K A PITOL A
1
K
e ď som zatvorila oči, ešte stále som na lícach a na nose cítila dotyk slnka – ten pocit sa nedal prirovnať k ničomu inému, šteklivé teplo prenikalo do
môjho vnútra, roznežňovalo moje srdce a upokojovalo moju myseľ. Takto som si aspoň trochu vedela vyčariť v mysli, čo je slnko, hoci zmizlo už veľmi, veľmi dávno, keď som mala iba jeden rok.
3
48
„Ách,“ blažene som si vzdychla. Vôbec som sa nesnažila skryť svoj údiv. „Ááách!“ Predo mnou ležalo údolie, také zelené a rozkvitnuté, až mi do očí vbehli slzy. Rýchlo som si ich však poutierala, pretože som rozhodne nemala dôvod na plač. Z každej strany ohraničovali údolie hory. Mala som pocit, akoby som sa ocitla v obrovitánskej sále. Kdesi vysoko, prevysoko čnelo sivé nebo, ale to som nevidela, pretože nado mnou sa ako strecha z vlniaceho lístia týčili vysoké brezy a zľahka sa knísali v jemnom vetríku. Zem bola husto porastená trávou a kvetmi takých farieb, aké som ešte v živote nevidela, okrem tých v maliarskom puzdre. Rástli tu všetky kvety z mojej knižky, všetky rastliny, o ktorých som si myslela, že ich už nikdy neuvidím. Každú jednu z nich som pekne pozdravila a zopár som si aj odtrhla. „Ahoj, klinček! Dobrý deň, nezábudka! To hádam nie... Si to ty, zvonček?“ Kráčala som ďalej popri jabloni. Niektoré konáre mala obťažkané červenými jablkami, zatiaľ čo ostatné sa pýšili veľkými bielymi kvetmi, ktoré pripomínali vypranú a vyvesenú detskú bielizeň vo vetre. Obrátila som sa k hruške – aj tá zároveň kvitla a mala plody. A to isté platilo aj pre slivku hneď vedľa. Natiahla som ruku
49
Psík spal tiež, jednu labku mal preloženú cez hlavu a rovnomerne a hlboko odfukoval. Na strážneho psa zrejme nebol príliš súci. Prikradla som sa až k nim a lepšie som si chlapca prezrela. Vlasy mal rozstrapatené a dosť neupravené. Pravdupovediac to vyzeralo tak, že si ich strihá sám. Veľké a mäkké líca boli červené ako jahody. Nos mal posiaty pehami. Doteraz som poznala iba jedného človeka s pehami, bola to Theina mama. Ona však mala červené vlasy, a k tým pehy patria. Žiadne z detí v dedine nemalo ani jedinú pehu a už vonkoncom nie líca červené ako zrelé jahody. Náhle som si uvedomila, že som ešte nikdy nevidela krajšieho chlapca. Aj ja chcem takto vyzerať, pomyslela som si, túžila som mať líca ako jahody a k tomu pehy. Bol taký bucľatý a nádherný. V porovnaní s ním som pôsobila iba ako tenká halúzka a rovnako na tom boli všetky ostatné deti, čo som poznala. Krehké konáriky, ktoré sa môžu zlomiť v nápore vetra. Tento chlapec vyzeral skôr ako pevná rastlina s hrubou stonkou... Nie, skôr ako menší strom. Pevný dub s kmeňom, ktorý odolá vetru aj zlému počasiu. Zrazu odkiaľsi priletela mucha. Hlasno bzučala a namierila si to na chlapcov pehavý nos. Skôr ako som stihla čokoľvek urobiť, sadla si naň a chlapec sa po nej zahnal rukou. Mucha ufrngla, bzučala poletujúc nad ním, no nedala sa len tak ľahko odradiť. Opäť si to nasmerovala na chlapcovu tvár a usadila sa mu v strede čela. Vtedy chlapec roztvoril oči. A pozrel rovno na mňa. „Uááá!“ vykríkol a posadil sa. Hav-hav-hav, rozštekal sa pes pod sieťou a aj on vyskočil na nohy. „Prepáč!“ zvolala som. „Prepáč.“ Odskočila som od nich. „Psík, nie!“ povedal chlapec psovi, keď na mňa začal vrčať. „K nohe!“ Pes, ktorý bol tým najrýchlejším zvieratkom, aké som kedy videla, naposledy zavrčal a skôr ako sa postavil k chlapcovmu boku, ešte raz si nespokojne odfrkol.
60
K A PITOL A
13
Š
atka sa vznášala na hladine nad našimi hlavami spolu s leknami a vážkami. A vysoko nad hladinou som videla také silné svetlo, že všetko ostatné sa v ňom
strácalo. Psík sa metal a Chlapec sa snažil zo všetkých síl udržať ho pod vodou. Aj mne pomaly dochádzal vzduch v pľúcach. To je náš koniec, pomyslela som si, pretože sa buď musíme vynoriť do tej spaľu-
júcej horúčavy, alebo sa tu utopíme. Odrazu sa však čosi zmenilo. Horúčava sa zmiernila, svetlo zoslablo. Postupne sa vytrácalo smerom nahor. Psík sa vytrhol z Chlapcových rúk. Zalapala som po dychu, strhla zo seba šatku a postavila som sa vo vode. „Pozri!“ zvolal Chlapec zúfalo. Kvety okolo nás mali ovisnuté hlávky. Z rastlín, ktoré boli k bráne najbližšie, zostal len popol. „Áách, nie!“ Na vodnej hladine v priekope plávalo viacero mŕtvych vážok. Najväčšia z nich odrazu vyliezla na list, vzlietla a zamierila do doliny, kde boli
102
Poprevracané stoličky, prázdne poháre a fľakatý obrus. Pristúpila som k poloprázdnemu tanieru. Ktosi od neho vstal, ani nedojedol. Doposiaľ sa nikdy nestalo, že by sa niečo nedojedlo. Zopár múch sa chystalo vrhnúť na zvyšky jedla, poletovali okolo jahôd, sadli na ne a pustili sa do nich. Ich bzukot bol jediný zvuk, ktorý sme počuli. Muchy dojedali zvyšky, no zdalo sa, že im pomáha aj slnko. Pretože všetko jedlo, čo zostalo v košíkoch, na táckach a na tanieroch, sa už začínalo kaziť. Hruške zhnedli okraje, Theine maliny sa zošúverili a listy na hlávke šalátu, ktorú som nadvihla, boli zvädnuté a hnedkasté.
126
Mala som chuť zostať tam v tieni, nechcelo sa mi ísť ďalej. Medzi lopatkami ma tlačil kmeň malej briezky. Bolo v tom čosi upokojujúce, akoby ma strom pevne pridŕžal na zemi a nedovolil mi, aby som sa vyparila, aby som začala stúpať k oblohe ako kvapky vody, ktoré k sebe slnko a horúčava priťahujú. Aj ju ťahalo slnko – Strážkyňu slnka. Bolo čoraz väčšie a zúrivejšie, nakoniec ho aj tak bude musieť pustiť. Akiste ho už čochvíľa nebude vládať udržať. Musí byť neskutočne silná, keď sa mu dokáže vzoprieť. A rovnako rozzúrená. A zúfalá, pomyslela
151