, racial profiling je přísně zakázáno.

.obraz druhý, od Manily po Detroit Měl jsem problematické potěšení seznámit se s několika takovými končinami. Například filipínská Manila, v níž spolu s dvouměstím Quezon City se tísní aspoň 4 miliony obyvatel. Končinu bych popsal třemi slovy: doprava – zločinnost – kontrasty. Zájemci o odumírání státu, račte tam zavítat – stát tam již vesměs odumřel. Jezdí se tam chaoticky, individualisticky, anarchisticky. V porovnání s tamějšími podmínkami v Paříži či Římě za volanty sedí opatrní, ohleduplní gentlemani, New York je poloopuštěná prázdnota, tokijští šílenci přestanou vypadat šíleně. V Manile jakoby neexistovali dopravní policajti s píšťalou a rovněž tak signální zařízení, a proto se několikrát denně asi milion vozidel ze čtyř směrů do sebe vklíní a zmáčknutými klaksony se domáhá pohybu. Nikdo nikomu neuhne. Statistiky tvrdí, že Filipínci vraždí osmkrát častěji, než je tomu v mordýřské Americe. Vlastníte-li automobil, nejspíš se vám nikdo do něj nevloupá. Lupič si totiž na vás počká, přiloží kudlu ke krku a vy rádi vydáte klíče, aby držitel nože odjel bez vás. Znamenitě vyzbrojené obyvatelstvo prý má víc zbraní, než armáda a policie dohromady. V novinách jsem tam postřehl reklamy i na kulomety. Ony kontrasty: banka ze skla a mramoru, a u postranního vchodu podúředník krmí vepře. Mrakodrap, k němuž se přilepily barabizny

| Žebrající dětičky by se dobře fotografovaly, ale cvakal jsem spíš zubama. | Lékaři se přece musejí zajímat o takto statisticky ověřenou realitu. Pojišťovny, významná součást současného moderního života, by nemohly existovat bez statistických odhadů pravděpodobnosti všemožného rizika. Takže profilováni a různými tarify pojišťováni jsou kuřáci, notorici, absolventi řidičských karambolů. Jinak budou soudy posuzovat příčinu náhodného usmrcení, na rozdíl od kariéry hromadného vraha. Američtí advokáti se ovšem tuze snaží zabránit informacím o dřívějším počínání svých klientů a jejich sklonech k recidivismu. Velmi časté jsou případy stížnosti s obviněním z rasismu v případě taxikářů, kteří odmítnou dovést černošského zákazníka do černošské čtvrti. Jenže takové bylo doporučení ve Washingtonu, D. C., v roce 1999 vydané pověřenou metropolitní činitelkou (taxicab commissioner), černoškou jménem Sandra Segers. Většina těchto taxikářů jsou černoši, tímto safety advice statement varováni před „mladými černochy s košilí delší než sako, pytlovitými kalhotami a nezašněrovanými teniskami.“ Walter E. Williams, mnou často citovaný profesor ekonomie, k tomu poznamenává (Profiling, Townhall.com, 23. 7. 2013): „Zákona dbalý černoch, když černým taxikářem takto odmítnutý, na koho si má vylít vztek, na řidiče, který si chce zachránit život, nebo na lidi, kteří způsobili takovou atmosféru strachu napadáním a olupováním taxikářů? Obama se ve svých memoárech kriticky vyjadřuje o své bělošské babičce pro její občasný strach z černochů. Nejinak je tomu mezi čer56

35. týždeň ! 26. augusta 2013

z plechu, prkýnek a papundeklu. Ve dvoumetrových chlévech vegetují pošetilci ze vzdálených ostrovů, kteří přišli za světly velkoměsta. Zlatá horečka modernity. Filipínská buržoazie není diskrétní, ale, naopak, ostentativní, extravagantní, exhibicionistická. Bohatství, opulence, luxus se inzeruje. Na vysušených močálech vznikla ukázková čtvrť Makati, s vlastním starostou, hasiči a zbrojnoši. Privilegovaná existence, luxus v piplaných enklávách, pokud možno v hollywoodském stylu. Fontány, vodotrysky, orchideje. Pouhých pár kilometrů ale postačí a dojede se do ubožácké kolonie Tondo, kde na hektarech odpadků živoří tisíce ubožáků. Manila ale i při sebelepší sebedestruktivní snaze na úroveň Kalkaty to nemůže dotáhnout. Přejmenováno na Kolkata, obyvatel podle posledního odhadu (2005) již přesahujících 14 milionů, svůj dojem jsem oznámil na pohlednicích se sdělením „To největší na východ od Osvěnčimi“. Potkával jsem tvory žebravé, malomocné, zdeformované, všelijak uťaté, houfy chudáků, kteří se na chodníku narodí, žijí, plodí a umřou. Žebrající dětičky by se dobře fotografovaly, ale cvakal jsem spíš zubama, když jsem dal klukovi peníz a on padl na kolena a dal se do líbání vyšmatlaných sandálů. V zápětí ho odkopl hotelový hlídač, aby neobtěžoval bílého pána. Hieronymus Bosch by si užil. Indie poslouží těmi nejapokalyptičtějšími prototypy. V Kalkatě před hotelem Grand Oberoi jsem se seznámil s takzvaným spidermanem: pavoučí muž, šinul se půl metru nad chodníkem, pouze hlava poněkud lidská. Děsily mě jeho inteligentní oči a plynná angličtina, dával jsem mu nějaké rupie s pocity viny, že to nejsem já, a on mi vděčně kynul.

Ústřední vláda v Novém Dillí suspendovala vládu v onom státu Západní Bengálsko, jež se dostala do rukou velice militantních komunistů. Já bych byl tehdy v Kalkatě fandil snad i maoistům, ale poněvadž by k vyřešení kulatý předseda nevystačil, řešení by asi muselo být nukleární. Vyhodit Kalkatu do povětří – tak mi zdůrazňoval jeden Angličan u ginu – a vystavět ji pak někde jinde. Nebo ji raději vůbec nevystavět. Bengálci smýšlejí o Češích vřele. Snacha Rabindranátha Thákura, jejich nejproslulejšího básníka, byla Češka, vlastně Moravanka. Jak Manila, tak Kalkata trpí notnou přelidněností.To zdaleka není úděl amerického Detroitu. Založen ve státě Michiganu v roce 1701 jako výkupní stanice kůží a zásluhou vzniku automobilového průmyslu, jehož se stal centrem koncem devatenáctého a začátkem dvacátého století, Detroit zmohutněl, stal se čtvrtou největší americkou metropolí, oslňující architekturou, jíž se dostalo lichotky „Paříž Západu“. Honosil se oprávněnou pověstí snad nejbohatšího města kdekoliv, s rekordně vysokými průměrnými příjmy. V dobách první Československé republiky tam z Mladé Boleslavi přijížděli mladí inženýři k dlouhodobému získávání zkušeností. Vrcholu prosperity bylo v Detroitu dosaženo po druhé světové válce, k jejímuž vítězství znamenitě přispěl její tehdy obrovský industriální výkon: 75 procent vší válečné produkce dodal Detroit. Dotáhl to k rekordnímu počtu 1,9 milionu obyvatel v roce 1950, těch ale v roce 2010 zbylo jen 710 000, čili něco málo přes jednu třetinu. Zdaleka víc než negativní dopad početního úbytku bylo jeho složení a zejména ekonomický výkon těch odešlých. Z původních 816 000 rezidentů bělochů nehispánského původu jich totiž zbylo jen 56 000, čili necelých 7 procent. Nynější situace je taková, že naprostou většinu – 80 procent – tvoří černoši. Mamutí množství obydlí (80 000), je opuštěno, zvandalizováno, zdevastováno. Tuze tristní dojem, s obtížemi lze najít vhodné přirovnání, než Hirošima z roku 1945. Na rozdíl od velmi mnohých států, včetně těch evropských, v USA je daňová báze značně decentralizovaná. Školy, nemocnice, policie, všelijaké služby se financují z peněz tamějších rezidentů – osob jak fyzických tak právních. Čím víc plátců, tím lepší služby – a naopak. Příčin úpadku bylo několik: Zahraniční konkurence, zejména zásluhou znovuzrozeného automobilového průmyslu v porobeném Japonsku a Německu. Byrokratické překážky a neutuchající rostoucí

zvládne požadovanou gramotnost. V roce 2008 Mitt Romney varoval před vládní íniciativou finančně zachraňovat automobilový průmysl, což by ve svých důsledcích vedlo ke zničení Detroitu. Tam se svým hlavním administrativním centrem zůstal pouze někdejší dominující, posléze bolestně churavějící kolos General Motors. Ford, který nevyhlásil bankrot, má svou bázi v nedalekém Dearbornu. Před posledními prezidentskými volbami, 17. října 2012, Obama varoval voliče, že hlas pro Romneyho by znamenal neštěstí bankrotu pro Detroit. V červenci 2013 Detroit vyhlásil bankrot. Dluží 18 miliard dolarů víc než sto tisícům věřitelů.

.obraz třetí, tábor plný rasistů Dostávám opakované otázky, proč popouzím mohamedány tolik citlivé či aspoň svou háklivost předstírající. Odpovídám, že OSN sice přijala deklaraci, zatracující jakékoliv nevlídné vyjádření o islámu jako zločin rouhání (blasphemy), což, naštěstí, aspoň prozatím mnohé státy ignorují. Jakožto nevěřící psi v očích pravověrných nemáme naději na slitování, odsouzeni jsme k zániku stejně jako následovníci Alláha, kteří se dopustili neprominutelného zapochybování o správnosti jakéhokoliv článku takové víry. ( Varianty potrestání: nůž, oprátka, zásah kulí nebo kamenem, mnohými kameny – procedura časově náročnější. Přednostní je řešení dekapitací, neposlušnou hlavu uříznout, úkon budiž nejlépe svěřen vhodně školenému duchovnímu, velebnému pánovi.) Prozatím – tak je tomu v případě Ameriky – početnější budou disonance spíš praktického než teologického zaměření: víc než víra bude to záležitost pokožky, její pigmentace. Taková je situace za nynějšího, údajně prvního postrasového prezidenta s důsledně selektivním mravním rozhořčením (Trayvon Martin ano, přemnoho jiných smrtí nikoliv). I když Nejvyšší soud bude s velikým váháním umenšovat protiústavní privilegia některých menšin (černoši, hispánci, původní indiánské obyvatelstvo s nynějším politicky korektním přejmenováním na Native Americans, nikoliv však pilní, pracovití Asiaté. Ti jsou bez nároku na jakékoliv zvýhodnění – spíš naopak, jak například potvrzují diskriminační praktiky při přijímání autenticky kvalifikovaných zájemců ke studiu na kalifornských univerzitách).

| Detroit má na své výplatní listině víc penzistů (18 000) než aktivních zaměstnanců (10 000). | požadavky odborových svazů. V případě Detroitu jich bylo a stále je 48 (čtyřicet osm). Dostatečný důvod, aby se mnozí zaměstnavatelé začali rozhlížet po přijatelnějším investičním klimatu. Ten nacházeli ve státech jako Alabama a Jižní Karolína. Detroit je svou rozlohou 140 čtverečních mil větší než Boston, San Francisco a ostrov Manhattan dohromady. Avšak jeho daňová báze se smršťuje a požadavky, naopak, mohutní. Privátní průmysl odtud prchá, většina dosud pracujících zaměstnanců jsou ve veřejném sektoru. Město teď má na své výplatní listině víc penzistů (18 000) než aktivních zaměstnanců (10 000). Zatím co průměrná délka času, v němž je policie schopna dorazit na místo volání, je 11 minut, v Detroitu je to 58 minut. Nefungují další služby, jako zdravotnictví, noční osvětlení, odvoz odpadků. Detroit vede mezi velkými městy v rekordním množství zločinnosti – je téměř třikrát větší než v nedalekém Clevelandu. (Tam nemilou zkušenost zažili čeští literáti Arnošt Lustig a Josef Škvorecký, účastníci sjezdu Společnosti věd a umění. Po zasedání si večer vyšli na zdravotní procházku, kde je oslovili dva pánové tmavé pleti s pistolemi a požadavkem rozloučit se se svými penězi, jak se věru stalo.) Už po dobu půl století je městská správa v rukách Demokratů – politické strany, s výtečným pokušením se dopouštět nepravostí. Též s katastrofálním výsledkem riskantních investic, vyčerpaných penzijních fondů, výstavbou impozantních budov, jež si město nemůže dovolit. Zaměstnavatelem větším než General Motors a Chrysler je školní správa. Školy fungují mizerně, pouze 7 procent žactva v osmé třídě

Kdože jsou tedy ti rasisté, ať jen podvědomí, instinktivní, nebo naopak záměrně „remediální“? V kterém táboře v dnešních době je nejvíc rasistů? Nejvíc jich ovšem je v černošských řadách, jak pravidelně potvrzují volební výsledky. Jestliže víc než devadesátiprocentní většina černochů automaticky dá svůj hlas zřetelně nekvalitnímu kandidátu jen s ohledem na stejné zabarvení pokožky, kdežto v bělošských obvodech zvítězí kandidát jiné rasy, netřeba příliš důvtipu domyslet se pravé příčiny. Potřebná je ale kuráž se ozvat. S takovou integritou například vyniká ekonom Thomas Sowell, pracovník Hooverova Institutu na Stanfordské univerzitě v Kalifornii, vědec s dostatečným množstvím integrity a reputace, nijak snadno zastrašitelný. To znovu prokázal svým esejem Who Is Rasist? (Townhall.com, 10. července 2013). Bývalý prezidentský kandidát, neúspěšný konzervativec Pat Buchanan, se projevil s ještě čerstvějším (26. července 2013, taky na Townhall.com) esejem Black America's Real Problem Isn't White Racism, že bělošský rasismus vskutku není tím hlavním černošským problémem, vzdor úsilí Erica Holdera, Obamova attorney general (ministerská funkce podobná kombinaci generálního prokurátora a ministra spravedlnosti), Al Sharptona, „profesionálního černocha“, neudolatelného podvodníka či vrcholného funkcionáře kdysi solidní organizace NAACP, on s pozoruhodným jménem Ben Jealous. V New York City, kde černoši tvoří téměř čtvrtinu (24 procent) obyvatelstva, spolu s Hispánci mají téměř stoprocentní monopol (98 procent) ve 35. týždeň ! 26. augusta 2013

.klub spáchání zločinů se zbraní. Stejně vysoké je procento přepadů a vražd. Ray Kelly, s jménem irského původu, jak jméno káže, s nejvyšší policejní hodností (New York Police Commissioner) zredukoval stavy svého mužstva (v něm ovšem i ženy) z 41 000 na 35 000, nichž většinu tvoří příslušníci menšin. Kriminalita v této metropoli je podstatně nižší než například v Chicagu. A zločin, ať už kdekoliv, postihuje zejména černošskou komunitu. Fernando Mateo, předseda unie taxikářů v New Yorku, naléhá na své členy taxikáře, aby de facto porušovali závazné předpisy, zakazující tzv. racial profiling. Jeho slova: „Vždyť je to svatá pravda, že 99 procent těch, kteří přepadají, okrádají a vraždí naše taxikáře, jsou černoši a Hispánci.“ Holder si stěžoval, že ho ve Washingtonu zastavil „rasistický“ policista. Tak se stalo v oblasti Georgetown, elitní oáze hlavního města, kde Obama ve volbách zvítězil s 86 procenty bělošských a 97 procenty černošských hlasů. K dispozici jsou údaje FBI z roku 2007: černoši spáchali 433 934 zločinů proti bělochům, osmkrát víc, než značně početnější běloši tak učinili vůči černochům. V případě znásilnění, černoši znásilnili 14 000 bělošek. V údajích FBI nebyl zjištěn ani jeden případ s opačným rasovým obsazením. Závěr: „Podle oněch 2007 údajů byla čtyřicetkrát větší pravděpodobnost, že černoch zaútočí na bělocha, než by tomu bylo naopak“. On je to přece jenom podstatný rozdíl v intenzitě nenávisti, jakož i nebezpečí, jemuž je dotyčná osoba vystavena. Rozhodně je míň averze než k nepříteli, u něhož se nepřátelství musí předpokládat, než je tomu v případě zrádce ve vlastních řadách. Z hlediska oněch „profesionálních černochů“ Buchanan rozhodně nikdy nebyl jedním z nich, ale mohl by jim být Sowell, jenže on jím nebyl. Jedna z osobností, které si velice vážím, je Allen B. West, ročník 1961, čili stejně jako Obamův. Na rozdíl od míšence Obamy, syna bělošky, je to stoprocentní černoch, původně povoláním voják s hodností plukovníka, velmi populární velitel své jednotky v Iráku. Vyzna-

tou se srozumitelně vyjádřit k řešení zapeklitostí, perfektní tvor na správném místě – natolik perfektní, že přiměl mocnou, výtečně financovanou mašinerii Demokratické strany k důkladné a nákladné kampani pro zabránění jeho znovuzvolení. Snadno postřehnutelná nenávist vůči takovému renegátovi, jehož se velkým úsilím skutečně podařilo zlikvidovat. Mezi ženskými publicistkami svou razancí vyniká Michelle Malkinová, dcera filipínského lékaře, narozená ve Filadelfii. Značnou dávkou nebojácnosti se pravidelně prokazují autorky hispánského původu, jako energická aktivistka Linda Chavezová či perfektní bělošky jako Mona Charenová či Ann Coulterová. Tato značně nebojácná pilná autorka se ve své prozatím nejposlednější knize Mugged: Racial Demagoguery From the Seventies to Obama (2012) zabývá závažným tématem, jehož se oficiální establishment media netroufnou dotknout. V prosinci před Vánoci 1984, v onom Orwellově roku a za prezidentování Ronalda Reagana, v New Yorku došlo k incidentu, s me diálním dopadem dost daleko v zámoří: čtyři mladiství černoši si v metru jako vhodný cíl k oloupení vyhlédli mladíka jménem Bernie Goetz. Ten ale místo kapitulace reagoval pěti výstřely z ilegálně vlastněné pistole a vážně zranil všechny čtyři. Media včetně politicky tolik korektních New York Times okamžitě měly k dispozici potřebnou odpověď: rasistické ledví vyhlédnuté oběti. Toť přece jediná, politicky korektně správná logika, proč střílet. Nikoliv tedy snaha nebýt oloupen. NYT poslaly reportéra za matkou jednoho ze zasažených tam do sousedství, kde převládalo mínění, že si ti mladí lumpové Goetzovu říznou reakci nejspíš zasloužili. Neméně politicky korektní The Washington Post na místo rovněž poslali svého člověka. Osmnáctiletá Yvette Greenová se netajila s přiznáním své preference se do takových cílů rovněž strefit. Zatímco bělošský, tolik liberální establišment, spolu s Al Sharptonem posléze vykřikoval své protesty o rasismu, Andrea Reid, pasažérka v témže metru během střelby, neváhala svědčit, že these punks were bothering the white man, they got what

| Černoši spáchali osmkrát víc zločinů proti bělochům, než početnější bělosi vůči černochům. | menával se svou iniciativou na bojišti, jeho řešení vedlo k záchraně několika jeho lidí, kteří ve vřavě bitky padli do zajetí. Westovi se podařilo zmocnit se jednoho z nepřátel, z něhož se marně snažil vymámit informace o osudu zajatců. Dotyčný odmítal vypovídat, West vzal pistoli a vystřelil směrem k jeho rozkroku s informací, že příště se už strefí. Nebylo třeba, potenciální eunuch se dovtípil, rozpovídal a zajaté Američany se podařilo najít a vysvobodit. Za záchranu životů svým neobvyklým, úspěšným a absolutně nekrvavým počínáním plukovník neobdržel medaili, ale s odkazem na vojenské předpisy byl donucen z armády odejít. Jako civilista se dal na politiku, docílil zvolení do Kongresu ve Washingtonu, kde reprezentoval voliče z oblasti na jižní Floridě. Získal jsem videozáznam s jeho vystoupením na konferenci Hudson Institutu. Tam s uvedením přesných údajů přednesl nepříjemné samozřejmosti. Doporučil podívat se na webové stránky džihádistů a jejich tvrzení o nutnosti nesmiřitelné války proti nepříteli, jímž je každý infidel. Islámský terorismus přece není zrada, úchylka, popření onoho údajného „náboženství míru“. Islamisté činí jen to, co jim Korán nařizuje. Víc než stokrát je v něm opakovaná výzva, příkaz k násilí vůči křesťanům, Židům, všem nevěřícím psům. Takový zákonodárce se pozvání k dýchánku od současného dočasného nájemníka Bílého domu věru nedočkal. Svými názory, s integri-

they deserved – že tihle lumpové dostali to, co si zasloužili. U soudu porotce Robert Leach, černoch autobusák z Harlemu, jeden z vehementních obhájců Goetze, se velmi zasloužil o závěrečný osvobozující rozsudek. I Hollywood si pospíšil s natočením opusu s názvem Murder Without Motive: The Edmund Perry Story. Na rozdíl od filmařů, údajně po příčinách zločinu pátrajících, soudní porota neměla potíže se zjištěním motivu. Však policista byl přepaden a oloupen a při té příležitosti lupič Edmund přišel o život. Souzen tedy byl jen jeho na zločinu se podílející bratr Jonah. A v této vášnivé atmosféře v soudní síni černošský svědek měl tu odvahu vyjádřit své sympatie se střelcem Goetzem. O takových se oficiální media nezmíní, tolik nepohodlní svědkové neexistují, nesmí existovat. Ve floridském případě, zabývajícím se smrtí černocha Trayvona Martina, černoška Elouise Dilligard, poslední svědkyně žalované strany a Zimmermanova sousedka, měla tolik odvahy svědčit v jeho prospěch v soudní síni a za okolností potenciálně natolik explozivních, s vědomím, že za vyřčenou pravdu třeba zaplatí životem. Takovým musím salutovat, děkovat, obdivovat. Slovy Ann Coulter (Unsung Black People, Townhall.com, 25. červenec 2013 ): „Běloši nemusí být tolik stateční. Určitě nebudou vystaveni nátlaku, aby fandili ve prospěch své rasy. Ve skutečnosti jsou časté případy, kdy budou vystaveni nátlaku jednat proti zájmům své rasy.“ !

.ota Ulč Český exilový spisovateľ, publicista a cestovateľ. Narodil sa v roku 1930 v Plzni, vyštudoval právo na Univerzite Karlovej v Prahe, pôsobil ako okresný sudca v meste Stříbro. V roku 1959 emigroval do západného Berlína, neskôr odišiel do USA. V Amerike vyštudoval politické vedy na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, po štúdiách prednášal na univerzite v Binghamtone v štáte New York. Ulčove knihy vychádzali pred rokom 1989 v Škvoreckého Sixty-Eight Publishers v Toronte, po roku 1989 v rôznych vydavateľstvách v Prahe. Okrem iného napísal knihy Judge in a Communist State (1972), Malá doznání okresního soudce (1974) alebo Čech částečným Číňanem (2004). Je ženatý, s manželkou Priscillou má jedného syna, žije v Binghamptone v USA.

35. týždeň ! 26. augusta 2013

.pohľad z francúzska

Dary Francúzsku .martin Leidenfrost Francúzsko vyčnieva v EÚ tým, že úrad prezidenta sa teší silnej, takmer monarchistickej pozícii. Väčšina prezidentov založila dokonca múzeá na svoju pamiatku, vždy v najzapadnutejšej provincii.

navštívil som tieto vysoko symbolické miesta, obmedzil som sa však len na troch prezidentov, ktorých Francúzi znovuzvolili. Na Charlesa de Gaulla, socialistu Françoisa Mitteranda a na gaullistu Jacquesa Chiraca. Začal som v Champagne, v dedinke Colombey-lesDeux-Églises, na súkromnom majetku rodiny de Gaulle. Fakt, že domáci pán nemal žiadne komplexy v súvislosti s národnými dejinami, dokazuje veža pristavaná ku 200 rokov starej „Bosserii“ – tak ako Francúzsko má šesťuholníkový pôdorys. Na prízemí veže generál pracoval. Od svojho písacieho stola videl jemne zvlnené more lúk a lesov. „Na 15 kilometrov ďaleko,“ zdôraznil, „ani jediná stavba.“ V sprístupnených miestnostiach je vystavených niekoľko predmetov, dary od štátnych hostí. Gotická Pieta od priateľa Adenauera, samovar od Brežneva. Nakoniec jednoduchý, filcom potiahnutý stolík, pri ktorom záchranca Francúzska v roku 1970 zomrel. Keď som odchádzal z Colombey, ešte dlho za mnou do noci jasnočerveno svietil vysoko sa týčiaci lotrinský kríž. „Morvan vie mlčať,“ opísal prezident, sám označovaný za „sfingu“, odľahlú hornatú krajinu v strednom Francúzsku. Mitterand, sám pôvodom z oblasti Cognac blízko Atlantického oceánu, pristál v roku 1946 pomocou francúzskej techniky „parašutizmu“ v ponurom studenom Morvane. Vrcholní parížski politici si dobrovoľne nájdu odľahlý voličský okres a tam preberú politické úrady. A tak bol Mitterand desaťročia starostom v Chateau-Chinon, ale zastavil sa tu nanajvýš vtedy, keď mal voľnú sobotu. Šiel som sa prejsť. Napriek vojenskej byrokracii, ktorú tu za Mitteranda umiestnili, bolo mestečko mimo obednej prestávky vymreté. Na radničnom námestí je fontána od umelca Tiguelyho. Poháňané silným vetrom, pestré pohyblivé sochy vydávajú každých desať sekúnd kvíliace stony. Vyliezol som na vrch s kalvá-

riou, aj tu šľahal silný vietor. Od troch betónových krížov je výhľad do ďaleka, no neponúka žiadne obilie, žiadnu révu, žiadne polia, len lesy a ojedinelo pasienky s bielymi kravami. Keď sa niekto udrží štyri desaťročia na špici krajiny, takýto vrch sa mu musí zdať ako strecha Francúzska, taký pustý a prázdny, že volá po zaplnení. Na blízkom vrchu, na galskom kultovom mieste Bibracte, chcel mať zomierajúci Mitterand svoj hrob. Zanechal tu však len múzeum s darmi z čias svojho prvého funkčného obdobia. Je to 4 700 predmetov, 18 000 kníh. Postriebrená loď so zlatou plachtou z Kataru. Samovar a lovecký kufrík od Gorbačova. Koberce, vázy, symbolické kľúče od miest. Obrovská váza od Mubaraka, obrovský koberec so sedacou súpravou od Assadovho otca. Od starostu Karlsruhe predchodca bicykla z roku 1785, „drezina“, replika pohyblivých kolies slečny z Drais. Na najnižšom poschodí je ázijské oddelenie. Vázy, akvarely, čínske objekty, bábiky. Šable a nože od arabských vládcov a od Jeľcina. V pivnici je africké oddelenie. Sochy Afričaniek s holým poprsím, vyrezávaný nábytok, vypchaté pantery a levy. Hoci leží na druhom konci stredného Francúzska, Cor rèze sa neuveriteľne podobá na Morvan. Žiadne more, žiadne víno, nie to Francúzsko od Boha vo Francúzsku. Len pustota, vysťahovalectvo, vyľudnenie, abstrakcia. V Corrèze, kde sa vzniesol aj politický padák súčasného prezidenta Hollanda, bola bašta prezidenta Chiraca. Aj keď je Chirac z historického hľadiska ešte hádankou, jeho múzeum je najväčšie. Len na knihy tu je samostatná veža. Na rozdiel od Mitteranda dostal Chirac oveľa menej slonoviny, zato tu prevládajú zlaté šable, palmy a ťavy od šejkov. Dobre sa sem hodí kalašnikov, dar alžírskeho prezidenta Boutefliku. To sa starý sympaťák určite potešil, veď mladý Chirac slúžil v alžírskej vojne. !

.svet petra zajaca Ernesta Valka som spoznal v Mozartovom dome. Bolo to zvláštne mravenisko. Sídlila tam VPN, ale aj právna poradňa, kde dával ľuďom praktické právne rady. Vedľa mala Gaba Langošová psychologickú poradňu a hore v kukani možno ešte stále sedeli zašití eštebáci. Cez nabodnutú telefónnu ústredňu v Dome politickej výchovy, ktorý tam sídlil pred novembrom 1989, mali v rukách tretinu Bratislavy. Pavla Holländera som stretol s Martinom Bútorom na jednom z prvých televíznych dialógov. Páčil sa nám jeho jasný úsudok. Pomáhal nám pri utváraní právneho názoru a upozornil nás na nestraníka Ivana Trimaja, ktorý sedel ako radový legislatívec na úrade vlády, ale Paľo o ňom hovoril, že je najlepší ústavný právnik na Slovensku. Potom pribudli Peter Kresák, Pavol Hrušovský, pri veľkej novele ústavy Ladislav Orosz; občas sa mihol Ivan Šimko. To boli časy étosu budovania právneho štátu. Vyvrcholili veľkou novelou ústavy v roku 2000, aj keď to nebola nová ústava, po ktorej túžili. Kdeže tie lanské snehy

sú; zvíťazil čas zneužívania právneho štátu, akoby bol z gumy. Práca špičky ústavných právnikov bola tým najlepším, čo som v politike po roku 1989 zažil. Hovorila z nich intelektuálna jasnosť a presvedčivosť, ale najmä pokora pred ústavnosťou a odvaha postaviť sa v kľúčovej chvíli za spravodlivosť a proti politickému populizmu. Takto sa má zakladať ústavnosť v štáte, v ktorom bola v dvoch totalitách pošliapavaná 60 rokov. Presne to pomenoval Jiří Přibáň v rozhovoroch s Karlom Hvížďalom s príznačným názvom Tyranizovaná spravedlnost: „... o legitimitě nerozhoduje v ústavní demokracii politická vůle, ale ústavní normy. To je dokonce hlavní rozdíl mezi ústavní a populistickou demokracií. Zatímco v ústavní demokracii se všichni nakonec podřídí dikci ústavy a zákonů, v populistické demokracii se vše ospravedlňuje politickou vůlí a zájmy lidu, reprezentovaného politickými vůdci“. Populizmus nemá nič spoločné s vládou ľudu. Otvára cestu k vláde pevnej ruky. !

42. týždeň ! 14. októbra 2013

.klub

Uhorské kódy Modrého kostolíka .istván Kollai Nedávno si Staré Mesto Bratislavy pripomenulo storočnicu bratislavského Kostola svätej Alžbety. Takzvaný Modrý kostolík je obľúbený medzi Bratislavčanmi, osobitne svadobčanmi, aj turistami.

na začiatku 20. storočia, keď ho začali stavať, sa uvažovalo o menšej kaplnke, ktorá by tvorila súčasť novej, rozvíjajúcej sa prešporskej štvrte. Výstavba kostolíka sa stala srdcovou záležitosťou dobovej uhorskej elity: zvony posvätil pomocný ostrihomský biskup, istá grófka z rodu Szapáry dosiahla, aby bol kostol väčší, ako sa pôvodne plánovalo, iná grófka dala z Viedne priviezť relikvie sv. Alžbety. Kostol bol postavený nielen na počesť sv. Alžbety, ale tak trochu aj obľúbenej uhorskej kráľovnej Alžbety Bavorskej, zvanej Sisi. Medziiným práve vďaka nej sa stal tejto elite sympatickejší ten habsburský dvor, s ktorým sa napokon vyrovnala, no proti ktorému ešte v roku 1849 zvádzala krvavé boje. V období uhorskej revolúcie, aj o päťdesiat rokov neskôr, v čase posvätenia Modrého kostolíka, bol uhorským kráľom František Jozef. V priebehu polstoročia sa obraz panovníka, ktorý potlačil revolúciu, zmenil na obraz starého cisára, reprezentujúceho rakúsku a uhorskú elitu a ideu dualizmu. Tento proces odzrkadľuje aj výstavba Modrého kostolíka, ktorý sa stal eklatan tnou budovou novej štvrte v rozširujúcom sa meste. A táto štvrť niesla meno Františka Jozefa. .secesia od Bratislavy po Vojvodinu Svet strednej Európy prešiel odvtedy výraznými zmenami, ale kostol zostal na svojom mieste. O zmenách najmarkantnejšie vypovedá skutočnosť, že reliéf kráľovnej Sisi dali československé úrady

ktorí sa zachovali skôr v pamäti konkrétneho národa, t. j. každý národ akoby mal trochu aj vlastných svätcov. Podľa slov pápeža Jána Pavla II. dala práve dynastia Arpádovcov svetu najviac svätých a blahoslavených. Okrem sv. Štefana vyhlásili v roku 1083 za svätého aj jeho syna Imricha, ako aj jeho učiteľa sv. Gerharda, jedného z prvých biskupov Uhorska. A zakrátko prišiel rad aj na „rytierskeho“ kráľa Ladislava I., bojovníka proti Kumánom, ktorí vtrhli do krajiny. Ďalší svätí, ktorí vzišli z dynastie Arpádovcov, boli najmä ženy – kráľovné a princezné. Sv. Alžbeta, dcéra Ondreja II., viedla kajúcny spôsob života a pomáhala chudobným. Rovnako žila aj sv. Margita, dcéra Bela IV., ktorá sa narodila v čase tatárskych nájazdov v Dalmácii, kam kráľovská rodina ušla. Z oboch sa stali známe svätice Uhorského kráľovstva, kým ostatné žili a boli známe skôr za jeho hranicami. Margitina sestra sv. Kinga sa dostala na územie dnešného Poľska, kde ju Poliaci poznajú iba ako „poľskú Kingu“. Spolu s manželom zložila sľub čistoty, zo svojho vena podporovala boj proti Tatárom, dala postaviť kostoly (o. i. kláštor v Starom Sączi, ktorý sa stal kultúrnym centrom). Ján Pavol II. ju vyhlásil za svätú v roku 1999. Piroška, dcéra sv. Ladislava, žila ako manželka byzantského cisára v Konštantínopole (pod menom Irena), kde ju neskôr vyhlásili za svätú podľa ortodoxného rítu; v chráme Hagia Sofia možno vidieť jej mozaikový portrét. Podporovala púte do Svätej zeme a zakladala ne-

| Výstavba Modrého kostolíka bola srdcovou záležitosťou dobovej uhorskej elity. | z kostola odstrániť. Ornamentálny interiér i exteriér zostal zachovaný. Bratislavčania už považujú Modrý kostolík za svoj, v bruselskej „mini Európe“ dokonca reprezentuje Slovensko. Okrem toho stavba predstavuje dva „uhorské kódy“: secesiu a svätcov z rodu Arpádovcov. Vtedajší minister náboženstva požiadal o vypracovanie stavebného projektu Ődöna Lechnera, ktorý bol už vtedy uznávaným architektom a stal sa hlavným predstaviteľom uhorskej koncepcie secesie. Okrem toho bola secesia v tom čase oslavovaným štýlom: predstavovala modernizmus, no zároveň bola vhodná aj na hľadanie špecifického uhorského „národného štýlu“ – spájala v sebe ľudové aj východné motívy. (Takéto snahy neboli ojedinelé – v secesii hľadali „národný štýl“ aj francúzsky Art Nouveau a nemecký Jugendstil.) V tom čase ho mnohí obdivovali aj kritizovali, no Ődön Lechner ostal uznávaným architektom aj po smrti. Rovnako zostal zachovaný aj jedinečný vplyv ľudových ornamentov (výhonkov, kvetov atď.). Najskvostnejšie príklady uhorskej secesie nachádzame najmä v Budapešti, ale aj vo vojvodinskej Subotici a v Sedmohradsku.

.každý má svojho svätca Zaujímavým a tak trochu neprebádaným uhorským dedičstvom je aj samotná sv. Alžbeta. Svätci predstavujú aktívnu súčasť európskej kultúry, a to nezávisle od dnešnej situácie kresťanstva. Mnoho svätcov tvorí aj súčasť európskej kolektívnej pamäti a ich osudy sú známe aj za hranicami. No zdá sa, že existujú aj „národní svätci“,

mocnice. Ďaleko od Karpatskej kotliny sa dostala sv. Margita Škótska, ktorá sa narodila okolo roku 1047 pri Pécsi: jej otec sem ušiel z Anglicka. Oženil sa s dcérou alebo sestrou sv. Štefana a neskôr sa s rodinou vrátil do Anglicka. V Karpatskej kotline nie je veľmi známa, no o to viac ju poznajú v Škótsku. Miera poznania týchto svätcov aj ich miesto v našej pamäti sa mení. V slovenskom povedomí sa dnes cielene „pestuje“ najmä spomienka na Svorada a Benedikta. Možno je to preto, že obaja sprítomňujú akýsi pradávny staromoravsko-slovanský odkaz. Faktom však zostáva, že svätcov z dynastie Arpádovcov spája s územím bývalého Horného Uhorska i s Bratislavou nejedno silné puto – a to nielen prostredníctvom Modrého kostolíka, ktorý nesie meno sv. Alžbety. Na súsoší Najsvätejšej Trojice na Rybnom námestí, ako aj na oltárnom obraze v Kostole trinitárov je zobrazený sv. Štefan. Relikvie sv. Margity ukryli pred Turkami v kostole klarisiek; predpokladá sa, že sa v jeho múroch alebo v podzemí nachádzajú dodnes. Kostol na Špitálskej ulici je pomenovaný po sv. Ladislavovi. Kedysi mohol byť práve jeho kult – popri sv. Štefanovi – najsilnejší: jeho zápas proti Kumánom zvečňuje mnoho gemerských a spišských fresiek, no pamiatku sv. Ladislava uchováva aj pekný erb turčianskej obce Necpaly. Aj svätci arpádovskej dynastie môžu byť akýmsi spoločným „uhorským kódom“ pre Maďarov a Slovákov, odhaľujúcim niečo zo spoločnej dobovej mentality: strach z východných hôrd alebo kultúrne styky strednej Európy s inými regiónmi. !

.istván Kollai Historik a maďarský diplomat. Narodil sa v roku 1980 v Budapešti. Vyštudoval históriu na univerzite Eötvös Loránd Tudományegyetem v Budapešti a ekonómiu na Budapesti Corvinus Egyetem. Patrí do okruhu študentov profesora Csabu Gy. Kissa, ktorí sú združení v nadácii Terra Recognita. Špecializuje sa na slovensko-maďarské vzťahy, je autorom a spoluautorom viacerých kapitol v knihe Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov (Budapešť, 2008) a jedným z autorov série článkov Uhorský kód, ktorá vychádza v .týždni. Je riaditeľom Maďarského inštitútu v Bratislave. Je ženatý, žije v Bratislave. 60

43. týždeň ! 21. októbra 2013

Sidorovo zlyhanie

Havana, Havana

.jaroslav Daniška

.yoani Sánchezová

Karol Sidor, muž, ktorý povedal Hitlerovi „nie“, zomrel pred 60 rokmi. Hoci nezlyhal ako Tiso, nedokázal byť ani jeho oponentom.

som v parku, kde som sa pred tridsiatimi rokmi naháňala a hrala so svojou sestrou. Dve dievčatá robia piruety a ja mám pocit déjà vu. Niečo tu však chýba. Fontána so zvukmi dažďa, dopadajúceho na mramor, tu už nie je. Až na niekoľko vzácnych výnimiek sa podobná panoráma opakuje na každom havanskom námestí. Je to núdza, nedbalosť alebo vedomá politika mesta? Riadila som sa len vlastnými spomienkami a vydala na tour po meste. Všetko, čo na rohu Belascoaín a Carlosa III zostalo z fontány, kde sme si máčali ruky a niekedy aj nohy, je prázdna nádrž. O niekoľko blokov ďalej zhrdzavené železo označuje jednu – v mojej pamäti – z efemérnych fontán. Prežila len niekoľko týždňov po jej inaugurácii. Je známa ako Paulínin bidet, stojí neďaleko Športového mesta, z času na čas ju lejak premení na zelené jazierko so žaburinami. O Fontáne mládeže radšej nechcem hovoriť, tak ďaleko sú časy jej slávy. Krátke pátranie ukázalo, prečo stratilo toto mesto toľko svojich zdro-

čo je založené na násilí, padne. Diktatúry, aj keď sa zdajú do poslednej chvíle silné, padajú a len nešľachetný človek by mohol na ich troskách snívať o nových diktatúrach,“ napísal v roku 1947 Karol Sidor. Ale bolo to neskoro, tragicky neskoro. Sidor mal zvláštny príbeh. Mohol to byť jeden z najväčších politikov slovenských dejín, v zlomovom okamihu sa ocitol na správnom mieste, mal dokonca aj správny inštinkt, ale nedokázal prekonať vlastné obmedzenia. Sidor bol vášnivý novinár, dlhoročný šéfredaktor denníka Slovák a očakávaný dedič Andreja Hlinku. Keď Hlinka zomrel, Sidor mal 37. Je pozoruhodné, aké opačné boli kariéry dvoch mužov, ktorí túžili nahradiť Hlinku. Tiso bol kňaz, tak ako Hlinka, pred rokom 1939 bol považovaný za umiernené krídlo strany, jeden z najsčítanejších a v domácich pomeroch najrozhľadenejších ľudákov. Sidor bol presný opak: stranícky agitátor, často vedený vášňami, ktorý si dlho neuvedomoval nebezpečenstvo nacionalizmu či antisemitizmu. A to ani po roku 1933. Sidor sa nadchýňal talianskym fašizmom, demokraciu kritizoval neuvážlivo a neopatrne, dobový militarizmus vnímal nekriticky. To všetko sa malo zmeniť, Sidor mal hrať Tisovu rolu a naopak. Z Tisa sa stal pre Slovensko aj pre Vatikán problematický prezident, muž, ktorý niesol politickú zodpovednosť za antisemitskú legislatívu a odsun Židov do koncentračných táborov a zo Sidora diplomat v Ríme. V svojich pamätiach Šesť rokov pri Vatikáne o svojom postavení cez vojnu napísal: „Čo sa z môjho pobytu v Ríme vyvinie? Misia alebo vyhnanstvo? Nevedel som si odpovedať. Stále som si opakoval: misia, vyhnanstvo, misia, vyhnanstvo, vyhnanstvo. Je mi to jedno. Som ďaleko od domova. Misia je pre mňa vyhnanstvom a vyhnanstvo je pre mňa misiou. Čo záleží na slovách a pojmoch?“ Lenže ono na nich záleží. Sidorova schizofrénia nemala ostať len v myslení, ale aj v konaní. Keď v marci 1939 odmietol Hitlerových vyslancov a odmietol vyhlásiť na želanie führera sa-

.yoani Sánchezová

jov, aspoň podľa ľudí, ktorých som sa pýtala. „Problém je, že niekto ukradol pumpu, ktorá poháňala vodu do fontány,“ povedal mi úradník. Na inom mieste ma otrávený mestský zamestnanec uisťoval: „Museli sme to zavrieť, pretože niektorí ľudia sa tam chodili kúpať, keďže nemajú doma sprchy.“ Najkrajšia odpoveď, čo som počula, bola od starej dámy. Pozrela sa na mňa s prižmúreným pohľadom a povedala: „Ach moja drahá, akú máte úžasnú pamäť, veď táto fontána nefunguje už celé desaťročia.“ V strede Plaza Vieja stojí ešte jedna z tých fontán, ktoré sú stále funkčné. Je ohradená impozantným plotom, ktorý bráni ľuďom zo susedstva, aby si do nej chodili naberať do vedier vodu. Moja tour sa skončila pri známej fontáne La India, suchej ako púšť. Viem, že sú aj iné priority, ktoré treba riešiť, ale musíme ako obyvatelia tohto mesta začať niečo robiť. Veď aké šedivé je asfaltové mesto, aké prázdne sú námestia a aká neznesiteľná je horúčava bez vody, stekajúcej po kameňoch. !

43. týždeň ! 21. októbra 2013

TÝŽDEŇ

mostatný štát, mohol to byť dejinný okamih. Veď Hitlerovi dovtedy neodporovali ani oveľa významnejší politici. Sidor cítil, že samostatný štát má byť domácim rozhodnutím, svoj postoj však zdôvodnil formálne právnymi argumentmi. A keď o dva dni neskôr Tiso povedal Hitlerovi „áno“, Sidor ho podporil. Nedokázal ísť do disentu a jeho morálna prevaha vyprchala do 48 hodín. Trvalo dlho, kým si to uvedomil. Ešte v roku 1943 si do denníka poznamenal: „Smiešna vec. Extrémisti slovenskí vyhlásili ma pre marec 1939 za zradcu.“ Hoci bol Sidor v tých dňoch pravdepodobne na Slovensku populárnejší ako Tiso a hoci verejne hovoril, že sa z Bratislavy nedá vyhnať a Slovensko neopustí, už o tri mesiace sa stal veľvyslancom pri Svätej stolici. Keď po nátlaku Berlína prišiel o všetky funkcie, nahnevane napísal: „Keby boli v tú noc so mnou hovorili Nemci, ako sa patrí hovoriť s ministerským predsedom Slovenska, a keby neboli hovorili tak, ako keď mašinkvér strieľa, možno ja by som letel do Berlína a možno, že by som bol aktívny býval pri vyhlásení neodvislosti Slovenska.“ Je to osudový paradox, že muž, ktorý si počas piatich rokov v Ríme získa rešpekt, nadviaže vzťahy s budúcimi politikmi Alicidom de Gasperim a Quidom Gonellom, či Giovannim Battistom Montinim, budúcim pápežom Pavlom VI., stále akoby sa nevedel rozhodnúť, o čo mu vlastne v politike ide. Zastupuje Tisov režim, ale nie vo veci antisemitizmu. Ani tu však nedokáže prejsť do aktívnejšej roly. Vatikán odsudzuje slovenskú politiku ako nekresťanskú, to isté robí doma Kolakovič, ale Sidor váha. Po roku 1943 a páde Mussoliniho mu musí byť jasné, že Nemci vojnu prehrajú, nedokáže však urobiť nič aktívne a keď v auguste 1944 vypukne na Slovensku Povstanie, Sidor sa to dozvie až v septembri. Na konci vojny, keď príde o svoj diplomatický post, sa nedokáže vrátiť na Slovensko. Nedostatočne sa totiž odlíšil od zdiskreditovaného režimu, chýba mu autorita, aj odvaha. Dlho váha, a keď ho v neprítomnosti odsúdia, požiada o politický azyl. Nedokáže byť ani vodcom politického exilu, ktorý sa utápa v hádkach a sporoch. Pre Slovensko to boli osudové roky, v ktorých zlyhával výkvet prvej Československej republiky. Naša politika prišla o celú politickú generáciu zdiskreditovanú Tisovym režimom, prišla aj o Milana Hodžu, ktorý mohol byť protipólom Beneša aj nastupujúcich komunistov, a čoskoro mala prísť aj o generáciu mladých občianskych politikov, ktorá mala zásluhy na Povstaní. Desaťročie 1938 až 1948 bolo z pohľadu politických elít azda najtragickejšie v celom 20. storočí. !

Žije v Havane, kde vyštudovala filológiu. Píše blog Generácia Y, ktorý reprezentuje ľudí narodených v 70. rokoch, poznačených školou v prírode, ruskými kreslenými seriálmi a nelegálnymi útekmi z krajiny.

.pohľad z havany

.pohľad na sidora

| Sidor nenašiel odvahu a nedokázal sa stať disidentom. |

.veda .päťkrát o arómach

Je chuť len chuť? .martin Mojžiš

Kvantové číslo, ktorým sa rozlišujú jednotlivé druhy kvarkov, sa v angličtine volá flavor. Do slovenčiny toto slovo prekladáme buď ako chuť, alebo ako vôňa. Lenže chuť a vôňa sú dve značne odlišné vlastnosti. Takže čím sa to tie kvarky vlastne líšia?

YANNICK TYLLE/CORBIS/PROFIMEDIA

tento článok nebude o kvarkoch. Bude – tak ako celá séria – o chutiach a vôňach. Kvarky nám poslúžili len na to, aby sme dostali do hry slovo flavor. Toto anglické slovo, pre ktoré nemáme vhodný slovenský ekvivalent, vyjadruje spoločný vnem chuťových a čuchových orgánov. Nie je to teda ani chuť, ani vôňa, je to v nejakom zmysle aj chuť, aj vôňa. Ale ani takýto preklad nie je celkom presný, a tak nám asi nezostáva nič iné, len konštatovať, že flavor je flavor (poznámka pre znalcov: podľa vzoru šofar). Mimochodom, aj v angličtine je to zvláštne slovo. Vzniklo z francúzskeho flaour, pochádzajúceho z latinského flator, ktoré malo v starej latinčine vulgárnu konotáciu: znamenalo toho, kto vypustil vetry, a neskôr už len pach, ktorý vypúšťanie vetrov sprevádzal. Zvláštne na slove flavor je, že v dnešnej angličtine označuje oveľa príjemnejšie chute a vône. Prečo je to zvláštne? Preto, lebo význam slov, označujúcich pachy, sa väčšinou vyvíja presne 10 62

2. tżědeÚ 29. týždeň 15. júla 2013 2005 ! 10. !januŠra

Chuť nie je len chuť, chuť je chuť aj vôňa. opačným smerom – od pozitívnych či neutrálnych k negatívnym (typickým príkladom je slovo pach, ktoré by malo byť neutrálne, ale cítime sa pri ňom trochu nesvoji). Je to celkom prirodzený vývoj. Slovám, označujúcim smrady, sa v slušnej spoločnosti radšej vyhýbame a namiesto nich používame eufemizmy. Lenže keď používame tieto eufemizmy príliš často, začnú čoraz viac nadobúdať smradľavý význam a po čase sme nútení hľadať si nové eufemizmy. Tento jav krásne ilustruje Kate Burridge vo svojej knihe Blooming English, v ktorej zoradila anglické slová pre pachy podľa doby ich prvého výskytu. Najstaršie sú slová stink (8. storočie) a stench (9. storočie), ktoré majú v súčasnosti úplne smradľavý význam. Po nich pribúdali do angličtiny postupne (vždy s odstupom jedného až dvoch storočí) slová smell, odour, scent, perfume, fragrance a aroma, ktoré sú čoraz voňa-

vejšie. Spravidla teda naozaj platí, že čím dlhšie sa nejaké slovo pre pachy používa, tým viac sa jeho význam posúva od vôní k smradom.

.chuť Ako sme už povedali, tento článok nemá byť o kvarkoch a nemá byť ani o lingvistike – má byť o chutiach a vôňach. A keďže o chutiach sme už písali (bolo to pred rokom a každej z piatich základných chutí bol venovaný jeden článok), tentoraz to bude viac o vôňach. A veruže si to tie vône zaslúžia. Pretože chuť, to rozhodne nie je len päť základných chutí. Celkový chuťový vnem nie je úplne určený kombináciou vnemov receptorov, citlivých na jednotlivé základné chute. V tom sa chuť výrazne líši od iného zmyslu, od zraku. Farebné videnie nám umožňujú tri typy receptorov, ktoré sú citlivé na tri rôzne základné farby. Všetky fa-

rebné vnemy sú kombináciami intenzít vnemov týchto troch typov receptorov. Ale v prípade chuti nie je celkový vnem ani zďaleka tvorený iba kombináciou intenzít vnemov jenotlivých základných chutí. Tam je to celkom iné. Vezmime si ako príklad oškvarky. Tie vyvolajú v chuťových pohárikoch najmä dva vnemy: slaný a umami. Oveľa slabší, aj keď nie úplne zanedbateľný, je vnem sladkej chuti, no a kyslú či horkú nepociťujeme prakticky vôbec. Ale všetci sa zrejme zhodneme na tom, že pätica čísiel: dve malé za slanú a umami, jedno oveľa menšie za sladkú a dve takmer nulové za kyslú a horkú – to ešte vôbec nie sú oškvarky. Okrem týchto piatich čísiel je v hre ešte všeličo iné, napríklad hmat. Textúra hmoty vnímaná jazykom a celou ústnou dutinou je pre celkový pocit z jedla extrémne dôležitá. No len si spomeňme na to, keď sme poslednýkrát jedli naozaj dobré oškvarky. Na ten prekrásny fázový

niny vytápa tuk a jednak v nej prebiehajú chemické reakcie, ktoré majú celý ten kulinársky zážitok na svedomí. Asi najdôležitejšie z hľadiska výslednej vône sú takzvané Maillardove reakcie. Francúzsky lekár a chemik Louis-Camille Maillard objavil prvú takúto reakciu pred sto rokmi pri celkom nekulinárskom výskume. Maillarda zaujímalo, ako sa v živých organizmoch syntetizujú proteíny z jednotlivých aminokyselín. Jednou z reakcií, ktoré pri tom preskúmal a opísal, bola reakcia aminokyselín s cukrami pri zvýšenej teplote. To, čo sa v tomto prípade tvorilo, však neboli proteíny, ale rôzne prchavé a značne aromatické látky. Maillard teda neobjavil dôležitú biochemickú reakciu, ale mimoriadne významnú potravinársku reakciu. Maillardove reakcie sa pri tepelnom spracovaní potravín vyskytujú skoro na každom kroku. Ich dôsledkom býva okrem vzniku aro-

a rôzne kombinácie vnemov týchto molekúl vytvárajú subjektívne celkom odlišné vône. A práve veľké množstvo a vysoká citlivosť rôznych čuchových receptorov sú zodpovedné za tú širokú paletu chutí, ktoré sme schopní vnímať. A sme tam, kde sme začínali. Slovo chuť používame v dvoch rôznych významoch, pričom dospievame k mätúcim vetám typu: Chuť nie je len chuť, chuť je chuť aj vôňa. Slovo flavor je zjavne užitočné a v slovenčine nám jednoducho chýba.

.flavor O chuti v zmysle flavor bude v tejto sérii ešte povedané všeličo, ale dnes už stihneme len pár slov o flavor v zmysle kvantového čísla kvarkov. Odkiaľ sa vzalo také čudné pomenovanie? Vďačíme za to najmä Murrayovi Gell-Mannovi, ktorý mal averziu voči príliš vedátorskej terminológii, a preto sa ju snažil nahrádzať

| Maillardovým reakciám vďačíme za farbu a vôňu praženej kávy, chlebovej kôrky, šťavnatého steaku... | prechod, keď sa mení tuhé skupenstvo na kvapalné a oškvarky sa v ústach priam rozplývajú. Hmat je pri vnímaní jedla veľmi dôležitý. Ale úplne najdôležitejší zmysel z gurmánskeho hľadiska je čuch. To, čo tvorí typickú chuť oškvarkov, je ich vôňa. A to nielen vôňa, ktorú vnímame, keď ich ovoniavame, ale najmä vôňa látok, ktoré sa vo väčších množstvách uvoľňujú až pri konzumácii. Kde sa vzali, tu sa vzali, v oškvarkoch sú prítomné prchavé látky, ktoré sú v najväčšej miere zodpovedné za tú skvelú chuť. No dobre, takže, kde sa teda vzali?

.vôňa To, čím sa oškvarky chuťovo líšia od slaniny, z ktorej sa „vytápajú“, musí vznikať v procese tohto vytápania. Tento proces je pritom v zásade celkom jednoduchý: nakrájanú slaninu privedieme do stavu so značne zvýšenou teplotou, pričom sa dejú dve veci. Jednak sa zo sla-

matických látok často aj zmena farby zahrievanej potraviny, pričom výsledná farba je prakticky vždy hnedá. Rôzne kombinácie jednotlivých aminokyselín a cukrov pritom vedú na nesmierne širokú paletu aróm, takže výsledné vône môžu byť veľmi rôznorodé. Maillardovým reakciám vďačíme okrem iného aj za hnedú farbu a typickú vôňu praženej kávy, chlebovej kôrky, šťavnatého steaku, opraženej cibuľky či oškvarkov. Aj tí z nás, ktorí si chémiu v škole príliš neobľúbili, zrejme uznajú, že niektoré chemické reakcie sú naozaj milé. A ako je to s našim vnímaním vôní? Zrakový vnem je kombináciou intenzít troch základných farieb, chuťový vnem je kombináciou intenzít piatich základných chutí. A koľko je základných vôní? Nuž, čuchových receptorov, reagujúcich na rôzne molekuly, sú stovky. Tieto receptory dokážu registrovať „svoje“ molekuly aj pri relatívne veľmi nízkych koncentráciách

poetickejšie znejúcimi pojmami. Keď prišiel na to, že protóny a neutróny by sa mohli skladať z ešte menších častíc, nenazval tieto nové častice hyperprotónmi ani supraneutrónmi, nazval ich kvarkami (quarks). Ostatným fyzikom sa to zapáčilo, a tak vznikla móda zvláštnych názvov. Keď sa neskôr zistilo, že kvarky nesú akýsi nový druh náboja, ktorý môže byť trojakého typu, ujal sa pre tento náboj názov farba (color) – len na základe analógie s tromi základnými farbami. A keď už mali kvarky farbu, nebolo by cool, keby mali ešte aj chuť (taste alebo flavor)? A tak ju teda majú. Ak by existovalo päť druhov kvarkov, fyzici by takmer určite prišli s názvom taste a jednotlivé kvarky by sa volali sladký, slaný, kyslý, horký a umami. Ale nie je ich päť, a tak hovoríme, že majú odlišnú nie taste, ale flavor. Je to dosť podivný názov, ale čo už narobíme: koľko ľudí, toľko chutí. !

.očami doroty nvotovej Nikdy som tak netúžila po tom, aby ma niekto niekde vítal chlebom a soľou. Slovenským chlebom s chrumkavou kôrkou a mäkkou striedkou. Takým chlebom, čo sa dá (čo, priam musí!) jesť samotný, bez vábivých obložení. Prechrumnúť sa cez vypečenú kôročku a potom si nechať striedku nalepiť na podnebie. Taký chlebík, ktorý jem sám a so zatvorenými očami a mám pri ňom chuťový orgazmus, je len na jednom mieste v Bratislave (pokiaľ sa mýlim, opravte ma!). Je to na Mariánskej ulici v centre mesta a chleba sa volá Mariánsky chlieb pšenično-ražný. Potraviny s pekárňou sú vo dvore už hádam 20 rokov a prinášajú radosť obyvateľom nielen tejto ulice, ale aj turistom, ktorí sem na preslávený chlebík chodia až z ďalekej Petržalky, alebo iných vzdialených štvrtí. Márne hľadám tento chlieb po svete, a o to márnejšie ho hľadám na samom Slovensku. Niet ho. Žijúc už tretím mesiacom v Moskve, mám chuť kúpiť si letenku, uniesť pekára z Mariánskej pekárne a doniesť ho sem, nech naučí miestnych chlapcov vypekať

chlieb. To, čo tu majú, sa nedá nazvať ani jedlým pečivom. Čistá guma, ktorá sa po rozkrojení rozdrví. V Indii a Nepále aspoň každý robil namiesto chleba čerstvé čapátí – jednoduchú placku z vody a múky, opečenú na suchej platni. Bola čerstvá, voňala ohňom a človek, aj keď si na to nemohol natrieť paštétu, aspoň nemal pocit že je pachleba, ale jednoducho exotickú placku. Mimochodom, keď som navštívila jednu východoslovenskú rómsku osadu, bola som prekvapená, že na raňajky si, presne tak ako Indovia, robili placky čapátí. Volajú to marikľa. Nevedia, že rovnako začínajú svoj deň aj Indovia, tisíce kilometrov ďaleko, v podobných chyžkách. Čerstvé, teplé, chrumkavé, voňajú ohňom. Mariánskemu chlebu sa síce nevyrovnajú, ale sú na míle pred zlými chlebovými nepodarkami, ktoré končia v podobe omrviniek po celej kuchyni, namiesto v žalúdku. Chlebová kultúra je dôležitá a zistíte to až pri jej absencii. Naučíte sa radšej jesť ryžu a zemiaky, kuskus či tarhoňu, ale sníva sa vám o Mariánskom chlebe. Kôročka, striedka... !

29. týždeň ! 15. júla 2013

.rozhovor

Štúr nebol zradca .jozef Majchrák .jaroslav Daniška

Patrí k silnej mladej generácii maďarských historikov, ktorých zaujímajú dejiny Slovenska. Napísal knihu o Ľudovítovi Štúrovi, ktorá onedlho vyjde po slovensky. József Demmel.

PETER HOMOLA

napísali ste monografiu o Ľudovítovi Štúrovi. Čím vás Štúr zaujal? Keď som sa približne pred desiatimi rokmi začal zaoberať slovenskými dejinami, jedna vec mi bola jasná. Povedal som si, že sa nebudem zaoberať dvoma ľuďmi, a to Hurbanom a Štúrom. Myslel som si, že slovenskí kolegovia o nich napísali už všetko a tejto literatúry by mohla byť plná knižnica. .čo sa potom zmenilo? Asi pred tromi rokmi ma riaditeľ vydavateľstva Kalligram László Szigeti oslovil, či by som nezredigoval maďarské vydanie knihy Dielo Ľudovíta Štúra. Prečítal som si všetko, čo sa o Štúrovi prečítať dalo, a vtedy som si uvedomil, že som sa mýlil. .teda, že slovenskí kolegovia toho o Štúrovi až tak veľa nenapísali? Uvedomil som si, že v jeho živote je veľa bielych miest a že ide stále o dôležitú a čiastočne neprebádanú tému. A tak som zistil, že bude možné zostaviť nové dielo o živote Ľudovíta Štúra, osobitne z maďarského pohľadu. Ale dúfam, že azda niečo nové poviem aj slovenskej odbornej verejnosti. 64

24. týždeň ! 11. júna 2012

.čo pre vás znamená Ľudovít Štúr? Svoju odpoveď rozdelím na dve časti. Po prvé, pre Maďarsko doteraz Štúr veľa neznamenal. Značná časť širšej verejnosti ho ani nepoznala a pre odbornú verejnosť bol marginálnou osobnosťou, ktorá v revolučných rokoch 1848 – 1849 spáchala vlastizradu, ale pritom bola neúspešná a nedokázala vyvolať revolúciu. Môj názor je iný. Myslím si, že Štúr bol jednou z najdôležitejších osobností tohto obdobia a keď nepochopíme jeho osobnosť, nepochopíme to, ako zo slovensky hovoriacich obyvateľov Uhorska vznikol slovenský národ. A ak nepochopíme túto vec, nepochopíme ani to, prečo sa slovenská elita a inteligencia rozhodli v roku 1918 „odskočiť“ zo spoločného štátu. A ak to nepochopíme, bude oveľa ťažšie spracovať aj traumu Trianonu. .spomínali ste biele miesta v Štúrovom živote. Čo máte presne na mysli? Aké biele miesta ste objavili? K Štúrovi som sa snažil pristúpiť úplne inak, ako moji predchodcovia a autori predošlých životopisov. Skúmal som, z akej rodiny pochádza, aké mal rodinné zázemie a postavenie, aké mal možnosti spoločenskej mobility, aký mal vzťah k evanjelic-

kej spoločnosti, aký k šľachte, aký mal vzťah k ženám a podobne. .prečo bol pre vás jeho súkromný život taký dôležitý? Pretože len z jeho súkromného života je možné odvodiť, prečo sa tento muž dostal tak ďaleko a prečo si za svoj cieľ stanovil vznik slovenského národa. .jeho vzťah k ženám je populárna téma, k čomu ste došli? Mojou metódou bolo, že som nechal bez povšimnutia doterajšie výsledky výskumu a vracal som sa k pôvodným prameňom a len na ich základe som formuloval svoje závery. Myslím si, že na základe prameňov nemožno rozhodnúť, či bol Štúr heterosexuálne, alebo homosexuálne orientovaný. Z prameňov totiž vyplýva, že nepristupoval k ženám jednoznačne heterosexuálnym spôsobom, svojich priateľov, ktorí sa ženili, veľmi rozhodne odsúdil, čoho dôsledkom boli vážne konflikty. Pritom však existuje korešpondencia, ktorá dokazuje, že napríklad k Márii Pospíšilovej ho viazali vážne city. Máme teda pramene, podporujúce obe teórie, v tomto spore je teda ťažké rozhodnúť. Isté je len to, že obraz, ktorý sa vytvoril o jeho údajne najväčšej láske, Adele Ostrolúckej, je vymyslený. Tento príbeh vymyslela v rokoch 1927 – 1928 historička Helena Turcerová a Mikuláš Ostrolúcky, synovec Adely Ostrolúckej. .jeho rozhodnutie nevstupovať do manželstva malo svoj dobový zmysel, špekulovanie o homosexualite sa preto javí len ako snaha o lacnú senzáciu. Ak vieme o jeho vzťahu k Márii Pospíšilovej a nevieme o žiadnom podobnom vzťahu k mužovi, čo vedie k týmto špekuláciám? Keď sa pozeráme na jeho život a celoživotný vzťah k ženám, veľmi dôležitý prameň je Hurbanova svadba. Štúr sa ho najskôr snažil odhovoriť od svadby a keď aj potom prišiel na jeho svadbu, neprišiel kvôli tomu, aby sa na nej zúčastnil, ale aby ho tam ešte odhovoril. Neskôr napísal sériu článkov proti ženbe a svadbám, kde napríklad tvrdil, že priateľstvo medzi mužmi je hodnotnejšie ako vzťahy medzi mužmi a ženami, pretože vzťah medzi mužmi je duchovný a vzťah mužov k ženám je telesný. .ale takmer totožnú ideu vyslovil aj Sándor Márai v novele Sviece dohárajú. Ja netvrdím, že bol homosexuál. Ako som povedal, na základe existujúcich prameňov nemôžeme tvrdiť, že bol homosexuál, ale ani to, že bol heterosexuál. .aké ďalšie biele miesto ste v Štúrovom živote objavili? Štúr bol pedagóg, politik, spisovateľ, novinár, jazykovedec, spisovateľ, intelektuál. Problém však je, že z týchto povolaní sa

slavské lýceum. Pritom až do roku 1840, keď mal Štúr 25 rokov, bol jeho najvýznamenjším podporovateľom a patrónom. Pomohol mu finančne, vďaka nemu zís kal zamestnanie, rôzne štipendiá a podobne. Tento dvojaký vzťah však treba vidieť v kontexte doby. Bol to vzťah a konflikt patróna a jeho klienta, nie zemana a nezemana, ako sa občas tvrdí. Zaujímavé je, že Štúr sa svojmu patrónovi za jeho podporu odvďačil aj článkom, vďaka ktorému bol Zay zvolený za hlavného dozorcu evanjelickej cirkvi. Vďaka tejto funkcii, paradoxne, potom Zay začal činnosť, ktorou sa snažil potlačiť slovenské národné hnutie na pôde luteránskej cirkvi. .povedali ste, že jedine pochopením Štúra sa dá pochopiť formovanie slovenského národa a rozpad Uhorska. Prečo sa teda podľa vás Slovensko emancipovalo z Uhorska a vzniklo Česko-Slovensko? Prečo k tomu muselo dôjsť? O tom sa dá napísať desať kníh. Svojím spôsobom je problematický už samotný vznik Štúrovej národnej identity. Už v jeho prvých listoch je silná národná identita prítomná, Štúr tu však vychádza ešte z Kollára, o vývoji jeho národnej identity teda ešte všetko nevieme. .je tu však aj problém slovenčiny. Štúr kodifikovaním slovenčiny de facto oslabil česko-slovenskú väzbu. Ako sa teda dá poznaním Štúra pochopiť vznik Československa v roku 1918? Ťažká otázka. V čase zrodu nového československého štátu sa dlho nevedelo, čo so Štúrom. A to práve preto, že jeho najvýznamnejší čin, kodifikovanie slovenského jazyka, bol v rozpore s ideologickými základmi nového štátu. Až slovenské autonomistické hnutie ho začalo pokladať za svojho jednoznačného hrdinu. Určite nie je náhoda, že prvá Štúrova socha na verejnom priestranstve bola postavená až v roku 1936, aj to nie na mieste, ktoré bolo z hľadiska Štúrovho života dôležité, ale v Bánovciach nad Bebravou, kde bol farárom Jozef Tiso. .bol Štúr v Uhorsku známy aj mimo územia dnešného Slovenska? Do roku 1918 o ňom širšia verejnosť v Uhorsku nevedela prakticky nič. Ani slovenská elita nebola v názore na neho jednotná. Je zaujímavé, že slovenskí vzdelanci nechali úplne nepovšimnutú dizertačnú prácu Heleny Turcerovej, prvej Slovenky, ktorá získala doktorát na parížskej Sorbone. Jej dizertačná práca, ktorú odovzdala v roku 1913, sa týkala práve Štúrovho života. Maďarská elita sa mohla bližšie zoznámiť so Štúrom práve prostredníctvom tejto po francúzsky napísanej dizertačnej práce.

| V čase zrodu nového československého štátu sa dlho nevedelo čo so Štúrom. | vo vtedajšom Uhorsku nedalo vyžiť. A tomu doteraz slovenská historiografia nevenovala dostatočnú pozornosť. Pôsobil síce ako súkromný učiteľ v zámožných meštiackych a zemianskych rodinách, čo bol dve až tri desaťročia jeho najdôležitejší príjem, a to sa dalo zladiť s organizovaním slovenského národného hnutia. Ale to nevysvetľuje všetko. .niektorí historici uvádzajú, že jedným z dôležitých finančných príjmov, ktoré Štúr mal, bola podpora od srbského kniežaťa Obrenoviča, prípadne srbskej aristokracie. Stretli ste sa s tým v prameňoch? Kontakty medzi Štúrom a Obrenovičom existovali už od Štúrovej mladosti, ale dôkazy o tom, že ho Obrenovič podporoval, neexis tujú. Tento príbeh som však v mojej knihe podrobnejšie neskúmal. .našli ste ešte nejaké biele miesto? Ďalšie bielo miesto sa viaže k vzťahu Štúra ku Karolovi Zayovi, ktorý je jednou z najnegatívnejších postáv v slovenských dejinách 19. storočia. Tento dozorca evanjelickej cirkvi bol v konflikte so Štúrom, bránil povoleniu Tatrína, Slovenských národných novín, po staral sa, aby Štúr musel opustiť brati-

.v čom je táto práca zaujímavá? Ide o prvý vedecký životopis Štúra. .dnes vieme, že koncept maďarského etnického nacionalizmu v 19. storočí bol neúspešný a posilňoval emancipačné snahy nemaďarských národov v Uhorsku. Myslíte si, že keby získala prevahu Deákova neetnická predstava uhorského politického národa, mohlo Uhorsko prežiť? Lenže asi nie je náhoda, že koncepcia Deáka a baróna Eötvösa sa nikdy nestala realitou. V maďarskej elite jednoducho táto koncepcia získala len formálnu, a nie reálnu podporu a so smrťou Deáka a Eötvösa zanikla. .hovorili ste, že v čase svojho života bol Štúr maďarskými elitami vnímaný ako vlastizradca. Ako sa na neho v Maďarsku pozerajú dnes? Veľmi sa to nezmenilo. Keď som pracoval na publikácii o Štúrovi, tak som zhromaždil všetky maďarské pramene od roku 1840 do dnešných dní a bolo to spolu iba dvadsať strán. Dôvodom je aj to, že slovenské ozbrojené povstanie z rokov 1848 – 1849 sa viac spája s Hurbanovým menom než so Štúrom. Treba vziať do úvahy aj to, že Štúr zomrel už v roku 1856 a nemohol 24. týždeň ! 11. júna 2012

.rozhovor sa zúčastniť na ďalších dis kusiách o usporiadaní v Uhorsku. Celkom jednoducho sa na neho v Uhorsku zabudlo. .na Slovensku sa za najväčší problém Štúrovho politického dedičstva považuje kniha Slovanstvo a svet budúcnosti. Často ju označujú aj za jeho politický testament. Ako z maďarskej perspektívy hodnotíte túto knihu? Slovenskí historici Svetoslav Bombík, Daniela Kodajová a Vladimír Matula odkryli pozadie vzniku tohto diela. Z toho, čo zistili, je jasné, že nemožno hovoriť o politickom testamente. Dielo bolo napísané v roku 1851, teda päť rokov pred jeho smrťou a nemožno ho chápať ako politický závet, ale skôr ako reakciu na sklamanie z nenaplnenia cieľov. Samotná kniha je inak veľmi zaujímavým a vzrušujúcim čítaním. Je to politická utópia, ktorej obsah dokazuje, že autor bol vážnym politickým mysliteľom. Zaujímavá je kritická pasáž o komunizme a vôbec nie je náhoda, že keď bol v 50. rokoch vydaný niekoľkozväzkový výber zo Štúrovho diela, z tejto knihy sa tam ocitlo iba deväť strán. .malo toto dielo podľa vás vplyv na slovenské dejiny? Určite nie. Ani nemohlo, už len preto, že po slovensky prvýkrát vyšlo až v roku 1993. .štúr bol súčasníkom vodcu maďarskej revolúcie Lajosa Kossutha. Vedeli by ste ich porovnať? Mnoho ľudí ich porovnáva, ale keby som chcel byť veľmi cynický, tak asi najväčšia podobnosť je v tom, že nosili podobnú bradu. Ich spoločenský a politický vplyv však bol diametrálne odlišný. V českých prameňoch som narazil na historku, že po jednom Štúrovom prejave v Uhorskom sneme za ním Kossuth prišiel, gratuloval mu a povedal, že slovenský a maďarský národ by mali spolupracovať. Tento ich obraz sa šíril aj v 50. ro-

sliaca a cítiaca vrstva spoločnosti. Zoberme si abonentov dvoch almanachov, jedného z roku 1836 a druhého z roku 1842. Predplatiteľmi toho prvého boli v prevažnej miere študenti bratislavského evanjelického lýcea a bolo ich dokopy 130. O päť rokov neskôr mal jeho druhý almanach už päťsto predplatiteľov a tí predchádzajúci abonenti už predstavovali elitu vtedajšieho Horného Uhorska. Boli to evanjelickí farári, učitelia, profesori. Ich prostredníctvom začalo toto hnutie prerastať aj medzi obchodníkov, remeselníkov a úradníkov. .na akú odpoveď by sme narazili, keby sme navštívili hodinu dejepisu na maďarskej strednej škole a opýtali sa študentov, čo im hovorí meno Ľudovít Štúr? Takmer určite by ho nepoznali. Dokonca by ho nepoznali ani vysokoškolskí študenti, možno s výnimkou historikov. .a keby sme sa opýtali, či poznajú predstaviteľa chorvátskeho národného hnutia bána Josipa Jelačiča? Toho by väčšina určite poznala. .obidvaja boli pritom v tej istej dobe lídrami národných hnutí v Uhorsku. V čom je ten rozdiel? Tento prístup sme pravdepodobne zdedili. Už doboví maďarskí politici venovali oveľa viac pozornosti Jelačičovi a ľuďom okolo neho ako hnutiu Štúra, Hurbana a Hodžu. .dôvodom bola rozdielna vojenská sila týchto dvoch hnutí? Áno, a túto disproporciu v pohľade na význam týchto dvoch národných hnutí neskôr prebrali aj historici. .sledujete prácu slovensko-maďarskej historickej komisie, ktorá sa už roky snaží dať dokopy spoločnú učebnicu dejín? Sledujem to a pokladám to za dôležitú iniciatívu. Rovnako pokladám za veľmi dôležitú aj prácu tejto zmiešanej komisie.

| Štúra by v Maďarsku nepoznali ani vysokoškolskí študenti s výnimkou historikov. | koch 20. storočia, keď sa veľa hovorilo o „priateľstve národov“. Kto však pozná dobové pramene, vie, že tento príbeh sa v skutočnosti neodohral. .povedali ste, že obraz Ľudovíta Štúra sa v Maďarsku od 19. storočia príliš nezmenil. Ako sa predáva vaša kniha? Neinformujem sa o tom každý deň, ale viem, že niekoľko mesiacov po tom, ako kniha vyšla, sa predalo niekoľko stoviek kusov. .neoznačili vás starší kolegovia za zradcu maďarskej historografie, keď ste sa odklonili od doteraz zaužívanej interpretácie Štúra? Väčšina historikov knihu prijala pozitívne. Keďže dovtedy o Štúrovi neexistoval samostatný maďarský narratív, nemusel som ísť proti nejakej tradícii. .vy ste teraz vydali aj ďalšiu knihu, pozostávajúcu zo Štúrových textov a ich interpretácií. O čo presne ide? Za uplynulých 150 rokov bola od Štúra v maďarčine publikovaná iba jedna strana, teraz sme vydali osemstostranové vybrané spisy. Sú tam aj texty, ktoré ešte nevyšli ani po slovensky, napríklad z obdobia, keď bol Štúr poslancom Uhorského snemu. .čo vás pri štúdiu prameňov o Štúrovi najviac prekvapilo? Asi spôsob, akým sa mu podarilo presadiť, že spoločnosť si osvojila myšlienku slovenského národa. Ak Kollára a Šafárika možno charakterizovať ako intelektuálov-individualistov, Štúr našiel cesty, prostredníctvom ktorých vznikla slovensky my-

Podľa mňa by však prehĺbenie vzťahov medzi slovenskými a maďarskými historikmi vyžadovalo vznik ďalších inštitúcií. Napríklad by mohol vzniknúť spoločný časopis, alebo séria kníh, ktorá by predstavovala diela druhej strany. Pretože slovenskí historici neveľmi poznajú prácu svojich maďarských kolegov a naopak. .slovensko-maďarské historické vzťahy boli nedávno poznamenané polemikou, ktorú vyvolal slovenský historik Roman Holec, keď pomerne tvrdo kritizoval maďarského historika Ignáca Romsicsa a ďalších maďarských historikov, že sa verejne neangažujú proti zneužívaniu historických tém politikmi. Mal Holec v niečom pravdu? Myslím si, že profesor Holec má v mnohom pravdu. Problém jeho článku vidím v tom, že v úvode a závere používa zovšeobecnenia, ktoré sú pre celú maďarskú historiografiu schematické až biľagujúce. V tom s ním nesúhlasím a marcová diskusia v Bratislave ukázala, že tento článok len ťažko môže byť základom spoločnej dis kusie slovenských a maďarských historikov. Napriek tomu pokladám Romana Holeca za historika veľkého formátu a ak to tak možno povedať, aj za jedného zo svojich učiteľov. .maďarskí a slovenskí historici sa asi nikdy nezhodnú na interpretácii Trianonu. Je možné, že sa niekedy zhodnú na interpretácii Štúra? Na to vám odpoviem, keď budem poznať reakcie slovenských kolegov na preklad mojej knihy. !

.józsef Demmel Narodil sa v roku 1982 v Budapešti. Študoval históriu na Univerzite Eötvösa Loránda, v štúdiu pokračoval ako doktoPETER HOMOLA

rand Csabu Gy. Kissa. Je autorom okolo 50 odborných štúdií a dvoch kníh. Prvá z nich vyšla pod názvom Celé Slovensko sa zmestilo na plť v roku 2009, druhá pod titulom Zrod Slovenského národa. Ľudovít Štúr a slovenská spoločnosť v Uhorsku 19. storočia vyšla v minulom roku v maďarskom origináli v Kalligrame. Od roku 2011 je vedeckým pracovníkom Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Je ženatý, má dve deti a žije v Budapešti.

24. týždeň ! 11. júna 2012

.literatúra

Pani Alice a jej neobyčajný svet .juraj Kušnierik Keď sa pol hodinu pred oficiálnym vyhlásením snažil stály tajomník Švédskej akadémie Peter Englund pani Alice Munro oznámiť, že získala Nobelovu cenu za literatúru, dovolal sa len na odkazovač. Spisovateľ ka pokojne spala.

podľa britského Guardianu si pani Alice ani neuvedomovala, že sa má nejaká cena udeľovať. „Netušila som to,“ povedala kanadskej televízii CBC 82-ročná spisovateľka, keď ju zobudila dcéra a oznámila jej radostnú správu. „A vôbec som nevedela, že patrím do okruhu možných kandidátov literárnej nobelovky.“ Čitateľovi poviedok Alice Munro sa takmer nechce veriť, že sa to tak skutočne stalo. Veľmi sa to totiž podobá na ten neobyčajný svet, ktorý ich autorka dokáže tak majstrovsky vytvoriť a opísať. „Malí ľudia, veľké pocity,“ charakterizoval Peter Englund dielo najnovšej literárnej nobelovkyne, keď na tlačovke v Stockholme zdôvodňoval rozhodnutie Švédskej akadémie.

Alice Munro doteraz vydala trinásť pôvodných poviedkových zbierok a jeden román. Vďaka vydavateľstvu Paseka vyšli štyri poviedkové zbierky v českých prekladoch, tri z nich sú stále dostupné v kníhkupectvách. V poviedke Nepřítel, přítel, ctitel, milenec, manžel z rovnomennej zbierky (Paseka, 2009) najprv pozorujeme sebavedomú slúžku Jo.neobyčajné príbehy hannu, ako zariaďuje sťahovanie nábytku z doAlice Munro sa narodila ako Alice Ann Laid- mu pána McCauleyho do domu istého Kena law v roku 1931 v mestečku Wingham v ka- Boudreaua v mestečka Gdynia s dominantnadskom štáte Ontario do rodiny chovateľa ným kostolom („Pojmenovali ho po neználíšok a učiteľky. Písať začala na strednej škole, mém světci – svatém Vojtěchovi.“) kdesi hlboko v kanadskom vnútrozemí. Postupne vychádzajú najavo zaujímavé súvislosti: zisťujeme, že ide vlastne o krádež, za ktorou sú sentimentálne dôvody. To sa však už na všetko dívame očami Edith .nespoľahlivý maják a Sabithy, zlomyseľných dievčat, ktoré V súvislosti s literárnymi cenami sa Johanne nachystali krutú pascu. Johanzvykne hovoriť, že sú akýmsi majákom na je však silnejšia, než sme si na prv neprehľadnom mori literatúry: kníh vých stranách poviedky mysleli... vychádza oveľa viac, než dokážeme prePoviedka Fantazie z doteraz posledčítať, literárne ceny – podobne ako knižnej preloženej zbierky Alice Munro Příné recenzie v médiách – nám pomáhališ mnoho štěstí (Paseka, 2013) opisuje jú vybrať si tie pravé. zdanlivo „obyčajný“ príbeh mladej žeJe to tak, no nie vždy v rovnakej mieny menom Joyce, ktorá najprv žije s mire. Kým napríklad Man Booker Prize, lovaným mužom, po čase sa stane obeGoncourtova cena či naša Anasoft liteťou mileneckého trojuholníka, neskôr ra sú majákom spoľahlivým a jasne sviesa vydá za bohatého starého pána a na tiacim, o literárnej nobelovke sa to nejednej z hollywoodsky dokonalých zádá povedať. Je to dané jej širokým záhradných slávností spozná neveľmi symberom, a nie celkom jasným zameraním. patickú mladú spisovateľku, ktorá jej Kým Booker, Goncourt či Anasoft litera nechtiac odkrýva dovtedy zakryté časti oceňujú prozaické diela vydané v predjej vlastného životného príbehu. Tie poviedky sú pre rozsiahlu tvorchádzajúcom roku na jasne špecifikobu Alice Munro typické. Hlavnými povanom jazykovom teritóriu, Nobelova stavami sú skoro vždy dievčatá a ženy, cena za literatúru sa udeľuje teoreticky ich príbehy sú – vždy, bez výnimky – komukoľvek. Kým každoročne sa mecelkom realistické. Často sa dokonca niace poroty tých prvých vyberajú knizdá, ako keby sa v nich ani nič dramahy, ktoré považujú jednoducho za „najtické nedialo. Dráma sa – podobne ako lepšie“, Švédska akadémia odmeňuje, u Čechova, Hemmingwaya, Mitanu či v duchu Nobelovho odkazu, „vynikajúu Flannery O’Connor – vykľuje z celce dielo na poli literatúry s idealistickom nenápadnej obyčajnosti. Zo vzťakým zameraním“, pričom sa tým nerohov, z charakterových profilov hrdinov zumie konkrétna kniha, ale celoživotná Nobelovský maják zasvietil na nenápadnú Alice Munro. a hrdiniek, z okolností, ktorým sa nepráca. Čerstvá 28-ročná držiteľka Man Booker Prize Eleanor Cattonová z Nového Zé- jej prvá poviedka bola publikovaná v roku môžu vyhnúť. Pani Alice sa pritom zaobíde landu si ako autorka zatiaľ len dvoch kníh te- 1950, keď mala 19 rokov. Na prvú knihu čaka- bez šokujúcich poínt, ktoré tak často menia da bude na prípadnú nobelovku musieť ešte la osemnásť rokov, no keď v roku 1968 vyšla poviedky na pridlhé anekdoty. Tie podstatné (mala názov Tanec šťastných tieňov), hneď zvraty sa u nej vždy dejú vnútri. Často prenejaký rok počkať. Pri čítaní zoznamu literárnych nobelovcov dostala Cenu generálneho guvernéra, ktorá je kvapia, často odkryjú dovtedy nevidené časmá preto človek zmiešané pocity. Na jednej najprestížnejším literárnym ocenením v Ka- ti našich vlastných príbehov. Jediné, čo poviedkovým zbierkam Alice strane svetoznámi majstri ako Hemmingway, nade. Tieto ceny dostala v ďalších rokoch ešte Vargas Llosa, Pamuk, Singer či Milosz, na dru- tri. Dvakrát získala Gillerovu cenu a v roku Munro hrozí, je to, že ich prehliadnete. A na hej autori ako Vicente Alexaindre, Frans Ee- 2009 jej bola udelená Medzinárodná Booke- to je dobrý nobelovský maják, ktorý tentoraz mil Sillanpää či minuloročný laureát Mo Yan. rova cena (udeľuje sa každý druhý rok za ce- zasvietil spoľahlivo na vynikajúcu, hoci neJe možné, že sú to veľkí spisovatelia, no ani loživotné dielo v angličtine napísané alebo nápadnú spisovateľku a jej neobyčajný literárny svet. ! milovníci literatúry o nich veľa nevedia. Jed- do angličtiny preložené). 43. týždeň ! 21. októbra 2013

DIANE BONDAREFF/POLARIS/PROFIMEDIA

noducho povedané: Švédska akadémia pri svojom rozhodovaní niekedy zohľadní aj mimoliterárne súvislosti. Tento rok však nobelovský maják zasvietil presne. Je možné, že bez neho by sme knihy Alice Munro prehliadli, a to by bola veľká škoda.

.hudba

Z ulice do VIP .marek Vagovič .peter Bálik .juraj Kušnierik

Keď začínali, pohŕdali komerciou a nadávali na Ivana Táslera či skupinu Desmod. Dnes už nie sú nahnevaní, ba práve naopak: kedysi drsní slovenskí raperi vystupujú s popovým mainstreamom na jednom pódiu a užívajú si svojich 15 minút slávy. Z hudby ulice sa stala továreň na peniaze. hoci slovenský hip-hop je tu s nami už dobrých dvadsať rokov, do širšieho povedomia verejnosti sa dostal až v rokoch 2004 – 2005. Až vtedy ho totiž začali brať vážne aj komečné televízie a rádiá, hoci prví raperi sa na scéne objavili už krátko po revolúcii v roku 1989. Medzi priekopníkov hip-hopu patril Fredy Ayisi, za otcov tohto štýlu na Slovensku sú však považovaní David zo Senca a Vec. David zo Senca sa začal hip-hopu venovať ako 12-ročný koncom osemdesiatych rokov. Prvý track (skladbu) so slovenským textom vyprodukoval už v roku 1989 a neskôr stál aj za kompiláciou Zvuk ulice, ktorá významne ovplyvnila slovenskú hiphopovú scénu. Na tomto projekte odštartoval svoju hviezdnu kariéru aj raper Rytmus, vtedy známy pod menom Patrik Metamorfolord. Ďalšou dôležitou postavou hip-hopu je Vec, ktorý v tom čase fungoval s kolegom Midim v kapele Trosky. Ich debutový album bol vôbec prvým slovenským hiphopovým albumom, ktorý vyšiel v nadnárodnom vydavateľstve. V tom čase (1997) sa z neho veľa nepredalo, no nahrávka s hitmi Tozmemi a Zakázané uvoľnenie vytvorila zázemie pre ďalších začínajúcich raperov. Zabudnúť netreba ani na skupinu JSS a album Kompromis. Z undergroundu v tom čase vzišiel aj neskôr populárny Názov stavby.

.dedinská tancovačka Skutočný boom slovenského hip-hopu však nastal až pred spomínanými ôsmimi rokmi. Rap bol vtedy všade – na ulici, v autách, na diskotékach aj v krčmách. Hip-hop dokonca začali počúvať aj ľudia, ktorí dovtedy vôbec netušili, o čo ide. Raperi vydávali jeden album za druhým, ľudia chodili na koncerty, kupovali si mikiny či šiltovky. Približne pred tromi rokmi záujem o hip-hop na Slovensku trochu upadol. Dnes zažíva svoj druhý vrchol, nad ktorým však mnohí krútia hlavami: súčasné hviezdy sa vraj spreneverili svojim ideálom.

nájdem to správne meno, s ktorým budem stotožnený, tak sa vydám na sólovú dráhu. V roku 2010 som si vymyslel meno Majk Spirit, potom som začal pracovať na mixtejpe Mladý Rebel, a o rok nato som vydal album Nový Človek,“ hovorí pre .týždeň Majk Spirit. Pôvodne chcel, aby jeho album Nový človek bol aspoň taký úspešný ako H16. Masová reakcia na jeho debut ho však zaskočila, až taký veľký záujem neočakával. Hoci má len 28 rokov, už dnes ho považujú za matadora slovenského hip-hopu, ktorý sa na rozdiel od konkurencie presadil aj v komerčných rádiách. Podľa Veca sa mu podarilo zaplniť na hiphopovom trhu miesto, ktoré kedysi patrilo Rytmusovi – ten sa totiž medzitým posunul smerom k popu a danceflooru. Majkove tracky sú remeselne dobre spravené, no jeho texty už nie sú také „ostré“ ako v minulosti, keď pôsobil ako člen H16 pod menami Dilema, Koso Šajs alebo Koko Najs. Majk tvrdí, že za jeho úspechom je „nadšenie, systematická práca, vytrvalosť a dobrý tím ľudí“, ktorý sa mu podarilo okolo seba vytvoriť. No na to, aby sa dostal do mainstreamových médií, musel zľaviť aj zo svojho slovníka, respektíve nadbehnúť masovému vkusu. Príkladom je diskotéková odrhovačka Sexy, ktorá by pred niekoľkými rokmi v H16 určite neprešla.

.raperi a šoubiznis Slovenskí raperi, ktorí stáli pred niekoľkými rokmi mimo šoubiznisu, sa tak dostali do pozície, keď ho spoluvytvárajú. Tak ako v USA, aj u nás sa stal hip-hop hudbou más. „Myslím, že je to celkovým vývojom kultúry, mediálneho prostredia, generácie, samotných raperov. Ja som si tiež zo začiatku myslel, že keď nebude nejaká nadávka aspoň v každom druhom verši, tak to nie je rap. Rebélia, ostré slová ani odvážne názory neboli v médiách nikdy

| Majkovi Spiritovi sa podarilo zaplniť na trhu miesto, ktoré kedysi patrilo Rytmusovi. | Rytmus, Ego, Majk Spirit či Bacil, ktorí začínali ako ortodoxní raperi, totiž začali robiť aj nestráviteľný pop, ktorý je naozaj len pre silné žalúdky. Hoci kedysi tvrdili, že robia hudbu len pre komunitu, respektíve, že oni sa nikdy „nezapredajú“, dnes hrajú aj pre tínedžerov na kúpaliskách či mainstreamových festivaloch, sú tvárami rôznych značiek a podobne. Hip-hop, ktorý je postavený aj na silných textoch, tak postupne degradovali na dedinskú tancovačku z polovice 80. rokov.

.značka Majk Spirit Symbolom úspechu v súčasnom slovenskom hip-hope je hlavne Majk Spirit. Niekdajší člen skupiny H16, ktorá prerazila počas spomínaného boomu v roku 2005, spopularizoval tento hudobný štýl aj medzi deťmi a tínedžermi. Jeho videá na YouTube majú často vyše milióna kliknutí, na Facebooku má viac ako 171-tisíc fanúšikov. Jeho sólový album Nový človek, ktorý vyšiel pred rokom, sa predáva dva krát viac než albumy od H16. „Povedal som si, že keď 68

37. týždeň ! 10. septembra 2012

plnohodnotne pripúšťané. V Amerike má rap zázemie, mentalitu aj vážnosť. U nás toto len vzniká. Pretože rap je jedna veľká spoločná zástava pre mladých ľudí,“ hovorí Majk. Inak, tento raper, občianskym menom Michal Dušička, pochádza z dobrého rodinného zázemia, pričom vyštudoval manažment a obchod v angličtine na City University (MBA). Je šikovným obchodníkom, ktorý ťaží zo svojej súčasnej popularity. Meno Majk Spirit je dnes značkou, ktorá sa spája s rôznymi šoubiznisovými aktivitami vrátane reklám. Jeho fanúšikovia ho milujú, no má aj veľké množstvo kritikov, ktorí tvrdia, že sa zapredal. „O zapredanosti hovoria väčsinou ľudia, ktorí závidia. Niektorí mi vyčítajú, že som prijal sponzorstvo od banky, hoci rebelujem proti elitárstvu a nadnarodným korporáciám. Ktorý umelec by povedal nie? Keď dávajú, tak ber a poďakuj. Tak som bol vychovaný. Viem, že pre veľa ľudí som sa preto stal zapredaným. Lenže nikto z nich netuší, že som odmietol ponuku na niekoľkoročnú zmluvu so šesť, respektíve sedemcifernou sumou, pretože som cítil, že by

mohla byť ohrozená moja prirodzenosť a sloboda tvorby,“ tvrdí Majk Spirit.

.z ulice do Auparku To, že hip-hopu sa dnes darí oveľa viac ako počas spomínaného boomu v rokoch 2004 – 2005, dokazujú aj čísla predaja nosičov. Pokým z prvého albumu Kontrafaktu s názvom E.R.A. sa vtedy predalo okolo 15-tisíc kusov, z Rytmusovej sólovky Kral to bolo dvakrát viac. Jeho ďalší album Fenomén prekročil hranicu 20-tisíc kusov, čo však nie je dôsledok menšieho záujmu o jeho hudbu, ale toho, že cédečká sa vo všeobecnosti predávajú menej ako kedysi. Vyššie sú aj honoráre slovenských raperov – pokým pred niekoľkými rokmi brali za akciu niekoľko tisíc korún, dnes sa môžu honoráre tých komerčne najúspešnejších pohybovať aj na úrovni dve či tritisíc eur. Osobité miesto v slovenskom hip-hope si drží Vec, ktorého nemožno zaradiť do komercie ani do undergroundu. Prežil rozpad svojej prvej kapely Trosky, pričom jeho prvý sólový album Dobré ráno bol jedným zo symbolov hiphopového boomu v rokoch 2004 – 2005. Na úspech nadviazal ďalším albumom Funkčný veterán. Napriek tomu, že už štyri roky nič nevydal, je stále v centre pozornosti, pretože bez silných rečí kráča vlastnou cestou. Vec hovorí, že dočasný pokles záujmu o hip-hop po opadnutí spomínaného boomu bol pre tento hudobný štýl očistným obdobím. „Kapely, ktoré tam boli zo všelijakých zištných dôvodov, poodpadávali a už tam nie sú. A tí, čo stoja za to, sa držia, hrajú koncerty, festivaly. Okrem toho je to teraz oveľa pestrejšie. Sú tu intelektuálni raperi ako Bene, ten je v tom vlastne osamotený. Potom je kategória Vec (Smiech.) A potom je tu mainstream. Sú tu dance flooroví raperi Bacil a Rakby, ktorí radi vystupujú na diskotékach a používajú diskotékové podmazy. A existuje aj underground – to sú tí, čo sú nasratí na tých, čo sú hore. Je možné, že v undergrounde zostávajú aj takí, ktorí nemajú na to, aby ho opustili. Ale sú aj presvedčení undergroundoví umelci, ktorí nechcú robiť žiadne kompromisy vo svojej tvorbe a hnusí sa im to. Ja si však aj v mainstreame viem nájsť svoje obľúbené kúsky,“ hovorí pre .týždeň Vec, ktorý momentálne dokončuje nový album. Ten by mal vyjsť ešte na jeseň, singel Branči Kováč je vonku už niekoľko mesiacov. Mimochodom, Vec bol jeden z prvých raperov, ktorí kritizovali smerovanie hip-hopu ku komercii. V skladbe Funkčný veterán napríklad rapuje o tom, ako tento štýl uniesli do Auparku. „Je to tak, každý žáner sa tam po čase dostane. Teda aspoň taký, ktorý má predpoklady byť úspešný a uznávaný širšou masou,“ tvrdí Vec, ktorý však má medzi „auparkovými“ rapermi aj priateľov. O Rytmusovi hovorí ako o kvalitnom umelcovi a výbornom raperovi s čuchom na hity – len ho mrzí, že sa dal na tuc-tuc hudbu. „Ale je

tovom Rádiu TLIS reláciu 4elementy. Jej hlavným mottom bol slogan o „skutočnej podpore slovenského hip-hopu“. Napriek tomu sa u nás tento štýl presadil pomerne neskoro. Idaina súhlasí, že problém bol aj v médiách. „Aj v Rádiu_FM či v Rádiu TLIS sa slovenský rap ujal len vďaka tomu, že išlo o alternatívne médiá,“ hovorí Idaina. Hoci hiphopové albumy sa vtedy dobre predávali, komerčné rádiá ich odmietali, pričom sa odvolávali na vulgarizmy v niektorých textoch alebo na konzervatívneho slovenského poslucháča, odchovaného na Eláne a podobných kapelách. Podľa Idainy bol však dlho prob lém aj v nízkej kvalite slovenského rapu. „Aj hip-hop na Slovensku musel dozrieť. Mnohí si cenia legendárny Zvuk ulice, čo je v poriadku – tiež ich rešpektujem ako niekoho, kto to tu začal. Ako kvalitnejšie však vnímam Trosky či Názov stavby.“ Podľa rapera Beneho bolo len otázkou času, keď sa hip-hop presadí aj na Slovensku. „Pamätám si Zvuk ulice, ktorý som mal nahratý na zašumenej páske, potom vyšli Trosky a JSS. V roku 2004 to tu už vrelo, kapely ako Kontrafakt to robili technicky veľmi dobre. Na Slovensko však všetko príde neskoro.“ Bene pripomína, že napríklad Vec urobil v roku 2001 výbornú skladbu Atmo Rytmo, ktorá rotovala aj v jednom rádiu. „No stále to ešte nebol boom, ktorý by dostal všetkých.“ Pozitívom projektu Zvuk ulice bolo podľa Idainy v tom, že išlo o „čistejší“ hip-hop ako ten, ktorý prišiel na Slovensko počas spomínaného boomu v roku 2004. „To, čo sa vtedy presadilo v médiách, už bolo dosť zdeformované. Veľa ľudí na Slovensku netuší, že hip-hop sa opiera o hodnoty Peace, Love, Unity, and Having Fun, respektíve Peace, Love, Unity, Knowledge, Wisdom, Understanding-Respect.“ Keď však .týždeň oslovil Davida zo Senca, autora kompilácie Zvuky ulice, aby povedal, čo si myslí o súčasných slovenských raperoch, ten len mávol rukou. Slovenský hip-hop vraj pre neho skončil v roku 2000. „Nechcem byť nijako spájaný a ani považovaný za nejakého „otca" toho, čo sa na Slovensku deje v „hudbe" po roku 2000 a podvodom sa to nazýva „hip-hop", pritom je to iba komerčný pop,“ povedal nám stroho David zo Senca. Čistotu Zvuku ulice si cení aj Bene, podľa ktorého sa tam riešili reálne problémy ako drogy, politika alebo korupcia. Na kompilácii rapoval aj spomínaný Rytmus. „V skladbách, ktoré tam odprezentoval, mal veľmi zaujímavé slovné obraty typu tlačí ťa čas jak tesiláky z puberty,“ pripomína Bene. Vec vtedy rapoval aj o ľudskom egoizme a podobne. Hip-hop totiž vznikol v Amerike na ulici, kde mali najmä mladí černosi v getách reálne sociálne problémy. „Keďže ich to hnevalo, chceli sa spojiť a nejak to riešiť. Nebol o nenávisti, nevznikol preto, lebo sa niekto potreboval vybúriť zo svojich komplexov či osobných sporov. Tí ľudia sa chceli realizovať pozitívnou, nie negatívnou formou,“ pripomína Idaina.

| Každý žáner sa dostane do Auparku. Teda taký, ktorý má predpoklady byť úspešný. | to jeho voľba. Rytmus tu bude veľmi dlho, lebo sa v tom prostredí vie výborne pohybovať,“ dodáva Vec. Majka Spirita považuje za dobrého kamaráta, pričom vyzdvihuje jeho pozitívnosť. Keby si mali deti podľa Veca vybrať medzi ním a Rytmusom, radšej nech počúvajú Majka Spirita. Zároveň však kritizuje istú povrchnosť v jeho tvorbe: „Veci, ktoré hovorí, sú ľahko strávitelné, ľúbivé a obyčajné až všeobecné, pre mňa nič prelomové. Je to dobre ušité na mladšiu počúvajúcu masu, akurát sa v tom nekoná pre mňa žiadne prekvapenie. Som na lyriku raperov velmi náročný, takže ohúriť ma nie je ľahké. Ako keby to boli pasáže prepísané z Coelhových kníh. Ale ja mu jeho úspech naozaj prajem. Je dobré, že tie decká môže viesť na dobrú cestu.“

.rap ako alternatíva Idaina je redaktorkou Rádia_FM, kde má každý štvrtok reláciu o hip-hope a nu soule s názvom Bez pózy_FM. Počas prvého boomu rapu v rokoch 2004 – 2005 moderovala v študentskom interne-

.egotracky Dnes však mnohí raperi, a to nielen na Slovensku, v textoch nadávajú jeden na druhého, prípadne sa točia okolo svojho ega. „V momente, keď sa dostal hip-hop viac na oči verejnosti, keď začali byť aj na Slovensku viac čítané internetové magazíny, začali aj raperi viac riešiť svoj imidž,“ myslí si Idaina. Bene však celkom nesúhlasí: „Klasický hip-hop bol vždy aj o egu – jednoducho ty si najlepší a zvyšok je odpad.“ Podľa neho je navyše rozdiel, kto a ako spracuje „egotrack“. „Tie od Delika z kapely Moja Reč ma budú baviť vždy. Dôležité je, ako to napíšeš a podáš.“ Mimochodom, v roku 2004 otvorila slovenským raperom dvere do mainstreamových médií vtedy undergroundová kapela Kontrafakt. Jej prvý hit Dáva mi na dlhé týždne ovládol markizácku hitparádu Deka. Vtedy zrejme nikto netušil, že jej líder Rytmus raz bude robiť pop. „Rytmus je technicky veľmi talentovaný raper. Kedysi aj tancoval, perfektne beatboxoval, má to v sebe. Neviem, či ho prestalo baviť robiť hip-hop, alebo časom pri37. týždeň ! 10. septembra 2012

.hudba

„Pop, nepop, komercia, underground, alternatívna hudba – toto všetko som zjedol,“ tvrdí Rytmus. „V Amerike má rap zázemie, mentalitu aj vážnosť. U nás toto len vzniká,“ hovorí Majk Spirit. 70

37. týždeň ! 10. septembra 2012

BORIS NÉMETH (1–4)

„Rap robím aj preto, že neviem spievať a hrať na gitare,“ tvrdí Bene. „Dobrú tému vie dať málokto. Ja to viem,“ smeje sa Vec, ktorému hovoria aj otec. 37. týždeň ! 10. septembra 2012

.hudba šiel na to, že sa dá na tom aj zarobiť,“ uvažuje Idaina. Bene síce spomínaný boom slovenského hip-hopu v rokoch 2004 – 2005 zaznamenal, väčšiu pozornosť mu však nevenoval. Vždy ho totiž viac bavili Trosky, Vec či Moja Reč, respektíve Atmosphere, MF Doom, Sage Francis a podobní podivíni. „Bol to mainstream v tom najlepšom slova zmysle. Technicky to bolo zvládnuté výborne, pričom mi prišlo vtipné, že veľké vydavateľstvá zrazu podpisovali zmluvy s interpretmi, na ktorých by dva roky dozadu neukázali prstom. A platí to aj naopak – raperi, ktorí predtým nadávali na tieto lajbly, že ide o číre zlo, bolo radi, že ich distribuujú, lebo je asi dobré byť v Tescu.“ V rokoch 2007 – 2008 došlo k výraznému útlmu slovenského hip-hopu. Väčšina raperov sa totiž po jednom či dvoch albumoch tematicky vyčerpala. Podľa Idainy je problém aj v tom, že mnohí slovenskí raperi sa boja otvoriť – napríklad priznať si svoje slabosti. „Otvorení sú len do takej miery, ktorá nemôže ohroziť ich ego alebo imidž. A aj keď sa osobnostne vyvíjajú tak, ako každý človek, v tvorbe sú obmedzení svojou uzavretosťou a časom už nemajú čo ponúknuť.“ Bene má na to jednoduchšiu odpoveď: „Prečo už HZDS nemá voličov? Lebo pomreli. Hip-hop išiel dole, lebo decká vyrástli a pochopili, že toto ich už nebaví počúvať. Jednoducho si nenašli cestu k raperom ako Vec či Moja Reč.“

.párty a kalkul Posledné dva roky je slovenský rap opäť na vzostupe. Problém je, že populárni Rytmus či Majk Spirit ho posunuli niekam, kde nepatrí. Výsledkom sú „kolotočárske“ hity pre tínedžerky, na ktoré sa dá možno dobre tancovať na diskotékach, no s podstatou hiphopu nemajú nič spoločné. Už to dokonca nie je ani o egu či nadávaní na konkurenciu ako v roku 2004, ale len o peniazoch, pekných babách a drahých autách. „Bolo len otázkou času, kedy nájde niekto dieru na trhu. Ľudia, ktorí celý týždeň makajú, sa chcú v piatok opiť a tancovať. Milujú diskotéky, kolotoče a zábavu, pri ktorej nemusíš rozmýšľať,“ vysvetľuje Bene. Podľa Veca na tom, keď niekto rapuje o párty, nie je nič zlé. „Boli také vlny v rape, keď sa všetci iba sťažovali. Všetko bolo len negatívne. Nič o tom, že je super deň, že sa tešíš, že si na párty. Jedno aj druhé je dôležité. Život, to je párty aj pohreb. Raz si hore, raz si dole,“ hovorí Vec, ktorý však súhlasí, že za niektorými diskohitmi cítiť istý kalkul. „Možno sa v tom odrazilo to, že niektorí chalani majú svojich manažérov a tí ich tlačia do niečoho, aby boli úspešní. Cítim z toho taký manažérizmus. Ale ak im ide o to, osloviť ľudí na diskotéke, tak nech sa páči. Ja také pesničky nerobím.“

.dylan a desmod Ale je pravda, že americkí raperi väčšinou vedia urobiť aj komerčný hit inteligentným spôsobom. „Tam majú Dylana a my tu máme Desmod. Tam vedia všetko urobiť lepšie,“ myslí si Bene. Podľa neho to však ide aj na Slovensku – za dobrý príklad považuje pesničky Branči Kováč od Veca či Nočný let od Moja Reč. Súčasný boom disco rapu však Benemu neprekáža: „Všade to funguje tak, že čím väčšia je mainstreamová scéna, tým viac vzniká aj truescoolových vecí. Vonku vzniklo množstvo indie lajblov aj preto, že v hlavnom prúde sú 50 Cent, Game či Snoop Dogg. Aj u nás sa tak stal z hip-hopu vďaka mainstreamu plnohodnotný žáner.“ Podľa Idainy sa na Slovensku presadzujú aj raperi, ktorých texty majú myšlienku, hoci nie sú komerčne až takí úspešní ako Rytmus či Majk Spirit. „Hoci to tak môže vyzerať, nie je tu len disco rap. Sú tu napríklad aj Sedláci, ktorí robia poctivý hip-hop. Aj Luzer je sám sebou a v textoch sa dokáže naozaj otvoriť.“ Na tunajšej scéne pôsobia aj raperi, ktorí sa v textoch seriózne zaoberajú sociálnymi či politickými problémami – napríklad Invázia, alebo Michal Kováč s projektom Režimy. Kvalitný hip-hop robia aj Gramo Rokkaz, Boy Wonder, Strapo či Pratrix. Aj podľa Veca stojí za pozornosť partia Gramo Rokkaz, ktorej sa po rokoch rapovania konečne začína dariť. K novej generácii raperov je však skeptickejší, podľa neho si priestor vyznačkovali starí psi. „Nejakí mladí chalani? Neviem. Nič zaujímavé sa mi nedostalo do uší. Len starí psi, Moja Reč, Zverina.“ Vec súhlasí, že raperi dnes majú problém s témami. „Dobrú tému vie dať málokto. Ja to viem,“ smeje sa raper, ktorému za jeho dlhé pôsobenie v hip-hope hovoria aj „otec“.

.raper pre intelektuálov Podľa Idainy je „veľmi autentický a uvedomelý“ aj Bene, ktorého tvorba ju prinúti zamyslieť sa. Bene však nie je typický raper, skôr básnik a intelektuál, ktorý chodí normálne do roboty. „Celý deň sedím vo firme za počítačom, som taký korporátny chalan,“ hovorí s úsmevom. Bene dokonca nerád vystupuje na veľkých hiphopových akciách. „Radšej odmietnem koncert, akoby som mal hrať niekde, kde sa necítim dobre.“ Pred dvoma rokmi vystúpil spolu s Karaoke Tundrom na jednom festivale, ktorý organizoval Midi. „Rozprávali sme tam neuveriteľne smutné príbehy z Peťa Tázoka a vyzneli sme ako úplní idioti. Poznalo to možno štyridsať ľudí, pre zvyšok sme boli nejaká bizarnosť.“ Bene preto radšej robí koncerty pre menšie publikum, ktoré ho pozná a rozumie mu. „Po koncerte si môžem dať s každým pivo a porozprávať sa.“

| Klasický hip-hop bol vždy aj o egu – jednoducho ty si najlepší a zvyšok je odpad. | Podľa Idainy mnohí raperi prišli na to, že existuje významná cieľová skupina, ktorú môžu zasiahnuť. „Je pravda, že väčšinou ide o deti, ale mnohým je jedno, ako prídu k peniazom. Nechcem nikomu krivdiť, možno sa napríklad Majkovi Spiritovi páči to, čo robí, ale myslím, že často je za tým kalkul,“ súhlasí aj Idaina. „Ak máš z hudby reálny príjem, prižmúriš jedno, možno aj druhé oko, prispôsobíš sa a robíš kompromisy. Ale možno sa v tom naozaj našli,“ dodáva s úsmevom Bene. Podľa neho sa však slovenský hiphop až tak veľmi nezmenil: „Tí, čo mali dobré texty kedysi, ich majú dobré aj dnes a naopak.“ Preto nerozumie, prečo ľudia vyčítajú Rytmusovi alebo Egovi, že sa „zapredali“. „Oni píšu v podstate stále rovnako. Mňa to síce nebaví, ale technicky to robia dobre. Akurát teraz možno prišla taká bulharská ,kolotočárska‘ vlna.“ Podobným obdobím prešiel podľa Beneho aj hip-hop na Západe, akurát to bolo skôr ako na Slovensku. „Taký Snoop Dogg robí dokola to isté, pričom nikdy neprišiel so žiadnou závažnou témou. Stále je funky a zábavný, ako bol v roku 1993, keď vydal prvý album, hoci pokiaľ ide o texty, je podľa mnohých o ničom.“ 72

37. týždeň ! 10. septembra 2012

Bene odmieta aj propagáciu svojej tvorby v štýle zvučiek pre mobilných operátorov. Čo by spravil, keby ho oslovilo napríklad Fun Rádio, aby pre nich urobil nový jingel? „Možno by som to spravil ako ghostwriter, spísal by som pár blbostí a nech si to tam kváka kto chce. A nebol by som ten, kto ľuďom odporúča koniny. Ale kto by už len stál o zvučku na mainstreamové rádio od niekoho ako ja.“ Nedávno s prekvapením zistil, že televízia Prima-cool má upútavku na krimiseriály, do ktorej sú zakomponované štyri jeho tracky. „Jediné, čo mám, je moje meno. Nechcem, aby sa ľudia o mne dozvedali prostredníctvom takejto upútavky alebo jingelu nejakého mobilného operátora.“ To, že robí práve rap, je podľa Beneho možno aj preto, že nevie spievať a hrať na gitare. „Inak by som možno robil pesničky na spôsob Dylana alebo Kryla.“ Album kapely Modré hory, kde rapuje spolu s Lyrikom, ktorý začínal s hip-hopom v kapele JSS, vyšiel v náklade tisíc kusov. Bene vydal aj knižku svojich textov s názvom Spam poetry, ktorá mala náklad dvetisíc kusov. To, že nie je komerčne až taký úspešný ako konkurencia, mu však neprekáža: „Nikomu nezávidím, ja to tým chlapcom prajem.“ !

Český a slovenský trh je pre mňa primalý Slovenský raper Rytmus o jeho ceste z hiphopového undergroundu na vrchol hudobného šoubiznisu. „Hip-hop som nikdy robiť neprestal,“ tvrdí.

Rytmus: Rap je môj život a môj priestor. Scéna ma prestala zaujímať odvtedy, čo som si v hip-hope dosiahol všetko, čo sa dá. Logické. Najmä nie je čo sledovať, nič sa nedeje. Nikam sa to neposunulo, všetko mi znie ako Bengoro, ERA, Bozk na rozlúčku alebo Kral. Ak sa to zmení a objaví sa niekto, čo prinesie niečo nové, prelomové, tak ho veľmi rád podporím. .prečo si vlastne prestal robiť hip-hop, na ktorý máš veľ ký talent? Mám pocit, že si, pre mňa z dosť nepochopiteľných dôvodov, nadobudol dojem, že už nerobím rap. Kto je tu od toho, aby povedal, že takto má vyzerať rap a treba ísť podľa tejto šablóny? Rap je hocijaký, hlavne slobodný a rapová hudba nám

ponúka veľa štýlov. Debaty o pravom a nepravom rape sú obmedzené. Dnes všetci slávni ,,praví" raperi a producenti robia so spevákmi tej „nepravej" hudby. No a? Niektorí ľudia sú zo mňa nervózni len preto, že mám úspech. Keby som ho nemal, tak ma nikto nerieši a ja by som to hral, že som drsný underground, ktorý vystupuje za cestu pre 100 ľudí v klube. Áno, okrem rapu som začal robiť aj iné hudobné štýly. Svet aj hudba sa vyvíja. A ja tiež. Preto sa mám cítiť previnilo? Poviem vám to jednoducho. Je to moj život a môj priestor, keď stojím za mikrofónom. Nikdy som nerobil to, čo chcú ostatní, ale to, čo chcem ja. Pusti si skladbu Sloboda. .juraj Kušnierik

BORIS NÉMETH

keď si človek dnes pustí staré tracky od Kontrafaktu a tvoje aktuálne pesničky, vyzerá to inak. Ty tam vidíš súvis? Aký? Kontrafakt albumy sú z roku 2004 a 2007. Už v tom čase nám vyčítali komerciu alebo že sa meníme. Súvis? Aj keď stále tí istí chlapci, ale o 10 rokov starší. Máme za sebou tisíce koncertov, päť najpredávanejších albumov a desiatky singlov, videoklipov. Stále nepotrebujeme médiá, rádiá, rozhovory a podobné veci. Dnes sú z nás značky, ktoré si určujú podmienky. Prečo? Pretože na sebe makáme. Dennodenne. Ten, kto nemaká alebo nezažil úspech v hudbe, nepochopí. Keď si vypočuješ pozorne všetky albumy, tak zistíš, že je tam najväčší súvis. A k tomu celkom prirodzený vývoj. .v čom vidíš zmysel svojej dnešnej hudobnej produkcie? Považuješ ju za mainstreamový pop, alebo v tom cítiš aj niečo viac? Nepripadá ti to všetko príliš uhladené? Vidím zmysel v tom, že robím hudbu pre ľudí. Vidím zmysel v tom, že vydám album a je oň záujem, o čom svedčí vysoký predaj. Vidím zmysel v tom, že som desať rokov v kuse vybookovaný. Vidím zmysel v tom, že vystupujem na stálych hiphopových alebo nehiphopových akciách ako headliner večera niekoľko rokov. Pop, nepop, komercia, underground, alternatívna hudba – toto všetko som zjedol. Chcem robiť hudbu čo najdlhšie a chcem po sebe zanechať čo najviac rozmanitých veci. Nemusím sa nikomu spovedať a ani odôvodňovať „prečo". V hudbe si chcem naďalej slobodne robiť to, čo cítim. Býval som drsnejší? Myslíš? Aj za tento pohľad na vec som vlastne rád, pretože sa často stretávam s názorom, že moja súčasná tvorba je drsná. Ono je to tak, že každý ma vidí inak, a práve preto mám aj skladbu, že sa nikdy nezavďačím všetkým. .sleduješ súčasný slovenský a český hiphop?

.priama reč lucie piussi Dvadsaťštyri zastávok MHD v Bratislave je zamorených hustým, zvukovým smogom. Hrá na nich rádio. Štyridsiatky na teplomeri, do šialenstva nechýba veľa. Klinec do rakvy vám zatlčie Marika alebo Jožo. Však viete, ktorí. Mesto v spolupráci s Dopravným podnikom sa rozhodlo zbaviť občanov posledných zvyškov osobnej slobody a na voľnom priestranstve im búši do hláv rádiové splašky. Som presvedčená, že zvukový smog znásobuje inváziu neuróz a je oveľa nebezpečnejší a horší ako akékoľvek výpary z áut či dym z cigariet. Stojím si tu, na rozpálenej zastávke na Námestí Franza Liszta, a mám pocit, že ďalšiu dávku reklám a osprosťujúcich džinglov už neprežijem. Alebo tie pesničky. Znejú ešte dlho, aj keď nechcete. Je to mučenie. Pozerám po otupených, spotených spoluobčanoch. Komu okrem mňa to prekáža? Akási agentúra spravila výskum a ten dokázal, že keď ľuďom otrepávajú o hlavu jednu a tú istú pesničku, po čase si väčšina na ňu

zvykne, začne si poklepkávať do rytmu, a pesničku (nech je akákoľvek), si obľúbi. Presne v tom istom momente, keď opačná skupina ľudí – ako inak – menšina – začne šalieť a pri počúvaní pesničky si už šklbe vlasy. A tak tu stojím a je mi jasné, že patrím k menšine. Pre takých ako ja je počúvanie nechcenej hudby psychický teror. Je ponížením. Pre vás je to len kulisa, pre nás zásadná vec. Ale dobre. Predsa nejde o môj názor na tie splašky. Tu ide o zásadné právo mňa ako občana nemusieť počúvať žiadne rádio na verejnom priestore MHD! Je mi jedno, aké je to rádio, je mi jedno, či platí SOZE, nezaujíma ma jeho vzťah s Dopravným podnikom a kto z toho profituje. Zaujíma ma ticho. Som ochotná za svoje právo na ticho bojovať. Lebo keď nám už budú rádiá aj na zastávkach šraubovať do hláv svoje stupidity a my sa neohradíme, môžeme to rovno nazvať dobrovoľnou lobotómiou. !

37. týždeň ! 10. septembra 2012

.hudba

Teta Madge .peter Bálik

Comeback alebo nie? Zahraničné médiá sa dohadujú, či americká popová legenda nahrala svoj najlepší album za posledné roky. Je pravda, že o tom, či sa Madonna vráti do popredia, nakoniec vždy rozhodli len masy. Veď ide o pop, nie? a ich nadšenie po prvotnom veľkom záujme o jej nový album MDNA, ktorý vyšiel predminulý týždeň, akosi opadlo. Podľa správy hudobného magazínu The Rolling Stone sa z jej novinky za prvý týždeň predalo 359-tisíc kusov, no hneď nato sa z neho predalo až o 88 percent menej čiže 46-tisíc kusov. Magazín okrem toho dodáva, že z predaja v prvom týždni treba ešte odpočítať 179-tisíc kusov, ktoré zakúpila agentúra Live Nation, organizátor nastávajúcich Madonniných koncertov, a bude ich predávať na jej najbližšom turné. .obchodníčka alebo speváčka? Celkovo vzaté, o Madonnu je stále záujem, ale nie o tú, ktorá sa dnes snaží vyrovnať Lady Gaga a iným hviezdičkám súčasnej popmusic. Ľudia si zachovávajú v pamäti tú Madonnu, ktorá koncom osemdesiatych rokov šokovala výstredným správaním. Jej sexuálne výstrelky sú však v porovnaní so súčasnosťou na úrovni príbehov z ružovej knižnice. Keď sa britský denník Guardian pýtal svojich čitateľov pri príležitosti vydania jej nového albumu MDNA, či ľudí táto speváčka stále zaujíma, 58 percent Britov odpovedalo, že ich stále baví. Štyridsaťdva percent opýtaných ju však poslalo do minulosti. Otázne je, prečo sa Madonna až nasilu drží súčasných trendov a snaží sa súperiť s oveľa mladšími kolegyňami? Je to údel popmusic. V tejto hudbe ste taký dobrý, aký dobrý je váš posledný singel. A vy si pamätáte, kedy to naposledy bolo? V minulom desaťročí možno Confessions On A Danceflor, no v jej neprospech hrá fakt, že refrén si zapožičala od švédskej legendy ABBA. Hudobný server Popmatters nedávno vybral desať Madonniných najlepších piesní. Medzi nimi bolo osem z jej najsilnejšej éry z osemdesiatych a de74

16. týždeň ! 16. apríla 2012

väťdesiatych rokov, len dva, Frozen a Ray Of Light, pochádzali z inak vydareného comebackového albumu Ray Of Light. Ale to sa písal rok 1998! Odvtedy uplynulo dlhých štrnásť rokov a o Madonne sa hovorilo len ako o výbornej obchodníčke, ktorá sa dokázala udržať na vrchole popularity a odrážať útoky mladších speváčok napriek tomu, že neponúkla svetu popmusic poriadny hit. A to od od Ray Of Light nahrala päť albumov vrátane toho najnovšieho, ktorého stihne pravdepodobne podobný osud ako jeho predchodcov. U Madonny to funguje takto. Stačí, keď sa okolo nej vytvorí atmosféra očakávania. Vtedy sa predá najviac albumov a keď to nadšenie ochabne, vytratí sa do zabudnutia. Nebyť jej koncertných šnúr, len v minulom desaťročí absolvovala štyri výpravné turné, kde spievala z väčšej časti starý materiál, ani by sa o nej veľa nehovorilo. Jej problémom je, že už nešokuje tak ako kedysi. Keď sa nechala akože ukrižovať na kríži, aby tým upozornila na africké siroty, nakazené AIDS, naštvala tým rôzne cirkevné spoločenstvá, no jej fanúšikov a nestranných pozorovateľov to príliš nešokovalo. Predsa len Madge, ako ju familiárne prezývajú Briti, ktorí si ju privlastnili, pretože niekoľko rokov žila na ostrovoch v manželstve s režisérom Guyom Ritchiem, to má v 53 rokoch, keď má na krku štyri deti a rozvod, dosť ťažké. Podobne dopadla aj s jej poslednou kontroverziou, keď jej You Tube scenzuroval klip k aktuálnemu singlu Girl Gone Wild. „No, svojim deťom by som to asi nepustila, ale aj napriek nahatým chlapom a Madonne, ktorá tam robí divné pohyby, je tento klip úplne v poriadku,“ napísala novinárka z Guardianu s tým, že aj po 30 rokoch Madonna má na to, aby Rihanne ukázala, ako spojiť sex a hudbu dohromady.

V čiernobielom klipe k piesni Girl Gone Wild z aktuálneho albumu vidieť okrem Madonny aj ukrajinských tanečníkov a amerických modelov.

.vynálezkyňa sexu? V tej kategórii bola táto speváčka dlhé roky jednotka a dalo by sa napísať, že ju v osemdesiatych rokoch aj vymyslela. Keď som bol puberťák, chodieval som okolo bulharského strediska v strede Bratislavy, kde bol vo výklade zavesený obal druhého albumu Like A Virgin, ktorý obsahoval jej prvé dva veľký hity Like A Virgin a Material Girl. V licencii ho vydalo bulharské vydavateľstvo Balkaton o podľa internetu je dnes veľkou raritou. Tak sa Madonne, ktorú sme mohli vidieť len v rakúskej televízii, podarilo dostať za Železnú oponu aj k nám. Vtedy sa speváčka ešte prezentovala ako neviniatko s lízankou v ruke, no každým ďalším albumom naberala na otáčkach. Bola vyzývavou Madonnou, hriešnicou pred krížom, jej provokatívne videá zakazovali po celom svete, bola ženou herca Seana Penna (ako si ju mohol tento skvelý chlapík zobrať?), súkala jeden obrovský hit za druhým. Po revolúcii sa Madonna dostala oficiálne k nám, a to rovno s celovečerným dokumentom S Ma-

iné. To jej už tiahlo na štyridsiatku a ako skúsená šoubiznisová harcovníčka cítila, že vlak je už niekde inde. V polovici deväťdesiatych rokov vo svete zúrila tanečná revolúcia a Madonna si vtedy najala vychyteného producenta Williama Orbita. Spolu nahrali album Ray Of Light, ktorý si našiel cestu nielen do mainstreamu, ale aj alternatívneho sveta. Od toho momentu už trendy nevyrábala, ale doháňala ich. Či to už bolo s nasledujúcimi albumami Music (2000), American Life (2003), Confessions On A Dance Floor (2005) alebo Hard Candy (2008), jej naslabší album v dlhotrvajúcej kariére. Na každom z nich sa spojila s trendovým producentom tej doby. Aj MDNA v niečom veľmi pripomína albumových predchodcov. Po rokoch sa vrátila k Williamovi Orbitovi, možno preto, aby vytrieskala niečo z ich spoločnej iskry, ktorou ohúrili svet v roku 1998. Ako ukazuje jej prvý singel Give Me All Your Luvin z MDNA s vokálmi od M.I.A. a Nicki Minaj, ktoré jej takýmto spôsobom

| Súčasná Madonna nemá dnes hity a témy, ktorými by priťahovala pozornosť. | vzdali hold, tak Madonna akosi už nemá čo povedať, a teraz ani nejde o to, že by si mala obliecť „mäsový“ kostým ako Lady Gaga, prvá z nových speváčok, ktorá v otázke sexu a sexuality zašla ešte ďalej a zobrala jej žezlo kráľovnej popu z ruky, aby sa stala Madonnou nového desaťročia. Pôvodná Madonna sa novým albumom pokúša upozorniť na svoju minulosť. Celkovo vzaté a podčiarknuté: Súčasná Madonna nemá dnes hitové piesne a témy, ktorými vždy priťahovala pozornosť. Nikdy som nebral argument, že nie je dobrou speváčkou. Na to, že na pódiu nabehá kilometre, spieva celkom slušne. Hlavným problémom „tety Madge“ je ten, že keď si odmyslíme jej imidž sexuálnej dračice, ktorého sa napriek svojmu veku nechce vzdať, zistíme, že Madonna bola vlastne povrchná. S výnimkou niektorých takmer dokonalých popových piesní nemá dnes čo ponúknuť, a tak jej zostala len minulosť. Jednoznačne treba súhlasiť s kritikmi, ktorí napísali, že jej novinka MDNA „nie je žiadne terno, len ďalší Madonnin nový album.“ ! 16. týždeň ! 16. apríla 2012

PROFIMEDIA (1–2)

donnou v posteli. Aj keď človek nemusel byť jej fanúšikom, musel uznať, že na tej speváčke niečo je. Najmä keď vo filme, ktorý bol vlastne akýmsi denníkom z jej vtedajšieho turné, simulovala na obrovskej posteli masturbáciu. Dnes sa to v klipoch robí bežne, vtedy to bola skutočne novinka. Spomínate si, že proti jej koncertom vtedy vystúpil aj pápež Ján Pavol II.? Madonna však išla ďalej. V nasledujúcom klipe k Justify My Love ukázala sadomasochizmus, potom známemu humoristovi Davidovi Lettermanovi ponúkla v jeho šou, aby očuchal jej spodnú bielizeň, až si aj jej fanúšikovia začali klásť otázku, či náhodou už nezašla priďaleko. Najlepšie to vystihol geniálny americký spisovateľ Charles Bukowski: „Madonna sa tvári, akoby vynašla sex.“ Na ďalšom albume Bedtime Stories a nasledujúcej výberovke jej najväčších hitov nakoniec zo svojho sexuálneho imidžu zľavila, aby si neskôr zahrala v kasovom trháku Evita. Keď v roku 1996 vyhlásila, že začala študovať kabalu, ortodoxným Židom sa zo šoku skoro vyrovnali pajesy a odkázali, nech si nájde na čítanie niečo

.nadoraz

Kurt, pre mňa si tu furt! .peter Bálik Presne pred dvadsiatimi rokmi vyšiel tretí radový album Nirvany In Utero. Hudobný svet si tak po čase opäť pripomína génia americkej punkrockovej hudby Kurta Cobaina.

ešte v roku 1991 boli hitparády plné nudnej hudby, no album s obalom batoľaťa, ktoré sa načahuje za dolárovkou, všetko zmenil. Nevermind od americkej kapely Nirvana vtedy spôsobil v rebríčkoch podobné zemetrasenie, ako to dokázali kedysi raní Beatles. Nielenže vrátil gitarovú hudbu do hitparád, ale otvoril dvere celej jednej scéne, ktorá dovtedy prežívala len v podzemí. Za túto zmenu mohol jej líder Kurt Cobain, ktorý nakoniec zaplatil za svoju slávu životom. .som gay?

nakoniec spravili aj prvý singel, ktorý predznamenal príchod druhého albumu kapely Nevermind (1991). Geffen očakávali, že z Nevermind predajú 200-tisíc kusov, do dnešných dní sa z tohto albumu predalo rekordných tridsať miliónov. Keď Smells Like Teen Spirit začalo strmo stúpať v hitparádach, Cobainov život sa začal otáčať úplne iným smerom. Pred Nevermind býval na ulici, po ňom bol tvárou nového hudobného smeru – grunge. Na tento druh úspechu nebol spevák pripravený – iba jeho najbližší vedeli, že trpí depresiami a trápi ho nevyliečiteľná choroba žalúdka, na ktorú po rokoch neúspešného liečenia našiel ten „správny“ recept – heroín. Droga mu najprv pomohla, bolesti skutočne ustúpili, no nakoniec sa, podobne ako u iných feťákov, obrátila proti nemu. Kurt bol síce na vrchole, ale v skutočnosti už vtedy z neho pozeral do hlbokej a bezodnej čiernej jamy. Istý čas si myslel, že ho z depresie vylieči vzťah so speváčkou Courtney Love, ktorú si nakoniec aj zobral za ženu. No Courtney bola feťáčka ako on, Kurt tak stál na ďalších tekutých pieskoch. V roku 1992 sa im narodila dcérka Francis Bean, kvôli ktorej sa pokúsil niekoľkokrát vzdať tvrdých drog, no vždy sa k nim vrátil.

JOE GIRON/CORBIS/PROFIMEDIA

Hudobník sa narodil 20. februára 1967 v americkom mestečku Aberdeen, ležiacom neďaleko Seattlu. Hneď prvý šok zažil už v siedmich rokoch, keď sa rozviedli jeho rodičia. Rozchod mal na neho taký silný dopad, že ho dokonca zmienil aj vo svojom liste na rozlúčku, že sa uzavrel do seba a prestal komunikovať s okolitým svetom (jeden čas si myslel, že je gay). Keď mal jedenásť rokov, jeho strýko mu ponúkol, že mu kúpi bicykel alebo gitaru. Kurt si vybral gitaru. V tom čase už počúval veľa rozličnej hudby. Na začiatku to boli hlavne The Beatles, neskôr sa zamiloval do klasických rockových kapiel ako Led Zeppelin, no v pu.nenávidím sa a chcem zomrieť berte jeho život definitívne zmenil punkCobain pracoval ďalej, ale chýbala rock. Kurt Cobain si tak už v mladosti mu prvotná energia. V roku 1993 sa kastanovil hudobné mantinely, v ktorých pela opäť zavrela do štúdia a začala prasa ako skladateľ chcel v budúcnosti pocovať na novom albume, ktorý nakohybovať. Mal rád melódie, ktoré zabalil niec dostal názov In Utero (1993). Nie do hlučnej punkrockovej hudby. Keď sa je to zlý album. Obsahuje niekoľko zána strednej škole zoznámil so synom sadných Cobainových piesní, no pre chorvátskych emigrantov Kristom Nomasy nebol až taký stráviteľný ako jeho voselicom, navrhol mu, že by mohli zapopovejší predchodca. Nirvana ním ložiť skupinu. V Nirvane sa vystriedalo chcela demonštrovať, že neopustila svoviacero bubeníkov, no Krist a Kurt sa je drsné punkové korene. Pracovný nánakoniec rozhodli pre mladučkého Dazov albumu znel Nenávidím sa a chcem va Grohla. Vraj po prvých dvoch minúzomrieť. Bola to predpoveď skorého a tratach spoločného hrania vedeli, že Dave gického konca. Nirvana stihla odohrať je pre kapelu ten pravý. V tom čase bola zopár koncertov, ktoré sa rušili a obnoNirvana v undergrounde pomerne zavovali v závislosti od Kurtovho duševbehnutou kapelou, ktorú si na turné ného a fyzického stavu, spravila legenpozývali vtedy slávnejšie skupiny ako dárny koncert v MTV Unplugged (1994) napríklad Tad alebo Mudhoney. a napriek čiernemu mraku nad KurtoKurt bol frustrovaný, že veci sa nevou hlavou si plánovala budúcnosť. Mihýbu tak rýchlo, ako by si prial. Bol nechael Stipe po Kurtovej smrti hovoril, šťastný z toho, že domovská firma Sub Krist Novoselic, Kurt Cobain a Dave Grohl – to bola Nirvana. že Kurt plánoval nahrať jemný akusticPop sa o ich album Bleach príliš nestará, a to napriek tomu, že sa z neho predalo slušných 40-tisíc kusov. Na ký album so sláčikmi, dokonca už bolo zahovorené štúdio. Ale nakoniec k tomu nedošlo. Dňa 5. augusta 1994 si na prsia priodporúčanie priateľov zo Sonic Youth nakoniec podpísali zmluvu s veľkou značkou Geffen Records. Tu možno badať ďalší Kurtov roz- pevnil svoj indetifikačný preukaz, strčil si do úst brokovnicu a zastrepor, ktorý sa odohrával v jeho strápenej duši. Na jednej strane chcel lil sa vo svojom dome v Seattle. Mal len 27 rokov. Dňa 8. augusta nabyť slávny, na druhej zas si chcel zachovať svoj punkový štatút outsi- šiel jeho telo elektrikár, ktorý prišiel ku Cobainovcom nainštalovať dera, čo sú polohy, ktoré sa vo svojej podstate úplne vylučujú. V roku bezpečnostný systém. „Je lepšie zhorieť ako postupne vyhasnúť,“ na1990 Nirvana znela približne rovnako ako vtedajšie punkrockové ka- písal v liste na rozlúčku hudobník, ktorý okrem iného napísal, že sa pely zo Seattlu. Do jej repertoáru však postupne začali prenikať popo- cíti úplne prázdny a vyprahnutý a že hudba mu nespôsobuje žiadne vejšie ladené pesničky. Jednou z posledných pred odchodom do štú- potešenie. Cobainovi kritici ho roky obviňovali z nihilizmu, no po rodia v Los Angeles bola aj Smells Like Teen Spirit, ktorú Cobain pôvod- koch sa vyplavujú skutočnosti, že to bol jeden premýšľajúci, múdry ne považoval za nepodarok v štýle The Pixies. Keď ju kapela nahrala, a citlivý človek, ktorý zašiel vo svojom trápení priďaleko a už nemal až vtedy pocítila jej potenciál, rovnako ako ľudia z Geffenu, ktorí z nej v sebe silu, aby sa dokázal vrátiť späť. ! 76

37. týždeň ! 9. septembra 2013

Neuroheadset Emotiv EPOC so 14 senzormi na zachytávanie EEG, ktorými sa dá ovládať počítač alebo počítačové hry.

.lifestyle Ovládanie mysľou prichádza .alexander Mravčák

Headsety, ktoré čítajú vaše myšlienky a umožnia vám ovládať počítač, si už niekoľko PRESSFOTO EMOTIV

rokov môžete zaobstarať aj vy. Môžete pomocou nich hrať jednoduché hry alebo sa naučiť lepšiemu sústredeniu. Podarí sa technológii preraziť na masový trh? 42. týždeň ! 14. októbra 2013

.lifestyle muž sedí v kresle a pozerá sa na tablet. Bez toho, aby sa zariadenia dotkol alebo povedal čo i len slovo, vyberie aplikáciu na prehrávanie hudby, zvolí pesničku, chvíľu počúva, potom zapauzuje. Takéto video zverejnili na jar výskumníci zo Samsungu a Texaskej univerzity v Dallase. Používateľ tabletu na videu má na hlave čiapku s elektródami a tablet ovláda iba pomocou myšlienok. Aj keď sa to môže zdať na prvý pohľad neuveriteľné, v skutočnosti je to iba jeden z mnohých projektov, ktoré sa snažia presadiť ovládanie počítačov pomocou mysle. .armádna technológia Už o niekoľko rokov by mohol byť život oveľa jednoduchší. Chcete napísať email, ale máte plné ruky? Stačí pomyslieť. Chcete pustiť doma klimatizáciu, ale ste ďaleko od ovládacieho panelu? Stačí pomyslieť. Máme dotykové obrazovky, ktoré reagujú na pokročilé hmaty; televízory, ktoré sa dajú ovládať mávaním rukou a autá či telefóny, s ktorými sa môžete rozprávať. Ani tie však nie sú také futuristické ako priame ovládanie mysľou. Touto myšlienkou sa zaoberajú akademici už od sedemdesiatych rokov. Po vedcoch sa jej rýchlo chytila americká vojenská agentúra DARPA (tá istá, ktorej vďačíme za vznik internetu a autonómneho Google auta). Helmy na rozpoznávanie myšlienok sú bežné vo výskumných laboratóriách v zdravotníctve či na univerzitách vrátane Bratislavy. Každodenné praktické využitie však bolo dlho limitované. Zapojiť ovládanie mysľou dáva najväčší zmysel vtedy, ak človek nemôže chytiť klávesnicu či myš, a tak sa táto disciplína dlho sústreďovala iba na imobilných ľudí. Jeden z prvých ľudí, ktorí mali možnosť ovládať počítač pomocou mysle, bol Matt Nagle, ochrnutý na celom tele. Zariadenie BrainGate na čítanie myšlienok mu implantovali do hlavy v roku 2004. Pomocou neho mohol ovládať počítač podobne, ako to robí zdravý človek myšou. Keď si pomyslel „hore“ kurzor sa začal posúvať nahor a naopak. Ďalší hendikepovaní pomocou počítačového čipu, ktorý číta ich myšlienky, ovládajú napríklad svoju protetickú ruku, nohu alebo invalidný vozík. Teraz však technológia postupne smeruje k masovej produkcii a dobrej komerčnej budúcnosti.

.ako v Hviezdnych vojnách Jednou z prvých firiem, ktorej sa podarilo dostať „čítanie myšlienok“ k masám, bola NeuroSky. V roku 2009 spolu s výrobcom hračiek Uncle Milton začali vyrábať hračku Star Wars Force Trainer. Išlo o pingpongovú loptičku uzavretú v priehľadnom valci. Dieťa si nasadilo čelenku, ktorá sledovala myšlienkovú aktivitu a loptičku podľa nej nadnášala do vzduchu. Ak sa sústredilo, mohlo loptičku prinútiť levitovať. Hračka za 130 dolárov sa stala hitom nie preto, že by poskytovala ktovieakú zábavu, ale skôr preto, že to bolo prvýkrát, čo sa podobná technológia ocitla v rukách bežného spotrebiteľa.

s konceptom čítania myšlienok. V roku 2007 si uvedomili, že technológia by mohla mať oveľa širšie využitie a založili firmu. Pôvodne spolupracovali s rôznymi ďalšími výrobcami a tvorili softvér. Minulý rok sa však rozhodli, že skúsia vyrobiť vlastný projekt. Na portáli Indiegogo otvorili kampaň na čelenku Muse. Produkt sa ľuďom páčil a firma za jeden a pol mesiaca vyzbierala takmer tristotisíc amerických dolárov a svoj stanovený cieľ prekonala dvojnásobne. Muse má veľmi jednoduchý a nenápadný dizajn. Firma si zakladá na štýlovosti, keďže je jej jasné, že zariadenie, ktoré by vyzeralo ako z ordinácie neurológa, by u verejnosti nezabodovalo. Zakladateľka spoločnosti Ariel Gartenová pre Laptop Magazine povedala, že s bezdrôtovou čelenkou chodí na nákupy a nikomu sa to nezdá podozrivé. „Keď zastavím ľudí, aby som sa ich opýtala, čo si myslia o zariadení, čo mám na hlave, ani nevedia, o čom hovorím. Povedia iba: ‚Vyzeráš pekne.‘ Netušia, že na sebe nosím takú pokročilú technológiu.“

.fitko pre hlavu Muse má najvyšší počet senzorov oproti konkurencii, až štyri, a je stavaný na rôzne využitia. Dá sa prepojiť s iPadom a ovládať pomocou neho jednoduché hry, alebo sa dá nasadiť počas písania emailov, a do správy zakódovať momentálne pocity. Softvér EmoType, ktorý vyvinula firma na demonštráciu jedného možného využitia, mení typ a veľkosť písma v závislosti od vašej nálady. Aj keď nejde o nič viac ako o ukážku, podobné technológie môžu mať v budúcnosti obrovský dopad na spôsoby komunikácie a zjednodušia zdieľanie myšlienok v digitálnom svete. Čelenka Muse sa má dostať na trh koncom tohto roka a už teraz ju napäto očakávajú zástupy záujemcov. Dôvod, prečo sa darí práve jednoduchým zariadeniam, ktoré sú často určené na hranie, je zrejmý. Technológia ešte nie je pokročilá natoľko, aby sme mohli pomocou myšlienok napísať dokument alebo ovládať auto. Keď reportér britského denníka Telegraph Nick Collins skúšal mysľou ovládanú hru Neurolympics a chcel svoju postavičku posunúť doľava, posunula sa opačným smerom. David Pogue z magazínu Scientific American mal zase možnosť ovládať mysľou helikoptéru na diaľkové ovládanie, čo podľa jeho slov „ledva fungovalo“. Technológia sa posúva vpred a algoritmy sú čoraz presnejšie, čo dosvedčuje aj pribúdajúci počet zariadení. A práve produkty, ktoré slúžia primárne na zábavu, sú veľmi dobrým kandidátom na masové rozšírenie technológie – niečo podobné sa podarilo napríklad Nintendu Wii s pohybovým senzorom, ktorý je dnes štandardom pre mnohé ďalšie zariadenia a využitia. Okrem zábavy poskytujú tieto zariadenia aj jeden skrytý benefit. Keď s nimi narábate, trénujete svoju myseľ a pamäť ako pri žiadnej inej činnosti. Gartenová pre CNN prirovnala použitie Musu k lúšteniu krížoviek alebo sudoku. „Ale tie to robia iba na nepriamej úrovni, s Musom sa dostávame o jednu úroveň

| Čítaním myšlienok možno už dnes ovládať počítač podobne, ako to robíme myšou. | Po úspechu firma predstavila ďalší produkt – MindWave Mobile. To už nie je jednoduchá hračka, ale univerzálne zariadenie. Ide o čelenku, čítajúcu myšlienky, ktorú pripojíte k počítaču a môžete pomocou nej hrať najrôznejšie hry. Firma má vlastnú obdobu app storu, kde ponúka viac ako sto aplikácií, ktoré sú kompatibilné s ich produktom. Od jednoduchých hier cez výskumné programy až po softvér, ktorý ma pomôcť človeku zrelaxovať a uvoľniť sa. Aj ďalšia kalifornská firma Emotiv Systems sa sústreďuje na ovládanie hier myšlienkami, ale zvolila iný postup. Jej headset EPOC je s cenou 300 dolárov vo vyššej cenovej kategórii, ale jej majiteľ už nie je odkázaný na jednoduché retro hry s dinosaurmi, balónmi a zombiami. Čelenka sa dá nastaviť tak, aby sa ňou dali ovládať niektoré funkcie v populárnych hrách ako Call of Duty či World of Warcraft, prípadne iný bežný softvér. Myš a klávesnica ešte nie sú úplne nepotrebné, ale pribudla k nim ďalšia metóda vstupu. Medzi technologickými nadšencami v poslednom čase rezonuje najmä tretie meno: kanadská firma InteraXon. Jej traja zakladatelia vytvárali už pred desiatimi rokmi umelecké inštalácie, ktoré pracovali 10 78

42. 2. tżědeÚ týždeň ! 10. 14. januŠra októbra 2005 2013

vyššie,“ dodala. Zariadenia, ktoré čítajú myseľ, už dnes pomáhajú ľuďom s poranením hlavy a stimulujú ich. Ale ako to vôbec môže fungovať? Mozog pri práci vysiela elektromagnetické vlny, ktoré môže zachytiť iný senzor. Síce nevie, nad čím rozmýšľate, ale vie určiť, odkiaľ signál prichádza, takže sa môže pokúsiť signál dešifrovať. Najlepšie dokážu pracovať senzory implantované v hlave človeka, ktoré sa používajú napríklad pri imobilných pacientoch. Tí mysľou môžu ovládať počítač, a vďaka tomu komunikovať s ostatnými alebo ovládať robotickú končatinu. Ťažko si však predstaviť, že by si niekto dal implantovať čip na to, aby sa zahral hru, preto komerčné senzory majú formy čiapky alebo čelenky, so senzormi pritlačenými na čelo či temeno. Aj keď je technológia zatiaľ len na začiatku dlhej cesty, stáva sa čoraz presvedčivejšou. A nemyslí si to len zopár technologických nadšencov, ale aj profesionálni investori. Tí naliali v auguste tohto roku do firmy InteraXon šesť miliónov dolárov. Experti z IBM „čítanie mysle“ umiestnili do svojho výberu 5 in 5, kde každoročne vyberajú inovatívne technológie budúcnosti. Autor je spolupracovník .týždňa !

.lifestyle .sedem cností a nerestí

V Detve ma volali Jánošík .róbert Bezák sa spovedá Elene Akácsovej Róbert Bezák rok od svojho odvolania stále nerobí to, čo by mal bežne robiť, pripravovať sa a celebrovať omše, riadiť ľudí a prácu v úrade. Napriek tomu stále študuje, číta a sleduje, čo sa deje vo svete, a všade sa rozpráva s ľuďmi.

BORIS NÉMETH

nechám sa vtiahnuť Nedokážem len ležať a čítať, som príliš zvedavý, čo sa deje naokolo. V tomto je internet fantastický, môžem klikať, čítať, ani sa nenazdám a zrazu svitá. Počítačové hry, strieľačky, som už vygumoval, nemôžem byť do rána hore každý deň. Z filmov si rád pozriem také, čo majú svoje posolstvo, ale v poslednom čase už pozerám len tie jednoduché mlátičky, pri ktorých presne viete, že dobro vždy zvíťazí. Občas je to až smiešne, akým hnusným spôsobom. bicyklujem Mám tri bicyklíky, lebo na cesty treba tenkú pneumatiku, galusku, ako na Tour de France, na cestičky po Malých Karpatoch potrebujete crossový a na spúšťanie zo svahov zase niečo mocnejšie. Najdôležitejšie sú na bicykloch rámy, tam sa technológia posunula, karbónové na jednom prste odnesiete. Kedysi som mal ukrajinu, to bolo ťažké ako motorka. nepotrebujem slávu Základné športy ovládam, plávanie, lyžovanie, ale nemám žiadne medaily, nikdy som nechcel byť prvý, prvý je veľmi viditeľný. Ale ani posledný či v strede. Stačí mi byť tretí-štvrtý, tam stále dobre vidieť, čo sa deje vpredu. Ako som mohol s týmto nastavením skončiť ako arcibiskup? Prví dvaja sa uhli. (Smiech.) čokoláda a vône Milujem čokoládu, v detstve som vyjedal mame várovú. Netušil som, že existuje aj niečo lepšie, jemnejšie, keď som bol potom v Bruseli, poriadne som sa objedol. Ale už si dávam bacha. Aj vône sa mi vždy páčili. U nás to boli akurát tak ruské duchy, takže ma fascinoval ten výber, keď som mohol po roku 1990 vycestovať na Západ a tam do sýtosti skúšať, nikto ma za to nehrešil. Teraz mám problémy s dýchaním, vôňu sa mi podarí zacítiť len občas, chápem to ako boží žart, že vidíš, môžeš sa voňavkovať, koľko chceš! motám sa Niekedy si neviem určiť priority. Robím jedno, zastanem v polovici a idem robiť niečo inšie. Potom zase zastanem a zase niečo inšie, ako keby som to nevedel dotiahnuť do konca. Poviem si, že tak to už stačí, to bude dobré, pritom viem, že v detailoch je krása. Potom sa naháňam za tým, čo už malo byť. Pokazilo ma to, keď som odovzdal všetko, čo bolo treba a načas, a z druhej strany žiadna odozva. meškám Ak ide o omšu, pohreb, to nemôžem prísť neskôr, ale keď viem, že to nie je zásadné, poviem si, však troška počkajú, niekedy je život o čakaní. Nemeškám náročky, často mi do toho niečo dôležitejšie vbehne, alebo teraz sa mi často stáva, že ma ľudia zastavujú na ulici, 10 či 15 minút, raz z toho bola polhodina, už mi všetky autobusy poutekali. Čo mám robiť? Už toho človeka možno v živote nestretnem a bude mať zo mňa pocit, že som pyšný, lebo som len kývol a zmizol. nehnevám sa Som rád, že som vysoký, niežeby som bol na to pyšný, tak som, vďakabohu, narástol, ale keď hovoríme o športe, aj do telocvične občas idem, tak na to som troška hrdý. V Detve mi hovorili Jánošík. Ako som dlhý, tak mám aj dlhú mieru rozhnevania. Ak cítim ohrozenie, tak sa viem nahnevať, ale stačí zvýšiť hlas. Ale keď niekto chce byť nahnevaný a nervózny, to je jeho problém, môj to nesmie byť. Rýchlo to zo seba strasiem. !

35. týždeň ! 26. augusta 2013

.lifestyle .jedlo

Pokušenie svätého Augustína .jozef Koleják Je tu s nami odnepamäti, približne rovnako dlho ako jej kamarát a spolupútnik jablko. No napriek tomu je oproti nemu vždy v ústraní. Cudne čaká v kúte ako hanblivá slečna na bále, kto si ju všimne a ocení jej prednosti. Hruška.

a má tých predností požehnane. Už tritisíc rokov pred naším letopočtom si ich povšimli v Číne. Istý diplomat Feng Li na ne nedal dopustiť, ako sa s nimi dobre obchoduje. Najstaršie krajce sušenej hrušky sa však našli u nás v Európe, konkrétne v jednej jaskyni vo Švajčiarsku, a dokazujú, že tu s nami bola ešte omnoho dlhšie. .božské ovocie a filozof Pre prvú literárnu zmienku si hruška vybrala toho najpovolanejšieho. Iba slepý Homér smel opísať jej dokonalú nádheru. Spomína ju v Odysei ako jedno z božských ovocí. A kto ju ochutnal, musel mu dať zapravdu. Sladká a omamná chuť letných masloviek či iskrivá chrumkavosť jesenných odrôd si už podmanila mnohých. Medzi inými aj Egypťanov, ktorí hrušku zasvätili bohyni zeme Izis. V staroveku ani jablko nemá toľko zanietených ctiteľov, ako práve hruška. Len taký Marcus Procius Cato vo svojich prácach spomína až šesť rôznych

druhov. Neskôr Plínius Starší už neváha a dopodrobna opisuje ich chuť, vôňu a použitie. Celý Rím bol zrejme hruškami posadnutý. Marinoval ich vo víne, korenil ich, varil a restoval. Všetci z nich vyrábali korenené pasty, ktoré sa podávali k mäsu. Veď kto by váhal nad takým sladunkým darom od bohyne ovocia Pomony? Veľkým ctiteľom hrušiek bol aj svätý Augustín. Vo svojich Vyznaniach im dokonca venoval obrovský priestor, skoro polovicu druhej knihy. Hrušky sú stredobodom jeho úvahy nad prvotným hriechom. Podrobne v nej opisuje svoje obľúbené pubertálne pestvo, keď ešte o svojej svätosti nechyroval a chodieval s kamarátmi kradnúť hrušky. A čuduj sa svete, napriek tomu, že na okolí mali voľne dostupné krajšie a lepšie hrušky, chodievali kradnúť výhradne tie, ktoré sa hodili akurát tak sviniam. Nešlo teda o zahnanie hladu či o gastronomické potešenie. Išlo o zločin ako taký. Provoko-

DIETER HEINEMANN/WESTEND/PROFIMEDIA

Hruška sa dá konzumovať nielen surová alebo v kompóte, ale hodí sa aj k slaným delikatesám.

HRUŠKANETRADIČNE/

vali sa navzájom a spoločnou krádežou utužovali svoje adolescentné kamarátstvo. Augustín z toho vyvodil zvláštny paradox, že hriech často nebýva plodom zla, ale práve naopak, lásky. Aj Adam sa totiž do toho jablka nezahryzol len tak z roztopaše, ale preto, že chcel urobiť Eve radosť. Famózna úvaha jedného z prvých kresťanských filozofov a pozrime sa – inšpiráciou bola obyčajná hruška. Čiže tak, ako jablko svojím pádom na istú múdru hlavu pomohlo vede, hruška zas ako stelesnené pokušenie teológii.

.škandalózne ovocie a hruškotras V stredoveku a renesancii sa hruška stáva obľúbeným predmetom výtvarných umelcov. Neexistuje hádam žiadne zátišie s ovocím, kde by nefigurovala a nepretŕčala sa so svojimi rafinovaným tvarmi. Literáti z tohto obdobia, predovšetkým tí renesanční a hravejší, ju zase raz používajú ako prímer k zvodnej ženskej postave, iným inokedy skôr pripomína smiešne mužské genitálie. Jej tvar je, skrátka, provokujúci, v niektorých ohľadoch až škandalózny. Všetci však hrušku majú radi. Okrem jedného dôležitého pána. Tak, ako si dokázala na svoju stranu nakloniť Homéra, u Shakespeara to nejako nezvládla. Dalo by sa povedať, že drahý William si na ňu vyslovene zasadol. Spomína ju iba štyrikrát a vždy vo veľmi zlom svetle. Nevedno, či je to tým, že sa mu hruška vplietla do mena (Shakespear-e) a mladého Williho na dvore inak nevolali, ako hruškotras alebo hruštička, skrátka jej na meno vo svojej tvorbe dlho nevedel prísť. Je pravda, že s hruškou môže byť oštara, najmä keď čakáme, kedy tá potvora poriadne dozrie a začne byť podmanivo vláčna. Dozrieva totiž smerom zvnútra von, takže je niekedy ťažké ustriehnuť ten správny čas. Na to však existuje jeden milý trik. Stačí ju jemne stlačiť pod stopkou. Ak je hrdielko poddajné, je ideálne zrelá a pripravená jedákovi poskytnúť tú pravú starovekú rozkoš. Autor je scenárista !

Väčšina z nás konzumuje hrušku najradšej surovú alebo ako kompót. Jej sladkosť sa zvykne ešte podporovať dosládzaním. Málokto však vie, že hruška sa vynikajúco hodí aj k slaným delikatesám. Obzvlášť prekvapujúco vyznieva v kombinácii so syrmi, predovšetkým s tými mäkkými s plesňou, akým je napríklad gorgonzola. Pre lenivých či, krajšie povedané, pragmatických gurmánov preto nie je nič lepšie, ako si urobiť akýto jednoduchý, prekvapujúco nakombinovaný quiche. Stačí nám naň lístkové cesto, hrušky, gorgonzola a vajíčko. Kto nemá čo robiť, nech si lístkové cesto vyrobí doma. Tí, čo sa chcú venovať aj rodine, koníčkom alebo podobným bohumilým činnostiam, nech si ho kúpia. Cesto vyvaľkáme do veľkosti pekáča. Ten sme si predtým vymastili. Na cesto nakladieme tenké plátky hrušiek, ktoré sme predtým umne zbavili jadrinca. Pomedzi hrušky alebo aj na ne krasopisne poukladáme syr. Okraje cesta ponatierame „rozšprúdľovaným“ vajíčkom a pečieme v rúre na 180-tich stupňoch dozlata. Syr sa nám krásne roztečie a hrušky úžase skrehnú. Keď koláč budete robiť druhý raz, určite už budete potrebovať dva plechy. Fantastická chuť nepustí.

10 80

43. 2. tżědeÚ týždeň ! 10. 21. januŠra októbra 2005 2013