Autor v neblahých časoch spomienkový návrat do obdobia pred koronou a po nej

PRÍLOHA PRE KULTÚRU, Obzory VEDU, UMENIE A LITERATÚRU

Marián Milčák: Sel e s. 2

Veterná kráľovná a jej deti s. 3

Tie naše povzbudzujúce medzníky (6) s. 6 – 7 Nový Sad 9. 7. 2022 Ročník XXXIX Číslo 7/453

ÚVAHA

Autor v neblahých časoch – spomienkový návrat do obdobia pred koronou a po nej

Viera Benková

Čas letí ako svetelný koberec... Je tu už zase jún a naše literárne snemovanie – tentoraz však s iným obsahom a inou témou. Mnohí ubudli, iní prišli... Mnoho toho sa zmenilo nielen v ľuďoch, ale všade vôkol nás a najmä v prírode. Dnes prišlo a zasadlo na trón silné, priam hladné a nenasýtné božstvo – peniaz. Ale takto na svete už bolo, však? O tom Biblia veľmi poeticky hovorí, ale s poznámkou, že sa človek ničomu nepoučil a stále si myslí, že je pánom sveta...

Navraciam sa teda spomienkovo do obdobia pred koronou a po korone...

Bolo to na jar v roku 2020, niekoľko dní pred medzinárodným Dňom žien, tri autorky zo Srbska boli pozvané na stretnutie žien – autoriek z troch krajín, Slovenska, Srbska a Rumunska, k našim do Nadlaku. Poetka Dagmar Mária Anoca toto stretnutie pomenovala veľmi symbolicky: Pocta poézii a žene. Na tvári miesta sa po dlhom čase stretli slovenské poetky Dana Podracká a Hana Košková zo Slovenska, Ileana Ursu, Katarína Melegová-Melichová a Viera Benková zo Srbska a rad autoriek z Rumunska na čele s Dagmar Máriou Anoca ako organizátorkou a autorkou pripravovaného zborníka, do ktorého vybrala niekoľko básní účastníčok tohto dvojdňového poetického stretnutia...

Ten jarný čas bol ako stvorený na takéto stretnutie, priniesol mnohé plody a zapísal sa do dejín našich stretnutí ako prvé podujatie organizované ženami autorkami.

Viera Benková

(foto: zo súkromného archívu)

Dva – tri dni ubehli v priatelení a plánovaní, ale prišiel aj deň vrátiť sa do reality a každodennosti. Na hraničných prechodoch akoby zastal čas. Dlhé fronty zmizli a chladné jarné opary vznášali sa nám nad autom a asfaltkou až sme mali dojem, že sme si pomýlili krajinu, kam sme sa mali vrátiť... Civel na nás deň chladom a akousi nede novanou studenou vlnou mrzol na okne auta. Colníci na hraniciach si nás nevšímali, len rukou naznačili: choďte... Z ich stánkov bolo počuť iba vážny mužský hlas z hlasne naladeného rádia, ktorý informoval poslucháčov o nebezpečnej vlne chytľavej choroby – korony, ktorá sa bleskovo šíri po celom svete. Hlas z rádia hovoril, že sa onedlho zavrú hranice i štáty a celé krajiny a ľudia budú v izolácii. V aute sme na chvíľku stíchli, ale toto upozornenie sme akosi nebrali celkom vážne, veď choroby boli a budú, komentovali sme, ale akási trúchla nálada zvonku premkýnala nás odrazu aj vo vnútri, keď sme na našej hranici dostali informáciu, že sme sa vrátili načas, zajtra by vraj už bolo pozde... Bol tento neblahý čas tzv. korony aj na niečo dobrý? – pýtala som neraz samu seba ako žena vo vysokom veku, ale aj ako autorka... Isteže bol, ale predsa keď ho dnes porovnávam s dobou pred koronou viem, že sme sa ani po takejto katastrofe mnohému nepoučili. Človek je nenapraviteľná bytosť, ktorá si myslí, že mu patri celý svet a všetko na tejto našej prekrásnej zemi. A, hľa, stačí iba veľká nákaza, mor alebo korona, a ľudstvo je na zániku!

V ten návratový deň v aute boli tri ženy a jeden muž, kolegyne Ileana Ursu, Katarína Melegová-Melichová a ja, a nik netušil, že Ileanu vidíme vtedy naposledy, že spolu s manželom Jovanom, tiež veľkým básnikom, nešťastne zahynú udusení plynom, a že na celý rok nás dve, Katarínu a mňa, ako aj Dagmar, choroba zamkne do ticha izby v nemožnosti dlhšie tvoriť a vystupovať vo verejnosti.

Keď dnes hovoríme a píšeme o autorovi v neblahých a blahých časoch, zisťujeme aj čosi veľmi dôležité: že sa hromadné stáva často veľmi lacné; autor, ktorému záleží na diele, nevypustí ho do sveta, ak je sám nie s dielom spokojný a že sa za všetko tvrdo platí. Možno tieto neblahé časy predpovedajú lepšie časy pre tvorbu v inej budúcnosti a za prítomnosti iných autorov.

Ak Eve v Raji had pošepol geniálnu myšlienku, aby skúsila zjesť nové ovocie a zmenila ľudské ničnerobenie a večnú monotóniu na tvorivú drinu, naša pramatka pochopila zmysel ľudského života a tým i zmysel umeleckej tvorby. A tá sa aj v neblahých časoch prejaví, ak talentovaný autor zaklope na jej dvere...

Báčsky Petrovec 2020 – 2022

Poznámka: Príspevok odznel na 66. Literárnom snemovaní dňa 25. júna 2022 v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade.

MARIÁN MILČÁK Sel e

(výber)

Zrkadlo

na konci všetkého bude stáť zrkadlo najskôr sa v ňom nebudeš chcieť spoznať ale de nitívnemu obrazu sa nemožno vyhnúť a pravú podobu zjemní len odvaha priznať sa k sebe úprimná túžba niečo zmeniť ale najmä pokora a láska ktorá sa k tebe bude jemne predierať aj cez najobludnejšiu formu v zrkadle za sebou uvidíš jedným okom jazerá deti a rozkvitnuté lúky svojich blízkych ktorí odišli dávnych priateľov a známych ako sa smejú spievajú alebo hrajú džez a tým druhým tiché opustené púšte kde pre vesmírne vzdialenosti niet živej bytosti iba pýcha oživuje pamäť zrkadla vo večnej zbabelosti

(Zo zbierky básní Siedma kniha spánku, 2006)

Sen

(štyri hodiny ráno): v ohnivom plášti sa vynára vietor pod útesmi nevinné svetlo bájna skutočnosť tam hore kam ľudia putujú ako ryby s nimi priehľadné tajomné bytosti priesvitné chladné nymfy zranení hľadači ducha neviditeľní na zasnežených úbočiach na temnej troske kde sa stáročia rozsvecujú kosti a ty zahnaný do arkádskych lesov preniknutý príbehom ako hrotom šípu kedysi vodca a postrach vlkov ale teraz muž bez tváre hluchá píšťala tŕstia kresadlo ktoré pohltilo iskry ako sa v lone nocí odvrátiš od žiadostí?

(Hra s hadmi, 2014)

Keď

keď zasadíš kvet alebo polievaš záhon alebo pleješ, viac neutekáš, dotýkaš sa, povedala. dotýkaš sa zeme a krehkého drieku rastlín. sám vieš, ako dávno sa ťa na úteku nikto nedotkol, ako dávno si medzi prstami necítil lupene vädnúcich kvetov. vieš, je to ako pri milovaní, povedala, dotýkaš sa rukami. vtedy naozaj si. naozaj tu, naozaj teraz.

(Teserakt, 2018)

Marián Milčák (1960) je slovenský básnik, prekladateľ a literárny vedec. Prednáša na Filozo ckej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, venuje sa teórii básnického textu, pôvodnej tvorbe a umeleckému prekladu (najmä z poľštiny). Je autorom viacerých básnických zbierok, naposledy publikoval Provinčné básne (2021) a Teserakt (2018), a literárno-vedných publikácií O nezrozumiteľnosti básnického textu (2004) a Mýtus a báseň (2010). Je tiež spolueditorom esejistických zborníkov Ako sa číta báseň (2013) a Ako sa číta báseň II. (2016). Do slovenčiny preložil poéziu Z. Herberta a Cz. Miłosza (v spolupráci s P. Milčákom), žije v Levoči.

Chlapec, muž v modrom?

Letargické zívnutie mačky, všade naokolo spánok.

V dňoch podobných noci stúpam k rozhľadni ako k nedobytnému mestu.

Prekračujem zmrznuté galérie prasličiek, ich telá svetielkujú ako hviezdy v planetárnej hmlovine.

Aj kane sú tu sväté.

Blažení tí, ktorí tu boli skôr, ako prišli. Život zmeravel v hrôze. Vyprahnutá planina, spálený les v očiach polárnej líšky.

Niet sa kam ukryť. Tŕne, stigmy, nevyhasínajúce ohniská.

Ďaleko odtiaľ, v chatrči s hlinenými stenami, vietor obracia stránky Brentanovho denníka.

Nepočujeme jeho šum a nevieme, odkiaľ prichádza a kam ide.

Už tušíš, štvornohá sestra v osamelosti, že ani v bdení nemáme veci v svojich rukách?

Bol som muž v modrom s hlavou v dlaniach, chlapec, ktorý si pol dňa zaväzoval šnúrky.

Chcel som, ako iní, premeniť vesmír na písmená, vo vlastnej temnote uvidieť, ako znaky žiaria.

Ale úzkosť sa zakráda, je to, ako keď jašterička zdvihne hlavu a skamenie.

(Provinčné básne, 2021)

Poznámka: Výber z knihy Mariána Milčáka Sel e (Fraktál, edícia Poiesis, 2022) publikujeme so súhlasom vydavateľa. Vydanie publikácie z verejných prostriedkov podporil Fond na podporu umenia.

Veterná kráľovná a jej deti

(Milena Marković: Deca. Beograd: Lom, 2022)

Marína Šimáková Speváková

Motív veternej kráľovnej sa nachádza v podtexte knihy Deti Mileny Markovićovej, tohtoročnej laureátky NIN-ovej ceny v Srbsku. Umiestnený do jadra realistického príbehu o dospievaní, podtext funguje ako spomínanie hlavnej protagonistky na vlastnú školopovinnú slohovú úlohu. Fotogra a na obálke knihy – autorky v mladosti, tiež evokuje skoršie časy a vlasy zvlnené vetrom na obrázku pripomínajú veternú kráľovnú jej vlastnej protagonistky.

Avšak príbeh Deti Mileny Markovićovej nie je len autobiogra ckou kciou i viac je než moderná, realistická a temná rozprávka. Ako rozprávka neobstojí ani na pláne formy, ani vzťahom etickosti a nemravnosti, dobra a zla, kcie a reality, krásneho a tragického... Napísaná v tvare poémy, kniha Mileny Markovićovej pôsobí presvedčivo práve žánrovým útvarom, ktorého dôležitosť si najlepšie uvedomíme zohľadnením celého kontextu žánru. Keď si všimneme dejiny lyricko-epických tvarov, početné inšpirácie pre poému môžeme hľadať v srbských epických piesňach, ale aj v romantických skladbách ruskej a anglosaskej literatúry, ako aj v tých, ktoré vznikli v 20. storočí, vrátane experimentov ex-juhoslovanskej neoavantgardy. Z uvedených skladieb sa k poéme Deti ako najsilnejší porovnávací príklad núka Pustatina T. S. Eliota. Možno je to prehnaná paralela, no vynára sa nie na základe prítomnej citátovosti, atemporálnosti či ahistorickosti, lebo sa kniha Mileny Markovićovej nezakladá na poetike uvedených zložiek – lež vďaka forme, do ktorej je vložený hlavný a intímny pocit bezvýchodiskovosti, tiesne, bezperspektívnosti. Uvedený pocit nevyplýva len z aktuálneho času narácie, ten sa vtiera aj do spomienkových časov hlavnej narátorky Mileny, ako aj ostatných protagonistov jej života – tak, ako ich tvaruje a zažíva. V tom zmysle je poéma Mileny Markovićovej i palimpsestom spomienok

na vlastné a kolektívne juhoslovanstvo. Predsa, Deti sú v najväčšej miere osobnou knihou, zrelo re ektujúcou okolnosti, na ktoré sa nedalo vplývať, ukazujúcou na to, čo sa zmeniť dalo, ale nebolo dosť síl, alebo zdrojov – emočných a materiálnych, ale aj na to, čo sa konalo.

Kniha Mileny Markovićovej je svojou osobnou perspektívou vo veľkej miere subjektívna, ale nie i lyrická, aj keď je autorka predovšetkým poetka a dramatička. Subjektívne v poéme je to zažité, vlastné, svojich blízkych, sveta, času. A vyrábajú ho a tvarujú minulosť a prítomnosť, životné udalosti, ktoré sa vrezali do osobnosti narátorky. Pocity sú teda výsledkom epického a zažitého, osobného prežívania skutočnosti, nie lyrické rozjímania či ich symbolická transformácia. Symboliky v románe – poéme Mileny Markovićovej takmer nieto, stavy, skutočnosť a myšlienky sú konkrétne, stelesnené v činoch, respektíve v nemožnosti konania.

Osou rozprávania sú rodinné vzťahy, predovšetkým s rodičmi a vlastnými deťmi, partnerom, kamarátmi – ktoré sú dané v obrysoch – nejde o tradičné epické postavy, nejestvuje dej a epický dialóg, prostredníctvom ktorého sa rozvíjajú ich vlastnosti – všetci existujú v spomienkach. A spomienky sú hlavným princípom rozvíjania narácie, ktoré majú nadrásť narátorku a stať sa našimi, no opäť nie sú v tradičnom zmysle vyrozprávané retrospektívnou metódou. Sú živé, rytmizované veršom a monológom, ktorý je dynamický a premenlivý. Práve forma v jednote s obsahom umožňuje obrazom vynárať sa pred čitateľa z vedomia narátorky, do ktorého sa opäť ponárajú – ako ponorná rieka, raz viditeľná a silná, inokedy tichá a utajená – ale celý čas prítomná, ako hlavný prúd, ktorý nesie život (a knihu) Mileny Markovićovej.

Sú v tom ponáraní i dramatické chvíle, občas zdôraznené explicitnejšou lexikou, no text sa nevylieva do prehnanej citovosti, neobdrží explicitné scény, dramatické či krvavé zvraty, znásilnenia, umieranie a strádanie – miestami ich napovedá, no nie v množstvách, v akých ich nachádzame v srbskej literatúre, kinematogra i, dramatickom umení – stačí si spomenúť na diela stvárňujúce vojnovú minulosť. Tie chvíle sú naznačené diskrétne, rešpektujúc obete, stvárnením širších okolností. Dej, narácia, spomienky v knihe Mileny Markovićovej plynú navonok pokojne, no to je ten prúd, v ktorom cítite vibrovanie a bublanie krvi, zmiešanej s miazgou, hľadajúce nové meandre a cesty, aj keď s poznaním, že sa bezvýchodiskovosť môže zopakovať.

Keď sa čitateľ stretne s talentom mladej Mileny, jeho tvarovaním a očakávaniami, ktoré sa v knihe evokujú bez sentimentu, ale aj kontrastom spočívajúcim v nemožnosti ich naplnenia v zrelom veku, v sklamaní, no predsa dôstojnom kráčaní po vlastnej ceste – môže si uvedomiť silu narátorky i jej príbehu. A vtedy sa opäť vynára rozprávkový podtext, sen, ktorý snívala mladá Milena, ktorý príbeh tvaruje nežnejšie a zároveň naznačuje možnosť snívania nejakých budúcich detí.

Poému Mileny Markovićovej možno čítať ako angažovanú literatúru vo vzťahu k prehodnocovaniu minulosti, sociálnym témam, spoločensko-politickému kontextu. V žánrovej, tematickej a funkčnej hladine by sa dala interpretovať v paralelách so súčasnou tvorbou slovenských angažovaných autoriek, napríklad i poetky Kataríny Kucbelovej, či jej prozaického debutu Čepiec. No kniha Mileny Markovićovej je najsilnejšia v osobnej, predovšetkým ženskej perspektíve o materinskej obeti a starostlivosti, o deštruktívnej strane osobnosti, o úlohe dcéry, matky a intelektuálky v patriarchálnej a spoločnosti zbavenej hodnôt. Poému Deti preto možno čítať ako doklad doby, ale i intímne svedectvo, uvedomenie si prepojenosti osobnej a všeobecnej histórie, ktorá sa odznovu pred nami vypisuje a ponecháva zážitkovosti a dotváraniu nejakým novým deťom, ktoré sa práve rodia.

IVAN MEDEŠI, PROZAIK Mám rád všetko to, čo mladí nemajú radi

Stevan Lenhart

Smenom Ivana Medešiho (1982) slovenská literárna verejnosť sa zoznámila pred neplnými tromi rokmi, keď za svoju zbierku poviedok Jedenie získal prestížnu cenu Anasoft litera. Próza tohto diplomovaného pedagóga z Ruského Kerestúra bola vtedy na Slovensku ocharakterizovaná ako radikálna a vzbudila nemalý záujem čitateľov a kritiky. Autorovi nedávno vyšla ďalšia kniha v slovenčine pod názvom Vilkovia (znovu vo východoslovenskom vydavateľstve Valal) a je to hlavná téma tohto rozhovoru...

Kedy vznikala aktuálna kniha Vilkovia? O čo ide v týchto dvoch poviedkach?

– Knihu som písal približne v rokoch 2018 – 2020, čiže v období, keď moja kniha Jedenie dosiahla a rmáciu na Slovensku. Nebyť takého záujmu o Jedenie, neviem, či by som vôbec mal motiváciu pokračovať v literárnej tvorbe. Predtým som totiž písal vyše 10 rokov, ale nedosahoval som nič a chcel som sa už vzdať tejto činnosti.

V novej knihe ide o dve poviedky. Prvá Vilko je venovaná niektorým špeci ckým ľuďom, ktorí žijú na dedine a čakajú, aby sa niečo stalo, nejaká vyššia sila, alebo iná krajina. Oni odmietajú byť obyčajnými staromódnymi dedinčanmi a snívajú o nejakom lepšom živote, o ktorom si myslia, že ho zasluhujú. A tak sa zem otáča a čas plynie. Tí ľudia sa takmer ani nepokúsili niečo dosiahnuť v živote, ale predsa niečo očakávajú, možno dokonca ani nevedia presne, čo by to malo byť. Do určitej miery inšpirácia je aj autobiogra cká a na druhej strane sa to vzťahuje na mnohé iné exempláre, ktoré možno stretávať v našich bezperspektívnych, zabudnutých dedinách. Druhá poviedka Február má podobnú tému, ale v nej sa jednotlivec pokúsil niečo urobiť zo svojho života, avšak nedarí sa mu. Pochopí, že v takejto spoločnosti obstoja iba nemravní jednotlivci, takže on sám sa pokúsi konštruovať tie nemravné správania a do konca ani sám nevie, čo treba robiť, aké stanovisko zaujať, aký je recept. Ide o svojráznu

re exiu jednotlivca na ceste k nepríčetnosti, a tie jeho plány na obstátie v ustanovizni nie sú celkom normálne – ale možno je práve to recept na obstátie, alebo možno na druhej strane ešte hlbšie peklo, alebo však len klam, ktorý pomáha prekonať ešte jeden deň v žumpe.

Túto knihu vlastne môžeme pozorovať aj ako pokračovanie Jedenia. Aj tu sú hlavní protagonisti antihrdinovia, outsideri, ktorí snívajú o nejakej lepšej existencii, kým živoria vo svojich malých svetoch, frustrovaní, nepochopení a týraní zo strany spoluobčanov a kolegov… Takéto znázorňovanie jednotlivcov a ich svetov vo vašich prózach je hyperbolické, alebo vlastne len ide o drsnú realitu?

– Myslím si, že je to jeden celkom reálny scenár. Sú ľudia, ktorí celý život žijú minimalizovanú rutinu, odpracujú svoju dennú normu alebo mzdu a potom sedia v krčme alebo na pni vo svojom dvore alebo pred televízorom a tak im ubieha život. A sú aj ľudia, ktorí sú zotročení v štátnych podnikoch a nemajú východisko, lebo im je vsadené do hlavy, že je hriech stratiť štátne zamestnanie. A tak sa zobúdzajú s myšlienkami o tom, že najhoršia vec na svete je dostať výpoveď, pokým druhá najhoršia vec je nedostať výpoveď a zostať aj naďalej v tom pekle. Poviedka Február do určitej miery zachádza do nejakých fantázií, ale v podstate vyplývala z mojej hlbokej frustrácie prácou v školstve. Samozrejme, ten pocit sa môže všeobecne vzťahovať na každé štátne zamestnanie, všade jestvujú nátlaky, nezdravé ovzdušie, utrpenie…

Čítaním týchto dvoch próz často sa získava dojem, že vlastne vytvárate svojráznu paródiu prózneho diela a že ide o svojráznu antiprózu, v ktorej – s nemalou dávkou drsného humoru a rozpracovaním banálnych a vulgárnych motívov – vlastne zosmiešňujete literárne pravidlá a samu štruktúru prózneho diela… Bol to jeden z cieľov pri písaní tejto knihy? A možno to bolo aj provokovanie literárnej kritiky?

– Sú aj také prvky, ale určite to nebol prvoradý zámer. V mojich literárnych začiatkoch to možno bolo primárnejšie, teda zosmiešňovať, vytvoriť niečo, čo sa nepodobá na nič, čo bolo vytvorené dovtedy; ako aj šokovať niektorých konzumentov a vtedajších nositeľov našej rusínskej literárnej scény, ktorá mne bola neuveriteľne nudná. Na druhej strane občas ma rozčuľujú (nie vždy v negatívnom zmysle) niektoré veci, ktoré robia niektorí iní spisovatelia, alebo sa mi zdá smiešne to, čo robia, takže robím rôzne alúzie na nich. Napríklad niektorí spisovatelia sa chvastajú tým, že sa im darí ľahko a často zvábiť ženy do postele, a mňa baví parodicky písať o tom, že sa mne to nedarí, a vlastne je to nemožné robiť, aspoň v mojom svete. Alebo keď niektorí západní spisovatelia (napr. Michel Houellebecq) píšu o svojom bohatstve a o nekonečných materiálnych možnostiach – je to možno v ich krajinách normálna vec, ale mňa to príliš domŕza. Jeden inakší príklad je písomné prihováranie sa čitateľovi (,čitateľu’), veľmi divná vec, ktorú robia mnohí ruskí spisovatelia, a ja si z toho robím žart vo svojich textoch… Určite je dosť takých prvkov, ale mojím hlavným cieľom je zabaviť samého seba a vytvárať poviedky, z ktorých vznikne dobrá kniha bez ohľadu na moje osobné motivácie.

Na viacerých miestach v týchto poviedkach situácie súvisia aj s alternatívnymi a podzemnými hudobnými žánrami, akými sú black metal a obskúrny hiphop, ale aj s niektorými „štandardnými“ rockovými štýlmi... Do prózy Február sú dokonca (v manieri postmodernej prózy) zakomponované aj re exie hudby Boba Dylana, Dr. Johna a The Notting Hillbillies... Z toho vidno, že poznáte a sledujete rôzne druhy hudby. V akom

vzťahu sú vlastne literatúra a hudba vo vašom prípade? Akú hudbu a ktorých autorov máte najradšej?

– Zdá sa mi, že mám rád takmer všetko, čo mladí nemajú radi. Je to široké spektrum štýlov: od Linka Wraya po black metal. Mám rád garážovú energiu v hudbe a páči sa mi, keď pocítim, že umelec už nemal kam a teda musel použiť hudbu ako ventil na svoje pocity alebo myšlienky. A to je prítomné aj v džeze, aj v black metale. Myslím si, že black metal predstavuje krajnú amplitúdu rokenrolu – totiž zdá sa mi, že nejestvuje, a ťažko sa vôbec objaví niečo, čo zájde ďalej. Ale treba byť otvorený pre všetko, a tak možno pochopiť, že napr. John Coltrane – Meditations a Mayhem – Live at Leibnic obsahujú podobné tvorivé šialenstvo, lenže u každého z nich to prasklo trochu inak. Dobré príklady možno nájsť v každom žánri. Moje každodenné hudobné zoznamy sú veľmi pestré. Dnes to bude peruánsky psychedelický rock, zajtra brazílsky umelec Tom Jobim, ako aj Amon Tobin, pozajtra Gábor Szabó, Kraftwerk, Thee Oh Sees atď. Všetko to, čo mladí nemajú radi. Mojou pasiou je skúmať všetky javy v hudbe a som veľmi rád, keď objavím niečo, čo je pre mňa nové.

Na Slovensku vaša kniha vyšla znovu v preklade Maroša Volovára a vo vydaní Východoslovenského združenia Valal. Povedzte niečo o tejto spolupráci...

– Obidvaja máme čoraz menej času, čoraz menej prostriedkov, čoraz menej trpezlivosti a dokonca niekedy sa medzi nami objavujú aj veľké rozdiely v chápaní textu, tém, ideí… Komunikujeme prostredníctvom emailov, ale prebieha to veľmi spomalene. Túto knihu sme ledva nejako dotiahli do konca. Uvidíme, či sa nám podarí ešte niečo spoločne realizovať. Dufajme, že sa nám podarí.

Knihu ilustrovala autorka (alebo autor) menom Dženis Ex. Ako sa vám pozdávajú tieto ilustrácie a spôsob, akým dotvárajú ovzdušie vašich poviedok?

– Ohľadom dizajnu vydania som nerozhodoval o ničom, ako obvykle. A nikdy predtým som vlastne nemal poznámky, lebo sa mi zdalo všetko O. K. Avšak tentoraz som sa, musím uznať, rozčaroval. Keď som prvýkrát uzrel obálku knihy, neveril som vlastným očiam a mal som pocit, že moje dvojročné úsilie vyšlo nazmar. V podstate dizajn vlastne ani nie je taký zlý, ale predsa si myslím, že na ilustrácii nebolo treba vysunúť do popredia konopu, lebo v knihe vlastne nejde o to. Bolo totiž potrebné urobiť to trochu subtílnejšie. Teraz však kniha vyzerá ako nejaké čítanie pre tínedžerských kvázi rastamanov. Keď vydavateľ Maroš Volovár pochopil, nakoľko som rozčarovaný, daroval mi tričko slovenského hudobníka, ktorý vystupuje pod menom Miska na krev. De nitívne ide o nového Leonarda Cohena.

Boli už nejaké prezentácie knihy na Slovensku? Aké sú tam reakcie na knihu?

– Vlani som bol na jednej takej exkurzii: Brno, Ostrava, Bratislava. V tomto roku som však pre zdravotné problémy neuskutočnil ďalšiu plánovanú exkurziu: Bratislava, Košice, Prešov. Je mi to veľmi ľúto, najmä pre Košice a Prešov – nijako sa tam dostať. A reakcie

sú dosť dobré, ale sú aj určité kritizovania. Napríklad, že je priveľa opisov fekálií a že vraj prakticky akoby v knihe šlo len o to. Aj to, že je prehnaný opis ,teroristického útoku’, alebo že je pre niektorých ľudí koniec poviedky Vilko neuveriteľne hlúpy. No čo sa dá robiť. Jednoducho to tak vyšlo. Najlepší kompliment za svoju tvorbu vlastne dostal Markíz de Sade. Keď zomrel, jeho deti spálili jeho rukopisy. Také niečo treba vedieť dosiahnuť.

Nakoľko sú kultúrne a literárne kruhy vojvodinských Rusínov zoznámené s vašou aktuálnou prozaickou tvorbou? Plánujete možno aj preklad do srbčiny (alebo taký preklad už jestvuje)?

– Niektorí tunajší Rusíni vedia o tom, že občas spolupracujem so Slovenskom. Ale v širšej srbskej verejnosti nikto nevie nič. Občas uvažujem o tom, že by možno bolo treba pokúsiť sa urobiť niečo v srbčine. Ale na druhej strane už mám toho plné zuby, lebo sú aj iné záväzky, ako napríklad zarábať na život, a nemám sily niekde dobiedzať alebo sám prekladať alebo hľadať prekladateľa… Čas ukáže, ale asi z toho nebude nič.

Pokračujete v písaní? Možno očakávať nové vydanie s vašimi poviedkami?

– Píšem čoraz pomalšie a každá moja nová poviedka už možno bude posledná. Ale treba sa s tým uspokojiť – ak má byť posledná, nech je posledná. Ak sa objaví niečo nové a pocítim potrebu písať aj naďalej, budem písať. Nestratím nijaké peniaze, ak nebudem písať, lebo z tohto sa určite nebohatne. Nasledujúce knihy však budú závisieť od vydavateľov, lebo materiál už jestvuje.

Foto: zo súkromného archívu

Vilko

(úryvok)

Zvyšok pracovného dňa som si odrábal v internáte. To znamenalo splniť si viacero povinností. Podpísať sa do služobného zošita na jednom mieste hore vľavo a potom ešte na jednom mieste dole vpravo. Huh, aké muky! Verím, že podobný adrenalín zalieva šoféra Formuly 1, keď zdoláva deväťdesiatšesťstupňovú zákrutu, do ktorej vchádza tristokilometrovou rýchlosťou, a potom je dobre i spomaliť, ale nie veľmi, aby si nevyletel do trávy, päťkrát sa neprevalil a nezlomil si krk. Takže zapisuješ sa hore vľavo, najprv meno, potom priezvisko, skáčeš dlaňou a perom do kolónky pre hodiny a minúty a tam vpisuješ, odkedy dokedy robíš. Huh, už len písať o tom dvíha adrenalín, čitateľu. Potom sa jak Tarzan prehadzuješ na druhú lianu a sleduješ, či nespadneš na dajaké staré pniaky a nenastokneš sa na dajaký zalomený konár, čiže pohľadom sa prehadzuješ na druhú stranu zošita diagonálne dolu vpravo, kde treba dať druhý podpis, ale už počas letu striehneš, či kolega pred tebou nezabudol napísať dátum a meno dňa. Napríklad utorok. Na rozdiel od Tarzana, ktorý má len chytiť lianu, alebo Schumachera, ktorý má len zatočiť v zatáčke, ty musíš podať široký multitaskingový výkon. K tomu, pero ti môže aj vypadnúť z ruky. Úspešne sa podpisuješ a môžeš zo seba poutierať pot. Zatváraš zošit a to je v zásade všetko, čo máš robiť v priebehu smeny.

TIE NAŠE POVZBUDZUJÚCE MEDZNÍKY (6) Patentálna doba a jej ozveny v Báč-sriemskom a Báčskom evanjelickom senioráte

Keď habsburské vojsko utrpelo viacero porážok na talianskom fronte, cisár František Jozef I. musel sa vzdať svojho neoabsolutistického konceptu moci, jedna z prvých akcií tejto novej orientácie bolo vyhlásenie protestantského patentu. Patent bol zverejnený 1. septembra 1859, ako zákonné nariadenie popustiť vplyv katolíckej cirkvi, s ohľadom na upravenie správy v protestantských cirkvách monarchie. Cieľ jeho uvedenia bol posilniť práva samostatnosti zborov protestantských konfesií, zachovať ich autonómne postavenie a na Uhorsku zabrániť aj maďarizáciu, resp. germanizáciu v nich. Potom keď koncepcia jeho realizácie konaná zhora sa nepodarila, vydalo sa nariadenie urobiť transformáciu od dolu, po ktorej sa musí najprv upraviť každý cirkevný zbor a potom podľa toho zriadiť senioráty a nakoniec aj superintendencie. Z pohľadu evanjelických Slovákov, keby sa tá správna reťaz upravila podľa patentu, cirkev by bola vyhlásená za slovenskú, kým v opačnom prípade cirkev sa považovala časťou maďarskej protestantskej konfesie. Pre túto komplikovanú procedúru, ako i národnostnú pestrosť cirkevníkov protestantskej konfesie, tá transformácia v praxe išla zdĺhavo a tak problém slovenskej evanjelickej cirkvi sa do konca neriešil ani vtedy, keď už bola založená aj Matica slovenská.

Prológ

Po neúspešnej transformácii protestantského patentu zhora, nariadením ministerstva osvety z 10. januára 1860, sa cirkevné zbory jednotlivých konfesií museli usporiadať postupom od dolu a to do konca marca roku 1860, senioráty do 15. apríla a po nich najvyššia inštancia – superintendencia. Ale nešlo to tak ľahko, a zdá sa, že na priestoroch Báčky a Sriemu sa objavili aj dodatočné okolnosti, ktoré túto transformáciu sťažovali.

Už na zhromaždení predstaviteľov všetkých cirkví Báč-sriemskeho seniorátu evanjelických cirkevných zborov – z prostredí: Bajša, Hložany, Kulpín, Kysáč, Laliť, Nový Sad, Palanka, Petrovec, Pivnica, Silbaš, ako i Binguľa, Boľovce (ako pazovská liála), Ilok a St. Pazova (teda spolu 14 cirk. zborov) – bolo vidno koľko podkopávania, aj podfukov, hrozieb perzekúciami kňazom a administrátorom bolo, aj na koľko sa kombinácii v riešení tejto otázky celková situácia multiplikovala. Dodatočný problém v realizácii transformácie bola ostrá vlna maďarizácie zo severu (v Báčke) a tvrdá katolícka inercia (v Srieme). Tak ináč jednotný báč-sriemsky seniorát našiel sa na návetrí dvojsečných nožníc. Vidno to bolo už na zasadnutí predstaviteľov cirkevných obcí z tohto seniorátu, dňa 29. marca 1860, ktoré sa obdržalo v obecnom dome v Novom Vrbase, keď vypadlo, že len 5 zborov (Bajša, Hložany, Kulpín, Binguľa a Boľovce) sa vyjadrilo za patent. Aj hneď sa uzhodlo, že je nevyhnutná dodatočná mravčia práca, aby celá aj zákonom podporovaná akcia na poli emancipácie slovenskej evanjelickej cirkvi nevyšla nazmar.

PATENTÁLNE DIANIA V SEGMENTE BÁČSKEHO SENIORÁTU

Na nezdarný štart už v prvom kruhu slovenského zriaďovania opozičná strana hlasne konštatovala, že formovanie samostatnej slovenskej evanjelickej cirkvi neprešlo ani v prvom kruhu vyjadrovania cirkevných zborov a tak už na seniorálnej úrovni sa rozmýšľalo o zjednotení evanjelikov s kalvínmi v Báčke, kým v Srieme sa vyjadrila radosť, že evanjelická konfesia nie je ohrozená, ale sa podčiarklo, že je aj podelenie seniorátu na slovenský a nemecký praktický nemožné. Aj aby prach okolo toho neúspechu sa čím skôr zľahol, cirkevné vrchnosti sväto-sväte tvrdili, že slovenskí cirkevníci v tom nebudú ukrátení, lebo materinská reč v kostole im bude dovolená a podľa vlastnej vôle môžu ju používať aj na seniorálnych konventoch, ba že im ak to bude potreba ustanoví sa aj slovenský notár, aby viedol zápisnice v slovenskej reči. Keď ani vtedy nebolo dôvodov na uspokojenie, cisár dňa 15. mája 1860 patent odvolal s tým povolením, aby zbory, ktoré patent prijali, si vytvorili zvláštnu patentálnu supeintendenciu. Potom väčšina slovenských evanjelických cirkevných zborov sa priklonila k autonomistom. Tak ako patentalisti s pevným presvedčením o reálnej existencii slovenskej evanjelickej cirkvi zostali len traja: Daniel Koléni, farár kulpínsky, Ľudovít Babylon, farár bajšanský a Samuel Babylon, farár silbašský. Aj rozhodlo sa ďalej konať, od prvých úmyslov neodstúpiť, aj odísť do každého slovenského cirkevného zboru na nové presviedčanie. Ako hlavná osobnosť, ktorá si predsavzala doriešiť problém vnútorného zriaďovania cirkví, v zmysle rozširovania národného povedomia cirkevníkov v Báčke sa hlásil Daniel Koléni. Jeho presvedčenie bolo, že v boji o slovenskú emancipáciu sa nesmie zastať, najmä nie na cirkevnom poli, lebo to už boli roky, keď sa našinci priprávali na Cyrilo-metodovské oslavy, na znak tisícročia od príchodu vierozvestcov na Moravu. Prvá na ceste kortešovania za patentálne zriadenie cirkvi Kolénimu stála najmohutnejšia slovenská cirkev u nás – Petrovec. To preto, že každá akcia v orientácii na patentálne zriadenie cirkvi, za akú boli aj Petrovčania, v tomto prostredí zlyhala ďakujúc autonomisticky naladenému farárovi Jánovi Stehlovi. Aj v roku 1863 cirkevníci tohto zboru znovu dali súhlas na slovenský seniorát, ale tie hlasy ďalej od tohto prostredia neodišli. Ale keď sa tu už konali Cyrilo-metodovské oslavy a v Martine bola založená aj Matica slovenská, v roku 1864 aj v Petrovci Stehlova opona padla.

Daniel Koléni, farár kulpínsky, rázny dekan a báčsky seniór

(kresba M. Hasíka) Vtedy odznela prvá ľudová beseda, ktorou sa pozdravuje vymenovanie Jána Francisciho za župana Liptovskej stolice, podporila sa aj Matica slovenská aj slovenské gymnáziá v Revúcej a Martine a narýchlo po vyjadrení sa za slovenský báčsky seniorát jedna z požiadaviek bola založiť aj tu na Dolniakoch samostatné slovenské gymnázium. Ale to pravé vnútorné cirkevné a matičné vrenie v Petrovci, ešte stále bolo pod úrovňou očakávaného.

Keď to vnútorné obrodenie, nielen v novom pohľade na svet, ale aj posunmi v národnom konaní inak nešlo, muselo sa to vidieť potom na cirkevnom poli. Ale aj tam bola potrebná pomoc zo strany. Vynikali v tom kňazi z okolitých osád a bolo to aj nevyhnutné, lebo kňaz Ján Stehlo všetko viac inklinoval k maďarskej strane. Nie však aj jeho veriaci, lebo títo si jednotne zastali k patentálnemu hnutiu.

Hurbanove Cirkevné listy v tom smere podávajú aj správu dekana Daniela Koléniho, farára kulpínskeho – doslovne: „Bol som sa vybral na cestu k rozptýleným slovenským evanjelikom. Dňa 18. júna“ (1865) „bol som svedkom horlivosti našich slovenských evanjelikov Petrovských. Je to cirkev požehnaná do 8 000 duší počítajúca, ktorá však sužovaná a trápená bola, až sa zriadila podľa patentu, za akú sa považovala vždy... Ale jej farár, renegát Ján Stehlo, predával ju vždy autonomistom za autonomistickú. Aby sa nedozvedel úradne, čo cirkev myslí, nedržal nikdy konventov. Ale i tomuto šafáreniu bol spomenutého dňa urobený koniec. Cirkev petrovská ostala po službách Božích v kostole a uzavrela sama od seba – tedy i bez pastiera svojho – zriadiť sa dľa patentu, to jest, verejne sa osvedčila, že ona nikdy neprestala byť zriadenou.“1

O tomto Hurbanove Cirkevné listy zo dňa 25. júla 1865 podávajú aj správu, ktorá má aj svoju svojráznu cenu, lebo aj redaktor týchto novín tam píše: „S najväčšou radosťou chápem sa pera, aby som Vám podal zprávu o živote našom cirkevnom, o akom tu od piatich rokov nebolo chyrovať. Započnem so zretelnicou našou dolnozemskou,

s Petrovcom. Petrovec je teraz naše Petrovcom. mesto na „Hore“. Žehnaj, Bože, mestu tomuto i statočným vyznávačom viery našej v ňom!“2

A tak to potom išlo aj v niektorých susedných prostrediach. Hovoria o tom aj úradné správy, čo smerovali na adresu supedrintendenta Karola Kuzmányho. Tam písalo: „Dňa 27. júna 1865 dostal som... osvedčenie od cirkvi Petrovskej v Báčke, z jej konventu držaného 18. júna 1865, opatrené podpismi 627 osôb, že spod správy autonomickej vystupuje a že patent prijímajúc k nám sa pripojuje... Cirkev Kulpínska..., oddala mi do rúk... podobné osvedčenie jednomyseľne celej cirkve z konventu svojho 16. júla 1865 b. r. održaného, opatrené 201 podpismi zo slovenskej a iné osvedčenie podobné celej nemeckej stránky... Cirkevníci Silbašskí osvedčili sa toho istého dňa predo mnou v tom istom zmysle. Osvedčenie písomné obdržal som 30. júla so 102 podpismi z konventu 17. júla držaného. Cirkevníci Hložianski rovne tohože dňa 16. júla osvedčili sa ústne, že toho dňa držali konvent a že v ňom prijímajúc najvyšší patent jednohlasne, zpod správy autonomickej vystupujú a k nám sa pripojujú. Písomnosť osvedčenia toho obdržal som 30. júla, opatrenú 235 podpismi... Kysáčskeho sboru cirkevníci osvedčenie, opatrené 162 podpismi, že dňa 16. júla držali konvent a že v ňom, prijavší patent a zpod správy autonomickej vystupujúc, pripojujú sa k nám...“3

V snahe, aby to tak vyšlo po boku Daniela Koléniho stali jeho neúnavní jednomyseľníci: Samuel Babylón, farár silbašský, Ľudovít Babylón, farár bajšanský, Jur Mrva, kaplán a Karol Lehotsky, učiteľ (obaja v Petrovci), Ferdinand Rohoň, učiteľ v Hložanoch a Ján Mičatek, učiteľ v Kysáči.

Začalo to vrieť, tak po slovensky v Petrovci a okolí, až srdce rástlo. Aj tá slovenská svornosť, pevná jednota v cirkevno-národnom povedomí, ako sa to mohlo aj očakávať, vyznela potom v ďalších prejavoch slovenskosti. Nápomocný k tomu bol aj sám superintendent prešporskej diecézy Karol Kuzmány, ktorý svojou návštevou patentálne organizovaných cirkví na Dolnej zemi všetko to ešte podporil.

Do našich krajov prišiel paroloďou dolu Dunajom a v Petrovci „vyšlo mu v ústrety sto petrovských švárnych mládencov v sviatočnom rúchu na koňoch, pekne ozdobených až na chotár petrovský. Vstúpenie Jeho Dôstojnosti na pôdu petrovskú oznamovala národu, okolo svojho nádherného chrámu shromaždenému

Karol Kuzmány, superintendent Prešporského patentálneho

dištriktu (zdroj: Wikipédia)

streľba mažiarov a po tomto signále zahlaholili zvony petrovské slávnostným hlaholom budiac sviatočnú náladu v ľude, chvejúcim srdcom očakávajúceho príchod vznešeného hosťa, akého Petrovec ešte nevidel. Pred chrámom privítal Jeho Dôstojnosť Jur Mrva, na ten čas petrovský kaplán srdečným prívetom v mene celej vznešenej cirkvi petrovskej, ktorá bola všetka okrem nevládnych a nemocných tam shromaždená. Keď na úctiplný pozdrav rečníka Jeho Dôstojnosť sa srdečne poďakovala za tak skvelé a srdečné uvítanie, viedol shromaždený zástup do nádherne ozdobeného chrámu Pánovho vzdať Bohu česť... Veľkolepá hymna: Všickní, jenž skladají v Pánu své doufání tak prenikave bola spievaná, že viac plačom radosti než spevom bola dokončená. Všeobecná hlboká tichosť bola nastala, keď od oltára prenikavým hlasom zavznel prívet milovaného arcipastiera k svojmu úprimne milovanému stádu...“4

A nielen slávnostne uvítanie a bohoslužby, ale aj pohovor superintendenta s prítomným duchovenstvom, učiteľstvom, mestskou radou, cirkevnými úradníkmi a prednejšími osobnosťami, ako aj zasadnutie presbyterského konventu, čo konal sa v nasledovný deň, aj obed v hostinci Čániho za účasti slovenskej inteligencie a prednejších ľudí, prispel k celkovej nálade. Ibaže Fridrich Steltzer, autonomicky nastrojený kysáčsky farár, sa bezúspešne snažil celkovú túto náladu prekaziť. „Poobede, po návšteve škôl, u učiteľa Jána Garajiho sa spievali slovenské ľudové piesne a večer po dva večery, pod oblokom Kuzmányho bývania na fare petrovská mládež, zhromaždená okolo svojej bielo-modro-červenej zástavy, mu na počesť zaspievala veniec slovenských ľudových a národných piesní, medzi nimi i Hej, Slováci! i dojímavú Kuzmányho hymnickú pieseň Kto za pravdu horí!“5

A podobne to bolo aj v iných osadách, ktoré navštívil superintendent Kuzmány. Veď naši občania vítali osobnosť, čo naozaj vynikala v snahe aspoň v malej časti preveriť ideu o možnosti jestvovania slovenskej evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Aj podarilo sa to len v treťom pokuse, keď vznikli dve patentálne superintendencie. V rámci tej Prešporskej (bratislavskej) utvorených bolo až 5 seniorátov (Báčsky, Nitriansky, Oravský, Trenčiansky a Turčiansky) a v rámci Báčskeho seniorátu bol cirkevný zbor: Hložian, Kysáča, Kulpína, Petrovca a Silbaša. Báčvanským seniorom bol Daniel Kolény.

Išlo o malé cirkevné zhluky, ale pevného slovenského presvedčenia, ktoré sa vyborili za to, čo sa bude pamätať– slovenskú evanjelickú cirkevnú ustanovizeň, po prvýkrát v dejinách svojej konfesie. Asi sa viacej nemohlo, lebo časy boli naozaj zlé. Ale kto je malému úspechu nie rád – tých väčších nie je ani hoden.

Epilóg

Prešporská patentálna superintendencia netrvala dlho, ale slovenskí cirkevníci na našich priestoroch ju uvítali s radosťou. Avšak tým maďarského presvedčenia taká orientácia v Karpatskej kotline, ktorú považovali za „autochtónne“ uhorskú, vyvolávala odpor. Aj hneď keď to bolo možné patentálne hnutie označili ako protiústavný akt, čo obmedzoval práva autonómnych protestantských cirkví v Uhorsku. Len pár rokov potom ešte pred dobou formovania dvojštátu, vplyv Rakúska na diania v Uhorsku náhle opadal a patentálne hnutie rýchlo utratilo aj podporu Viedne. Kým mohol K. Kuzmány ako superintendent od roku 1860 dosť úspešne čelil všetkým nástrahám, aké postavovali patentálne organizovaným evanjelikom maďarizačné vrchnosti v Pešti. Kuzmány aj sám videl v ktorom smere spoločnosť speje, ale niečo viac ako rok pred rakúsko-uhorským vyrovnaním náhle umrel ako 59-ročný. Aj stúpenci mladého maďarského, až maďarizačného ducha v nových podmienkach vedeli využiť túto štrbinu a patentný poriadok zlikvidovali. Potom prišla doba veľkomaďarského pôsobenia, čo aj pre slovenskú cirkev bola rozprávka osebe.

Aj trvalo to celé polstoročie a zdá sa, že inak ani nemohlo zakončiť ako prvou svetovou príšerou. A po nej padla aj čierno-žltá monarchia a v rámci nej aj „silné“ Uhorsko. Jednoducho bolo vytreté z mapiek sveta. Akoby viac ako tisícročné impérium ani nejestvovalo.

V novej dobe aj nové podelenie bolo na rade, aj nové idey ako ďalej žiť a po prevrate dostať aj viacej slobody. Využila to aj slovenská evanjelická cirkev, aby konečne realizovala svoje dávne túžby v úplnosti a utvorila si slovenský dištrikt s tromi seniorátmi. Aj stalo sa – aj má svoju kontinuitu dodnes. Dávne túžby sa splnili. Aj trvajú, trvajú...

Stará dobrá sentencia vraví: Čo sa nedá chvíľou, to sa podá časom! Ale aj: Čo sa nepodá časom, to zvrtne doba! Aj historka slovenskej evanjelickej cirkvi na svojej púti od minulosti po prítomnosť okúsila v značnej miere z toho všetkého.

1 J. Maliak: Daniel Kolényi a jeho doba. Kníhtlačiareň uč. spol. v Petrovci, Petrovec 1925, s. 12. 2 Podľa J. Maliak, c. d., s. 17. 3 J. Maliak, c. d., s. 13. 4 Ibidem, s. 17. 5 J. Kmeť: Pôsobenie Petrovca ako ohniska slovenskej kultúry vo Vojvodine a hlavnej základne širšej slovensko-srbskej vzájomnosti v rokoch 1850 – 1918 . In: Petrovec 1745 – 1995, ZO Báč. Petrovec, Báč. Petrovec 1995, s. 86.

MARIÁN HATALA Zberatelia okamihov

Günter Eich v často citovanej básni Nádej napísal: „Viem o jednom, ktorý ma číta v Solúne, a ešte v Bad Nauheime. To už sú dvaja.“

Dvaja z tých, ktorí majú radi poéziu. Lebo „niektorí majú radi poéziu“, ako konštatovala Wisława Szymborska. „Niektorí, čiže nie všetci. Ani nie väčšina všetkých, ale menšina. Ak nerátam školy, kde musia mať radi, a samotných básnikov, budú to vari dvaja ľudia z tisíc.“

Zase dvaja! Málo? „Majú radi! Ale radi máme aj polievku s rezancami. Radi máme aj komplimenty a modrú farbu. Radi máme starý šál. Radi trváme na svojom. Radi hladkáme psa,“ dodáva slávna Poľka.

Podistým by sme našli množstvo ďalších dôvodov, prečo mať rád aj niečo iné než básnické umenie v písanej podobe. Veď poézia žije v mnohých neverbalizovaných podobách a častejšie ako v knihách alebo piesňach ju možno nájsť mimo slov a za slovami. Napríklad koncom apríla, keď nočnú záhradu pustoší vietor, puntičkársky prší a do tmy svieti celodenným slnkom napitá led-hruška, zavesená na konári magnólie. Aby dážď videl, kam padá. Nadránom prestane pršať, hruška v sebe zhasne a magnólia sa rozsvieti doružova Ján Juhaniak a dobiela. Tak ako poveterná tráva naokolo, posiata lupeňmi jej kvetov. Taký poetický druh blízkosti, taký poetický druh príbuznosti, pomyslia si zberatelia okamihov, keď na tú krásu vytriešťajú oči až za ušami a podaktorých svrbia podošvy – hneď by sa vybrali do Solúne i Bad Nauhaimu, do Popudinských Močidlian i Orechovej Potône. Porozprávať o tom obraze.

Prinajmenšom o ňom napíšu. Aby ho uchovali a aby ho tí ich dvaja istí čitatelia uchovali pre ďalších dvoch istých čitateľov.

Lebo ak sa Eich nemýlil a ak smieme chvíľu nenáležite zovšeobecňovať, každá poetka a každý poet má svojich dvoch čitateľov istých. Otázne je iba to, či pochádzajú zo stovky, z tisícky alebo ešte z vyššieho počtu.

Nech je to číslo akékoľvek, nemôže vplývať na tvorivý literárny proces a na jeho výslednú kvalitu. Aj keby sme uverili predpokladu, že ide o číslicu „2“ tvoriacu matematický rámec tejto úvahy, neslobodno zabúdať, že za onou dvojkou sa ukrývajú čitatelia tradične menšinového žánru. V takom prípade už i jeden čitateľ predstavuje dav a dvaja čitatelia sú davy. „Básnivci“ si to uvedomujú, nuž sami seba povzbudzujú ako tenisti pred druhým podaním. Reglement totiž nedovoľuje, aby ich počas hry hnali vpred skandujúce tribúny.

Istým spôsobom povzbudzovania seba samého je asi aj rozhovor, ktorý sa kedysi v našich končinách šíril ako anekdota: Stretnú sa dvaja – no prosím, zase dvaja! – a jeden hovorí: „Počuj, nedávno som si kúpil tvoju novú básnickú zbierku.“ „Čože?! To si bol ty?!“

Usudzujem, že to, čo Eicha spájalo s oboma mestami z jeho výroku, bolo poznanie, ktoré sa dá zhrnúť nasledovne: o zmysle bytia, o povahe bytia, založeného na sústavnej jednote neistôt a pochybností, nevedia básnici viac než iní ľudia. Nepatria k prorokom, ktorí jasnozrivejšie než iní vidia do budúcnosti a hlbšie než iní prenikajú do nášho spoločného podvedomia.

Hm, dvaja. Ktovie, či je to dosť ľudí, a ktovie, či práve na toto číslo nepomyslel Baudelaire, keď kedysi v kaviarni uvidel prvé veľkoformátové noviny. Pohľad na ne ho vraj tak šokoval, že chcel spáchať samovraždu. Pochopil totiž, že nastal koniec literatúry, že čítať sa budú najmä aktuality, informácie, fakty. Hm, dvaja, vravím si znovu s Eichom. A pritom napísať i prečítať báseň je také jednoduché. Tvrdí to aj Bukowski v básni Pozorovateľka: „Ach, povedala, už viem, ako to robíš: posadíš sa, naleješ si víno a zapáliš si cigaretu, pustíš rádio, vyfúkneš dym, siahneš si na nos, prejdeš si rukou po tvári, poškrabeš sa na krku a začneš: ťuk ťuk ťuky ťuk ťuk. Ách, ťuk ťuky ťuk ťuk ťuk. A takto stále dokola a dokola. A potom znovu vyfúkneš dym a znovu sa napiješ vína, siahneš si na nos, siahneš si na ucho a potom ťuk ťuk ťuky ťuk ťuk. Ách, ťuk ťuky ťuk ťuk ťuk... Má recht – presne tak som to napísal.“

Rakúšan Helmut Seethaler šiel na vec inak. Vo Viedni vešal a lepil metráky burcujúcich, apelatívnych básničiek – na stĺpy, laterny, lavičky, na stromy a múry. Vyslúžil si stovky udaní a pokút za znečisťovanie životného prostredia, rušenie verejného poriadku, za poškodzovanie verejného zariadenia i obmedzovanie pohybu chodcov. Neskôr však najvyšší súd rozhodol, že jeho poetické lístočky predstavujú umenie, a teda ich treba zo zákona chrániť. A najvyšší súd akiste pozostával aspoň z dvoch členov, čiže z dvoch čitateľov.

A to je ešte o kúštiček, o „kúšťulík“ väčší kus nádeje, než o akom píše Günter Eich v básni Nádej.

Poznámka: Ukážku z pripravovanej knihy fejtónov a glos Mariána Hatalu Zberateľ okamihov sme vybrali z časopisu Fraktál č. 2/2022. Vydanie knižnej i časopiseckej publikacie Fraktál z verejných prostriedkov podporil Fond na podporu umenia. Vydanie časopiseckej publikácie podporil Fond LITA.

• OBZORY • Príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru • Rediguje: Stevan Lenhart • Prvé číslo OBZOROV vyšlo 28. januára 1984. • S fi nančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad ISSN 2466-5169 • COBISS ID=226828044

Kultúra

BELEHRAD Slovenská gra ka v Srbsku

Pripravil: Jaroslav Čiep

„Včera sa v Belehrade uskutočnilo slávnostné otvorenie historickej výstavy pre naše výtvarné umenie. Totiž slovenskí gra ci v Srbsku prvýkrát vystavovali v rámci spoločnej expozície a k tomu ešte na vode. V horúcom dni na vlnách Dunaja početným návštevníkom gra cké listy našich akademických gra kov prišli akurát. V galérii Kultúrneho klubu 4ceMarina výstavu Slovenská gra ka v Srbsku môžete navštíviť počas celého júla,“ napísal pre verejnosť v piatok 1. júla kurátor výstavy Vladimír Valentík.

V Belehrade v Kultúrnom klube 4ceMarina v rámci kolektívnej výstavy Slovenská gra ka v Srbsku svoje gra cké listy vystavilo 15 našich gra kov. Od tých starších umelcov, medzi ktorých patria Pavel Pop (1948 – 2019), Jozef Klátik

(1949), Pavel Čáni (1953), Michal Kiráľ (1955 – 1995), Martin Kizúr (1957), ktorý už tridsať rokov žije v Austrálii, až po strednú a mladšiu generáciu gra kov, ktorú vlastne prevažne tvoria naše gra čky. Do druhej generácie slovenských gra kov patrí Zdenka Mária Madacká

Titulná strana katalógu k výstave našich slovenských grafi kov

(1967), Vesna Opavská (1976) a skupina gra kov – absolventov Akadémie v Novom Sade: Jana Viergová (1975), Milan Grňa (1979), Daniela Marková (1980) a Martina Karavlová-Hlodová (1980), ako aj posledná

Z vernisáže Časť expozície

výtvarníčka vzdelaná v Bratislave Marína Čániová (1981). Najmladšia generácia výtvarníkov štúdium gra ky absolvovala na Akadémii umení v Novom Sade: Ana Andrejićová (1991), spisovateľ Martin Prebudila prečítal vlastnú báseň Biele ako farba a o výstave širšie hovoril kurátor Vladimír Valentík. Vyzdvihol, že výstava zostavená z 15 slovenských autorov pred-

Návštevníci pri otvorení

Alena Klátiková (1991) a Emília Valentíková-Labátová (1992).

V prislúchajúcom katalógu k výstave Vladimír Valentík píše, že ide o diela, ktoré vznikali počas takmer polstoročia, odkedy sa gra kou začali zaoberať naši prví umelci. Na vernisáži sa prihovoril Boris Konček, tretí tajomník Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade, stavuje prvý pokus tohto druhu historicky zoradiť a prezentovať tento segment súčasného výtvarného umenia Slovákov v Srbsku. Spoluorganizátorom výstavy je Slovenský kultúrny klub z Báčskeho Petrovca a výstava v Belehrade potrvá do 30. júla 2022.

Foto: z archívu Marina 4ce

V PETROVSKOM EVANJELICKOM KOSTOLE V znamení sviatkov Cyrila a Metoda a majstra Jána Husa

Jaroslav Čiep

Nedeľa venovaná dvom sviatkom: Cyrila a Metoda a majstra Jána Husa. Aj takto by sa mohla nazvať nedeľa, v ktorú si už 23 rokov petrovskí matičiari ruka v ruke s evanjelickým cirkevným zborom pripomínajú ich dielo a na večierku zveľaďujú ich posolstvá a odkazy. Program 23. Cyrilo-metodského večierka tohto roku bol v nedeľu 3. júla v sieni budovy novej fary. V týchto priestoroch preto, že je podlaha petrovského kostola práve vo fáze rekonštrukčných prác.

Po prelúdiu, predspeve, zaspievanej piesni (ES 278), pozdrave a kolekte nasledovalo evanjelium s príhovorom miestneho farára cirkevného zboru Slovenskej evanjelickej augsburského vyznania cirkvi v Petrovci Jána Vidu.

Prednes piesní v podaní zboru Musica viva

sprievod má na starosti Vladimír Kováč. Viachlasne zaspievali tri piesne: Slovenčina moja J. V. Dolinského, pieseň Materinská moja reč a Ave verum Corpus W. A. Mozarta.

V pokračovaní programu sa prítomným spevom prestavil aj spevokol zboru SEAVC v Petrovci, ktorý má na starosti, nacvičuje

Klimentovo Pochvalné slovo na pamiatku Cyrila predniesla Miluška Anušiaková-Majerová, Starosloviensky cirkevný spevník O. Chreňa uviedla Elena Lončarová a Život Metodov Anna Hansmanová. Tieto tri dámy predniesli aj úryvky z textov V. Turčányho Slovensko dnes a Do slovanského pamätníka, Sme tu

Okrem Anny Hansmanovej a Milušky Anušiakovej-Majerovej prednes textov mala na starosti aj Elena Lončarová

to bolí (ES 662) A. H. Krčméryho a potom nasledovala modlitba s Otčenášom farára Jána Vidu a Áronovské požehnanie. Večierok tradične uzavreli spoločnou piesňou a hymnou evanjelikov Hrad prepevný (ES 263).

V podstate celé predpolud-

Predstavil sa aj miestny cirkevný spevokol Lahodný spev speváčky Kataríny Kalmárovej sa rozliehal sieňou

Po ňom krátky príhovor mala predsedníčka MOMS Petrovec Katarína Melegová-Melichová. Zo zborov sa ako prvý predstavil Komorný zbor Musica viva, ktorý diriguje Mariena Stankovićová-Kriváková a hudobný ho, diriguje a hudobne sprevádza kantorka Slovenka Benková-Martinková. V jeho prednese odzneli piesne Dnes ešte platí Boží sľub a tému z Novosvetskej symfónie A. Dvořáka Pred Tebou kľakáme. a Slovenské slovo Michala Chudu a odznel aj Teologický odkaz majstra Jána Husa z pera Miloša Klátika.

Speváčka s operným hlasom Katarína Kalmárová na záver zaspievala pieseň Hojže, Bože, jak ňajšie bohoslužby, ako aj Cyrilo-metodský večierok boli ladené ku Dňu Cyrila a Metoda, ktorý pripadá na 5. júla, a k Pamiatke upálenia Jána Husa, ktorú si pripomíname 6. júla.

28. DETSKÝ FOLKLÓRNY FESTIVAL ZLATÁ BRÁNA V KYSÁČI Na zámku veľa detí, krojov, radosti a slnka

Anna Francistyová

V štandardnom formáte krásny sviatok detského folklóru neprebiehal uplynulé dva roky. Pripomeňme však, že vlani odznel v online koncepcii s účasťou iba kysáčskych folkloristov na vyhodnotení prihlásených súborov. Preto sme ho všetci s veľkou radosťou privítali tohto roku. Znovu to bol víkendový folklórny maratón a prebiehal od 1. do 3. júla. Usporiadateľom je Kultúrne centrum Kysáč a odznel pod záštitou Mesta Nový Sad. Finančne ho podporili i Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Matica slovenská v Srbsku a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí v Bratislave.

VÝSTAVY, DIVADIELKO, KONCERT

V rámci 28. Detského folklórneho festivalu Zlatá brána v Kysáči v piatok 1. júla boli záujemcom sprístupnené prvé podujatia. Otvorené boli tri výstavy, ktoré si návštevníci mohli pozrieť počas všetkých troch festivalových dní, a odznelo i bábkové divadielko. V Predškolskej ustanovizni Lienka najprv bola otvorená výstava obrazov členov Umeleckého spolku Michala Geržu. Prítomných na vernisáži privítal Ján Vozár, predseda Rady Miestneho spoločenstva Kysáč a člen tohto umeleckého spolku. S radosťou pripomenul, že v roku 2023 si členovia tohto spolku pripomenú 10 rokov pôsobenia, na čo sa už chystajú. Okrem neho po päť obrazov na tejto festivalovej expozícii mali Mária Páliková, Mária Sláviková, Zuzana Ferková, Zuzana Madacká a Pavel Chrťan, kým ručnými prácami sa predstavila Vlasta Leporisová. Návštevníci si mohli pozrieť aj práce budúcich členov tohto združenia – výsledok výtvarného tábora, ktorého účastníci boli žiaci kysáčskej základnej školy. Na vernisáži básňou návštevníkov oslovila jedna z autoriek Mária Sláviková a výstavu slávnostne otvoril Pavel Surový, riaditeľ Kultúrneho centra Kysáč.

Následne v Základnej škole Ľudovíta Štúra boli záujemcom sprístupnené ďalšie dve výstavy. Najprv detské výtvarné práce na tému Zlatej brány predstavila knihovníčka Dragana Surová. Totiž túto akciu usporiadala tamojšia Knižnica Michala Babinku a žiakov viedla a motivovala učiteľka Anna Privizerová. Boli tu i panely s poštovými známkami. Viac o nich prítomných informoval Michal Francisty, predseda KUS Vladimíra Mičátka. Ide o výstavu poštových znáNa vernisáži privítali i Ondreja Zahorca, predsedu Filatelistického spolku z Petrovca. Ondrej Slovenska. Réžiu mal na starosti Ivan Radošinský.

Podľa dlhoročnej koncepcie

Filatelistickú expozíciu priblížili úspešný zberateľ Emil Čeman a predseda KUS Vladimíra Mičátka Michal Francisty

Žabka, vedúci mládežníckej latelistickej sekcie KUS Vladimíra Mičátka, predstavil príležitostnú obálku s logom a pečiatkou Zlatej brány.

Odborná porota: (zľava) Olivera Popadićová, Anna Zorňanová Kulíková a Ján Slávik

mok latelistov – mládežníkov Spoznaj svet latelie a s lateliou spoznaj svet. Svoje exponáty predstavili štyria mladí zberatelia: Emil Čeman, ktorý dostal i tú česť výstavu slávnostne otvoriť, Tina Ďurovková a Bojan Savičić z Kysáča a Ema Turanová z Báčskeho Petrovca. Bol tu i spoločný panel s exponátmi žiakov ZŠ Ľudovíta Štúra.

Vo večerných hodinách ožilo festivalom nádvorie kysáčskej základnej školy, kde už stál zámok Zlatej brány. Deti za sprievodu rodičov, respektíve i starých rodičov si pozreli bábkové predstavenie. Ide o spracovanú rozprávku Konôpka autorky Eleny Čepčekovej a predviedli ju členovia Divadielka Galéria z Nového Mesta nad Váhom zo v sobotu na Zlatej bráne bol koncert zahraničného folklórneho súboru a tentoraz to bolo Folklórne zoskupenie Pyrťan z Pliešoviec zo Slovenskej republiky. Jeho program obohatil i nedeľňajší galakoncert, ktorým toto medzinárodné folklórne sústredenie vyústilo.

NEDEĽŇAJŠÍ GALAPROGRAM

V trojapolhodinovom galaprograme odznelo 30 hudobno-speváckych a tanečných bodov. Vystúpili súbory z 22 prostredí v našej krajine a dva zo zahraničia. Ani neprekvapí, keď povieme, že na festivalovom zámku na nádvorí Základnej školy Ľudovíta Štúra sa predstavilo vyše tisíc účastníkov. Z ich nacvičených bodov sa tešili tak ich nacvičovatelia, ako i diváci a členovia odbornej poroty.

Ako obvykle na začiatku ústredného programu moderátorka (tentoraz Miluška Vranková) vyzvala na javisko tanečný pár z každého účinkujúceho súboru. Vzápätí sa auditóriu prihovoril Pavel Surový, riaditeľ hostiteľského Kultúrneho centra Kysáč. Osobitne privítal vzácnych hostí: výpravu vede-

Zo slávnostného otvorenia festivalu

Zvončeky z Erdevíka sa stali absolútnymi víťazmi a získali najvyššie uznanie: sošku NRSNM Prvá cena pre kovačickú Vločku

níkov festivalu ako strážcov tradičných hodnôt, kultúrneho dedičstva a zvykov Slovákov vo Vojvodine, ale aj v širšom regióne. Zdôraznila, že v roku, keď Nový Sad hrdo nesie titul Európskeho hlavného mesta kultúry, práve kultúra sa viac než doteraz stáva súčasťou našej každodennosti a komunikácie. Nasledovalo zdvihnutie festivalovej vlajky za zvuku fanfár a galakoncert, ktorý tradične viedli scé-

Akciu kreslenia výkresov na tému Zlatej brány usporiadala Knižnica Michala Babinku a výstavu otvorila knihovníčka Dragana Surová

nia mesta Nový Sad v čele s Jelenou Marinkovićovou Radomirovićovou, predsedníčkou Zhromaždenia mesta Nový Sad, Milanu Arňašovú Radićovú, riaditeľku NVU Hlas ľudu, Libušku Lakatošovú, predsedníčku NRSNM, Tatianu Vujačićovú, podpredsedníčku NRSNM, Borisa Končeka, tretieho tajomníka Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade, Nebojšu linu Chrťanovú, námestníčku pokrajinského tajomníka pre vzdelávanie, predpisy, správu a národnostné menšiny – národnostné spoločenstvá.

Osobitne zdôraznil význam tohto festivalu v zachovávaní identity a zdedených tradícií vojvodinských Slovákov, ale i podporu, ktorú Kysáč má zo strany vedenia mesta Nový Sad a primátora Miloša Vučevića.

Kuzmanovića, riaditeľa Archívu Vojvodiny, Olenu Papugovú, štátnu tajomníčku v Ministerstve pre ľudské a menšinové práva a spoločenský dialóg, Jána Brtku, pokrajinského poslanca, Jána Vozára, predsedu Rady Miestneho spoločenstva Kysáč, Rastislava Surového, čestného predsedu MSS, MiVďaka tejto nezištnej pomoci zahlásil rekonštrukciu klubovne v KC Kysáč a ďalšiu fázu v úprave Ferkovho domu.

Podnetným príhovorom 28. DFF Zlatá brána slávnostne otvorila Jelena Marinkovićová Radomirovićová, predsedníčka Zhromaždenia mesta Nový Sad. Oslovila organizátorov a účastnickými prejavmi mladí kysáčski divadelníci. V moderátorskom tíme boli: Miloš Privizer (kráľ), Hana Agarská (kráľovná), Emília Čemanová (liečiteľka Berta), Martina Agarská (dvorná dáma Vladislava) a Simona Červená (dvorná dáma Vieroslava). Text moderátorom napísala a hercov nacvičila Milina Chrťanová.

A to, ako účastníkov festivalu nacvičili ich choreografi a umeleckí vedúci, sledovali a hodnotili členovia odbornej poroty: Ján Slávik, choreograf, ideový tvorca a zakladateľ DFF Zlatá brána, Olivera Popadićová, hudobná pedagogička, a Anna Zorňanová Kulíková, etnomuzikologička. Tancovali a spievali deti a mládežníci z týchto

DFS Slnečnica z Padiny získala 2. cenu

prostredí: Báčskeho Petrovca, Bingule, Erdevíka, Ľuby, Hajdušice, Hložian, Jánošíka, Kovačice, Kulpína, Lugu, Nového Sadu, Padiny, Pivnice, zo Selenče, Stazískal DFS Zvončeky SKOS Erdevík (Detská svadba; autorky a nacvičovateľky Lyduška Kolárová a Vesna Mijatovićová). Prvú cenu získal DFS Vločka

Tretia cena staršej skupine DFS Petrovská družina

rej Pazovy, z Vojlovice, Kysáča a ako hostia mladí tanečníci zo Zreňanina, z Iloka (Chorvátsko) a Pliešoviec (Slovensko). V súlaZŠ Mladých pokolení z Kovačice (detské hry Húsky moje, poďte domov; autorky a nacvičovateľky Zuzana Petríková

Z vernisáže obrazov členov Umeleckého združenia Michala Geržu Hostitelia a časť hostí v prvom rade: (zľava) Boris Konček, Milana Arňašová Radićová, Dragana Surová, Pavel Surový, Jelena Marinkovićová Radomirovićová

mienok členovia odbornej poroty navrhli organizátorovi udeliť mimo štandardných ocenení i špeciálne ceny. Tie určili pre DFS Slniečko KC Kysáč, ra a Komorného zboru Zvony Selenča.

Počas priebehu 28. Detského folklórneho festivalu Zlatá brána si návštevníci mohli v Galérii

Hostia zo Slovenska

DFS Ratolesť SKUS Pivnica, DFS Šafáriček SKC P. J. Šafárika Nový Sad a Orchestrík ZŠ Jána KolláĽudovíta Miloša Mičátka (v Kultúrnom centre Kysáč) pozrieť exkluzívnu výstavu Corona.

de so sugesciami odborníkov na tohtoročný festival si súbory priniesli hlavne detské hry, ale boli tu i detské, pôvodné i štylizované tance, choreografiou spracované obyčaje (detská svadba, drotári). I napriek tropickej horúčave tancovalo sa, spievalo a hralo s pravou detskou radosťou a hravosťou.

VYHODNOTENIE

Na záver galakoncertu bolo na javisku zverejnené rozhodnutie členov odbornej poroty a udelené uznania najúspešnejším súborom. Absolútnym víťazom festivalu sa stal a sošku NRSNM a Vieroslava Válovcová, vedúci orchestra Pavel Tomáš st.), 2. cenu DFS Slnečnica pri ZŠ maršala Tita Padina (detské hry Keď zazvoní zvonec; autorka a nacvičovateľka Anna Halajová, vedúci orchestra Vladimír Halaj) a 3. cenu DFS KUS Petrovská družina – staršia skupina (tanec V Petrovci na jarmoku; autor a nacvičovateľ Pavel Pavlíni, vedúci orchestra Zdenko Makovník).

Po zvážení svojich

Spoločná fotografia na záver festivalu: vedúci odmenených súborov, členovia odbornej poroty, riaditeľ hostiteľského Kultúrneho centra Kysáč a predsedníčka NRSNM

NA SLOVO S REŽISÉROM ALEXANDROM BAKOM Zanietenosť a zaslúžené uznania

Anna Simonovićová

Nezvyčajná cesta predstavenia Putujúce divadlo Šopalovići Ochotníckeho divadla Mirka Tatalovića-Ćiru v Novej Pazove sa začala po oblastnej prehliadke, keď Zoltan Fridman, ktorý mal na starosti zhodnotenie a návrh na postup sledovaných divadiel,

nenavrhol toto predstavenie do ďalšieho súťažného kola. Avšak po sťažnosti a dodatočnej selekcii toto predstavenie sa dostalo na pokrajinskú prehliadku. Ajhľa – na nej obsadilo prvé miesto. Režisér

Alexander Bako dostal cenu za najlepšiu réžiu a scénogra u. A to nie je jeho prvá cena na pokrajinskej prehliadke. „Práve tak, nie je to prvé uznanie za réžiu a scénogra u. Na pokrajinskej prehliadke som dostal cenu za predstavenie Maratónci bežia čestné kolo v roku 2002, tiež za scénogra u toho istého predstavenia a i v roku 2016. Tohto roku za predstavenie Putujúce divadlo Šopalovići. Za scénogra u som dostal cenu aj v roku 2017 za predstavenie Bratia a sestry. Na pokrajinskej prehliadke som bol dvakrát vyhlásený za najlepšieho herca a dvakrát som bol hercom večera.“

Odkedy sa zaoberáte réžiou?

„Réžiou sa zaoberám takmer tridsať rokov. Začal som v roku 1993 v Slovenskom divadle VHV v Starej Pazove, keď som debutoval s réžiou predstavenia Trasovisko. Okrem tohto predstavenia v tomto divadle Alexander Bako, všestranný scénický umelec som režíroval ešte nasledujúce inscenácie: Rozprávka o Budulínčeku (1993), Denník Anny F. (1994), Kto zabil Linnu Somerovú (1995), Dvadsať minút s Anjelom (1996), Posledná prekážka (1998), Cesta okolo sveta za 80 dní (1999), Maratónci bežia čestné kolo (2002 a 2016), Matka (2003), Traja umelci a drak Samuel (2004), Čertove obrázky (2005), Zberné stredisko (2007), Podfukač (2008) a Pohreb alebo sen strýca Miloša (2009).

Okrem práce v pazovskom divadle režíroval som aj v Kysáči predstavenie Potopa sveta (1997) a v Rume predstavenie Pohreb (2002), pričom som text aj preložil zo slovenčiny do srbčiny. V Kulpíne som urobil réžiu predstavení Pohreb (2013) a Konečná stanica (2018). V Nových Bánovciach som režíroval predstavenia: Pani ministrová (2013), Herkules a morské jazdy (2014), Pop Ćira a pop Spira (2015), Bolo raz v Srieme (2016) a Zlá žena (2017), v KUS Branka Radičevića v Starej Pazove Večera bláznov (2015), v No-

vej Pazove Bratia a sestry (2017), Popanštená kotrba (2018), Všetko o ženách (2019), Podozrivá osoba v profesionálnom Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci a Sluhu dvoch pánov v Slovinskom divadle z mesta Stična. Putujúce divadlo Šopalovići (2022) je moje 31. predstavenie, ktoré som režíroval.“

S tohtoročným predstavením si sa mal zúčastniť aj na republikovom festivale v Kule, žiaľ, nevystúpili ste pre zdravotné probléZ predstavenia Maratónci bežia čestné kolo my jednej herečky. Avšak na tomto festivale si sa zúčastnil nielen ako režisér, ale aj ako herec a získal si aj odmeny.

„Dostal som odmenu za réžiu predstavenia Zberné stredisko, získal som aj dvakrát odmenu za najlepšiu scénogra u. Okrem spomínaného predstavenia aj za predstavenie Maratónci bežia čestné kolo. Dvakrát som sa stal najlepším hercom v Srbsku, a to v predstavení Hrdinovia a Krčma na hlavnej hradskej, ktoré režíroval Miroslav Benka.“

Ceny si dostal aj na slovenskej divadelnej prehliadke?

Putujúce divadlo Šopalovići

„Áno, viackrát som bol odmenený za najlepší herecký výkon, dvakrát som dostal cenu za najlepšiu scénografiu, až trikrát za najlepšiu réžiu, hudbu a raz sa mi do rúk dostala aj Cena Tomáša Hriešika-Máška. Na detskom festivale 3 x Ď som vyhlásený za najlepšieho režiséra a scénografa. Na festivale REPASSAGE fest, na ktorom účinkovali víťazi až zo šiestich štátov bývalej Juhoslávie, som bol vyhlásený za najlepšieho režiséra a scénografa.“

Aj réžia rozhlasových hier bola pre teba lákavá a hral si aj v niekoľkých filmoch.

„Okrem divadelných predstavení režíroval som a hral v takmer 80 rozhlasových drámach, jednu som aj napísal. Hral som vo filme Emira Kusturicu Čierna mačka, biely kocúr, vo filme Básnik, Návrat (Return) spolu s výnimočným hercom Johnom Savageom a vo filme Sny Martina Jonáša. Režíroval som film Borba i nada (2015), ktorý je odmenený ako najlepší filmový projekt vo Vojvodine tohto roku. Napísal som vyše 70 textov pre humoristické miniatúry (scénky), ktoré sme spolu s kolegami mnohokrát prezentovali po celej Vojvodine.“

Alexander Bako divadelnú kariéru začal roku 1985, aj dodnes zostal v Slovenskom divadle Vladimíra Hurbana Vladimírova, ktoré pôsobí v rámci Slovenského kultúrno-umeleckého spolku hrdinu Janka Čmelíka. Ako herec hral v dvadsiatich troch divadelných predstaveniach: Pipi Dlhá Pančucha, skom slovenskom divadle, ako aj v predstaveniach Jazvy v Kysáči, Konečná stanica v Kulpíne, Virus v Rume, O snoch, krídlach a psovi Hurikánovi v Partizánskom, Všetko o ženách v Novej Pazove, Večera bláznov v KUS Branka Radičevića v Starej Pazove a Zuzka Turanová

Všetko o ženách

Krvavá svadba, Zem a záveje, Tri vrecia zemiakov, S.O.S., Nešťastná Kafína, Kubo, Cesta okolo sveta za 80 dní, Hrdinovia, Prebuď sa, Katarína, Zberné stredisko, Keď vejú jarne víchre, Krčma na hlavnej hradskej, Maratónci bežia čestné kolo a Tamo daleko... – všetky v staropazova Podozrivá osoba v profesionálnom Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci.

Okrem spomenutými cenami Alexander Bako bol odmenený aj vyše dvadsiatimi diplomami na rôznych menších festivaloch vo Vojvodine a v regióne. Bol účastníkom mnohých profesionálnych a ochotníckych festivalov ako herec, ale aj ako režisér. Účinkoval i na nasledujúcich divadelných festivaloch: Malo pozorje (Nový Sad), BITEF (Belehrad), MES (Sarajevo), Divadelná Nitra a Scénická žatva (Slovensko), Juvaskulla i Mikkeli (Fínsko), ARCUSFEST (Budapešť, Maďarsko), BRAMS (Belehrad), Svetový festival ochotníckeho divadla Halden (Nórsko), Festival festivalov Trebinje (Bosna a Hercegovina), Macedónsky republikový festival, TREMA fest (Ruma), REPASSAGE fest (Ub), FEDRAS (Malo Crniće), Gardoš (Zemun), ako aj na všetkých divadelných festivaloch v organizácii Zväzu ochotníkov Vojvodiny a Srbska.

Roku 2005 bol za skvelú prácu a úspechy odmenený najväčším uznaním Zväzu ochotníkov Srbska – Zlatým odznakom, v roku 2011 dostal plaketu Svetlost a plaketu Miestneho spoločenstva za veľký prínos v oblasti kultúry v Obci Stará Pazova. V roku 2013 dostal aj Cenu Ðorđa Damjanovića-Ðekšu za skvelú prácu s ochotníckymi súbormi a roku 1999 Plaketu Peđu Jovanovića za mimoriadny príspevok v divadle v Srieme.

Foto: z archívu spolubesedníka

KonôpKa Aj v BáčsKom PeTRovci. Súbor Divadielka Galéria z Nového Mesta nad Váhom zo Slovenskej republiky, ktorý tohto roku hosťoval na festivale Zlatá brána v Kysáči, v sobotu 2. júla sa predstavil aj v Báčskom Petrovci v sieni Slovenského vojvodinského divadla bábkovým predstavením Konôpka podľa rozprávky Eleny Čepčekovej v réžii Ivana Radošinského. Ide o rozprávku o dievčine z konopy, ktorá utká zázračnú košeľu z bodliakov. Tá má takú moc, že usvedčí každého klamára. Pred kráľom odhalí neprávosti a chamtivosť vyberača daní, kráľ napraví krivdy. Konôpka má nielen neobyčajné meno, ale aj vlastnosti. Jej zásluhou zvíťazí spravodlivosť nad neprávom. Súbor pod vedením Ivana Radošinského sa už naplno etabloval. Bábkové divadlo si za svoj cieľ stanovilo osloviť najmenších divákov zinscenovaním klasických rozprávok, v ktorých víťazí dobro nad zlom, po ktorých si deti z divadla odnesú okrem umeleckého zážitku i poučenie. Po ukončení predstavenia najmladší diváci mali možnosť obzrieť si bábky a s nimi sa aj zahrať.

J. Čiep