Zbojník Jurošík 1. diel by LUNA BOOKS

prvom rade chcem poďakovať mojej kolegyni Stanke za jej pracovné nasadenie, toleranciu a za to, že vie po anglicky. Keby nevedela, asi by k nám neprišiel Jaro Baran (šéf spoločnosti Animoline a zároveň režisér animovaného Jurošíka) a nepoprosil by o preloženie jedného textu do tohto cudzieho jazyka. „Vy vydávate knižky?“, spýtal sa. „Predstavte si, že doteraz ešte nikto nevydal knižne nášho Jurošíka. Chápete? Nechcete to skúsiť vy? Dám vám číslo na Mariána Vaneka.“ Samozrejme, že sme sa toho hneď chytili a o pár dní som už sedel v Sušici (južné Čechy) u Vanekovcov v obývačke a bolo hneď jasné, že sme si sadli. A opäť ďakujem. Ďakujem za to, že som mohol spoznať takých úžasných ľúdí, akými sú Marián a jeho manželka Melánia. Toľko dobroty a pozitívnej energie, čo sa valí z týchto dvoch nádherných bytostí, vás jednoducho dostane. Ďakujem tiež, že som mohol spoznať aj jedného z ich synov – Marcela. Z množstva jeho knižiek som za mesiac stihol doslova a do písmena zhltnúť už štyri a teším sa na ďalšie. Ďakujem Ti, Marcel. Ešte viac si mi otvoril oči a hlavne srdce. Kto ho pozná alebo čítal čo i len jednu jeho knižku, vie, o čom píšem. Ďakujem, že som sa vďaka Jurošíkovi mohol stretnúť s ďalším úžasným človekom – Tomášom Janovicom, ktorý pre vás napísal pár krásnych slov o tejto knižke. A na záver to najdôležitejšie. Ďakujem manželke Denise a dcérke Margot (ktorej však takmer všetci hovoria Maruška) za to, že mi dávajú toľko lásky a šťastia. Ešte raz všetkým ďakujem a vám, ktorí si budete chcieť prečítať túto knižku, prajem, aby ste z nej mali takú radosť a zábavu ako my, keď sme ju pre vás pripravovali.

S úctou Renato Magát – Star Books

Vydalo vydavateľstvo: Star Books s. r. o. v Bratislave v roku 2010 Redigovala: Stanislava Preclíková Wűrfl Grafická úprava: Renato Magát Vytlačila: Neografia a.s. Martin, Slovenská republika

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nemôže byť reprodukovaná, uchovávaná v informačných systémoch alebo šírená v akejkoľvek forme a akýmkoľvek spôsobom: elektronicky, mechanicky, kopírovaním, nahrávaním, skenovaním alebo inak, bez písomného súhlasu majiteľa autorských práv.

ISBN 978-80-970535-0-5

ilé deti a milí rodičia, starí rodičia aj prastarí rodičia!

Neoslovil som vás takto kolektívne omylom. Táto rozkošná knižka je naozaj pre všetkých. Je preteplená skvelým humorom a humor stiera rozdiely. Vekové aj zemepisné. Zbojník Hrajruka sa hneď v prvej rozprávke takto prihovára Jurošíkovi: „Páčiš sa mi, Jurošík. Si smelý mládenec. Nechceš ísť ku mne do učenia?“ Hrajruka priúča Jurošíka zbojníckemu umeniu a majster Marián Vanek nás priúča zase humoru. Humor je veľké umenie - kto ho ovláda, vyhral. Žije sa mu lepšie. A ešte niečo by som chcel povedať. Zbojník Jurošík je dobráčisko, lebo aj Marián Vanek je dobrák od kosti. Ale ináč, milé deti a milí rodičia, starí rodičia aj prastarí rodičia, ináč pozor na zbojníkov! Dajako sa nám rozmnožili, a nie sú to veru takí láskaví výmyselníci ako Jurošík.

Radostné čítanie vám všetkým želá

Tomáš Janovic (zatiaľ ešte len starý otec)

ilé deti, milí dospeláci a milí penzisti!

Ešte predtým, než zoberiete túto knižku do rúk, si najsamprv umyte ruky! Najlepšie pod tečúcou vodou. Neverte tomu, čo sa niekedy vraví. Vraj „čistota pol života a špina celý!“ Túto riekanku radi používajú tí, čo sa boja vody a nechcú sa umývať. Každý človek by mal mať ruky čisté, lebo okolo nás žijú tisíce a tisíce bacilov a bacilkov. No a keď začneme obracať stránky našej knižky, a listy niekedy nechcú ísť od seba, tak si občas nasliníme prst, aby sa nám lepšie stránky otáčalo. Takže – keď nemáme ručičky umyté, mohli by nám do pusy spomínané bacily a bacilky poľahky naskákať. Tieto potvorky sa totižto veľmi boja čistoty, ale o to väčšmi ľúbia špinavé ručičky...

Takže – najprv hybaj do kúpeľne!

Strana 19

Strana 9

Strana 37

Strana 29

Strana 45

Strana 61

Strana 53

Strana 77

Strana 69

Strana 8 5

JUROŠÍK Každý poriadny zbojník má mocný hlas, ktorý počuť široko-ďaleko. A Jurošík mal veľmi mocný hlas. Keď zakričal: „Stoj! Tristo hrmených! Bohu dušu a mne dukáty!“, tak sa až hory ozývali a ozvena sa zo všetkých strán vrátila k nemu. Nuž a ten, ktorého sa chystal ozbíjať, si pomyslel, že zbojníkov je riadna kopa. Preľakol sa a preľaknutý človek sa dá poľahky ozbíjať... Ako vyzerá takých „tristo hrmených“? Dozviete sa na záver tohto príbehu. Na tomto obrázku však urobil Jurošík niečo, čo by zbojník urobiť nemal. Jurošík je ale huncút a urobil to schválne. Čo to je? Uhádnete to? Ak neviete, tak obráťte knižku tak, aby mal Jurošík nohy hore a hlavu dole, a prečítajte si, aké chyby urobil.

Riešenie: Pištoľku si žiaden zbojník nezastrčí za opasok hlavňou (rúrou) nahor. Čo keby náhodou znenazdajky vystrelila? Lebo keď pánboh chce, tak nielen motyka vystrelí, ale aj pištoľka. Jurošík dobre vie, ako treba zastrčiť pištoľku za opasok, to nás len skúšal, či to vieme aj my. Ďalší jeho žartík je, že si krpec na pravej nohe zaviazal spolu s valaškou. Mal by veru čo robiť, aby ju vytiahol, keby ju potreboval.

–8–

edného pekného dňa čakal starý zbojník Hrajruka, kto pôjde okolo neho po ceste, aby ho ozbíjal. Nebol už najmladší, zbojnícke remeslo tak nevynášalo ako za mladi, aj kríže ho pobolievali, oči mu prestávali slúžiť a v nohe mal lámku, lebo v jaskyni, kde býval, bolo chladno aj v lete. Hrajruka sedel schovaný za mohutným stromom a nabíjal pištoľku. Ešte ani dobre do pištoľky nenasypal pušný prach, ešte do nej nestačil dobre vložiť guľku, keď začul, ako ktosi ide po ceste. Zvedavo vykukol a uvidel po ceste kráčať statného mládenca. Cez plece mal prehodenú valašku, na nej zavesený malý batôžtek a veselo si do kroku pospevoval. Keď už bol mládenec pri strome, vyskočil Hrajruka na cestu a namieril na neho pištoľ. Zagúľal hrôzostrašne očami, vyplazil jazyk, zastrihal ušami a zakričal: – Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka! Stoj! Daj dukáty, lebo obanuješ!!!

– 10 –

Mládenec sa však nezľakol, skôr mu to bolo na smiech. Videl ale, že má pred sebou starého človeka, a tak sa nezasmial a radšej sa opýtal: – Čo chceš odo mňa, či nevidíš, že nič nemám? Kto si? Zbojník sa pozrel lepšie na nebojácneho mládenca a vraví: – Som strašný zbojník Hrajruka, postrach celého kraja! A máš pravdu... oči mi už dobre neslúžia, lebo sprvoti som si myslel, že si bohatý kupec. A teraz vidím, že nie si ani bohatý, ani kupec. Kam ideš a ako sa voláš? – prezvedal sa. – Volajú ma Jurošík a idem sa do sveta učiť dajakému remeslu, – odpovedal mládenec. Zbojníkovi Hrajrukovi sa odvážny mládenec zapáčil. Hneď mu to aj povedal: – Páčiš sa mi, Jurošík! Si smelý mládenec. Nechceš ísť ku mne do učenia? Už som starý a rád by som zavesil zbojnícke remeslo na klinec. Mládenec chvíľu premýšľal a potom povedal: – Nedbám! Aj zbojnícke remeslo je iba remeslo. Prečo by som sa nemohol vyučiť za zbojníka? Obaja si na to podali ruky. Hrajruka viedol Jurošíka hustým lesom, až zastali pred mohutnou skalou, pod ktorou sa rozkladala priestranná jaskyňa. Pred ňou rástol vysoký dub. Práve tam začal starý zbojník učiť svojho tovariša zbojníckemu remeslu. – 11 –

Hrajruka, Strašný zbojník cestných, ktor ý straší po ch jazyk vyplazuje na ni , gúľa očami (to sa nepatrí) avou a máva nad hl by nemal)! pištoľou (ani to

– Každý dobrý zbojník sa musí najsamprv vedieť dobre ukryť, aby ho nik nezbadal, – povedal Jurošíkovi a sám sa schoval za dub. Potom znenazdajky vyskočil z úkrytu, zagúľal očami a mocným hlasom zakričal: – Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka! Stoj! Daj dukáty, lebo obanuješ! – Potom vyplazil na Jurošíka dlhočizný jazyk, ktorým by hádam mohol i zbierať dukáty zo zeme, a na dôvažok zastrihal ušami ako zajac. Jurošíkovi sa to však nepozdávalo. Aj by sa tomu zasmial, ale nechcel starého zbojníka uraziť. Napokon, nepatrí sa, aby sa zbojnícky tovariš vysmieval učiteľovi. Povedal: – Keď už musím hrešiť, tak nebudem ako ty: Lardy, mardy, fardy... fajka – paradajka, ale inakšie! Hrajruka mu podal pištoľku a neveriacky povedal: – No tak ukáž, čo vieš, keď si taký múdry! Odkedy vajce učí sliepku, teda kohúta? Jurošík zašiel za strom. Chvíľu sa nič nedialo, ale v nečakanej chvíli vyskočil spoza neho ako jeleň a zakričal, až sa ozvena ozývala zo všetkých strán a Hrajruka si musel zakryť rukami uši:

– 12 –

– Stoj!!! Tristo hrmených! Bohu dušu a mne dukáty!!! A požičanú pištoľku pritlačil Hrajrukovi na brucho tak silno, až sa tomu od strachu roztriasli kolená, zdvihol ruky i fúzy a potom si chytil gate, aby mu do nich niečo nevypadlo. Nevedel, či to mládenec myslí vážne, alebo si z neho robí žarty. Nedal však na sebe nič znať, ale pre istotu si pištoľku vzal nazad. Ukázal na vzdialenú jedľu a povedal: – Celkom dobre ti to ide, to musím priznať. Teraz ťa naučím strieľať. Vidíš na najvyššom konári tej jedle šišku? Tak sa dobre pozeraj a drž si radšej klobúk oboma rukami! – namieril a vystrelil. Šišku však netrafil, zato o hodný kus ďalej odstrelil vrcholec stromu a vyplašil vtáctvo z celého lesa. Aj veverička, čo bola na strome, radšej zmizla a zvedavo vykukovala spoza konárov. Zbojník znechutene podal pištoľku Jurošíkovi: – A teraz ty oprobuj... Ten sa rozkročil, namieril a vystrelil. Šiška ako trafená odletela na prvý raz. Spadla starému zbojníkovi na hlavu, odrazila sa od nej a pristála na zemi. Veverička rýchlo zliezla dolu a odniesla si ju do skrýše. Mládenec sa naozaj na prvý raz trafil!

– Teda, takého tovariša som ešte nemal! – pochválil svojho učňa Hrajruka. – Pamätaj si, – pokračoval v učení, – ozbíjať smieš iba bohatých kupcov, grófov i zemepánov, ale nikdy nie chudobného človeka! Taká je zbojnícka regula! – A ako poznám, že je človek chudobný? – spýtal sa Jurošík. Hrajruka sa poškrabal na hlave, aby sa mu ľahšie premýšľalo, a po chvíli povedal: – To máš tak, chudobný človek nemá dukáty a keby si aj chcel, tak ho vlastne ozbíjať ani nemôžeš. Zdalo sa, že aj tomuto zbojnícky tovariš porozumel a starý zbojník usúdil, že mládenca treba vyprobovať v riadnom zbíjaní, aby ukázal, čo sa naučil. – Teraz sa vrátime na cestu, kde sme sa stretli, a sám na vlastnej koži vyskúšaš, aké je to byť naozajstným zbojníkom! – povedal Hrajruka a vedno sa vybrali na to miesto. Ukryli sa za strom a vyčkávali. O chvíľu v diaľke zahrkotal kočiar. – Podľa hrkotania súdim, že v kočiari ide samotný zemepán! – šepol starý zbojník mladému. A ten sa potichu spýtal: – Kto je to ten zemepán? – To je pán, ktorému patria všetky zeme na okolí, dediny a celý tento kraj. Býva v neďalekom kaštieli. Je to veru prešibaný zemepán, vždy sa mi podarí ozbíjať ho iba o pár dukátov. Teraz skús šťastie ty! Kočiar sa blížil. Tučný zemepán v krásne vyšívaných šatách sedel na kozlíku, pravou rukou poháňal koníka a ľavou pridržiaval truhlicu. Na hlave mal parochňu. Keď kočiar už-už míňal strom, za ktorým sa schovávali zbojníci, Jurošík – 14 –

veľkým skokom skočil doprostred a zastal mu cestu. Zakrútil valaškou nad hlavou a zakričal hromovým hlasom: – Stoj! Tristo hrmených! Bohu dušu a mne dukáty!!! Zemepán zahamoval koníka, ktorý sa od strachu postavil na zadné nohy. Potom si na nos nasadil cviker, prezeral si zbojníka a spýtal sa ustrašeným hlasom: – A ty si kto, mladý člofek? Ty si predsa neni ten starý zbojník jeden zbojníkový, Hrajruka? Jurošík sa hrdo vypol, zamával valaškou a povedal: – Volám sa Jurošík! Iba sa učím za zbojníka! – Tak ja budem mať dvoch zbojníkov na svojom panstve? Ja budem slávna zemepán! Ale, neni to primnoho, dvaja zbojníci na jedného zemepána? – pýtal sa zemepán už sám seba. Opatrne otvoril truhlicu a hodil mladému zbojníkovi k nohám dva dukáty. Povedal: – Tu máš, zbojník, pre každého jeden dukát. Viac nemám a ustúp z mojej cesty!

Jurošíkovi sa to však málilo. Priskočil ku kočiaru, vytiahol spoza opasku pištoľku a pritlačil ju tučnému zemepánovi na žalúdok, až mu nadskočila parochňa... – A toto je čo? – spýtal sa a otvoril truhlicu až po okraj naplnenú zlatými dukátmi, – piesok alebo dukáty? Vzal ťažkú truhlicu, sťa by to bolo pierko a vyložil si ju na plece. – A teraz choďte kade ľahšie! Buďte radi, že som vašu dušu neporučil Pánu Bohu a vzal si iba dukáty! – povedal. Zahvízdal na Hrajruku a obaja zmizli v lese. Nešťastný zemepán spínal ruky a lamentoval: – Och, ja nešťastný zemepán! Však počkaj, ty zbojník jeden zbojníkový, ja ti ešte ukážem! – hrozil za zbojníkmi. Zbojníci prišli pred jaskyňu. Tam položil Jurošík truhlicu a otvoril ju. Keď Hrajruka uvidel toľké bohatstvo, zaradoval sa. Díval sa na dukáty, až mu oči prechádzali. Prehraboval sa v peniazoch a riekol: – Musím ti povedať, milý Jurošík, že si už načisto vyučený zbojník. Toľko dukátov ako tebe sa mne ešte nikdy nepodarilo nazbíjať. A zbojnícke remeslo vykonávam už pekných pár rôčkov!

Zemepánov zlatý dukát Predná strana mince – averz (latinsky) Zadná strana mince – reverz (latinsky) Bočná strana mince – bokverz (hotentótsky) Na dukáte je vyobrazený zemepán. Dukát sa razil v kremnickej mincovni a mal veľkú hodnotu. Rýdzosť zlata sa zvyčajne skúša tak, že do dukátu zahryzneme, a keď pocítime, že dukát je na skus mäkký, tak je zhotovený z rýdzeho zlata. Nesmieme však do dukátu zahryznúť silno, aby sme z neho kus neodhryzli.

– 16 –

Jurošík vysypal všetky dukáty z truhlice do vreca, vyložil ho Hrajrukovi na plecia a povedal: – Vezmi si tie dukáty, zbojník Hrajruka, tebe sa väčšmi zídu ako mne. Keď sa mi zachce, nazbíjam si! Hrajruka sa pod ťarchou vreca riadne prehol. Vďačne sa pozrel na svojho vyučeného tovariša a voľnou rukou si utrel slzu. – Ďakujem ti, Jurošík, máš dobré srdce. Bude z teba statočný zbojník a nášmu remeslu neurobíš hanbu. Už som sa rozhodol, že nebudem zbojníkom a všetko ti prenechám. Pištoľku i jaskyňu, kde som dlhé roky prebýval. Vrátim sa do rodnej dediny a za tie dukáty si tam kúpim dom a gazdovstvo. Zostávaj tu s Pánom Bohom! – povedal starý zbojník, utrel si slzu z líca, odovzdal Jurošíkovi pištoľku i jaskyňu, potom ho objal a odišiel. Občas zastal, obzrel sa a zamával. A tak sa dal Jurošík na zbojnícke remeslo. Vraví sa, že remeslo má zlaté dno. Uvidíme, aké dno bude mať zbojnícke remeslo...

TRISTO HRMENÝCH Ako vyzerá takých „tristo hrmených“? Nuž približne takto: v jednom veľkom „blesku“ je tristo malých bleskov. Spočítajte ich. Všetci dobre vieme, že po každom blesku nasleduje hrmenie, a keď je bleskov 300, tak takýto hrmot vystraší veru každého. Kontrolná otázka: Viete, ako sa dá vyrátať, ako ďaleko je od nás búrka? Keď sa zablyskne, tak po blesku vždy príde hrmenie. Hneď po blesku začnite rátať (jeden, dva, tri, štyri a tak ďalej) – ani nie rýchlo, ani nie pomaly, ale primerane. A pri ktorom čísle začujete hrmenie, toľko kilometrov ďaleko od vás je búrka. Uhádnete teda, koľko hrmených je na obrázku?

Riešenie: Je ich 306! Prirátali ste k hrmeným aj ten veľký blesk, v ktorom sú maličké blesky? Zabudli ste? A že ich je viac ako tristo? Nuž, nášmu zbojníkovi na nejakom tom hrmení navyše nezáleží...

– 18 –

edného pekného rána uprostred zimy vletel do jaskyne malý vtáčik a posadil sa nad posteľ, v ktorej spal Jurošík, a zo spánku odfukoval. Vtáčik začal spievať, a keď sa zbojník ani na spievanie neprebudil, tak ho zaťahal za vlasy. Jurošík sa konečne prebudil a zbadal vtáčika. Pretrel si oči, či dobre vidí, usmial sa, ponúkol vtáčikovi prst, a ten si naň bez strachu sadol. – Ty si ale smelý vtáčik. Budeme kamaráti, čo povieš? Vtáčik prikývol, že súhlasí, ale pretože vtáčkovia nemajú ruky, tak podal zbojníkovi krídlo. Ten ním potriasol a ich priateľstvo tým bolo spečatené. Potom sa Jurošík na posteli posadil a poobzeral po jaskyni, ktorá bola teraz jeho novým domovom. A hneď sa aj chytil za hlavu, lebo taký hrozný neporiadok aký uvidel, sa len tak ľahko nevidí. Zovšadiaľ viseli pavučiny, po zemi sa váľalo šatstvo, krpce, taniere i neumyté hrnce, skriňa mala vyvalené dvierka, stoličky rozhegané, cukor i soľ porozsýpané po stole, a keď nazrel do mliečnika, tak v ňom namiesto mlieka spala myšia rodina.

Priateľstvo spečatili podaním rúk... teda, vtáčik, ako všetci dobre vieme, nemá ruky, ale krídla. Ešte raz... priateľstvo spečatili tak, že vtáčik podal Jurošíkovi krídlo a Jurošík vtáčikovi ruku.

– 20 –

– To je veru strašný neporiadok, - povedal si – Kde mám nohavice? – začal hľadať nohavice. Nazrel pod posteľ, poprehadzoval celú skriňu, ale gate nikde. Napokon ich našiel zastrčené pod umývadlom. Obliekol si ich a povedal: – To by tak bolo, zbíjať bez nohavíc! Zbojníka bez gatí sa nikto nezľakne a bol by ľuďom iba na posmech! A kde mám opasok? A kam som odložil valašku a pištoľku? – pýtal sa sám seba a začal hľadať opasok, valašku i pištoľku. Ako hľadal - tak hľadal, ale nájsť ich nenašiel. A to prevrátil celú jaskyňu hore nohami. Opasok, valaška i pištoľka akoby sa do zeme prepadli! Našťastie, jeho nový lietajúci kamarát vyletel pred jaskyňu, o chvíľu sa vrátil a vábil zbojníka von. Tomu sa do zimy nechcelo, ale keď ho vtáčik za vlasy pokmásal, tak si napokon dal povedať. Vyšiel pred jaskyňu, poobzeral sa na všetky strany... a zrazu zazrel opasok.... Bol opásaný okolo stromu! Strom s opaskom vyzeral ako naozajstný zbojník! Za opaskom bola zastoknutá pištoľka a neďaleko stromu stál snehuliak. Ako každý snehuliak, mal na hlave hrniec, ale v ruke zo snehu mal navyše zastoknutú valašku!

Jurošík sa zaradoval: – To je dobre, že som našiel opasok, lebo zbojníka bez opaska sa nikto nezľakne. Ba, kam by som zastrčil pištoľku, keby som opaska nemal? A keby som nemal pištoľku a valašku... na to radšej ani nepomyslím... Na konári visel aj klobúk. Posadil si ho na hlavu, vrátil sa do jaskyne, založil si ruky vbok, díval sa na všetky strany a vravel: – Ej, inšie mi veru neostáva, iba poriadok urobiť! Poriadny zbojník nemôže mať doma neporiadok a ja veruže chcem byť riadny poriadny zbojník! Zhlboka sa nadýchol a pustil sa do práce. Ukladal veci tam, kam patrili, poumýval riad, hrnce i príbory, vypral špinavú bielizeň, z mliečnika vyhnal myšiu rodinku a vykázal jej miesto v diere. Všetko ako sa patrí vydrhol a pozametal. Vtáčik mu pomáhal, pokiaľ mu vtáčie sily stačili. V kúte jaskyne sa vŕšili skaly. Dal sa nadvihovať najväčšiu, ale tou nepohol. Vzal teda do náručia menšiu a niesol ju von. Ako však vyšiel pred jaskyňu, skala sa mu vyšmykla z rúk a padla rovno na nohu! Jurošík skackal na zdravej nohe a hrešil, aby prehlušil bolesť:

– 22 –

– Tristo hrmených! Krucišpagát, psota kolo plota! Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka! Jajajajajaj!!! – Jurošík nadával tak mocne, až sa hory zazelenali. A to nebolo dobre, lebo upratoval akurát uprostred najtuhšej zimy. Všade bolo plno snehu. A nielen to. Nestačilo, že sa hory začali zelenať, ale nadávky sa doniesli až k slniečku. To si lúčmi zakrylo uši, aby ďalej nemuselo počúvať to strašné hrešenie, a od hanby sa začervenalo až po korienky lúčov. A keď sa slniečko uprostred tuhej zimy začervená, tak je zrazu všade teplo ako v tom najhorúcejšom lete. Preto sa začal sneh topiť a onedlho bola na zemi potopa. Voda zaliala lúky, z lesa vyčnievali iba vrcholce stromov a na nich sa krčili veveričky a iná lesná zver. A z kaštieľa, v ktorom býval zemepán, trčali z vody iba veže. Aj snehuliak sa pomaly roztápal. Jurošík mal šťastie, že jaskyňa bola na kopci, ale voda aj tak dosahovala okraj jeho obydlia. Ako sa tak Jurošík obzeral okolo seba, zbadal v diaľke loďku. Pri veslách sedel veliteľ pandúrov Pišta v uniforme a vesloval. Na druhom konci loďky sedel zemepán a počítal Pištovi tempá: – Raz-dva, raz-dva, raz-dva, raz-dva, raz-dva, raz-dva, tri, štyri... to som sa pomýlila! Iba raz-dva, ty Pišta jeden pištovitý...

Keď loďka prirazila ku brehu, zemepán prestal rátať. Už nebolo treba. Pišta mu pomohol vyštverať sa z loďky a zemepán hybaj za Jurošíkom: – Čo si to vyparatila, ty zbojník jeden zbojníkový!? – A čo takého som urobil? – spýtal sa nechápavo Jurošík. – Ty zbojník jeden zbojníkový, ty si tak silno nadávala, až sa hory začali zelenať a slniečko od tej hanby červenať. A keď je slniečko v zime červené, potom to je hotové nešťastie! Až v kaštieli som počula, ako si ty silno nadávala! Jurošík sa bránil: – Ja som nechcel tak mocne nadávať, ale keď mi kameň padol na nohu, musel som... strašne to bolelo... Zemepán si však húdol svoje: – Och ja nešťastný zemepán! Čo budem robila, keď mám kaštieľ utopený, poklady mám utopené a v mojej spacej izbe sa preháňajú žaby a ryby? Už aj urob dačo, aby voda zmizla, ty zbojník jeden zbojníkový! Jurošíkovi konečne došlo, čo zapríčinilo jeho hromženie, a veľmi ho to zamrzelo. Chodil pred jaskyňou sem a tam, tam i sem, potom zase sem a tam, a tuho premýšľal.

Premýšľal tak silno, až sa mu z hlavy kúrilo. Preto si posunul klobúk do čela, a keď to nepomáhalo, tak si ho posunul do tyla. Klobúčik mu tak poodkryl hlavičku, a tá hneď začala voľnejšie premýšľať. A tu ho máš! Vzápätí sa dostavil nápad! Navŕšil z harabúrd, čo pri upratovaní vyťahal pred jaskyňu, velikánsku kopu a zapálil ju. Vzal do ruky valašku a začal si pospevovať. Čajsi sa mu žilky rozihrali, aj si zakrepčil, a tu poďho vatru preskakovať. Spieval čoraz hlasnejšie a skákal čoraz vyššie... Konečne sa mu podarilo odraziť sa od zeme s takou silou, že letel ponad oblaky vysoko, vysoko do neba. Nechal aj vtáčika pod sebou a letel, letel, až zastal rovno pred slniečkom. Prikryl si klobúkom tvár, lebo žiara zo slniečka by ho mohla i oslepiť, poklonil sa a takto sa mu prihovoril: – Nehnevaj sa na mňa, milé slniečko, že som tak mocne nadával, až si sa muselo červenať. Vieš, keď spadne zbojníkovi skala na nohu, každý čo len trochu rúči zbojník, si musí zanadávať... Slniečko si odkrylo uši, aby si vypočulo Jurošíkove reči a pomaly sa prestávalo červenať. Bledlo, bledlo zbojníkovi pred očami. Potom na neho pozrelo a rieklo: – Ja viem, že každý poriadny zbojník, keď mu spadne kameň na nohu, musí nadávať. Ty si však nadával tak hlasno, že to bolo i na mňa priveľa a muselo som sa od hanby červenať. A v zime je to veru hotové nešťastie! Keď už musíš hrešiť, tak nadávaj potichu, do rukáva, aby ťa nikto nepočul. Najlepšie by však bolo, keby si nenadával vôbec! Jurošík pozorne počúval slniečko a po chvíli odvetil: – Sľubujem ti slniečko, že odteraz, ak mi spadne kameň na nohu, budem hrešiť iba potichu! Slniečko mu pohrozilo: – Ale aj to, iba ak ti spadne veľký kameň na nohu! Jurošík pritakal. Slniečko poklepalo zbojníka lúčom po hlave, a ten letel na zem tak rýchlo, že sa mu vtáčik vo vzduchu ledva- ledva stačil uhnúť. Cestou kričal: – Varúúúj dušu na dolinééé!!! – 25 –

Pišta so zemepánom pobiehali pred jaskyňou, vyvracali hlavy na Jurošíka, strmhlav sa rútiaceho dolu. Ale ako sa vyhýbali, tak sa vyhýbali, vyhnúť sa im nepodarilo. Teda Pišta sa vyhol, ale zemepán, tučný a pomalý, nestihol uskočiť, nuž ho zbojník pripučil a zatlačil do zeme až po krk. Iba hlava mu trčala. Nič sa mu našťastie nestalo, zato vytiahnuť ho bola poriadna fuška. Ťahali ho s Pištom, ťahali za hlavu, až zemepán od bolesti okríkol Jurošíka: – Och, ja nešťastný zemepán! Čo to robila so mnou, ty zbojník jeden zbojníkový! Ja neni som rozťahovací zemepán ako harmonika! Ťahajte moje telíčko opatrne! Konečne sa im ho podarilo vytiahnuť. Zemepán s Pištom ihneď nasadli do lodičky. Zemepán sa držal za hlavu a ešte z diaľky hrozil Jurošíkovi: – A po druhý raz tak silno nenadávaj, ty zbojník jeden zbojníkový! Voda o chvíľu opadla, ba celkom zmizla. Načisto vsiakla do zeme a začalo snežiť. Jurošík doupratoval, iba v kúte jaskyne sa krčil najväčší balvan. Chcel ho odniesť, ale bol nad jeho sily. Povynášal aspoň zvyšné balvany, ale čo

– 26 –

čert nechcel, jedna skala sa mu znovu vyšmykla a padla na nohu. Nie na tú istú, ale na druhú, to je pravda, ale aj tak to bolelo. Vtáčik, ktorý mu letel nad hlavou, si pre istotu zakryl krídlami uši a čakal, čo bude. Jurošík skackal na jednej nohe, už-už chcel začať hrešiť, pozrel však na vtáčika, potom do neba a spomenul si na sľub, ktorý dal slniečku. Postavil sa na obe nohy a zašeptal do rukáva, aby to nikto nepočul: – Tristo hrmených! Krucišpagát! Psota kolo plota! Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka! Napokon sa obrátil k vtáčikovi a povedal: – A čo má byť? Ak mi nejaká skala po tretí raz spadne na nohu, ani nemuknem! Veď som chlap, a navyše zbojník, nie nejaká baba, aby som každú chvíľu hrešil! Vtáčik pritakal, priletel mu na klobúk, usalašil sa v ňom a obaja vošli do jaskyne. A tam vôkol čistučko, útulne, všetko na svojom mieste. Darmo je! Jurošík začal byť naozajstný poriadny zbojník.

z iba Jurošík už tera o rukáva, potichu hreší d nepočulo. aby ho slniečko

– 27 –

ZEMEPÁN Zemepánovi patrila ZEM široko-ďaleko a bol to veľmi bohatý PÁN – bol to jednoducho: ZEMEPÁN. Voľakedy takémuto zemepánovi patril kaštieľ, polia, lúky, rybníky, lesy i dediny v širokom okolí a dedinčania mu museli odovzdávať časť svojej úrody i dukátov, čo si zarobili a našetrili. Náš zemepán je ale trošku „slabý na hlavu“, nevie ani dobre po slovensky a pletie si v gramatike ženský a mužský rod, aj keď je to na prvý pohľad statný pánko. (To by sa vám nemalo stať!) Rád papá, počíta svoje poklady a veľa toho nenahovorí: je buď šťastný alebo nešťastný. Len si ho dobre obzrite, ale nezabudnite, že aj keď je bohatý, má srdce na pravom mieste. Ako každý človek. A že je trošku „pripečený“? Ruku na srdce: bohatstvo už zmenilo veľa ľudí...

Och, ja nešťastný zemepán...

Och, ja šťastný zemepán...

– 28 –

Tak teraz ja nevedela: som šťastný alebo nešťastný zemepán?!

edného krásneho dňa zemepán zavesil svoj nový klobúk na parohy pribité na stene. Parohy však bremeno neudržali, polámali sa a spadli na zem aj s novým klobúkom. – Och, ja som nešťastná zemepán, – horekoval, – moje vešiakové parohy sa polámali! Kam ja teraz odkladala svoj nový klobúk? – Pišta! – zakričal na svojho veliteľa pandúrov. Pišta pribehol, postavil sa do pozoru, ako sa patrí na dobrého veliteľa. Zasalutoval a zameldoval: – Veľkomožný pán zemepán! Prišiel som na váš rozkaz! – potom sa pozrel na zlámané parohy a povedal: – Vy ste si polámali parohy? – Och, ty jeden hlupák hlupákový! – rozčúlil sa zemepán, – vešiakové parohy sa sami polámali, lebo nechceli držať môj nový klobúk. Ako sa tak

– 38 –

POZOR! Nebez pečný náklad ! Pišta odnáša ze mepána na poľovačku a ten má u seba nabitú pu šku! Radšej sa mu vy hnite z cesty...

dívala, potrebujem nové vešiakové parohy. Už aj prines pušku! Pôjdeme poľovať na jeleňové parohy! Pišta odbehol po pušku, a keď sa vrátil, zemepán si ju dal na plece a vyliezol Pištovi na chrbát. Postrčil ho nohami a zvesela zavolal: – Hijó, ty môj koník Pišta, hijó! – a Pišta so zemepánom na chrbte zbehol dolu schodmi a vyšel z kaštieľa. Zamierili do lesa. Uprostred lesa bola čistinka, a na nej zbadal zemepán pasúceho sa jeleňa. Pišta jeleňa nevidel, lebo mal hlavu sklonenú od tej ťarchy, čo niesol. Preto mu zemepán zabúchal na hlavu: – Buch, buch, buch! – zadunela Pištova hlava ako prázdny sud. Pišta už vedel, čo má robiť a zhodil zemepána na zem ako vrece zemiakov. Zemepán zostal na zemi, ani nevstal, ale začal štvornožky liezť k jeleňovi. Jeleň mal ovisnuté parohy a každú chvíľu nimi ryl do zeme, zemepána si nevšímal. Ten doliezol až k jeleňovi, postavil sa pred neho a pritlačil mu hlaveň pušky na čelo. – Hore ruky, vešiakový jeleň, ja ťa budem teraz strieľala! – povedal. Jeleň sa pozrel na zemepána a od strachu sa mu vzpriamili parohy, akoby dával ruky hore. – 39 –

– To je dobre, to je dobre, – vravel zemepán a pritom pušku neprestával tlačiť jeleňovi na čelo. – Teraz sa nesmieš, vešiakový jeleň, hýbať, lebo ja ťa budem strieľala, aby som ťa trafila. Rozumel si ma? Zemepán o krok odstúpil a zamieril. Len čo však priložil pušku k lícu, spadol mu cviker z nosa a namiesto jedného jeleňa videl dvoch. Raz sa nevedel rozhodnúť, ktorého má zastreliť. Zavolal radšej Pištu. – Pišta, poď sem a dobre držala vešiakového jeleňa kolo krku, aby sa nehýbala, keď ho budem strieľala, aby som ho trafila. Rozumel si? Pišta prikývol, akože rozumie, a chytil jeleňa okolo krku. Obrátil sa k zemepánovi chrbtom, aby nevidel, ako bude strieľať. Bolo mu jeleňa ľúto, ale služba je služba, tak nemohol nič iné urobiť, iba poslúchnuť. Zemepán namieril a potiahol kohútik. Ozval sa výstrel, Pišta vyskočil ako strelený a držal si zadok, lebo bol naozaj strelený. Z nohavíc sa mu dymilo. Zemepán prišiel k jeleňovi a hovorí: – To bola trefa, čo? Ako je ale možné, že si nespadla na zem, ty jeleň jeden vešiakový, keď som ťa trafila? Jeleň pokrútil hlavou a povedal: – Trafil si Pištu, nie mňa! Zemepán sa začudovane pozeral na jeleňa. – Och, ty si rozprávací jeleň, Och, ja som šťastná zemepán! Ja budem mať rozprávacieho vešiakového jeleňa! Keď na neho zavesím nový klobúk, on sa so mnou rozprávala! Všetci zemepáni mi budú závidieť rozprávacieho vešiakového jeleňa! A teraz sa už naozaj nehýb, lebo ja ťa potom netrafila! – povedal zemepán a s Pištovou pomocou ho priviazali radšej k stromu. Medzitým si Jurošík pred jaskyňou opekal slaninku, keď začul v diaľke výstrely. – 40 –

– Kto to len môže strieľať? Hádam sa v mojom revíri neusídlil dajaký nový zbojník? Musím sa ta pozrieť, – povedal. Odložil slaninku, zastrčil pištoľku za opasok, vzal valašku a rozbehol sa lesom, až prišiel na čistinku. Dobehol práve včas, lebo zemepán sa znovu chystal vystreliť na jeleňa. Jeleň sa ani nebránil, lebo ho omínali na hlave parohy. Už-už zemepán poťahoval kohútik na puške, Jurošík sa však zahnal valaškou a odsekol mu kus hlavne. Výstrel síce zaznel, ale guľka sa neškodne vykotúľala z flinty a padla jeleňovi k nohám. Strelec sa nešťastne pozrel na zničenú pušku a pohrozil Jurošíkovi: – Och, čo si to urobila, ty zbojník jeden zbojníkový! Ako teraz budem strieľala rozprávacieho vešiakového jeleňa? Och, ja som nešťastná zemepán! Jurošík sa teraz naozaj nahneval. Vytrhol zemepánovi z rúk rozbitú flintu a zahodil ju do lesa. Zahrešil: – Nebudete strieľať žiadneho jeleňa, štyristo hrmených! – zbojník musel byť poriadne nazlostený, keď namiesto „Tristo hrmených!“ zahrešil „Štyristo hrmených!“ Potom sa trochu upokojil a spýtal sa:

– A akého rozprávacieho a vešiakového jeleňa stále spomínate? Zemepán mu plačlivo odpovedal: – Ja som chcela z jeleňových parohov urobiť vešiak, lebo sa moje vešiakové parohy polámali, ako som na nich zavesila nový klobúk... – To ste mali hneď povedať, a nie strieľať a strieľať! Máte veľké šťastie, – povedal Jurošík, – jelene práve teraz zhadzujú parohy. Preto ich majú ovisnuté a ryjú nimi do zeme, lebo ich „Och, ja nešťastný zemepán! omínajú. A preto sa poľahky dajú i lapiť! Ako budem teraz strieľala Keď to dopovedal, chytil jeleňa za parohy jeleňa?“ – horekoval zemepán nad rozseknutou flintou. a opatrne mu ich vykrútil. Potom ich podal zemepánovi. – Ďakujem ti, Jurošík, že si ma zbavil „Och, ja som šťastný parohov, už ma omínali a boli mi na obtiaž, zemepán! Ja som parohatý – povedal jeleň. Jurošík ho odviazal a pustil zemepán, ja som jeleňový do lesa. Zemepán si šťastne prezeral čerstvé zemepán... parohy. – Och, ja som šťastná zemepán, ja budem mať nové vešiakové parohy z rozprávacieho jeleňa! – potom si parohy priložil k hlave a pokračoval: – Ja sama budem rozprávací a vešiakový zemepán! – Potom vytiahol z kabáta mešec dukátov, podával ich Jurošíkovi a vravel: – Tu máš mešec dukátov, zbojník jeden zbojníkový! To máš za to, že si zo mňa urobila rozprávacieho vešiakového zemepána. Och, ja som šťastná zemepán! – 42 –

Jurošík však dukáty nechcel. – Len si nechajte svoje dukáty, keď sa mi zachce, tak si od vás nazbíjam! – povedal zbojník a stratil sa v lese. Zemepán vyskočil Pištovi na chrbát a obaja sa vydali nazad do kaštieľa. Pištu hrialo hriatô, ktoré tajne popíjal, keď sa nikto nedíval a zemepána hriala myšlienka, že má nové krásne parohy, ktoré si hrdo pridržiaval na hlave. Nie každý zemepán má také šťastie, no nie? Nuž a Jurošík sa vrátil pred jaskyňu, aby si dopiekol slaninku. Už sa mu na ňu slinky zbiehali...

– 43 –

Riešenie: Vtáčik nemá v zobáčku dukát a má o jedno pierko na krídle menej. Zemepán má pehu na druhej strane tváre, usmieva sa, díva sa dolu, na parochni má o kučierku viac a na ľavej ruke má 5 prstov. Na stole je o jeden dukát viac. Pišta sa díva dolu, nemá v ústach dukát, aj fúzy má dolu, na pleciach má pásky navyše a palec ľavej ruky nemá hore, ale pri dlani.

NÁJDETE ROZDIELY? (Do knižky ale nekreslite. To sa nepatrí.)

A NA ZÁVER... Keď Jurošík nezbíja a Zemepán nepočíta svoje dukáty, krátia si čas a hrajú sa spolu „škôlku“. Majú dlhú chvíľu a čakajú, pokým v tlačiarni nevytlačia 2. diel knižky „ZBOJNÍK JUROŠÍK“. Tam budú napísané a nakreslené ich ďalšie spoločné dobrodružstvá.

– 95 –