Issuu on Google+

Ročník IV., číslo 1-2 /kultúrno-informačný občasník/január-december 2011 / ZADARMO

Milí Lastovčania, Lastovčaky a Lastovčatá... v jednej staršej českej pesničke sa spieva: „koukám jak ten čas letí...“! A naozaj, síce si nespievame onú pesničku, ale vnímame, že je to tak. Akoby len pred pár mesiacmi sme sa rozhodovali o tom, ako bude vyzerať náš občasník, ktorý práve držíte v rukách. A ono už ubehlo zopár rokov. Nateraz sa už stretávame s častou otázkou: „Kedy bude ďalšie číslo?“ Verte, je príjemné vedieť, že ste si na neho zvykli. Nie vždy však stačí nadšenie, venovanie svojho úsilia a času. Tak ako v terajších časoch neraz počúvame, chýbajú peniaze. Veríme, že sa nám podarí prekonať tento „maličký“ problém a polepšíme sa. A nakoniec nám môžete pomôcť aj vy, darovaním 2% zo svojich štátu odvedených daní. Dúfame, že sa aj nateraz začítate do jeho riadkov a budete si príjemne hovieť v slovách unášajúc sa ich obsahom. Zájdeme prostredníctvom stránok do histórie, pookrejeme pri duchovnom rozjímaní, zaspomíname s našim rodákom, unikneme do rozprávky, oživíme nedávno minulé aktivity... Apropo, skoro by sme zabudli! V roku novom zdravie, šťastie na dobrých, múdrych ľudí ušľachtilého srdca, chápajúcej duše a chuť do života láskyplne žičíme...

redakcia lastOVEČKY


János Erdélyi ÓDA NA HARFU Iba jedna šľapaj vo svete vtlačená, iba spomienka jediná! A ja som už nežil viac ako veľký zbor. Bol by som prachom ostal, ó, harfa! ...bez teba, tvoja je sláva, tvoja je úcta všetka.

 POĎAKOVANIE!!! Chceme sa aj touto cestou poďakovať všetkým, ktorí nám darovali svoje dve percentá z príjmov. Takto získané peniaze nám uľahčia našu prácu a veríme, že budú na prospech všetkým. Zároveň Vám chceme pripomenúť, že aj v nasledujúcom období sa naše združenie bude uchádzať o takúto formu Vašej podpory.

 Autorom básne je Erdélyi János. Bol právnikom, akademickým učiteľom, členom Maďarskej akadémie Ach, harfa! V strunách tvojich vied a členom Kisfaludyho spoločnosti, básnikom. nádheru neobjavili Narodil sa v roku 1814 v Malých Kapušanoch (dnes nepravoverní, mysle chorobné súčasť mesta Veľké Kapušany) a zomrel v roku 1868 v Sárospataku (Maďarsko). Báseň pod názvom Hárktoré sú lásky nehodné. fahoz bola napísaná v roku 1840 v Lastovciach a vyšla v knihe s pod titulom Erdélyi János, Költeményei (Ján Erdélyi: Básne) v roku 1844 v Budíne. Báseň je hneď prvou v tejto knihe a o fakte, že bola napísaná v Lastovciach svedčí obsah na konci knihy (str. 317), kde pri spomenutom názve je miesto a rok jej napísania, ako bolo v minulosti zvykom - HÁRFÁHOZ. Lasztócz, 1840...........5 Báseň preložil do slovenského jazyka Mgr. Peter Anna a prebásnil Ján Šimko. Zaiste máte doma staré fotografie, ktoré zachytávajú aj kus histórie našej obce, či blízkeho okolia. Prosíme Vás touto cestou o ich zapožičanie na vyhotovenie kópie. Cieľom nášho projektu je zozbieranie materiálu, ktorý by mapoval premeny našej obce v čase. Ochotu jedného/jednej z Vás odmeníme. Za najzaujímavejšiu fotografiu získa jej majiteľ alebo majiteľka od nášho združenia bankovku v hodnote 10 €. Ak nám aj touto cestou chcete pomôcť, svoju ochotu nahláste Jánovi Šimkovi ml. alebo pani Božene Šimkovej.

VEDELI STE, ŽE...  Geografický slovník sveta z roku 1856 vydaný vo Filadelfii (USA) uvádza, že v Lastovciach žije okolo1030 obyvateľov svah nad Lastovcami zvaný Hliník leží v nadmorskej výške 222 m. n. m.  podľa sčítania ľudu v roku 1910 žilo v Lastovciach 792 obyvateľov v takomto národnostnom zložení: 388 Maďarov, 402 Slovákov, 2 Nemci. A podľa príslušnosti k cirkvi bolo rozdelenie nasledovné: 298 rímskokatolíkov, 310 gréckokatolíkov, 158 reformovaných, 2 evanjelici, 24 židov. 2


A hľa, vstal zákonník, a aby ho pokúšal, povedal: Majstre, čo konať, aby som dedične obdržal večný život? Odpovedal mu: Čo je napísané v zákone? Čo tam čítaš? On odvetil: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého. Riekol mu teda: Správne si odpovedal! To čiň a budeš žiť. Ale on sa chcel ospravedlniť a spýtal sa Ježiša: A kto mi je blížny? Ježiš znovu riekol: Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli. Náhodou išiel touto cestou kňaz, a keď ho videl, obišiel ho. Podobne i levíta, keď prišiel na to miesto a videl ho, obišiel ho. Prišiel však k nemu pocestný Samaritán, a vidiac ho zľutoval sa nad ním, pristúpil k nemu, obviazal mu rany, nalial do nich olej a víno, vyložil ho na svoje hoviadko, zaniesol do hostinca a opatroval ho. Potom na druhý deň vybral dva denáre, dal hostinskému a povedal: Opatruj ho, a ak by si viac vynaložil na neho, zaplatím ti, až sa vrátim. Čo myslíš, kto z tých troch bol blížnym tomu, ktorý padol lotrom do rúk? A on odpovedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. Ježiš mu povedal: Choď a rob podobne! Lk 10, 25 -37 Chudoba, bieda, hlad, utrpenie, núdza, choroby – to sú problémy, ktoré sa netýkajú len krajín „tretieho sveta“, ale sú súčasťou nášho každodenného života. Každý deň sme konfrontovaní s biedou, chudobou, chorobami, s utrpením... stačí len, keď sa obzrieme okolo seba. Na rozdiel od sociálnych problémov „tretieho sveta“, ktoré sú zviditeľnené cez média, televízie, publikačnú činnosť, si nepripúšťame, že do určitej miery sme aj my vo svojom okolí, vo svojom cirkevnom zbore konfrontovaní s podobnými problémami, aj keď nie v takom rozmere, aký je nám dobre známy na základe sociálnych problémov tretieho sveta. Diakonický prejav služby Milosrdného Samaritána má byť naším príkladom, ktorý ako kresťania po vzoru nášho Pána Ježiša Krista, máme praktizovať v našich cirkevných zboroch, rodinách, v našom okolí. Po príklade prvej cirkvi, kde diakonický prejav bol samozrejmým pre apoštolov a ich spolupracovníkov a

prvých kresťanov, má byť aj pre nás dnes samozrejmý prejav pomoci voči nášmu blížnemu. Pomoc jedného človeka druhému nemá byť na nič iné viazaná, je to niečo, čo má mať miesto medzi ľuďmi, bez ohľadu na náboženstvo, národnosť, rasu, farbu pleti... Blížny nie je ten, ktorého som si vyvolil, ale ten, ktorého mi do cesty postavil Boh, a ktorý potrebuje moju pomoc. Teda aj môj nepriateľ. Vzorom a základom nášho sklonenia sa k blížnemu je práve sklonenie sa Boha k človeku. Ten kto sa stará o núdznych, biednych a nemocných v istom slova zmysle imituje Boha, najmä však Božieho Syna. J. B. Souček sa k láske k blížnemu vyjadril takto: „Láska k blížnemu síce nemá hraníc, ale má stred, ktorým je obecenstvo tých, ktorí poznali a uznali lásku Ježiša Krista a zaviazali sa Mu.“ Je to odpoveď na Božiu lásku prichádzajúcu v Ježišovi. Na základe podobenstva „O milosrdnom Samaritánovi“ je nám blížny každý človek, ktorý našu pomoc potrebuje. Mgr. Martina ONOFEROVÁ farárka Reformovanej kresťanskej cirkvi v Lastovciach 3


O KNIHE S POČASÍM SI TYKÁM

Keď som zbadala na stole kolegu modrú knižku, s nezvyčajným názvom S počasím si tykám, zvedavosť mi nedala, aby som do nej nenahliadla. Jedného z autorov som poznala a poznám už dávno z televíznej obrazovky, z ktorej nám „nadeľuje počasie“. Ďalšiu informáciu, že je rodákom môjho kolegu, som vedela už od roku 2007,

keď v historicky prvom čísle časopisu LastOVEČKA som si prečítala rozhovor s pánom Iľkom. Keď mi ponúkol túto knihu na prečítanie, vybavilo sa mi v mysli niekoľko otázok. Čo už len môže dať táto kniha bežnému čitateľovi, čo chcú ňou autori povedať, zanechať v človeku, čo mne osobne táto kniha ponúkne, čím obohatí? Na začiatku som ju prekladala z miesta na miesto. Ale už po prečítaní prvých strán som vedela, že si ju prečítam do konca. Každý Lastovčan a nielen on, sa nenásilnou formou dozvie a poniektorí si aj pripomenú dávnejšie časy, o ktorých nám pomaly už nebude mať kto povedať. Autori nám priblížili časť histórie nielen rodnej dediny pána Iľka, ale aj Bratislavy alebo dalo by sa povedať aj samotného Slovenska. Síce je dosť kníh, ktoré sa zaoberajú históriou buď určitého regiónu alebo samotného Slovenska, ale je bez tých odrobiniek, ktoré som našla práve v tejto knihe, a ktoré záujmu aj tých, čo sa veľmi históriou nezaoberajú. Popritom, že ma autobiografickú črtu jedného z autorov, nenásilnou formou ponúka informácie aj o začiatkoch meteorológie. O vysielaní rôznych relácií na tému meteorológia pre deti, ale aj pre dospelých v rozhlase, v televízií, o publikovaní v tlači. A tak milí rodáci pána Iľka, ak ste po tejto knihe ešte nesiahli, spríjemnite si čas ponorením sa do nedávnej minulosti, pospomínajte na čosi zašlé a nahliadnite do života jedného z Vás najznámejšieho. Príjemné čítanie. Kveta ČUMOVÁ

POĎAKOVANIE Spomenutú knihu aj s venovaním od samotného autora, pána Iľka, sme dostali na adresu nášho združenia. Teší nás venovanie i to, že si na náš časopis spomenul dokonca aj v samotnej knihe. Ešte raz ďakujeme a želáme veľa zdravia, úspechov a mnoho slnečných žitia dní... 4


OBZRETIE ZA NAJSTARŠÍMI DEJINAMI V Lastovciach máme tri cirkevné zbory. V súčasnosti je počtom najväčšie zastúpenie rímsko-katolíckych veriacich. V nasledujúcom príspevku Vám prinášame malé nahliadnutie do dejín rímskokatolíckej cirkvi u nás. Možno sa dozviete nové veci, možno sa Vám vybaví niečo z rozprávania našich predkov. Rímsko-katolícka farnosť v Lastovciach je podľa dochovaných písomností veľmi stará. Prvým po mene známym farárom u nás bol Mikuláš a správu o ňom máme dochovanú z roku 1333. V tomto období bol katolícky kostol zasvätený sviatku Všechsvätých. Prvý tunajší katolícky kostol dal postaviť Eustach Lasztóczy v roku 1342 na znak vďaky za svoj život, keď sa mu podarilo dostať spod tatárskeho zajatia. Tento jeho čin potvrdzovala kamenná tabuľa, ktorá bola do roku 1834 umiestnená v stene nad vchodom do kostola. Na nej sa nachádzal text v takomto latinskom znení: „Anno 1342 ex carcere tartarorum liberatus Eustachius Lasztóczy erexit“, čo vo voľnom preklade znamená: „V roku 1342 dal postaviť Eustach Lasztóczy prepustení z tatárskeho väzenia.“ V roku 1787 dal spomínanú tabuľu opraviť miestny farár János Matyasovszky. Avšak v roku 1834, keď

lastovský kostol rozobrali, sa táto pamiatka z čias výstavby pôvodného kostola stratila. V roku 1633 kostol zobrali do svojej správy kalvíni a k jeho znovuzískaniu došlo v roku 1718, keď reformovaným kostol odobrali jezuiti. Teda katolícky kostol využívali 85 rokov na bohoslužobné účely protestanti. Nakoľko katolíci nemali dostatok financií na stavbu nového kostola, dlhšiu dobu využívali na bohoslužobné účely gréckokatolícky chrám. Maďarský kráľ Ferdinand V. zvaný tiež dobrotivý (na obrázku), vyčlenil v roku 1846 zo svojich prostriedkov na postavenie nového lastovského kostola 4000 forintov. Tak sa teda Lastovčania podujali k práci, avšak peniaze nepokryli všetky náklady. Z týchto financií sa podarilo vybudovať steny kostola a prikryť ich strechou. Stavebné práce sa museli pozastaviť a pokračovali až v roku 1860, keď prosby veriacich vyslyšal košický biskup Ignác Fábry, ktorý Lastovčanom pomohol. Nový kostol dokončili v roku 1861 a bol za5


svätený Sv. Michalovi Archanjelovi. Starý lastovský kostol bol orientovaný v smere východ- západ. Nový postavili na tom istom mieste, avšak už v smere sever-juh, kvôli problémom so spodnou vodou. V roku 1886 došlo k veľkému požiaru a kostol bol úplne zničený. Po ničivej spúšti ohňa ostali neporušené iba steny. Pri požiari dokonca došlo k roztaveniu zvonov. V celistvosti sa zachoval iba najmenší zvon, no stratil svoj pôvodný zvuk. Vnútorný interiér bol úplne zničený. Podľa správ zhorela aj bohatá farská knižnica, ktorá bola pravdepodobne umiestnená v sakristii kostola. Obnovu svätostánku veriaci uskutočnili ešte v tom istom roku. Predpokladáme, že stará budova slúžiaca ako farnosť, bola takisto darom Eustacha Lasztóczyho. Počas dlhej doby bola aj tá v držbe protestantov. V roku 1636 bola vďaka kalvínskemu šľachticovi Györgymu Trombitásovi zrekon-

štruovaná. Túto skutočnosť dokazovala stará drevená tabuľa umiestnená na fare s nasledujúcim nápisom: „Generosus Dominus Aedilis Georgius Trombitás posuit Verbi Dei Ministro die 16. Maji anno 1636 hanc aedem“, čo v slovenskom jazyku voľne preložené znamená: „Dňa 16. mája v roku 1636 dal postaviť vznešený pán Juraj Trombitas služobník Božieho slova“. V roku 1798 došlo k výstavbe novej fary, z iniciatívy lastovského farára Józsefa Csutkaya, ktorú viac-menej aj sám financoval. Terajšia fara bola postavená v roku 1889 za farára Ferenca Héricziho. Farská kronika sa začala viesť od roku 1718 a v rámci jej záznamov sa nachádzajú aj mená tunajších farárov a kaplánov. Mgr. Peter ANNA / Ján ŠIMKO

Na priloženej fotografii je náš starý lastovský „kaštíľ“ z obdobia okolo roku 1960. V tom čase a aj dlho predtým, bol centrom kultúrneho a spoločenského života v obci. Po vojne, keď ešte nebol funkčný, sme chodili do ľudovej školy oproti rímskokatolíckemu kostolu a potom okolo roku 1948 do jednotriedky oproti gréckokatolíckemu kostolu (cerkvi). Ešte pred rokom 1950 bola jednotriedna Základná škola práve v kaštieli, zo severnej strany. V ľavej veži kaštieľa bol v tom čase byt riaditeľa a učiteľa v jednej osobe. Bol to pán Eugen Kotan. V centrálnej časti kaštieľa bola divadelná sála s javiskom a kulisami pre ochotnícke divadlo. V sále bývali aj tanečné zábavy. Vedľa hlavnej sály vľavo bola klubovňa ČSM a Osvetovej besedy. V pravej časti kaštieľa bolo v určitom období sídlo Miestneho národného výboru. Vľavo od hlavných vchodových dverí je nápis „Agitačné stredisko“, ktoré fungovalo najmä v čase pred voľbami. Zo 6

severnej strany kaštieľa bola veľká ovocná záhrada, najmä jablone. Z južnej strany bol priestor vysadený zvláštnymi drevinami, ktoré však už neboli udržované a chátrali. Hneď pred schodmi na vstupnú terasu bola cesta a vedľa nej volejbalové ihrisko, kde často hrávali miestni športovci aj s družstvami z okolitých obcí. V zime sa hrával stolný tenis v nevykurovanej divadelnej sále. Jozef IĽKO


VÍŤAZNÝ PRÍSPEVOK V SÚŤAŽI LTO 2011

Sadni si na lávku, poviem ti peknú rozprávku... Za siedmimi horami a za siedmimi dolinami bola raz jedna dedinka, ktorá sa volala Ecvotsal. Dedinka mala veľmi čudný názov, ale stál tam veľmi pekný kaštieľ, v ktorom býval veľmi pekný a múdry pán, ale smutný. Preto mu dal radca dobrú radu, aby sa oženil. Jedného dňa sa pán vybral do susednej dedinky poobzerať sa po nejakej peknej a súcej deve. Na kraji dediny uvidel prekrásnu dievčinu, hneď sa mu zapáčila a rozhodol sa, že ju popýta o ruku. A tak sa jej pán spýtal z mosta do prosta, či by sa nestala jeho ženou. Dievčina bola v rozpakoch a tak povedala, že si to rozmyslí a odpovie mu o tri dni. Na druhý deň sa vybrala do dedinky Ecvotsal, aby sa presvedčila akým človekom je pán, či je medzi ľuďmi obľúbený a ako sa tam obyčajným ľuďom žije. Ale to, čo tam našla, ju veľmi zarazilo. Videla tam ľudí, ktorí bezcieľne chodili po dedine, ktorá bola bez ladu a skladu. Deti behali bez dozoru a boli neposlušné. Dievčina sa vrátila smutná domov, rozmýšľala, čo chýba týmto ľuďom a deťom a čo by pre nich mohla urobiť, pretože takto si svoj nový domov nepredstavovala. Hútala celú noc a nadránom u�� mala plán, čo by vylepšila v tejto dedine. Ráno predstúpila pred pána z kaštieľa a predniesla mu svoje požiadavky, až po ich splnení sa privolí zaňho vydať. Navrhla mu pre deti postaviť zábavný park s hojdačkami, preliezkami, šmýkačkami, pieskovi-

skom, v zime by pribudlo klzisko, ktoré im nahradí potulovanie po uliciach. Pre dospelých dedinčanov každého veku mu poradila otvoriť Klub priateľstva a oddychu, ktorý by ľudí zblížil, osamelých priviedol so spoločenstva, aby sa každý cítil užitočný. Toto všetko musí urobiť pán so svojimi ľuďmi. Každý mal priložiť ruku k spoločnému dielu. Pán rozmýšľal, ale potom jej dal za pravdu. Zvolal si radu starších a predostrel im návrhy jeho budúcej ženy. Všetci začali postupne pracovať na týchto požiadavkách. Spolu s dedinou sa menili aj ľudia. Dedina ožívala a rozkvitala, všetci sa tešili z každého dobrého diela, čo sa v obci urobilo. Deťom nový zábavný park prinášal radosť, dbali na poriadok a neničili veci, ktoré boli urobené. A tak mohla byť svadba, ktorá bola veľkolepá

a ľudia na ňu dlho spomínali. Ale ešte niečo stále tej dedine chýbalo, aby bola dokonalá. A to bol jej názov. Každý prišiel s nejakou myšlienkou, ale nebolo to ono. Až nakoniec poprehadzovali písmená a vznikol názov Lastovce. Viktória ŠIMKOVÁ


MDD A LTO V nedeľu 5. júna 2011, sa v sídle občianskeho združenia POSLEDNÁ OVEČKA, zišlo okolo 45 detí a zopár dospelákov. Dôvod bol prozaický. Spolu sme oslávili sviatok všetkých detí. Medzinárodný deň detí sa vo svete oslavuje už od dvadsiatych rokov 20 storočia. My sme si ho spolu s miestnymi deťmi pripomenuli už druhým rokom. V tento horúci letný deň sme skákali vo vreci, snažili

sa trafiť loptičkou cieľ, dvojice behali „na troch nohách“ a skákali sme z miesta do diaľky. Vo všetkých disciplínach vynikli dvaja „športovci“ Števko Geci a Dominik Šándor. Pomedzi hry sme sa občerstvili malinovkou a potom prišla na rad tombola. Z bohatých cien sa ušlo každému. A aké by to bolo bez sladkosti, ktorú si zaslúžili všetci.

2. októbra 2011 sa v sídle občianskeho združenia Posledná ovečka uskutočnilo vyhodnotenie tohtoročnej literárno-výtvarnej súťaže Lastovce tvojimi očami, jeho deviateho ročníka. V Lastovciach sme totiž odmeňovali súťažiacich za ich práce, ktorými vyjadrovali ako vidia našu obec, čo sa im na nej páči, alebo čo by jednoducho zmenili. Zhruba päťdesiat mládežníkov a dospelákov netrpezlivo očakávalo vyhlásenie mien tých, ktorí v tomto roku uspeli so svojimi príspevkami. Najprv sme sa však vyšantili klasickými hrami našej súťaže – kop na bránu, skok vo vreci... Najúspešnejšou športovkyňou sa ukázala Monika Dančová, za čo si zaslúžila malú pozornosť. Prvé miesto za svoju rozprávku v kategórii písaného príspevku získala Viktória Šimková, za svoju kresbu odmenu získal Frederik Balog, v kategórii maketa si cenu odniesla Sofia Feketeová. Avšak tak ako každoročne nikto neprišiel skrátka. Všetky deti si okrem dobrého pocitu z príjemne stráveného nedeľňajšieho popoludnia odniesli aj sladkú pozornosť. Tešíme sa na jubilejný desiaty ročník, ktorý hádam patrične oslávime. Ján ŠIMKO


PO PRVÝKRÁT V LASTOVCIACH Sú veci, ktoré chceme urobiť iba tak... Pre dobrý pocit. Aj u nás je mnoho takých, ktoré by si zasluhovali pozornosť a čo viac, podiel našej nezištnej pomoci pri ich zachovaní. Kto navštívi miestne cintoríny v Lastovciach, vidí, čo všetko má na svedomí čas i ľudská neúcta a ľahostajnosť. Najstaršie a zároveň najvzácnejšie náhrobky sú spustnuté a niektoré padnuté z podstavcov. Skvelou príležitosťou k náprave týchto nelichotivých skutočností boli Dni dobrovoľníctva, ktoré tento rok pripadli na 23. a 24. septembra 2011. Ich význam bol ešte zdôraznený tým, že Európska komisia vyhlásila celý rok 2011 za Rok dobrovoľníctva. Dobrovoľníctvo, poznamenané „nútenou dobrovoľnosťou“ z minulosti, zlé sociálne a ekonomické zázemie si, najmä v regiónoch ako je ten náš, začína budovať skutočnú

tradíciu. Aj napriek všetkému sme sa v našom občianskom združení podujali zapojiť sa po prvýkrát do tretieho ročníka dobrovoľníckych dní počas slnečnej soboty - 24. septembra. Na mieste posledného odpočinku, v staršej časti reformovaného cintorína, sme sa podujali postaviť spadnuté náhrobné kamene. Išlo o tie, ktoré patria k najstarším (z 19. storočia) a nemajú žiadnych žijúcich pozostalých. Mramorové náhrobky s obeliskovým tvarom neboli ľahkým sústom. Nakoniec sa nám, po trojhodinovej brigáde, podarilo dať do pôvodnej podoby štyri z nich aj s úpravou okolia v ich blízkosti. No na svoje „znovuoživenie“ čaká ešte niekoľko z nich. Pri počte piatich dobrovoľníkov a dvoch tínedžeriek, považujem tento počin za úspech. Samozrejme aj touto cestou patrí obrovské „ďakujem“ všetkým - členom nášho združenia i ostatným, za ich nezištnú pomoc. Hoci ponuku na nezištnú pomoc neprijala väčšina za svoju, nádejam sa v pozitívnu zmenu. Veď na druhý deň som pri návšteve cintorína na tvárach návštevníkov pietneho miesta, videl ich prekvapenie z „nových“ náhrobkov. A dovetok jedného známeho v znení, „keď bude treba, daj vedieť“, ma v nádeji ešte utvrdzuje. Ján ŠIMKO 9


MALÉ OHLIADNUTIE SA ...

Pätnásty novembrový deň minulého roka sme navštívili, spolu s Ovečkou, miestnu materskú školu a snažili sa spoločne s deťmi dopátrať, čo slovo Európa predstavuje. Začali sme zemeguľou a potom sme sa prostredníctvom malej knižky preniesli nad európsky kontinent. Cestovali sme prstom po jednotlivých krajinách. Rozprávali sa o tom, čím všetkým jednotlivé krajiny obohacujú našu veľkú európsku rodinu. Od severských Vikingov, holandské syry, francúzsku Eifelovku, Andersenove rozprávky, španielske bolero, cez Alpy až po povestný hrad Draculu. Pomedzi putovanie sme deťom priblížili ako sa tamojšia mládež

pozdraví pri stretnutí. Ukázali sme si ako vyzerá vlajka Európskej únie a spoločne zrátali počet žltých hviezdičiek. Ale aby naše stretnutie bolo ešte zaujímavejšie, pokúsili sme si vyrobiť vlastnú vlajku Európy. Na hviezdičku z papiera každé dieťa nakreslilo vec, ktorá je mu najmilšia. Potom ich podľa ľubovôle nalepili na pripravené modré plátno. A „vlajka“ bola na svete. Európa sa stala tým, čo je pre nás dôležité a zároveň o tom, čo by sme radi odovzdali aj ostatným okolo nás. Keďže sa patrí nenechať žiadnu „prácu“ bez odmeny, získali škôlkári euromincu. Samozrejme takú na zjedenie, aby sa posilnili do ďalších hier a získali silu do ďalších zaujímavých poznaní, trebárs aj za pomoci Poslednej ovečky. Na záver im naše občianske združenie odovzdalo balíček drobností, do ktorého prispela Európska komisia na Slovensku, za čo im v mene detí aj svojom, ďakujeme. Takže vedzte, že pri návšteve u nás sa oddnes nestretnete iba s malými Lastovčanmi, ale zároveň s malými Európanmi.

Do súťaže sa v rôznych kategóriách prihlásilo svojimi prácami 40 detí, nielen z Lastoviec. Tak sa nám podarilo získať 45 výtvarných a 13 písomných pohľadov na veci okolo, či v nás. V tradičnej súťaži kopu na bránu všetky deti porazil škôlkar Frederik Lizanec. Samozrejme sme nevynechali zábavné vyberanie jabĺčok z vody ústami a naši najmladší sa popasovali s hlavolamom pre najmenších. Po malom občerstvení (koláčikmi v tvare písmen LTO a malinovky) sme pristúpili k očakávanému vyhláseniu výsledkov. V kategórii kresba si diplomy s peknými cenami odniesli – Henrieta Balogová, Ivana Himaľová, Šimon Firko. V kategórii predškolákov získali odmenu Kristínka Cichá, Adamko Šimko a Robko Popík. V kategórii maketa zasa uspeli ses-

try Feketeové - Sofia a Diana. A hlavnú cenu, MP3 prehrávač s inými drobnosťami, získala za písaný príspevok Katarína Geciová. Šťastie v tombole mala Stelka Džubáková. Samozrejme sme aj tento rok pokračovali v tradícii balíčkov pre všetky deti, pretože všetky príspevky boli hodné


odmeny. Chcem sa na tomto mieste poďakovať učiteľke miestnej škôlky, Gabriele Takáčovej za unikátny príspevok, ktorý pod jej vedením nakreslili detičky. Je ňou najväčšia spoločná kresba v histórii tejto súťaže – obrázok s rozmermi 60 x 85

cm. Samozrejme sme tento počin nenechali bez uznania a tunajšej škôlke sme darovali zopár hračiek, aby radosť z odmeny bola spoločná. Vďaka samozrejme patrí aj členom nášho združenia za čoraz profesionálnejšie zvládnutie akcie.

V decembri 2010 naše združenie vydalo po prvýkrát pohľadnicu. A nie hocijakú. Nájdete na nej pekné zábery z našej dediny, čím môžeme adresátom ukázať ako to u nás vyzerá. Všetci rodáci, ktorí majú o túto pohľadnicu záujem sa nám môžu ozvať na náš e-mail: ovecka@lastovce.sk alebo nás osloviť osobe. Veríme, že v podobných aktivitách, prezentujúcich náš domov, budeme v budúcnosti pokračovať.

Ľenivi i pod štrechu zmokňe  Glupi co dava, glupši co nevežme  S mocnim še nebi, s bohatim še nepravoc a glupoho ňeuč  Šviňa budze vše šviňa, choč budze mac zlati zubi  Chto druhomu zavidzi, sam sebe nevidzi  Dze še svojo psi kusaju, naj še cudze nemišaju  Čim glupši gadžo, tim ho ľepši koňi sluchaju  Mudri še furt uči, glupi šicko zna In: Kertés, V.: Zemplínsky slovník

AJ V ROKU 2011 Spieva sa v jednej vianočnej, takmer zľudovenej piesni. Čas Vianoc má na všetkých iný vplyv ako zvyšné obdobia roka. Okrem stresov zo zvládnutia čoraz náročnejších úloh, ktoré si sami nezmyselne stanovujeme, sú časom stíšenia, oddychu, pokoja a ako sa spieva: i časom radosti, veselosti. Pre veriacich očakávaním príchodu Spasiteľa, ale pre ľudí všeobecne, okamihom stretnutia sa príbuzných, rozhovorov, návštev. Medzi nami, a čoraz častejšie, stretneme aj takých, ktorí prežijú osamote celý rok. Príbuzní prídu z času na čas, čosi obriadiť, pomôcť a niektorí vôbec. Keď sme sa zamýšľali pred časom, v našom združení, akým spôsobom prispieť svojej komunite, prišli sme s nápadom predvianočných návštev osamelo žijúcich spoluobča11


nov. A tak sa založila milá tradícia, ktorá zapája vedome i nevedome, všetky generácie. Aj v roku 2011 sme spolu s deťmi už po štvrtýkrát, v predvečer Štedrého dňa, začali s návštevami osamelo žijúcich Lastovčanov, Lastovčaniek. Malá pozornosť vo forme praktickej drobnosti, sladkosti i vianočného perníčka má veľkú moc. Tá spočíva v úsmeve, neraz v slzách dojatia, v úprimnom rozhovore o časoch mladosti, v pohostení a milých slovách. Neraz sme pri dverách počuli oné slová: „Nezabudli sce na mňe“! S malými „poslami“ veľkej „úlohy“ sme samozrejme nestihli obísť všetkých. Nedá sa, ak človek nechce, aby naša snaha skončila pri konštatovaní - z ruky do ruky. Na druhý deň sme pokračovali my dospeláci. Samozrejme sme nezastihli všetkých doma a tak malé drobnosti spôsobujú „vianočnú“ radosť aj po príchode od príbuzných. Chcem sa touto cestou poďakovať všetkým za pomoc – deťom, známym a aj pani Anke Dudrákovej zo Spišského Štvrtku, ktorá nám každoročne daruje vianočné perníky. Niekedy naozaj malé veci prinášajú veľké potešenie. A nielen adresátom našej myšlienky, i nám všetkým, ktorí to máme na svedomí. S dobrým pocitom, že sme tak k času radosti, veselosti svojou troškou, prispeli aj my. Ján ŠIMKO

autor: Pav©l Surovec

vlastný (skr.)

okrem iného

neúspech (hov.)

včelí produkt

tajnička

osobitne

štýl

symetrála

slečna (skr.)

nealkohol. nápoj

Hádanka: Sedíte v krásnom červenom Cabriolete. Pred vami je lietadlo a za vami námorná loď. Ako prestúpite z auta na lietadlo? Riešenie: Zastavíte.... (riešenie v tajničke)

zverník

nástroj ženca

Víťazkou minulej osemserovky sa stala pani Vilma Janická z Hlavnej ulice. Týmto jej gratulujeme a výhru v dohľadnom čase doručíme!

ťažký kov okovaná nádoba

cirkulácia, obeh

očividne (expr.)

chem. zn. astátu

predložka so 7. pádom

plúžil

zn. abvolt

vojenská jednotka

popevok

Správne riešenie zašlite na adresu združenia: Posledná ovečka o.z., Školská 60/20, 076 14 Lastovce alebo mailom na: ovecka@lastovce.sk do 25. februára 2012 !

Autorom krížovky je Pavol Surovec a viac zábavy nájdete na stránke www.lustenie.napady.net lastOVEČKA ● kultúrno-informačný občasník ● EV MKSR: 3647/09 ● vydalo občianske združenie POSLEDNÁ OVEČKA v Lastovciach ● obsah časopisu nesmie byť publikovaný bez súhlasu redakcie, či iných majiteľov práv ● adresa redakcie: POSLEDNÁ OVEČKA, o.z., Školská 60/20, 076 14 Lastovce, ovecka@lastovce.sk ● Zodpovedný redaktor Ján Šimko, redakčná rada: Ján Šimko, JUDr. Andrej Radomský, JUDr. Lucia Radomská, Božena Firková, ● ročník IV. č. 1-2, december 2011 ● cena: zadarmo ● www.lastovce.sk 12


lastovecka_2011