Cirkev a médiá
Egoizmus alebo empatia? Raz išla rodina na výlet. Išli pomaličky, dcérku striedavo držala za ruku matka, podchvíľou otec. Kráčali do kopca a keďže dcérka nevládala držať krok, vzala ju matka na ramená. Kráčali spolu hore, onedlho ju vzal na plecia otec. A keďže kopec bol strmý, otec tiež po čase spomalil. Hoci naozaj iba spomalil krok, dcérka si to všimla a oslovila ho takýmto spôsobom: „Ocko, Ty už nevládzeš? Ja ešte áno…“ Príhoda môže vyvolať úsmev, správanie dieťaťa však ospravedlňuje jeho vek. Čo ale ospravedlní dospelých, ktorí sa správajú rovnako?! Ktorí pred empatiou, vcítením sa do pocitov iného človeka dávajú voľný priechod sebectvu a v rôznych životných situáciách sa vôbec netaja svojím egoizmom?! Niekde sa stala chyba. Tento príbeh nám jasne ukazuje, že nie vždy máme prehľad o tom, akým spôsobom prežívajú spoločnú cestu s nami tí, ktorí s nami kráčajú. A možno aj preto, že my sami kráčame nie tak spolu s nimi ako vďaka nim. Áno, chyba sa stala tam, kde chýbala rodina a domov, prostredie výchovy ako prizma na získavanie vzorov a slušného chovania sa, čo sú nosné prvky duchovného a psychického rastu človeka. Nielen negatívne bez násilia. Ale aj pozitívne viesť je dôležité. To je absolútne nutné. Teda nielen detské domovy a ich prostredie. Ale najmä rodiny s láskyplným výchovným prostredím majú byť v ohnisku pozornosti našej spoločnosti. Potom nebudeme stáť pred otázkou, či egoizmus alebo empatia.
Katolícka cirkev vníma spoločenské komunikačné prostriedky a hodnotí ich činnosť a vplyv pravdivo. A to ma veľmi zaujalo a oduševnilo, keď som študoval cirkevné dokumenty v tejto oblasti. Ako ich Cirkev posudzuje? Sú to prostriedky, ktoré sú ľudským vynálezom. Ony samy osebe nie sú ani dobré ani zlé. Ale človek ich môže využiť k dobrému alebo zneužiť na zlé. Majú veľký účinok, pretože nepriamo určujú, o čom človek rozmýšľa, čím sa zaoberá! Silne vplývajú na názor jednotlivca a verejnú mienku. O to väčšia je zodpovednosť tých, ktorí ich vlastnia, resp. určujú ich obsah a zameranie.
Čo dnes ohrozuje vieru? Vieru dnes podľa mňa ohrozuje najviac komplex menejcennosti kvôli vlastným zásadám a kresťanskému presvedčeniu. To, že sa hanbíme povedať, že patríme ku Katolíckej cirkvi, aby sme získali dočasné výhody alebo trochu uznania od tých, ktorí na nás v tomto smere vyvíjajú či už skutočný alebo pomyselný psychický nátlak. Tomu sa nesmieme poddať ani na chvíľu. Dnes veľmi, ale zákerne ticho ohrozuje vieru aj absencia spolucítenia a lásky ku farskému spoločenstvu veriacich. Je to teória Boha bez Cirkvi. To nie je viera v Boha. Neobstojí ani „argument“, načo v dnešnom pretechnizovanom svete chodiť do kostola a na náboženské podujatia, keď nám stretnutie so živým Bohom môže sprostredkovať svet virtuálnych médií. Naozaj môže? Otázku, či svet printových, elektronických médií a internetu môže sprostredkovať stretnutie so živým Bohom, je možné zodpovedať takto: môže, ale nie bez živého spoločenstva fyzického sprítomnenia Krista v skutočných vzťahoch. Vlastnosti masovej mediálnej komunikácie (veľký rozsah; jednosmerný tok; asymetria; anonymnosť, prepočítanosť a štandardizácia obsahu) odlišujú mediálnu komunikáciu od bežnej ľudskej a vzájomnej. Preto mediálny svet sprostredkuje stretnutie s Bohom len čiastočne. Dokončiť to musí vždy fyzické spoločenstvo a osobne svedok Kristov. Kresťan.
O slobode Sloboda sa najčastejšie prezentuje ako hlavný atribút demokracie. Rado sa však v praxi zabúda na starú demokratickú zásadu, že moja sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého. Platí to, samozrejme, aj obrátene – sloboda druhého končí tam, kde začína moja sloboda. Sloboda celku teda vyrastá zo slobody jednotlivcov. Preto skutočná sloboda jednotlivcov je zárukou slobody spoločenstva a aj jej rozvoja. Žiaľ, sme čoraz častejšie svedkami toho, že bezstarostné chápanie slobody ako sladkej anarchie, slobody bez zodpovednosti a beztrestného konania je pre mnohých akýmsi spôsobom relaxu. Bez toho, aby si to spočiatku vôbec uvedomoval, tento spôsob myslenia a konania postupne prechádza do hodnotového rebríčka človeka. V našom katolíckom ponímaní sa sloboda človeka chápe ako hlavný atribút prisúdený spolu s rozumom človeku ako Božiemu obrazu. Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono, a tak vykonať sám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Sloboda človeka je taká dôležitá, že pre jej zachovanie a hodnotu prišiel na zem Boží Syn. Ona sama nie je cieľom. Je prostriedkom na konečné definovanie večnosti človeka, ale aj jeho rozvoja i celého ľudstva správnym alebo nesprávnym smerom. Sloboda človeka je bojovým územím medzi dobrom a zlom. V tomto úsilí sa človek zdokonaľuje, ale aj zatracuje. Stojí a padá. Rodí nový život alebo ho zabíja. V katolíckom učení sa sloboda vždy chápe ako nástroj na rozhodnutie človeka pre dobro. No nie programované, ale zaslúžené poctivým hľadaním a vnútorným bojom. Snaha po neobmedzenej slobode a moci s ňou spojenou vždy bola a je aj teraz veľkým pokušením jednotlivca a celých spoločenstiev.
www.lumen.sk
Úcta k prírode zušľachťuje aj vzťahy medzi ľuďmi.
Boh Vám žehnaj! Prajem čitateľom časopisu Dom a Byt nielen bohatý štedrovečerný stôl a štedrosť darčekov, ale predovšetkým milosti a láskyplné Vianoce v spoločnosti blízkych, pohodu a pokoj v duši. Pozdravujem celý kolektív časopisu, prajem mu čoraz viac čitateľov a inšpirácie. Aby úsilie pri vytváraní domova čím viac nám všetkým pripomínalo večný príbytok, ktorý je pre nás pripravený! Boh Vám žehnaj!
domabyt.sk
79