Časopis Šemša by CasopisSemsa

OBČASNÍK jún 2021

KEDYSI BOLO VESELŠIE V ateliéri Tomáša Žatkoviča OBOR PRI KAŠTIELI Šemša v pohybe

Editoriál

OBSAH 4Najstaršie – 10 obyvateľky

Šemše sa rozhovorili, ako v ich domoch bývali Nemci, ako vybuchla červená škola či ako sa (ne)jedlo mäso.

Máte nadbytok úrody? Urobte si ovocné kože.

12 – 13 Ako triediť odpad. 14 – 15 Predstavujeme OZ Šemša v pohybe.

16 – 17 Vyrába dizajnové kvetináče a luxusné stoly.

18 – 19 Pri kaštieli rastie vzácny obor.

20 – 22 Nové osvetlenie, cesta,

rigoly, kamery, amfiteáter...

23 Vedeli ste, že muchy kakajú každých päť minút?

Titulka: Agnesa Kožejová Foto: Martin Krestián

ČLOVEK ŠEMŠIANSKY Sa tu narodil, žil, nedávno prisťahoval. Mohli ste ho vidieť na kraji cesty, keď sa už tretíkrát uhýbal miešačke. Alebo v rade pred poštou, len ste ho najprv nespoznali, lebo šak rúško. Minule bol v nových potravinách a porovnával sortiment – s tými hornými aj s bývalými. Dobre mu je na terase Michalovej krčmy, v amfiku, keď sa hrá hokej, ale aj na dvore, keď je už po šichte či letnej búrke. Pred dom ho vyženie obyčajná pesnička. Napríklad táto:

Anka, Anka, ja ťa ľúbim ja ti vernú lásku sľúbim, Anka, Anka, rád ťa mám, keď ťa Anka pobozkám. Mladý, starý, útly, dobre živený. Voňavý po orgováne či pokosenej tráve. Oblečený v zájdených montérkach a páchnuci po robote. Inokedy vyfintený, lebo sa práve vrátil z mesta. Takýto je človek šemšiansky. Robotný, vynaliezavý, veselý, smutný, moderný, tradičný, svojský. Stolár, policajt, hudobník, staviteľ, ekonómka, matka, učiteľka, predavačka, turista, starosta... človek. O ňom a pre neho je tento časopis. Má byť plný jeho práce, nápadov, zručností a radostí. Aspoň taká je naša vízia. Predstaviť vám človeka šemšianskeho v plnej paráde. Lebo možno ani neviete, že o dva domy ďalej býva šikovný fotograf, pri kaštieli zvonolejár a na dolnom konci dobrá kaderníčka. Že niekto píše pekné básne, iný varí najlepšie pirohy vo vesmíre a ďalší vyrába také stoly, že z nich padnete na zadok. Že tu býva človek, ktorý vie opraviť počítač. Naozaj vie! Že aj tie krásne sekvoje kedysi posadil človek a teraz stavia nové domy i hasičskú zbrojnicu. Že opravil lesnú studničku a vyčistil celý Gašparec. Veľa toho vyrástlo pod rukami človeka. A práve jemu venujeme prvé číslo nového časopisu Šemša. A potom aj každé ďalšie. Držte nám palce! Gabika K. Kuchárová

Aj vy poznáte šikovného človeka šemšianskeho? Vraj čosi vyrába? Alebo píše? Má za sebou zaujímavú životnú skúsenosť či pomáha iným? Napíšte nám o ňom na casopis.semsa@gmail.com. Veríme, že jeho netradičné povolanie, príbeh či životný prístup môže inšpirovať ostatných obyvateľov našej obce.

Slovo starostu

NESIEME KRÍŽ Na starom cintoríne na Palovej hore stojí zrejme náš najstarší a najcennejší kríž. Záznamy o ňom siahajú do roku 1888, ale neuvádzajú, kto a kedy ho postavil. No vieme, že ho postavili z ružového pieskovca na kamennom korpuse hneď pri ceste. To preto, aby sa pri ňom ľudia modlili, keď vchádzali aj vychádzali z obce.

Aj ja som sa pri ňom neraz na svojich potulkách dedinou pristavil a premýšľal nad jeho žalostným stavom. Toľké roky tento kríž počúval trápenia aj radosti žien, mužov, starkých, krik malých detí, keď behali okolo. Toľké roky odolával vplyvom času a počasia, až hrozilo, že to neustojí. Aj preto sme sa rozhodli ho demontovať a odniesť na rekonštrukciu profesionálnym reštaurátorom do Topoľčian. Bolo to vo februári a vrátiť by sa mal do konca júna. Možno si hovoríte, že sa to mohlo urobiť už dávno. Mohlo. Ale ja v tom vidím symboliku. Náš najstarší kríž sa vráti v časoch, keď si všetci na tomto svete nesieme na pleciach kríž menom COVID-19. Obrovská ťarcha postrehla životy mnohých z nás. Niektorí prišli o svojich milovaných, iní o prácu, ďalší o životný komfort. Zvykali sme si na rúška, online vyučovanie, zatvorené obchody, „nekultúrny“ život, na testovanie. Veľa sa toho zmenilo a všetci sa s tým musíme nejako popasovať. Niesť si svoj kríž a veriť v lepšiu budúcnosť. Veď nie nadarmo je kríž symbolom viery a obety. Aj ja som v tomto období stratil veľmi dôležitého a cenného človeka. Môj dedo Štefan Kudlík mal 92 rokov, keď nás opustil. Áno, jeho vek a zdravotný stav

už naznačovali najhoršie, ale dúfal som, že tu s nami ešte pobudne. Že postíska svoje vnúčatá na Deň detí. Že si prečítam jeho spomienky na stránkach tohto časopisu. Žiaľ, dedo umrel skôr, ako ho redaktori navštívili. Umrel skôr, ako stihol porozprávať, ako sa v Šemši kedysi žilo, pracovalo, veselilo... Nebol jediný. Za posledné roky odišlo veľa našich pamätníkov a s nimi aj spomienky na časy, keď sme my ešte neboli na svete. Aj preto ma potešil nápad navštíviť naše najstaršie obyvateľky a na stránkach tohto časopisu zvečniť ich príbehy. Viem, že aj ony si neraz na chrbte niesli ťažké kríže. Ale niesli ich s vierou a modlitbami. Teším sa, že čoskoro sa pomodlíme pri vynovenom kríži na Palovej hore. A veľmi sa teším aj na to, keď zo seba všetci stiahneme kríž s nadpisom korona a „postavíme“ si ho každý pred svoj dom. Nie preto, aby nás strašil, ale preto, aby nám pripomínal, ako sa už máme dobre.

Martin Kövér

Téma čísla

ZO ŠEMŠE CHODILI PEŠO NA DOMINIKÁNSKE NÁMESTIE PREDÁVAŤ HUBY Keď idete robiť rozhovor s 89-ročnou ženou, nemôžete mať žiadne očakávania. Lebo si možno nebude pamätať, nebude mať chuť rečniť, vôbec sa vám neotvorí. Alebo vás naopak zaskočí elánom, dobrou kondíciou a humorom. Na otázku, či má pevnú linku, zareaguje smiechom a z vrecka vytiahne mobilný telefón. S najlepšou kamarátkou vtipkuje o akomsi frajerovi a keď sa opýtate, aký mala život, odpovie: „Ťažký aj dobrý, ale keby som mala viac rozumu, ta sa nevydám.“ Taká bola naša prvá návšteva za spomienkami. Za posledný rok-dva v Šemši umrelo veľa starých ľudí, alebo lepšie povedané pamätníkov, a my sme chceli zachytiť slová, dumky a čriepky spomienok tých, ktorí sú ešte medzi nami. Začali sme u Agnesy Kožejovej. Osemdesiatdeväťročná starenka nás čakala pri bráničke so slovami, že žiaden rozhovor nebude. Lebo, že si toho už veľa nepamätá. Naveľa nás pozvala do malej kuchynky, kde ešte stále hriala pec. Aby sa cítila istejšie, prizvala k sebe najlepšiu kamarátku a menovkyňu Máriu Kožejovú. Obe spolu často sedávajú na lavičke pod košatou lipou. Tou veľkou, čo rastie pri hlavnej ceste smerom ku kaštieľu a konármi sa dotýka zeme. Tentokrát s nami sedeli za jedným stolom a začali spomínať. Teta sa narodila a vyrástla v Hodkovciach a do Šemše chodila do školy. Učivo vraj bolo ľahké a stačila základná škola. Ako 17-ročná sa tu vydala za o päť rokov staršieho Štefana Kožeja. Vydaj z lásky to vraj nebol, ale že vtedy sa to tak nerobilo. Bola mladá, rodičia naliehali, a tak sa ocitla v novom dome s mužom a svokrovcami. Pracovala na statku, na rôznych brigádach, ale aj v práčovni kaštieľa, kde už vtedy sídlil ústav. „Nebola to ľahká doba,“ priznáva a dokladá to spomienkou, ako predávali huby na Dominikánskom námestí. Skoro ráno vstávali, aby sa pešo dostali do Košíc, popredali, čo mali a vydali sa na cestu domov. Opäť pešo. Po návrate sa vybrali do lesa na huby, aby ich na druhý deň skoro ráno šli zasa predať na trh. No aj napriek tomu pani Agnesa tvrdí, že sa žilo lepšie.

Viac sa odpúšťalo Pred domom bola lavička, kde sa po robote stretli susedia, diškurovali spolu, smiali sa, posťažovali a najmä spievali. Teraz sa vraj všetci zavrieme na svojich dvoroch, pletkujeme a veľa si závidíme. „Teta, ale aj kedysi sa veľa pletkovalo,“ reagujeme so smiechom na obranu. „Ale viac sa odpúšťalo,“ znie odpoveď.

Agnesa Kožejová, 2021. Foto: Martin Krestián

„A aká tu bola kultúra?“ „Dobrá. Robievali sa zábavy, tancovačky, divadlá.“ Kultúrny dom stál najprv oproti kaštieľu a neskôr v parku za dnešnou autobusovou zastávkou. Volali ho barak. Tam sa veselilo, tancovalo a hralo. Na veľké sviatky, ako Vianoce, Veľká noc či odpust, miestni ľudia pripravili divadlo s danou tematikou. Vraj aj teraz by sme mohli čosi také organizovať. Kolkáreň s obchodom stáli na terajšom

Téma čísla

parkovisku oproti Obecnému úradu. Kolky hrávali len muži v nedeľu popoludní a mladí chlapci im ich stavali. Neraz za to zarobili aj päť korún. Odvtedy už prešlo veľa rokov a teta si už mnohé nepamätá. No aj vo svojom vysokom veku pestuje zeleninu, stará sa o kurky a varí. Najradšej má polievky a kolienka so slivkovým lekvárom. Nemá žiadne zdravotné ťažkosti, až na bolesti ľavej nohy. Za jej dobrú kondíciu vraj môže

ďakovať pozitívnemu mysleniu. Na otázku, čo bolo to najkrajšie, čo sa jej v živote udialo, odpovedá: „Narodenie a dobrý život všetkých štyroch detí.“

Zľava manžel Štefan Kožej a Agnesin otec Bartolomej Potošňák, Šemša, rok neznámy. Foto: archív Agnesy Kožejovej

Agnesa Kožejová, po pravici so svojou dcérou Jolanou. Foto: archív Agnesy Kožejovej

TAKÁ STARÁ A EŠTE ŽIJE Proti kaštieľu kedysi stála ľadovňa. Bola to drevená budova vystlaná pilinami a plná ľadu. Slúžila ako chladnička pre mäso z troch dedín. A neďaleko tejto chladničky bol dom, kde sa narodila Alžbeta Cimermanová. Dom tam stále stojí, len ľadovne už niet. Alžbeta Cimeramová si ju veľmi dobre pamätá. Rovnako ako vojnu, neľahké detstvo, dobrosrdečného grófa a mladého ruského vojaka, ktorý prišiel na bielom koni. A to už je mnoho dôvodov, prečo sme navštívili 85-ročnú dámu a nahrávali všetko, na čo si spomenula. Alžbeta sa narodila v roku 1936 ako jedno z deviatich detí. Mamka ju porodila v dome, kde žije dodnes. Jej detstvo značne ovplyvnila druhá svetová vojna. „Bolo to ťažké obdobie. Nebolo ani čo do hrnca, ani obliecť, ani obuť. Jedli sa zemiaky a zelenina zo záhrady, mäso bolo len na veľké sviatky. Na vojnu si veľmi dobre pamätám, veď bombardovali Šemšu. Šli sme sa vtedy ukryť do pivnice kaštieľa. Otec, mamka, sestry, ja a sedem ročný brat. Starší bratia boli na fronte. Mala som vtedy deväť rokov. Našťastie trafili len jeden dom a jedno humno.“ Počas vojny museli vo svojom dome ubytovať sedem nemeckých dôstojníkov. „Cez stred izby

natiahli šnúru a zavesili na ňu deku. V jednej polovici sme bývali my a v druhej oni. Síce sme im takmer nič nerozumeli, ale boli veľmi dobrosrdeční a inteligentní. Na Štedrý deň nám priniesli tanier plný nemeckých sladkostí. V tej dobe to bolo niečo neskutočné. Veď ani dlho po vojne sme nič také nejedli, len tvrdé cukríky, ktoré sme dostávali na prídel. Pamätám si, ako si tí dôstojníci jednu nedeľu varili puding. Položili ho na skriňu, aby sa vychladil, no môj mladší brat Ďurko sa na ňu vyšplhal a puding naberal prstom. Keď to videl Nemec, začal jojkať. Ojedený puding už nechceli, a tak nám ho nechali. Keby ste videli tú radosť v očiach,

Téma čísla

veď kde my sme v tých časoch mohli variť pudingy!“ smeje sa Alžbeta. Nemci u nich bývali šesť týždňov a odišli odrazu. „V izbe mali vysielačku a deň-noc ju počúvali a čosi do nej rozprávali. Až im prišla správa, že Rusi sú len päť kilometrov od Šemše. Tak sa rýchlo zbalili a utekali smerom na Štós. Rusov si pamätám tak, že mladý vojak na bielom koni prišiel až na náš dvor. Zdržali sa tu pol dňa a šli ďalej.“

Po slovensky sa nemohlo Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 bola Šemša pripojená k Maďarsku a školským vyučovacím jazykom v miestnej škole sa stala maďarčina. „Od narodenia sme rozprávali po slovensky a naraz sme museli ísť do maďarskej školy. Nevedeli sme nič po maďarsky, ani povedať, ako sa voláme. Učiteľku sme mali z Budapešti, bola veľmi prísna, stále nám nadávala do buta tótok (hlúpi Slováci). Maďarsky sme nevedeli, slovensky sme nesmeli hovoriť ani medzi sebou na školskom dvore, tak sme boli stále ticho. Trvalo to dva a pol roka. A keď sme sa konečne celkom dobre naučili maďarčinu, naraz sa zasa začalo učiť po slovensky,“ spomína si Alžbeta.

Alžbeta Cimermanová, 2021. Foto: Martin Krestián

Vydaj z lásky

Alžbeta Cimermanová, keď mala 18 rokov. Foto: archív Alžbety Cimermanovej

Otec Alžbety bol záhradníkom u grófa Semseya a mamka sa starala o deti i domácnosť. Alžbeta sa vydala z lásky, keď mala 22 rokov. „Pracovala som ako administratívna pracovníčka Krajského zväzu výrobných družstiev. Zväz organizoval zjazd, na ktorý prišiel aj Michal Cimerman, keďže bol podpredseda v jednom z družstiev v Poprade. Večer bola tancovačka a tam sme sa dali do reči. V tom čase som ešte nosila kroj.“ Michal sa vrátil do Popradu, ale Alžbetu pozýval na rôzne výlety. Až sa vzali. „Vtedy sa ešte svadby nerobili v reštaurácii, ale v dome. V jednej izbe sa jedlo, v druhej tancovalo. Preto aj ľudí nebolo až tak veľa, museli sa pomestiť,“ opisuje Alžbeta. S Michalom žila v rodičovskom dome deväť rokov. Ako 38-ročný náhle umrel na infarkt. Predčasne umrel aj jej otec, a tak na celú domácnosť a tri deti ostala len so svojou mamkou. Ľahký život to teda nebol, ale vraj sa aj tak ľudia viac tešili. „Od pondelka do soboty večera sa pracovalo na poli a gazdovalo. V nedeľu dopoludnia šla celá rodina do kostola a popoludní sa mládež vybrala do parku kaštieľa. Tam spievali, hrali na harmonike, tancovali a dokonca sa kúpali v rybníku. Stretávala sa tam celá Šemša aj Hodkovce.“ Do parku kaštieľa sa podľa jej slov chodilo až po grófovej smrti. A aký vlastne bol gróf Semsey? „Veľmi dobrý človek. Každému pomáhal, mnohodetným a chudobným rodinám poskytoval financie či naturálie. Zamestnával tunajších ľudí. Chodieval tu najmä v zime, keď sa robili veľké poľovačky.“

Téma čísla

Tancovačky na kurte Gróf mal pri kaštieli aj tenisový kurt. Alžbeta si spomína, že dvakrát do roka sa na jeho hladkej ploche organizovali tancovačky. Hrávala na nich cigánska kapela. Potom sa tancovalo v kultúrnom dome, najprv proti kaštieľu, neskôr dole, v baraku. „A čo divadlo?“ pýtame sa zvedavo. „Divadlo bolo,

aj ja som v ňom hrávala. V hre Statky zmätky som bola Beta, ktorá tak rýchlo je halušky,“ spomína si so smiechom. Divadlo viedli miestni učitelia, skúšalo sa večer po robote a hralo na veľké sviatky. Nechýbalo pódium, kulisy, kostýmy. Pani Alžbeta ukončuje rozhovor tým, že už je to s ňou horšie, ale ešte existuje. S úsmevom cituje svojho 4-ročného pravnúčika Jakubka: „Taká stará a ešte žije.“

V JEDNEJ CHYŽI S NEMECKÝMI DÔSTOJNÍKMI Vojna, bombardovanie, výbuch červenej školy, maďarské vyučovanie či robota na gazdovstve. Na toto všetko si spomína aj 87-ročná Jolana Palková. Aj na priskorú svadbu z rozumu si veľmi dobre pamätá a hovorí, že: „Každému jednému by som zakázala tak skoro vydávať deti. Veď to ešte rozum ne taký, jak by mal byť.“ Jolanu vydali rodičia v 17. rokoch za Štefana Palka. Vraj, aby sa s nimi netlačila v jednej izbe. No poďme pekne po poriadku.

Bombardovanie

Jolana Palková, 2021. Foto: Martin Krestián

Jolana Palková sa narodila v Šemši v dome svojich rodičov, rovnako ako aj ďalší traja súrodenci. V tom čase sa deti ešte nerodili v pôrodnici. Navštevovala miestnu základnú školu, najprv tú pri kaplnke, neskôr novú poschodovú, ktorú vybudovali pri dnešnej autobusovej zastávke. „Volali sme ju červené škola, lebo bola celá z červených tehál. Stála len niekoľko rokov, keď vybuchla. Bolo to čosi hrozné. Po skončení vojny chlapi chodili po dedine a na voz, ktorý ťahali voly, nakladali muníciu. Aj my sme mali jednu velikú kuľu za chyžou. Potom ich vykladali v maštali za školou, keď im to buchlo. Štyria ľudia umarli (pozn. redakcie – Gustáv Kapcár, Michal Danko, Juraj Šimko, Imrich Dzuro). Škola bola zničená, všetko bolo rozmetané naokolo,“ spomína si Jolana. Vojna ovplyvnila zrejme všetky rodiny v dedine. Nemci bývali v každom dome. „Otec s bratom boli na fronte, brat Pišta až pri Čiernom mori. Doma sme ostali len my ženy a v jednej chyži sme bývali s nemeckými dôstojníkmi. No boli veľmi dobrí. Cez deň spali a v noci chodili na motore preč.“ „Ako si spomínate na bombardovanie?“ zisťujeme. „Mala som desať rokov, vo štvrtok doobedu obložili Marcinovu pivnicu hnojom a poobede sme sa tam už skryli. Šesťdesiat ľudí v jeho pivnici, ďalšie dve rodiny v ďalšej. Boli sme tam až do piatka.“ Ženy aj mladé dievčatá Nemcom strúhali zemiaky, teda po šemšiansky kompere. A práve s komperami súvisí aj jedna spomienka z dňa bombardovania: „Keď

Téma čísla

sme boli v pivnici, došli Nemci na dvoch motoroch, že chcú, aby mladé dievky šli s nimi strúhať kompere. Ponúkli sa im vydaté ženy, ale nástojčili, že chcú mladé. A že keď nepôjdu, tak bunker kaput, povedal jeden Nemec a na ramene mal samopaľ. Našťastie, jeden báči vedel po nemecky, začal sa s ním dohadovať, až nakoniec odišli preč.“ Teta mala vtedy 10 rokov. Základnú školu vychodila až po deviatku. Potom sa zamestnala vo Frankovni v Košiciach, kde triedila jablká. „Radšej by som šla ďalej do školy, ale trebalo koruny, tak som šla do roboty.“

Kroj nevyzliekla Po svadbe sa jej narodili štyri deti, a tak sa starala o domácnosť a pracovala na gazdovstve. V jednej stajni mali kone, v druhej kravy a teliatka. Ako väčšina žien zo Šemše, aj Jolana chodila predávať na Dominikánske námestie huby či čerešne. A neraz sa s košíkom vybrala aj do kúpeľov v Štóse. V neskoršom veku na družstve dojila kravy. „Skoro ráno som chodila do roboty, potom som sa vrátila do domu, manžel šiel do roboty a keď on

večer prišiel, ja som šla zasa na družstvo dojiť. Najhoršie bolo v nedeľu, keď všetci posadali na lavičky, diškurovali, spievali a ja som musela ísť do roboty.“ V roku 1967 si manželia Palkovci postavili v Šemši vlastný dom a osamostatnili sa. V tomto dome býva teta dodnes aj so synom a nevestou. Vonku už veľmi nechodieva, ale keby ste ju stretli na ulici, tak jedine v kroji. Ten nosí celý svoj život. Dokonca si ho vzala aj na cestu do Ameriky. „V 1995 šla moja známa za prácou do Ameriky. Nechcela ísť sama, tak nahovorila aj mňa. Muž už nežil, tak som privolila.“ Dva roky pracovala v kuchyni jedného hospicu v Chicagu. Angličtinu sa nenaučila, pretože celý hospic viedli slovenské sestričky. A chcelo sa jej vrátiť na Slovensko? „Ja by tam neostala. Bolo to dobré pre mladých, že si zarobili a naučili sa jazyk. Mne by chýbala slovenská pohostinnosť. Oni ponúknu, ale keď neberiete, vezmú preč. To ne jak u nás, že fľaška stojí na stole celý čas.“ Už Jolanin dedko sa dvakrát plavil loďou za prácou do Ameriky. Po prvom návrate kúpil pozemky, po druhom dom. Jej otec sa v Amerike narodil. Aj preto nemala problém s americkými vízami.

Podnikový zájazd Ústavu sociálnej starostlivosti v Šemši, v strede Jolana Palková, ktorá niekoľko rokov pracovala v kuchyni ústavu. Foto: archív A. Kožejovej

Téma čísla

Dedinské divadlo Vráťme sa späť do Šemše. Aké boli zábavy? „Dobré a robili sa na veľké sviatky. Ja som sa skoro vydala, čiže som na nich už nechodila. Niektoré staré baby chodili pozerať, ako mladí tancujú, no ja nie. Hrávali na nich cigánske hudby zo Šace. Tuším, že boli dve, jednu viedol Šani a druhú si už nepamätám.“ Nedá nám, aby sme sa neopýtali na obecné divadlo. Ako dobre! Vďaka tomu zisťujeme, že sa volalo Rozmarín a chodilo hrať aj po iných dedinách: „Do Poproča na vozoch šli hrať.“ Teta si spomína aj na to, ako sedávali deti i dospelí „na pahrotku s misečkami“ a spolu jedli. Najčastejšie halušky – s tvarohom, kapustou, lekvárom či bryndzou. Potom aj kukuričnú kašu s popraženým maslom a cmarom, uvarené kompere s cibuľou, večer chlebik, buď čistý s mliekom, alebo pohrankany s čajom. Mäso

mali len v nedeľu a na sviatky, keď sa zabilo, tak aj vo štvrtok. Na Vianoce robievali podbitú polievku – hubovú s klobásou, ale bez kapusty. A bobaľky. „Na druhé už nič, len mäso z polievky sa jedlo,“ dodáva teta. Na záver rozhovoru ešte zisťujeme, čo treba robiť, aby sme tak dlho žili a boli v takej dobrej kondícii. „Neopúšťať sa! Ja som celý život ťažko robila, jedla málo mäsa a bola som spokojná.“ Počiatky chodenia naboso, dnes známe ako barefoot, môžeme pokojne hľadať aj u našich predkov. Jolana Palková si spomína, že ako deti často chodievali naboso. Keď šli pešo na omšu do Nováčan, topánky niesli v rukách a obuli ich až pred kostolom. Aby sa nezašpinili a neponičili.

NAJSTARŠIA ŠEMŠIANKA MÁ AMERICKÝ RODNÝ LIST Na poslednej návšteve držíme v rukách americký rodný list z roku 1929. Lebo Anna Baloghová sa narodila v Amerike a na Slovensko sa s mamkou a dvomi súrodencami vrátila, keď mala tri roky. Otec ostal za veľkou mlákou a už nikdy ho nevidela. Ani si ho nepamätá. No pamätá si, ako im cez Dánsko posielal balíky, ako sa v Šemši kedysi vyrábali kolesá či ako sa znárodňovalo. Anna Baloghová je najstaršou obyvateľkou Šemše. Nohy ju už ďaleko neponesú, ale stále výborne vidí, sama si zašíva dierky na oblečení a vytrháva burinu zo záhradky. „Zať ma vycahne hore do záhradky, dá mi malú motyku a pokopem, že by mi skorej prešol čas. Cibuľku aj petrušku okopem,“ opisuje Anna a napraví si pritom zásteru na sukni. Celý život nosí kroj, kedysi si ho sama šila. To bolo za čias, keď sa doma vyrábali aj maslo a tvaroh, piekol sa chlieb, zabíjala sa sviňa. „Na Vianoce sa zabila a mäsko vydržalo celý rok. Mäso sa jedlo len v nedeľu a na sviatky,“ spomína Pavol Kozák, manžel jej zosnulej a jedinej dcéry Magdalény. Býva v susednom dome, stará sa o Annu a zo života rodiny Baloghových toho veľa vie. A tak pomáha Anne zaspomínať si na naozaj staré časy.

Z Ameriky sa plavila bez muža a s tromi deťmi Keď sa rodičia Anny vzali, otec odišiel do Ameriky. Po siedmych rokoch sa vrátil po svoju manželku a vzal

ju so sebou. V Amerike sa im narodili tri deti, Anna bola prostredná. Keď mala tri roky, plavila sa spolu so súrodencami, mamkou a známymi späť na Slovensko. V Amerike bola vtedy Veľká hospodárska kríza, mnohí ľudia prišli o prácu, a tak sa vracali domov. Annin otec chcel ešte ostať a už nikdy sa domov nevrátil. Annina mamka šla bývať k svojim rodičom, hoci v dedine mala nový dom. Ten dal postaviť jej manžel, kým boli spolu v Amerike. Peniaze posielal bratovi, ktorý na stavbu dozeral. No Annina mamka sa „do svojho“ presťahovala, až keď boli deti staršie. „Ako mamka obrábala pôdu, keď muž bol v Amerike?“ zisťujeme. „Šicko sme jednali,“ odpovedá Anna a dopĺňa ju Pavol: „Kedysi sa jednalo. Niekto vám prišiel pokosiť a vzal si za to polovicu sena. Na žatvu chodili najmä chlapi z Bukovca, lebo oni nemali toľko zeme.“ Otec im však z Ameriky posielal peniaze aj nie veľké balíky s dánskou poštovou známkou. Anna nevie, prečo šli cez Dánsko, ale pamätá si, že v nich boli káva, cukor, masť, šatstvo, na Veľkú noc aj šunka.

Téma čísla

Domov sa vrátil pešo a so sánkami. „Tie sánky sme len nedávno vyhodili, lebo už zhnili,“ hovorí Pavol. Po vojne sa Ján učil za kolára a v dedinskej stolárskej dielni na Majeri vyrábal kolesá. Až kým neprišlo znárodňovanie. Boli to ťažké časy, spomínajú obaja. Ľudia prišli o pozemky, majetky aj robotu. Niektorí chlapi šli robiť na Čechy, iní si urobili vodičák na traktor a šli pracovať na JRD, no a Ján s ďalšími mužmi sa zamestnali vo VSS. Najprv tam čosi vyrábal a potom až do dôchodku robil strážnika. Okrem toho aj včelárčil, drevené úle si vyrobil sám. Umrel v roku 2008 ako 82-ročný. Anna celý život robila na statku. „Na vojnu si ako pamätáte?“ vraciame sa do roku 1944 až 1945. „Mala som 16 rokov, v chyži bývali Nemci na dvore Maďari.“ „V stanoch?“ „Hej, v stanoch. Na konci vojny sme dva dni boli v našej pivnici, lebo bombardovali. Aj susedia z okolia sa poschádzali do nás, lebo nemali pivnice. Nepamätám si, koľko ľudí, ale plná pivnička bola. Mali sme tam nasypané zemiaky na kope, ta po tých zemiakoch sme spali,“ pamätá si Anna. V rozhovore si ešte spomenie aj na žandársku stanicu a hasičskú zbrojnicu. Nachádzali sa však na druhej strane dediny, a tak o nich veľa nevie. Nevadí, lebo aj bez toho sme si vypočuli mnoho pekných, úsmevných aj smutných spomienok, a za to našim pamätníčkam veľmi ďakujeme. Prajeme im ešte veľa pekných chvíľ a aby nohy už toľko neboleli. Gabriela K. Kuchárová Miroslav Cimerman

Slovník

miestneho nárečia Anna Baloghová, 2021. Foto: Martin Krestián

Ženu si vykosil Annin brat umrel ako 9-ročný, keď sa v novembri kúpal v rybníku pri kaštieli a ochorel. V dome ostali samé ženy, a tak nečudo, že sa Anna vydala ako 17-ročná a opäť z rozumu. „Nemal kto u nás pracovať, mamka už nebirovali a on prišiel rovno s kosou. Tak ma zaňho vydali. On mal dvadsať, ja sedemnásť a rovno na poľo sme šli.“ Zať Pavol sa smeje, že Ján si ženu vykosil. Ján Balogh. Tak sa volal Annin manžel. Cez vojnu kopal zákopy v Telgárte.

kompere – zemiaky vecka, vec – potom gater – píla umarla – umrela pahrotka – vyvýšené miesto popri stene, kadiaľ sa vchádza do domu/chodník okolo domu, pavlač

Tipy redakcie

OVOCNÉ KOŽE

ZDRAVÁ SLADKOSŤ Sušené kože sú skvelou voľbou, ako sa popasovať s bohatou úrodou ovocia a vyrobiť zdravú sladkosť, ktorá v uzavretom pohári vydrží aj rok. Postup je pritom extra jednoduchý – vymixovať ľubovoľné ovocie, naliať na plech a sušiť. Postup: Ovocie umyjeme, odkôstkujeme, vložíme do mixéra a rozmixujeme dohladka. Ak je ovocie kyslejšie, môžeme pridať med. Plechy vystelieme papierom na pečenie (uvedené množstvo je určené na dva plechy) a rovnomerne na nich vylejeme rozmixované ovocie. Párkrát nimi potrasieme a pobúchame, aby sa zmes rozliala po celej ploche. Rúru predhrejeme na 40 stupňov, zapneme teplovzdušný ventilátor a pri jemne otvorených dvierkach sušíme približne 9 hodín (čas záleží od rúry). Pyré vyberieme až vtedy, keď sa už nelepí, ale je ohybné. Ak by sme ho presušili, začalo by sa lámať. Vzniknutú ovocnú kožu aj s papierom na pečenie nastriháme na požadované tvary (obdĺžniky, trojuholníky...) a opatrne z nich papier

stiahneme. Takéto „kožky“ môžeme stočiť do roliek, kraje namočiť v čokoláde a podrvených orieškoch. Uskladňujeme ich v uzavretej kovovej alebo sklenenej nádobe na suchom mieste.

Tip:

Ovocné kože sa jednoducho sušia aj v sušičke na ovocie a niektoré gazdinky ich v lete sušia pod zadným oknom auta. Domáci kutili môžu na internete nájsť aj rôzne postupy na výrobu solárnej sušičky z dreva, starého okna či plechoviek.

VEDELI STE, ŽE? Prázdne nápojové kartóny/ TETRAPAKY (mlieko, džúsy, atď.) patria do nádoby na plast . Prázdne obaly z kozmetických výrobkov, ako lak na vlasy, pena na holenie či antiperspirant patria do nádoby na plast . Menšie množstvo polystyrénu patrí do nádoby na plast , veľké množstvo na zberný dvor. Jednorázový pohár od kávy – viečko patrí do nádoby na plast , pohár do zmesového komunálneho odpadu. Obálka s fóliovým okienkom patrí do nádoby na papier . Obaly z vajíčok a rolky z toaletného papiera patria do nádoby na papier. Kazety, CD, diskety patria do zmesového odpadu , vo veľkom množstve na zberný dvor. Ich obaly triedime podľa toho, či sú plastové alebo papierové. Použité kávové kapsule môžeme vrátiť priamo v predajni alebo vyhodiť do zmesového odpadu. Črepy sa nedajú recyklovať. Sklo preto ukladajme do zeleného kontajnera tak, aby sa nerozbilo na malé kúsky. Obaly sa nemajú vyhadzovať znečistené. PET fľaše, plechovky, nápojové kartóny je potrebné vyprázdniť a v prípade silného znečistenia opláchnuť vodou. Recyklovateľný odpad nehádžeme do košov v sáčkoch.

Predstavujeme

ŠEMŠA V POHYBE Cvičia v kultúrnom dome, behávajú po okolí, vyčistili celý Gašparec a vymysleli Náučný chodník Šemše. Členovia občianskeho združenia Šemša v pohybe majú v nohách veľa nabehaných kilometrov a v hlavách zasa plno nápadov. O ich realizácii sme sa rozprávali s Mariannou Džuberovou, Hildou Dioszegiovou a Zoltánom Dioszegim. Stretli sme sa v altánku pri zázvorom čaji s domácim medom. Med bol ozaj domáci, veď ho vyrobil sám hostiteľ Zoltán Dioszegi. Zoltán je jediný mužský člen združenia a zrejme aj jediný, ktorý nebeháva. Na starosti má webovú stránku a technické záležitosti. Ženy, sa naopak nabehajú a natancujú dosť. „Začali sme sa stretávať asi pred šiestimi rokmi, najprv len neformálne. Chceli sme sa hýbať, vypadnúť z domu a byť spolu. Silvia Švecová je bývalá folkloristka, k tancu má blízko, a tak začala precvičovať zumbu. Ja som sa pridala so silovými či kondičnými cvičeniami a postupne sa nám zapáčil aj beh. Najprv sme behávali len po dedine a cestách naokolo. Potom sa do partie pridala Hilda a spoločne sme vyrážali do širšieho okolia,“ spomína si zakladajúca členka združenia Marianna Džuberová. Práve Hilda namotivovala ženy, aby zabehli polmaratón. „Odchádzali sme z cvičenia, keď som im povedala, že som zabehla polmaratón. Ešte dnes si pamätám ten pohľad, že keď to dá taká stará žena, musíme aj my,“ smeje sa Hilda Dioszegiová, najstaršia členka združenia. Odvtedy zabehli tri Medzinárodné maratóny mieru v Košiciach (polmaratón a štafeta), polmaratón v Budapešti aj Prahe, rôzne lokálne i charitatívne behy, ale aj medzinárodný trailový beh v Aggteleku. Minulý rok sa im tam naozaj darilo. „Beží sa 16 kilometrov, časť trasy vedie cez jaskyňu, prevýšenie je okolo 800 metrov, naozaj je to náročný beh a v kategórii nad 50 rokov Slovenky ovládli stupne víťazov. Zvíťazila Košičanka Zuzana Zábojová, druhá bola naša členka z Jasova Zuzana Šmelková a tretia Hilda,“ teší sa Marianna. V novembri 2020 sa mal konať 5. ročník Lesného behu

Šemša, ale pre protipandemické opatrenia sa zrušil. Malá skupinka bežcov zo Šemše a okolia aj napriek tomu zabehli pripravovanú novú trať (22 km) zo Šemše na sedlo Podkova a späť.

Medzinárodný maratón mieru 2019, zľava Marianna Džuberová, Zuzana Šmelková, Hilda Dioszegiová, Peter Žigrai, Ingrid Žigraiová, Alena Halveland.

Šemša v pohybe studničku zrekonštruovala s pomocou Jána a Kataríny Marištiakovcov.

Náučný chodník v Šemši Združenie Šemša v pohybe vzniklo oficiálne v roku 2020 s cieľom motivovať ženy k pohybu, ale aktivity sa zamerali aj na iné oblasti. „Šemša je výnimočná obec. Má kaštieľ, bohatú históriu, kultúrne pamiatky. Práve to sa nám páčilo, keď sme sa tu s manželom presťahovali. Začali sme spoznávať okolie a zákutia, ktoré nepoznajú možno aj niektorí domáci. Vtedy nám napadla myšlienka náučného chodníka. Priblížil by históriu obce, rod Semsey, pamiatky či faunu a flóru,“ hovorí Marianna. Z myšlienky sa stala realita a náučný chodník má takmer 4,5 kilometra, začína sa pri obecnom úrade a vedie k obelisku okolo kaplnky, pri ktorej kedysi stála škola. „Obelisk postavili na pamiatku výstavby cesty Košice – Jasov. Na stavbu vtedy prispel aj gróf Semsey. K jeho kaštieľu viedla cesta cez Palovu horu, kde je ďalšia zastávka venovaná faune a flóre. Chodník ďalej pokračuje okolo bývalého oblúkového mosta a miesta, kde sedávala Eva Semsey a háčkovala. Piata zastávka sa nachádza pri koscelku, ako miestni nazývajú kaplnku v lese, kde sú pochovaní niektorí členovia rodiny Semsey. Odtiaľ

Predstavujeme

Vizuály Náučného chodníka vytvoril Filip Dioszegi, informácie poskytol autor publikácie Šemša Štefan Kolivoško.

sa otáča a smeruje skratkou k poslednej zastávke pri kaštieli. Tá už je venovaná rodu Semsey.“ Na trase sa nachádza aj Studnička pod Orhedikom. „Studničku sme pomenovali pod Orhedikom, podľa kopca, ktorý sa týči proti nej. Jeho názov pochádza buď z maďarského pomenovania Őrhegy (strážny kopec), alebo z orrhegye, čo znamená špička nosa,“ predpokladá Zoltán. Dopĺňa ho manželka Hilda: „Cez kopec vedie lesný chodník a na ľavej strane rastú prekrásne limby.“ Studnička dostala toto meno len nedávno, keď ju občianske združenie zrekonštruovalo. „Veľmi dávno tam bol len prameň a už nebohý Július Sopko nad ním postavil studničku. Odvtedy prešlo veľa rokov a bola v zlom stave,“ vysvetľuje Zoltán, ktorý vyrobil tabuľku s názvom.

Spevácka ľudová skupina Členky združenia Šemša v pohybe založili i spevácku ľudovú skupinu. Premiérové vystúpenie mali na pálení Jánskej vatry 2020. A prečo sa športovkyne rozhodli spievať? „Staval sa máj a pri tej príležitosti tu spievala skupina Babinec z Nováčan. Vtedy som sa zamyslela, že tie pesničky by sme vedeli zaspievať tiež. Veď, prečo nie? V obci máme dve folkloristky – Martinu Novotnú a Silviu Švecovú. Nadhodila som im tento nápad a hneď

sa ho chytili. Vybrali a poslali nám pesničky, my sme sa ich učili, stretávali sme sa, aby sme sa spolu zladili. Prizvali sme k sebe akordeonistu Dávida Palka a prvýkrát sme vystúpili na Jánskej vatre,“ spomína Marianna.

A čo ďalej? V marci tohto roku združenie zorganizovalo čistenie vodného zdroja Gašparec. Trvalo to týždeň a vyzbierali dve vlečky odpadu. „Pridali sa k nám aj iní obyvatelia. Tiež ich hneval ten neporiadok, možno im aj napadlo to pozbierať, len čo potom s toľkým odpadom? Takto mali k dispozícii vrecia, starosta prišiel na traktore a s mladými hasičmi to všetko pozbierali a odniesli na zberný dvor,“ vysvetľuje Hilda, autorka nápadu. A určite nebol posledný. Šemša v pohybe má v pláne množstvo aktivít, medzi nimi detský senzorický chodník na ihrisku za obecným úradom, turistické výlety do blízkeho okolia či detské výlety s lesnou pedagogičkou. Pre konkrétne informácie a dátumy sledujte FB stránku Šemša v pohybe, občianske združenie alebo webnote.svp2.sk. Gabriela K. Kuchárová Foto: archív OZ Šemša v pohybe

Remeslo

AJ OBYČAJNÉ DENKO MÔŽE BYŤ UMELECKÝM KÚSKOM Škoda, že tie naše dvory majú veľké brány a domy zasa dvere. Keby ich nemali, všetci by sme videli, koľko nápadov a remeselných pokladov sa za nimi ukrýva. Lebo mnoho vecí si Šemšania vyrobili sami. Niektorí si dokonca vlastnými rukami postavili domy a vytvorili prenádherné záhrady. Jedným takým zručným majstrom je aj Tomáš Žatkovič. Dom síce ešte stále prerába, ale záhradu dotiahol do svojej dokonalosti. Naša pozornosť sa však sústredila na nenápadnú industriálnu budovu na dvore. Tomáš ju otvára so slovami: „Vitajte v mojom ateliéri,“ a ukazuje nám vyschnuté dubové drevo a farebné pigmenty. Rozhovor s Tomášom Žatkovičom v jeho ateliéri. Foto: Martin Krestián

Tomáš Žatkovič začal v roku 2019 vyrábať dizajnové betónové kvetináče a neskôr aj prenádherné živicové stoly. Všetko pod značkou Addendium atelier. „Rád skúšam nové veci, už ako malý chlapec som stále niečo tvoril, s pomocou manželky Stanky si sami prerábame dom, čiže bola len otázka času, kedy začnem s niečím takýmto,“ hovorí Tomáš a ukazuje mi dubové fošne. „Drevo musí byť poriadne vyschnuté, aby sa nekrútilo a nekrivilo. Nájsť také je často problém, aj preto si nejaké kusy suším sám a bude trvať roky, kým ich použijem.“ Tomáš nehľadá bezchybné drevo, má rád jeho nedokonalosti, surovosť a priznané nedostatky. K srdu mu najviac prirástol dub. „Dub má prekrásnu kresbu, je tvrdý a môj prvý produkt bol práve z tohto dreva. Ale vyrobil som už aj stoly z orecha či agátu.“ Výroba takého stola trvá približne mesiac. „Je to dlhodobý proces. Najprv si pripravím formu, kde uložím kusy dreva napustené špeciálnym penetračným náterom. Na to vylejem odstátu živicu zafarbenú metalickým pigmentom. Živica po vyliatí do formy reaguje, vytvára

Remeslo

vyššiu teplotu a kreslí, akoby vulkanizovala, potom sa usádza (sedimentuje), a tak prirodzene vznikajú vzory. Výslednú kresbu viem ovplyvniť aj tým, ako živicu nanášam. Potom to niekoľko dní tvrdne, zreje, kým môžem začať frézovať a brúsiť. Brúsenie je gro celého procesu a každý jeden produkt prechádzam postupne brúsnymi papiermi od čísla 40 až po 3000. No a na záver na to nanášam špeciálne prírodné oleje, ktoré zrejú 20 dní,“ vysvetľuje Tomáš a dodáva, že každý výtvarník má svoje osvedčené postupy. Aj on sa spolieha na overené technológie, ale zároveň pracuje pocitovo a autorsky. Takto mu pod rukou vzniklo už množstvo kvetináčov a niekoľko stolov, stolíkov či servírovacích podnosov. Tie Tomáš nazval exkluzívne. „Návšteva môže byť naozaj prekvapená, keď jej prinesieš pohostenie na takom originálnom podnose. Každý jeden kus je nenapodobiteľný a len tak v obchode ho určite nenájdeš.“

Živica, s ktorou Tomáš pracuje, musí mať certifikát, že je vhodná na styk s potravinami.

Reštaurátor medzi nami Príručný stolík a betónový kvetináč Addendium atelier.

Tomáš vyštudoval scénické návrhárstvo, ale nikdy sa tomu nevenoval. Pracuje ako reštaurátor a jeho rukami prešiel napríklad Dóm sv. Alžbety, ale aj mnoho iných budov v centre mesta. Tu nám napadá otázka, či by sa nechcel venovať len svojmu ateliéru? „Premýšľal som nad tým, ale nie. Potrebujem mať aspoň dva smery. A rovnako, ako milujem prácu s drevom, milujem aj reštaurátorstvo. Je to síce fyzicky ťažká robota, ale chýbala by mi,“ hovorí Tomáš a pozýva nás do domu, aby nám ukázal svoje tvorivé nápady v praxi. Ak vás práca Tomáša Žatkoviča zaujala alebo by ste chceli získať viac informácií, navštívte jeho profil na Facebooku Addendium atelier.

Drevo na stôl musí byť poriadne vyschnuté, aby sa nekrivilo.

Gabriela K. Kuchárová Foto: archív Tomáša Žatkoviča

Poznáte tiež šikovného majstra, kutila či remeselníka, ktorý býva alebo tvorí v Šemši? Svoj tip nám pošlite na casopis.semsa@gmail.com.

Zaujímavosti

POZNÁTE ŠEMŠIANSKEHO OBRA? Sekvojovec je jeden z najstarších, najväčších a najodolnejších stromov sveta. Sekvojovec mamutí je naozajstný obor rastlinnej ríše. Môže vyrásť do výšky sto metrov a dožíva sa dve až tri tisíc rokov! Jeden taký krásavec, hoci s úplne inými mierami, sa týči pri kaštieli v našej obci. Sekvojovce mamutie pochádzajú zo severoamerického kontinentu a do Európy boli prinesené v období romantizmu. S obľubou sa začali pestovať v zbierkových záhradách a parkoch. Na malej ploche by však nemali šancu. „Priestorové nároky tejto majestátnej dreviny sú naozaj veľké. Aby mohol sekvojovec dobre prosperovať aj v pokročilom veku, musí mať zabezpečenú dostatočnú vlahu. To začína byť veľkým problémom v období klimatických zmien, ktoré sú na mnohých miestach sprevádzané celkovým úbytkom vlhkosti a poklesom hladiny podzemných vôd,“ vysvetľuje Robert Gregorek, botanik a zástupca riaditeľa pre prevádzku Botanickej záhrady UPJŠ v Košiciach.

Najstarší a najväčší sekvojovec V Šemši stoja blízko seba dva sekvojovce a vysadili

ich v 19. storočí. Do jedného však v roku 2006 udrel blesk a ubral mu tak na jeho výške i pompéznosti. Aj preto sa laická či odborná pozornosť upriamuje najmä na nepoškodeného šemšianskeho giganta. Na stránke sekvoje.sk sme sa dočítali, že meria 32,8 metrov a jeho obvod je 5,45 metra. Robert Gregorek si však myslí, že aktuálna výška by bola o čosi nižšia: „Strom v Šemši patrí do generácie najstarších sekvojovcov na našom území, no chýba mu pôvodný terminálny výhon (hlavný kmeň zakončený vrcholcom). Špica je odumretá a aktuálne premeranie by zrejme prinieslo nižšie číslo.“ A aký je teda najväčší a najstarší sekvojovec v našom okolí? „V strednej Európe patrí medzi najväčšie (vyše 44 metrov) a najstaršie (viac ako 170 rokov) exempláre sekvojovec v Ratměřicích pri Benešove v Česku. Stromy v Banskej Štiavnici by mohli mať v súčasnosti len o zopár rokov menej. Najznámejší z nich bol údajne

Sekvojovec sa týči pri kaštieli v Šemši. Foto: Martin Krestián

Zaujímavosti

posadený v roku 1877. V neďalekom Jasove máme strom s potvrdenou výškou takmer 35 metrov s približne porovnateľným vekom,“ odpovedá Gregorek. Najväčší exemplár sveta rastie na svojom pôvodnom území – v Národnom parku Sequoia v kalifornskom pohorí Sierra Nevada. „Sekvojovec rastie neuveriteľne rýchlo, jeden z najväčších exemplárov bol dokonca pomenovaný po americkom generálovi Shermanovi. Po roku 2000 mal výšku takmer 84 metrov a jeho vek bol odhadovaný na viac ako 2400 rokov.“ Generál Sherman má obvod vyše 30 metrov a objem 1487 m³ (údaj z roku 2002), a tak nečudo, že je považovaný za najmohutnejší strom sveta.

Nápomocný požiar „Zaujímavé je, že tento velikán má pomerne drobné semená a zrodu novej rastliny obyčajne napomáha požiar v lese. Na vyhorenej pôde je veľa uhlíka, pôda je voľná, zbavená konkurencie, dokonale osvetlená a do istej miery asi aj vydezinfikovaná. Charakteristické šišky sú plné drobných semien a ich uvoľneniu spomedzi dužinatých šupín napomáha suché obdobie po požiari. Malé semeno za týchto podmienok tiež najlepšie klíči a prospieva,“ vysvetľuje Gregorek a dodáva, že dospelé sekvojovce sú vraj pomerne odolné voči ničivej sile plameňov. Možno ich chráni zvláštna pórovitá a mäkká kôra, hrubá 30 až 90 centimetrov.

Sekvojovec Generál Sherman v Národnom parku Sequoia v Kalifornii je najmohutnejším stromom sveta. Foto: flickr.com

Ešte staršia borovica

Sekvojovec či sekvoja?

Sekvojovec si za svoju výšku a vek zaslúži nejeden užasnutý výraz, no adeptov na titul „najstaršia rastlina sveta“ je niekoľko. Jedným z najznámejších je borovica dlhoveká (Pinus longaeva), ktorej najstarší exemplár má údajne viac ako 4800 rokov. Aj neveľká borovica ostitá (Pinus aristata) má potenciál dožiť sa veku 3000 rokov, rovnako ako obrovský sekvojovec.

Pri hľadaní informácií o sekvojovcoch sme natrafili na nesúlad v názvoch. Niekde sa totiž spomínajú ako sekvoje. Toto pomenovanie podľa Roberta Gregoreka nie je správne: „Drevina s botanickým menom Sequoiadendron giganteum je v slovenskom jazyku označovaná ako sekvojovec mamutí. Pripúšťa sa síce aj označenie Sequoia gigantea, ale toto synonymum je menej vhodné a navyše komplikuje aj odlíšenie práve veľmi podobného druhu Sequoia sempervirens (sekvoja vždyzelená, tiež nazývaná aj sekvoja pobrežná), ktorá sa u nás ale nepestuje.“ Práve sekvoja vždyzelená je aktuálne najvyšším stromom na svete. Volá sa Hyperion, meria 116 metrov a rastie v kalifornskom národnom parku Redwood. Predpokladá sa, že sekvojovce v našich podmienkach nedosiahnu rozmery a vek svojich predkov v Amerike, ale to zistia až budúce generácie.

Šiška sekvojovca. Údajne sa ujme len každé tisíce semienko. Foto: Laura Camp, flickr.com

Gabriela K. Kuchárová

Obec Šemša

LEPŠIA ŠEMŠA Covidové roky. Tak sa bude spomínať na roky 2020 a 2021. Mnoho ľudí sa pasovalo s chorobami a, žiaľ, aj s úmrtiami, niektorí so starou zamestnania, iní sa nevedeli zmieriť s odlúčením. Deti nechodili do školy, nekonali sa podujatia. No život v obci sa nezastavil. Svedčí o tom aj prehľad najdôležitejších aktivít Obecného úradu.

Pred začiatkom vegetačného obdobia sa odstránili dva staré a nie veľmi vitálne topole za budovou kultúrneho domu. Tie najmä počas veterných dní ohrozovali priľahlé pozemky a bezpečnosť ich majiteľov. „Za tieto topole cítime spoločenskú a environmentálnu zodpovednosť, a tak sme namiesto nich vysadili pätnásť ďalších stromov. Výsadbu sme uskutočnili na miestnom cintoríne, kde sme z rovnakého dôvodu, ako pri topoľoch, boli nútení zrealizovať aj výrub líp,“ vysvetľuje starosta obce Martin Kövér a dodáva, že vo výsadbe ďalších stromov sa bude pokračovať. Foto: archív obce Šemša

Najcennejší kríž Šemše stojí na starom cintoríne. Vlastne nestojí, pretože vo februári 2021 ho obec demontovala a odviezla do Topoľčian profesionálnym reštaurátorom na kompletnú rekonštrukciu. Späť sa vráti na prelome júna a júla. Do tej doby sa zrevitalizuje aj jeho okolie, aby vyzeralo tak, ako si náš najcennejší kríž zaslúži. Foto: archív obce Šemša

V areáli materskej školy bude realizovaná výstavba chodníkov s funkčnou zeleňou, ktoré fungujú ako vodozádržné opatrenia, keďže súčasné chodníky je nutné zrekonštruovať. Foto: archív obce Šemša

Obec Šemša

V Šemši aktuálne prebieha 1. etapa výstavby IBV Viničky. Realizátor v tomto projekte kompletne zastrešil aj výstavbu kanalizácie, odvod dažďovej vody, chodníkov a pouličné osvetlenia. Naviac rozšíril a úplne zrekonštruoval obecnú cestu a mostík „Ku vyšňanskej studni“. Foto: archív obce Šemša

V blízkosti amfiteátra rastie hasičská zbrojnica, ktorú na prelome júna a júla čaká kolaudácia a slávnostne uvedenie do prevádzky. Foto: Martin Krestián

Nedávne jarné daždivé obdobie odhalilo nedostatky v odvode prívalovej dažďovej vody. Nedostatočné, ale aj chýbajúce rigoly sa začnú opravovať a budovať v niekoľkých etapách, aby už nevznikali škody na súkromnom aj verejnom majetku. Foto: archív obce Šemša

Premietanie Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji 2021 bolo premiérovým podujatím v novopostavenom amfiteátri za budovou Obecného úradu. Pozitívne ohlasy a dobrá atmosféra naznačili, že „amfik“ bude tým pravým miestom nielen na organizovanie kultúrnych podujatí, ale aj premietanie športových prenosov či filmov. Foto: Martin Krestián

Obec Šemša

Technické novinky: staré analógové kamery v obci nahradili digitálne a tešiť sa môžu všetci, ktorí čakajú na optický internet. Obec už ukončila právoplatné územné konanie na výstavbu prvej etapy rozvodov optickej dátovej siete. Foto: flickr.com

V obci sa konalo pravidelné antigénové testovanie na COVID-19. Foto: archív obce Šemša

Obec aktuálne pracuje na projekte rozšírenia kapacity čističky odpadových vôd, ako aj kanalizácie. Na rozšírenie druhej etapy vybudovania kanalizácie v časti Vyšné poľo v objeme 200 000 € podalo žiadosť o dotáciu z envirofondu.

Bývalá materská škola v centre obce by mala prejsť kompletnou rekonštrukciou a mala by sa stať sídlom obecného úradu. Keďže si to vyžaduje obrovskú finančnú investíciu, obec sa zapojila do výzvy Ministerstva hospodárstva SR na zníženie energetickej náročnosti budov. Držme palce, aby bola úspešná. Foto a vizualizácie: Obec Šemša

V druhej polovici roka 2021 v obci prebehne rekonštrukcia verejného osvetlenia a doplnenie ďalších úsporných svietidiel. V pláne je aj inštalácia osvetlenia na multifunkčnom ihrisku, aby ho obyvatelia Šemše mohli využívať aj po zotmení. Foto: archív obce Šemša

Deti

ÚSMEVNÉ STRIHAČKY Výrobou kreatívnych strihačiek zabavíte starších lapajov a tých menších namotivujete na aktivity s nožnicami. Na papierového vlasáča a kartónovú ovečku môžete použiť akékoľvek zbytky papierového odpadu.

Potrebujeme: papier (farebný, biely, novinový, popísaný), rolka z toaletného papiera, kartón, fixka, lepidlo. Postup: Na kartón (krabicu od pizze) nakreslite fixkou ovečku a prilepujte zrolované pásiky papiera. Na rolku od toaletného papiera namaľujte oči, nos a ústa a na vrchnú časť prilepte papier, ktorý nastriháte na tenké pásiky. Tie sa dobre strihajú deťom, ktoré držia nožnice v ruke prvýkrát. Ovečku môžete pripevniť napríklad na chladničku či radiátor. Tieto aktivity sme našli na stránke www.montemother.com. Redakcia Foto: Martin Krestián

VEDELI STE, ŽE? „Muchy kakajú každých päť minút.“ „Zebry sú čierne s bielymi pruhmi, nie biele s čiernymi pruhmi.“ Takéto „pikošky“ zo zvieracieho sveta nájdete v oceňovanej knihe Ilustrovaný atlas neuveriteľných faktov o zvieratách. Jeho autorka Maja Säfströmová žije v Štokholme a kreslí naozaj svojské ilustrácie. Do malej publikácie pribalila okrem úsmevných obrázkov aj bláznivé fakty o živote zvieracích kamarátov. Ak by sa vám 119 strán málilo, môžete siahnuť po jej Atlase najrozkošnejších mláďat či Atlase najpodivnejších pravekých tvorov. Text a foto: redakcia

Deti z našej materskej školy sú parádni umelci. Aj tie vaše? Tak nám pošlite ich výtvory (kresby, maľby, koláže...) na casopis. semsa@gmail.com a my niektoré z nich uverejníme v zimnom čísle časopisu Šemša. Ideálne, aby boli s vianočnou či zimnou tematikou. Uzávierka kresieb je 31. októbra 2021.

Pridajte sa k nám Chceli by ste sa stať súčasťou redakcie časopisu Šemša? Radi by ste sa podieľali na tvorbe článkov či vizuálneho obsahu? Napíšte nám na casopis.semsa@gmail.com. Tiráž: Časopis Šemša. Občasník. Šéfredaktorka: Gabriela Krestián Kuchárová. Redaktori: Miroslav Cimerman, Martin Krestián. Vydavateľ: Obec Šemša, Šemša 116, 044 21 Šemša, IČO 00324787. Adresa redakcie: Obec Šemša, Šemša 116, 044 21 Šemša. E-mail: casopis.semsa@gmail.com. Náklad: 260 kusov. Grafické spracovanie: Jozef Korbel. Grafické spracovanie titulnej strany: Samo Čarnoký. Tlač: MULTIPRINT s.r.o. Nepredajné.