[Title will be auto-generated] by Posledna ovecka

Ročník II., číslo 1

kultúrno-informačný občasník

Drahí Lastovčania, Lastovčanky, v týchto dňoch sa k Vám opäť dostáva v poradí druhé číslo časopisu lastOVEČKA, ktoré vydalo občianske združenie Posledná ovečka pôsobiace v Lastovciach. Júnové vydanie sme venovali tak spoločenskému dianiu v obci ako aj kultúre, ktorá neodmysliteľne patrí do každej občianskej komunity. Podarilo sa nám nadviazať na prvé číslo a nenechali sme občasník zapadnúť prachom. Redakčná rada sa Vám pokúsila poskytnúť na dvanástich stranách čo najviac. Úvodom prezrádzame v prvom čísle utajovanú slovnú hračku, ktorá sa podpísala tak pod názov združenia ako aj tohto lokálneho periodika. Prinášame Vám štipku poézie, poukazujeme na život a úspechy, ktoré dosiahol jeden z našich rodákov - Michal Gaži. Pozornosť sme venovali aj lastovským deťúrencom, ktorých pestrofarebné maľby vedia potešiť všetkých dospelých. Nezabudli sme ani na cestovný ruch, ktorý nielen na Zemplíne pokrivkáva a predstavujeme Vám bývalé hlavné centrum Zemplína, Satoraljaujhely, ktoré je najbližším mestom v našom okolí. Týmto Vám zároveň predkladáme dobrý tip na prázdninový výlet spojený nielen s kúpaním, ale aj s prehliadkou pamätihodností, či turistickou prechádzkou. Za združenie Vám želáme krásne nadchádzajúce leto, žiakom úspešné ukončenie školského roka a drobným hospodárom hojnú úrodu.

Andrej Radomský podpredseda združenia

jún 2008

ZADARMO

Andrej Radomský

NÁVRAT Punc na závaží ani nemukne. Váži každú chvíľu, ktorou je bližšie k spomienkam. Duševná centrála štrngoce ako plechový cengáč. Rozpoznáva krajinu. Sleduje kopce čo ho obkolesovali od sveta až cesta spomaľuje. Obšívka lesov zdobí kraje lánov a vietor pohládza jemný zamat polí. Už sa dajú zazrieť červené škridle, komíny a bocianie hniezda. Z diaľky počuť čučuľkať husi na pažiti, v lipe hmýria včely. Drobizg na prázdninách vyčkáva posledný vlak. Prichádza ťahaný dupotavým rušňom, zapíska pod dedinou. Na peróne naň pozerajú akoby bol svetobežný pasažier. Doma po troch rokoch. Zo stanice ho ešte čaká diaľková hradská oddelená od krajnice čiarou a cez bráničku sa otvorí dvor. Tenký ako cíbik, vykosený, hladký. Na zapraží odkvitnuté kvety v miskách. Rumelkový odtieň záclon máva z obloka. Odomyká namazané zámky.... kúsočky z koláčov a nedojedky nadrobeného* v smaltovanom hrnčíčku, čo zaprášený sedí na stole. * „nadrobené“ – jedlo z kakaového mlieka a natrhaných kúskov staršieho chleba alebo rohlíka 2

Posledná ovečka vznikla 17.7.2007 zaregistrovaním na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky ako občianske združenie so sídlom v Lastovciach. Jeho existenciu podnietilo niekoľko skutočností, ale vari najpodstatnejším bola a je snaha pretavená do jedného z hesiel nášho združenia – aby sme neostali medzi poslednými na „lúke“ kultúrnosti, spoločenského diania a historického vedomia. Názov združenia vznikol spontánne. Jedna naša známa pri svojich cestách k nám, dostávala od sestry otázku: „Zasa ideš do Posledných oviec?“ A tak sa z anglicko-slovenskej slovnej hračky (last v angličtine znamená posledný) vykľul oficiálny názov. Od obdobia vzniku sa nám podarilo naplniť niekoľko cieľov. Vybudovali sme webové sídlo (internetové stránky) na adrese www.lastovce.sk, prevzali sme patronát nad tradičnou súťažou Lastovce tvojimi očami, začali s vydávaním kultúrno-informačného občasníka, ktorý držíte v rukách. Svoje aktivity financujeme z darov a príspevkov našich členov a sympatizantov, ktorým aj touto cestou ďakujeme. Všetku prácu v združení vykonávame dobrovoľne a v čase svojho osobného voľna. Aj v tomto roku máme v pláne niekoľko aktivít, ktoré sa nám snáď podarí zrealizovať. Viac informácií o združení a našej činnosti získate na stránke nášho združenia www.lastovce.sk Ján ŠIMKO/ Andrej RADOMSKÝ

DETI, DÚFAME, ŽE SA AJ V TOMTO ROKU ZAPOJÍTE DO 6. ROČNÍKA LITERÁRNOVÝTVARNEJ SÚŤAŽE LASTOVCE TVOJIMI OČAMI 2008. VIAC INFORMÁCIÍ VÁM PRINESIEME UŽ ČOSKORO!

Keď som začal pátrať po tom, kto bol MICHAL GAŽI, narazil som na nasledovné - Mentálne postihnuté dieťa v škole, Človek zdravý a chorý, Rozumovo chybné deti a ich vyučovanie, Učím sa hovoriť, Výchova a vyučovanie detí s dlhotrvajúcou chorobou, Rozvíjanie myslenia a reči nepočujúcich... Nie, nie sú to heslovité pomenovania jeho životných epizód, ale časť jeho bohatej vedeckej práce. Bol špeciálnym pedagógom, vysokoškolským pedagógom i vedeckým pracovníkom. Narodil sa v Lastovciach v roku 1925 a zomrel pred štyrmi rokmi v Bratislave.

Ako sám v jednom rozhovore povedal, nebol veľmi zručný v práci na poli, ale za to sa rád učil. Základy vzdelania získal v Lastovciach, kde navštevoval jednotriedku. Neskôr nasledoval svojho brata Janka v štúdiu učiteľskej akadémie v Michalovciach. Po maturite v roku 1945 nastúpil ako učiteľ a poverený riaditeľ do Národnej školy v Byšte. Túžil širšie spoznať pedagogické problémy a prihlásil sa na kurz pre učiteľov špeciálnych škôl, kde sa po prvýkrát stretol s nepočujúcimi žiakmi. V roku 1947 začal vyučovať v Ústave pre hluchonemých v Kremnici. V roku 1948 začal diaľkovo študovať na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave slovenský jazyk a dejepis, aj keď ako sám priznal, neskôr by si zvolil za svoj odbor prírodné vedy. V roku 1956 štúdium vysokej školy v tomto odbore ukončil. Vyučoval v Kremnici v rokoch 1947-1949. V neskoršom období pôsobil na škole pre hluchonemých v Košiciach aj v časoch jej sťahovania (Jasov, Nižné Šebastovce), až po preloženie a založenie Ústavu v Levoči. V roku 1951 prerušil ďalšie štúdiá, aby nastúpil na vojenskú službu v Trenčíne. Po jej skončení začal v tomto meste vyučovať na odbornom učilišti policajného zboru, najmä matematiku a fyziku. V roku 1959 ukončil štúdium pedagogiky a psychológie na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Už od decembra 1958 pôsobil ako samostatný odborný pracovník vo Výskumnom ústave pedagogickom v skupine psychológie a defektológie. Keďže ho oblasť špeciálnej pedagogiky zaujímala, začal opäť diaľkovo študovať na Vysokej škole pedagogickej v Brati-

slave odbory logopédia (náuka o vývoji a výchove reči), surdopédia (výchova a vzdelávanie sluchovo postihnutých), psychopédia (vzdelávanie mentálne retardovaných) a etopédia (výchova a vzdelávanie sociálne narušenej mládeže). Toto ďalšie štúdium ukončil v roku 1962. Vo Výskumnom ústave pedagogickom začal pracovať na koncepcii vzdelávania mentálne postihnutých detí, neskôr na koncepcii škôl pre nepočujúcich. V rámci celoštátnej komisie pracoval na učebných osnovách pre osobitné školy a neskôr pre školy pre nepočujúcich a nedoslýchavých. V roku 1969 ukončil ašpirantské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a obhájil kandidátsku prácu (titul CSc.). V 60-tych rokoch 20. storočia začal externe prednášať na Filozofickej fakulte v Bratislave, venoval sa najmä psychológii a špeciálnej pedagogike. V roku 1961 zostavil daktylovú – prstovú abecedu pre podmienky slovenského jazyka, ktorá sa používa dodnes. V rokoch 1960-1975 koordinoval prácu na zhruba 70-tich učebniciach pre nepočujúcich a nedoslýchavých a mnohé z nich aj sám zostavil. Od roku 1975 bol celoštátnym gestorom vzdelávania sluchovo postihnutých až do svojho odchodu na dôchodok. Počas svojej praxe spracoval okolo sto teoretických prác pre učiteľov, študentov a teoretických pracovníkov, z ktorých sa väčšina dotýkala problematiky nepočujúcich. O vyučovaní nepočujúcich mnoho publikoval i prednášal, najmä na celoštátnych seminároch a konferenciách špeciálnych pedagógov. PhDr. Michal Gaži, CSc. zomrel v Bratislave vo veku 79 rokov. 3

● Pani Brestenská, spolupracovali ste s pánom Dr. Gažim nejaké to obdobie. Moja základná otázka sa dotýka toho najpodstatnejšieho. Aký bol podľa Vás pán doktor človek nielen na poli profesionálnom, ale i osobnom? ● S Dr. Gažim som pracovala na Výskumnom ústave pedagogickom 17 rokov. Dr. Gaži bol dobrý, cieľavedomý, usilovný a húževnatý človek. Bol veľmi citlivý (občas aj na svoju škodu), miloval svoju rodinu a cítil sa za ňu zodpovedný. Rýchlejšie mu to myslelo, ako hovorilo. Ľudia mu občas nerozumeli, lebo mysliac dopredu nedopovedal myšlienku a už pokračoval inou. Bol oveľa lepší v písomnom prejave ako v ústnom. Bol to typický teoretik. ● Podľa mne dostupných informácií spracoval, či vydal veľké množstvo materiálov. Z toho usudzujem, že bol usilovný a z dedinského chlapca skromných pomerov vyrástol na váženú osobnosť slovenskej špeciálnej pedagogiky... Mýlim sa?

● Dokázali by ste niekoľkými vetami predstaviť osobnosť Vášho otca našim čitateľom, jeho rodákom? ● Bol nesmierne pracovitý a jeho práca pre nepočujúcich sa pre neho stala celoživotným poslaním a koníčkom. Pre môjho ocka bola veľmi dôležitá jeho rodina a chcel sa vždy o ňu postarať čo najlepšie. ● Bývali ste (bývate) na západnom Slovensku, no váš otec pochádzal z východu - zo Zemplína. Navštívili ste niekedy jeho rodisko? ● Ja som sa narodila v Levoči, odkiaľ pochádzala moja mamička a s krátkou prestávkou v Trenčíne (tu sa narodil aj môj brat Vladko) sme od mojich šiestich rokov žili v Bratislave. Ako malé deti sme pravidelne navštevovali starých rodičov v Lastovciach a potom v Úpore, kam sa starí rodičia pre-

● Nie, nemýlite sa. Bol vynikajúci teoretik a pedagogiku sluchovo postihnutých posunul o kus dopredu. ● „Nepočujúce deti a ich vzdelávanie je moja celoživotná láska“ vyznal sa Vám v jednom rozhovore... Čo okrem nich mu bolo „obyčajnou“ láskou? ● Dr. Gaži miloval svoje deti. Doprial im všetko, čo potrebovali k životu: vzdelanie, lásku, starostlivosť i trochu prepychu, ktorý sa v socializme dal poskytnúť. Rodina bola pre neho posvätným tabu. ● Pán Gaži prakticky od svojich 22 rokov pôsobil mimo svojho rodiska. Mňa by zaujímalo, či občas ako kolega zaspomínal na svoje detstvo, mladosť na Zemplíne? ● Áno, často spomínal na svoju rodnú obec a na jej okolie. Občas strávil na východe dovolenku aj s rodinou, občas sa šiel nostalgicky pozrieť na východ iba sám. Odpovedala Eva BRESTENSKÁ

sťahovali. Aj keď už starí rodičia nežili, môj otecko s mojim bratom pravidelne na Sviatok všetkých svätých navštívili miesta mladosti môjho otecka. Otecko sa celý svoj život hlásil k východu a veľmi rád o ňom hovoril a aj tam chodil.

MICHAL GAŽI S MANŽELKOU

● Spomínate si na obdobie svojho detstva, a na to akým otcom bol malej Alenke a Vladkovi pán Dr. Gaži? ● Môj otec nás s bratom mal veľmi rád a možno aj preto, že on to v detstve nemal jednoduché chcel to vynahradiť svojim deťom. Predstavoval pre nás pocit istoty. Vždy som vedela, že všetko vyrieši. Môžem povedať, že mi bol veľkou oporou a veľmi mi chýba. ● Pochádzate z učiteľskej rodiny, aj vaša mama bola pedagogičkou... hovorí sa, že deti v takýchto rodinách to nemajú ľahké, platilo to aj vo vašom prípade? ● Nikdy som to nevnímala ako negatívum. Naopak, keď som potrebovala niečo vysvetliť, otecko to vedel vysvetliť veľmi dobre, zvlášť fyziku a matematiku. A samozrejme, odborné rozhovory mamičky a otecka, ovplyvnili aj moje budúce pracovné smerovanie. ● Spomínal Váš otec občas na detstvo, na svoju mladosť, či na začiatky svojej kariéry v našom kraji? ● Otecko samozrejme spomínal na detstvo a mladosť, čo bolo väčšinou skôr smutné rozprávanie. Ako dieťa stratil matku a staršieho brata.

Jeho otec sa síce znovu oženil, ale matku mu to nenahradilo. V rodine skôr chceli, aby pracoval na poli ako sa vzdelával. Len vďaka svojej úžasnej vôli a húževnatosti to dotiahol tak vysoko. ● Pán Dr. Gaži bol podľa slov kolegyne usilovný a cieľavedomý človek, o čom svedčí jeho práca. Mal pán doktor pri svojich profesionálnych povinnostiach čas aj na zábavu, či oddych? ● Otecko ozaj veľa pracoval, prácu si nosil aj domov a aj doma písal rôzne články, posudky, učebnice, publikácie. Na zábavu mu veľa času neostávalo. Ale samozrejme sa nám s bratom venoval a často spomínam na spoločné víkendy a na rodinné dovolenky, či prázdniny. ● Neviem, či mi budete vedieť odpovedať, ale čo bolo vášmu otcovi najmilšie a naopak, čo rád nemal... ● Najdôležitejšie pre môjho ocka sme boli my s bratom. Rodinné zázemie bolo pre neho všetkým. Aj keď sme si s bratom založili svoje rodiny, bol rád, keď sme sa všetci doma stretli napr. na Vianoce, vtedy žiaril. Nemal rád a to zase súviselo s nami, keď sme boli smutní, keď sa nám v niečom nedarilo... Odpovedala Alena SYNKOVÁ

Priznám sa, že pred takými dvoma mesiacmi som ani len netušil, kto je Michal Gaži, aký život prežil a čo ho viazalo k našej obci, Zemplínu. Vedel som, že rodina s takýmto priezviskom u nás kedysi žila a jeden z nich (pravdepodobne pán Michal Gaži) je veľmi dôležitý a školený človek. Pri pátraní po tom, kto to bol sa vo mne nezaprel knihovník, a prvé po čom som siahol bolo dielo nášho rodáka vo forme kníh, publikácií, článkov. Veru nebolo toho málo. Medzi tým všetkým som narazil na rozhovor pána Michala Gažiho s pani Evou Brestenskou, jeho kolegyňou, čo bolo pre mňa šťastným krokom na ceste pátrania. S touto milou paňou som sa skontaktoval a stretol sa s ochotou, ktorá prekonala všetky očakávania. Odpovedala na moje otázky s dovetkom, JEDNA Z MNOHÝCH KNÍH že sa jej snáď podarí skontaktovať ma s dcérou pána Gažiho – Alenou SynDR. MICHALA GAŽIHO kovou. Podarilo sa! A tak ako v prvom prípade i v jej osobe som sa stretol iba s ochotou. Chcem sa aj touto cestou obom dámam poďakovať. Viem, že ak chcete spoznať človeka, musíte ho stretnúť, rozprávať sa, jednoducho ho „zažiť“. Bohužiaľ, v tomto čase to už nie je možné. No na základe počutého, videného a čítaného viem s istotou skonštatovať že pán Dr. Michal Gaži je človek hodný nášho povšimnutia. Pripravil a zhováral sa Ján ŠIMKO 5

Marec je už dlhé roky považovaný za mesiac knihy. V tomto období sa viac ako inokedy rozpráva o potrebe čítania, o spisovateľoch, či o aktivitách knižníc. Čítanie je vec dôležitá. Možno si poviete „taľafatky“. No som presvedčený, že tak urobia tí, ktorí nezažili, či aspoň neokúsili pocit splynutia s krajinou fantázie a „iného“ sveta, ktorý ponúka možnosť úniku zo všednosti. Čítanie krásnej literatúry rozvíja myslenie, predstavivosť, núka nové formy výrazových prostriedkov. Všetky tieto slová sú zhrnuté v Muriacovom výroku: „Čítanie sú otvorené dvere do kúzelného sveta.“ Počas mojej práce v Obecnej knižnici som sa každú sobotu stretával v knižnici s pani Editou Balogovou. Každým rokom sa stávala našou najlepšou čitateľkou. Spočiatku som ju aj upodozrieval, že knihy, ktoré si požičala ani nečíta. No potom som si pomyslel, k čomu by jej bolo každotýždenné mrhanie sobotným časom návštevou knižnice, ak nie potreba nových zážitkov s knihou. Nemýlil som sa. A práve v období marcovom som si spomenul na jej reakciu, keď našla svoje meno v okresných novinách, kde sa písalo o jej záľube a ocenení ako najlepšej čitateľke roka. „Všetci sa mi budú smiať“ – povedala. Pomyslel som si hlúposť! No je pravdou, že sa našlo zopár tých, ktorým čítanie príde infantilné, zbytočné. Keď som sa jej teraz chcel opýtať na to, na čo som nestihol ako knihovník, jej reakcia bola odmietavá. Ale napriek všetkému som ju presvedčil, že môže byť v čítaní príkladom nám všetkým. O tom, že to nie sú prázdne slová, ma presvedčila „rozčítaná“ kniha po jej boku, keď som prišiel na návštevu v jedno nedeľné popoludnie. Moja základná otázka je jednoduchá. Prečo čítate? Trávim tak svoj voľný čas. Kto Vás priviedol k čítaniu? K čítaniu ma priviedla učiteľka na základnej škole. Dôvodom bolo to, že doma sme rozprávali nárečím a spisovná slovenčina mi robila problémy ako v hovorenom, tak písomnom prejave. Učiteľka mi poradila, aby som začala čítať a tak som sa zapísala do knižnice. Čítaniu som prišla na chuť kým som bola žiačkou. Čo ste v tej dobe čítali? Myslím, že to boli klasické Winnetouovky. Ako „Váš“ bývalý knihovník viem, že čítali aj Vaše dcéry. Staršia Jana začala čítať ešte v predškolskom veku. Čítala všetko a všade – etikety, nápisy atď. Keď začala chodiť do prvej triedy čítala už rozprávky. Aj vďaka tomu sa zúčastňovala súťa-

ží v prednese. Mladšia dcéra Edita sa k čítaniu dostala neskôr. Začala navštevovať knižnicu v Michaľanoch a potom tu v Lastovciach. Dôvodom bola aj Jana, ktorá sa pri čítaní kníh občas nahlas smiala. Keďže bola zvedavá, čo môže byť na knihe také zábavné, sama si ju prečítala. A možno bude čítať aj moja vnučka, ktorá sa hrá, že číta knihu, hoci má iba necelý rok a pol. Navštevujete knižnicu aj v tomto období? Áno, chodievam do Zemplínskej knižnice v Trebišove. Často za knihami čakám, lebo sú vypožičané. Knižnicu v Lastovciach už nenavštevujem. Prezraďte mi, ktorý autor je Váš obľúbený? Najradšej mám slovenskú spisovateľku Táňu Keleovú-Vasilkovú. Ďakujem vám za rozhovor a prajem veľa nových literárnych zážitkov!

PS: rozhodli sme sa podporiť Vašu snahu o zakúpenie jednej knihy každý mesiac a preto Vám naše združenie venuje na začiatok najnovšiu knihu Táni Keleovej-Vasilkovej NATAŠA S Editou BALOGOVOU sa zhováral Ján ŠIMKO 6

Ak by ste sa rozhodovali navštíviť najbližšie mesto vo vašom okolí, jednou z možností je hraničné mestečko, ktoré bolo kedysi hlavným centrom Zemplína. Satoraljaujhely sa rozkladá na ploche 7 347 ha a v meste býva približne 17 000 obyvateľov. V slovenskom preklade mesto nesie názov Nové Mesto pod Šiatrom. Satoraljaujhely spája tri rôzne oblasti - Bodrogköz, Hegyköz a Hegyalja. Vďaka svojej výnimočnej geografickej polohe sa stalo v stredoveku významnou usadlosťou, k čomu prispelo aj to, že ležalo na významných obchodných cestách a v okolí trhov s vínom. V roku 1261 bola mestu udelená listina práv. V roku 1697 vypuklo počas osláv národného sviatku povstanie zúfalého zemplínskeho roľníctva a pohltilo celý región Hegyalja. Bolo predzvesťou vojny za nezávislosť vedenej Rákoczim. František Rákoci II. poskytoval mestu neustálu finančnú pomoc, aby napomohol jeho rozvoju a tiež vybudoval v meste ulicu pre svojich gardistov. Napriek ťažkým obdobiam v histórii Maďarska sa v meste udomácnil obchod a od 18. storočia do roku 1920 bolo mesto centrom Zemplínskej župy – od založenia moderného Maďarského štátu až do jeho rozdelenia. Dnešný vzhľad mesto získavalo od polovice 19. storočia.

Pivnice pod Kostolom vína (Bortemplom) svedčia o miestnej pôvodnej kultúre vína. V týchto pivniciach je možné uskladniť až 12-tisíc tohto zlatého moku. Najkrajšou a najmajestátnejšou pamiatkou

mesta je baroková radnica (predchádzajúce sídlo župy) vybudovaná v období od roku 1754 do 1768. Lajos Kossuth, ústredná postava revolúcie a vojny za nezávislosť v rokoch 1848/49 práve tu začal svoju kariéru. Svoj prvý verejný prejav predniesol z balkóna tejto budovy. Básnik Ferenc Kazinczy, hlavná postava literárneho života v 18.-19. storočí a vedúca osobnosť maďarskej jazykovej reformy v meste pracoval ako archivár.

©Falusi Zoltán

Dnes sídli archív v jednom z krídel budovy a nesie jeho meno; dokonca aj nábytok v tejto miestnosti bol navrhnutý Ferencom Kazinczym. Kazinczy žil v Széphalome, ktoré patrí k Satoraljaujhely. Na mieste, kde usporiadal ľudové zhromaždenie bol v roku 1873 vybudovaný neoklasicistický pamätník v štýle starogréckych svätýň. Od tejto budovy zavedie návštevníka aleja priamo k básnikovej hrobke. V Múzeu Ferenca Kazinczyho v Satoraljaujhely (vybudovanom v klasicistickom slohu v roku 1827) nájdeme výstavu archeologických exponátov a prírodovedeckú expozíciu. V tejto budove spočiatku vyvíjala činnosť Zemplínska spoločnosť Casino a chvíľu slúžila aj ako mestská radnica. Nagyboldogasszony – farský kostol Panny Márie s gotickými prvkami navodzuje atmosféru dávno zašlých čias. Budovanie Kláštora Piaristov začalo 7

v 13. storočí, veža pochádza z roku 1501. Počas invázie Tatárov v roku 1566 zhorel do tla a po obnovení dostal skorobarokový charakter. Kláštorná krypta a niektoré elementy veže pripomínajú predchádzajúcu existenciu kostola. Interiér kostola má bohato zdobené oltáre a kazateľnice. Kostol v Satoraljaujhely bol vybudovaný v barokovom slohu v roku 1738 a je jedným z najstarších grécko-katolíckych kostolov v Maďarsku. Ikony vzácnej krásy z roku 1759, ktoré sú v ňom umiestnené, predstavujú obrovskú umeleckú hodnotu. Pamätník „rabína so zázračnou mocou“ (Mózes Teitelbaum, 1759-1841), ktorý šíril chasidizmus v Maďarsku, stojí na starom židovskom cintoríne. Rabín bol zástancom zjednotenia rozličných smerov židovskej viery. Ľudia dodnes používajú jeho knihu modlitieb napísanú v hebrejčine. Miesto jeho posledného odpočinku sa

stalo pútnickým miestom a v deň jeho smrti, 16. júla, ho navštevujú židia z celého sveta. Rok čo rok čoraz viac turistov navštevuje Satoraljaujhely obdivujúc jeho nádherné pamiatky a okolitú prírodu. Pre priaznivcov turistiky sa tu núkajú atraktívne príležitosti. 345 metrov vysoká hora Szár s kaplnkou Sv. Štefana a 14 zastávkami maďarskej kalvárie na samom vrchole, pripomína návštevníkom územia, ktoré stratilo Maďarsko po 2. svetovej vojne. Z vrchu hory sa núka výhľad na nádhernú panorámu. V Maďarsku je iba málo miest pre milovníkov zimných športov a hora Magas pri Satoraljaujhely je v tomto ohľade skutočným rajom, kde návštevníkov čakajú lyžiarske a sánkarské dráhy. Nachádza sa tu tiež 1.333 metrov dlhá sedačková lanovka, nazývaná tiež „libego“. Zdroj: www.gotohungary.com Preložila a upravila JUDr. Lucia BAJTOŠOVÁ

o kostol bol v Lastovciach možno pred 14.storočím, avšak písomné doklady o ňom sú od 14.storočia. o prvým známym lastovským duchovným bol farár menom Mikuláš, ktorého dokladá listina z roku 1333 o kalvínski kazatelia u nás pôsobili určite od roku 1598 o podľa sčítania z roku 2001 v našej dedine žije podľa konfesie (vierovyznania) 71,41% rímsko-katolíkov, 0,10% evanjelikov, 20,53% gréckokatolíkov, 0,29% pravoslávnych, 1,96% bez vyznania

Ženu sebe ber šumnu, bo britku budzeš mušic sam ľubic U Dišť padac prestaňe, bo doteraz kec padal, ta furt prestal U Dze ši stracil tam hľedaj U Co to robic, kec še sce U Škoda krasi, dze rozumu ňit U Vol zostane furt ľem vol, hoč ho po calym švece povodziš U Ľenivi je jak tot, co u vodze šedzel a vody pital U Dobri kocur doma nešpi

Ochotnícky divadelný súbor po predstavení Snehulienka a sedem trpaslíkov (30-te roky 20. storočia)

Ak máte doma staré fotografie, ktoré zachytili dianie v Lastovciach, prepožičajte nám ich... Len priamo v domácnostiach vyprodukuje každý obyvateľ v priemere 225 – 240 kg odpadu ročne. Ten končí vo väčšine prípadov na skládkach alebo v spaľovniach. Táto mnohoraká zmes (papier, sklo, plasty, bioodpad, kovy, textil, nebezpečný odpad, atď.) a nakladanie s ňou, spôsobuje viacero škôd naraz. Najväčším problémom je, že všetky tieto odpady zmiešame dokopy. Na skládkach a v spaľovniach potom prebieha nespočetné množstvo reakcií, z ktorých dodnes mnohé nepoznáme. Nemôžeme sa diviť, že keď zmiešame zápach s vôňou, toxickú látku s netoxickou, užitočnú so škodlivou, vznikne nám zapáchajúci, toxický a škodlivý výsledok. Spôsobujeme tým škody ekologické, ekonomické, ale aj etické. Je na každom z nás, aby sme pomohli životnému prostrediu, generáciám, ktoré prídu po nás a tiež vlastnej peňaženke. Jednou z možností ako pomôcť sebe i prírode je kompostovanie. Často sa však stáva, že spôsob akým kompostujeme je nesprávny a výsledok našej snahy nie je uspokojivý. Ako teda na kompostovanie, akým chybám sa vyvarovať, ako si zhotoviť vlastné kompostovisko...? Radi Vám v tomto smere poradíme v spolupráci s občianskym združením Priatelia Zeme - SPZ. Stačí ak sa na nás obrátite... Zdroj: PRIATELIA ZEME 9

V marci tohto roku sme si pripomenuli 180. výročie narodenia slovenského rozprávkara Pavla Dobšinského. Tomuto "velikánovi" slovenských rozprávok je venovaný celý rad podujatí počas celého roka, pod názvom Slovensko Dobšinskému. O tom, že si to zaslúži niet pochýb. Aj deti z Lastoviec si pripomenuli "slovenského Andersena", čím iným ak nie rozprávkami. Učiteľky materskej školy predčítavali deťom jeho rozprávky a úlohou malých škôlkarov bolo nakresliť k čítaným rozprávkam ilustráciu. Dialo sa tak na popud nášho združenia, ktoré ocenilo troch najlepších, ale samozrejme ani zvyšní "výtvarníci" neprišli skrátka. Keďže „Ovečka“ nemohla osobne medzi deti privítať, poslala im aspoň list, v ktorom sa im poďakovala za krásne práce.

Dominik GAŽI

Ondrík MRÁZ

Veronika HIMAĽOVÁ

Dňa 13. marca 2008 bola za účasti výhercov a pozvaných hostí slávnostne otvorená výstava regionálneho kola súťaže Vesmír očami detí 2008, pričom boli zároveň odovzdané aj ceny víťazom. Všetky postupujúce práce a ďalšie vybrané práce boli v termíne od 13. marca do 28. marca 2008 vystavené v Galérii Regionálneho osvetového strediska v Trebišove. Úspech na tejto súťaži zaznamenala aj Materská škola v Lastovciach. A nie po prvýkrát. V roku 2006 nás na súťaži Vesmír očami detí úspešne reprezentovala Viktória Šimková, o rok neskôr to bola škôlkarka Anna Mária Rostašová. V tomto roku dosiahol úspech škôlkar Šimon FIRKO (na fotografii v strede), ktorý so svojou kresbou postúpil do ďalšieho celoslovenského kola. Jeho kresba "Preteky vo vesmíre" je plná živých farieb a nápadu. Samozrejme, poďakovanie patrí aj pedagogickému kolektívu za ich "prácu". Materská škôlka v Lastovciach začala pred časom vydávať vlastný časopis (približne štvrťročník), ktorý informuje rodičov malých žiakov o tom, čo sa udialo... časopis v elektronickej podobe nájdete aj na stránkach nášho združenia 10

Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam... (Ján, 14,27) Všetci túžime po skutočnom pokoji na každý deň. Vieme však, ako a kde ho získať? V našom živote môžeme prežívať pokoj, ten však pramení len z našej nevedomosti. Keď si potom uvedomíme realitu života, rýchlo ho strácame. Skutočný vnútorný pokoj môžeme získať len od Ježiša Krista. Náš Pán totiž pokoj aj tvorí. Prijali sme vôbec niekedy to, o čom Ježiš hovorí: „Svoj pokoj vám dávam...“? To je pokoj vyvolaný pohľadom na Jeho tvár, porozumením a prijatím Jeho utíšenia. Znepokojuje vás niečo? Bojíte sa vĺn a búrok, ktoré Boh vo svojej zvrchovanosti dopúšťa vo vašom živote? Ste nimi zmätení? Hľadali ste už vierou, a predsa ste nenašli nijakú studňu pokoja, radosti a útechy? Zdá sa vám, že žijete neplodným životom? Uprite svoj pohľad hore a prijmite utíšenie a pokoj Pána Ježiša. Ak bude na vás tento Jeho pokoj vidieť, bude to dôkaz, že máte s Bohom správny vzťah. Potom k Nemu môžete slobodne prichádzať. Ak váš vzťah k Bohu nie je v poriadku, nedokážete myslieť na nič iné, len na seba. Potom sa pokúšate dostať zo svojich problémov sami, bránite Jeho snahe a pomoci a dostanete to, čo si zaslúžite. Nepočítate s Ním vo svojom živote. Ak dovolíte, aby vám čokoľvek zakrývalo tvár Ježiša Krista, výsledkom bude nepokoj alebo len falošný pocit bezpečia. Upierate vo svojom trápení zrak na Ježiša, prijímate od Neho pokoj? Zložte všetko k Jeho nohám! Ježiš sa potom stane zdrojom pokoja pre vás aj pre druhých.

Moja mamka

Slniečko si zabudlo raz domov pobrať lúče, naša mať ich pozbierala všetky do náruče.

(podľa Oswalda Chambersa) Zdroj: Bratislavská tlačová misia

Všetkým mamám, ktoré v máji oslávili svoj sviatok želáme pevné zdravie, lásku detí, úctu okolia, potešenie života, oporu najbližších pre radosť všedných dní

Ja som neraz rozmýšľala, aké sú v tom čary, že jej náruč aj objatie takým teplom žiari. Niekdy dávno padali zas hviezdy na úbočí, dve z nich padli našej mamke do jej dobrých očí. Už je stará, už je slabá, slabšia ako dieťa, no tie hviezdy v modrých očiach stále krásne svietia. (M. Rázusová-Martáková)

V nedeľu 15. júna 2008 bol jedným z piatich novokňazov vysvätených prešovským arcibiskupom a metropolitom Jánom Babjakom v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove aj náš rodák Igor ČIKOŠ ml.. Novokňazovi želáme všetko dobré, pevné zdravie a radosť na poli dušpastierskej práce... 11

Na jednej z nedávnych schôdzí obecného zastupiteľstva, ktoré sa častokrát nesú v duchu – kto nejde s nami je proti nám, mi medzi iným bolo vytknuté, vzhľadom na moju profesionalitu knihovníka, že v Obecnej knižnici za mojej éry, nebolo všetko v poriadku. Teda patričné dokumenty. Len pre vysvetlenie tým, ktorí sa schôdzí nezúčastňujú – dokumenty ako Štatút knižnice, Výpožičný a knižničný poriadok existovali a starší páni poslanci sa dokonca rozpamätali, kedy som ich osobne predložil na prerokovanie a schválenie. Len neboli založené v dokumentácii tak, ako to malo byť. Ale to už mojou prácou, či povinnosťou nebolo. A veru nebolo všetko v poriadku...snažil Mestská knižnica Sárospatak som sa, možno až priveľmi, aby knižnica bola miestom pre všetkých rozdielov. ktorí ju v minulom zrejme bez rozdielov. A tí, ktorí ju v bez minulom obdobíA tí, navštevovali to zrejmeobdobí badali.navštevovali O lastovskejto knižnici aj badali. (na O lastovskej vedeli aj zakde hranicami vtedy vedeli aj za hranicami Slovenska obrázku jeknižnici knižnicavtedy v Sárospataku, som bolSlovenpozvaska, teraz o nej nevieme ani my doma. Celé by som to nechal upadný prednášať o aktivitách lastovskej knižnice slovenským a maďarským knihovníkom v roku 2006), teraz o nej nevieme ani my doma. Celé by som to nechal upadnúť kdesi v zabudnutí, keby som nepostretol hlúčik detí, ktoré ma vyčkávali, aby so mnou šli do knižnice, hoci už nie som lastovským knihovníkom druhý rok. A to mi ako odpoveď na otázku, či som svoju prácu vykonával dobre a profesionálne, úplne stačí. bývalý knihovník Obecnej knižnice v Lastovciach

Citát slovenského spisovateľa a humoristu Tomáša Janovica Slová osemsmerovky: BOHOVAL, CTIBOR, DOCENT, DRIENKOVÝ, IRONICKÝ, KONTUMAČNÝ, OHRIEVAČ, OLEPIL, OSVETA, POLILO, PUTERA, UJEDALO

Svoje odpovede posielajte na adresu združenia: Posledná ovečka o.z. Školská 60/20, 076 14 Lastovce alebo mailom na: ovecka@lastovce.sk DO 20. JÚLA 2008

Knihu HĽADANIE RAJA za vylúštenie predchádzajúcej osemsmerovky získala Darina HIMAĽOVÁ. Správne riešenie - ŠŤASTIE JE RADOSŤ BEZ ĽUTOVANIA V súťaži o obrázok svojej obľúbenej rozprávkovej postavičky získava knihu Šimon Firko a drobné sladkosti Erik Kolarčík a Jozef Geci ml. V súťaži o odpoveď na našu otázku „Prečo sa naše združenie volá POSLEDNÁ OVEČKA?“ sa združenie rozhodlo cenu neudeliť. lastOVEČKA ● kultúrno-informačný občasník ● vydalo občianske združenie Posledná ovečka so sídlom v Lastovciach ● adresa redakcie: Posledná ovečka, o.z., Školská 60/20, 076 14 Lastovce, ovecka@lastovce.sk ● Zodpovedný redaktor: Ján Šimko, redakčná rada: Ján Šimko, JUDr. Andrej Radomský, JUDr. Lucia Bajtošová, Božena Firková, ● ročník II. č. 1, jún 2008 ● cena: zadarmo ● www.lastovce.sk 12