Page 1

Inakosť v kultúre a literatúre v premenách času

Literárny zborník


v kultúre a literatúre v premenách času Literárny zborník

ISBN 978-80-972939-1-8


Obsah

LITERÁRNY ÚVOD

5

ÚVOD

7

JOHN BOYNE Úžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta

9

LADISLAV MEDNYÁNSZKY Denníky 1877 – 1918

15

WALT WHITMAN Spev o mne

21

OSCAR WILDE Portrét Doriana Graya

27

SJÓN Máni Steinn – Chlapec, ktorý nebol

33

MICHAEL CUNNINGHAM Domov na konci sveta

39

GILLES ROZIER Láska bez odporu

45

PETER KRIŠTÚFEK Dom Hluchého

51

MARTIN C. PUTNA Křesťanství a homosexualita: Pokusy o integraci

55

MICHAL HVORECKÝ Právo väčšiny a ochrana menšiny

58

DANIEL PASTIRČÁK „Si môj“

60

MICHAL PATARÁK Pomýlili sme sa

64

ERICH MISTRÍK Prečo je dôležitá odlišnosť?

66


Literárny úvod

„Počas ôsmich rokov na gymnáziu každý z nás prekonal rýdzo osobnú zmenu: z desaťročných detí sme postupne vyrástli na šestnásťročných, sedemnásťročných, osemnásťročných zrelých mládencov a príroda sa začala hlásiť o svoje práva. Toto prebudenie puberty možno pokladať za absolútne súkromný problém, ktorý si musí vybojovať každý dospievajúci človek individuálne, sám so sebou a na prvý pohľad sa nepatrí pretriasať ho na verejnosti. V našej generácii však táto kríza prerástla isté hranice. Svedčila o prebúdzaní sa iného druhu, po prvý raz nás priviedla k tomu, aby sme kritickým okom pozorovali spoločenský svet, v ktorom sme vyrástli, i jeho konvencie. Deti a dokonca mládenci sú vo všeobecnosti ochotní spočiatku sa prispôsobiť a rešpektovať zákony svojho prostredia. Nariadeným konvenciám sa však prispôsobujú len dovtedy, kým vidia, že aj všetci ostatní ich čestne zachovávajú. Jediná neúprimnosť učiteľov alebo rodičov nevyhnutne vedie mladých ľudí k tomu, aby svoje okolie pozorovali nedôverčivým a ostrejším pohľadom. Nečakali sme dlho, kým sme zistili, že všetky autority, ktorým sme dovtedy prejavovali dôveru, škola, rodina a verejná morálka sa v záležitosti sexuality správali akosi čudne a neúprimne – ba čo viac: aj od nás samých vyžadovali tajnostkárstvo a zákernosť.“

Stefan Zweig: Svet včerajška. Premedia, 2014

5


Úvod

Milý čitateľ, čitateľka zborníka literárnych ukážok so zameraním na menšinovú, predovšetkým gay tematiku. Prichádzame k vám, hlavne pedagógom základných a stredných škôl, s ambíciou priniesť pomocný študijný materiál spracovávajúci tému inakosti človeka. Tento výber vznikol z potreby poukázať na literatúru, ktorá prináša osudy postáv s dôrazom na ich odlišnosť vzhľadom na väčšinové prostredie, v ktorom sa pohybujú. Jeho tvorcovia sa nazdávajú, že v prostredí, kde sa človek nemôže, nechce alebo nedokáže otvorene identifikovať so svojou odlišnosťou, mu môžu byť „spoločníkmi“ v hľadaní odpovedí na jeho otázky práve literárne postavy, ktoré do príbehu vstupujú svojím druhom inakosti a jej prežívania. Radi by sme podotkli, že na začiatku tejto práce stála vízia toho, že v dnešnej spoločnosti, v ktorej sa učíme slobodne a otvorene rozprávať o veciach, je žiadúce priniesť kvalitnú informovanosť tým z nás, ktorí žijú v nejakom zmysle izolovane so svojimi otázkami týkajúcimi sa ich vlastnej odlišnosti. Je veľmi pravdepodobné, že mladí ľudia, ktorých vediete, milí pedagógovia, si kladú otázky a učia sa žiť s vedomím vlastnej inakosti, ktorá sa im môže javiť nepopulárna, neľahká na zdieľanie, niekedy dokonca absolútne neprijateľná pre najbližšie okolie, v ktorom žijú. Autori kníh, ktorých ukážky sú v zborníku použité, nemusia byť sami súčasťou menšiny, o ktorej píšu. To nie je naším zámerom. Zaujímalo nás výlučne literárne spracovanie témy odlišnosti. V záverečnej časti sa nachádzajú autorské príspevky spisovateľa a publicistu, kazateľa, psychiatra a vysokoškolského pedagóga napísané konkrétne pre účely tohto zborníka. Nechávame na samotných pedagógoch do akej miery a čo zo zborníka použijú vo svojej výchovno-vzdelávacej praxi. Niektoré z textov sa týkajú vyslovene sveta dospelých, napriek tomu sú v zborníku uvedené kvôli komplexnejšiemu pohľadu na problematiku s myšlienkou, že poslúžia práve pedagógom pre ich hlbšie uvedenie do témy. Radi by sme vyjadrili vieru, že uvedomením si svojej odlišnosti vzhľadom na prostredie, v ktorom žijeme, sa otvárame jej prijatiu a pochopeniu jej osobitého významu pre náš vlastný život. Je to zároveň spôsob, ako si všimnúť inakosť ľudí, ktorí sú okolo nás. Je našou nádejou, že tento zborník sa stane dobrým štartovacím poľom pre začatie diskusie, kladenie otázok a dobrodružstvo hľadania odpovedí na ne cez príbehy literárnych postáv a ich osudov.

Prajeme Vám príjemné a inšpiratívne štúdium

7

Realizačný tím


Slovart, 2013

9


Úžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta

John Boyne

*1971

sa narodil a pôsobí v írskom meste Dublin. Napísal deväť románov pre dospelých a štyri pre deti a mládež. Niektoré z nich vyšli v čestine alebo v slovenčine. Boyne píše pravidelné recenzie o knihách do The Irish Times a je porotcom súťaží Hennessy Literary Awards a International IMPAC Dublin Literary Award. Jeho knihy sú preložené do 48 jazykov. Jeho najúspešnejším románom je Chlapec v pruhovanom pyžame , ktorý sa ocitol aj na prvom mieste rebríčku New York Times Bestseller a kniha sa stala predlohou pre nakrútenie celovečerného filmu.

Brocketovci sú celkom obyčajní – nudní a počestní a sú na to hrdí. Barnaby akoby k nim ani nepatril, no musia sa s jeho inakosťou zmieriť – je to predsa ich syn. Vzdoruje zákonu gravitácie – vznáša sa! Jedného dňa si Brocketovci povedia, že to už je na nich priveľa. Nikdy nechceli mať čudné, nenormálne, lietajúce dieťa. Zradený, vystrašený a osamelý chlapec sa vznáša v oblakoch a jeho čarovná cesta okolo sveta sa môže začať.

10


Úžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta

„O tri dni Barnabyho prepustili z nemocnice a priniesli domov, kde sa prvý raz stretol s Henrym a Melanie. slová. „Som si istý, že ide o prechodnú záležitosť, ale aj tak je to dosť nepríjemné.

s. 16

„Váš brat je trochu iný ako my,“ povedal Alistair pri raňajkách, opatrne voliac Nezízajte naňho, dobre? Len by ste ho podporovali v tom bláznovstve. Deti na seba prekvapene pozreli a nechápali, čo tým otec chcel povedať.“ „Tvoje správanie je neprijateľné!“ zakričala za ním a pohrozila mu prstom. Pocítila k synovi taký odpor, že v nej znova ožili zlé myšlienky. „Toto nestrpím, počuješ, Barnaby Brocket? Som tvoja matka a trvám na tom, aby si sa prestal vznášať. Už aj poď dolu!“ „Poď dolu!“ Zrevala zúrivo matka a očervenela ako cvikla. „Neviem ako,“ povedal Barnaby. „Jednoducho som taký.“

s. 36-37

„Nemôžem,“ odvetil smutne Barnaby.

„V tom prípade ľutujem,“ odpovedala Eleanor, pokrútila hlavou a konečne stíšila hlas, „Ale musím povedať, že sa mi nepáči, aký si.“ Nato odišla do kuchyne, buchla dverami a až do večera s nikým neprehovorila. „Mama!“ zakričal posledný raz, keď sa dostal nad stromy. „Pomôž mi! Mrzí ma to! Už sa nebudem vznášať!“ „Neskoro, Barnaby!“ Zvolala matka a zakývala mu na rozlúčku. „Dávaj si na seba O minútu bol tak vysoko, že ho už nebolo počuť. Matka, pes, aj krásne mesto Sydney sa mu postupne strácali z očí a tentoraz nemal nad sebou nijaký matrac,

s. 73

pozor!“

ktorý by ho zastavil. Barnaby Brocket stúpal vyššie a vyššie do oblakov a netušil, čo s ním teraz bude. „Stále vravím, že mladí ľudia by mali vedieť o cudzích krajinách čo najviac,“ poznamenala Marjorie a múdro pokývala hlavou. „Pre prípad, že ich vyhodia z domu.“ „Alebo odletia preč,“ povedala s úsmevom Marjorie. Ethel sa rozosmiala a obidve začali skákať meter dvadsať, čo bol výkon, aký Barnaby ešte nikdy nevidel, najmä nie u starších dám. „Pravda ani my sme o Brazílii nič nevedeli, keď sme sem prišli,“ pokračovala Marjorie. „No keď sa naše rodiny rozhodli, že s nami nechcú nič

11

s. 86-88

„Alebo ujdú,“ pridala Ethel.


Úžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta

mať, snažili sme sa odísť od nich čo najďalej.“ „A obidve máme rady kávu,“ povedala Ethel. „Milujeme kávu,“ opravila ju Marjorie. „A tak sme si pomysleli, že by bolo celkom zábavné pestovať kávovníky.“ „Tu v Brazílii.“ „Na tejto plantáži.“ „Sme tu už – ako dlho, Ethel?“ „Takmer štyridsať rokov.“ „Naozaj? Tak dlho?“ „Takveru.“ „Neuveriteľné, však?“ „Boli sme tu veľmi šťastné,“ povedala Ethel a potom sa na seba usmiali a objali sa. Barnaby si všimol, že sa držia za ruky, čo bola ďalšia zvláštnosť, ale robili to akoby mimochodom. Nevedel si spomenúť, kedy sa jeho rodičia naposledy držali za ruky. Alistair hovorieval, že ľudia, ktorí si verejne prejavujú city, chcú iba vzbudiť pozornosť, nič viac. „Ach jaj,“ vzdychla Marjorie a utrela si vreckovkou oči. „Nemám niečo v oku, Ethel?“ „Pozriem sa, ak dovolíš, drahá. Ó, áno, máš. Počkaj chvíľku. Nehýb sa.“ „Zdá sa mi, že je tu veľa ľudí bez rodiny,“ poznamenal Barnaby. „Ethel a Marjorie s. 95-96

mi povedali, že aj ich rodičia poslali preč. Vraj preto, lebo sú iné. Ale mne pripadajú úplne normálne.“ Palmira sa usmiala. „Veď aj sú,“ povedala, „ A my všetci tiež. Len majú trochu inú predstavu o normálnosti ako ostatní. Tak to na svete chodí. Niektorí ľudia skrátka nie sú schopní prijať niečo, čo sa vymyká ich životným skúsenostiam.“ „Moja matka nikdy v živote nepoznala človeka, ktorý sa vznáša,“ povedal Barnaby. „Myslím, že preto mi vystrihla dieru do batoha.“ Zamyslene sklonil hlavu. „Možno ma nemala rada,“ dodal. „Nie takého, aký som.“ „Matka vždy miluje svoje dieťa,“ ubezpečila ho Palmira, objala ho a privinula

s. 157

k sebe. „Nezáleží na tom, čo urobí, alebo aké je. To viem určite. Už teraz to viem.“ Súrodenci si sadli na Barnabyho posteľ a v duchu zvažovali všetky možnosti, ale na nič rozumné neprišli. „Chýba mi,“ ozvala sa napokon Melanie a hlboko vzdychla.

12


Úžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta

„Mne tiež,“ prikývol Henry. „Nebol to zlý brat.“ „Páčilo sa mi, že sa vie vznášať. Nikdy mi nenapadlo, že je iný, len sa mi zdal výnimočný.“ „Všetci ho obdivovali.“ „Všetci okrem mamy a ocka.“ „Hej, tým sa to nepáčilo,“ súhlasil Henry. „Myslíš, že sa bude stále vznášať, až sa vráti?“

13


Slovenská národná galéria – Kalligram, 2007

15


Denníky 1877 – 1918

Ladislav Mednyánszky

1852 – 1919

patrí medzi hlavných predstaviteľov stredoeurópskeho maliarstva poslednej tretiny 19. a začiatku 20. storočia. Narodil sa v Beckove a keď mal desať rokov, rodina sa presťahovala do matkinho rodného kaštieľa v Strážkach. V kaštieli, ktorý dnes spravuje Slovenská národná galéria, je prezentovaná stála expozícia jeho diela. Počas celého života si zaznamenával svoje dojmy, myšlienky, zážitky do denníkov, skicárov a zošitkov. Písal v maďarskom a nemeckom jazyku, ale zväčša využíval grécku abecedu, čím boli jeho záznamy pre väčšinu jeho súčasníkov nečitateľné.

„Táto kniha je dokumentom o zvláštnom vzťahu Ladislava Mednyánszkeho čudáckeho aristokratického maliara, a jeho „drahej, čistej duše“ Bálinta Kurdiho, lodníka vo Váci. Je to príbeh lásky, ktorej bola každá iná láska iba predobrazom, lásky, ktorá po smrti milovanej osoby v roku 1906 vzbĺkla po druhýkrát: od tej chvíle patrili Mednyánszkeho myšlienky, ktoré si gréckym tajným písmom zapisoval na papier do zošitov s kockovanou alebo čiernou väzbou, iba Bálintovi, jeho „Nyulimu“ (Zajkovi). Nazýval ho svojím „Vodcom“ a želal si nasledovať ho až do smrti. Mohol si aj ruky-nohy dolámať – ako hovorí básnik – šiel stále iba za ním, za „zlatým dobrom“, napokon – citoval ho každý obraz. Aj v dôsledku spomínaného „nasledovania“ je tento bezbrehý denníkový záznam zvláštny: neobsahuje len Mednyánszkeho úvahy o umení, nie je to jednoducho len umelecko-historický dokument, ktorý stráži tajomstvá majstrovej dielne, množstvo obrazových náčrtov, je to zvláštny román, nepísaný s literárnymi ambíciami, skutočný príbeh, vďaka ktorému sa všetky škandály pretavia do najkrotkejšej, najneškodnejšej prirodzenosti všedných dní.“

Z predslovu knihy, Csilla Markója, s. 12

16


Denníky 1877 – 1918

„Staršie spomienky. Viedeň, jedno nedeľné popoludnie v Rudolfových kasárňach. Prišiel som k Herbacsekovi na návštevu, tam som sa spoznal s tebou, bol si celkom mladý vojak, akurát týždeň vo Viedni. List o rok neskôr v Zajačích kasárňach v Bude. Tam sme sa stali veľkými priateľmi. Najprv si ma navštívil na ulici Csányi 10, keď som býval u Weissza. Potom sme išli spolu do mesta zabávať sa. Neskôr v Újlaku, v Ulici Lajos v malom ateliéri, vtedy sme už boli veľkí priatelia. V jednu zimnú nedeľu sme išli do Vácu, vtedy som sa zoznámil s tvojimi dobrými rodičmi a príbuznými. Večer v šťastných spomienkach. Bol som očarený celou rodinou, veď som stretol takých dobrých, milých, poctivých ľudí. Och, prvá návšteva Vácu, aká pekná spomienka, ako to bolo dávno. V ten večer, keď som prvýkrát prešiel cez Kamennú bránu do Kisvácu, by som nebol veril, že táto návšteva bude mať taký veľký vplyv na celý môj život. Kisvác sa stal centrom môjho života, a aj keď tu postihol moju dušu ten najväčší smútok, predsa mám tento Kisvác a celý kraj, ku ktorému ma viažu sladké spomienky, rád. Minulé leto som sa niekoľkokrát v nedeľu popoludní vrátil z Vácu loďou. Aký je ten Vác pekný od Dunaja, v pozadí pekné kontúry Naszályu, aj keď ťa môžem pozorovať iba cez slzy, predsa mám ťa rád, si miestom môjho hlbokého šťastia, ty pekný, milovaný Vác. Parník sa rýchlo vzďaľuje, obzeral som sa, kým som ťa len mohol, Vác, vidieť, potom som sa otočil naľavo, tam je vzdialenejšia Tótfalu, štíhla tótfalušská veža, veža toho kostola, v ktorom si pred 25 rokmi prisahal večnú lásku Erzsi Rózsovej, žili ste spolu 22 a pol roka, mal som ten tótfalušský kostol tak rád, no dnes už ani ten nemôžem mať rád, len ak ho oplačem. Bože môj, Bože môj, akoby to bolo iba včera, krajší pár tento tótfalušský kostol ešte nevidel. Keď sme sa popoludní vrátili, slnko už zapadalo, Vác sa topil v zlate, Dunaj bol priesvitný, modrozelený, plávali na ňom ľadové kryhy. Všetci sme na nej preplávali na úzkej bárke; keď po polnoci tanec ustal, bol si vo veľkej izbe so starými, malá Erzsi ti sedela v lone. Prvé roky si strávil v rodičovskom dome, zlatá, drahá dobrota. Potom v dome vedľa Bieleho koňa, potom, po smrti tvojej drahej dobrej mamy na Ulici Fő 22, Bože

17

s. 162-163

26. júla 1908, nedeľa, Strážky


Denníky 1877 – 1918

môj, a napokon na cintoríne. Minulú jeseň a zimu, keď sa blížili spomienkové, trúchliace dni, išiel som opäť do Vácu, na Všechsvätých, na Pála, 23. a 25. decembra celkom sám. Ešte bolo skoro, ľudia stále chodili okolo cintorína, tak som sa vybral hore chodníkom, ktorý vedie popri ňom strmo do vinohradov. Prechádzal som sa tam, hľadel dolu na Vác, sledoval som cestu po kostol reformovanej cirkvi a od kostola k cintorínu. Po nej ho niesli, moje všetko, to bola jeho posledná pozemská cesta. Takto pred rokom bol veľký sneh, teraz ho vidno iba na horách. Opäť som šiel dolu na cintorín, kraj už bol tichý, ostal som tam, pri tebe, zlatý môj, až kým sa nezvečerilo. Potom opäť hore do kopcov a dolu smerom na juh popri hlbokej doline, obuvníckom závode, pod železničným násypom, do mesta. Minulej zimy, keď som sa vrátil z Beckova, v roku 1906, koncom januára.“

10. december 1911, Sobieskigasse 4/a, Viedeň „Môj zlatý druh, priateľu, syn môj, čistá, dobrá duša, Nyuli! Kedykoľvek sa k tebe približujem, vždy sa cítim čistejší, menej krehký, všetky moje starosti, úsilie sa upriamujú iným smerom, všetko pominuteľné predo

s. 256-257

mnou stráca svoju dôležitosť. Materiálne otázky ma zamestnávajú len natoľko, nakoľko ma k tomu zaväzuje moja povinnosť voči ostatným. Kiežby som už celkom, celkom mohol žiť tvojej pamiatke. Pred piatimi rokmi o tomto čase som bdel pri tvojom lôžku, zmietal sa v strachu a nádeji, pozoroval som tvoj dych a modlil sa, aby sa tvoj stav zlepšil. Osud chcel inak, opustil si nás, môj zlatý, dobrý Bálintko. Ja som tu ešte musel zostať, pretože som ťa ešte nebol hoden, aby som ťa mohol sprevádzať tam, kam sa odobrala tvoja čistá, dobrá duša. Som tu, uprostred zápasov, v tomto nedokonalom rozpoložení, ktoré je úbohé a smiešne. Trpím, no uznávam, že je potrebné trpieť, iba za cenu utrpenia povolia putá, ktoré ma zväzujú a ja sa biedne umáram. Ty, čistá, dobrá duša, ty a tvoja pamiatka mi dáva potrebnú silu, aby som neprepadol zúfalstvu. Chcem bojovať, nesmiem si predsa zúfať, lebo cítim, že nám, úbohým pozem-

18


Denníky 1877 – 1918

ským tvorom, pomáha akási vyššia sila. To veľké šťastie, že som ťa v živote mohol stretnúť, si treba zaslúžiť. Chcem ťa byť hoden, chcem ti byť služobníkom, ty moja nádej, moje všetko.“

19


SkalnĂĄ ruĹža, 2013, preklad Juraj Kuniak

21


Spev o mne

Walt Whitman

1819 – 1892

Walt Whitman bol americký básnik, esejista, novinár a humanista. Považuje sa za prvého mestského básnika. Tvorí prechod medzi transcendentalizmom a realizmom a oba smery spája vo svojom diele. Viacerí autori biografií hovoria o Whitmanovej homosexualite, respektíve bisexualite, aj keď jeho poézia vykresľuje lásku a sexualitu zemitejším a individualistickejším spôsobom, tak ako to bolo bežné v americkej kultúre pred obdobím rastúceho vplyvu medicínskeho pohľadu na sexualitu na konci 19. storočia.

Zbierku básní Steblá trávy vydal jej autor prvýkrát v roku 1855 a korigoval a dopĺňal ju po celý svoj tvorivý život. Spev o mne je úvodnou básňou tejto zbierky, ktorá má 1300 veršov. V závere knihy Robert Hass píše : „... Spev o mne vyjadruje, (...) že máme viac spoločného, ako toho, čo nás rozdeľuje, že to, čo máme spoločné, je príroda, ktorá cez nás prúdi, že my a príroda, ktorej sme súčasťou, sme unášaní absolútnym sexuálnym rytmom – „Pud a pud a pud,“ píše, „stále ten tvorivý pud sveta,“ že princíp prírody je hojnosť a rôznorodosť, že smrť je rovnako súčasťou tohto rytmu, ako narodenie a sexuálna túžba, že láska, ktorú nazýval „chrbticou stvorenia“, a spriaznenosť (...) patria medzi najhlbšie putá, ktorými ľudská fantázia spája ľudí medzi sebou a pripútava ich k tomu mohutnému rytmu, že telo je rovnako dôležité ako duša, že dynamický život Manhattanu a jeho pracujúci ľudia, nesmiernosť a rozmanitosť amerického kontinentu stelesňujú prírodu, a že príroda je najväčším bojovníkom za slobodu...“

22


Spev o mne

13 previazaný reťazou, černoch na dlhom valníku z kameňolomu, pevný a vysoký, stojí

na jednej nohe na traverze,

modrá košeľa, čo odhaľuje mohutnú šiju a prsia, mu voľne

splýva okolo bokov,

pohľad má pokojný a rozhodný, z čela si dvíha strechu klobúka, slnko padá na jeho kučeravé vlasy a fúzy, padá na čerň jeho

lesklých a dokonalých údov.

Hľadím na toho malebného obra, lipnem na ňom a nezostávam tam,

pripájam sa k jeho záprahu.

Jemnocitný milovník života vo mne, kamkoľvek sa pohne,

či hľadí dozadu, alebo dopredu,

nad každé zákutie a dieťa sa skláňa, ani jednu osobu alebo

predmet nevynechá,

vstrebáva všetko do seba a do tohto spevu. Voly, ktoré rinčíte jarmom a reťazami alebo ste zastali

v listnatej tôni, čo sa to zračí vo vašich očiach?

Zdá sa mi to viac než všetky knihy, ktoré som v živote čítal. Na dlhej celodennej potulke moje kroky vyplašili divého káčera

a divú kačku,

vzlietajú spoločne, pomaly krúžia okolo. Verím v tieto okrídlené ciele a uznávam, že červená, žltá, biela hrajú vo mne a považujem zelenú a fialovú a chocholatú korunku za vedome stvorené, nenazývam korytnačku neužitočnou, pretože nie je niečím iným, sojka v lese nikdy necvičila stupnice, no podľa mňa spieva

celkom dobre

a pohľad gaštanovej kobyly vyháňa zo mňa všetku hlúposť.

23

s. 27-28

Černoch pevne zviera opraty štvorzáprahu, vlečie trám


Spev o mne

39

s. 79

Kto je ten priateľský a nespútaný divoch? Čaká na civilizáciu alebo ňou prešiel a ovládol ju? Je to niekto z juhozápadu, čo vyrástol pod šírym nebom? Je to Kanaďan? Je z povodia Mississippi? Z Iowy, Oregonu, Kalifornie? Z hôr? Z prérií, z krovinatého buša? Alebo je to námorník? Kamkoľvek príde, muži i ženy ho prijímajú a túžia po ňom, chcú, aby ich mal rád, dotýkal sa ich, hovoril s nimi, býval u nich. Správanie voľné ako snehové vločky, slová prosté ako tráva,

neučesaná hlava, smiech a naivita,

nenútený krok, všedné vlastnosti, všedné spôsoby a vyžarovanie vychádzajú v nových podobách z končekov jeho prstov, sú vyviate s vôňou jeho tela a dychu, prýštia z pohľadu jeho očí.

24


Svetová knižnica SME, 2004

27


Portrét Doriana Graya

Oscar Wilde

1854 – 1900

bol írskym dramatikom, prozaikom a básnikom. Bol salónne škandalóznym a provokatívne bystrým autorom populárnych spoločenských divadelných komédií a satír Ideálny manžel, Bezvýznamná žena či Je dôležité mať filipa. Je autorom obrovského množstva aforizmov. Jeho najslávnejšie prózy sú Cantervillské strašidlo, Slávik a ruža, Šťastný princ a román Portrét Doriana Graya, ktorý bol viackrát divadelne a filmovo spracovaný. Pre svoju homosexuálnu orientáciu bol Wilde odsúdený na dva roky väzenia, kde napísal De Profundis, sériu listov svojmu milencovi Lordovi Alfredovi Douglasovi, vnútornú spoveď vyplývajúcu z trápenia, cez ktoré v súvislosti s odsúdením prechádzal.

Portrét Doriana Graya je román s fantastickými prvkami. Maliarovi Basilovi Harwardovi sa stane múzou mladík výnimočnej krásy – Dorian Gray, ktorý sa nechá portrétovať a v momente, keď je portrét hotový, vysloví prianie, podľa ktorého je ochotný dať dušu za to, aby si zachoval večnú mladosť a krásu. Keď sa mu to želanie splní, zdá sa, že nič nestojí v ceste uskutočneniu sna o živote, v ktorom sa možno naplno oddať najrozmanitejším pôžitkom. Autor uvažuje nad svetom konvencií a nad svetom neviazanosti a hlboko analyzuje procesy odohrávajúce sa vo vnútri takému paradoxu vystaveného človeka. Z pohľadu dnešnej transparentnosti LGBT 1 témy v literatúre kniha len minimálne popisuje homosexualitu navonok. Autor však do detailu vykresľuje paralelné svety človeka, dalo by sa povedať denný a nočný život hlavného hrdinu. Téma paralelných svetov je častokrát aktuálna práve pre menšinové stránky ľudských životov, ktoré bývajú ukrývané pred denným svetlom či už obrazne alebo doslova.

1

LGBT je (pôvodne anglická) skratka, ktorá primárne znamená lesbický, gay, bisexuálny

a transrodový (angl. lesbian, gay, bisexual, and transgendered).

28


Portrét Doriana Graya

„Vec sa má prosto takto,“ začal maliar po hodnej chvíli. „Pred dvoma mesiacmi som bol na veľkej recepcii u lady Brandonovej. Veď vieš, že my chuverejnosti pripomenuli, že nie sme divosi. Vo fraku, s bielou kravatou, ako

s. 13

dáci umelci sa musíme z času na čas ukazovať v spoločnosti, len aby sme si sám raz povedal, môže hocikto, ešte aj burzový špekulant, získať povesť civilizovaného človeka. Nuž bol som tam ledva desať minút, zhováral som sa s vyfintenými korpulentnými staršími dámami a nudnými akademikmi, keď som zrazu vycítil, že na mňa ktosi hľadí. Napoly som sa obrátil a po prvý raz som uvidel Doriana Graya. Keď sa nám oči stretli, cítil som, ako blednem. Zmocnil sa ma zvláštny pocit strachu. Vedel som, že stojím zoči-voči človeku, ktorý by bol schopný ovládnuť svojou príťažlivosťou celú moju bytosť, celú moju dušu, samo moje umenie, keby som to pripustil. A ja som sa nechcel dať ničím ovplyvňovať. Sám dobre vieš, Harry, aký som od prírody samostatný a nezávislý. Som si sám sebe pánom, aspoň vždy som bol, kým som nestretol Doriana Graya. Potom – ale neviem, ako ti to vysvetliť. Akoby mi čosi vravelo, že som na pokraji strašnej životnej krízy. Mal som zvláštny pocit, že Osud má pre mňa nachystané nezvyčajné radosti a nezvyčajné žiale.“ „Bývali však chvíle, a to v noci, keď bez spánku ležal [Dorian Gray, redakčná poznámka] vo svojej jemne voňajúcej spálni alebo v špinavej kutici malej vykričanej krčmy pri dokoch, ktorú pod falošným menom a v preoblečení bola tým zožierajúcejšia, že bola čisto sebecká. Ale takéto chvíle bývali zriedkavé. Zvedavosť na život, ktorú v ňom prvý raz prebudil lord Henry, keď spolu sedeli v záhrade ich spoločného priateľa, akoby rástla, čím väčšmi ju ukájal. Čím viac vedel, tým viac túžil vedieť. Bol to šialený hlad, ktorý čím väčšmi tíšil, tým bol nenásytnejší. Jednako nezanedbával všetko ostatné, aspoň nie svoje spoločenské styky a záväzky. Raz či dva razy do mesiaca po celú zimu a každú stredu večer počas sezóny otváral svetu svoj prekrásny dom a pozýval najslávnejších hudobníkov, aby očarúvali jeho hostí svojím zázračným umením. Jeho malé večere, ktoré mu vždy pomáhal usporadúvať lord Henry, boli vychýrené tak starostlivým výberom a rozsadením pozvaných, ako aj vybraným vkusom, s akým býval vyzdobený stôl, citlivým harmonickým naaranžovaním exotických kvetov, vyšívanými obrusmi a antickými misami zo zlata a striebra. Veru mnohí, najmä veľmi mladí muži, videli, alebo si namýšľali, že vidia v Dorianovi Grayovi

29

s. 161

navštevoval, a myslel na skazu, do ktorej uvrhol svoju dušu, s ľútosťou, ktorá


Portrét Doriana Graya

pravé stelesnenie typu, o akom často snívali za študentských čias v Etone alebo Oxforde, typu, ktorý spája niečo zo skutočnej kultúry učenca so všetkým tým pôvabom, švihom a dokonalým vystupovaním svetoobčana. Zdalo sa im, že patrí medzi tých, ktorých Dante opisuje ako ľudí, čo sa usilujú „zdokonaliť sa uctievaním krásy“. Tak ako Gautier, aj on bol jedným z tých, pre ktorých „viditeľný svet existuje.“

30


Slovart, 2013

33


Máni Steinn – Chlapec, ktorý nebol

Sjón

*1962

je umelecké meno islandského básnika, spisovateľa a textára Sigurjóna Birgira Sigurðssona. Ťažiskom jeho tvorby sú romány, v ktorých sa necháva inšpirovať starými islandskými ságami. Venuje sa aj poézii a dramatickej tvorbe. Je jedným z najprekladanejších islandských autorov a jeho diela boli preložené do približne tridsiatich jazykov. Preslávil sa aj spoluprácou so speváčkou Björk.

Koncom roka 1918 prežíval Island turbulentné obdobie: vybuchla sopka Katla, v meste vypukla epidémia španielskej chrípky a krajina sa pripravovala na vyhlásenie nezávislosti od Dánska. Na tomto historickom pozadí sa odvíja príbeh o šestnásťročnom chlapcovi Mánim Steinnovi. Stredobodom jeho života sú filmy. Chodí do kina tak často, ako sa len dá, aj niekoľkokrát na to isté predstavenie… Filmy sú pre chlapca outsidera, ktorého osud určila homosexuálna orientácia a chýbajúca rodina, útočiskom aj útechou, cez ne spoznáva ľudí aj okolie. Svet filmov sa napokon začne prelínať s jeho vlastným životom. Chlapec, ktorý stojí na okraji spoločnosti, je napokon aj v reálnom živote viac pozorovateľom než účastníkom.

34


Máni Steinn – Chlapec, ktorý nebol

„V kuchyni nebolo nikoho, v spálni nikoho, v kúpeľni nikoho, v obývačke nikoho. „Nikto tu nie je!“ No ako sa chlapec otočil späť smerom k chodbe, všimol si v tapete vedľa kozuba v rohu obývačky pásik svetla. Keď ho lepšie preskúmal, ukázalo sa, že v stene sú vsadené dvere, ktoré by aj za denného svetla zostali skryté všetkým, čo o nich nevedeli. Otvoril ich. Za nimi bola izbietka. V tlmenom svetle lampy stojacej na malom písacom stole chlapec rozoznal účelne umiestnenú stoličku a poličky, na stenách tesne vedľa seba viseli obrazy s klasickými motívmi – Adonis a Pan, satyrovia a pastieri, svätý Sebastián – a na diváne na okraji svetla z tieňa vystupovala postava muža pod hrubou prikrývkou. Chlapec muža poznal. Bol jedným z jeho prvých galánov – a kým nestretol cudzinca, bol mu najmilší –, ten, od ktorého si už nepýtal platbu a ktorý sa mu po ich poslednom stretnutí zadíval hlboko do očí a dojato povedal: A tak sa milujeme, rýchlo a vášnivo, my, vytúžené deti neprístojnosti. Za chlapcovým chrbtom sa objavil doktor Garibaldi a Sóla Gudb. Tieň na diváne sa pohol. Lekár sa pretlačil do izbietky, na chvíľu zastal pri bledomodrej knihe s obrázkom dvoch kvitnúcich makov, ktorá ležala na písacom stole, a zamrmlal jej názov: Mikaël . Obyvateľ izbietky pohrozil lekárovi a zachrípnutým hlasom povedal: „To nech vás nezaujíma, že čítam Hermana Banga, doktor, radšej sa zahrajte na spasiteľa a vzkrieste ma.“ Chlapec sa vytratil z dverí, skôr než si ho muž mohol všimnúť. Sóla Gudb ho nasledovala na chodbu. Tam v prítmí Máni Steinn sledoval, ako mu dievčina povzbudzujúco položila ruku na rameno. Až tak dôverne poznala nočné potulky reykjavíckych mužov v Öskjuhlíde. On vedel o nej všetko, ona o ňom vedela iba toto jedno.“

35

85-86

Zakričal lekárovi:


Máni Steinn – Chlapec, ktorý nebol

„Vtom chlapec začul známy hlas. s. 104-105

Slova sa ujal doktor Garibaldi Árnason. Je zrejmé, že chlapec nie je ako väčšina ľudí... homosexuál... podľahol smutnej neresti chcieť sa milovať s vlastným pohlavím... ostatným sa hnusí...Teraz už vieme, že keď sa veci majú takto... telo rovnako nezdravé ako duša... zvláštny a komplikovaný nesúlad medzi vývinom a činnosťou žliaz v tele... K jeho homosexualite sa pridáva smilstvo... Inak šikovný chlapec... svedčí o tom... smelý... ťažký oriešok... tu iba málo známych prípadov... neudomácnilo... počet narastie, ak... Predpokladám... varovanie... pozeraním filmov sa ľudia stávajú na homosexualitu náchylnejšími...  Niekto lekára prerušil: „... myslíš si, Gudbjöjn?“ Odpoveď bola rázna: „... musíme ho dostať preč...“ Tieto slová v účastníkoch rozhovoru vzbudili veľký záujem a odrazu rečnili jeden cez druhého; taká je ľudská súdržnosť zoči-voči hnusu.“

„V prístave kotvila osobná a nákladná loď Sterling. Za úsvitu na nej vyplávali dvaja cestujúci. Chlapec bol jedným z nich. Tým druhým bol Angličan, ktorý vyše mesiaca strávil

s. 111

v kupeckom dome v mestečku Eyrarbakki zotavujúc sa zo španielskej chrípky. A najzvláštnejšie bolo, aký len bol milý, hoci mal iba jednu nohu – ako by povedala starenka. Požiadali ho, aby sa chlapca ujal počas cesty do Londýna. Tam si ho prevzal Islanďan – dramatik Haraldur Hamar, ktorý vedel, ako veci chodia. Máni Steinn sa rozosmial, v hrudi mu zatrepotali čierne krídla.“

36


Ikar, 2005

39


Domov na konci sveta

Michael Cunningham

*1952

je americký románopisec. V roku 1999 získal Pulitzerovu cenu za svoj román Hodiny. Na základe jeho kníh Hodiny a Domov na konci sveta vznikli rovnomenné filmy. V niekoľkých rozhovoroch uviedol, že aj keď sám je gay a vo všetkých svojich knihách sa zameriava na homosexuálne osoby a témy, neoznačil by sa za „gay spisovateľa“. Jeho knihy v podstate ponímajú homosexualitu ako danosť a gay témy vkladajú do kontextu súčasnej spoločnosti ako celku.

Domov na konci sveta tvorí rozprávanie štyroch protagonistov – Bobbyho, Jonathana, Clare a Alice. Bobby, pekný, počerný a nevýrečný, a Jonathan (syn Alice), osamelý, do seba zahľadený a neistý, vyrastajú ako nerozluční kamaráti v Clevelande koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov. V osemdesiatych rokoch stretáva Jonathan v New Yorku o desať rokov staršiu Clare. Sú kamaráti a spolubývajúci, no nie milenci, hoci sa pohrávajú s myšlienkou na dieťa, ktorá je nereálna asi tak ako všetky ich plány o spoločnom živote v Španielsku či o spoločnom podnikaní. Vytvárajú spolu šťastnú dvojicu, bez sexu, ktorý každý z nich dostáva od iného muža. Jonathan sa citovo viaže na Clare, k svojmu milencovi Erichovi je pripútaný len sexuálne. Jedného dňa sa v ich živote objaví Bobby a stane sa otcom Clarinho dieťaťa. Vychovávajú ho všetci traja a vytvoria navonok zvláštnu, no funkčnú rodinu. Ani jeden z tohto trojuholníka nemôže úplne nahradiť zvyšných dvoch, keďže je od nich silne emočne závislý a bez nich by nedokázal vidieť a určiť svet a seba v ňom. Erich, Jonathanov milenec, ostáva počas temer celej knihy enigmatickou postavou, hoci na záver, zomierajúc na aids, pomáha práve on pri reálnom ľudskom vykreslení Bobbyho a Jonathana.

40


Domov na konci sveta

vôňou. „Jonathan?“ ozval sa. „Hm?“ „Vieš, že chlapci sa s bábikami zvyčajne nehrávajú, však?“ „Hm. Áno.“

Jonathan s. 16

„Otec sa oprel o obrovské predlaktia a vydýchol. Výdych bol okorenený jeho

„Toto je tvoje bábo,“ povedal, „a doma je to v poriadku. Ale keby si ho ukázal iným chlapcom, nemuseli by to chápať. Takže sa s ním radšej hraj len tu. Dobre? „Uhm.“ „Dobre.“ Potľapkal ma po ruke. „Dobre? Hraj sa s ním len doma, jasné?“ „Uhm,“ odvetil som. Stál som pred ním, malý, so zavinutou bábikou, a prvýkrát som pocítil skutočné poníženie. Rozoznal som v sebe hlbokú nedokonalosť, bláznovstvo. Samozrejme, že som vedel, že bábika je len hračka, a trochu ošemetná hračka. Nesprávna hračka. Ako sa mi mohlo stať, že som čo i len chvíľu veril niečomu inému? „Si v pohode? spýtal sa ma otec. „Uhm.“ „Dobre. Počúvaj, už musím ísť.“ „V tú jar rodičia usporiadajú večierok na oslavu slnovratu. Máme za sebou dlhú krutú zimu a teraz na trávnikoch a medzi hrobmi vytŕčajú hlávky prvé sedRodičovské večierky sú veľmi slušné podujatia. Ich priatelia, všetko učitelia, vždy prinesú demižóny s vínom a gitary. Sú avantgardou Ohia. Hoci si držia robotu a platia hypotéky, považujú sa za nezávislákov na špiónskej misii. Pristúpili na

Bobby s. 33

mokrásky.

to, že budú hrať učiteľov, kým napíšu svoje romány, dokončia dizertačné práce alebo jednoducho našetria dosť na slobodu.“ „Nuž zlatko,“ pokračovala som, „ak mám byť úprimná, uvažovala som, či je pre teba dobré stále byť s Bobbym. Nemyslíš, že by si mal mať aj iných kamarátov?“ „Nie,“ povedal. povedala som. Pokrčil plecami a nakrútil si prst na prameň vlasov. „Spomínam si, že keď som bola v tvojom veku, mali sme veľkú bandu,“ povedala som. „Viac-menej sme boli všetci zamilovaní jeden do druhého, a to nás bolo sedem či osem. Chlapci aj dievčatá. Teda, myslím, že viem, aké to je, zúfalo milovať

41

Alice s. 93

Znovu som sa zasmiala, tentoraz úspešnejšie. „Aspoňže si ochotný debatovať,“


Domov na konci sveta

kamaráta, či kamarátku.“ „Uhm,“ povedal čímsi, čo pripomínalo menej nepreniknuteľný hlas, hlas dobrého chlapčeka. Mala som podozrenie – vlastne som to presne vedela, že jeho láska k Bobbymu ho desí. Možno práve ona bola pravou príčinou jeho mužných póz a tých dupotajúcich sedemmíľových čižiem. „Teraz počúvaj,“ povedala som. „Som tvoja priateľka. Myslím, že to s Bobbym chápem. Vie byť veľmi – pôsobivý. Ale musím ti niečo povedať. Nezaväzuj sa priveľmi. Nie tak skoro.“ „Clare,“ ozval sa Bobby. „ Stoj.“ Jonathan s. 250

Zastala. Poobzerala sa a zdalo sa, že si prvý raz uvedomuje, že je uprostred šírej roviny a nemá poruke žiadny rozumný cieľ cesty. „Takto to nejde,“ povedala. „Buď by som mala byť zamilovaná do jedného človeka, alebo by som to dieťa mala porodiť sama.“ „Iba sa bojíš,“ povedal Bobby. „Kiežby. Radšej by som sa bála, ako zúrila. Ako sa strápňovala. Cítim sa ako hlupaňa. A čo by sme asi tak robili? Chodili spolu na predpôrodnú prípravu?“ „Asi hej,“ mykol som plecom. „Prečo nie?“ „Až taká zvláštna nie som,“ povedala. „Mám len také vlasy.“ Pozrela na Bobbyho a na mňa s pohŕdaním i úpenlivou prosbou. Mala štyridsať rokov, bola tehotná a zamilovaná do dvoch mužov. Myslím, že nevládala zniesť práve bláznovstvo svojho života. Tak ako mnohí z nás, aj ona vyrástla v očakávaní, že láska dáva človeku dôstojnosť a smer. „Buď statočná,“ povedal som jej. Bobby a ja sme pred ňou stáli zmätení, bez domova, bez plánu, posadnutí bolestnou, no chaotickou láskou, ktorá sa odmieta zamerať konvenčným smerom.“

42


Host, 2007

45


Láska bez odporu

Gilles Rozier

*1963

je francúzsky spisovateľ a prekladateľ. Do roku 2014 bol riaditeľom parížskeho Centra pre jidiš kultúru. V roku 2015 založil spolu s Anne-Sophie Dreyfus vydavateľstvo Éditions de l’Antilope. V roku 2006 získal spolu s Gerhardom Falknerom literárnu cenu Spycher: Literaturpreis Leuk.

Rozprávačom príbehu je učiteľ nemčiny na gymnáziu v menšom severofrancúzskom meste. Počas nemeckej okupácie je donútený spolupracovať s miestnym gestapom ako jazykový expert. Počas jednej z návštev budovy gestapa sa mu odtiaľ náhodou a bezmyšlienkovite podarí odviesť mladého Žida, Hermana, ktorý čaká na chodbe v zástupe ostatných predvolaných na evidenciu a následnú deportáciu. Ukryje ho v tajnej skrýši v pivnici domu, v ktorom býva so svojou matkou a sestrou, milenkou nemeckého dôstojníka. Po zvyšok vojny sa o Hermana stará, bez toho aby sa o tom niekto dozvedel. Okrem toho, že mu zabezpečuje všetky životné potreby, stane sa taktiež zosobnením jeho duševného obzoru. Vedú spolu rozhovory o literatúre: Herman je takisto náruživým čitateľom nemeckej literatúry, ktorú ale vstrebáva cez jej jidiš preklady. Postupne sa medzi nimi vyvinie milostný vzťah, ktorý pohltí celé rozprávačovo bytie. „Válka není karneval. Každý v ní má své místo a musí si ho hledět. Odbojář bojuje, Žid se skrývá, sestra čeká s roztaženýma nohama na Němce – a mně bylo souzeno plavit se mezi nimi jako větev nahlodaná hnilobou, poleno vržené do řeky,“ vyznáva rozprávač svoj životný postoj, ktorý spočíva v odmietnutí nutnosti primknúť sa k niektorému jasne vymedzenému táboru.

46


Láska bez odporu

„Za války život bez Saši [ ženské meno, redakčná poznámka] věci spíš ulehčoval, se život vrátil do normálních kolejí, jako by se nic nestalo, potom, co znásilnili Annu a co se vrátil otec, a kdy mně hodiny na gymnáziu ani za mák netěšily,

s. 60

v noci se dalo trávit víc času ve sklepě s Hermanem. Ale po osvobození, když

vybavili se mi všechny vzpomínky z války a jednu otázku nešlo zaplašit: „Proč?“ Proč byla pro Sašu přijatelnější smrt? Jak to, že mně nic nevarovalo?“ „Od tragédie uplynulo téměř šedesát let, a pořád mě ještě pronásleduje pocit viny. Proč ale? Copak bylo mým úkolem hlídkovat jako nějaký janičář z povolání, zodpovědný za něčí život? Byli jsme dva účinkující v příběhu o manželství a o páru, který spí osm let v jedné posteli bez jediného dotyku a snídá u jednoho „Proč ne?“, připomínalo mi to loď kapitána Charcota, o jejíchž objevech v Antarktidě mi v dětství otec vyprávěl, ale Sašu taky nikdy nenapadlo odmítnout nebo si

s. 61

stolu bez jediného slova. Když nám rodiče ten sňatek navrhli, uslyšeli ode mně:

stanovit nějaké podmínky. Svatební smlouva je od toho, aby člověk vyjádřil, o co mu jde, nebo ne? Kdyby mi byli řekli, že Saša od toho svazku něco čeká, něco jako smyslnost nebo konverzaci, tak by svatba nepřipadala v úvahu.“ „Herman se obíral hodiny a hodiny gymnastikou, aby mu utekl čas, aby nezmrzl a aby mě dál přitahoval, protože jeho tělo pro mně bylo vším a on to věděl. Kůže mu bledla jako petržlen, ale i přes nedostatek bílkovin, které mohla vynést moje miluju. Kdyby toho nebylo, myslím, že by se ode mně takové péče nedočkal. Bylo to hodně práce, pořád nějaké obavy, nedat na sobě nic znát, ale neustále mít oči

s. 88-89

honba za přídělovými lístky, mu dál pevně obepínala svaly. Nebylo pochyb, že ho

i vzadu, aby byla jistota, že si Volker nebo Anna nevšimnou, jak scházím do sklepa; moje chování nesmělo prozradit jeho přítomnost.“ „Bez egoismu, který mi byl vlastní, by se to vydržet nedalo. Obejít se bez Hermana? Vyloučeno! Byla to láska jako trám. A co on, miloval mě? Ano – ten večer, kdy dostal svou knihu. Pochopil posléze, každou píď jeho těla, a kdyby mi zavázali oči a poručili, ať ho najdu po hmatu mezi tisíci jinými, nebylo by pochyb, že v takové slepé ochutnávce obstojím. O svém životě mi toho ale moc neřekl. Narodil se ve Varšavě těsně po válce (té první světové). Do Francie přišel, aby se zapsal na univerzitu, ale na studium nebyl čas, musel si užít Paříže, bulvárů a biografů, musel žít a taky jíst, nějak tu

47

s. 90-91

že přežije, jenom když ve mně bude udržovat lásku? Moje prsty znaly nazpaměť


Láska bez odporu

přežít, večer velké bulváry, ale celý den u šicího stroje, platili ho od kusu. Šéf byl vzdálený bratranec. Rodiče zůstali v Polsku. „Jste ženatý?“ Neodpověděl. Přišlo 1. září 1939, válka a starosti o rodiče, narukoval, poslali ho na venkov, ostatní cizince odváželi na frontu, ale jeho bůhví proč ne, byla to náhoda. Udělali z něj pomocníka zpravodajské služby, u takového statného chlapíka to překvapí, ale třeba za to mohla pravá plíce, kterou měl trochu slabší. Tak tedy poslíček. Doručuje poštu a roznáší dokumenty k překladu. Komu? Vám! Víc se toho už nedozvím, všechno ostatní je láska bez hlesu na udusané zemi, milování v naprosté tichosti. A literatura, Schiller, Heine.“

48


MarenÄ?in PT, 2012

51


Dom Hluchého

Peter Krištúfek

* 1973

je slovenský spisovateľ a režisér. Je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka. Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu a za svoju režijnú tvorbu získal viacero ocenení. V roku 2008 vydal vo vydavateľstve PT Albert Marenčin svoj prvý román Šepkár, ktorý bol za Slovensko nominovaný na Cenu európskej knihy Prix du livre Européen a na cenu Anasoft Litera 2008. 

Ak prestanete počúvať, môžete celkom stratiť sluch. Alfonz Trnovský, praktický lekár z malého mesta Brežany, sa celý život snaží zachovávať zdanie žiarivého, šťastného a spokojného človeka, ale skutočnosť je iná. Nechce počuť vlastné svedomie. A zatiaľ sa okolo neho nezadržateľne valí 20. storočie. Štyri režimy, židovská otázka, politické procesy, ŠTB... A rozličné ženy, ktoré má tak rád. Komu patrili kosti náhodne objavené v záhrade? Román Dom hluchého prevedie čitateľa dejinami Slovenska od tridsiatych po deväťdesiate roky v rozprávaní jeho syna Adama, ktorý sa prišiel rozlúčiť s domom, od ktorého sa nikdy nevedel odpútať. Rozpráva o vzťahu otca so synom, a o súvislostiach medzi minulosťou a pamäťou.

52


Dom Hluchého

„Celý blok sa zaplnil ľuďmi, čo sa do Bratislavy prisťahovali len nedávno. Odlepili muži a ženy zásadne brali medzi svojimi a svorne nenávideli tých z ostatných chotárov, kde prežúvali zem a trávu a občas aj kus mäsa. Kde sa navzájom sledovali a obmedzovali a potichu si závideli a pili spolu. A pili a ešte raz pili. A všetko, čo sa nejako odlišovalo, okamžite rozdupali. A nevideli si ďalej od nosa, lebo ani nechceli. Najviac zo všetkého sa báli cudzieho. A nemali radi zmeny a novoty a kadejaké modernosti, ktoré občas privialo z mesta... A ešte raz pili.  Vždy ma takíto ľudia zaujímali.  Môj sused Igor ma raz (pri pití) prekvapil svojou teóriou. Tvrdil, že sa vždy nájde ktosi, kto v sebe sústredí všetky odchýlky, úchylky a rozpory predošlých generácií, čo kdesi bublú pod povrchom. Temný prúd. Aj v Biblii židia raz do roka rituálne vyháňali capa do púšte, predstavoval ich hriechy, ktorých sa zbavovali.  Takýto človek jedného dňa zistí, že je iný. Odíde do veľkého mesta, vyštuduje, stane sa inžinierom, umelcom, psychológom – preruší rodinné putá, reťaze ľudí skláňajúcich sa k zemi.  Predzvesťou príchodu rodinného Spasiteľa, rodinnej Čiernej ovce, rodinného Capa zvyčajne býva niekoľko samovrahov či ťažkých alkoholikov v predošlej generácii – to sú nedokonalé, nedokončené modely, čo ešte nemajú vychytané muchy. Aj Igorov strýko sa obesil v štyridsiatke na dvere v kuchyni, ktorú sa predtým pokúsil podpáliť. Očisťovanie rodiny posúva svet dopredu. Homosexuálni spasitelia. Abstraktní maliari, ktorých dedovia nevedeli písať. Oslobodení nevoľníci, čo z dávnych storočí vhupli rovno do toho v poradí dvadsiateho. Smradľavého a brutálneho.  Toto je to veľké mesto, prosím pekne. To sú tie nástrahy a tá skazenosť. Chvalabohu!“

53

s. 354

sa od všetkých tých generácií nevzdelaných mravcov z malých dediniek, kde sa


Torst, 2012

55


Křesťanství a homosexualita: Pokusy o integraci

Martin C. Putna

*1968

je český literárny historik a kritik, prekladateľ, spevák, moderátor a vysokoškolský pedagóg. Zaoberá sa literatúrou v súvislosti s kultúrnymi a duchovnými dejinami v českom, európskom i svetovom kontexte. Skúma tiež rôzne aspekty vzťahu kultúry a náboženstva. Prednáša na Fakultě humanitních studií Univerzity Karlovy v Prahe.

„Kniha se opírá jak o desítky dobře dokumentovaných položek literatury, ať primární, pramenné, vyjadřující homosexuální a křesťanské postoje, tak o práce odborníků (teologů, historiků, sociologů, antropologů, etnologů apod.) k tomuto tématu. Přesto je vnitřně celistvá. Autor s jistou mírou zdravé opatrnosti ukazuje v rozporu s oficiálními autoritami římskokatolické a jiných křesťanských církví, ale v kritické návaznosti na Bibli a tradici, jakož i na křesťanské dějiny, že lze dávat přednost stejnému pohlaví a být křesťanem. Nevyslovuje však kategorické soudy, nýbrž spíše ukazuje různá řešení. Návrhy skupin, směrů a jednotlivých aktivistů či teoretiků pouze neregistruje. Hodnotí je aspoň implicite, tím, že je dává do souvislosti a že domýšlí jejich řešení do důsledků.“ 

O knihe z odborného posudku religionistu Ivana O. Štampacha

56


Křesťanství a homosexualita: Pokusy o integraci

„Avšak, existují i jiné historické analogie, které na „kulturní válku“ mezi hofenomény, které přinesl vývoj poznání o světě a o člověku; které se zdály popírat biblický obraz světa, které cirkevní prostředí striktně odmítlo, snažilo se vyvracet jejich legitimitu a jejich obhájce pranýřovalo jako vědomé a zavilé nepřátele víry; ale které, někdy po dlouhém čase a bolestných peripetiích, nakonec akceptovalo jeko nezvratné skutečnosti, s nimiž se křesťanství – to, co je v něm trvalé, nikoliv poplatné době svého vzniku – nevylučuje. To je případ Koperníkova heliocentrického systému či případ Darwinovy evoluce, případ kriticko-filologických metod zkoumání biblického textu či v úžeji teologické oblasti případ spásy Židů a nekřesťanů. Zajisté, ve fundamentalistickém prostředí – evangelikálním i katolikálním – lze najít skupiny, které stále trvají na tom, že buď Bible a křesťanství, nebo evoluce a biblická kritika, ba dokonce, že buď Bible a křesťanství, nebo Země obíhající kolem Slunce. Avšak, v oficiální nauce římskokatolícke církve i v hlavním proudu protestantizmu jsou tyto a mnohé jiné, donedávne „nepřijatelné“ a „protikřesťanské“ nauky již akceptovány. Teologie našla způsoby, jak integrovat Koperníka, Darwina i biblickou kritiku, a dál, i v proměněném světoobrazu, hlásat jádro křesťanské zvěsti. Lze tedy očekávat, že i v případě homosexuality dojde k analogickému „kopernikánskému obratu“? Že se v jeho důsledku stanou osoby s gay identitou a jejich legitimními svazky běžnou součástí života církví? Že budou historikové budoucnosti hledět se stejným podivem na zuřivost dnešních křesťanských protihomosexuálních polemik, jako hledí dnes na zuřivost dávných polemik proti heliocentrizmu či evoluci, nebo koneckonců i na zuřivost nedávného křesťanského antisemitizmu? Že se naplní vize některých autorů, že jednoho dne se zvláště římský papež omluví za staletí cirkevní organizované homofobie tak, jako se již omluvil za jiná historická pochybení církve?“

57

s. 20-21

mosexualitou a křesťanstvím vrhají i jiné světlo. V dějinách už se vyskytly i jiné


Právo väčšiny a ochrana menšiny

Michal Hvorecký

*1976

vyštudoval estetiku. Píše poviedky, romány a blogy. Jeho knihy vyšli vo ôsmich jazykoch. Najnovší román sa volá Trol. Z nemčiny prekladá prózu a divadelné hry. Jeho najčerstvejším prekladateľským počinom je kniha Martina Pollacka Smrť v bunkri, ktorá yyšla vo vydavateľstve Absynt. Roku 2009 získal v Berlíne Medzinárodnú novinársku cenu.

Právo väčšiny a ochrana menšiny Nechodievam na Pochody za život. Nezúčastňujem sa podujatí s pochybným financovaním, pretože ich skutočným zámerom je úplný zákaz interrupcií aj pre znásilnené a týrané ženy. Preto ho nemôžem podporovať. Ak chce niekto zobrať znásilneným ženám možnosť voľby, tak je pre mňa fundamentalista, aj keď hrá kresťanský metal alebo píše články, že vraj nemá nič proti gejom, ale... Združenia, ktoré za akciami stoja, sa naučili robiť za obrovské peniaze účinný marketing, ale ani zamak nezmenili svoje idey. Propagácia sa tvári ako radostná oslava života, samé dokonalé fotky šťastných rodín ako zo Strážnej veže a vysmiate bábätká na všetky roztomilé spôsoby. Lenže to všetko je len povrch. Krásna maska. Škoda, že sa masovej mediálnej podpory nedočkali slovenské ženy a matky aj v iných oblastiach, napríklad v rovnosti príležitostí a platov alebo v boji proti domácemu násiliu. Naopak, v týchto sférach sa viaceré angažované Slovenky dočkali atakov, ktoré svojou intenzitou pripomínajú stredoveké hony na čarodejnice. Takzvaný zákon o rodine nepriniesol slovenským rodinám absolútne nič. Čistá nula. Hoci sa mnohí politici bijú do pŕs, akú úžasnú vec pripravili. Naopak, zmena ústavy poškodila všetkých, ktorí majú inú sexuálnu orientáciu a raz by chceli svoj partnerský stav aspoň trocha právne posilniť. Namiesto toho sa stali druhotriednymi občanmi. Umelých potratov na Slovensku dlhodobo ubúda a to je dobrá správa pre všetkých rodičov a deti. Môže to byť ešte lepšie. Chce to rozumnú sexuálnu výchovu, informácie o zodpovednom rodičovstve a dobrý prístup k antikoncepcii aj pre najchudobnejších.

58


Právo väčšiny a ochrana menšiny

Pochody za život do médií pravidelne chrlia príbehy. Preto aj ja vám jeden poviem. Moji dvaja blízki priatelia sa mali veľmi radi. Zaľúbili sa do seba, rozhodli sa spolu žiť, zdieľali spolu všetko, dobré aj zlé časy, nasťahovali sa do spoločného bytu a fungovalo im to. Rok, dva, desať. Bol to jeden z najšťastnejších párov, aké som v živote stretol. Cestovali spolu, oslavovali, smútili, diskutovali, hádali sa a znova zmierovali... Ako všetky ostatné páry. Jeden z nich, žiaľ, ochorel na vážnu chorobu. Po dlhoročnom utrpení zomrel. Ťažká choroba dvojicu ešte väčšmi zblížila. Milovali sa až do úplného konca. Pozostalý, keby nebol známym človekom, tak k svojmu partnerovi nemôže ísť ani len k smrteľnej posteli. Nemal by nárok na informácie o jeho zdravotnom stave. Ani nehovoriac o dedičstve spoločného majetku. Lekári sa nad ním zľutovali, pretože ho poznali. Desiatky, stovky ľudí na Slovensku nemajú toľko šťastia, pretože nie sú na obrazovkách. Čím sa títo ľudia previnili? Ničím. Len sa narodili ako geji alebo lezby. A žijú na Slovensku. Som presvedčený, že za práva žien majú bojovať aj muži. Nesúhlasím s diskrimináciou inakosti. Práva ľudí s inou sexuálnou orientáciou podľa mňa patria medzi základné ľudské práva. Milujem deti. Som manžel a otec. Preto nechodím na Pochody za úplný zákaz interrupcií aj pre znásilnené a týrané ženy. Radšej pravidelne chodievam na Dúhový pochod – aj so svojimi potomkami, aby podujatie videli na vlastné oči, nie prostredníctvom hoaxov na webe a klamstiev kadejakých podvodníkov s mocenskými ambíciami. Vzdávam hold dúhovým ľuďom a podporovateľom, ktorí to napriek neuveriteľnej nenávisti navôkol stále nevzdali a jednoducho majú chuť sa opäť stretnúť, pretože to sa v slobodnej krajine smie. Výskumy potvrdzujú, že ženy sa na celom svete stávajú vzdelanejšími a múdrejšími ako muži. Došlo k tomu v priebehu veľmi krátkeho historického obdobia, stačilo ich pustiť do všetkých druhov škôl. Napriek tomu zarábajú na Slovensku stále o pätinu menej ako muži, vo vedúcich pozíciách dokonca o tretinu menej. To ovplyvňuje aj ich nižšie dôchodky. Slovenský verejný život dominantne tvoria muži, hoci na to majú čoraz horšiu kvalifikáciu. Tu nejde o kvóty, ale o rovnakú šancu bez ohľadu na rod. Je načase zmeniť terajší mužský svet na svet spravodlivý pre všetkých. Kým nebudú ženy naozaj slobodné, dovtedy nebudeme ani my, muži. Demokracia predpokladá vzdelaného občana. Ten je však všade na svete v menšine. Preto sa demokracia nemôže prejavovať právom väčšiny, ale jedine ochranou menšiny.

59


„Si môj“

Daniel Pastirčák

*1959

je teológ, duchovný Cirkvi bratskej, spisovateľ, básnik, esejista, knižný ilustrátor. Stál pri založení zboru CB – Kaplnka. Na bohoslužbách Kaplnky aj na verejných kultúrnych podujatiach spája formy súčasného umenia s liturgiou.

„Si môj“ Stretám sa s homosexuálmi kresťanmi i agnostikmi; jednotlivo – na pastoračných rozhovoroch alebo spoločne – ako so skupinou Gay Christians. Pripravujem „duchovné slovo“ pre tieto stretnutia. Sú medzi nimi takí, ktorí za správnu považujú iba cestu celibátu, statočne zápasia, aby v tom boli verní. Nie je to ľahká cesta. Sú medzi nimi i takí, ktorí verné partnerstvo homosexuálov považujú za morálnejšie riešenie než je večný zápas s túžbami a nutkavými predstavami pri pokuse dodržiavať celibát. Napokon aký celibát? Pre celibát sa predsa človek rozhoduje slobodne, im však bol vnútený bez ich vôle už narodením. Počúvam ich, vžívam sa do toho, aké je to byť človekom, ktorý sa narodí s takýmto údelom. S úctou sledujem, ako si v živote hľadajú cestu, postupne prehlbujú vzťah dôvery k Bohu. Snažím sa v nich podporovať odvahu k pravde a poctivosti voči evanjeliu. Kresťania homosexuáli svoj osud často pociťujú ako trojnásobné vylúčenie. Najprv sa musia sa vyrovnať so svojou „inou“ orientáciou, no potom sa musia vyrovnať s ďalším, dvojstranným spoločenským vylúčením. Homosexuálna komunita ich vylučuje preto, že sú kresťania, kresťanská komunita ich vylučuje preto, že sú homosexuáli. Mnohí z nich si prešli svojím „peklom“. Pokúšali sa liečiť, dobromyseľní spolubratia z nich vyháňali démonov, na konci toho procesu im napokon zostali iba sklamanie, zmätok a samota. Vo veľkej krajine „homosexuality“ sú rôzne typy homosexualít. Od módnej homosexuality, ktorá zvykne sprevádzať hedonistické experimentovanie so sexom až po ľudí, ktorí si svoj stav nezvolili, bol im daný, narodili sa tak. Jedného dňa, keď sa v nich začalo prebúdzať vedomie vlastnej sexuality, jednoducho spoznali, že sú iní. Spočiatku si to nechceli pripustiť. Zdalo sa im nefér, že sú vylúčení z „normálneho“

60


„Si môj“

kolobehu života. Ak sa narodili v tradičnej kresťanskej rodine, k tejto nezaradenosti sa hneď pripájal i mučivý pocit viny a opovrhovanie sebou samým. Po rokoch zápasov, aktov kajania, modlitieb o uzdravenie, napokon stratili nádej. Zmena nie je možná! Máme za sebou dlhé desaťročia neplodných pokusov liečiť takýchto „bytostných“ homosexuálov psychologicky či oslobodzovať ich prostredníctvom modlitby viery. Jedného dňa ten človek nezvratne vie: s mojou „orientáciou“ sa nedá nič robiť. Musí svoje bytie prijať. Čo s tým? Ako ďalej? Ako má vlastne žiť? Taký človek si svoj stav nijako nezavinil, bol mu daný. Je to zaslepené a arogantné, ak im na základe vrodeného stavu vnucujeme pocit viny. Niektoré medzinárodné kresťanské organizácie združujúce tzv. „bývalých homosexuálov“ zmenili svoj prístup. Pôvodne tvrdili, že mnohí bývali gayovia sa uzdravili, viacerí z nich dokonca vstúpili do heterosexuálneho manželstva. Po rokoch zlyhaní a škandálov priznali, že zmena skutočných homosexuálov nie je možná. Dnes do svojich radov prijímajú i gayov, ktorí nezachovávajú celibát, ale rozhodli sa žiť vo vernom partnerstve. Ako píšem tento text, mám pred sebou osudy dvoch blízkych ľudí: Ten prvý bol misionár. V čase totality tajne prichádzal na Slovensko, aby povzbudzoval nových kresťanov v raste. Od prvého stretnutia s ním som mal pocit, že sa ku mne chová ako k žene – že mi dvorí. Mal som výčitky svedomia. Ako môžem tohto vzácneho duchovného človeka podozrievať z takej nízkosti? Uplynuli roky. Stretli sme sa v Londýne. Ubytovali sme sa v spoločnej hotelovej izbe. Vtedy sa jeho orientácia naplno prejavila. Dobýjal sa za mnou do sprchy. Tú noc som presedel v strehu na posteli. Rozhodol som sa, že si nechám narásť bradu. Misionár mal peknú rodinu, vernú ženu a adoptovaného syna. Neskôr sa zistilo, že ten nešťastný muž roky zneužíval chlapcov, ktorým sa duchovne venoval. Neviem, aký bol jeho ďalší osud. Jedno je mi jasné: Ten dobromyseľný človek zlyhal brutálnym spôsobom, práve preto, lebo sa rozhodol svoju orientáciu poprieť a hrať rolu otca „normálnej“ rodiny. Keby si bol svoju orientáciu priznal a poctivo sa s ňou vyrovnal, nebolo by sa stalo toto veľké zlo. Druhý príbeh je tiež príbehom zbožného kresťana. Začínal ako baptistický pastor, skončil ako anglikánsky kňaz. Patrí medzi mojich najbližších priateľov. Keď som ho prvýkrát stretol, uvažoval o svadbe. Rozhodnutie však celé roky odkladal. Jeho milá čakanie napokon vzdala a vydala sa. Rozhodol sa pre celibát. Ako františkán

61


„Si môj“

tretieho rádu mal človeka, ktorý mu poskytoval duchovné vedenie. O svojej inej orientácii mi dlho nič nepovedal. Od začiatku som ju v ňom však tušil. Často prežíval záhadné duševné krízy. Keď mi o svojej orientácii napokon povedal, zdal sa byť vyrovnaný. V pomerne neskorom veku, po rokoch v celibáte sa rozhodol, vytvoriť si vzťah s partnerom. Dva príbehy, ktoré som z blízka pozoroval: nemôžem uniknúť ich kontrastu. Veď ako by človek mohol prehliadnuť morálny rozdiel medzi životom dvoch ľudí, ktorých viaže láska do vzťahu vernosti a medzi promiskuitným svetom náhodných vzťahov v nočných kluboch a gay baroch? Chápem však aj obavy konzervatívcov. Žijeme v časoch postmoderny. Pravdu, ako súhlas intelektu so skutočnosťou, už takmer nikto nehľadá. Pravda je sociálny konštrukt, pravda je to, čo sa presadí. Niet už pravdy ako takej, je iba pravda politická. Politické kampane sa do spoločenského vedomia snažia vpísať pravidlá novej jazykovej hry. Pravda je to, čo sa odhlasuje a zakotví v zákone. Nuž, liberáli a konzervatívci zvádzajú ľúte kultúrne vojny. Byť verný Kristovi pre mňa znamená záväzok voči pravde ako takej. Nezaujímajú ma politické postoje, ale bytie konkrétnych ľudí s ich osudmi a zápasmi na ceste hľadania zmyslu života. Liberáli tlačia na pílu, konzervatívci dvíhajú prst: „Viete si predstaviť, kam nás politická kampaň za oslobodenie sexuality dovedie? Od svadieb gayov, k adopcii detí, neskôr k legalizáciu sexu s neplnoletými až po zrovnoprávnenie všetkých foriem sexuálneho správania...“ Ich obavy sa môžu javiť ako premrštené, rozhodne sa im však nedá uprieť istá racionalita. Je potrebné zložiť zbrane na oboch stranách barikády a začať stavať mosty. Cesta k vzájomnosti je vždy cestou vzájomného načúvania vyjednávania a kompromisu. Čím viac úcty k pravde v našich rozhovoroch bude, čím menej lacných politických hesiel, tým viac tu bude nádeje na lepšiu budúcnosť. Naši gay priatelia nepotrebujú v prvom rade riešiť svoje ústavné práva, potrebujú zmenu kultúrneho vnímania, potrebujú naše porozumenie a prijatie. To prijatie nezačína na ulici, ani v parlamente, začína v rodine: Tam, kde otec a mama objíme svojho „inak orientovaného“ syna či dcéru a uistí ho: „Si môj.“

62


Pomýlili sme sa

Michal Patarák

*1981

je psychiater a publicista. Narodil sa vo Zvolene, žije a pôsobí v Banskej Bystrici. Medicínu vyštudoval na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. Snaží sa o všeobecnú psychiatrickú osvetu a spoločenskú destigmatizáciu duševných porúch. Špeciálne sa zaoberá neuropsychiatriou a problémami v oblasti ľudskej sexuality.

Pomýlili sme sa V ľudskej spoločnosti odjakživa existovali ľudia, ktorých sexuálne priťahovali jedinci rovnakého pohlavia, nie toho takzvane opačného. Koncom devätnásteho storočia sa začali nazývať homosexuáli. Pojem homosexualita vlastne existoval skôr ako termín heterosexualita. S potrebou pomenovania homosexuality sa zároveň objavila aj prirodzená potreba porozumieť jej. Od začiatku však mala nevhodne zvolené východiská. Významní jedinci môjho odboru sa ju totiž snažili pochopiť ako niečo odlišné od zdravej sexuality a formulovali množstvo teórií, z ktorých sa len veľmi málo dalo skutočne dokázať. Navyše, tieto teórie sa začali používať v liečbe homosexuality, ktorej neúspechy sa často zahmlievali, a to neraz samotnými „liečenými“, mnohokrát však, bohužiaľ, i mojimi medicínskymi predchodcami. Odvtedy prešlo niekoľko desaťročí. Za tú dobu sa vnímanie naše spoločnosti i odborníkov na sexualitu zmenilo. Nevieme síce úplne vysvetliť vznik homosexuálnej orientácie, ale to nedokážeme ani v prípade heterosexuálnej. Vieme, že svoju sexuálnu orientáciu si človek nevyberá, nespôsobuje ju svojou životnou líniou, ani ju nejako inak nezapríčiní. Vo svojom jedinečnom vývoji sa postupne spoznáva a sám pred sebou odhaľuje, čo sa mu páči a čo nie. Pod tlakom väčšinovej spoločnosti a tradície môže pociťovať obavy, neistotu alebo strach z toho, že sa cíti byť priťahovaný osobami rovnakého pohlavia. Môže prežívať akúsi ťarchu osudu, trápi sa otázkami, ako to povedať rodičom, priateľom a či vôbec. Toto trápenie je výsledkom negatívneho a normatívneho nastavenia spoločnosti, v ktorej žijeme. Ľudia automaticky očakávajú, že jej

64


Pomýlili sme sa

súčasťou sú heterosexuálne orientovaní jedinci. Homosexuáli sú braní ako výnimka alebo – moderne povedané – ako menšina. Tieto očakávania, ako aj očakávania rodiny, v ktorej homosexuálne dieťa vyrastá, či cirkvi, ktorej života sa zúčastňuje, v ňom vytvárajú nemalý tlak. Podľa nielen môjho názoru, ale aj názoru mnohých súčasných odborníkov a hlavne jedincov, ktorí si všetkým týmto sami na sebe prešli, je najlepšie nebojovať sám so sebou, ale otvoriť sa pravdivej realite a autentickej budúcnosti. Potom, čo takýto človek svoju homosexualitu prijme, zdôverí sa o nej svojmu najbližšiemu okoliu a neskôr azda aj tomu širšiemu. Tento proces sa zvykne označovať ako coming out. Jeho predpokladom je ale skutočné prijatie svojej orientácie samotným jedincom a stotožnenie sa s ňou. Až potom môže nasledovať oslobodzujúce seba-odhalenie. Naša sexuálna orientácia je vrodená a celkom iste si ju nikto z nás ľubovoľne nevyberá. Proste je taká, aká je a detaily toho, čo nás eroticky priťahuje, môžu byť u každého z nás rôzne. Samotná sexuálna príťažlivosť k jedincom rovnakého pohlavia nikomu neubližuje. Ani tomu, kto ju pociťuje, ani tomu, voči ktorému je namierená. Sexuálnu orientáciu nemožno zmeniť. Chcieť zmeniť niekoho homosexuálnu orientáciu by znamenalo podujať sa na rovnako ťažkú úlohu, ako zmeniť niekoho heterosexuálnu orientáciu. Takáto zmena je nereálna. Homosexuálna orientácia je prirodzená variácia prežívania a prejavovania sexuality. Bolo chybou považovať homosexualitu za duševnú poruchu. V nazeraní na ňu sme si zvolili nesprávnu perspektívu a potom, čo sme si dali dole normatívne okuliare, ktoré v nás vytvárali potrebu neustále všetko klasifikovať a zaraďovať do normy alebo mimo ňu, sme pochopili, ako veľmi sme sa pomýlili. Homosexualita nemá nič spoločné s duševnou poruchou a ja sa v miere, v akej som schopný hovoriť za psychiatrickú obec, ospravedlňujem za naše hriechy z minulosti. Tu totiž nešlo len o omyl, ale aj to, že naše úvahy boli poznamenané spoločenskou atmosférou, a neboli nestranné a striktne vedecké. Nešlo len o omyl, ale aj o to, že sme tým veľmi ublížili celým generáciám ľudí, na ktorých sme uvalili úplne zbytočné utrpenie, namiesto toho, aby sme zápasili za ich slobodu a duševné zdravie.

65


Prečo je dôležitá odlišnosť?

Erich Mistrík

*1954

vyštudoval estetiku a filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Na Pedagogickej fakulte UK pripravuje budúcich učiteľov s predmetmi ako estetika, multikultúrna a estetická výchova. Publikoval knihy a články z týchto oblastí, prednáša pravidelne vo Fínsku.

Prečo je dôležitá odlišnosť? Každý dospelý človek vie, že „všetci sme nejakí“. Nielen máme rôzne vlasy, uši, nosy, inak chodíme a inak píšeme na klávesnici počítača – ale máme aj iné názory na svet, iný temperament, inak riešime ťažkosti, inak sa tešíme z každodenných maličkostí alebo inak nad nimi vzdycháme. Je ľahké konštatovať, že každý z nás sa niečím odlišuje, lebo tým väčšinou len uľavujeme svojmu svedomiu, keď sa nám niečo nepodarilo, alebo keď sme náhodou (či aj zámerne) druhému urobili niečo zlé. Máme pocit, že sú to osudovo dané vlastnosti, ktoré nemáme ako ovplyvniť, teda akoby konali za nás. Pri podobnom odľahčení vlastnej viny si však málokedy vedome povieme, že aj ten druhý, tá druhá „sú nejakí“ svojím vlastným spôsobom. Aj oni majú – rovnako ako my – právo byť sami sebou, reagovať po svojom, niekedy aj nevhodne (ako sme to práve urobili my). Aj oni totiž majú za sebou plnohodnotný život so všetkým, čo poznáme zo svojich životov a čo nás ovplyvňuje – tiež majú svoje túžby a prehry, slabé aj silné chvíle, sny a ideály, zlosti a nenávisti. Uvedomiť si, že nielen ja, ale aj on a ona, všetci „sme nejakí“, nie je ľahké. Žiada si to systematickú prácu na sebe, lebo pre živočícha s menom homo sapiens je prirodzené brániť svoj pohľad na svet, svoj vlastný život. Systematická práca na sebe je však veľmi dôležitá, lebo rozširuje naše možnosti prežitia – človek je spoločenský živočích, žijeme „v tlupe“ – ten druhý, tá druhá mi pomáhajú prežiť. Tak ako ja pomáham prežiť im. Nejde však len o prežitie. Tým, že vnímam odlišnosti druhých a oni vnímajú mňa, si navzájom nastavujeme zrkadlo. Odlišnosť druhých mi pomáha pochopiť moje vlastnosti, moje vlastnosti zasa im pomáhajú pochopiť ich samých. Takto si nielen

66


Prečo je dôležitá odlišnosť?

vzájomne pomáhame, čo je pragmatický efekt vzájomného pochopenia. Menej bezprostredne užitočné, ale o to hlbšie a dlhšie pôsobiace efekty vzájomného pochopenia, to je vzájomné obohacovanie sa o hĺbku ľudského života. Ak pochopím odlišnosť druhého, prehĺbim svoje, aj ich prežívanie a ukážem, že majú pre mňa hodnotu ako ľudské bytosti. V konečnom dôsledku nám všetkým bude na svete lepšie, lebo náš svet bude farebnejší, pestrejší, rôznorodejší. Tento zborník pomáha obohacovať svet nás všetkých, robí to unikátnym spôsobom, a preto je nielen zaujímavý, ale aj dôležitý.

67


v kultúre a literatúre v premenách času Literárny zborník


Obsahová koordinátorka: Jana Hažírová Editor: Juraj Adamuščin Korektorka: Irena Kucharová Grafická úprava: Marek Menke Recenzent: prof. PhDr. Erich Mistrík, CSc. Poznámka editora: Ak nie je uvedené inak, vstupné texty o autoroch a anotácie diel sú spracovaním voľne dostupných informácií na webe alebo na obálkach kníh. Copyright © Proventus, Bratislava 2017 Texts © John Boyne, Michael Cunningham, Michal Hvorecký, Ladislav Mednyánszky – heirs, Erich Mistrík, Peter Krištúfek, Gilles Rozier, Sjón, Daniel Pastirčák, Michal Patarák, Martin C. Putna, Walt Whitman – heirs, Oscar Wilde – heirs, Stefan Zweig – heirs, 2017 Graphic design © Marek Menke 2017 Obálka: Ronjat Etienne, Meteorology: a double rainbow Farebná litografia, 1868 Vydavateľ a majiteľ práv: PROVENTUS Ulica Rudolfa Mocka 1A 841 04 Bratislava ISBN 978-80-972939-1-8

Realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Projekt sa realizoval v rámci programu Kultúra znevýhodnených skupín (2017).


Zborník prináša ukážky z diel spisovateľov, akými sú Oscar Wilde, John Whitman, Michael Cunningham alebo John Boyne, pričom sa zameriava na literárne postavy vyznačujúce sa svojou odlišnosťou vzhľadom na väčšinové prostredie, v ktorom žijú. Svojimi pohľadmi prispeli aj psychiater Michal Patarák, kazateľ Daniel Pastirčák či spisovateľ Michal Hvorecký. Zborník originálnym spôsobom otvára priestor na zamyslenie, v prostredí škôl môže byť inšpiráciou na začatie diskusie, ale hlavne oboznamuje čitateľa a tvorí mu spoločníka pre jeho vlastnú konfrontáciu s témou inakosti.

Inakosť v kultúre a literatúre v premenách času  

Zborník prináša ukážky z diel spisovateľov, akými sú Oscar Wilde, John Whitman, Michael Cunningham alebo John Boyne, pričom sa zameriava na...

Inakosť v kultúre a literatúre v premenách času  

Zborník prináša ukážky z diel spisovateľov, akými sú Oscar Wilde, John Whitman, Michael Cunningham alebo John Boyne, pričom sa zameriava na...

Advertisement