Božena Němcová
Slovenské rozprávky a povesti
Tatran
O Kovladovi
ola jedna vdova a tá mala prekrásnu dcéru.
Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Preložila a edične pripravila Jana Pácalová Ilustroval Igor Piačka © Jana Pácalová 2020 © Igor Piačka 2020 © design Mária Rojko ISBN 978-80-222-1118-5
Matka bola pokorná vdovica, ale dcéra bola pyšná dievčica. Prichádzalo mnoho pytačov, ale žiadny nebol dcére dosť dobrý, a čím viac chlapcov sa o ňu trhalo, tým viac sa ona niesla hore. Raz za jasnej noci sa jej matka prebudila zo spánku. Nemohla zaspať, vybrala ruženec a začala sa modliť za blaho svojej dcéry, ktorá jej robila ťažkú hlavu. Dcéra ležala vedľa nej a spala. Matka sa s ľúbosťou dívala na svoje krásne dieťa a vtom sa dcéra zo spánku usmiala. „Ach, čože pekné sa tomu dievčisku sníva, že sa tak chutne usmieva?“ pomyslela si matka, domodlila sa Otčenáš, zavesila ruženec na klinec, hlavu položila vedľa dcérinej a zaspala. Ráno sa dcéry spýtala: „Povedz mi, dcéra moja, čo pekné sa ti v noci snívalo, keď si sa zo spánku tak milo usmievala?“
5
„Ech, matka moja, čože sa mi snívalo? Snívalo sa mi, že po mňa prišiel pán v medenom voze a dal mi prstienok s kamienkami, ktoré sa ligotali ako hviezdy na nebi. A keď som prišla do kostola, tu sa ľudia dívali iba na blahoslavenú pannu1 a na mňa.“ „Ach, dieťa moje, aké hrdé sny sa ti pletú?“ zavrtela hlavou stará matka, ale dcéra sa už so spevom pustila do práce. V ten istý deň prišiel na dvor sedliacky vozík a poriadny dedinský syn prišiel dcéru poprosiť „na sedliacky chlieb“.2 Matke sa mladý ženích veľmi páčil, ale dcéra ho pyšne odbila. „Ani keby si po mňa prišiel v medenom voze, ani keby si mi dával prstienok s kamienkami, ktoré by sa ligotali ako hviezdy na nebi, nešla by som za teba!“ Ženích si vypočul tieto hrdé slová, dal im spánombohom a smutne odišiel. Matka však dcéru veľmi kárala za jej hrdosť. Druhú noc sa matka opäť prebudila zo spánku. Zase si vzala ruženec a ešte vrúcnejšie sa modlila za blaho svojej dcéry. Dcéra ležala vedľa nej a spala. Odrazu sa zo spánku hlasno zasmiala. „Čože sa tomu dievčaťu zase pletie?“ vzdychla si matka, ešte sa pomodlila, potom zavesila ruženec na klinec, hlavu položila vedľa dcérinej, ale dlho nemohla zaspať. Ráno pri obliekaní sa opýtala dcéry: „Čože sa ti, dcéra moja, zase plietlo, veď si sa v spánku hlasno zasmiala?“ „Ech, čože sa mi plietlo? Plietlo sa mi, že po mňa prišiel pán v striebornom voze a že mi dal zlatú partu.3 Keď som prišla do kostola, tu sa ľudia viac na mňa dívali než na blahoslavenú pannu,“ povedala dcéra matke. „Ech, čože to vravíš, dcéra moja? Aké sú to hrdé sny! Ach, modli sa, dcéra, modli, aby si nepadla do pokušenia!“ kárala matka dcéru, ale tá, domrzená matkiným napomínaním, tresla dvermi a šla von. V tej istý deň prišiel na dvor panský kočiar a páni zemania ju prišli prosiť „na panský chlieb“. Matka to považovala za veľkú česť a už sa tešila, že dcéra privolí a bude šťastná. Ale dcéra pytača hrdo odbila: „Nepôjdem za vás, ani keby ste po mňa prišli v striebornom voze a doniesli mi zlatú partu!“ Pytač sa s hrdou pannou rozlúčil, keď ho tak odbila, ale matka dcéru vyhrešila a nariekala nad jej pýchou: 1 Sochu Panny Márie. 2 Na sedliacke gazdovstvo. 3 Krásne zdobenú ozdobu hlavy, ktorú dievčatá nosili na slávnostné príležitosti.
6
„Ach, dcéra, pýcha peklom dýcha, ach, zanechaj pýchu!“ Ale dcéra sa jej len smiala. Tretiu noc dcéra vedľa matky dobre spala, ale matka nemohla nijako zaspať, lebo mala o dcéru starosť. Ruženec ani nepustila z ruky. Tu sa dcéra začala v spánku rehotať. „Bože!“ zvolala matka, „čože sa tomu nešťastnému dieťaťu pletie?“ A modlila sa, a neprestáva sa modliť za blaho svojej dcéry až do rána. „Dcéra,“ pýtala sa jej hneď ráno, „čože sa ti zase v noci plietlo? Veď si sa v spánku rehotala.“ „Zase ma chcete vyhrešiť?“ odvrávala dcéra. „Len mi to ty, dcéra moja, povedz,“ prosila ju matka. „Nuž, čože sa mi snívalo? Snívalo sa mi, že po mňa prišli v zlatom voze a že som dostala zlaté šaty. Keď som prišla do kostola, tu ľudia len na mňa pozerali!“ Matka žalostne zalomila rukami nad týmito hrdými slovami, ale dcéra si zobrala šaty a šla sa dostrojiť von, aby nemusela počúvať matkino napomínanie. V ten istý deň prišli na dvorček tri vozy. Medený, strieborný a zlatý. Pri prvom boli dva, pri druhom štyri a pri treťom osem hrdých koní. Z medeného a zo strieborného voza skákali páni v červených nohaviciach, zelených kabátikoch a čiapkach. Zo zlatého voza však vyskočil pekný pán, celý v zlatom odeve. Všetci šli rovno do izby a mladý pán prosil matku o dcéru. „Ej, či by sme boli hodné takého šťastia?“ ospravedlňovala sa pokorná matka. Keď sa dcéra pozrela na pána, hneď si pomyslela: „To je ten, čo sa mi o ňom snívalo!“ Rýchlo uskočila do komory, aby mu uvila pierko. Keď kytičku uvila a podala ju ženíchovi ako sľub, že bude jeho, dostala od neho prstienok, v ktorom sa kamienky ligotali ako hviezdy na nebi, zlatú partu a zlaté šaty. Plná radosti sa išla rýchlo obliecť do komory. Matka však plná starosti sa pýtala ženícha: „A na aký chlieb, pán ženích, pýtate moju dcéru?“ „U nás je chlieb medený, strieborný i zlatý. Na aký bude chcieť nevesta pristať,“ odpovedal ženích. Matka sa tomu všetkému veľmi čudovala a robilo jej to mnoho starostí, ale dcéra sa na nič nepýtala, na nič nedbala, ani na matku. Keď bola ustrojená v zlatom rúchu, bola krajšia než celý svet. Ženích ju vzal za ruku a hneď šli na sobáš bez toho, aby matku prosila o požehnanie,
7
bez toho, aby sa rozlúčila so svojím panenstvom, ako káže starootcovský zvyk. Matka, celá zarmútená, stála na prahu a modlila sa za ňu. Keď bolo po sobáši, nevesta sadla so ženíchom do zlatého voza, svadobčania do strieborného a medeného a už odchádzali bez toho, aby sa dcéra s matkou najskôr rozlúčila. Šli, šli, až prišli ku skale, v ktorej bola diera veľká ako mestská brána. Kone prešli tou bránou dnu a keď boli vo vnútri, prišiel veličizný Zemetras a zrútil za nimi skalu. Boli v tme. Nevesta sa veľmi zľakla, bála sa, ale ženích jej povedal: „Nič sa ty neľakaj, len čakaj, vyjasní sa, vykrásni sa!“ A tu hneď zo všetkých strán pribiehali malí mužíčkovia – permoníčkovia s rozsvietenými pochodňami v rukách. Všetci vítali svojho pána Kovlada a svietili mu na cestu. Až teraz vedela hrdá nevesta, za koho šla, že má muža Kovlada, ale netrápila sa pre to. Z tých tmavých skál prišli do veličizných lesov a vrchov, ktoré siahali až po samé nebo. Ale všetky tie smreky, jedle, buky, všetky hory boli olovené. Keď tie divné hory prešli, prišiel zase Zemetras a všetko za nimi zrútil. Z olovených hôr prišli na krásnu rovinu, kde sa od nádhery všetko len tak trblietalo. Uprostred tej roviny stál zlatý zámok vykladaný drahými kameňmi. Do toho zámku voviedol Kovlad nevestu a povedal jej, že to všetko bude aj jej. S radosťou a podivením si mladožienka prezerala všetko to bohatstvo. Mala, po čom bažila. Až keď si všetko zôkol-vôkol prezrela, ustala a rada videla, že permoníci pripravujú stôl. Cítila hlad. Sadli si k stolu. Na stôl prinášali medené, strieborné a zlaté jedlá a všetci z nich jedli, len nevesta nič z toho nemohla požiť. Prosila teda ženícha o kúsok chleba. „Vďačne, pani moja,“ povedal Kovlad. Hneď kázal, aby priniesli bochník medeného chleba. Sluha bežal, priniesol bochník medeného chleba, ale pani ho nemohla jesť. Pán kázal, aby priniesli bochník strieborného chleba. Sluha bežal, priniesol bochník strieborného chleba, ale pani ho nemohla jesť. Konečne pán kázal, aby priniesli bochník zlatého chleba. Priniesli zlatý chlieb, ale ani ten pani nemohla zjesť. „Vďačne by som ti poslúžil, pani moja, ale nemáme tu inšie len takýto chlieb!“ povedal Kovlad svojej mladej panej. Až teraz nevesta videla, do čoho sa dala, a pustila sa do horkého plaču a veľkého náreku.
8
9
„Už je darmo plakať a nariekať,“ povedal jej Kovlad, „veď si vedela, na aký chlieb sa dávaš. Nuž, ako si volila, tak sa ti stalo!“ A tak bolo, nie inak. Čo sa stalo, odstať sa nemohlo. Nevesta už musela zostať pod zemou u svojho muža Kovlada v zlatom zámku, keď chcela len zlato.
Brat a sestra
rat a sestra boli deti dobrého otca, ale matku mali zlú macochu, ktorá ich nenávidela. Všetko dobré dopriala len svojej dcére a všetko zlé im. Otec ich mal rád, ale nemohol im pomôcť, lebo jeho žena bola striga. Deti už ďalej nemohli zniesť to týranie, a tak sa dohodli, že utečú do sveta. To aj vykonali. Utiekli. Nevediac, kadiaľ a kam, pustili sa priamo, kam ich oči viedli. Blúdili horami, dolinami, pustými cestami, až ich začal trápiť hlad a ešte viac smäd. Nemali čo jesť ani sa čoho napiť. Sestrička to znášala ticho, ale mladší braček ustavične nariekal: „Ach, keby som mal len kvapku vody!“ „Len čakaj, azda nájdem voľajakú studničku,“ chlácholila ho sestra. Prešli kúsok cesty a tu videli volskú stupaj, v ktorej stála voda.
11
„Ech, veru, aj z tej sa rád napijem!“ zvolal smädný brat. Ale sestra ho odrádzala: „Nepi, nepi! Ak sa napiješ, staneš sa volom!“ Brat sestre uveril, poslúchol a nenapil sa. Šli zase ďalej a koldokola sa obzerali po studničke, ale po studničke nebolo ani znaku. Brat začal opäť nariekať: „Jaj, sestrička, smädný som! Keby bola aspoň kvapka vody!“ Sestra brata tešila, ako len vedela, a tu, hľa, uvideli zase konskú stupaj plnú vody. „Napijem sa aj z tej, čo by aj mútnejšia bola!“ zvolal brat radostne a chcel sa zohnúť. „Nepi, nepi! Ak sa napiješ, staneš sa koňom!“ varovala ho sestrička a odháňala ho preč od vody. Opäť si dal povedať. Ale jeho trpezlivosť netrvala dlho. Trápil ho veľký smäd, studničku nikde nevidel, rozplakal sa a povedal: „Idem naspäť a napijem sa, čo by som sa aj koňom stal!“ A chcel sa vrátiť. Aj sestra bola smädná, no sebe by nedopriala ani kvapku, len aby bolo pre brata. Ale po vode nebolo ani pamiatky a naspäť ho nechcela pustiť. Predsa teda len kráčali ďalej a hľa, našli zase barančiu šľapaj. Brat k nej rýchlo priskočil, aby sa napil. Sestra mu v tom však zabraňovala: „Nepi, nepi, staneš sa barančekom!“ On síce poslúchol, ale len naoko. Keď sestra prešla kúsok ďalej, obrátil sa naspäť, šikovne sa zohol k zemi a vodu zo šľapaje vypil na jeden dúšok. V tom okamihu sa premenil na barančeka so zlatými rohmi. Sestra sa obzrela a keď videla takto premeneného brata, začala nad ním bolestne plakať a nariekať. Ale jej slzy mu už nič nepomohli. Smutne sa teda pobrali ďalej, až prišli na lúku, kde bolo seno vyrovnané v kopách a kde našli aj studničku. Napili sa obaja do chuti, potom si sestrička sadla do kôpky, baranček si položil hlavu na jej lono a tak odpočívali, lebo boli unavení.
V tom čase v neďalekom lese poľoval jeden bohatý zeman. Jeden z poľovných psov mu zabehol na tú lúku a tam neustále obskakoval okolo kopy sena a štekal. Pán sa šiel pozrieť, čo má pes v tej kope, že tak šteká, a hľa, uvidel tam utešené dievčatko, ktoré v lone držalo barančeka so zlatými rohmi. „Kdeže ideš? Čože tu hľadáš?“ pýtal sa jej udivený. „Ach, nuž, kdeže idem! Idem si do sveta hľadať voľajakú službičku,“ odpovedalo dievčatko. „A čože ten baranček? Či je tvoj?“ „Ech, veru je to môj braček, čo ho zlá macocha premenila na barančeka,“ povedalo dievča smutne a začalo pánovi všetko rozprávať, ako ich zlá macocha týrala, ako odišli z domu a ako sa brat premenil na barančeka. Keď to všetko pánovi vyrozprávala, opýtal sa jej: „A či by si nechcela ísť so mnou do môjho zámku?“ „Veď som len chudobné dievča, nie som súca do zámku a môjho bračeka nechcem opustiť,“ doložila. „Len ty poď so mnou, veď vás budem obidvoch dobre chovať,“ dohováral jej zeman a tak úprimne sa s ňou zhováral, že sa podvolila ísť s ním. Pán privolal psy, dievčatko si viedlo svojho bračeka a tak sa spolu uberali do zámku. Služobníctvo sa čudovalo, odkiaľ si pán priviedol to krásne dievčatko, a keď videli, že sa pánovi páči, zapáčilo sa aj im. Pán si ju doviedol do najlepšej izby, dal jej obliecť pekné šaty a posadil ju vedľa seba za stôl. Choval ju, že lepšie nemohol, a aj baranček, jej braček, sa mal dobre. Pán si dievčatko veľmi zamiloval a o niekoľko dní sa ho pýtal, či by u neho chcelo zostať navždy a byť jeho ženou. Dievčatko hanblivo sklopilo oči a opýtalo sa barančeka: „Braček, mám to urobiť?“ „Urob to, sestrička, urob, dobre bude!“ prisvedčil baranček a dievča privolilo. Bola veselá svadba a z dievčatka sa stala krásna pani. Nielen krásna, ale i dobrá pani. Pre túto jej krásu a dobrotu ju všetci milovali a pán ju priam zbožňoval. Pani by bola tiež celkom šťastná, keby jej šťastie nekalilo bratovo zakliatie. A spomínala aj na starého otca, ale na macochu nemohla spomínať v dobrom. No macocha na svoju pastorkyňu nezabudla a jej šťastie jej bolo tŕňom v oku. Také šťastie by radšej dopriala svojej dcére. Nič dobré preto nekula.
12
13
Po nejakom čase mladá pani pocítila pod srdcom dieťatko, a keď prišiel jej čas, poslali po babičku.1 Namiesto babičky však prišla zlá baba – panina macocha, ktorá o všetkom vedela a vzala na seba podobu pravej babičky. Pani porodila krásneho syna. Otec plakal od radosti, ale ako sa len preľakol, keď sa pozrel na svoju paniu a na jej mieste uvidel škaredú tvár. „To nie je moja žena! Kdeže je moja krása utešená?“ pýtal sa celý ustrnutý. „Veď ju tu máte, vašu krásu utešenú, ale sa takto premenila!“ odpovedala baba a rodička začala plakať, že ju jej muž nepozná. Bodaj by ju poznal, keď to bola macochina škaredá dcéra, ktorú si so sebou priniesla premenenú na mačku, položila ju do postele namiesto panej a paniu vyhodila von oknom do rieky! Keď mladá pani padla do rieky, premenila sa na zlatú kačicu a priplávala medzi ostatné kačice, ktoré plávali po rieke. Premena krásnej ženy pána veľmi zarmútila. Ani dieťa ho tak netešilo, ako by ho tešilo, keby jeho matka zostala taká, ako bývala. Aj baranček chodil smutný po dome, lebo dobre vedel, čo sa stalo. Baba odišla z domu a tá jej škaredá dcéra predstierala, že je ozajstnou paňou, len dieťa nemohla dojčiť, lebo nebola jeho matkou. A tu keď úbožiatko plakalo od hladu, pribehol baranček, vzal si ho na rožky a bežal s ním k rieke. Keď k nej pribehol, začal volať: „Kač, kač, kačička, kde je tohto dieťaťa mamička?“ Kačky odpovedali: „Tam, tam v tom prvom kŕdli!“ Z prvého kŕdľa vyletela zlatá kačica, vyšla na breh, premenila sa na krásnu paničku, obriadila a nadojčila svoje dieťa, potom ho položila barančekovi na rožky a premenená na kačicu vletela do rieky. Baranček priniesol dieťatko domov a dieťatko spalo do druhého dňa. Nikto o tom nevedel, len stará pestúnka, ktorá dieťa strážila. Vedela, že baranček nie je len taký obyčajný baranček a aj na druhý deň mu dovolila odniesť dieťatko. Baranček ho vzal na rožky a bežal s ním k rieke. V tej chvíli sa práve pán díval z okna a videl, že baranček nesie dieťa na rožkoch. Pomyslel si: „Kam ten baranček nesie to dieťa?“ A šiel za ním. „Kač, kač, kačička, kde je tohto dieťaťa mamička?“ volal baranček na kačice, keď pribehol k rieke. 1 Babica – žena, ktorá v minulosti pomáhala pri pôrode.
14
15
„Tam, tam v tom druhom kŕdli!“ odpovedali kačice. Z druhého kŕdľa vyplávala zlatá kačica, premenila sa na krásnu paničku, obriadila a nadojčila dieťa a opäť sa premenila na zlatú kačicu. Vtom dorazil k brehu pán a chcel paniu chytiť, ale tá už s kačicami plávala po vode a volať ju bolo darmo. Baranček utekal s dieťatkom domov a pán, zamyslený nad tým, čo videl, šiel za ním. Celú noc premýšľal, ako by mohol zase dostať svoju krásnu paniu. Na tretí deň, keď dieťatko zase začalo plakať od hladu a baranček ho chcel vziať na rožky, pán mu podal zlatý klinec a povedal: „Týmto klincom pribi mojej paničke šaty, keď bude nadájať dieťa. Rozumieš mi?“ Baranček pokýval hlavou, že rozumie, dal si klinec medzi paznechty, dieťatko vzal na rožky a bežal k rieke. Pán sa ponáhľal za ním a neďaleko brehu sa skryl v húštine. „Kač, kač, kačička, kde je tohto dieťaťa mamička?“ volal baranček, keď pribehol k brehu. „Tam, tam v tom treťom kŕdli!“ odpovedali kačice. Z tretieho kŕdľa vyplávala zlatá kačica, priplávala k brehu, premenila sa na zlatú paničku, vzala barančekovi dieťa z rožkov a začala ho dojčiť. Baranček sa k nej postavil a zlatým klincom jej pribil šaty o zem bez toho, aby to vedela. Keď dieťa nadojčila a opatrila, položila ho barančekovi na rožky a chcela zase uletieť. Ale nemohla, šaty ju držali pri zemi. Vtom z húštiny vyskočil pán, objal svoju krásnu paničku a viac ju nepustil. Tak si vyslobodil paniu, ktorá už nemusela byť kačicou. S radosťou si ju viedol domov, ona si niesla dieťatko a verný baranček radostne bežal vedľa nej. Keď škaredá macochina dcéra videla z okna prichádzať svoju sestru, rýchlo utiekla zo zámku. Stará striga sa ukrutne rozzúrila, keď videla, že sa jej zlo nepodarilo. Premenila sa na vranu a letela k zámku. Pán sa so svojou vyslobodenou krásnou ženou, ktorú služobníctvo s radosťou privítalo, tešili zo svojho krásneho dieťatka a ďakovali barančekovi za jeho starostlivosť, keď vtom okolo okna preletela vrana. „Hľa, vrana,“ povedala mladá pani, „úbožiatko, možno je hladná, že letí až k obloku.“ Chcela prikročiť k oknu, ale baranček jej pristúpil nohu.
16
„Zostaň, sestra,“ povedal, „zle by sa ti povodilo, keby si pristúpila k obloku.“ Obrátil sa k švagrovi a povedal: „Švagor, vezmi chytro pušku a zastreľ tú vranu, ale nemiň ju!“ Zeman videl, že baranček je vydesený, strhol zo steny pušku, otvoril okno a keď vrana chcela vletieť dnu, strelil. Bol dobrý strelec. Povetrím zaznelo prenikavé zakrákanie, vrana klesla na okno a z okna spadla do rieky. Baranček však priskočil k oknu a keď tam uvidel krv, prosil sestru: „Sestrička, poď a tou krvou mi poumývaj čelo.“ Keď mu sestra urobila po vôli, z barančeka sa stal krásny mládenec, jej brat, ktorý im povedal, že tá vrana bola ich zlá macocha. Bolo tam v zámku radosti z dvojakého vyslobodenia! O niekoľko dní šli po starého otca, ktorého vzali do zámku, a žili spolu spokojne a blažene, zbavení zlej macochy.
O Popolvárovi najväčšom na svete
de bolo, tam bolo. Nuž bolo to v sedemdesiatej siedmej krajine, za Červeným morom, za Skleneným vrchom a za Drevenou skalou, kde raz žil kráľ, ktorý mal troch synov. Všetci traja už boli chlapi na mieste, ale tí dvaja starší boli podarenejší – poznali už svetské spôsoby a každý ich mal radšej než toho najmladšieho, ktorého volali Popolvár, lebo celý boží deň nerobil nič iné, len sa popolil a motal po dome. Keď teda synovia dorástli, zavolal si ich raz otec a povedal im: „Synovia moji, už ste, chvalabohu, chlapi na mieste, mohli by ste sa už aj do sveta vybrať, aby ste skúsili, ako to vo svete chodí. Choďte, choďte, nech vidím, či z vás dačo vystane. Choďže najskôr ty, najstarší, a ukáž, čo môžeš.“ Najstarší syn poslúchol otcovu vôľu a hneď sa začal chystať na cestu. Vzal si veľa peňazí
18
z otcovej pokladnice, dobrého koňa, peknú zbroj, a keď sa so všetkými rozlúčil, vybral sa na cestu. Celý rok putoval po horách, po dolinách, po holých pustinách, až konečne prišiel k lesu, ktorý bol celý medený. „Veď som sa už natúlal po tom božom svete,“ povedal sám sebe, keď došiel k medenému lesu, „ale mi aspoň nebude ľúto, veď takúto zvláštnosť človek hocikde nevidí. Odtrhnem si jednu halúzku, lebo by mi doma ani neverili, že som bol až tu. Ach, to bude môj otec rád, keď ju uvidí!“ Takto sa tešil princ, lebo si myslel, že vidí pánbohvie čo. Keď sa na medený les dosť nadíval, odtrhol si jednu halúzku, obrátil koňa a ponáhľal sa domov. Prišiel domov a už zďaleka zdvíhal ratolesť nahor: „Otec, otec, bol som ďaleko! Vidíte, tento konárik je až z medenej hory!“ „Nepotešil si ma, syn môj,“ odpovedal zarmútený otec, „veď ja tam, kde si ty prišiel za celý rok, zájdem s mojou ženou do raňajok. Ty môžeš už len doma sedieť, lebo vidím, že vo svete z teba veľmi veľa nebude. Nože sa vyber ty, syn môj prostredný, azda ty viac vykonáš!“ Prostredný syn sa tiež nedal dlho núkať. Prisvedčil, že veru pôjde, a hneď sa aj pripravoval na cestu. Ako brat, aj on si vzal na cestu veľa peňazí, dobrého koňa a peknú zbroj, a keď sa so všetkými rozlúčil, odobral sa na cestu. Dlho blúdil po lesoch a po horách a ešte nevidel ani neskúsil nič zvláštne. Za rok prišiel k medenému lesu. „Chvalabohu, že som prišiel aspoň k tejto hore. Hej, ale stadiaľto sa nesmiem vrátiť, lebo by ma otec vyhanbil ako staršieho brata. Musím ísť ešte ďalej, aby som viac skúsil,“ povedal sám sebe, odtrhol si medenú halúzku a šiel ďalej. Blúdil znova celý rok, až konečne prišiel k striebornému lesu. „Hej, tuto môj brat nebol,“ zaradoval sa, „a kdeže by sa tu vzal, veď tu predo mnou azda ani živého ducha nebolo. Ach, to bude môj otec rád, keď mu rozpoviem, kde som bol a čo som videl. Ale musím si odlomiť z tejto striebornej hory jednu halúzku, aby mi uverili.“ Odlomil si striebornú ratolesť, potom chvíľu premýšľal, či predsa len má ísť ďalej, ale za lesom uvidel veľké skaly a pomyslel si: „Čo by som sa tam túlal, ešte by som mohol prísť o koňa.“ Radšej sa pekne-krásne vrátil domov. Keď dochádzal k domovu, zďaleka ukazoval medenú a striebornú halúzku a volal na otca:
19
„Otec, otec, či som bol ďaleko! Vidíte, táto halúzka je z medenej hory a táto zo striebornej. Ach, mnoho som toho videl a skúsil,“ chválil sa. „Nemáš sa čím pochváliť,“ odpovedal otec smutne, „kam si ty prišiel za dva roky, tam ja s mojou ženou chodievam do poludnia. Aj ty môžeš už len doma zostať, lebo ani z teba vo svete mnoho nevystane. Už vidím, že z vás nič nie je!“ nariekal kráľ. Vtom sa však obzrel na Popolvára a opýtal sa ho: „Nuž, a ty čože? Či by si nemal vôľu skúsiť šťastie?“ „Prečo by som nemal, len dovoľte ísť aj mne a dajte mi dačo na cestu,“ odpovedal Popolvár. Starší bratia sa dobre nezašli od smiechu, že taký ledajaký Popolvár, ktorý nepozná nič iné, než váľať sa v popole, si dôveruje dokázať viac než oni. Nepekne sa mu vysmievali, až ho prešla všetka trpezlivosť. Odišiel von. Rozžialený závisťou svojich bratov chodil po dvore, až sa znenazdania ocitol pri smetisku, kde sa váľal vyziabnutý prašivý kôň. Keď Popolvár prišiel k smetisku, kôň sa ozval: „My sme obidvaja rovnako opovrhnutí. Ale pre to, že si opovrhnutý a že sa ti bratia vysmievajú, nesmúť. Ty chceš ísť do sveta, a to je dobre. Ja viem, že sa ťa otec bude spytovať, čo si žiadaš na cestu. Ak chceš, aby sa ti dobre viedlo, nič inšie si nežiadaj, iba mňa a tú hrdzavú šabľu z povaly. Nič sa neboj, veď ti my budeme na dobrej pomoci.“ Popolvár sa koníkovi pekne poďakoval za dobrú radu a sľúbil, že sa ňou bude riadiť. O chvíľu šiel zase naspäť do izby. „Nuž, ako? Pôjdeš do sveta?“ pýtal sa ho otec. Popolvár odpovedal, že by veru rád šiel. „Keď si dôveruješ, ja ťa nechcem odvracať od tvojho úmyslu. Choď a skús šťastie, azda aj svojich bratov zahanbíš. Nuž, a čože chceš na cestu?“ „Nie veľa, aby som vám veľkú škodu nerobil, len toho prašivého koňa, čo sa váľa na smetisku, a tú hrdzavú šabľu, čo visí na povale.“ Tu sa bratia pustili do veľkého smiechu, ale otec sa synovej žiadosti začudoval, lebo dobre vedel, aký je to kôň a aká je to šabľa. Zavrtel hlavou a začal Popolvára prehovárať, aby si vybral niečo lepšie, lebo so zlým koňom a s hrdzavou šabľou vyvedie malé hrdinstvo a cti nedôjde, ale Popolvár ani za svet nechcel ustúpiť od svojho. Napokon mu otec prisľúbil dať, čo si žiada. Na druhý deň sa Popolvár pripravil na cestu. Vzal si trochu jedla, trochu peňazí, hrdzavú šabľu si pripásal k boku, vysadol na prašivého koňa a v mene Božom sa vydal na cestu do sveta. Bratia s mnohými divákmi sa za ním dlho
20
21
Popolvár a kráľ sa vracali z bitky s neslýchanou radosťou. Prvý sa tešil zo svojho víťazstva a starý kráľ z ježibabinho konca. Nemohol sa ani dosť naďakovať Popolvárovi, že ho zbavil nepriateľky. Chcel vystrojiť veľkú hostinu, ale Popolvár nezamýšľal zotrvať. Nakŕmil tátoša a ponáhľal sa domov, aby dal otcovi správu o tom, čo vykonal. Starý priateľ ho teda nechcel dlhšie zdržiavať. Keď Popolvár tátoša nakŕmil, vysadol do sedla a odchádzali domov. Na ceste sa nezdržali dlhšie, iba čo Popolvár pri medenom, striebornom a zlatom lese priniesol tátošovi obrok – ovos i oheň –, a čo si v každom lese odtrhol na pamiatku jednu halúzku. Keď prišiel domov, pred mestom sa tátoš opäť premenil na prašivého koňa a len tak krívajúc sa vliekol cez mesto. Došli do zámku. Bratia ho privítali práve tak, ako ho odprevádzali, s posmechom, ale otec sa ho vážne opýtal: „Syn môj, kdeže si chodil?“ „Pozrite, otec,“ odpovedal Popolvár, „skade je tento medený konárik, tam som bol do raňajok, skade je tento strieborný, bol som do poludnia, a skade tento zlatý, bol som pred večerom a ešte som v ten deň nocoval u vášho priateľa za zlatou horou.“ „Ty sa mi páčiš,“ povedal potešený otec a potľapkal Popolvára po pleci, „ty sa mi páčiš, keď si za taký krátky čas toľko pochodil. Nuž, a ten môj priateľ, čo robí? Nože mi o ňom dačo porozprávaj. S tým som ja proti jednej ježibabe bojovával, ale sme s ňou nič nemohli vykonať. Či ho ešte nezmárnila?“ „Chcela ho, ale mu už viac nič neurobí.“ Popolvár začal rozprávať všetko od najmenšieho po najväčšie, ako bolo v boji, až otec len tak rástol od radosti. Bratia div nezhoreli od hnevu a závisti a všetci sa divili. „Ty si predsa len hodný šuhaj!“ zvolal otec. „Dobre si sa vo svete zachoval a bratov si zahanbil. Len škoda, že som už taký starý, veru by som ešte s tebou, s takým víťazom, sám šiel proti nepriateľom môjho priateľa. Vieš, on má tri dcéry, jednu krajšiu od druhej. Ale mu ich ukradli traja synovia tej ježibaby, čo si ju zmárnil. Tí synovia sú šarkani. Jeden so štyrmi, druhý s ôsmimi a tretí s dvanástimi hlavami. Ja som s mojím priateľom aj proti nim viedol vojnu a boli ešte horší od materi. Syn môj, či by si nemal vôľu pustiť sa do nich?“ „Ej, ozaj že by som mal, trebárs aj hneď, len keď vám to nebude proti vôli,“ odpovedal Popolvár.
Hneď by sa aj začal chystať na cestu, ale otec sa s ním chcel ešte trochu potešiť, a preto niekoľko dní zostal doma. Po niekoľkých dňoch sa Popolvár zase chystal na cestu. Než odišiel, šiel k svojmu koníkovi, ktorý sa zase ubytoval na smetisku, aby sa s ním poradil. Koník mu povedal: „Pán môj, na veľké si sa podujal! Tých šarkanov ešte nikto nepremohol. Ja sa tam bojím ísť aj za teba, aj za mňa.“ „Ej, tátoš môj, len sa ty neboj. Ani ježibabu nikto nepremohol a my sme ju predsa skántrili. Pánboh nám pomôže poraziť aj jej synov. Už ako bude, tak bude, zajtra sa my len vyberieme.“ „Keď už tak veľmi chceš, teda sa vyberme,“ odpovedal koník. Ráno, keď svitlo, pripásal si Popolvár hrdzavú šabľu k boku, rozlúčil sa s otcom a s domácimi, sadol si na svojho koňa a odprevádzaný smiechom závistlivých bratov sa opäť uberal z mesta na nové skúšky. Za mestom očistil koníka, nakŕmil ho ovsom a ohňom, a keď sa koník premenil na tátoša, vysadol naňho. Lesy, hory a doliny sa mu mihali pred očami, ako s ním tátoš letel. Len na okamih sa zdržali pri medenom, striebornom a zlatom lese, kým Popolvár tátoša naobročil. Starý kráľ bol veľmi rád, že ho prišiel Popolvár zase navštíviť a že naňho nezabudol. „Ej,“ povedal mu Popolvár, „akože by som na vás zabudol, nikdy na vás nezabudnem! Ale som vás neprišiel len navštíviť. Prišiel som vás ako veľkého víťaza zavolať do vojny proti tým trom šarkanom, čo vám ukradli dcéry.“ „Joj, syn môj, z toho nič nebude, lebo ja som už starý a do bitky nesúci. Dosť som sa ja s nimi nabojoval, kým som bol mladší, ale všetko darmo, lebo tých nikto na tomto svete nepremôže!“ „Ej, ozaj že nepremôže? Veď ja uvidím, či ich premôžem, či nepremôžem. Keď vy nepôjdete, pôjdem ja pobiť šarkanov. Vaše dcéry musím vyslobodiť.“
24
25
„Ach, mužík dobrý,“ vyhovárala sa kňažná, „kdeže by sa ti tu vzala človečina, veď vieš, že tu ani vrábika nevídať, neslýchať, niežeby to človiečika!“ „Žena, človečina smrdí! Sem ju daj, lebo hneď teba zjem,“ reval šarkan, až sa všetko triaslo. Popolvár vystúpil zo svojej skrýše a smelo sa postavil pred šarkana. „Čo tu chceš?“ oboril sa naňho šarkan. „Prišiel som vás navštíviť,“ odpovedal Popolvár. „Či si ty chlap, že tak smelo odpovedáš?“ „Ej, veru som chlap!“ „Keď si ty chlap, pôjdeme za pasy, kto z nás je mocnejší.“ S týmito slovami vyviedol šarkan Popolvára na humno4. Popolvár si odložil šabľu a otočil prsteň. „No, ty, či ťa ja mám prvý schytiť?“ zamumlal šarkan. „Ako chceš,“ odpovedal Popolvár. Šarkan ho chytil a vrazil ho po pás do zeme. Ale Popolvár zo zeme rýchlo vyskočil, schmatol šarkana za driek, zdvihol ho, stisol, až v ňom zapraskali kosti, a potom ho tak vrazil do zeme, že mu z nej trčali len hlavy. Šarkan sa nemohol pohnúť a Popolvár nemeškal, rozkázal šabli, aby rúbala, a v okamihu bolo po šarkanovi. Keď si Popolvár trochu oddýchol, pripevnil si šabľu k boku a vrátil sa k vyslobodenej kňažnej. Kto bol radšej než ona? Od samej radosti mu ani nevedela nájsť miesto. Po chvíli sa jej Popolvár spýtal, ako sa dostane k najmladšej. „Ach,“ zvolala preľaknutá, „kdeže by si ty tam šiel? Veď by si mi zahynul! Ak bol môj šarkan strašný, ten je ešte strašnejší! Pre tú ohavu som ju ani nemohla navštíviť. Nechoď, zostaň radšej so mnou.“ Takto kňažná prehovárala Popolvára. Bolo jej ho ľúto, lebo sa jej páčil, ale on si nedal povedať, a tak mu napokon ukázala cestu. Bola to zlá cesta – viedla starým lesom, cez vrchy a doliny. Konečne prišiel k palácu zo všetkých najkrajšiemu. Vošiel dovnútra. „Ach, preboha,“ vykríkla kňažná, „človeče boží, kde si sa tu vzal? Už som tu toľko rokov zakliata a ešte som nevidela ľudský obraz. Ale si sem, dobrý mládenec, prišiel zle, lebo keď ťa môj muž uvidí, zožerie ťa.“ „Zožerie-nezožerie,“ odpovedal Popolvár, „ako Pán Boh dá, tak bude. Ja by som s ním rád bojoval, lebo som ťa prišiel vyslobodiť.“ Vtom sa zem zatriasla, v povetrí zafundžalo a čochvíľa treskol na dvere sedemdesiatpäťcentový budzogáň. 4 Priestor za domom alebo stodola.
28
29
„Jaj, to je on!“ vykríkla ustrašená kňažná. „Vezmi si chytro tento prsteň a daj si ho na malíček, veru sa ti dobre zíde, lebo keď si ho obkrútiš, naraz budeš mať silu tisícpäťsto chlapov. A teraz sa dakde utiahni, aby ťa nevidel.“ Len čo to dopovedala, šarkan roztvoril dvere a hneď zareval: „Žena, človečina tu smrdí, sem s ňou, nech ju zjem!“ „Ach, drahý muž, kdeže by sa tu vzala, veď vieš, že tu ani vrábika nevídať, neslýchať, kdežeby to človiečika!“ vyhovárala sa kňažná. „Žena, človečina smrdí, sem ju daj, lebo hneď teba zjem!“ reval šarkan, až sa ozývalo. Tu Popolvár vykročil zo skrýše a postavil sa pred dvanásťhlavého šarkana. „Čo tu chceš?“ vykríkol naňho šarkan. „Prišiel som vás navštíviť.“ „A či si ty taký chlap, že tak smelo odpovedáš?“ „Veru som chlap!“ „Keď si ty chlap, pôjdeme spolu na humno. Skúsime, kto z nás je mocnejší,“ povedal šarkan a vyšli na humno. Popolvár zatočil prsteňom a odložil šabľu. „Chyť ma,“ zahundral šarkan, „nech vidím, kto si a čo si, lebo ak by som ťa ja chytil, viac by si kašu nedúchal.“ „Nuž, keď je tak, nech sa ti stane po vôli,“ pomyslel si Popolvár, chytil šarkana a vrazil ho po kolená do zeme. Šarkan zo zeme vyskočil, chytil Popolvára a vrazil ho do zeme po pás, že sa sotva vydriapal von, lebo ho šarkan poriadne stisol. Ale to neprekážalo. Oddýchol si, schytil šarkana a vrazil ho do zeme až po hlavy. Šarkan z nej nemohol vyliezť. Zo všetkých hláv začal na Popolvára metať oheň a keby Popolvár nemal šabľu, ešte by bol zistil, aká je šarkanova moc! Ale šabľa začala rúbať a o chvíľu bolo po šarkanovi. Keď si Popolvár po ťažkom boji trochu odpočinul, vrátil sa ku kňažnej, ktorá so strachom očakávala, ako boj dopadne. Ako sa len radovala, keď videla Popolvára ako víťaza! Bola by ho od radosti vybozkávala, ale Popolvár nebol milovník láskania – ani sa s ňou dlho nezhováral, len jej povedal, aby si zobrala, čo má najlepšie, že ju dovedie k sestrám a potom všetky tri k ich otcovi. Kňažnej sa veľmi páčil, rada by s ním v tom zámku ostala, ale nedala to na sebe znať, šla a poslúchla jeho rozkaz. Keď bola pripravená na cestu, vzal ju na tátoša a šli k prostrednej sestre. Od tej potom vzal sestry k najstaršej, a keď si aj ona zobrala, čo jej bolo drahé, a pripravila sa na cestu, odviedol ich naspäť k starému kráľovi, otcovmu priateľovi.
Neborák staručký otec, nikdy by si nebol pomyslel, že by sa ešte videl so svojimi dcérami. A tu, hľa, prišli všetky tri, krásne, dobré, akoby práve odišli! Od radosti celý omladol a nevedel, ako sa za to Popolvárovi odmení. Ale Popolvár sa za všetko pekne poďakoval a že už musí ísť k otcovi a ešte niečo skúsiť. Nechcel sa tam dlho zdržať, so všetkými sa rozlúčil, sadol na svojho tátošíka a ten sa pustil letom cez hory a doliny. Najmladšia kňažná za ním žialila, lebo si ho veľmi zaľúbila. Keď prišiel Popolvár s tátošíkom pred rodné mesto, tátoš sa premenil na prašivého koníka a ako polámaný sa vliekol do zámku. Otec sa díval z okna, a keď videl prichádzať svojho syna, radostne zvolal: „Môj najmilší syn ide! Môj najmilší syn ide!“ a hneď mu šiel v ústrety na dvor. Radosti a otázkam nebolo konca-kraja a milý Popolvár mal čo robiť, aby všetkým vyhovel. Keď už všetko vyrozprával, kde bol, čo vykonal a ako sa mu viedlo, rozradovaný otec zvolal: „To ešte nikdo nedokázal, čo ty, syn môj!“ Obrátil sa k ostatným synom a doložil: „Vidíte, čo váš opovrhnutý Popolvár dosiahol? Tak by ste sa aj vy mali držať! To je šuhaj!“ „Dajte im pokoj, drahý otec,“ skočil mu do reči Popolvár, „radšej mi povedzte, či je na svete ešte dakto väčší odo mňa.“ Otec sa robil, akoby nepočul, a začal vravieť o inom. Ale Popolvár sa nedal pomýliť a zase len dorážal na otca, aby mu povedal, či je na svete niekto nad neho. Otec ho nemohol odbiť, a tak mu smutne odvetil: „Je, veru je, a síce Železný mních. Toho však nikto nepremôže, lebo ten všetko vie, aj to, čo si kto myslí. Na teba sa ten Železný mních veľmi hnevá, lebo ti závidí tvoju slávu. Čo sa ten už navystrájal! Aj krásnu dcéru môjho priateľa ukradol a nikto sa proti nemu neodváži postaviť.“ Popolvárovi nebolo treba viac povedať. Celý sa znepokojil a hneď otca prosil, aby mu dovolil odísť, že on musí hneď priateľovu dcéru oslobodiť.
30
31
nechcel ani za svet vyjaviť, a ona by sa to nebola dozvedela a zle by sa jej povodilo, keby si bol domyslel, na čo to potrebuje. Hneď by bol vedel, čo si myslí, ale práve to mu nenapadlo. Keď ustavične prosíkala a dožadovala sa, aby jej to povedal, a keď videl, že ho má rada, riekol: „Keď si už tak veľmi žiadaš vedieť to, tak ti poviem, čo okrem mňa ešte nikto na svete nevie. Tamto na to more neďaleko môjho zámku chodieva každých sedem rokov jedna zlatá kačka. Kto tú kačku ulapí, zlaté vajce z nej vypára a zje, dostane tú moc, čo mám teraz ja, a bude vedieť všetko, na čo si len pomyslí.“ „Hľa, takto sa mi páčiš, a teraz ťa mám zas radšej, lebo vidím, že ma aj ty rád máš,“ líškala sa mu kňažná, keď jej to povedal. Po chvíli sa však znova pýtala: „A kedyže tá kačka zas príde?“ „Dnes, duša moja, lebo včera bolo sedem rokov, čo tu bola ostatný raz,“ odpovedal Železný mních. Kňažná vedela dosť, tak sa viac nepýtala. Večer, keď sa Železný mních uložil spať, vykradla sa k Popolvárovi. „Vieš plávať?“ bola jej prvá otázka, keď vstúpila do pivnice. „Viem,“ odpovedal Popolvár, potešený z jej príchodu. „A vedel by si k sebe privábiť a ulapiť kačku?“ „Prečo by som nevedel? Ver, že vedel. Nuž, a načože sa ma pýtaš také veci?“ „Na to, že tak aj mňa, aj seba vyslobodíš, aj nášho nepriateľa zničíš. Vytiahni sa potichučky von týmito dvermi a choď na morský breh. Tam na mori uvidíš jednu peknú zlatú kačicu. Tú priváb k sebe, ak by však nechcela ísť, skoč do vody, vyžeň ju na breh a ulap. Potom z nej vypáraj a zjedz zlaté vajce, hneď budeš vedieť všetko ako teraz Železný mních, i tú moc budeš mať, čo má teraz on. Ale daj pozor, aby ťa Železný mních dovtedy, kým vajce nezješ, nedochytil, lebo nám potom bude obom beda.“ „Všetko tak urobím, drahá duša, ako si mi kázala,“ uisťoval ju Popolvár a hneď sa potichučky pobral dvermi, kadiaľ mu kňažná ukázala cestu, preč zo zámku. Keď bol vonku, ponáhľal sa k tátošovi, ktorý mal radosť z jeho vyslobodenia. Za krátku chvíľu ho doniesol k morskému brehu. Pri brehu zoskočil Popolvár z tátoša a začal volať na kačicu: „Káč, káč, kačica!“ Ale kačica si pekne plávala po mori, ani sa za ním neobzrela. Keď už nevedel, ako ju privábiť, a videl, že na jeho hlas nedbá, skočil do mora a začal
34
35
„Neboj sa, ja ti nič neurobím, nech súdi Pán Boh!“ Vzal matku za ruku, vyviedol ju na nádvorie, vytiahol meč a povedal: „Pozri, matka, tento meč hodím do povetria. Ak som ja vinný, trafí mňa, ak si ty vinná, trafí teba. Nech súdi Boh!“ Meč zafičal v povetrí, zaligotal sa a preletel okolo Víťazkovej hlavy rovno do matkinho srdca. Víťazko matku s plačom pochoval. Potom sa vrátil k svätej Nedieľke, pekne-krásne jej poďakoval za všetko dobrodenie, opásal sa mečom, do ruky vzal buk a odišiel k svojej krásnej princeznej. Tá už bola rok u svojho otca. Neraz sa mala vydať za kráľov a princov, ale žiadneho nechcela, že sa do roka a do dňa nevydá. Ešte ani rok neubehol, keď tu jedného dňa prišiel Víťazko do kráľovského hradu prosiť svoju princeznú za ženu. „Tento je môj vyvolený sľúbenec!“ zvolala princezná radostne, keď ho zbadala, a hneď sa k nemu pobrala. Strojila sa hrdá svadba, otec im dal kráľovstvo a rozprávke je koniec, na vŕbe zvonec.
Katrenka striga
a starých bohov bola medzi horami malá dedinka a v tej dedinke bol už staručký farár a mal gazdinku, Katrenku strigu. Farár nevedel, že Katrenka je striga, ale mal jedného oráča, veselého šuhaja, a ten vysliedil, že Katrenka z času na čas zmizne, nespáva doma i po tri noci, ale kam stále chodí, to nevedel. Zveril sa s tým pánovi farárovi a pán farár mu nariadil, aby na ňu striehol. Milý Janko striehol na Katrenku dosť a dosť, ale kam chodí, to sa nemohol dozvedieť – vždy sa naraz stratila. Už ho to mrzelo a raz, keď sa k nemu mala pekne, sa jej opýtal: „Kamže to vy, Katrenka, v noci stále chodíte?“
123
Obsah O Kovladovi — 5 Brat a sestra — 11 O Popolvárovi najväčšom na svete — 18 O Zlatovláske — 39 Ako šlo vajce na vandrovku — 45 O zakliatej sestre — 48 Soľ nad zlato — 57 Ako Janko pásol kobylku — 65 O Slnečníkovi, Veterníkovi, Mesačníkovi, krásnej Uliane a dvoch tátošíkoch — 69 O Jurovi a jeho bratoch — 82 Opäť cesta k Slncu — 89 O šiestich drotároch a pekelníkovi — 95 O hrdej kňažnej — 98 O Červenom víťazovi — 105 O Víťazkovi — 111
Katrenka striga — 123 O chudobných sirotách a anjelovi — 127 O Popoluške — 130 O troch zakliatych kniežatách — 138 O vernej žene — 156 Je spravodlivosť na svete či nie? — 162 O jednom starom psovi a vlkovi — 165 Slovenský junák — 168 O pyšnej panne — 172 O jednej krásnej zlatovlasej panne — 174 Ružový puk — 181 Svetovládny rytier — 187 O Širokom, Dlhom a Žiarookom — 198 O vtákovi Ohnivákovi a morskej panne — 207 Doslov — 217 Kus srdca (Doslov) — 222 Edičná poznámka — 229 Poznámka prekladateľky — 231
Božena Němcová Slovenské rozprávky a povesti II. Vyšlo vo Vydavateľstve TATRAN, Bratislava 2020, ako 5255. publikácia. Preložila a edične pripravila Jana Pácalová. Ilustroval Igor Piačka. V tejto úprave prvé vydanie. Zodpovedná redaktorka Adriana Oravcová Jazykové redaktorky Marta Bábiková, Eva Mládeková Technická redaktorka Eva Zdražilová Obálku a väzbu s použitím ilustrácie Igora Piačku spracovala a sadzbu vyhotovila © Mária Rojko, TOTO! je štúdio, Bratislava. Vytlačila Těšínská tiskárna, a. s., Český Těšín. ISBN 978-80-222-1118-5