�AJA LUND�
Á V S O E S H T E RA N S #
Príbeh o Vianociach
Ilustrovala
LISA AISATO
ITOLA KAP
1
P
orozprávam ti príbeh o Hedvige. O tom, ako sa stala mojou najlepšou priateľkou a ako som ju stratil. A o mojej sestre Juni, ktorá už nie je medzi nami,
no aj tak je ešte vždy so mnou. Hedvigu som prvýkrát uvidel, keď pritláčala nos na okno plavárne. Najskôr som zbadal len ten nos. A veľmi veľa pieh, keďže ho mala nimi celý posiaty. Stála z vonkajšej strany, sama, a pozerala dovnútra. Snežilo. Vločky jej padali na čiapku,
3
4
na červené vlasy, čo jej spod nej trčali, aj na hrubý vlnený kabát, ktorý mala na sebe a mimochodom, tiež bol červený a žiaril ako kostým trpaslíka. Plával som už hodnú chvíľu. O tomto čase som plával často, skoro každý deň. Tam a späť v bazéne. Viac pod vodou ako nad hladinou, vynoriac hlavu na každý druhý záber, aby som sa nadýchol a potom zasa vydýchol pod vodou. Páčil sa mi ten rytmus. Hore, nádych, záber, dole, výdych, záber. Kým som plával, nemusel som myslieť na nič iné, len na dýchanie, zábery a vodu. Navyše som sa postupom času celkom slušne vypracoval. Pretože keď plávaš každý deň, je jasné, že plávaš čoraz rýchlejšie. Pri každom ďalšom pokuse som sa zlepšil o pár desatín sekundy. S plávaním som začal iba kvôli Johnovi. Bol mojím najlepším priateľom a keďže ani jeden z nás nemal rád futbal, začali sme plávať. A mimochodom, v to popoludnie, keď sa zjavila Hedviga, tam bol aj on. Prišiel chvíľu po mne. Pamätám si, že stál na kraji bazéna a triasol sa. Pozeral na vodu, akoby sa bál do nej skočiť. Priplával som k nemu, vytiahol som sa z bazéna a stal som si vedľa neho. „Ahoj,“ povedal John. „Ahoj,“ odpovedal som. „Je studená?“ opýtal sa. „Trošku,“ odvetil som. „Asi tak ako obyčajne.“ „Okej,“ povedal John. „Vonku je chladnejšie,“ skonštatoval som. „Áno,“ súhlasil John. „Sneží.“ „Hej,“ pritakal som. „Ale včera snežilo viac,“ povedal John. „Áno,“ odvetil som. „Asi áno.“ „Hej,“ ubezpečil ma John. „Áno,“ uzavrel som.
5
ITOLA KAP
3
P
rešiel som ešte pár metrov, no Hedviga znovu zakričala. „Nemyslela som to tak!“ A vtom som za sebou začul niekoho bežať. Teraz som sa už otočil.
Bežala tak rýchlo až skoro letela a celá zadychčaná ma dobehla. „Prepáč, prepáč, prepáč,“ vychrlila na mňa. Nevedel som, čo na to povedať. Možno som mal aj ja povedať prepáč. Nedávalo mi to však zmysel, keďže som s ňou viac nechcel mať nič do činenia.
18
63