Issuu

ни ке

prof. Dr. JARMILA HODOLIČOVÁ

ČÍTANKA

За во

за

уџ

бе

PRE 6. ROČNÍK ZAKLÁDNEJ ŠKOLY

Recenzenti Dr. JOZEF VALIHORA MÁRIA ANDRÁŠIKOVÁ MÁRIA KOTVÁŠOVÁ-JONÁŠOVÁ

Redaktorka MARIENA KOROŠOVÁ

ни ке

Zodpovední redaktori Mr. NIKOLA STOJANAC SLOBODANKA RUŽIČIĆOVÁ Za vydavateľa MILOLJUB ALBIJANIĆ, riaditeľ a hlavný redaktor

За во

за

уџ

бе

Pokrajinský tajomník pre vzdelávanie schválil vydanie a použitie tejto učebnice v 6. ročníku základnej školy rozhodnutím číslo 106-61-00086/2010-01 zo dňa 9. augusta 2010.

ISBN 978-86-17-16737-8 © ЗАВОД ЗА УЏБЕНИКЕ, Београд, 2010. Ово дело се не сме умножавати, фотокопирати и на било који начин репродуковати, у целини нити у деловима, без писменог одобрења издавача. © ЗАВОД ЗА УЏБЕНИКЕ, Belehrad 2010 Toto dielo alebo jeho časť sa nesmie rozmnožovať, kopírovať alebo inak reprodukovať bez písomného súhlasu vydavateľa.

За во

за

уџ

бе

ни ке

I. ĽUDOVÁ SLOVESNOSŤ A UMELÁ TVORBA

ĽUDOVÁ SLOVESNOSŤ

За во

за

уџ

бе

ни ке

Ľudová slovesnosť je tvorba, ktorá vznikala bez zapisovania medzi dedinskými a mestskými vrstvami obyvateľstva. Prenášala sa ústnym podaním. Spolu s ľudovou hudbou, tancom, výtvarným umením, obradmi, obyčajami a názormi ľudu je súčasťou ľudovej kultúry. Ľudová slovesnosť vznikala a formovala sa v ľudovom kolektíve určitej zemepisnej oblasti alebo určitej sociálnej skupiny. Proces formovania ľudového slovesného výtvoru (rozprávky, povesti, piesne a pod.) sa začína u talentovaného jednotlivca – neznámeho autora. Potom sa rozpráva v širšom kruhu a tuná sa ústnym podaním mení, nezostáva taký ako v pôvodnom stave. Každý niečo pridá v rozprávaní a tak sa napr. rozprávka časom mení. Ľudová slovesnosť vznikala, aby magicky pôsobila na predmet (zaklínadlá), pohotovo poradila (príslovia, pranostiky), vysvetlila prírodné úkazy (povesti), alebo pobavila poslucháčov (rozprávka, povesť a pod.). Ľudová slovesnosť sa podobne ako umelecká literatúra člení na tri základné druhy: epiku, lyriku a drámu. Útvary ľudovej slovesnosti sú vyjadrené prózou alebo veršom. Môžeme ich rozčleniť do týchto žánrových skupín: ľudová próza (zahŕňa ľudovú epiku: ľudové rozprávky, bájky, povesti, báje, legendy), ľudová poézia (zodpovedá jej lyrický alebo lyrickoepický spôsob vyjadrenia: ľudová pieseň, balada), ľudová dráma. Z ľudovej slovesnosti je najznámejšia ľudová rozprávka a ľudová pieseň. Prvé teoretické dielo o ľudovej slovesnosti napísal Ľudovít Štúr (O národných povestiach a piesňach plemien slovanských, 1853). Jemu patrí aj zásluha za zavedenie dnešného spisovného jazyka. Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža sa roku 1843 na schôdzke v Hlbokom rozhodli ustanoviť spisovný slovenský jazyk založený na stredoslovenskom nárečí. Odôvodnil to v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, ku ktorému vyšla aj gramatika Náuka o reči slovenskej. Štúr bol nielen jazykovedec, ale aj básnik, novinár, publicista a mnohostranný verejný pracovník.

ĽUDOVÁ ROZPRÁVKA Slovenská ľudová rozprávka

Soľ nad zlato

За во

за

уџ

бе

ни ке

Jeden kráľ mal tri dievky, ktoré si varoval ako oči v hlave. Keď mu už údy slabli a hlava sniežikom pripadala, často mu prichádzalo na um, ktorá by z jeho troch dievok po jeho smrti kráľovnou byť mala. Ťažko mu bolo voliť medzi nimi, bo všetky boli driečne a všetky rovnako rád mal. Konečne mu prišlo na rozum, aby tú ustanovil za kráľovnú, ktorá by ho najradšej mala. Zavolal svoje dievky pred seba a takto im vravel: „Dievky moje, starý som, vidíte, a neznám, či dlho budem ešte s vami. Chcem teda ustanoviť, ktorá z vás po mojej smrti kráľovnou bude. Skôr by som ale rád vedieť, dietky moje, ako ma ktorá ľúbite. Nuž, dcéro najstaršia, povedz ty najprv, ako ľúbiš svojho otca?“ „Eh, otče môj, milší ste mi nad zlato!“ odpovedala dcéra najstaršia a otcovi pekne pobozkala ruku. „No, dobre; a ty, stredná, akože ty ľúbiš svojho otca?“ „Jaj, otče môj drahý, ja vás ľúbim ako môj vienok zelený!“ riekla tá stredná a ovíjala sa otcovi okolo hrdla. „No, dobre; a ty, dcérko najmladšia, akože ty mňa ľúbiš?“ „Ja, tatuško, ľúbim si vás ako soľ!“ povedala Maruška a pozrela milo na otca. „Eh, ty naničhodnica, či ty otca len zatoľko máš ako soľ?“ rozkríkli sa na ňu staršie sestry. „Veru ľúbim si ho tak, ako tú soľ!“ prisvedčila Maruška ešte raz a ešte ľúbeznejšie pozrela na otca. Ale ani u otca nezdolala ničoho. Otec rozhneval sa náramne, že či dieťa len zatoľko má mať vlastného otca ako tú márnu soľ, ktorú každý medzi prsty berie a rozsýpa. „Idi, idi mi z očí!“ okríkol sa na ňu, „keď si ma zaviac nevážiš, len ako soľ! Až nastanú také časy, že bude soľ viacej platiť ako zlato, potom sa ohlás, budeš kráľovnou.“ Maruška od ľútosti ani slova preriecť nemohla, keď otec jej lásku takto zaznával. Zvyknutá bola otcovo slovo navlas poslúchnuť a vedela, že by pred sestrami neobstála sa viac v dome, nuž zobrala svoje hábky a pobrala sa preč. Dala sa do povetria cez hory a doly, až prišla ďaleko do tmavého lesa. Tu – kde sa vzala, tam sa vzala – postavila sa jej do cesty stará žena. „Maruška, Maruška, povedzže mi, kdeže ideš a čo si taká uplakaná?“ „Ach, starká moja, čože vám to mám rozprávať, keď vy mne spomôcť nemôžete!“ „Ej, devojno, lenže mne ty len rozpovedz svoju vec; azda nájde sa ti ešte u mňa porady. Či nevieš, že kde sú šedy, tam bývajú i vedy?“ Maruška rozpovedala staruškej všetku svoju príčinu, a len toho si žiadala ešte dožiť, aby otec presvedčil sa, že ho ona veru rada má. Starušká popredku vedela, čo jej Maruška má povedať, bo to bola múdra žena, veštica. Preto Maruške na všetko prisvedčila a volala ju hneď so sebou, aby stala u nej do služby. Maruška bola rada, že dakoho našla, komu vyžalovať sa mohla, a vďačne pobrala sa za starkou, kde táto pod lesnými svrčinami v malej chyžke prebývala. Čo majú, to dajú; nachovala aj starká Marušku, čím mohla, a tejto aj zišlo sa trocha občerstvenia, lebo bola už aj hladná aj smädná.

„A teraz,“ povedá starká, „zrezka do roboty. Len či mne ty znáš priasť, motať, navíjať, tkať? Či mi takto ovečky napasieš a či mi ich aj podojíš?“ „Neznám ešte, starká moja, ale naučím sa, len či mne vy to ukážete,“ povedala Maruška. „No, veď ja ti to všetko poukazujem; až doba dobu nájde, zíde sa ti to dobre všetko.“ I tak bola Maruška hneď do roboty ako osa; bo hoc ešte nevedela všetko, ako u chudobných ide, ale privykla hneď k všetkému. Vysúkané rukávy a biela zásterka k tomu svedčili jej ako na svet súcej devojnej. ***

За во

за

уџ

бе

ни ке

Doma za ten čas bolo sestrám hrdo. Ustavične otca hladkali, kolo hrdla ovíjali sa mu a boli by ho vari zjedli od samej lásky, bo dával a strojil, čo len živo zažiadalo sa ktorej z nich. Najstaršia obliekala sa deň čo deň do drahších šiat a riasila sa zlatom; prostredná vystrájala hostiny a tance; obe si hoveli, ako si kedy zamysleli. Skoro obadal sa otec, že staršej dcére milšie je zlato ako otec, a keď mu prostredná vyjavila, že by rada ísť za muža, poznal, že so zeleným vienkom skoro aj láska k otcovi uvädne. Naraz mu prišla na um aj Maruška, ale čože? O tej už nebolo ani rozprávky. „Eh, čo?“ zaháňal si pamiatku na ňu. „Veď ma len tak rada mala ako márnu soľ.“ Raz mala byť v zámku zasa veliká hostina, vari i vohľačia mali už prísť tej strednej. Tu priletí kuchár ako bez duše. „Pane kráľu,“ jachtal, „veliká galiba, veliká galiba!“ „Nuž čože ti je, vari si rozum potratil?“ povie kráľ. „To, to, pane kráľu, rozum mi zastáva. Všetka soľ, čo sme mali, či rozmokla sa, či len ako prepadla sa do zeme, ale niet jej viac ani omrvinky. Čím ja budem soliť?“ „Ale si ty blázon! Nuž pošli pre druhú!“ „Kdeže pošlem, keď tak stalo sa v každom dome a v celej krajine soli niet!“ „Nuž soľ voľačím inším, alebo var také jedlá, do ktorých soli netreba!“ odpral konečne nevrlý kráľ kuchára od seba. Kuchár si pomyslel, ako pán káže, tak byť musí, a varil jedlá bez soli; najprv aké mu prišlo, potom samé sladké. Boli to divné hostiny, neslané! A hostia pomaly porozchodili sa od kráľa a noví neprichodili viac. Načo by aj, keď tu ani toho nemohlo byť, čoho inde u najchudobnejšieho, „chleba so soľou a s dobrou vôľou“. Omrzelý chodil kráľ; dcéry boli ako oparené, kde podeli sa im ich zlaté časy! Ba, hľa, zlata dosť, ale soli ani omrvinky a čo by vari kraj sveta boli po ňu posielali. Tá zmizla a zmizla! Pomaly odpadala ľuďom všetka žiadza na jedlá; len už tej soli čo len ako márny mak bol by si každý žiadal na jazyk. Ešte aj statky trpeli, kravy a ovce dojiť prestali, pretože nemali soli. Ľudia chodili ako omámení a padali do chorôb. Kráľ a jeho dievky vyzerali už len ako tône, ani by ich už nebol poznal od choroby. Bola to božia kára na celú krajinu. Za omrvinku soli boli by teraz zlatom odvážili toho, kto by im ju bol doniesol. Teraz pobadával kráľ, aký vzácny dar boží je soľ, ale biedu svoju bol by ešte pretrpel, keby mu Maruška nebola na svedomí bývala, a akú jej krivdu urobil!

За во

за

уџ

бе

ни ке

Medzitým našej Maruške vodilo sa veľmi dobre. Nebolo takej roboty, ktorú by nebola naučila sa a k čomu by nebola privykla; o biede neznala nič. Nevedela ani o tom, čo porobilo sa v otcovskom dome a v jeho krajine. Ale múdra žena o všetkom vedela, aj kedy je čomu čas. Preto raz zavolala Marušku a takto jej povedala: „Dievka moja, veď som ti vravela, že doba dobu nájde, čo celý svet prejde; doba tvoja došla, čas je, aby vrátila si sa domov.“ „Ach, starušká moja dobrá, akože ja pôjdem domov, keď ma otec nechce?“ povedala Maruška a pustila sa do plaču. „No len neplač, dievka moja, všetko bude ešte dobre. Stala sa tam soľ drahšia nad zlato; smieš sa i ty hlásiť k otcovi.“ A s tým rozpovedala veštica všetko, o čom ešte Maruška neznala, a naostatok doložila: „Statočne si mi slúžila; nuž vrav už teraz, čo si žiadaš za tú vernú službu?“ „Dobre ste ma radili, dobre ste ma chovali, stará matko! Za všetko vám iba ďakujem. Nič Ľudovít Fulla: Marienka a Janko si nežiadam, iba za žmeň soli, čo by som otcovi (ilustrácia k slov. ľud. rozpr.) doniesla výsluhu.“ „A inšieho nič si nežiadaš? Či nevieš, že ti ja všetko môžem vykonať?“ spytovala sa ešte raz múdra žena. „Nič nežiadam viac, len tú soľ!“ odpovedala Maruška. „Nuž, keď si tak vážiš soli, nech ti nikdy nechýba,“ vravela naposled veštica. „Ale ti nič viac nedám len tento prútik. Ako najprv vietor od poludnia dúchať bude, idi po vetre, idi cez tri doliny, cez tri vrchy; potom zastaň a šibni tým prútikom na zem! Kde šibneš, tam otvorí sa zem, a ty idi dnu! Čo tam nájdeš, všetko tvoje; to tebe bude za svadobné rúcho.“ Poďakovala sa Maruška za všetko; vzala sebou zlatý prútik i plnú sajdačku soli a smutno brala sa preč – smutno veru, bo jej u staruškej vždy dobre bývalo. Ale tešila sa, že veď nelúči sa na večnosť s dobrou starkou, že si ešte príde pre ňu, len či doma otec udobrí sa. Starušká len usmievala sa na to a vravela jej: „Zostaň ty len, dievka moja, dobrá a statočná, a dobre ti bude naveky. O mňa netráp sa ani najmenšie!“ Medzi rozprávkou došli až na pokraj lesa. A keď tu Maruška ešte raz chcela dobrej starkej ďakovať, už tej viac nebolo, – kde zmizla, tam zmizla, ale Maruška ostala samotná ako prst. Tým hlasnejšie vzdychlo sa jej teraz za otcom, – i zrezka pospiechala v tú stranu ku otcovmu zámku.

žiadza – chuť, žmeň – hrsť, svadobné rúcho – výbava nevesty

***

За во

за

уџ

бе

ни ке

Došla medzi svojich, ale jednak že ju už dávno nevideli, jednak že mala hlavu v obrúsku zavinutú, nepoznali ju, ani ju nechceli pustiť pred kráľa. „Ej, lenže ma pusťte,“ nástojila Maruška, „veď ja nesiem pánu kráľu dar nad zlato, a to taký, čo od toho lieku iste vystrábi sa!“ Riekli to kráľovi a ten hneď prikázal, aby ju k nemu pustili. Keď k nemu prišla, žiadala, aby jej podali chlieb. Kráľ jej ho kázal priniesť, lež vzdychlo sa mu pritom zhlboka: „Chleba máme, ale soli nemáme!“ „Čo nemáme, to mať môžeme!“ riekla Maruška, odkrojila otulec chleba, rozviazala sajdačku, posypala chlieb a podala kráľovi. „Soľ!“ zaradoval sa kráľ. „Ej, ženičko, to je vzácny dar; ako sa ti odmením? Žiadaj, čo len chceš, všetko dostaneš!“ „Nič nežiadam, tatuško, len ma radi majte ako tú soľ!“ povedala Maruška takým milým hlasom, ako dakedy hovorievala k svojmu otcovi, a hlavu si odkryla. Tu kráľ div neomdlel od radosti, keď si poznal svoju drahú Marušku. Prosil ju, aby nebanovala, čo sa stalo. Ona si otca len láskala a objímala a toho milého oka svojho ani nepustila z neho. „Veď to, vraj, všetko dobre stalo sa!“ Roznieslo sa hneď po zámku i po meste, že najmladšia kráľova dcéra prišla a že priniesla soli. Tomu každý zaradoval sa. Radovali sa aj Maruškine sestry, nie tak sestre, ako tej soli, že ešte aj im dostane sa aspoň obliznúť. A Maruška zabudla na príkorie, čo jej sestry robili, a uvítala aj tieto osoleným okruškom chleba. A každému, kto len prišiel, nadelila soli zo svojej sajdačky. A keď otec v strachu, aby zasa neostali bez soli, napomínal, aby všetku preboha nerozdala, „že, vraj, pomaly s dobrým,“ ona vždy len to odpovedala: „Dosť jej tu ešte, tatuško!“ A naozaj, čo by jej koľko bola odberala, vždy ešte dosť soli mala pre každého, len ako by to naveky bolo v tej sajdačke. Všetko okrialo ako na slnci! I kráľa všetka choroba pominula, len akoby ju bol z neho zosňal. V radosti nad tým dal zavolať staršie hlavy mesta i krajiny a Marušku ustanovil za kráľovnú. Tu, keď Marušku za kráľovnú pod vysokým nebom vyhlásili, pocítila ona, že jej teplý vetrík zavial do tváre; dul od poludnia. Zverila sa hneď otcovi so všetkým, čo a ako jej múdra žena naručila. Šla po vetre, a keď prešla tri doliny a tri vrchy, zastala s prútkom a šibla ním na zem. Ako šibla, rozostúpila sa zem a Maruška vnišla pravo do zeme. Zrazu – ani nevedela, kde sa tam vzala – prišla do veličiznej paloty, ktorá bola celá ako z ľadu: povala, steny a podlaha, všetko to lisklo a blyšťalo sa, akoby bolo iskry sypalo. Po stranách boli také lesklé štôlne a z týchto pribehúvali maličičkí ľudíci s horiacimi kahancami a Marušku vítali: „Vitaj nám, vitaj, kráľovno, už ťa čakáme; naša pani nám prikázala, aby sme ťa všade povodili a všetko ti ukázali, lebo že je to všetko tvoje!“ Tak okolo nej štebotali, kahancami harcovali a točili, po stenách hore-dolu lazili ako mušky, a steny ligotali sa kolom dokola ako drahé kamenie. Maruška chodila ako oslepená toľkou

otulec – okrajok (z chleba), okriať – posilniť sa, oživnúť

за

уџ

бе

ни ке

krásou. Ľudíci vodili ju po chodbách a štôlniach, kde z povalín viseli ľadové strechulce, blyštiace sa ako len to striebro. Zaviedli ju aj do záhrady, kde boli červené ľadové ruže, stokrásky a všelinejaké kvety na podiv sveta. Ľudíci odtrhli najkrajšiu ružu a podali svojej novej kráľovnej. Ona privoňala, ale ruža nevoňala. „Ale, čože je toto?“ opytovala sa kráľovná. „Veď som ja ešte nikdy takú krásu nevidela!“ „Toto je všetko soľ!“ odpovedali jej ľudíci. „Aleže či ozaj? To že rastie soľ?“ divila sa kráľovná a myslela si, že by škoda bolo z toho i najmenšie brať. Ľudíci ale uhádli, čo myslí, a volali: „Ba len ber, Maruška; ber len, koľko sa ti páči; nikdy nedoberieš sa jej, nikdy viac neschybne ti!“ Maruška pekne poďakovala sa ľudíkom, odobrala sa od nich a vyšla von zo zeme. Ale zem zostala za ňou otvorená. Keď vrátila sa domov a otcovi ružu ukázala a všetko mu rozpovedala, tu videl kráľ, že veru tá starušká z chyžky jeho dcéru bohatším svadobným rúchom obdarovala, ako by ju on bol mohol vystrojiť. Ale ani Maruška na staruškú z chyžky nezabúdala. Dala hneď zapriahnuť do krásneho koča a pobrala sa aj s otcom staruškú vyhľadať, že si ju nikdy viac od seba nepustia. Dobre vedela Maruška cestu, dobre poznala v lese každý chodníček, ale čo sto ráz krížom-krážom poprechodili les, na všetky strany ako makové zrno vyzerali, o chyžke nebolo ani znaku a o staruškej ani hlásku. Len teraz presvedčili sa, čo to bola za starušká a že by všetko hľadanie daromné bolo. Vrátili sa domov. V darovanej sajdačke viac soli nebolo, ale Maruška vedela už, kde soľ rastie: brali, brali, a nikdy nedobrali sa jej, nikdy viac im neschybla!

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

1. Aký panovník bol kráľ a koľko mal dcér ? 2. Čo hovoria dcéry, ako milujú svojho otca? 3. Kto pomohol Maruške, keď ju otec vyhnal z domu? Čím zaplatila starenka Maruške službu? 4. Zatiaľ čo Maruška bola slúžkou, čo robili jej sestry? 5. Čo urobil zázračný prútik? 6. Ako kráľ odmenil Marušku za úprimnosť a usilovnosť? 7. Ako sa rozprávka končí? Spočíva šťastie len v bohatstve a v prepychu? 8. Keď niekoho máte veľmi rád, môžete mu povedať Mám ťa rád ako soľ!

palota – palác, štôlňa – banská podzemná chodba, kahanec – jednoduché zariadenie na osvetľovanie (s otvoreným plameňom), harcovať – skákať, strechulec – cencúľ

ZAPAMÄTAJME SI

За во

за

уџ

бе

ни ке

Rozprávka je jeden zo základných epických žánrov ľudovej slovesnosti. Vznikla v predhistorickej dobe. Vtedy naši predkovia nevedeli písať a čítať, a tak sa rozprávka ústne prenášala z generácie na generáciu. Nezostávala vo svojej pôvodnej forme a premieňala sa. Každý pri rozprávaní niečo pridal, zmenil a preto vznikali rôzne varianty ľudových rozprávok. Rozprávky vymýšľali naši predkovia preto, lebo si svoj ťažký život chceli urobiť krajším a preto si vymýšľali princezny, kráľov, kráľovičov, poctivých šuhajov. Často sa rozprávky končia sňatkom, teda šťastne (Žili šťastne, pokiaľ nezomreli...). Spravidla najmladšia kráľova dcéra alebo syn sú najkrajší a najpoctivejší. Mnohé rozprávky sa dostali do Európy i k nám rozličnými cestami. Najstaršie pramene sú orientálne (rozprávka Tisíc a jedna noc). Rozširovateľmi rozprávok boli potulní speváci, ľudoví rozprávači, kupci, študenti, neskoršie remeselníci (na Slovensku drotári), ktorí prinášali z rozličných krajov vypočuté rôzne varianty rozprávok a odnášali za hranice svojej vlasti vlastné slovenské rozprávkové motívy. Tak tá istá rozprávka v mnohých krajoch sveta má pozmenený obsah. V rozprávkach sa najčastejšie používa číslo 3 a 7 (napr. Jeden kráľ mal troch synov... Za siedmimi horami, za siedmimi dolinami žil...).V rozprávke preto nemáme presne určený čas a miesto odohrávania deja (Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolinami žil jeden kráľ, ktorý mal tri dcéry). Rozprávky môžu byť ľudové a autorské. Pri ľudových rozprávkach nepoznáme autora a pri autorských je autor známy. Ľudové rozprávky delíme podľa charakteru výmyslu, ktorý ide od fantastickosti až po reálnosť, na niekoľko typov: rozprávka fantastická, démonologická, zvieracia, legendová, realistická. Fantastická rozprávka opisuje sen o šťastí, o lepšom živote, o víťazstve dobrého nad zlým (ježibaba, striga, drak). Démonologické rozprávky opisujú hrôzostrašné príbehy. Realistické rozprávky sú pôvodom najmladšie. Hrdinovia v nich sú jednoduchí ľudia, ktorí vlastným rozumom víťazia nad protivníkmi. Vo zvieracích rozprávkach vystupujú zvieratá ako hlavné postavy a konajú ako ľudia. Legendová rozprávka. Jej vznik súvisí s náboženským životom ľudí v minulosti. Na rozdiel od ľudovej rozprávky rozlišujeme aj autorskú, alebo umelú rozprávku. Tuná už vieme, kto ju napísal, poznáme autora – spisovateľa. Najznámejší zberateľ slovenských ľudových rozprávok je Pavol Dobšinský. Zbieral a zapisoval piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje a povery. Vydal 90 rozprávok v ôsmich knihách pod názvom Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883). Slovenské ľudové rozprávky sú vždy pekne ilustrované. Ilustrovali ich dvaja najznámejší výtvarníci Martin Benka a Ľudovít Fulla.

Srbská ľudová rozprávka

Zámok ani na nebi, ani na zemi

За во

за

уџ

бе

ни ке

Bol jeden cár, mal troch synov a jednu dcéru, ktorú vychovával ako vtáčika v klietke a chránil ako oči v hlave. Keď dievčina vyrástla, vypýtala sa jedného večera od otca, aby jej dovolil vyjsť s bratmi do záhrady na prechádzku. Otec privolil. Ale len čo vykročila z paláca, priletel šarkan, vychytil bratom sestru a vyniesol ju k oblakom. Bratia pribehnú k otcovi, vyrozprávajú, čo sa stalo, a zaumienia si, že pôjdu svoju sestru hľadať. Po dlhom putovaní prídu k zámku, ktorý nebol ani na nebi, ani na zemi. Pomysleli si, že by v ňom mohla byť ich sestra. Začnú sa radiť, ako by k zámku vyliezli. Po dlhom premýšľaní a radení dohodnú sa, že jeden z nich zabije svojho koňa, z konskej kože vykroja remeň, jedným koncom ho pripevnia o šíp a vystrelia z luku tak, aby sa dobre na zámku prichytil. A potom pekne po remeni vylezú hore. Dvaja mladší bratia povedia najstaršiemu, aby zabil svojho koňa. Ale najstarší to nechcel spraviť, ba ani prostredný, nuž najmladší zabije svojho, vykrojí remeň z kože, jedným koncom ho pripevní o šíp a vystrelí na zámok. Keď mali liezť po remeni, zase sa dvaja starší bratia začnú vykrúcať, nuž dal sa liezť najmladší. Keď hore vyliezol, začal chodiť z jednej izby do druhej, a tak vošiel do jednej izby, v ktorej zazrel svoju sestru. Šarkan jej položil hlavu do lona, spí, a ona mu vo vlasoch íska. Keď sestra zbadala brata, veľmi sa naľakala a začala ho tíško prosiť, aby ušiel, kým sa šarkan nezobudí. Ale brat nechcel o tom ani počuť, rozohnal sa budzogáňom a udrel šarkana po hlave. Šarkan sa na tom mieste poškrabal a vraví dievčine: – Čosi ma tu uštiplo. Cárovič ho znovu udrie a šarkan zase vraví dievčine: – Opäť ma tu uštiplo. Keď sa cárovič rozohnal, že ho aj tretíkrát udrie, sestra mu ukáže prstom na šarkanovo znamienko, a keď ho cárovič tam udrel, šarkan zostal hneď na mieste mŕtvy. Princezná ho hodila z lona, pribehla k bratovi, vybozkávala ho a vyobjímala a potom ho vzala za ruku a povodila po všetkých komnatách. Najprv ho zaviedla do izby, kde stál o jasle priviazaný vraný kôň s postrojom z čistého striebra. Potom ho zaviedla do druhej izby, kde stál priviazaný biely kôň s postrojom z rýdzeho zlata. Napokon ho zaviedla do tretej izby, kde o jasle stál priviazaný sivý kôň a na ňom postroj zo samých drahokamov. Keď prešli všetkými troma izbami, sestra ho zaviedla do ďalšej, v ktorej jedna dievčina na zlatom ráme zlatou nitkou vyšívala. Potom ho zaviedla do druhej, v ktorej zase iná dievčina na zlatej prasličke priadla. A naposledy ho zaviedla do tretej izby, v ktorej tretia dievčina perly navliekala a pred ňou na zlatej miske zlatá kvočka s kurencami perly zobala. Keď si to cárovič všetko poprezeral, vrátil sa do tej izby, v ktorej ležal mŕtvy šarkan, vyvliekol ho von a zhodil dolu na zem. Keď to bratia videli, div ich triaška nevychytila. Potom

ískať – prehŕňať (vlasy); takto prezerať hlavu, budzogáň – ťažký kyjak (v rozprávkach)

За во

за

уџ

бе

ни ке

najmladší brat spustil najprv sestru a po nej všetky tri dievčatá aj s ich prácou. Keď dievčatá spúšťal, o každej vravel, čia bude, a keď spustil aj tretiu so zlatou kvočkou a kurencami, určil ju pre seba. Bratia mu závideli, že bol taký hrdina a sestru sám našiel i vyslobodil. Preto preťali remeň, aby nemohol zliezť, a v poli pri ovciach našli akéhosi pastiera, prestrojili ho a namiesto brata zobrali so sebou k otcovi. Sestre a dievčinám však prikázali, aby nikomu nepovedali, čo sa stalo. Po nejakom čase dozvie sa na onom zámku najmladší brat, že sa jeho dvaja bratia i ten pastier ženia s dievčinami. Keď mal najstarší svadbu, najmladší brat vyskočil na vraného koňa a len čo svadobníci vyšli z kostola, vrúti sa medzi nich, udrie brata budzogáňom, že sa ten hneď z koňa prekopŕcol. Najmladší brat zase odletel späť na zámok. Keď sa dozvedel, že sa aj prostredný brat žení, vo chvíli, keď svadobníci vychádzali z kostola, priletel na bielom koni, aj prostredného brata udrel budzogáňom, že sa hneď z koňa prekopŕcol. A zasa na koni odletel. Naposledy sa dozvedel, že sa žení pastier s jeho dievčinou, vyskočil na sivka, vletel medzi svadobníkov práve keď z kostola vychádzali a udrel pastiera po hlave. Svadobníci vyskočili, že ho chytia, a mládenec sa ani nepustil bežať, ale im vyjavil, že on je najmladším cárovičom a nie onen pastier, že ho bratia zo závisti nechali na tom zámku, v ktorom sestru našiel a šarkana zabil. Sestra i dievčiny to všetko potvrdili. Keď to cár počul, veľmi sa nahneval na svojich dvoch starších synov, vyhnal ich z domu, najmladšieho oženil s dievčinou, ktorú si bol vybral, a po smrti mu prenechal svoje cárstvo.

Karol Miloslav Lehotský: Zrúcaniny hradu Báč

ZAPAMÄTAJME SI

ни ке

Tak ako Pavol Dobšinský zbieral a zapisoval slovenské ľudové rozprávky, tak Vuk Stefanović Karadžić (1787 – 1864) zbieral a zapisoval srbské ľudové rozprávky, príslovia, hádanky a zvyky. Precestoval mnohé juhoslovanské kraje a keď počul o dobrom spevákovi – guslarovi alebo rozprávačovi, zašiel aj do zapadlých kopaníc a skalnatých vrchov Čiernej Hory. Najprv vydal jednu knihu piesní a k tomu neskoršie pribudlo šesť zväzkov rozprávok, prísloví, hádaniek a kniha o ľudových zvykoch a obyčajach. Vuk Karadžić spolupracoval so slovenskými kultúrnymi a literárnymi dejateľmi v období romantizmu. Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban sa niekoľkokrát stretli s Karadžićom. Štúrovci si veľmi vážili Karadžića. Mali rovnaké náhľady na národný jazyk, podobne zmýšľali o národnej literatúre a kultúre.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

уџ

бе

1. Ktoré charakteristické znaky rozprávky nachádzaš v tejto srbskej rozprávke? Koľko detí mal cár? Aké čísla, ktoré sú charakteristické pre rozprávku, sa zjavujú v tejto rozprávke? 2. Kto je tu neskutočná bytosť a ako vyzerá? Kde je zraniteľná? 3. Sú bratia úprimní? Ako sa zachovali voči najmladšiemu bratovi? 4. V koľkých izbách boli dievčiny a čo robili? 5. Ako sa rozprávka končí? Zvíťazí dobro, či zlo?

Nórska ľudová rozprávka

Dievča v tráve

За во

за

уџ

бе

ни ке

Žil raz jeden kráľ, ktorý mal dvanásť synov. Keď dorástli, povedal im: – Choďte do sveta, synovia moji a nájdete si každý ženu. Ale dbajte na to, aby vedeli priasť a tkať a aby si za jeden deň ušili košeľu. Ak nie, tak ich za nevesty nechcem. A dal každému synovi koňa a nový výstroj. Potom synovia odcválali, aby si našli ženy. Len čo obrátili chrbát rodnému domu, povedali najmladšiemu: – Ty, Janík, s nami nepôjdeš, aj tak nám nebudeš osožný. Janíkovi bolo ľúto, zišiel z koňa, sadol si do trávy a plakal. Ako tak sedel, trávový porast sa rozstúpil. Vyšlo z neho dievča také maličké ako trávové stebielko. Opýtalo sa: – Janík, nechceš navštíviť dievča v tráve? – Ó, a ako rád, – povedal Janík a šiel s ňou. Keď tam prišli, dievča si sadlo na stolec a bolo veľmi pekné a milé. Opýtalo sa Janíka: – Odkiaľ si prišiel a kam ideš? Vtedy jej Janík povedal všetko o svojom otcovi – kráľovi, o koňovi, výstroji a žene, ktorú si má nájsť. – Tá však musí vedieť priasť a tkať a košeľu si ušiť za jeden deň. Ak to nevie, môj otec ju za nevestu nechce. Ak to vieš a chceš sa stať mojou ženou, potom by som žiadnu inú nehľadal. – Veľmi rada, – povedalo dievča z trávy a začalo priasť a tkať a za jeden deň si ušilo košeľu. Janík zobral košeľu a keď prišiel domov, ukázal ju otcovi. Hanbil sa však, že bola taká maličká. Kráľ povedal: – Nič zato, len sa ty s malou dievčinou ožeň. Janík sa vrátil k dievčaťu v tráve veselý a spokojný a chcel si ju posadiť k sebe na koňa. Ale ona nechcela a povedala: – Odveziem sa v striebornej lyžičke s dvoma bielymi koňmi. Tie dva biele kone boli dve biele myšky. Vydali sa na cestu. Janík šiel na koni, dievča sa viezlo v striebornej lyžičke. Janík dával veľký pozor, aby jeho kôň nestúpil na jeho maličkú nevestu. Tak prišli k širokej rieke. Kôň sa rozbehol a preskočil na druhý breh, zavadil však o lyžičku a dievča z trávy spadlo do vody. Janík nevedel, čo má robiť. Vtom sa z vody vynoril vodník s Janíkovou nevestou a položil ju na suchú zem. Bola taká veľká ako Janík a omnoho, omnoho krajšia ako predtým. Vysadla si na koňa k Janíkovi a pobrali sa do kráľovského mesta. Všetci bratia sa už boli vrátili. Každý si priviedol nevestu. Nevesty sa medzi sebou hádali a šklbali. Keď bratia uvideli Janíka a jeho prekrásnu nevestu, zbledli od závisti. Kráľ sa im však zaradoval a všetkých jedenásť synov spolu s nevestami vyhnal z domu. Potom sa Janík oženil s dievčaťom z trávy a žili veľa rokov spokojní a šťastní. Ak nepomreli, tak ešte aj dnes žijú.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

уџ

бе

ни ке

1. Prečítali ste si nórsku ľudovú rozprávku. 2. Má rovnaké vlastnosti ako slovenská ľudová rozprávka. Ktoré? 3. Ako prejde najmladší syn a ako ostatní? 4. Ako sa rozprávka končí?

Pierre Auguste Renoire: Mladé dievča s dáždnikom

AUTORSKÁ ROZPRÁVKA Charles Perrault

Červená čiapočka

За во

за

уџ

бе

ни ке

Žilo raz v jednej dedine také pekné dievčatko, že mu široko-ďaleko nebolo páru. Matka sa išla od radosti pominúť a stará mama už ani nevedela, čo robiť. Starká dala vnučke ušiť červenú čiapočku, a tá jej tak pristala, že od tých čias ju každý volal iba Červenou čiapočkou. Matka raz napiekla posúchy a povedala: „Nože sa choď pozrieť, ako sa má stará mama. Počula som, že prechorela. Vezmeš jej posúchy a za hrnček masla.“ Červená čiapočka sa ihneď vychystala na cestu. Musela ísť až do druhej dediny, a keď išla cez les, stretla kmotra vlka. Vlk si na Červenú čiapočku brúsil zuby, ale netrúfol si ju napadnúť, lebo v lese pracovali drevorubači. Opýtal sa jej, kam ide, a to chúďa, ktoré nevedelo, aké nebezpečné je zastaviť sa s vlkom a dať sa s ním do reči, mu odvetilo: „Idem pozrieť starú mamu. Nesiem jej posúchy a za hrnček masla. Mamička jej posiela.“ „Býva tvoja stará mama ďaleko?“ pýtal sa vlk. „Veru ďaleko,“ povedala Červená čiapočka, „tamto za mlynom, vidíte, až tam, v prvom dome skraja dediny.“ „No dobre,“ riekol vlk. „Aj ja ju pôjdem navštíviť. Ja pôjdem touto cestou, a ty tamtou. Uvidíme, kto tam bude prv.“ Vlk sa ozlomkrky pustil bežať najkratšou cestou a dievčatko najdlhšou. Kadečím sa pritom zabávalo: trhalo oriešky, naháňalo motýle a z drobného kvieťa si idúcky vilo kytičku. Vlk onedlho prišiel k domčeku starej mamy. Buch! Buch! – zabúchal. „Kto je to?“ „Vaša vnučka, Červená čiapočka,“ povedal vlk zmeneným hlasom. „Nesiem vám posúchy a za hrnček masla. Mamička vám posiela.“ Dobrá starká ležala v posteli, lebo jej bolo zle, a zavolala: „Potiahni kolíkom, závora sa otvorí.“ Vlk potiahol kolíkom a dvere sa otvorili. Vrhol sa na starenku a raz-dva ju zožral, lebo už dobré tri dni nemal nič v ústach. Potom zavrel dvere, ľahol si do postele a čakal na Červenú čiapočku. O chvíľu už aj búchala na dvere: buch, buch. „Kto je tam?“ Červená čiapočka počula hrubý hlas a sprvu sa zľakla. Potom si však pomyslela, že stará mama akiste prechladla, a povedala: „Vaša vnučka, Červená čiapočka, nesiem vám posúchy a za hrnček masla. Mamička vám posiela.“ Vlk trochu stíšil hlas a povedal: „Potiahni kolíkom, závora sa otvorí.“ Červená čiapočka potiahla kolíkom a dvere sa otvorili. Keď vlk videl, že dievčatko vošlo dnu, skryl sa v posteli pod prikrývku a povedal:

бе

ZAPAMÄTAJME SI

ни ке

„Polož posúchy a hrnček s maslom na truhlicu a poď si ku mne ľahnúť.“ Červená čiapočka sa vyzliekla a ľahla si do postele. Nesmierne sa však čudovala, keď videla, ako stará mama vyzerá, keď je vyzlečená, a povedala: „Stará mama, aké vy máte veľké ruky!“ „Aby som ťa mohla lepšie objať, dieťa moje!“ „Stará mama, aké vy máte veľké nohy!“ „Aby som mohla lepšie behať, dieťa moje!“ „Stará mama, aké vy máte veľké uši!“ „Aby som lepšie počula, dieťa moje!“ „Stará mam, aké vy máte veľké oči!“ „Aby som lepšie videla, dieťa moje.“ „Stará mama, aké vy máte veľké zuby!“ „Aby som ťa zjedla!“ A keď to zlý vlk povedal, hodil sa na Červenú čiapočku a zjedol ju.

За во

за

уџ

Však ste sa prekvapili, keď ste prečítali rozprávku o Červenej čiapočke? Vy ju poznáte v inom znení. Nachádza sa v prvej knihe rozprávok pre deti v Európe. Pod názvom Rozprávky pani Husi ju v roku 1697 napísal Charles Perrault (čítaj Šarl Pero) (1628 – 1703), francúzsky spisovateľ. On dávno ešte pred Pavlom Dobšinským, Vukom Karadžićom, Andersenom a inými napísal prvú knihu rozprávok, ktorá obsahovala osem rozprávok. Tieto rozprávky napísal pre svoje deti a dnes ich poznajú deti na celom svete. Medzi najznámejšie patria rozprávky o Popoluške, Červenej čiapočke, Palčekovi, Kocúrovi v čižmách a iné. Perrault bol prvý spisovateľ, ktorý sa podpísal pod rozprávku. Jeho menom sa začínajú písať dejiny autorskej rozprávky. Práve na príklade Červenej čiapočky, ktorá bola napísaná pred vyše tristo rokmi, možno vidieť, ako sa rozprávky menili. Spisovatelia, ktorí rozprávku prebrali od Perraulta, jej obsah niečím doplnili, pozmenili, niečo vynechali a niečo dopísali a tak vytvorili rozprávku takú, akú ju vy dnes poznáte.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Čím sa líši dnešná rozprávka o Červenej čiapočke od tejto, ktorú ste si prečítali? 2. Rozprávky majú spravidla šťastný koniec. Ako sa končí táto rozprávka? Doplňte záver. 3. Rozdeľte si úlohy a zahrajte divadielko o Červenej čiapočke. Môžete si vymyslieť aj modernú Červenú čiapočku napr. v meste, kde na ňu číhajú mnohé nebezpečenstvá.

Milan Rúfus

O Červenej čiapočke O sivom holube, čo letí nad strechou, starká mi zas povie, že som jej potechou.

Ako sa ponáhľa, padá jej na očká zo žltých vrkočov červená čiapočka.

Vlasy mi začeše, vrkôčik urobí. – Svieť mi, môj plamienok, do dlhej staroby!

ни ке

Voňavým chodníkom, vybitým nahladko, po lúke, po lese, putuje dievčatko.

за

уџ

– Kýčera, Kýčera, nedávaj večera, kým moja ručička jahôdok nazbiera.

Do môjho chladného prázdneho hniezdočka. Svieťže mi, spevavá Červená čiapočka!

бе

Hory sa nebojí. Smelá už od mala, spieva si cestičkou, ktorou sa pobrala.

Kýčera, Kýčera, oddiaľže večera, smutná je jahôdka, ktorú nik nezbiera.

Voňavým chodníkom, vybitým nahladko, po lúke, po lese putuje dievčatko.

Studnička, dobrý deň, obruba kamenná! Hádajte, kam idem: vinšovať na mena.

Šero ju neľaká, vlka sa nebojí. Vlk sa jej nedotkne: počúva, postojí,

За во

Nedávaj večera, pozhovej trošičku, dokiaľ mi vychladnú koláče v košíčku.

nechá ju ďalej ísť s tým jasom v srdiečku. Kto by sa odvážil ublížiť slniečku?

kýčera – strmý, pustý vrch

ZAPAMÄTAJME SI Spisovateľ Milan Rúfus sa vo svojej tvorbe rád vracia k slovenským ľudovým rozprávkam. Prebásnil tridsať ľudových rozprávok z diela Pavla Dobšinského, ale aj mnoho iných zo svetovej literatúry. Uvedená rozprávka o Červenej čiapočke od Charlesa Perraulta a táto zbásnená od Milana Rúfusa líšia sa od Červenej čiapočky, ktorú vám, keď ste boli maličkí, rozprávala mama. Preto uvádzame tieto dve, aby ste videli, ako sa môže obsah rozprávky časom meniť a ako to vyzerá, keď je napísaná ako báseň. Vo veršíkoch je použitý rým, zvuková zhoda hlások, resp. slabík na konci slov, veršov. Rým dáva básni rytmus, takt, ktorý vyvoláva akoby melódiu a preto sú takéto verše často zhudobnené.

ни ке

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

уџ

бе

1. Povedzte, čím sa líši táto báseň od ľudovej rozprávky O Červenej čiapočke? 2. Aké má pocity Červená čiapočka voči starej mame a aké stará mama voči nej? 3. Ktorá Červená čiapočka sa vám najviacej páči, tá v ľudovej rozprávke, v autorskej alebo v básničke? 4. Skúste si túto básničku zaspievať na melódiu niektorej piesne. Pani učiteľka vám v tom pomôže.

Milan Ferko

Strieborná volavka Kinnari

За во

за

уџ

бе

ни ке

Každú jar odlietala strieborná volavka Kinnari z teplých južných končín na Severské ostrovy. Tam ju vždy chytil do osídel dáky rybár, navliekol jej na hrdlo kovový prstenec a dlhou šnúrou ju pripútal za nohu k svojmu člnu. Potom vyšiel na more. Strieborná volavka Kinnari sa ponárala, lovila ryby, ale nemohla ich prehltnúť, lebo jej bránil kovový prstenec. Celú korisť si bral rybár. Iba vtedy, keď striebornej volavke Kinnari stiahol tú nepríjemnú obrúčku – iba vtedy sa mohla ako-tak nasýtiť. Rybár jej nikdy nedovolil nakŕmiť sa do vôle, lebo by bola prestala loviť. V porovnaní s inými vtákmi to nebol nijaký príjemný život, ale strieborná volavka Kinnari si zvykla. Bola pyšná, že vlastne ona kŕmi celú rybárovu rodinu. Rybár sa jej za to odvďačil tým, že ju prestal uväzňovať. A keď videl, že mu každý deň naloví dostatok rýb, prestal jej navliekať na hrdlo kovový krúžok. Strieborná volavka Kinnari mohla lietať kadiaľ chcela, lež aj tak stále zotrvávala pri rybárovi, ktorý ju oslobodil. Každú jar sa vracala na ten istý dvor. Vracala sa v nádeji, že raz príde rok, keď sa jej v chladných vodách severu nestratí strieborná jagavá farba a v hrdle jej nevyschnú piesne, ktoré jej napĺňali hrdlo počas zimovania na juhu. Zázrak však neprichodil. Len čo sa prvý raz dotkla chladných severných vôd – strieborná farba sa zmyla a hrdlo, dovtedy naplnené veselou gagotavou piesňou, odrazu zamĺklo a onemelo. I vybrala sa raz strieborná volavka Kinnari za múdrou sovou. – Ako by som si večne zachovala jagavé strieborné perie a lahodné piesne? – Tak, že zotrváš v teplých vodách juhu, – odvetila múdra sova. Začínalo sa predjarie a sťahovaví vtáci vo veľkých kŕdľoch odlietali na sever. Strieborná volavka Kinnari sa ďalej veselo plačkala v teplých vodách juhu. Všetky živočíchy sa nadchýnali jagotom jej strieborného peria a závideli jej veselé gagotavé a vzápätí ľahké lahodné piesne. Keď odleteli husi a kačky, keď zamierili na sever aj vírivé mračná lastovičiek, piesne striebornej volavky Kinnari boli zo dňa na deň clivejšie a smutnejšie, hoci nijako nestrácali pôvab. Sova mala pravdu, uisťovala sa strieborná volavka Kinnari. Po iné roky som bola už v tomto čase nemá a moje perie bolo bez farby a bez lesku. No tento rok mi hrdlo ešte stále klokoce a oslepivý jagot mojich krídel sa nemení. Keď sa zdvihli sivé mračná divých holubov, ktoré odlietali na sever posledné, spev striebornej volavky bol trúchlivý. A v noci sa jej snívalo, že rybár chodí po morskom brehu, vyzerá svoju volavku a smutne hladká kŕdeľ hladných detí, lebo bez volavky neuloví v severnom mori ani najmenšiu rybku. Tej noci sova húkala: – Ak odletíš, stratíš striebro krídel i hrdla. Stratíš striebro krídel i hrdla, ak odletíš...

volavka – vodný vták podobný bocianovi, vírivý – prudký, trúchlivý – smutný

Súčasne prišlo striebornej volavke veľmi smutno, že tento rok si rybár nenasadí na hlavu drevenú vtáčiu hlavu a nenavlečie si na ruky dlhé krídla a nebude na jej počesť tancovať radostný volavčí tanec. Načúvala strieborná volavka Kinnari sovu, načúvala, ale napriek jej varovaniu opustila teplé južné vody a odletela na sever – do chladu a nepohody.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

уџ

бе

ни ке

1. Aj v tejto autorskej rozprávke hlavní hrdinovia sú vtáci. Aké majú ľudské vlastnosti? 2. Ako volavka trpí vykorisťovanie rybára? Bola s tým spokojná? Robila užitočné veci? 3. Po čom túžila volavka? Od koho si pýtala radu? 4. Koniec rozprávky je neočakávaný. Čo sa rozhodla volavka a prečo? 5. Ako sa obetovala? Pre koho? Urobila dobrý skutok?

Pavel Cicka: Rybník v zime

Anna Šimáková

Princezná na bielom koni

За во

за

уџ

бе

ни ке

V kráľovstve Novoburg žila princezná Anna, jediná dcéra už zostarnutého kráľa Jána a kráľovnej Jany. Bola to veľmi pekná, múdra, do tretice však aj emancipovaná princezná. Keďže kráľ a kráľovná žili v zámku hračiek, ktorý im darovali rodičia, Anna si dala vystavať svoj palác. Tam sa veru pekne žilo. Anna rada tancovala a počúvala hudbu, preto často usporadúvala veľkolepé bály i tanečné zábavy; ale najväčšmi ju bavili plesy, podobné tým zo stredoveku. Keď mala Anna osemnásť rokov, kráľ ju začal presviedčať, že je čas na vydaj. Anna síce rozmýšľala o svojom budúcom manželovi, ale stretnúť ho ešte nestretla a teda zamilovaná ešte nebola. Spočiatku sa domnievala, že jej knihy najviac pomôžu pri hľadaní manžela. Začala čítať o tom, ako sa iné princezné povydávali: Snežienka, Šípová Ruženka, princezná Elena... Ale zdalo sa jej to také staromódne a nemoderné. Nuž rozhodla sa, že si muža nájde prostredníctvom internetu. Zapojila Google, naklepala „princ na bielom koni“ a stlačila vyhľadaj. Počítač začal snoriť po mnohých webových stránkach, na ktorých sa zjavovali princovia na bielom koni, ale všetci už boli ženatí, alebo pôsobili namyslene. „Nechcem takého princa, čo sa neprestajne bude len líčiť pred zrkadlom! Môj princ musí byť prirodzene pekný, spravodlivý a nadovšetko múdry,“ povedala si v duchu Anna. Dlho premýšľala, až sa napokon rozhodla: „Veď on toho bieleho koňa ani nemusí mať; stačí, keď ho mám ja. Mne vlastne treba len princ.“ Znovu zapojila počítač Google, ale teraz napísala: „princ obyčajný, alebo princ na čiernom koni“. Potom stlačila vyhľadaj a keď sa na obrazovke zjavili stránky s princami, zapojila chat a rozprávala sa s nimi. Postupne vylúčila všetkých, čo nespĺňali jej tri skromné požiadavky, až jej na konci zostali dvaja, čo sa jej pozdávali. S každým zvlášť si dohodla stretnutie v kaviarni „Rytier ženského srdca“. Najprv sa stretla s princom Martinom. Bol z kategórie princ obyčajný, takže sa s ním musela stretnúť práve v piatok, keď do kráľovstva premávajú autobusy, lebo on koňa nemal. Bol veľmi múdry a pekný a z rozhovoru princezná zistila, že je aj veľmi spravodlivý. Už bola takmer presvedčená, že si našla muža, keď sa začalo diať niečo, na čo predtým vôbec nebola pomyslela. V kaviarni Rytier ženského srdca v každý piatok bývali karaoke, nuž chcela sa aj sama zúčastniť. Spýtala sa princa, či by si nemohli oni dvaja zaspievať v duete. Princ odpovedal, že hudbu a tanec nenávidí. Tým bolo teda randezvouz skončené. Na tretí deň sa stretla s princom Borisom. Keď ho uvidela, prestala rozmýšľať, lebo bol náramne pekný. Zamilovala sa doňho na prvý pohľad. A keď navyše počula aj jeho múdre reči, iba žmurkala, špúlila pery a mala pocit, že sa vznáša meter nad zemou. Napokon Boris začal hovoriť o spoločenskej situácii. Poznamenal, že na svete je veľa chudobných a že namiesto toho, aby sme im pomáhali, bolo by ich treba všetkých vykynožiť. Anna pochopila, že tento hlupák nemá v sebe ani štipku súcitu a zmilovania, preto mu strelila jedno zaucho a vybehla von. Hnevala sa sama na seba, že podľahla jeho pôvabu a že sa na chvíľku zamilovala do takého niktoša. Vysadla na svojho bieleho koňa a dala sa do cvalu. Odcválala až do lesa v nádeji, že po tom rozruchu nájde tam svoj pokoj.

за

уџ

бе

ни ке

Cvála biely koník, cvála v hlbokom lese. Nikde nikoho. Iba príroda a široká zelená tíš. Už sa pomaly zvečerievalo a princezná sa dostávala čoraz hlbšie do lesa. Bola nesmierne rozrušená a takto sa žalovala svojmu koníkovi: – Toľko rokov som bola dobrá a spravodlivá. Všetkým som pomáhala, a takto sa mi to vracia! Zo všetkých princov sveta ani jeden nie je nadostač dobrý, aby sa stal mojím manželom. Budem musieť sama vládnuť. Nič iné mi nezostáva. Zrazu sa však stal zázrak. Princezná si nedala pozor na cestu a zrazila sa s akýmsi chlapcom na čiernom koni. Ako sa tam objavil, ako nie, to nevedno: zrejme ani on nedbal, kam sa ženie. Pravdaže, obaja spadli z koní, a rovno do blata. – Prečo nehľadíš, kam ideš! – kričala princezná na neznámeho. – Slečna, odpusťte mi. Som veľmi znepokojený, mal som dnes ťažký deň. – Ani môj nebol o nič lepší... Slovo dalo slovo, až napokon sa jeden druhému zdôverili o všetkom, čo ich v tom nešťastnom dni potkalo. Anna zistila, že to je princ z ďalekej krajiny, ktorý si hľadá ženu. A rovnako ako ona, ani on nemal šťastie nájsť si primeranú družku. Hľadal peknú, múdru princeznú, ktorá má rada hudbu a tanec. Navyše bol pekný, múdry a spravodlivý. Hodili sa k sebe ako ruka k ruke a hneď sa aj dohodli, že sa zoberú. Preto to okamžite išli oznámiť aj kráľovi Jánovi. Anne nebolo jasné, prečo toho princa nemala na internete. On jej však povedal, že webovú stránku nemá, lebo v jeho krajine neexistuje internet. Dohodli sa, že si takú stránku urobia spoločne a zdelia na nej svetu svoj jedinečný príbeh. Ak už raz Popoluška a Snežienka majú svoje vlastné príbehy v podobe rozprávok, pomyslel si princ, mala by takú rozprávku mať aj jedna z najkrajších princezien tohto sveta, jeho Anna. Zamestnali pisára Anikamšu, aby rozprávku napísal a ona znela presne takto, ako ste si ju tu prečítali.

За во

ZAPAMÄTAJME SI

Prečítali sme si autorskú rozprávku mladej slovenskej vojvodinskej spisovateľky Anny Šimákovej (1983). Zakončila francúzsky jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Žije vo Francúzsku. Kniha Princezná na bielom koni, z ktorej sme si zvolili tento text, je autorkin knižný debut.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Vyhľadajte v tejto rozprávke spoločné a rozdielne charakteristiky ľudovej a autorskej rozprávky. 2. Má princezná vlastnosti ako princezné v ľudových rozprávkach? 3. Prečo je ona moderná? 4. V rozprávke zvyčajne princ hľadá princeznú a tu je to ako? 5. Aké vlastnosti mali princovia, ktorých stretla? 6. Ako sa skončil príbeh, keď sa zrazili čierny a biely kôň? 7. Niekedy ľudovú rozprávku autori prepracovali na autorskú. Ako by ste prepracovali túto autorskú rozprávku na ľudovú? Vyskúšajte si pero, mladí spisovatelia.

emancipovaná – nezávislá, ples – veľká tanečná zábava, domnievať sa – nazdávať sa, myslieť si

BÁJKA Slovenská ľudová bájka ájka

Medveď a líška

уџ

бе

ни ке

Medveď a líška vybrali sa raz na muziku, aby si zaskočili a pobavili sa. Ale medzi tancom strhla sa bitka. Líška sa zavčasu ukryla, zato medveďa chasa nemilosrdne zmlátila, že sa ledva von vyvliekol. Líška sa zatiaľ pováľala po pazderí, prišla k medveďovi a žalovala sa mu, že ju tak zbili, až jej všade kosti z tela trčia. Doráňaný medveď sa nad líškou zmiloval, vzal ju na chrbát a niesol ju cez horu. Keď už boli v hore, líška pokrikovala: „Nesie bitý nebitého!“ Keď toho posmechu bolo veľa, nahneval sa medveď, líšku zhodil a chcel ju náležito potrestať. Ale líška bola obratnejšia, uskočila pod strom do diery a odtiaľ sa medveďovi posmievala. Nad tým sa medveď ešte väčšmi rozsrdil, vyhľadal si krivé drevo a chcel ním líšku z diery vytiahnuť. Keď zachytil drevom líškinu nohu, volala líška: „Chytal nohu, chytil koreň!“ Medveď krútil drevom ďalej, líškinu nohu pustil, a keď zachytil koreň, volala líška: „Chytal koreň, chytil nohu!“ Keď sa tak s líškou nadarmo upachtil, zahodil krivé drevo a dotackal sa do svojho pelechu, aby utŕženú bitku i hnev odstonal. Ale potom viac s líškou na muziku nechodil.

Ezop

за

Líška a vrana

За во

Líška sa potulovala po lese a márne hľadala čosi pod zub. Deň plynul pomaly a ona bola hladná. „Čo by som len dala za pekný kúsok syra!“ vzdychla si túžobne. Práve stála pod stromom, a keď zdvihla hlavu a pozrela do jeho koruny, uvidela tam sedieť vranu, ktorá držala v zobáku kus syra. Líška si lačne oblizla pysk. Musí nájsť spôsob, ako ten syr dostať. „Ó, vrana,“ povedala sladkým hlasom, „aká si len krásna! Máš také jemné čierne perie a zobák tak krásne vykrojený. A keby si tak...“ Líška sa odmlčala a obdivne pokrútila hlavou. Vrana zvedavo čakala, čo líška povie. „A keby si tak,“ pokračovala líška, „mala aj taký krásny hlas, ako si krásna ty sama, bola by si kráľovnou medzi vtákmi.“ Vrane líškine slová nesmierne zalichotili, otvorila zobák a hlasno zakrákala, aby jej ukázala, že vie aj spievať. V tej chvíli jej syr vypadol zo zobáka. Líška ho schmatla a ušla preč. Poučenie: Daj si pozor na falošné lichotenie.

Osol, líška a lev Osol sa skamarátil s líškou a spolu si vyšli na lov. Do cesty sa im priplietol lev. Líška videla, že je s nimi zle, a preto podišla k levovi a zaručila sa mu, že mu pomôže dostať osla, ak jej nič nespraví. Keď jej lev sľúbil, že jej neublíži, odviedla osla k pasci a sotila ho do nej. A lev vidiac, že mu osol už nemôže ujsť, zdrapil najprv líšku a potom sa pobral za oslom.

ZAPAMÄTAJME SI

ни ке

Poučenie: Tak sa aj mnohí ľudia stávajú obeťou úkladov, ktoré strojili svojim blížnym.

за

уџ

бе

Krátka ľudová rozprávka, v ktorej vystupujú iba zvieratá, nazýva sa bájka. Pomocou príbehu bájka má za cieľ poučiť a dať mravné alebo praktické poučenie. V bájkach vystupujú zvieratá, ktoré majú ľudské vlastnosti (lev – sila, líška – ľstivosť). Takéto sú bájky, ktoré sa pripisujú otrokovi v Starom Grécku Ezopovi (6. st. pred n. l.). Po bájke nasleduje poučenie. V slovenskej literatúre bájky, prevažne veršované, písali Jonáš Záborský, Viliam Paulíny-Tóth, Svetozár Hurban Vajanský, Martin Rázus a iní.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

1. Kto vystupuje v bájkach? 2. Ktoré ľudské vlastnosti majú zvieratá v bájkach? 3. V každej bájke líška je ....................... vrana je ............................... lev je .................................... osol je .................................. medveď je ........................... 4. Vysvetlite ponaučenia na konci bájky 5. Aký je v bájke dej, rozvláčny alebo rýchly?

POVESŤ Anton Marec

Jánošíkovské Vianoce

За во

за

уџ

бе

ни ке

Vraj sa to stalo pod Tatrami, len meno dediny si už nikto nepamätá. Ale musela to byť taká, v ktorej stál kaštieľ a v ňom žil neľútostný gróf. V ten čas napadlo snehu, dni sa skracovali jeden za druhým, až nastali Vianoce. Vysvietený kaštieľ sa ozýval smiechom vzácnych hostí, ktorí sa zišli z celého podtatranského kraja, aby oslávili narodenie Spasiteľa. V kaštieli je veselo, odvšadiaľ počuť hudbu a smiech. A v sedliackych chalupách? Najstarší z rodiny pri jedinej sviečke krája chlieb a delí ho medzi ostatných. Chlieb! V chalupe konča dediny niet ani toho! Vybral sa teda nešťastný otec do kaštieľa, že tam poprosí, aby mu aspoň z toho, čo odpadne z bohato prestretého stola, nadelili. Lenže dráb doňho ako do psa. „Ako sa opovažuješ vyrušovať panstvo pri slávnostnej večeri!“ okríkol ho a na dôvažok ho ešte surovo kopol. Premrznutý, ponížený a hladný vracal sa sedliačik do svojej chalupy. A tu sa z tmy zrazu vynorí akýsi neznámy chlap. Mladý, vysoký a hoci mráz štípe, len v halene a krpcoch. „Šťastného do hviezdneho večera vám, strýko!“ pozdraví sa. „Akéhože šťastného, mládenec, keď nemáme ani čo do úst položiť,“ odvetil sedliačik a rozpovedal neznámemu, v akej biede žije a ako i dnes, v noc Spasiteľovho narodenia, pochodil. Mládenec ho vypočul, no nepoľutoval, iba čo povedal: „A veru túto noc ani ty, ani ostatní nebudete hladní. Len čo začujete zvony, príďte ku kaštieľu.“ A ako sa z tmy vynoril, tak sa v nej stratil. Tá istá tma potom spoľahlivo prikryla i všetko to, čo sa dialo v nasledujúcich hodinách. Až keď sviece v kaštieli zahoreli najmocnejším plameňom, až keď sluhovia začali prinášať najvyberanejšie jedlá na strieborných podnosoch, opäť sa odkiaľsi vynoril ten mládenec v krpcoch a halene, posadil sa za vrchstôl a vraví: „Teda, takto vy, páni! Príchod Spasiteľa oslavujete, o kresťanskej láske hovoríte, no tam v chalupách ľudia nemajú čo do úst položiť!“ Paničkám vypadli z rúk príbory, pánom poháre. „Drábi, zvolal gróf, ktorý prvý pochopil, s kým má do činenia. „Zviažte toho darebáka a hoďte ho do väzenia!“ „Už je plné!“ Jánošík na to. „Sú v ňom vaši drábi, pán gróf!“ „Pištole!“ vykríkol opäť gróf. „Dajte mi moje pištole!“ „Len ich nechajte na pokoji! Ešte by ste si mohli ublížiť!“ znela odpoveď. „Zvony!“ zvolal gróf do tretice. „Nech zvony zburcujú celú dedinu!“ „Tak je!“ zasmial sa mládenec. „Nech zburcujú!“

За во

за

уџ

бе

ни ке

Čudovali sa ľudia v dedine: Už zvolávajú na polnočnú? No to už sedliačik behal po dedine a vykrikoval: „Poďte, poďte. Máme ísť do kaštieľa na hostinu.“ Ľudia neverili, ale šli. Veď čože! Celý svet je hore nohami, prečo by aspoň na Štedrý večer nepozvali do kaštieľa chudobného človeka? Onedlho pred bránou kaštieľa stála celá dedina. Brána sa hneď otvorila a oni mohli bez ťažkostí vojsť do jedálne. Chvíľu sa čudovali, no keď videli, kto to namiesto drábov stojí pri dverách, pochopili. „Len si posadajte, ľudkovia,“ vraví ten, o ktorom už všetci vedeli, že je Jánošík. Zrazu Jánošík zistil, že sluhovia nestíhajú nosiť na stôl jedlo. „A čože tu budete takto podaromnici postávať!“ okríkol pánov, čo sa ustrašene krčili v kúte: „Nože, pomôžte!“ Hostina v kaštieli vtedy trvala až do polnočnej. A keď sa potom poddaní odobrali do kostola, sadol si za stôl Jánošík so svojimi chlapcami a vraví pánom veľkomožným: „A teraz nech sa páči prestrieť pre nás!“ Museli ich páni obsluhovať až do úsvitu. No len čo tatranské vrcholy ošľahli prvé lúče slnka, nepozvaní hostia sa zdvihli, a ako sa predchádzajúci večer zjavili, tak teraz zmizli. Neostala po nich ani stopa v snehu. Zanechali len spomienku na to, ako sa v tie Vianoce, keď Jánošík prechádzal popod Tatry, chudoba do sýtosti najedla.

Janko Alexy: Jánošík

Anton Habovštiak

O cholerovom kameni

За во

за

уџ

бе

ни ке

Keď na Orave zúrila cholera, prišiel do Bieleho Potoka žobrák. Ľudia sa ho spytovali, či sa nebojí chodiť pomedzi ľudí. Keby sa vraj dakto iný takto prechádzal z dediny na dedinu, istotne by zaraz upadol do strašnej choroby. Žobrák im vtedy prezradil: „Mňa sa už cholera nedotkne. Ale aj iní by sa jej ubránili, keby vedeli, čo treba robiť.“ „Jaj, veď len povedzte, ako sa zbaviť tejto metly, čo už toľko dedín a miest povymetala. Dobre by sme sa vám odmenili,“ tak Bielopotočania nástojili. A žobrák na to: „Tomu je ľahká pomoc. Musíte iba mlynárovi tak odniesť mlynský kameň, aby to nezbadal. A teplý ho zavliecť v holých rukách na cmiter. Medzitým treba na krížnych cestách polapiť čiernu mačku a tým kameňom ju o polnoci privaliť. Vtedy cholera prejde a nikomu sa nič nestane. Nuž sa chyťte mojej rady, uvidíte, že neobanujete!“ Ľudia by v tých časoch čokoľvek urobili, len aby sa ubránili strašnej chorobe a seba i druhých zratovali. I veru aj žobrákove slová si vzali do šoltýskeho mlyna. Starý Solúš v ňom mlynárčil. A spýtali sa ho, či môže zomlieť všetko razom. Solúš na to: „Akože! Dobrý mlynár odjakživa iba tak mlel, žeby sa mu mlyn nezastavil. Kým sa mu mlynský kameň skrz-naskrz neprehrial, dovtedy vodu neodrazil.“ Chlapi čakali práve na tieto slová. S ostatným si už vedeli poradiť. Jedni odišli na krížne cesty lapať čiernu mačku. Veru zo tri dni na ňu striehli, kým ju dolapili. A keď ju horko-ťažko kdesi chvatli, odkázali tým do mlyna, aby kameň do cintorína priniesli. So starým Solúšom sa ľahučko poradili. Najprv sa ho spýtali, či by si s nimi nešiel do krčmy vypiť. Vraj ostatní chlapi mlyn ustrážia i zrno dosypú, aby mlyn neklepotal naprázdno. Solúš sa tej reči veľmi zaradoval. Od tých čias, ako sa mu žena pominula, rád si s kýmkoľvek vypil. Nuž vďačne šiel, ešte ich aj podúral: „Poďme, chlapi, užime si, ktohovie, dokedy budeme nažive.“ Mletiari mu prisviedčali a v krčme mu nalievali, koľko mu hrdlo ráčilo. Zatiaľ tí, čo ostali v mlyne, bez prekážky svoje vykonali. Najprv odrazili vodu na mlynici aj vodné koleso zastavili, a potom sa vrhli na kameň, ako len chytro vedeli. Ľahký nebol, trinásť centov vážil. Nečudo, že podaktorí aj zapochybovali: „Len či ho unesieme, keď je taký ťažký!“ „Musíme, čo nám hneď všetkým ruky vytrhne!“ A veru ho nakoniec vlastnými rukami doteperili na cintorín. Žily ako povrazy im navreli od takej ťarchy. Hodný kus ho museli takto vliecť. Aj ponáhľať sa im bolo treba, aby po ceste nebodaj celkom nevychladol. Nadarmo by sa boli ustávali. Nakoniec sa chlapom podarilo doviezť ťažké bremeno až k cintorínu. Druhí chlapi tam už tuho držali mačku, žeby im bohuchovaj práve teraz neubzikla, keď sú na konci cesty. Ale hneď pri bráne sa jeden z chlapov ozve: „Netreba s ním chodiť doprostred cmitera. Môžeme ho zložiť hneď za bránou, len čo cez ňu prejdeme.“

бе

ZAPAMÄTAJME SI

ни ке

„Dobre vravíš, tak urobíme. Aj choleru skôr zaženieme,“ viacerí sa na tom zhodli. Sotva sa pretiahli popod striešku, čo prikrývala bránu do cmitera, privalili tým kameňom zviera. Nestačilo ani len zamravčať, naskutku bolo po ňom. Lenže v tú chvíľu vraj cholera prestala. Ani sa už od toho dňa na ňu dlhší čas nikto nepominul. Starší ľudia vravievali, že sa postavili na nohy aj takí, čo ich tá pliaga gniavila zopár dní. Často potom spomínali žobráka: „Dobre poradil ten človek. A ani nevedno, kde sa vzal a kde odišiel.“ Mlynský kameň dlhé roky ležal hneď za bránou v cintoríne. Zavadzal tam, keď sa bránou hrnulo veľa ľudí razom. I kdekto do neho zavadil a povedal pritom: „Ako tu zavadzia ten cholerový kameň!“ Lenže chlapi ho nevládali ani drúkom odvaliť, taká to bola ťarcha. Dávni predkovia museli byť onakvejší chlapi, keď ho počas cholery holými rukami prenášali. Najskôr preto, že si životy ratovali. Dnes po ňom niet v cintoríne už pamiatky. Keď Hašákovci stavali pomníky, roztĺkli ho a pohádzali kdesi do základov. Ani kúska z neho neostalo.

За во

за

уџ

Povesť je prozaický alebo básnický epický útvar, ktorý na rozdiel od ľudovej rozprávky má reálny, historický podklad. Povesť je konkrétnejšie viazaná na čas, miesto, osobu, alebo udalosti, ktoré sú skutočné, ale sa v nej zjavujú aj nadprirodzené javy. Historická udalosť, ktorá je skutočná, sa dopĺňa, pretvára a mení. Hoci dej povesti prebieha v reálnom čase, dostávajú sa do nej prvky bájoslovné, fantastické, alebo démonologické, čím sa povesť často blíži k rozprávke a legende. Končia sa pokutou za previnenie a mnohé povesti sa na rozdiel od rozprávky končia tragicky. Povesti sa delia na miestne a historické. Miestne povesti spracúvajú látku, ktorá sa viaže k určitému miestu, napr. názvy vrchov, riek, priepastí, skalné útvary, hrady, zámky. Historické povesti sa viažu na výrazné udalosti a etapy v živote ľudu. Píšu o vedúcich postavách uhorských dejín, o Tatároch a Turkoch, o zbojníkoch. V povesti o Jánošíkovi vystupuje skutočná postava zbojníka Jánošíka (1688 – 1713).

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Prečítali ste dve povesti. Do ktorej skupiny patrí povesť Jánošíkovské Vianoce a do ktorej O cholerovom kameni? 2. Kde sa odohráva dej povesti O cholerovom kameni? 3. Proti čomu bojujú dedinčania? 4. Vymenujte Jánošíkove vlastnosti v povesti Jánošíkovské Vianoce. 5. Ako Jánošík pomáhal chudobným a ako trestal bohatých pánov?

ĽUDOVÉ PIESNE

Ľudové piesne

За во

за

уџ

бе

ни ке

V ľudovej slovesnosti sa pod pojmom poézia zahŕňajú všetky veršované útvary. Ľudová pieseň je veršovaný žáner a obľúbená je pre svoju jednoduchú melódiu a preto, že sa ľahko pamätá. Pri ľudových piesňach autor je neznámy, šíria sa ústne, často sa vyskytujú v rôznych variantoch. Väčšina ľudí nevedela písať. Večer sa schádzali pri priadkach, rozprávali si príbehy, spievali piesne. V piesňach sa spája poézia s hudbou. Pri počúvaní alebo spievaní piesní sa stretávame s pocitmi autora, jeho myšlienkami a náladami. Takéto vyjadrenie v literatúre nazývame lyrika. Ľudové piesne sa spravidla delia na: 1. piesne obradové: – kalendárová obradová poézia, – rodinná obradová poézia, 2. regrútske a vojenské piesne, 3. zbojnícke, 4. pracovné, 5. žartovné, 6. uspávanky, 7. ľúbostné piesne, 8. koledy, 9. zľudovené.

Obradové piesne

Obradové piesne ospevujú prírodné zákonitosti, napr. príchod jari, alebo dôležité udalosti v živote človeka, napr. svadbu, narodenie dieťaťa, smrť. Fašiangy, Turíce Fašiangy, Turíce, Veľká noc bude, kto nemá kožucha, zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaninky, nech sa popasiem. Tuto mi nedali, tuto mi dajú, komára zabili, slaninku majú.

Odobierka Dobrý večer vinšujeme, prišli sme, tvoj vienoček na tvej hlávke našli sme, našli sme. Našli sme ho na tej hlávke vložený, teraz bude od družičiek zložený, zložený. Dolu, dolu môj vienoček zelený, nebudeš už na mej hlávke nosený, nosený.

ни ке

A to všetko pre Janíčka švárneho, nebolo mu v celom svete párneho, párneho.

Zahrajte mi, muzikanti, vesele, pokiaľ ja mám svoju mamku pri sebe, pri sebe.

уџ

Budete mi, muzikanti, smutne hrať, keď sa budem od svej mamky odberať, odberať.

бе

Dolu, dolu tvé šatečky panenské, už ty budeš nosievati tie ženské, tie ženské.

за

Ešte sa ja svojej mamaky spýtať mám, či ja ešte v tomto dome bývať mám, bývať mám.

Karol Miloslav Lehotský: Mládenec a dievča v kroji

За во

Nie, dcéruška, nie, dcéruška, nie so mnou, koho si si vyvolila, ten s tebou, ten s tebou. A ja som si vyvolila ružičku, už ja musím opustiti svoju drahú mamičku, mamičku. A to všetko pre Janíčka švárneho, nebolo mu v celom svete párneho, párneho. Upečte mi, má mamička, ten koláč, bo ja idem zajtra ráno preč od vás, preč od vás. Upečte mi, má mamička, veliký, bo ja idem zajtra ráno na veky, na veky.

ZAPAMÄTAJME SI Základnými znakmi piesní (básní) sú rým a rytmus. V poézii, ktorá vychádza z ľudovej piesne, sa uplatňujú pravidlá rýmu a rytmu. Ich dodržiavaním vzniká viazaná umelecká reč.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

бе

ни ке

1. Do ktorej skupiny obradových piesní patrí prvá a do ktorej druhá pieseň? 2. Nájdite v druhej piesni rým. 3. Ako na Vás zapôsobila odobierka mladej nevesty? Od koho sa najviac lúči? 4. Poznáte nejaké piesne, ktoré sa u nás spievajú pri odobierke mladej nevesty? Ktoré? 5. Prečo dávajú dolu z hlavy nevestin „vienoček“? Čo on symbolizuje?

уџ

Regrútske a vojenské piesne

за

Vojna vážne zasiahla do života našich predkov. Za mládencami, ktorí odchádzali na vojnu, smútila celá rodina a dievčatá. Regrútske piesne spievali o násilnom odvádzaní na vojnu a vojenské zobrazujú život v kasárni a na bojisku.

За во

Neverboval som sa Neverboval som sa, nasilu ma vzali, košeľôčku novú na mne podriapali.

V Novom Sade za vojačka ma brali V Novom Sade za vojačka ma brali, moje vlásky nakrátko mi strihali, moje vlásky, šejaj hoj, na kolienka padali, otec, mati aj frajerka plakali. Neplačte vy, mamko moja, mamička, ja odskočím, keď poletí guľôčka, ja odskočím, šejaj hoj, keď poletí guľôčka, ja odskočím jak na nebi hviezdička.

Prešporská kasáreň Prešporská kasáreň maľovaná, chlapci ju maľujú pesničkama, chlapci pesničkama, dievky so slzama, prešporská kasáreň maľovaná.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

ни ке

1. Kto sa lúči od vojaka a ako on teší svojich blížnych? 2. Vysvetlite význam „dievčence maľujú so slzama“? 3. Poznáte ešte niektoré ľudové piesne, v ktorých sa mládenci chystajú na vojenčinu a lúčia s rodičmi, alebo s dievčaťom? Ktoré?

уџ

бе

Zbojnícke piesne

за

Pieseň, ktorá spieva o živote zbojníka, nazýva sa zbojnícka pieseň. Jánošík je ľudový hrdina, ktorý chudobným bral a bohatým dával. Ospievaný je v ľudových piesňach spolu so svojimi druhmi-zbojníkmi. Jánošík bol skutočná bytosť. O tom sme hovorili pri povesti. Ľudová povesť hovorí, že mu stará baba hodila pod nohy hrach, a tak ho žandári lapili.

За во

Bol by ten Jánošík Bol by ten Jánošík, bol by ten bojoval, keby si bol svoj opasok na stole nenechal. Opasok taký bol vygombičkovaný, každá gombička že na ňom bola po toliari. A tá stará baba, tá ho prezradila, že ona mu ten opasok na stole videla. Dvanásť centov železa na svojich nohách mal, ešte predsa dvanásť ráz múr obhajduchoval. Ľudovít Fulla: Ochranca chudoby

toliar – peniaz, cent – stará jednotka hmotnosti

Hej, musel by to chlap byť Musel by to chlap byť, čo by ma chcel nabiť, maľovaný.

Hej, a čo by vás sedem a ja len sám jeden, nebojím sa.

Valaška pri boce len sa tak ligoce, a opaštek vybíjaný.

Valaška pri boce len sa tak ligoce, tou veru obránim sa.

ни ке

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

бе

1. Prečo naši predkovia radi rozprávali a vymýšľali piesne, povesti a rozprávky o Jánošíkovi? 2. Mal Jánošík nejaké nadľudské vlastnosti? Opisujú sa aj nejaké neskutočné deje? 3. Kto sú hrdinovia v poslednej piesni a ako sa zabávajú?

уџ

Pracovné piesne

За во

за

Významnú skupinu ľudových piesní tvoria pracovné piesne. Sem patria trávnice, pastierske, bačovské, banícke. Najčastejšie sa v nich ospevuje ťažká práca ľudu, ale niektoré majú aj žartovný ráz. V mnohých piesňových útvaroch prevažuje sociálna tematika. Preto v nich cítiť aj pracovnú vzburu, ale aj radosť z práce.

Sadaj, slnko, sadaj Sadaj, slnko, sadaj, za ker malinový, povedz dobrý večer môjmu frajerovi. Keby slnko znalo, ako ťažko robiť, ponáhľalo by sa za horu zachodiť. Sadaj, slnko, sadaj, za horu zelenú, ak nebudeš sadať, stiahnem ťa za nohu. Bola som na tráve Bola som na tráve, porezala som sa, pre teba, šuhajko, obzerala som sa.

Ja som bača veľmi starý Ja som bača veľmi starý, nedožijem už do jari, nebudú mi kukučky kukať na tom mojom košiari. Pomaly, ovečky, hore dolinami, ja som bača starý, nevládzem za vami.

ни ке

Ja som bača veľmi chorý, nespôsobný do hory, nevládzem po vŕškoch chodiť ani ovečky dojiť.

Pavel Cicka: Muzikant

за

уџ

бе

Stíchli spevy po lúčinách, smutno, ticho v dolinách, stíchli gajdy i fujary, nežije už bača starý.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

1. Prečo dievčina spieva „sadaj, slnko, sadaj“? 2. Čo robili bačovia na salaši? 3. Opýtajte sa svojich rodičov alebo starých rodičov, či poznajú ešte nejaké pracovné pesničky.

Žartovné piesne

Aj napriek ťažkej práci, slovenský ľud si vedel zažartovať a mal hlboký zmysel pre humor. Niekedy sa v tých pesničkách robia žarty z iných a niekedy sa ľudia posmievajú sebe. Za horou, za horou Za horou, za horou čierno psíča breše, susedova Mara, susedova Mara,

bača – hlavný (obyčajne najstarší) pastier, gazda na salaši, fujara – drevený fúkací hud. nástroj

nerada sa češe. Nerada sa češe, nerada umýva, ten Paľo Paľovie, ten Paľo Paľovie, rád sa za ňou díva. Poďže sem, poďže sem, veď ťa ja učešem, s takým hrebenčokom, s takým hrebenčokom, čo kravičky češem.

уџ

Pokapala na salaši slanina Pokapala na salaši slanina, slanina, povedali na našeho Martina.

бе

ни ке

Staré dievky, čo robíte? Staré dievky, čo robíte, prečo sa vy nevydáte, kúpte si oleja, namasťte si kolená, potom sa aj vy vydáte.

за

A Martin sa Bohu-otcu prisahal, prisahal, že on veru na slaninu nesiahal.

За во

Odrezal si zo slaniny len kúšťok, len kúšťok, až mu ostal na bradičky motúšťok.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

1. Vyhľadajte v textoch piesní slová, ktoré ich robia vtipnými. 2. Texty piesní sú napísané v spisovnom jazyku. Ako znejú v nárečí? 3. Zapíšte si ešte niektoré pesničky z nášho prostredia. Pomôžu vám rodičia a starí rodičia.

Koledy Koleda je obradná vianočná pieseň, ktorá vznikla v predkresťanskom období. Obsahuje želanie dobrej úrody, všetkého najlepšieho a oslavovanie rozumu, odvahy, krásy a iných cností u tých, ku ktorým sa obracali koledníci (polazuvári), čo cez sviatky navštevovali svojich dedinčanov. Náboženské prvky sa miešajú so skutočným životom. Spievali sa na Vianoce a pri vítaní Nového roku. Rok nový Rok nový k nám zase prišiel, dnes má byti každý vesel, radujme sa, veselme sa, v tomto Novom roce.

бе

Vianočná pieseň Pásli ovce valasi, pri betlemskom salaši, Anjel sa im ukázal, do Betlema ísť kázal.

уџ за

За во

Tichá noc, svätá noc Tichá noc, svätá noc! Všetko spí, všetko sní, sám len svätý bdie dôverný pár, stráži Dieťatko, nebeský dar. Sladký Ježiško spí, sní, nebesky tíško spí, sní.

ни ке

Ja som malý žiačik Ja som malý žiačik, spievam ako vtáčik, pri petrovskej škole blízo pri kostole, Pána Krista vítam, dinárik si pýtam, dinárik mi dajte, zdraví ostávajte.

Tichá noc, svätá noc! Anjeli zleteli, najprv pastierom podali zvesť, ktorá svetom dnes dáva sa niesť: Kristus, Spasiteľ je tu, Tešiteľ sveta je tu!

Vstaňte hore a choďte, Krista Pána nájdete. Mária ho kolembá, a Jozef mu tak spieva. Na husličkách ju – ju – ju, a na gajdách du – du – du.

Zuzana Chalupová: Na snehu

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Pozorne si prečítajte koledy a vysvetlite ich zmysel. 2. Ktorá koleda je náboženská a ktorá svetská? 3. Určite poznáte ešte niektoré koledy, ktoré ste sa naučili na hodinách náboženstva. Zaspievajte si!

Uspávanky

За во

за

Hajaj,buvaj Hajaj, buvaj, moje dieťa, donesiem ti z hája kvieťa, hajaj, buvaj, haj, uspať sa mi daj.

бе

уџ

Spiže mi, spiže Spiže mi, spiže, dieťatko, dušička, veď tu nad kolískou bdie tvoja mamička! Spiže mi, spiže mi do bieleho rána, potom vstaň mi zdravá, duša milovaná.

ни ке

Uspávanka je lyrická ľudová pieseň, podľa svojho vzniku určená na uspávanie dieťaťa. Vyznačuje sa kolísavou melódiou a prejavuje citový monológ matky adresovaný dieťaťu. Dieťa sa s uspávankou stretá v najmladšom veku. Text uspávanky je slovnou a zvukovou hrou. Pri tvorbe uspávaniek ľudový umelec majstrovsky využíval taký sled slabík a slov, rytmus a rým, aby to na zmysly dieťaťa pôsobilo uspokojujúco a aby ľahšie zaspalo.

Haja, dieťa, haja Haja, dieťa, haja, ty si radosť moja. Ak mi budeš spati, budem ti spievati. Spiže mi len, spiže, mamka varia slíže, keď slíže navaria, dieťatko pribavia. Huličky-beličky, pacholík maličký. Keď vyrastieš veľký, budeš pásť kravičky.

Ľudovít Fulla: Matka s deťmi

Ľúbostné piesne Ľúbostné pesničky sú najrozšírenejšie medzi ľudovými pesničkami a spievajú o láske dievčiny a mládenca. Ani tak nevonia Ani tak nevonia drobná bažalička, ako čo voňajú frajerove líčka.

уџ за

Anička, dušička Anička, dušička, kde si bola, keď si si čižmičky zarosila? Bola som v hájičku, žala som trávičku, duša moja, duša moja.

бе

ни ке

Frajerove líčka tak pekne voňajú, že všetky dievčence za ním pozerajú.

За во

A ja som po tri dni trávu kosil, ešte som si čižmy nezarosil. A ja som hrabala, teba som čakala, duša moja, duša moja.

Zapadá slniečko Zapadá slniečko za vysoké hory a moje srdiečko za šuhajkom horí. Srdce ma bolí, hlava sa točí, kde ste sa podeli, milého oči. Milého očičká peknú farbu majú Preto sa tak pekne za mnou pozerajú. Zuzka Medveďová: Tanečníci (pastel)

Zľudovené piesne Niektoré piesne, ktorých autorov poznáme, sa myšlienkou a melódiou tak priblížili k ľudovej piesni, že ich ľud prijal za svoje. text: Ferko Urbánek zhudobnil: Mikuláš Schneider –Trnavský Keby som bol vtáčkom Keby som bol vtáčkom, letel by som za les, pozrieť sa, čo robí mamička moja dnes.

ни ке

Košieľku mi šije, na mňa si spomína, vráť mi Bože, vráť mi, toho môjho syna.

За во

Na tom moste tráva rastie, tráva ďatelinka, nikto ju tam nepolieva, len tak sama rastie. Keď ja tade pôjdem, polievať ju budem, keď sa bude zelenať, potom kosiť budem.

уџ

за

Už je, milá, biely deň, Akože ja von výndem? Na záhumní chodníčkom, prikryjem ťa ručníčkom. Ručníček je malá vec, príde vietor, vezme preč. ..........................................................

бе

Aj slovenský vojvodinský zberateľ slovenských ľudových piesní, Juraj Rohoň (1773 – 1831), ktorý pôsobil v Hložanoch, na nápevy piesní písal básne, ktoré zľudoveli. Napríklad:

Poézia nonsensu

Už sme spomenuli ľudové žartovné piesne. Obsahovali určitý zmysel a posmievali sa zo skutočných vecí. V niektorých ľudových pesničkách nejestvuje zmysel. Keď sa v pesničke nachádza nezmysel, iba sa verše rýmujú, v literatúre sa na to používa odborný názov nonsens. Nie je neska ako vlani, ninto hrušky na jabloni. Keď aj jesto, ale malie, v Hložanoch sa dievky švárne... ..........................................................

Krájajte mi, mamko, drobný šalát, lebo ja nemôžem v noci spávať. Len malú chvíľočku na svitaní, keď milý zanechá milovaní. ..........................................................

Pieseň je napísaná v nárečí. Poznáte ešte niektoré piesne, ktoré nemajú zmysel, alebo ktorých zmysel je podivný?

BALADA

Balada

За во

за

уџ

бе

ни ке

Balada je krátky veršovaný útvar ľudového pôvodu. Balada je báseň, alebo pieseň s chmúrnym dejom, usmerneným na tragické stretnutie baladického hrdinu s démonickou silou. V dávnej minulosti bola spojená s tancom a spevom. Má dramatický dej, opisuje tajomný svet a mýtické prvky. Baladický hrdina prichádza do sporu s vonkajším reálnym, alebo nadprirodzeným svetom. V slovenskej ľudovej balade, ktorej vznik datujeme od 15. a 16. storočia, nachádzame rozmanité typy Pre ľudovú baladu je charakteristický jednoduchý dej, ktorý sa rýchlo vyvíja a stupňuje až k tragickému ukončeniu. Balada má neosobný dej, to znamená, že rozprávač do nej nezasahuje svojím postojom, iba reprodukuje príbeh. Často sa používa dialóg. Najčastejšia je balada fantastická (vyznačuje sa smutným dejom, sústredeným na tragické stretnutie hlavnej postavy s démonickou silou) a balada sociálna (má výrazný spoločenský charakter). Autorská (literárna) balada nadväzuje na ľudové balady. Vrcholí v romantizme a realizme (Janko Kráľ, Ján Botto, P. O. Hviezdoslav, Ľ. Podjavorinská). Baladické piesne, ktoré sa spievajú, ospevujú nejakú udalosť, zážitok človeka, jeho smutný osud. Ešte naše staré matere si spievali baladické piesne so smutným koncom. Balada je napísaná ako báseň. Jeden riadok v básni sa nazýva verš. Niekoľko veršov tvoria strofu.

Berthe Morisot: Júlia hrá na husliach

Slovenská ľudová balada

Išli hudci horou ja som zdrevenela zeleným javorom.

Našli drevo krásno na husličky hlasno.

Ta vy, hudci, choďte pred mej mamky vráta

„Iba ho zotnime a sebou vezmime.“

a tak jej zahrajte, žiaľu jej dodajte.

ни ке

Išli hudci horou, horou javorovou.

Prvý raz zaťali, íverček vyťali.

Toto sú husličky z tej vašej Aničky.

бе

Druhý raz zaťali, do krvi preťali.

за

уџ

Tretí raz zaťali, taký hlas počuli:

„Ach, nie som ja drevo, drevo javorovô,

Toto sú strunôčky, jej zlaté vlásočky. Toto je sláčiček z jej bielych ručičiek.

ale som ja dievča, z mesta richtárovo.

Toto sú kolíčky, jej biele prstôčky.“

Na vodu som išla, neskoro som prišla.

Keď mamka počula, k obloku bežala.

Mamka ma zakliala, by kameň ostala.

Ach, vy hudci smutní, choďteže preč, choďte!

Kameňom meravým, drevom javorovým.

Choďteže preč, choďte a žiaľ mi nerobte,

Kupa skamenela meravým kameňom,

veď ho ja dosti mám, že Aničky nemám.

За во 42

Toto je podstavka, vašej dcéry hlávka.

ZAPAMÄTAJME SI Toto je jedna z najznámejších slovenských ľudových balád. Matka poslala dievča po vodu a keď sa nevracalo tak rýchlo, ako si to matka priala, vyslovila kliatbu, ktorá padla na dievča a dievča sa premenilo na javor. Cítiť v nej staré názory, keď sa verilo, že zaklínadlami možno človeka zmeniť na strom, skalu, zviera, vtáča.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

бе

ни ке

1. Prečo sa hovorí, že hudci išli horou javorovou? Čo chceli robiť z javorového dreva? 2. Koľkokrát hudci zaťali do dreva a čo sa stalo pri každom zatnutí? 3. Kedy sa ozval hlas dievčiny a čo hovoril? 4. Čo mamka hovorila hudcom? 5. Môžete nájsť v balade aj znaky ľudovej rozprávky?

За во

за

уџ

Pri stínaní javora, hudci trikrát zaťali do dreva zakaždým silnejšie. Tým sa stupňuje dej. Stupňovanie deja má v literatúre termín gradácia. V tomto básnickom texte je prítomný rozhovor medzi osobami. Takýto postup sa označuje ako dialóg. Keď hovorí iba jedna postava, to je monológ.

Pavel Cicka: Dedinskí muzikanti

Slovenská vojvodinská balada

Chodila líška po poli Chodila líška po poli za ňou Janík pomaly. Cielil na líšku, zabil Marišku, tam ona leží na vŕšku.

Má ona sukňu červenú a na nej stužku bielenú. Očká má čierne, líčka červené, hlavičku celú krvavú.

уџ

бе

ни ке

Vyrástli pri nej tri ruže. Nikto ich trhať nemôže! Kto by ich trhal – doplatí, najmilších svojich utratí. Otca, mamičku, brata, sestričku, za jednu voňavú ružičku.

За во

Smutná novinečka v Kysáči sa stala: Zabili mládenca, keď muzika hrala.

за

Smutná novinečka

Na kysáčsky cmiter neďaleko dverí, milá tade pôjde, srdce ju zabolí.

Ani si nemyslel v svojej veselosti, že tam pri muzike zloží svoje kosti.

Tu ležia nožičky čo k nám chodievali. Tu ležia ručičky, čo ma milovali.

Rodičovia moji, tu ma nenechajte! Na kysáčsky cmiter pochovať ma dajte.

Tu leží hlavička, srdca polovička, čo mi rozprávala úprimné slovíčka.

UMELÁ (AUTORSKÁ) BALADA Pavol Országh H Hviezdoslav

Zuzanka Hraškovie

бе

уџ

Mať však je macocha. „Kdes’ bolo, fagane?“ „Vonku… len… na ceste.“ „A nohy zbabrané po členky prečo, há!?…“ „Troška len – u päty… Jarček hneď uloví…“ „Ja tebe! Vlačeň… na!“ Scupkali buchnáty: geglo až v chúďati. „Joj!… Poviem ňaňovi –“

ни ке

Zuzanka Hraškuľča: púpavka, žubrienka. Ubije mater ju: zaplače, postenká, v kútik sa utúliac, metla kde, u dverí; zodvihne z úchytku posúcha úlomček upadlý materi: zúbky naň vycerí… Zabudne na bitku.

Pierre Auguste Renoire: Malé alžírske dievča

За во

за

S povykom bežalo k otcovi. V stodole vial nové žitočko; kúdol hnal na pole – „Naníčko! Naň…“ „Čo je? Čo vrieskaš?…“ „Ubila mam’ ma… Tu bôľ, joj i…“ „Ťapla ak –“ „Bacla ver’! V chrbátik, do tyla…“ „Iste si šantila; čuš!… To sa zahojí.“ Mať však len macocha. „Kdes’ bolo, šklbane?“ „Na dvore…“ „A laby do kolien sfafrané?…“ „Nebite! Jurík náš v mláčku ma sotil, ten – Odbehnem k vodičke…“ „Pačrev! Prv však ťa ja…“ Kam čiahla: ogrgeň – „Rata!… Váš Jurík: preň… Joj – poviem totčičke –“

grgeň – úder po chrbte, čunga – noha, nano – otec, pačrev – nadávka dieťaťu, totčička – teta, vigan – detská šatôčka, ktorú voľakedy nosili malí chlapci a dievčatá

Frčí k tej. – Konope drvila na cieni. „Totčička, kde ste?…“ „Hou! – Tys’, kvet môj milený? Sirôtka… Kto ti čo?“ „Bila…“ „Kto? Mať, šak?… Sem – Fľaky až tielkom, ľaď!… Vlčica macocha!… Otec? Nu, tetrov, viem – Hrom!… Len sa otrasiem, pôjdem jej nakydať!…“

ни ке

Mať však vždy macocha. „Kdes’ bolo, lagane?“ „Pod stenou iba, hej…“ „A čungy zbrýzgané i vigan?…“ „Zafŕklo spod koča – Jurík, šak? – prez jarok k lavičke…“ „Bodajs’!…“ ho za vlásky z nôh strhla, vliekla tak – Krvičky za ním šľak… „Joj!… Poviem – mamičke…“

за

уџ

бе

Fikajúc prihnalo na cmiter. U hrobu pokľaklo. – Bolestnú zodvihlo žalobu: „Mamičko, nespite! Vstaňte! Veď po svite… Chráňte si Zuzičku; macocha… zas ju… až zranila, pozrite! Boľká, špie – dúchnite… Ochlaďte hlavičku –

За во

Priviňte! Pohlaďte: skorej mi zacelie – Nedajte biť viac!… No, rušajte z postele! Aj domkov, s vami len… Či ma už nerada?…“ Však býlím jasenný vetrík len pohýbal; mlk – smrti záhada: kams’ v ňu tiež zapadá – Zosnulo v trápení. Podvečer, tuliti! ulicha, víchrenie – Strhlo sa, skríklo – brnk! vtáča jak splašené pod strechu… Ručajom hučí to popred dom: rev, vresk, jak: brud zas… prút!… „Jaj, umyť nožičky!…“ Nahlo sa, črplo: vtom závrat – či poklzkom, čľup!… Vzal ho besný prúd.

tuliti – hľa, tylo – zadná časť hlavy medzi hlavou a krkom, úpust – miesto, kde preteká zbytok riečnej vody, obyčajne pri vodnom mlyne

бе

„Starý, hej? Jano, spíš?… Jarok zas hučať čuť – Musíš ho odraziť! Zajtra už… nezabuď!“ A tma či mesiac vše – do perín vrytá bár, zaspať len nemôže: do očí blýska jej tých bielych nožiek pár, do duše dvojný žiar… „Schovaj ich, och, Bože…“

ни ке

Zaránky našli ho nad mlynom v úpuste: krylo ho rakytie, jelšiny prehusté. Priniesli, na stole vystreli. – Ľudu zbeh; zvzdychali ženičky – Živôtik vypätý, tváričkou samý špľah, zmodralý… len ni sneh, tak biele nožičky.

уџ

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

1. Prečítaná balada je sociálna. Opisuje život jednotlivca v spoločnosti, v tomto prípade v rodine. Čo je téma balady? Kto je hlavná postava, kto sú vedľajšie postavy? 2. Rozdeľte báseň na tri časti: úvod, jadro, záver. Ku každej časti prideľte strofy, ktoré jej zodpovedajú obsahom. 3. Aké charakterové vlastnosti má otec, a aké macocha? 4. Kto privinie Zuzanku v nešťastí? 5. Balada má dejovú niť. Odohráva sa v krátkom časovom periode, alebo v dlhom? 6. Ako na vás zapôsobila táto balada a koho by ste potrestali? 7. Ako sa končí balada a ako vysvetlíš poslednú strofu a macochine pocity „zaspať len nemôže: Do očú blýska jej tých bielych nožiek pár,...“ 8. Básnik v balade používa deminutíva – zdrobneniny. Vypíš ich ako domácu úlohu. 9. Aké pocity ste mali pri čítaní tejto balady?

rakyta – listnatý strom, rastie pozdĺž potokov, jelšina – listnatý strom, rastie na brehu riek

Ľudmila Podjavorinská

Čakanka Letela húska divoká: „Čakajže ešte do roka, alebo aspoň do jara – boh sirotu si obstará!“

Nie sú to zory belavé, ani sú chmáry krvavé, lež sú to v zbroji schystaní tí ľúti Turci – pohani.

Lastovka z jara šveholí od mora rodných do polí: „Čakajže ešte k jeseni – azda sa, azda premení...!“

ни ке

Čože to slnko znad hory tak smutne sadá za hory, za zory, zory belavé, za chmáry, celé krvavé?

Valia sa, valia horami, zmiluj sa, bože, nad nami! Valia sa z dolín po strane a mladô-starô k obrane.

за

уџ

Lúči sa smutná mamička, lúči sa s bratom sestrička: „Ach, nechoď, brat môj milený, mesiačik v zlom je znamení!

бе

A keď už prešli tri roky, čo vo svet zašiel široký (na srdci žiaľ i pokora), krkavec letí od mora.

За во

Veď nemám mamky, tatíčka, len teba, svojho bratríčka, ak bys’ mi umrel za mladi – ani mne žiť sa nesladí!“

„Ach, posle z sveta šíreho čis’ videl brata milého?“ „Hej, videl v čiernom zavitý – už ti je brat tvoj zabitý.“ Vzplanulo slovo plameňom, na srdce padlo kameňom, obledlo líčko do bela – a duša z tela letela...

„Neboj sa, sestra milená, mesiačik dobrô znamená, boh sám mi bude ochranou, zastaviť Turkov – pohanov.

Na ceste, ceste z kameňa, vyrastá byľka zelená, ju, sťaby z kejsi poroby, list nekrášli, kvet nezdobí.

Keď húska divá poletí, vyjdi mi, vyjdi, v ústrety, ma čakaj večer, zrána, hej, tam na cestičke krížovej.

„Hej, dúška, dúška siroty, i ja som sama ako ty, ma sotva, sotva z premeny objíme lístok zelený.

Rok celý si ho čakala, dňom-nocou za ním plakala, za jara, v zime, v podletí bratovi chodí v ústrety, cestičkou chodí dobrou-zlou, s dušičkou súžbou boľavou.

Neleťže, neleť do neba, smutno tu bude bez teba! Usaď sa v tichú spomienku na mojom sviežom ramienku.“

Azda tu – krížna cestička – dočkáš si ešte bratríčka – i tebe bude úľava: Veď si mi celá boľavá...!“

бе

ни ке

A dúška, žiaľom uvädlá, na byľku kvietkom zasadla. Tam čaká, hľadí za lesy, čakanka – kvietok belasý.

уџ

Berthe Morisot: Portrét mladého dievčaťa

ZAPAMÄTAJME SI

За во

за

V tejto balade ste sa stretli s básnickou figúrou, ktorá sa volá slovanská antitéza. Volá sa slovanská preto, že sa javí u všetkých slovanských národov v ľudovej tvorbe. Pozostáva z troch častí: a. východiskový motív – najprv sa na niečo opytuje, b. potom sa to popiera (záporná odpoveď) a c. konečne sa povie, čo to vlastne je. Je častá aj v srbských junáckych piesňach. V slovenských ľudových baladách sa často spomínajú krížne cesty – rázcestie. Na tomto mieste sa podľa povier stávajú rôzne strašidelné udalosti (napr. tam „máta“, zjavujú sa tam bosorky a víly). Stáva sa to o polnoci, lebo je vtedy pôsobenie nadprirodzených síl najsilnejšie. V ľudových predstavách môžu byť krížne cesty i pozitívne. Tam sa vykonávali rôzne liečivé úkony a zvyky. Symbolika kríža predstavuje priesečník šťastia a nešťastia, čo znamená, že sa niečo zakončí tragicky alebo šťastne.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Kedy sa odohráva príbeh v tejto balade? 2. Nachádzate v tejto balade slovanskú antitézu? V ktorých strofách? 3. Čo hovorí brat, kde ho má sestra čakať? 4. Čo sa stáva so sestrou, keď počuje, že jej brat zahynul? 5. Zjavujú sa tu nejaké mýtické prvky? Na čo sa zmení sestra? 6. Čo je to vlastne čakanka?

BÁJ

Báj

За во

Grécka báj

за

уџ

бе

ни ке

Báj alebo mýtus je epický útvar, v ktorom sa odráža primitívny názor človeka na svet. Vznikol v čase, keď si človek ešte nevedel vysvetliť vznik a príčinu vzniku sveta, ľudského života, kolobeh ročných období, vychádzanie a zapadanie slnka. Tie nevysvetliteľné javy pripisoval človek bohom a polobohom, ktorí spravujú svet a život v ňom. Obsah bájí tvoria jednotlivé predstavy o pôsobení nadprirodzených síl na vznik a vývoj sveta. V mnohých bájach sa vysvetľuje i vznik a pôvod prírodných javov, úkazov a predmetov (jazier, riek, vrchov, kvetov, vetra, hromu, blesku). Báje majú ľudový pôvod, ale sú často aj umelé, kde poznáme autora. Najviac bájí mali starí Gréci (o Ikarovi, Herkulesovi, Prometeovi). V slovenskej literatúre sa zachovali báje, ktoré hovoria o zvykoch ako je vítanie jari a pod. Ľudové mýty o zvieratách, kvetoch, vzniku riek, vrchov, krajov sa spracúvali aj v umelej slovenskej literatúre (Ján Botto: Báj Turca, Báj Maginhradu). Súbor bájí určitého národa sa nazýva bájoslovie (mytológia). Oblasť zázračného je v tejto báji symbolizovaná magickým javom. V kompozično-dejovom pláne je magické nositeľom konfliktu, zatiaľ čo sa vzťahy medzi postavami odohrávajú v reálnom svete. Kompozícia je, keď z menších častí textu vytvárame väčší celok. Spisovateľ tematické celky usporiada do jednotného celku. Spôsob, akým sa to uskutočňuje, sa nazýva kompozičný postup. V lyrických dielach je to gradácia, gradácia a kontrast.

Príbeh o Európe

Starí Gréci mali veľa bohov. Všetci sídlili na vysokom vrchu, na Olympe. Bohovia vyzerali ako ľudia, dokonca mali aj všetky ľudské vlastnosti. Dobré i zlé. Najdôležitejším bohom bol Zeus. Staral sa o všetko na zemi i vo vzduchu a dovoľoval si všetko možné: premieňal sa na rôzne zvieratá, dokonca aj na dážď. To určite len tak žartoval, veď komu je to príjemné, keď mu na hlavu cupká sám Zeus? To, čo sa dialo vo vode, mal na starosti Poseidón. Poznať ho podľa veľkého trojzubca, ktorý drží v ruke. To je taká obrovská vidlička, ktorou si loví na večeru ryby. Keď pôjdete na dovolenku k moru, možno uvidíte Poseidóna sedieť vo vozíku, ktorý ťahajú po vodnej hladine morské koníky. Treba sa len pozorne dívať. Poďme však k pradávnemu príbehu, ktorý sa týka týchto dvoch bratov: raz sa Zeus zaľúbil do dievčiny, ktorá sa volala Európa. Premenil sa na zlatého býka s lesklými rohmi. Prišiel až k Európe a kľakol si pred ňu. Jeho oči hovorili: Nasadni! Európa si sadla na chrbát zlatého býka

Zeus – boh neba a blesku, Európa – dcéra fenického kráľa Aginóra, Poseidón – vládca mora, riek, prameňov a muž Afrodity – bohyne lásky

– a ten utekal s dievčinou rovno k moru. Sám Poseidón pomáhal bratovi. Rozkázal morským vlnám, aby sa rozostúpili. Býk doplával s Európou až na ostrov Kréta. Tu sa premenil na boha. Takto sa dievčine predsa lepšie páčil. Na počesť tejto odvážnej cestovateľky dostala pevnina jej meno: nazvali ju Európou. Žijeme v Európe, patrí sa teda vedieť, prečo sa tak volá.

Prometeus

За во

за

уџ

бе

ни ке

Belasá obloha so zaľúbením hľadela na seba vo vodách a vody boli plné rýb. V povetrí lietali kŕdle vtákov a na zemi sa pásli na lúkach čriedy. Ale čriedy nik nestrážil, nik nelovil ryby a nik nepočúval vtáčí spev. Na zemi chýbal človek. Smutne blúdil po zemi Prometeus, potomok božského rodu Titanov, a márne hľadal živé bytosti, ktoré by chodili vystreté ako on a ktoré by sa mu tvárou podobali. Videl však hlinu, dávajúcu život tráve, rastlinám a stromom, uzrel husté dažde, znášajúce sa na zem. Dažďová voda udržiavala v prírode život, a tam, kde nepršalo, umierali stromy a kry a narastala púšť. Keď Prometeus pochopil silu zeme a vody, zmiešal hlinu s dažďovou vodou a vytvoril sochu prvého človeka. Ponášala sa na bohov. Pallas Aténa, bohyňa jasného rozumu a múdrosti, vdýchla neživej soche ducha a šedivá hlina zružovela, začalo v nej búšiť srdce a dovtedy nehybné ruky a nohy urobili prvé pohyby. Tak poslal Prometeus na svet prvých ľudí. Dlho ľudia nevedeli, ako užívať ducha – dar Pallas Atény. Žili ako malé deti. Videli, ale nepoznávali, počuli, ale nerozumeli, chodili po zemi ako vo sne. Nevedeli páliť tehly ani pritesávať trámy, ani stavať domy. Ako mravce hemžili sa na zemi i pod zemou v temných kútoch jaskýň. Ba nevedeli, že sa jar strieda s letom, leto s jeseňou a jeseň so zimou. Vtedy sa Prometeus vybral medzi ľudí a učil ich stavať domy, učil ich čítať, písať a počítať a rozumieť prírode. Naučil ľudí priahať zvieratá do jarma a zostrojovať vozy, aby nemuseli bremená vláčiť na chrbte. Ukázal im, ako sa stavajú lode a ako plachty uľahčia veslárom prácu. Viedol ich do hlbín zeme za skrytými pokladmi. Meď, železo, striebro i zlato začali opúšťať pod pracovitými rukami baníkov podzemné ložiská. Prv ľudia nepoznali liek, nevedeli, čo im osoží a čo škodí. Ale Prometeus im poradil, ako miešať hojivé masti a uzdravujúce lieky. Odhalili užasnutým ľuďom všetky umenia a ľudia sa všetko horlivo učili. Bohovia zhromaždení na vrchu bohov, na Olympe, pozorovali s nedôverou pokolenie ľudí na zemi, ktoré sa naučilo od Prometea práci, vede a umeniu. Najmä vládca všetkých bohov Zeus sa mračil zo dňa na deň väčšmi a väčšmi. Zavolal Prometea a povedal mu: „Naučil si ľudí pracovať a myslieť, ale ešte si ich poriadne nenaučil, ako si majú ctiť bohov a ako im obetovať, ako sa im klaňať. Vieš predsa, že na bohoch záleží, či bude rok úrodný alebo

Olymp – vrch, kde sídlili bohovia. Dnes sa z Olympu prináša olympický oheň pri Olympických športových hrách, Kréta – najväčší ostrov vo východnej časti Stredozemného mora

За во

за

уџ

бе

ни ке

chudobný, či zem navštívi mor alebo blahobyt. Bohovia vládnu nad osudmi ľudí. I ja vrhám svoje blesky, kam sa mi zachce. Choď k ľuďom a povedz im, aby nám obetovali, lebo ich stihne náš hnev.“ „Ľudia budú prinášať bohom obete,“ odpovedal Prometeus, „ale ty, Zeus, si príď vybrať, čo majú obetovať.“ A Prometeus zabil býka, mäso ukryl do býčej kože a navrch položil žalúdok. Na druhú kopu dal kosti, ale obalil ich tukom tak, že ich nebolo vidieť. Hromada kostí, obalených tukom bola väčšia a zdala sa aj lepšia. Len čo Prometeus všetko pripravil, zacítil Zeus príjemnú vôňu chystanej obete a zostúpil z nebies na zem. Prometeus uzrel Dia a zvolal: „Bohovia, vyberte si, ktorý diel je vám milší. To, čo vyberieš, vládca bohov, to budú smrteľní ľudia obetovať.“ Zeus videl, že ho chce Prometeus oklamať. No nedal najavo hnev a naschvál si vyvolil kopu lesknúcu sa masťou. Prometeus pristúpil s úsmevom ku kope a odhrnul tuk. Ukázali sa holé kosti. Keď odkryl býčiu kožu, zavoňalo čerstvé mäso. Od tých čias obetovali ľudia bohom tuk a kosti, mäso si nechávali pre seba. Zeus nenechal smelý Prometeov čin bez trestu. Rozhodol sa, že vezme ľuďom oheň. Dostala sa im lepšia časť – mäso, nech ho teda jedia surové. Vládca bohov ihneď prikázal mračnám, aby lejakom zahasili všetky ohniská. Divý vietor rozmetal horúci popol a odniesol ho do mora. Tak ľudia stratili oheň, ktorý nutne potrebovali, aby mohli žiť a pracovať. Nemohli piecť chlieb ani variť, vyhne spustli a dielne osireli. Za chladných dní a mrazivých nocí nebolo sa kde ohriať. Prometeus videl nešťastie zoslané na ľudí, cítil s nimi a neopustil ich. Vedel, že v Diovom paláci plápolá dňom i nocou jasný oheň. Vkradol sa preto za nočnej tmy na vrch Olymp, do zlatého paláca vládcu bohov. Potichu, nikým nepozorovaný, vzal trochu ohňa z Diovho kozuba a ukryl ho v dutej palici. S ohňom sa veselo vrátil k ľuďom. Priniesol im, po čom tak túžili. Opäť sa zdvihli plamene na ľudských ohniskách i v dielňach a vôňa varených pokrmov a pečeného mäsa stúpala k nebesiam a dotkla sa aj nosa vládcu bohov. Zeus pozrel na zem a zbadal dym stúpajúci z komínov. Rozhneval sa zlým hnevom bohov. Ihneď určil ľuďom nový trest. Diov hnev sa zniesol aj na Prometea. Vládca bohov vyslal Hefaista s pomocníkmi, aby prikuli odbojného Prometea najťažšími a najmocnejšími reťazami k vysokej skale v pohorí Kaukaz. Iba nerád poslúchol Hefaistos rozkaz vládcu bohov a prikul Prometea ku skale tak tesne, že sa nemohol ani pohnúť. Vysoko nad priepasťou, v ktorej plávali útržky hmiel, visel Prometeus medzi nebom a zemou, ale nepokoril sa, neprosil Dia o milosť. Keď Zeus videl, že Prometeus neprosí o milosť a hrdo nesie svoj osud, vyslal za Prometeom na Kaukaz obrovského orla. Orol prilietaval každý deň k pripútanému Prometeovi, trhal mu ostrým zobákom pečeň z tela a živil sa ňou. Cez deň Prometeovi pečeň znovu narastala a orol mal ráno pripravenú novú potravu. Na takéto trápenie odsúdil Zeus Prometea naveky. Uplynulo veľa rokov, ale Prometeus sa nepodrobil. Po storočiach, ktoré Prometeus prežil v mukách a osamelosti, zbadal hrdinu pripútaného ku kaukazskej skale Herakles, syn Dia, vládcu bohov. Práve prilietal orol, že sa nasýti. Herakles

Pallas Aténa – Diova dcéra, bohyňa umení u starých Grékov, Zeus (Dia, Diovi, s Diom) – najvyšší grécky boh, vládca neba i zeme, hromu a blesku

odložil kyj, napäl luk, zacielil a jediným výstrelom zabil zlého dravca. Potom rozdrvil Prometeove putá a daroval mu slobodu. Aby však Zeus bol udobrený i aby sa jeho kliatba splnila, musel Prometeus nosiť železný prsteň, v ktorom bol zachytený kúsok kameňa z kaukazskej skaly. Takto bol Prometeus navždy pripútaný, ako určil Zeus. Od tých čias nosia ľudia prstene s kameňom na pamiatku Prometeovho činu. Nosia ich dodnes, i keď už dávno zabudli na Prometea, ktorý sa nechcel pokoriť pred bohmi a v nešťastí stál verne pri ľuďoch.

ни ке

ZAPAMÄTAJME SI

За во

за

уџ

бе

Keď dnes o niečom hovoríme ako o báji-mýte, často to považujeme za čosi vymyslené, nepravdivé. Ale báje nie sú rozprávky, zábavné vymyslené príbehy z čias, „keď želanie bolo otcom myšlienky“. Hoci sa v báji objavujú rozprávkové motívy a v ľudových rozprávkach nájdeme stopy po báji, báj má oveľa väčší význam než rozprávka. Odráža sa v nej celá kultúra so spomienkami, s tradíciami a obyčajami, ktoré ju vytvárajú. V bájach nachádzame úplný obraz sveta. Podávajú názorné vysvetlenie prírodných síl: striedanie dňa a noci, rast a zánik vegetácie v priebehu ročných období, začiatok a koniec ľudského života, blesk a hrom. Boh slnka Hélios na voze tiahne po určenej ceste po oblohe a nasledujúci deň sa to opakuje, nazlostený Zeus vrhá blesky. Báje vysvetľujú aj správanie jednotlivcov a osudov celých národov. Ľudia sa dostávajú do sporu, lebo Eris, bohyňa sváru, ich nabrúsila proti sebe, a hádky olympských bohov sú príčinou striedavého vojnového šťastia Trójanov a Grékov v boji o Tróju. Niektorých gréckych bohov Rimania postavili na roveň svojim bohom, a tak hoci je reč o tých istých bohoch, označujú sa inými menami, napríklad Zeus je u Rimanov Jupiter, z Afrodity sa stala Venuša. Gréci majú celý rad mýtických povestí podobných tým v biblii, napríklad časti rozprávania o vzniku sveta, príbeh o potope, o prvej dvojici ľudí a o raji či zlatom veku.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

1. Ktorí bohovia sa spomínajú v tomto mýte? 2. Gréci majú celý rad povestí podobných tým v biblii. Ako Prometeus stvoril prvého človeka? Kto boli podľa biblie prví ľudia na zemi? 3. Čo si bohovia žiadali od ľudí ako prejav božskej náklonnosti k nim? 4. Opíšte Prometea a jeho skutky. 5. Ktorí bohovia boli dobrí, a ktorí zlí? Nájdite v báji miesta, kde bojuje dobro a zlo. 6. Prečo dnes nosíme prstene?

Hefaistos – boh ohňa a kováčstva, Kaukaz – pohorie medzi Čiernym a Kaspickým morom, Herkules – najsilnejší hrdina gréckych bájí

LEGENDA

Legenda

ни ке

Legenda je literárny útvar podobný mýtu, avšak tematicky čerpá prevažne z biblie. Najčastejšie rozpráva o živote, skutkoch a zázrakoch svätých. Obyčajne sa vyzdvihuje ich odriekavý, mystický spôsob života, robenie zázrakov, sebatrýznenie a pod. Zo stredovekých legiend sú v našej literatúre najznámejšie staroslovienske Moravsko-panónske legendy (Život Konštantínov, Život Metoda), Maurova legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi. V súvislosti so šírením kresťanstva prenikali medzi ľud rozličné rozprávania o pôvode a vzniku sveta, človeka, živej i neživej prírody. Medzi ľud súčasne prenikli i biblické príbehy. Tak vznikali ľudové legendy. V slovenskej literatúre vznikli aj autorské básnické legendy. Biblia

бе

Stvorenie sveta

За во

за

уџ

Skôr ako si bol na svete ty alebo ja, ba skôr ako jestvovali pevniny a moria, zemeguľa či hviezda, vesmír či kozmický priestor, Boh premýšľal, že stvorí Svet. Na počiatku stvoril nebo a Zem, víriace oblaky a pary, ktoré nedržali pokope. A všade bola tma. Potom Boh riekol: „Buď svetlo,“ a bolo svetlo. Boh oddelil svetlo od tmy a stvoril deň a noc. Ale nič z toho, čo stvoril, nemalo stály tvar, a tak oddelil oblohu od Zeme a položil jedno nad druhé. Na Zemi Boh spojil všetky vody a vytvoril moria. Stvoril suchú zem a trávu, aby rástla na zemi, rastliny, aby dávali semienka, a stromy, aby rodili ovocie. A keď uvidel, čo stvoril, zapáčilo sa mu to. Aby rozlíšil ročné obdobia, dni a roky, Boh stvoril Slnko a Mesiac. A hviezdy, aby svietili na oblohe. A páčilo sa mu to. Potom Boh stvoril živé tvory, obrovské veľryby a menšie ryby a všetky morské živočíchy, ako aj všetky okrídlené tvory. Bol rád, že ich stvoril, a požehnal ich týmito slovami: „Ploďte a množte sa a naplňte moria a vzduch.“ Stvoril i všetky ostatné nespočítateľné tvory, ktoré žijú na zemi, divé zvery, hmyz a živočíchy žijúce pod zemou. A páčilo sa mu všetko, čo stvoril. Nakoniec si Boh povedal: „Stvorím človeka. Stvorím ho podľa vlastnej podoby a dám mu moc nad všetkými tvormi.“ A tak Boh stvoril muža a ženu. Požehnal ich a prikázal im, aby mali deti, žili na Zemi a spravovali ju. Boh povedal: „Dal som vám rastliny na jedenie. A dal som rastliny aj pre dobytok a ostatné zvieratá a pre každého živého tvora, ktorý sa hýbe na zemi.“ Potom sa Boh pozrel na všetko, čo stvoril, a páčilo sa mu to. Za šesť dní stvoril Boh nebo a Zem a všetky rastliny a živé tvory. Jeho práca sa skončila. Preto na siedmy deň odpočíval. Požehnal siedmy deň a ustanovil ho navždy za svätý deň.

ZAPAMÄTAJME SI

за

уџ

бе

ни ке

Biblia alebo Sväté písmo je posvätnou knihou kresťanov. Skladá sa z dvoch častí: Starého a Nového zákona. Knihy starého zákona boli napísané v hebrejskom jazyku. Rozprávajú o pôvode sveta, o dejinách a osude národov. Knihy Nového zákona boli napísané v gréckom jazyku. Opisujú život Ježiša Krista, jeho detstvo, prácu, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie.

За во

Ľudovít Fulla: Kostolík v údolí

Ondrej Sliacky

Uzdravenie hodnostárovho syna

V meste Kafarnaume žil istý kráľovský úradník. Bol to zámožný človek, mal veľký priestranný dom, nádhernú záhradu, množstvo sluhov a služobníc. Jeho najväčším potešením bol však syn. Ešte skôr chlapec než mládenec vynikal múdrosťou i dobrotou srdca, nuž nie div, že ho otec zahŕňal starostlivosťou a láskou. Jedného dňa chlapec ochorel. Úzkostlivý otec ho uložil na lôžko a poslal po lekára. Lekár chlapca prezrel, predpísal mu liečivý odvar a so slovami „Zajtra vstane“ odišiel z domu. Lenže chlapec nevstal ani na druhý deň, ani na tretí. Ba priťažilo sa mu, horel v horúčke, akoby bol v ohni. Nešťastný otec zavolal lekárov z celého okolia a úfal, že jeho synovi pomôžu. No učeným mužom stačil pohľad na chlapca, aby si len vzdychli a riekli: „Pane, tvojmu synovi niet pomoci!“

Kafarnaum – významné obchodné centrum na severozápadnom brehu Genezaretského jazera

За во

за

уџ

бе

ни ке

„Čože?“ zhrozene zašepkal otec. „Čo to hovoríte?“ „Nie, to nie!“ prepadol kráľovského úradníka des po ich odchode. Ako zbavený zmyslov začal behať po dome, v zúfalstve ryčal ako ranené zviera, trhal si vlasy. Pomyslenie, že jeho syn umrie, ho pripravovalo o rozum. V jasnú chvíľu mu však zišlo na um, že do Kány Galilejskej prišiel muž, ktorý tam na svadbe vykonal zázrak; číru vodu premenil na víno. Čo keby ten človek pomohol jeho synovi? Viac neuvažoval a vybral sa do Kány Galilejskej. „Pane,“ zvolal, keď sa predral klbkom ľudí, obkolesujúcich Ježiša z Nazareta, „poď a uzdrav mi syna.“ Nečakaný príchod kráľovského hospodára vzbudil u všetkých prekvapenie. Prekvapenie o to väčšie, že muž sa nesprával, ako by sa čakalo od vysokého úradníka, ale celý sa triasol, z očú mu vyžarovala nesmierna bolesť. Tento muž navyše prosil Ježiša z Nazareta o niečo, čo ten zaiste nemôže vykonať. Ježiš sa na zúfalého muža spýtavo zahľadel a riekol: „Keby ste nevideli znamenia a zázraky, neverili by ste.“ „Pane,“ klesol hodnostár na kolená, akoby ani nevnímal Ježišove slová. Potom zopäl ruky a úzkostlivým hlasom zvolal: „Poď, kým mi dieťa neumrie.“ Všetci okolo spozorneli. Čo teraz Ježiš urobí? Vyhovie úradníkovej prosbe a pôjde s ním k lôžku umierajúceho dieťaťa alebo nie? A Ježiš riekol: „Choď, syn ti žije.“ Na tvárach prítomných sa zjavil údiv. Muž však vstal, akoby mu z pliec bola spadla hrozná ťarcha, a oči prezrádzajúce vieru v Ježišove slová mu horeli vďačnosťou. „Pane, pane...“ šeptal, nenachádzajúc slov, ktorými by vyjadril svoju vďaku. „Choď,“ pokynul mu Ježiš láskavo. Vtedy sa už muž pobral domov. Keď prichádzal k mestu, videl, že mu naproti bežia sluhovia, veselo mávajú a volajú: „Pane, pane...“ Muž zastal. Srdce mu začalo prudko biť. „Tvoj syn žije!“ vykríkli sluhovia, keď dobehli k nemu. „Chodí a behá, akoby nikdy ani nebol býval chorý,“ prekrikovali jeden druhého. V návale prudkej radosti sa mužovi podlomili kolená, zakrútila sa mu hlava. A tak tam len stál a nekonečne šťastný nebol schopný vyriecť jediného slova. Až keď sa spamätal, spýtal sa ich: „A kedy sa to stalo?“ „Včera večer, pane,“ odvetili sluhovia, „o siedmej hodine.“ Vtedy si muž spomenul, že to bolo práve v tú hodinu, keď Ježiš povedal: „Syn ti žije.“ I uveril v neho on a celá jeho rodina. A že o tom nemlčali, lež hovorili, chýr o novom Ježišovom zázraku sa rozniesol po celom kraji.

Nazaret – galilejské mesto. Tu zvestoval anjel Márii narodenie Ježiša, ktorý vyrastal a žil v Nazarete do svojich 30. rokov, do svojho vystúpenia. Galilea – časť Palestíny západne od Jordánu a Genezaretského jazera. Podľa evanjelií Galilea bola hlavným pôsobiskom Ježiša, preto ho nazývali aj Galilejský

ZAPAMÄTAJME SI Literárny kritik, teoretik a spisovateľ Ondrej Sliacky vo svojich dvoch knihách Biblia pre deti a mládež – Čítanie zo Starého zákona (1996) a Biblia pre deti a mládež – Čítanie z Nového zákona (1998) autorsky prerozprával vybrané časti zo Starého a Nového zákona. To nie je len prerozprávanie biblických príbehov, ale aj zvláštne literárne spracovanie. Tak dostávame zážitkovo silný umelecký text, ktorý určite priláka aj vás a siahnete aj po iných biblických príbehoch v týchto knihách. Tento príbeh je zobratý z Biblie. Kňazi (farári) vo svojich kázňach v kostole alebo na pohrebe podobne prerozprávajú biblické príbehy.

ни ке

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

уџ

бе

1. O Ježišových skutkoch rozprávame ako o zázrakoch. Poznáte ešte niektoré príbehy, kde Ježiš koná zázračné skutky? 2. Opíšte otcovo zúfalstvo, keď sa dozvedel, že je syn chorý a že mu niet pomoci. Ako prejavil zúfalstvo pred Ježišom?

MODLITBA

Modlitba

бе

ни ке

Modlitba je jedna z foriem bohoslužby. Podľa Biblie človek v modlitbe uznáva a velebí božiu moc, prosí o duchovné alebo hmotné statky, ďakuje za poskytnuté dobro, modlí sa o svoje zdravie a zdravie iných alebo horekuje nad svojimi hriechmi. Znamená, je to rozhovor človeka s Bohom. Nie je dôležité, ku ktorej viere človek patrí, každá viera má viesť človeka k dobrým a spravodlivým skutkom. Tí, ktorí veria v Ježiša Krista, sú kresťania. Veria, že Ježiš je synom Boha. V rozhovore s Bohom človek čerpá silu do života. Určite poznáte niektoré modlitby a určite ste počuli, že pri modlitbách sa najčastejšie žiada, aby nám Pán Boh dal zdravia, šťastia a božieho požehnania. Modlitby sa podľa obsahu čítajú pri sviatkoch a obradoch. Základnou modlitbou kresťanov je Otčenáš, novozmluvná modlitba, ktorú vraj Ježiš naučil svojich učeníkov.

уџ

Otčenáš (Modlitba Pána)

За во

за

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého! Lebo tvoje je kráľovstvo, i moc i sláva i naveky vekov. Amen.

Slovenský básnik Milan Rúfus našiel v modlitbách inšpiráciu pre svoje modlitby. Tak vznikla kniha básní pre deti Modlitbičky a knižočka pre najmenších Anjeličku, môj strážničku.

Milan Rúfus

Modlitba za starkú Matička Božia, Ty deťom dvakrát milá! Počúvaj, čo Ti teraz rozpoviem. Nechaj nám starkú. Aby mi dlho žila. Starká má pre mňa času, koľko chcem.

бе уџ

за

За во

Nechaj nám starkú. My spolu niečo máme. To nikto viac už nemá Okrem nás.

Sophie Anderson: Dievča s kvetmi

Matička Božia. Ty, ktorú nepoznáme, no vieme o Tebe, ozvi sa na môj hlas.

ни ке

Starká je vľúdna. Má Boží pokoj v duši. Starká sa o nás s nikým nedelí. Má času ľúbiť nás. A nič ju nevyruší. Pri nej má týždeň sedem nedelí.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Kde nachádzate svoje pocity lásky a bezpečnosti? V rodine, u priateľov, u spolužiakov? Kto je ten, čo vám vždy pomôže a poradí? 2. Nájdite rým v modlitbách. 3. Ako básnik opisuje starkú? Aké má vlastnosti? Opíšte svoju starkú. Prečo básnik hovorí, že pri starkej „týždeň má sedem nedelí“? 4. Za koho sa v modlitbách modlia deti a za koho rodičia a starí rodičia? 5. Čo sa v každej modlitbe žiada, ochrana pred čím?

DETSKÝ FOLKLÓR

Detský folklór Za detský folklór sa pokladajú rozličné slovesné, hudobné, tanečné i dramatické prejavy, ktoré sú určené deťom a odnaveky žijú v prostredí detí a mládeže. Detský folklór rozdeľujeme do dvoch skupín: – vlastný folklór detí (vznikol priamo medzi deťmi), – detský folklór (tvorba dospelých písaná pre deti).

ни ке

Rečňovanka

за

Haju, haju, hajušky, varí mamka halušky, bryndzové, makové, hneď budú hotové.

За во

Kvá, kvá, kvačica, čierna, biela slepica, pod stolom sú drobce, kura vodu slopce.

уџ

бе

Rečňovanka je najrozšírenejšia v detskom folklóre určená na prednes. Rytmická zložka je najprítomnejšia. Verš je uvoľnený. Umelecky sú rečňovanky založené na hre, čím sa najviacej približujú k vyjadrovaniu a poznaniu dieťaťa. Tematicky ich môžeme charakterizovať ako príhovory detí k zvieratám, rastlinám, rôznym úkazom a javom prírody.

Sophie Anderson: Deti na lúke

Chodí pavúk po papuči, kým sa Janík nerozpučí, chodí pavúk po stene, kým sa Janík zasmeje.

Osobitným druhom rečňovaniek sú výpovede zložené zo slov, v ktorých sa nachádzajú ťažko vysloviteľné skupiny spoluhlások. Ťažko je ich hovoriť rýchlo. Skúste to urobiť všetci. A tie vrabce z toho tŕňa štrng – brng do tŕňa. * Hore potokom, dolu potokom podpiera sa pán s konským kopytom.

V našej peci myši pištia, V našej peci psík spí.

ни ке

Vyčítanka

за

За во

Ene bene cici né abri fabri dominé im brot fir ty not aja vaja dika menti von * Stojí vŕba na potoku, visí na nej zvon, na koho to slovo padne, ten musí ísť von.

уџ

бе

Vyčítanka je poetický žáner detského folklóru. Využíva sa pri hrách, kde treba vylučovacím spôsobom určiť, kto bude v hre a kto vypadne z hry. Je sprevádzaná pohybom rúk a tela. V každom verši sa opakuje rovnaké množstvo prízvučných slabík bez ohľadu na ich celkový počet. Rytmus bol hlavným dôvodom, prečo vyčítanka vznikla. Je často nezmyselným jazykovým prejavom. Slová a slovné spojenia sú v nej použité bez viditeľnej súvislosti, využívajú sa v nej i cudzie slová, skomoleniny cudzích slov a slová bez akéhokoľvek významu. Napríklad:

* Dú dú pod vodu, pod zelenú jahodu. Krava ručí pod dubom, zhovára sa s holubom. A ty, milá holubienka, vystúp von!

Eďem, beďem, berbelička, kuťa fája rukavička, jabuke, moruľke a ty, pane, žmurke! * Desať, dvadsať, tridsať, začal Gašpar kričať, že ho bolí brucho, aby bolo ticho, jeden, dva, tri už si von ty. * En, ten, tulipán, na moste je starý pán a pod mostom ryba s chvostom, chytajte ju, bude hosťom. Ale beda, už je streda, voda vraví, že ju nedá, Teč si, voda, teč, a my poďme preč.

Hádanka

уџ

бе

Nasledujúce hádanky už majú opytovací spôsob: Do čoho nemožno dieru vyvŕtať? (Do vody) Čo príde každý večer do domu? (Večer) Čo páli a nie je oheň? (Pŕhľava)

ни ке

Hádanka je žáner, ktorý tajne pomenúva nejaký predmet alebo jav pomocou znakov iného javu alebo predmetu na základe ich vonkajšej podobnosti alebo vnútorných súvislostí medzi nimi. Je spojená s otázkou, na ktorú treba odpovedať. V minulosti si naši predkovia hádankami bystrili rozmýšľanie a úsudok. Dnes hádanky majú najradšej deti. Uhádnite, čo je to? Na uvedené hádanky sa opytujeme: Čo je to? Skalkami chlieb drví a metličkou do studničky zametá. (Ústa) Lezie, lezie po železe, nájde dierku, do nej vlezie. (Kľúč) Záplata na záplate a švíka niet. (Cibuľa) Letí, píska, vrieska a dverami trieska. (Vietor) Sedí pani v kríčku, v červenom ručníčku. (Jahoda) Štyria bratia naveky sa doháňajú a nikdy sa nedohonia. (Kolesá)

за

V hádankách sa niekedy využíva aj slovná hra – kalambúr. Odpoveď na hádanku je ukrytá v niektorom slove alebo skupine slov. Napríklad:

За во

Ktorý vták má na chvoste raka? (Straka) Ktorý rok trvá len jeden deň? (Nový rok) Ktorý vták má na chvoste abecedu? ( Vrabec) Ktoré rohy jedávame? (Pirohy) Niektoré hádanky sú humoristické a majú žartovnú podobu alebo vôbec nemajú riešenie. Napríklad: Keď ideš do mesta, čo ti je na pravej a čo na ľavej ruke? (Päť prstov) Kedy je kôň najťažší? (Keď ti stúpi na nohu) Akých rýb je vo vode najviac? (Mokrých) Načo má mlynár bielu čiapku?

Hra Hra je po rečňovankách najrozšírenejším žánrom detského folklóru. Je sprevádzaná spievaným slovom a pohybom. Detské hry z nášho prostredia zozbierala a zapísala Mária Miškovicová, učiteľka, v knihe Detské hry. Prinášame ukážku:

Miško Roško Deti si spomedzi seba zvolia Miška Roška, zaviažu mu oči a jedno dieťa mu začne klásť otázky: – Miško Roško, kde si bol? – U mamičky. – Čo si tam robil? – Papkal mliečko. – Kde ti je lyžica? – Stratil som si. – Choď si hľadať!

ни ке

Nato sa deti rozpŕchnu a Miško ich hľadá. Ktoré chytí, stáva sa Miškom Roškom a dieťa, ktoré bolo Miško, je obyčajný hráč.

бе

Detské piesne

за

уџ

Detské piesne sa vyznačujú vtipom a žartom. Vyznačujú sa živým rytmom a melodickosťou. V niektorých hrách so spevom sa dieťa učí, spoznáva niektoré úkony. Deti pohybmi rúk napodobňujú prácu Napríklad:

За во

Čižíček, čižíček, vtáčku maličký, Povedz nám, čižíček, ako sejú mak. Aj tak tak, sejú mak, Aj tak sejú mak. Zlatá brána Zlatá brána, maľovaná, kto cez ňu prejde, jabĺčko nájde, či je ona a či on, nepustím ho z brány von.

Šijeme vrecia, šijeme Šijeme vrecia, šijeme, kde ich predávať budeme? Z mesta do mesta, široká cesta, tam ich predávať budeme. Berthe Morisot: Malá tanečnica

Populárna pieseň Určite poznáte mnoho piesní pre deti, ktoré sú populárne a aj vy si ich zaspievate. V týchto piesňach už vieme mená autorov, ktorí napísali text – autor básne, a hudbu – hudobný skladateľ. Niekedy text a hudbu napíše tá istá osoba. Detská populárna pieseň je básnický útvar určený na spievanie. Spravidla má veselý text a vzniká zhudobnením básne. Daniel Hevier napísal básničku Náušnica v uchu a zhudobnil ju Belo Félix. V tejto piesni sa vyskytuje združený rým, čo znamená, že sa rýmujú dva za sebou nasledujúce verše. Daniel Hevier

ни ке

Náušnica v uchu

бе

Mám to v suchu, mám to v suchu! Nosím náušnicu v uchu. Mama sa však tvári kyslo a hovorí: Ty si číslo!

за

уџ

Tatko užíva svoj slovník: Ty raz skončíš v polepšovni! Vedel som, že nie si anjel. Chýba ti len tetovanie!

За во

Babka sa len prežehnala, a rýchlo ma z domu hnala. Zakvílila: Milé dieťa, čo sa blíži koniec sveta? Len dedko ma nechcel týrať. Je to vyslúžilý pirát. Pritisol ma k svojmu lícu. Mal tiež v uchu náušnicu.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Ktoré verše sa rýmujú? 2. V ľudových pesničkách, ktoré sme uvádzali, vyskytujú sa nárečové slová. V tomto prípade autor hovorí jazykom hrdinu-dieťaťa a používa mládežnícky slang, slová typické pre určitúsi časť populácie. Ktoré sú to slová? 3. Opíšte, kto ako v rodine reaguje na náušnicu? 4. Čím sa ešte mladí chcú vystatovať, mať svoj „imidž“ a ako to prejavujú?

644

Porekadlá Porekadlá sú blízke prísloviu. Rozdiel je v tom, že sa porekadlo vyhýba priamemu poúčaniu a výpoveď je daná vtipným obrazným vyjadrením. V ňom nie je zovšeobecnená ľudová múdrosť ako v prísloví. Nemá poučný význam. Často je však dosť ťažko určiť, či v konkrétnom prípade ide o porekadlo alebo o príslovie.

уџ

бе

ни ке

Keď neprší, aspoň kvapká. Tučný ako baran v jeseni. Vyšiel na psí tridsiatok. Bezcitný ako drevo v hore. Akoby hrach na stenu hádzal. Drží slovo ako pes chvost. Chodil poza školu. Aj dušu si predá za grajciar. Proti veku nieto lieku. Čuší ako voš pod chrastou.

за

Príslovia

За во

Príslovia v krátkej výpovedi vyjadrujú po stáročia nahromadené skúsenosti z každého životného úseku ľudí. Sú zhusteným prejavom ľudovej múdrosti. Rozdiel medzi nimi spočíva v spôsobe vyjadrenia výpovede. V prísloví je viac priameho poučenia a výchovnosti. Všetky príslovia nemajú ľudový pôvod. Vznikali v rozličných spoločenských skupinách. Príslovie má poučný význam. Kto včas ráno vstáva, plné vrecká máva. Lakomý čím viac má, tým viac skuhre. Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú. Lepšie niečo znať, ako mnoho mať. Lenivá ruka – hotová muka. Aká práca, taká pláca. Čo ľudia radi čujú, tomu i verujú. Aký zvonka, taký zdnuka. Bol by chytil zajaca, ale mal krátky chvost. Kravu a ženu najlepšie po známosti brať.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Vymyslite hádanky pre svojich spolužiakov. 2. Našli ste rozdiel medzi porekadlami a prísloviami? Rozdeľte si úlohy a vysvetlite každé uvedené porekadlo a príslovie. Napíšte o tom domácu úlohu.

Pranostiky

бе

ни ке

Pranostiky sú blízke prísloviam. V nich je zahrnutá dlhoročná skúsenosť z pozorovania prírody, najmä počasia. Predpovede sa vzťahujú na ročné obdobia alebo na chvíľkovú situáciu v prírode. Pranostiky patrili v minulosti k základným vedomostiam roľníka. Potreboval ich pri každodennej práci pri zabezpečovaní obživy. Niektoré majú aj vedecky potvrdený význam. Cenné sú aj pre historickú a estetickú hodnotu.

за

уџ

Január Na Nový rok o slepačí krok, na Tri krále o krok dále, na Hromnice o hodinu více. Aký je deň Nového roku, taký bude celý rok. Január studený – apríl zelený. Keď je v januári teplo, siaha bieda až na dno. Keď nie je zima v januári, bude v apríli a máji.

За во

Február Február sa zimou chlapí. Na Hromnice sa zima s letom stretá. Ak sa vo februári mačka na slnku vyhrieva, v marci sa bude na peci. Ak je vo februári zima a sucho, august býva horúci. Keď vo februári žaby zakŕkajú, slabú úrodu gazdovia zvážajú. Marec Marec chytí tiež za palec. Lepšie, keď ťa zima chveje, než marcové slnko hreje. V kožuchu sej jarinu, v košeli oziminu. Keď je na Jozefa pekne, zvestuje to úrodný rok.(19. marec) Na Gregora, ľady idú do mora (12. marec)

Apríl Keď je Zelený štvrtok biely, potom je leto teplé. Na Juraja, zem sa otvára (24. apríl). Do Ďura nerastie nič, aj keby kliešťami ťahal, po ňom všetko ide von, aj keby kladivom zatĺkal. Ak v apríli pohrmieva, tak už mrazov viac nebýva.

бе

Jún Daždivý jún celé leto pokazí. Medardova kvapka štyridsať dní kvapká. (8. jún) Na mokré Turíce nasledujú pošmúrne Vianoce. Aký jún, taký december.

ни ке

Máj Ak na prvého mája prší, bude celý rok pekne. Májová kvapka za dukát stojí. Májový dážď padá, zlato padá. Chladný máj – pre ovocie raj. V máji – vie to celá cháska – v celom svete kvitne láska. Studený máj – v stodole raj.

за

уџ

Júl Aký je júl, taký je január. Keď dňa ubúda, horúčosti pribúda. Na Cyrila a Metoda nastala najkrajšia letná pohoda. (5. júl) Annou sa začína babie leto. (26. júl) Čo júl neuvarí, to august nedopečie.

За во

August August má najkrajšie počasie v roku. Počiatkom augusta studený vietor od strniska fúka. Severné vetry v auguste prinášajú stále počasie. Ak prší na Romana, zhnijú zemiaky. (9. august) September September – z poľa ber. Panny Márie narodenie, lastovičiek rozlúčenie. (8. september) Divé husi na odletu, koniec babiemu letu. Keď ešte hrom bije okolo Michala, nebude do Vianoc žiadna stála zima. Keď sú do Michala vtáčky doma, nebude tuhá zima. (29. september)

Október Keď líšky na jeseň vijú, znamená to tuhú zimu. Keď sa v októbri blýska, zima je blízka. Teplý október, studený november. Po svätej Tereze, mráz na strechy leze. (15. október)

ни ке

November Prišiel k nám biely kôň, zaľahol nám celý dvor. Ak kvitnú v novembri stromy, bude zima trvať až do mája. Keď Všechsvätých prinesie zimu, tak Martin prinesie leto. (1. november) Na Martina medveď líha. (11. november) Katarína na ľade, Vianoce na blate. Aký Ondrej, takí všetci svätí. (30. november)

За во

за

уџ

бе

December Keď v decembri mrzne, sneží, úrodný rok na to beží. Na svätého Mikuláša, už je celá zima naša. (6. december) Od Lucie do Vianoc každá noc má svoju moc. Ak na Vianoce padne sneh, bude úrodný rok. Keď svätý Štefan blato vyfúkal, bude pekná jar. (26. december)

Martin Jonáš: Vinš gazdovi

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Pomocou kalendárov si zopakujte sviatky a meniny. 2. Vysvetlite myšlienky ukryté v pranostikách. 3. Opýtajte sa doma na niektoré pranostiky, ktoré sme neuviedli.

Na záver látky o ľudovom folklóre spomenieme aj detské žarty. Keďže sme sa už veľa toho naučili, rozveseľme sa a zažartujme. ZASMEJTE SA!

ни ке

Opytujú sa Jožka, ktorý predmet najviac nenávidí v škole. – Denník! – odpovie on. *

уџ

бе

Učiteľka angličtiny hovorí deťom: – Ak si nejaké slovo po anglicky desať-alebo dvadsaťkrát zopakujete, bude navždy vaše. – Dievča v poslednej lavici si potichu vraví: – Harry Potter, Harry Potter, Harry Potter... *

За во

за

Otec sa opytuje Joťka: – Tak, ako si urobil kontrolnú úlohu? – Uf, nebolo mi ľahko, ale som sa usiloval! – Vyriešil si všetkých päť úloh? – Áno, okrem prvých troch a posledných dvoch. *

– Prisnilo sa mi s tvojou sestrou. – A čo vravela? – Nič. – Tak to nebola moja sestra.

* Učiteľ: Jožo, akého rodu je vajce? Jožo: Keď sa z neho vyliahne kohút, je rodu mužského a keď sliepočka, tak rodu ženského. * Jožo: Jano, kam ideš? Jano: Na jahody. Jožo: Ale veď je zima. Jano: To nič, mám predsa kabát.

KRÍŽOVKA S TAJNIČKOU Vylúštenie tajničky je báseň alebo pieseň s chmúrnym dejom.

1 2

1. Umelý človek, automat podobný človeku 2. Jasnožltý drahý kov (vyrábajú z neho šperky) 3. Pečený múčnik (makový, orechový) 4. Dolná časť tváre pod ústami 5. Píšeme ju na konci oznamovacej vety 6. Veľké domáce zviera chované najmä pre mlieko a mäso

3 4 5 6

ни ке

DOPLŇOVAČKA

уџ за

1 2 3 4 5 6

За во

TRÉNER TURNAJ TUNIAK TÍŠINA TOLIAR TLMIVÝ

бе

Dané slová vpíšte do doplňovačky tak, aby ste v označených políčkach dostali priezvisko nášho spisovateľa, ktorý napísal báseň Jednoduché slová.

RÉBUS

Ak vás zaujíma riešenie rébusov, tu je niekoľko z nich. Vylúšti, ktoré slová sa v nich ukrývajú. Riešenia napíš na čiary.

__ __ __ __ __ __ __ __ __ __

1. _______________________________ 2. _______________________________ 3. _______________________________

За во

за

уџ

бе

ни ке

II. PRÍBEHY ZO ŽIVOTA DETÍ A MLÁDEŽE VOĽAKEDY A DNES

Martin Kukučín

Z teplého hniezda (Skrátené)

За во

за

уџ

бе

ни ке

No, umučenie je už skončené; úbohá obeť si konečne oddychuje. Ah, čo sa natrápil ten Maťko Rafikovie, nebožiatko, kým previedli na ňom túto premenu! Veru by mu dobre padlo tak pochodiť si trochu po izbe, keby mu i to nešlo tak akosi naopak, nemotorne; ale darmo je: chodí len po veľkej biede ako kohút, keď sa mu nasnuje chlp vlasov na ostrohy. Toto všetko pochodí stadiaľ, že Maťka obliekli do nových šiat. Táto novota všetka dala by sa ešte len vystáť, ale čižmy, tie čižmy! Nie akoby snáď boli malé – to božechráň – lebo ich starý Juro Rafika a jeho žena Katrena na Michala na jarmoku kupovali, nuž a čo tí raz kúpia, to už len vari nebude tesné! Čižmy teda nie sú tesné, ba práve privoľné, že by sa do každej i po dve také nohy zmestili, ako sú Maťkove. A predsa robia oštaru; ako je to? Nuž ale, pane Bože, ako by aj nerobili, keď sú na nich také vysoké podpätky ako klátiky, až Matej musí v nich tak stúpať ani na štuliach. A čo horšie: nohy sa mu v nich sem a tam mykajú, vzdor tomu, že je v nich po hodnom vechti slamy; v čižmách zavreté povetrie valí sa von a dnu hore sárami a podpätkovou dierkou, z čoho povstáva asi taký hlas, akoby prasa v kutici krochkalo. Nuž či potom div, že sa Matej nemôže nijako spriateliť s touto, predtým nezvyčajnou obuvou, keď mu ona ťaží na nohách ako väzňovi putá, a že banuje za krpcami. A je to aj celkom prirodzené. Veď len pozrime, aký je rozdiel medzi čižmami, a to ešte takýmito čižmami, a ľahkými krpčekmi. Krpec veru netlačí nikde nohu, ale ako samorastlý prilieha na ňu. A po tom ako ľahko je na krpce navyknúť tomu, kto predtým chodieval bosý. Na krpci veru niet podpätka, aby mu pätu neprirodzene dvíhal, ale je krpec rovný, takže človek v krpcoch práve tak prirodzene chodí, akoby bol bosý. Maťko Rafikovie je teda preto ako umučený, že prvý raz v svojom živote dostal čižmy. Nuž toto bolo by ešte len ešte, dalo by sa i to nejako zmôcť: ale – čo horšie – zvliekli mu predošlé, sedliacke šaty a obliekli ho do nových, panských. Hja, veru tak, Matej Rafikovie nie je už sedliacky synak: veď, aha, biele nohavičky, zelenou šnúrou cifrované, sú hen pod pecou, čierna halienka, pekne vyšitá, červeným saténom vrúbená, prevesená je na žŕdke, široký klobúk s dvojitou stužkou a dvanástimi novými špendlíkmi, čo si bol tejto Trojice zadovážil, visí tam v kúte pri lampáši na kline. Za predošlé, skvelé šaty, dostal počerné pantalóny a kabát z lacnej, tenkej látky. A ako sú ušité! Aspoň kabát patril by vlastne do múzea; je krátky, ale široký, že by mohol ešte i druhý Matej vojsť doňho; na chrbte zvyšuje veľká kukla, miesto toho zase pod pazuchou reže, lebo tam je tesný. Na chlapcovej hlave sedí malý klobúčik, ľahký ani pavučina, ani ho necítiť. Ale naostatok i toto by len prešlo, keby mu boli aspoň dávne košele ponechali. Nie, vzali mu i tie s bielymi širokými tkanicami a dlhými širokými rukávmi, a dali mu miesto nich mušelínové, na ktorých niet ani širokých tkaníc – len plátenné gombičky, ani rukáv nevisí na nich naširoko, lebo je za päsťou sfercovaný a úzkym obalčekom zošitý. Nuž takto pochodil neborák Matej Rafikovie; z pekného, štíhleho chlapca, ktorý včera bol taký driečny ako tá jedlica, za hodinu urobili strašidlo do konopí. Svetlé, mäkké vlasy, ktoré ešte len včera si bol pekne za uši začesával, sú dolu: obstrihal mu ich mlynár, jediný barbier v celej dedine, ponechajúc mu len nad čelom šticu. Hja, najnovšia móda!

За во

за

уџ

бе

ни ке

A Matej veru plače, ale ako by aj neplakal, keď ho takto spotvorili; no neplače len on, ale aj stará Katrena, jeho mať. Ale akoby neplakala, keď najmladšie dieťa jej dnes ide preč. Dnes pred večerom jej ho zavezú na železnicu a tá ho zanesie pán boh vie kam za hory, za doly, až hen do Nireďházy. Kdeže je tá dedina, a či je mesto? Ó, to je veru ďaleko – ďaleko! „Ach, moje dieťa, už mi nedonesieš trávy, ani nenaškrabeš švábky, keď ja pôjdem v lete do poľa. Moje ručičky zlaté!“ A mať, nechajúc háby hábami, šla naprostred izby a oblapila chlapca, ktorý začal ešte väčšmi plakať. „Nemazniže sa, stará, maj aspoň ty rozum!“ napomenul ju starý, otvárajúc malú armarijku, ktorá je za stolom v samom kútiku. Dlho sa tam prehŕňal, aby mu tvár nevideli, aj to, čo z nej tu i tu ukradomky utrel. „Akože by som neplakala, keď som si všetky deti doma zariadila, len toto sa nemohlo tu zmestiť. Jano i Ondráš budú doma, len Maťko sa mi musí pomedzi svet túlať.“ „Keď sa trochu potrápi, bude mu ešte lepšie že nám; aspoň nemusí tak hrdlačiť. Ja viem, keď sa vyučí a vstúpi do človečenstva, že bude rád, že sme ho poslali preč.“ Izba sa začala plniť. Prišli razom traja, a to – veru Karol miloslav Lehotský: Postava chlapčeka nie blázni – všetko kúdelianski remeselníci. Jeden je čižmár, volá sa Ondrej Zápotočný, pochodí z Kúdelian, jeho brat je gazda. On sa nemohol v dedine zmestiť, musel ísť na remeslo. Pohnevkáva sa on trochu na týchto Rafikovcov, že ho obišli, keď nedali chlapcovi šiť uňho čižmy, ale radšej ich kúpili na jarmoku. „Na aké remeslo ideš?“ spýtal sa chlapca. „Na krajčírstvo,“ odpovedal za syna Rafika. „Mohli ste ho dať na šusterstvo, bol by sa vám aj u mňa vyučil.“ „Krpce plátať by sa aj pri otcovi naučil,“ poznamenal druhý remeselník, krajčír, Matej Hryzok, ktorý rád zadával tromfy slabému čižmárovi. „A ty var kabáty šiješ tak, ako ťa učili! Dajmibože, šiť ženské kabátiky!“ Matej Hryzok v povedomí mravnej prevahy vypäl prsia a šiel k malému Maťkovi: „Ondrej, pozriže, čože je toto? To je ženský kabátik?“ A ukázal na chlapcove šaty. Každá žena vedela predsa nielen niečo dať, ale aj pekné napomenutie pripojiť k daru. „Syn môj, buď poslušný, veru ti nebude tak ako doma; ešte ani nevypovedia rozkaz, a ty už skoč! Tak ťa budú radi vidieť.“ Druhá prišla k nemu a riekla: „Matejko, v jedení nepreberaj; čo ti dajú, zjedz. Ak ťa od stola odlúčia a dajú ti pod pecou jesť, neplač; vieš, že sluha nie pán.“

За во

за

уџ

бе

ни ке

Tretia suseda mu povedala: „Tak urob vše, môj syn drahý, ako si urobil mne: odraz i susedom kravu, keď ich nebude doma; potom ťa i u susedov budú radi vidieť.“ Zas iná mu riekla: „Buď i k deťom prívetivý a trizňavý; keď to vidí tvoj majster, bude i on k tebe milý.“ Nasledujúca mu nadhodila: „Peniažky si varuj; keď dostaneš diškréciu, nemiňže si ju. Každý grajciar si odlož: lebo kto si málo neváži, mnohého nie je hoden.“ „Na ceste si pozoruj, aby ťa neobkradli,“ vravela iná. „Ľudia sú takí i takí; nie každý, kto je prívetivý, je i dobrý. Dakto má na jazyku med a v srdci jed.“ Druhá suseda ho zase napomínala: „Zlého kamarátstva sa vystríhaj, lebo to mnoho ľudí už skazilo. Ľaľa, i môj Matej prišiel medzi zlých kamarátov, tí ho skazili, takže majstra nechal a šiel za paholka.“ Stará Katrena povedala zakaždým: „Veru tak, veru tak!“ A otec Rafika tiež prisviedčal: „Tak-tak, tak-tak!“ Chudák Matej plakal tak, že sotva rozumel desatinu týchto dobrých rád, ktorými ho ženy obsypali. Jemu len to stálo jasno pred očami, že musí dnes odísť z Kúdelian, že zanechá rodičovský dom, ktorý mu je navždy zatvorený. Keď sa už odobral od celej rodiny, šiel aj po všetkých tých domoch, skadiaľ ho ráno ženy obdarúvali. I tu sa odobral, všade s plačom a obsypaný najrozmanitejšími naučeniami a vinšmi. Tak sa skončila jeho úloha. Prišiel pred otcovský dom; tam už stál voz, na ktorý pokládli všetku jeho batožinu. V dome plač. Kto by vedel opísať plač matkin, keď sa lúči od dieťaťa svojho na dlhý, dlhý čas, možno naveky ... Tam boli aj obaja bratia so ženami. Kto by vedel opísať ich žiaľ, keď sa lúčia od toho, s ktorým pod jedným pokrovom vyrástli... A otec? Ten číta na stole peniaze, ktoré mieni chlapcovi na cestu dať. On nemusí plakať; načo tu v dome? Veď on si ide dieťa vyprevadiť až k stanici. Blažený otec! On ešte ide s chlapcom, bude s ním ešte dve hodiny. Ako prosila matka, aby ju pustil s ním! Nič, otec je tvrdý, on to nedopustil... „Zbohom, zbohom!“ A chlapec, násilne vyrvaný z náručia matky, už sedí na voze. Ten sa pohne a rýchlo ubieha hore dedinou, akoby chcel všetok žiaľ, ktorý vezie, tu v dedine nechať. Chlapec smutno sedí vo voze. Hľa, už tu koniec dediny, už tu pole; voz sa prevalí za vŕštek, dedina zmizla, len vysoké jasene z nej čnejú, i tie už zašli, už vidno len vežu s krížom, vždy menej a menej, len bod z kríža – všetko zakryl vŕštek. Zbohom! Zbohom... !

nasnovať – nalepiť, prichytiť, oštara – starosť, štule – vysoké palice, na ktorých možno chodiť vysoko od zeme, pantalóny – nohavice, barbier – holič, švábka – zemiak, armarijka – skrinka, šuster – obuvník, odraziť – zavrátiť, trízňavý – slušný, diškrécia – prepitné

ZAPAMÄTAJME SI

за

уџ

бе

ни ке

Martin Kukučín (1860 – 1928), vlastným menom Matej Bencúr, je zakladateľom slovenskej dedinskej poviedky ako nového literárneho druhu, čiže žánru v slovenskom realizme. Opisuje slovenskú dedinu, zvyky a obyčaje na oravskej dedine, kde sa narodil. Kukučín je majster kresby dedinských postáv ako sú: richtár, pastier, sluha, farár, krajčír, susedia. Kukučínov opis je živý, vtipný a humorný. Poviedka Z teplého hniezda je prvá Kukučínova poviedka. Kompozíciu poviedky tvoria prípravy a vyprevadenie mladého chlapca Maťka Rafikovie na remeslo, do sveta. Opisuje tu poriadok, ktorý platí vo všetkých sedliackych rodinách, kde majú viac detí. Aby sa skromný majetok delením nezmenšoval, keď majú v rodine jedného syna, ten zostáva na otcovom majetku, keď sa narodí druhý syn, ten musí ísť na prístupky do takého domu, kde majú len dievku, no keď sa narodí i tretí syn, ten sa musí pobrať z dediny do sveta na remeslo, alebo v najlepšom prípade do škôl, ako sa to stalo i Maťkovi Bencúrovi – Kukučínovi, ktorý mal tiež súrodencov Jána, Ondreja a Katrenu. Zakončil gymnázium v Banskej Bystrici a Lekársku fakultu v Prahe. Potom sa odsťahoval na ostrov Brač v Dalmácii. Poviedka Z teplého hniezda je autobiograficky ladená.V pozadí poviedky vykresľujúcej odobierku sedliackeho syna Maťka Rafikovie na remeslo je silná autobiografická skúsenosť chlapca opúšťajúceho „teplé hniezdo“. Poviedka je kratšia ako román, ktorý má hlavné a vedľajšie postavy. Pre poviedku je charakteristické, že opisuje len jednu udalosť bez toho, aby opisovala predchádzajúce a naslednjúce udalosti. Tieto sa spomínajú len mimochodom. Dej poviedky je jednoduchý. Vystupuje v nej málo postáv. Postavou v poviedke je obyčajný človek, ktorý je opísaný v krátkom časovom úseku. Kompozícia poviedky znamená vytváranie jedného celku z menších častí. Téma poviedky – prozaického diela je hlavná udalosť, o ktorej sa v diele hovorí.

За во

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Čo je téma poviedky? 2. Ktorá postava je stredobodom záujmu autora a v akej situácii sa nachádza? 3. Opíšte Maťkov vzhľad, ako je oblečený, teda jeho zovňajšok a jeho vnútorné pocity pri odchode z rodičovského domu. 4. Ktoré vedľajšie postavy vystupujú v poviedke? Ako ich autor opisuje? Aká je kompozícia poviedky? 5. Aký postoj majú rodičia k odchodu syna. Ako sa správa mama, a ako otec? 6. Čo znamená pre vás spojenie slov „teplé hniezdo“ z názvu poviedky? 7. Poznáte možno niektorých ľudí z vášho prostredia, ktorí opustili „teplé hniezdo“? 8. Ako sa pozeráte na Maťkov odchod a na odchod všetkých ľudí, ktorí opustili svoje rodisko a odišli „ďaleko do sveta“? Boli by ste aj vy smutní, keby ste boli na Maťkovom mieste?

Svetozár Hurban-Vajanský

Malý drotár

ни ке

за

уџ

Nuž s Bohom, rodná dedina! Už ranný vietor dýše; jak ladno kynie kostol náš zo svojej lipnej skrýše. Ten chodník biely, haditý: rád by ma volal spiatky: „Hoj, nechoď, šuhaj, z dediny, niet v svete druhej otčiny, vráť sa do pustej chatky.

Ach, a ja musím, neborák, tým šírym blúdiť svetom, veď rodná naša dedina chlieb nedá svojim deťom! Nuž, pomodlím sa otčenáš pri tomto starom buku: Blesk slnka kraje ožiari, ja cítim slzu na tvári, na hlave – otca ruku.

бе

Keď išiel tatko do sveta, pri tomto kľakol buku, na hlavu moju položil tú svoju ťažkú ruku; i pomodlil sa otčenáš so slzou v starom oku. Šiel – viac sa mi nevrátil... i matičku som utratil v tom samom smutnom roku.

За во

Ten svet je veľký, drsnatý – tys’ ako kvapka v mori: tys’ ako lístok z javora v tom húští veľkej hory. Veď sa tá kvapka rozplynie, list búrne vetry skmasnú, hoj, vráť sa, šuhaj, v dedinu chráň srdce, bodrosť, nevinu, i dušu svoju krásnu.“

Mladý drotár na pohľadnici zo začiatku 20. storočia

drotár – v minulosti podomový remeselník, ktorý opravuje rozbité a deravé kuchynské nádoby a predáva drobný drôtený a plechový tovar. Slovenskí drotári boli známi aj ďaleko za hranicami Slovenska, kde chodili „hrnce, misky drôtovať“

ZAPAMÄTAJME SI Svetozár Hurban-Vajanský (1847 – 1916) je spisovateľ realizmu. Písal prózu: črty, novely a romány. Jeho najznámejšia básnická zbierka je Tatry a more. Báseň Malý drotár vyšla v zbierke veršov Spod jarma (1884). Jeho zraku nezostala skrytá trpká hmotná bieda, vyháňajúca ľud za obživou do neznámej cudziny, keďže rodná dedina „nedáva chleba deťom“. Vajanský medzi prvými v slovenskej poézii vyslovil nie buričské, ale hlboké city, ktoré vniesol do takých malých tragédií ako je drotárska sirota, ktorá musí opustiť svoj rodný kraj a ísť za živobytím do sveta.

ни ке

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

уџ

бе

1. V prvej strofe sa zoznamujeme s lyrickým hrdinom. Aký je jeho osud? 2. Kto volá hrdinu, aby sa vrátil späť? S kým sa rozlučuje? 3. Kto ho vystríha pred svetom, do ktorého odchádza? Čo ho tam všetko čaká? Ako je opísaný malý drotár? Vyhľadajte prirovnania. 4. Ako sa v poslednej strofe lyrický hrdina lúči s rodným krajom? Aké sú jeho pocity pri odchode?

Ján Čajak

за

Ja si môj mliečnik nenačnem

(Skrátené)

За во

Je to trochu čudné, že pán Michal Kulík sedí si pred svojím domom, lebo ako majster poctivého remesla garbiarskeho veru nemá času takto sa so založenými rukami presúšať na lavičke, aby pozeral, čo sa robí na rínku, či už totka Kúdeľa stačila si svoje vypovedať pri jatke mladej Strnádke, alebo koľko ľudí vošlo do sklepu ku Grünovi. Na také pletky nemá času. Ale keď pripomenieme, že dnes je práve odpoludnie v nedeľu a že pán Michal Kulík dnes si z chuti zajedol, lebo manželka pripravila mu neobyčajne chutný a po jeho vôli obed, k čomu i pintu vína si upil a po obede jeden verš si sladko odspal, nuž prečože by si spokojne neposedel tým viacej, že ho ani svedomie netrápilo a ani iná starosť netlačila! A veru si sedí cele blažene i bafká si zo sviatočnej štiavničky. Veru sedí, a to na pestrom kvetnatom ručníku, rozprestrenom na lavičke, aby si dákosi nezababral svoje pekné čierne nohavice z haličského súkna tam pri Lučenci. Lebo je on opatrný a vie šetriť. Pozeral na horný koniec rínku, kde stál naprostriedku starobylý kostol s prepevnou, bielym plechom obitou vežou. Spoza neho vykúkala dosť úhľadná fara. Na ľavom boku kostola stál jednoposchodový mestský dom. Keď videl, že rúčka na veži chýli sa už na pol štvrtú, podumal si, že sú dnes ľudia dákosi pridlho na nešporných službách božích. A hľa, zrazu videl, ako sa hrnuli ľudia z kostola a rozchádzali sa domov na rôzne strany.

За во

за

уџ

бе

ни ке

Všetci, ktorí prešli popri ňom, pozdravili ho, načo on zakaždým podvihol trochu klobúk a poďakoval sa vľúdne. Medzi poslednými prichádzala i pani majstrová, verná manželka pána majstra Kulíka. Išla voľným, vážnym krokom s pani susedkou. Obe boli pohrúžené do rozhovoru. Pani Kulíčka je vysoká, suchá, no kostnatá, zdravá osoba, v dobrom strednom veku. Je oblečená do čierneho – po meštiansky – nie ešte podľa terajšej módy. V jednej ruke nesie hrubú knižku so zlatorezom, v druhej čistý biely ručník s čipôčkou. Na hlave má čierny čepiec, okrášlený kvietkami. – Hm! – začal si dumať, keď ostal samotný. – Moja Žofia, čo je pravda, to je pravda, je akurátna gazdiná. Všetko opatrí a v nedeľu sa ti ako vyfintí. Len keby nebola žiarlivá a taká skuhroška ešte. Skrblí, ako čo by bohvie čo! A nemá na koho. Či v záčinku, či v skrini, všade plno, a ešte i v starej Biblii tam v almárii sa nájde, – usmial sa spokojne pri myšlienke na svoje pekné poznáčky, ktoré ináče ľudia stovkami volajú. – Nuž, hľa, má i ona svoju obyčaj, – dokončieval svoju útechu, pridŕžajúc sa ôsmeho prikázania, aby sme všetko na dobrú stránku vykladali. Bol on už takej povahy človek, že keď bol dobrej vôle, ako bol i teraz, tak nebolo lepšieho človeka na svete. Vtedy by dal, čo by si človek zapýtal od neho, a uhostil by ťa, že by si pamätal, kedy si bol u Kulíka. Ale keď sa raz rozkatuje, tak sa už potom treba len pratať, lebo potom beda tomu, kto sa do jeho rúk dostane. Ako tak rozmýšľa, tu vidí, že od dolného konca blížia sa dve panie v klobúkoch a držia slnečníky vystreté nad sebou. Jedna bola v popolavých, druhá v ružových šatách. – Kto to len môže byť? – spytoval sa sám seba. – Z Rakytova sú nie, to by som ich poznal – a blížia sa sem. – Pretiahol si rukou fúzy, aby mu boli v poriadku, pretrel dlaňou i nohavice, aby z nich zotrel kdejaký prášok, poďubkal prstom do fajky, aby dohán lepšie horel a potom sedel zasa, spokojne pozerajúc pred seba a len kedy-tedy zaškúlil poločkom zo zvedavosti po príchodzích. – A veď sú to z Lúčneho pani rechtorka s dcérou! Ani som ich nepoznal, — a usmial sa radostne. Lúčne bola susedná dedinka. – No, či vidíš, prišli sa prejsť do Rakytova, môžbyť na návštevu. Zaiste budú, chúďatká, ustaté… – Dobrý deň, pán majster! – prihovorila sa pani učiteľka z Lúčneho. – Á, pekne vítam, pekne vítam! – ukláňal sa Kulík a podával obom svoju ohromnú ruku, tvrdú dlaň. – Kde sa len tu vzali, kde?… Prišli nás navštíviť? No pekne, pekne. – Chceme troška do Sklenárov na návštevu. Už nás dávno volali, ale buď pršalo, buď človek nemal stihu. Tak sme sa len teraz vybrali. A potom už i len Marienke kvôli, – pozrela s úsmevom na dcéru. – Vždy ma unúva, že kedy už pôjdeme. – Načim, načim, – prikyvoval pán Kulík. – Ale pekne prosím, mne sa zdá, že Sklenárovci odišli ešte dnes ráno na vozíku do Kyjatova. Tam majú, ako vedia, dcéru za pánom farárom vydatú... – Tak teraz prichodí sa nám vrátiť, – hovorila dcéra učiteľke. Dcérka sklopila trochu hlavu, nepovedala ani slova, ale bolo zo všetkého vidno, že veru je zarmútená nad nevydarenou vychádzkou. – Ale nechže sa páči k nám trochu si oddýchnuť, – volal ich Kulík priateľsky. – Ach, ďakujeme, veď sme neustali. A čo len z Lúčneho! – No veru v lete, keď slniečko pripeká, i to je hodná prechádzka. Nech sa len páči! U nás je dobre chladno, troška si oddýchnu. Hľa, pozhovárajú sa i s mojou…

За во

за

уџ

бе

ни ке

Učiteľka s dcérou boli v rozpakoch, či majú prijať pozvanie a či nie, lebo veď u Kulíka ešte nikdy neboli. Ale keď videli jeho priateľské úsilie a v tej spare spiatočná cesta nebola práve najlákavejšia, tak stáli nerozhodnuté. – Ale, prosím pekne, nechže nás už len neohrdia! – dopekal Kulík, ktorý sa už cele vžil do zváčskej úlohy. Čo mali robiť? Vstúpili dnu, aby si za chvíľku oddýchli. Voviedol ich do prednej izby. – Nechže sa páči zložiť a sadkať si tu, hľa, na kanapu… Keď ich už usadil, povedal: – Nechže sa len pobavkajú troška, ja idem pozrieť, kde moja stará väzí. Bola v kostole, tak si zaiste upratuje šaty a odkladá do kasne, – dopovedal vo dverách. – Žofka! – začal trochu ostýchave, keď otvoril dvere na chyži, ktorá bola na druhej strane pitvora. – Poviem ti novinu… Vieš, máme hostí: pani rechtorka z Lúčneho i s dcérou sú tu. Chceli ísť do Sklenárov, ale sú nie doma, tak som ich zavolal dnu, aby si trochu oddýchli, vieš… – vysvetľoval, ako by sa vyhováral. Žena pozrela naň podozrivo i zdalo sa mu, ako by bola zbledla, no nepovedala ani slova, len pokračovala ukladať. – Vieš, ženička, patrilo by sa im dať trochu kávičky. – Ja si môj mliečnik nenačnem! – odvrkla cez zuby a vyšla do pitvora, ktorý slúžil i za kuchyňu. Tam stálo zopár mliečnikov na polici v peknom rade a boli čistými doštičkami zakryté. V nich už bolo mlieko usadnuté. Jeden stál obďaleč, v ňom bolo čerstvé, napoludnie nadojené mlieko, ktoré si odložila pre svoju vlastnú potrebu. – Nuž tak zabehni do susedov a kúp alebo vypožičaj, lebo bez všetkého nemôžeme ich nechať, už sa nám len svedčí. No len zabehni a ja za ten čas ich pobavím. – I vrátil sa do prednej izby. – Ale je len sparno! – začal. – Nech sa páči ako doma. Len prosím trochu trpezlivosti. Moja hneď príde, – hovoril a aby rozhovor nezasekol, spýtal sa: – A kdeže sú pán učiteľ, pán manžel, či sú zdravý? – Ach, ďakovať bohu, ešte ta. Veď sa i on strojil s nami, ale práve vtedy prišli oznámiť pohreb. Starý Krkoš umrel, nuž musel zostať doma verše robiť. Podvečer musí ísť do sadu, máme tam čerešňu, veľmi pekne obrodila. Pôjde ta na polhodinku, lebo ináče ju chasníci celú orašmú. – Veru je to veľmi vábne pre chlapcov. No škoda, že neprišiel pán učiteľ, boli by sme sa pekne pozhovárali, lebo my sa kedy-tedy, keď sa takto pridá, i na mýte zídeme a tam si pri poháriku pobesedujeme. – Ale, nech odpustia, musím pozrieť, čo sa von deje, – prehovoril nepokojne, obávajúc sa, že mu jeho Žofia ešte nejakú ostudu vypáli, lebo keď sa ona raz zatne, je ťažko s ňou vyjsť po dobrom. I vyšiel von, a tu čo zazrel? Milá Žofia funí od zlosti a vrtí sa sem i tam, len sa tak sukne na nej oháňajú. – Čože je? – spýtal sa tlmeným hlasom. Žofia ani slova. – Žofia, vieš, nenapáľ ma! Počúvni, kým som dobrý! Bola si u susedov? – Že vraj nemajú! – odvrkla cez zuby.

За во

за

уџ

бе

ни ке

– No, keď nemajú, teda pošli alebo choď do horných susedov! – A zase sa vrátil do izby s ustarostenou tvárou. – Len ako ich mám za ten čas zabaviť? Čert mi pošeptal ich volať… Či ja môžem za to, že mám také mäkké srdce?… Ale ma dopáli, ej, dopáli, ak neurobí, ako chcem. – Musia mať trocha trpezlivosti. Stala sa nám malá nehoda. V tejto horúčosti všetko mlieko sa nám sedlo, musela ísť do susedov… – Ale, čo sa ustávate, pán majster, – prehovorila pani učiteľka a vstávala. – Kdeže by sme im chceli toľkej starosti narobiť? Veď to nemusí byť. Hľa, už sme sa ochladili, pôjdeme vo mene božom. – Ih, kdeže by! No to už nie! Veď moja Žofia hneď musí tu byť! A čo za starosť, aká starosť? Daj ti mi bože, trochu mliečka a kávičky… Nech sa len páči sadkať a počkať. – A zase začal nadpriadať rozhovor, pospomínal rozličné veci. Ale mu to akosi nešlo. Hostia sa tiež necítili práve najpríjemnejšie a on zase stŕpal a výčitky si robil v duchu, že prečo ich zdržiaval. – Čert vezmi i s takou náturou, ako ja mám! Ale jej vyčítam! Ej, na moj’ hriešnu dušu, jej neodpustím! Takejto ostudy mi narobiť! – myslel si a krv začala mu rezkejšie kolovať... Konečne začul kroky. – S dovolením, – prehovoril a vyšiel rýchlym krokom von. Od netrpezlivosti zabudol za sebou i dvere zatvoriť; zostali len privrené. – No, čo je? – Ani tam nemajú, – odvetila Žofia a ani teraz nepozrela na muža. – Žofia, nezlosť ma! Hneď rozlož ohňa a prevar mlieka! – Ale ja? Ej, to už nie! Ja si môj mliečnik nenačnem! – No, keď si ho nenačneš, načnem ho ja… – zvolal rozpajedený a prikročil k polici, chytil krajný mliečnik, pleštil ním o zem, že sa rozbil na márne kusy a mlieko sa rozčaplo na všetky strany. Učiteľka s dcérou vyskočili od strachu, ako by ich bol niekto podstrelil, otvorili dvere, aby sa vzdialili, ale zastali ani prikované na prahu. Pán Kulík chvatom bral rad-radom mliečniky a trepal ich o zem, až milá vec. Žofia sprvu, keď videla, čo muž s mliečnikom urobil, zdúpnela, ale potom chcela si obrániť aspoň druhé, i siahla po nich rukami. On ju však odsotil ako nič, šuchol jej buchnát do chrbta, až sa potočila a pokračoval v svojom diele statne. V okamžení bol celý pitvor samé mlieko, ešte i steny boli pofŕkané. Keď už i posledný mliečnik roztrepal, zastal udychčaný. – Tu máš, už som ti ich načal ja! – hovoril nasršený a odfukoval zhlboka. Kulík stál naprostred pitvora celý mliekom zastriekaný. Najmä slávne čierne nohavice boli celkom doriadené: spodky mliekom zmočené, nahor však husto pofŕkané bielymi bodkami. Keď učiteľka s dcérou prebrali sa z úžasu, chceli sa stratiť. Ale ako sa len dostať cez tú spústu mlieka? Už si začali kasať sukne, keď ich zbadal pán Kulík. Sprvu pozrel na ne, ako by ich nebol ani poznal, ale v druhom okamžení mu už všetko prišlo na um, i zahanbil sa, sklopil oči a poškrabal sa za uchom. – Žofia! – zavolal. No Žofie už nebolo doma, utiekla hneď po prvom buchnáte do susedov.

garbiar – kožušník, rínok – námestie s trhom, jatka – mäsiarsky obchod, sklep – obchod, pinta – stará dutá miera (0,9 l), skuhroška – skupaňa

– Nechže troška počkajú! – povedal tichým hlasom. – Hneď to zametiem… – a vzal metlu, odmietol im trochu, že mohli prejsť po suchu, ako za onoho času Židia cez Červené more. Keď už boli na dvore, vzbudila sa v ňom vrodená zdvorilosť a že nemohol ich vyprevádzať, aspoň zavolal z prahu za nimi: – Nech sa páči druhý raz, veď už moja Žofia príde k rozumu!

ZAPAMÄTAJME SI

бе

ни ке

Ján Čajak (1863 – 1944) je popredný dedinský poviedkár vojvodinských Slovákov v období realizmu. Narodil sa v Liptovskom Svätom Jáne na Slovensku a roku 1893 prišiel na Dolnú zem za učiteľa do Selenče. Neskôr sa presťahoval do Petrovca a tu obnovil Nedeľnú školu, v ktorej vyučoval mládež a dospelých. Redigoval literárny časopis Náš život, pracoval na založení gymnázia, otvorení kníhtlačiarne a ako učiteľ vzdelával ľud. Písal poviedky s tematikou zo Slovenska a z dolnozemského prostredia. Okrem poviedok (Suchoty, Len pekne, Cholera a iné) napísal román Rodina Rovesných.

уџ

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

1. V ktorý deň sa odohráva poviedka? 2. Opíšte pána majstra Kulíka, jeho zovňajšok a charakterové vlastnosti. 3. Opíšte vlastnosti jeho manželky Žofie. 4. Kto prišiel na náhodnú návštevu do Kulíkov? 5. Aké všetko výhovorky vymýšľa Žofia, len aby nemusela ponúknuť hostí? 6. Ktorá časť poviedky je pre vás najviacej humoristická? Na čom ste sa zasmiali?

almara, almária – starodávna skriňa, kanapa – pohovka bez operadiel, otoman, mliečnik – hlinená nádoba na mlieko, ostuda – hanba

Gustáv Maršall-Petrovský

Ako Mišo Záhoran prestal piť (Skrátené)

За во

за

уџ

бе

ни ке

Vlastne iba pre tú nešťastnú pijatiku musel i starý kraj opustiť. Mal on doma Ameriku, len keby sa bol držal! Pekne zariadený dom, niekoľko kusov roličiek, a čo bolo hlavné, mal výborne idúcu kováčsku vyhňu, ktorú zďaleka-široka navštevovali gazdovia i páni, keď niečo zo železa potrebovali. Traja tovariši a dvaja učni tĺkli na nákovy a ťahali velikánske remenné mechy. A bol Mišo Záhoran i skutočným majstrom svojho remesla. Nezahanbil sa za prácu, ktorá z jeho rúk vyšla, už či to bol dáky klinček, či osa a či dáka náprava na bársakej mašine. Ale – ako vravím – tá nešťastná pijatika doviedla ho na okraj záhuby. Ľudia, pravda, nevšímali si jeho slabosti. Veď známe je, náš národ si myslí, že dobrý majster musí byť i dobrým pijanom, a tak zažmúri oči pred tým pokleskom, len keď je s naručenou prácou spokojný. Vyhňa teda šla tak isto dobre, ako i predtým. Popred ňu nemohli ste prehnať voz na druhú stranu, keďže ulica v celej svojej šírke zaprataná bola ,boľavými‘ vozmi, ráfmi a všelijakými hospodárskymi prístrojmi a mašinami. Veselo cvendžali nákovy a ťažko odfukovali mechy. Pána majstrove dôchodky sa možno ešte zväčšovali – no už nestačili. Záhoran sa ,popanštil‘. Veď vraj môže. Okrem ženy nemal ani väčšie ani menšie a obchod i tak pôjde, keďže mal spoľahlivých robotníkov, ktorí sa uňho vyučili. Nuž ale horká jeho bryndza i s tou možnosťou! Mohol za čas, no potom chytila sa ho bieda, ktorú ťažko bolo i pred svetom tajiť. A ako by aj nie. Do domu poctivého kováča počali sa vláčiť všelijakí páni a pánkovia akoby do verejnej krčmy a hostina sa za hostinou striedala. No potiaľ ešte šlo to s bohom, tie výdavky vydržala vyhňa, ale keď Záhoran našiel a obľúbil si chodník do okresného mesta a so svojimi novými kamarátmi vedel tam i celé týždne stráviť, nastalo to pravé zlo. Lebo v meste sa už nielen draho hodovalo, ale Záhoranovi ,priatelia‘ doviedli ho i do karát. A Záhoran hral ako dáky poľský gróf – a tak i prehrával. Keď drobné vyšli, siahlo sa k veksličkám a hralo sa veselo ďalej. Koniec pesničky ľahko sa dal predvídať a on onedlho skutočne i nastal. Záhoran utratil takmer celý svoj majetok a – ako to už obyčajne býva – utratil i svojich ,priateľov‘ a nikde nenašiel pomoci. Od hanby dal vyhňu svojmu prvému tovarišovi do zálohu a spolu so svojou ženou vysťahoval sa do Ameriky. Keď sa v Brémach lúčil so starým krajom, tak si sväto-sväte zaumienil, že sa nedotkne ani karát, ani opojných nápojov, ale v novom svete počne úplne nový, poriadny život. A toto svoje pevné rozhodnutie zdelil i svojej žene, keď so zaslzenými očami sedeli povedľa seba v kútiku medzipalubia a dívali sa za pevnou zemou, tratiacou sa v ďalekom obzore. „Nezaveruj sa, Mišo môj,“ ticho preriekla jeho žena. „Od starých zvykov ťažko je upustiť.“ Mišo sa vzrušene zdvihol a poodišiel na pár krokov. Oprel sa o zábradlie, potom pravicou pretrel si obnaženú hlavu a vrátil sa k žene. Prisadol si k nej a dojato jej stisol ruku. „Mladí sme ešte, Anka moja,“ riekol citne. „Pánboh pomôže. Aké staré zvyky? Počnem nové. Ešte bude i vyhňa naša, len sa ma tak pridŕžaj ako dosiaľ.“ Anča nič neodpovedala, len sa mu cez slzy blažene usmiala.

За во

за

уџ

бе

ни ке

Oni dvaja vše dobre nažívali, napriek hriešnemu chovaniu sa Mišovmu. To bolo obzvlášte zásluhou Ančinou, ktorá nikdy ani slova výčitky nepreriekla k nemu. Ona ho z celej duše milovala, a preto cítila iba hlboký žiaľ a ľútosť nad jeho poklesnutím. Celé noci vedela preplakať, ale bola taká útlocitná, že keď videla ako sa on vracia z nočnej potulky, tak si rýchlo umyla oči, aby nezbadal, že sú na červeno vyplakané. Ale zato ani Mišo nenasledoval príklad sebe podobných korheľov, žeby doma hriech robil. On nikdy ani na chvíľočku neurazil svoju ženu, ktorú si vzal ako chudobné dievča z čírej lásky za manželku, a nikdy ju neprestal milovať, hoci ju i zanedbával. A odteraz musí to byť ešte inak! Trochu duševne skľúčení (ako každý býva, keď ide do cudzieho sveta), ale s najlepšími nádejami robili si plány, čo a ako, keď sa cez to širočizné more preplavia. Niečo peZuzka Medveďová: Mladík v kroji niažkov ostalo im ešte na prvotnú biedu, nuž a mali tam v New Yorku, v Pittsburgu a v iných mestách viacerých priateľov, i tí im pomôžu. A tak sa i stalo. Neušli ani tri týždne, keď sa dostali na miesto – už i Mišo i Anča mali robotu. Mišo dostal sa do kováčskej dielne a Anča, vzdor protestovaniu Mišovmu, šla slúžiť do dobrej anglickej famílie. Tak teda predbežne boli zaobstaraní a Mišo držal sa príkladne. Na čo psota a bieda dobrého priniesli, to dobrobyt odniesol ako páper. Záhoran následkom svojej šikovnosti (i to mu nemálo pomáhalo, že vedel po nemecky) preložený bol z kováčskeho oddelenia do strojníckeho, kde dostal ľahšiu prácu a skoro dvojnásobnú plácu. Ba tak sa stalo, že fabrika preplnená bola objednávkami a musela pracovať nadčas (čo tu volajú óvertajm), nuž Záhoran zarábal peňazí ako pliev. Dvojtýždenná výplata dakedy presahovala až päťdesiat dolárov. Na chválu buď mu rečeno, že za svoju prvú povinnosť si pokladal svoju Anku vymaniť z ťažkej služby. „Kováčska pani majstrová zo Záhoria nebude už nikdy viac slúžiť,“ riekol hrdo. *** Týmto by vlastne obrázok bol hotový. No ten život nikdy nie je skúpy na všelijaké prekvapenia a maliar kvôli vernosti musí i tie zachytiť svojím štetcom. O pár mesiacov narodil sa Záhoranovcom krásny zdravý syn. Krstenie bolo príliš veľké a tu Mišo zasa vyhodil kopýtkami. Ako by on, vraj tiež, neoslávil taký zvláštny sviatok? Dumal, rozmýšľal, ako by to urobil tak, aby nikto o tom nevedel. I vydumal. U priateľa hostinského dal si do fľašky sifónu naliať dobrej slivovice a kým druhí pili pivo, on si, ,iba vody‘ popíjal. Hostia nemálo sa divili, že gazdovi počínal sa pliesť jazyk, ba i chod nemal rovný. Musí to byť silná voda! No Mišo neobišiel na sucho. Keď hostí vyprevadil a podišiel ešte pár krokov čerstvý vzduch nalapať, tak ten starý známy policajt ho lapil a odviedol k sudcovi. Výsluch bol krátky, ale jadrný a zaujímavý:

„Čo ste? Ako sa voláte?“ „Ja som najväčší oplan na svete,“ odvetil Mišo a udal svoje meno. „Prečo to?“ pýtal sa sudca s úsmevom. „Lebo pijem a doma mám vernú ženu a práve dnes pokrsteného synčeka – jedináčka,“ vetil Mišo. Sudca sa usmial. „Teda krstenie, a ľutujete?“ Mišo si len ruku položil na prsia. „Teda choďte domov a nebuďte viac najväčším ani najmenším oplanom,“ riekol sudca a prepustil ho. ***

бе

ни ке

Dnes je vyhňa v Záhorí zasa Mišova a v dedine niet poriadnejšieho človeka od pána kováčskeho majstra, ktorý sa teraz už volá ,mašinistom‘. Volili ho už i za richtára, no on radšej zaplatil päťdesiat zlatých pokuty, nežby zasa musel mať do činenia s tými – panákmi. ZAPAMÄTAJME SI

За во

за

уџ

Gustáv Maršall-Petrovský (1862 – 1916) sa narodil v bohatej remeselníckej rodine v Petrovci. Do gymnázia chodil dva roky v Novom Sade a potom na Sarvaši. Po matúre odišiel študovať právo do Prešova. Podnecoval tu študentskú spolkovú činnosť, no obvinili ho „pre pokus utvorenia tajného slovenského spolku“ a vylúčili z ústavu. Odišiel do Rakúska, do Viedne, kde študoval medicínu. Tuná začal literárne tvoriť. Roku 1890 bol obvinený, že pri návrate z výletu pri Dunaji mal zdravicu, v ktorej boli niektoré slová vysvetlené ako protištátne a preto bol odsúdený na pol roka väzenia. Aby neodišiel do väzenia, ako tridsaťročný ušiel do Ameriky. Tu žil vo viacerých mestách a pracoval ako novinár a redaktor viacerých slovenských novín, ako i praktických príručiek pre slovenských prisťahovalcov. Vo svojich amerických novinách začal uverejňovať prozaické práce, ktoré vyšli v roku 1906 v knižke Spod závejov amerických. V americkom prostredí písal prózy, v ktorých sa orientoval na problémy slovenských vysťahovalcov v Amerike. Vystríhal čitateľov pred mnohými odsúdeniahodnými negatívnymi stránkami života. V poviedke Ako Mišo Záhoran prestal piť odsudzuje alkoholizmus. Poučuje na tento spôsob ľud a preto je táto poviedka didaktická (výchovná) a moralizátorská (poučná).

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Rozdeľte poviedku do kompozičných celkov. 2. Kde sa odohráva dej poviedky (miesto a čas)? 3. Ktoré postavy vystupujú v poviedke ako pozitívne a ktoré ako negatívne? 4. Akými zmenami vo svojom živote prešiel Mišo Záhoran? 5. Vyhľadajte miesta, kde Petrovský opisuje alkoholizmus. Kto vplýval na Mišovo opilstvo? S kým sa kamarátil? 6. V čom je didaktizmus poviedky? Kedy Mišo prestal piť a ako sa zmenil na poriadneho človeka? 7. Aký je záver poviedky?

844

Albert Martiš

Jedna noc medzi hadmi (Skrátené)

За во

за

уџ

бе

ни ке

Mal som šestnásť rokov a bol som rekonvalescentom po dvojročných ťažkých chorobách. Toľký čas k domu a k posteli viazaný, zatúžil som po slobode a najmä po krásnej božej prírode, ktorú som tak vrúcne miloval a ešte vždy milujem; chodil som po vŕbových hájoch pri Dunaji; celé hodiny som presedel na vyvalenom vŕbovom pni a hľadel na valiace sa vlnky svetlého Dunaja, ktorý mi šepotal minulé deje a báje, obmývajúc brehy až od smutného Devína, slovenských krajov, niesol so sebou nejeden prášok z tiel našich hrdinských predkov. Potom som vyšiel do lesa, ktorý sa asi na štvrť hodiny od veľkej obce Palanky rozprestieral. Tu som celé dni trávil, sajúc do hrudi chladno-teplé povetrie preplnené kyslíkom, ale i hnilobou lanských listov hynúcich stromov. A divné, hniloba mi vždy voňala; básnicky ma naladila, snil som sny môjho detstva a v hlave sa mi rojili myšlienky o krásnej budúcnosti. Bol som v lese taký šťastný. Zatúžil som po ďalšej vychádzke; chcel som prejsť cez Dunaj do Iloku, do našej vinice, ktorá na ľubanskej ceste, s malebným úzadím, asi na pol hodiny od Iloku ležala. Matka ma od toho odhovárala a hovorila, že mi moje slabé nohy ustanú, a ešte viac príčin pripomenula, pre ktoré som nemal ísť. Stál som pri svojom odhodlaní a i to som si bol predsavzal, že tam prenocujem a keď som sa od toho nedal odhovoriť, otec rázne povedal: – Nechaj ho, nech ide, nech má po vôli, veď on obanuje! Toto ma skoro sklátilo, ale šiel som. Vzal som si chleba a slaniny, ktorú som si vo vinici na pahrebe mal piecť a ktorá tak veľmi chutná za hroznom. Bolo začiatkom augusta, teda v horúcich dňoch a teplých nociach. Matka mi núkala teplejší odev, ja som si ho nevzal, čo som potom veľmi obanoval. Prejdúc, vlastne na prievoze sa prevezúc cez Dunaj, pomaly oddychujúc, došiel som do vinice. Asi dva-tri druhy včasného hrozna som našiel zrelé a do sýtosti som sa najedol... Obzeral som hroznovú úrodu a potom som si zbieral suché haluze z čerešieň, ktoré som chcel upotrebiť na oheň. Zatým som do koliby navláčil suché kŕčie a postlal som si posteľ. Ledva som bol s tým hotový, od juhozápadu sa kopili strašné chmáry a blížil sa na Dolniakoch známy strašný víchor. V duchu som sa tešil, že to za krátku polhodinku prejde. Neďaleko stál dom i pomýšľal som ta odbehnúť, ale tak by som nebol nocoval v našej vinici a otec by ma bol vysmial. Zostal som v kolibe. Za súmraku nastal strašný vietor. Starú kolibu podoberal: drevo v nej prašťalo a aby mi ju nad hlavou nezobral, zachytil som sa rukami za rohy. Toto by nebolo prospelo, keby drevá boli v zemi zhnité bývali. Asi štvrť hodiny víchor zúril, nesúc sebou oblaky prachu, lístia, halúzok atď. Nato prišiel dážď, až sa mi i za golier lialo; vietor nebol taký ako sprvu, ale ešte vždy bol tuhý. Založil som na dvere suché snopy viničných prútov, že keď už musím počuť hrozné hrmenie a treskot hromov, nech aspoň nevidím desné blýskanie. Naprostred koliby som rozložil oheň a tu som videl, že som v kolibe nie sám: prebehovalo tam mnoho myší a niekoľko potkanov, ale som ich palicou rozduril a začal som si piecť slaninku a kvapkajúcu masť na chlieb zachytávať. Nepríjemný šuchot v suchých listoch a viničných prútoch, na ktorých som sedel, ma rozčuľoval, ale som myslel, že to myši a potkany. Sotva som položil do úst krajec chleba so sla-

За во

за

уџ

бе

ни ке

ninou, prišlo mi pozrieť medzi nohy a tu čo vidím? Zo snopa sa ťahal k ohňu had. Napriek tomu, že som sa takých čiernych hadov nebál, vyskočil som s palicou a na dva údery mal hlavu roztrieskanú. Zas som si sadol a jedol pečenú slaninu. Obzerám sa po kolibe a vidím zas dvoch sivých hadov, ako sa každý z opačnej strany k ohňu plazí. Napadol ma strach, ale vtom som zistil, že to boli neškodné slepúchy (Blindschleiche). Zabiť som ich nechcel, veď ničia tisíce chrobáčikov, moľov, mušiek a červíkov. Oba sa skrútili neďaleko pahreby a malými očkami mihali. Priložiac drevo na pahrebu, ľahol som Zuzka Medveďová : Poľná cesta si na suché kŕčie. Horké moje ležanie! Pod hlavou a celým telom v suchých listoch sa to mrvilo, šušťalo. Duril som to, bijúc nohami a rukami po snopoch. Ako ešte slabý rekonvalescent by som bol azda i usnul, ale prišlo mi na um: ak sa reku domotá zlostná vretenica (vipera) a mňa pri prvom pohnutí uhryzne? Dosť som sa potom tešil myšlienkou, že nás profesor učil, že sa v Srieme tento druh hadov už nenachodí a sám som, chytajúc hadov v petrovaradínskych šiancoch, nikdy nenašiel vretenice. Avšak všetko darmo, ja som ju čakal a to mi nedalo zaspať. Keby som aspoň nebol poznal to zlostné pľuhavstvo, tak by ho nebol medzi suchými listami ustavične vyzeral a očakával, ale som vretenicu videl v mojom rodisku, Kulpíne, v susednom humne, keď sa jej kohút bránil a potom dobehnuvší sused ju zabil, a videl som ju i v špirituse v zbierke gymnaziálnej. Mal som teda to neveľké čudo pred očami. Môj strach sa stupňoval v šuchote suchého lístia. Sto ráz som obanoval, že som rodičov neposlúchal a nezostal doma, alebo aspoň som mal pred búrkou do neďalekého domu odbehnúť. Bolo už asi desať hodín. Vonku sa lial dážď a tma bola ako v rohu; pohnúť sa v tej tme a daždi z koliby sa nedalo. Posadil som sa. Ohník slabo svietil len natoľko, že som mohol okolo neho rozoznať predmety. Z uvoľnených snopov sa naraz dva hady vytiahli, pri pahrebe sa skrútili hrejúc sa. Stratil som smelosť ich zabiť, lebo som nepoznal v súmraku, aký druh hadov to bol, mysliac si: nepochodím, nezabijem ich odrazu a ony sa na mňa vrhnú. Nechal som ich. Sedel som ako meravý za hodnú chvíľu, keď naraz pocítim, že mi niečo po stehne lezie, chmatnem, a v ruke som pocítil hladké telo hada. V strachu som ho šmaril do kúta a hneď suché lístie som hodil na pahrebu, ktorá po malej chvíľke zbĺkla. Predesil som sa, čo som tam videl: hady sa hemžili po kolibe... Strach má veľké oči, hovoria ľudia, a ja som v strachu videl mnoho hadov; a možno, že ich bolo len niekoľko. Vonku ešte vždy pršalo, ale sa nelialo. Vyskočiac prerazil som snopy na dverách a bol som v ľahkých, letných háboch pod holým nebom. Zrazu sa mi zdalo, že sa hady za mnou poberali i utekal som dolu klzkým svahom pod košatú jabloň. Pritúlil som sa ku pňu; veľké kvapky padali na mňa, že som od zimy zubami sekal. Mohlo byť okolo polnoci a svitať malo len po tretej

rekonvalescent – kto sa zotavuje po chorobe, pahreba – hŕba žeravého popola, kŕčie – suché výhonky z viniča, šiance – násypy, hradby s priekopami, polovičiar – človek, ktorý obrába cudziu pôdu a dostáva polovicu z úrody

ZAPAMÄTAJME SI

ни ке

hodine. Po triaške prišla horúčka, v ktorej som zažil asi dve hodiny strašnú chvíľu: zdalo sa mi, že ma hady svojimi telami uviazali k stromu a ja som sa nemohol pohnúť. Ani dnes neviem, ako som z vinice vyšiel, ako som cez rozpenený potok a cez obec Ilok prešiel, ani to neviem, kto a ako ma previezol cez malé rameno Dunaja pod Ilokom: len na prievoze ma schladilo a ja som mal zimnicu, od ktorej som až do domu zubami sekal. Vyburcoval som zo sna rodičov. Bedákali nado mnou, a obliekali ma do suchej bielizne. Ja som potom v horúčke viac dní o hadoch blúznil a upadol do zimnice, ktorá ma predtým už dva roky trápila. Otec dal polovičiarovi starú kolibu rozobrať. Našli a zabili v nej pätnásť hadov a slepúchov. Od toho času mi boli sväté slová rodičov, ich žiadosti som sa potom nikdy nesprotivil, pamätná strašná noc medzi hadmi ma naučila byť poslušným voči svojim rodičom.

За во

за

уџ

бе

Albert Martiš (1855 – 1918) sa narodil v Kulpíne v remeselnícko-učiteľskej rodine. Študoval na srbskom gymnáziu v Novom Sade a na nemeckom v Novom Vrbase. Učiteľský ústav ukončil v Prešove a stal sa učiteľom v Padine. Okrem toho vzdelával ľud a pre nevyučovanie maďarčiny v škole, bol trestaný a aj predčasne penzionovaný. Námety pre svoje práce čerpal prevažne zo spomienok na detstvo, študentské roky a zo súčasného života dolnozemských Slovákov. Autobiografické prvky prenikli do väčšiny jeho próz. Tak je to aj v črte Jedna noc medzi hadmi, kde napínavým a priam fantastickým príbehom, ale aj mimoriadne vzrušujúcim podaním budí hrôzu a strach u čitateľa. Noc so sipením hadov a pišťaním potkanov a myší, so strašným hromobitím a búrkou, mení sa na avanturistický a fantastický príbeh, v ktorom sa Martiš predstavil ako mimoriadny rozprávač vlastných činov a cítenia. Črta je žánrová forma, v ktorej sa spracúva skutočná udalosť. Črta je kratšia ako poviedka a nemá takú zložitú kompozičnú organizáciu ako poviedka. Predmetom epického diela je rozprávanie o určitej udalosti, ktorá sa odohrala v čase a tematicky je uzavretá (má svoj začiatok a koniec). Je to dynamický princíp výstavby literárneho diela na rozdiel od opisu, ktorý je statickým princípom. Martišovo rozprávanie je monologické. Rozprávač rozpráva v 1. osobe. Je to priamy rozprávač. V tejto črte ste sa stretli aj s výrazovým prostriedkom personifikáciou – zosobnením, čo znamená prenášanie ľudských vlastností na neživé veci (Dunaj, ktorý mi šepotal minulé deje a báje, obmývajúc brehy až do smutného Devína).

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Ako prebieha dej v tejto autobiografickej črte, rýchlo alebo pomaly? 2. V ktorom prostredí a v ktorom časovom období sa odohráva dej? 3. Ktoré zvieratá sa hemžia po viničnej chyžke? 4. Ako na vás zapôsobilo toto rozprávanie? Čo bolo najstrašidelnejšie? 5. Boli ste aj vy vo viničnej chyžke, alebo by ste si chceli urobiť výlet ako Martiš? Opíšte, čo ste tam robili. Boli ste vo vinici na oberačke hrozna?

Ľudo Ondrejov

Obyvatelia pri potôčku

За во

за

уџ

бе

ни ке

Jerguš stál pri ceste na mostíku. Ráno bolo a hukotal teplý južný vietor. Nebo fialovosivé. Stromy v záhrade tancovali, nahýbali sa z boka na bok a vyhrážali sa haluzami jelšinám pri Jelšovej vode. Sneh mokrý, vpíjal sa do zeme a stekal zelenkavými potôčkami dolu dvorom. Po ceste pobehúvali pipíšky na tenučkých dlhých nožičkách. Od hŕbky k hŕbke konského trusu. Hľadali nestrávené zrniečka ovsa. Tešili sa, pišťali, potriasali chocholkami. Pod mostíkom pretekala zvlášť čistučká voda. Vyvierala povyše domu, pri samej ceste, v studnici, vykladanej drevom. Na dne studnice bol piesok, voda nanášala ho kopcovite. Večne sa hrala, zápasila s ním. Potom tíško putovala popri ceste vedľa Lapinovie záhrady. Hovorilo sa, že voda v studnici je znamenitá. Prediera sa, vraj, z hlbokých hĺbok, cez tvrdé, kremenné vrstvy a nikdy nezamŕza. Preto ju nazvali teplicou. Jerguš chodieva ráno k studnici s peknými drevenými ročkami, načrie vody doplna a ponáhľa sa domov. Hľadel Jerguš do potôčka a premýšľal o ňom: Za tuhej zimy vystupuje z neho hustá biela para. Zo dna a briežkov vyrastá sviežozelená jemná tráva, voda ju sčesáva ako dlhé vlasy. Miestami stelie sa v jarčeku drobný bôbovník, špenát alebo bujný sviežovec. Prilietajú čierne drozdy, najmä keď je tuhá zima. Pokutajú zobákmi medzi korienkami rastlín a odletia. Najčastejšie vídať vtáčika drobného ako palec, s krátkym, nahor vyhnutým chvostíkom. Števo Fašanga povedal, že je to cárašník. Každé božie ráno, vždy v ten istý čas, vandruje proti jarčeku. Hlávku obracia, kuká sem i tam. Kde-tu si zazobká, zarapoce a poletí... Pod mostíkom zdržiava sa veľmi dlho. Vždy samučičký-sám. Zájde až po studienku a odtiaľ zasa návratom, popri jarčeku, odletí do neznáma . . . Niekedy vidieť preletieť ponad teplicu krásneho zeleného, či beláskavého vtáka. Má dlhý zobáčik. Za letku temer sa dotýka vody. Prudko lieta a málokde sa zastaví. Števo Fašanga povedal, že je to rybárik. Zjari zasa spievajú v potôčku zelené a brnavé žaby. Tenuško i chrapľavo. Jerguš vtedy dlho nespí. Rád ich počúva. Drobný cárašník, ako každé ráno, i teraz poletúval nad potôčkom. Jerguš, aby vtáčika nezastrašil, pobral sa hore dvorom k zajačím klietkam. Z kozieho chlievika bolo počuť bliakať kozu. Mala sa okotiť, preto bliakala. Možno od radosti, možno od strachu. Zajace v klietkach boli čulé, pobehúvali dookola, škrabotali a ohrýzali dosky. Chceli sa z klietok vyslobodiť. Samice dupotali zadnými nohami. Prehrabávali hrachovinu, strihali ju zubami a ukladali do kúta. Pripravovali si lôžka. Niektoré si šklbali srsť na prsiach a starostlivo vystielali hniezda. Bolo to znamením, že sa budú kotiť a že jar už nie je ďaleko. Na ceste sa ozývali výkriky. Jerguš videl kŕdeľ ženičiek s batôžkami utekať hore cestou. Za nimi sa zahadzoval vychudnutý pes čiernej srsti. Poslednú zo ženičiek dochytil, potrhal ju za

За во

за

уџ

бе

ни ке

sukne. Ženička zjajkala, odhodila batôžtek a popchla bystrejšie. Pes zaostal, klesol, znova sa pozbieral, znova utekal za ženičkami. Jerguš kedysi počul rozprávať o besných psoch. Besný pes, ak pohryzie iného psa aj ten sa zbesnie. Pre ľudí je tiež veľmi nebezpečný ... Skočil Jerguš k drevárni, zavrel vráta, aby sa Chvostík, spiaci na povale, von nedostal. Utekal na cestu. Ženičky vbehli do Lapinovie dvora. Z košíkov na chrbte vytekalo im v meste nepredané mlieko. Kričali a božekali. Jerguš zavrel za nimi bráničku, vybehol na cestu. Pes bol už pri mostíku. Zastal, zahľadel sa krvavými očami na Jerguša, rozohnal sa a skočil. Jerguš, akoby v tejto chvíli opanovaný prasilou svojich predkov, hodil sa bokom, pes skočil do prázdna. Útok sa opakoval; Jerguš nastavil topánku, psa obratne odkopol. Ľutoval, že nič nemá v rukách. S besným psom ešte nezápasil, teraz nachytro nevedel, ako sa mu ubrániť. Postupoval chrbtom k mostu na Hať. Sám nevediac prečo. Len tak, bez rozmyslu. Uhýbal sa a odskakoval pred novými útokmi zvieraťa. Peny fŕkali z odškerenej papule chorého psa, krvavé oči blyšťali sa prenikavým zeleným leskom. Ženičky horekovali, pokrikovali na Jerguša, aby sa nedal uhryznúť. Jerguš mihom hodil sa na okraj latkovej brány, prudkým rozmachom preniesol sa ponad vodu a bol na druhej strane. Zúrivé zviera skočilo naň, ale udrelo už len do prázdnych latiek – zošmyklo sa a spadlo do vody. Prebúdzajúca sa Jelšová voda zhltla ho a skryla pod ľadom. Smutne pozeral Jerguš do trhliny v ľade. Ľúto mu bolo chorého zvieraťa, ktoré zmizlo vo vode. Vrátil sa na cestu poblednutý a rozochvený. Ženičky vychádzali už zo dvora aj s Jergušovou ustaranou a preľaknutou mamkou. Chválili jeho odvahu a obratnosť. Jerguš vošiel do kuchyne, sadol si k sporáku na lavičku a tíško plakal ... – Prečo plačeš? – spýtala sa ho šeptom Anna. – Psík sa utopil, – odpovedal ticho a hanbiac sa za slzy, ktoré chlapcom nepristanú, vytratil sa do dvora...

Karol Miloslav Lehotský: Dedinský potok

cárašník – vtáčik, nazývaný aj králikom, chochol, chocholok – odstávajúci chumáč peria

ZAPAMÄTAJME SI

ни ке

Ľudo Ondrejov (1901 – 1962) sa volal vlastným menom Ľudovít Mistrík a keďže mu otec bol Ondrej, vzal si literárne meno Ondrejov. Je jedným zo zakladateľov slovenskej literatúry pre deti a mládež. Jeho prvá kniha pre deti je Rozprávky z hôr (1932). Napísal veľa kníh pre deti, ale hlavným literárnym dielom Ľuda Ondrejova je trilógia Zbojnícka mladosť (1936). Trilógia je cyklus troch literárnych diel, ktoré majú jeden tematický celok, nadväzujú jeden na druhý. Táto trilógia má tri časti: Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin, Na zemi sú tvoje hviezdy. V nej je hodne spomienok na vlastné detstvo. Hlavný hrdina Jerguš Lapin je šikovný, vnímavý, ale aj citlivý a spravodlivý. Žije obkolesený prírodou, ktorá naň vplýva pozitívne. Ondrejov to opisuje ako spolužitie človeka s prírodou. Medzi svojimi úprimnými kamarátmi, ktorí tiež žijú v horskej prírode, Jerguš vývodí svojou obetavosťou a hrdinstvom. Je to vlastne šťastné detstvo, detstvo pekných a smutných udalostí, bezstarostných hier v objatí prírody. V uvedenom, Jerguš je hlavná postava diele okolo ktorej sa sústreďuje dej literárneho diela. Ostatné postavy sú vedľajšie postavy.

бе

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

уџ

1. V týchto prózach sa okrem samotného deja javia aj opisy prírody. Rozdeľte prózu na miesta, kde sa odohráva dej a kde je opis prírody. 2. V čom spočíva výnimočnosť umeleckého opisu prírody? 3. Skúste nájsť vzťahy, ktoré opisuje autor: dieťa – zviera. Aké pocity mal Jerguš, keď zachránil ženičky pred psom? Bol hrdý, alebo smutný? 4. Ktorý výrazový prostriedok je použitý v spojení Stromy tancovali? Vyhľadajte aj ostatné. 5. Ktoré zvieratká a rastliny sa opisujú v uvedených prózach? 6. Ako sa chlapci hrajú za mlynom? Zapamätajte si ich mená. 7. Poznáte prípady zo života, keď sa vám správanie človeka k zvieratám a prírode zdalo kruté? 8. Pokúste sa porovnať poviedku Alberta Martiša Noc medzi hadmi s úryvkom o Jergušovi.

Vincent Šikula

Heligón

Stál som pri Riziku a čakal, kým mi natečie plné vedro vody. Trochu mi bolo zima a trochu som sa hneval na svätého Floriánka, že nechal tiecť vodu tak pomaly, akoby ju bol nechal v noci všetku zmrznúť a akoby ju musel len teraz rozmrazovať. Ako tak stojím, dýcham si na prsty a dívam sa po dedine, všimnem si starého Zahrušku. Práve sa vyvalil spoza kostola a ja som ho hneď spoznal, pretože sa prehadzuje z nohy na nohu, ani čo by mal každú chvíľu spadnúť. Zbohom rodina! myslím si. Kam vlečieš to trúbisko? Vliekol totiž na pleci tú najväčšiu trúbu, určite ste ju už videli. Keď si tak zakračoval po ceste, vyzeral náramne dôležito. Všetci, čo stáli na ulici, zvedavo sa za ním obzerali. Hádam len nebudú hody? Alebo pôjde voľajaký sprievod?

За во

за

уџ

бе

ни ке

Medzitým sa mi naplnilo vedro. Vzal som ho oboma rukami a opatrne položil na zem, ešte sa reku za tým starým pozriem. On sa však na mňa akosi zakukal. Zastal kúsok odo mňa a teraz len pozerá, pozerá, pozerá... Čo tak na mňa kukáš? Odrazu sa ma opýtal: – Koľko máš rokov? – Prosím? – Ty si tuším hluchý. – Prečo by som bol hluchý? – Pýtal som sa ťa, koľko máš rokov. – Jedenásť. – Jedenásť? Jedenásť rokov, to je trochu málo. – Prečo by to bolo málo? – Málo je to, – vraví sám pre seba a ani na chvíľu neprestane na mňa hľadieť. Mne je reku zima, ja tu takto postávať nemôžem. Ja tu mám vedro a musím sa ponáhľať domov. Ale on ma zastavil. – Počuj! Uniesol by si ty túto trúbu? – Prečo by som neuniesol? – Nemyslím, či by si ju uniesol teraz. Myslím, či by si ju uniesol na Prvého mája, na hody, alebo v jeseni, keď bývajú všelijaké slávnosti, oberačky, manifestácie. Niekto zase oslavuje narodeniny, a aj na narodeniny treba hrať. Niekedy treba hrať na Jozefa, inokedy na Jána, niekedy na Vincenta, inokedy na Helenu. Vieš, kto to bol Vincent? – Vincentov bolo mnoho. – To máš pravdu. Bolo ich mnoho a aj ich v dedine mnoho je. Sedemnásť alebo aj päťadvadsať. Päťadvadsať Vincentov! Hm! A ty vravíš, že by si tú trúbu uniesol? Zaškúlil som na strýca Zahrušku a trochu som pokrútil plecom. On pokračoval: – Pravdaže, toto všetko nestačí. Tu by som ja potreboval vedieť ešte aspoň jedno slovo. Potreboval by som vedieť, či by si sa na tomto hudobnom nástroji voľačo naučil. Takých by tu bolo, čo by chceli na nástroji tri-štyri dni hučať! Keď chce mať voľakto doma takýto nástroj, ten musí cvičiť, ten sa musí každý deň v týždni učiť... Strýco Zahruška rozprával veľmi zdĺhavo a mne prišlo nevdojak na um, ako ma ešte pred rokmi zaviedol otec do hudobnej a ako ma tam vtedy nechceli prijať. Bol tam taký malý chlapík, tvár mal červenú, ani čo by sa bol práve vtedy červeného vína napil, voľačo si vybrnkával na klavíri a stále ma nútil spievať. – Ten chlapec vôbec nemá uši! – vyhlásil nakoniec. – Ako to, že nemá uši? – rozčúlil sa otec. – Nemá. – Hmhm! – zahmkal otec. A druhé decká majú? – opýtal sa ho. – Druhé decká majú, – odpovedal riaditeľ. – A môj chlapec nemá? – Váš chlapec nemá. – Keď nemá, nemá. Nasilu ho tu strkať nebudem. Hádam by som to mal Zahruškovi povedať, aby vedel, čo som zač? Mám? Nemám? Nemám? Mám?

За во

за

уџ

бе

ни ке

– Tak ty vravíš, že by si sa učil? – opýtal sa Zahruška. – Keby som mal čas, prečo by som sa neučil? – To by som ja práve potreboval vedieť. Potreboval by som vedieť, či by si si vedel nájsť čas. Večer za večerom, večer za večerom by si musel cvičiť. – Sám? – opýtal som sa nesmelo. – Ako by si chcel? Rozumu ti do hlavy nikto nenaleje. Ak sa chceš k voľačomu dostať, sám sa musíš k tomu prehrýzať. A ešte jedno slovo. To je zas takáto vec. Trúba nie je ani moja, ani tvoja, ani ničia. Ale! – Výstražne zodvihol ukazovák. – Keby sa s ňou voľačo stalo, chýbala by celej dedine. Je tak? Prikývol som. Položil mi trúbu na plece, až som sa začudoval, že sa mi pod ňou nepodlomili kolená. Ťažká bola, ale som sa tváril, ako keby bolo pre mňa také nemehlisko nič. – Dnes je štvrtok, o tri dni je nedeľa. V nedeľu sa prídeš ku mne pozrieť. Nezabudneš? – Nezabudnem. – Keby ťa to malo omrzieť, tak s tým radšej pribehni ešte dnes! Trúba bola naozaj ťažká a ja som sa už chcel konečne pohnúť. Oziabalo ma na nohy aj na ruky. Okrem toho som sa musel ponáhľať s vodou. – Toto vieš ako sa volá? – vytiahol z nástroja nátrubok. – Odkiaľ by si to mohol vedieť! To je nátrubok. Starí muzikanti tomu hovoria „muštikeľ“. To je po nemecky. Celá trúba sa volá F – bas alebo heligón. Zapamätáš si to? – Zapamätám. – Už mi bolo skoro do plaču. Strčil som ruky do vreciek, ale nepomáhalo, lebo mi už začalo zachádzať za nechty. On však sa díval, každú chvíľu špúlil ústa a tváril sa, akoby mu niečo uviazlo v hrdle. Panebože, veď to už konečne povedzte! – Ešte sa neholíš? – opýtal sa ma. – Neholím. – To je dobre, že sa ešte neholíš. Keby si sa holil, musel by som ťa o všelijakých iných veciach poučiť. Ale v trinástich rokoch sa holiť netreba. Vravel si, že máš trinásť? – Jedenásť, – opravil som ho. – Hm. Jedenásť rokov, to je ešte menej ako trinásť. A vieš, kedy je Vincenta? – Viem – Vincenta je dvadsiateho prvého januára. Bývalo dvadsiateho druhého, ale teraz už asi desať rokov býva dvadsiateho prvého. Pred Vincentom bývalo vždy Agnešky a teraz už Agnešky nebýva. Voľakto sa strčil do kalendára a Agnešku vytlačil. Nepozeral si tam? – Nepozeral. – Hocikedy o tom rozmýšľam a za nič na svete neviem zistiť, kto sa to tam v kalendári strčil a narobil medzi menami neporiadok. Pozri! – vytiahol z kabáta pokrčený papier. – Tu máš papier, voľačo sa musíš do Vincenta naučiť. – Voľačo sa naučím, – sľuboval som. Ešte mi pozrel na zuby, poklepal po nich prstami, potom skúšal, či mám tvrdé pery. Poodstúpil stranou, dosť dlho si ma prezeral, prižmuroval oči, ani čo by sa chcel uspokojiť tým, že mi trúba takto navonok sluší.

– Tak len teda cvič! Učený z neba nikto nespadol! – zakončil rozhovor a zabočil na dolnú stranu ulice. Prešiel po lávke preloženej nad zamrznutým potokom a ešte sa za mnou niekoľkokrát pozrel. Ponáhľal som sa domov.

ZAPAMÄTAJME SI

ни ке

Heligón – najmohutnejší plechový dychový hudobný nástroj. Má basovú tubu prispôsobenú na ľahšie ovládanie za pochodu v dychovej hudbe. Jeho široká trubica je raz alebo dvakrát kruhovite stočená a ukončená mohutnou ozvučnicou vyčnievajúcou šikmo nahor. Technika hry je pomerne ťažkopádna, obmedzuje sa iba na podporu basových tónov.

За во

за

уџ

бе

Spisovateľ Vincent Šikula (1936 – 2001) písal pre dospelých a pre deti. Študoval Hudobnú pedagogickú školu v Bratislave a potom na konzervatóriu v Bratislave. Práve preto na pozadí zažitého vlastného detstva opísal hlavného hrdinu v próze Heligón. Šikulov Hruškovec, rodná dedina malého rozprávača Vincka, je akoby odtrhnutá od okolitého sveta, nedoliehajú sem negatívne vplyvy civilizácie. Šikula, čiže hlavný hrdina, je výborným rozprávačom. V pravom slova zmysle táto knižka Prázdniny so strýcom Rafaelom, z ktorej je uvedený úryvok, nie je knižka detská, ale „chlapčenská“. Okrem detských postáv vystupujú aj postavy dospelých dedinčanov. Autor podáva, ako sa na rovnaké veci pozerajú deti a dospelí. Otec dokonca zakáže Vincovi hrať na heligóne, kým nedonesie zo školy samé pätorky. Cez detský pohľad odkrýva autor komický pohľad mladého hrdinu na zmýšľanie starších. Šikulovi sa to podarilo realizovať cez dialóg Vinca a uja Zahrušku. V pokračovaní knihy by ste sa dozvedeli, že sa mladý Vincko vďaka heligónu ocitne vo svete dospelých. Je obklopený muzikantmi a cíti sa byť poctený, že ho vzali medzi seba a hovoria s ním ako so seberovným.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

1. Na rozdiel od mnohých detí na dedine má Vincko okrem učenia aj svoje každodenné povinnosti. Ktorá je jedna z jeho povinností? 2. Ako prebieha rozhovor medzi Vinckom a strýcom Zahruškom. Kto najviacej hovorí? Je Vincko trpezlivý, keď rozpráva strýc Zahruška? 3. Počas rozhovoru medzi dvoma postavami, Vincko si spomína aj na prijímacie pohovory na hudobnej škole. Ako to dopadlo? 4. Na čo sa ešte nakoniec strýc Zahruška pozrel? 5. Celý rozhovor je podaný humorným spôsobom. Čo vám bolo najsmiešnejšie? 6. Hráte možno na nejakom hudobnom nástroji, alebo by ste chceli hrať?

Jaroslava Blažková

Zázrak života

За во

за

уџ

бе

ни ке

Išli rovinou záhradníctva, žena a chlapec. Vzadu od skleníkov sa odrážalo slnce ako od obrovských briliantov, hodených do humusovej hliny. Prudko voňala šalvia, vädnúce karfiolové listy, pole vzpínajúcich sa, kričiacich karafiátov. Žena malátnym hlasom napomenula : – Nezastavuj sa, poď! Dieťa fňukalo. – Keď som smädný! – Len poď, poď! Chlapec si však čupol: – Aha! – zvolal nadšene. Spod vlhkej slamy liezli lajniaky, kovovo čierne, s dúhovými zábleskami na pancieroch, samička so samčekom. – Vidíš, – povedal vyčítavo. – Chrobákova mamička zobrala decko na chrbát a ty ma nechceš! – Vieš, že nemôžem. – Prečo? – Otec ti vysvetlil, že nesmiem dvíhať nič ťažké. – A prečo? – Pretože sa ti čochvíľa narodí braček. Alebo sestrička. Dieťa poskočilo, zahnalo sa po modráskovi, čo sa s trepotavou modrou túžbou naháňal za motýlicou. – Narodí sa braček. A ja viem, ktorý to bude! – Ktorý? – Dušan Vodnár! – Dušan Vodnár je predsa chlapec pani Vodnárovej. Nemôže sa narodiť nám. My budeme mať celkom nového synčeka a bude sa volať ako ty. – Miro? – Nie. Ty si Miro Kulka, on bude Ďuro Kulka. Dieťa sa rozosmialo: – Že Kulka! To je, mama, švandovné! Otec Kulka, ja Kulka, aj ten malý Kulka! Celý svet sa ukulkuje ... Naozaj by to nemohol byť Dušan Vodnár? – Nie, môj. Naozaj nie. Lebo keby sa narodil Dušan Vodnár, vedeli by sme, koho máme. Takto nám môžu prideliť hocaké decko. Môže to byť voľáky škuľo. Alebo nebude mať ani nohy. Pierre Auguste Renoire: Matka a dieťa

За во

за

уџ

бе

ни ке

Žena si utrela tvár: – Čo to táraš?! – Áno, áno. Myslíš si, že neviem, ako sa robia deti? Lepia ich! Najskôr telo, hlavu, potom pozliepajú ruky, natrú ružovou farbou a dajú sušiť. Niekedy majú zlý lep a noha sa odlepí, alebo hlava a je to! – Prosím ťa, kto ti navravel také hlúposti? – Nik mi nenavravel. Ja to viem od seba. Žena si vzdychla. Obloha bola sivomodrá, chvel sa v nej škovran a horúčava. Po vyprahnutých hriadkach sa plazili uhorky, ich žlté, lievikovité kvety nasávali slnce. Z hydrantu kvapkala voda a zem ju vpíjala puklinami. Žena otočila kohútikom, dala chlapcovi napiť. Fŕkal do jej zomknutých dlaní ako žriebä, ako malé ružové zviera s pohyblivým ňufáčikom. Uviazala na vreckovku uzly, nasadila mu ju na hlavu a povedala: – Vieš ty, odkiaľ sa berú malé zajace? – No od zajačice, – povedal urazený, že ho skúša z takých samozrejmostí. – A mačence? – Od mačky. – Vidíš. Nik ich nelepí a nenatiera farbou. Ani mačky, ani deti. Všetko, čo žije, narastie v mamičke a potom sa narodí. Aj tvoj brat. – Ako? – zodvihol prekvapene svoje sivé oči s hrdzavými iskierkami. – Chceš povedať, že sa narodí od teba? – Áno. – Ale ty ma balamutíš! – Nie, naozaj nie. Prečo sa tomu tak čuduješ? – Žeby si to TY dokázala? Keď ani šoférovať nevieš?! – Díval sa na ňu prekvapene a obdivne a zvedavo, akoby sa mu ukázala v novom svetle. – Teraz už vieš, prečo sa nám nemôže narodiť Dušan Vodnár. Náš chlapec je i teraz tu s nami. Tu. Môžeš si naň položiť ruku. – Zobrala jeho tlapku, zafúľanú od piesku, a položila si ju na zásteru. Dieťa ruku odtrhlo, akoby sa popálilo, a plné úžasu spravilo – ó –! Chvíľu bolo ticho. – Pôjdeme? – navrhla. Chlapec sa fascinovane pozeral na vrecká zástery: – To aj mňa si nosila tak pri sebe? – Pravdaže, – pritiahla si ho. – A ja som myslel, že deti sa mamám v nemocnici len tak prideľujú. – Takto je to krajšie, pravda? – Krajšie, – prisvedčil. Potom pomaličky prikláňal ucho k bodkavému plátnu: – Kulka, braček, – šušlal. – Si tam? Ozvi sa, človeče! – On ešte spí, – povedala žena. – Ešte má zalepené ušká. Až príde jeho čas, zaklope a vyskočí. – Až bude zrelý, však? – Áno. Potom budeme vedieť, či máš brata alebo sestričku.

За во

за

уџ

бе

ни ке

Zobrala ho za ruku a viedla ho, omámeného slnkom a zázračným poznaním, ďalej po poľnej ceste, medzi nekonečnými riadkami paradajkových kríkov. Ťahal nohy v prachu, zamyslene pozoroval oblaky. – Mama? – spýtal sa. – A ako sa k tebe dostal? – Kto? – No on a ja. Odkiaľ sme k tebe prišli? – Odkiaľ prichodia kurence? – Z vajíčka. – Z vajíčka? – To i ja som z vajíčka? – Dá sa povedať, že hej. – A keď ja zjem vajíčko, tiež mi narastie bratríček? – Ja viem, – netrpezlivo trepol rukou, – už som na to prišiel: Keď sa zje vajíčko na mäkko, narodí sa dievča. Keď na tvrdo, narodí sa chlap. Ja budem jesť iba na tvrdo a narodím si bratóóóv – asi šesť, samých veľkých, aby sme mohli hrať focik! – Čo aby ste mohli hrať? – No tak – futbal... Žena potlačila smiech: – Deti sa vždy, vždy – rozumieš – rodia mamám. A nie z vajíčka na mäkko. Narodil si sa z vajíčka, ktoré mi daroval otec. Lebo na samom začiatku musí byť vždy mama a otec a musia byť na seba veľmi dobrí, aby to decko prišlo do poriadnej rodiny. Aby aj jeho mali radi a starali sa oň, kým nevyrastie. – Oh,– povedal chlapec. – To je dobre vymyslené!– Odtrhlo napuchnutý struk hrachu, rozpučilo ho a prišlo mu na um: – Mama, keď som ja narástol u teba, tak som akoby tvoj hrášok. A ten nový bude druhý hrášok. A keď nás bude päť, ty budeš ako strúčik a my budeme tvoje hrachy. Vylúpal zrnká, nasypal si ich na jazyk a s plnými ústami mlel: – Keď sme narástli u teba, tak sme naozaj celí tvoji, i ten nový Kulka. Ja mu veru všetko požičiam. Aj korčule! Žena sa usmiala, tak dovnútra, mierne, ako sa usmievajú matky. Z poľa na ňu kričali: – Pani Kulková, kedy to bude? – A na malého: – Bocian ti prinesie sestričku! Chlapec sa obzrel, s vedomím prevahy pošepol: – Oni to nevedia? Chudáci! A dodal: – To naše dieťa by malo mať najkrajšie meno. Keď bude brat, nech je Egreš. Sestrička by sa mohla volať Reďkovka. Slnce sa odrážalo v skleníkoch ako v obrovských diamantoch, hodených do humusovej hliny. Z dverí vyšla mladá majstrová s košom jahôd: – Poďte sa ponúknuť, Kulková. Sú sladké, až voňajú! Žena zobrala jahodu a vsunula ju do úst chlapcovi. – Aká spara, – povedala. – Ako pred žatvou. Zem treštila zrením a drnčivým vŕzganím svrčkov.

lajniak – chrobák, modrásek – motýľ

ZAPAMÄTAJME SI

ни ке

Jaroslava Blažková (1933) písala pre dospelých, ale veľkú časť jej literárnej tvorby predstavujú práce pre deti. Zaujímajú ju otázky života, o ktorých sa málo písalo v detskej literatúre. Usilovala sa v dieťati prebúdzať záujem objavovania nových poznatkov a opísať život v rodine. Určite ste sa aj vy neraz zamýšľali nad otázkou, ako sme prišli na svet, z čoho sme vznikli, z čoho vznikol nový, malý človiečik, braček, alebo sestrička. Krátku poviedku Zázrak života napísala v roku 1964. Patrí k náučno-vzdelávacej próze. V okolí skleníkov, pri slnečných lúčoch ako brilianty, medzi karafiátmi, vedie sa rozhovor medzi tehotnou matkou a synčekom o príchode nového človiečika na svet. Matka akoby len usmerňovala rozhovor a objaviteľom nových poznatkov je dieťa. Je to na určitýsi spôsob náučno-vzdelávací žáner literatúry pre deti.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

уџ

бе

1. Opíšte záhradu, v ktorej sa prechádza matka so synom. 2. V čom spočíva náučno-vzdelávací charakter poviedky. O čom sa dieťa poučí v zábavnom rozhovore s matkou? 3. Ako autorka dosahuje humor? Vyhľadajte v texte časti, vety, ktoré sú podľa vás smiešne. 4. Text je písaný vo forme dialógu. To znamená, že sa rozprávajú dve osoby. Páči sa vám takáto forma podania príbehu, alebo máte radšej opis? 5. Ako sa mení vzťah synčeka k matke, keď mu vysvetlí vznik nového života? 6. Vysvetlite poslednú vetu: Zem treštila zrením. 7. Ak máte doma bračeka alebo sestričku, vyrozprávajte svojim spolužiakom, ako sa celá rodina chystala na príchod nového člena. Ako ste sa cítili vy, keď ste dostali mladšieho súrodenca? 8. Ak ste jedináčik, chceli by ste mať súrodenca? Čo si o tom myslia rodičia? Táto poviedka nie je len čítaním pre deti, ale aj dobrou literatúrou pre dospelých. Vysvetlite, prečo je to tak.

Klára Jarunková

Brat mlčanlivého vlka (úryvok)

За во

за

уџ

бе

ни ке

Šiel som prášiť deky do našej izby. Samozrejmá vec, že nie dobrovoľne. Z výchovných dôvodov. Aby som nezhnil od lenivosti, keď vonku prší. Alebo aby som neskončil na šibenici, lebo lenivosť plodí všetky hriechy sveta. To sú také mamkine porekadlá. Už som jej aj povedal, že veru taký lupič sa narobí, kým v tichosti vylúpi banku, a čo ešte potom natrápi s utrácaním ťažko nadobudnutých peňazí! A že teda napríklad lupičstvo nemôže pochádzať z lenivosti. Vtedy sa mamka zasmiala, ale nepomohlo to. Čo sa ona raz na Beňuši naučila, to neprestane opakovať, ani keby sa jej vysmievali inakší páni, ako som ja. Práve preto sa jej nevysmievam. Keď raz ona tomu verí, pochopiteľne chce zachrániť pred šibenicou vlastného syna. A tak keď prší a ja nemôžem behať vonku, sidolujem kľučky, šmirgľujem nože, vyrábam prézle alebo zametám pôjd. Dnes mi vymyslela deky, čo nebolo najhoršie. Otvoril som okno nad kuchyňou, ľahol si na najbližšiu posteľ a čítal otcovu knihu „Sám vojak v poli“. Keď som niekoho počul vychádzať z kuchyne na gánok, spustil som z okna deku a vyprášil ju naňho, aby všetci videli, že neleňoším, ale usilovne bojujem proti šibenici. V čítaní ma to nevyrušovalo. Vojaka poznám skoro naspamäť a nečítam ho preto, že by som nevedel, čo kedy príde. To viem lepšie ako spisovateľ. Ja ho čítam pre iné: Predstavujem si, aký musel byť Goldring smutný a opustený večer alebo v noci, keď nemohol spať. Ako hádam niekedy i plakal, že je tak strašne sám a sám medzi vlkmi, hyenami a gestapáckymi mučiteľmi a nemôže ich vystrieľať, ale sa s nimi musí ešte pekne rozprávať. A celé roky nesmie nikomu povedať, ako sa cíti, ani sa nemôže opiť tak, aby aspoň raz na všetko zabudol, ako ten slušný Nemec Lutz. Čítam to vždy znova a predstavujem si, či by som to vydržal ja. Nuž veru neviem. Možno až budem starší. Ako náš Jožo. Ten už teraz vydrží všetko, má železné nervy a nikdy, nikdy neplače. Zamyslel som sa a prepočul na gánku kroky. – Ďurko, – zavolala mamka, – čo tam robíš? – Prášim, mami, – skočil som a schytil zloženú deku z Jožovej postele. Voľačo z nej vypadlo, kleplo na dlážku, no ja som už bol pri okne a vytriasal deku. – Len práš, synček, – pochválila ma mamka. – A poriadne, aby sa vám zdravo spalo. Gabka ti donesie jabĺčko. – Neprosím, mami, – zavolal som rýchlo. – Nepotrebujem tu Gabu s jej kuracími rečičkami. Som rád, že môžem byť trošku sám. Keď už nie v poli, aspoň na pätnástke. Poskladal som deku, položil na posteľ a chcel som sa znovu zahĺbiť do čítania. Vtedy som na zemi zbadal čierny zošit. Zdvihol som ho. Na obálke nijaký štítok. Dnu bol zošit popísaný známym písmom. Zdalo sa mi, že je to dačo školské. Prečítal som dva riadky: Chcem zbrázdiť sveta oceány Chcem ľúbiť všetky krásne dámy

Ejha! a ja som si myslel, že to písal môj brat Jožo. Podľa prvého riadka. Ale podľa druhého viem, že to on nepísal. Vuk dámy neľúbi. A krásne už celkom nenávidí. Keď mu ocko káže vyniesť niektorej kufor na poschodie alebo v zime namazať lyže, tak to síce urobí, ale tvári sa hrozne. Ja aj viem prečo. Raz ho jedna taká krásna vo fialkových šponovkách pokvákala za šticu a chcela ho pohladkať po tvári. Vuk sa jej vytrhol a od tých čias nijaké dámy nepozdraví, iba keď je to nejaká babička z Prahy. Ešte raz som si prečítal dámy. Ďalej bolo:

за

уџ

бе

ни ке

Chcem vidieť kameň New Yorku Na pólov ľade vlčiu svorku Na rovníku jesť ananásy Z Voschodu fotiť hviezdne krásy Pešo prejsť Kordilier scaly Sacharu prezrieť z chrbta ťavy V ázijskej džungli tigra loviť A preto: sporiť, sporiť, sporiť, Teraz mám korún tridsaťdva A to je suma primalá*)

Mikuláš Galanda: Básnik

За во

Zarazil som sa. Tak predsa len to musel písať Jožo! On mal na konci školského roku usporených tridsaťdva korún z vreckového, čo mu otec posielal do Štiavnice. Bol som celkom popletený. Zatvoril som zošit a chcel ďalej čítať vojaka, keď mi prišlo na um, že pri slove „primalá“ bola hviezdička. Hviezdička v knihe znamená, že sa ide niečo vysvetliť. Možno by mi tá hviezdička vysvetlila, čo sa mi nevidí byť pravda. Našiel som ju, i vysvetlenie k nej na spodku stránky: *) koniec básne prepracujem podľa toho, koľko si v lete zarobím. Hviezdička mi teda vysvetlila jedno: že do zošita na betón písal náš Jožo. On si od prvého augusta zarába. Ale nevysvetlila mi to, čomu vôbec, ale vôbec nerozumiem. Nie to o celom svete a hviezdnych krásach, ale to o dámach. A ešte jedno hviezdička prezradila: že v zošite sú napísané básne. Teda nie školské poznámky, ako som sa nazdával, ale ani denník alebo iné tajomstvá. Básne nie sú tajomstvom. Vidno ich v novinách, čítankách, časopisoch, slovom skoro všade. Básne sú pre ľudí, aby ich čítali.

gánok – zastar. chodba, štítok – nálepka s menom, nápisom, šponovky – dlhé napnuté nohavice

ZAPAMÄTAJME SI Klára Jarunková (1922 – 2005) písala predovšetkým pre deti. Detskej postave v úlohe rozprávača zostala verná v románe Brat mlčanlivého vlka (1967), ktorá je určená deťom staršieho čitateľského veku. A predstavuje vrchol autorkinej prózy pre deti. Zachycuje dospievanie chlapcov v dotyku s ľuďmi a prírodným prostredím. Príbehy vychádzajú z poznávania a objavovania ľudí a aj samého seba. Poznávajú sa čisté ľudské hodnoty, vzťahy. V románe Brat mlčanlivého vlka opisuje udalosti zo života rodiny vo vysokohorskej chate i charaktery a vzťahy postáv vnímané a podávané zo zorného uhla mladšieho z dvoch bratov. V drobných epizódach sú spomienky na detstvo, vysokohorskú samotu, ale aj poznávanie seba a ostatných ľudí.

ни ке

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

за

уџ

бе

1. Ako charakterizujete hlavného hrdinu, ako zvedavca, zaháľača, šibala...? 2. Ako hlavná postava „hrá usilovného upratovača“? 3. Čo je vrchol jeho upratovania? Čo nachádza a nad čím sa zamýšľa? Ako cez báseň poznáva svojho brata? Čo sú jeho sny? Je to jeho tajomstvo, či nie? 4. Ako vysvetlíte postoj hlavného hrdinu, že báseň nie je tajomstvom? Kedy je tajomstvom a kedy nie? 5. Boli ste aj vy v situácii, že ste sa prehŕňali v cudzích veciach?

Michal Babinka

За во

Príde na psa mráz

Stará mama, ty stará mama! Ty dobrotivá ako mäkký chlieb! Aj čudná a záhadná. Pravdaže, záhadná! Ako to: raz si celkom hluchá a raz sa ti sluch vycibrí na nepoznanie? Neprávosť u starej mamy! Ako mohla počuť, že v kuchyni scvendžala šálka? Ako, keď včera popoludní bola celkom hluchá? Ach, stará mama! Ostatne, čiastočne treba obviniť aj šálku. Prečo bola prázdna? Prečo v nej nebol med? Vinný je i sám Miško. Prečo nešpehoval trochu lepšie? Prečo sa dal uchvátiť tou nešťastnou myšlienkou, že je oblizovanie už tu, na dosah ruky? Márne my tu filozofujeme: šálka je rozbitá, stará mama spolu s Miškom zbiera črepiny a nemá si kam schovať úsmev, lebo nemá fúzy ako starý otec. Miškovi, pravda, vôbec nie je do smiechu.

100

ZAPAMÄTAJME SI

ни ке

Stará mama sa v duši smeje, ale nechce to ukázať. Ona je teraz prísna. Úžasne prísna. Nahnevane povedala: – Počkaj, počkaj, ty nezbeda, príde na psa mráz! Hoho! Toto už nie sú žarty! Preto sa Miško uťahuje do kúta a malá, drobulinká neviditeľná slza sadá mu na mihalnice. Ech, stará mama, azda len nepošleš mráz na Dunča? Viete vy vôbec, čo je to – Dunčo? To ani nie je meno. To nie je ani strapatý a strakatá bunda, to nie je ani vrtichvost. Dunčo je viacej ako kamarát! A teraz, aby na Dunča prišiel mráz? Čo v takom prípade urobiť? Zaťať päste, tíško sa vykradnúť z izby, poprosiť susedovho Števka, aby požičal ešte len trošičku slamy, veď sa ti to vráti, a tú slamu poslať do Dunčovej búdy a pohladkať strapáňa. „Neboj sa, Dunčo môj, nepríde na teba mráz!“

За во

за

уџ

бе

Michal Babinka (1927 – 1974) je slovenský vojvodinský básnik, ktorý písal pre deti a pre dospelých. Bol učiteľom, novinárom a redaktorom časopisu Nový život. Napísal šesť kníh poézie pre deti a dve knihy próz. Táto próza sa nachádza v knihe Už aj letíme (1981). Najvydarenejšie poviedky v knihe Už aj letíme sú tie, kde opisuje starých rodičov, čím sa vlastne vracia k tradičným motívom v našej literatúre. Babinka a jeho hrdinovia majú sklony „huncútsky“ sa správať k najstaršej generácii. U Babinku sa starí rodičia prvý raz zjavujú v netypickom opise. Starý otec sa javí v novom svetle. Vie sa posmievať vnukovi v próze Rozprávka o jarmočnom a vnuk sa posmieva starej mame v próze Príde na psa mráz. Úvodné slová a opis postáv sú podané v skrátenej podobe. Najprv je to tradičný opis o dobráckej starej mame a potom nasleduje opačná konštatácia hrdinu o nej. Babinkovi hrdinovia majú reálny a zvedavý pohľad na okolité veci.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

1. Ako Miško opisuje starú mamu? Zistili ste na samom začiatku rozličný opis starej mamy? 2. Aká príhoda sa stala Miškovi? 3. Keď stará mama povie: Príde na psa mráz! ako si to Miško vysvetlí? 4. O koho má strach a čo podnikne? 5. Vysvetlite aj nasledujúce spojenia, keď ide o psa: – Príde na psa mráz. (aj prešibaného stihne trest) – Psí čas. – Pes, ktorý šteká, nehryzie. – Tu je pes zakopaný. – Hanbiť sa ako pes. – Je to pod psa. – Vyjsť na psí tridsiatok. – Psina.

101

Juraj Tušiak

Ja som náš

За во

за

уџ

бе

ни ке

Keď som celý zadychčaný doletel okolo poludnia, už bol obed na stole. – Lietaš, lietaš ako Tatár! – privítal ma ocko. – Chceli ma biť, ale ja som sa nedal. Ani Janko by sa nedal. Keď videli, že by sme sa nedali, tak nič... hrali sme futbal. Budeme aj popoludní... – vysvetľoval som mu, kým som sa umýval. – Kto ťa chcel biť? – prísne sa spýtal ocko. – Ale to len tak. Chceli byť strašní. Ale, keď videli, že mám loptu, hneď sme sa hrali a už ma chcú medzi seba. – A to preto, že máš loptu... Dal si im loptu? – A s kým by som sa hral? – prekvapil som sa. Ako to ocko nerozumie, že na futbal sú potrebné dve jedenástky. – Veď tak, – konečne pochopil ocko. – Poďme obedovať, – povedala mama, keď som sa utrel. Zdalo sa mi, že obedujeme pomaly. To preto, že som sa ponáhľal. Ale musel som čakať, kým sa všetci pomaly najedli. Nesvedčí sa vstávať od stola, kým sa všetci nenaobedujú. A keď sa všetci konečne naobedovali a ja som chcel znovu odbehnúť s loptou, starký povedal: – Trochu počkajte. – A čo? – hneď som sa spýtal, lebo som sa ponáhľal. Otecko sa tiež spýtavo pozrel na starkého. – No len počkajte, – povedal ešte raz starký a pomaly vstával spoza stola; pomaly, lebo pred dvoma rokmi v zime ho privalilo vlhké a zmrznuté kukuričie. Snopy ťažké od námrazy – zlomili mu ľavú nohu pod kolenom. Odvtedy krivká, preto vtedy aj spadol do vody a teraz nemôže rýchlo vstať od stola. Starký odhopkal do izby a my sme boli zvedaví, načo ta odišiel a prečo máme čakať. Čoskoro sa vrátil a podal mi veľký balík. – Tu máš, toto tebe. – Mne? – prekvapil som sa. Zvedavo som prevracal v rukách veľký balík. – Rozbalím? Ruky sa mi trochu triasli, kým som to rozbaľoval. Nijakovsky som nemohol rozviazať hrčku, nakoniec som motúz rozrezal a vyložil na stôl to, čo bolo v balíku. Iháj! Martin Jonáš: Rodina

102

За во

за

уџ

бе

ни ке

A to, čo doteraz bolo v balíku a teraz na upratanom stole, to boli – plutvy a maska! Všetci sme obdivovali morské plutvy a morskú masku. Do očí sa nám, neviem prečo, tisli slzy, vlastne tisli sa iba mne, čo som sa radoval. Ako Šarík, keď mu poviem: „Poď, Šarík, ideme sa kúpať!“ – Jéj, a toto je čo? – zjejkla starká ako vždy, keď sa veľmi raduje. – To je to, čo vidíš! – odpovedal jej starký veselo. – Také mali byť? – Také, len nech vidím, či mi nebudú malé, aby ma netlačili. Vraveli ti v obchode, že ti ich zamenia, ak mi budú malé? –Vraveli. Ledva som ich natiahol, čo som sa ponáhľal. Boli mi akurát. – Čo máš povedať? – napomenula ma mama. – Pekne ďakujem, – povedal som starkému a objal ho okolo hrdla. Ale to ešte nebolo všetko! Už sme znovu chceli vstať od stola a ja som chcel čím skôr odbehnúť a v kanáli vyprobovať masku a plutvy, lenže teraz povedala starká: – No tak počkajte ešte trochu! Tiež odišla do izby a keď sa vrátila, svietila v tvári. Niečo schovávala pod zásterou. Myslel som si, že mi tiež niečo dá, ale ona to dala mame. Povedala: – Tu máte tristo dinárov. Toľko doložte aj vy... Ja som už cupotal po dvore. S plutvami to ide dosť ťažko. Plutvy sú pre vodu a nie pre dvor. Šarík obskakoval okolo mňa. Prihýnal sa na predné nohy k mojim plutvám a vrčal do nich. Istotne sa ma bál, lebo ma nepoznal s takými veľkými nohami – plutvami. Šarík sa bojí všetkého, čo nepozná. Mama nechcela prijať peniaze a už sa zdalo, že morskú masku a plutvy vyskúšam iba v kanáli. Trochu som sa prestal radovať. Starký sa pretváral, že sa prísne díva na starkú: – Ako? Starká, no a tak? – Ako – no a tak? – A ty poza môj chrbát? – A ty si mne povedal, že si kúpil plutvy a masku? Kde si vzal peniaze, há? – Hm, a nenarobil som cirokových metiel a nepopredal som ich? Ale kde si vzala peniaze ty? – A nemám ja sliepky, husi a kačice, a nenesú vajcia, a nepredávala som vajcia? Tak, a teraz náš chlapec k moru pôjde! – povedala starká a podala mame peniaze. Ocko robil špáradlom krúžky po obruse. – Netreba mi, starká, naozaj mi netreba. Ja som už polovičku vyplatila a v škole mi povedali, že druhú polovičku vyplatím po prvom. Milko pôjde k moru pätnásteho júla. No toto! Vytreštil som oči a vysoko vyskočil! – Pôjdem? A mne si nič nepovedala? – Chcela som ťa prekvapiť. – Prečo prekvapiť? – Preto, že si môj!

103

За во

за

уџ

бе

ни ке

Fíha! Znovu som vyskočil vysoko, lenže som nevedel, koho mám bozkať prv: mamu, či starkú, alebo starkého – nuž som len vyskakoval. Odrazu sa aj ocko zdvihol zo stoličky. Vytriešťal oči na všetkých, najmä na mamu. – Čo sa dívaš? Kúpila som si lacnejšie topánky, niekoľkokrát nešla do kaderníctva, a tak... Ocka som takéhoto ešte nevidel: len sa akoby predesene pozeral na všetkých, raz na starkého, raz na starkú, potom na mamu, potom na mňa ! No, už sa to začne, už sa to znovu zvezie na mňa! Ale nech, vydržím! Vydržím všetok krik a všetko, čo bude treba vydržať, ak bude treba vydržať... teraz už vydržím všetko!“ Ocko skutočne povedal: – A čo si vy myslíte, čo si vy myslíte o mne? Akoby ten chlapec nebol môj? Povedz, kto ti je ocko? – vystrel prst a pichol ma ním do hrude, až som sa zatackal. Keby som nemal plutvy, istotne by som bol spadol. Veľmi som sa vyľakal. – Povedz, kto ti je ocko? – Ty... – zašepkal som. Ocko stál ako strom, ako kameň a odrazu treskol päsťou po stole. Pohár s vodou sa prekotil a voda sa rozliala po obruse, kvapkala na zem cez okraj stola. Šarík odskočil a schoval sa do búdy. Sliepky v tom druhom dvore zakrákorili. – No tak! A kto ťa má poslať k moru? – Ty... Ani som si neuvedomil, na čo ocko mieri. Vlastným ušiam som neveril, keď mi ocko začal slabikovať: – Tak ťa k moru pošlem ja! Hrom do toho! Ešte raz treskol po stole, a to rovno pred mamou, a doložil: – A nezostával som pracovať nadčasove, há? Peniaze sú tu! – udrel sa po vrecku, – Ty, maminka, ty si kupuj poriadne topánky, kúp aj Mile, a odteraz pôjdeš do kaderníctva každý piatok. A ty, – tu ma znovu štuchol prstom do hrude, – ty sa chystaj k moru. Jasné všetkým? – Ja...ja... – voľačo sa mi zasekávalo v hrdle. – Čo ty-ty? Ocko vystrel ruku, pritiahol ma k sebe; skoro som spadol, lebo som si ľavou prišliapol pravú plutvu. Vystretým prstom mi pritláčal nos. – Ja... ja... jasné... – No tak, keď je jasné, ber tú masku a tie plutvy, čo ti kúpil tvoj starký, a ty, mama, ber peniaze od starkej a kúp mu všetko, čo potrebuje na cestu a pri mori a ja už zajtra odídem do školy a všetko vyplatím. Hotovo! Starký odhopkal do pivnice a priniesol štyri zachladené fľašky piva. Starký otvoril, starká ponalievala, všetci štyria si štrngli. Starký povedal: – To znamená, že sme ho všetci štyria chceli poslať k moru, a to znamená, že sme ho všetci chceli prekvapiť, lebo je náš. Popoludní sme sa nefutbalovali. Radšej sme skúšali masku a plutvy. Voda v kanáli je mútna a na dno nedovidíš.

104

ZAPAMÄTAJME SI

бе

ни ке

Juraj Tušiak (1935 – 1986) je slovenský vojvodinský spisovateľ, ktorý písal pre deti a pre dospelých. Pôsobil ako učiteľ, novinár a redaktor vo vydavateľskom podniku Obzor v Novom Sade. Tušiak je spisovateľ, ktorý začal prvý písať dobrodružnú chlapčenskú prózu. Po ňom tak píšu Zoroslav Spevák Jesenský a Tomáš Čelovský. Hrdinovia poviedok sú chlapci so svojimi príbehmi v rodine, škole a najmä medzi kamarátmi. Poviedka Ja som náš sa nachádza v knihe Štvrtácka jar (1975), ktorá obsahuje devätnásť minipróz, ktoré spája hlavná postava Milan. Dej sa odohráva v mestskom a dedinskom prostredí. Priestor, v ktorom sa dej odohráva, je rodina a vzťahy medzi rodičmi, sestrou, mamou a starými rodičmi, a najmä medzi otcom a synom. Tieto vzťahy sa viažu na niektoré ustálené motívy, akými sú napr. nepochopenie zo strany rodičov, prečo má Milan slabé známky, alebo jeho túžbu ísť k moru, čo potom dosahuje kulmináciu (vyvrcholenie) v probléme, že mama povie, že sa otec správa k Milanovi, akoby nebol jeho. Situácia sa šťastne rozuzlí premenou dospelých – najmä otca. Otec si uvedomí, že napätie medzi ním a Milanom vzniká pre nedostatok času, ktorý mu venoval. V Tušiakových poviedkach vystupujú starí rodičia, medzi ktorými sa hlavný hrdina cíti bezpečne. Svoju lásku k vnukovi prejavujú na rôzne spôsoby. Ich spolunažívanie a konanie je v Tušiakových poviedkach preplnené humorom.

уџ

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

1. Aký je začiatok poviedky? S kým sa hral Milan? 2. Ktoré postavy a koľko generácií vystupuje v poviedke? 3. Aké tajomstvo – prekvapenie má každá postava pre Milana? 4. V čom spočíva harmonická atmosféra v rodine? Opíšte ju. 5. Ako sa Milan správa pri stole? Je pekne vychovaný? Vie sa poďakovať za to, čo dostal? 6. Kto položí bodku na celý príbeh – koniec poviedky? 7. Vyrozprávajte svojim spolužiakom, čím vás prekvapili vaši starí rodičia, keď ste to neočakávali. Čomu ste sa najviac potešili? Viete sa poďakovať, slušne pozdraviť a vážiť si obetavosť rodičov a starých rodičov?

105

Zoroslav Spevák Jesenský

Derby

За во

за

уџ

бе

ни ке

Hneď na začiatku Samo šliapol Mirovi na prsty. Miro začal kvičať. Zažmúril som. Počul som, ako čosi puklo a potom tupo dopadlo na zem. Pomaly som otvoril oči: Števo sa váľal v prachu. Kolená samá krv. Júj, ten chlap nikdy nemal rád, keď sa mu podkladajú nohy. Vstal a vyrútil sa do útoku. V nasledujúcej chvíli Paľo mal na pleci krvavý škrabanec. Chytil som sa za hlavu. Paľo ani nemukol. Len vytreštil tie svoje žlté okále a cáp! Ďura, ktorý ležal povedľa, cez píšťalu. Ďuro zbliakol, poskočil a už sa hnal rovno na Jana. Tresk! Chudáka kolenom do brucha. Prestal som dýchať. Jano sa len sprplal v prachu. Kým sa tak zvíjal na zemi, pri jeho konských zubiskách sa ocitla niečia bosá noha. – Úúúú! – zrúkol Vlasto, lebo bosá noha bola jeho a v jeho bosej nohe boli Janove zdravé zubiská. Ako v jablku. Mne sa už načisto roztriasli kolená. Vlasto sa otočil a prudkou strelou bum! – Miša do zadku. Z voleja. Ľavačkou. Mišo zaklial, zdrapil sa jednou rukou za zadok, akoby preveroval, či mu z neho nechýba, druhou plesk! Brankárovi zaucho čistučké ako slza, lebo sa vtedy už nevedelo, kto koho bije. Pozriem sa ja lepšie a vidím: ten brankár – veď to som ja! „Človeče, veď to teba bijú,“ – preblyslo mi hlavou a už som aj pustil sirénu, lebo ja sa veru nikomu biť nedám. Potom som pekne-krásne chytil loptu do rúk, lebo lopta bola moja, doniesol mi ju z Frankfurtu nad Mohanom ocko, a pobral som sa rovno domov. Tak. Keď neviete pekne hrať, ja sa s vami futbalovať viac nebudem. A nech je to sto ráz derby medzi našou a Drozdiarskou ulicou.

Pavel Cicka: Strašiak

106

ZAPAMÄTAJME SI

ни ке

Zoroslav Spevák Jesenský (1956) je univerzitným profesorom. Bol novinárom v mládežníckom časopise Vzlet a redaktorom časopisu pre deti Zornička. Je zostavovateľom čítaniek a učebníc jazyka pre základnú školu. Píše prózu pre deti a mládež. Vydal tri knihy próz pre deti: Malí velikáni, Mastené, paprené, solen..., Mám mušku v oku, antológiu prózy pre deti Postavím si palác z palaciniek. Jeho chlapčenské prózy sú spomienkového charakteru s veselými dobrodružnými príbehmi až po prvky fantastické. Autorove tematické okruhy sú škola, rodina, kamaráti. Spevákov hrdina sa pohybuje v dedinskom prostredí, v prírode, v ktorej sa odohrávajú aj „vojny“ medzi skupinami chlapcov z dvoch ulíc. Všetko sa deje v hraniciach veselého a bezstarostného detstva. V druhej knihe Mám mušku v oku, autor sa už vhlbuje do psychológie detských postáv. Krátka próza Derby je z knihy Mastené, paprené, solené... (1987). V próze vystupuje veľa postáv. Jedna z nich je ústredná postava, alebo ústredný hrdina, ktorý je nositeľom deja a vedľa neho sa nachádzajú vedľajšie postavy. Autor používa detský hovorový slang (reč určitej skupiny ľudí).

бе

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

Ján Fábry

За во

за

уџ

1. Ktoré postavy vystupujú v próze? 2. V ktorom prostredí sa odohráva dej? 3. Opíšte Spevákov humor. 4. Aký je jazyk Spevákových próz? 5. Aký jazyk (slang) používate v rozhovore so svojimi kamarátmi?

Prvá gumipuška

„Tebe niečo vŕta v hlave, keď si taký zamyslený. Povedz, aký červík ti vošiel do mozgu?“ dobiedzal do mňa starý otec, keď zistil, že sa dotieravo motám okolo neho. Hneď som aj odpovedal: „Mišo má gumipušku. Aj vrabca môže trafiť, keď chce.“ „Ty ešte nie si súci na gumipušku,“ znela odmietajúca odpoveď starého otca. „Veď ja strieľať z nej nebudem, chcem ju mať len zavesenú okolo krku, ako má Mišo. Mišovi ju urobil jeho starý otec a teraz sa ňou po ulici hrdí...“ naliehal som veľmi presvedčivo. Starý otec vošiel do kuchyne, zobral veľký nôž a vysvetľoval: „Na dobrú gumipušku sú potrebné dobré rázsošky, a také rastú na orgovánových konárikoch. Tak poďme do záhrady do orgovánových kríkov.“ Starý otec výrobu gumipušky chápal až príliš vážne. Tváril som sa, že sa v rázsoškách vyznám, a preto som dôkladne prezeral všetky konáriky.

107

уџ

бе

ни ке

„Tieto budú akurát do tvojej dlane,“ odrezal starý otec konárik a začal z neho tvarovať drobné rázsošky. Keď ich zhotovil, podal mi ich. Boli akurát. Z komory vyniesol gumovú dušu, ktorá sa už na bicykel nehodila, a odstrihol dve rovnaké gumičky. Z povaly zniesol starú topánku a odstrihol jazyk, znalecky z neho vystrihol kožku, na tej zasa vystrihol dve dieročky na dve gumičky. „Starká, daj mi kúsok motúza a pomôž mi pripevniť gumičky o rázsošky a kožku,“ požiadal starkú o pomoc, aby aj ona mala účasť na mojej radosti. Gumipuška bola raz-dva zhotovená, a to nie hocaká. Pyšne som si ju zavesil okolo krku, vyšiel na ulicu a ocitol som sa medzi staršími deťmi. „Pozrime sa, vari má už aj Janko gumipušku? A vari by sme mohli aj vyskúšať, čia nosí najďalej? Tu máš skalku a strieľajme!“ provokoval ma Števo. O mohutnosti svojej gumipušky nás hneď chcel aj presvedčiť – naplnil kožku nábojom – skalkou, roztiahol gumičky, pustil kožku. Skalka preletela strechy dvoch domov a spadla na škridly tretieho. Rad-radom všetci vystrieľali svoje náboje a prišiel rad aj na mňa. Obával som sa, lebo som z gumipušky nevystrelil ešte ani skalku, veď mi ju starý otec zhotovil iba pred chvíľkou, aj to len na ukážku. Ale nechcel som byť chlapcom na posmech, tak som naplnil kožku kamienkom, natiahol som gumičky, koľko mi sily dovolili, pustil a očakával výsledok. Skalka do niečoho trafila, to niečo zacvendžalo a stalo sa to, čo sa stať nesmelo... Oproti na susedovie dome sa zosypalo sklo v okne. Kým som sa spamätal, mojich spolusúťažiacich už nebolo. Gumipušku som zastrčil pod košeľu a vtom už na ulicu vybehla Miškova mama a zamierila prezrieť okná. Zbadala škodu, zlostne sa rozkričala, ale moju vinu vylúčila, lebo ma ešte s gumipuškou nevidela.

за

ZAPAMÄTAJME SI

За во

Ján Fábry (1950) žije na Slovensku a pochádza z Lalite. Jeho knižka Nezbedníček (2003) je vstupom do literatúry. Prostredníctvom priameho rozprávača autor rozpráva o svojom detstve. Kniha patrí medzi spomienkové knihy a obsahuje pätnásť próz. Dotýka sa prvého objavovania vecí v živote. Dej sa odohráva v jeho rodisku, v malej dedinke uprostred viníc a kukuričných polí. Kniha opisuje každodenné príhody chlapca – zvedavca v poli, so zvieratkami. Tu prežíva detstvo chlapček zahrnutý láskou starých rodičov. Rastie uprostred zvieracích mláďatiek a malých a veľkých kamarátov. Tematicky opisuje priestor daný okruhom rodiny, domu, dvora, ulice, záhrady, sociálnych vzťahov medzi rodičmi a starými rodičmi. Autor opisuje svoje rodisko a s tým sa spája aj ľudský pocit domova.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Môžeme aj túto prózu označiť ako chlapčenskú prózu? Ak áno, prečo? 2. Tento zážitok sa odohral pred niekoľkými desaťročiami. Bol vtedy detský život zaujímavejší? Čo si o tom myslíš? 3. Rozprávajú ti doma o svojom detstve rodičia a starí rodičia? Je to pre teba zaujímavé? 4. Ktoré spoločné príhody nachádzaš v opise autorovho detstva a svojho vlastného?

108

Juraj Bartoš

Gaštanová ofina

За во

за

уџ

бе

ни ке

V tej istej chvíli, keď som ju zočil v lavici predo mnou, schúlenú ako smutná vŕba, zostal som namäkko. Pri prvom pohľade na jej gaštanovú ofinu nad hlbokými ako uhlík čiernymi očami, zachvelo sa moje hrdinské srdce, roztancovali sa mi prsty na rukách i nohy na prstoch. Zahorel som láskou – najprvší raz, – až sa mi z kečky začalo kúdoliť. Prvá hodina trvala celú večnosť, ale čert po nej. Aspoň som mal dosť času na ušitie dokonalého plánu... Len čo zazvonilo na moju prvú prvácku prestávku, vyskočil som ako z katapultu s cieľom byť pri nej prvý. Bolo totiž jasné, že okolo nej zaraz zabzučia všetci chlapci, ako včely okolo marhuľového kvetu. Napodiv, dvaja-traja chlapci vyšli von, zatiaľ čo ostatní obkľúčili nejakého, mne neznámeho vyfinteného horenosa v prvej lavici. Ten im dačo ukazoval a ani si nevšimol, ako som sa bleskovo ocitol pri nej. Vlastne, nezbadala to ani ona. Všimla si ma, až keď som začul svoj vlastný hlas: – P-p-pá-čiš s-sa mi...Bu-bu-bu-deš moja f-fra... – Pác! – Kto ma to? Čo ma to? – Gaštanová ofina! Gaštanová ofina? Mňa?! Tu, pred všetkými? – Láska sem, láska tam, to si predsa nesmela dovoliť. Chmatol som ju ľavou za vlasy, pravou za nos a mykal som tým, čo som mal v rukách: – Budeš moja fra-jer... – Bác! Buch – Niekto vypol prúd a v tej tme mi dal na nos! A poriadne. – Ó, aký čudný a tak trošku i vzrušujúci bol môj prvý deň v škole. Nebolo to ani také zlé, ibaže ten vyfintenec z prvej lavice zaniesol Gaštanovej ofine tašku až po jej modrú bránu. Áno, modrú, ako moja modrá modrina pod okom. Až som z toho oplana sfialovel! Večer, len čo som si ľahol, sadol si ku mne na posteľ opravdivý anjel. Pošepol mi do ucha skvelý plán. Gaštanová ofinka sa na mňa usmiala a ja som s anjelom letel vysoko, stále vyššie, nad oblaky... Pierre Auguste Renoire: Dievča v modrom klobúku

109

За во

за

уџ

бе

ни ке

Na druhý deň som len žmurkol na Ofinu, zazdalo sa mi, že aj ona na mňa. Len čo zazvonilo domov, vyfintenec si naložil jej tašku na chrbát a svoju niesol v ruke. Bolo mu to treba? Vyčkal som ho za rohom a zmastil som ho ako hada. No Gaštanová ofina iba mlčky na mňa gánila. Čakal som, že sa jej tvár vyjasní, že sa usmeje na víťaza, že padne na kolená, ako v onom filme... – Somár! – Somár? Kto povedal somár? – Hlas patril jej a to škaredé slovo – mne. Ešte raz ma zničila pohľadom a potom odišla s tým svojím... Celú noc som nemohol zaspať. A nie iba preto, že ma špeli stopy, ktoré mi nižšie od chrbta vyšil otec remeňom. Bolela ma moja láska, ktorej sa nedarilo. A pálilo ma v hlave, v ktorej som nemohol pozliepať aký-taký plán, ktorý by mal nádej na úspech. Anjelik priletel na moju posteľ až nad ránom. Cestou do školy zastavil som sa v samoobsluhe. Ospanlivé predavačky pili kávu, ani si nevšimli. Bleskovo som vystrel ruku. Potom som sa rozbehol von, aby som Gaštanovú ofinu dohonil ešte pred školou. P-prepáč, n-nech sa p-páči, p-p-pre teba... Pozrela na mňa nechápavo, vzápätí sa jej pohľad zastavil na pestrom, šuchotavom vrecúšku v mojej ruke. Jej nálada sa pred mojimi očami začala meniť. Zmäkla, v očiach jej zasvietilo slniečko. Zašvitorila: – Pre mňa? Ďakujem. A neboli drahé? – Ani nie. V samoobsluhe som ich... vieš... predavačky pili kávu... ľavá ruka sem – pravá tam, ani nezbadali... PRÁSK!ÁSK!K! Šmarila mi bonbóny rovno do mojej továrne na výrobu skvelých nápadov. A asi k tomu pridala aspoň jedno zaucho. Cukríky sa rozsypali po mokrom betóne, spolu s mojimi citmi ku Gaštanovej ofine. Dážď mal slanú chuť. Stiahol som hlavu medzi plecia, ako korytnačka pod pancier. V tej istej chvíli som sa prvý raz odľúbil. Ani ma nebolelo. Alebo sa mýlim?

ZAPAMÄTAJME SI

Juraj Bartoš (1955) pracuje ako novinár v slovenskom týždenníku Hlasu ľudu. Uverejňoval v Pionieroch, v časopise Zornička a v Detskom kútiku v Hlase ľudu. Uvedená próza sa nachádza v knihe Poď, kým ešte smieme.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Kde sa odohráva dej prózy? 2. Čo mladého hrdinu najviac trápi? 3. Ako sa voči jeho sympatii správajú ostatní? Čo si všetko vymýšľa, aby sa jej zapáčil? 4. Ako sa „láska“ končí?

110

Tomáš Čelovský

Mam te rad

За во

за

уџ

бе

ни ке

Keď si Miško ráno ešte v posteli zapol mobil, aby sa pozrel, koľko je hodín a aby si prečítal vtip na ten deň, zostal ako obarený. Namiesto štartujúceho auta formuly 1, ktorým ho displej nabádal, aby trochu pridal a aby sa hneď zrána tak nevliekol, stálo tam sivé na zelenom (v telke by povedali: priam šokujúce) MAM TA RAD. Miško pocítil v žalúdku slabé, rýchle šľahnutie. Kde sa ten odkaz vzal? Nebola to krátka správa (esem-eska), tá predsa vyzerá inak a jej prijatie by mobil mal poctivo ohlásiť pípnutím. A nebolo to ani úvodné hlásenie. Darmo tento text upravoval a vymazával, po zapnutí mobilu sa na displeji znova a znova objavovalo to hrozné MAM TA RAD. Miško stratil chuť do jedla, na raňajky sa ani nepozrel. Nahral do mobilového odkazovača text nasledujúceho znenia: „Tu Michal, zdravím vás. Radšej mi, prosím Vás, nevolajte. Zdá sa, že mobil ochorel. Má vírus. Ozvem sa vám.“ Potom telefón vypol a rovno zo školy utekal s ním do servisu. Mal byť hotový až po víkende. Neskutočne dlhý čas! Miško mal strašné nervy, sám seba nepoznával. Nepoznali ho ani rodičia. – Čo sa s tebou porobilo, Michal? Si zaľúbený? – spýtala sa mama, no keď ju syn „nechápavým“ pohľadom schladil, radšej sa venovala svojmu počítaču. V servise nezistili nič. – Neviem to vymazať. Jednoducho to nejde. Nie je tam žiaden vírus. Poslal som to aj do Prahy, ani tam nič nenašli. Takže zaplatíš iba 150 korún, – povedal chlapík v servise. – Iba?! A za čo, prosím vás, keď ste chybu neodstránili? – Za prácu a čas. Celý víkend som sa s tým babral, – povedal lekár chorých mobilov, sotva o niečo starší ako Miško. – A keď nezaplatím...? – skúsil Miško. – Tak si mobil necháme, kým neprinesieš peniaze, – povedal majster. Miško s hlbokým povzdychnutím vytiahol peňaženku. – Môžeš si tam nastaviť starú animáciu. Pridal som ti aj niekoľko nových, to máš zdarma, – dodal majster. Podal mu mobil a otočil sa k ďalšiemu zákazníkovi. Miško vyťukal do mobilu svoj vstupný kód a na displeji sa objavil odkaz MAM TE RAD. ‚Vidno, že to bolo aj v pražskom servise‘, pomyslel si. ,Alebo žeby záhadný odosielateľ, či odosielateľka býval/-a dakde v Česku? To by bol trapas, s českým dabingom už začína mať vážne problémy. Ak sa náhodou ozve, mohli by si písať po anglicky.‘ Pozrel si teda nové animácie, ktoré mu ten chlapík pridal. Jedna z nich – vzlietajúci dvojplošník – sa mu zapáčila a hneď si ju nastavil. Po zapnutí mobilu sa mu teda najprv objavil odkaz MAM TE RAD (so srdiečkom namiesto bodky), potom sa na dráhe objavilo to staré lietadlo, čo sa kývajúc zboka nabok, akoby bolo živé, odlepilo od zeme a pomaly naberalo na výške. ,Možno letí tam, kde ma niekto má rád, pomyslel si Michal, ale vzápätí túto myšlienku zavrhol ako príliš „babskú“. Mobil nechal na komode v predizbe. Vypnutý. Ale zakaždým, keď tadiaľ prechádzal, spomenul si na ten odkaz MAM TE RAD a rozmýšľal, kto mu to mohol poslať. Mama? Ocko? Alebo niektoré z dievčat? A keď áno, tak ktoré?

111

Anna Papugová

Lena Čau! Ja som Lena. Nie, to nie je moje plné meno. Tak mi iba lichotia, ale že mi to dobre robí, som sa nikdy nepriznala. Moje pravé meno? To vám neprezradím. Poviem vám len toľko, že by to mohlo byť Alena, Elena, Eleonóra, Helena, Magdaléna (podľa abecedného poriadku) a ešte aj iné. Môj výhľad? Nuž najradšej nosievam nakrátko pristrihnuté vlasy (s malými obmenami – to už podľa módy), nejaké-tie tenisky, áno a v texaskách som, ako sa to povie, pečená-varená. Už vám je hádam jasné, prečo som nepovedala svoje pravé meno.

ни ке

Nikdy viac

бе

Ach jaj, moje uši! Už ich nikdy nebudem mať také ako prv. Čo som si zaumienila, to som aj spravila: prepichla som si ucho a položila náušničky. A to ani nie pre krásu! Ale, že som teraz ešte krajšia, to sa rozumie. Čo všetko dokáže človek urobiť, aby sa videlo, že je dievča! Ešte len zrieknuť sa texasiek.

уџ

Čert nespí

За во

за

Nuž, obliekla som si sukňu. Že ma čert aj na to nahovoril! Kamarátom prišlo na um bicyklovať sa. Keď bicyklovať, nuž tak bicyklovať, povedala som si. Rýchlo po bicykel, vysadla som na sedadlo, dva razy otočila pedálmi, ani neviem ako pritlačila brzdovým pedálom a – draps! Bolo po mojej sukni. A keby som bola v texaskách, nebolo by žiadnej škody. Nutné zlo

Bez kamarátky je to zle, s kamarátkou ešte horšie! Čím ďalej, tým mám na to viacej dôkazov. Nemáš kamarátku – nemáš komu zveriť ani len tie svoje malé tajomstvá. Myslíš si, mám kamarátku, zdôveríš sa jej, a – zbohom rodina, čiže zbohom tajomstvo. A už to beží ako na páse: povedala Zuza Kate, Kata stretla Maru, povedala Mare, Mara zabehla za Ančou, povedala Anči a tak ďalej. Kamarátky sú veru veľké nutné (a niekedy aj nudné) zlo! Prvé vyznanie Ale aby som práve ja vždy mala také trampoty! Celá naša rodina, všetci štyria: rodičia, brat a ja, sme boli na párdňovom výlete. Čo ja viem, kto tam všetko bol a nebol, ale bol aj istý počerný chlapec. Nieže sa mi nepáčil – tak. Keď tu, z čista jasna, práve ten istý počerný chlapec prišiel za mnou a vraj: Ty, počuj, ja ťa ľúbim! Dobre, že som neodpadla, že...že som si nenechala ústa dokorán otvorené. Alebo že som

112

sa pod zem neprepadla. Zmohla som sa na jedno: Ale choď!, zvrtla sa na päte tenisky a odpochodovala (bola by som utekala ostošesť, len som nechcela dať najavo, že ma úplne dorazil). Aký šok! Aká drzosť! Lexikóny

бе

Telefón

ни ке

Žiacke lexikóny sú veľmi zaujímavé vecičky. Môžeš do nich písať pod plným menom a priezviskom, a môžeš ich vypĺňať anonymne. Dozvieš sa z nich všeličo. Kto ktorého speváka či speváčku zbožňuje, o ktorom hercovi či herečke sníva, či sa už dakto zaľúbil (niekedy aj do koho), ktorý žart mu je naj-naj, čo si kto myslí o tom a onom, a aj ako sa mu páči majiteľ či majiteľka lexikónu. Do môjho lexikónu istý XY na túto otázku odpovedal: Je to dievča vo všetkom akurátne. A druhý anonym napísal vraj: Sprostaňa namyslená. No nazdar!

За во

за

уџ

Máte Lenu doma? Nie. Je v škole. Kto volá? Kamarát. A zas. Je Lena doma? Volá ju kamarát. A znova: máte doma Lenu? Hrozné. Doma mi vravia, že vypnú telefón. Tí neogabanci! Ani ti to nepozrie na hodinky, len si vytočí číslo, keď mu na um príde. Ani sa ti to nehanbí. Že vraj kamarát! Pravdaže, keď ho z druhej strany drôtu nevidíš! No, prosím, kamaráti, buďte takí hrdinovia, pozrite sa mi do očí a povedzte, čo povedať máte! A nie tu: haló, haló!

113

BUDEME SI PAMÄTAŤ

ни ке

Anna Papugová (1948) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a pracovala vo vydavateľstve Obzor. Napísala prózu pre deti Zrkadlo a Texasky a tenisky a Lena v nich (1991), z ktorej vám prenášame niektoré úryvky. V predchádzajúcich textoch hlavné postavy boli chlapci a preto sme to nazvali chlapčenská próza. V tomto prípade hlavnou hrdinkou je dievča a preto takéto literárne texty definujeme ako dievčenská literatúra. Prvé dielo v slovenskej literatúre, ktoré možno označiť ako typickú dievčenskú prózu, je román Terézie Vansovej Sirota Podhradských. Vyšiel veľmi dávno (1889) a v ňom je opísaná poctivosť, šľachetnosť, usilovnosť vtedajšej dievčiny. Súčasné dievčenské romány a dievčenské prózy sú už napísané celkom inak, lebo sa aj záujmy a predstavy mladých dievčat s dobou menia a trápia ich iné problémy.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

уџ

бе

1. Aké problémy má Lena so svojím výzorom, so svojou garderobou? 2. Lena sa nachádza v pubertálnom období, keď si začína dávať pozor na svoj zovňajšok, ale sa tu javí aj nevyhnutná téma, keď sa dievčatám začínajú páčiť chlapci. Ako sa Lena správa voči gavalierovi? Je úprimná, alebo jej jeho správanie lichotí? 3. Jedným z druhov žiackych spovedí sú lexikóny, kde si môžete písať o sebe všetko a môžete sa z nich aj dozvieť o iných kamarátoch. Píšete si aj vy lexikón? Čo ste sa tam dočítali o sebe a o svojich kamarátoch? Ste boli urazení, keď ste sa dočítali niečo nepekné o sebe? 4. V tých časoch, keď bola napísaná kniha, ešte neboli mobilné telefóny. Aká je ich prednosť? Aký je rozdiel v komunikácii cez pevnú linku – stabilný telefón mobilom? Máte väčšiu slobodu pri telefonovaní na mobil? 5. Dievčatá, buďte úprimné a povedzte, či sa vám páči niektorý chlapec a ako by mal vyzerať? Chlapci, odpovedzte aj vy na otázku. Páči sa vám nejaká okaňa z vašej školy, alebo ste si ju ešte nevytipovali?

114

ни ке

За во

за

уџ

бе

III. RODNÝ MÔJ KRAJ

115

RODNÝ MÔJ KRAJ

Rodný môj kraj

бе

ни ке

Pôda, zem našich predkov, zem, na ktorej sme stáli, keď sme sa narodili, zem, ktorá pozná našich starých otcov, zem, ktorá je našou živiteľkou. Pôda báčska, banátska, sriemska. Určite ste cez prázdniny boli pri mori, v zahraničí, hocikde. Hocikoľko sa vám tam dobre vodilo, určite ste si mysleli na svoju dedinu, rodinu, kamarátov a určite sa vám pri návrate domov srdce trochu zatriaslo a pokoj zaľahol na vás, lebo ste prišli domov a tam na vás niekto čakal. Rodný kraj pre mnohých nedostupný. Mnohí odchádzali voľakedy a aj dnes „do sveta“ a tam, ďaleko od domova aj po mnohých rokoch v myšlienkach nosia svojich najmilších a pýtajú sa: „Čo nového doma?“ Prečo? Lebo toto vždy zostane ich dom a dom je vôňa chleba, vôňa pokosenej pšenice, zrelých melónov a vône guní (dulí) na starej maminej kasni (skrini). Domov sú aj ľudia, ktorí vám povedia „Dobrý deň!“ a zastavia sa na kus reči. Len na jednom mieste si bezpečný a chránený – doma. O rodnom kraji písali básne všetci básnici sveta a ospievali ho všetci hudobníci. Báseň Rodný môj kraj napísal Pavol Braxatoris. Neskôr bola zhudobnená. Nás však zaujíma obsah básne.

уџ

Pavol Braxatoris

за

Rodný môj kraj

За во

Spomínam na svoju lásku vrelú stále mám v srdci nádej smelú v diaľke, než sa niekde stratím, že sa svojej láske ešte vrátim.

Rodný môj kraj, zo všetkých najkrajší, si môjmu srdcu najdrahší, len teba mám. Sny mladosti, časom sa rozplynú, však k tebe lásku úprimnú ja navždy mám. Veď srdce moje dávno vie, keď oklame ho svet, že zase k tebe len, vráti sa späť. Rodný môj kraj, zo všetkých najkrajší, si môjmu srdcu najdrahší, len teba mám. Karol Miloslav Lehotský: Rodný kraj

116

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Motív básne je láska, ale tentoraz láska nie voči žene. Komu básnik venuje svoju lásku? 2. Akými prívlastkami básnik ospevuje rodný kraj? 3. Básnik sa vracia do rodného kraja aj keď má zlé chvíle. Čo tu nachádza? 4.Vlastnými slovami porozprávajte, čo pre vás znamená vlasť, rodný kraj. Je táto pieseň aj po mnohých rokoch aktuálna? Vysvetlite prečo. 5. Rozmyslite si a napíšte domácu úlohu pod názvom „ Môj rodný kraj je...“

Paľo Bohuš

Prameň a počiatok (Skrátené)

ни ке

(Niečo akoby monológ)

За во

за

уџ

бе

U nás starého otca, dedka, ale aj každého starého človeka, ak sa len oblieka „po pansky“ menujeme apkom, kým zase starú mater, ale aj všetky staré ženy menujeme mamičkami. Staré ženy, ktoré sa obliekajú „po pansky“, z akejsi úcty voláme nénikami. Ale to je tak asi iba v našej ulici, „na našom šore“, inde u nás, myslím si, že sa „po pansky“ oblečené mamičky nevyskytujú. Spomínam to preto, aby aj cezpoľní, čiže ako my vravievame „stránski“, rozumeli, o kom bude reč. Ja som mal apku vysokého, mocného a rovného ako jedľa. V lete sa obliekali do širokých konopných gatí, z ktorých sa každá nazberaná nohavica ponášala na bohato zriasenú sukňu. Hore, na tmavomodrú košeľu, obliekali si prusliak s okrúhlymi mosadznými gombičkami, kým na hlave nosili okrúhly klobúk s vyvrátenou strieškou a s malou striebristou prackou na boku. Klobúk bol už hodne obnosený, šedivý, s nádychom do zelena po pôvodnej čiernej farbe, no už zvýše stuhy mastný, ale práve preto v lete sa z neho výborne pila voda, a neškodilo mu. Ešte tiež veľmi často bývali prepásaný modrou zásterou, „šeňou ketienkou“, ktorá tak, ako aj dlhá fajka, dokresľovala dôstojný apkov obraz. Zo zimného oblečenia najviac sa pamätám na apkovu bundu. Znútra vystlaná dlhou, bielou kožušinou hriala už na pohľad. Bola dlhá, len-len že sa nevliekla po zemi. Vzadu na chrbte, ktorý bol čiastočne prekrytý golierom z čiernej kožušiny, boli farebnou vlnou navyšívané zázračné kvety. V zime, keď apko prišli odkiaľsi zvonku, bunda nádherne dýchala sviežosťou a snehom a bola dobrá aj preto, že sa popod ňu mohlo behať apkovi okolo nôh a hrať sa na schovávanku. V lete, keď sa prestrela v prednej izbe, alebo v sýpke na dlážku, nebolo súcejšieho miesta na krbáľanie. Apko neprestajne voňali akousi našou sedliackou čistotou, alebo snáď dobrotou, kto by to s istotou vedel, a vo veľkých strieborných, dorovna zostrihnutých fúzoch visel im úsmev, akoby odštiepený zo zlatého prsteňa. Myslím, že ho mávali v očiach, ten úsmev; stadiaľ sa ako medonosná včela vedel spustiť na fúzy, keď sa zadívali na deti. Ojéj, o našom apkovi dalo by sa rozprávať! Ani v Čabianskom kalendári takých rozprávok nenájdeš, lenže sa bojím, že by sme pri všetkej námahe tú robotu nevykonali, ako sa patrí, dôkladne.

šachorina – rastliny, ktoré rastú blízo vody, karas – druh ryby (karáš), kapor – druh ryby (srb. šaran), lieň – druh kaprovitej ryby,

117

За во

за

уџ

бе

ни ке

Hneď na začiatku vlastne mal som v úmysle len tak úchytkom porozprávať, ako sme s apkom chodievali do vinice. Do tej na Sejkách pri Begeji, vysadenej na peknom briežku a ďaleko od cesty, v polhonoch. Na jednom konci s chládkom čiernym ako atrament stála ozrutná čerešňa a pod ňou kolibka z trstiny. Podlahu mala z udupanej zeme, vpredu chatrné dvere a pri zadnej stene akúsi posteľ, vlastne slamník na starých vyslúžených dverách, ktoré boli položené na štyri nízke, do zeme vrazené koly. Z druhého konca vinice tiekol Begej. Keď boli mokré roky, neraz vystúpil z brehov a vinicu nám zaplavil. Vtedy v ňom bola voda bystrá, porástol šachorinou, medzi ktorú sme stavali vrše. Mohli sme chytiť krásne zlaté karasy alebo kapríky, často tiež ostrieže alebo liene. Lenže sa vrša musela vytriasť včasráno, ešte pred svitaním, aby nás niekto nepredišiel a neukradol ryby i s vršou. Nepamätám sa, že by som kedysi pozdejšie bol zažil také kúpanie, ako keď som ráno na úsvite z Begeja ťahal vrše. Ešte kým som išiel k Begeju žitom, okúpal som sa do pása v rose. V celej veci mi vadilo, ale iba trošku, že sa mi ošklivilo z vrše vyhadzovať žaby velikánske ako bačkora. Vo veľmi suchých rokoch, ale to sa nestávalo často, Begej konča vinice býval bez vody, ale vtedy zase obrastený mätou, ktorá rozvonivala po celej vinici. Vzadu za kolibou do zrezanej lozy odkladali sme zelený krčah s trochu opukanou gliedou. Mal na uchu cecík, z ktorého som najradšej píjal vodu a tú sme nosievali z neďalekej Sýkorovej studne. – Už bude hrozno bronieť – oznamovali obyčajne na sklonku leta apko. Bude treba vinicu chrániť od škorcov. Schystali si bič s kystkou z rafie so „šugiarom“ na konci, ale aj zvonec, ba skôr menší zvon z delovej nábojnice, že budú škorce plašiť práskaním a zvonením. Vtedy som sa najradšej motal okolo apku, či by som akosi nemohol ich odchod do vinice posúriť, lebo keď už raz apko odídu do vinice natrvalo, tak tam zostanú až po oberačku, a teda bude treba nosievať v stredtýždni sem-tam potravu a v nedeľu k poludniu aj nedeľný obed. Veľmi som túžieval využiť každú vhodnú príležitosť, aby som bol s apkom vo vinici. Sedávali sme najčastejšie pred kolibou a skoro vždy môj dobrý starý otec vedel niečo zaujímavého rozpovedať, no aj mlčanie s ním akoby len inou, trošku záhadnejšou rečou dokresľovalo, čo už predtým bolo vyslovené, alebo len naznačené. Nemám v úmysle vyrozprávať vám všetky apkove rozprávky a pravdu povediac, hádam by som to ani nevedel. Pre také rozprávky, okrem zodpovedajúceho rozprávača, potrebné je aj okolie, aké sme mali v našej vinici a hádam aj to ročné obdobie, plné zrenia, do ktorého sa trúsil strieborný prach cvrkotu neúnavných cvrčkov odkiaľsi zo strnísk husto porastených čistcom. Myslím si, že aj tomuto terajšiemu chotáru, v ktorom chýbajú konopniská aromatické ako akési orientálne korenie a strniská porastené černicami a čistcom hustým a bzučiacimi včelami, čas poskytne patinu a vydá o ňom silné a korenisté básne a pekné dolniacke piesne, ktoré sa vo svete nestratia. Nájdu sa maliari, ktorí nebudú šetriť farbami, aby ho takto zvečnili a básnici, aby ho ospievali, ako si zaslúžil. Ten anonymný báči, alebo mládenec, ktorý do bujnej dolniackej piesne vedeli vyspievať snenie o milej a včelíne, vedľa ktorého rastie pekná drobná ďatelina, alebo ako je neďaleko Petrovca Rumenka, Rumenka – odpadla mi koníkovi gumenka, gumenka, gumenka, iste neboli ukrátený o dar ducha, ale mohol by oň byť ukrátený ten, kto necíti nezbytnosť krásy i v každodennom živote, kto sa jej zrieka v mene čohosi, čo by vari mohlo byť dôležitejšie a účelnejšie. Hľa, preto si spomínam, asi nie celkom bezdôvodne na apku, na ich vinicu, ktorú akoby láskou česali a prihládzali, ktorú obdivovali a ňou sa obveseľovali, lebo ju milovali.

118

За во

за

уџ

бе

ни ке

Prezradím nakoniec aj to, že som bol ako mládenček dosť málo literárne nadaný a nevedel som ani „restuvať“, ani vystupovať, čo ma veľmi rmútilo. Väčšie trampoty mi však robilo to, že som sa nevedel slušne prihovoriť susedovej ňaničke, keď ráno zametali pod oknom. Bolo ešte ako-tak v poriadku, keď som vedľa nich mal prejsť iba raz. Potom sa vec vyriešila tým, že som sa opýtal:“ No, tak zametáte, zametáte?...“ Ale keď som sa v krátkom čase hneď aj vracal, tak som už nijakú prihovárku po druhé nevedel vymyslieť a videlo sa mi nadmieru divné, ba vari sprosté znova a po dvoch-troch minútach sa opýtať, či naozaj ešte zametajú? Iste však, čo som v mladosti zameškal, to už na staré kolená nedohoním a tak už ani ako družba nebudem viacej „restuvať“ tie „výhutné“ vinše pri výsluhe za stolom na svadbách. Tak veľmi som po tom kedysi túžil, ale som nebol dosť „otvorený“ a bol by som sa ľahko pomýlil, „zbúnil“, ako my to krásne a priliehavo vravievame. Vážim si túto našu metropolu, tento náš Karol Miloslav Lehotský: Muž s klobúkom Petrovec, jeho Drágová i Sejky a všetky ostatné časti chotára. Nezabúdam ani na jeho nesmrteľné rejtešká a klobásky, našu najpevnejšiu valutu a hrdosť. Milujem ich, a preto sa mi vidia byť stredobodom vesmíru. A čo, ak ním sú? Milujte ich úprimne aj vy, lebo v tom je najlepšia naša spoločná poézia, ktorú tvoríme mlčky a ktorá prežije veky, preto lebo len mlčanie je večné. Milujme ich spoločne aj preto, že sú časťou našej jedinečnej vlasti, v ktorej nám žijú pulzujúce srdcia a odpočívajú kosti našich apkov.

ZAPAMÄTAJME SI

Paľo Bohuš (1921 – 1997), vlastným menom Pavel Sabo, je slovenským vojvodinským autorom. Medicínu vyštudoval v Segedíne a Bratislave. Ako lekár pôsobil v rôznych mestách v Srbsku a keď odišiel do dôchodku, vrátil sa do rodiska – Petrovca. Je predovšetkým básnikom, ktorý je pripútaný k rodisku, rodnej hrude a k obyčajnému dedinskému človekovi. Prózu, ktorú ste si prečítali, je spomienková próza. Spomína a podáva opis hlavnej postavy, svojho starého otca, apku, pri ktorom dôkladne opisuje najprv jeho zovňajšok, najmä jeho oblek. Znázorňovanie postavy v jej vonkajších činoch a vo vnútorných pocitoch sa volá povahokresba. Bohušov apko nie je v pravom slova zmysle postava, s akou sa stretávame v epickej próze, kde jestvuje aj dej. Rozprávanie prebieha v 1. osobe (Ja som mal apku vysokého...)

ostriež – druh sladkovodnej ryby tmavozelenej farby s priezračnými tmavými pásmi, žijúca v čistých vodách, vrša – košovitá nádoba na chytanie rýb, mäta (srb.menta) – voňavá lúčna rastlina s fialovými kvetmi

119

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

ни ке

1. Vysvetlite termín spomienková próza. 2. Opis apkovho zovňajšku nám núka mnoho údajov o našich ľudových krojoch v minulosti. 3. Opíšte apkov zovňajšok a ich povahu. 4. Aké sú pocity spisovateľa voči starému otcovi? 5. Ako spisovateľ opisuje prírodu a okolie? Kde trávil voľné chvíle v lete? 6. Kde odchádzali apko na sklonku leta a čo tam robili? 7. Ako opisuje autor zvyky na dolnozemskej dedine? Ktoré situácie sú humorne podané? 8. Vyhľadajte v texte výrazový prostriedok – prirovnanie. 9. V ktorej osobe autor oslovuje apku? Vykáte, alebo tykáte starým rodičom? 10. Porozprávajte sa s pani učiteľkou a požiadajte doma starých rodičov alebo rodičov, aby vám vysvetlili, čo znamenajú niektoré archaické slová (starodávne výrazy).

Ján Labáth

За во

за

уџ

Keď kročíš nohou na naše pole, pocítiš razom po celom tele bujnosti žitia mohutné prúdy. Aj keď tak zmočíš svoje si údy do mora žltých pšeničných klasov, dušou ti tvojou, mladou či starou, zahrajú nežné, tajomné tóny.

бе

Na Dolnej zemi

Počuješ? Čo to, aké to zvuky? Či sú to zvony, či sú to stony, ohlasy dávno minulých časov? Či je to ozvena rozkošnej piesne škovránka, ktorú švitoril, ešte keď dávno praded dreveným pluhom, na poli bujnom, pustom a krutom, s tvrdosťou rezal do zeme brázdy? Či je to tiché chvenie sa étra, či je to pieseň slabého vetra, či sú to hymny mohutnej hlasy?

Zuzka Medveďová: Kosec a hrstiarka

120

2. Či je to tiché vzdychanie predkov, im potok potu nie jeden stiekol, kým kôru zeme krájali pluhom? Či je to šelest mohutných dubov, čo svojou bujnou korunou hrdou stáročia kryli čiernu zem polí? Či hlasom silným volať sa bojí žalostné kvílenie dávnej nepravdy? To našim bujným, bohatým poľom, napitým krvou, napitým potom, tichučko zvonia pšeničné klasy.

бе

ZAPAMÄTAJME SI

ни ке

U nás je obzor nesmiernej šírky, jak bujná myseľ slobodných ľudí, a keď tak vrhneš pohľad do diaľky v mesiaci júni, keď život prúdi v prírode voľnej najväčším chvatom, vidíš len more pšeničných klasov. A keď sa pozrieš v tie žlté vlny, niečo ti napne akési struny na duši. Nevieš, ako sa stalo, srdce ti kúzlo akési jalo a chcel bys’ plakať a chcel bys’ plesať.

За во

за

уџ

Ján Labáth (1926) sa narodil v Petrovci. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu v Belehrade. Píše poéziu a prózu. Vydal veľa básnických zbierok. Vo svojich básňach často opisuje prítulnosť človeka k dolnozemskému prostrediu. Lyrika vyjadruje city a nálady človeka. Básnik má najosobnejší vzťah k vonkajšiemu životu a svetu, ktorý opisuje. Pri lyrike básnik nepotrebuje vonkajšiu udalosť, alebo dej (ako pri epike a dráme). Pri tejto básni si vysvetlíme termín motív. Motív je najmenší celok, ktorý podáva informáciu o situácii. Niekedy sa ním označuje pomenovanie básne (v tomto prípade vieme, že je ťažisko Dolná zem). Základný motív básne je motív lásky k domovu a rodnému kraju. Motívy sú základnými prvkami tematického plánu. V básni Na Dolnej zemi sa striedajú motívy deskriptívne (opisné) a reflexívne (úvahové). Prvý motív je reflexívny, hovorí, ako sa básnik cíti pri prechádzke poľom, v druhom motíve sú podrobnejšie rozpracované hlavné elementy. Tuší v nich „ohlasy dávno minulých časov“, pieseň škovránka. Rečníckou otázkou vo forme opytovacej vety rozmýšľa o predkoch, o ich ťažkej práci, o zvukoch na poli (Či je?...) a nakoniec rečníckou odpoveďou odpovedá na otázky, aké zvuky počuje – „tichučko zvonia pšeničné klasy“. Prechádzka poľom je dňom slávnostným pre básnika, do jeho duše pri pohľade na široké polia sa vniesla radostná nálada, ktorá opojila básnika, lebo pri tom pohľade hovorí „a chcel bys’ plakať a chcel bys’ plesať“ a „srdce už cíti prichádzať hostinu“.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Aké pocity prevládajú básnikom, keď kročí do poľa? 2. Vyznačte si všetky rečnícke otázky v básni. 3. Vycítili ste z básne, aký bol život našich predkov? 4. V ktorom mesiaci sa básnik prechádza poľom? 5. Keď zaľahne krása poľa na city básnika, vysvetlite ako sa cíti? Vysvetlite slová „žlté vlny“.

121

Andrej Čipkár

Rozprávka o prvom sálaši

За во

за

уџ

бе

ни ке

Keď som sa so starým otcom viezol na Futockô, v jednej chvíli som uzrel niečo veľmi, veľmi divné: dedinu pozostávajúcu z jediného domu! – Starý otec, toto je najmenšia dedina na celom svete, všakže?! – povedal som. Starý otec sa usmial. – Nie je to dedina, vnuk môj, je to sálaš. – A čo tu robí ten dom, prečo je nie v dedine? – To jedna rodina má tu na jednom mieste mnoho jutár zeme. Kým si nevystavali tento sálaš, každé ráno museli chodiť sem do práce, večer sa zase museli vracať domov do dediny, a dedina je ďaleko. Koľko času tratili a koľko menej času mali na spánok! Rozumel som, čo starý otec hovorí, ale čas pre mňa vtedy nemal žiadny význam. Mňa zaujímali iné, celkom všedné veci. – A čo, keď im v lampe vyjde petrolej? Potom budú musieť byť v tme, lebo obchod tu nemajú. Aj ak minú všetok cukor, soľ alebo droždie... Potom nebudú môcť piecť koláče alebo aj chlieb! – Odídu si kúpiť do dediny. Tie najpotrebnejšie veci si vždy kupujú vo väčších množstvách. – A ak je veľké blato? – Majú kone, majú sedlo, nuž niekto na koňovi odíde do dediny. Koňovi blato neprekáža ako nám. V tej chvíli som na sálaši uzrel malé plavovlasé dievčatko. – A čo keby sa tomu dievčatku zažiadali cukríky? Aj kvôli tomu by osedlali koňa a odjazdili do dediny? Starý otec s úsmevom odpovedal: – To dievčatko určite nie je rozmaznané ako dedinské deti. – A čo v zime? Ako vtedy tu žijú? – V zime nežijú na sálaši. Odchádzajú do svojho domu v dedine. Ešte dlho sme sa rozprávali o živote na sálaši, až kým sme sa z Futockého nevrátili domov. Na sálaš som už bol zabudol, keď mi jedného dňa starý otec povedal: – V tej mojej knihe tlačenej švabachom som pohľadal, či nenájdem dačo o sálašoch. A našiel som Rozprávku o prvom sálaši. Vyrozprávam ti ju. *** V jednej dedine mali voliť richtára. Dovtedajší richtár bol v dedine veľmi obľúbený, lebo bol spravodlivý, lebo dbal, aby štát nikomu nevyrubil viacej dane, než bolo treba a zastával sa aj chudobných, kedykoľvek bolo treba a kedykoľvek mohol... Preto ho celá dedina znovu chcela zvoliť za richtára. Jediný, ktorý bol proti tomu, bol samotný richtár. – Ľudia moji, ja som hodne toho urobil pre túto našu dedinu, a rád by som urobiť ešte mnoho toho, ale roky, tie mi viacej nedovoľujú. Sily nestačia.

122

За во

за

уџ

бе

ни ке

Občania ho presviedčali, prosili, ale konečne aj sami uvideli, že starý richtár má pravdu. A tak vyzvali záujemcov o richtársku povinnosť, aby sa prihlásili v obci. Prihlásili sa dvaja: jeden skromný, ktorý nesľuboval nič a hovoril, že dobre vie, čo je to neprávosť, lebo štát mu toľko toho ukrivdil; druhý bol bohatý a sľuboval hory – doly. Občania rozmýšľali: ten prvý skutočne trpel mnoho nepravdy, ten urZuzka Medveďová: Poľná cesta s vozom čite bude vedieť rozlišovať nepravdu voči každému a každého sa zastať. A tak tomu druhému žiadne sľuby nepomohli – občania za richtára zvolili toho skromného človeka. Boháča to strašne napajedilo. Rozmýšľal, dlho rozmýšľal, ako sa dostať k richtárskej palici a konečne si zmyslel: keď ho už občania tejto dediny nezvolili za richtára, on si postaví vlastnú dedinu a bude v nej richtárom. To, čo si zmyslel, začal aj uskutočňovať. Najprv si na jednom mieste kúpil pätnásť jutár zeme. Pre takého boháča to nebolo ťažko. Potom pozval murárov a v strede kúpeného pozemku rozkázal postaviť dom, hambár, maštaľ, chlievy, ešte aj veľký kurín. Keď všetko bolo zakončené, boháč odišiel do mesta na vysoké štátne úrady prihlásiť, že vystaval novú dedinu a že ju treba zapísať do štátnych kníh. Štátni úradníci sa ho pýtali, kde sa nová dedina nachádza a ako sa bude volať. Boháč rozmýšľal, lebo neočakával, že sa ho aj na to budú pýtať, až odrazu povedal, ani sám nevediac prečo: – Dedina sa bude volať – Sálaš. – Dobre, – povedali úradníci. A školu máte? – Nemáme, – odpovedal boháč. – Aká je to dedina bez školy? – pýtali sa vysokí úradníci. Ak chcete mať dedinu, musíte mať aj školu. – Vystaviame ju, keď v dedine budú deti. – A kostol máte? – Nemáme, – odpovedal boháč, – lebo nemáme ani veriacich. – Tak to má byť dedina neveriacich?! Divili sa vysokí štátni úradníci. Konečne sa jeden úradník dovtípil a opýtal sa: – Koľkých to vlastne obyvateľov má tá vaša nová dedina? Boháč takú otázku neočakával, preto vykoktal: – Jedného... richtára! – A tým jediným obyvateľom – richtárom ste vy, všakže?

švabach – druh lomeného gotického písma (ozdobného) používaného najmä v Nemecku, kedysi aj u nás

123

***

ни ке

Boháč zahanbene prikývol hlavou. Všetci úradníci v kanceláriách sa začali smiať, pribehli aj ďalší úradníci, smiech sa začal rozliehať po celom vysokom úrade. Boháč od hanby vybehol z úradu na ulicu a smiech ho vyprevadil až za mesto. Z posmechu boháčovu „dedinu“ nazvali Richtárov sálaš. Od hanby sa boháč viacej v dedine zjaviť nesmel, ale ani na sálaši dlho nevydržal, lebo nikto u neho nechcel pracovať za žiadny peniaz. Preto urobil jediné, čo mu pozostávalo: predal sálaš s celým pozemkom a nevedno kam odišiel žiť. Nový majiteľ Richtárovho sálaša si kúpil aj dom v dedine a pekne nažíval so susedmi a všetkými dedinčanmi. Na jar, v lete a v jeseni hospodáril na sálaši a v zime žil v dedine. Čoskoro sa o ňom začalo rozprávať nielen v dedine, ale aj na okolí a ľudia zoširoka a zďaleka sa prichádzali pozrieť na jeho spôsob hospodárenia a života. Mnohým spomedzi týchto návštevníkov sa takýto spôsob hospodárenia zapáčil a po tejto našej rovine sa začali zjavovať početné sálaše a stali sa jej znamením.

бе

Toľko sa môj starý otec dozvedel z knihy tlačenej švabachom o tom, ako vznikol prvý sálaš.

уџ

ZAPAMÄTAJME SI

За во

за

Andrej Čipkár (1932 – 2009) vyštudoval juhoslovanské literatúry a srbochorvátsky jazyk na Filozofickej fakulte v Belehrade. Pracoval v Ústave pre vydávanie učebníc. Je autorom čítaniek, cestopisov, písal literatúru pre dospelých a pre deti. Pre deti napísal cestopisné záznamy Banánový kvet, deti a svet a knihu pre deti Rovné rozprávky z roviny (2007), v ktorej sa nachádza aj Rozprávka o prvom sálaši. Je to kniha predovšetkým regionalistického charakteru. Do určitejsi miery sú to rozprávky návratu do detstva. Každá z nich, a je ich spolu šestnásť, sa začína príbehom so starým otcom, ktorý vnukovi rozpráva rozprávku o hrozne, sálaši, chmeli, konopiach, slnečnici...

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

1. Rozprávka je rozdelená do dvoch častí. O ktorom čase hovorí prvá a o ktorom druhá? 2. Kto sú dve hlavné postavy v prvej časti? Ako starý otec opisuje sálaš? Aký je život na sálaši? V ktorom ročnom období sa žilo na sálaši a v ktorom v dedine. Prečo? 3. O čom hovorí druhá časť poviedky? 4. Čo bolo potrebné, aby boháč dostal povolenie od štátnych úradov založiť dedinu. Bez čoho voľakedy dedina nemohla jestvovať? 5. Boli ste niekedy na sálaši? Ak nie, urobte si tam výlet a opíšte, ako sa vám páči život na sálaši.

124

Futockô(nárečove) – polia vedľa osady Futog, richtár – hlavný predstaviteľ obce alebo mesta v minulosti

Paľo Bohuš

Sedliak Som sedliak i otec sedliak bol moja púť odtiaľ začína kam otec prispieť nemohol a preto zdá sa svet ma nezdolá keď silou krvi praotca ku dielu zem ťa zavolá na nivách starých krájať nové brázdy

бе уџ

За во

за

Som sedliak i otec sedliak bol sám zmôžem ja čo otec zmôcť nemohol a potom pluh môj zhrdzavie kým nové brázdy lesk mu nevrátia ten lesk to bude práca sedliakova tá práca pieseň nová vždycky nová o brázdach poli úvratiach

ни ке

Som silný ja sám mám dve sily s jednou žijem ja tú druhú polia skryli Nuž poznám každé úvrate nuž poznám polia ako vlastné dlane keď ráno nájdem ich už v svetle okúpané v ich večnej harmónii žitia

Zuzka Medveďová: Oráč

ZAPAMÄTAJME SI Spisovateľ Paľo Bohuš je vo svojich básňach predovšetkým pripútaný k rodisku, rovine a svojim predkom. Motív v tvorbe Paľa Bohuša je práve rovina. V poézii povojnových slovenských vojvodinských básnikov vlasť, rovina, polia sú najprítomnejšie motívy v ich veršoch, lebo ešte ich otcovia a predkovia chodili za pluhom a básnici cítia rovinu ako „teplú náruč“, ktorá ich vždy prijme a ku ktorej sa vždy vracajú. Lyrickým hrdinom básne je roľník, s ktorým sa autor stotožňuje. S roľníkom sa básnik stotožňuje v celej svojej básnickej tvorbe. Aj motív otcov, starých otcov a starých materí v básňach Paľa Bohuša predstavuje pripútanosť k rodisku, patriarchálny spôsob života a spomienkový návrat do minulosti. Báseň Sedliak sa nachádza v jeho prvej knihe poézie Život a brázdy (1943).

125

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Do koľkých strof je rozdelená báseň? O čom hovorí prvá strofa? Odkiaľ začína básnikova púť? V súvislosti s čím sa spomína praotec? 2. V druhej strofe lyrický hrdina vyjadruje v čom je jeho sila. Uveďte verše, ktoré o tom hovoria. Aký výrazový prostriedok využil básnik, keď opisoval ako pozná polia? Ako žijú polia v básni? 3. Ako chce básnik pokračovať v stopách svojho otca? Aké city a náladu prejavil básnik na konci básne?

Mária Myjavcová

Kedy sme chodili bosí a kedy nie

ни ке

(Skrátené)

За во

за

уџ

бе

Metafora bosonohé detstvo v čase môjho detstva vlastne ani nemala ten prenesený význam. Skôr platila doslovne. Ako deti my sme skutočne veľa chodili bosí. Azda aj preto, že obuv sa v našich dedinských domácnostiach poriedko kupovala a keď sa už dačo na nohy aj kúpilo, bolo si to treba šanovať. Nosili sme síce aj takú obuv, ktorá patrila do domény domácej výroby, ako boli napr. pekné biele „panťuške“ (ľahká plátenná obuv ušitá z hrubšieho a vybieleného domáceho konopného plátna), ktoré sme si ešte pri dákej vychádzke kvôli tej bielobe natierali zinkom, alebo zasa „panťušky“ upletené z hrubých klkových motúzov, lenže aj tu platila taká praktická záležitosť. Tá plátenná obuv sa ľahko zodrala, lebo aj podošva bola z plátna, a zasa klková obuv bola dosť neúhľadná a obúvali sme si to hlavne do drevákov – „cokúľ“, keď bolo blato. Lenže celá táto záležitosť s chodením naboso mala aj takú pozitívnu príčinu. Chodiť bosý, to bolo akosi zakódované v povahe dedinských detí. Nám sa to totiž aj páčilo. Len čo sa za prvých teplých jarných dní daktoré dieťa zjavilo na ulici bosé, to už veru ani jedna mama nemohla tomu svojmu zabrániť, aby sa nevyzulo tiež. Prejde tak niekto nebosý ulicou a chasa hneď za ním spustí: „Obutý – čert zdutý!“ Je síce pravda, že ten obutý, akže bol trochu smelší, odbrúsil, že viac sa obutý na ulici nezjavil. Ohľadom toho bosonohého detstva si dnes navyše tiež uvedomujem, že ono chodenie naboso bolo vlastne súčasťou priameho kontaktu človeka s prírodou. Však aj dospelí často chodili bosí! Veď prírodu sme spoznávali nielen zrakom a sluchom, ale aj dotykom. Teda aj bosými nohami. Tak ako sme každého vtáčka z nášho kraja poznali po perí, po spôsobe letu i po hlase, dotykom sme sa naučili, ktorá tráva je mäkušká, že máš celkom príjemný pocit, keď po nej boso cupkáš, a ktorá je zasa ostrá, že ťa môže porezať do krvi. Vedeli sme tiež, že lopúchové listy príšerne smrdia, ale veľmi skoro sme zistili, že ich fialové kvety, keď odkvitnú, sa premenia na „číčky“ – pichľavé háčikovité guľky, z ktorých možno robiť hračky, lebo sa dajú dobre pozliepať. Z „číčkov“ sme si robili napríklad košíčky, postieľky alebo stoličky pre bábiky a zasa chlapci to neraz v príhodnom čase využili ako nebezpečnú zbraň proti dievčencom: akže nám trafili akurát do vlasov, bola z toho veru poriadna neplecha. No tak, my sme sa už od mala všeličo naučili z prírody sami.

126

За во

за

уџ

бе

ни ке

To poznávanie prírody sa nám teda darilo medziiným aj vďaka bosým nohám. Bosé nohy nám povedali, aká chladná je ranná rosa na tráve, aké tvrdé sú vysušené hrudy zeme na ceste, ako príjemne chladí čerstvo vyoraná otcova brázda na poli, aký horúci je prach na dedinskej ceste, ale aj aká je lepkavá čerstvo naolejovaná drevená dlážka v učebni na začiatku školského roku. Ale boli aj také príležitosti, keď sme nechodili bosí. A to do prírody, a nie bosí. Súviselo to medziiným aj s kravami! Totiž v čase nášho detstva vari v každom druhom dvore mali aspoň jednu kravu. Tie kravy sa na jar, ale najmä v lete, vodili na pašu. To „vodili sa“ znamenalo, že niekto ich vodil. Tam, kde mali deti, táto robota patrila im. Najmä v našej ulici, ktorá sa hraničila s poľom. Nuž každý vzal tú svoju kravu za povraz a išlo sa cestičkou pomedzi domy do poľa. Vedieš tú svoju kravu po ceste, očakávaš, že bude pásť zelenú „šťukavicu“ (stavikrv) rastúcu stredom cesty, ale ona je akurát zvedavá, akú má chuť vysokánska kukurica skraja poľa. Nuž, bolo to hotové trápenie zaKarol Miloslav Lehotský: Dievča s batôžkom držať ju, aby nešla do škody. Preto sme už len čakali, kedy sa pokosí pšenica, aby sme mohli kravy pásť na strniskách. Strniská totiž po žatve, a najmä ak boli medzičasom dažde, pekne zarastali mladou burinou, takže kravy sa tu schuti pásli a nemuseli sme ich stále zavracať. Akže sme vyhliadli také poširšie pole, tam sme mohli kravu aj pustiť, alebo sme si z domu vzali kolík, zatĺkli sme ho do zeme a krava teraz mala len také „pole pôsobnosti“, aké jej dovoľovala dĺžka povrazu. No a s tým vodením kráv na strniská súvisela aj potreba mať dačo na nohách. Lebo tie strniská, to neboli ako tieto po kombajnoch. Kým sa pšenica kosila kosami, a navyše, ak sa kosec snažil nechať strnisko čím kratšie, chodilo sa po ňom ako po klincoch. Tak stúpaj potom po strnisku bosý! Bola ešte jedna príležitosť, keď sme zásadne nechodili bosí. Bolo to zasa v lete, a to v čase mlátenia konopí. Z môjho detstva, a tobôž na našej chudobnej ulici, sa v každom dome mlátili konope. Konope totiž boli dôležitou zložkou obživy domácnosti. Počas mlátenia konopí boli aj dvory, aj prázdne miesta v záhradách, ba aj ulica zatarasené konopami. V močidlách vybielené konope sa tu dosúšali, na dvore boli rozostavené dve-tri trlice, na ktorých všetci z domu, čo vládali s trlicou narábať, zbavovali konopné vlákna pazderia. Stúpaš po pazderí, kamkoľvek sa pohneš. Tak zasa nič. Niečo si musíš natiahnuť na nohy, lebo tvrdé pazderie ti zadrie do podošvy alebo, ešte horšie, medzi prsty. A potom tam už iba ihla pomohla.

127

ни ке

S tým chodením naboso súvisí ešte aj taká zimná príhoda. Dedinské deti v tom čase, o ktorom tu hovorím, nemali teplú obuv do zimy, ani nepremokavé čižmičky do zimnej čvachtanice. Nuž a tak sa stalo, že pre také časté oziabanie, keďže som práve tak nemala celkom primeranú obuv do zimy, nohy mi oziabli a z toho potom prišlo také nepríjemné svrbenie nôh. Hovorilo sa tomu „vošky“. Doma mi to liečili najprv tak, že mi svrbiace prsty na nohách natierali cesnakom, pálenkou aj kadečím iným, o čom mali odporúčanie skúsených susedovcov. Nakoniec susedova babka poradili, že proti „voškám“ je najlepším liekom chodiť bosý po snehu! Jeden večer, keď som pre to svrbenie nijako nemohla zaspať, vyviedla ma mama na dvor a aj dnes ešte cítim, aký bol ten sneh na tie bosé nohy, uhriate pod perinou, studený. Už sa však nepamätám, či mi to chodenie naboso po snehu naozaj pomohlo. Viem len, že sa s takou chorobou, ako bolo svrbenie omrznutých nôh, nechodilo k lekárovi. Keď prišla jar, choroba prešla sama.

ZAPAMÄTAJME SI

За во

за

уџ

бе

Mária Myjavcová (1934) zakončila český a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte v Belehrade. Pôsobila na Slovakistickom ústave Filozofickej fakulty v Novom Sade. Zaoberá sa jazykovedou. Napísala veľa lingvistických kníh a učebníc z jazykovedy. Spomienkový návrat do minulosti je opísaný v uvedenom úryvku z knihy Bolo, ako nebude (2004). Je to jej prvá kniha, v ktorej sa vyskúšala v písaní tohto druhu žánrovej prózy. Aj na takýto spôsob, návratom do detstva je možné podať opis nielen príhod z detstva, ale aj opis rodného kraja, rodnej dediny, ulice, poľa, strniska po žatve, tradičných prác, zvykov, povinností a hier detí v minulosti. Na začiatku prózy autorka hovorí: metafora bosonohé detstvo. Metafora je výrazový prostriedok, ktorý vzniká vtedy, keď spisovateľ slovom, označujúcim istý jav (fakt, vec, vlastnosť atď.), pomenuje iný, zvyčajne podobný jav. Metafora je teda prenášanie významu z javu na jav, a to na základe ich vzájomnej podobnosti.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

1. Ako vysvetlíte metaforu: bosonohé detstvo? 2. Spisovatelia často používajú spojenie slov keď som behal bosý. Vysvetlite, čo znamená tento prenesený význam. 3. Ako autorka opisuje svoje detstvo? Kedy deti chodili bosé a kedy nie? 4. Porozprávajte sa doma so starými rodičmi, či sa pamätajú na niektoré povinnosti, ktoré mali vo svojom detstve. 5. Ako sa liečili choroby? Bol na to potrebný lekár? 6. Porozmýšľajte, bolo detstvo opísané v tejto próze krajšie, veselšie a bezstarostnejšie ako vaše?

128

Juraj Tušiak

Jednoduché slová Len svitne ráno a ty sa do poľa chystáš, urobíš dva-tri kroky za uličnou bránou, už stretneš priateľa a s úsmevom ho vítaš, povieš mu krásne slová DOBRÉ RÁNO!

ни ке

Náhliš sa kamsi ulicou a v duši ti je pekne, keď stretneš poštára a či známeho len. Znovu sa usmeješ a krásne slová riekneš: DOBRÝ DEŇ!

бе

Aj keď je zima treskúca, ulica v chumelici, je pekne na posedení spriadať rozprávky večné. Do susedovej kuchyne vhupneš tak uzimený a ružolíci a povieš – DOBRÝ VEČER!

за

уџ

Mesiac sa na svet pozerá na svojej nočnej púti A čiasi drahá ruka posteľ ti rozostlala... Do ríše snov sa chystáš a v duši zostanú ti dve slová, čo ti mama na DOBRÚ NOC dala.

За во

Je ešte jedno prekrásne slovo, Aj v ňom je láska obsažená. Cítiš ho v srdci, v pohľade teplom priateľovom, keď pri rozlúčke povie ti to pekné DO VIDENIA! Ale je jedno tiché slovo, ktoré sa ťažko povie, vždy vravíme ho polohlasne a je v ňom smútku mnoho. Za ním už neprídu nijaké slová nové. Odchádza niekto, ani nepočuje posledné naše ZBOHOM....

129

ZAPAMÄTAJME SI V predchádzajúcich textoch sme hovorili o rýme. Rým je zvuková zhoda alebo podobnosť v ukončení dvoch alebo viacerých za sebou nasledujúcich veršov. Rým môže byť párny, keď sa rýmujú dva susedné verše, a striedavý, keď sa rýmujú dva párne a dva nepárne verše.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

ни ке

1. Báseň má názov Jednoduché slová. Ktoré sú to slová v básni, ktoré sú také jednoduché a tak citovo hlboké? 2. V akej nálade je písaná báseň? Ako pôsobí na vaše city? 3. Keď stretnete niekoho na ulici, viete sa slušne pozdraviť podľa veku osoby, ktorú stretnete?

За во

за

уџ

бе

Keď ide o rodný kraj, prečítali ste si básne o sedliakovi, o Dolnej zemi, o pekných teplých slovách, ktorými pozdravujeme jeden druhého na dedine. V spomienkových prózach ste si prečítali o sálaši, o bosonohom detstve a jednu tému sme si nechali nakoniec. Veď rodný kraj je aj škola, ktorú navštevujete a po ukončení ktorej sa rozlietate na rôzne strany. Potom o veľa rokov neskôr sa stretnete so spolužiakmi a v spomienkach sa budete vracať do školských čias, spomínať rôzne príhody, „našu školu, našich učiteľov“. Zapamätajte si: to, čo sa vám dnes v škole nepozdáva, o roky si na to budete spomínať s najväčšou láskou. Školu vo svojom rodisku a spolužiakov budete nosiť v pamäti do konca života. Nielen školu, ale aj prvé lásky, prvé ľúbostné listy. V intímnej lyrickej básni Vybrané slová bývalý žiak, spisovateľ Milan Lasica, si po dlhých rokoch s láskou spomína na svoju triedu. Prejavil v nej svoje najhlbšie city. Nasledujúce dve básne sú zhudobnené.

130

Milan Lasica

Vybrané slová

За во

за

уџ

бе

ни ке

Dívam sa z okna našej triedy vonku zas kvitnú agáty a ja sa cítim ako vtedy keď som bol chlapec strapatý Spomienky vo mne tíško driemu iste to dobre poznáte mám presne takú istú trému ako pri prvom diktáte Keď smilné víly vili vence vojaci pevnosť dobyli na lúke pásli deťúrence gazdove bujné kobyly (…) Tri mladé chichotavé sysle chystali útok na sýpky raz-dva však bolo po úmysle keď jeden chytil osýpky V hlave mi víria ypsilony od ktorých život závisí a na chodbe zas zvonec zvoní celkom tak ako kedysi Pustá je naša stará trieda odzvonilo už detským hrám nemožno vrátiť čo sa nedá a tak dnes iba spomínam Na vílu ktorá vence vije a iné vďačné témy z tej zabudnutej poézie – a trochu clivo je mi

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Kde sa nachádza básnik a ako sa cíti po dlhých rokoch? 2. Vysvetlite slová „spomienky vo mne tíško driemu“. 3. Na ktoré školské chvíle a trému si autor spomína? Mali ste aj vy pocit, že vám od niečoho v škole život závisí? 4. V posledných dvoch strofách kulminujú autorove pocity a spomienky. 5. Prečítajte svojim rodičom túto báseň a nech vám povedia, aké city v nich vyvolala.

131

Kamil Peteraj

Školská lavica Pod každou lavicou malý sklad tajností Prvý list ľúbostný v prstoch ti zašuští

ни ке

Prvý list ľúbostný ľahko sa rozlúšti Ten kto ho napísal z očí ťa nespustí

бе

Schovaný do vrecka putuje do šatne Tam medzi kabátmi dozvieš sa ostatné

за

уџ

Pár modrých dotykov schovaných do riadkov Zvedavé horúčky tých našich začiatkov

За во

Každá lavica niečo skrýva Ukryje každú vec Nás verný spojenec A naše poklady tie nikdy nezradí

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA Po citových spomienkach na školské časy, v básni Školská lavica sa dozvieme, čo všetko sa v nej skrýva. Už to nie sú ťaháky, ani komiks, ktorý sa potajomky číta na hodine, ale prvé ľúbostné listy. 1. O čom hovoria prvé tri strofy? Čo sa dozvedáme o cestovaní ľúbostného listu? 2. Vysvetlite štvrtú strofu. 3. Posledná strofa sa líši od predchádzajúcich. V nej básnik akoby konštatoval, čo lavica predstavuje pre žiaka. Čo skrýva vaša lavica?

132

Miroslav Antić

Raz v stredu Raz v stredu sme sa zoznámili dovtedy sme sa nepoznali. Do piatku milej bol som milý; v pondelok sme sa pohádali.

ни ке

Znovu je streda. A všetkým poviem, kým sa tak túlam ulicou sám, nie, ona nie je milšia a krajšia od iných dievčat, ktoré znám.

бе

No keď ju stretnem, pohľad svoj kryjem, iba si nôtim, pískam tuho, a myslím: všetko jedno mi je... ale sa obzerám dlho... dlho.

Miroslav Antić

Láska

За во

за

уџ

Prebásnil J.Tušiak

Tuším i toto vedieť treba: musíš chcieť, aby ťa iní chceli, a len keď dáme celého seba i sami budeme celí. Len ten sa dozvie, kto tiež skladá slová úprimné, teplé, čisté. Ak sami budeme vrúcne hľadať, stretne nás niekto. Dozaiste. Prebásnil J. Tušiak

133

ZAPAMÄTAJME SI Miroslav Antić (1932 – 1986), známy srbský básnik, písal pre deti. Jeho najznámejšia básnická zbierka Plavé kučery (Plavi čuperak), ktorú preložil do slovenčiny Juraj Tušiak, hovorí o prvých láskach. Báseň Raz v stredu patrí do intímnej ľúbostnej lyriky. Lyrický hrdina – básnik sa zmieta vo svojich ľúbostných pocitoch. O tom píše v prvej osobe.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

бе

ни ке

1. V krátkom časovom období, počas jedného týždňa, akými premenami prechádza láska dvoch zamilovaných? 2. O čom hovorí lyrický hrdina v prvej strofe? 3. V druhej strofe básnik klame sám seba. Prečo? 4. Tretia strofa odhaľuje to najhlbšie, čo hrdina cíti – nezáujem, ľahostajnosť a čo vám nakoniec odhalí posledný verš? 5. V básni Raz v stredu sa vyskytuje striedavý rým – spája dva nepárne a dva párne verše strofy podľa schémy: a b a b. Vyhľadajte ho v básni.

За во

за

уџ

ZOPAKUJME SI Kompozičné zložky básne sú: Verš – rad slov v jednom riadku básne Strofa – zložka básne skladajúca sa z viacerých veršov Rytmus – striedanie dlhých a krátkych, prízvučných a neprízvučných slabík vo verši Rým – zvuková zhoda slabík na konci dvoch alebo viacerých veršov.

134

ни ке

За во

за

уџ

бе

IV. DRAMATICKÉ ŽÁNRE

135

DRAMATICKÉ ŽÁNRE

Divadlo, film, televízia a rozhlas Dráma je jeden zo základných druhov literatúry, ktorý je na rozdiel od epiky a lyriky predurčený, aby sa odohrával na scéne. Podľa funkcie zrakového a sluchového princípu delíme ju do štyroch kategórií:

ни ке

1. divadlo (divadelná hra pre deti, bábkové divadlo), 2. film (pre deti filmová rozprávka), 3. televízna hra, 4. rozhlasová hra.

Divadelná hra

За во

за

уџ

бе

Literárny text dramatického diela je základom jeho realizácie. Predvádzanie dramatického diela na divadelnej scéne majú na starosti dramaturg (vyberá dielo), režisér (pracuje na spôsobe predvedenia diela na javisku), herci, hudobný skladateľ, osvetľovač, tvorca zvukových efektov, tvorca kostýmov. Literárny základ tvoria dialógy, ktoré určujú, čo má ktorá postava na javisku hovoriť. Dráma sa člení na dejstvá a výstupy. Divadelná hra, ktorá má len jedno dejstvo, sa volá jednoaktovka.

Pierre Auguste Renoire: Biely Pierrot

136

Vojislav Stanojčić

Dar pre mamu (Divadelná hra – jednoaktovka) Osoby: Vladko a Jasna Dej sa odohráva na ulici.

За во

за

уџ

бе

ни ке

Vladko (vzdychá): Ôsmy marec je už tu a my ešte nevieme, čo kúpiť mame. Jasna: Vybral si všetky peniaze z pokladničky? Vladko: Všetky. Jasna: Mali sme si najprv rozmyslieť, čo kúpime, a len potom sa vybrať do mesta. Vladko: Mali sme, mali, teraz treba vyhútať niečo, a rýchlo. Jasna: Neviem ani sama, čo by bolo najlepšie... Keby sme jej kúpili loptu, veľkú, pestrú? Čo myslíš? Bol by to pekný darček? Vladko: Bol by, veruže by bol. Len naša mama nemá času na hru. Nuž načo by jej bola lopta? Jasna: Dobre, dobre, nemusíš sa preto hneď hnevať. Ja len rozmýšľam... Navrhni ty niečo. Vladko: Čo keby sme kúpili pančuchy? Jasna: Uch, pančuchy! To nie! Vladko: Viem, čo by mama najradšej chcela. Manikúrovú súpravu! Jasna: Super si sa spamätal. Vladko (počíta rýchlo peniaze): Super som sa spamätal, ale nemáme dosť... Jasna. Tak potom nič. Vladko: Nič. Hm, a čo si myslíš o bonboniére? Jasna: Ktorej? Vladko: Vieš, taká veľká, s ružami. Jasna: Bonboniéra je pekný darček. Vladko: Trápi ma len... Jasna: Bonboniéra je veľká. Bude ju môcť sama zjesť? Vladko: Neverím. Vladko: Čo potom? Ak budú dlho stáť, bonbóny sa môžu pokaziť! Jasna: Navrhujem, aby sme jej predsa len kúpili tú bonboniéru. Vladko: Ale ak ju... Jasna: Ak ju nebude môcť sama zjesť, môže sa podeliť s nami. My jej pomôžeme. Ona aj tak nemá rada bonbóny. Zje jeden, dva... Vladko: A čo bude s ostatnými? Necháme ich pokaziť? Jasna: Nie, zjeme ich my. Čo myslíš? Vladko: Myslím, že dobre vravíš. Kúpime jej bonboniéru. Bonboniéra je skutočne pekný darček. Mama sa určite poteší. Jasna: Určite. Poďme ju kúpiť! Vladko: Poďme! Koniec

137

Bábková hra Keď ide o divadlo, deťom je určená najmä bábková hra – bábkové divadlo. Znakom bábkového divadla je náhrada živých osôb neživými bábkami. V bábkovej hre sa neživé predmety – bábky oživujú a dávajú sa im ľudské vlastnosti. Najčastejšie sa bábkové divadlá vytvárajú na základe 1. ľudovej rozprávky (Popolvár, Soľ nad zlato...), 2. umelej rozprávky (H. Ch. Andersen: Snehová kráľovná, J. Romanovský: Princezná Kukulienka, J. Pavlovič: Dvaja kamaráti), 3. ľudovej povesti (J. Farkaš: Mišo Vdovčík, gemerský zbojník), 4. hry z repertoáru svetovej a domácej drámy.

уџ

бе

ни ке

Niektorí autori písali bábkové hry priamo pre scénickú realizáciu. Také sú bábkové hry Ľubomíra Feldeka: Botafogo v čižmách, Botafogovo tajomstvo, Botafogo bez hlavy... Tieto hry majú humorné ladenie. Podľa toho, ako vedieme bábky, rozlišujeme: 1. maňuškové divadlo – bábky sa vedú zospodu, 2. marionetové – bábka sa vedie zhora, 3. javajkové – bábky sa vodia paličkami zospodu

За во

за

Bábkové hry môžeme rozdeliť podľa vekových kategórií na tri skupiny: 1. pre deti predškolského veku sa hrajú tzv. materinky, ktoré sú dejovo nenáročné, časovo krátke. Zväčša sú to zdramatizované rozprávky o zvieratách, 2. pre deti školského veku, približne do 11 až 12 rokov, sa hrajú hry náročnejšie, komunikačne bohatšie, 3. pre staršie deti a dospelých divákov sa nacvičujú hry, ktoré umocňujú slovnú zložku dramatického textu, ktorá je často zvýšená komickým obsahom. Ľubomír Feldek

Botafogo (Bábkové divadlo) Prvé dejstvo 1.

GIGI (stojί medzi dvoma debničkami a spieva). Fény-fony-funia-fίni, som kúzelník Pandolfίni. Dίvajte sa! Vleziem sem! (Vlezie do jednej debničky.)

138

За во

за

уџ

бе

ни ке

GOGO (vylezie z druhej debničky). A odtiaľto vyleziem! To bol ale pekný fígeľ, čo? Čarovnou silou som sa preniesol z jednej debničky do druhej! A teraz vám ukážem druhý fígeľ! (Spieva.) Dívajte sa! Vleziem sem! (Vlezie do jednej debničky.) GIGI, GOGO (vyliezajú, každý z jednej debničky).Chachacha! A vyliezame dvaja! (Spievajú.) My dvaja sme stále spolu, spolu máme šťastie, smolu, spolu v lete, spolu v zime, spolu bdieme, spolu spíme, v jednom dome žijeme, z jednej šálky pijeme, z jednej misky jeme, jednu pieseň vieme. En-ten-tiky-eden-beden, my sme dvaja ako jeden, brat podobný na brata... GIGI (ukloní sa). Gigi... GOGO (ukloní sa). Gogo ... GIGI, GOGO. Dvojčatá! (Ozve sa bicyklový cengáč.) GOGO (vlezie do jednej debničky). 2.

BOTAFOGO. (Vjazdí na svojej palici a klobúku ako na jednokolesovom artistickom bicykli. Spieva.) aj francúzske, Figa-fúga-tágo-togo, aj slovenské, ja som figliar Botafogo, pre dospelých, ja viem, ak to neviete, aj pre dietky, všetky fígle na svete. pre ujčekov, Áno, ja viem všetky fígle, aj pre tetky, obvyklé aj neobvyklé, pre autá, aj tie staré, aj pre bicykle, ale jaré, slovom, ja viem aj tie nové, všetky fígle. atómové, pretože aj tie mužské, figa-fuga-tágo-togo, aj tie ženské, ja som figliar Botafogo, ja viem, ak to neviete, všetky fígle na svete.

139

За во

за

уџ

бе

ни ке

(Keď dospieva, bicykel, sa rozpadne. Klobúk sa vznesie a dosadne Botafogovi na hlavu, palica mu vletí do ruky.) GIGI. Chachacha, figliar Botafogo, ale jeden fígeľ celkom isto nevieš! BOTAFOGO. Čo, hromtopiekol? Ja že by som nevedel jeden fígeľ? Aký jeden, čo za jeden, ktorý je to ten jeden fígeľ? Niet takého jedného fígľa, ktorý by som ja, figliar Botafogo, nevedel! GIGI (spieva). Feny-fony-funia-fini, som kúzelník Pandolfini. Pozeraj sa! Vleziem sem! (Vlezie do jednej debničky a po chvíli z tej istej debničky vylezie.) GOGO (vylezie z druhej debničky). A odtiaľto vyleziem! Čarovnou... (Vlezie.) GIGI (vylezie). silou... (Vlezie.) GOGO (vylezie). sa viem... (Vlezie.) GOGO (vylezie). z debničky... (Vlezie.) GIGI (vylezie). do debničky. No, figliar Botafogo, vieš tento fígeľ, vieš ho! BOTAFOGO. Či ho viem? Hromtopiekol, akože by som ho nevedel! Keď raz viem všetky fígle na svete, musím vedieť aj tento! (Spieva.) Pozeraj sa! Vleziem sem! (Vlezie do jednej debničky a po chvíli z tej istej debničky vylezie.) A odtiaľto vyleziem! Čarovnou… (Vlezie, vylezie.) ...silou... (Vlezie, vylezie.) ...sa viem... (Vlezie, vylezie.) ...prenášať... (Vlezie, vylezie.) ...z debničky... (Vlezie, vylezie.) ...do debničky! No, hromtopiekol, viem ten fígeľ, kúzelník Pandolfini, alebo ho neviem? GIGI. Chachacha, figliar Botafogo, nevieš ho, nevieš! Vôbec si sa čarovnou silou neprenášal! Vyliezal si stále z tej istej debničky, do ktorej si vliezal! BOTAFOGO. Mýliš sa, kúzelník Pandolfini, mýliš sa. Ja dobre viem, že som vliezal do tejto debničky... (Vlezie do jednej debničky.) GIGI (sadne si na debničku do ktorej vliezol Botafogo). BOTAFOGO. ...a vyliezal som... jaj... nemôžem vyliezť! Čo sa to robí? GIGI. Čo by sa robilo, figliar Botafogo? Nič sa nerobí. To som si len ja sadol na debničku, do ktorej si vliezol! BOTAFOGO. Hromtopiekol, kúzelník Pandolfini, tak z nej hneď a zaraz zosadni, aby som mohol vyliezť! Ja sa tu dusím! GIGI. Keď sa dusíš, figliar Botafogo, tak sa prenes čarovnou silou do druhej debničky a vylez z tej! Na tej druhej nesedím! BOTAFOGO. Jaj, hromtopiekol, ale keď sa to nedá! GIGI. Nedá sa to? A prečo sa to nedá?

140

За во

за

уџ

бе

ни ке

BOTAFOGO. Preto sa to nedá, hromtopiekol, lebo ja sa z debničky prenášať neviem! GIGI (zlezie z debničky). Aha, nevieš! No keď nevieš, tak teda poď von! BOTAFOGO (vylieza). Fuj, hromtopiekol, ty si mi ale dal! Ty si ma ale zahanbil. Ja som si myslel, že viem všetky fígle na svete, a teraz vidím, že je na svete fígeľ, ktorý vôbec neviem. Kúzelník Pandolfini, nemohol by si ma ten fígeľ naučiť? GIGI. Ale mohol, figliar Botafogo, mohol. Sadnúť! BOTAFOGO (sadá si). GIGI. Ruky za chrbát. BOTAFOGO (dáva si ruky za chrbát). GIGI. Dávať pozor! Ten, kto sa chce naučiť čarovnou silou prenášať sa z debničky do debničky, musí sa najprv naučiť čarovné zaklínadlo. To čarovné zaklínadlo znie „Abradakabra“. Ako znie to čarovné zaklínadlo, figliar Botafogo? BOTAFOGO. A... a... a... GIGI. B… BOTAFOGO. C... d... e... GIGI. Ale, ale, figliar Borafogo, ty mi tu namiesto čarovného zaklínadla hovoríš abecedu! Ešte raz! A-bra-da… BOTAFOGO. A-če-lo… GIGI. Nijaké a-če-lo! BOTAFOGO. A-ús- ta? GIGI. A-bra-da! BOTAFOGO. Aha, hromtopiekol, a-bra-da! No pravdaže, abrada! Spočiatku sa mi to, kúzelník Pandolfini, zdalo dlhé, ale vieš, že teraz, keď to už viem, sa mi to zdá oveľa kratšie? Abrada – také nič! GIGL. No a ďalej? BOTAFOGO. Čo a ďalej? GIGI. Predsa tu ide ešte ďalej, figliar Botafogo! Abrada, to je iba prvá polovica čarovného zaklínadla. Ako znie ta druhá? BOTAFOGO. A naozaj, hromtopiekol! To má dve polovice! Ako znie ta druhá? Keby si mi, kúzelník Pandolfini, nadrazil! GIGI. Ka… BOTAFOGO. Ka? GIGI. Ka! BOTAFOGO. Kakaka? Fuj! GIGI. Kabra! BOTAFOGO. Kabra ! GIGI. Teraz celé opakuj! BOTAFOGO. Teraz ce1é opakuj! GIGI. Ale, figliar Botafogo! Nekázal som ti, aby si opakoval ,,teraz celé opakuj“, ale som ti kázal, aby si teraz opakoval celé! Nerozumieš? Máš opakovať celé! BOTAFOGO. Aha. hromtopiekol, už rozumiem! Mám opakovať celé! Celé, celé. celé, celé, celé, celé ...

141

За во

за

уџ

бе

ни ке

GIGI. Stoj, figliar Botafogo! BOTAFOGO (postaví sa). GIGI. Sadni si! BOTAFOGO (sadne si). GIGI. Zase mi nerozumieš! Nekázal som ti, aby si opakoval slovo ,,celé“, ale som ti kázal, aby si opakoval celé čarovné zaklínadlo! BOTAFOGO. Keď ja si to, kúzelník Pandolfini, nemôžem zapamätať! Nešlo by to bez toho? GIGI. Bez čoho? BOTAFOGO. No bez toho ,,abradakabra“! GIGI. Výborne, figliar Botafogo. Veď ty si si to zapamätal! Môžeme začať s prenášaním! Tu stojí jedna debnička, tu stojí druhá debnička. Vlez do tejto prvej debničky! BOTAFOGO (vlieza do debničky). GIGI. Povedz si tam čarovné zaklínadlo! BOTAFOGO. Abradakabra! GIGI (prenáša druhú debničku na opačnú stranu).Vylez! BOTAFOG O (vylieza). GIGI. No prosím! A vieš sa prenášať! Vyliezaš, figliar Botafogo, z druhej debničky! BOTAFOGO. Hromtopiekol, naozaj! Vyliezam z druhej debničky! Preniesol som sa do nej čarovnou silou! Ale, kúzelník Pandolfini, ako je to možné? Veď som nijaké čarovné prenášanie necítil! GIGI. Necítil? Muse1 si cítiť, figliar Botafogo, musel! A ak si predsa necítil, iste si nedával pozor. Zopakujeme si to ešte raz. Vlez do debničky! BOTAFOGO (vlezie do debničky). GIGI. Povedz si tam čarovné zaklínadlo! BOTAFOGO. Abradakabra! GIGI (prenáša debničku s Botafogom na opačnú stranu a natriasa ňou). No, figliar Botafogo, teraz už to čarovné prenášanie cítiš? BOTAFOGO. Ccí-ttim, hhrom- tto-ppie-kkol, ccí-ttim! GIGI. No tak vidíš! BOTAFOGO (vylezie). A veru aj vidím! Kúzelník Pandolfini, nauči1 si ma prenášať sa čarovnou silou z debničky do debničky! Hromtopiekol, ako sa ti odvďačím? Teraz musím zase ja naučiť nejaký fígeľ teba! Poznáš toto? (Botafogova palica sa vznesie do vzduchu a znova sa vráti do Botafogovej ruky.) GIGI. Ojoj, figliar Botafogo, tým ma nezaujmeš! Ty to vieš len s palicou, ale ja to spravím aj s rukou! (Strčí ruku do jednej debničky.) GOGO (vystrčí ruku z druhej debničky a zas ju vtiahne). GIGI (ruku zas vytiahne). BOTAFOGO. Hromtopiekol, a toto poznáš? (Botafogov klobúk sa vznesie do vzduchu a znova sa vráti na Botafogovu hlavu.) GIGI. Ojoj, figliar Botafogo! Ty to vieš len s klobúkom, ale ja to spravím aj ... (Strčí hlavu do jednej debničky.)

142

GOGO (vystrčí hlavu z druhej debničky) ...s hlavou! (Vtiahne hlavu.) GIGI (vytiahne hlavu). Ani tým ma veru nezaujmeš! BOTAFOGO. Hromtopiekol, kúzelník Pandolfini, a ty vari chceš, aby som ťa zaujal? GIGI. No a akože ináč, figliar Botafogo? Ma1 by si ma zaujať, veru mal! BOTAFOGO. Ako myslíš, hromtopiekol. Keď myslíš, kúzelník Pandolfini, že by som ťa mal zaujať, tak ja ťa teda zaujmem. Od tejto chvíle si mojím zaujatcom! (Botafogo palica a klobúk sa opäť zmenia na artistický bicykel. Botafogo nasadne, posadí si na plecia Gigiho a odjazdí.) 3.

За во

за

уџ

бе

ни ке

GOGO (vylezie z debničky). Och, ten nevzdelaný figliar Botafogo! Namiesto toho, aby zaujal môjho bračeka Gigiho niečím zaujímavým, on ho zajal do zajatia! On si myslí, že zajatec a zaujatec je to isté! Nie je to do plaču? Veru je to do plaču! Ja plačem! (Gogovi padajú z očí slzy.)

Paul Cezane: Harlekín

143

Film

уџ

бе

ни ке

Vo filme sa spája obraz, slovo, hudba a zvuk. Vzniká na podklade filmového scenára (opis jednotlivých filmových obrazov).Východisko je prozaická podoba rozprávky, ktorý spracuje scenárista na monológy a dialógy. Monológy a dialógy sa nachádzajú na pravej strane. Na ľavej strane textu sú scénické poznámky. Režisér má za úlohu nacvičiť hercov hrať. Osobitnú funkciu plní kamera, ktorá je schopná predmet priblížiť, vzdialiť. To robí kameraman. Scénograf chystá scénu-javisko a kostýmy kreslí kostýmograf. Ak herec zabudne text, vždy je tu šepkár, ktorý šepká celý text. Pre deti a mládež rozlišujeme: 1. hraný film – podkladom pre hraný film je zvyčajne literárne dielo (Gróf Monte Christo, Traja mušketieri...). 2. dokumentárny film poukazuje na výsledky vedy, zemepisných, hospodárskych, kultúrnych a iných poznatkov (napr. o živote umelcov, športovcov, vedcov...). 3. kreslený film je založený na oživení obrazu, je prevažne humoristický, ale oživuje aj rozprávky (Popolka; Bambi...). 4. trikový film vzniká spojením viacerých filmových žánrov prostredníctvom filmového triku (preslávil ho Walt Disney postavičkou Mickey-Mousa).

за

Filmová rozprávka

За во

Ponúkneme vám krátku ukážku televízneho spracovania slovenskej ľudovej rozprávky O hlúpej žene. Krátky obsah ľudovej rozprávky: Sedliak mal hlúpu ženu a preto jej nepovedal, že pod posteľou schoval peniaze. Povedal jej, že sú tam tekvicové jadierka. Raz prišiel do domu obchodník a ponúkol žene kúpiť hrnce. Peniaze nemala a dala mu hrnček s tekvicovými jadierkami. Obchodník súhlasil, rýchlo bežal preč a ona zostala vešať na plot všetky hrnce. Pre ten najmenší už nemala miesto. Prečítajte si úryvok zo scenára filmovej rozprávky O hlúpej žene. V scenári máte dva stĺpce.

144

O hlúpej žene

ни ке

Sedliakova žena (zlostne): Hrnčeky, pomknite sa, či nevidíte, že tento maličký miesta nemá! Bude to! Pačmagy jedny! Že vám hanba nie je, tomu najmenšiemu! Vravím vám, pomknite sa!

Ján Króner a Zuzana Tlučková (scéna z filmu O hlúpej žene)

За во

Čaká a zase nič. Schytí kutáč a pomláti všetky hrnčeky na plote.

уџ

за

Opatrne položí na zem najmenší hrnček a ide do chalupy. O chvíľu vybehne späť aj s kutáčom v ruke. Prihovára sa hrnčekom.

бе

Chvíľu čaká, či ju hrnčeky počúvnu.

Tak vy nič. No počkajte!

Naposledy vás varujem! Tak vy nič!

Pomknite sa! I ty! ...Aj tebe som vravela...Či nie pekne som k vám... Tak!

Keď už nezostal ani jeden hrnček na plote, opatrne zdvihne najmenší hrnček a nastokne ho doprostred plota.

Poď, môj, poď! Poď maličký! Tu ti bude hej. Táák! Ako pekne som ťa...! To bude mať môj muž radosť. Och, veď som sa ja zatárala tu s hrnčekmi neposlušnými, skoro by som aj zabudla, čo mi ten môj len nakázal. Jój, aby som len stihla, kým... Odrazu sa zháči, schytí sa py A uteká do chalupy.

pomknúť sa – posunúť sa, pačmaga – potvora (nadávka), kutáč – kovová tyč na rozhrabávanie ohňa

145

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Akú úlohu má rozdelenie na ľavú a pravú stranu textu? 2. Žena sa rozpráva sama so sebou. Ako nazývame v literatúre tento rozhovor? 3. Skúste napísať krátky filmový scenár na hocijakú tému.

Televízna hra

За во

за

уџ

бе

ни ке

Tematika televíznej hry sú domáce, rodinné príbehy odohrávajúce sa v malom časovom rozpätí. Dejiskom je malý priestor, napríklad izba. Pre film sa volí literárny román a pre televíznu hru poviedka alebo novela. Osobitnou formou televíznej hry je seriál. Každá časť seriálu predstavuje samostatný príbeh. Má ústredného hrdinu, ktorý bojuje za spravodlivosť a nakoniec víťazí.

Pavel Cicka: Za dedinou

146

Rozhlasová hra

ни ке

Rozhlasová hra je literárny žáner, ktorý na rozdiel od iných dramatických útvarov využíva iba zvukové prostriedky. Základným výrazovým prvkom je slovo. Významnú úlohu hrá aj zvuk. Zvukové efekty (šum mora, fúkanie vetra, fujavica) bližšie podávajú reálnu situáciu. Najčastejšie hry sú: 1. hry s dramatickou štruktúrou (rozprávky), 2. hry s epickou štruktúrou (príbehy zo súčasnosti), 3. hry s poetickými prvkami (muzikál), 4. hry dokumentárne (o vedcoch, umelcoch, športovcoch).

Viera Benková

Pusťte basu do rozhlasu

бе

(Rozhlasová hra podľa motívov z rozprávky Norberta Frýda)

За во

за

уџ

HLASY /OSOBY Rozprávač Klarinet Basa Bubon Dvere Bubon-syn Flauta Harfa Husle Fagot Saxofón Zvončeky Trúbka Palička Telefón

ROZPRÁVAČ. Deti, dnes sa môžete skamarátiť s jednou bucľatou a mimoriadne sympatickou basou. Iste ju poznáte. Je to zaujímavý hudobný nástroj. Jeho zvuk znie asi takto: em, om, um, em, om, um... (Počuť basu.) No, a táto naša basa vám jedného dňa strašne zosmutnela. Prečo? Nechceli ju zobrať do rozhlasu. Veru tak. Basa bola nešťastná, prenešťastná, ale sa nakoniec rozhodla, že niečo urobí. Zotrela si slzy a vystúpila zo svojej skrinky – lôžka, v ktorom bývala. Potom svoj byt v puzdre pekne zavrela a vybrala sa znova do rozhlasu... (Zvuky hlučnej ulice.) ROZPRÁVAČ. Pred vchodom do rozhlasu naša basa zastala, zhlboka si vdýchla, pozbierala tak všetku odvahu, ktorá jej ešte zostala, a potom zamierila dnu. BASA. Dobrý deň, súdružky dvere... ja... totiž... prišla som. DVERE. Dobrý deň, basička, čo ťa dobré k nám priviedlo? Máš nejakú nahrávku? Počkaj chvíľočku, telefón sa hneď opýta.

147

За во

за

уџ

бе

ни ке

BASA. Ale, viete, ja by som tiež už raz chcela niečo zahrať... DVERE. A vedela by si niečo? BASA. Tieto dvere sú veru prísne. Akosi mi neveria. Myslia si, že nič neviem! Ak mi neveríte, vypočujte si ukážku mojej hry! DVERE. No tak, spusť! BASA. Vypočujte si krásu môjho brnkavého hlasu. Pusťte, ľudia, basu do rozhlasu! DVERE. No, to sa nám páči, ale či vieš zahrať aj niečo iné? BASA. Musím sa priznať – viem iba brnkať a umkať... Takto: em, om, um, em, om, um! DVERE. Milá basička, tvoje em, om, um, em, om, um je naozaj pekné, ale to na vystúpenie v rozhlase nestačí. Zapamätaj si, že hudba musí vyjadriť všetko na svete! Do videnia!!! (Tresknutie dverí.) BASA (plače a štiká). Em, om, em, om, em, om... Vy, vy ste najhoršie dvere na svete! Um, om, om, em... DVERE (náhle sa otvoria). Veď sme ti, súdružka, povedali, že keď tvoja hudba bude vyjadrovať všetko na svete, môžeš prísť. A teraz do videnia! Nemáme času! (Hlučné zabuchnutie.) ROZPRÁVAČ. Nuž, chuderka basa nevedela, čo si má počať. Brnkala a hmkala pred rozhlasom, ale si ju nik ani len nevšimol. Celá zranená, vybrala sa cestou do neznáma. Stále pritom rozmýšľala, čo to dvere chceli povedať? Prečo neustále opakovali, že hudba má vyjadrovať všetko na svete? Je v tom dajaké tajomstvo, nejaká stará múdrosť. Vtedy... BASA. Idem, idem, vari ma pole zviedlo... om, um, om... vari si radšej sadnem pod tento košatý strom a trochu si oddýchnem... em, om, em, um, om, om... (Hlas flauty.) BASA. Ach, vtáčik, ako ty krásne spievaš. Prezraď mi, prosím ťa, čo to znamená, že hudba má vyjadriť všetko na svete? FLAUTA (energicky). Ja vôbec nie som vtáčik, milá basa. Svojím pískaním vyjadrujem radosť vtákov a ich spevu. BASA (pohrúžene). A ako sa ty voláš, vtáčik? FLAUTA. Volajú ma flauta, milá basička! Vtáčik iste nie som! BASA. Pozri sa, súdružka Flauta, ak máš záujem hrať v rozhlase, poď so mnou! FLAUTA. Prečo nie?! Ak ma chceš so sebou, rada pôjdem. ROZPRÁVAČ. A tak sa vybrali dve súdružky, basa a flauta, do sveta. Vlastne, vybrali sa späť do mesta. Ako tak idú, zrazu... (Počuť husle.) HUSLE. Dobrý deň, súdružky. Ja viem plakať bez sĺz a kričať bez revania, a čím sa môžete vy pochváliť? BASA. Tak aj vy patríte medzi nás! Em, om, um, om, om, um, em... FLAUTA: Pravdaže! (Ohlási sa zvuk flauty.) My ideme do rozhlasu. Nešli by ste náhodou s nami? Poďte, husličky! HUSLE. Súhlasím, len mi dovoľte o vás sa chytiť, aby ste ma cestou nestratili!

148

За во

за

уџ

бе

ни ке

ROZPRÁVAČ. Kde sa vzal, tu sa vzal, len odrazu pri nich stál... (Zvuk saxofónu.) SAXOFÓN. Súdružky, kamže, kam? Kam ste sa to vybrali takto spolu? Nechceli by ste zobrať aj mňa? Ej, cítim ja, že v tom bude hudba. Nemám pravdu? BASA. Máš, súdruh saxofón, pravdaže máš. Ideme do rozhlasu, pridaj sa aj ty! FLAUTA. A tam si potom spolu zahráme... HUSLE: Budeme hrať a spievať z chodby na chodbu, z redakcie do redakcie, až sa rozospieva celé štúdio, celý rozhlas! BASA. Len nám povedz, pravda, ak vieš, čo to znamená, že hudba má vyjadriť všetko na svete. SAXOFÓN. Fíííha!? Presne neviem, ale v tom potom má byť aj moja hudba. Moja, vaša a ... Ak má vyjadrovať všetko, musí v tom byť aj trúbka. Je to moja kamarátka, býva tu hneď na kopci za mestom, v malom, ale utešenom plechovom domčeku. Tá nám len zahrá! (Hra na trúbke, najprv ďaleká, potom stále bližšia.) TRÚBKA. Jéj, koho to vidím? Jéééj! To bude ale radosti, dať sa s vami do spoločnosti! Ale kam tak uháňate, kolegovia? BASA. Vieš, rozhodli sme sa, že spolu odídeme do rozhlasu a zahráme to, čo hudba má vyjadriť: VŠETKO NA SVETE! TRÚBKA (vypustí pár veselých tónov). Jééééj, ale nám bude krássne! (Zaznie veselá skladba pre viac nástrojov.) TRÚBKA. Stáť! Počkajte, stojte! Ja som celkom zabudla, že tu neďaleko býva bubon. S ním býva i jeho syn. Na nich nijako nesmieme zabudnúť! ROZPRÁVAČ. Kým sa o tom naši známi rozprávali, spoza kríka sa odrazu s hrmotom privalil bruchatý bubon aj so synom! (Zvuk bubnov.) BUBON. Zdá sa mi, že sme vás vystrašili! To je zábava! (Bubnuje ako na poplach.) (Do rachotu bubnov sa zamieša zvuk harfy.) ROZPRÁVAČ. Mohlo to byť krásne, však deti? Ešte aj harfa sa pripojila k našej veselej družine! BASA. Ach, teraz už začínam rozumieť tým dverám v rozhlase! Súdružka harfa, pripojte sa k nám. Spoločnými silami dokážeme tým rozhlasovým dverám, že hudba môže vyjadriť naozaj všetko na svete! (Veselá pochodová skladba.) ROZPRÁVAČ. A tak sa spolu, ruka v ruke, vybrali k rozhlasu. Pridal sa k ním aj klarinet. Lenže prv než do mesta došli, stalo sa čosi nepríjemné... (Bubny – veľmi hlučne.) BUBON. Zástup, stoj! Ja chcem niečo povedať! Počuj, klarinet, prečo tú melódiu tak úžasne ťaháš? Veď tá má znieť takto! (Bubny – rýchly rytmus.) KLARINET (urazene). Ešte čo! Kto kedy slýchal, aby sa táto melódia hrala takým spôsobom? Ty, bruchaté bubnisko, preháňaš! BASA. Prestaňte, dosť! Čo sa vám porobilo? Veď to najlepšie viem zahrať ja. Hľa: om, em, em, um, om, om, em... strom! No, čo poviete?

149

За во

за

уџ

бе

ни ке

HARFA. Jujujuju! Také dačo. Hádam si len nemyslíte, že vy viete niečo lepšie, než to viem ja? Vy, vy... bubniská a trúby... ! TRÚBKA. Súdružka, neurážajte! My sme trúbky, nie trúby, ale vy ste... HARFA (zúrivo). Čo som ja, čo som ja? Na, povedz, trúba jedna! TRÚBKA (urazene). Ak som ja trúba, ty si obyčajná hlavaňa! HARFA. Prosím? Že hlavaňa? Toto si vyprosíš, trúbeľa plechová! BASA. No, no, no! Om, om, om... Ako sa môžete takto hádať? Celý svet sa nám vysmeje. (Plače.) Ako teraz dokážeme, že hudba môže vyjadriť všetko na svete, keď sme takto pohnevaní? FLAUTA. Ste vy len zberba. Hádam si nemyslíte, že ja neviem nič? (Inštrumenty sa hádajú, úplne rozladené.) (Zvuk fagota), ktorý si pekne sedkal na úslní. Ohromený hrmotom, fagot prestal vyhrávať. BASA. Súdruh fagot, prosím vás, povedzte nám, kto má pravdu! Všakže som ja najlepší hudobný nástroj na svete? Však? Povedzte, uznajte, prosím vás, lebo sa tu ináč od rozčarovania a hnevu rozpuknem! FAGOT. Ako prosím? A čo som potom ja? Kto ste vy, keď sa tak veľmi vystatujete? Aká je to hudba, prosím, keď každý hrá iba pre seba? No? (Hukot všetkých nástrojov.) BASA. Počkajte, počkajte! Ticho! (Zavládne ticho.) A kto by nám pomohol? (Zvuk zvončekov.) ZVONČEKY. My – zvončeky! Cincilincincilincincilin, aká je to zvada medzi vami? VŠETCI. Viete, zvončeky, ja viem hrať najkrajšie a najlepšie na svete. Nie oni! Ja... ja, ja!!! (Vresk.) KLARINET. Tiiiichooooó! Pis, ani cit! Cit, ani pis! Že sa nehanbíte! Už sa i ja hanbím! My sa tu dohadujeme a v rozhlase čakajú, že konečne dokážeme hudbou vyjadriť všetko na svete! Súdružka basa, prečo si nás pojala so sebou, ak nie preto, aby sme hrali spolu? A čo my robíme? Sama sa tu vystatuješ a namýšľaš si! Mala by si sa hanbiť! BASA. Máš pravdu, klarinétik! Ako sa len hanbím! Aj struny mi vyschli od hanby! Em, om, um, om, em, ako sme sa len zabudli a sami vieme, že sme, rovnoprávni a že všetko na svete hudbou vyjadríme len vtedy, keď hráme spolu – ako celok... HARFA. A predsa je moja hudba nebeská, prosím! BUBON. Dobre, dobre! No a čo potom? Bez nás by si ani ty nebola nebeská, súdružka harfa! FLAUTA. Veru! Nás, flauty, majú radi všade a predsa musím uznať, že má súdruh fagot pravdu! Hrať treba v zhode a len potom vyjadríme všetko na svete! Musíme byť svorní! VŠETCI. Tak je, tak je! To je pravda! Ideme sa pomieriť! (Veselá pochodová skladba.) ROZPRÁVAČ. A tak sa zástup hudobných nástrojov vybral do mesta a krajom sa rozliehala krásna hudba. Na jednom strome si veselo pískal vtáčik. (Vtáčí spev.) FLAUTA. Vidíš, vtáčik, tak spievať viem i ja! (Hrá.) (Zahrmí a spustí sa dážď.) BASA. Vari by sme sa mali poponáhľať, aby sme veľmi nezmokli!

150

За во

за

уџ

бе

ни ке

FLAUTA. Ale veď to nie je nič! Hlavné je, že sme spolu a že nám je veselo! TRÚBKA. Tebe je ľahko, keď si taká štíhla! Mňa už bolia kolená! KLARINET. A mňa stále triaška drví! BUBON. Ach, a čo mám povedať ja, keď nesiem také ťažké bremeno. HARFA. Jaj, aj mne je už dlho, už nevládzem! ROZPRÁVAČ. Takto svorne prišli nástroje nakoniec aj k dverám na rozhlase. Pekne zaklopali... (Zaklopanie.) BASA. Dobrý deň, vážené dvere! Tak, ja som tu znova a ako vidíte, mám so sebou aj svojich kamarátov. DVERE (otvárajú sa). No vidíte, súdružka basa, teraz je to už celkom iná záležitosť než vtedy, keď ste tu boli sama. Telefón hneď oznámi súdružke paličke, že ste prišli a povie jej aj čo chcete! Keď vás ona prijme, dvere rozhlasu sú vám dokorán otvorené. Telefón! (Chrápanie.) Hej, telefón, prebuď sa! (Chrápanie trvá.) Počuješ, ty lenivec?! Prebuď sa už konečne! TELEFÓN. Hm, čo? Kto, kedy? Prečo? Kde? Aááách, vari som zaspal. DVERE. Hanbiť by si sa mohol! Na pracovnom mieste sa spať nesluší! To je dokonca trestné! TELEFÓN. Keď ja neustále robím a robím! Preto som stále unavený. Jój, ako ma len bolí zvonec. Aj slúchadlo, aj všetko. DVERE. Dobre, dobre... napravíš sa. Ohlás paličke, že tu máme basu a s ňou celú družinu hudobných nástrojov! A ešte, že chcú k nej! (Telefón – vytáčanie.) TELEFÓN. Haló, súdružka palička? Prepáčte, že vás vyrušujem... prišla totiž súdružka basa s celou družinou a chcela by k vám. Keďže práve máte skúšku s nástrojmi, prijmite ich, možno sa tam u vás uplatnia. PALIČKA (z telefónu). A koľkí sú vlastne? Koľko je tých nástrojov? TELEFÓN. Počkajte, spočítam ich. Basa, flauta, husle, saxofón, trúbka, klarinet, bubon, harfa, fagot a zvončeky. Spolu sú desiati, prosím! PALIČKA. Hneď ich pošlite do štúdia na skúšku! TELEFÓN. Hneď bežte hore! Všetci! DVERE. Tretie dvere zľava na prvom poschodí! (Hrmot nástrojov postupne prechádza na ladenie.) PALIČKA (klepká o pult). Tak ticho! Prosím pozor! Dnes máme krásny deň. Svojou návštevou nás poctili nové nástroje. Nuž trochu sa potlačíme a spravíme im miesta. Prisadnite si k nám. (Znovu hrmot nástrojov.) Táák! A teraz pozor – ZAČÍNAME! (Largo – skladba.) PALIČKA. Výborne! Krásne! ANDANTE!!! (Andante – skladba.) ROZPRÁVAČ. A nástroje, ktoré už teraz veľmi dobre vedeli, čo treba robiť, do popredia dali harfu. Harfa sa rozozvučala a do hry prilákala aj flautu a pozaunu. Vtedy už melódia plynula sálou ako vôňa kvetov poľom ... PALIČKA (klepká). Pripravíme sa! FURIOSO!!! (Furioso – skladba.)

151

За во

за

уџ

бе

ни ке

ROZPRÁVAČ. Klarinet zapišťal, husle zvýskli, zvončeky zazvonili a k nim sa pridala aj celá uveličená basa. Na to im pozauna všetkým vyplazila jazyk! (Všetci sa hlasno smejú.) BASA. Tak, predsa sme dokázali zahrať FURIOSO, hoci za pomoci pozauny. Len škoda, že nás tak poctila a vyplazila nám jazyk, však súdružka palička!? PALIČKA. To je pravda, ale nebyť pozauny, nebolo by to tak pekne dopadlo. Uznám – ja som veľmi spokojná s vami a vaším výkonom! Súdružku basu prijmeme do rozhlasu! Dobre? Spolu s ňou aj všetky ostatné nástroje! Súhlasíte? VŠETCI. Súhlasíme! TRÚBKA. Tak potom... všetci spolu zaspievajme! VŠETCI. Nech žije hudba, dobre je nám! Dobre je na svete, keď nie si sám! DVERE (vŕzgajú). Naozaj palička, to je veľmi krásna vec! Páčilo sa to aj nám, dverám štúdia, ale aj dvere na vchode si pospevovali. Bolo to skvelé! A basu necháme trvalo hrať v rozhlase, dobre? PALIČKA. Práve teraz som vyhlásila, že nebyť jej, ani ostatné nástroje by neboli prišli. Súhlasím, aby tu zostali. Odteraz sa budeme volať – ORCHESTER!!! A ešte raz: nech teda pustia basu do rozhlasu!!!! (Veselá skladba.) ROZPRÁVAČ. A tak... Bola raz jedna basa, ktorá – i keď už zasa trochu bucľatejšia – nebola smutná. Ľudia si ju natoľko obľúbili, že ju chceli počúvať stále. Aj vy, samozrejme, keď budete mať času, nalaďte si rádioprijímač a vypočujte si skladbu, ktorú pre vás prichystala palička. Nesebecky jej pritom pomáhala basa a všetky ostatné nástroje. Len si ju vypočujte! (Skladba s basou.)

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

1. Bábkové divadlo sa hrá pre malé deti. Podľa vekových kategórií do koľkých skupín môžeme podeliť bábkové divadlo? 2. Ako sa vedú bábky v bábkovom divadle? 3. Prečo majú deti dobrý vzťah k bábkam? 4. Spisovateľ Milan Rúfus napísal bábkovú hru Botafogo. Aký je dej v tejto hre, rýchly – dynamický, či pomalý. Aký je jazyk hry? 5. Pri filmovej rozprávke O hlúpej žene vysvetlite význam podelenia textu na ľavú a pravú stranu. 6. Kto sú najdôležitejší ľudia, ktorí pracujú na filme? 7. Naša spisovateľka Viera Benková napísala rozhlasovú hru Pusťte basu do Rozhlasu. Čo sú hlavné charakteristiky rozhlasovej hry?

152

ни ке

За во

за

уџ

бе

V. NÁUČNÁ LITERATÚRA

153

ENCYKLOPÉDIE

Encyklopédie

За во

за

уџ

бе

ни ке

Encyklopédia je dielo náučnej literatúry. Niekedy sa encyklopédii hovorí aj náučný slovník. Encyklopédie majú poskytnúť najširšiemu okruhu používateľov informácie o pojmoch, javoch a reáliách súvisiacich s nimi. Podľa toho, ako spracúvajú poznatky, rozlišujeme encyklopédie špecializované, ktoré sa vzťahujú na jednu oblasť, a všeobecné-univerzálne. Základnou informačnou jednotkou encyklopédie je encyklopedické heslo. Heslá sú usporiadané v abecednom, chronologickom alebo systematickom poradí. Text hesla si vyžaduje na menšom priestore maximum informácií, čo sa dosahuje maximálnou presnosťou podávaných informácií. Encyklopédia má tri základné funkcie: informačnú, popularizačnú, vzdelávaciu. Diela encyklopedického charakteru majú stáročnú tradíciu. Pôvodne v antickom Grécku pojem encyklopédia označoval všestrannú, univerzálnu, všetkým dostupnú výchovu a všeobecnú kultúru. Priaznivé podmienky na vznik encyklopédií sa vytvorili v 17. a 18. storočí, keď sa stali účinným prostriedkom na šírenie vzdelanosti a popularizáciu nových vedeckých poznatkov. Za prvú univerzálnu encyklopédiu v modernom zmysle sa považuje 28-zväzková francúzska Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umení a remesiel (60 200 hesiel). Vyšla roku 176871 vo Francúzsku a hlavným redaktorom bol Denis Diderot (čítaj: Deni Didró). Postupne pribúdali ďalšie. Najstaršou a najrozsiahlejšou nepretržite vydávanou všeobecnou encyklopédiou v anglickom jazyku je Britannica, má 30 zväzkov. Najrozsiahlejšou univerzálnou encyklopédiou vydanou v Európe je Všeobecná encyklopédia vied a umení – má 167 zväzkov a je kolektívnym dielom nemeckých vedcov. Za prvé dielo encyklopedického charakteru na Slovensku i v Uhorsku sa pokladá práca profesora Trnavskej univerzity Martina Szentiványiho Vzácne rozmanitosti vybrané z rôznych vedných odborov (1689 – 1702). Odborný čiže náučný štýl sa používa tam, kde je potrebné jasné, presné a zrozumiteľné vyjadrovanie. V encyklopédii sú odborné slová (termíny) z rôznych oblastí. Pokúsime sa príkladmi z rôznych encyklopédií priblížiť vám tento druh náučnej literatúry.

Oblasti sveta Pohoria Keď dve obrovské platne skalnatej zemskej kôry tlačia alebo vrážajú do seba, vznikne vysoké pohorie. Život vo vrchoch Vysoko vo vrchoch je chladno a veterno. Vzduch je riedky a ťažko sa dýcha. Napriek tomu tam žijú ľudia. Mount Everest. Väčšina najvyšších štítov sa nachádza v Ázii. Himalájsky Mount Everest je najvyšší vrch na Zemi. Dosahuje výšku 8 850 metrov.

154

Nebezpečenstvo vo vrchoch. Niekedy sa uvoľní ohromná masa ľadu a snehu a spustí sa dolu svahom. Nazýva sa to lavína. Sneh neraz zasype ľudí, ba aj celé dediny, čo mu stoja v ceste. Horské živočíchy Napriek nepriaznivému počasiu žije v horách veľa živočíchov. Leopard snežný z Himalájí má kožuch na udržiavanie tepla. Medveď okuliarnatý z Ánd sa živí listami, plodmi i cicavcami. Gorila horská je dnes pre nadmerný lov už veľmi vzácna. Orol skalný sa vznáša vysoko nad vrcholmi európskych pohorí. Puma je rýchly a bystrý lovec žijúci v Severnej a Južnej Amerike.

ни ке

Veda a technika

За во

за

уџ

бе

Komunikácia Telefón, televízia, rozhlas a internet sú rôzne spôsoby medziľudskej komunikácie. Umožňujú nám rozprávať sa medzi sebou a posielať si slová, obrázky alebo zvuk. Telekomunikačné prostriedky Televízia, rozhlas, telefón a elektronická pošta sú telekomunikačné prostriedky. Umožňujú vysielanie správ na veľkú vzdialenosť. Rozhlas. Do rozhlasového prijímača sa zvuk dostáva vzduchom v podobe neviditeľných rozhlasových vĺn. Prijímač ich zachytí anténou. Prenos informácií svetlom. Slová, obrazy a zvuky sa pred prenosom z jedného miesta na druhé často premieňajú na záblesky svetla. Svetlo sa šíri špeciálnymi káblami z optických vláken. Telefón. Telefón premieňa zvuk tvojho hlasu na signály, ktoré sa môžu šíriť v podobe elektriny, rádiových vĺn či svetla. Zložitá elektronika ťa spojí s človekom, s ktorým chceš hovoriť. Niektoré mobilné telefóny umožňujú posielať elektronickú poštu a prezerať si webové stránky na internete. Internet. Internet vytvárajú milióny navzájom prepojených počítačov po celom svete. Umožňuje posielať elektronickú poštu a prezerať si webové stránky na internete. Televízia a video. Slovo „video“ označuje pohyblivý obraz. Môžeš ho sledovať na televíznej obrazovke alebo na počítačovom monitore. Obraz nasníma videokamera.

Martin Krpan z Vrhu Martin Krpan z Vrhu (Martin Krpan z Vrha), novela, slovinského spisovateľa Frana Levstika (1831 – 1887), 1858. Ľudovo motivovaná satira na viedenský cisársky dvor. Hlavným hrdinom je múdry roľník Martin Krpan z dedinky Vrh na Dolensku, stelesnenie tradíciou opradeného ľudového typu, prostých ľudí, ktorí si vydobyli slobodu hrdinskými činmi. Krpan na príkaz cisára

155

premôže robustného zloducha Brdavsa a ako odmenu žiada povolenie, aby mohol pokračovať v priekupníčení so soľou, ktoré bolo prísne zakázané. Vďaka dôvtipu a múdremu vyjadrovaniu zvíťazí nad cisárskou svojvôľou. Z Viedne neodchádza už v tichej pokore, ale ako víťaz, nedôverujúc panskej zvôli. Autor neopakovateľným štýlom, pripomínajúcim ľudové rozprávky, charakterizoval slovinský ľud, život kranského roľníka pod nadvládou rakúsko-uhorskej monarchie. Novela patrí ku skvostom slovinskej literatúry.

Coca-Cola

За во

за

уџ

бе

ни ке

Pred 115 rokmi sa začal v americkej Atlante obyčajný príbeh s miliónovým koncom, ktorý trvá dodnes. Najprv však musel lekárnik John Pemberton ponúkať svojim zákazníkom nový nápoj Coca-Colu. Pemberton veril, že jeho nový nápoj má byť prakticky liekom na všetko – od migrény po chrípku. Začiatky boli ťažké. Prvýkrát ju predával z džbánu na ulici, kde mal svoj obchod. Stála päť centov. V roku 1886 vraj predal každý deň deväť nápojov. Celoročné náklady boli 70 dolárov, príjem len 50. Hoci Coca-Cola liekom nebola, ľudia si ju čoskoro obľúbili. Po piatich rokoch Pemberton značku aj s receptom predal za 2 300 dolárov obchodníkovi Asovi Candlerovi. V roku 1893 značku Coca-Cola zaregistrovali na patentovom úrade. Názov nápoja vymyslel Frank Robinson, ktorý predával v lekárnikovom obchode a bol jeho obchodným partnerom. „Dve céčka budú v reklame dobre vyzerať,“ povedal prorocky Robinson. Už dva roky po kúpe Candler spokojne vyhlásil, že Coca-Colu pijú v každom štáte USA. Dosť mu pomohlo predchádzajúce horúce leto. Obchodník z Mississippi Joseph Biedenharn si nechal dovážať z Atlanty zázračný sirup, ktorý ako prvý začal napĺňať do fliaš. Ľudia si mohli Coca-Colu zobrať so sebou kamkoľvek. To bol začiatok víťazstva tejto značky. Ak sa chce dnes niekto vybrať na skutočné exotické mesto nepoškvrnené civilizačnými výdobytkami, určite povie, že by tam nemali mať Coca-Colu. Dorazila takmer všade – každý deň firma predá asi miliardu nápojov. Coca-Cola sa stala nápojom, ktorý pijú chudobní aj bohatí, v Antarktíde aj na rovníku. V histórii firmy bol dôležitý rok 1915. Nápoj získal pre svoj imidž charakteristickú fľašu s nezameniteľným tvarom, v ktorej sa predáva dodnes. Všetky malinovky mali dovtedy rovnaké balenie. Odvtedy imitátori Coca-Coly nemajú šancu klamať obalom. Počas druhej svetovej vojny šéf firmy Ernest Woodruff povedal: „ Každý muž v uniforme dostane fľašu Coca-Coly za päť centov, kdekoľvek bude a nech to stojí čokoľvek.“ Medzi armádou a najpopulárnejším americkým nápojom vzniklo silné puto – generál Dwight Eisenhower v roku 1943 v telegrame žiadal pre svojich chlapcov tri milióny fliaš a zariadenie na napĺňanie fľašiek. Čo viac si mohli v Atlante želať, ich výrobok víťazne kráčal tam, kde boli americkí osloboditelia. Stratégia Coca-Coly nebola o nič horšia ako stratégia generálov. V čase kórejskej vojny – vtedy už Coca-Cola zaregistrovala ako ochrannú značku aj slangové označenie Coke – začali

156

kofeínový nápoj pre armádu plniť do plechoviek. V roku 1960 sa Coca-Cola začala predávať aj v tomto balení. Bolo to praktické, výnosné a čoskoro aj módne. V roku 1985 spoločnosť na americkom a kanadskom trhu začala predávať Coca-Colu s novou chuťou. New Coke sa stala úplným prepadákom a zákazníci si veľmi rýchlo vynútili návrat k starej, klasickej chuti. Okolo receptúry firma rada šíri mystérium tajného receptu starostlivo zamknutého v sejfoch. Značka Coca-Cola je najslávnejšia na svete, čo potvrdili aj nezávislé prieskumy.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA

За во

за

уџ

бе

ни ке

1.Verím, že vás zaujalo aj toto heslo z Encyklopédie vynálezov. 2. Ktoré heslo vás najviacej zaujalo? Dozvedeli ste sa aj o niektorých veciach, o ktorých ste doteraz nevedeli? 3. Všimnite si jazykovú stránku každého hesla. 4. Mohli by ste vlastnými slovami napísať jedno encyklopedické heslo o hocičom: o nejakom diele, nejakom predmete, nejakom útvare, spisovateľovi, zvierati, rastline, geologickom pojme, histórii, astronómii a pod? Pokúste sa to urobiť a budete malými vedeckými bádateľmi.

157

OBRÁZKOVÝ SERIÁL (KOMIKS)

За во

за

уџ

бе

ни ке

Určite ste si všimli, že sú vaše učebnice veľmi pekne ilustrované. Kniha je produktom tvorby literáta (spisovateľa) a výtvarníka (výtvarného redaktora, grafického upravovateľa a ilustrátora). S ilustráciou kníh pre deti a mládež súvisí aj žáner čítania pre deti a mládež – obrázkový seriál – komiks (u nás sa často hovorí strip). V ňom sa prelína vyjadrenie príbehu obrazom a slovom. Do popredia sa dostáva obrazová zložka pred jazykovou. Jazyková zložka má funkciu vysvetľovaciu, teda druhoradú. Charakteristické pre komiks je, že sa v ňom príbeh humoristický alebo dobrodružný vyrozpráva humoristicky. Reč postáv sa nachádza v tzv. bublinkách, ktoré vychádzajú z úst hovoriacej postavy, alebo sú voľne vpísané do obrazu. Komiks bol na začiatku určený pre menšie deti, ale časom dostal zábavnú funkciu a čítajú ho aj dospelí. Príbeh je plný humoru a udalosti sa vyvíjajú veľmi rýchlo. Na tvorbe komiksu sa zúčastňuje literát a výtvarník. Najlepšie je, keď komiks vytvára jedna osoba, keď je autorom textu a autorom obrazu. Určite vás budú zaujímať aj dejiny komiksu. Prvý komiks sa objavil v Amerike roku 1896 v nedeľných novinových prílohách. Kreslil ho Richard Felton a volal sa Yellow Kida – Žlté dieťa v nočnej košeli. O rok neskôr príbehy žltého dieťaťa vyšli ako osobitná kniha a tak sa zrodil nový žáner. Koncom 20. rokov minulého storočia sa z filmového plátna na stránky novín dostávajú najslávnejšie postavy Walta Disneyho – Mickey Mouse. V roku 1929 sa objavil komiks Tarzan a Budd Rogers. Roku 1938 Jerry Spiegel a Joe Schuster prvýkrát nakreslili Supermana. Autorom nesmrteľného Batmana je Bob Kane. Za základ slovenského komiksu možno považovať tvorbu Jozefa Scheka. Začal publikovať v roku 1965 najdlhší komiks všetkých čias Jožinko (Podtitul: Dieťa svojich rodičov), vychádzal až do roku 1988. Neskôr Božena Plocháňová začala kresliť komiks pre detské časopisy Včielka, Slniečko, Ohník. Deväť kreslených príbehov o Jánošíkovi Dušana Taragela a ilustrátora Jozefa Gertliho vyšli knižne. Jaroslav Vodrážka urobil komiks o Smelom Zajkovi a Dubkáčikovi, Ivan Popovič, v súčasnosti Marián Čapka, Martin Kellenberger a iní. Aj naďalej je aktuály komiks Superman, Batman, Asterix, Spider Man a iné. My vám podávame komiks Vladimíra Jašu podľa poviedky Jána Čajaka Malí úbehlíci, Pavla Kozu, ktorý kreslí komiks o Jánošíkovi na text Jána Hlaváča a komiks Povesť o počarovanom čepci, ktorý napísal Ján Donoval a ilustroval Martin Kellenberger.

PREMÝŠĽAME A ROZPRÁVAME SA 1. Uveďte ešte nejaký komiks. Opýtajte sa aj svojich rodičov a starých rodičov, aké komiksy čítali. 2. Skúste nakresliť vlastný komiks. Môžete to urobiť vo dvojici. Jeden navrhne tému – scenár a ten, ktorý krajšie kreslí, bude ilustrovať. Spolu sa vám bude krajšie pracovať. 3. Pani učiteľka vám pomôže urobiť výstavu komiksov. Nie všetkým sa to podarí, ale dajte si záležať.

158

159

За во за ни ке

бе

уџ

За во

за

уџ

бе

ни ке

JÁNOŠÍK, KAPITÁN HÔRNYCH CHLAPCOV

160

PREHĽAD DEJÍN SLOVENSKEJ DETSKEJ PUBLICISTIKY VO VOJVODINE

За во

за

уџ

бе

ни ке

Na vznik detského a mládežníckeho časopisu vo vojvodinskom prostredí mali vplyv dva časopisy, ktoré vychádzali v rokoch 1864 – 1865 v Novom Sade. Vydával ich spisovateľ Jozef Podhradský, ktorý prišiel do Nového Sadu roku 1863 a už na jar roku 1864 dostal povolenie na vydávanie časopisov, ktoré už pripravoval a ktoré potom vychádzali pod menom Slávik s podtitulom Novinky pre slovenské dietky; pre obveselenie a zošlechtenie srdca a Zornička s podtitulom List pre slovenských mládencov a panny; pre obveselenie a zošlechtenie srdca. V prvom čísle Slávika a Zorničky píše, že vychádza každé dva mesiace. Obidva časopisy sa tlačili v Novom Sade. Za dva roky vyšlo spolu 9 čísel, z toho 5 čísel Slávika a 4 čísla Zorničky s úhrnným počtom strán 347 (Slávik 56 strán, Zornička 291 strán). Jozef Podhradský nebol len vydavateľom, ale aj redaktorom a najzastúpenejším autorom. Podhradský písal o dejoch života, avšak v každej práci je prítomná výchovná zložka. Je v nich málo životnej pravdy a skutočného života a náboženské prvky sú zvlášť prítomné nielen v príspevkoch Podhradského, ale aj v tvorbe iných autorov. Podhradského úsilie vytvoriť skutočný detský časopis sa realizovalo len čiastočne, lebo jeho príspevky a príspevky aj iných autorov boli na hranici literatúry pre deti a literatúry pre dospelých. Jozef Podhradský je priekopníkom slovenskej detskej publicistiky u nás i na Slovensku. Ďalším detským časopisom, písaným však v rodinnom kruhu, je rukopisný časopis pre deti Mravec, obrázkový časopis pre zábavu a poučenie. V rokoch 1892 až 1893 ho v Starej Pazove písal 9-ročný Vladimír Hurban (1884 – 1950), keď chodil do tretej triedy ľudovej školy. Z mladého Hurbana sa neskôr stal najznámejší dramatik na Dolnej zemi – Vladimír Hurban Vladimírov. V Mravcovi vyšlo spolu 39 príspevkov rôznej literárnej hodnoty. Najviac ide o práce školáka, ktoré zodpovedajú úrovni žiaka tretej triedy. Tento časopis vznikol podobne ako aj iné domáce rodinné detské časopisy, ktoré vznikali vo farárskych rodinách a v učiteľských rodinách, čím chceli vyplniť nedostatok časopisov určených deťom. Takáto záľuba už od malička v deťoch pestovala lásku k literárnej tvorbe, ktorej sa mnohí z nich neskôr venovali. V povojnovom období v slovenskom vojvodinskom prostredí literatúra pre deti bola uverejňovaná v detských rubrikách v jednotlivých časopisoch a v ľudovýchovných kalendároch. Detská príloha vychádzala v Národnom kalendári (1920 – 1944), kde prvýkrát roku 1932 vypĺňali rubriky pod názvom Pre deti učiteľky Emília Labáthová a Mária Majerová. Táto rubrika jestvovala až do roku 1944 pod menom Našim deťom (1935 – 1941) a Detský kútik (1942 – 1944), keď Národný kalendár zmenil meno na Ľudový kalendár. Aj noviny Národná jednota prinášali v rokoch 1936 – 1938 Bezplatnú mesačnú prílohu pre naše deti, ktorú redigovala Adela Čajaková. V Starej Pazove vychádzal časopis pre deti Zornička (1925 – 1927). Na poslednej strane sa uvádza, že Zornička vychádza každého prvého v mesiaci počas školského roku. Vydavateľom, hlavným redaktorom a zostavovateľom bol učiteľ a zostavovateľ čítaniek Ferdinand (Ferdo) Klátik. Časopis

161

За во

за

уџ

бе

ни ке

vychádzal v dvoch jazykoch: v slovenčine a v češtine. Už prvé číslo prináša príhovor – Zorničke na cestu! pozdrav k deťom, ktorý je na obálke napísaný v českom jazyku a na konci obálky v slovenskom jazyku. Od roku 1927, keď v Pazove zanikla Zornička, vojvodinskí Slováci svoj časopis pre deti nemali. S cieľom vyplniť túto 13-ročnú prázdnotu, preskúmala sa možnosť vydávania nového časopisu a redigovanie zverili učiteľke Adele Petrovičovej-Čajakovej, ktorá so svojimi spolupracovníčkami vytvorila časopis Naše slniečko, ktorý predstavuje najvýznamnejší detský časopis u nás a je predchodcom všetkých časopisov, ktoré naň nadväzovali. Prvé číslo časopisu vyšlo v októbri 1939 a takpovediac ho celé autorsky vyplnila šéfredaktorka Adela Petrovičová. Nedostatok prispievateľov bolo cítiť asi pol roka, keď potom začali niektoré rubriky redigovať a príspevky posielať učitelia rôznych vyučovacích predmetov. Učitelia sa mali usilovať, aby sa zvýšil počet odberateľov. Školopovinných detí bolo 7 500 a Naše slniečko vychádzalo v náklade 2 600 výtlačkov. Stalo sa tak aj čítankou aj učebnicou takmer na všetkých vyučovacích hodinách. Prvé číslo Nášho slniečka vyšlo v októbri 1939. Časopis vychádzal mesačne počas školského roku. Redigovala ho Adela Petrovičová, ilustrovala Zuzka Medveďová a vydávala Matica slovenská v Juhoslávii. Titulná strana bola farebná a ilustrovala ju Zuzka Medveďová. Pred vojnou vyšlo spolu 15 čísel Nášho slniečka. Prvé číslo vyšlo teda v októbri 1939 a posledné v marci 1941. Počas vojny Naše slniečko nevychádzalo, keďže Oľga Babylonová-Garayová neprijala návrhy, podmienky a ponuky, ktoré jej maďarské fašistické úrady predkladali, aby časopis vychádzal v Budapešti a aby sa v ňom uplatňovala ich ideológia a koncepcia, takže časopis bol obnovený až po vojne v novej Juhoslávii. Povojnové Naše slniečko vychádzalo s podnázvom Časopis pre školskú mládež Matice slovenskej vo FĽR Juhoslávii v rokoch 1946 – 47 a redigovala ho O. Babylonová-Garayová. Po vojne vyšlo spolu 6 dvojčísel. O zrod prvého čísla Nášho slniečka sa zaslúžila Matica slovenská v Juhoslávii (založená 1932) a jeho prvá šéfredaktorka Adela Čajaková-Petrovičová. Počet spolupracovníkov – prispievateľov sa zvýšil a v takej forme Naše slniečko bolo nielen detským časopisom, ale nahradilo abecedár, učebnicu a zábavné čítanie. Neskôr ako výtvarníčka do časopisu prispievala Oľga Babylonová-Garayová, ktorá už predtým prispievala do staropazovskej Zorničky. Na poslednej strane uviedla aj praktickú rubriku Hodinka kreslenia. Prvé čísla Nášho slniečka boli orientované kresťansko-humanisticky s národným a sociálnym cítením, ale boli tu aj literárne príspevky, ktoré sa vyznačovali humorom a fantáziou. Detskému zmyslu pre smiech a zábavu zodpovedala stála veselá rubrika Ančička

162

За во

за

уџ

бе

ни ке

nám píše, z pera Zuzky Medveďovej, ktorá časopis sledovala od prvého do posledného čísla. Teplými a veselými slovami rozprávala o zážitkoch malej Ančičky. V povojnových číslach pribudla ešte jedna stála veselá rubrika Ďurko Prepelička píše, ktorú pripravovala učiteľka Emília Labáthová a ktorá okrem humoristickej stránky bola aj praktickým pravopisným cvičením pre žiakov, mala u žiakov vzbudiť záujem o pravopis, ktorý si mohli overiť na nesprávne napísanom texte, ktorý písal žiačik Ďurko Prepelička. Tematicky bol časopis pestrý. Okrem básní, rozprávok, poviedok, čŕt a bájok vtedy najproduktívnejších autorov u nás, uverejňovali sa aj práce zo Slovenska. Rubrika Čo sme dosiaľ nevedeli, Naše slniečko nám zdelí prinášala hlavne zaujímavosti z prírodných vied: zo zemepisu, prírodopisu, histórie atď. Rubrika Práca a hra dávala návody, ako si možno zhotoviť nejakú praktickú a užitočnú vec. Rubrika Hádanky na poslednej strane obsahovala číslovky, rohovky, rébusy, hádanky a mrežovky. Aj niekoľko vtipov malo v každom čísle pobaviť žiakov. Osobitnú hodnotu majú práce žiakov, ktoré vychádzali v rubrike Ukážky zo žiackych prác, kde boli uverejnené žiacke práce neskôr známych slovenských vojvodinských spisovateľov. Ako žiak tu začal uverejňovať aj Juraj Tušiak. Novú koncepciu časopis dostáva po vojne za redigovania Oľgy Babylonovej-Garayovej, ktorá časopis prevzala ešte roku 1940. V redigovaní časopisu Oľga Babylonová pokračovala aj po vojne. Tematicky sa autori orientovali na národnooslobodzovací boj juhoslovanských národov, život a socialistickú výstavbu v povojnovej Juhoslávii, na život detí v škole, v pionierskej organizácii, na životopisy veľkých ľudí a národných hrdinov. Zachovala sa aj stará rubrika Ančička nám píše a Ukážka zo žiackych prác, pribudla nová rubrika Hodinka kreslenia, Ďurko Prepelička píše a žarty v novej rubrike Veselá chvíľočka. Vôbec možno uzavrieť, že povojnové Naše slniečko bolo na vyššej umeleckej a pedagogickej úrovni. Bolo určené nielen pre nižšie triedy základných škôl, ale aj pre školskú mládež vyšších ročníkov. Keď zaniklo Naše slniečko, o mesiac, roku 1947 začína vychádzať časopis Naši pionieri. Prvé číslo Našich pionierov redigoval Zlatko Klátik. Keďže v tých časoch vojvodinskí Slováci nemali mládežnícky časopis, časopis Naši pionieri bol určený aj pre stredoškolákov až po vznik mládežníckeho časopisu Vzlet. A tak sa časopis Naši pionieri roku 1970 rozštiepil na Pionierov (označený ako časopis pre deti do 12 rokov) a na mládežnícky časopis Vzlet. Mnohí z budúcich spisovateľov svoje detské práce uverejňovali práve v tomto časopise.

163

За во

за

уџ

бе

ни ке

Keď Naši pionieri zmenili v roku 1970 názov na Pionieri, časopis sa veľmi nezmenil. Základná orientácia zostala v poznávaní socialistickej spoločnosti, napr. rubrika o pionieroch – bojovníkoch pokračovala aj v tomto období a trvala ďalej. Rubrika Čitateľom kníh odporúča deťom knihy prevažne slovenských vojvodinských autorov z vydavateľstva Kultúra. Rubrika Náš hosť uverejňuje portréty spisovateľov literatúr juhoslovanských národov a národností. Časopis Naši pionieri a Pionieri sú kolískou našej detskej literatúry. Príspevky neskôr renomovaných spisovateľov pre deti sa najprv uverejňovali v tomto časopise a až neskôr vychádzali knižne. Spočiatku išlo o malý počet autorov a témy sa v každom ročníku opakovali, napr. témy ročných období a témy zo života zvierat. Spomedzi autorov, z ktorých väčšina bola aj v redakčnej rade boli: Juraj Tušiak, Michal Babinka, Pavel Mučaji, Pavel Grňa, Samuel Miklovic, Anna Majerová, Xénia Mučajiová, Viera Benková. Títo autori boli najproduktívnejší práve v rokoch sedemdesiatych a osemdesiatych, keď naša detská literatúra dosiahla svoj vrchol. Roku 1990 časopis Pionieri zmenil názov na Zornička a redaktorom sa stal Miroslav Demák. Príloha pre najmenších Mravec vychádza od roku 1981. Nielenže je to „pekný“ časopis čo do vzhľadu, ale aj príspevky sú súčasné, dobrodružné a veselé. Z našich autorov sú tu najviac zastúpení autori staršej generácie, takže ukážky z ich tvorby sú vybrané z ich knižných vydaní: Michal Babinka, Juraj Tušiak, Pavel Grňa, Miroslav Demák. Do Zorničky prispievajú aj najtalentovanejší autori našej súčasnej detskej tvorby Zoroslav Spevák, Tomáš Čelovský. V posledných ročníkoch sa na stranách Zorničky zjavuje generácia mladších spisovateľov: Mária Kotvášová, Martin Prebudila, Juraj Bartoš a iní. Okrem časopisov, ktoré boli priamo určené detskému čitateľovi, aj týždenník Hlas ľudu obsahuje prílohu pre deti Detský kútik. Na jednej strane prináša tvorbu detí zo všetkých slovenských vojvodinských osád, alebo aj z iných prostredí, kde sa slovenčina vyučuje ako materinský jazyk.

164

OBSAH 3

Ľudová slovesnosť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Slovenská ľudová rozprávka: Soľ nad zlato . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Srbská ľudová rozprávka: Zámok ani na nebi, ani na zemi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Nórska ľudová rozprávka: Dievča v tráve . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

4 5 11 14

Autorská rozprávka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Charles Perrault: Červená čiapočka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Milan Rúfus: O Červenej čiapočke . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Milan Ferko: Strieborná volavka Kinnari . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Anna Šimáková: Princezná na bielom koni . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

16 16 18 20 22

Bájka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Slovenská ľudová bájka: Medveď a líška . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Grécka ľudová bájka (Ezop): Líška a vrana . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Grécka ľudová bájka (Ezop): Osol, líška a lev . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

24 24 24 25

Povesť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Anton Marec: Jánošíkovské Vianoce . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Anton Habovštiak: O cholerovom kameni . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

26 26 28

за

уџ

бе

ни ке

I. ĽUDOVÁ SLOVESNOSŤ A UMELÁ TVORBA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

30 30 32 33 34 35 37 38 39 40 40

Balada . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Slovenská ľudová balada: Išli hudci horou . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Slovenská vojvodinská balada: Chodila líška po poli . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Smutná novinečka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

41 42 44 44

За во

Ľudové piesne . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obradové piesne . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Regrútske a vojenské piesne . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Zbojnícke piesne . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Pracovné piesne . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Žartovné piesne . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Koledy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Uspávanky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ľúbostné piesne . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Zľudovené piesne . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Poézia nonsensu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

45 45 48

Báj . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Grécka báj: Príbeh o Európe . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Grécka báj: Prometeus . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

50 50 51

Legenda . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Stvorenie sveta (podľa Biblie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ondrej Sliacky: Uzdravenie hodnostárovho syna . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

54 54 55

Modlitba . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Modlitba Pána . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Milan Rúfus: Modlitba za starkú . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

58 58 59

Detský folklór . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Rečňovanka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Vyčítanka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Hádanka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Hra . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Detské piesne . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Populárna pieseň . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Daniel Hevier: Náušnica v uchu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Porekadlá . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Príslovia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Pranostiky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Žarty . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

60 60 61 62 62 63 64 64 65 65 66 69

II. PRÍBEHY ZO ŽIVOTA DETÍ A MLÁDEŽE VOĽAKEDY A DNES . . . . . . . . . . . . . . .

За во

за

уџ

бе

ни ке

Umelá (autorská) balada . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Pavol Országh Hviezdoslav: Zuzanka Hraškovie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ľudmila Podjavorinská: Čakanka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Martin Kukučín: Z teplého hniezda . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 72 S.H.Vajanský: Malý drotár . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 76 Ján Čajak: Ja si môj mliečnik nenačnem . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 77 Gustáv Maršall-Petrovský: Ako Mišo Záhoran prestal piť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 82 Albert Martiš: Jedna noc medzi hadmi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 85 Ľudo Ondrejov: Obyvatelia pri potôčku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 88 Vincent Šikula: Heligón . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 90 Jaroslava Blažková: Zázrak života . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 94 Klára Jarunková: Brat mlčanlivého vlka (úryvok) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 98 Michal Babinka: Príde na psa mráz . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 100

Juraj Tušiak: Ja som náš . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Zoroslav-Spevák Jesenský: Derby . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ján Fábry: Prvá gumipuška . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Juraj Bartoš: Gaštanová ofina . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Tomáš Čelovský: Mam te rad . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Anna Papugová: Tenisky, texasky a Lena v nich . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

102 106 107 109 111 112

III. RODNÝ MÔJ KRAJ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 115 116 117 120 122 125 126 129 131 132 133

уџ

бе

ни ке

Pavol Braxatoris: Rodný môj kraj . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Paľo Bohuš: Prameň a počiatok (Niečo akoby monológ) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ján Labáth: Na Dolnej zemi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Andrej Čipkár: Rozprávka o prvom sálaši . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Paľo Bohuš: Sedliak . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Mária Myjavcová: Kedy sme chodili bosí a kedy nie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Juraj Tušiak: Jednoduché slová . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Milan Lasica: Vybrané slová . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Kamil Peteraj: Školská lavica . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Miroslav Antić: Raz v stredu, Láska . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

IV. DRAMATICKÉ ŽÁNRE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 135

За во

за

Divadelná hra . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Vojislav Stanojčić: Dar pre mamu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Bábková hra . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ľubomír Feldek: Botafogo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Film . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . O hlúpej žene (filmová rozprávka) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Rozhlasová hra . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Viera Benková: Pusťte basu do rozhlasu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

136 137 138 138 144 145 147 147

V. NÁUČNÁ LITERATÚRA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 153 Encyklopédie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 154 OBRÁZKOVÝ SERIÁL (KOMIKS) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 158 PREHĽAD DEJÍN SLOVENSKEJ DETSKEJ PUBLICISTIKY VO VOJVODINE . . . . . . 161

Проф. др Јармила Ходолич

prof. Dr. Jarmila Hodoličová

Читанка Čítanka за 6. разред основне школе pre 6. ročník základnej školy Прво издање, 2010. година Издавач Завод за уџбенике, Београд Обилићев венац 5 www.zavod.co.rs

Prvé vydanie, 2010 Vydavateľ Zavod za udžbenike, Belehrad Obilićev venac 5 www.zavod.co.rs

Ликовни уредник Výtvarná redaktorka Биљана Савић Biljana Savićová Grafický redaktor Miroslav Radić

ни ке

Графички уредник Мирослав Радић

Лектор Lektorovala Марјена Корош Mariena Korošová

бе

Коректор Korigovala Катарина Мељих Katarína Melichová

за

уџ

Дизајн Design Александар Стојшић Aleksandar Stojšić Елед Черник Eled Černik

Обим: 21 штампарских табака Rozsah: 21 tlačových hárkov Формат: 20,5×26,5 cm Formát: 20,5×26,5 cm

За во

Рукопис предат у штампу: Rukopis zadaný: фебруара 2010. године vo februári 2010 Штампање завршено: Vytlačené: септембра 2010. године v septembri 2010

Штампа Tlač СЛУЖБЕНИ ГЛАСНИК, Београд SLUŽBENI GLASNIK, Belehrad CIP - Каталогизација у публикацији Библиотеке Матице српске, Нови Сад 37.016 : 821-82(075.2) ČÍTANKA pre 6. ročník zakladnej školy / [zostavila] Jarmila Hodoličová. - 1. vyd. - Београд. Завод за уџбенике, 2010 (Београд : Службени гласник). - 164 str. : ilustr. ; 27 cm Tiraž 1.200 ISBN 978-86-17-16737-8 1. Hodoličová, Jarmila COBISS.SR-ID 255939079